NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
F. G. JACOBS
prednesené 7. júla 2005 1(1)
Vec C‑26/04
Komisia Európskych spoločenstiev
proti
Španielskemu kráľovstvu
1. Svojou žalobou sa Komisia Európskych spoločenstiev domáha, aby Súdny dvor určil, že Španielske kráľovstvo si jednak tým, že oficiálne neurčilo pláže „Vilela/A Videira“, „Niño do Corvo“ a „Canabal“ nachádzajúce sa v obci Moaña, v provincii Pontevedra autonómnej oblasti Galície za kúpacie oblasti, a jednak tým, že neprijalo program zníženia znečistenia Ría de Vigo, nesplnilo povinnosti, ktoré mu vyplývajú z článku 4 ods. 1 smernice Rady 76/160/EHS (ďalej len „smernica o vode určenej na kúpanie“)(2) a článku 5 smernice Rady 79/923/EHS (ďalej len „smernica o vodách mäkkýšov“)(3).
Porušenie smernice o vode určenej na kúpanie
Smernica o vode určenej na kúpanie
2. V zmysle prvého odôvodnenia uvedeného v jej preambule je účelom smernice o vode určenej na kúpanie prostredníctvom znižovania znečistenia vody určenej na kúpanie a ochrany takejto vody pred ďalším znečistením chrániť životné prostredie a zdravie verejnosti.
3. Článok 1 stanovuje jej pôsobnosť takto:
„1. Táto smernica sa týka kvality vody určenej na kúpanie, okrem vody určenej na terapeutické účely a vody používanej v plaveckých bazénoch.
2. Na účely tejto smernice:
a) ‚voda určená na kúpanie‘ znamená každú tečúcu alebo stojatú sladkú vodu alebo jej časť a morskú vodu, v ktorej:
– je výslovne príslušným orgánom každého členského štátu povolené kúpanie alebo
– kúpanie nie je zakázané a tradične je prevádzané veľkým počtom kúpajúcich sa;
b) ‚kúpacia oblasť‘ znamená každé miesto, kde sa nachádza voda určená na kúpanie;
c) ‚kúpacia sezóna‘ znamená obdobie, počas ktorého sa dá očakávať veľký počet kúpajúcich sa, berúc ohľad na miestne zvyky a existujúce miestne pravidlá týkajúce sa kúpacích a poveternostných podmienok.“
4. Príloha tejto smernice, ktorá v zmysle článku 2 tvorí jej súčasť, obsahuje tabuľku znázorňujúcu zoznam fyzikálnych, chemických a mikrobiologických ukazovateľov vzťahujúcich sa na vodu určenú na kúpanie. Táto tabuľka obsahuje v stĺpci G smerné hodnoty a v stĺpci I povinné hodnoty, ktoré v zmysle článku 3 smernice musia spĺňať vody členských štátov určené na kúpanie.
5. Podľa článku 3 ods. 1 tejto smernice členské štáty stanovia pre všetky kúpacie oblasti spolu alebo pre každú zvlášť hodnoty ukazovateľov pre vodu určenú na kúpanie, ktoré sú uvedené v prílohe. Článok 3 ods. 2 stanovuje, že hodnoty stanovené členskými štátmi pre vodu určenú na kúpanie „nesmú byť menej prísne, ako sú uvedené v stĺpci I tejto prílohy“. Článok 3 ods. 3 od členských štátov požaduje, aby vyvinuli úsilie o dodrživanie hodnôt stanovených v stĺpci G tejto prílohy ako smerných ukazovateľov.
6. V zmysle článku 4 ods. 1 sú členské štáty povinné podniknúť všetky „nevyhnutné opatrenia na to, aby zabezpečili, že do 10 rokov nasledujúcich po oznámení tejto smernice bude voda určená na kúpanie v súlade s medznými hodnotami stanovenými podľa článku [3 – neoficiálny preklad]“.
7. Súlad s povinnými hodnotami má byť posudzovaný členskými štátmi na základe odberu vzoriek výslovne stanoveného v článkoch 5 a 6. Interval uskutočňovania takéhoto odberu vzoriek, ako aj ukazovatele, ktoré pri tom musia členské štáty zohľadňovať, sú uvedené v prílohe tejto smernice.
8. Článok 8 smernice obsahuje vyčerpávajúci zoznam prípadov, pri ktorých sú povolené odchýlky z povinnosti dosiahnutia súladu s týmito ukazovateľmi.
9. V zmysle znenia článku 13 zmeneného a doplneného smernicou Rady 91/692/EHS z 23. decembra 1991, ktorá štandardizuje a racionalizuje správy o vykonávaní určitých smerníc, ktoré súvisia so životným prostredím(4), výsledky odberu vzoriek sa majú na konci každej kúpacej sezóny zaslať Komisii, ktorá vydá súhrnnú správu.
10. Článok 395 Aktu o podmienkach pristúpenia Španielskeho kráľovstva a Portugalskej republiky a o úpravách zmlúv(5) nestanovuje v prospech Španielskeho kráľovstva žiadnu odchýlku, pokiaľ ide o prebratie a vykonanie smernice o vode určenej na kúpanie. Kvalita španielskej vody určenej na kúpanie preto musí byť v súlade s povinnými medznými hodnotami stanovenými touto smernicou k 1. januáru 1986.
Posúdenie
11. Komisia žiada, aby Súdny dvor určil, že Španielsko nepristúpilo k „oficiálnemu určeniu“ troch dotknutých pláží ako kúpacích oblastí v zmysle smernice o vode určenej na kúpanie. Komisia tvrdí a Španielsko voči tomu nenamieta, že takáto povinnosť vyplýva z článku 4 ods. 1 tejto smernice.
12. Ani z článku 4, ani zo žiadneho iného ustanovenia smernice o kvalite vody určenej na kúpanie nevyplýva voči členským štátom požiadavka oficiálneho alebo akéhokoľvek iného „určenia“ alebo „identifikácie“ vnútroštátnych vôd, ktoré majú byť na účely tejto smernice považované za vody určené na kúpanie. Komisia sa však pri argumentácii v prospech takéhoto výkladu odvoláva na návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Léger vo veci Komisia/Portugalsko (C‑272/01). Podľa týchto návrhov takáto povinnosť vyplýva z teleologickej interpretácie smernice o vode určenej na kúpanie.(6) Vo svojom rozsudku sa Súdny dvor touto otázkou nezaoberal, keďže vec rozhodol na základe iných dôvodov.
13. Osobne nie som presvedčený o tom, že povinnosť „oficiálneho určenia“ vôd určených na kúpanie vyplýva z ustanovení smernice o vode určenej na kúpanie, alebo že ju možno odvodiť z jej cieľov.
14. Smernica o kvalite vody určenej na kúpanie je, ako uviedol Súdny dvor, smernica, ktorá vyžaduje, aby „členské štáty po uplynutí určitého obdobia získali veľmi presné a špecifické výsledky“.(7) Na účely dosiahnutia týchto výsledkov ukladá členským štátom súbor špecifických a podrobných povinností. Povinnosť „oficiálneho určenia“ alebo dokonca „identifikácie“ príslušných vôd tam však výslovne uvedená nie je. Neexistenciu takejto povinnosti v rámci smernice o vode určenej na kúpanie navyše zvýrazňuje skutočnosť, že iné smernice týkajúce sa ochrany životného prostredia a verejného zdravia obsahujú výslovné ustanovenie ukladajúce členským štátom povinnosť k určitému dátumu „určiť“ alebo „identifikovať“ určité oblasti alebo vody.(8)
15. Je zjavné, že dosiahnutie cieľov stanovených smernicou o vode určenej na kúpanie predpokladá, ako uviedol generálny advokát Léger, predchádzajúcu identifikáciu vôd určených na kúpanie, na ktoré sa táto smernica vzťahuje. Tak je tomu osobitne v prípade vôd určených na kúpanie v zmysle druhej zarážky článku 1 ods. 2 písm. a) a síce tam, kde kúpanie nie je zakázané a tradične je prevádzané veľkým počtom kúpajúcich sa.
16. Skutočnosť, že povinnosť identifikácie príslušných vôd určených na kúpanie upravených touto smernicou zrejme možno odvodiť z ustanovení tejto smernice(9), však ešte neznamená, že členské štáty sú povinné „oficiálne určiť“ tieto vody. Takáto povinnosť by podľa môjho názoru zo strany členských štátov zahŕňala nielen identifikáciu vôd spadajúcich do právneho režimu smernice, ale zároveň by znamenala aj prijatie explicitného formálneho aktu na tento účel.
17. V prípade nestanovenia žiadnej takejto špecifickej povinnosti určenia alebo postupu stanoveného na tento účel v rámci smernice o vode určenej na kúpanie, sú spôsoby, akým majú byť takéto oblasti identifikované, ponechané na vôľu členských štátov, samozrejme za predpokladu, že všetky vody spadajúce do pôsobnosti smernice budú podrobené odberu vzoriek a budú dosiahnuté výsledky, o ktoré sa usiluje táto smernica. Možno si predstaviť situáciu, že členský štát nezostavil oficiálny zoznam dotknutých vôd a napriek tomu splnil jednotlivé povinnosti vyplývajúce zo smernice o vode určenej na kúpanie a zároveň zabezpečil dosiahnutie kvalitatívnych kritérií uvedených v tejto smernici. Za týchto okolností nevidím porušenie smernice vyplývajúce z chýbajúceho oficiálneho určenia.
18. Zo súdneho spisu vyplýva, že jednotlivé vzorky vôd troch dotknutých pláží neboli odoberané v predpísaných intervaloch, čo Španielsko nepopiera. V prípade, že by tieto pláže v rozhodnom okamihu spadali do pôsobnosti smernice o vode určenej na kúpanie, ako to tvrdí Komisia, k jej porušeniu by došlo nie v dôsledku toho, že Španielsko porušilo svoju povinnosť „oficiálne určiť“ tieto tri dotknuté pláže, ale preto, že neuskutočnilo povinný odber vzoriek.(10)
19. Komisia však nežiada, aby Súdny dvor rozhodol v tomto zmysle. Vzhľadom na to, že úlohou Súdneho dvora je v konaní vo veci žaloby podľa článku 226 ES rozhodnúť, či si dotknutý členský štát nesplnil svoje povinnosti, ako to tvrdí Komisia, alebo ich naopak splnil, zastávam názor, že Súdny dvor by mal zamietnuť žalobu Komisie, pokiaľ ide o údajné porušenie smernice o vode určenej na kúpanie.
20. O argumentácii predloženej zo strany Španielska sa však vyjadrím pre prípad, že sa Súdny dvor rozhodne nepridržiavať vyššie uvedeného zdôvodnenia a dospeje k záveru, že v súlade s tvrdeniami Komisie, povinnosť „oficiálneho určenia“ relevantných vôd v zmysle smernice o vode určenej na kúpanie implicitne vyplýva z jej všeobecnej štruktúry a jej základného účelu.
21. Španielsko po prvé tvrdí, že vzhľadom na svoju doterajšiu značnú snahu zlepšiť kvalitu vôd a znížiť mieru znečistenia v tej časti pobrežia, kde sa nachádzajú predmetné tri pláže(11), postupuje v súlade s hlavným účelom smernice o vode určenej na kúpanie, ktorým je prijatie opatrení zameraných na zlepšenie a obnovenie kvality vôd určených na kúpanie.
22. Nedomnievam sa, že by takýto argument mohol byť v tomto konaní akokoľvek relevantný, keďže sa nezaoberá dôvodmi, na ktorých Komisia postavila svoju žalobu o nesplnenie povinnosti, a síce porušením povinnosti „oficiálneho určenia“ predmetných vôd. V každom prípade však, ako už Súdny dvor uviedol, smernica o vode určenej na kúpanie vyžaduje, aby členské štáty „zabezpečili dosiahnutie určitých výsledkov a s výnimkou niektorých stanovených odchýliek im neumožňuje, aby s odvolaním sa na určité okolnosti zdôvodňovali porušenie svojej povinnosti“.(12) Ak teda Španielsko vyvinulo značné úsilie na dosiahnutie výsledkov požadovaných smernicou, ako to tvrdí, je to chvályhodná, nie však postačujúca skutočnosť pre dosiahnutie súladu s touto smernicou.(13) Tento argument je preto potrebné zamietnuť.
23. Po druhé, Španielsko popiera, že dôkazy predložené Komisiou dostatočným a presvedčivým spôsobom preukazujú, že si Španielsko v októbri 2002 neplnilo svoje povinnosti vyplývajúce zo smernice o vode určenej na kúpanie a že takéto neplnenie pretrváva aj v septembri 2002.
24. Na účely vyvodenia záveru, že uvedené tri pláže spadajú pod definíciu vôd uvedenú v článku 1 ods. 2 písm. a) ako vôd, v ktorých „kúpanie nie je zakázané a tradične je prevádzané veľkým počtom kúpajúcich sa“, a preto by mali byť „oficiálne určené“, sa Komisia opiera o informácie o týchto plážach uvedené v „Sprievodcovi po plážach“ (ďalej len „Sprievodca“) vydávanom španielskym ministerstvom životného prostredia. Uvedený Sprievodca poskytuje všeobecné informácie o španielskych plážach, ako napr. fotografie, prístupové mapky, hlavnú charakteristiku, služby poskytované v okolí, ako napr. nemocnice, hotely, kempingy, atď. Sprievodca takisto pri každej pláži udáva stupeň jej využívanosti. Podľa príloh žaloby predložených zo strany Komisie sa uvedené tri pláže tešia vysokej návštevnosti.
25. Španielsko v podstate argumentuje, že Sprievodca je iba informatívnym dokumentom, pričom neuvádza, kedy boli predmetné informácie získané. Prílohy žaloby predložené zo strany Komisie nepreukazujú, že Španielsko si v obdobiach uvádzaných Komisiou neplnilo svoje povinnosti.
26. Podľa môjho názoru existencia sprievodcu oficiálne vydávaného španielskym ministerstvom životného prostredia a uvádzajúceho vysoký stupeň využívania predmetných pláží predstavuje na účely preukazovania zo strany Komisie dostatočný dôkaz o skutočnosti, že kúpanie na uvedených plážach je tradične prevádzané veľkým počtom kúpajúcich sa. Navyše ako poukazuje Komisia, v iných prípadoch Súdny dvor akceptoval ako ukazovateľ skutočnosti, že tieto oblasti sú využívané vysokým počtom kúpajúcich sa, reklamné letáky týkajúce sa kempingov, označujúce určité oblasti za kúpacie oblasti.(14)
27. Vo svetle takýchto dôkazov by povinnosťou Španielska malo byť preukazovanie opaku. Namiesto toho Španielsko iba spochybnilo hodnotu dôkazov predložených zo strany Komisie a to bez toho, aby Súdnemu dvoru predložilo zdôvodnenie, prečo sú závery Komisie odvodené zo Sprievodcu nesprávne. Vlastne sa mi zdá, že práve Španielsko ako zostavovateľ Sprievodcu sa nachádzalo vo výnimočnom postavení umožňujúcom mu zverejniť, kedy a ako boli získané informácie v ňom uvádzané v prípade, že týmto spôsobom mohlo vyvrátiť argument Komisie. Španielsko to však neurobilo.
28. Preto ak by mal Súdny dvor dospieť k záveru, že smernica o vode určenej na kúpanie implicitne stanovuje povinnosť „oficiálneho určenia“ príslušných vôd určených na kúpanie, mal by zároveň rozhodnúť, že Španielsko tým, že týmto spôsobom neurčilo pláže „A Videira“, „Niño do Corvo“ a „Canabal“ nachádzajúce sa v Moaña, Ría de Vigo, na pobreží Galície, si nesplnilo svoje povinnosti vyplývajúce z článku 4 ods. 1 tejto smernice.
Porušenie smernice o vodách mäkkýšov
Smernica o vodách mäkkýšov
29. V zmysle prvého a druhého odôvodnenia, uvedených v preambule smernice o vodách mäkkýšov, k jej cieľom patrí ochrana vôd, vrátane vôd mäkkýšov pred znečistením a ochrana určitých populácií mäkkýšov pred rôznymi škodlivými účinkami vyplývajúcimi z vypúšťania znečisťujúcich látok do mora.
30. Článok 1 uvádza, že: „Táto smernica upravuje kvalitu vôd mäkkýšov a je platná pre tie pobrežné a zmiešané sladko-slané vody, ktoré sú určené členskými štátmi ako tie, ktoré si vyžadujú ochranu alebo zlepšenie s cieľom podpory života a rastu mäkkýšov (mušle a jedlé mäkkýše) a takto prispievať k vyššej kvalite výrobkov z mäkkýšov, priamo konzumovateľných človekom.“
31. Článok 3 ods. 1 uvádza, že „členské štáty stanovia pre určené vody hodnoty ukazovateľov uvedených v prílohe až do tej miery, ako sú stanovené v stĺpci G alebo I. Musia vyhovovať poznámkam v oboch uvedených stĺpcoch“. Článok 3 ods. 2 požaduje, aby členské štáty nestanovili hodnoty menej prísnejšie, ako sú tie, ktoré sú uvedené v stĺpci I prílohy, a usilovali sa o dodržiavanie hodnôt stanovených v stĺpci G, ktoré nemajú záväzný, ale smerný charakter.
32. Článok 5 uvádza, že „členské štáty zavedú programy zníženia znečistenia a zaistia to, že vybrané vody budú vyhovovať do 6 rokov od určenia podľa článku 4, hodnotám stanoveným členskými štátmi podľa článku 3, tak aj poznámkam, ktoré obsahujú stĺpce G a I prílohy“.
33. Článok 6 uvádza, že „na účely vykonania článku 5 určené vody sa považujú za vyhovujúce opatreniam tejto smernice, ak vzorky týchto vôd odobraté minimálne tak často ako je stanovené v prílohe na rovnakom mieste odberu počas obdobia 12 mesiacov, ukážu, že sú vyhovujúce aj pre hodnoty členských štátov podľa článku 3 a aj pre poznámky uvedené v stĺpcoch G a I prílohy“ pokiaľ ide o stanovené percentuálne pomery vzoriek pre každý z ukazovateľov uvedených v prílohe.
34. Príloha uvádza pri ukazovateli 10 nazvanom „Fekálne koliformné baktérie/100 ml“ referenčnú hodnotu „≤ 300 v mäse mäkkýšov a medzichlopňovej tekutine“. Napriek tomu, že táto hodnota je uvedená v stĺpci G, príslušná poznámka pod čiarou vzťahujúca sa na tento ukazovateľ stanovuje, že „až do prijatia smernice o ochrane spotrebiteľov výrobkov z mäkkýšov je podstatné, aby táto hodnota bola pozorovaná vo vodách, v ktorých žijú mäkkýše priamo konzumovateľné človekom“, čím túto hodnotu počas prechodného obdobia povýšila na záväznú.
35. Pokiaľ ide o povinnosť prebratia a vykonania smernice o vodách mäkkýšov, článok 395 aktu o pristúpení Španielskeho kráľovstva a Portugalskej republiky(15) nestanovuje v prospech Španielska žiadnu odchýlku. Z toho vyplýva, že programy uvedené v článku 5 smernice o vodách mäkkýšov musia byť zavedené najneskôr 30. októbra 1987.
Iná relevantná právna úprava Spoločenstva
36. Smernica o ochrane spotrebiteľov výrobkov z mäkkýšov, na ktorú sa odvolávam v bode 34 vyššie (ďalej len „smernica o ochrane spotrebiteľov mäkkýšov“) bola prijatá Radou 15. júla 1991(16). Kapitola I jej prílohy požaduje, aby príslušné orgány určili rôzne produkčné výrobné oblasti, vrátane tých, kde možno živé dvojchlopňové mäkkýše zbierať pre priamu ľudskú spotrebu. Takéto mäkkýše musia spĺňať podmienky stanovené v kapitole V prílohy, ktorá uvádza podmienky pre živé dvojchlopňové mäkkýše (ktoré budem druhovo označovať ako „mäkkýše“) určené na bezprostrednú ľudskú spotrebu. Tieto požiadavky sa týkajú najmä fyzických vlastností, ako aj chemického a bakteriologického zloženia mäkkýšov.
Posúdenie
37. Komisia sa domnieva, že neprijatím programu znižovania znečistenia pre oblasť Ría de Vigo, nesplnilo Španielsko svoje povinnosti vyplývajúce z článku 5 smernice o vodách mäkkýšov.
38. Komisia uvádza, že Španielsko určilo Ría de Vigo za vody mäkkýšov, pričom Španielsko toto tvrdenie nevyvracia. Ría de Vigo preto spadá do pôsobnosti článku 5 smernice o vodách mäkkýšov, a preto sa musí vypracovať program zníženia znečistenia a musí sa zabezpečiť, že tieto vody budú zodpovedať hodnotám požadovaným touto smernicou. Keďže takýto program nebol Komisii nikdy predložený a to i napriek formálnym výzvam Komisie na jeho predloženie, Komisia dospela k záveru, že takýto program doposiaľ nebol vypracovaný.
39. Španielsko na svoju obranu predložilo dva argumenty. Po prvé tvrdí, že Ría de Vigo nespadá do pôsobnosti smernice o vodách mäkkýšov, a po druhé, že ak by aj spadala, Španielsko tvrdí, že splnilo svoje povinnosti, ktoré mu vyplývajú z článku 5.
40. Pokiaľ ide o prvý hlavný argument, Španielsko tvrdí, že podľa článku 1 sa smernica o vodách mäkkýšov vzťahuje len na vody určené na produkciu mäkkýšov „priamo“ konzumovateľných človekom. Vzhľadom na to, že podľa najnovšej klasifikácie z roku 1998 mäkkýše získavané z vôd mäkkýšov v Ría de Vigo sú, predtým než sa umiestnia na trh na účely konzumácie človekom, predmetom ďalšieho spracovania, tieto vody nespadajú do tejto kategórie. Španielsko ďalej argumentuje, že viacero právnych noriem Spoločenstva reguluje produkciu výrobkov z mäkkýšov a ich umiestňovanie na trh tým, že rozlišujú medzi rôznymi výrobnými oblasťami v závislosti od toho, či výrobky z mäkkýšov získavané v tejto oblasti sú určené pre priamu konzumáciu človekom, alebo na ďalšie spracovanie predchádzajúce takejto konzumácii. V záujme jednotného výkladu a v snahe vyhnúť sa vnútorným protirečeniam medzi jednotlivými normami Spoločenstva v tejto oblasti by sa smernica o vodách mäkkýšov mala vykladať vo svetle týchto súvisiacich noriem Spoločenstva. Španielsko poukazuje na nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 854/2004 z 29. apríla 2004, ktorým sa ustanovujú osobitné predpisy na organizáciu úradných kontrol produktov živočíšneho pôvodu určených na ľudskú spotrebu(17), a osobitne jej prílohu II opisujúcu úradné kontroly, ktorým musia byť podrobené mäkkýše určené na konzumáciu človekom.
41. Tieto tvrdenia je podľa môjho názoru potrebné odmietnuť.
42. Pokiaľ ide o pôsobnosť smernice o vodách mäkkýšov, je pravda, že tým, že sa jej článok 1 zmieňuje o účele prispievania k vysokej kvalite „výrobkov z mäkkýšov priamo konzumovateľných človekom“, vytvára vo vzťahu k jej pôsobnosti určité nejasnosti. Súhlasím však s Komisiou v tom, že na základe systematického výkladu je nevyhnutné dospieť k záveru, že jej pôsobnosť zahrňuje všetky vody mäkkýšov a nielen tie, v ktorých dochádza k produkcii výrobkov z mäkkýšov priamo konzumovateľných človekom.(18)
43. Po prvé, pôsobnosť smernice o vodách mäkkýšov je v článku 1 široko definovaná ako vzťahujúca sa na všetky „pobrežné a zmiešané sladko-slané vody, ktoré sú určené členskými štátmi ako tie, ktoré si vyžadujú ochranu alebo zlepšenie s cieľom podpory života a rastu mäkkýšov…“. Odkaz na „život a rast mäkkýšov“ je uvedený bez akéhokoľvek ďalšieho podmieňovania. Spojenie „a takto prispievať k vyššej kvalite výrobkov z mäkkýšov, priamo konzumovateľných človekom“ podľa môjho názoru nezužuje pôsobnosť tejto smernice len na tento účel, ale stanovuje ďalší cieľ, ktorý možno dosiahnuť tými istými prostriedkami. Príznačné je v tomto ohľade použitie výrazu „a takto“.
44. Po druhé, nič z toho, čo je uvedené v preambule smernice o vodách mäkkýšov nepoukazuje na zámer zákonodarcu Spoločenstva obmedziť pôsobnosť tejto smernice tým spôsobom, ako to uvádzalo Španielsko. V skutočnosti preambula vždy odkazuje na vody mäkkýšov vo všeobecnosti(19) a nikde nemožno nájsť odkaz na vody, v ktorých sa získavajú „výrobky z mäkkýšov priamo konzumovateľné človekom“. To isté platí vo vzťahu k názvu tejto smernice, ktorý všeobecne odkazuje na kvalitu vôd mäkkýšov.
45. Po tretie, v zmysle článkov 3 ods. 1 a 5 sú členské štáty povinné vyhovieť poznámkam uvedeným v oboch stĺpcoch G a I prílohy. V rámci ukazovateľa 10 prílohy „Fekálne koliformné baktérie/100 ml“ je stanovená referenčná hodnota „≤ 300 v mäse mäkkýšov a medzichlopňovej tekutine“. Napriek tomu, že táto hodnota je uvedená v stĺpci G, príslušná poznámka pod čiarou vzťahujúca sa na tento ukazovateľ stanovuje, že „až do prijatia smernice o ochrane spotrebiteľov výrobkov z mäkkýšov je podstatné, aby táto hodnota bola pozorovaná vo vodách, v ktorých žijú mäkkýše priamo konzumovateľné človekom“.
46. Ako poznamenáva Komisia, špecifikácia uvedená v tejto poznámke implicitne znamená, že táto hodnota stanovená v prílohe zostáva smernou hodnotou pre všetky vody mäkkýšov iné ako tie, „v ktorých žijú mäkkýše priamo konzumovateľné človekom“, a teda pôsobnosť smernice je širšia, než ako to tvrdí Španielsko.
47. Pokiaľ ide o argumentáciu Španielska týkajúcu sa výkladu smernice o vodách mäkkýšov vo svetle následných právnych noriem Spoločenstva upravujúcich produkciu a uvádzanie na trh výrobkov z mäkkýšov, poznamenávam, že vychádzajúc z preambuly Smernice o vodách mäkkýšov(20) sa zdá, že jej hlavným cieľom je ochrana životného prostredia a nie ochrana spotrebiteľa. To, že predmetom úpravy tejto smernice sú aj niektoré aspekty ochrany spotrebiteľov výrobkov z mäkkýšov, je vo vzťahu k jej hlavnému cieľu len okrajovou záležitosťou. Tieto ustanovenia boli myslené len ako prechodné do doby prijatia osobitnej smernice upravujúcej problematiku ochrany spotrebiteľa v tejto oblasti, a síce smernice o ochrane spotrebiteľov mäkkýšov.(21)
48. Práve táto posledná uvádzaná smernica konkretizuje zdravotné pravidlá produkcie a uvádzania na trh mäkkýšov určených pre „priamu“ konzumáciu človekom alebo pre ďalšie spracovanie pred takouto konzumáciou. Hoci tieto dve smernice spolu úzko súvisia, stále zostávajú odlišnými legislatívnymi normami sledujúcimi odlišné, i keď vzájomne sa doplňujúce ciele. Takže zatiaľ čo cieľom smernice o vodách mäkkýšov je hlavne regulácia kvality vôd, v ktorých mäkkýše žijú a rastú, cieľom smernice o ochrane spotrebiteľov mäkkýšov je regulácia kvality samotných mäkkýšov tak, aby boli vhodné pre ľudskú konzumáciu, či už priamo alebo po ďalšom spracovaní. To zreteľne vyplýva zo skutočnosti, že ukazovatele, hodnoty a spôsoby merania uvedené v jednotlivých ustanoveniach a prílohách, i keď sa sčasti môžu prekrývať, sú v podstatnej miere odlišné.
49. Rovnaká argumentácia sa vzťahuje na iné právne normy Spoločenstva prijaté v súvisiacich oblastiach, vrátane nariadenia č. 854/2004, ktoré uvádza Španielsko na podporu svojej argumentácie.(22) Hlavným účelom tohto nariadenia je organizácia úradných kontrol produktov živočíšneho pôvodu, medzi iným i mäkkýšov, a nie kvalita vôd mäkkýšov ako taká.
50. A napokon v smernici o ochrane spotrebiteľov mäkkýšov a ani v nariadení č. 854/2004 nevidím žiadne ustanovenia, ktoré by bolo možné použiť v prospech argumentu, že zámerom zákonodarcu bola zmena pôsobnosti smernice o vodách mäkkýšov v tom zmysle, v akom to tvrdí Španielsko.
51. Zdá sa, že Španielsko si zamieňa ciele, pôsobnosť a povinnosti uvedené v týchto odlišných právnych normách Spoločenstva. Je to práve kapitola I prílohy smernice o ochrane spotrebiteľov výrobkov z mäkkýšov a príloha II nariadenia č. 854/2004, ktoré vyžadujú, aby príslušné vnútroštátne orgány rozlišovali medzi produkčnými oblasťami mäkkýšov podľa toho, či ide o mäkkýše určené na priamu konzumáciu človekom alebo nie. Takáto klasifikácia sa preto stáva relevantnou len na účely prebratia týchto právnych noriem Spoločenstva.
52. Berúc do úvahy vyššie uvedené sa domnievam, že pôsobnosť smernice o vodách mäkkýšov nie je obmedzená len na tie vody mäkkýšov, v ktorých sa získavajú výrobky z mäkkýšov určené pre priamu konzumáciu človekom, ale zahrňuje aj vody označené členskými štátmi v zmysle článku 1 tejto smernice. Keďže Španielsko nespochybňuje, že vody Ría de Vigo spadajú do kategórie vôd mäkkýšov, smernica o vodách mäkkýšov sa na ne vzťahuje.
53. Španielsko subsidiárne tvrdí, že v každom prípade prijalo opatrenia na dosiahnutie súladu s požiadavkami článku 5 smernice o vodách mäkkýšov a síce „Plan General de Saneamiento de Galicia“ na roky 2000 – 2015 a zákon č. 8/2001 vydaný Comunidad Autónoma de Galicia týkajúci sa ochrany kvality vôd Rías de Galicia a regulácie verejnej služby spracovania mestských odpadových vôd.
54. Najprv musím zdôrazniť, že zo spisu vyplýva, že Španielsko Komisiu neinformovalo o opatreniach, ktoré údajne prijalo na účely prebratia článku 5 smernice o vodách mäkkýšov a to napriek žiadostiam Komisie. Španielsko rovnako neodpovedalo na odôvodnené stanovisko Komisie. Toto nesplnenie povinnosti už môže odôvodňovať žalobu Komisie.(23)
55. Vo veci Komisia/Nemecko(24) Komisia medzi iným tvrdila, že Nemecko tým, že nezaviedlo programy vyžadované v zmysle článku 5 smernice o sladkých vodách(25) a článku 5 smernice o vodách mäkkýšov, si nesplnilo svoje povinnosti vyplývajúce z týchto smerníc. Súdny dvor rozhodol, že „zo znenia článku 5 [smernice] 79/923 ako aj z podrobných pravidiel monitorovania kvality vôd uvedených v [tejto smernici] vyplýva, že členské štáty majú povinnosť zaviesť osobitné programy na účely znižovania znečistenia… vôd mäkkýšov… počas obdobia šiestich rokov…“.(26)
56. Súdny dvor odmietol tvrdenie Nemecka, podľa ktorého by všeobecné programy čistenia vôd mohli byť považované za primeraný spôsob prebratia článku 5 smernice o sladkých vodách. Takisto rozhodol, že cieľ zníženia znečistenia vôd spôsobovaného odpadovými vodami sledovaný takýmito všeobecnými programami nezodpovedá nevyhnutne špecifickejšiemu cieľu smernice o sladkých vodách, ktorým je zlepšenie kvality sladkých vôd s cieľom podpory života rýb.(27)
57. Hoci sa tieto závery Súdneho dvora týkajú článku 5 smernice o sladkých vodách, možno ich vzhľadom na prakticky identické znenie týchto ustanovení považovať za aplikovateľné v rovnakom rozsahu na tento prípad. Podľa môjho názoru preberacie opatrenia navrhované Španielskom nie sú v súlade s požiadavkami smernice o vodách mäkkýšov. Tak „Plan General de Saneamiento de Galicia“, ako aj zákon č. 8/2001 nie sú podľa môjho názoru dostatočne konkrétne na to, aby vyhovovali požiadavkám článku 5 smernice o vodách mäkkýšov tak, ako ho vyložil Súdny dvor. Ako správne uvádza Komisia, žiadne z týchto dvoch opatrení nebolo prijaté špecificky s cieľom splnenia povinností vyplývajúcich zo smernice o vodách mäkkýšov, ale skôr s cieľom vykonania iných smerníc Spoločenstva v oblasti spracovania a kvality vôd.(28)
58. Dôležitejšie však je, ako uvádza Komisia, pričom Španielsko túto skutočnosť nespochybňuje, že žiadne z týchto opatrení neobsahuje konkrétne ustanovenia, ktoré by zabezpečovali, že kvalita galícijských vôd a osobitne vôd v Ría de Vigo bude zodpovedať podrobným a presným fyzikálnym a chemickým ukazovateľom uvedeným v prílohe smernice, čo navyše malo byť dosiahnuté do októbra 1987. Ako som už uviedol, zatiaľ čo takéto opatrenia môžu nepriamo prispievať k zlepšeniu čistoty vôd, nie je zrejmé, aspoň nie bez ďalších dôkazov, že tieto opatrenia nevyhnutne povedú k výsledkom sledovaným smernicou o vodách mäkkýšov a síce k podpore života a rastu mäkkýšov.(29)
Návrh
59. V súlade s tým navrhujem, aby Súdny dvor:
1. určil, že neprijatím programu zníženia znečistenia vôd mäkkýšov v Ría de Vigo si Španielsko nesplnilo povinnosti, ktoré mu vyplývajú z článku 5 smernice Rady 79/923/EHS z 30. októbra 1979 o kvalite vôd mäkkýšov;
2. v zostávajúcej časti žalobu zamietol;
3. uložil každému účastníkovi konania znášať vlastné trovy konania.
1 – Jazyk prednesu: angličtina.
2 – Smernica Rady z 8. decembra 1975 o kvalite vody určenej na kúpanie (Ú. v. ES L 31, 1976, s. 1; Mim. vyd. 15/001, s. 26).
3 – Smernica Rady z 30. októbra 1979 o kvalite vôd mäkkýšov (Ú. v. ES L 281, s. 47; Mim. vyd. 15/001, s. 128).
4 – Ú. v. ES L 377, s. 48; Mim. vyd. 05/002, s. 10.
5 – Ú. v. ES L 302, 1985, s. 32.
6 – „[Ciele smernice o vode určenej na kúpanie] by neboli dosiahnuté, pokiaľ by… pláže, na ktorých nie je kúpanie síce výslovne povolené, ale… nie je tiež zakázané, a na ktorých sa kúpanie skutočne prevádzkuje, neboli identifikované ako kúpacie oblasti v zmysle smernice, a práve tým boli vylúčené z kontroly Komisie“, bod 34 návrhov vo veci Komisia/Portugalsko (rozsudok z 15.júla 2004, C‑272/01, Zb. s. I‑6767).
7 – Rozsudok z 18. júna 2002, Komisia/Francúzsko, C‑60/01, Zb. s. I‑5679, bod 28 a tam citovaná judikatúra.
8 – Pozri napríklad článok 4 ods. 1 smernice o vode mäkkýšov, už citovanej v poznámke pod čiarou 3; článok 4 ods. 1 smernice Rady 78/659/EHS z 18. júla 1978 o kvalite sladkých povrchových vôd vyžadujúcich ochranu alebo zlepšenie kvality na účely podpory života rýb (Ú. v. ES L 222, s. 1; Mim. vyd. 15/001, s. 77); článok 3 ods. 1 smernice Rady 91/676/EHS z 12. decembra 1991 o ochrane vôd pred znečistením dusičnanmi z poľnohospodárskych zdrojov (Ú. v. ES L 375, s. 1; Mim. vyd. 15/002, s. 68). Pozri tiež článok 5 ods. 1 smernice Rady 91/271/EHS z 21. mája 1991 o čistení komunálnych odpadových vôd (Ú. v. ES L 135, s. 40; Mim. vyd. 15/002, s. 26).
9 – Je vhodné poznamenať, že vo veci Komisia/Portugalsko, už citovanej v poznámke pod čiarou 6, Komisia vytýkala Portugalsku, že neidentifikovalo všetky relevantné vnútroštátne vody, nie však skutočnosť, že ich podobne ako v tomto prípade „oficiálne neurčilo“.
10 – Nedodržanie minimálnych intervalov uskutočňovania odberu vzoriek stanovených touto smernicou predstavuje porušenie povinností uložených touto smernicou, a to i v prípade, že ide o porušenie obmedzeného rozsahu a s prakticky zanedbateľnými reálnymi dôsledkami: rozsudok z 30. januára 2003, Komisia/Dánsko, C‑226/01, Zb. s. I‑1219, body 32 a 33; pozri tiež rozsudok z 8. júna 1999, Komisia/Nemecko, C‑198/97, Zb. s. I‑3257, bod 46.
11 – Španielsko v tejto súvislosti poukazuje na „Plan General de Saneamiento de Galicia“ na roky 2000 – 2015 prijatý Xunta de Galicia v novembri 2000, ktorého jedným z cieľov je uskutočnenie nevyhnutných investícií, ktoré majú zabezpečiť možnosť bezpečného kúpania na plážach Galície, ako aj umožniť výstavbu nového drenážneho systému v obci Moaña, v ktorej sa nachádzajú uvedené tri pláže, pričom výstavba tohto drenážneho systému sa uskutočňovala v čase podania sťažnosti a bola dokončená v júli 2003.
12 – Komisia/Nemecko, už citovaný v poznámke pod čiarou 10, bod 35.
13 – Tamže a tam citovaná judikatúra. Z nedávnejšej doby pozri rozsudok Komisia/Portugalsko, už citovaný v poznámke pod čiarou 6, bod 34.
14 – Rozsudok z 25. mája 2000, Komisia/Belgicko, C‑307/98, Zb. s. I‑3933, bod 32.
15 – Už citovaný v poznámke pod čiarou 5.
16 – Smernica Rady 91/492/EHS z 15. júla 1991, ktorá stanovuje zdravotné pravidlá upravujúce produkciu a umiestňovanie na trh živých dvojchlopňových mäkkýšov (Ú. v. ES L 268, s. 1; Mim. vyd. 03/012, s. 3).
17 – Ú. v. EÚ L 139, s. 206; Mim. vyd. 03/045, s. 75.
18 – Možno si všimnúť, že článok 1 pôvodného španielskeho zákona na prebratie smernice o vodách mäkkýšov kráľovského dekrétu č. 38/1989 odkazoval len na mäkkýše konzumovateľné človekom bez toho, aby špecifikoval, že ide o mäkkýše „priamo“ konzumovateľné. Až pri preberaní smernice o ochrane spotrebiteľov výrobkov z mäkkýšov zaviedol v súlade s požiadavkami tejto poslednej uvádzanej smernice kráľovský dekrét č. 345/1993 (Normas de calidad de las aguas y de la producción de moluscos y otros invertebrados marinos vivos, BOE č. 74 z 27. marca 1993) takéto rozlíšenie. Tento kráľovský dekrét zrušil kráľovský dekrét č. 38/1989 a prebral jeho ustanovenia do svojho znenia a zlúčil tak obe právne normy. Toto zlúčené znenie zostalo zachované aj potom, čo došlo k prebratiu smernice Rady 97/61/ES z 20. októbra 1997, ktorá mení a dopĺňa prílohu k smernici 91/492/EHS, ktorá stanovuje zdravotné pravidlá upravujúce produkciu a umiestňovanie na trh živých dvojchlopňových mäkkýšov (Ú. v. ES L 295, s. 35; Mim. vyd. 03/022, s. 24). Táto smernica bola prebratá kráľovským dekrétom č. 571/1999 z 9. apríla (BOE č. 86 z 10. apríla 1999).
19 – Pozri napríklad prvé, tretie, siedme a desiate odôvodnenie.
20 – Pozri prvé, druhé a desiate odôvodnenie.
21 – Už citovaná v poznámke pod čiarou 16.
22 – Už citované v poznámke pod čiarou 17.
23 – Pozri rozsudok zo 16. júna 2005, Komisia/Taliansko, C‑456/03, Zb. s. I‑5335, bod 27 a tam citovanú judikatúru.
24 – Rozsudok z 12 decembra 1996, C‑298/95, Zb. s. I‑6747.
25 – Smernica Rady 78/659/EHS.
26 – Rozsudok z 12. decembra 1996, Komisia/Nemecko, už citovaný v poznámke pod čiarou 24, bod 24.
27 – Tamže, body 25 a 26. Pozri tiež moje návrhy v tej istej veci, body 17 a 18.
28 – Zo samotného znenia „Plan General de Saneamiento de Galicia“ vyplýva, že tento plán bol prijatý predovšetkým s cieľom splnenia povinností vyplývajúcich zo smernice 91/271/EHS, už citovanej v poznámke pod čiarou 8. Hoci zákon č. 8/2001 ustanovuje kvalitatívne ciele týkajúce sa vôd galícijských Rias, vo všeobecnosti sa týka regulácie a kontroly vypúšťania mestských a priemyselných odpadových vôd do galícijských Rías.
29 – Pozri moje návrhy vo veci Komisia/Nemecko, rozsudok z 12. decembra 1996, už citovaný v poznámke pod čiarou 24, body 17 a 18. Pozri tiež bod 26 rozsudku v tej istej veci.
Full & Egal Universal Law Academy