ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (prvá komora)
z 2. júna 2016 ( *1 )
„Spoločná zahraničná a bezpečnostná politika — Reštriktívne opatrenia voči Iránu — Obmedzenia týkajúce sa peňažných prevodov zahŕňajúcich iránskej finančné inštitúcie — Právomoc Všeobecného súdu — Žaloba o neplatnosť — Regulačný akt, ktorý si nevyžaduje vykonávacie opatrenia — Priama dotknutosť — Záujem na konaní — Prípustnosť — Proporcionalita — Povinnosť odôvodnenia — Právne záruky stanovené v článku 215 ods. 3 ZFEÚ — Právna istota — Zákaz svojvoľného rozhodovania — Porušenie základných práv“
Vo veci T‑160/13,
Bank Mellat, so sídlom v Teheráne (Irán), v zastúpení: pôvodne S. Zaiwalla, P. Reddy, F. Zaiwalla, Z. Burbeza, A. Meskarian, solicitors, D. Wyatt, QC, R. Blakeley a G. Beck, barristers, neskôr S. Zaiwalla, P. Reddy, Z. Burbeza, A. Meskarian, D. Wyatt, R. Blakeley a G. Beck,
žalobkyňa,
proti
Rade Európskej únie, v zastúpení: M. Bishop a I. Rodios, splnomocnení zástupcovia,
žalovanej,
ktorú v konaní podporujú:
Európska komisia, v zastúpení: D. Gauci a M. Konstantinidis, splnomocnení zástupcovia,
a
Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska, v zastúpení: pôvodne S. Behzadi‑Spencer, L. Christie a C. Brodie, neskôr C. Brodie a V. Kaye, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci S. Lee, barrister,
vedľajší účastníci konania,
ktorej predmetom je návrh na zrušenie článku 1 bodu 15 nariadenia Rady (EÚ) č. 1263/2012 z 21. decembra 2012, ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie Rady (EÚ) č. 267/2012 o reštriktívnych opatreniach voči Iránu (Ú. v. EÚ L 356, s. 34), alebo zrušenie uvedeného ustanovenia v rozsahu, v akom nestanovuje výnimku, ktorá by sa uplatňovala na prípad žalobkyne, a návrh na určenie, že sa neuplatňuje článok 1 bod 6 rozhodnutia Rady 2012/635/SZBP z 15. októbra 2012, ktorým sa mení a dopĺňa rozhodnutie 2010/413/SZBP o reštriktívnych opatreniach voči Iránu (Ú. v. EÚ L 282, s. 58),
VŠEOBECNÝ SÚD (prvá komora),
v zložení: predseda komory H. Kanninen, sudcovia I. Pelikánová (spravodajkyňa) a E. Buttigieg,
tajomník: C. Heeren, referentka,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní zo 7. júla 2015,
vyhlásil tento
Rozsudok
Okolnosti predchádzajúce sporu
1
Žalobkyňa Bank Mellat je iránska obchodná banka.
2
Táto vec patrí do rámca reštriktívnych opatrení zavedených s cieľom vyvinúť nátlak na Iránsku islamskú republiku a prinútiť ju tak ukončiť svoje činnosti v jadrovej oblasti, ktoré predstavujú nebezpečenstvo šírenia alebo vývoja nosičov jadrových zbraní (ďalej len „šírenie jadrových zbraní“).
3
Dňa 26. júla 2010 bola žalobkyňa zapísaná do zoznamu subjektov zúčastnených na iránskom šírení jadrových zbraní, ktorý je uvedený v prílohe II rozhodnutia Rady 2010/413/SZBP z 26. júla 2010 o reštriktívnych opatreniach voči Iránu a o zrušení spoločnej pozície 2007/140/SZBP (Ú. v. EÚ L 195, s. 39), a do prílohy V nariadenia Rady (ES) č. 423/2007 z 19. apríla 2007, o reštriktívnych opatreniach voči Iránu (Ú. v. EÚ L 103, s. 1).
4
Keďže nariadenie č. 423/2007 bolo zrušené nariadením Rady (EÚ) č. 961/2010 z 25. októbra 2010 o reštriktívnych opatreniach voči Iránu (Ú. v. EÚ L 281, s. 1), meno žalobkyne bolo zaradené do prílohy VIII nariadenia uvedeného ako posledné. Vzhľadom na skutočnosť, že nariadenie č. 961/2010 bolo zrušené nariadením Rady (EÚ) č. 267/2012 z 23. marca 2012 o reštriktívnych opatreniach voči Iránu (Ú. v. EÚ L 88, s. 1), meno žalobkyne bolo zaradené do prílohy IX nariadenia uvedeného ako posledné.
5
Rozhodnutím Rady 2012/635/SZBP z 15. októbra 2012, ktorým sa mení a dopĺňa rozhodnutie 2010/413 (Ú. v. EÚ L 282, s. 58), a nariadením Rady (EÚ) č. 1263/2012 z 21. decembra 2012, ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie č. 267/2012 (Ú. v. EÚ L 356, s. 34, ďalej len „napadnuté nariadenie“), boli zmenené existujúce reštriktívne opatrenia voči Iránu a prijaté nové reštriktívne opatrenia voči Iránu. Konkrétne, článok 1 bod 6 rozhodnutia 2012/635 zmenil článok 10 rozhodnutia 2010/413 a článok 1 bod 15 napadnutého nariadenia zmenil článok 30 nariadenia č. 267/2012 a doplnil do neho články 30a a 30b.
6
Článok 10 rozhodnutia 2010/413, zmenený a doplnený článkom 1 bodom 6 rozhodnutia 2012/635, stanovuje najmä obmedzenie prevodov finančných prostriedkov medzi finančnými inštitúciami so sídlom v Iráne, ako aj ich pobočkami a dcérskymi spoločnosťami na jednej strane a finančnými inštitúciami Európskej únie na druhej strane.
7
Podľa článku 10 ods. 2 rozhodnutia 2010/413 v znení zmien a doplnení možno uskutočniť len, po prvé, transakcie týkajúce sa potravín, zdravotnej starostlivosti, medicínskeho vybavenia alebo transakcie na poľnohospodárske alebo humanitárne účely (ďalej len „prevody na humanitárne účely“), po druhé, transakcie týkajúce sa osobných remitencií, po tretie, transakcie týkajúce sa plnenia výnimiek stanovených v rozhodnutí 2010/413, po štvrté, transakcie súvisiace s konkrétnou obchodnou zmluvou, ktorá nie je zakázaná podľa rozhodnutia 2010/413, po piate, transakcie týkajúce sa diplomatickej alebo konzulárnej misie alebo medzinárodnej organizácie, a po šieste, transakcie týkajúce sa platby na plnenie nárokov voči Iránu, iránskych osôb alebo subjektov na individuálnom základe a transakcie podobnej povahy.
8
Podľa článku 10 ods. 3 rozhodnutia 2010/413 v znení zmien a doplnení prevody finančných prostriedkov do Iránu a z Iránu prostredníctvom iránskych bánk a finančných inštitúcií pri transakciách uvedených v odseku 2 toho istého článku podliehajú v závislosti od konkrétneho prípadu a podľa predmetu prevodu, ako aj od jeho hodnoty predchádzajúcej notifikácii alebo predchádzajúcemu povoleniu príslušného vnútroštátneho orgánu.
9
Články 30 až 30b nariadenia č. 267/2012, zmeneného a doplneného článkom 1 bodom 15 napadnutého nariadenia, v podstate preberajú tieto obmedzenia a povinnosti týkajúce sa notifikácie a povolenia.
10
Článok 30 nariadenia č. 267/2012 v znení zmien a doplnení zakazuje prevod finančných prostriedkov medzi úverovými a finančnými inštitúciami a zmenárňami so sídlom v Iráne, ako aj ich pobočkami a dcérskymi spoločnosťami a úverovými a finančnými inštitúciami a zmenárňami, ktoré sú kontrolované osobami, subjektmi alebo orgánmi so sídlom v Iráne, na jednej strane a finančnými inštitúciami Únie na druhej strane.
11
Konkrétne, podľa článku 30 ods. 2 nariadenia č. 267/2012 v znení zmien a doplnení môžu sa uskutočňovať len, po prvé, prevody na humanitárne účely, po druhé, prevody týkajúce sa osobných remitencií, po tretie, prevody súvisiace s konkrétnou obchodnou zmluvou, pokiaľ takýto prevod nie je zakázaný podľa nariadenia č. 267/2012, po štvrté, prevody týkajúce sa diplomatických misií alebo konzulárnych úradov alebo medzinárodných organizácií, po piate, prevody týkajúce sa platby na plnenie nárokov voči iránskej osobe, subjektu alebo orgánu alebo prevody podobnej povahy, a po šieste, prevody potrebné na vykonávanie povinností vyplývajúcich zo zmlúv uvedených v článku 12 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 267/2012.
12
Podľa článku 30 ods. 3, 4 a 5 nariadenia č. 267/2012 v znení zmien a doplnení prevody finančných prostriedkov, ktoré možno povoliť podľa odseku 2 tohto istého článku podliehajú v závislosti od konkrétneho prípadu a podľa ich predmetu, ako aj podľa ich hodnoty predchádzajúcej notifikácii alebo predchádzajúcemu povoleniu príslušného vnútroštátneho orgánu.
13
Článok 30a nariadenia č. 267/2012 stanovuje najmä určité obmedzenia prevodov finančných prostriedkov medzi iránskymi osobami, subjektmi alebo orgánmi a štátnymi príslušníkmi Únie, na ktorých sa nevzťahuje článok 30 toho istého nariadenia.
14
Podľa článku 30b ods. 1 nariadenia č. 267/2012 sa obmedzenia stanovené v článkoch 30 a 30a tohto nariadenia neuplatňujú, ak sa povolenie poskytlo v súlade s článkami 24, 25, 26, 27, 28 alebo 28a uvedeného nariadenia.
15
Podľa článku 30b ods. 3 nariadenia č. 267/2012 na účely článku 30 ods. 3 písm. b) a c) a článku 30a ods. 1 písm. c) toho istého nariadenia príslušné orgány členských štátov udelia za podmienok, ktoré uznajú za vhodné, povolenie, pokiaľ nemajú oprávnený dôvod dospieť k záveru, že prevod finančných prostriedkov, na ktorý sa požaduje povolenie, by mohol byť v rozpore s niektorým zo zákazov alebo povinností stanovených v nariadení č. 267/2012.
16
Všeobecný súd zrušil rozsudkom z 29. januára 2013, Bank Mellat/Rada (T‑496/10, Zb., EU:T:2013:39), zápis mena žalobkyne do zoznamu v prílohe II rozhodnutia 2010/413, v prílohe V nariadenia č. 423/2007, v prílohe VIII nariadenia č. 961/2010 a v prílohe IX nariadenia č. 267/2012. Všeobecný súd najmä konštatoval, že skutočnosti, ktoré Rada Európskej únie uviedla vo vzťahu k žalobkyni, nepreukazujú, že žalobkyňa sa podieľala na šírení jadrových zbraní. Rada podala proti tomuto už citovanému rozsudku Bank Mellat/Rada (EU:T:2013:39) odvolanie, ktoré Súdny dvor zamietol rozsudkom z 18. februára 2016, Rada/Bank Mellat (C‑176/13 P, Zb., EU:C:2016:96).
Konanie a návrhy účastníkov konania
17
Žalobou podanou do kancelárie Všeobecného súdu 15. marca 2013 žalobkyňa podala tento žalobný návrh, v rámci ktorého navrhuje, aby Všeobecný súd:
—
zrušil článok 1 bod 15 napadnutého nariadenia,
—
zrušil článok 1 bod 15 napadnutého nariadenia v rozsahu, v akom nestanovuje výnimku, ktorá by sa uplatňovala na prípad žalobkyne,
—
vyhlásil, že článok 1 bod 6 rozhodnutia 2012/635 sa na žalobkyňu neuplatňuje,
—
zaviazal Radu na náhradu trov konania.
18
Vo svojom vyjadrení k žalobe doručenom do kancelárie Všeobecného súdu 27. júna 2013 Rada navrhuje, aby Všeobecný súd:
—
zamietol žalobu,
—
zaviazal žalobkyňu na náhradu trov konania.
19
Podaniami doručenými do kancelárie Všeobecného súdu 24. júna a 10. júla 2013 Európska komisia a Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska podali návrhy na vstup vedľajšieho účastníka do tohto konania na podporu návrhov Rady. Uzneseniami z 9. septembra 2013 predseda štvrtej komory Všeobecného súdu vyhovel týmto návrhom.
20
Komisia a Spojené kráľovstvo navrhujú, aby Všeobecný súd zamietol žalobu.
21
Vzhľadom na to, že zloženie komôr Všeobecného súdu bolo zmenené, sudca spravodajca bol pridelený k prvej komore, ktorej bola z tohto dôvodu rozhodnutím zo 4. októbra 2013 vec pridelená.
22
Na základe návrhu sudcu spravodajcu Všeobecný súd (prvá komora) 23. apríla 2015 rozhodol o otvorení ústnej časti konania a v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania upravených v článku 64 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu z 2. mája 1991 položil účastníkom konania otázky, pričom ich vyzval, aby na ne ústne a písomne odpovedali pred pojednávaním, a požiadal ich najmä o písomné vyjadrenie, pokiaľ ide o právomoc Všeobecného súdu rozhodnúť o treťom žalobnom návrhu žalobkyne týkajúcom sa neuplatnenia článku 1 bodu 6 rozhodnutia 2012/635. Účastníci konania na túto výzvu odpovedali v lehote stanovenej Všeobecným súdom.
23
Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na otázky, ktoré im Všeobecný súd položil, boli vypočuté na pojednávaní 7. júla 2015. Pri tejto príležitosti žalobkyňa po prvé spresnila, že jej prvý a druhý žalobný návrh sú alternatívne, a po druhé, že jej druhý žalobný návrh sa týka zrušenia článku 1 bodu 15 napadnutého nariadenia v rozsahu, v akom toto ustanovenie nestanovovalo výnimku, ktorá by sa uplatňovala na jej prípad.
24
Pred preskúmaním podstaty sporu treba ex offo preskúmať právomoc Všeobecného súdu rozhodovať o žalobe, ako aj prípustnosť dvoch prvých žalobných návrhov žalobkyne, ktorú Rada a vedľajší účastníci konania spochybňujú.
Právny stav
1. O právomoci Všeobecného súdu
25
Rada a vedľajší účastníci konania v odpovedi na písomnú otázku Všeobecného súdu uviedli, že Všeobecný súd nemá právomoc rozhodnúť o treťom žalobnom návrhu žalobkyne, pretože článok 1 bod 6 rozhodnutia 2012/635 predstavuje ustanovenie týkajúce sa spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky (SZBP) a vzťahuje sa naň výnimka z právomoci Súdneho dvora Európskej únie stanovená v článku 275 ZFEÚ.
26
Spojené kráľovstvo sa okrem toho domnieva, že skutočnosť, že Všeobecný súd nemá preskúmavať zákonnosť článku 1 bodu 6 rozhodnutia 2012/635, znamená, že Všeobecný súd nemá ani právomoc rozhodovať o žalobných návrhoch týkajúcich sa článku 1 bodu 15 napadnutého nariadenia prijatého na jeho základe.
27
Žalobkyňa sa domnieva, že Všeobecný súd má právomoc rozhodovať o žalobe v celom rozsahu. Osobitne tvrdí, že článok 275 ZFEÚ treba vykladať reštriktívne, lebo ide o výnimku z právomoci súdu Únie. Dodáva, že článok 1 bod 6 rozhodnutia 2012/635 sa týka fyzických a právnických osôb, teda najmä iránskych finančných inštitúcií a osôb a subjektov, ktoré s nimi chcú uskutočniť transakcie, voči ktorým vyvoláva právne účinky. Z tohto dôvodu tento článku predstavuje podľa žalobkyne rozhodnutie, ktoré stanovuje reštriktívne opatrenia voči fyzickým alebo právnickým osobám v zmysle článku 275 druhého odseku ZFEÚ. Podľa žalobkyne právomoc Všeobecného súdu preskúmavať zákonnosť článku 1 bodu 6 rozhodnutia 2012/635 vyplýva okrem iného tiež zo skutočnosti, že na základe tohto ustanovenia bol prijatý článok 1 bod 15 napadnutého nariadenia, ktorého zrušenie môže žiadať.
28
V článku 275 ZFEÚ sa stanovuje:
„Súdny dvor Európskej únie nemá právomoc, pokiaľ ide o ustanovenia týkajúce sa spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky, ani pokiaľ ide o akty prijaté na ich základe.
Súdny dvor Európskej únie má však právomoc dohliadať na dodržiavanie článku 40 Zmluvy o Európskej únii a rozhodovať o žalobách podaných v súlade s podmienkami ustanovenými v článku 263 štvrtom odseku tejto zmluvy, ktorými sa preskúmava zákonnosť rozhodnutí upravujúcich reštriktívne opatrenia voči fyzickým alebo právnickým osobám, ktoré boli prijaté Radou na základe hlavy V kapitoly 2 Zmluvy o Európskej únii.“
29
Podľa článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ môže akákoľvek fyzická alebo právnická osoba za podmienok stanovených v prvom a druhom odseku tohto ustanovenia podať žalobu proti aktom, ktoré sú jej určené alebo ktoré sa jej priamo a osobne týkajú, ako aj voči regulačným aktom, ktoré sa jej priamo týkajú a nevyžadujú vykonávacie opatrenia.
30
Okrem toho podľa článku 277 ZFEÚ sa bez ohľadu na uplynutie lehoty stanovenej v článku 263 šiestom odseku ZFEÚ každý účastník konania môže v konaní, ktorého predmetom je všeobecne záväzný právny akt prijatý inštitúciou, orgánom alebo úradom, alebo agentúrou Únie, dovolávať pred Súdnym dvorom Európskej únie neuplatniteľnosti daného aktu z dôvodov ustanovených v článku 263 druhom odseku ZFEÚ.
31
V prejednávanej veci žalobkyňa svojím tretím žalobným návrhom navrhuje, aby Všeobecný súd vyhlásil, že článok 1 bod 6 rozhodnutia 2012/635, ktorý je ustanovením týkajúcim sa SBZP v zmysle článku 275 ZFEÚ, sa voči nej neuplatňuje. V replike žalobkyňa spresnila, že tento návrh predstavuje námietku nezákonnosti v zmysle článku 277 ZFEÚ.
32
V tejto súvislosti podľa judikatúry článok 275 ZFEÚ zavádza výnimku z pravidla o všeobecnej právomoci, ktorú článok 19 ZEÚ priznáva Súdnemu dvoru Európskej únie na zabezpečenie práva pri výklade a uplatňovaní Zmlúv, a preto musí byť vykladaný striktne (pozri v tomto zmysle rozsudok z 24. júna 2014, Parlament/Rada, C‑658/11, Zb., EU:C:2014:2025, bod 70).
33
Na jednej strane v prejednávanej veci opatrenia prijaté článkom 1 bodom 6 rozhodnutia 2012/635 sú všeobecne záväzné opatrenia, lebo ich pôsobnosť je určená odkazom na objektívne kritériá, a nie odkazom na konkrétne fyzické alebo právnické osoby. Na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, preto článok 1 bod 6 rozhodnutia 2012/635 nepredstavuje sám osebe rozhodnutie stanovujúce reštriktívne opatrenia voči fyzickej alebo právnickej osobe v zmysle článku 275 druhého odseku ZFEÚ (pozri analogicky rozsudok z 25. apríla 2012, Manufacturing Support & Procurement Kala Naft/Rada, T‑509/10, Zb., EU:T:2012:201, bod 37, ktorý bol v tomto ohľade potvrdený rozsudkom z 28. novembra 2013, Rada/Manufacturing Support & Procurement Kala Naft, C‑348/12 P, Zb., EU:C:2013:776, bod 99).
34
Na druhej strane žalobkyňa vzniesla námietku nezákonnosti článku 1 bodu 6 rozhodnutia 2012/635 na podporu žaloby o neplatnosť podanej proti článku 1 bodu 15 napadnutého nariadenia.
35
V tejto súvislosti z bodov 5 až 15 vyššie vyplýva, že účelom článku 1 bodu 15 napadnutého nariadenia je vykonanie článku 1 bodu 6 rozhodnutia 2012/635 v oblasti Zmluvy FEÚ.
36
Vzhľadom na to článok 1 bod 15 napadnutého nariadenia nepredstavuje individuálne reštriktívne opatrenie voči fyzickej alebo právnickej osobe v zmysle článku 275 druhého odseku ZFEÚ. Uplatňuje sa totiž na objektívne určené situácie, ktoré vyvolávajú právne účinky pre kategórie osôb, ktoré sú charakterizované všeobecne a abstraktne, pretože sa uplatňuje najmä na všetky prevody medzi akoukoľvek iránskou bankou alebo finančnou inštitúciou a akoukoľvek finančnou inštitúciou v Únii, pričom jeho uplatnenie nevyplýva z posúdenia skutočností týkajúcich sa určitej inštitúcie Radou.
37
V dôsledku toho námietka nezákonnosti článku 1 bodu 6 rozhodnutia 2012/635, uvedená žalobkyňou v rámci jej tretieho žalobného návrhu, nebola vznesená na podporu žaloby o neplatnosť podanej proti rozhodnutiu stanovujúcemu reštriktívne opatrenia voči fyzickej alebo právnickej osobe v zmysle článku 275 druhého odseku ZFEÚ.
38
V dôsledku toho vzhľadom na konštatovania uvedené v bodoch 33 a 37 vyššie treba dospieť k záveru, že Všeobecný súd nie je príslušný podľa článku 275 ZFEÚ rozhodovať o treťom žalobnom návrhu žalobkyne.
39
Pokiaľ ide o právomoc Všeobecného súdu rozhodovať o prvom a druhom žalobnom návrhu, s ohľadom na judikatúru pripomenutú v bodu 32 vyššie nemožno výnimku z právomoci súdu Únie podľa článku 275 ZFEÚ vykladať tak široko, že by vylučovala preskúmanie zákonnosti takého aktu prijatého na základe článku 215 ZFEÚ, akým je článok 1 bod 15 napadnutého nariadenia, ktorý nepatrí do SZBP, a to z toho dôvodu, že podmienkou platného prijatia uvedeného aktu je predchádzajúce prijatie rozhodnutia, ktoré patrí do oblasti SZBP. Takýto výklad predmetnej výnimky by totiž odporoval tak pravidlu všeobecnej právomoci, ktorú Súdnemu dvoru priznáva článok 19 ZEÚ, ako aj pravidlu osobitnej právomoci, ktorú mu výslovne priznáva článok 263 prvý, druhý a štvrtý odsek ZFEÚ (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 4. júna 2014, Sina Bank/Rada, T‑67/12, EU:T:2014:348, bod 41).
40
V dôsledku toho treba konštatovať, že Všeobecný súd je na základe článku 263 ZFEÚ príslušný rozhodovať o prvom a druhom žalobnom návrhu žalobkyne.
2. O prípustnosti prvého a druhého žalobného návrhu žalobkyne
41
Rada, Komisia a Spojené kráľovstvo tvrdia, že návrh na zrušenie článku 1 bodu 15 napadnutého nariadenia nespĺňa podmienky prípustnosti stanovené v článku 263 ZFEÚ.
42
Rada okrem toho tvrdí, že prvý a druhý žalobný návrh sú neprípustné, lebo v okamihu podania žaloby nemala žalobkyňa záujem na konaní proti článku 1 bodu 15 napadnutého nariadenia.
43
Žalobkyňa odpovedá, že jej žaloba je prípustná.
O dodržaní podmienok uložených článkom 263 ZFEÚ
44
Podľa článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ „akákoľvek fyzická alebo právnická osoba môže za podmienok ustanovených v prvom a druhom odseku podať žalobu proti aktom, ktoré sú jej určené alebo ktoré sa jej priamo a osobne týkajú, ako aj voči regulačným aktom, ktoré sa jej priamo týkajú a nevyžadujú vykonávacie opatrenia“.
45
V prvom rade Spojené kráľovstvo tvrdí, že napadnuté nariadenie nie je regulačným aktom, ale legislatívnym aktom, čo znamená, že žalobkyňa musí preukázať, že sa jej napadnuté nariadenie priamo a osobne dotýka. V prejednávanej veci však chýba osobná dotknutosť.
46
Žalobkyňa sa domnieva, že napadnuté nariadenie je regulačným aktom, a vzhľadom na to sa jej jeho článok 1 bod 15 osobne dotýka.
47
V tejto súvislosti článok 289 ZFEÚ stanovuje:
„1. Riadny legislatívny postup predstavuje spoločné prijatie nariadenia, smernice alebo rozhodnutia Európskym parlamentom a Radou na návrh Komisie. Tento postup je vymedzený v článku 294.
2. V osobitných prípadoch ustanovených zmluvami predstavuje prijatie nariadenia, smernice alebo rozhodnutia Európskym parlamentom za účasti Rady alebo prijatie Radou za účasti Európskeho parlamentu mimoriadny legislatívny postup.
3. Právne akty prijaté legislatívnym postupom sú legislatívnymi aktmi.
4. V osobitných prípadoch ustanovených zmluvami môžu byť legislatívne akty prijaté na základe iniciatívy skupiny členských štátov alebo Európskeho parlamentu, na odporúčanie Európskej centrálnej banky alebo na žiadosť Súdneho dvora alebo Európskej investičnej banky.“
48
V prejednávanej veci bolo napadnuté nariadenie prijaté na základe článku 215 ZFEÚ a podľa postupu stanoveného v tomto článku, to znamená Radou kvalifikovanou väčšinou na základe spoločného návrhu vysokého predstaviteľa Únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku a Komisie.
49
Na jednej strane teda napadnuté nariadenie nebolo prijaté podľa riadneho legislatívneho postupu stanoveného v článku 289 ods. 1 ZFEÚ a definovaného v článku 294 ZFEÚ.
50
Na druhej strane vzhľadom na neexistenciu akéhokoľvek zapojenia Európskeho parlamentu pri prijatí napadnutého nariadenia nemožno dospieť k záveru, že toto nariadenie bolo prijaté podľa mimoriadneho legislatívneho postupu v zmysle článku 289 ods. 2 ZFEÚ.
51
Vzhľadom na to treba s ohľadom na článok 289 ods. 3 ZFEÚ dospieť k záveru, že napadnuté nariadenie nie je legislatívnym aktom, a v dôsledku toho sa netreba vyjadriť k argumentácii Spojeného kráľovstva, podľa ktorej žalobkyňa nie je osobne dotknutá článkom 1 bodom 15 uvedeného nariadenia.
52
V druhom rade Rada a vedľajší účastníci konania tvrdia, že na rozdiel od toho, čo vyžaduje článok 263 štvrtý odsek ZFEÚ, sa článok 1 bod 15 napadnutého nariadenia netýka priamo žalobkyne a nevyžaduje vykonávacie opatrenia.
53
Rada a vedľajší účastníci uvádzajú, že zákaz prevodu finančných prostriedkov stanovený v článku 1 bode 15 napadnutého nariadenia je doplnený niekoľkými výnimkami, ktoré sú vykonané príslušnými orgánmi členských štátov, ktoré majú v tejto súvislosti diskrečnú právomoc. Vzhľadom na to článok 1 bod 15 napadnutého nariadenia nutne nebráni tomu, aby bola žalobkyňa adresátom prevodov finančných prostriedkov alebo aby žalobkyňa takéto prevody uskutočnila. V dôsledku toho článok 1 bod 15 napadnutého nariadenia nevyvoláva priame účinky na právnu situáciu žalobkyne.
54
Žalobkyňa sa domnieva, že článok 1 bod 15 napadnutého nariadenia sa jej priamo dotýka a jeho vykonanie nevyžaduje vykonávacie opatrenia. V tejto súvislosti tvrdí, že toto ustanovenie sa uplatňuje bez odkazu na vnútroštátny zákon týkajúci sa prebratia, najmä pokiaľ ide o povinnosť požiadať o povolenie prevodov všetkých dotknutých finančných prostriedkov.
55
V tejto súvislosti z konštatovaní uvedených v bode 36 vyššie vyplýva, že článok 1 bod 15 napadnutého nariadenia je všeobecne záväzný, a v bode 51 vyššie, že nejde o legislatívny akt. Za týchto okolností treba dospieť k záveru, že článok 1 bod 15 napadnutého nariadenia predstavuje regulačný akt v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ (pozri analogicky uznesenie zo 6. septembra 2011, Inuit Tapiriit Kanatami a i./Parlament a Rada, T‑18/10, Zb., EU:T:2011:419, body 56 a 63 a citovanú judikatúru).
56
Na jednej strane, pokiaľ ide o otázku, či sa článok 1 bod 15 napadnutého nariadenia priamo týka žalobkyne a nevyžaduje vykonávacie opatrenia, z ustálenej judikatúry vyplýva, že priama dotknutosť jednotlivca vyžaduje, aby akt Únie priamo ovplyvňoval právne postavenie tohto jednotlivca a aby neponechával nijaký priestor na voľnú úvahu osobám, ktorým je určené a ktoré sú poverené jeho uplatňovaním, keďže toto uplatňovanie má úplne automatický charakter a vyplýva zo samotnej právnej úpravy Únie, a to bez uplatnenia iných sprostredkujúcich ustanovení (pozri uznesenie Inuit Tapiriit Kanatami a i./Parlament a Rada, už citovaný v bode 55 vyššie, EU:T:2011:419, bod 71 a citovanú judikatúru).
57
Na druhej strane, pokiaľ ide o pojem „vykonávacie opatrenia“, cieľom článku 263 štvrtého odseku poslednej časti vety ZFEÚ je vyhnúť sa tomu, aby jednotlivec musel porušiť právo, aby sa potom mohol obrátiť na súd. Ak teda právny akt má priame účinky na právnu situáciu fyzickej alebo právnickej osoby bez toho, aby to vyžadovalo vykonávacie opatrenie, táto osoba by mohla byť zbavená účinnej súdnej ochrany, keby nemala k dispozícii možnosť priamo sa obrátiť na súd Únie s cieľom napadnúť zákonnosť tohto regulačného aktu. V prípade neexistencie vykonávacích opatrení by sa totiž fyzická alebo právnická osoba, hoci priamo dotknutá predmetným aktom, mohla domôcť súdneho preskúmania tohto aktu len po tom, ako porušila ustanovenia uvedeného aktu, tak, že by sa odvolávala na protiprávnosť týchto ustanovení v rámci súdnych konaní, ktoré sa proti nej začali na vnútroštátnych súdoch (rozsudok z 19. decembra 2013, Telefónica/Komisia, C‑274/12 P, Zb., EU:C:2013:852, bod 27).
58
Naopak, keď právny akt vyžaduje vykonávacie opatrenia, súdne preskúmanie dodržiavania právneho poriadku Únie sa vykoná bez ohľadu na otázku, či uvedené opatrenia vydala Únia, alebo členské štáty. Keďže fyzické alebo právnické osoby nemôžu z dôvodu podmienok prípustnosti stanovených v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ napadnúť priamo na súde Únie regulačný akt Únie, sú chránené proti tomu, aby sa voči nim uplatňoval takýto akt, možnosťou napadnúť vykonávacie opatrenia, ktorých prijatie tento akt vyžaduje podľa konkrétneho prípadu na súde Únie alebo na vnútroštátnom súde (pozri v tomto zmysle rozsudok Telefónica/Komisia, už citovaný v bode 57 vyššie, EU:C:2013:852, body 28 a 29).
59
V prejednávanej veci treba na úvod uviesť, že keďže žalobkyňa je finančnou inštitúciou so sídlom v Iráne, nevzťahujú sa na ňu v obmedzenia zavedené článkom 30a nariadenia č. 267/2012, zmeneného a doplneného článkom 1 bodom 15 napadnutého nariadenia. V dôsledku toho nie je žalobkyňa osobne dotknutá článkom 30a nariadenia č. 267/2012, z čoho vyplýva, že jej žaloba je, pokiaľ ide o toto dotknuté ustanovenie, neprípustná.
60
Rada okrem toho správne tvrdí, že keď je podľa režimu obmedzení zavedených do nariadenia č. 267/2012 článkom 1 bodom 15 napadnutého nariadenia (ďalej len „sporný režim“) žiadosť o prevod predložená príslušnému vnútroštátnemu orgánu, tento orgán disponuje voľnou úvahou podľa článku 30b ods. 3 prvého pododseku nariadenia č. 267/2012 pri posudzovaní, či by predmetný prevod mohol porušiť niektorý zo zákazov alebo povinností podľa nariadenia č. 267/2012. Na základe tohto posúdenia príslušný orgán prijme rozhodnutie, ktorým buď predmetný prevod povolí, alebo ho zamietne.
61
Za týchto okolností treba dospieť k záveru, že článok 30b ods. 3 prvý pododsek nariadenia č. 267/2012 sa priamo nedotýka žalobkyne, pričom okrem toho vyžaduje vykonávacie opatrenia, a preto je žaloba, pokiaľ ide o toto ustanovenie, neprípustná.
62
Naopak, treba uviesť, že sporný režim, ako bol zavedený článkom 1 bodom 15 napadnutého nariadenia, sa priamo dotýka žalobkyne a nevyžaduje vykonávacie opatrenia v troch ďalších prípadoch.
63
Najskôr podľa článku 30 ods. 1 nariadenia č. 267/2012, zmeneného a doplneného článkom 1 bodom 15 napadnutého nariadenia, môžu byť povolené len prevody uskutočnené na jeden z účelov stanovených v článku 30 ods. 2 toho istého nariadenia. Prevody, ktoré nespĺňajú tento účel, sú zakázané, a to priamo na základe nariadenia č. 267/2012, a príslušné vnútroštátne orgány ich nemôžu povoliť.
64
Ďalej podľa článku 30 ods. 3 písm. a) a článku 30 ods. 5 nariadenia č. 267/2012, zmeneného a doplneného článkom 1 bodom 15 napadnutého nariadenia, prevody stanovené v týchto ustanoveniach v hodnote 10000 eur alebo vyššej podliehajú predchádzajúcej notifikácii. Povinnosť notifikácie vyplýva automaticky zo sporného režimu, nepodlieha posúdeniu príslušnými vnútroštátnymi orgánmi a nevyžaduje vykonávacie opatrenia.
65
Napokon rovnaké konštatovanie sa uplatňuje aj na povinnosť požiadať o predchádzajúce povolenie stanovené v článku 30 ods. 3 písm. b) a c) a článku 30 ods. 5 nariadenia č. 267/2012, zmeneného a doplneného článkom 1 bodom 15 napadnutého nariadenia. Nezávisle od konečného výsledku povoľovacieho konania, povinnosť začať toto konanie v súvislosti s každým prevodom prekračujúcim určené hranice ovplyvňuje právne postavenie žalobkyne, nepodlieha posúdeniu príslušnými vnútroštátnymi orgánmi a nevyžaduje vykonávacie opatrenia.
66
Vzhľadom na tieto konštatovania treba dospieť k záveru, že článok 1 bod 15 napadnutého nariadenia sa priamo dotýka žalobkyne a nevyžaduje vykonávacie opatrenia v rozsahu, v akom zmenil alebo zaviedol ustanovenia nariadenia č. 267/2012 uvedené v bodoch 63 až 65 vyššie.
67
Vzhľadom na uvedené treba podľa článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ odmietnuť námietku neprípustnosti vznesenú Radou a vedľajšími účastníkmi konania, pokiaľ ide o ustanovenia nariadenia č. 267/2012 zmenené alebo zavedené článkom 1 bodom 15 napadnutého nariadenia, uvedené v bodoch 63 až 65 vyššie, a vo zvyšnej časti žalobu zamietnuť ako neprípustnú.
O existencii záujmu na konaní v okamihu podania žaloby
68
Rada tvrdí, že v okamihu podania žaloby žalobkyňa nemala záujem na napadnutí zákonnosti článku 1 bodu 15 napadnutého nariadenia, lebo sa už na ňu vzťahovali individuálne oparenia spočívajúce v zmrazení finančných prostriedkov podľa nariadenia č. 267/2012.
69
Za týchto okolností článok 1 bod 15 napadnutého nariadenia nevyvoláva voči žalobkyni dodatočné právne účinky. Zrušenie predmetných individuálnych reštriktívnych opatrení vykonané rozsudkom Bank Mellat/Rada, už citovaným v bode 16 vyššie (EU:T:2013:39), nie je v tomto ohľade v čase podanie žaloby relevantné, lebo finančné prostriedky žalobkyne boli zmrazené podľa článku 60 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie až do rozhodnutia Súdneho dvora o odvolaní.
70
V dôsledku toho sa Rada domnieva, že návrh na zrušenie článku 1 bodu 15 napadnutého nariadenia je neprípustný.
71
Žalobkyňa odpovedá, že v okamihu podania žaloby mala záujem na konaní a to tým skôr, že individuálne reštriktívne opatrenia, ktoré sa jej týkali, Všeobecný súd zrušil.
72
Treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry žaloba o neplatnosť podaná fyzickou alebo právnickou osobou je prípustná len v rozsahu, v akom má žalobca právny záujem na zrušení napadnutého aktu. Predpokladom takéhoto záujmu je, že samotné zrušenie napadnutého aktu môže vyvolať právne následky a že žaloba môže svojím výsledkom priniesť prospech účastníkovi, ktorý ju podal (pozri uznesenie z 30. apríla 2007, EnBW Energie Baden‑Württemberg/Komisia, T‑387/04, Zb., EU:T:2007:117, bod 96 a citovanú judikatúru).
73
Záujem na konaní musí byť skutočný (rozsudok zo 17. septembra 1992, NBV a NVB/Komisia, T‑138/89, Zb., EU:T:1992:95, bod 33) a posudzuje sa podľa dňa, keď bola žaloba podaná (rozsudok zo 16. decembra 1963, Forges de Clabecq/Vysoký úrad, 14/63, Zb., EU:C:1963:60, s. 748). Musí však pretrvávať až do vyhlásenia rozhodnutia súdu, inak by muselo byť konanie zastavené (pozri rozsudok zo 7. júna 2007, Wunenburger/Komisia, C‑362/05 P, Zb., EU:C:2007:322, bod 42 a citovanú judikatúru).
74
V prejednávanej veci sa na žalobkyňu v okamihu podania žaloby vzťahovali individuálne reštriktívne opatrenia vyplývajúce zo zapísania jej mena do zoznamu uvedeného v prílohe IX nariadenia č. 267/2012 a súvisiace s jej údajným zapojením do šírenia jadrových zbraní. Ak totiž boli tieto reštriktívne opatrenia zrušené rozsudkom Bank Mellat/Rada, už citovaným v bode 16 vyššie (EU:T:2013:39), účinnosť tohto zrušenia bola pozastavená až do rozhodnutia o odvolaní podľa článku 60 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie.
75
Nesporne teda platí, že prijatie sporného režimu nemalo skutočný bezprostredný účinok na žalobkyňu, lebo individuálne reštriktívne opatrenia, ktoré sa na ňu vzťahovali predtým, stanovovali prísnejšie obmedzenia. To platí tým skôr, ako je uvedené v bode 14 vyššie, že článok 30b ods. 1 nariadenia č. 267/2012 stanovuje, že ak sa povolenie prevodu poskytlo v rámci režimu individuálnych reštriktívnych opatrení, obmedzenia stanovené sporným režimom sa naň viac nevzťahujú.
76
Vzhľadom na to treba uviesť, že sporný režim sa ako taký uplatňuje na všetky finančné inštitúcie so sídlom v Iráne a v dôsledku toho aj na žalobkyňu. Z tohto konštatovania najmä vyplýva, že keď sa neskôr zrušenie individuálnych reštriktívnych opatrení stalo účinným v nadväznosti na zamietnutie odvolania Rady proti rozsudku Bank Mellat/Rada, už citovanému v bode 16 vyššie (EU:T:2013:39), žalobkyňa skutočne podlieha uvedenému režimu, a to vrátane všetkých z neho vyplývajúcich obmedzení, bez akékoľvek ďalšieho právneho aktu.
77
Za týchto okolností by konštatovanie neexistencie záujmu na konaní žalobkyne proti článku 1 bodu 15 napadnutého nariadenia v prejednávanej veci viedlo k porušeniu jej práva na účinnú súdnu ochranu, lebo po prípadnom konečnom zrušení individuálnych reštriktívnych opatrení, ktoré sa jej týkajú, sa na ňu bude vzťahovať sporný režim, ale nebude môcť podať návrh na zrušenie článku 1 bodu 15 napadnutého nariadenia, pretože už uplynula lehota na podanie žaloby.
78
Preto treba dospieť k záveru, že žalobkyňa má záujem na konaní a môže podať návrh na zrušenie článku 1 bodu 15 napadnutého nariadenia, ktorý môže mať pre ňu právne dôsledky, a z tohto dôvodu treba odmietnuť námietku neprípustnosti vznesenú v tejto súvislosti.
3. O veci samej
79
Na podporu prvého a druhého žalobného návrhu žalobkyňa uvádza štyri žalobné dôvody. Prvý žalobný dôvod je založený na tvrdení, že sporný režim nemá žiaden právny základ z hľadiska článku 215 ZFEÚ, lebo nemá žiadnu logickú súvislosť s dosiahnutím údajne sledovaného cieľa SZBP. Druhý žalobný dôvod sa zakladá na tvrdení, že sporný režim nemá žiaden právny základ z hľadiska článku 215 ZFEÚ, lebo nie je primeraný údajne sledovanému cieľu SZBP. Tretí žalobný dôvod sa zakladá na tvrdení, že sporný režim je v rozpore so všeobecnými zásadami práva Únie, ako aj s článkom 215 ods. 3 ZFEÚ, lebo porušuje zásadu proporcionality, právnej istoty, zákazu svojvoľného rozhodovania, povinnosť odôvodnenia, požiadavku, aby sankcie obsahovali zákonné záruky, ako aj zásadu rovnosti zaobchádzania. Štvrtý žalobný dôvod sa zakladá na porušení práva žalobkyne vlastniť majetok, jej práva vykonávať hospodársku činnosť, práva voľného pohybu kapitálu a zásady proporcionality.
80
Okrem toho v rámci viacerých žalobných dôvodov uvedených v bode 79 vyššie žalobkyňa uvádza tvrdenia týkajúce sa povahy preskúmania vykonaného Všeobecným súdom a dôkazného bremena.
81
Pred preskúmaním týchto tvrdení a žalobných dôvodov treba spresniť rozsah a prepojenie žalobných návrhov a žalobných dôvodov žalobkyne.
O rozsahu a prepojení žalobných návrhov a žalobných dôvodov žalobkyne
82
Po prvé, pokiaľ ide o rozsah a prepojenie prvého a druhého žalobného návrhu, žalobkyňa na pojednávaní spresnila, že keďže prvý žalobný návrh sa týka zrušenia článku 1 bodu 15 napadnutého nariadenia ako takého, druhý žalobný návrh sa týka zrušenia tohto ustanovenia len v rozsahu, v akom nestanovuje výnimku, ktorá by sa uplatňovala na žalobkyňu, ktorá je subjektom, ktorý nie je zapojený do šírenia jadrových zbraní a ktorý uplatňuje požadovanú starostlivosť, aby sa ním nestal.
83
Vzhľadom na to, že argumentácia žalobkyne uvedená na podporu týchto dvoch žalobných návrhov sa značne prelína, je vhodné ich preskúmať spoločne.
84
Po druhé, pokiaľ ide o prepojenie a rozsah žalobných dôvodov uvedených na podporu prvého a druhého žalobného návrhu, z výpočtu uvedeného v bode 79 vyššie vyplýva, že prvý a druhý žalobný návrh sú formulované tak, že sa týkajú porušenia článku 215 ods. 1 ZFEÚ, podľa ktorého „ak rozhodnutie prijaté v súlade s kapitolou 2 hlavy V Zmluvy o Európskej únii [venovanej SZBP] ustanovuje prerušenie alebo čiastočné alebo úplné obmedzenie hospodárskych a finančných vzťahov s jednou alebo viacerými tretími krajinami, Rada prijme kvalifikovanou väčšinou na základe spoločného návrhu vysokého predstaviteľa Únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku a Komisie potrebné opatrenia“.
85
Podľa žalobkyne, keďže sporný režim logicky nesúvisí s údajne sledovaným cieľom SZBP a okrem toho je vo vzťahu k tomuto cieľu neprimeraný, článok 1 bod 15 napadnutého nariadenia nie je „potrebný“ v zmysle článku 215 ods. 1 ZFEÚ, z čoho vyplýva, že nemá právny základ.
86
Žalobkyňa teda vykladá pojem potreba uvedený v článku 215 ods. 1 ZFEÚ tak, že tento pojem sa týka primeraného a potrebného charakteru prijatého opatrenia vo vzťahu k sledovanému cieľu.
87
Tento výklad nie je možné prijať. Zo znenia, štruktúry a cieľa článku 215 ods. 1 ZFEÚ jasne vyplýva, že pojem potreba uvedený v tomto ustanovení sa netýka vzťahu medzi aktom prijatým na základe článku 215 ZFEÚ a cieľom sledovaným SZBP, ale vzťahu medzi uvedeným aktom a rozhodnutím SZBP, ktoré je jeho základom. Odkaz na „potrebné opatrenia“ má za cieľ zaistiť, aby Rada neprijala na základe článku 215 ZFEÚ reštriktívne opatrenia, ktoré idú nad rámec opatrení prijatých v príslušnom rozhodnutí SZBP.
88
V prejednávanej veci však žalobkyňa netvrdí, že článok 1 bod 15 napadnutého nariadenia stanovuje opatrenia, ktoré idú nad rámec opatrení prijatých v článku 1 bode 6 rozhodnutia 2012/635.
89
Takýto záver nevyplýva ani z komparatívnej analýzy týchto dvoch predmetných ustanovení. Hoci článok 1 bod 15 napadnutého nariadenia uvádza viac detailov ako článok 1 bod 6 rozhodnutia 2012/635, pokiaľ ide o praktické spôsoby vykonania sporného režimu, z hľadiska povahy sporných obmedzení a ich pôsobnosti tieto články neobsahujú rozdiely.
90
Za týchto okolností nie je tvrdenie žalobkyne uvedené v rámci prvého a druhého žalobného dôvodu, že článok 1 bod 15 napadnutého nariadenia nemá právny základ, správne.
91
Preto vzhľadom na argumentáciu žalobkyne uvedenú v rámci uvedených dôvodov, ktorá je zhrnutá v bodoch 85 a 86 vyššie, je potrebné uviesť, že uvedené žalobné dôvody sa týkajú skôr proporcionality sporného režimu stanoveného článkom 1 bodom 15 napadnutého nariadenia, než neexistencie právneho základu.
92
Podľa judikatúry na základe zásady proporcionality, ktorá je súčasťou všeobecných zásad práva Únie, zákonnosť zákazu určitej hospodárskej činnosti podlieha podmienke, že opatrenia ukladajúce zákaz sú primerané a potrebné na splnenie cieľov legitímne sledovaných predmetnou právnou úpravou, pričom platí, že v prípade možnosti výberu medzi viacerými vhodnými opatreniami treba zvoliť čo najmenej obmedzujúce opatrenie a dohliadnuť na to, aby uložené zaťaženie nebolo neprimerané vo vzťahu k sledovaným cieľom (pozri rozsudok zo 14. októbra 2009, Bank Melli Iran/Rada, T‑390/08, Zb., EU:T:2009:401, bod 66 a citovanú judikatúru).
93
V tejto súvislosti žalobkyňa v rámci prvého žalobného dôvodu spochybňuje existenciu objektívnej súvislosti medzi šírením jadrových zbraní a sporným režimom a v dôsledku toho primeraný charakter tohto režimu na zabránenie šíreniu jadrových zbraní.
94
Druhý žalobný dôvod sa týka najmä skutočnosti, že predchádzajúce reštriktívne opatrenia boli dostatočné a sporný režim je údajne neprimeraný. Uvedený dôvod sa týka potrebného charakteru uvedeného režimu na účely zabránenia šíreniu jadrových zbraní.
95
Okrem toho v rámci druhého žalobného dôvodu žalobkyňa v podstate tvrdí, že sporný režim neprimerane obmedzuje výkon jej práv a slobôd. Touto cestou teda žalobkyňa namieta, že nepriaznivé následky, ktoré znáša z dôvodu prijatia uvedeného režimu, sú neprimerané vo vzťahu k cieľom, ktoré Rada sleduje.
96
Za týchto okolností sa Všeobecný súd domnieva, že najskôr treba preskúmať prvý, druhý a štvrtý žalobný dôvod, ktoré sa všetky týkajú primeranosti sporného režimu.
97
Ďalej sa treba zaoberať tretím žalobným dôvodom, ktorý sa týka odôvodnenia prijatia sporného režimu, právnych záruk uplatniteľných podľa článku 215 ods. 3 ZFEÚ, jasnosti a predvídateľnosti článku 1 bodu 15 napadnutého nariadenia a zásady rovnosti zaobchádzania.
O posúdení vykonanom Všeobecným súdom a dôkaznom bremene
98
Žalobkyňa zdôrazňuje, že preskúmanie zákonnosti článku 1 bodu 15 napadnutého nariadenia musí byť úplné a presné. V tejto súvislosti tvrdí, že Rada musí prostredníctvom dôkazov a informácií preukázať, že subjekty a činnosti, ktorých sa týkajú reštriktívne opatrenia, sú skutočne zapojené do šírenia jadrových zbraní, pričom nestačí len riziko, že to tak je. V tejto súvislosti odkazuje na rozsudky vyhlásené Všeobecným súdom v sporoch týkajúcich sa individuálnych reštriktívnych opatrení, najmä na rozsudky z 28. novembra 2013, Rada/Fulmen a Mahmoudian (C‑280/12 P, Zb., EU:C:2013:775),Manufacturing Support & Procurement Kala Naft/Rada, už citovaný v bode 33 vyššie (EU:T:2012:201), a Bank Mellat/Rada, už citovaný v bode 16 vyššie (EU:T:2013:39), ktoré považuje za použiteľné v prejednávanom prípade.
99
Rada, ktorú podporujú vedľajší účastníci konania, tvrdí, že disponuje širokou voľnou úvahou tak v súvislosti s rozhodnutím, či treba v konkrétnom prípade použiť individuálne, alebo všeobecné reštriktívne opatrenia, alebo kombináciu týchto dvoch typov reštriktívnych opatrení, ako aj v súvislosti so stanovením kritérií umožňujúcich ich vykonanie. Tvrdí, že podľa rozsudku Bank Melli Iran/Rada, už citovaného v bode 92 vyššie (EU:T:2009:401, bod 36), podlieha táto voľná úvaha len obmedzenému súdnemu preskúmaniu.
100
Podľa judikatúry Súdneho dvora majú súdy Únie v súlade s právomocami, ktoré sú im zverené podľa ZFEÚ, v podstate zabezpečiť úplné preskúmanie zákonnosti súhrnu aktov Únie vzhľadom na základné práva, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť všeobecných z
