EUR-Lex -  62002CC0350 - SK

NÁVRHY GENERÁLNEJ ADVOKÁTKY

JULIANE KOKOTT

prednesené 29. januára 2004 (1)

Vec C-350/02

Komisia Európskych spoločenstiev

proti

Holandskému kráľovstvu

„Nesplnenie povinnosti členským štátom – Odôvodnené stanovisko – Nutnosť presného stanovenia dôvodov – Telekomunikácia – Smernica 97/66/ES – Ochrana súkromia – Spracovávanie osobných údajov“

I –    Úvod

1.        Komisia začala konanie o nesplnenie povinnosti proti Holandskému kráľovstvu, z dôvodu, že neprebralo všetky zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia potrebné na dosiahnutie úplného súladu s článkom 6 a 9 smernice Európskeho parlamentu a Rady 97/66/ES z 15. decembra 1997 o spracovávaní údajov osobného charakteru a ochrany súkromného života v oblasti telekomunikácií(2) (ďalej len „smernica“ alebo „smernica 97/66“) v stanovených lehotách. Holandsko tvrdí, že žaloba je sčasti neprípustná a sčasti neodôvodnená, hoci vo zvyšnej časti nepopiera nedostatočné prebratie.

II – Skutková podstata a postup pred začatím konania

2.        Článok 15 smernice 97/66 zaväzuje členské štáty prijať všetky zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia potrebné na prebratie smernice najneskôr do 24. októbra 1998.

3.        Dňa 19. októbra 1998 prijalo Holandsko Telekomunikačný zákon (ďalej len „Telekomunikačný zákon“ alebo „TKG“) a listom zo 7. januára 1999 oznámilo Komisii prebratie smernice. Článok 11.5 TKG slúži na prebratie článku 6 smernice.

4.        Skúmaním holandského Telekomunikačného zákona dospela Komisia k záveru, že tento zákon nesprávne prebral články 6, 9, 11 a 12 smernice. Preto zaslala Holandsku 6. novembra 2000 výzvu na predloženie pripomienok, v ktorej (inter alia) v bode 3.1 uvádza nesprávne prebratie článku 6 smernice a v bode 3.2 nesprávne prebratie článku 9 písm. a) smernice.

5.        V bode 3.1 tejto výzvy na predloženie pripomienok Komisia vo vzťahu k článku 6 smernice namieta,

–        že článok 6 ods. 1 smernice požaduje zničenie alebo zmenu všetkých údajov na anonymné, s výnimkou údajov stanovených v článku 6 ods. 2 až 4 smernice, naopak článok 11.5 ods. 1 TKG, ktorý obsahoval ustanovenie na prebratie tohto článku, stanovoval len povinnosť zničiť všetky údaje, ktoré budú uvedené v kráľovskom dekréte. Len ak by dekrét obsahoval taxatívny zoznam, prišlo by k úplnému prebratiu smernice. Keďže však Komisii neboli doručené žiadne vykonávacie predpisy, musela konštatovať, že článok 6 ods. 1 smernice bol prebratý neúplne;

–        že článok 11.5 ods. 2 TKG nie je formulovaný zreteľne, všetky ustanovenia článku 6 ods. 2 až 5 smernice sú v ňom považované očividne za výnimky z článku 6 ods. 1 smernice, hoci podľa vyjadrenia Komisie len odseky 2 a 3 sú výnimkami z odseku 1 a nasledujúce odseky sa vzťahujú len na tieto výnimky;

–        že článok 11.5 ods. 3 TKG na vykonanie článku 11.5 TKG počíta s vydaním kráľovského dekrétu, ktorý však Komisii nebol predložený.

6.        V bode 3.2 tejto výzvy na predloženie pripomienok Komisia namieta s odkazom na článok 9 písm. a) smernice, že očividne neprišlo k žiadnemu prebratiu do vnútroštátneho práva.

7.        V odpovedi na list Holandsko 8. januára 2001 o námietkach Komisie, týkajúcich sa článku 6 smernice, uviedlo,

–        že článok 11.5 ods. 1 TKG nesprávne prebral článok 6 ods. 1 smernice z dôvodu, že v ňom ustanovený kráľovský dekrét ešte nebol prijatý, avšak v legislatívnom procese má byť Telekomunikačný zákon doplnený tak, že z článku 11.5 TKG bude vyňatá pasáž o dekréte, čím sa dosiahne úplné prebratie článku 6 ods. 1 smernice;

–        že podľa jeho názoru článok 11.5 ods. 2 TKG správne prebral článok 6 ods. 2 až 5 smernice ako samostatné výnimky z článku 6 ods. 1, pretože formulácia článku 6 smernice nie je celkom jednoznačná;

–        že kráľovský dekrét nebol dosiaľ prijatý, pretože pripravovanou novelizáciou právnej úpravy nebude jeho prijatie už potrebné.

8.        Pokiaľ ide o článok 9 písm. a) smernice, Holandsko vo svojej odpovedi uviedlo, že uvedené ustanovenie v skutočnosti ešte nebolo prebraté, ale prebiehajúci legislatívny proces predpokladá prebratie novým článkom 11.11 TKG.

9.        Dňa 25. júla 2001 Komisia zaslala Holandsku odôvodnené stanovisko, v ktorom namietala zatiaľ len porušenia článkov 6 a 9 písm. a) smernice, a to každého ustanovenia týchto článkov 6 a 9 písm. a) jednotlivo. Čo sa týka protichodných výkladov odsekov 4 a 5 článku 6 smernice ako možných dodatočných výnimiek z článku 6 ods. 1 smernice, je v tomto odseku relevantná nasledujúca pasáž:

„... Jediné výnimky z povinností stanovených v článku 6 ods. 1 sú obsiahnuté v článku 6 ods. 2, 3 a 4.

Po preskúmaní príslušných opatrení na prebratie smernice dospela Komisia k záveru, že článok 6 nebol úplne prebratý. Informovala o tom Holandsko vo svojej výzve na predloženie pripomienok zo 6. novembra 2000.“

Komisia teda vo svojej výzve na predloženie pripomienok a vo svojom odôvodnenom stanovisku kvalifikovala odsek 4 čiastočne ako výnimku z odseku 1 a čiastočne len ako odkaz na odsek 2.

10.      Odôvodnené stanovisko končilo upozornením, že Komisia podá žalobu na Súdny dvor Európskych spoločenstiev v prípade, že by Holandsko v lehote dvoch mesiacov od doručenia výzvy neprijalo potrebné ustanovenia na prebratie.

11.      V odpovedi na odôvodnené stanovisko Holandsko informovalo Komisiu listom z 29. októbra 2001, že pripravovaná zmena článku 11.5 TKG nebude v tomto čase možná z dôvodu, že návrh je už v štádiu legislatívneho konania, čo by viedlo k značnému spomaleniu procesu. Úplné prebratie článkov 6 a 9 smernice zohľadňujúce pripomienky Komisie bude následne pokračovať samostatným návrhom zákona, ktorý už bol predložený rôznym orgánom na posúdenie.

12.      Ešte počas trvania tohto samostatného legislatívneho konania bola vydaná smernica Európskeho parlamentu a Rady 2002/58/ES z 12. júla 2002 o spracovávaní údajov osobného charakteru a ochrany súkromného života v sektore elektronických komunikácií.(3) Článok 17 tejto smernice stanovuje, že členské štáty prijmú opatrenia potrebné na prebratie tejto smernice do 31. októbra 2003. Podľa článku 19 tejto smernice sa ruší od tohto dátumu smernica 97/66, o ktorú ide vo veci samej. Smernica 2002/58 teda od novembra 2003 nahradí smernicu 97/66; články 6 oboch smerníc však znejú v podstate rovnako.

III – Tvrdenia účastníkov konania

13.      Komisia podala 30. septembra 2002 žalobu o nesplnenie povinnosti proti Holandsku na základe článku 226 ES doručenú Súdnemu dvoru 1. októbra 2002 a navrhuje, aby Súdny dvor:

1.      vyslovil, že Holandské kráľovstvo tým, že neprijalo všetky zákony, iné predpisy a správne opatrenia na prebratie článkov 6 a 9 smernice 97/66 do vnútroštátneho právneho poriadku alebo v každom prípade tým, že o nich neinformovalo Komisiu, si nesplnilo svoje povinnosti, ktoré mu vyplývajú zo Zmluvy ES;

2.      Holandské kráľovstvo je povinné nahradiť trovy konania.

14.      Holandské kráľovstvo naopak navrhuje:

zamietnuť žalobu Komisie v rozsahu, v akom na jednej strane tvrdí, že článok 6 ods. 2, 3, 4 a 5 smernice 97/66 boli nesprávne prebraté a na druhej strane tvrdí, že článok 6 smernice 97/66 nebol úplne prebratý, a to z dôvodu, že vykonávacie predpisy uvedené v článku 11.5 ods. 3 Telekomunikačného zákona neboli oznámené Komisii.

IV – Právny rámec

A –    Právo Spoločenstva

15.      Bod 17 odôvodnenia smernice 97/66 znie:

„(17) Údaje o účastníkoch, ktoré sú spracovávané na účely uskutočnenia komunikácie, obsahujú údaje o súkromnom živote fyzických osôb a týkajú sa ich práva na zachovanie listového tajomstva, alebo sa týkajú oprávnených záujmov právnických osôb. Tieto údaje sa smú uchovávať len na limitovanú dobu a len v rozsahu, aký je potrebný na poskytnutie služby, na účely vyhotovenia faktúr a na platby za spojenia. Akékoľvek ďalšie spracovávanie takých údajov, ktoré chce prevádzkovateľ verejných telekomunikačných služieb vykonať na účely umiestnenia na trhu jeho vlastných telekomunikačných služieb, sa smie povoliť len za podmienky, že účastník s týmto spracovaním súhlasí na základe úplných a presných informácií prevádzkovateľa verejných telekomunikačných služieb o formách ďalšieho zamýšľaného spracovania údajov.“ [neoficiálny preklad]

16.      Článok 6 tejto smernice stanovuje:

„Článok 6

Údaje o telekomunikačnej prevádzke a údaje o vyhotovovaní faktúr

(1)      Údaje o telekomunikačnej prevádzke týkajúcej sa predplatiteľov a používateľov, ktoré sú spracovávané na účely uskutočnenia komunikácie a ktoré sú uchovávané prevádzkovateľom verejnej telekomunikačnej siete a/alebo prevádzkovateľom telekomunikačných služieb prístupných verejnosti, musia byť zničené alebo zmenené, tak že budú mať anonymný charakter, akonáhle je komunikácia skončená. Týmto nie sú dotknuté ustanovenia odsekov 2, 3 a 4.

(2)      Na účely vyhotovenia faktúr predplatiteľov a na účely platieb za spojenia možno spracovávať údaje uvedené v prílohe. Takto možno spracovávať údaje len do uplynutia obdobia, v rámci ktorého možno v súlade s právom vzniesť námietku voči faktúre, alebo v rámci ktorej možno podať návrh na začatie konania s cieľom jej zaplatenia.

(3)      Na účely obchodovania so svojimi vlastnými telekomunikačnými službami poskytovateľ telekomunikačných služieb prístupných verejnosti môže spracovávať údaje uvedené v odseku 2, ak s tým predplatiteľ vyjadril súhlas.

(4)      Spracovávanie údajov o telekomunikačnej prevádzke a o vyhotovovaní faktúr musí byť obmedzené na osoby, ktorých činnosť je podriadená prevádzkovateľom verejných telekomunikačných sietí a/alebo prevádzkovateľom telekomunikačných služieb prístupných verejnosti, ktoré sú poverené zabezpečovaním vyhotovovania faktúr alebo riadenia telekomunikačnej prevádzky, vybavovaním žiadostí klientov, zisťovaním podvodov alebo obchodovaním s telekomunikačnými službami poskytovateľov. Takéto spracovávanie sa musí obmedziť na to, čo je nevyhnutné v záujme výkonu týchto činností.

(5)      Odseky 1, 2, 3 a 4 sa uplatňujú bez toho, aby tým bola dotknutá možnosť vyžiadať si údaje o vyhotovovaní faktúr a telekomunikačnej prevádzke, ktorú majú príslušné orgány v súlade s platnou právnou úpravou s cieľom riešiť spory, najmä v oblasti vzájomných prepojení a vyhotovovania faktúr.“ [neoficiálny preklad]

17.      Článok 9 písm. a) tejto smernice znie:

„Článok 9

Výnimky

Členské štáty dohliadajú na existenciu transparentných konaní upravujúcich postupy, vďaka ktorým prevádzkovateľ verejných telekomunikačných sietí a/alebo telekomunikačných služieb prístupných verejnosti nemusí brať do úvahy odstránenie označenia totožnosti volajúceho:

a)      dočasne, ak predplatiteľ žiada o určenie totožnosti zlomyseľných a vyrušujúcich volaní; v tomto prípade v súlade s vnútroštátnym právom údaje umožňujúce určenie totožnosti volajúceho predplatiteľa budú uchované a oznámené prevádzkovateľom verejnej telekomunikačnej siete a/alebo telekomunikačných služieb prístupných verejnosti;“ [neoficiálny preklad]

18.      Príloha tejto smernice stanovuje:

„PRÍLOHA

Zoznam údajov

Na účely článku 6 ods. 2 môžu byť spracovávané nasledujúce údaje:

Údaje, ktoré obsahujú:

–        číslo alebo linku predplatiteľa,

–        adresu predplatiteľa a druh linky,

–        celkový počet jednotiek, na ktoré sa majú vyhotoviť faktúry za fakturačné obdobie,

–                 číslo volaného predplatiteľa,

–        druh volania, hodinu, kedy sa začalo volanie, a dĺžku volania a/alebo množstvo prenesených údajov,

–        dátum volania alebo služby,

–        ďalšie informácie súvisiace s platbami, ako napríklad zálohovú platbu, platbu vo forme splátok, odpojenie a opätovné volania.“ [neoficiálny preklad]

B –    Vnútroštátne právo

19.      Článok 11.5 TKG stanovuje v odseku 1 zásadu vymazania údajov alebo anonymity údajov, v odseku 2 stanovuje výnimky z tejto zásady a v odseku 3 nariaďuje prijatie vykonávacích ustanovení kráľovským dekrétom.

20.      Podľa článku 11.5 ods. 1 TKG musia prevádzkovatelia verejných telekomunikačných sietí a prevádzkovatelia verejných telekomunikačných služieb zabezpečiť ochranu údajov osobného charakteru a súkromného života tak, že pri každom ukončení spojenia, údaje o telekomunikačnej prevádzke týkajúce sa preplatiteľov a používateľov, ktoré budú bližšie určené kráľovským dekrétom, budú buď zmazané alebo budú zmenené tak, že budú mať anonymný charakter.

21.      Článok 11.5 ods. 2 TKG stanovuje, že odchylne od ods. 1 môžu byť spracovávané údaje, len ak je to nevyhnutné,

a.      na účely vyhotovenia faktúry predplatiteľovi alebo osobe, ktorá je právne zaviazaná na úhradu tejto faktúry voči prevádzkovateľovi, alebo na účely vzájomných prepojení alebo na účely zvláštneho prístupu;

b.      na účely umožnenia prevádzkovateľovi uskutočniť prieskum trhu a uvedenia na trh svojich vlastných telekomunikačných služieb, ale len ak s tým predplatiteľ vyjadril súhlas;

c.      na účely prešetrovania sporov ... alebo ...;

d.      na účely riadenia telekomunikačnej prevádzky;

e.      na účely poskytovania informácií klientom, pokiaľ sa týkajú údajov o telekomunikačnej prevádzke, ktorá súvisí so samotnými klientmi;

f.      na účely zisťovania podvodov alebo

g.      ak je to povolené zákonom alebo na základe zákona.  

22.      Podľa článku 11.5 ods. 3 TKG ustanovenia vykonávajúce tento článok budú prijaté na základe kráľovského dekrétu, ktorého ustanovenia podrobnejšie určia obsah úpravy: tieto ustanovenia sa môžu týkať len údajov, ktoré budú spracovávané spoločne s údajmi o telekomunikačnej prevádzke, ďalej účelu, na ktorý sa vykonalo spracovávanie, povolenej dĺžky spracovania, a osôb, ktoré smú byť poverené spracovávaním dotknutých údajov.

V –    Tvrdenia účastníkov konania a právne posúdenie

A –    O prípustnosti

23.      Holandsko zastáva názor, že žaloba Komisie je neprípustná v rozsahu, v akom Komisia uplatňuje nesprávne prebratie článku 6 ods. 2 až 5 smernice článkom 11.5 ods. 2 TKG.

1.      Stanoviská účastníkov konania

24.      Holandsko uvádza, že žaloba obsahuje štyri žalobné dôvody, a to, po prvé, neúplné prebratie článku 6 ods. 1 smernice 97/66 do článku 11.5 ods. 1 TKG, po druhé, nesprávne prebratie článku 6 ods. 2 až 5 smernice do článku 11.5 ods. 2 TKG, po tretie, neúplné prebratie článku 6 smernice neprijatím alebo neoznámením vykonávacích ustanovení uvedených v článku 11.5 ods. 3 TKG a, po štvrté, neprebratie článku 9 písm. a) smernice. V odôvodnenom stanovisku Komisie sa však nespomína druhý žalobný dôvod v uvedenom zmysle. V tejto súvislosti žaloba Komisie rozširuje predmet sporu oproti postupu pred začatím konania a podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora je žaloba v uvedenom rozsahu neprípustná.

25.      Navyše, odôvodnené stanovisko neobsahuje vôbec reakciu na vyjadrenia Holandska k prebratiu článku 6 ods. 2 až 5 smernice uvedené v jeho odpovedi z 8. januára 2001. Úplnou absenciou akejkoľvek zmienky v odôvodnenom stanovisku bolo Holandsku znemožnené uplatnenie jeho práv na obhajobu. Okrem toho by musela Komisia dokázať Holandsku konkrétne porušenie, no ona namietala len nejasnú právnu úpravu Holandska, a nie konkrétne porušenie. Na záver, až na ústnom pojednávaní, a nie už v postupe pred začatím konania Komisia uviedla, že článok 6 ods. 4 smernice upravuje odchýlky z ods. 2 a 3 článku 6 smernice.

26.      Naopak, Komisia zastáva názor, že v jej žalobe sú uvedené len dva žalobné dôvody, a to, po prvé, že neboli prijaté ustanovenia potrebné na prebratie článku 6 smernice do vnútroštátneho práva, alebo minimálne Komisia nebola o nich informovaná, a, po druhé, že neboli prijaté ustanovenia potrebné na prebratie článku 9 smernice do vnútroštátneho práva, alebo minimálne Komisia nebola o nich informovaná. Obidva žalobné dôvody boli vždy uvádzané, takže žaloba je v plnom rozsahu prípustná.

27.      Odôvodnené stanovisko sa preto obmedzuje na celkové zhrnutie dôvodov vzťahujúcich sa na článok 6 smernice, keďže boli sformulované ako „odpoveď na výzvu na predloženie pripomienok“ Holandska z 8. januára 2001, v ktorom sa Holandsko tiež vo všeobecnosti zaoberá prebratím článku 6 smernice globálne. V tomto rámci by bolo potrebné čítať odôvodnené stanovisko spolu s výzvou na predloženie pripomienok, na ktorú odôvodnené stanovisko ostatne odkazuje. V každom prípade celkové zhrnutie dôvodov týkajúcich sa článku 6 smernice obsahuje všetky body podrobne kritizované už vo výzve na predloženie pripomienok a nemožno vyvodiť z formulácie odôvodneného stanoviska, že Komisia chcela od týchto dôvodov upustiť.

2.      Posúdenie

28.      Medzi účastníkmi konania je predmetom sporu v podstate otázka, či predmet podanej žaloby vychádza z obsahu odôvodneného stanoviska. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora je totiž akýkoľvek nový dôvod v žalobe neprípustný: predmet konania o nesplnení povinnosti je ohraničený postupom pred začatím súdneho konania, takže žaloba oproti odôvodnenému stanovisku môže byť síce zúžená, ale nemôže byť rozšírená.(4)

29.      Skutočnosť, že Holandsko, na rozdiel od Komisie, sa domnieva, že predmet sporu je neprípustne rozšírený, spočíva v prvom rade v rozdielnom chápaní pojmu žalobného dôvodu. Ak by sme sa totiž riadili názorom Komisie – podľa ktorej žalobný dôvod sa zakladá vždy na neúplnom prebratí článku smernice – žaloba by nesporne bola prípustná: Komisia sa v svojom odôvodnenom stanovisku nepochybne zaoberá prebratím článku 6 smernice, takže tento „žalobný dôvod“ bol neustále uvádzaný. Naopak, ak sa riadime názorom Holandska – podľa ktorého každý jednotlivý dôvod je žalobným dôvodom – potom vzhľadom na formuláciu odôvodneného stanoviska nie je vôbec isté, či „žalobný dôvod“ nesprávneho prebratia článku 6 ods. 2 až 5 smernice článkom 11.5 bol skutočne v ňom obsiahnutý.

30.      Následne si najskôr treba položiť otázku a) ako široko alebo úzko treba chápať pojem žalobného dôvodu, či teda in concreto boli predložené dva alebo štyri žalobné dôvody. Potom si treba eventuálne položiť otázku, či po b) dôvod nesprávneho prebratia článku 6 ods. 2 až 5 smernice článkom 11.5 bol skutočne dostačujúco obsiahnutý v odôvodnenom stanovisku.

a)      Pojem žalobného dôvodu

31.      Pojem žalobného dôvodu treba vyvodiť zo štruktúry, ako aj zo zmyslu a účelu konania o nesplnenie povinnosti členským štátom, ktorému predchádza postup pred začatím súdneho konania. Z tohto hľadiska z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že na základe článku 226 ES postup pred začatím súdneho konania slúži na ochranu práv na obhajobu členského štátu, najmä na uplatnenie jeho práva byť vypočutý; teda členský štát musí byť informovaný o tom, ktoré konanie Komisia považuje za nesplnenie povinnosti, a musí mať príležitosť buď odstrániť nesplnenie povinnosti, alebo dôvodu Komisie odporovať.(5) Aby členský štát mal túto možnosť, musí Komisia dostatočne jasne a detailne vymedziť svoje dôvody najprv vo svojej výzve na predloženie pripomienok a neskôr v odôvodnenom stanovisku.(6) Komisia musí stanoviť jasne, ktoré ustanovenia práva Spoločenstva dotknutý členský štát porušil a o ktoré skutočnosti a úvahy sa vo svojom názore opiera(7). Takto vymedzený predmet sporu už nemôže byť neskôr rozšírený.(8)

32.      Ak teda cieľom článku 226 ES je odstrániť nesplnenie povinnosti a už v postupe pred začatím súdneho konania musí byť členskému štátu umožnené brániť sa proti nesplneniu povinnosti, tak je potrebné oznámiť členskému štátu, akým konkrétnym konaním porušil svoje povinnosti. Z tohto dôvodu – na ochranu práv členského štátu na obhajobu – vyžaduje Súdny dvor od Komisie, aby vo svojich listoch v postupe pred začatím súdneho konania oznámila nielen ustanovenia práva Spoločenstva, ktoré podľa jej názoru členský štát porušil, ale aj uviedla detailnejšie a súvislejšie skutočnosti a úvahy, o ktoré sa vo svojom názore opiera.(9) Na základe týchto konkrétnych skutočností a jednotlivých právne odôvodnených dôvodov Komisie skúma Súdny dvor v rámci konania o žalobe súlad konania členského štátu s právom Spoločenstva vo svetle návrhov uvedených v žalobe.

33.      Predmet konania o nesplnenie povinnosti nevyplýva teda zo samotných záverov Komisie – a teda koniec-koncov z jej návrhov uvedených v žalobe (vo veci samej zistenie neprebratia článkov 6 a 9 smernice) – ale sa skladá na konkrétnych skutočnostiach, právnych posúdeniach a z nich vyplývajúcich záverov Komisie. Žalobný dôvod alebo žalobné dôvody konania sú teda rozhodujúco určené jednotlivými právnymi dôvodmi Komisie predloženými v danom prípade.(10) Z tohto posúdenia Súdneho dvora vyplýva, aké opatrenia a koľko jednotlivých opatrení musí členský štát prijať, aby sa dosiahol súlad so Zmluvou. Podľa zmyslu a účelu článku 226 ES treba pojem žalobného dôvodu chápať úzko a významovo zhodne s jednotlivými právnymi dôvodmi.

34.      Vo veci samej, ako Holandsko správne uvádza(11), Komisia vzniesla štyri obsahovo rôzne dôvody, ktoré sa vzťahujú na rôzne ustanovenia smernice a rôzne vnútroštátne opatrenia na prebratie smernice; tak isto Holandsko by muselo reagovať štyrmi rôznymi opatreniami a Súdny dvor by mal pri každom z týchto bodov skúmať nesplnenie povinnosti. V dôsledku toho musíme vychádzať z uvedených štyroch žalobných dôvodov, ktoré musela Komisia neustále uvádzať v konaní.

b)      Dostatočne jasné a detailné zachovávanie dôvodu

35.      Ak následne vychádzame zo štyroch žalobných dôvodov, vzniká otázka, či Komisia vo svojom odôvodnenom stanovisku dostatočne jasne a detailne zachovala dôvod nesprávneho prebratia článku 6 ods. 2 až 5 smernice článkom 11.5 ods. 2 TKG. Ak by úvaha Holandska, že druhý žalobný dôvod nebol vôbec uvedený v odôvodnenom stanovisku, bola správna, tak by Holandsko muselo dospieť k záveru, že Komisia upustila od tohto dôvodu rovnako ako pri dôvodoch neprebratia článkov 11 a 12 smernice. V tomto prípade by žaloba skutočne neprípustne rozširovala predmet sporu vo veci samej voči odôvodnenému stanovisku.(12) To isté uplatňuje Holandsko aj pripomienkou na Komisiu, ktorá uviedla až na ústnom pojednávaní, a nie už v postupe pred začatím súdneho konania, že článok 6 ods. 4 smernice upravuje len odchýlky od ods. 2 a 3 článku 6 smernice.

36.      Holandsko ďalej uvádza, že žaloba je v tejto časti rovnako neprípustná preto, lebo odôvodnené stanovisko namieta len nejasné formulácie v Telekomunikačnom zákone, avšak neuvádza žiadne konkrétne porušenia a preto, že nereagovalo na námietky Holandska k prebratiu článku 6 ods. 2 až 5 smernice obsiahnuté v jeho odpovedi z 8. januára 2001 na výzvu na predloženie pripomienok. Holandsko to považuje za protiprávne(13) obmedzenie jeho možností obhajovať sa.

37.      Súdny dvor kladie na precíznosť odôvodneného stanoviska spravidla prísnejšie požiadavky ako na výzvu na predloženie pripomienok, ktorá väčšinou môže obsahovať len prvé stručné zhrnutie dôvodov.(14) No na strane druhej, Súdny dvor uznal, že stručné odôvodnené stanovisko môže byť dostačujúce, pokiaľ už vo výzve na predloženie pripomienok boli uvedené detailnejšie úvahy a odôvodnené stanovisko na ne odkazuje.(15) Nejasnosti v odôvodnenom stanovisku však svedčia v neprospech Komisie a môžu mať prípadne za následok neprípustnosť žaloby v tomto nejasnom bode.(16) Rozhodujúce je, že obsah listu umožní dotknutému členskému štátu uplatniť jeho práva na obhajobu prostredníctvom jasného a detailného predstavenia dôvodov; členskému štátu musí byť jasné, proti čomu sa musí obhajovať.(17)

38.      Komisia uznáva, že jej odôvodnené stanovisko obsahuje len celkové zhrnutie dôvodov k článku 6 smernice, avšak domnieva sa, že všetky body už osobitne kritizované vo výzve na predloženie pripomienok sú v ňom zahrnuté. Uvedená sporná otázka prebratia odsekov 2 až 5 článku 6 smernice sa objavuje v odôvodnenom stanovisku však len do tej miery, do akej Komisia konštatuje, že podľa nej len článok 6 ods. 2 až 4 smernice sú výnimkami z článku 6 ods. 1 smernice.(18) Navyše, v oboch vetách nasledujúceho odseku možno vidieť odkaz na celkovú argumentáciu k prebratiu článku 6 smernice vo výzve na predloženie pripomienok, teda aj s ohľadom na druhý žalobný dôvod.(19)

39.      Komisia síce v tejto pasáži uvádza, že článok 6 ods. 5 smernice nestanovuje výnimku z článku 6 ods. 1 smernice, pričom Komisia Holandsku vyčítala už vo výzve na predloženie pripomienok prebratie článku 6 ods. 5 smernice ako výnimky z článku 6 ods. 1 smernice. Taktiež možno povedať, na rozdiel od názoru Holandska, že nebolo potrebné hlbšie a precíznejšie rozviesť tento dôvod, pretože Holandsko vo svojej odpovedi na výzvu na predloženie pripomienok už zaujalo stanovisko, ktoré Komisia predpokladala už vo výzve na predloženie pripomienok ako holandské stanovisko, a považovala ho za výslovne nezlučiteľné so smernicou. V tejto súvislosti môžeme dospieť k záveru, že uvedený odkaz na detailnejšiu výzvu na predloženie pripomienok bol dostačujúci.

40.      V tomto spornom dôvode však chýba práve jednoznačný odkaz na výzvu na predloženie pripomienok: Komisia iba uviedla, že vo svojej výzve na predloženie pripomienok informovala o neúplnom prebratí článku 6; neuviedla ani tri konkrétne dôvody, ani výslovne neodkázala aspoň všeobecne na argumentáciu vo výzve na predloženie pripomienok. Navyše, jednotlivé časti v odôvodnenom stanovisku by mohli byť považované za odkazy vzťahujúce sa na tieto sporné dôvody, rozdelené na dva odseky, ktoré spolu nesúvisia. Okrem toho, argumentácia Komisie k otázke, ktoré z ods. 2 až 5 článku 6 smernice sú výnimkami z odseku 1, bola rozdielna vo výzve na predloženie pripomienok a v odôvodnenom stanovisku: sčasti označuje iba ods. 2 za skutočnú výnimku, sčasti odseky 2 a 3 a sčasti – tak ako v odôvodnenom stanovisku – odseky 2, 3 a 4. Argumentácia Komisie teda neumožnila Holandsku vytvoriť si jasný obraz a formulácia odôvodneného stanoviska poukázala skôr na to, že aj Komisia medzičasom uvádza viac výnimiek ako predtým a následne sa prikláňa k stanovisku Holandska. Na záver, Komisia vo svojom odôvodnenom stanovisku tiež konkludentne upustila od dôvodov týkajúcich sa článkov 11 a 12 uvedených vo výzve na predloženie pripomienok, takže Holandsko to isté mohlo očakávať v súvislosti s článkom 6 smernice.

41.      Pri troche dobrej vôle by sa možno dal z odôvodneného stanoviska vyvodiť ustálený názor Komisie. Takéto zhovievavé čítanie však nemožno žiadať od Holandska a nie je v súlade ani s požiadavkami článku 226 ES vo výklade Súdneho dvora. Keďže podľa judikatúry Súdneho dvora smie byť argumentácia Komisie v odôvodnenom stanovisku stručná, mala by však jednoznačne zachovávať doterajšie stanovisko a jeho obsah musí byť zrozumiteľný. Na základe vyššie uvedenej analýzy treba konštatovať, že odôvodnené stanovisko nie je dostatočne jasné. Žaloba Komisie je preto v tomto žalobnom dôvode neprípustná.

42.      Ak by Súdny dvor v tejto otázke dospel k inému záveru, treba poznamenať, že ďalšie vyjadrenie Holandska voči prípustnosti tejto časti žaloby ho nepresvedčilo. Ako už bolo uvedené, žiadna detailnejšia reakcia na odpoveď Holandska z 8. januára 2001 nebola potrebná, ale postačoval by jasný odkaz na úvahy vo výzve na predloženie pripomienok.(20) Okrem toho bola argumentácia Komisie vo výzve na predloženie pripomienok aj dostatočne presná, aby umožnila Holandsku uplatniť jeho práva na obhajobu, ako možno vyvodiť už z reakcie Holandska v jeho odpovedi z 8. januára 2001 na výzvu na predloženie pripomienok. Komisia vo výzve na predloženie pripomienok dostatočne konkretizovala, v čom spočíva nesplnenie povinnosti Holandska, ba samotné dôvody nejasnej právnej úpravy by boli dostatočné, pretože Súdny dvor podľa ustálenej judikatúry požaduje dostatočne určité, jasné a transparentné prebratie smernice.(21) Pokiaľ Komisia uviedla až na ústnom pojednávaní, že článok 6 ods. 4 smernice upravuje odchýlky z ods. 2 a 3, ide len o prehĺbenie doterajšej právnej argumentácie Komisie a nie o nový žalobný dôvod; Komisia už vo výzve na predloženie pripomienok totiž uviedla, že ods. 4 sa vzťahuje na predchádzajúce odseky.

3.      Záver

43.      Žaloba je neprípustná v tej časti, v ktorej Komisia uplatňuje nesprávne prebratie článku 6 ods. 2 až 5 smernice článkom 11.5 ods. 2 TKG. Vo zvyšnej časti je žaloba prípustná.

B –    O podstate

44.      Komisia zastáva názor, že Holandsko si nesplnilo svoje povinnosti, ktoré mu vyplývajú zo Zmluvy ES a zo smernice tým, že, po prvé, v stanovenej lehote neúplne prebralo článok 6 ods. 1 smernice do článku 11.5 ods. 1 TKG, po druhé, prebralo nesprávne článok 6 ods. 2 až 5 smernice do článku 11.5 ods. 2 TKG, po tretie, neúplne prebralo článok 6 smernice neprijatím alebo neoznámením vykonávacích predpisov uvedených v článku 11.5 ods. 3 TKG a, po štvrté, neprebralo článok 9 písm. a) smernice.

45.      Povinnosť prebratia smernice v stanovenej lehote vyplýva z článku 10 ods. 1 ES v spojení s článkom 249 ods. 3 ES, ako aj z článku 15 ods. 1 smernice, v zmysle ktorých sa prebratie do vnútroštátneho práva muselo uskutočniť najneskôr do 24. októbra 1998. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora treba existenciu nesplnenia povinnosti posudzovať v súvislosti so situáciou členského štátu, v akej sa nachádzal v čase uplynutia lehoty stanovenej v odôvodnenom stanovisku.(22)

1.      Prebratie článku 6 ods. 1 smernice a článku 9 písm. a) smernice

46.      V rozsahu, v akom Komisia tvrdí, že Holandsko nesplnilo svoje povinnosti, ktoré mu vyplývajú zo Zmluvy ES a z predmetnej spornej smernice, pretože v stanovenej lehote neprebralo do vnútroštátneho práva úplne článok 6 ods. 1 smernice a článok 9 písm. a) smernice, Holandsko tvrdenie Komisie nepopiera. Zatiaľ čo k prebratiu článku 9 písm. a) smernice očividne neboli prijaté vnútroštátne ustanovenia, k prebratiu článku 6 ods. 1 smernice bol síce prijatý článok 11.5 ods. 1 TKG, ale ten požaduje vymazanie len tých údajov, ktoré budú uvedené v kráľovskom dekréte. Keďže takýto dekrét nebol doteraz vydaný, neexistuje dodnes povinnosť vymazať údaje, ktoré by zodpovedali požiadavkám článku 6 ods. 1 smernice.

47.      Na základe vyššie uvedeného treba konštatovať nesplnenie povinnosti vyplývajúcej zo Zmluvy v súvislosti s prebratím článku 6 ods. 1 a článku 9 písm. a) smernice.

2.      Prebratie článku 6 ods. 2 až 5 smernice článkom 11.5 ods. 2 TKG

48.      Vyššie som konštatovala neprípustnosť žaloby v tomto žalobnom dôvode. No pre prípad, že Súdny dvor by v otázke prípustnosti dospel k inému záveru, budem sa následne zaoberať uvedenými právnymi otázkami.

a)      Stanoviská účastníkov konania

49.      Podľa názoru Komisie obsahujú len ods. 2 a 3 článku 6 smernice skutočné výnimky zo zásady vymazania alebo anonymity údajov uvedenej v článku 6 ods. 1 smernice. Nasledujúci článok 6 ods. 4 smernice obsahuje len odchýlky uplatnenia ods. 2 a 3, ale bez toho, aby už zakladal ďalšie výnimky zo zásady ods. 1. V opačnom prípade by museli byť „výnimky“ v ods. 4 formulované s podstatne väčšou precíznosťou. Najmä pojem „telekomunikačná prevádzka“ je tak široký, že možno pod neho zahrnúť všetko. Aj ods. 5 očividne neobsahuje žiadnu výnimku z ods. 1. Naopak, do článku 11.5 ods. 2 TKG boli ustanovenia článku 6 ods. 2 až 5 smernice prebraté ako samostatné výnimky z článku 6 ods. 1 smernice. Tento spôsob prebratia nie je teda v súlade so smernicou.

50.      Holandsko naopak zastáva názor, že každý z odsekov 2 až 5 článku 6 smernice obsahuje samostatné výnimky z článku 6 ods. 1 smernice a ustanovenia článku 11.5 ods. 2 TKG sú teda v súlade so smernicou. Predovšetkým článok 6 ods. 4 smernice stanovuje výnimky z odseku 1, pretože odsek 4 sa neobmedzuje len na určenie okruhu osôb, ale určuje odchýlky, ba aj – ako odseky 2 a 3 – stanovuje účely, na aké smú byť údaje telekomunikačnej prevádzky sprístupnené. Ostatne, tieto výnimky sú nevyhnutné aj preto, aby sa mohlo napríklad zabrániť rušeniu telekomunikačnej prevádzky, alebo zabrániť podvodom pri fakturácii poplatkov. Okrem toho, Holandsko poukazuje na to, že argumentácia Komisie nie je jednoznačná, pretože sčasti označovala za výnimky len článok 6 ods. 2 a 3 smernice, ale sčasti aj článok 6 ods. 4 smernice. Znenie smernice je ale prinajmenšom nejasné – na čo Holandsko poukázalo už pri vypracúvaní článku 6 smernice 2002/58/ES – a pripúšťa výklad Holandska.

b)      Právne posúdenie

51.      Obaja účastníci konania považujú článok 6 ods. 1 smernice za právnu úpravu zásady, podľa ktorej musia byť údaje telekomunikačnej prevádzky, ktoré majú osobný charakter po ukončení spojenia zničené alebo zmenené na anonymné. Obe strany takisto považujú článok 11.5 ods. 1 TKG za ustanovenie, ktoré prebralo túto zásadu z článku 6 ods. 1 smernice, aj keď neúplne. Zhodujú sa napokon aj v tom, že článok 11.5 ods. 2 TKG stanovuje výnimky zo zásady uvedenej v článku 11.5 ods. 1 TKG a článku 6 ods. 1 smernice. Nezhodujú sa len v tom, do akej miery sa výnimky článku 11.5 ods. 2 TKG opierajú o článok 6 ods. 2 až 5 smernice. Tu nevládne jednota, pretože Komisia sa domnieva, že len článok 6 ods. 2 smernice obsahuje skutočnú výnimku z článku 6 ods. 1 smernice, zatiaľ čo Holandsko považuje všetky odseky 2 až 5 článku 6 smernice za skutočné výnimky z odseku 1.

52.      Do akej miery sú tieto rozdielne prístupy relevantné, sa ukáže, keď sa výnimky článku 11.5 ods. 2 TKG priradia k jednotlivým odsekom článku 6 smernice, o ktoré sa podľa názoru Holandska tieto výnimky opierajú. Keď článok 11.5 ods. 2 TKG stanovuje, že odchylne od článku 11.5 ods. 1 TKG spracovávanie údajov

–        je povolené na účely vyhotovenia faktúry predplatiteľovi atď. (článok 11.5 ods. 2 písm. a) TKG), takže táto výnimka sa zrejme musí opierať o článok 6 ods. 2 smernice, ktorý povoľuje spracovávanie údajov „na účely vyhotovenia faktúr …“,

–        je povolené na účely uvedenia na trh vlastných telekomunikačných služieb (článok 11.5 ods. 2 písm. b) TKG), takže táto výnimka sa zrejme musí opierať o článok 6 ods. 3 smernice, ktorý umožňuje poskytovateľovi spracovanie údajov „na účely uvedenia na trh vlastných telekomunikačných služieb“,

–        je povolené za účelom riadenia telekomunikačnej prevádzky, aby mohol klientom poskytovať informácie, alebo za účelom zisťovania podvodov (článok 11.5 ods. 2 písm. d), e), a f) TKG), takže táto výnimka sa zrejme musí opierať o článok 6 ods. 4 smernice, ktorý umožňuje spracovávanie údajov za účelom „riadenia telekomunikačnej prevádzky, vybavovania žiadostí klientov, zisťovania podvodov“,

–        je povolené v miere, ktorá je potrebná pre prešetrovanie sporov (článok 11.5 ods. 2 písm. c) TKG), takže táto výnimka sa zrejme musí opierať o článok 6 ods. 5 smernice, ktorý má umožniť stanovenému okruhu osôb „vyžiadať si údaje o telekomunikačnej prevádzke a o vyhotovovaní faktúr ... na účely prešetrovania sporov“,

–        je povolené zákonom alebo na základe zákona (článok 11.5 ods. 2 písm. g) TKG), tak sa táto výnimka musí opierať o článok 6 ods. 2 až 5 smernice.

53.      Skôr než začneme skúmať, do akej miery článok 6 ods. 2 až 5 smernice skutočne zahŕňa výnimky zo zásady článku 6 ods. 1 smernice, o ktoré sa môžu oprieť výnimky článku 11.5 ods. 2 TKG, musí byť jasné, aký je význam zásady článku 6 ods. 1 smernice. Článok 6 ods. 1 smernice stanovuje najmä druh údajov, ktoré sú „údajmi o telekomunikačnej prevádzke“ osobného charakteru a následne prikazuje, aby tieto údaje o telekomunikačnej prevádzke boli po skončení komunikácie zničené alebo zmenené na anonymné.

54.      Podľa článku 6 ods. 1 smernice sú údajmi o telekomunikačnej prevádzke osobného charakteru (ďalej len „údaje o telekomunikačnej prevádzke“) všetky údaje „týkajúce sa predplatiteľov a používateľov, ktoré sú spracovávané na účely uskutočnenia komunikácie a ktoré sú uchovávané prevádzkovateľom verejnej telekomunikačnej siete a/alebo prevádzkovateľom telekomunikačných služieb prístupných verejnosti.“ Jednoduchšie povedané, údajmi o telekomunikačnej prevádzke sú všetky údaje získané pri komunikácii, ktoré sú spracovávané poskytovateľom telekomunikačných služieb a ktoré umožňujú identifikáciu osôb.

55.      Ako pravidlo správania sa formuluje článok 6 ods. 1 smernice zásadu, že všetky údaje o telekomunikačnej prevádzke „musia byť po skončení komunikácie ... zničené alebo zmenené na anonymné.“ Ciele smernice zamerané na ochranu údajov, ktoré možno vyvodiť z úvodných ustanovení,(23) ako aj časovo obmedzené povolenie na spracovávanie „údajov na účely vyhotovovania faktúr“ podľa článku 6 ods. 2 smernice objasňujú, že formulácia „po skončení“ môže byť chápaná len ako „bezprostredne po skončení“. Inými slovami, zásada znie takto: Všetky údaje o telekomunikačnej prevádzke musia byť bezprostredne po skončení komunikácie zničené alebo zmenené na anonymné.

56.      Pokiaľ ide o možné výnimky z tejto základnej povinnosti zrušiť alebo zmeniť na anonymné údaje o telekomunikačnej prevádzke, vysvetľuje práve pasáž v článku 6 ods. 1 smernice „týmto nie sú dotknuté ustanovenia odsekov 2, 3 a 4“, že tieto odseky obsahujú výnimky z práve popísanej zásady. To isté platí napokon aj pre úvodnú pasáž článku 6 ods. 5 smernice: „Odseky 1, 2, 3 a 4 (sa uplatňujú) bez toho, aby tým bola dotknutá možnosť …“ – aj táto formulácia odkazuje na výnimku z povinnosti stanovenej v článku 6 ods. 1 smernice. V tejto súvislosti je potrebné detailnejšie skúmať, do akej miery článok 6 ods. 2 až 5 smernice stanovujú skutočne výnimky z povinnosti určenej v článku 6 ods. 1 smernice a do akej miery sa o tieto výnimky opierajú ustanovenia článku 11.5 ods. 2 TKG.

i)       Článok 6 ods. 2 smernice a článok 11.5 ods. 2 písm. a) TKG

57.      Článok 6 ods. 2 smernice má podobnú štruktúru ako článok 6 ods. 1 smernice. Najprv určuje druh údajov, údaje „na účely vyhotovenia faktúr … ktoré sú uvedené v prílohe (smernice)“ (ďalej len „údaje uvedené v prílohe“) a potom povoľuje časovo obmedzené spracovávanie týchto údajov. Údaje uvedené v prílohe(24) pozostávajú z dvoch kategórií údajov, ktoré sú osobitne dôležité pre fakturáciu telekomunikačných poplatkov: na strane jednej ide o časť údajov o telekomunikačnej prevádzke uvedených v článku 6 ods. 1(25), na strane druhej ide o údaje o klientoch a ostatné informácie o platbách.(26)

58.      Ak článok 6 ods. 2 smernice výslovne povoľuje len spracovávanie údajov osobného charakteru uvedených v prílohe na účely vyhotovenia faktúr v rámci stanovenej lehoty, to znamená, že to umožňuje len v prípade, ak údaje po skončení komunikácie neboli ani zničené, ani zmenené na anonymné. Článok 6 ods. 2 teda jednoznačne obsahuje skutočnú výnimku zo základnej povinnosti článku 6 ods. 2 smernice, avšak len pre údaje uvedené v prílohe, len v rámci stanovenej lehoty a len v záujme stanoveného okruhu osôb, ako vyplýva z článku 6 ods. 4 smernice, ktorý treba čítať v spojení s článkom 6 ods. 2 smernice.(27)

59.      Výnimky v článku 6 ods. 2 smernice a v článku 11.5 ods. 2 písm. a) TKG sú v súvislosti s ich účelom – vyhotovenie faktúr za rôzne telekomunikačné služby – identické. Článok 11.5 ods. 2 písm. a) TKG však nestanovuje na rozdiel od článku 6 ods. 2 smernice ani obmedzenie spracovávaných údajov na údaje uvedené v prílohe smernice, ani časové obmedzenie spracovávania, ani vymedzenie okruhu osôb oprávnených spracovávať údaje v zmysle článku 6 ods. 4 smernice. Podľa obsahu právnej úpravy stanovuje teda TKG viac výnimiek zo zásady zničenia údajov alebo ich zmeny na anonymné ako smernica.

60.      V tomto prípade nie je možný ani výklad, ktorý by bol v súlade so smernicou, že v článku 11.5 ods. 2 TKG ide o všeobecné obmedzenie spracovávania údajov len v nevyhnutnej miere. Súdny dvor totiž v ustálenej judikatúre vyžaduje dostatočne presné, jasné a transparentné prebratie smerníc; povinnosti stanovené smernicou musia byť zakotvené vo vnútroštátnom práve tak presne a jasne, že je zaručená právna istota.(28) Tieto požiadavky na jasnosť a presnosť samotný článok 11.5 ods. 2 písm. a) TKG nespĺňa. Vykonávacie predpisy uvedené v článku 11.5 ods. 3 TKG by bezpochyby umožnili cez „nevyhnutnú mieru“ stanoviť také obmedzenia, ktoré vyžaduje článok 6 ods. 2 smernice. Tieto ustanovenia však neboli prijaté.

61.      V dôsledku toho článok 11.5 ods. 2 písm. a) TKG neprebral správne článok 6 ods. 2 smernice.

ii)    Článok 6 ods. 3 smernice a článok 11.5 ods. 2 písm. b) TKG

62.      Znenie článku 6 ods. 3 smernice, podľa ktorého „údaje uvedené v odseku 2“ môžu byť spracovávané len so súhlasom predplatiteľa na účely prieskumu trhu, alebo uvedenia na trh svojich vlastných telekomunikačných služieb, sa vzťahuje jednoznačne na údaje uvedené v prílohe, na ktoré odkazuje rovnako článok 6 ods. 2 smernice. Odsek 3 vytvára len ďalšiu možnosť použitia – v lehote stanovenej v odseku 2 – aj tak nezničených a neanonymných údajov uvedených v prílohe. Nevytvára však žiadnu ďalšiu výnimku z okruhu údajov o telekomunikačnej prevádzke uvedených v článku 6 ods. 1 smernice, ktoré musia byť zničené, alebo zmenené na anonymné.

63.      Znenie článku 11.5 ods. 2 písm. b) TKG sa však na rozdiel od článku 6 ods. 3 smernice nevzťahuje len na časovo obmedzené používanie údajov uvedených v prílohe, ale časovo neobmedzene na všetky údaje o telekomunikačnej prevádzke uvedené v článku 11.5 ods. 1 TKG a v článku 6 ods. 1 smernice. Okrem toho tu chýba aj obmedzenie okruhu osôb, ktoré majú prístup k údajom, na osoby uvedené v článku 6 ods. 4 smernice, ktorý sa v tejto súvislosti použije.(29) Aj v tomto prípade povoľuje znenie Telekomunikačného zákona – napriek zhodným účelom a vždy vyžadovanému súhlasu predplatiteľa na spracovávanie údajov – viac výnimiek z povinnosti zničiť údaje alebo ich zmeniť na anonymné ako smernica. Teda, aj znenie článku 11.5 ods. 2 písm. b) TKG bez vydania vykonávacích ustanovení v zmysle článku 11.5 ods. 3 TKG nespĺňa požiadavky Súdneho dvora na dostatočne jasné a presné prebratie smernice.(30)

64.      Na záver treba konštatovať, že článok 11.5 ods. 2 písm. b) TKG neprebral správne článok 6 ods. 3 smernice.

iii) Článok 6 ods. 4 smernice a článok 11.5 ods. 2 písm. d), e) a f) TKG

65.      Hlavným sporným bodom medzi účastníkmi konania je, či článok 6 ods. 4 smernice umožňuje prístup ku všetkým údajom o telekomunikačnej prevádzke uvedeným v odseku 1 tým, že stanovuje ďalšie účely použitia údajov – riadenie telekomunikačnej prevádzky, vybavovanie žiadostí klientov a zisťovanie podvodov – alebo či stanovuje len spôsoby použitia údajov uvedených v prílohe. Znenie článku 11.5 ods. 2 písm. d), e) a f) TKG povoľuje, bez ďalších obmedzení, prístup k údajom o telekomunikačnej prevádzke, ktoré sú uvedené v článku 11.5 ods. 1 TKG resp. článku 6 ods. 1 smernice na uvedené účely. Mohlo by teda ísť o porušenie smernice, ak je správny názor Komisie, že článok 6 ods. 4 smernice neumožňuje akýkoľvek ďalší prístup k údajom o telekomunikačnej prevádzke uvedeným v článku 6 ods. 1 smernice, ale len upravuje spôsoby použitia údajov uvedených v prílohe.

66.      Najprv treba konštatovať, že článok 6 ods. 4 smernice je formulovaný nejasne. Teda najprv sa zmieňuje na jednej strane o účeloch, na ktoré sa odvoláva Holandsko pri odôvodnení výnimiek, len aby určil okruh osôb, ktoré smú spracovávať údaje o telekomunikačnej prevádzke a o vyhotovovaní faktúr. Uvedené hovorí v prospech výkladu Komisie, že ide čisto o odchýlky z odsekov 2 a 3. Na strane druhej, účely stanovené v odseku 4 „riadenie telekomunikačnej prevádzky“, „vybavovanie žiadostí klientov“ a „zisťovanie podvodov“ sa nevyskytujú v odsekoch 2 a 3. Navyše odsek 4 pokračuje, že „(spracovávanie) sa musí obmedziť na tie činnosti, ktoré sú nevyhnutné“, stanovuje teda, že spracovávanie údajov je prípustné na tieto účely, pokiaľ je to nevyhnutné. Uvedené hovorí v prospech výkladu Holandska, že ide o dodatočné výnimky. Keďže stanovenie týchto účelov a obmedzenie použitia na nevyhnutnú mieru, na základe výkladu Komisie, by nemalo žiadny zmysel, je potrebné konštatovať, podobne ako to tvrdí Holandsko, že odsek 4 umožňuje spracovávanie údajov aj na tieto účely.

67.      Teda, v odseku 4 nejde, ako sa domnieva Komisia, len o úpravu odchýlok, ale minimálne aj o úpravu výnimky. Vzniká tým ale otázka, ku ktorým údajom je podľa odseku 4 možný prístup, či teda odsek 4 – rovnako ako odsek 2 – obsahuje „skutočnú výnimku“ z povinnosti zničiť údaje alebo ich zmeniť na anonymné, alebo či – ako odsek 3 – stanovuje len ďalšiu zdanlivú výnimku. Ak znenie článku 6 ods. 4 smernice povoľuje spracovávanie „údajov o telekomunikačnej prevádzke“ a „o vyhotovovaní faktúr“ na stanovené účely, tak je rozhodujúce, čo sa chápe pod pojmami „údaje o telekomunikačnej prevádzke“ a „údaje o vyhotovovaní faktúr“ v zmysle odseku 4. Tu sú možné dva výklady.

68.      Prvý možný výklad je, že „údaje o telekomunikačnej prevádzke“ v odseku 4 sa zhodujú s údajmi o telekomunikačnej prevádzke v odseku 1 a „údaje o vyhotovovaní faktúr“ v odseku 4 sa zhodujú s „údajmi na účely vyhotovenia faktúr“ odseku 2, teda s údajmi uvedenými v prílohe. V tomto prípade by odsek 4 – tak ako tvrdí Holandsko – umožňoval prístup nielen k údajom uvedeným v prílohe, ale navyše ako „skutočná výnimka“ ku všetkým údajom o telekomunikačnej prevádzke uvedeným v odseku 1. Článok 6 ods. 4 smernice by do tejto miery predstavoval základ pre právnu úpravu článku 11.5 ods. 2 písm. d), e) a f) TKG.

69.      Druhý možný výklad je, že „údaje o telekomunikačnej prevádzke“ rovnako ako „údaje o vyhotovovaní faktúr“ v odseku 4 sa vzťahujú výlučne na údaje uvedené v prílohe. To je možné, keďže údaje uvedené v prílohe, ako sa uvádza vyššie,(31) sú sčasti údajmi o telekomunikačnej prevádzke uvedenými v odseku 1 a sčasti údajmi o klientoch a ostatnými informáciami o platbách. „Údaje o telekomunikačnej prevádzke“ v odseku 4 by boli potom zhodné s údajmi uvedenými v prílohe, zatiaľ čo „údaje o vyhotovovaní faktúr“ by zahŕňali údaje o klientoch a ostatné informácie o platbách uvedené v prílohe. V tomto prípade by odsek 4 stanovoval len „zdanlivú výnimku“ zo základnej povinnosti v odseku 1, keďže ďalšie údaje o telekomunikačnej prevádzke by neboli vyňaté z povinnosti zničiť údaje alebo ich zmeniť na anonymné a len už predtým vyňaté údaje uvedené v prílohe by smeli byť použité aj na ďalšie účely. Článok 6 ods. 4 smernice by do tejto miery nepredstavoval základ pre právnu úpravu článku 11.5 ods. 2 písm. d), e) a f) TKG.

70.      V prospech prvého možného výkladu hovorí predovšetkým jasná štruktúra článku 6 smernice, ktorá z neho vyplýva. Navyše, Holandsko na ústnom pojednávaní uviedlo, že síce vo väčšine prípadov môže byť zabezpečené napr. funkčné riadenie telekomunikačnej prevádzky aj prostredníctvom anonymizovaných údajov o telekomunikačnej prevádzke, no použitie neanonymizovaných údajov o telekomunikačnej prevádzke je potrebné pri cielenom skúmaní, ak by účastník nahlásil poruchu alebo podozrenie z podvodu. Aj táto skutočnosť hovorí v prospech prvej alternatívy výkladu.

71.      Vzhľadom na dôsledky tohto výkladu však možno pochybovať, či táto štruktúra je v článku 6 smernice skutočne zakotvená. Pri tomto výklade by odsek 4 – rovnako ako odsek 2 – stanovoval ďalšie „skutočné výnimky“ z povinnosti zničiť alebo zmeniť údaje tak, že budú mať anonymný charakter podľa odseku 1. Na rozdiel od odseku 2 nestanovuje odsek 4 bližšie údaje, ktoré majú byť vylúčené z vymazania alebo zmeny na anonymné a navyše nestanovuje – na rozdiel od odseku 2 – žiadne časové obmedzenie pre použitie týchto údajov. Rovnako pri pojmoch „riadenie telekomunikačnej prevádzky,“ „vybavovanie žiadostí klientov“ a „zisťovanie podvodov“ ťažko zistiť presné hranice, z ktorých by sme mohli vyvodiť, ktoré údaje by „z obozretnosti“ nemali byť vymazané alebo zmenené na anonymné, pretože prístup k nim by mohol byť ešte z určitých dôvodov žiadúci; odsek 4 by teda pri tomto výklade stanovil akúsi generálnu klauzulu, ktorá by mohla doviesť ad absurdum zásadu v odseku 1. Vzhľadom na cieľ smernice, teda ochranu osobných údajov, sa zdá pochybné, či z tak veľmi úzkeho odkazu v odseku 4 na údaje o telekomunikačnej prevádzke možno vyvodiť tak rozsiahlu výnimku zo zásady odseku 1.

72.      Navyše, zástupcovia Holandska vo svojich tvrdeniach o nevyhnutnosti prístupu k údajom o telekomunikačnej prevádzke zakaždým zohľadňovali len číslo účastníka. Prístup k informáciám o čísle účastníka a k ďalším údajom uvedeným v prílohe smernice by bol zabezpečený aj pri druhej alternatíve výkladu. Holandsku sa nepodarilo jasne preukázať, že prístup k ďalším údajom o telekomunikačnej prevádzke podľa odseku 1 – presahujúci zoznam uvedený v prílohe smernice – by bol potrebný pre účely odseku 4. Prednosť treba dať druhej alternatíve výkladu, ktorá ako „zdanlivá výnimka“ v súlade s cieľmi smernice o ochrane údajov zodpovedá požiadavkám praxe. V prospech tohto výkladu hovoria na záver aj zásady výkladu, podľa ktorých treba – ak je to možné – zásadu (ochrany osobných údajov uvedenú v odseku 1) vykladať extenzívne a výnimky (v nasledujúcich odsekoch) zužujúco.

73.      Okrem toho, pre ciele odseku 4 zostáva umožnený tak prístup k anonymizovaným údajom o telekomunikačnej prevádzke v odseku 1, ako aj – pre zisťovanie podvodov – spracovanie neanonymizovaných údajov o telekomunikačnej prevádzke počas komunikácie, lebo odsek 1 stanovuje povinnosť zničiť údaje, alebo zmeniť ich na anonymné až po ukončení komunikácie.

74.      V súvislosti s tým článok 6 ods. 4 smernice musí byť vykladaný tak, že umožňuje ním určenému okruhu osôb spracovávať iba údaje uvedené v prílohe pre účely riadenia telekomunikačnej prevádzky, vybavovania žiadostí klientov a zisťovanie podvodov v nevyhnutnom rozsahu a počas obdobia stanoveného všeobecne v odseku 2 pre použitie údajov uvedených v prílohe. Pokiaľ navyše odsek 4 ešte uvádza ciele odsekov 2 a 3, treba ho považovať za jednotnú právnu úpravu pre vymenované ciele a ako Komisia správne uvádza, bližšie určuje aj odchýlky od odsekov 2 a 3 tým, že stanovuje okruh osôb oprávnených spracovávať osobné údaje a rozsah schváleného použitia.

75.      Na strane druhej, znenie článku 11.5 ods. 2 písm. d), e) a f) TKG časovo neobmedzuje použitie údajov uvedených v prílohe, ale povoľuje časovo neobmedzený prístup v celom rozsahu ku všetkým údajom o telekomunikačnej prevádzke článku 11.5 ods. 1 TKG, prípadne článku 6 ods. 1 smernice. Ustanovenie článku 11.5 ods. 2 písm. d), e) a f) TKG neobsahuje ani obmedzenie použitia údajov na okruh osôb podľa článku 6 ods. 4 smernice, keďže dané obmedzenie malo byť predmetom vykonávacích predpisov k článku 11.5 ods. 3 TKG. Dokonca aj keby článok 6 ods. 4 smernice a článok 11.5 ods. 2 písm. d), e) a f) TKG z hľadiska účelu a rozsahu povoleného použitia údajov boli zhodné, znenie Telekomunikačného zákona ide zjavne nad povolené použitie v zmysle smernice a nespĺňa požiadavky Súdneho dvora na dostatočne jasné a určité prebratie smernice.(32)

76.      Na základe uvedených úvah treba konštatovať, že článok 11.5 ods. 2 písm. d), e) a f) TKG neprebral správne článok 6 ods. 4 smernice.

iv)    Článok 6 ods. 5 smernice a článok 11.5 ods. 2 písm. c) TKG

77.      Formuláciu v článku 6 ods. 5 smernice „uplatňujú sa bez toho, že by tým bola dotknutá“ je možné zmysluplne chápať len tým spôsobom, že nasledujúci text odseku 5 stanovuje výnimky k ustanoveniam odsekov 1 až 4 článku 6 smernice. Odsek 5 teda na rozdiel od ustanovení predchádzajúcich odsekov 1 až 4 má navyše umožniť prístup k „údajom o telekomunikačnej prevádzke a údajom o vyhotovovaní faktúr“ ďalšiemu okruhu osôb (príslušným orgánom) na určitý účel (prešetrovanie sporov) v stanovenej forme (len pre informácie, ale nie pre spracovávanie).

78.      Pokiaľ článok 11.5 ods. 2 písm. c) TKG umožňuje prístup ku všetkým údajom o telekomunikačnej prevádzke s cieľom riešiť spory, tak sa síce cieľ zhoduje s článkom 6 ods. 5 smernice, avšak uvedené znenie bez vykonávacích predpisov neobmedzuje ani okruh osôb oprávnených na prístup k údajom, ani formu prístupu v zmysle ustanovení smernice. Na základe toho chýba jasné a určité prebratie smernice zodpovedajúce požiadavkám Súdneho dvora.(33)

79.      Rovnako však v prípade článku 6 ods. 5 smernice je medzi účastníkmi konania predmetom sporu predovšetkým výklad odkazu odseku 5 na „údaje o telekomunikačnej prevádzke a údaje o vyhotovovaní faktúr“ a dôsledky tohto výkladu na právnu úpravu Holandska. Aj v danom prípade článok 11.5 ods. 2 písm. c) TKG stanovuje prístup ku všetkým údajom článku 11.5 ods. 1 TKG prípadne článku 6 ods. 1 smernice, čo by mohlo znamenať ďalšie porušenie smernice.

80.      S rovnakou problematikou ako predtým v odseku 4 sa stretávame aj v odseku 5 a ponúkajú sa rovnaké alternatívy výkladu, po prvé, vykladať odsek 5 ako „skutočnú výnimku“ z odseku 1 umožňujúcu okruhu osôb vymedzenému v odseku 5 oboznamovať sa s údajmi s cieľom riešiť spory, alebo, po druhé, odsek 5 vykladať ako „zdanlivú výnimku“ z odseku 1, ktorá okruhu osôb v odseku 5 umožňuje len oboznamovať sa s údajmi uvedenými v prílohe.(34)

81.      Pri podrobnejšom skúmaní prvej alternatívy výkladu, t. j. „skutočnej výnimky“ s ohľadom na článok 6 ods. 4 smernice ešte narastajú problémy v súvislosti s určitosťou údajov, ktoré by museli byť zničené alebo zmenené na anonymné. Odsek 5 svojou formuláciou „s cieľom prešetrovať spory“ poskytuje len „rámcový cieľ“, ktorý vyžaduje doplnenie. Až v prípade konkrétneho sporu sa totiž ukáže, ktoré údaje sú relevantné pre posúdenie. Vzhľadom na rôznorodosť sporov, ktoré z dôvodu použitého výrazu „najmä“ nemusia byť obmedzené len na „spory v oblasti vzájomných prepojení a vyhotovovania faktúr“ môže byť následne relevantná akákoľvek časť údajov.

82.      Pokiaľ by sme článok 6 ods. 5 smernice považovali za skutočnú výnimku z článku 6 ods. 1 smernice, tak zásada vymazania alebo zmeny údajov o telekomunikačnej prevádzke na anonymné uvedená v odseku 1 by bola nadbytočná: pre riešenie možných sporov v budúcnosti by museli byť k dispozícii všetky údaje. Uvedený výklad by doviedol celú právnu úpravu článku 6 smernice ad absurdum a nebol by v súlade ani s cieľom smernice chrániť osobné údaje, ani so zásadami o vzťahu medzi pravidlom a výnimkou. Uvedený výklad treba zamietnuť.

83.      V tomto prípade teda zostáva len druhá možnosť výkladu, podľa ktorej zmyslom výnimky článku 6 ods. 5 smernice musí byť daná možnosť oboznamovať sa s údajmi uvedenými v prílohe nielen okruhu osôb stanovených v odseku 4, ale aj príslušným orgánom s cieľom riešiť spory, idúc nad ciele stanovené v odsekoch 2 až 4. Navyše v danom prípade neprichádza k stretu lehôt, pretože podľa odseku 2 je spracovávanie údajov uvedených v prílohe dovolené až do ukončenia právnej napadnuteľnosti.

84.      Znenie článku 11.5 ods. 2 písm. c) TKG však povoľuje, ako už bolo uvedené, použitie v celom rozsahu všetkých údajov o telekomunikačnej prevádzke článku 11.5 ods. 1 TKG prípadne článku 6 ods. 1 smernice bez časového obmedzenia. Opätovne ide o ďalšie porušenie ustanovení smernice.

85.      Z uvedeného vyplýva, že článok 11.5 ods. 2 písm. c) TKG neprebral správne článok 6 ods. 5 smernice.

v)      Článok 6 ods. 2 až 5 smernice a článok 11.5 ods. 2 písm. g) TKG

86.      V článku 11.5 ods. 2 písm. g) TKG sa nachádza odkaz na ďalšie povolené spracovávanie údajov o telekomunikačnej prevádzke na základe zákona, čo je v rozpore s článkom 6 smernice. Keďže však smernica nepovoľuje, okrem už existujúcich výnimiek, žiadne ďalšie výnimky zo základnej povinnosti zničiť údaje, alebo zmeniť ich na anonymné, môže byť odkaz v článku 11.5 ods. 2 písm. g) TKG v súlade so smernicou len vtedy, ak by zabezpečoval, že aj uvedené zákonné ustanovenia, na ktoré odkazuje, budú v súlade s jednou z výnimiek článku 6 ods. 2 až 5 smernice. Zo znenia ustanovenia však nie je dostatočne jasné a isté, či spĺňa požiadavky Súdneho dvora na riadne prebratie smernice.(35)

87.      Z uvedeného vyplýva, že článok 11.5 ods. 2 písm. g) TKG neprebral správne článok 6 ods. 2 až 5 smernice.

3.      Prebratie článku 6 smernice prostredníctvom článku 11.5 ods. 3 TKG

a)      Tvrdenia účastníkov konania

88.      Podľa Komisie prišlo k nesplneniu povinnosti tým, že článok 11.5 ods. 3 TKG stanovuje prijatie vykonávacích predpisov k článku 11.5 TKG, avšak takéto vykonávacie predpisy neboli prijaté, respektíve Komisia o nich nebola informovaná.

89.      Holandsko síce uznáva, že predmetné vykonávacie predpisy neboli vydané. Súčasne však Holandsko tvrdí, že žaloba musí byť v tomto bode zamietnutá, pretože nutnosť prijatia uvedených predpisov sa medzičasom stala bezpredmetnou. Medzitým bola prijatá smernica 2002/58, ktorá od 31. októbra 2003 má nahradiť spornú smernicu 97/66 a v Holandsku môže byť prebraná ešte pred uvedeným dátumom. Z uvedeného dôvodu sa holandská vláda rozhodla, že pripravovaným návrhom zákona, zatiaľ ešte v zákonodarnom procese, ktorý bol pôvodne určený na prebratie smernice 97/66, uskutoční následne prebratie smernice 2002/58. Uvedené nemá negatívny dopad na článok 6 oboch smerníc, lebo ich znenia sú v podstate zhodné a článok 6 smernice 2002/58/ES poskytuje dokonca vyšší stupeň ochrany ako článok 6 smernice 97/66. Uskutočnenie prebratia článku 6 (následnej) smernice 2002/58 oslobodzuje Holandsko ipso facto od povinnosti prebrať ešte aj článok 6 smernice 97/66. Táto výhrada Komisie je teda bezpredmetná. Žaloba musí byť v tomto bode zamietnutá.

b)      Právne posúdenie

90.      Na začiatku treba konštatovať, že uvedená výhrada Komisie k článku 11.5 ods. 3 TKG predstavuje samostatný žalobný dôvod, ktorý je širší ako výhrada ku článku 11.5 ods. 1 TKG. Odkaz na vykonávacie predpisy v článku 11.5 ods. 1 TKG sa teda týka výlučne otázky údajov článku 6 ods. 1 smernice, ktoré musia byť zničené, zatiaľ čo vykonávacie predpisy uvedené v článku 11.5 ods. 3 TKG majú okrem toho umožniť podrobnejšiu právnu úpravu k článku 11.5 ods. 2 TKG, takže sa vzťahujú na celú oblasť článku 6 smernice.

91.      Je evidentné, že Holandsko v stanovenej lehote neprijalo vykonávacie predpisy k článku 11.5 ods. 3 TKG. Uvedená skutočnosť by bola irelevantná len vtedy, ak by už samotná právna úprava zaručovala riadne prebratie smernice. Z vyššie uvedeného však vyplýva, že vo veci samej nejde o tento prípad. Vykonávacie predpisy by to mohli – pokiaľ text zákona možno vykladať v takomto rozsahu – prinajmenšom čiastočne zmeniť a boli by aj relevantné pre záverečné posúdenie. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora(36) v uvedenej miere treba aj neprijatie vykonávacích predpisov posudzovať ako nesplnenie povinnosti.

92.      Holandsko vo svojich vyjadreniach nastolilo jedine otázku, či sa následným prijatím smernice 2002/58 niečo zásadne mení v súvislosti s posúdením, inými slovami povedané, či predčasné účinky smernice 2002/58 minimálne obmedzia povinnosť Holandska úplne prebrať článok 6 smernice 97/66.

93.      Vo veci samej jednoznačne nejde o tento prípad. Podľa znenia smernice 2002/58 stráca smernica 97/66 účinnosť 31. októbra 2003, do uvedeného dátumu je teda naďalej účinná. Už z tohto dôvodu smernica 2002/58 pre uplynutím doby svojej účinnosti neoslobodzuje od povinnosti na jej prebratie vyplývajúcej zo smernice 97/66. Navyše, články 6 oboch smerníc – ako potvrdilo aj samotné Holandsko – sú v podstate zhodné, takže prebratie článku 6 smernice 97/66 by bolo aspoň čiastočným prebratím smernice 2002/58. Podľa judikatúry Súdneho dvora ale samotnou novou smernicou, ktorá zavádza podstatnú zmenu právneho stavu, nie sú dotknuté povinnosti existujúce v čase uplynutia lehoty stanovenej v odôvodnenom stanovisku.(37) V žiadnom prípade členské štáty nie sú oprávnené nedodržiavať platné právo Spoločenstva s odvolaním sa na právo Spoločenstva neskôr účinné.

94.      Následne až do účinnosti smernice 2002/58 pretrvávala povinnosť úplného prebratia článku 6 smernice 97/66. Holandsko by mohlo uvedenú povinnosť splniť buď novelou zákona alebo prijatím vykonávacích predpisov. Keďže neprišlo k žiadnej zmene právneho stavu, nemožno nič zmeniť ani na posúdení nesplnenia povinnosti.

95.      Z už uvedeného vyplýva, že v súvislosti s prebratím článku 6 smernice článkom 11.5 ods. 3 TKG prišlo k nesplneniu povinnosti.

4.      Záverečné zhrnutie

96.      Následne treba konštatovať, že Holandsko neprijalo žiadne zákony, iné predpisy a správne opatrenia na prebratie článku 9 smernice a neprebralo úplne a správne článok 6 ods. 1 a neprebralo úplne článok 6 smernice, pretože neprijalo vykonávacie predpisy k článku 11.5 ods. 3 TKG. V uvedenom rozsahu je žaloba Komisie opodstatnená. Na strane druhej je žaloba neprípustná v tej časti, v ktorej Komisia uvádza, že Holandsko nesprávne prebralo článok 6 ods. 2 až 5 smernice článkom 11.5 ods. 2 TKG, z dôvodu, že Komisia bez ohľadu na zistenia v podpornom znaleckom posudku daný žalobný dôvod v odôvodnenom stanovisku neuvádza dostatočne jasne.

VI – Trovy konania

97.      V súlade s ustanovením článku 69 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. V súlade s článkom 69 ods. 3 toho istého rokovacieho poriadku však môže Súdny dvor rozdeliť náhradu trov konania medzi účastníkov konania, alebo rozhodnúť tak, že každý z účastníkov znáša svoje vlastné trovy, ak účastníci majú úspech v niektorých častiach predmetu konania a súčasne v iných častiach predmetu konania nemajú úspech. Podľa článku 69 ods. 5 rokovacieho poriadku znáša každý účastník vlastné trovy konania, ak nie sú podané návrhy na náhradu trov konania.

98.      Keďže Komisia požiadala v zmysle článku 69 ods. 2 rokovacieho poriadku o náhradu trov a Holandské kráľovstvo malo neúspech v troch zo štyroch dôvodov, na ktoré sa odvoláva Komisia, potom v súlade s návrhmi Komisie je opodstatnené zaviazať ho na náhradu trov konania Komisie v rozsahu troch štvrtín. Keďže Holandské kráľovstvo nepožiadalo o náhradu trov konania vo svojom návrhu, znášajú vo zvyšnej časti účastníci konania náklady, ktoré im vznikli.

VII – Návrhy

99.      Na základe už uvedeného navrhujem Súdnemu dvoru, aby rozhodol takto:

1.      Holandské kráľovstvo tým, že neprijalo zákony, iné predpisy a správne opatrenia na prebratie článku 9 smernice Európskeho parlamentu a Rady 97/66/ES z 15. decembra 1997 o spracovávaní údajov osobného charakteru a ochrany súkromného života v oblasti telekomunikácií a neprebralo úplne a správne článok 6 ods. 1 tejto smernice do vnútroštátneho práva a neprijalo zákony, iné predpisy a správne opatrenia na prebratie článku 6 tejto smernice, si nesplnilo povinnosti, ktoré mu vyplývajú zo Zmluvy ES. Vo zvyšnej časti sa žaloba zamieta.

2.      Holandské kráľovstvo okrem toho, že znáša vlastné trovy konania, je povinné nahradiť trovy konania, ktoré vznikli Komisii v rozsahu troch štvrtín. Vo zvyšnej časti Komisia znáša trovy konania, ktoré jej vznikli.

1 – Jazyk prednesu: nemčina.

2 – Ú. v. ES L 24, 1998, s. 1.

3 – Ú. v. ES L 201, s. 37.

4 – Pozri rozsudok z 10. mája 2001 vo veci C-152/98 (Komisia/Holandsko, Zb., 2001, I-3463, bod 23).

5 – Pozri rozsudok z 15. januára 2002 vo veci C-439/99 (Komisia/Taliansko, Zb. s. I-305, body 10 až 12).

6 – Pozri rozsudok vo veci C-439/99 (citovaný v poznámke pod čiarou 5, body 10 až 12).

7 – Pozri rozsudky z 31. marca 1992 vo veci C-50/92 (Komisia/Dánsko, Zb. s. I-2187, body 17 až 18), z 13. decembra 1990 vo veci C-347/88 (Komisia/Grécko, Zb. s. I-4747, bod 24) a zo 14. februára 1984 vo veci C-325/82 (Komisia/Nemecko, Zb. s. I-777, body 8 až 9); pozri tiež najmä návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Lenz 11. februára 1992 vo veci C-50/92 (Komisia/Dánsko, Zb. s. I-2187, body 21 a nasl., 38 a nasl. a 42 až 45) a návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Tesauro 23. mája 1990 vo veci C-347/88 (Komisia/Grécko, Zb. s. I-4747, body 8, 11 a 13 až 16).

8 – Pozri už uvedený bod 28.

9 – Pozri už uvedený bod 31.

10 – Pozri aj rozsudok z 15. decembra 1961 v spojených veciach C-19/60, C-21/60, C-2/61 a C-3/61 Société Fives Lilles a i./Hohe Behörde, Zb., 1961, I-613 (nemecké vydanie), v poznámke 7 citované rozsudky a záverečné návrhy, ako aj Werner Günther, Die Präklusion neuer Angriffs-, Verteidigungs- und Beweismittel im Verfahren vor dem Gerichtshof der Europäischen Gemeinschaften, Carl Heymanns, Köln, 1970, s. 21 a nasl.

11 – Pozri už uvedený bod 24.

12 – Pozri už uvedený bod 28.

13 – Pozri už uvedený bod 31.

14 – Pozri rozsudok zo 16. septembra 1997 vo veci C-279/94 (Komisia/Taliansko, Zb., 1997, s. I-4743, 4. úvodná veta).

15 – Pozri rozsudok z 20. júna 2002 vo veci C-287/00 (Komisia/Nemecko, Zb., 2002, s. I-5811, bod 21).

16 – Pozri rozsudok vo veci C-439/99 (citovaný v poznámke pod čiarou 5, bod 14).

17 – Pozri už uvedený bod 31.

18 – Pozri už uvedený bod 9.

19 – Pozri už uvedený bod 9.

20 – Pozri už uvedený bod 39.

21 – Pozri rozsudky z 15. júna 1995 vo veci C-220/94 (Komisia/Luxembursko, Zb., 1995, s. I-1589, 1. úvodná veta); z 9. septembra 1999 vo veci C-217/97 (Komisia/Nemecko, Zb., 1999, s. I-5087, bod 32); pozri aj nižšie uvedený bod 60.

22 – Pozri, okrem iného, rozsudky z 15. marca 2001 vo veci C-147/00 (Komisia/Francúzsko, Zb., 2001, s. I-2387, bod 26); zo 7. mája 2002 vo veci C-364/00 (Komisia/Holandsko, Zb., 2002, s. I-4177, bod 8) a z 26. septembra 2002 vo veci C-351/01 (Komisia/Francúzsko, Zb., 2002, s. I-8101, bod 9).

23 – Pozri už uvedený bod 15.

24 – Pozri už uvedený bod 18.

25 – To sú „číslo alebo linka predplatiteľa“, „celkový počet jednotiek, na ktoré sa majú vyhotoviť faktúry za fakturačné obdobie“, „číslo volaného predplatiteľa“, „druh volania, hodina, kedy sa začalo volanie, a dĺžka volania a/alebo množstvo prenesených údajov“, „dátum volania/služby.“

26 – To sú „adresa predplatiteľa a druh linky“ a „ďalšie informácie súvisiace s platbami, ako napríklad zálohová platba, platba vo forme splátok, odpojenie a opätovné volania“.

27 – Pozri nižšie uvedené body 65 a nasl. a najmä bod 74.

28– Pozri rozsudok z 15. júna 1995 vo veci C-220/94 (Komisia/Luxembursko, Zb., 1995, s. I-1589, 1. úvodná veta); rozsudok z 9. septembra 1999 vo veci C-217/97 (Komisia/Nemecko, Zb., 1999, s. I- 5087, bod 32).

29 – Pozri nižšie uvedené body 65 a nasl. a najmä bod 74.

30 – Pozri už uvedený bod 60.

31 – Pozri už uvedený bod 57.

32 – Pozri už uvedený bod 60.

33 – Pozri už uvedený bod 60.

34 – Pozri už uvedený bod 67 a nasl.

35 – Pozri už uvedený bod 60.

36 – Pozri už uvedený bod 45.

37 – Pozri rozsudok vo veci C-152/98 (citovaný v poznámke pod čiarou 4, bod 21).

Full & Egal Universal Law Academy