EUR-Lex -  62006CC0518 - SK

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

JÁN MAZÁK

prednesené 9. septembra 2008 1(1)

Vec C‑518/06

Komisia Európskych spoločenstiev

proti

Talianskej republike

„Nesplnenie povinnosti členským štátom – Články 43 ES a 49 ES – Právo usadiť sa – Slobodné poskytovanie služieb – Neživotné poistenie – Povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel – Povinnosť uzavrieť zmluvu – Smernica 92/49/EHS – Sadzby poistného“

I –    Úvod

1.        V tomto konaní podľa článku 226 ES Komisia tvrdí, že Talianska republika si tým, že okrem iného poisťovniam, ktoré sú v Taliansku oprávnené poskytovať povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, stanovila povinnosť uzavrieť poistnú zmluvu, nesplnila svoje povinnosti podľa článkov 43 ES a 49 ES. Talianske právo stanovuje pre také subjekty povinnosť zahrnúť do povinného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel všetky kategórie poistencov vo všetkých regiónoch Talianska. Komisia ďalej tvrdí, že prijatím a uplatňovaním právnych predpisov, podľa ktorých sa poistné pri poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel musí vypočítať na základe vopred určených parametrov a podlieha spätnej kontrole, Talianska republika porušila svoje povinnosti podľa článkov 6, 9, 29 a 39 smernice Rady 92/49/EHS z 18. júna 1992 o koordinácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení týkajúcich sa priameho poistenia s výnimkou životného poistenia a o zmene a doplnení smerníc 73/239/EHS a 88/357/EHS (tretia smernica o neživotnom poistení)(2). Táto povinnosť sa týka podnikov, ktoré majú svoje hlavné sídlo v Taliansku, a podnikov, ktoré majú hlavné sídlo v inom členskom štáte, ale v rámci slobody usadiť sa alebo poskytovať služby vykonávajú činnosť v Taliansku. Porušenie sporných právnych predpisov môže mať za následok uloženie sankcií zo strany Istituto per la vigilanza sulle assicurazioni private e di interesse collettivo (ISVAP), talianskeho orgánu pre dohľad nad súkromným poistením.

II – Právny rámec

A –    Právne predpisy Spoločenstva

2.        Článok 6 smernice 92/49, ktorý sa nachádza v hlave II pod názvom „Prístup k podnikaniu v poisťovníctve“, stanovuje:

„…

3. Nič v tejto smernici nebráni tomu, aby členské štáty ponechali v platnosti alebo prijali zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia, ktoré vyžadujú schválenie zakladacej listiny a stanov a predloženie iných dokladov potrebných na bežné vykonávanie dohľadu.

Členské štáty však neprijmú ustanovenia vyžadujúce predchádzajúci súhlas alebo systematické oznamovanie všeobecných a osobitných poistných podmienok, sadzby a formy poistného a iné tlačivá, ktoré chce poisťovňa používať v styku s poistencami.

Členské štáty môžu zachovať alebo zaviesť predchádzajúce oznámenie či súhlas s navrhovaným nárastom poistných sadzieb iba ako súčasť všeobecného systému cenovej kontroly.

…“

3.        Článok 9 smernice 92/49, ktorý sa nachádza v hlave III pod názvom „Zosúladenie podmienok vykonávania poisťovacej činnosti“, stanovuje:

„…

1. Za finančný dohľad poisťovne vrátane činnosti, ktorú vykonáva cez pobočky alebo na základe slobody poskytovať služby, zodpovedá výlučne členský štát pôvodu.

2. Finančný dohľad zahŕňa overenie týkajúce sa celej činnosti poisťovne, stavu solventnosti, zriadenia technických rezerv a aktív na ich pokrytie v súlade so stanovenými pravidlami alebo praxou dodržiavanou v členskom štáte pôvodu podľa ustanovení prijatých na úrovni spoločenstva. …

3. Príslušné orgány členského štátu pôvodu budú žiadať, aby každá poisťovňa mala pevné administratívne a účtovné postupy a vhodné vnútorné kontrolné mechanizmy.“

4.        Článok 29 smernice 92/49, ktorý sa tiež nachádza v hlave III, stanovuje:

„Členské štáty neprijmú ustanovenia, ktoré vyžadujú predchádzajúci súhlas alebo systematické oznamovanie osobitných poistných podmienok, sadzieb poistného alebo formulárov a iných tlačív, ktoré poisťovňa chce používať v styku s poistencami. Môžu požadovať len nesystematické oznamovanie týchto poistných podmienok a iné doklady na účely overenia súladu s vnútroštátnymi právnymi predpismi v súvislosti s týmito rizikami, a táto požiadavka nesmie pre poisťovňu predstavovať predchádzajúcu podmienku vykonávania činnosti.

Členské štáty môžu zachovať alebo zaviesť predchádzajúce oznamovanie alebo schvaľovanie navrhovaného zvýšenia sadzieb poistného iba ako súčasť všeobecného systému cenovej kontroly.“

5.        Článok 39 smernice 92/49, ktorý sa nachádza v hlave IV pod názvom „Ustanovenia o práve usadiť sa a o slobode poskytovať služby“, stanovuje:

„…

2. Členský štát pobočky alebo poskytovania služieb neprijme ustanovenia, ktoré vyžadujú predchádzajúci súhlas alebo systematické oznamovanie všeobecných a osobitných poistných podmienok, sadzieb poistného alebo formulárov a iných tlačív, ktoré chce poisťovňa používať v styku s poistencami. Môže len požadovať, aby poisťovňa, ktorá navrhuje vykonávanie poisťovacej činnosti na jeho území na základe práva usadiť sa alebo slobody poskytovať služby, vykonávala nesystematické oznamovanie týchto poistných podmienok a iných dokumentov s cieľom overiť dodržiavanie vnútroštátnych právnych predpisov týkajúcich sa poistných zmlúv a aby táto požiadavka nebola predchádzajúcou podmienkou vykonávania činnosti poisťovne.

3. Členský štát pobočky alebo poskytovania služieb môže zachovať alebo zaviesť oznamovanie alebo schvaľovanie navrhovaného zvýšenia poistných sadzieb vopred iba ako súčasť všeobecného systému cenovej kontroly.“

B –    Vnútroštátne právne predpisy

6.        Článok 11 ods. 1 zákona č. 990 z 24. decembra 1969 (uverejneného v Úradnom vestníku Talianskej republiky, č. 2, 3. januára 1970) o povinnom poistení občianskoprávnej zodpovednosti v súvislosti s prevádzkou motorových vozidiel a malých plavidiel (ďalej len „zákon č. 990“) stanovuje:

„Poisťovne sú na základe zmluvných podmienok a sadzieb poistného schválených alebo stanovených ministrom priemyslu, obchodu a remesiel povinné prijať návrhy týkajúce sa povinného poistenia, ktoré sa im predložia podľa tohto zákona.“

7.        Článok 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 990 stanovuje:

„V súlade s povinnosťami podľa odseku 1 poisťovne pri výpočte sadzieb poistného počítajú osobitne čisté poistné a súvisiace poplatky podľa vlastných technických údajov, ktoré musia byť dostatočne obsiahle a musia sa týkať aspoň päťročného hospodárskeho obdobia. Ak tieto údaje nie sú k dispozícii, poisťovne môžu použiť štatistické údaje o trhu. Ak ISVAP zistí, že pri poskytovaní poistenia pre určité územné oblasti alebo určité kategórie poistencov sa povinnosť poskytnúť poistenie porušila, uloží pokutu vo výške 3 % z poistného týkajúceho sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla na základe poslednej schválenej súvahy, minimálne vo výške 1 milión eur a maximálne 5 miliónov eur. V prípade opakovaného porušenia povinnosti uzavrieť poistnú zmluvu sa môže odobrať oprávnenie na vykonávanie činnosti v oblasti poistenia občianskoprávnej zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel.“

8.        Článok 12 a) zákona č. 990 stanovuje:

„1. Na zabezpečenie transparentnosti a hospodárskej súťaže v oblasti poskytovania poisťovacích služieb a s cieľom primerane informovať užívateľov poisťovne, ktoré vykonávajú činnosť v oblasti povinného poistenia občianskoprávnej zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a malých plavidiel, zverejňujú poistné a všeobecné a osobitné zmluvné podmienky platné na území Talianskej republiky.

2. Poistné stanovené každou poisťovňou, ktoré sa uplatňuje na poistencov v kategórii s najvyšším bonusom počas predchádzajúcich dvoch rokov, musí byť jednotné na celom území Talianskej republiky.

3. Propagácia poistného a zmluvných podmienok podľa odseku 1 sa uskutočňuje na každom predajnom mieste poisťovne a prostredníctvom internetu a umožňuje používateľom, aby si vypočítali poistné a získali informácie o podmienkach poistných zmlúv na poistenie motorových vozidiel, motocyklov, mopedov a malých plavidiel.

…

5. Za každé porušenie alebo čiastočné nesplnenie povinností stanovených v odsekoch 1 a 3 sa uloží správna pokuta vo výške od 2 600 do 10 300 eur. V prípade nezaplatenia alebo omeškania, ktoré presiahne 30 dní, sa uloží dvojnásobok tejto pokuty.“

9.        Článok 12d) ods. 1 zákona č. 990 stanovuje:

„Ak poisťovňa poruší alebo nesplní svoju povinnosť prijať návrhy potenciálnych poistencov v súlade s článkom 11, pokiaľ ide o povinné poistenie občianskoprávnej zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a malých plavidiel, uloží sa jej pokuta vo výške 3 až 9 miliónov lír v závislosti od porušenia.“

10.      Povinnosť uzatvoriť zmluvu, stanovená v článku 11 ods. 1 zákona č. 990, sa ponechala v platnosti podľa článku 132 ods. 1 legislatívneho dekrétu č. 209 zo 7. septembra 2005 – Kódex súkromného poistenia (uverejneného v Úradnom vestníku Talianskej republiky, č. 239, 13. októbra 2005) (ďalej len „kódex“), ktorý nadobudol účinnosť 1. januára 2006. Článok 132 ods. 1 tohto kódexu stanovuje:

„Na základe zmluvných podmienok a sadzieb poistného, ktoré musia byť vopred určené v súvislosti s každým rizikom spojeným s prevádzkou motorových vozidiel alebo malých plavidiel, sú poisťovne povinné prijať návrhy na povinné poistenie, ktoré sa im predložia, bez toho, aby to malo vplyv na potrebné posúdenie správnosti údajov uvedených v potvrdení o škodovom priebehu a na určenie totožnosti poistenca a majiteľa motorového vozidla, ak ním nie je poistenec.“

11.      Článok 132 ods. 2 kódexu, ktorý obsahuje výnimku zo všeobecnej povinnosti uzavrieť zmluvu podľa článku 132 ods. 1, stanovuje:

„Na účely splnenia povinností podľa odseku 1 môžu poisťovne žiadať, aby sa povolenie obmedzilo len na firemné automobilové flotily.“

12.      Článok 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 990 bol nahradený článkom 35 ods. 1 a článkom 314 ods. 2 kódexu. Článok 35 ods. 1 kódexu stanovuje:

„Pri určovaní sadzieb poistného poisťovňa počíta osobitne čisté poistné a súvisiace poplatky v súlade s technickými údajmi, ktoré sú dostatočne obsiahle a týkajú sa aspoň piatich hospodárskych rokov. Ak tieto údaje nie sú k dispozícii, poisťovňa môže použiť štatistické údaje o trhu.“

13.      Článok 314 ods. 2 kódexu stanovuje:

„Za porušenie alebo nesplnenie povinnosti uzavrieť poistnú zmluvu, stanovenej v článku 132 ods. 1, ku ktorému došlo v súvislosti s určitými územnými oblasťami alebo jednotlivými kategóriami poistencov, sa uloží peňažná správna sankcia v rozsahu od 1 milióna do 5 miliónov eur.“

14.      Článok 12a) zákona č. 990 bol nahradený článkami 131 a 313 kódexu. Článok 131 kódexu stanovuje:

„1. Na zabezpečenie transparentnosti a hospodárskej súťaže v oblasti poskytovania poisťovacích služieb a s cieľom primerane informovať subjekty, ktoré majú povinnosť poistiť motorové vozidlá a malé plavidlá, poisťovne zverejňujú informácie a zmluvné podmienky platné na území Talianskej republiky na každom predajnom mieste a prostredníctvom internetu.

2. Propagácia poistného sa uskutočňuje prostredníctvom upravených odhadov vydávaných na každom predajnom mieste poisťovne a prostredníctvom internetových stránok, na ktorých možno získať ten istý odhad pre vozidlá a malé plavidlá uvedené vo vykonávacom nariadení. …

3. ISVAP stanoví povinnosti poisťovní a sprostredkovateľov vo svojom nariadení.“

15.      Článok 313 kódexu stanovuje:

„Za nesplnenie povinností stanovených v článku 131 sa uloží peňažná správna sankcia v rozsahu od 1 000 do 10 000 eur.“

16.      Článok 12d) ods. 1 zákona č. 990 bol nahradený článkom 314 ods. 1 kódexu, ktorý stanovuje:

„Za odmietnutie splnenia povinnosti uzatvoriť poistnú zmluvu podľa článku 132 ods. 1 alebo za jej porušenie sa uloží peňažná správna pokuta v rozsahu od 1 500 do 4 500 eur.“

III – Konanie pred podaním žaloby a súdne konanie

17.      Listom z 22. marca 2004 Komisia informovala talianske orgány, že článok 11 ods. 1, článok 11 ods. 1 písm. a) a články 12a) a 12d) zákona č. 990 v platnom znení nie sú zlučiteľné s článkami 6, 29 a 39 smernice 92/49. Listom z 8. júna 2004 talianske orgány oznámili, že zastávajú názor, že talianske právne predpisy o povinnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel sú v súlade s právom Spoločenstva, najmä s článkami 6, 29 a 39 smernice 92/49.

18.      Dňa 9. júla 2004 Komisia zaslala Talianskej republike formálnu výzvu. Komisia uviedla, že jej boli doručené tri sťažnosti od poisťovacích spoločností, ktoré v rámci slobody poskytovať služby ponúkali poistenie motorových vozidiel v Taliansku a tieto sťažnosti sa týkali uplatňovania článku 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 990 zo strany ISVAP‑u. Komisia konštatovala, že Talianska republika nedodržala ustanovenia článkov 6, 29 a 39 smernice 92/49 a vyzvala tento členský štát, aby v lehote dvoch mesiacov predložil svoje pripomienky. Listom z 31. augusta 2004 Talianska republika odpovedala, že taliansky zákon považuje za zlučiteľný s právom Spoločenstva v plnom rozsahu.

19.      Dňa 22. decembra 2004 Komisia zaslala Talianskej republike doplňujúcu formálnu výzvu v dôsledku rozsudku Súdneho dvora vo veci CaixaBank France(3). Komisia najmä konštatovala, že povinnosť uzatvoriť zmluvu, ktorou sú viazané všetky subjekty oprávnené poskytovať povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel v Taliansku, predstavuje obmedzenie práva usadiť sa podľa článku 43 ES a slobody poskytovať služby podľa článku 49 ES. Vyzvala Taliansku republiku, aby predložila pripomienky v lehote jedného mesiaca.

20.      Vzhľadom na to, že Komisii nebola doručená odpoveď na jej doplňujúcu výzvu, 18. októbra 2005 zaslala Talianskej republike odôvodnené stanovisko. Uviedla v ňom, že Talianska republika si nesplnila svoje povinnosti podľa článkov 6, 29 a 39 smernice 92/49 a článkov 43 ES a 49 ES a vyzvala tento členský štát, aby prijal opatrenia potrebné na dosiahnutie súladu s odôvodneným stanoviskom v lehote dvoch mesiacov od jeho doručenia.

21.      Dňa 3. novembra 2005 Talianska republika informovala Komisiu o uverejnení kódexu v Zbierke zákonov Talianskej republiky (la Gazzetta Ufficale della Repubblica Italiana). Talianska republika zastávala názor, že článok 132 ods. 2 kódexu, podľa ktorého poisťovňa môže žiadať, aby sa povolenie obmedzilo len na firemné automobilové flotily, vyhovuje námietkam, ktoré Komisia vzniesla vo svojej formálnej výzve.

22.      V odpovedi na odôvodnené stanovisko Komisie 30. decembra 2005 Talianska republika tvrdila, že talianske právne predpisy sú zlučiteľné s právom Spoločenstva v plnom rozsahu. Rovnako uviedla, že konania ISVAP‑u proti trom poisťovacím spoločnostiam ponúkajúcim poistenie motorových vozidiel v Taliansku v rámci slobody poskytovať služby, ktoré sa sťažovali Komisii, boli zastavené. Okrem toho znovu poukázala na článok 132 ods. 2 kódexu.

23.      Na základe odpovede Talianskej republiky na odôvodnené stanovisko Komisie Komisia 10. apríla 2006 zaslala tomuto členskému štátu doplňujúce odôvodnené stanovisko. Uviedla, že povinnosť uzatvoriť zmluvu podľa článku 11 ods. 1 zákona č. 990 je prepojená s povinnosťou poisťovní počítať sadzby poistného podľa ich vlastných technických údajov, ktoré musia byť dostatočne obsiahle a musia sa týkať aspoň päťročného hospodárskeho obdobia. Podľa Komisie je právna úprava sadzieb poistného v rozpore s článkami 6, 29 a 39 smernice 92/49. Komisia okrem toho konštatovala, že finančný dohľad ISVAP‑u v súvislosti s počítaním sadzieb poistného porušuje článok 9 smernice 92/49, ktorý stanovuje, že za dohľad je zodpovedný členský štát pôvodu. Komisia ďalej konštatovala, že povinnosť uzatvoriť zmluvu podľa článku 11 ods. 1 zákona č. 990 predstavuje neopodstatnené obmedzenie slobody usadiť sa podľa článku 43 ES a slobody poskytovať služby podľa článku 49 ES.

24.      V odpovedi na doplňujúce odôvodnené stanovisko Komisie 18. mája 2006 Talianska republika opätovne konštatovala, že povinnosť uzatvoriť zmluvu, stanovená talianskym zákonom, a predpisy týkajúce sa počítania sadzieb poistného sú v súlade s právom Spoločenstva. Talianska republika znovu poukázala na podmienky článku 132 ods. 2 kódexu. Okrem toho uviedla, že ustanovenia sporného talianskeho zákona sú okrem iného odôvodnené verejným záujmom.

25.      Vzhľadom na to, že Komisia usúdila, že tvrdenia, ktoré Talianska republika uvádza v doplňujúcom odôvodnenom stanovisku, nie sú dostatočné, rozhodla sa podať túto žalobu.

26.      V uznesení z 21. júna 2007 predseda Súdneho dvora povolil, aby Fínska republika vstúpila do konania ako vedľajší účastník na podporu Talianskej republiky.

27.      Komisia, Talianska republika a Fínska republika predložili písomné pripomienky. Komisia a Talianska republika predniesli svoje stanoviská na pojednávaní 13. mája 2008.

IV – Žalobné návrhy

28.      Komisia navrhuje, aby Súdny dvor určil, že Talianska republika

–        si tým, že prijala a ponechala v platnosti právnu úpravu, na základe ktorej musí byť poistné na poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel vypočítané na základe určitých parametrov,

–        tým, že podriadila poistné na poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel spätnej kontrole,

nesplnila povinnosti týkajúce sa slobodného uvádzania produktov poistenia na trh, ktoré jej vyplývajú z ustanovení o slobodnej tvorbe cien podľa článkov 6, 29 a 39 smernice Rady 92/49/EHS…,

–        tým, že kontroluje pravidlá, podľa ktorých poisťovne, ktorých hlavné sídlo je v inom členskom štáte, ale ktoré vykonávajú činnosť v Taliansku v rámci slobody usadiť sa alebo slobody poskytovať služby, vypočítavajú vlastné poistné,

–        tým, že ukladá sankcie za porušenie talianskych právnych predpisov týkajúcich sa pravidiel pre výpočet poistného, a to tiež v prípade poisťovní, ktorých hlavné sídlo je v inom členskom štáte, ale ktoré vykonávajú činnosť v Taliansku v rámci slobody usadiť sa alebo slobody poskytovať služby,

nesplnila povinnosti, ktoré jej ukladá článok 9 smernice 92/49,

–        tým, že ponecháva v platnosti povinnosť uzavrieť zmluvu o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel pre všetky poisťovne vrátane tých, ktorých hlavné sídlo je v inom členskom štáte, ale ktoré vykonávajú činnosť v Taliansku v rámci slobody usadiť sa alebo slobody poskytovať služby,

nesplnila povinnosti, ktoré jej ukladajú články 43 a 49 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva,

je povinná nahradiť trovy konania.

29.      Taliansko tvrdí, že žaloba sa má zamietnuť.

V –    Prípustnosť

30.      Talianska republika na pojednávaní 13. mája 2008 tvrdila, že žaloba v tomto konaní je neprípustná. Komisia podľa nej „úplne prekrútila zmysel svojich tvrdení“ proti tomuto členskému štátu. Talianska republika sa domnieva, že Komisia pôvodne kritizovala vnútroštátne predpisy o sadzbách poistného. Následne Komisia namietala len voči povinnosti uzavrieť zmluvu, ktorú poisťovniam ukladajú relevantné talianske právne predpisy.

31.      Komisia zastáva názor, že toto konanie je prípustné.

32.      Domnievam sa, že tvrdenie zástupcu Talianskej republiky v súvislosti s neprípustnosťou je tak trochu neurčité. Na základe konkrétnej narážky, ktorú v tomto konaní urobil zástupca Talianskej republiky v súvislosti s „neprípustnosťou žaloby“,(4) sa však zdá, že tento členský štát zastáva názor, že konanie pred podaním žaloby, ktoré viedlo k podaniu žaloby v tomto konaní, má vady, pretože Komisia počas konania pred podaním žaloby a pri podaní žaloby pozmenila relatívnu dôležitosť niektorých svojich výhrad voči talianskym právnym predpisom.

33.      Z ustálenej judikatúry vyplýva, že konanie pred podaním žaloby má na jednej strane za cieľ dať dotknutému členskému štátu príležitosť, aby splnil svoje povinnosti vyplývajúce mu z práva Spoločenstva, a na druhej strane, aby uplatnil svoju obranu voči výhradám formulovaným Komisiou.(5) Regulárnosť tohto postupu tak predstavuje základnú záruku, ktorú upravuje Zmluva ES, na účely zabezpečenia ochrany práv predmetného členského štátu. Iba v prípade, že táto záruka je dodržaná, kontradiktórne konanie pred Súdnym dvorom umožňuje rozhodovať o tom, či si tento štát skutočne nesplnil povinnosti, ktorých porušenie namieta Komisia.(6)

34.      Okrem toho treba poznamenať, že odôvodnené stanovisko uvedené v článku 226 ES síce musí obsahovať zrozumiteľný a podrobný opis dôvodov, na základe ktorých Komisia dospela k záveru, že dotknutý členský štát nesplnil svoje povinnosti podľa Zmluvy, ale výzva nemôže podliehať takým prísnym požiadavkám presnosti, keďže nutne nemôže obsahovať nič iné ako len prvé stručné zhrnutie výhrad.(7)

35.      Vo svetle tejto judikatúry je potrebné preskúmať, či Komisia v rámci konania pred podaním žaloby zabezpečila dodržanie práva na obranu Talianskej republiky.

36.      Treba pripomenúť, že Komisia vo svojom doplňujúcom odôvodnenom stanovisku tvrdila, že povinnosť uzatvoriť zmluvu podľa článku 11 ods. 1 zákona č. 990 je prepojená s povinnosťou poisťovní počítať sadzby poistného určitým spôsobom, čo je v rozpore s článkami 6, 29 a 39 smernice 92/49. Ďalej konštatovala, že finančný dohľad, ktorý vykonáva ISVAP v súvislosti s výpočtom sadzieb poistného, je v rozpore s článkom 9 smernice 92/49. Okrem toho konštatovala, že povinnosť uzatvoriť zmluvu podľa talianskeho práva predstavuje neopodstatnené obmedzenie slobody usadiť sa podľa článku 43 ES a slobody poskytovať služby podľa článku 49 ES.

37.      Podľa môjho názoru sa doplňujúce odôvodnené stanovisko a žaloba v tomto konaní zakladajú na rovnakých tvrdeniach. Návrhy v žalobe v tomto konaní sú rovnaké ako výhrady v doplňujúcom odôvodnenom stanovisku. Okrem toho, v rozpore s tým, čo tvrdí Talianska republika,(8) Komisia vo svojej formálnej výzve aj v doplňujúcej výzve konkrétne namietala voči povinnosti poisťovní uzavrieť zmluvu a pravidlám o sadzbách poistného podľa relevantných talianskych právnych predpisov.(9)

38.      Preto sa domnievam, že výhrady Komisie boli v rámci konania pred podaním žaloby dostatočne jasné nato, aby Talianskej republike umožnili predložiť argumentáciu na jej obranu v tomto konaní pre Súdnym dvorom.

39.      Kvôli úplnosti treba uviesť, že zástupca Komisie na pojednávaní konštatoval, že námietka neprípustnosti, ktorú vzniesla Talianska republika, sa týkala tej skutočnosti, že Komisia vo svojej replike nanovo usporiadala svoje výhrady voči Talianskej republike podľa ich relatívnej dôležitosti na základe argumentácie uvedenej vo vyjadrení k žalobe. Komisia tiež tvrdila, že vyjadrenie Talianskej republiky k žalobe v tomto konaní vyznelo tak, že „jediným cieľom sankcií bolo zabezpečiť splnenie povinnosti uzavrieť zmluvu“.

40.      V tejto súvislosti Komisia vo svojej replike v skutočnosti uviedla, že vo svetle vyjadrenia Talianskej republiky k žalobe a relatívnej váhy, ktorú tento členský štát prisudzoval výhradám Komisie v žalobe, výhrady, ktoré sa týkajú po prvé porušenia článkov 6, 29 a 39 smernice 92/49 a po druhé porušenia článku 9 smernice 92/49, sú len vedľajšie voči hlavnej výhrade, ktorou je porušenie článkov 43 ES a 49 ES, vyplývajúce z povinnosti poisťovní uzavrieť zmluvu.

41.      Replika Komisie a jej argumentácia na pojednávaní týkajúca sa relatívnej váhy, ktorá sa má prisudzovať jej výhradám, sa podľa mňa musí vykladať na základe článku 42 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora. Podľa tohto článku je uvádzanie nových dôvodov počas konania prípustné len vtedy, ak sú tieto dôvody založené na nových právnych a skutkových okolnostiach, ktoré vyšli najavo v priebehu konania.

42.      Domnievam sa, že Komisia vo svojej replike neuviedla žiadne nové dôvody, ktoré by už neboli uvedené v jej žalobe. Okrem toho si myslím, že usporiadanie výhrad Komisie voči Talianskej republike podľa ich relatívnej dôležitosti a stanovenie výhrady týkajúcej sa porušenia článkov 43 ES a 49 ES z dôvodu povinnosti uzavrieť zmluvu stanovenej v článku 11 ods. 1 zákona č. 990 v platnom znení ako hlavnej výhrady nepredstavuje nový dôvod v zmysle článku 42 ods. 2 rokovacieho poriadku, ale je len rozšírením žalobného dôvodu, ktorý sa musí považovať za prípustný.(10)

43.      V dôsledku toho je potrebné zamietnuť námietku neprípustnosti vznesenú Talianskou republikou.

VI – Meritum veci

A –    Úvodná poznámka

44.      Táto žaloba sa zakladá na troch výhradách. Vzhľadom na to, že sa zdá, že všetci účastníci konania vymedzili tvrdenie Komisie o tom, že Talianska republika nesplnila svoje povinnosti podľa článkov 43 ES a 49 ES, ako hlavnú výhradu, budem sa touto výhradou zaoberať ako prvou.

B –    Prvá výhrada – Porušenie článkov 43 ES a 49 ES

1.      Tvrdenia účastníkov konania

45.      Podľa názoru Komisie povinnosť uzavrieť zmluvu, ktorú článok 11 ods. 1 zákona č. 990(11) ukladá všetkým poisťovniam oprávneným poskytovať povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel v Taliansku v súvislosti so všetkými kategóriami poistencov a všetkými regiónmi Talianska, obmedzuje slobodu usadiť sa podľa článku 43 ES a slobodu poskytovať služby podľa článku 49 ES. Článok 11 ods. 1 písm. a), článok 12a) a článok 12d) ods. 1 zákona č. 990(12), ktoré upravujú ukladanie sankcií zo strany ISVAP‑u a ktoré tento orgán uplatňuje len s cieľom predísť porušeniu povinnosti uzavrieť zmluvu, rovnako obmedzujú slobodu usadiť sa podľa článku 43 ES a slobodu poskytovať služby podľa článku 49 ES.

46.      Na pojednávaní 13. mája 2008 Komisia uviedla, že povinnosť uzavrieť zmluvu je najzávažnejším obmedzením, ktoré zákonodarca môže podnikateľskému subjektu uložiť, pretože mu tým odopiera základnú slobodu, ktorou je možnosť vybrať si subjekt, ktorému predá tovar alebo poskytne službu. Komisia však pripúšťa, že môžu existovať prípady, keď je stanovenie povinnosti uzavrieť zmluvu opodstatnené, napríklad pri dodávkach vody, plynu a elektriny.

47.      Povinnosť uzavrieť zmluvu stanovená talianskym právom podľa Komisie odrádza poisťovne so sídlom v iných členských štátoch od toho, aby sa usadili v Taliansku a poskytovali tam služby, a zhoršuje tak prístup na taliansky trh. V dôsledku povinnosti uzavrieť zmluvu poisťovne nemôžu prijímať strategické trhové rozhodnutia súvisiace so slobodným výberom poisťovacích služieb, ktoré chcú poskytovať, a so slobodným výberom príjemcov takých služieb. Nato, aby poisťovne dodržali talianske právne predpisy, musia vzhľadom na svoju podnikateľskú stratégiu znášať neúmerne vysoké náklady. Tieto dodatočné náklady, ktoré účinne odrádzajú poisťovne od vstupu na taliansky trh, sú ešte obmedzujúcejšie pre poisťovne, ktoré v Taliansku ponúkajú poistenie motorových vozidiel v rámci slobody poskytovať služby a ktoré sa tak snažia na talianskom trhu uskutočniť obmedzené množstvo transakcií príležitostnej povahy. Poisťovniam Spoločenstva sa bráni, aby progresívne rozvíjali svoje činnosti v Taliansku, a tým sa ich prístup na taliansky trh s povinným poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel stáva príliš nákladným a riskantným. Komisia tiež uvádza, že poisťovniam z iných členských štátov sa bráni v tom, aby ponúkali povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel v konkrétnych regiónoch Talianska, kde je to pre nich výhodné buď z dôvodu jazykovej, alebo územnej blízkosti.

48.      Komisia vo svojej replike ďalej uvádza, že domáce poisťovne môžu kompenzovať ekonomické nevýhody vyplývajúce z povinnosti uzavrieť zmluvu s osobami, ktoré si želajú takéto poistné krytie možnosťou predávať dotknutým osobám rôzne druhy poistenia.

49.      Komisia poukázala na ťažkosti, s ktorými sa stretli tri poisťovne z Francúzska, Belgicka a Írska ponúkajúce v Taliansku povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel v rámci slobody poskytovať služby. Prvý prípad sa týkal francúzskej neživotnej poisťovne s pobočkami v 14 členských štátoch, kde vykonáva podobný model podnikateľskej činnosti, ktorá zahŕňa poistenie komerčných a priemyselných rizík a ponúka poistenie motorových vozidiel pre veľké obchodné automobilové flotily. ISVAP rozhodol, že táto spoločnosť v dôsledku svojich sadzieb od roku 2003 porušovala svoje povinnosti podľa článku 11 zákona č. 990. ISVAP žiadal, aby mu systematicky oznamovala svoje sadzby poistného a ponúkala ich všetkým kategóriám poistencov vo všetkých územných oblastiach, vrátane tých, v ktorých spoločnosť nemala strategický záujem pôsobiť. ISVAP jej uložil pokuty vo výške 1 milión eur. Komisia ďalej poukázala na prípad belgickej poisťovne s pobočkami v 13 členských štátoch, ktorá v rámci slobody poskytovať služby ponúka poistenie motorových vozidiel ako súčasť iného krytia pre nadnárodné spoločnosti. V roku 2003 ISVAP rozhodol, že táto spoločnosť porušila svoje povinnosti podľa článku 11 zákona č. 990, konkrétne, že sadzby tejto spoločnosti boli podstatne vyššie ako priemerné sadzby na trhu a boli zamerané na porušenie povinnosti poskytovať poistenie. ISVAP tejto belgickej spoločnosti uložil pokutu vo výške 1 milión eur. Komisia napokon poukázala na poisťovňu so sídlom v Írsku, ktorá je súčasťou nadnárodnej požičovne áut. Táto spoločnosť, ktorá má pobočky v ôsmich členských štátoch, je malým podnikom s desiatimi zamestnancami, ktorý poskytuje poistné krytie pre svoje materské spoločnosti, pričom nemá v úmysle poskytovať poistenie pre širokú verejnosť ani v jednom z deviatich členských štátov, v ktorých pôsobí. Napriek tomu, že obchodná činnosť tejto spoločnosti v Taliansku sa od roku 1997 obmedzovala len na poskytovanie poistenia motorových vozidiel pre spoločnosti patriace k jej materským spoločnostiam, ISVAP konštatoval, že spoločnosť musí splniť povinnosti uložené článkom 11 zákona č. 990. Splnenie požiadaviek ISVAP‑u by si podľa Komisie vyžadovalo zo strany dotknutej spoločnosti rozsiahlu investíciu, ktorá by zahŕňala zriadenie internetovej stránky ad hoc, výpočet sadzieb poistného podľa usmernení ISVAP‑u, aktualizáciu internetovej stránky a zriadenie služby, kde by perspektívni poistenci mohli dostať odpoveď na žiadosti o približný odhad ceny za poskytnuté služby. Okrem toho, keby mala spoločnosť ponúkať v Taliansku poistenie motorových vozidiel širokej verejnosti, malo by to priamy vplyv na jej mieru solventnosti. Z dôvodu tohto ťažkého bremena, ktoré jej ISVAP uložil, dotknutá spoločnosť ukončila svoju činnosť v Taliansku a jej materské spoločnosti v súčasnosti využívajú poistenie motorových vozidiel poisťovne, ktorá ponúka poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel.

50.      Podľa Komisie sa dotknuté poisťovne nachádzajú v rovnakej situácii ako španielska banka vo veci CaixaBank France(13). V tejto veci Súdny dvor rozhodol, že zákaz úrokových výnosov z bežných vkladových účtov, ktorý stanovuje francúzska právna úprava, je pre spoločnosti z iných členských štátov ako Francúzska republika vážnou prekážkou výkonu ich činností prostredníctvom dcérskej spoločnosti v tomto členskom štáte, ovplyvňujúcou ich prístup na trh.

51.      Komisia zastáva názor, že napriek prijatiu článku 132 ods. 2 kódexu, ktorým sa zaviedla výnimka zo všeobecnej povinnosti uzavrieť zmluvu a ktorý mohol vyriešiť problémy jednej z troch poisťovní uvedených v bode 49, toto ustanovenie má len nepatrný vplyv na veľmi široký rozsah povinnosti uzavrieť zmluvu.

52.      Navyše podľa Komisie je povinnosť uzavrieť zmluvu neopodstatnená a neprimeraná vo vzťahu k sledovanému cieľu. Podľa judikatúry Súdneho dvora sa verejného poriadku možno dovolávať len v prípadoch skutočnej a dostatočne vážnej hrozby zásahu do jedného zo základných záujmov spoločnosti. Ako už Súdny dvor opakovane rozhodol, výnimka verejného poriadku, ako každá iná odchýlka od základnej zásady Zmluvy, sa musí vykladať reštriktívne. Komisia pripúšťa, že ochrana spotrebiteľa predstavuje cieľ vo verejnom záujme, ktorým možno odôvodniť obmedzenie základných slobôd stanovených v Zmluve. Zastáva však názor, že povinnosť poskytovať poistenie podľa talianskeho práva v skutočnosti nezvyšuje ochranu spotrebiteľa, pretože bráni vzniku špecializovaných poisťovní, ktoré môžu lepšie slúžiť potrebám spotrebiteľov a znižuje počet poisťovní v Taliansku.

53.      Komisia sa ďalej domnieva, že povinnosť uzavrieť zmluvu podľa zákona č. 990 a kódexu nie je vhodným opatrením na zabezpečenie toho, aby, ako tvrdí Talianska republika, boli poškodené tretie osoby primerané odškodnené. Právo Spoločenstva stanovuje vhodnejšie nástroje na primeranú ochranu poškodených tretích strán a súčasne bráni vzniku nových nejednotných vnútroštátnych nástrojov, ktoré sledujú legitímny záujem verejného poriadku, ale zároveň by mohli zbytočne obmedzovať slobodu usadiť sa a slobodu poskytovať služby. V tejto súvislosti podľa článku 3 smernice Rady 72/166/EHS z 24. apríla 1972 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti(14) každý členský štát prijme primerané opatrenia, aby zabezpečil, že občianskoprávna zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou vozidiel obvykle sa nachádzajúcich na jeho území je pokrytá poistením. Okrem toho podľa druhej smernice Rady 84/5/EHS z 30. decembra 1983 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel(15) je každý členský štát povinný zriadiť orgán, ktorý bude poskytovať náhradu škody spôsobenej motorovým vozidlom, ktoré nebolo poistené alebo ktoré sa nepodarilo identifikovať. Okrem toho podľa článkov 32 a 35 smernice 92/49 každá poisťovňa, ktorá v rámci slobody usadiť sa alebo slobody poskytovať služby poskytuje povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, sa musí stať členom záručného fondu hostiteľského členského štátu. Podľa názoru Komisie povinnosť uzavrieť zmluvu nemôže byť odôvodnená tým, že sa majú obmedziť náhrady vyplácané zo záručného fondu alebo náklady na systém sociálneho zabezpečenia z dôvodu nehôd s účasťou nepoistených vodičov. V tejto súvislosti Komisia uvádza, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora dôvody výlučne finančnej alebo ekonomickej povahy nemožno považovať za naliehavé dôvody, ktoré odôvodňujú obmedzenia voľného pohybu zaručeného Zmluvou.

54.      Komisia ďalej tvrdí, že všeobecná povinnosť uzavrieť zmluvu stanovená talianskymi právnymi predpismi je neprimerane obmedzujúca vo vzťahu k stanovenému cieľu, teda zabezpečeniu toho, aby sa niektoré kategórie vodičov alebo vodiči v niektorých oblastiach Talianska mohli poistiť. To platí mutatis mutandis aj na cieľ ochrany poškodených tretích osôb, ktorý Talianska republika vymedzila.

55.      V súvislosti s konkrétnym tvrdením Talianskej republiky, že sporná právna úprava bola prijatá s cieľom zabrániť diskriminácii mladých vodičov a vodičov z južného Talianska, Komisia uvádza, že na vyriešenie ťažkostí, ktoré títo vodiči mali so získaním poistenia, sa namiesto zavedenia všeobecnej povinnosti uzavrieť zmluvu mal prijať osobitný právny nástroj. Komisia ďalej tvrdí, že Talianska republika nepredložila žiadne údaje o rozsahu problémov mladých vodičov alebo vodičov v niektorých regiónoch Talianska. Podľa Komisie navyše neexistuje absolútne právo viesť motorové vozidlo. Vzhľadom na to, že toto právo možno z dôvodov verejnej bezpečnosti obmedziť, napríklad v prípade osôb pod vplyvom drog alebo alkoholu, aj poisťovne by mali mať právo odmietnuť poistenie takýmto vodičom.

56.      Komisia ďalej zdôrazňuje, že ostatné členské štáty, napríklad Francúzsko, Belgicko, Španielsko, Holandsko a Portugalsko, prijali na dosiahnutie cieľov vymedzených Talianskou republikou menej prísny režim ako povinnosť uzavrieť zmluvu podľa talianskeho práva. Ak poisťovňa v týchto členských štátoch odmietne poskytnúť vodičovi povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, zasiahne verejný orgán, ktorý zabezpečí, aby vodič mohol poistenie uzatvoriť. Taliansky zákonodarca sa však „zbavil“ tohto jednoznačne verejného bremena tým, že súkromným spoločnostiam uložil povinnosť uzavrieť zmluvu.

57.      Talianska a Fínska republika zastávajú názor, že medzi povinnosťou vodičov uzatvoriť povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a povinnosťou poisťovní uzavrieť zmluvu existuje priamy symetrický alebo bilaterálny vzťah.

58.      Povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel podľa Talianskej republiky síce je súkromným poistením, ale má sociálny účel, konkrétne potrebu zabezpečiť, aby sa obetiam dopravných nehôd poskytla účinná a rýchla náhrada škody. S týmto cieľom bol 20. apríla 1959 v Štrasburgu prijatý Dohovor o povinnom poistení občianskoprávnej zodpovednosti za škody spôsobené motorovými vozidlami. Prostredníctvom uloženia povinnosti poisťovniam uzavrieť zmluvu chce Talianska republika chrániť vodičov ako spotrebiteľov od diskriminácie a súčasne chrániť obete dopravných nehôd. Povinnosť uzavrieť zmluvu sa preto musí chápať v súvislosti s jej sociálnou funkciou, ktorá sa spája s cieľmi verejného poriadku. Podľa talianskeho ústavného súdu je ochrana obetí dopravných nehôd verejným záujmom, ale zároveň je aj prostriedkom naplnenia požiadavky sociálnej solidarity stanovenej v článku 2 talianskej ústavy. Povinnosť vodičov a poisťovní uzavrieť zmluvu súvisí aj s bezpečnosťou na cestách, keďže jej cieľom je znižovanie škôd spôsobených nehodami. Podľa Talianskej republiky by dotknuté ciele nemali ustupovať slobode podnikania. Ak sa prijmú tvrdenia Komisie, systém povinného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel bude založený výlučne na trhových princípoch a stratí svoj sociálny účel.

59.      Talianska republika tvrdí, že ak poisťovne budú môcť odmietať nežiaducich spotrebiteľov, títo vodiči budú využívať služby pochybných podnikateľských subjektov a budú sa uchyľovať k falšovaniu dokladov. Asymetria medzi povinnosťou vodičov a poisťovní uzavrieť zmluvu povedie k nárastu počtu nepoistených vodičov a nimi spôsobených nehôd, k nárastu výšky náhrady škody, ktorá sa bude obetiam vyplácať z talianskeho záručného fondu pre obete dopravných nehôd, k zvýšeniu počtu súdnych konaní a k zániku účinnej a rýchlej náhrady škody poskytovanej obetiam dopravných nehôd. V roku 2005 taliansky záručný fond vyplatil 113,4 milióna eur v dôsledku nehôd s účasťou nepoistených vodičov, čo od roku 2004 predstavuje nárast o 17,1 %. V tom istom roku bolo uspokojených 13 771 nárokov, čo oproti predchádzajúcemu roku predstavuje nárast o 21,8 %. Okrem toho relatívne náklady na uspokojenie nárokov vyplývajúcich z dopravných nehôd s účasťou nepoistených vodičov vynaložené zo strany talianskeho záručného fondu, ktorý vypláca náhrady škody okrem iného aj pri nárokoch v prípade neidentifikovaných vozidiel, vzrástli zo 7,4 % v roku 1995 na 12,6 % v roku 2000, následne na 27,4 % v roku 2004 a v roku 2005 dosiahli hranicu 30,6 %. Talianska republika zastáva názor, že jedným z dôvodov nárastu takých nehôd je odmietanie poistenia niektorým kategóriám vodičov a vodičom v južnom Taliansku zo strany niektorých poisťovní. Okrem toho, pokiaľ ide o tvrdenie Komisie vyjadrené v bode 53 vyššie, že Talianska republika sa nemôže odvolávať výlučne na finančné dôvody, táto sa domnieva, že uvedené údaje o značnom a rastúcom probléme, akým je obchádzanie povinnosti uzavrieť poistenie zo strany vodičov, preukazujú, že keby došlo k zrušeniu povinnosti poisťovní uzavrieť zmluvu, malo by to závažné dôsledky na verejný poriadok a systém sociálneho zabezpečenia.

60.      Talianska republika rozhodne tvrdí, že sporná právna úprava nezvýhodňuje domáce poisťovne pred poisťovňami, ktoré v Taliansku vykonávajú činnosť v rámci slobody usadiť sa a slobody poskytovať služby. Navyše tvrdí, že sporná povinnosť neodrádza poisťovne z ostatných členských štátov od vstupu na taliansky trh. V tejto súvislosti uvádza, že zo stovky poisťovní, ktoré v Taliansku poskytujú povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, takmer jedna tretina pochádza z iných štátov. Okrem toho zisky poisťovní z iných členských štátov nie sú v dôsledku povinnosti uzavrieť zmluvu menšie ako zisky talianskych poisťovní. Talianska republika sa domnieva, že väčšinu nákladov, ktoré poisťovniam poskytujúcim povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel vznikajú, tvoria náklady na vybudovanie predajnej štruktúry jednotlivých poistení a siete pre uspokojovanie nárokov. Tieto náklady nie sú v zahraničných poisťovniach väčšie ako v talianskych poisťovniach. Talianska republika na pojednávaní uviedla, že povinnosť poisťovní uzavrieť zmluvu nemá žiadny vplyv, pretože poisťovne si môžu voľne určovať ceny, a ich sloboda podnikania je preto zaručená.

61.      Pokiaľ ide o tvrdenie Komisie, že povinnosť uzavrieť zmluvu má odrádzajúci účinok na poisťovne, ktoré majú svoje hlavné sídlo v inom členskom štáte ako v Taliansku, pretože svoje činnosti nemôžu obmedziť len na niektoré regióny Talianska, Talianska republika sa domnieva, že Komisia nesprávne pochopila odborné základy, na ktorých sa zakladá povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel. Povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel možno ponúkať len širokej základni poistencov. Navyše v odpovedi na tvrdenie Komisie, že povinnosť uzavrieť zmluvu bráni vzniku špecializovaných poisťovní, Talianska republika uvádza, že je nereálne očakávať, že v Taliansku vzniknú poisťovne špecializujúce sa na poskytovanie poistenia „nežiaducim“ klientom.

62.      V prípade, že Súdny dvor konštatuje, že povinnosť uzavrieť zmluvu obmedzuje slobodu usadiť sa alebo slobodu poskytovať služby, Talianska republika zastáva názor, že toto obmedzenie je primerané tomu, aby sa dosiahli ciele verejného poriadku, ochrany systému sociálneho zabezpečenia, bezpečnosti na cestách a ochrany spotrebiteľa. Povinnosť uzavrieť zmluvu umožnila Talianskej republike zvládnuť problém nepoistených vodičov, ktorý existuje v iných členských štátoch, kde poisťovne nemajú takú povinnosť. Talianska republika sa domnieva, že preukázala jednak existenciu, ako aj rozsah odmietania uzavrieť zmluvu o povinnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel zo strany poisťovní v Taliansku. V tejto súvislosti na ilustráciu uviedla prípady, keď sa od vodičov úplne bezdôvodne vybrala na poistnom suma 10 000 eur. Okrem toho poukázala aj na neustály nárast v súvislosti s vyplácaním náhrady škôd obetiam dopravných nehôd z garančného fondu a na skutočnosť, že ISVAP začal konanie pre porušenie povinnosti uzavrieť zmluvu len v malom množstve prípadov, v ktorých išlo o zjavné porušenie povinnosti.

63.      Talianska republika sa domnieva, že povinnosť uzavrieť zmluvu je primeraná. Na rozdiel od toho, čo tvrdí Komisia, nebolo by ani praktické, ani legálne, keby sa táto povinnosť obmedzila len na niektoré kategórie vodičov alebo na niektoré regióny v Taliansku, pretože by išlo o diskrimináciu a podnikateľské subjekty by to podporovalo v tom, aby svoju činnosť nevykonávali tam, kde sa táto povinnosť uplatňuje. Talianska republika ďalej zdôrazňuje, že povinnosť uzavrieť zmluvu je do značnej miery oslabená článkom 132 ods. 2 kódexu. Pokiaľ ide o alternatívne režimy, ktoré boli v iných členských štátoch zavedené s cieľom zabezpečiť pre vodičov povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, Talianska republika sa domnieva, že tieto alternatívy môžu postačovať pri riešení problémov súvisiacich so zneužívaním alkoholu a drog, ale nehodia sa na riešenie problémov v Taliansku, kde by sa odmietnutie uzavrieť zmluvu týkalo veľkej časti obyvateľstva. Okrem toho tvrdí, že v Španielsku, kde existuje verejnoprávny orgán (le Consorcio de Compensación de Seguros), ktorý priamo zasiahne v prípadoch, ak došlo k odmietnutiu poistenia vozidla, sa problém nepoistených vodičov nepodarilo odstrániť, pretože milión vozidiel je stále nepoistených, teda nepoistených je 14 % automobilov a 54 % mopedov. V roku 2004 nepoistení vodiči spôsobili v Spojenom kráľovstve 41 000 dopravných nehôd pri celkových nákladoch 750 miliónov eur. Vzhľadom na to, že právna úprava Spoločenstva nie je dostatočne jednotná, pokiaľ ide o povinnosť vodičov uzatvoriť povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, každý členský štát si môže zvoliť riešenie, ktoré najlepšie vyhovuje jeho sociálnym podmienkam.

64.      Fínska republika ako vedľajší účastník konania podporovala Taliansku republiku len v súvislosti so žalobným dôvodom, ktorý sa týkal porušenia článkov 43 ES a 49 ES. Fínska republika sa domnieva, že ak aj povinnosť uzavrieť zmluvu obmedzuje slobodu usadiť sa a slobodu poskytovať služby, táto povinnosť je opodstatnená z dôvodov verejného poriadku a ochrany spotrebiteľa. Funkciou povinnosti poisťovní uzavrieť zmluvu podľa talianskych právnych predpisov je podľa Fínskej republiky zabezpečiť, aby sa obetiam dopravných nehôd poskytla rýchla a účinná náhrada škody. Tento členský štát sa domnieva, že existuje priame prepojenie medzi povinným poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a systémom sociálneho zabezpečenia. V prípade nehôd s účasťou tretích osôb poisťovňa platí, okrem iného, aj náklady na pobyt v nemocnici a ušlý príjem.

65.      Fínska republika uvádza, že Súdny dvor vo veci Omega(16) rozhodol, že zákaz obchodného prevádzkovania zábavných hier obsahujúcich simuláciu násilných aktov proti osobám, najmä predvádzanie aktov zabíjania osôb, síce obmedzuje slobodu poskytovať služby, ale toto obmedzenie je opodstatnené z dôvodov verejného poriadku. A fortiori, potreba poskytovať ochranu osobám, ktoré utrpeli škodu pri dopravnej nehode, čo vlastne predstavuje raison d’être povinnosti vodičov uzatvoriť a povinnosti poisťovní poskytovať povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, sa zakladá na dôvodoch verejného poriadku, ktoré odôvodňujú obmedzenie slobody usadiť sa a slobody poskytovať služby. Skutočnosť, že viaceré členské štáty sa rozhodli poisťovniam túto povinnosť neuložiť, neznamená, že sporné talianske opatrenia sú neprimerané.

2.      Posúdenie

66.      V tomto konaní je nesporné, že článok 11 ods. 1 zákona č. 990(17) ukladá všetkým poisťovniam, ktoré v Taliansku poskytujú povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, povinnosť poskytovať také poistenie všetkým kategóriám poistencov vo všetkých regiónoch Talianska. Túto povinnosť majú domáce poisťovne, ako aj poisťovne, ktoré v Taliansku vykonávajú činnosť v rámci slobody usadiť sa a slobody poskytovať služby. Článok 132 ods. 2 kódexu stanovuje výnimku z povinnosti poskytovať také poistenie. Podľa tohto ustanovenia môžu poisťovne žiadať, aby sa povolenie na poskytovanie povinného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel obmedzilo na firemné automobily.

67.      Okrem toho článok 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 990(18) v podstate stanovuje, že nato, aby poisťovne zabezpečili dodržiavanie povinnosti poskytovať povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, musia svoje sadzby poistného počítať určitým spôsobom. Navyše podľa toho istého ustanovenia ISVAP‑u môže uložiť vysoké pokuty, ak zistí, že došlo k porušeniu povinnosti poskytovať toto poistenie v súvislosti s niektorými územnými oblasťami alebo konkrétnymi kategóriami poistencov. Tieto pokuty možno uložiť v rozsahu od 1 milióna do 5 miliónov eur. Článok 12d) ods. 1 zákona č. 990(19) stanovuje aj to, že v prípade porušenia povinnosti poskytnúť poistenie možno uložiť aj ďalšie pokuty. Podľa článku 12a) zákona č. 990(20) poisťovne musia svoje poistné sadzby a zmluvné podmienky sprístupniť verejnosti.

68.      Treba uviesť, že Komisia vo svojej žalobe uviedla, že ustanovenia talianskeho práva vymedzené v bodoch 66 a 67 sa bez rozdielu týkajú domácich poisťovní, ako aj poisťovní, ktoré v Taliansku vykonávajú činnosť v rámci slobody usadiť sa a slobody poskytovať služby. Vo svojej replike však Komisia tvrdila, že sporný taliansky predpis má väčší vplyv na poisťovne, ktoré v Taliansku poskytujú poistenie v rámci slobody usadiť sa a slobody poskytovať služby.(21) Podľa môjho názoru z tvrdení Komisie v tomto konaní nie je celkom jasné, či zastáva názor, že relevantné talianske predpisy platia bez rozdielu aj pre domáce poisťovne, aj pre poisťovne, ktoré v Taliansku vykonávajú činnosť v rámci slobody usadiť sa a slobody poskytovať služby, alebo či sa domnieva, že tieto právne predpisy sú voči poisťovniam uvedeným ako druhé nepriamo diskriminačné.

69.      Ukazuje sa, že Komisia, ktorá má v konaní o nesplnenie povinnosti dôkazné bremeno, nepreukázala v právom požadovanom rozsahu, že článok 11 ods. 1, článok 11 ods. 1 písm. a), článok 12a) a článok 12d) ods. 1 zákona č. 990 a následne článok 35 ods. 1, článok 131, článok 132 ods. 1, článok 132 ods. 2, článok 313, článok 314 ods. 1 a článok 314 ods. 2 kódexu nemajú rovnaký vplyv na domáce poisťovne a poisťovne, ktoré v Taliansku vykonávajú činnosť v rámci slobody usadiť sa a slobody poskytovať služby,(22) ak to skutočne mala v úmysle.

70.      Sloboda usadiť sa zakotvená v článku 43 ES, v spojení s článkom 48 ES, sa priznáva tak fyzickým osobám, štátnym príslušníkom členského štátu, ako i právnickým osobám v zmysle článku 48 ES. S výhradou stanovených výnimiek a podmienok zahŕňa právo začať a vykonávať všetky druhy samostatne zárobkových činností na území iného členského štátu, ako aj zakladanie a vedenie podnikov vytváranie obchodných zastúpení, organizačných zložiek alebo dcérskych spoločností. Článok 43 ES vyžaduje odstránenie obmedzení slobody usadiť sa. Za takéto obmedzenia treba považovať všetky opatrenia, ktoré zakazujú výkon tejto slobody, bránia mu alebo ho robia menej príťažlivým.(23)

71.      Článok 49 ES vyžaduje odstránenie obmedzení slobody poskytovať služby. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora sloboda poskytovať služby vyžaduje nielen odstránenie akejkoľvek diskriminácie voči poskytovateľovi služieb so sídlom v inom členskom štáte z dôvodu jeho štátnej príslušnosti, ale rovnako odstránenie všetkých obmedzení, dokonca aj ak sa uplatňujú bez rozdielu na vnútroštátnych poskytovateľov a poskytovateľov z iných členských štátov, pokiaľ môžu brániť činnosti poskytovateľa so sídlom v inom členskom štáte, kde legálne poskytuje obdobné služby, sťažovať ju alebo ju robiť menej atraktívnou.(24)

72.      Vzhľadom na to, že články 43 ES a 49 ES pôsobia proti akémukoľvek vnútroštátnemu opatreniu, ktoré, hoci sa uplatňuje bez diskriminácie založenej na štátnej príslušnosti, môže štátnym príslušníkom Spoločenstva brániť vo výkone základných slobôd zaručených Zmluvou alebo spôsobiť, že tento výkon sa stane menej príťažlivým, treba preskúmať, či povinnosť poistenia stanovená talianskymi právnymi predpismi(25) môže podstatnou mierou sťažovať výkon činnosti poisťovní, ktoré v Taliansku poskytujú povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel v rámci slobody usadiť sa alebo slobody poskytovať služby, alebo či ich môže od tejto činnosti odrádzať.

73.      Zastávam názor, že Komisia v tomto konaní dostatočne preukázala, že povinnosti podľa článku 11 ods. 1, článku 11 ods. 1 písm. a), článku 12a) a článku 12d) ods. 1 zákona č. 990,(26), pokiaľ ide o poskytovanie povinného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel v Taliansku, sú zárukou toho, že podnikateľské subjekty, ktoré vykonávajú svoju činnosť na tomto trhu, sa v zásade nesmú(27) zameriavať na poskytovanie takého poistenia pre konkrétne kategórie poistencov alebo pre konkrétne územné alebo dokonca jazykové talianske regióny bez toho, aby sa vystavili riziku značne vysokých pokút.

74.      Poisťovňa, ktorá je oprávnená v Taliansku poskytovať povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, musí byť v súlade so spornými talianskymi právnymi predpismi schopná poskytovať toto poistenie pre všetkých potenciálnych klientov odo dňa povolenia.

75.      Komisia podľa môjho názoru ďalej preukázala, že povinnosť poskytovať poistenie podľa talianskych právnych predpisov môže pre poisťovne znamenať dodatočnú finančnú a logistickú záťaž a podnikateľské subjekty, ktoré pôsobia v Taliansku, sú tak vystavené zvýšenému finančnému riziku. Talianska republika v tejto súvislosti vo svojich tvrdeniach uviedla, že kapitálové náklady spojené s poskytovaním povinného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel v Taliansku nie sú vyššie pre podnikateľský subjekt, ktorý pôsobí v rámci slobody usadiť a slobody poskytovať služby ako pre domáci podnikateľský subjekt.(28) Podľa môjho názoru však treba zdôrazniť, že Komisia uviedla bez toho, aby jej Talianska republika oponovala, že povinnosť poskytnúť poistenie, stanovená talianskym právom, má priamy vplyv na povinnosti poisťovne v súvislosti s jej mierou solventnosti.(29)

76.      Okrem toho sa zdá, že povinnosť poskytnúť poistenie platí bez ohľadu na ustálenú trhovú stratégiu poisťovne alebo jej špecializáciu, finančnú alebo logistickú kapacitu a skúsenosti na dotknutom trhu.

77.      Preto sa domnievam, že Komisia preukázala, že dotknuté talianske právne predpisy môžu sťažovať poisťovniam,(30) ktoré sa chcú uplatniť na trhu alebo sa zameriavajú na poskytovanie poistenia na špecializovaných trhoch, vstup na trh s povinným poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel v Taliansku.(31) Navyše zastávam názor, že Komisia preukázala, že dotknuté talianske právne predpisy môžu poisťovniam sťažovať vstup na trh s povinným poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel v Taliansku, pretože im bránia vstúpiť na trh pozvoľným alebo postupným spôsobom alebo dokonca príležitostne alebo nepravidelne.(32)

78.      Podľa môjho názoru okolnosti súvisiace s troma poisťovňami, ktoré Komisia vo svojich tvrdeniach načrtla a ktoré zostali prevažne nespochybnené zo strany Talianskej republiky, síce nepredstavujú reprezentatívnu vzorku prekážok, s ktorými sa stretli všetky poisťovne vstupujúce na trh s povinným poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, ale dokazujú, že prekážky spôsobené právnymi predpismi môžu mať určitú závažnosť a nie sú len hypotetické alebo vzdialené.(33)

79.      Výnimka podľa článku 132 ods. 2 kódexu síce môže priniesť určité zmiernenie pre niektoré poisťovne, konkrétne tie, ktoré požiadajú len o povolenie v súvislosti s firemnými autami,(34) myslím si však, že táto výnimka má len veľmi malý rozsah. Táto výnimka podľa mňa nezmenšuje obmedzenia vyplývajúce z povinnosti uzavrieť zmluvu(35), ktorým čelia napríklad poisťovne, ktoré sa chcú so svojím poistením uplatniť na inom trhu ako na trhu s firemnými autami.(36) Poisťovne totiž môžu byť v dôsledku talianskych právnych predpisov nútené v podstatnej miere zmeniť svoj existujúci model podnikania.(37)

80.      Z ustálenej judikatúry jednoznačne vyplýva, že vnútroštátne opatrenia, ktoré obmedzujú výkon základných slobôd zaručených Zmluvou, môžu byť odôvodnené, len ak spĺňajú štyri podmienky: uplatňujú sa nediskriminačným spôsobom, zodpovedajú naliehavým dôvodom všeobecného záujmu, sú schopné zaručiť splnenie cieľa, ktorý sledujú, a nejdú nad rámec toho, čo je nevyhnutné na jeho dosiahnutie.(38)

81.      V súvislosti s tým treba pripomenúť, že Komisia v tomto konaní nepreukázala, že sporné ustanovenia talianskeho práva majú odlišný vplyv na poisťovne, ktoré v Taliansku vykonávajú činnosť v rámci slobody usadiť sa alebo slobody poskytovať služby.(39) Pokiaľ ide o otázku, či tieto ustanovenia môžu byť opodstatnené z naliehavých dôvodov všeobecného záujmu, Talianska republika tvrdí, že môžu, a to z dvoch dôvodov. Po prvé povinnosť uzavrieť zmluvu je zárukou toho, že mladí vodiči alebo vodiči z niektorých regiónov Talianska môžu uzatvoriť povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel. Po druhé povinnosť poisťovní uzavrieť zmluvu je zárukou toho, že tretím osobám, ktoré utrpeli zranenie pri dopravnej nehode, sa poskytne náhrada škody a že vyplácanie náhrady škody neodčerpáva prostriedky zo systému sociálneho zabezpečenia. Talianska a Fínska republika sa domnievajú, že medzi povinnosťou vodičov uzatvoriť povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a povinnosťou poisťovní také poistenie poskytnúť existuje priamy vzťah.

82.      Pokiaľ ide o prvý dôvod, ochrana spotrebiteľa môže podľa mňa odôvodňovať zásah do slobody usadiť sa a slobody poskytovať služby.(40) Ako je uvedené v bode 77 vyššie, požiadavky kladené na poisťovne podľa článku 11 ods. 1, článku 11 ods. 1 písm. a), článku 12a) a článku 12d) ods. 1 zákona č. 990(41) v súvislosti s povinným poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, podľa mňa bránia, okrem iného, vzniku špecializovaných poisťovní v Taliansku.(42) Aj keď nedostatok alebo obmedzenie počtu tamojších špecializovaných poisťovní môže poškodzovať prinajmenšom niektorých spotrebiteľov,(43) čisto teoreticky si myslím, že potreba zabezpečiť, aby spotrebitelia povinného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel neboli neprimerane diskriminovaní z dôvodu ich veku alebo bydliska, môže odôvodňovať obmedzenia slobody usadiť sa a slobody poskytovať služby.

83.      Talianska republika, ktorá ako dôvod obmedzenia slobody usadiť sa a slobody poskytovať služby udáva ťažkosti niektorých kategórií vodičov a vodičov v južnom Taliansku, preto má povinnosť predložiť pred Súdnym dvorom dostatočné dôkazy na preukázanie, že také ťažkosti by pretrvávali alebo by sa ešte zhoršili, keby povinnosť uzavrieť zmluvu neexistovala. Talianska republika v tejto súvislosti tvrdila, že zrušenie povinnosti poisťovní uzavrieť zmluvu by malo „zničujúci“ vplyv najmä na juhu Talianska (Il Mezzogiorno). Chcel by som však poukázať na to, že Talianska republika okrem štatistických údajov, ktoré dokazujú, že aj napriek existencii všeobecnej povinnosti uzavrieť zmluvu(44) existuje v celom Taliansku všeobecný narastajúci problém dopravných nehôd s účasťou nepoistených motorových vozidiel, nepredložila takmer žiadne dôkazy, ktoré by mohli preukázať, že vodiči na juhu Talianska a mladí vodiči by čelili diskriminácii alebo rastúcej diskriminácii, keby táto povinnosť neexistovala.(45)

84.      Ak sa však uzná, že v prípade neexistencie povinnosti poisťovní uzavrieť zmluvu by existovalo riziko diskriminácie mladých vodičov a vodičov z južného Talianska, treba preskúmať, či opatrenia, ktoré Talianska republika prijala, nejdú nad rámec toho, čoho je objektívne nevyhnutné.(46)

85.      Je zjavné, že povinnosť uzavrieť zmluvu podľa článku 11 ods. 1 zákona č. 990 a následne článku 132 ods. 1 kódexu je všeobecná a platí bez ohľadu na konkrétnu kategóriu spotrebiteľov alebo ich bydlisko. Táto povinnosť sa preto zdá byť, aspoň prima facie, neprimeraná a nadmerne obmedzujúca, pretože sa zdá, že ide zjavne nad rámec toho, čo je nevyhnutné vzhľadom na sledovaný cieľ.(47)

86.      Talianska republika však v zásade tvrdí, že povinnosť uzavrieť zmluvu nie je možné obmedziť len na určité kategórie spotrebiteľov, pretože by to samo osebe viedlo k diskriminácii. Okrem toho tvrdí, že keby bola povinnosť uzavrieť zmluvu obmedzená len na niektoré talianske regióny, poisťovne by to viedlo k tomu, aby v týchto regiónoch nevykonávali svoju činnosť. Talianska republika sa tiež domnieva, že rozličné režimy, ktoré ostatné členské štáty zaviedli na riešenie problémov vodičov, ktorí nemôžu uzatvoriť povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a ktoré sú menej obmedzujúce ako povinnosť uzavrieť zmluvu, by sa v súvislosti s problémami v Taliansku ukázali ako nedostatočné.

87.      Podľa judikatúry Súdneho dvora nemožno podľa mňa vylúčiť proporcionalitu opatrení prijatých Talianskou republikou len z toho dôvodu, že ostatné členské štáty si zvolili iný systém ochrany.(48) V Taliansku môžu existovať osobitné okolnosti, ktoré hovoria proti tomu, aby bol prijatý režim uplatňovaný v ostatných členských štátoch. Vzhľadom na to, že neexistujú iné dôkazy ako nepodložené tvrdenia Talianskej republiky, nie som presvedčený o tom, že neexistuje také praktické alebo právne riešenie, ktoré by tomuto členskému štátu umožnilo obmedziť povinnosť uzavrieť zmluvu(49) len na rezidentov v určitých regiónoch Talianska alebo na určité kategórie spotrebiteľov. Domnievam sa preto, že článok 11 ods. 1, článok 11 ods. 1 písm. a), článok 12a) a článok 12d) ods. 1 zákona č. 990(50) idú nad rámec toho, čo je objektívne nevyhnutné na dosiahnutie cieľa ochrany niektorých vodičov pred diskrimináciou.

88.      Pokiaľ ide o tvrdenie Talianskej republiky, že povinnosť uzavrieť zmluvu je opodstatnená z dôvodu ochrany obetí dopravných nehôd s účasťou nepoistených vodičov, zastávam názor, že tento cieľ v zásade patrí medzi také záujmy, ktoré odôvodňujú obmedzenie slobody usadiť a slobody poskytovať služby.(51)

89.      Zastávam však názor, že Talianska republika nepreukázala svoje tvrdenie, že existuje priama súvislosť medzi neexistenciou povinnosti poisťovní poskytovať povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel všetkým potenciálnym spotrebiteľom a nárastom obetí dopravných nehôd s účasťou nepoistených motorových vozidiel. Talianska republika síce poskytla znepokojujúce číselné údaje, pokiaľ ide o ostatné členské štáty, kde neexistuje povinnosť uzavrieť zmluvu, a počet nepoistených motorových vozidiel a dopravných nehôd s ich účasťou,(52) nepreukázala však nijaký priamy vzťah medzi týmito údajmi. Talianska republika skutočne predložila značne veľký počet údajov, ktoré preukazujú výrazný nárast v počte nárokov na taliansky záručný fond a prípadov vyplácania náhrady škody z neho, a to všetko v členskom štáte, kde existuje povinnosť poisťovní uzavrieť zmluvu.(53) Zo spisu predloženého Súdnemu dvoru v tomto konaní nevyplýva, že povinnosť uzavrieť zmluvu podľa talianskeho práva(54) je primeraným prostriedkom na dosiahnutie cieľa ochrany obetí dopravných nehôd.

90.      Preto navrhujem, aby Súdny dvor určil, že Talianska republika si nesplnila svoje povinnosti podľa článkov 43 ES a 49 ES.

C –    Druhá výhrada – porušenie článkov 6, 29 a 39 smernice 92/49

1.      Tvrdenia účastníkov konania

91.      Komisia zastáva názor, že článok 11 ods. 1 písm. a), článok 12a) a článok 12d) ods. 1 zákona č. 990(55) porušujú zásadu slobodnej tvorby cien. Tvrdí, že ak Súdny dvor konštatuje, že povinnosť uzavrieť zmluvu podľa článku 11 ods. 1 zákona č. 990(56) je v rozpore s právom Spoločenstva, nevyhnutne z toho vyplýva, že článok 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 990 porušuje články 6, 29 a 39 smernice 92/49. Samotná Talianska republika tvrdila, že systém spätnej kontroly zo strany ISVAP‑u týkajúcej sa poistného bol prijatý práve preto, aby sa zabezpečilo, že povinnosť uzavrieť zmluvu sa nebude porušovať.

92.      Podľa Komisie povinnosť poisťovní počítať poistné „podľa ich vlastných technických údajov, ktoré musia byť dostatočne obsiahle a musia sa týkať aspoň päťročného hospodárskeho obdobia“, spolu s možnosťou ISVAP‑u spätne kontrolovať poistné a ukladať vysoké pokuty, porušuje zásadu slobodnej tvorby cien. Talianske právne predpisy síce nevyžadujú predchádzajúce schválenie alebo systematické oznamovanie poistného ISVAP‑u, napriek tomu však zabezpečujú, aby toto poistné zodpovedalo trhovému priemeru. Účelom talianskych právnych predpisov je vytvorenie systému regulovaného poistného a zabránenie tomu, aby poisťovne propagovali svoje služby spôsobom, ktorý považujú za vhodný, a to ohrozuje vytvorenie jednotného trhu v oblasti poisťovníctva.

93.      Talianska republika tvrdí, že jej právne predpisy nevyžadujú predchádzajúce schválenie alebo systematické oznamovanie cien poistného. Účelom pravidiel týkajúcich sa výšky poistného obsiahnutých v zákone č. 990 a v kódexe je podľa nej len zabezpečiť, aby sa povinnosť uzavrieť zmluvu neporušovala tým, že spotrebitelia budú musieť platiť prehnané ceny. Tieto pravidlá zodpovedajú štandardným technickým normám a zásadám poistnej matematiky, ktoré platia pre všetky poisťovne. Komisia sa preto mýli v tvrdení, že cieľom pravidiel v talianskom práve je zabezpečiť, aby ceny poistného zodpovedali trhovému priemeru. Poisťovne si môžu svoje sadzby podstatne zvýšiť, aby zohľadnili negatívny vývoj pri určitom počte nárokov alebo môžu prijať iné technické opatrenia, aby udržali svoju finančnú stabilitu. ISVAP zasahuje len zriedka, a to len v takých prípadoch, keď poisťovne pri stanovení sadzieb zneužívajú svoje postavenie alebo v prípade diskriminácie.

2.      Posúdenie

94.      Cieľom smernice 92/49, ktorá bola prijatá na základe článku 57 ods. 2 ES a článku 66 ES (zmenené, teraz článok 47 ods. 2 ES a článok 55 ES), je zavŕšiť vnútorný trh priameho poistenia okrem životného poistenia z pohľadu práva usadiť sa, ako aj slobody poskytovať služby, aby sa poisťovniam s hlavným sídlom v Spoločenstve uľahčilo pokrytie rizík v rámci Spoločenstva.(57) Má zabezpečiť slobodu trhu s poistnými produktmi v príslušnom sektore v rámci Spoločenstva.(58)

95.      Pokiaľ ide o články 6, 29 a 39 smernice 92/49, Súdny dvor uviedol, že normotvorca Spoločenstva zamýšľal zaručiť zásadu slobodnej tvorby cien v sektore neživotného poistenia, vrátane povinného poistenia občianskoprávnej zodpovednosti za škody spôsobené prevádzkou motorového vozidla. Táto zásada zahŕňa zákaz akéhokoľvek systému predchádzajúceho alebo systematického oznamovania a schvaľovania sadzieb poistného, ktoré poisťovňa uplatňuje v rámci svojich zmluvných vzťahov s poistencami. Jediná výnimka z tejto zásady, ktorú pripúšťa smernica 92/49, sa týka predchádzajúceho oznamovania a schvaľovania „zvýšenia sadzieb poistného“ v rámci „všeobecného systému kontroly cien“.(59)

96.      Účastníci tohto konania sa zhodujú v tom, že článok 11 ods. 1 písm. a), článok 12a) a článok 12d) ods. 1 zákona č. 990(60) nestanovujú žiadny systém predchádzajúceho alebo systematického oznamovania alebo schvaľovania sadzieb poistného v Taliansku a že ISVAP zasahuje v súvislosti s týmito sadzbami až spätne. Treba však preskúmať, či cieľom článku 11 ods. 1 písm. a), článku 12a) a článku 12d) ods. 1 zákona č. 990(61) je v skutočnosti brániť slobodnej tvorbe cien, ako je stanovená v judikatúre Súdneho dvora.

97.      Podľa môjho názoru je zjavné, že poisťovne, ktoré v Taliansku poskytujú povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel nemôžu podľa článku 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 990(62) úplne slobodne určovať výšku základného poistného. Porušenie pravidiel týkajúcich sa určovania poistného podľa článku 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 990(63) totiž môže mať za následok uloženie pokút poisťovni v rozsahu od 1 do 5 miliónov eur.(64)

98.      Myslím si však, že slobodná tvorba cien podľa smernice 92/49 má svoje obmedzenia. Poisťovne nemôžu určovať svoje poistné svojvoľne.(65) Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora nemožno hovoriť o úplnom zosúladení právnych predpisov v oblasti neživotného poistenia, ktoré vylučuje akékoľvek vnútroštátne opatrenie spôsobilé vplývať na sadzby poistného, pokiaľ normotvorca Spoločenstva v tomto smere neprejavil jednoznačnú vôľu.(66)

99.      V tomto prípade Talianska republika okrem iného jednoznačne tvrdila, že článok 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 990(67) bol prijatý s cieľom zabrániť porušovaniu povinnosti uzavrieť zmluvu podľa článku 11 ods. 1 zákona č. 990.(68)

100. Ako som už naznačil v bodoch 66 až 90, zastávam názor, že povinnosť uzavrieť zmluvu podľa článku 11 ods. 1 zákona č. 990(69) predstavuje neopodstatnené obmedzenie slobody usadiť sa a slobody poskytovať služby. Domnievam sa preto, že článok 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 990(70), ktorého účelom je predchádzať porušovaniu vadnej povinnosti uzavrieť zmluvu, predstavuje neopodstatnený zásah do zásady slobodnej tvorby cien.

101. Navrhujem preto, aby Súdny dvor určil, že Talianska republika si tým, že prijala a ponechala v platnosti právnu úpravu o výpočte poistného, ktorej účelom je predchádzať porušovaniu povinnosti uzavrieť zmluvu, nesplnila povinnosti týkajúce sa zásady slobodnej tvorby cien podľa článkov 6, 29 a 39 smernice 92/49.

D –    Tretia výhrada – Porušenie článku 9 smernice 92/49

1.      Tvrdenia účastníkov konania

102. Komisia sa domnieva, že dohľad a sankcie zo strany ISVAP‑u podľa článku 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 990 a neskôr článku 35 ods. 1 a článku 314 ods. 2 kódexu, pokiaľ ide o poisťovne, ktoré v Taliansku vykonávajú činnosť v rámci slobody usadiť sa a slobody poskytovať služby, porušuje rozdelenie právomocí medzi členským štátom pôvodu a hostiteľským členským štátom podľa článku 9 smernice 92/49.

103. Podľa piateho odôvodnenia smernice 92/49 je zásada dohľadu v členskom štáte pôvodu jedným zo základných cieľov tejto smernice a každá odchýlka od tejto zásady sa musí vykladať striktne a musí byť výslovne alebo implicitne predpokladaná v ostatných ustanoveniach smernice 92/49 alebo v ustanoveniach iných smerníc upravujúcich povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel. Okrem toho články 11 a 40 smernice 92/49 zverujú zásade dohľadu v členskom štáte pôvodu širšiu pôsobnosť. Ak ISVAP chce zasiahnuť v súvislosti s poistným, ktoré určila poisťovňa, ktorá má hlavné sídlo v inom členskom štáte, musí o porušovaní predpisov informovať orgán dohľadu v členskom štáte pôvodu a požiadať ho o prijatie potrebných opatrení.

104. Talianska republika tvrdí, že opatrenia, ktoré prijala s cieľom zabezpečiť ochranu spotrebiteľa, nemajú nijakú súvislosť s finančným dohľadom nad poisťovňami podľa článku 9 smernice 92/49. Finančný dohľad nad poisťovňami, za ktorý je zodpovedný výlučne členský štát pôvodu, sa týka skôr miery solventnosti a technických zdrojov ako ochrany spotrebiteľa.

2.      Posúdenie

105. Cieľom smernice 92/49 je „… prispievať k takému zosúladeniu, aké je zásadné, potrebné a postačujúce na dosiahnutie vzájomného uznania povolenia a uvážlivých kontrolných systémov, čím bude zaručené jediné povolenie platné v celom spoločenstve, a uplatnenie zásady dohľadu v členskom štáte pôvodu“.(71)

106. Založenie a vykonávanie činnosti poisťovne tak podlieha jedinému úradnému povoleniu, ktoré vydávajú príslušné orgány toho členského štátu, v ktorom má poisťovňa hlavné sídlo, a toto povolenie jej umožňuje uskutočňovať činnosť v celom Spoločenstve v rámci slobody usadiť sa alebo slobody poskytovať služby. Okrem toho členský štát pobočky alebo zabezpečovania služieb nemôže vyžadovať, aby poisťovne, ktoré tam chcú vykonávať poisťovaciu činnosť a ktorým už bolo udelené povolenie v ich členskom štáte pôvodu,(72) žiadali nové povolenie.(73) Navyše v dôsledku zásady povoľovania členským štátom pôvodu je podľa článku 9 smernice 92/49 tento členský štát výlučne zodpovedný za finančný dohľad nad poisťovňami. Finančný dohľad zahŕňa(74) overenie „týkajúce sa celej činnosti poisťovne, stavu solventnosti, zriadenia technických rezerv a aktív na ich pokrytie…“.(75)

107. Podľa môjho názoru zásady „jediného“ povolenia a finančného dohľadu členského štátu pôvodu stanovené v smernici 92/49 predstavujú základ uplatňovania slobody usadiť sa a slobody poskytovať služby v sektore neživotného poistenia.

108. V súlade s ustanovením článku 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 990 a neskôr článku 35 ods. 1 a článku 314 ods. 2 kódexu poisťovniam, ktoré sú oprávnené v Taliansku poskytovať povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, vrátane tých, ktoré uskutočňujú činnosť v rámci slobody usadiť sa a slobody poskytovať služby, sa nariaďuje, aby svoje poistné počítali určitým spôsobom. Porušenie stanovenej metodiky na výpočet poistného podľa článku 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 990 a neskôr článku 35 ods. 1 a článku 314 ods. 2 kódexu zo strany poisťovní môže mať za určitých okolností za následok uloženie vysokých pokút zo strany ISVAP-u. Ako už bolo uvedené v bode 99, jediným účelom článku 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 990 a neskôr článku 35 ods. 1 a článku 314 ods. 2 kódexu je predchádzať porušovaniu povinnosti uzavrieť zmluvu.

109. Rozhodnutie o poskytovaní poistenia poistencom a stanovenie poistných sadzieb sú podľa môjho názoru jadrom činnosti poisťovne a môžu ovplyvniť jej finančnú rovnováhu. Podľa pravidiel stanovených v článku 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 990(76) o výpočte poistného a v dôsledku právomoci dohľadu a disciplinárnych právomocí, ktoré ISVAP-u priznávajú, majú poisťovne zodpovednosť, pokiaľ ide o záležitosti, ktoré môžu ovplyvniť ich finančnú rovnováhu, nielen voči príslušným orgánom finančného dohľadu v ich členskom štáte podľa smernice 92/49, ale aj voči ISVAP-u.

110. Preto sa domnievam, že výhrada Komisie týkajúca sa toho, že článok 11 ods. 1 písm. a) zákona 990(77), ktorého účelom je predchádzať porušovaniu vadnej povinnosti uzavrieť zmluvu, porušuje článok 9 smernice 92/49, je dôvodná.

VII – Trovy konania

111. Podľa článku 69 ods. 2 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže Komisia navrhla zaviazať Taliansku republiku na náhradu trov konania a Talianska republika nemala úspech vo svojich dôvodoch, treba ju zaviazať na náhradu trov konania.

112. Podľa článku 69 ods. 4 rokovacieho poriadku členské štáty, ktoré vstúpili do konania ako vedľajší účastníci, znášajú svoje vlastné trovy konania.

VIII – Návrh

113. Preto navrhujem, aby Súdny dvor:

–        určil, že Talianska republika si tým, že prijala a ponechala v platnosti povinnosť poskytovať poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel pre všetky poisťovne vrátane tých, ktorých hlavné sídlo je v inom členskom štáte, ale ktoré v Taliansku vykonávajú činnosť v rámci slobody usadiť sa alebo slobody poskytovať služby, nesplnila povinnosti podľa článkov 43 ES a 49 ES,

–        určil, že Talianska republika  si tým, že prijala a ponechala v platnosti pravidlá pre výpočet poistného, účelom ktorých je predchádzať porušovaniu povinnosti uzavrieť zmluvu, v rozpore so zásadou slobodnej tvorby cien podľa článkov 6, 29 a 39 smernice Rady 92/49/EHS z 18. júna 1992 o koordinácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení týkajúcich sa priameho poistenia s výnimkou životného poistenia a o zmene a doplnení smerníc 73/239/EHS a 88/357/EHS (tretia smernica o neživotnom poistení), nesplnila svoje povinnosti podľa tejto smernice,

–        určil, že Talianska republika si tým, že prijala a ponechala v platnosti pravidlá, podľa ktorých poisťovne, ktorých hlavné sídlo je v inom členskom štáte, ale ktoré v Taliansku vykonávajú činnosť v rámci slobody usadiť sa alebo slobody poskytovať služby, počítajú svoje sadzby poistného a tým, že v rozpore so zásadou dohľadu členského štátu pôvodu podľa článku 9 smernice 92/49 ukladá sankcie za porušenie týchto pravidiel, nesplnila svoje povinnosti podľa tejto smernice,

–        zaviazal Taliansku republiku na náhradu jej vlastných trov konania a na náhradu trov konania Komisie,

–        zaviazal Fínsku republiku na náhradu jej vlastných trov konania.

1 – Jazyk prednesu: angličtina.

2 – Ú. v. ES L 228, s. 1; Mim. vyd. 06/001, s. 346.

3 – Rozsudok z 5. októbra 2004, CaixaBank France, C‑442/02, Zb. s. I‑8961.

4 – Pozri bod 30 vyššie.

5 – Pozri okrem iného rozsudky z 10. mája 2001, Komisia/Holandsko, C‑152/98, Zb. s. I‑3463, bod 23; z 15. januára 2002, Komisia/Taliansko, C‑439/99, Zb. s. I‑305, bod 10, a z 27. novembra 2003, Komisia/Fínsko, C‑185/00, Zb. s. I‑14189, bod 79.

6 – Pozri najmä rozsudok z 5. júna 2003, Komisia/Taliansko, C‑145/01, Zb. s. I‑5581, bod 17.

7 – Pozri najmä rozsudky z 28. marca 1985, Komisia/Taliansko, 274/83, Zb. s. 1077, bod 21; zo 16. septembra 1997, Komisia/Taliansko, C‑279/94, Zb. s. I‑4743, bod 15, a z 18. mája 2006, Komisia/Španielsko, C‑221/04, Zb. s. I‑4515, bod 36.

8 – Pozri bod 30 vyššie.

9 – Pozri body 18 a 19 vyššie.

10 – Rozsudky z 19. mája 1983, Verros/Parlament, 306/81, Zb. s. 1755, bod 9, a z 15. decembra 2005, Taliansko/Komisia, C‑66/02, Zb. s. I‑10901, bod 86.

11 – A neskôr článok 132 ods. 1 kódexu.

12 – A neskôr článok 35 ods. 1, článok 314 ods. 2, články 131, 313 a článok 314 ods. 1 kódexu.

13 – Už citovaná v poznámke pod čiarou 3.

14 – Ú. v. ES L 103, s. 1; Mim. vyd. 06/001, s. 10.

15 – Ú. v. ES L 8, s. 17; Mim. vyd. 06/007, s. 3.

16 – Rozsudok zo 14. októbra 2004, Omega, C‑36/02, Zb. s. I‑9609.

17 – A neskôr článok 132 ods. 1 kódexu.

18 – A neskôr článok 35 ods. 1 a článok 314 ods. 2 kódexu.

19 – A neskôr článok 314 ods. 1 kódexu.

20 – A neskôr články 131 a 313 kódexu.

21 – Pozri bod 48 vyššie.

22 – Rozsudok z 24. októbra 2004, Komisia/Grécko, C‑288/02, Zb. s. I‑10071, bod 35 a tam citovaná judikatúra.

23 – Pozri okrem iného rozsudok CaixaBank France, už citovaný v poznámke pod čiarou 3, body 9 a 11.

24 – Pozri okrem iného rozsudky z 29. novembra 2001, De Coster, C‑17/00, Zb. s. I‑9445, bod 29; z 8. septembra 2005, Mobistar a Belgacom, C‑544/03 a C‑545/03, Zb. s. I‑7723, bod 29; z 5. decembra 2006, Cipolla a i., C‑94/04 a C‑202/04, Zb. s. I‑11421, bod 56, a z 11. januára 2007, ITC, C‑208/05, Zb. s. I‑181, bod 55.

25 – A súvisiace povinnosti.

26 – A neskôr článok 35 ods. 1, článok 131, článok 132 ods. 1, článok 313, článok 314 ods. 1 a článok 314 ods. 2 kódexu.

27 – Pozri však článok 132 ods. 2 kódexu.

28 – Pozri bod 60 vyššie.

29 – Pozri bod 49 vyššie. Podľa tretieho odôvodnenia preambuly smernice Európskeho parlamentu a Rady 2002/13/ES z 5. marca 2002, ktorou sa mení a dopĺňa smernica Rady 73/239/EHS, pokiaľ ide o požiadavky na mieru solventnosti pre poisťovne v oblasti neživotného poistenia (Ú. v. ES L 77, s. 17; Mim. vyd. 06/004, s. 310), požiadavka, aby poisťovne vytvárali mieru solventnosti, ktorá bude pôsobiť ako nárazník proti nepriaznivému kolísaniu obchodnej činnosti, je dôležitým prvkom v systéme opatrného dozoru pre ochranu poistencov a poistníkov.

30 – Nemožno síce vylúčiť, že poisťovne môžu prijať „svojpomocné“ opatrenia, aby znížili skutočný vplyv dotknutých právnych predpisov, napríklad prostredníctvom propagačných materiálov určených konkrétnym kategóriám potenciálnych poistencov alebo územným alebo jazykovým regiónom, tieto opatrenia však nemenia nič na skutočnosti, že tieto podnikateľské subjekty musia podľa talianskych právnych predpisov poskytovať poistenie všetkým poistencom, ktorí ho chcú uzatvoriť, a musia dodržať požiadavky podľa talianskeho práva, aby splnili povinnosť uzatvorenia zmluvy.

31 – V rozsudku z 25. februára 2003, Komisia/Taliansko (C‑59/01, Zb. s. I‑1759), v bode 25 Súdny dvor uviedol, že „podľa devätnásteho odôvodnenia [smernice 92/49] je v záujme poistenca, aby v rámci vnútorného trhu v Spoločenstve mal k dispozícii čo najpestrejšiu škálu poistných produktov, aby si mohol vybrať ten, ktorý najviac vyhovuje jeho potrebám“.

32 – Chcel by som poznamenať, že podľa judikatúry Súdneho dvora samotný rozdiel medzi poskytovaním služieb alebo usadením sa môže spočívať v tom, či sa činnosť vykonáva na stálom a nepretržitom základe alebo na dočasnom základe. Pozri v tomto zmysle rozsudok z 30. novembra 1995, Gebhard, C‑55/94, Zb. s. I‑4165, body 21 až 26.

33 – Chcel by som tiež poznamenať, že Komisia na pojednávaní uviedla bez toho, aby to Talianska republika namietala, že ISVAP nedávno uložil nemeckej, talianskej a švajčiarskej poisťovni pokuty v rozsahu od 1 milióna do 2 miliónov eur za porušenie povinnosti uzavrieť zmluvu.

34 – Na okraj by som chcel uviesť, že prijatie článku 132 ods. 2 kódexu zo strany Talianskej republiky je prejavom toho, že vie o existencii špecializácie pri poskytovaní povinného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel.

35 – A z ustanovení talianskeho práva, ktoré boli vypracované s cieľom vykonávať túto povinnosť.

36 – Možno si napríklad predstaviť situáciu, v ktorej poisťovňa poskytuje povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel pre samostatne zárobkovo činných taxikárov.

37 – Dotknuté talianske predpisy totiž môžu ovplyvniť spôsob podnikateľskej činnosti konkrétneho subjektu.

38 – Pozri rozsudok zo 4. júla 2000, Haim, C‑424/97, Zb. s. I‑5123, bod 57.

39 – Ak to skutočne mala v úmysle. Pozri bod 69 vyššie.

40 – V súvislosti so slobodou poskytovať služby pozri rozsudky z 9. júla 1997, De Agostini, C‑34/95 až C‑36/95, Zb. s. I‑3843, bod 53; zo 6. novembra 2003, Gambelli a i., C‑243/01, Zb. s. I‑13031, bod 67, a zo 6. marca 2007, Placanica a i., C‑338/04, C‑359/04 a C‑360/04, Zb. s. I‑1891, bod 46.

41 – A neskôr článok 35 ods. 1, článok 131, článok 132 ods. 1, článok 313, článok 314 ods. 1 a článok 314 ods. 2 kódexu.

42 – Okrem oblasti firemných automobilových flotíl pozri článok 132 ods. 2 kódexu.

43 – A podľa mňa jednoznačne bráni jednému z hlavných cieľov smernice 92/49, pozri poznámku pod čiarou 31.

44 – Pozri bod 59 vyššie.

45 – Talianska republika napríklad uviedla, že v súčasnosti (pri existencii povinnosti uzavrieť zmluvu) je podiel poistného na HDP v Mezzogiorno o 2 % nižší ako celoštátny priemer a 70 % poistného pre prípad poistnej udalosti sa týka len povinného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel. Okrem toho zdôraznila prípad 45‑ročného vodiča z Neapola, ktorý mal najvyšší možný „malus“ a výška jeho ročného poistného podľa poisťovne predstavovala 10 000 eur, prípad 21‑ročného vodiča, ktorý bol držiteľom vodičského oprávnenia len dva roky, ale mal dopravnú nehodu a jeho ročné poistné predstavovalo 8 000 eur, a prípad vodiča, ktorý bol čerstvým držiteľom vodičského oprávnenia a jeho ročné poistné predstavovalo 7 000 eur.

46 – Pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. marca 2004, Komisia/Francúzsko, C‑496/01, Zb. s. I‑2351, bod 68.

47 – Pozri analogicky rozsudok z 5. júna 2007, Rosengren a i., C‑170/04, Zb. s. I‑4071, bod 51.

48 – Pozri v tomto zmysle rozsudky z 21. septembra 1999, Läärä a i., C‑124/97, Zb. s. I‑6067, bod 36; z 21. októbra 1999, Zenatti, C‑67/98, Zb. s. I‑7289, bod 34, a z 11. septembra 2003, Anomar a i., C‑6/01, Zb. s. I‑8621, bod 80.

49 – V tejto súvislosti by som chcel poznamenať, že Talianska republika uložila osobitné sankcie podľa článku 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 990 a následne článku 314 ods. 2 kódexu, pokiaľ ide o porušenie povinnosti uzavrieť poistnú zmluvu, stanovenej v článku 11 ods. 1 zákona č. 990 a následne článku 132 ods. 1 kódexu, so zreteľom na niektoré územné oblasti Talianska alebo kategórie poistencov.

50 – A článok 35 ods. 1, článok 131, článok 132 ods. 1, článok 313, článok 314 ods. 1 a článok 314 ods. 2 kódexu. Povinnosti a sankcie obsiahnuté v článku 11 ods. 1 a článku 12a) a článku 12d) ods. 1 zákona č. 990 a článku 131, článku 132 ods. 1, článku 313 a článku 314 ods. 1 kódexu sú všeobecné a uplatňujú sa bez ohľadu na územnú oblasť v Taliansku alebo kategóriu poistencov. Sankcie stanovené v článku 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 990 a článku 314 ods. 2 kódexu sa uplatňujú, pokiaľ ide o porušenie všeobecnej povinnosti uzavrieť poistnú zmluvu, stanovenej v článku 11 ods. 1 zákona č. 990 a článku 132 ods. 1 kódexu, so zreteľom na niektoré územné oblasti Talianska alebo kategórie poistencov. Ustanovenie o sankciách stanovených v článku 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 990 a následne v článku 314 ods. 2 kódexu by síce mohlo pôsobiť tak, že je v súlade s potrebou primeranosti opatrení, ale podľa mňa sa tieto ustanovenia týkajú všeobecnej povinnosti uzavrieť zmluvu podľa článku 11 ods. 1 zákona č. 990 a následne článku 132 ods. 1 kódexu a sú s ňou vnútorne prepojené. Podľa môjho názoru preto konštatácia, že Talianska republika si tým, že v článku 11 ods. 1 zákona č. 990 a v článku 132 ods. 1 kódexu zaviedla povinnosť uzavrieť zmluvu, nesplnila svoje povinnosti podľa článkov 43 ES a 49 ES, nevyhnutne platí aj vo vzťahu k článku 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 990 a článku 314 ods. 2 kódexu.

51 – Tento bod Komisia nenamietala.

52 – Pozri bod 63 vyššie.

53 – Pozri bod 59 vyššie.

54 – A predpisov prijatých na jeho vykonanie.

55 – A neskôr článok 35 ods. 1, články 131, 313, článok 314 ods. 1 a článok 314 ods. 2 kódexu.

56 – A neskôr článku 132 ods. 1 kódexu.

57 – Pozri prvé odôvodnenie preambuly smernice 92/49.

58 – Rozsudok z 25. februára 2003, Komisia/Taliansko, C‑59/01, už citovaný v poznámke pod čiarou 31, bod 26.

59 – Pozri okrem iného rozsudok zo 7. septembra 2004, Komisia/Francúzsko, C‑347/02, Zb. s. I‑7557, bod 22.

60 – A neskôr článok 35 ods. 1, články 131, 313, článok 314 ods. 1 a článok 314 ods. 2 kódexu.

61 – A neskôr článku 35 ods. 1, článkov 131, 313, článku 314 ods. 1 a článku 314 ods. 2 kódexu.

62 – A neskôr článku 35 ods. 1 a článku 314 ods. 2 kódexu.

63 – A neskôr článku 35 ods. 1 a článku 314 ods. 2 kódexu.

64 – Podľa článku 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 990 „v prípade opakovaného porušenia povinnosti možno odobrať povolenie na vykonávanie činnosti v oblasti poistenia občianskoprávnej zodpovednosti v súvislosti s prevádzkou motorových vozidiel“. Zdá sa, že toto ustanovenie nebolo prebraté do kódexu.

65 – Podľa môjho názoru by predátorské ceny a zavádzajúce alebo podvodné cenové postupy nepatrili pod články 6, 29 a 39 smernice 92/49.

66 – Pozri rozsudok zo 7. septembra 2004, Komisia/Francúzsko, C‑347/02, už citovaný v poznámke pod čiarou 59, bod 25.

67 – A neskôr článok 35 ods. 1 a článok 314 ods. 2 kódexu.

68 – A neskôr článku 132 ods. 1 kódexu.

69 – A neskôr článku 132 ods. 1 kódexu.

70 – A neskôr článok 35 ods. 1 a článok 314 ods. 2 kódexu.

71 – Pozri piate odôvodnenie smernice.

72 – Podľa článku 1c) smernice 92/49 „členský štát pôvodu znamená členský štát, v ktorom je umiestnené ústredie poisťovne kryjúcej riziko“.

73 – Pozri šieste odôvodnenie preambuly.

74 – Ale podľa môjho názoru aj iné činnosti.

75 – Pozri článok 9 smernice 92/49.

76 – A neskôr článok 35 ods. 1 a článok 314 ods. 2 kódexu.

77 – A neskôr článok 35 ods. 1 a článok 314 ods. 2 kódexu.

Full & Egal Universal Law Academy