NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
PAOLO MENGOZZI
prednesené 3. apríla 2008 1(1)
Vec C‑389/05
Komisia Európskych spoločenstiev
proti
Francúzskej republike
„Nesplnenie povinnosti členského štátu – Články 43 ES a 49 ES – Sloboda usadiť sa a slobodné poskytovanie služieb – Vnútroštátna právna úprava, ktorá priznáva schváleným staniciam výlučné právo poskytovať služby umelej inseminácie hovädzieho dobytka na určitom území a ktorá podmieňuje vydávanie oprávnení na insemináciu uzavretím dohody s jednou z takýchto staníc“
I – Úvod
1. Týmto konaním, ktorého predmetom je žaloba podľa článku 226 ES podaná Komisiou Európskych spoločenstiev proti Francúzskej republike, je Súdny dvor opätovne povolaný preskúmať z hľadiska práva Spoločenstva francúzsky právny režim týkajúci sa umelého oplodňovania hovädzieho dobytka, ktorý je charakteristický najmä monopolom poskytovania služieb udeľovaným na regionálnom základe schváleným staniciam pre činnosť inseminácie samíc tohto druhu.(2)
2. Súdny dvor už o uvedenom režime rozhodoval vo vzťahu k článku 37 Zmluvy ES (zmenený, teraz článok 31 ES), ktorý sa týka štátnych monopolov obchodnej povahy,(3) v spojení s článkami 86 a 90 ods. 1 Zmluvy ES (teraz články 82 ES a 86 ods. 1 ES), týkajúcimi sa zneužívania dominantného postavenia podnikateľmi, ktorí majú výlučné práva,(4) ako aj vo vzťahu k smerniciam 77/504/EHS(5) a 87/328/EHS(6) o čistokrvných plemenných zvieratách hovädzieho dobytka,(7) teraz tak musí urobiť vo vzťahu k článkom 43 ES a 49 ES, ktoré sa týkajú slobody usadiť sa a slobodného poskytovania služieb.(8) Komisia totiž navrhuje, aby Súdny dvor rozhodol, že žalovaný členský štát si nesplnil povinnosti, ktoré mu vyplývajú z týchto posledných článkov, keďže vyhradil výkon činností spojených s umelým oplodnením hovädzieho dobytka len inseminačným staniciam schváleným vo Francúzsku.
3. V priebehu konania zmenila Francúzska republika právny režim, proti ktorému Komisia namietala, a zrušila tie prvky, ktoré sú predmetom výhrad a ktoré táto inštitúcia uviedla v uvedenej žalobe. Francúzska vláda však upresňuje, že cieľom zmien, ku ktorým došlo v právnych predpisoch, nebolo zosúladenie vnútroštátneho právneho poriadku s povinnosťami vyplývajúcimi z článkov 43 ES a 49 ES, ale len prispôsobenie zmeneným požiadavkám sektora. Podľa tejto vlády predchádzajúci režim nebol nezlučiteľný s právom Spoločenstva, ktoré uviedla Komisia.
4. Cieľom tohto konania je teda zistenie nesplnenia povinnosti, ktoré, ako vytýka žalovaný členský štát, už neexistuje.
II – Vnútroštátna práva úprava
5. Predtým, ako 1. januára 2007 nadobudol účinnosť zákon č. 2006‑11 z 5. januára 2006 o poľnohospodárskom zameraní(9), dekrét prezidenta republiky č. 2006‑1548 zo 7. decembra 2006 o identifikácii, zdravotnej kontrole činností rozmnožovania a genetického šľachtenia zvierat na chov(10) a dekrét prezidenta republiky č. 2006‑166221 z 21. decembra 2006 o identifikácii a o genetickom šľachtení zvierat(11), opatrenia, ktoré dôkladne zmenili francúzsku právnu úpravu týkajúcu sa umelého oplodňovania zvierat druhu hovädzieho dobytka, oviec, prasiat a kôz, a teda v priebehu tohto konania upravovali umelé oplodňovanie hovädzieho dobytka vo Francúzsku tieto právne predpisy:
– články L. 653‑1 až L. 653‑10 poľnohospodárskeho kódexu, ktoré na základe zákona č. 98‑565 z 8. júla 1998(12) kodifikujú zodpovedajúce ustanovenia už obsiahnuté v zákone č. 66‑1005 z 28. decembra 1966 o chove hospodárskych zvierat(13), ktoré boli zrušené zákonom č. 98‑565,
– ustanovenia vykonávacích predpisov uvedené v článkoch R.*653‑102 až R.*653‑114 poľnohospodárskeho kódexu, ktoré na základe dekrétu predsedu vlády č. 2003‑851 z 1. septembra 2003(14) kodifikujú zodpovedajúce ustanovenia už obsiahnuté v dekréte predsedu vlády č. 69‑258 z 22. marca 1969 o umelom oplodnení(15), ktoré boli zrušené dekrétom č. 2003‑851,
– dekrét ministra poľnohospodárstva zo 17. apríla 1969 o schvaľovaní výkonu činnosti staníc umelého oplodnenia(16), zmenený a doplnený dekrétom ministra poľnohospodárstva z 12. novembra 1969(17) a dekrétom ministra poľnohospodárstva a lesného hospodárstva z 24. januára 1989(18),
– dekrét ministra poľnohospodárstva a lesného hospodárstva z 21. novembra 1991 o vzdelávaní inseminátorov a vedúcich staníc a o udeľovaní príslušných oprávnení(19), zmenený a doplnený dekrétom ministra poľnohospodárstva, rybolovu a potravinárstva z 30. mája 1997(20),
– dekrét ministra poľnohospodárstva a rybolovu z 27. decembra 2000 o inseminácii hovädzieho dobytka vykonávanej chovateľmi(21).
6. Na základe tejto právnej úpravy, ktorá vyplýva z opisu vykonaného francúzskou vládou, podlieha výkon činnosti staníc umelého oplodnenia hovädzieho dobytka schváleniu ministerstvom (článok L. 653‑5 poľnohospodárskeho kódexu). Rozlišuje sa medzi stanicami, ktorých predmetom činnosti je produkcia inseminačného materiálu, a stanicami, ktoré obstarávajú insemináciu, ale oba druhy činností môže vykonávať tá istá stanica. Činnosť produkcie spočíva v držbe zásob plemenných samcov, v testovaní plemenníkov, ako aj v zbere, úprave, uchovávaní a prevode inseminačného materiálu. Činnosť inseminácie spočíva v zabezpečení oplodnenia samíc inseminačným materiálom poskytnutým produkčnými stanicami (článok R.*653‑103 poľnohospodárskeho kódexu).
7. Otvorenie a výkon činnosti stanice umelého oplodnenia sa môže schváliť fyzickým alebo právnickým osobám. Na účely vydania takého oprávnenia sa nerobí žiadny rozdiel medzi francúzskymi občanmi a občanmi iných členských štátov Spoločenstva (článok 1 zmeneného a doplneného dekrétu zo 17. apríla 1969).
8. Každá stanica umelej inseminácie (ďalej len „SUI“) obsluhuje jednu oblasť určenú opatrením, ktoré ho povoľuje, v rámci ktorej je jedinou oprávnenou zasiahnuť. Chovatelia, ktorí sa nachádzajú v oblasti činnosti SUI, však môžu žiadať, aby im poskytla inseminačný materiál pochádzajúci z produkčných staníc podľa ich výberu (článok L. 653‑7 poľnohospodárskeho kódexu).
9. Každý prevádzkovateľ iný než SUI, ktorý dováža inseminačný materiál z iného členského štátu Európskeho spoločenstva, je povinný odovzdať materiál schválenej produkčnej stanici alebo SUI podľa svojho výberu (článok 10 zmeneného a doplneného dekrétu zo 17. apríla 1969). Inseminačný materiál sa musí uchovávať v sklade, za ktorý zodpovedá vedúci stanice, ktorý má oprávnenie; pokiaľ ide o SUI, môže ísť o „hlavný“ sklad alebo jeden z „pridružených“ skladov nachádzajúcich sa na území určenom SUI, ktoré sa môžu nachádzať aj v rámci poľnohospodárskeho podniku (článok 7 zmeneného a doplneného dekrétu zo 17. apríla 1969). Prevoz inseminačného materiálu pochádzajúceho z inej schválenej SUI alebo z iného členského štátu, alebo dovezeného priamo z tretej krajiny do hlavného skladu SUI je však povinný zo zdravotných dôvodov: materiál sa odovzdáva na účely skladovania do SUI, ktorá ho nasmeruje do pridruženého skladu určenia (článok 6 dekrétu z 27. decembra 2000).
10. Činnosť inseminácie môžu vykonávať iba držitelia oprávnenia vedúceho SUI alebo inseminátora, pod právomocou schválenej územne príslušnej SUI a podliehajúci technickej zodpovednosti vedúceho SUI (články L. 653‑4 a R.*653‑102 poľnohospodárskeho kódexu, ako aj článok 1 zmeneného a doplneného dekrétu z 21. novembra 1991).(22) Oprávnenie inseminátorovi vydáva prefekt na základe predloženia potvrdenia o spôsobilosti na funkciu inseminátora pre dotknutý druh a osvedčenia vedúceho schválenej územne príslušnej SUI, ktorý potvrdí, že žiadateľ podlieha jeho právomoci pre činnosť inseminácie. Pre prevádzkovateľov, ktorí nemajú postavenie zamestnancov SUI, najmä pre veterinárov vykonávajúcich činnosť ako slobodné povolanie, sa toto osvedčenie vydáva po uzavretí dohody medzi vedúcim SUI a dotknutou osobou, v ktorej sa musia upresniť technické, správne a finančné podmienky, na základe ktorých bude táto osoba vykonávať insemináciu pri dodržaní uplatniteľnej právnej úpravy (článok 2 zmeneného a doplneného dekrétu z 21. novembra 1991).
11. Opatrenia prijaté francúzskymi orgánmi v roku 2006 od 1. januára 2007 dôkladne zmenili uvedený rámec právnej úpravy. Najmä režim geografickej výlučnosti v prospech schválených SUI bol zrušený a nahradený režimom, ktorý po predchádzajúcom ohlásení príslušnému orgánu umožňuje výkon umelej inseminácie prežúvavcov na verejnú plemenitbu v akejkoľvek časti francúzskeho územia prevádzkovateľmi, ktorí sú držiteľmi zdravotného súhlasu (agrément) ako stanica zberu alebo stanica skladovania inseminačného materiálu, čiže technikmi inseminácie, ktorí majú potvrdenie o spôsobilosti na výkon inseminácie vydané hodnotiacim strediskom určeným ministrom poľnohospodárstva. „Aby sa prispelo k územnému plánovaniu a ochrane genetických rozdielov“, zavádza sa všeobecná služba distribúcie inseminačného materiálu a inseminácie, poskytovaná prevádzkovateľmi, ktorí sú vybratí postupom verejného obstarávania a schválení na dobu určitú pre jednu alebo viac geografických oblastí. So zrušením geografickej výlučnosti v prospech schválených SUI zanikla aj povinnosť odovzdať inseminačný materiál na skladovanie do územne príslušnej SUI.
III – Konanie a návrhy účastníkov konania
12. Po doručení oznámenia podniku pôsobiaceho v sektore umelého oplodnenia hovädzieho dobytka Komisia 3. apríla 2003 oznámila Francúzskej republike svoje výhrady, v ktorých tomuto členskému štátu vytýkala porušenie článkov 43 ES a 49 ES z dôvodu, že bráni slobode usadiť sa a slobodnému poskytovaniu služieb v uvedenom sektore, čo vyplýva na jednej strane z geografického monopolu poskytnutého schválenou SUI na výkon činnosti distribúcie inseminačného materiálu a inseminácie a na druhej strane z obmedzujúcich a diskrečných podmienok vydávania oprávnenia inseminátora.
13. Listom z 8. júla 2003 francúzska vláda namietala základ týchto výhrad. Poukazovala na to, že na základe štátnej príslušnosti nedochádza k žiadnej diskriminácii medzi občanmi členských štátov, pokiaľ ide o získanie schválenia na otvorenie a výkon činnosti SUI alebo oprávnenia vedúceho SUI alebo inseminátora; že geografická výlučnosť v prospech SUI sa netýkala distribúcie inseminačného materiálu, ale len inseminácie; že táto výlučnosť bola odôvodnená cieľmi všeobecného záujmu – zdravotnými, zlepšenia a zachovania genetického dedičstva hovädzieho dobytka a územného plánovania – a dodržiavala zásadu proporcionality; že režim oprávnení inseminátora bol tiež odôvodnený cieľmi všeobecného záujmu – ochranou zdravotného stavu a životných podmienok zvierat, zdravia osôb, ktoré vykonávajú insemináciu, genetického dedičstva hovädzieho dobytka, ako aj vysledovateľnosťou produktov – a v súlade so zásadou proporcionality.
14. Komisia 19. decembra 2003 oznámila Francúzskej republike odôvodnené stanovisko, v ktorom potvrdila a upresnila výhrady, ktoré oznámila svojím listom, a poukázala najmä na skutočnosť, že na účely odôvodnenia prekážok v slobode usadiť sa a slobodnom poskytovaní služieb sa nemožno odvolávať na cieľ zlepšiť a zachovať genetické dedičstvo hovädzieho dobytka, vzhľadom na úplné zosúladenie vnútroštátnych ustanovení sledujúcich tento cieľ realizovaný niektorými smernicami Spoločenstva a pokiaľ ide o ďalšie ciele všeobecného záujmu, na ktoré sa odvoláva uvedený členský štát, sporná vnútroštátna právna úprava presahuje mieru potrebnú na ich dosiahnutie.
15. Listom zo 17. marca 2004 Francúzska republika odpovedala na odôvodnené stanovisko a namietala v ňom proti každej výhrade.
16. Návrhom doručeným do kancelárie Súdneho dvora 27. októbra 2005 podala Komisia túto žalobu.
17. Komisia navrhuje, aby Súdny dvor:
– rozhodol, že vyhradením výkonu činností spojených s umelou insemináciou hovädzieho dobytka len SUI schválenou vo Francúzsku, najmä stanovením všeobecného režimu geografickej výlučnosti v prospech SUI a podmienením výkonu umelej inseminácie získaním oprávnenia inseminátora, si Francúzska republika nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z článkov 43 ES a 49 ES,
– zaviazal Francúzsku republiku na náhradu trov konania.
18. Francúzska republika navrhuje, aby Súdny dvor:
– zamietol žalobu,
– zaviazal Komisiu na náhradu trov konania.
IV – Právna analýza
19. Najskôr je potrebné pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora sa má existencia nesplnenia povinnosti podľa článku 226 ES hodnotiť vo vzťahu ku konkrétnemu členskému štátu ku dňu uplynutia lehoty stanovenej v odôvodnenom stanovisku a Súdny dvor nemôže brať do úvahy neskoršie zmeny.(23) Preto na účely tohto konania nie je podstatná zmena právneho režimu týkajúceho sa umelého oplodnenia prežúvavcov na verejnú plemenitbu uskutočnená vo Francúzsku v roku 2006 s účinnosťou od 1. januára 2007.
A – O existencii prekážok výkonu slobody usadiť sa a slobodného poskytovania služieb
1. Tvrdenia účastníkov konania
a) O slobode usadiť sa
20. Komisia sa domnieva, že priznanie výlučných práv na výkon činností distribúcie inseminačného materiálu a inseminácie v určitej geografickej oblasti na neurčitý čas iba schválenou SUI v skutočnosti bráni alebo výrazne sťažuje výkon slobody usadiť sa vo Francúzsku na účely vykonávania uvedených činností. Obdobný účinok by okrem toho vyvolala aj skutočnosť, že oprávnenie inseminátora na účely vykonávania činnosti inseminácie nemohli získať veterinári ako slobodné povolanie, ak predtým neuzavreli dohodu s vedúcim niektorej SUI, ktorej obsah však nebol upresnený vopred, ale ponechaný na rokovanie medzi stranami, čím sa umožnila diskrečná prax, ktorá z tohto dôvodu sťažovala výkon tejto činnosti. Komisia dodáva, že povinnosť skladovania inseminačného materiálu v SUI, pokiaľ nebola odôvodnená zdravotnými dôvodmi na základe okolností, za akých sa táto činnosť uskutočňovala, bola dodatočnou prekážkou vo výkone slobody usadiť sa v sektore distribúcie inseminačného materiálu.
21. Komisia pripomína, že hoci sa, podľa judikatúry, vnútroštátne opatrenie uplatňuje bez diskriminácie založenej na štátnej príslušnosti, nie je vylúčené, že toto opatrenie môže prekážať alebo znížiť atraktívnosť výkonu slobody usadiť sa štátnymi príslušníkmi Spoločenstva, a teda môže byť v rozpore s článkom 43 ES.(24)
22. Francúzska vláda namieta, že geografická výlučnosť na neurčitý čas v prospech schválených SUI v skutočnosti nebráni výkonu slobody usadiť sa pre prevádzkovateľov z iných členských štátov alebo ho výrazne nesťažuje. Poukazuje najmä na to, že na francúzskom území boli oblasti, v ktorých neboli schválené SUI, v ktorých si mohli prevádzkovatelia z iných členských štátov otvoriť a prevádzkovať SUI a požiadať o príslušné schválenie, ktorého vydanie podliehalo rovnakým podmienkam pre vnútroštátnych prevádzkovateľov a pre prevádzkovateľov z iných členských štátov.
23. Francúzska vláda okrem toho uvádza, že bremeno, ktoré znáša nezávislý inseminátor, aby uzavrel dohodu so schválenou SUI, nebránilo výkonu činnosti inseminátora ako slobodného povolania veterinármi. Zdôrazňuje, že táto dohoda upresňuje technické, správne a finančné podmienky, za akých má nezávislý prevádzkovateľ vykonávať insemináciu, čím sa sleduje zabezpečenie dodržiavania platnej právnej úpravy a správna informovanosť SUI o povahe a obsahu služieb poskytovaných takýmto prevádzkovateľom. V zásade teda akýkoľvek prevádzkovateľ, či vnútroštátny alebo z iných členských štátov, ktorý má požadované odborné vzdelanie, mohol požiadať a získať oprávnenie inseminátora a konkurovať schváleným SUI.
24. Francúzska vláda však uznáva, že vnútroštátna právna úprava bránila slobode usadiť sa. Trvá však na skutočnosti, že táto právna úprava nespôsobovala žiadnu diskrimináciu medzi vnútroštátnymi prevádzkovateľmi a prevádzkovateľmi z iných členských štátov.
b) O slobodnom poskytovaní služieb
25. Komisia tvrdí, že povinnosť skladovania inseminačného materiálu vo schválených SUI, ktoré sú jediné spôsobilé na doručenie takéhoto materiálu chovateľom, je prekážkou slobodného poskytovania „služby distribúcie“ tohto materiálu, čo Komisia definuje ako „tvorené súborom činností potrebných na spustenie a odbyt produktu, od jeho výroby až po jeho kúpu konečným spotrebiteľom“. Francúzskej vláde, ktorá namieta, že ustanovenie tejto povinnosti bolo predpísané členským štátom smernicou 88/407/EHS(25) Komisia odpovedá, že povinnosť skladovania inseminačného materiálu, ktorý mal byť predmetom obchodovania medzi štátmi Spoločenstva, uložená zo zdravotných dôvodov touto smernicou sa týka len zmrazeného inseminačného materiálu a fázy, ktorá predchádza jeho odoslaniu z miesta produkcie, zatiaľ čo výhrada proti Francúzskej republike sa týka povinnosti skladovania vo fáze, ktorá nasleduje po tomto odoslaní.
26. Okrem toho slobodnému poskytovaniu služby inseminácie bráni bremeno pre tých, ktorí chcú vykonávať túto činnosť, aby na účely získania potrebného oprávnenia inseminátora predtým uzavreli dohodu s vedúcim schválenej SUI. Komisia zdôrazňuje, že uzavretie takejto dohody bolo v skutočnosti ponechané na voľnú úvahu a dobrú vôľu vedúcich SUI, ktorí však odmietali dospieť k dohode s nezávislými inseminátormi, ktorí neboli zamestnancami dotknutej SUI. Ak je podľa Komisie legitímne podmieniť udelenie oprávnenia inseminátora predchádzajúcemu zisteniu spôsobilosti žiadateľa veterinárnymi orgánmi, nebolo by naopak legitímne podmieniť toto udelenie aj uzavretím dohody so SUI, pričom táto podmienka vôbec nesúvisí so zistením spôsobilosti žiadateľa a v skutočnosti sa ukázala byť diskrečnou a svojvoľnou. Táto podmienka mala smerovať k upevneniu monopolu v poskytovaní služieb inseminácie vyplývajúcemu z geografickej výlučnosti v prospech schválených SUI.
27. Dodatočná prekážka slobodného poskytovania služieb je spôsobená tým, že poskytovatelia usadení v iných členských štátoch nemôžu ponúkať zároveň služby distribúcie inseminačného materiálu a inseminácie z dôvodu povinnosti skladovať inseminačný materiál vo schválených SUI, ktoré jediné sú spôsobilé doručiť ho chovateľom.
28. Francúzska vláda pripúšťa, že dotknutá vnútroštátna právna úprava spôsobovala prekážky slobodnému poskytovaniu služieb inseminácie, ale namieta, že by sa tým zároveň bránilo slobodnému poskytovaniu služby distribúcie inseminačného materiálu. V tejto súvislosti zdôrazňuje, že táto právna úprava umožňovala chovateľom priamo si zvoliť dodávateľa inseminačného materiálu a od územne príslušnej SUI dosiahnuť, aby pristúpila k inseminácii s inseminačným materiálom ponúknutým týmto dodávateľom.
2. Posúdenie
29. Výhrady Komisie proti žalovanému členskému štátu sa týkajú troch hľadísk francúzskej právnej úpravy o umelom oplodnení hovädzieho dobytka, účinnej do 31. decembra 2006: geografickej výlučnosti SUI v sektore umelého oplodnenia hovädzieho dobytka; podmienok vydávania oprávnenia inseminátora a presnejšie požiadavky predchádzajúceho uzavretia dohody so schválenou SUI pre nezávislých inseminátorov;(26) povinnosti odovzdania a skladovania inseminačného materiálu vo schválenej SUI po jeho odoslaní z produkčnej stanice.
30. Z jedného či z ďalšieho z týchto hľadísk podľa Komisie vyplývajú obmedzenia slobody usadiť sa a poskytovania služieb s poukázaním jednak na služby distribúcie inseminačného materiálu, jednak na služby inseminácie.
a) Výhrady týkajúce sa služby distribúcie inseminačného materiálu
31. Najskôr v dôsledku uvedených hľadísk poukazujem na skutočnú zložitosť posúdenia existencie obmedzení slobody usadiť sa a slobodného poskytovania služieb s poukázaním na to, čo Komisia vo svojich písomných vyjadreniach definuje ako „služba distribúcie“ inseminačného materiálu. Táto zložitosť vyplýva zo skutočnosti, že sama Komisia podľa môjho názoru nedokázala dostatočne jasne a presne uviesť, v čom spočíva táto služba. V odôvodnenom stanovisku a v žalobe upresňuje, že „službou distribúcie“ rozumie „súbor činností potrebných na spustenie a odbyt produktu, od jeho výroby až po jeho kúpu konečným spotrebiteľom“. Nezdá sa, že táto príliš vágna definícia je viac objasnená zdĺhavými vysvetleniami v písomnej odpovedi, ktorú táto inštitúcia poskytla na výslovnú otázku Súdneho dvora, v ktorých sa predkladá „technické“ poňatie a „ekonomické“ poňatie služby distribúcie, často skloňovanej aj v množnom čísle, odkazuje sa na veľmi široký pojem distribúcie ako „obchodnej činnosti, ktorú môže vykonávať výrobca, sprostredkovateľ, veľkoobchodník, maloobchodník alebo družstvo“, konkrétnejšie sa berie do úvahy „možnosť, aby akýkoľvek prevádzkovateľ, ktorý má príslušnú odbornú spôsobilosť, mohol ponúknuť svoje služby chovateľom usadeným vo Francúzsku“, „predstavujúc si“ v tejto súvislosti niekoľko možných činností, pre ktoré však nie je isté, či sa skutočne poskytujú v iných geografických podmienkach, než má uvedený členský štát, pričom sa zdôrazňuje, že „rovnaký pojem obchodnej služby distribúcie má mnohotvarú a nehmotnú povahu“.
32. Nedostatočne jasné a presné určenie služby, ktorá je iná než inseminácia, ktorej poskytovaniu prevádzkovateľmi z iných členských štátov vo Francúzsku sa bránilo alebo ktorej atraktívnosť bola znížená vnútroštátnou právnou úpravou o umelom oplodnení hovädzieho dobytka, podľa môjho názoru bráni tomu, aby sa v tejto súvislosti zistilo nesplnenie povinnosti žalovaného členského štátu.
33. V tejto súvislosti pripomínam, že podľa judikatúry jednak v odôvodnenom stanovisku a následne aj v žalobe o nesplnenie povinnosti, ktorá nemôže spočívať na iných dôvodoch ako tých, ktoré sú uvedené v tomto stanovisku, sa musia uviesť výhrady presným a súdržným spôsobom, aby umožnili členskému štátu a Súdnemu dvoru správne pochopiť rozsah vytýkaného porušenia práva Spoločenstva, čo je nevyhnutnou podmienkou na to, aby mohol uvedený štát vhodne uplatniť svoje dôvody obhajoby a aby mohol Súdny dvor preveriť existenciu namietaného nesplnenia povinnosti.(27)
34. Na druhej strane z článku 38 ods. 1 písm. c) Rokovacieho poriadku Súdneho dvora a zo súvisiacej judikatúry vyplýva, že návrh na začatie konania musí označiť predmet konania a zhrnutie dôvodov a že toto označenie musí byť dostatočne jasné a presné, aby umožnilo žalovanému pripraviť si obranu a Súdnemu dvoru vykonávať preskúmanie. Z toho vyplýva, že podstatné skutkové a právne okolnosti, na ktorých je žaloba založená, musia teda koherentným a zrozumiteľným spôsobom vyplynúť už z textu samotného návrhu.(28)
35. Domnievam sa teda, že keďže výhradám Komisie o domnelých obmedzeniach slobody usadiť sa a slobodného poskytovania služieb v súvislosti so službou (alebo službami) distribúcie inseminačného materiálu chýbajú nevyhnutné náležitosti jasnosti a presnosti, musia sa zamietnuť ako neprípustné.
36. V dôsledku toho v týchto návrhoch opomeniem najmä preskúmanie otázok týkajúcich sa povinnosti odovzdania a skladovania inseminačného materiálu vo schválenej SUI po jeho odoslaní z produkčnej stanice.(29) Napokon dodávam, že výhradu týkajúcu sa tejto povinnosti Komisia naformulovala v návrhu na začatie konania a v replike zmätočne, a preto sa aj z tohto dôvodu na ňu musí hľadieť tak, že nespĺňa podmienky prípustnosti, uvedené vyššie v bodoch 33 až 34.
37. Naopak, sústredím sa na uvádzané obmedzenia slobody usadiť sa a slobodného poskytovania služieb v súvislosti so službou inseminácie, ktoré teoreticky vyplývajú z geografickej výlučnosti udelenej schválenou SUI na vykonávanie tejto služby a z bremena uzavrieť dohodu so schválenou SUI na účely získania oprávnenia inseminátora (ďalej aj „sporný vnútroštátny režim“).
b) Výhrady týkajúce sa služby inseminácie
i) Počiatočné úvahy
38. Zdá sa mi, že dve okolnosti sporného vnútroštátneho režimu uvedené v predchádzajúcom odseku predstavujú dve stránky tej istej mince.
39. Ako už Súdny dvor uviedol v rozsudku Centre d’insémination de la Crespelle,(30) „podmienením výkonu činnosti [SUI] schválením a stanovením, že každá stanica má mať výlučné právo obsluhovať definovanú oblasť, vnútroštátna legislatíva priznala týmto staniciam výlučné práva“, „a teda zriadila v prospech týchto podnikov teritoriálne ohraničené monopolné postavenie, avšak spoločne pokrývajúce celé územie členského štátu“.
40. Možnosť ustanovená v dotknutej právnej úprave, že úkony inseminácie vykonávajú osoby s oprávnením inseminátora, ktoré nie sú zamestnancami schválenej SUI, by sa mohla na prvý pohľad javiť v rozpore s geografickou výlučnosťou priznanou SUI, pokiaľ ide o insemináciu. V skutočnosti je tento rozpor len zdanlivý, keďže z tejto právnej úpravy vyplýva, že inseminácia vykonaná uvedenými osobami sa musela aj tak uskutočniť pod právomocou schválenej územne príslušnej SUI, a len na technickú zodpovednosť vedúceho tejto SUI, a že tak technické a finančné, ako aj správne podmienky tejto inseminácie nemohli byť určené samostatne prevádzkovateľom, ale museli byť predmetom dohody s vedúcim SUI. Za takých okolností sa zdá byť ťažké uskutočniť službu inseminácie inými prevádzkovateľmi ako SUI skutočne nezávislým spôsobom, čo by bolo napokon v rozpore s uvedenou výlučnosťou. Skôr sa zdá, že títo prevádzkovatelia, vzdialení od toho, aby poskytovali službu ako konkurenti SUI a na základe profesionálneho vzťahu ustanoveného s klientom chovateľom, by mohli vykonávať insemináciu na základe príslušného oprávnenia ako, hoci samostatní, spolupracovníci samotného SUI.(31)
41. Preto bremeno uzavretia dohody so SUI ako podmienka získania oprávnenia inseminátora neposilňuje, ako tvrdí Komisia, geografickú výlučnosť udelenú SUI, ale podľa môjho názoru skôr predstavuje neoddeliteľné hľadisko v rámci systému, ktorý vyhradením služby inseminácie schválenou SUI chcel aj tak umožniť, aby činnosť inseminácie mohli v rámci, a nie mimo tejto výhrady, vykonávať aj kvalifikované subjekty, ktoré však neboli nevyhnutne organickou súčasťou SUI.
42. Na druhej strane francúzska vláda vo svojich písomných obhajobách jasne uvádza, že článok L. 653‑7 poľnohospodárskeho kódexu priznával SUI „výlučné právo“, ktoré sama definuje ako „geografický monopol“ na činnosť inseminácie po tom, ako vo svojej odpovedi na odôvodnené stanovisko Komisie tvrdila, že bremeno pre inseminátora, aby uzavrel dohodu so schválenou SUI, bolo „priamym dôsledkom zákonnej výlučnosti oblasti“ priznanej tejto stanici.
43. Domnievam sa preto, že tieto dve hľadiská sa musia vziať do úvahy doslova jednotne, a to tak na účely posúdenia existencie obmedzení slobody usadiť sa a slobodného poskytovania služieb, ako aj na účely posúdenia dôvodov, ktoré uviedla francúzska vláda na odôvodnenie takýchto prípadných obmedzení.
44. Ako je známe, právo Spoločenstva všeobecne nezakazuje členským štátom, aby podmieňovali určitú hospodársku činnosť monopolnému režimu. To potvrdzuje najmä článok 31 ES, v ktorého odseku 1 sa jednoducho predpisuje prispôsobenie štátnych monopolov obchodnej povahy, a článok 86 ES, v ktorého odseku 1 sa všeobecne zakazuje členským štátom v prípade verejnoprávnych podnikov a podnikov, ktorým členské štáty priznávajú osobitné alebo výlučné práva, vydávať alebo zachovávať v účinnosti opatrenia, ktoré sú v rozpore s pravidlami Zmluvy ES, nevyhnutne znamená, že členské štáty môžu dovoliť určitým podnikom výlučné práva a priznať im monopol.(32)
45. Ako však Súdny dvor objasnil, to neznamená, že všetky osobitné a výlučné práva sú nevyhnutne zlučiteľné so Zmluvou ES.(33)
46. Súdny dvor práve v súvislosti s monopolmi služieb, akými sú tie, o ktorých konštatoval, že vyplývajú z geografickej výlučnosti poskytnutej SUI schválenou sporným vnútroštátnym režimom, upresnil, že hoci nespadajú do rámca pôsobnosti článku 37 ES, ktorý sa týka obchodu s tovarom, sú v rozpore so zásadou voľného pohybu tovaru podľa článku 30 ES, keď majú nepriamy vplyv na uvedený obchod a diskriminujú dovážané výrobky v prospech výrobkov vnútroštátneho pôvodu.(34) Súdny dvor najmä v rozsudku Société coopérative d’amélioration de l’élevage et d’insémination artificielle du Béarn uviedol, že okolnosti, ktoré zdôraznil vnútroštátny súd, a tie, ktoré vyplynuli v priebehu konania pred Súdnym dvorom, nestačili na to, aby sa mohlo tvrdiť, že taký právny predpis, akým je predpis, ktorý vo Francúzsku upravoval umelé oplodnenie hovädzieho dobytka, ktorý priznával územný monopol v prospech SUI, ustanovoval v nepriamej forme taký monopol, ktorý by bránil voľnému pohybu tovaru, keďže každý súkromný chovateľ mohol slobodne požiadať SUI, od ktorej závisel, aby mu poskytla inseminačný materiál z produkčnej stanice podľa vlastného výberu vo Francúzsku alebo v zahraničí.(35)
47. V rozsudku Centre d’insémination de la Crespelle Súdny dvor pripomenul, že len vytvorenie dominantného postavenia priznaním výlučného práva v zmysle článku 90 ods. 1 ES nie je ako také nezlučiteľné s článkom 86 tejto Zmluvy a že členský štát koná proti zákazom obsiahnutým v týchto dvoch ustanoveniach len vtedy, ak sa daný podnik iba vykonávaním jemu priznaného výlučného práva nemôže vyhnúť zneužívaniu svojho dominantného postavenia. V danom prípade po preskúmaní francúzskej právnej úpravy, ktorá ustanovovala, že v určitej oblasti pôsobili výlučne schválené SUI a mali vyhradenú možnosť fakturovať dodatočné náklady za dodávky inseminačného materiálu pochádzajúceho z produkčných staníc zvolených chovateľmi, Súdny dvor uviedol, že hoci táto právna úprava povoľuje SUI fakturovať takéto náklady, neviedla ich k tomu, aby účtovali neprimerané náklady a tým zneužívali svoje dominantné postavenie.(36)
48. V tomto konaní má Súdny dvor rozhodnúť tentoraz priamo (keďže nejde o návrh na začatie prejudiciálneho konania, ale o žalobu o nesplnenie povinnosti členského štátu) o zlučiteľnosti sporného vnútroštátneho režimu, zavádzajúceho mnohé územné monopoly služieb, s inými ustanoveniami Zmluvy ES, tými, ktoré zaručujú slobodu usadiť sa a slobodné poskytovanie služieb v rámci Spoločenstva (články 43 ES a 49 ES). Preto skutočnosť, že Súdny dvor vo svojich vyššie uvedených rozsudkoch nezdôraznil okolnosti nezlučiteľnosti tohto režimu s ustanoveniami Zmluvy ES uvedenými v predmetných rozsudkoch, vôbec neznamená, že prípadné vyhovenie žalobe Komisie v tomto konaní by bolo v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora.
49. Možnosť Súdneho dvora preskúmať z hľadiska Spoločenstva na základe článkov 43 ES a 49 ES legitimitu priznania výlučných práv na výkon hospodárskych činností členským štátom je nepochybná.
50. V rozsudku ERT(37) Súdny dvor nielen pripustil, že taký monopol na poskytovanie služieb, akým bol v danom prípade monopol v televíznom sektore v Grécku z dôvodu, akým spôsobom je organizovaný alebo vykonávaný, môže porušiť najmä ustanovenia Zmluvy ES týkajúce sa slobodného poskytovania služieb, ale vyhlásil tiež, s odvolaním sa na precedens, ktorý predstavuje rozsudok Sacchi,(38) že „právo Spoločenstva nebráni priznaniu monopolu televízie z dôvodu verejného záujmu neekonomickej povahy“. V zmysle ustanovení Zmluvy ES o slobodnom poskytovaní služieb vyplýva potreba uviesť platné odôvodnenia na zavedenie monopolu poskytovania služieb zo strany členského štátu jasnejšie z rozsudku Komisia/Holandsko,(39) nasledujúceho o mesiac neskôr po rozsudku ERT, v časti, v ktorej sa tvrdí, že „stanovenie toho, či členský štát môže vylúčiť poskytovanie určitých služieb zo slobodnej hospodárskej súťaže, je vecou zistenia, či obmedzenia slobody poskytovať služby takto vytvorené možno zakladať na dôvodoch súvisiacich s uvedeným stanoveným všeobecným záujmom“.
51. Súdny dvor tak v rozsudku Läärä a i.(40) uviedol, že vnútroštátna právna úprava, ktorá zakazuje prevádzku automatov na hazardné hry komukoľvek okrem schválenej verejnej organizácie, ktorá nespôsobuje žiadnu diskrimináciu na základe štátnej príslušnosti a bez rozdielu zasahuje prevádzkovateľov, ktorí majú potenciálny záujem vykonávať takú činnosť, či sú usadení v dotknutom členskom štáte, alebo v inom členskom štáte, predstavuje prekážku slobody poskytovania služieb v zmysle článku 59 ES, pokiaľ priamo alebo nepriamo bráni prevádzkovateľom z iných členských štátov, aby sami dali k dispozícii verejnosti uvedené automaty, a preto, aby mohla byť zlučiteľná so Zmluvou ES tam, kde to nespadá do niektorého z prípadov výslovne ustanovenej výnimky (obmedzenia odôvodnené účasťou na výkone verejnej moci alebo dôvodmi verejného poriadku, verejnej bezpečnosti alebo verejného zdravia), musí byť odôvodnená naliehavými dôvodmi všeobecného záujmu.
52. Predchádzajúce úvahy už umožňujú vytušiť návrhy, ku ktorým dospejem v nasledujúcich odsekoch, pokiaľ ide o existenciu obmedzení slobody usadiť sa a poskytovania služieb v prípade, ktorý je predmetom tohto konania.
ii) Sloboda usadiť sa
53. Podľa judikatúry je za obmedzenia slobody usadiť sa v zmysle článku 43 ES nutné považovať všetky opatrenia, ktoré výkon tejto slobody zakazujú, prekážajú mu alebo ho robia menej príťažlivým.(41)
54. Hoci francúzska vláda v rozpore s tým, čo uvádza Komisia, tvrdí, že geografická výlučnosť v prospech SUI a podmienka vydania oprávnenia inseminátora, ktorú predstavuje uzavretie dohody s územne príslušnou SUI, neznamenajú úplnú prekážku prístupu prevádzkovateľov z iných členských štátov k činnosti umelej inseminácie hovädzieho dobytka, uznáva, že táto výlučnosť a táto podmienka predstavujú obmedzenie slobody usadiť sa.
55. S touto kvalifikáciou nepochybne súhlasím.
56. V rozsudku Servizi Ausiliari Dottori Commercialisti(42) Súdny dvor rozhodol, že vnútroštátny právny predpis, ktorý vyhradzuje výlučne niektorým organizáciám spĺňajúcim taxatívne podmienky právo vykonávať určité činnosti poradenstva a pomoci v daňovej oblasti, predstavuje obmedzenie slobody usadiť sa, pretože je spôsobilý prinajmenšom sťažiť výkon práva hospodárskych subjektov pochádzajúcich z iných členských štátov usadiť sa v dotknutom členskom štáte na účely poskytovania predmetných služieb. Ako naznačil generálny advokát Ruiz-Jarabo Colomer,(43) uvedený vnútroštátny právny predpis spôsobil toto obmedzenie okrem iného preto, lebo priznal týmto organizáciám výlučnú právomoc vykonávať určité činnosti poradenstva, pričom sa vytvorili dve oblasti, jedna voľne prístupná a druhá vyhradená pre spomínané subjekty a neprístupná pre iné hospodárske subjekty s potrebnou odbornou spôsobilosťou, a to či už vnútroštátnym, alebo z iných členských štátov.
57. O to viac sa domnievam, že v tomto prípade je potrebné dospieť k záveru v zmysle existencie obmedzenia slobody usadiť sa. Geografická výlučnosť v prospech schválených SUI obmedzovala celkový počet prevádzkovateľov, ktorým bolo umožnené otvoriť a prevádzkovať takúto stanicu na francúzskom území, pričom sa znížil na jediného v časti územia určenej vo schválení ministerstva. Neobmedzený čas tejto výlučnosti, ktorý francúzska vláda nespochybnila, zväčšuje prekážku prístupu iných prevádzkovateľov, vrátane tých, ktorí pochádzajú z iných členských štátov, na trh inseminácie, pričom sa kryštalizuje a ochraňuje postavenie vnútroštátnych prevádzkovateľov, ktorí už na tomto trhu pôsobia.
58. Možnosť usadiť sa vo Francúzsku na účely výkonu činnosti nezávislého inseminátora bola narušená výlučnosťou služby inseminácie priznanou schválenou SUI a súvisiacou potrebou, aby inseminátori, ktorí nie sú organickou súčasťou štruktúr schválenou SUI, vykonávali svoju činnosť pod vedením a kontrolou územne príslušnej SUI a pod technickou zodpovednosťou vedúceho SUI, a teda nemožnosťou samostatne s klientom chovateľom vymedziť spôsoby a ekonomické podmienky plnenia, ktoré mali byť predmetom dohody so SUI.
59. Dotknutá geografická výlučnosť a súvisiace bremeno uzavrieť dohodu so SUI na účely získania oprávnenia na insemináciu bolo preto podľa môjho názoru vážnou prekážkou v prístupe na trh inseminácie vo Francúzsku, a teda obmedzením slobody usadiť sa v zmysle článku 43 ES, pričom tejto kvalifikácii nebráni skutočnosť, že tieto opatrenia sa uplatňovali bez rozdielu na vnútroštátnych prevádzkovateľov a prevádzkovateľov z iných členských štátov.(44) Neexistencia diskriminácie podľa členského štátu pôvodu prevádzkovateľa má totiž význam len v tom zmysle, aby sa umožnilo prihliadnuť na účely posúdenia zlučiteľnosti sporného vnútroštátneho režimu s článkom 43 ES aj na iné dôvody všeobecného záujmu, než aké sú uvedené v článku 46 ods. 1 ES, aby sa odôvodnilo zistené obmedzenie.
c) Slobodné poskytovanie služieb
60. Podľa ustálenej judikatúry článok 49 ES vyžaduje nielen odstránenie akejkoľvek diskriminácie voči poskytovateľovi služieb usadenému v inom členskom štáte z dôvodu jeho štátnej príslušnosti, ale rovnako odstránenie všetkých obmedzení, dokonca aj keď sa uplatňujú bez rozdielu na vnútroštátnych poskytovateľov a poskytovateľov z iných členských štátov, pokiaľ môžu zabraňovať, sťažovať alebo robiť činnosť poskytovateľa usadeného v inom členskom štáte, kde legálne poskytuje obdobné služby, menej atraktívnou.(45)
61. Z vyššie uvedeného opisu sporného vnútroštátneho režimu vyplýva, že cezhraničný poskytovateľ, ktorý by chcel na francúzskom území vykonávať insemináciu z dôvodu slobodného poskytovania služieb, musel vo Francúzsku nevyhnutne požiadať o oprávnenie inseminátora a získať ho. Bez ohľadu na podmienky vydávania takéhoto oprávnenia treba uviesť, že sama požiadavka na oprávnenie ako také predstavovala podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora(46) obmedzenie slobodného poskytovania služieb, keďže je spôsobilá zabraňovať poskytovaniu služieb inseminácie vo Francúzsku prevádzkovateľmi usadenými a už legálne pôsobiacimi v inom členskom štáte alebo ho robiť menej atraktívnym.
62. Ďalší odradzujúci účinok vytvárala potreba vykonávať úkony inseminácie pod vedením a kontrolou schválenej územne príslušnej SUI a pod technickou zodpovednosťou vedúceho tejto SUI, ako aj potreba dohodnúť s touto SUI podmienky, aj finančné, príslušných úkonov s následnou nemožnosťou výkonu činnosti inseminácie nezávisle ako konkurencia SUI.
63. Dotknutá geografická výlučnosť a súvisiace bremeno uzavrieť dohovor so SUI na účely získania oprávnenia na insemináciu preto podľa môjho názoru predstavujú vážnu prekážku slobodného poskytovania služieb inseminácie vo Francúzsku v zmysle článku 49 ES, pričom tejto kvalifikácii nebráni skutočnosť, že tieto opatrenia sa uplatňovali bez rozdielu na vnútroštátnych prevádzkovateľov a prevádzkovateľov z iných členských štátov. Neexistencia diskriminácie podľa členského štátu pôvodu prevádzkovateľa má totiž význam len v tom zmysle, aby sa umožnilo prihliadnuť na účely posúdenia zlučiteľnosti sporného vnútroštátneho režimu s článkom 49 ES aj na iné dôvody všeobecného záujmu, než aké sú uvedené v článku 46 ods. 1 ES, uplatniteľné aj v oblasti slobodného poskytovania služieb na základe odkazu v článku 55 ES, aby sa odôvodnilo zistené obmedzenie.
B – O dôvodoch uvádzaných francúzskou vládou
64. Z ustálenej judikatúry vyplýva, že pokiaľ sa opatrenia, ktoré môžu sťažiť alebo urobiť menej príťažlivým výkon slobody usadiť sa alebo slobodného poskytovania služieb, vzťahujú na akúkoľvek osobu alebo podnik vykonávajúci činnosť na území hostiteľského členského štátu, možno ich odôvodniť, ak zodpovedajú naliehavým dôvodom všeobecného záujmu, za podmienky, že sú spôsobilé zaručiť uskutočnenie cieľa, ktorý sledujú, a že nezachádzajú nad rámec toho, čo je potrebné na ich dosiahnutie,(47) pokiaľ neexistuje harmonizačné opatrenie Spoločenstva stanovujúce potrebné kroky na zabezpečenie ochrany týchto záujmov.(48)
65. Spis z tohto konania neobsahuje žiadne dôkazy, ktoré preukazujú uplatňovanie dotknutých obmedzujúcich opatrení diskriminačným spôsobom. Komisia nenamietala proti tvrdeniu francúzskej vlády, podľa ktorej sa uplatňovali bez rozdielu na vnútroštátnych prevádzkovateľov a prevádzkovateľov z iných členských štátov.
66. Pristúpim teda k zisteniu, či dôvody, ktoré uviedla francúzska vláda na odôvodnenie sporného vnútroštátneho režimu, zodpovedajú kritériám spomínaným vyššie v bode 64.
67. Uvedená vláda sa vo svojom vyjadrení k žalobe odvolala na ochranu genetického dedičstva hovädzieho dobytka, na požiadavky územného plánovania, ako aj na ochranu verejného zdravia.
1. O ochrane genetického dedičstva hovädzieho dobytka
68. Francúzska vláda tvrdí, že sporný vnútroštátny režim sledoval zhodnotenie genetického dedičstva hovädzieho dobytka a že Súdny dvor už v rozsudku Nilsson a i.(49) uznal, že ochrana tohto dedičstva je naliehavým dôvodom verejného záujmu. Dodáva, že ak smernice 77/504 a 87/328 zosúladili podmienky pohybu čistokrvných plemenníkov hovädzieho dobytka a ich inseminačného materiálu v rámci Spoločenstva, naopak nezosúladili podmienky týkajúce sa inseminácie samíc druhu hovädzieho dobytka.
69. Francúzska vláda s odkazom na vykonávanie programov výberu potomstva a genetickej ochrany na svojom území zdôrazňuje, že geografická výlučnosť priznaná schválenou SUI a podmienky vydávania oprávnenia inseminátora sú len nástrojom na zabezpečenie presného a úplného zberu genetických informácií o hovädzom dobytku, nevyhnutné na sledovanie genetického zlepšenia tohto druhu. Tieto opatrenia totiž umožnili u jediného subjektu centralizovať všetky údaje týkajúce sa párení vykonaných úkonmi inseminácie uskutočnených v danej oblasti pokrytej výlučnosťou.
70. Komisia odpovedá, že cieľ ochrany genetického dedičstva hovädzieho dobytka patrí do rámca zootechnických požiadaviek a požiadaviek rodokmeňa, ktoré sú, ako uznal Súdny dvor v rozsudku Centre d’insémination de la Crespelle,(50) predmetom úplnej harmonizácie na úrovni Spoločenstva. Tvrdí, že v skutočnosti neexistuje vzťah medzi týmto cieľom a podmienkami úkonu inseminácie, ktorý by nemal nijaký účinok na kvalitu a pôvod inseminačného materiálu, a keby mal, predpokladal by úvahy zdravotného charakteru.
71. Nezdá sa mi, že odkaz na úplnú harmonizáciu, ktorá sa podľa predchádzajúcej vety uskutočnila na úrovni Spoločenstva, pokiaľ ide o zootechnické požiadavky a požiadavky rodokmeňa, je významný.
72. V bode 33 citovaného rozsudku Centre d’insémination de la Crespelle Súdny dvor uviedol, že „pokiaľ ide o dôvody týkajúce sa genetického vylepšenia zootechnického dedičstva hovädzieho dobytku“, „článok 2 ods. 1 smernice 87/328, ktorý je určený na odstránenie zootechnických prekážok obchodu so spermou hovädzieho dobytka vo vnútri Spoločenstva, požaduje od členských štátov, aby odstránili všetky prekážky vstupu na ich územie alebo používania v rámci neho spermy hovädzieho dobytka dovážanej z ostatných členských štátov v súlade s podmienkami uvedenými v článku 4 smernice“, a že „článok 2 smernice 91/174(51) stanovuje, že obchodovanie so spermou čistokrvných zvierat nemôže byť zakazované, obmedzované a ani mu nemôžu byť kladené prekážky z dôvodov rodokmeňa“. Súdny dvor dospel k záveru, že „[z] týchto ustanovení vyplýva, že zootechnické a rodokmeňové požiadavky boli na úrovni Spoločenstva úplne harmonizované“.
73. Zdá sa mi, že z týchto úvah je možné vyvodiť, že takto Súdnym dvorom zistená úplná harmonizácia sa týka vnútroštátnych opatrení, ktorých cieľom je sledovanie zootechnických požiadaviek alebo požiadaviek rodokmeňa prostredníctvom obmedzení dovozu, obchodovania alebo použitia inseminačného materiálu hovädzieho dobytka.(52) Na druhej strane tak v rozsudku Gervais a i.(53), ako aj v rozsudku Nilsson a i.(54) Súdny dvor uviedol, že smernice77/504 a 87/328 majú za cieľ harmonizovať podmienky prístupu k rozmnožovaniu čistokrvných plemenníkov hovädzieho dobytka a ich semena, s cieľom odstrániť zootechnické prekážky voľného pohybu inseminačného materiálu hovädzieho dobytka. Súdny dvor z toho na jednej strane vyvodil, že „akákoľvek požiadavka, ktorej cieľom alebo účinkom je kontrola alebo zistenie dovozu semena hovädzieho dobytka na zootechnické účely alebo účely rodokmeňa, by sa mohla realizovať len v súlade s týmito smernicami“,(55) a na druhej strane, že „tieto smernice však neupravujú ani podmienky inseminácie, ani vzdelanie inseminátorov a napokon ani vydávanie potvrdení alebo schválení, ktoré umožňujú prístup k predpismi upraveným úlohám inseminátora“.(56)
74. Tento prípad sa v podstate týka obmedzení, pokiaľ ide o subjekty spôsobilé vykonať úkon inseminácie – a teda podmienok týkajúcich sa inseminácie ako takej alebo prístupu k činnosti inseminátora – bez ohľadu na použitý inseminačný materiál, pričom Komisia netvrdí, že tieto obmedzenia sa použili na účely vykonania kontroly genetickej kvality plemenníkov spôsobom neupraveným smernicami Spoločenstva.(57)
75. Rovnako ako francúzskej vláde sa mi nezdá, že harmonizácia uskutočnená smernicami 77/504, 87/328 a 91/174 bráni členským štátom odvolávať sa na zootechnické požiadavky alebo požiadavky rodokmeňa na odôvodnenie vnútroštátnych opatrení, ktoré, ako v tomto prípade, upravujú službu inseminácie hovädzieho dobytka bez toho, aby spôsobili obmedzenia dovozu, obchodu alebo použitia inseminačného materiálu pochádzajúceho z iných členských štátov.
76. Ďalšou otázkou je, či podmienky týkajúce sa úkonu inseminácie skutočne môžu mať vplyv na zachovanie alebo zlepšenie genetického dedičstva hovädzieho dobytka. V tejto súvislosti majú účastníci opačné stanoviská, Komisia sa vyjadrila za zápornú odpoveď a francúzska vláda za kladnú odpoveď. Nezdá sa mi však potrebné, aby Súdny dvor riešil tento spor, ktorý má skôr technickú povahu.
77. Podľa môjho názoru stačí uviesť, že na základe tvrdení francúzskej vlády slúžil sporný vnútroštátny režim cieľom ochrany genetického dedičstva hovädzieho dobytka, keďže umožňoval centralizáciu zberu informácií o párení uskutočnenom na danom území pomocou umelej inseminácie, pričom tieto informácie boli potrebné na vykonávanie programov výberu potomstva a genetického zachovania.
78. Nevidím dôvod, prečo by sa tento centralizovaný zber informácií nemohol uskutočňovať prostredníctvom menej obmedzujúcich opatrení, než je regionálny monopol na služby inseminácie priznaný len schválenou SUI. Zdá sa mi, že zavedenie povinnosti prevádzkovateľov, ktorí vykonávajú umelú insemináciu hovädzieho dobytka, oznámiť organizácii určenej na tento účel informácie týkajúce sa uskutočneného párenia mohlo tiež umožniť centralizovaný zber rovnakých informácií, avšak bez toho, aby sa vytvorili vážne prekážky slobody usadiť sa a slobodného poskytovania služieb, ktoré vyplývajú z tohto monopolu.
79. Súhlasím teda s Komisiou, keď uvádza, že v každom prípade sporný vnútroštátny režim prekračoval mieru toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie cieľa ochrany genetického dedičstva hovädzieho dobytka, ktorý sledoval.
2. O požiadavkách na územné plánovanie
80. Francúzska vláda tvrdí, že tento režim sledoval tiež cieľ územného plánovania a že Súdny dvor už v rozsudku TK‑Heimdienst(58) uznal, že takýto cieľ je naliehavým dôvodom verejného záujmu. Tento cieľ vyžadoval, aby chovatelia mohli vykonávať službu inseminácie za jednotných podmienok na celom francúzskom území.
81. Z dôvodu slabej výnosnosti tejto služby by sa však táto služba pri neexistencii geografickej výlučnosti neponúkala v oblastiach zodpovedajúcich približne trom štvrtinám tohto územia, ktoré sa vyznačujú obmedzeným počtom fariem. Francúzska vláda zdôrazňuje, že zachovanie fariem hovädzieho dobytka v uvedených oblastiach, ktoré sa vyznačujú nepriaznivými klimatickými a geografickými podmienkami pre každý druh kultivácie, tam umožnil zachovanie poľnohospodárskej činnosti a výrobu kvalitných výrobkov s vysokou pridanou hodnotou, akými sú horské syry.
82. V tejto súvislosti podľa môjho názoru stačí uviesť, ako to urobila Komisia, že takéto tvrdenia francúzskej vlády nie sú podložené žiadnou informáciou ani štatistickým údajom, ktoré by ich mohli potvrdiť. Chýba teda akýkoľvek podrobný dôkaz potreby geografickej výlučnosti v prospech schválených SUI na účely zabezpečenia ponuky služieb inseminácie vo všetkých oblastiach francúzskeho územia.
83. Preto bez toho, aby bolo potrebné preskúmať, či sú požiadavky na územné plánovanie teoreticky spôsobilé odôvodniť obmedzenia slobody usadiť sa a slobodného poskytovania služieb, nedá sa považovať za preukázané, že tieto požiadavky v tomto prípade existovali a vyžadovali si zavedenie súboru územne vymedzených monopolov na poskytovanie služieb inseminácie.
84. Okrem toho, ako zdôrazňuje Komisia, dotknuté odôvodnenie by aj tak nemohlo platiť pre tie oblasti francúzskeho územia, ktoré nemajú vlastnosti, na ktoré sa odvoláva vláda žalovaného štátu.
3. O ochrane verejného zdravia
85. Uvedená vláda sa okrem toho odvoláva na ciele verejného zdravia, z dvojitého hľadiska zdravia zvierat a zdravia ľudí.
86. V prvom rade uvádza, že režim týkajúci sa odborného vzdelania prevádzkovateľov, ktorí vykonávajú insemináciu, zodpovedá obavám o ochranu zdravia zvierat, keďže pri úkone inseminácie sa musia dodržiavať zdravotné a hygienické predpisy jednak pri manipulácii s inseminačným materiálom, jednak pri kontakte so zvieraťom. Tento úkon si vyžaduje dokonalé ovládanie, aby sa predišlo ujmám na zdraví zvieraťa, ktoré je predmetom inseminácie. Okrem toho samotné voľby párenia môžu mať podľa francúzskej vlády vplyv na zdravie zvieraťa, ktoré sa môže poškodiť, najmä z hľadiska plodnosti, nevhodne uváženým krížením.
87. V druhom rade je režim oprávnenia inseminátora so zisťovaním spôsobilosti na funkciu inseminátora nevyhnutný aj na zaručenie zdravia prevádzkovateľa, ktorý vykonáva insemináciu, čo je úkon predstavujúci riziko tak z dôvodu kontaktu s ťažkým zvieraťom, ako aj z dôvodu použitia veľmi nebezpečného tekutého dusíka, keďže kontakt s ním môže spôsobiť ťažké popáleniny.
88. Okrem toho vydanie oprávnenia malo slúžiť na ochranu zdravia osôb aj z hľadiska bezpečnosti potravín, s prispením k zabezpečeniu požiadavky vysledovateľnosti výrobkov uznanej zákonodarcom Spoločenstva v nariadení (ES) č. 178/2002.(59) Francúzska vláda tvrdí, že zásada vysledovateľnosti výrobkov sa uplatňuje aj na inseminačný materiál, ktorý je živým biologickým produktom chovných zvierat, a zdôrazňuje, že vnútroštátna právna úprava ukladala inseminátorovi povinnosť kontrolovať identifikáciu samíc, ktoré sa mali inseminovať,(60) a napísať oznámenie o inseminácii obsahujúce okrem iného informácie o totožnosti býka a samice a o počte dávok použitého inseminačného materiálu.(61) SUI mali zaručiť vysledovateľnosť tohto materiálu tým, že obstarajú kontrolu dokumentov, fyzickú kontrolu a kontrolu jeho totožnosti, bez ohľadu na jeho pôvod.
89. Zdá sa mi jasné, že, ako uviedla Komisia, úvahy uvedené vyššie v bodoch 86 a 87 nemôžu odôvodniť obmedzenia slobody usadiť sa a slobodného poskytovania dotknutých služieb. Ako totiž zástupca Komisie potvrdil na pojednávaní, týmto konaním sa uvedenému členskému štátu nevytýka ani potreba oprávnenia inseminátora, ani podmienka vydania takéhoto oprávnenia, ktorú predstavuje predloženie potvrdenia o spôsobilosti na funkciu inseminátora. Naopak, predmetom výhrad je geografická výlučnosť priznaná schválenou SUI a podmienka vydania uvedeného oprávnenia spočívajúca v uzavretí dohody so schválenou SUI. Francúzska vláda nevysvetľuje, prečo by bolo pri neexistencii takýchto opatrení a bez ohľadu na zistenie spôsobilosti na funkciu inseminátora predpísanej vnútroštátnym právnym predpisom na účely vydania oprávnenia inseminátora ohrozené zdravie osôb a zvierat.
90. Pokiaľ ide o požiadavku vysledovateľnosti výrobkov, stačí uviesť, že ani povinnosti inseminátorov, na ktoré sa odvoláva francúzska vláda, ani kontroly inseminačného materiálu zo strany schválených SUI nevyhnutne nepredpokladajú geografickú výlučnosť v prospech SUI na služby inseminácie. Zdá sa mi, že tieto povinnosti a kontroly sa dajú dokonale uskutočniť aj v systéme, ktorý nepredpokladá výlučnosť.
91. Zastávam teda názor, že dôvody, ktoré v tomto konaní uviedla francúzska vláda na odôvodnenie sporného vnútroštátneho režimu, nespĺňajú kritériá stanovené judikatúrou uvedenou vyššie v bode 64, a preto nemôžu legitimovať obmedzenia slobody usadiť sa a slobodného poskytovania služieb, ktoré vyplývali z tohto režimu v súvislosti so službou umelej inseminácie hovädzieho dobytka. Domnievam sa teda, že žalobe Komisie by sa malo vyhovieť v časti, v ktorej sa týka týchto obmedzení.
V – O trovách
92. Podľa článku 69 ods. 2 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Podľa článku 69 ods. 3 tohto rokovacieho poriadku Súdny dvor môže rozdeliť náhradu trov konania medzi účastníkov konania alebo rozhodnúť tak, že každý z účastníkov konania znáša svoje vlastné trovy konania, ak účastníci konania mali úspech len v časti predmetu konania.
93. Ak sa žalobe, tak ako navrhujem, vyhovie len čiastočne, a teda v rozsahu, v akom sa týka obmedzení slobody usadiť sa a slobodného poskytovania služieb s odkazom na služby umelej inseminácie hovädzieho dobytka, a nie aj pokiaľ ide o údajné obmedzenia tých istých slobôd s odkazom na služby distribúcie inseminačného materiálu hovädzieho dobytka, zdá sa mi spravodlivé rozdelenie trov konania medzi účastníkov konania. Presnejšie navrhujem, aby žalovaný členský štát znášal dve tretiny celkových trov konania a Komisia ostávajúcu tretinu.
VI – Návrh
94. Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor:
– rozhodol, že Francúzska republika si tým, že priznala staniciam umelej inseminácie schváleným na jej území výlučné právo poskytovať služby umelej inseminácie hovädzieho dobytka v rámci oblasti určenej opatrením, ktoré povoľuje ich otvorenie a prevádzkovanie, a zároveň podmienením vydania oprávnenia inseminátora uzavretím dohody medzi vedúcim jednej z uvedených staníc a žiadateľom o oprávnenie, nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z článkov 43 ES a 49 ES,
– žalobu v zvyšnej časti zamietol ako neprípustnú,
– zaviazal Francúzsku republiku na náhradu dvoch tretín celkových trov konania a Komisiu Európskych spoločenstiev na náhradu ostávajúcej tretiny.
1 – Jazyk prednesu: taliančina.
2 – Hneď objasním, že aby som čo najviac zachoval terminológiu používanú v dotknutej francúzskej právnej úprave – ktorá rozlišuje medzi „mise en place“ a „insémination“, pričom tomuto druhému pojmu pripisuje širší význam – budem v týchto návrhoch používať pojem „inseminácia“ na označenie umiestnenia inseminačného materiálu zo samcov hovädzieho dobytka do pohlavného ústrojenstva samice rovnakého druhu, a pojem „oplodnenie“, ktorý by mohol byť synonymom, naopak v širšom zmysle, odkazujúc všeobecne na súbor činností na účely umelo vyvolaného rozmnožovania hovädzieho dobytka, a teda aj vrátane činností produkcie tohto materiálu.
3 – Rozsudky z 28. júna 1983, Société coopérative d’amélioration de l’élevage et d’insémination artificielle du Béarn, 271/81, Zb. s. 2057, a zo 7. decembra 1995, Gervais a i., C‑17/94, Zb. s. I‑4353.
4 – Rozsudok z 5. októbra 1994, Centre d’insémination de la Crespelle, C‑323/93, Zb. s. I‑5077.
5 – Smernica Rady z 25. júla 1977 o čistokrvných plemenných zvieratách hovädzieho dobytka (Ú. v. ES L 206, s. 8; Mim. vyd. 03/003, s. 153).
6 – Smernica Rady z 18. júna 1987 o prijímaní čistokrvného plemenného hovädzieho dobytka na chovné účely (Ú. v. ES L 167, s. 54; Mim. vyd. 03/007, s. 240).
7 – Rozsudok Gervais a i., už citovaný.
8 – Aj v prejudiciálnom konaní, ktoré sa skončilo už citovaným rozsudkom Gervais a i., bola Súdnemu dvoru položená otázka zlučiteľnosti uvedeného režimu s ustanoveniami Zmluvy ES o slobode usadiť sa a o slobode poskytovania služieb (články 52 a 59 Zmluvy ES, zmenené, teraz články 43 ES a 49 ES). Súdny dvor však v tejto súvislosti nerozhodol, pričom uviedol, že tieto ustanovenia nie sú v danom prípade uplatniteľné, keďže skutočnosti, ktoré sú predmetom konania vo veci samej, boli čisto vnútroštátne.
9 – JORF z 5. januára 2006, s. 229.
10 – JORF z 8. decembra 2006, s. 18620.
11 – JORF z 23. decembra 2006, s. 19479.
12 – Zákon týkajúci sa (novej) legislatívnej časti hlavy VI poľnohospodárskeho kódexu (JORF z 9. júla 1998, s. 10458).
13 – JORF z 29. decembra 1966, s. 11619.
14 – Dekrét týkajúci sa vykonávacej časti hlavy VI poľnohospodárskeho kódexu, ktorým sa mení a dopĺňa vykonávacia časť hláv II a III tohto kódexu (JORF zo 6. septembra 2003, s. 15405).
15 – JORF z 23. marca 1969, s. 2948.
16 – JORF z 30. apríla 1969, s. 4349.
17 – JORF z 19. novembra 1969, s. 11256.
18 – JORF z 31. januára 1989, s. 1469.
19 – JORF zo 6. decembra 1991, s. 15936.
20 – JORF z 1. júna 1997, s. 8791.
21 – JORF z 27. januára 2001, s. 1477.
22 – Na účely tohto konania sa môžu vynechať ustanovenia, ktoré za určitých podmienok umožňujú, aby chovatelia sami vykonávali insemináciu hospodárskych zvierat, ktoré chovajú (v tomto prípade nejde o službu tretím osobám), a tie, ktoré umožňujú insemináciu vykonanú výnimočne a z terapeutických dôvodov veterinármi, hoci nemajú oprávnenie inseminátora, na zvieratách, ktorým poskytujú starostlivosť (prípad jasne okrajovej výnimky).
23 – Rozsudky z 13. decembra 1990, Komisia/Grécko, C‑347/88, Zb. s. I‑4747, bod 40, a z 13. septembra 2007, Komisia/Taliansko, C‑260/04, zatiaľ neuverejnený v Zbierke, bod 18 a tam citovaná judikatúra.
24 – Rozsudky Súdneho dvora z 31. marca 1993, Kraus, C‑19/92, Zb. s. I‑1663, bod 32, a Súdu prvého stupňa z 8. júla 1999, Vlaamse Televisie Maatschappij/Komisia, T‑266/97, Zb. s. II‑2329, bod 113.
25 – Smernica Rady zo 14. júna 1988, ktorou sa stanovujú veterinárne požiadavky pre obchodovanie so zmrazeným semenom domáceho dobytka v spoločenstve a pre jeho dovoz do spoločenstva (Ú. v. ES L 194, s. 10; Mim. vyd. 03/008, s. 106).
26 – Zo znenia písomných a ústnych vyjadrení Komisie je možné pochopiť, že na rozdiel od toho, čo sa zdá, že vyplýva z návrhov upresnených v replike, nie je predpis oprávnenia inseminátora predmetom výhrady.
27 – Rozsudok zo 4. mája 2006, Komisia/Spojené kráľovstvo, C‑98/04, Zb. s. I‑4003, bod 18.
28 – V súvislosti so žalobou o nesplnenie povinnosti podľa článku 226 ES pozri rozsudok zo 14. októbra 2004, Komisia/Španielsko, C‑55/03, zatiaľ neuverejnený v Zbierke, bod 23.
29 – Mimochodom pripomínam, že v už citovanom rozsudku Centre d’insémination de la Crespelle (body 28 až 40) Súdny dvor už z hľadiska článkov 30 a 36 Zmluvy ES (zmenené, teraz články 28 ES a 30 ES) preskúmal povinnosť uloženú francúzskou právnou úpravou prevádzkovateľom, ktorí dovážajú inseminačný materiál z iných členských štátov, aby ho odovzdali do schválenej inseminačnej stanice alebo stanice produkcie.
30 – Už citovaný, bod 17.
31 – Je potrebné si všimnúť, že v zmysle článku 4 dekrétu ministra poľnohospodárstva, potravinárstva, rybolovu a vidieckych záležitostí z 20. februára 2003 o podmienkach sadzieb za insemináciu hovädzieho dobytka vykonávanú schválenými stanicami umelej inseminácie (JORF z 23. februára 2003, s. 3290) činnosť inseminácie faktúrovala chovateľom SUI, bez ohľadu na postavenie osoby, či ako zamestnanca alebo samostatne, ktorá ju vykonala.
32 – Rozsudok z 23. októbra 1997, Komisia/Francúzsko, C‑159/94, Zb. s. I‑5815, bod 44.
33 – Rozsudky z 19. marca 1991, Francúzsko/Komisia, C‑202/88, Zb. s. I‑ 1223, bod 22, a z 25. júla 1991, Komisia/Holandsko, C‑353/89, Zb. s. I‑4069, bod 34.
34 – Rozsudky Société coopérative d’amélioration de l’élevage et d’insémination artificielle du Béarn, už citovaný, body 8 až 10, a Gervais a i., už citovaný, body 35 až 36.
35 – Rozsudok Société coopérative d’amélioration de l’élevage et d’insémination artificielle du Béarn, už citovaný, body 11 a 12, na ktoré sa odkazuje aj v rozsudku Gervais a i., už citovanom, bode 37, v ktorom však Súdny dvor upresnil, že otázka, či fungovanie schválených staníc spôsobuje v praxi diskrimináciu vo vzťahu k dovážanému inseminačnému materiálu v rozpore s článkom 30 Zmluvy ES, predpokladá posúdenie príslušných skutočností, ktoré spadá do právomoci vnútroštátneho súdu (išlo totiž o prejudiciálne konanie, ako vo veci Société coopérative d’amélioration de l’élevage et d’insémination artificielle du Béarn, a nie o konanie o nesplnenie povinnosti členského štátu, ako v tejto veci).
36 – Rozsudok Centre d’insémination de la Crespelle, už citovaný, body 13, 18 a 21).
37 – Rozsudok z 18. júna 1991, C‑260/89, Zb. s. I‑2925, body 10 až 12 a 20.
38 – Rozsudok z 30. apríla 1974, 155/73, Zb. s. 409, bod 14. Kurzívou zvýraznil generálny advokát.
39 – Už citovaný, bod 35.
40 – Rozsudok z 21. septembra 1999, C‑124/97, Zb. s. I‑6067, body 28 až 30.
41 – Rozsudok z 5. októbra 2004, CaixaBank France, C‑442/02, Zb. s. I‑8961, bod 11 a tam citovaná judikatúra.
42 – Rozsudok z 30. marca 2006, C‑451/03, Zb. s. I‑2941, bod 34.
43 – Návrhy prednesené 28. júna 2005 vo veci skončenej rozsudkom Servizi Ausiliari Dottori Commercialisti, už citovaným, body 42 a 44.
44 – Rozsudok Kraus, už citovaný, bod 32.
45 – Rozsudky z 25. júla 1991, Säger, C‑76/90, Zb. s. I‑4221, bod 12; z 20. februára 2001, Analir a i., C‑205/99, Zb. s. I‑1271, bod 21; z 9. novembra 2006, Komisia/Belgicko, C‑433/04, Zb. s. I‑10653, bod 28, a z 11. januára 2007, ITC, C‑208/05, Zb. s. I‑181, bod 55.
46 – Pozri najmä rozsudky zo 4. decembra 1986, Komisia/Nemecko, 205/84, Zb. s. 3755, bod 28; Säger, už citovaný, bod 14; z 9. augusta 1994, Vander Elst, C‑43/93, Zb. s. I‑3803, bod 15; z 9. marca 2000, Komisia/Belgicko, C‑355/98, Zb. s. I‑1221, bod 35, a z 18. júla 2007, Komisia/Taliansko, C‑134/05, Zb. s. I‑6251, bod 23.
47 – Pozri rozsudky z 30. novembra 1995, Gebhard, C‑55/94, Zb. s. I‑4165, bod 37; zo 4. júla 2000, Haim, C‑424/97, Zb. s. I‑5123, bod 57; Analir a i., už citovaný, bod 25; z 15. januára 2002, Komisia/Taliansko, C‑439/99, Zb. s. I‑305, bod 23, a Caixabank France, už citovaný, bod 17.
48 – Rozsudky z 15. júna 2006, Komisia/Francúzsko, C‑255/04, Zb. s. I‑5251, bod 43, a zo 14. decembra 2006, Komisia/Rakúsko, C‑257/05, zatiaľ neuverejnené v Zbierke, bod 23.
49 – Rozsudok z 19. novembra 1998, C‑162/97, Zb. s. I‑7477.
50 – Už citovaný, bod 33.
51 – Smernica Rady 91/174/EHS z 25. marca 1991, ktorou sa stanovujú zootechnické a rodokmeňové požiadavky na obchodovanie s čistokrvnými zvieratami a ktorou sa menia a dopĺňajú smernice 77/504/EHS a 90/425/EHS (Ú. v. ES L 85, s. 37; Mim. vyd. 03/011, s. 177).
52 – Okrem toho, ako uvádza francúzska vláda a ako uznáva aj sama Komisia, ide len o inseminačný materiál vyňatý z čistokrvných plemenníkov hovädzieho dobytka, a preto doslovná harmonizácia by v každom prípade nepokrývala opatrenia týkajúce sa inseminačného materiálu hovädzieho dobytka krížencov.
53 – Už citovaný, bod 32.
54 – Už citovaný, bod 29.
55 – Rozsudok Nilsson a i., už citovaný, bod 29.
56 – Rozsudok Gervais a i., už citovaný, bod 32.
57 – V už citovanom rozsudku Nilsson a i (bod 30) Súdny dvor uviedol, že s prihliadnutím na harmonizáciu uskutočnenú smernicami 77/504 a 87/328 „požiadavka schválenia činností inseminácie sa nemôže použiť na účely vykonania kontroly genetickej kvality plemenníkov spôsobom neupraveným“ týmito „smernicami“.
58 – Rozsudok z 13. januára 2000, C‑254/98, Zb. s. I‑151, bod 34.
59 – Nariadenie (ES) č. 178/2002 Európskeho parlamentu a Rady z 28. januára 2002, ktorým sa ustanovujú všeobecné zásady a požiadavky potravinového práva, zriaďuje Európsky úrad pre bezpečnosť potravín a stanovujú postupy v záležitostiach bezpečnosti potravín (Ú. v. ES L 31, s. 1; Mim. vyd. 15/006, s. 463).
60 – Francúzska vláda odkazuje v tejto súvislosti na dekrét z 2. augusta 1983 o vymedzení osobitnej činnosti inseminátorov (JORF z 10. augusta 1983, s. 7442).
61 – Článok 15 zmeneného a doplneného dekrétu zo 17. apríla 1969.
Full & Egal Universal Law Academy