EUR-Lex -  62007CC0378 - SK

NÁVRHY GENERÁLNEJ ADVOKÁTKY

JULIANE KOKOTT

prednesené 4. decembra 2008 1(1)

Spojené veci C‑378/07 až C‑380/07

Kyriaki Angelidaki a i.

[návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný Monomeles Protodikeio Rethymnis (Grécko)]

„Práca na dobu určitú – Smernica 1999/70/ES – Rámcová dohoda o práci na dobu určitú – Verejná služba – Individuálne pracovné zmluvy a opakovane uzatvorené pracovné zmluvy na dobu určitú – Objektívne dôvody – Opatrenia na predchádzanie zneužitiam – Rovnocenné zákonné opatrenia – Zákaz znižovania úrovne – Sankcie – Zákaz zmeny pracovných zmlúv na dobu určitú na pracovné zmluvy na dobu neurčitú – Výklad v súlade so smernicou“

I –    Úvod

1.        Súdnemu dvoru je znova predložený návrh, ktorý súvisí s komplexným sporom týkajúcim sa ochrany pracovníkov na dobu určitú zamestnaných v gréckej verejnej službe. Tentoraz však ide o problém, ktorý sa dotýka skorších rozsudkov vo veciach Adeneler(2) a Vassilakis(3) len okrajovo: týka sa otázky, či ustanovenia o práci na dobu určitú, ktoré v Grécku platia vo verejnom sektore, sú v rozpore so zákazom znižovania úrovne stanoveným právom Spoločenstva. Výklad tohto zákazu, ktorý sa v tomto návrhu požaduje od Súdneho dvora, môže mať oveľa širší význam nielen v Grécku.

2.        Predmetom sporu je najmä grécka právna úprava, na základe ktorej sa vo verejnom sektore zakazuje zmena pracovnoprávnych vzťahov na dobu určitú na pracovnoprávne vzťahy na dobu neurčitú; toto ustanovenie je v súčasnosti obsiahnuté dokonca v gréckej ústave. Vnútroštátny súd a niektorí účastníci konania pred Súdnym dvorom sa však domnievajú, že predchádzajúca grécka právna úprava bola pre pracovníkov na dobu určitú rozhodne výhodnejšia ako súčasne platná právna úprava; preto majú pochybnosti o zlučiteľnosti novej právnej úpravy s požiadavkami práva Spoločenstva, najmä so zákazom znižovania úrovne.

3.        Na účely rozhodnutia o týchto troch návrhoch na začatie prejudiciálneho konania má určitý význam aj veľmi kritizovaný rozsudok Mangold.(4) Hneď však upresním, že v tomto prípade nebudú zohrávať význam skutočnosti súvisiace so zákazom diskriminácie na základe veku, ktoré v citovanom rozsudku vyvolávajú polemiky a význam nebude mať najmä ani dogmatický základ tohto zákazu, ani jeho dosah na spory medzi súkromnými osobami.

II – Právny rámec

A –    Právna úprava Spoločenstva

4.        Právny rámec práva Spoločenstva pre túto vec predstavuje smernica Rady 1999/70/ES z 28. júna 1999 o rámcovej dohode o práci na dobu určitú, ktorú uzavreli ETUC, UNICE a CEEP(5) (ďalej len „smernica 1999/70“). Táto smernica vykonáva rámcovú dohodu o práci na dobu určitú (ďalej len „rámcová dohoda“), ktorú 18. marca 1999 uzavreli tri všeobecné medzirezortné organizácie (ETUC, CEEP a UNICE) a je pripojená v prílohe k uvedenej smernici.

5.        Rámcovú dohodu o práci na dobu určitú treba chápať ako príspevok k dosiahnutiu lepšej rovnováhy medzi pružnosťou pracovného času a bezpečnosťou pracovníkov.(6) Na jednej strane je táto rámcová dohoda založená na úvahe, že „pracovné zmluvy na dobu neurčitú predstavujú a naďalej budú predstavovať všeobecnú formu pracovnoprávneho vzťahu medzi zamestnávateľmi a zamestnancami“(7). Na druhej strane rámcová dohoda však zároveň stanovuje, že „v určitých rezortoch, povolaniach a pri niektorých činnostiach je pre pracovnoprávne vzťahy príznačné uplatňovanie pracovných zmlúv na dobu určitú, čo vyhovuje zamestnávateľom i pracovníkom“(8). Okrem toho rámcová dohoda vychádza zo všeobecnej zásady, že „objektívne zdôvodnené využívanie [uzatváranie – neoficiálny preklad] pracovných zmlúv na dobu určitú predstavuje spôsob, ako predchádzať nezákonnému počínaniu [zneužitiam – neoficiálny preklad]“(9).

6.        Doložka 1 rámcovej dohody, ktorá stanovuje jej účel, znie takto:

„Účelom tejto rámcovej dohody je:

a)      zvýšiť kvalitu práce na dobu určitú zabezpečením uplatňovania zásady nediskriminácie;

b)      vytvoriť rámec na zamedzovanie nezákonného počínania [zneužívania – neoficiálny preklad] prameniaceho z využívania opakovaného [opätovného – neoficiálny preklad] uzatvárania pracovných zmlúv a [zakladania – neoficiálny preklad] pracovnoprávnych vzťahov na dobu určitú.“

7.        Pokiaľ ide o oblasť jej pôsobnosti, doložka 2 bod 1 rámcovej dohody stanovuje, že:

„Táto dohoda sa vzťahuje na pracovníkov na dobu určitú, ktorí majú uzavretú pracovnú zmluvu alebo pracovnoprávny vzťah podľa zákona, kolektívnych dohôd alebo spôsobu, ktorý je zaužívaný v jednotlivých členských štátoch.“

8.        Doložka 3 bod 1 rámcovej dohody vymedzuje termín „pracovník na dobu určitú“, ktorý sa na účely tejto dohody vzťahuje na:

„osobu, ktorá uzavrela pracovnú zmluvu alebo pracovnoprávny vzťah priamo so zamestnávateľom a ktorých koniec platnosti je vymedzený objektívnymi podmienkami, ako napríklad určitým dátumom, splnením určitej úlohy alebo určitou udalosťou“.

9.        Doložka 5 rámcovej dohody sa týka opatrení proti nezákonnému opakovanému uzatváraniu pracovných zmlúv alebo opakovanému zakladaniu pracovnoprávnych vzťahov na dobu určitú:

„1.      V úsilí zabrániť nezákonnému konaniu [zneužívaniu – neoficiálny preklad], ku ktorému dochádza pri opakovanom [opätovnom – neoficiálny preklad] uzatváraní pracovných zmlúv alebo [opätovnom zakladaní – neoficiálny preklad] pracovnoprávnych vzťahov na dobu určitú, členské štáty po porade so sociálnymi partnermi a v súlade s vnútroštátnym právom, kolektívnymi dohodami alebo zaužívanými postupmi a/alebo sociálni partneri sú v prípade, že neexistujú ekvivalentné [rovnocenné – neoficiálny preklad] zákonné opatrenia na zamedzenie nezákonného konania [zneužívania – neoficiálny preklad], prijmú spôsobom, ktorý zohľadňuje potreby príslušných rezortov alebo kategórií pracovníkov, jedno alebo viacero z týchto opatrení:

a)      na základe objektívnych dôvodov predĺžiť platnosť takýchto pracovných zmlúv alebo pracovnoprávnych vzťahov [objektívne dôvody odôvodňujúce opätovné uzavretie takýchto pracovných zmlúv alebo opätovné založenie takýchto pracovnoprávnych vzťahov – neoficiálny preklad];

b)      určiť maximálne prípustné celkové obdobie platnosti opakovane uzatvorených pracovných zmlúv alebo [opätovne zakladaných – neoficiálny preklad] pracovnoprávnych vzťahov na dobu určitú;

c)      určiť, koľkokrát možno platnosť takýchto pracovných zmlúv alebo pracovnoprávnych vzťahov predĺžiť [koľkokrát možno opätovne uzatvoriť pracovné zmluvy alebo opätovne založiť pracovnoprávne vzťahy – neoficiálny preklad].

2.      Členské štáty po porade so sociálnymi partnermi a/alebo sociálni partneri prípadne určia, za akých podmienok sú považované za pracovné zmluvy alebo pracovnoprávne vzťahy na dobu určitú:

a)      ‚opakovane uzatvorené‘;

b)      pracovné zmluvy alebo pracovnoprávne vzťahy na dobu neurčitú.“

10.      Nakoniec doložka 8 rámcovej zmluvy s názvom „Vykonávacie ustanovenia“ stanovuje:

„1.      Členské štáty a/alebo sociálni partneri môžu prijať ustanovenia, ktoré sú pre pracovníkov výhodnejšie než ustanovenia obsiahnuté v tejto dohode.

…

3.      Vykonávanie tejto dohody neoprávňuje k znižovaniu všeobecnej úrovne ochrany poskytovanej pracovníkom, na ktorých sa táto dohoda vzťahuje.

…“

11.      Smernica 1999/70 ponecháva členským štátom možnosť, aby vymedzili pojmy použité v rámcovej dohode, ktoré v nej nie sú osobitne vymedzené, a to v súlade s vnútroštátnym právom a/alebo zaužívanými postupmi za predpokladu, že uvedené definície zodpovedajú obsahu rámcovej dohody.(10) Týmto spôsobom sa má zohľadniť situácia v každom členskom štáte a podmienky v jednotlivých rezortoch a povolaniach vrátane činností sezónnej povahy.(11)

12.      Podľa článku 2 ods. 1 smernice 1999/70, členské štáty „do 10. júla 1999 uvedú do platnosti zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia potrebné na dosiahnutie súladu s touto smernicou“ alebo zabezpečia, že najneskôr do tohto termínu „sociálni partneri prijmú potrebné opatrenia dohodou“. Podľa článku 2 ods. 2 tejto smernice sa členským štátom v prípade potreby a po porade so sociálnymi partnermi poskytuje nanajvýš ešte jeden rok na to, aby zohľadnili osobitné problémy alebo uplatňovanie kolektívnych dohôd. V prípade Grécka bola táto jednoročná lehota predĺžená do 10. júla 2002.(12)

B –    Vnútroštátne právo

13.      Pokiaľ ide o grécke právo, je potrebné uviesť jednak prezidentské dekréty prijaté na účely prebratia smernice 1999/70 a jednak článok 103 gréckej ústavy, ako aj ustanovenia zákonov č. 2190/1994, 3250/2004(13) a č. 2112/1920.

1.      Prezidentské dekréty prijaté na prebratie smernice 1999/70

14.      Prezidentský dekrét č. 81/2003(14), ktorý nadobudol účinnosť 2. apríla 2003, stanovuje „ustanovenia týkajúce sa pracovníkov zamestnaných na základe zmlúv na dobu určitú“ a v súlade s jeho článkom 2 ods. 1 bol pôvodne uplatniteľný na „pracovníkov zamestnaných na základe zmluvy alebo pracovnoprávneho vzťahu uzavretého, resp. založeného na dobu určitú“. Rozsah pôsobnosti tohto ustanovenia bol však neskôr obmedzený prezidentským dekrétom č. 180/2004(15) z 23. augusta 2004 na pracovnoprávne vzťahy v súkromnom sektore.(16)

15.      Prezidentským dekrétom č. 164/2004(17), ktorý nadobudol účinnosť 19. júla 2004, boli nakoniec prijaté osobitné ustanovenia týkajúce sa pracovníkov zamestnaných na základe zmlúv na dobu určitú vo verejnom sektore. Článok 2 ods. 1 tohto dekrétu vymedzuje oblasť ich pôsobnosti takto:

„Ustanovenia tohto dekrétu sú uplatniteľné na pracovníkov verejného sektora…, ako aj na pracovníkov obecných a mestských podnikov zamestnaných na základe pracovnej zmluvy alebo pracovnoprávneho vzťahu, keď je pracovník odmeňovaný mzdou, na dobu určitú alebo na základe zmluvy o dielo alebo akejkoľvek inej formy pracovnej zmluvy alebo pracovnoprávneho vzťahu, ktorým sa má skryť vzťah podriadenosti.“

16.      Článok 5 prezidentského dekrétu č. 164/2004 obsahuje najmä tieto ustanovenia o možnosti opätovne uzavrieť zmluvy vo verejnom sektore:

„1.      Zakázané sú zmluvy uzatvárané opätovne a plnené medzi tým istým zamestnávateľom a tým istým pracovníkom v zhodnom alebo obdobnom odbore, za zhodných alebo obdobných pracovných podmienok s časovým odstupom kratším ako tri mesiace.

2.      Uzatváranie takýchto zmlúv je výnimočne v súlade s právom, keď je odôvodnené objektívnym dôvodom. Objektívnym dôvodom je to, keď zmluvy nasledujúce po pôvodnej zmluve sú uzatvárané s cieľom pokryť osobitné potreby toho istého druhu priamo alebo nepriamo spojené s formou, charakterom alebo činnosťou podniku.

…

4.      V žiadnom prípade však nie je možné opätovne uzavrieť zmluvu viac ako trikrát po sebe s výnimkou ustanovení odseku 2 nasledujúceho článku.“

17.      Článok 6 prezidentského dekrétu č. 164/2004 obsahuje okrem iného aj ustanovenia o maximálne prípustnom období platnosti zmlúv:

„1.      Celková dĺžka zamestnania pri opakovane uzatvorených a plnených zmluvách medzi tým istým zamestnávateľom a tým istým pracovníkom v rovnakom alebo obdobnom odbore, za rovnakých alebo obdobných pracovných podmienok, nemôže presiahnuť dvadsaťštyri mesiacov nezávisle na skutočnosti, že tieto zmluvy boli uzatvorené pri uplatnení predchádzajúceho článku alebo pri uplatnení iných ustanovení platnej právnej úpravy.

2.      Celková dĺžka zamestnania presahujúca dvadsaťštyri mesiacov je povolená iba vo vzťahu k osobitným kategóriám pracovníkov stanoveným platnou právnou úpravou z dôvodu povahy alebo druhu práce, ako najmä k členom vedenia, pracovníkom prijatým v rámci osobitného výskumného programu alebo akokoľvek subvencovaného či financovaného programu, pracovníkom prijatých pre výkon prác spojených s plnením povinností vyplývajúcich z dohôd uzatvorených s medzinárodnými organizáciami.“

18.      Pokiaľ ide o následky prípadného porušenia práva, článok 7 prezidentského dekrétu č. 164/2004 stanovuje nasledujúce:

„1.      Každá zmluva uzatvorená pri porušení ustanovení článkov 5 a 6 tohto dekrétu je právne neplatná.

2.      V prípade, že neplatná zmluva bola celkom alebo čiastočne plnená, pracovníkovi budú vyplatené sumy, na ktoré mu vznikol nárok na základe tejto zmluvy, a sumy, ktoré už boli vyplatené, nemožno vymáhať späť. Pracovník má právo získať za obdobie, počas ktorého bola plnená neplatná zmluva, sumu z titulu náhrady škody, na ktorú ma nárok zodpovedajúci pracovník na dobu neurčitú v prípade ukončenia jeho zmluvy. Ak je neplatných zmlúv viac než jedna, rozhodujúce obdobie na účely vypočítania náhrady škody je celkové obdobie trvania zamestnania na základe neplatných pracovných zmlúv. Sumy vyplatené zamestnávateľom v prospech pracovníka sú účtované na ťarchu zodpovedného subjektu.

3.      Každému, kto poruší ustanovenia článkov 5 a 6 tohto dekrétu, hrozí trest odňatia slobody…. Ak je porušenie zákona zavinené, zodpovednej osobe bude uložený trest odňatia slobody až na jeden rok. Toto porušenie zákona je aj závažným disciplinárnym priestupkom.“

19.      Prechodné ustanovenia článku 11 prezidentského dekrétu č. 164/2004 stanovujú okrem iného nasledujúce:

„1.      Za podmienky, že boli uzavreté pred nadobudnutím účinnosti tohto dekrétu a že sú uplatniteľné v čase nadobudnutia jeho účinnosti, opakovane uzatvorené zmluvy v zmysle článku 5 ods. 1 prezidentského dekrétu sa odteraz menia na pracovné zmluvy na dobu neurčitú, ak sú súčasne splnené tieto podmienky:

a)      celková doba opakovane uzatvorených pracovných zmlúv je aspoň dvadsaťštyri (24) mesiacov ku dňu nadobudnutia účinnosti tohto dekrétu, nezávisle od počtu opakovane uzatvorených zmlúv, alebo po uzatvorení pôvodnej zmluvy v zmysle článku 5 ods. 1 prezidentského dekrétu sa opakovane uzatvoria aspoň tri zmluvy s celkovou dĺžkou zamestnania aspoň osemnásť (18) mesiacov počas obdobia dvadsiatich štyroch (24) mesiacov od pôvodnej zmluvy;

b)      celková dĺžka zamestnania uvedená v písmene a) musí byť splnená v tej istej organizácii, v tej istej pracovnej funkcii alebo v obdobnej pracovnej funkcii a za rovnakých alebo obdobných podmienok ako v pôvodnej zmluve…;

c)      predmetom zmluvy musia byť činnosti, ktoré sa priamo a bezprostredne vzťahujú na trvalé a dlhodobé potreby predmetnej organizácie, ako sú potreby vymedzené verejným záujmom, ktorý táto organizácia plní;

d)      celková dĺžka zamestnania vo vyššie uvedenom zmysle musí byť splnená v rámci pracovného pomeru na plný alebo čiastočný úväzok a pracovné úlohy musia byť zhodné alebo obdobné tým, ktoré sú uvedené v pôvodnej zmluve…

2.      Na účely preukázania toho, že sú splnené predpoklady uvedené v predchádzajúcom odseku 1, pracovník predloží príslušnej organizácii v prekluzívnej lehote dvoch mesiacov od nadobudnutia účinnosti tohto dekrétu žiadosť obsahujúcu údaje, z ktorých vyplýva, že uvedené predpoklady sú splnené. Subjektom príslušným posúdiť, či sú v jednotlivých prípadoch splnené predpoklady uvedené v predchádzajúcom odseku 1, je príslušná služobná rada alebo porovnateľný orgán alebo ak takýto orgán nie je, správna rada právnickej osoby, o ktorú sa jedná, alebo orgán rovnakej úrovne podľa platnej právnej úpravy. Pokiaľ ide o mestské alebo obecné podniky, príslušným orgánom je v každom prípade mestská alebo obecná rada príslušného územného orgánu, konajúca na základe správy správnej rady alebo správneho orgánu podniku. Tento príslušný orgán tiež posúdi, či sa za pracovnými alebo inými zmluvami a pracovnoprávnymi vzťahmi skrýva vzťah podriadenosti. K uvedenému posúdeniu príslušného orgánu v zmysle týchto ustanovení dôjde najneskôr do piatich mesiacov od nadobudnutia účinnosti tohto dekrétu.

3.      Posúdenia príslušných orgánov v zmysle predchádzajúceho odseku 2, pozitívne či negatívne, sú ihneď oznámené Anotato Symvoulio Epilogis Prosopikou (Vyššia rada pre výber zamestnancov), ktorá na základe týchto posúdení rozhodne do troch mesiacov od ich oznámenia.

4.      Ustanovenia tohto článku sa vzťahujú na pracovníkov verejného sektora… ako aj na pracovníkov mestských a obecných podnikov…

5.      Ustanovenia odseku 1 tohto článku sa tiež vzťahujú na zmluvy, ktorých platnosť uplynula v priebehu troch mesiacov pred nadobudnutím účinnosti tohto dekrétu; tieto zmluvy sa považujú za opakovane uzavreté zmluvy, ktoré zostávajú uplatniteľné až do nadobudnutia účinnosti tohto dekrétu. Podmienka uvedená v odseku 1 písm. a) tohto článku musí byť splnená ku dňu uplynutia účinnosti zmluvy.

…“

2.      Ďalšie ustanovenia týkajúce sa práce na dobu určitú

a)      Ustanovenia gréckej ústavy

20.      Článok 103 ods. 2 gréckej ústavy stanovuje, že:

„Nikto nemôže byť menovaný za úradníka na rozpočtové miesto, ktoré nebolo stanovené zákonom. Osobitný zákon môže stanoviť výnimočné prijatie zamestnancov na základe pracovnej zmluvy na dobu určitú podľa súkromného práva pre pokrytie nečakaných a naliehavých potrieb.“

21.      Článok 103 ods. 8 gréckej ústavy, ktorý nadobudol účinnosť 7. apríla 2001, stanovuje:

„Zákon stanoví podmienky a trvanie pracovnoprávnych vzťahov súkromného práva vo verejnom sektore a vo verejnom sektore v širšom zmysle, tak ako je definované zákonom pre jednotlivé prípady, pre obsadenie rozpočtových miest s výnimkou miest stanovených v prvom pododseku odseku 3, ako aj pre prípad dočasných, nečakaných a naliehavých potrieb stanovených v druhom pododseku odseku 2. Zákon tiež stanoví funkcie, pre ktoré možno prijať zamestnancov uvedených v predchádzajúcom pododseku. Je zakázané zákonom menovať zamestnancov uvedených v prvom pododseku do stálej štátnej služby, alebo zmeniť ich pracovné zmluvy na zmluvy na dobu neurčitú. Zákazy v tomto odseku sa vzťahujú aj na osoby, ktoré boli prijaté do zamestnania na základe zmluvy o dielo.“

b)      Zákony č. 2190/1994, 2527/1997 a 3250/2004

22.      Z článku 21 zákona č. 2190/1994(18) vyplýva, že v Grécku môžu verejnoprávne orgány a právnické osoby zamestnávať pracovníkov na základe pracovnej zmluvy podľa súkromného práva na dobu určitú na účely pokrytia sezónnych potrieb alebo iných pravidelne opakujúcich sa alebo dočasných potrieb. Dĺžka zamestnania vyššie uvedených pracovníkov nemôže presiahnuť osem mesiacov v priebehu dvanástich mesiacov. Keď sú pracovníci zamestnaní dočasne podľa účinných ustanovení, v súvislosti s naliehavými potrebami v dôsledku toho, že nie sú voľné pracovné miesta alebo je nedostatok pracovníkov, dĺžka zamestnania nemôže byť dlhšia ako štyri mesiace pre tú istú osobu. Predĺženie zmluvy alebo uzavretie novej zmluvy počas toho istého roku, ako aj premena na zmluvu na dobu neurčitú, sú neplatné.

23.      Podľa článku 1 zákona č. 3250/2004 štát, územné orgány prvého a druhého stupňa a právnické osoby verejného práva môžu prijať zamestnancov na základe pracovnej zmluvy na čiastočný úväzok na dobu určitú podľa súkromného práva na pokrytie potrieb smerujúcich k poskytnutiu služieb sociálneho charakteru v prospech občanov. Tieto prijatia do zamestnania sú zamerané výlučne na pokrytie potrieb doplnkových služieb pre občanov a nemajú žiaden vplyv na zloženie personálu vyššie uvedených subjektov. Tieto zmluvy nemožno uzavrieť na dobu presahujúcu osemnásť mesiacov. Nová pracovná zmluva s tým istým pracovníkom môže byť uzavretá po uplynutí najmenej štyroch mesiacov od uplynutia doby, na ktorú bola uzatvorená predchádzajúca zmluva. Pracovný čas každého zo zamestnancov nemôže presiahnuť dvadsať hodín týždenne.

24.      Pri zmluvách o dielo, ktoré uzatvárajú úrady a právnické osoby verejného práva, sa na základe článku 6 ods. 1 zákona č. 2527/1997 okrem iného predpokladá skutočnosť, že zhotovenie diela nezahŕňa obvyklé funkcie zamestnancov daného podniku a že ho títo zamestnanci nemôžu vykonať. Zmluva o dielo, ktorá sa týka trvalých a dlhodobých potrieb, je absolútne neplatná.

c)      Zákon č. 2112/1920

25.      Vnútroštátny súd uvádza, že pracovnoprávne vzťahy na dobu určitú môžu spadať aj do pôsobnosti zákona č. 2112/1920(19), aj keď ide o pracovníkov verejného sektora.(20) Článok 8 ods. 3 tohto zákona(21) stanovuje, že:

„Ustanovenia tohto zákona sa vzťahujú aj na pracovné zmluvy na dobu určitú, pokiaľ stanovenie tejto doby nie je odôvodnené povahou zmluvy, ale bolo stanovené pre úmyselné obídenie ustanovení tohto zákona o povinnom ukončení pracovnej zmluvy.“

26.      Vnútroštátny súd, ktorý sa odvoláva na judikatúru gréckych súdov, uvádza, že pracovná zmluva na dobu určitú sa na základe článku 8 ods. 3 zákona č. 2112/1920 považuje za pracovnú zmluvu na dobu neurčitú, ak neexistuje objektívny dôvod, ktorý by odôvodňoval jej uzavretie na dobu určitú. To isté má platiť aj v prípade uzatvorenia jednej pracovnej zmluvy na dobu určitú bez toho, aby sa nevyhnutne vyžadovalo opakované založenie viacerých pracovnoprávnych vzťahov na dobu určitú.

27.      Vnútroštátny súd okrem iného poukazuje na to, že grécky Areios Pagos(22) považuje ustanovenie článku 8 ods. 3 zákona č. 2112/1920 za rovnocenné zákonné opatrenie v zmysle doložky 5 rámcovej dohody, a to bez ohľadu na to, či ide o pracovné zmluvy na dobu určitú uzatvorené v súkromnom alebo vo verejnom sektore; článok 103 ods. 8 gréckej ústavy nebráni takémuto výkladu.(23)

28.      Z údajov v spise však vyplýva, že samotný Areios Pagos neskôr zmenil svoju judikatúru a rozhodol, že na základe zákazu podľa článku 103 ods. 8 gréckej ústavy, pracovné zmluvy uzatvorené na dobu určitú vo verejnom sektore nemožno zmeniť na pracovnoprávne vzťahy na dobu neurčitú ani vtedy, keď majú za cieľ pokryť trvalé a dlhodobé potreby.(24)

III – Skutkové okolnosti a konanie vo veci samej

29.      Každá zo žalobkýň v konaní vo veci C‑378/07 uzatvorila v roku 2005 so žalovaným územným orgánom, Normarchiaki Aftodioikisi Rethymnis(25) na ostrove Kréta, pracovnú zmluvu podľa súkromného práva. Každá z týchto zmlúv bola uzatvorená na dobu osemnástich mesiacov a žiadna z nich nebola po uplynutí lehoty svojej platnosti predĺžená ani obnovená.(26)

30.      Žalobkyňa v konaní vo veci C‑379/07 a dvaja žalobcovia v konaní vo veci C‑380/07 boli zas so žalovaným územným orgánom Dimos Geropotamou(27) na ostrove Kréta viazaní každý tromi opakovane založenými pracovnoprávnymi vzťahmi. Tieto vzťahy boli založené na zmluvách na dobu určitú, ktoré boli definované v niektorých prípadoch ako zmluvy o dielo a v iných prípadoch ako pracovné zmluvy na dobu určitú. Ako vyplýva z údajov v spise, zmluvy sa týkali obdobia medzi decembrom 2003 a decembrom 2006; po uplynutí doby ich platnosti bola v jednom prípade bezprostredne uzatvorená nová zmluva na dobu určitú, zatiaľ čo v ostatných prípadoch prešlo medzi uplynutím doby platnosti jednotlivých zmlúv a uzatvorením nových zmlúv obdobie v trvaní od najmenej jedného do dvadsiatich ôsmich dní.(28)

31.      Žalobcovia v konaniach vo všetkých troch veciach na Monomeles Protodikeio Rethymnis(29) (ďalej tiež „vnútroštátny súd“) tvrdia, že ich pracovnoprávne vzťahy boli v skutočnosti určené na pokrytie trvalých a dlhodobých potrieb a že k ich založeniu formou uzatvorenia pracovných zmlúv na dobu určitú alebo zmlúv o dielo došlo pre obídenie ustanovení zákona v oblasti pracovného práva.(30) Vyššie uvedení účastníci konania sa okrem iného odvolávajú na ustanovenie článku 8 ods. 3 zákona č. 2112/1920, ktorý sa má vykladať a uplatňovať v súlade so smernicou 1999/70, a preto sa zmluvy, ktoré uzatvorili, majú považovať za pracovné zmluvy na dobu neurčitú. Tomu nebráni článok 103 ods. 8 gréckej ústavy, pretože zákaz zmeny pracovnoprávnych vzťahov na dobu určitú na pracovnoprávne vzťahy na dobu neurčitú platný vo verejnom sektore sa týka len tých zmlúv, ktoré sú skutočne zamerané na pokrytie dočasných, nečakaných, alebo naliehavých potrieb zamestnávateľa vo verejnom sektore.

32.      Z dôvodu vyššie uvedeného žalobcovia v konaniach vo všetkých troch veciach navrhujú, aby súd určil, že so žalovaným miestnym orgánom sú viazaní pracovnými zmluvami na dobu neurčitú a aby bolo žalovanému nariadené naďalej ich zamestnávať.

IV – Prejudiciálne otázky a konanie pred Súdnym dvorom

A –    Vec C‑378/07

33.      Vo veci C‑378/07 vnútroštátny súd uznesením z 19. júla 2007 rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

1.      Majú sa doložka 5 a doložka 8 body 1 a 3 rámcovej dohody ETUC, UNICE a CEEP o práci na dobu určitú, ktorá je súčasťou smernice Rady 1999/70/ES (Ú. v. ES L 175, s. 43; Mim. vyd. 05/003, s. 368), vykladať v tom zmysle, že právo Spoločenstva nepovoľuje prijatie opatrení zo strany členského štátu (v rámci výkonu tejto rámcovej dohody):

a)      ak vo vnútroštátnom právnom poriadku existujú už pred nadobudnutím účinnosti smernice rovnocenné zákonné opatrenia v zmysle doložky 5 bodu 1 rámcovej dohody a

b)      ak opatreniami prijatými pri výkone rámcovej dohody bude vo vnútroštátnom právnom poriadku znížená všeobecná úroveň ochrany pracovníkov na dobu určitú?

2.      V prípade kladnej odpovede na prvú otázku, je zníženie ochrany stanovenej pre pracovníkov na dobu určitú, v prípade nie opakovane uzavretých a následných pracovných zmlúv na dobu určitú, ale iba jednej zmluvy, ktorej predmetom je však v skutočnosti ponuka služieb zo strany pracovníka na pokrytie nie dočasných, mimoriadnych alebo naliehavých potrieb, ale „trvalých a dlhodobých“ potrieb, spojené s výkonom uvedenej rámcovej dohody a danej smernice, a na základe toho, je toto zníženie ochrany z hľadiska práva Spoločenstva zakázané alebo povolené?

3.      V prípade kladnej odpovede na prvú otázku, ak vo vnútroštátnom právnom poriadku existuje už pred nadobudnutím účinnosti smernice 1999/70/ES rovnocenné zákonné opatrenie v zmysle doložky 5 bodu 1 rámcovej dohody ako článok 8 ods. 3 zákona č. 2112/1920, ktorý je prejednávaný vo veci samej, predstavuje prijatie zákonného opatrenia v rámci výkonu rámcovej dohody, akým je článok 11 prezidentského dekrétu č. 164/2004, ktorý je prejednávaný vo veci samej, zakázané zníženie všeobecnej úrovne ochrany pracovníkov na dobu určitú vo vnútroštátnom právnom poriadku, v zmysle doložky 8 bodov 1 a 3 rámcovej dohody,

a)      ak sú do pôsobnosti predmetného zákonného opatrenia pri výkone rámcovej dohody zahrnuté výlučne prípady opakovane uzavretých zmlúv alebo založených pracovnoprávnych vzťahov na dobu určitú a nespadajú doň prípady pracovníkov, ktorí uzatvorili (nie viaceré a následné) iba jednu pracovnú zmluvu na dobu určitú na pokrytie „trvalých a dlhodobých“ potrieb zamestnávateľa, zatiaľ čo predchádzajúce rovnocenné zákonné opatrenie sa vzťahovalo na všetky prípady pracovných zmlúv na dobu určitú vrátane prípadov, keď pracovník uzatvoril (nie viaceré a následné) iba jednu pracovnú zmluvu na dobu určitú, ktorej predmetom je ponuka služieb zo strany pracovníka na pokrytie nie dočasných, mimoriadnych alebo naliehavých potrieb, ale „trvalých a dlhodobých“ potrieb;

b)      ak predmetné zákonné opatrenie stanovuje pri výkone rámcovej dohody, ako právny následok ochrany pracovníkov na dobu určitú a predchádzania zneužívaniu v zmysle rámcovej dohody o práci na dobu určitú, vyhlásenie pracovnej zmluvy uzavretej na dobu určitú za zmluvu na dobu neurčitú s účinkom do budúcnosti (ex nunc), zatiaľ čo predchádzajúce rovnocenné zákonné opatrenia stanovujú vyhlásenie pracovných zmlúv uzatvorených na dobu určitú za zmluvy na dobu neurčitú s účinkom od okamihu ich prvotného uzatvorenia (ex tunc)?

4.      V prípade kladnej odpovede na prvú otázku, ak vo vnútroštátnom právnom poriadku existuje už pred nadobudnutím účinnosti smernice 1999/70/ES rovnocenné zákonné opatrenie v zmysle doložky 5 bodu 1 rámcovej dohody o práci na dobu určitú, ktorá je súčasťou smernice, ako článok 8 ods. 3 zákona č. 2112/1920, ktorý je predmetom sporu vo veci samej, predstavuje zakázané zníženie všeobecnej úrovne ochrany, poskytovanej vo vnútroštátnom právnom poriadku pracovníkom na dobu určitú, v zmysle doložky 8 bodov 1 a 3 rámcovej dohody, voľba gréckeho zákonodarcu, v rámci prebratia smernice do gréckeho právneho poriadku, na jednej strane ponechať mimo rámca ochrany vyššie uvedeného prezidentského dekrétu č. 164/2004 prípady zneužívania, v ktorých pracovník uzatvoril jednu pracovnú zmluvu na dobu určitú, ktorej predmetom je však v skutočnosti ponuka služieb pracovníka na pokrytie nie dočasných, mimoriadnych alebo naliehavých potrieb, ale potrieb „trvalých a dlhodobých“, a na druhej strane opomenutie gréckeho zákonodarcu prijať analogické opatrenie so zodpovedajúcim právnym účinkom, účinné a osobitné pre takýto konkrétny prípad, ktoré by dalo právny účinok ochrane pracovníkov vo vzťahu k tomuto konkrétnemu prípadu zneužívania popri všeobecnej ochrane stanovenej bežným pracovným právom gréckeho právneho poriadku pre každý prípad vykonávania práce na základe neplatnej pracovnej zmluvy, nezávisle na existencii zneužívania v zmysle rámcovej dohody, ktorá zahŕňa nárok pracovníka na vyplatenie odmeny za prácu a odstupné pri prepustení, bez ohľadu na skutočnosť, či pracoval na základe platnej alebo neplatnej pracovnej zmluvy, pri zohľadnení skutočnosti, že

a)      povinnosť vyplatiť odmenu za prácu a odstupné pri prepustení je vnútroštátnym právom stanovená pre každý prípad pracovnoprávneho vzťahu a nie je zameraná najmä na predchádzanie zneužívania v zmysle rámcovej dohody, a

b)      uplatnenie už existujúceho rovnocenného zákonného opatrenia má za právny následok definíciu (jednej) pracovnej zmluvy na dobu určitú za pracovnú zmluvu na dobu neurčitú?

5.      V prípade kladnej odpovede na predchádzajúce otázky, nesmie vnútroštátny súd pri výklade svojho vnútroštátneho práva v súlade so smernicou 1999/70/ES uplatniť ustanovenia právnych predpisov, prijatých pre vykonanie rámcovej dohody, ktoré nie sú v súlade s touto smernicou a ktoré znižujú všeobecnú úroveň ochrany poskytovanej pracovníkom na dobu určitú vo vnútroštátnom právnom poriadku, akými sú ustanovenia prezidentského dekrétu č. 164/2004, ktoré konkludentne a nepriamo, ale jasne vylučujú osobitnú ochranu v prípadoch zneužívania, keď pracovník uzatvoril jednu pracovnú zmluvu na dobu určitú, ktorej predmetom je však v skutočnosti ponuka služieb pracovníkom na pokrytie nie dočasných, mimoriadnych alebo naliehavých potrieb, ale potrieb „trvalých a dlhodobých“, a má namiesto nich uplatniť rovnocenné vnútroštátne zákonné opatrenie, existujúce pred nadobudnutím účinnosti smernice, akými sú ustanovenia článku 8 ods. 3 zákona č. 2112/1920?

6.      V prípade, že by vnútroštátny súd v konaní, ktoré sa týka práce na dobu určitú, považoval hneď od začiatku za uplatniteľné ustanovenie (v danej veci článok 8 ods. 3 zákona č. 2112/1920), ktoré predstavuje rovnocenné zákonné opatrenie v zmysle doložky 5 bodu 1 rámcovej dohody o práci na dobu určitú, ktorá tvorí súčasť smernice 1999/70/ES, a na základe tohto ustanovenia by rozhodol, že tvrdenie, podľa ktorého uzatvoreniu pracovnej zmluvy – hoci aj jednej – na dobu určitú chýbal objektívny dôvod spojený s povahou, typom alebo charakteristikami vykonávanej činnosti, má za následok vyhlásenie, že táto zmluva je zmluvou na dobu neurčitú: potom

a)      je v súlade s právom Spoločenstva výklad a uplatnenie vnútroštátneho práva zo strany vnútroštátneho súdu, podľa ktorého objektívnym dôvodom uzavretia pracovných zmlúv na dobu určitú je v každom prípade skutočnosť, že ako právny základ ich uzatvorenia bol použitý právny predpis o prijatí do zamestnania na základe pracovných zmlúv na dobu určitú pre pokrytie sociálnych potrieb sezónnych, občasných, nečakaných, mimoriadnych alebo doplnkových (v danej veci ustanovenia zákona č. 3250/2004), aj keď v skutočnosti sú pokryté potreby „trvalé a dlhodobé“;

b)      je v súlade s právom Spoločenstva výklad a uplatnenie vnútroštátneho práva zo strany vnútroštátneho súdu, podľa ktorého ustanovenie, ktoré zakazuje zmenu pracovných zmlúv uzatvorených na dobu určitú vo verejnom sektore na pracovné zmluvy na dobu neurčitú, sa má vykladať v tom zmysle, že vo verejnom sektore je absolútne a v každom prípade zakázaná zmena zmluvy alebo pracovnoprávneho vzťahu dohodnutého na dobu určitú na zmluvu alebo pracovnoprávny vzťah na dobu neurčitú, aj keď boli zneužívajúco uzatvorené na dobu určitú, to znamená, že v skutočnosti pokrývali potreby trvalé a dlhodobé, a vnútroštátny súd nemal možnosť vyhlásiť skutočnú povahu sporného pracovnoprávneho vzťahu a opraviť definíciu zmluvy na zmluvu na dobu neurčitú; alebo má byť tento zákaz obmedzený iba na pracovné zmluvy na dobu určitú, ktoré boli skutočne uzatvorené pre pokrytie potrieb dočasných, nečakaných, mimoriadnych, naliehavých alebo podobných, a nie aj na prípad, keď boli v skutočnosti uzatvorené pre pokrytie potrieb „trvalých a dlhodobých“?

B –    Vec C‑379/07

34.      Vo veci C‑379/07 vnútroštátny súd uznesením z 20. júla 2007 rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

1.      Majú sa doložka 5 a doložka 8 body 1 a 3 rámcovej dohody ETUC, UNICE a CEEP o práci na dobu určitú, ktorá je súčasťou smernice Rady 1999/70/ES (Ú. v. ES L 175, s. 43; Mim. vyd. 05/003, s. 368), vykladať v tom zmysle, že právo Spoločenstva nepovoľuje prijatie opatrení zo strany členského štátu (v rámci výkonu tejto rámcovej dohody):

a)      ak vo vnútroštátnom právnom poriadku existujú už pred nadobudnutím účinnosti smernice rovnocenné zákonné opatrenia v zmysle doložky 5 bodu 1 rámcovej dohody a

b)      ak opatreniami prijatými pri výkone rámcovej dohody bude vo vnútroštátnom právnom poriadku znížená všeobecná úroveň ochrany pracovníkov na dobu určitú?

2.      V prípade kladnej odpovede na prvú otázku, ak vo vnútroštátnom právnom poriadku existujú už pred nadobudnutím účinnosti smernice 1999/70/ES rovnocenné zákonné opatrenia v zmysle doložky 5 bodu 1 rámcovej dohody, ako článok 8 ods. 3 zákona č. 2112/1920, ktorý je prejednávaný vo veci samej, predstavuje prijatie zákonného opatrenia v rámci výkonu rámcovej dohody, akým je článok 11 prezidentského dekrétu č. 164/2004, ktorý je prejednávaný vo veci samej, zakázané zníženie všeobecnej úrovne ochrany pracovníkov na dobu určitú vo vnútroštátnom právnom poriadku, v zmysle doložky 8 bodov 1 a 3 rámcovej dohody:

a)      ak bolo prijaté po uplynutí lehoty stanovenej pre prebratie smernice 1999/70/ES, ale do rámca jeho pôsobnosti rationae temporis spadajú iba pracovné zmluvy a pracovnoprávne vzťahy na dobu určitú, ktoré boli platné do dňa nadobudnutia jej účinnosti, alebo ktorých platnosť skončila do určitého obdobia od nadobudnutia účinnosti smernice, ale po uplynutí lehoty stanovenej pre jej prebratie, zatiaľ čo už existujúce rovnocenné zákonné opatrenia nemajú rámec pôsobnosti časovo obmedzený a zahŕňajú všetky pracovné zmluvy na dobu určitú, ktoré boli uzatvorené, platné alebo ktorých platnosť skončila v dobe, keď nadobudla účinnosť smernica 1999/70/ES a v období po uplynutí lehoty pre jej prebratie;

b)      ak do rámca pôsobnosti tohto zákonného opatrenia, prijatého v rámci výkonu rámcovej dohody, spadajú iba pracovné zmluvy alebo pracovnoprávne vzťahy na dobu určitú, ktoré sú na účely uvedeného opatrenia považované za opakovane uzatvorené, ak sa kumulatívne vyžaduje, aby: i) jednotlivé zmluvy boli uzatvorené s časovým odstupom dlhším ako tri mesiace, a okrem toho, ii) aby celková doba opätovne uzatvorených pracovných zmlúv bola aspoň dvadsaťštyri mesiacov ku dňu nadobudnutia účinnosti tohto opatrenia, nezávisle od počtu opakovane uzatvorených zmlúv, alebo ak celková dĺžka zamestnania na základe týchto zmlúv bola aspoň osemnásť mesiacov počas obdobia dvadsiatich štyroch mesiacov od pôvodnej zmluvy v prípade, že okrem pôvodnej zmluvy boli opakovane uzatvorené aspoň tri pracovné zmluvy, zatiaľ čo už existujúce rovnocenné zákonné opatrenia nestanovujú tieto podmienky a zahŕňajú naopak všetky (opakovane uzatvorené) pracovné zmluvy na dobu určitú, nezávisle od minimálnej dĺžky zamestnania a minimálneho počtu opakovane uzatvorených zmlúv;

c)      ak predmetné zákonné opatrenie v rámci výkonu rámcovej dohody stanovuje ako právny následok ochrany pracovníkov na dobu určitú a ako prevenciu pred zneužitím v zmysle rámcovej dohody o zmluve na dobu určitú, definíciu pracovnej zmluvy uzavretej na dobu určitú za zmluvu na dobu neurčitú (ex nunc), zatiaľ čo už existujúce zákonné opatrenia stanovujú definíciu pracovných zmlúv uzatvorených na dobu určitú za zmluvy na dobu neurčitú s účinkom od okamihu ich prvotného uzatvorenia (ex tunc)?

3.      V prípade kladnej odpovede na prvú otázku, ak vo vnútroštátnom právnom poriadku existujú rovnocenné zákonné opatrenia v zmysle doložky 5 bodu 1 rámcovej dohody o práci na dobu určitú, už pred nadobudnutím účinnosti smernice 1999/70/ES, ako článok 8 ods. 3 zákona č. 2112/1920, ktorý je prejednávaný vo veci samej, predstavuje zakázané zníženie všeobecnej úrovne ochrany, poskytovanej pracovníkom na dobu určitú vo vnútroštátnom právnom poriadku v zmysle doložky 8 bodov 1 a 3 rámcovej dohody, prijatie zákonného opatrenia v rámci výkonu rámcovej dohody, akým je článok 7 prezidentského dekrétu č. 164/2004, o ktorom sa diskutuje vo veci samej, ak stanovuje ako jediný prostriedok ochrany pracovníkov na dobu určitú pred nezákonným konaním povinnosť zamestnávateľa vyplatiť odmenu a odstupné pri prepustení v prípade zamestnania nezákonne založeného opakovaným uzatvorením zmlúv na dobu určitú, pri zohľadnení skutočnosti, že

a)      povinnosť vyplatiť odmenu a odstupné je stanovená vnútroštátnym právom pre každý pracovnoprávny vzťah a nie je osobitne zameraná na zabránenie zneužitiu v zmysle rámcovej dohody, a

b)      uplatnenie už existujúcich rovnocenných zákonných opatrení má za právny následok definíciu opakovane uzatvorených pracovných zmlúv na dobu určitú za pracovné zmluvy na dobu neurčitú?

4.      V prípade kladnej odpovede na predchádzajúce otázky, nesmie vnútroštátny súd pri výklade svojho vnútroštátneho práva v súlade so smernicou 1999/70/ES uplatniť ustanovenia zákonného opatrenia, prijatého pre vykonanie rámcovej dohody, ktoré nie sú v súlade s touto smernicou a ktoré znižujú všeobecnú úroveň ochrany poskytovanej pracovníkom na dobu určitú vo vnútroštátnom právnom poriadku, akými sú články 7 a 11 prezidentského dekrétu č. 164/2004, a má namiesto nich uplatniť vnútroštátne zákonné opatrenia, existujúce pred nadobudnutím účinnosti smernice, akými sú ustanovenia článku 8 ods. 3 zákona č. 2112/1920?

5.      V prípade, že by vnútroštátny súd v konaní, ktoré sa týka práce na dobu určitú, považoval hneď od začiatku za uplatniteľné ustanovenie (v danej veci článok 8 ods. 3 zákona č. 2112/1920), ktoré predstavuje rovnocenné zákonné opatrenie v zmysle doložky 5 bodu 1 rámcovej dohody o práci na dobu určitú, ktorá tvorí súčasť smernice 1999/70/ES, a na základe tohto ustanovenia by rozhodol, že tvrdenie, podľa ktorého na opakované uzatvorenie pracovných zmlúv na dobu určitú chýbal objektívny dôvod spojený s povahou, typom alebo charakteristikami vykonávanej činnosti, má za následok vyhlásenie, že takéto zmluvy sú zmluvami na dobu neurčitú: potom

a)      je v súlade s právom Spoločenstva výklad a uplatnenie vnútroštátneho práva zo strany vnútroštátneho súdu, podľa ktorého objektívnym dôvodom uzavretia pracovných zmlúv na dobu určitú je v každom prípade skutočnosť, že ako právny základ ich uzatvorenia bol použitý právny predpis o prijatí do zamestnania na základe pracovných zmlúv na dobu určitú pre pokrytie potrieb sezónnych, občasných, nečakaných, mimoriadnych, aj keď v skutočnosti sú pokryté potreby „trvalé a dlhodobé“;

b)      je v súlade s právom Spoločenstva výklad a uplatnenie vnútroštátneho práva zo strany vnútroštátneho súdu, podľa ktorého ustanovenie, ktoré zakazuje zmenu pracovných zmlúv uzatvorených na dobu určitú vo verejnom sektore na pracovné zmluvy na dobu neurčitú, sa má vykladať v tom zmysle, že vo verejnom sektore je absolútne a v každom prípade zakázaná zmena zmluvy alebo pracovnoprávneho vzťahu dohodnutého na dobu určitú na zmluvu alebo pracovnoprávny vzťah na dobu neurčitú, aj keď boli zneužívajúco uzatvorené na dobu určitú, to znamená, že v skutočnosti pokrývali potreby trvalé a dlhodobé, a vnútroštátny súd nemal možnosť vyhlásiť skutočnú povahu sporného pracovnoprávneho vzťahu a opraviť definíciu zmluvy na zmluvu na dobu neurčitú; alebo má byť tento zákaz obmedzený iba na pracovné zmluvy na dobu určitú, ktoré boli skutočne uzatvorené pre pokrytie potrieb dočasných, nečakaných, mimoriadnych, naliehavých alebo podobných, a nie aj na prípad, keď boli v skutočnosti uzatvorené pre pokrytie potrieb „trvalých a dlhodobých?“

C –    Vec C‑380/07

35.      Vo veci C‑380/07 vnútroštátny súd uznesením z 23. júla 2007 rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru rovnaké prejudiciálne otázky ako vo veci C‑379/07.(31)

D –    Konanie pred Súdnym dvorom

36.      Uznesením predsedu Súdneho dvora z 12. novembra 2007 boli veci C‑378/07, C‑379/07 a C‑380/07 spojené na účely písomnej časti konania, ústnej časti konania a rozsudku.

37.      V konaní na Súdnom dvore popri účastníkoch konaní vo veciach samých predložila písomné a ústne pripomienky aj grécka vláda a Komisia Európskych spoločenstiev. Na písomnej časti konania sa ďalej zúčastnili všetci žalovaní v troch konaniach vo veciach samých a talianska vláda.

V –    Prípustnosť návrhov na začatie prejudiciálneho konania

38.      Niektorí z vyššie uvedených účastníkov vyjadrujú vo svojich pripomienkach predložených Súdnemu dvoru pochybnosti o prípustnosti položených prejudiciálnych otázok.

A –    O všeobecnom rozkole v názoroch týkajúcich sa gréckeho práva

39.      Ostrý rozkol v názoroch týkajúcich sa možnosti použitia a výkladu určitých ustanovení vnútroštátneho gréckeho práva, najmä ustanovenia článku 8 ods. 3 zákona č. 2112/1920, priviedol grécku vládu k tomu, aby spochybnila prípustnosť návrhu na začatie prejudiciálneho konania.

40.      Domnievam sa, že s týmito pochybnosťami nemožno súhlasiť. Opísanie vnútroštátneho právneho stavu, ktoré vnútroštátny súd poskytol Súdnemu dvoru vo svojich uzneseniach, je dostatočne jasné na to, aby mohol Súdny dvor primerane rozhodnúť. Súdny dvor sa pri odpovedi na položené prejudiciálne otázky musí opierať len o informácie, ktoré mu v súvislosti s vnútroštátnym právom poskytol vnútroštátny súd, pretože nie je úlohou Súdneho dvora vyjadrovať sa k výkladu vnútroštátnych ustanovení, ani posudzovať, či výklad uskutočnený vnútroštátnym súdom je správny.(32) Okolnosť, že z pripomienok predložených niektorými z vyššie uvedených účastníkov konania vyplývajú rozpory vo vzťahu k údajom týkajúcim sa právneho stavu poskytnutých vnútroštátnym súdom, nemá vplyv na prípustnosť návrhu na začatie prejudiciálneho konania.

B –    O neexistencii viacerých zmlúv na dobu určitú vo veci C‑378/07

41.      Grécka vláda a Komisia okrem iného uvádzajú, že spor vo veci C‑378/07 sa týka len jediného pracovnoprávneho vzťahu na dobu určitú, zatiaľ čo rámcová dohoda hovorí o zneužitiach, ku ktorým dochádza pri opakovanom zakladaní pracovnoprávnych vzťahov na dobu určitú. Obidve majú preto pochybnosti o tom, či na prejudiciálne otázky položené vo veci C‑378/07 alebo aspoň na niektoré z nich možno dať užitočnú odpoveď.

42.      Aj tieto pochybnosti sú neopodstatnené. Je totiž potrebné si uvedomiť, že prejudiciálne otázky vo veci C‑378/07, rovnako ako prejudiciálne otázky v ďalších dvoch veciach, boli položené so zreteľom na zákaz znižovania úrovne (doložka 8 bod 3 rámcovej dohody). Z rámcovej dohody ani zo súčasnej judikatúry Súdneho dvora nemožno s istotou vyvodiť, že tento zákaz znižovania úrovne sa má vzťahovať jedine na opakovane založené a následné pracovnoprávne vzťahy na dobu určitú. Z tohto dôvodu prejudiciálne otázky vo veci C‑378/07 v každom prípade zjavne nestrácajú význam pre riešenie sporu vo veci samej. V takom prípade je Súdny dvor povinný rozhodnúť o otázkach týkajúcich sa výkladu práva Spoločenstva, ktoré mu boli predložené.(33)

C –    O nemožnosti uplatnenia gréckeho prechodného ustanovenia (článku 11 prezidentského dekrétu č. 164/2004) vo veciach C‑379/07 a C‑380/07

43.      Nakoniec sa talianska vláda domnieva, že druhá prejudiciálna otázka vo veciach C‑379/07 a C‑380/07 má hypotetickú povahu, a preto je neprípustná. Talianska vláda na podporu tohto tvrdenia uvádza, že možnosť zmeny pracovných zmlúv na dobu určitú na pracovné zmluvy na dobu neurčitú, ktorú ponúka prechodné ustanovenie článku 11 prezidentského dekrétu č. 164/2004, nemožno použiť v sporoch, ktoré sú predmetom konaní vo veciach samých.

44.      Ani toto tvrdenie sa mi nezdá byť presvedčivé. Naozaj sa nezdá, že by sa na žalobcov v konaniach vo veciach C‑379/07 a C‑380/07 vzťahovalo prechodné ustanovenie článku 11 prezidentského dekrétu č. 164/2004. Druhá prejudiciálna otázka, ktorú vnútroštátny súd položil v obidvoch uvedených veciach, však smeruje práve k posúdeniu správnosti vylúčenia pracovníkov, akými sú žalobcovia, z oblasti pôsobnosti vyššie uvedeného prechodného ustanovenia. Treba posúdiť, či aj dotknutí žalobcovia musia mať možnosť, na základe práva Spoločenstva, využiť toto prechodné ustanovenie tak, aby ich pracovné zmluvy na dobu určitú bolo možné zmeniť na pracovné zmluvy na dobu neurčitú.

D –    Predbežný záver

45.      Z toho vyplýva, že všetky tri návrhy na začatie prejudiciálneho konania sú v celom ich rozsahu prípustné.

VI – Posúdenie prejudiciálnych otázok z vecnej stránky

46.      Predložením dlhého a podrobného zoznamu otázok chce vnútroštátny súd v podstate vedieť, či vnútroštátna právna úprava, akou je grécka právna úprava, je v súlade s rámcovou dohodou o práci na dobu určitú. Monomeles Protodikeio Rethymnis sa pýta najmä, či okolnosť, že sa prezidentský dekrét č. 164/2004, pokiaľ ide o verejný sektor, odchyľuje od predchádzajúcej vnútroštátnej právnej úpravy, a najmä od článku 8 ods. 3 zákona č. 2112/1920, ktorý stanovuje možnosť zmeny alebo prekvalifikovania pracovných zmlúv na dobu určitú na pracovné zmluvy na dobu neurčitú, je v rozpore so zákazom znižovania úrovne podľa doložky 8 bodu 3 rámcovej dohody.

47.      V tejto súvislosti je prejudiciálna otázka založená na predpoklade, že článok 8 ods. 3 zákona č. 2112/1920 bol do prebratia smernice 1999/70 ešte účinný, že sa v skutočnosti mohol uplatniť tak vo verejnom, ako aj v súkromnom sektore(34), a že na jeho základe bolo možné zmeniť alebo prekvalifikovať pracovné zmluvy na dobu určitú na pracovné zmluvy na dobu neurčitú. Tieto skutočnosti sú medzi účastníkmi konania pred Súdnym dvorom dosť sporné. Ako je však uvedené vyššie, pokiaľ ide o vnútroštátne právo, Súdny dvor sa musí opierať len o informácie, ktoré mu poskytol vnútroštátny súd.(35) Preto pri mojej odpovedi na rôzne prejudiciálne otázky vychádzam z predpokladu, že tvrdenie Monomeles Protodikeio Rethymnis je, pokiaľ ide o pôsobnosť a obsah ustanovenia článku 8 ods. 3 zákona č. 2112/1920, správne.

48.      Pre zjednodušenie navrhujem Súdnemu dvoru neodpovedať na otázky v poradí, v akom ich uvádza vnútroštátny súd, ale spojiť ich a zhrnúť podľa ich obsahu. Na úvod uvediem otázky, ktoré sa celkom všeobecne týkajú rozsahu zákazu znižovania úrovne, ako aj významu pojmu „rovnocenné zákonné opatrenia“ (pozri nižšie, časť A); potom sa budem venovať otázkam týkajúcim sa súladu vnútroštátnej právnej úpravy, akou je grécka právna úprava s rámcovou dohodou (pozri nižšie, časť B), a potom pristúpim ku skúmaniu následkov prípadného porušenia rámcovej dohody (pozri nižšie, časť C).

A –    Prejudiciálne otázky týkajúce sa rozsahu zákazu znižovania úrovne a významu pojmu „rovnocenné zákonné opatrenia“

49.      Rozsah zákazu znižovania úrovne a význam pojmu „rovnocenné zákonné opatrenia“ sú predmetom prvej a druhej otázky vo veci C‑378/07, ako aj prvej otázky vo veciach C‑379/07 a C‑380/07, ktoré budú nižšie skúmané spoločne.

1.      Miera voľnej úvahy členských štátov pri preberaní smernice v prípade, že existuje „rovnocenné zákonné opatrenie“

50.      Doložka 5 bod 1 rámcovej dohody ukladá členským štátom povinnosť zaviesť do ich vnútroštátneho poriadku určité opatrenia na predchádzanie zneužitiam, ku ktorým dochádza pri opakovanom uzatváraní pracovných zmlúv alebo opakovanom zakladaní pracovnoprávnych vzťahov na dobu určitú „v prípade, že neexistujú ekvivalentné [rovnocenné – neoficiálny preklad] zákonné opatrenia na zamedzenie nezákonného konania [zneužívania – neoficiálny preklad]“.

51.      V tejto súvislosti, vnútroštátny súd chce v podstate vedieť, akou mierou voľnej úvahy disponuje členský štát pri preberaní smernice 1999/70, ak v príslušnom vnútroštátnom právnom poriadku už existujú „rovnocenné zákonné opatrenia“. Táto otázka vychádza z predpokladu vnútroštátneho súdu, že článok 8 ods. 3 zákona č. 2112/1920 má byť považovaný za takéto rovnocenné zákonné opatrenie – sporný predpoklad, na ktorom však rozhodujúcim spôsobom spočíva celý návrh na začatie prejudiciálneho konania.

a)      Pojem rovnocenné zákonné opatrenie

52.      Rámcová dohoda nedefinuje pojem rovnocenného zákonného opatrenia. V zásade teda môže ísť o akékoľvek ustanovenie vnútroštátneho práva. Z účelu rámcovej dohody, ktorý spočíva v úsilí zabrániť zneužitiam, ku ktorým dochádza pri opakovanom uzatváraní pracovných zmlúv alebo opakovanom zakladaní pracovnoprávnych vzťahov na dobu určitú, možno odvodiť len to, že musí ísť o ustanovenie, ktoré prispieva k účinnému predchádzaniu týmto zneužitiam.(36)

53.      Na to, aby sa ustanovenie vnútroštátneho práva mohlo považovať za rovnocenné zákonné opatrenie, sa nevyžaduje, aby bolo prijaté osobitne na účely predchádzania zneužitiam a nevyžaduje sa ani to, aby sa vzťahovalo výlučne len na opakovane uzatvorené pracovné zmluvy alebo opakovane založené pracovnoprávne vzťahy na dobu určitú. Skôr postačuje to, že toto ustanovenie, vzhľadom na jeho rozsah pôsobnosti a jeho obsah, môže prinajmenšom tiež prispievať k účinnému predchádzaniu zneužívajúceho používania opakovane uzatvorených pracovných zmlúv alebo opakovane založených pracovnoprávnych vzťahov na dobu určitú.

54.      Samotná skutočnosť, že ustanovenie, akým je ustanovenie článku 8 ods. 3 zákona č. 2112/1920, nerozlišuje medzi jediným pracovnoprávnym vzťahom na dobu určitú a opakovane založenými pracovnoprávnymi vzťahmi na dobu určitú a možno ho teda zrejme použiť už pri prvom pracovnoprávnom vzťahu založenom na dobu určitú, nebráni tomu, aby mohlo byť považované za rovnocenné zákonné opatrenie v zmysle doložky 5 bodu 1 rámcovej dohody. Ako bolo vyššie uvedené, jediným rozhodujúcim kritériom je okolnosť, že ustanovenie vzhľadom na rozsah jeho pôsobnosti a jeho obsah môže prispievať k účinnému predchádzaniu zneužitiam, ku ktorým dochádza pri opakovanom uzatváraní pracovných zmlúv alebo pri opakovanom zakladaní pracovnoprávnych vzťahov na dobu určitú.

55.      Je úlohou vnútroštátnemu súdu, aby to v danom prípade posúdil. Vnútroštátny súd sa pri tomto posúdení bude musieť vysporiadať s úplne rozchádzajúcimi sa tvrdeniami uvedenými v tejto súvislosti počas konania pred Súdnym dvorom: zatiaľ čo žalobcovia v konaniach vo veciach samých uvádzajú, že možnosť zmeny alebo prekvalifikovania pracovných zmlúv na dobu určitú na pracovné zmluvy na dobu neurčitú má odstrašujúci účinok, grécka vláda popiera možnosť vzniku takéhoto účinku vo verejnom sektore a uvádza, že prípadná zmena pracovnoprávnych zmlúv predstavuje v tomto prípade finančnú záťaž pre spoločnosť a že preto – na rozdiel od súkromného sektora – by ju konkrétny zamestnávateľ nemal pocítiť.

b)      Miera voľnej úvahy členských štátov pri preberaní smernice

56.      Aj v prípade, že existujú rovnocenné zákonné opatrenia určené na predchádzanie zneužitiam, členské štáty nie sú pri preberaní smernice nijako zbavené priestoru pre voľnú úvahu. Doložku 5 bod 1 rámcovej dohody nemožno chápať v takom zmysle, že ukladá členským štátom zmraziť vnútroštátne pracovné právo v jeho stave v danom čase bez toho, aby mali možnosť neskôr ho zmeniť. Toto ustanovenie skôr len upresňuje, že členské štáty nie sú pri preberaní smernice 1999/70 povinné zaviesť nové opatrenia na predchádzanie zneužitiam, keď existujúce vnútroštátne právo umožňuje účinne týmto zneužitiam predchádzať. Je teda na posúdení členského štátu použiť na tento účel jedno alebo viaceré opatrenia vymenované v doložke 5 bode 1 rámcovej dohody, alebo aj existujúce rovnocenné zákonné opatrenia.(37)

57.      Členské štáty môžu teda aj v budúcnosti voľne prijímať opatrenia týkajúce sa práce na dobu určitú, pokiaľ tieto opatrenia budú spĺňať všetky požiadavky práva Spoločenstva. Môžu dokonca uskutočniť aj celkovú reformu pracovného práva za predpokladu, že táto reforma na jednej strane umožní účinne predchádzať zneužitiam [doložka 1 písm. b) v spojení s ustanovením doložky 5 bodu 1 rámcovej dohody] a na druhej strane, že nedôjde k porušeniu zákazu znižovania úrovne (doložka 8 bod 3 rámcovej dohody)(38), ani iných ustanovení práva Spoločenstva.(39)

c)      Predbežný záver

58.      Na záver je teda potrebné uviesť, že:

Aj keď už vnútroštátne právo obsahuje rovnocenné zákonné opatrenia, ktorých cieľom je predchádzať zneužitiam v zmysle doložky 5 bodu 1 rámcovej dohody o práci na dobu určitú, ktorá tvorí prílohu smernice 1999/70, členské štáty môžu voľne prijímať opatrenia týkajúce sa práce na dobu určitú, pokiaľ tieto opatrenia spĺňajú všetky požiadavky práva Spoločenstva.

2.      Zákaz znižovania úrovne

59.      Podľa doložky 8 bodu 3 rámcovej dohody, vykonávanie tejto dohody neoprávňuje k znižovaniu všeobecnej úrovne ochrany poskytovanej pracovníkom, na ktorých sa táto dohoda vzťahuje. Tento zákaz sa bežne nazýva zákazom znižovania úrovne.(40)

a)      Vecná pôsobnosť zákazu znižovania úrovne

60.      Najmä svojou druhou otázkou vo veci C‑378/07 sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa zákaz znižovania úrovne vzťahuje len na ochranu pracovníkov v prípade zneužívaní, ku ktorým dochádza pri používaní opakovane uzavretých a následných pracovných zmlúv na dobu určitú, alebo či sa vzťahuje aj na prípadné zníženie úrovne ochrany pracovníkov v dôsledku zneužívajúceho využívania pracovnoprávneho vzťahu na dobu určitú, ktorý je prvým alebo jediným pracovnoprávnym vzťahom. Pri tejto otázke vychádza z toho, že uzatvorenie prvej alebo jedinej pracovnej zmluvy na dobu určitú zdanlivo nespadá pod ochranu podľa prezidentského dekrétu č. 164/2004.

61.      Zákaz znižovania úrovne spočíva v zákaze znižovania všeobecnej úrovne ochrany poskytovanej pracovníkom, na ktorých sa dohoda vzťahuje, v zmysle vymedzenom v doložke 2 tejto dohody. Podľa doložky 2 bodu 1 rámcová dohoda sa vzťahuje na pracovníkov na dobu určitú, ktorí majú uzavretú pracovnú zmluvu alebo založený pracovnoprávny vzťah podľa zákona, kolektívnych dohôd alebo spôsobu, ktorý je zaužívaný v jednotlivých členských štátoch. Obmedzenie pôsobnosti v takom zmysle, že rámcová dohoda by sa mala uplatňovať len na pracovníkov s opakovane založenými pracovnoprávnymi vzťahmi na dobu určitú nevyplýva ani z bodu 1, ani z bodu 2 doložky 2. Takéto obmedzenie nevyplýva ani z vymedzenia pojmu pracovníka na dobu určitú podľa doložky 3 bodu 1 rámcovej dohody.

62.      Je pravda, že ustanovenie doložky 5 bodu 1 [v spojení s ustanovením doložky 1 písm. b)] rámcovej dohody sa obmedzuje osobitne na to, že stanovuje povinnosť členských štátov zaviesť konkrétne opatrenia na predchádzanie zneužívaniam, ku ktorým dochádza pri opakovanom uzatváraní pracovných zmlúv alebo pri opakovanom zakladaní pracovnoprávnych vzťahov na dobu určitú.(41) To však vôbec neznamená, že aj všetky ďalšie ustanovenia rámcovej dohody a najmä zákaz znižovania úrovne podľa doložky 8 bodu 3 sa týkajú výlučne len opakovane uzatvorených pracovných zmlúv alebo opakovane založených pracovnoprávnych vzťahov na dobu určitú. To možno jasne vidieť z definície vecnej a osobnej pôsobnosti rámcovej dohody v doložke 2 bode 1 a v doložke 3 bode 1.

63.      Rámec pôsobnosti rámcovej dohody vo všeobecnosti a osobitne zákazu znižovania úrovne nemôžu byť vykladané zužujúco.(42) Rámcovú dohodu treba chápať ako dohodu, ktorá je príspevkom k dosiahnutiu lepšej rovnováhy medzi pružnosťou pracovného času a bezpečnosťou pracovníkov.(43) To odráža základné ciele sociálnej politiky Spoločenstva, ktoré sú uvedené najmä v článku 136 prvom odseku ES, a to predovšetkým zlepšovanie životných a pracovných podmienok a primeranú sociálnu ochranu. Tie isté ciele sú rovnako vyhlásené v preambule Zmluvy o EÚ(44) a Zmluvy ES(45), ako aj v Charte základných sociálnych práv pracovníkov Spoločenstva(46) a v Európskej sociálnej charte.(47) Tie hovoria v prospech čo možno najširšieho výkladu zásad a zákazov obsiahnutých v rámcovej dohode.

64.      So zreteľom na vyššie uvedené zákaz znižovania úrovne sa musí uplatniť aj v takom prípade, keď sa členský štát rozhodne znížiť úroveň vlastného systému ochrany pracovníkov, ktorý bol do daného času výhodnejší, na úroveň minimálnej ochrany záväzne stanovenej rámcovou dohodou. Členský štát môže totiž znížiť existujúcu všeobecnú úroveň ochrany pracovníkov v oblasti práce na dobu určitú, len ak dodrží požiadavky vyplývajúce z doložky 8 bodu 3 rámcovej dohody.

65.      Preto ak vnútroštátne právo členského štátu poskytuje ochranu pracovníkom nielen v prípade opakovane uzavretých, resp. založených a následných pracovných zmlúv alebo pracovnoprávnych vzťahov, ale aj v prípade zneužívajúceho uzavretia prvej alebo jedinej pracovnej zmluvy alebo zneužívajúceho založenia prvého alebo jediného pracovnoprávneho vzťahu na dobu určitú, zákaz znižovania úrovne podľa doložky 8 bodu 3 rámcovej dohody sa rozšíri aj na túto ochranu.(48)

66.      Pre úplnosť treba ešte dodať, že uplatnenie doložky 8 bodu 3 rámcovej dohody sa v žiadnom prípade neobmedzuje len na prípady znižovania úrovne ochrany poskytovanej pracovníkom v súvislosti s „rovnocennými zákonnými opatreniami“ v zmysle doložky 5 bodu 1 rámcovej dohody. Aj keď sa zdá, že vnútroštátny súd a niektorí účastníci konania pred Súdnym dvorom takúto súvislosť predpokladajú, znenie ustanovenia doložky 8 bodu 3, ani jeho účel, ani obsah nenasvedčujú tomu, že by v skutočnosti išlo o takéto obmedzenie rozsahu jeho vecnej pôsobnosti. Úroveň ochrany pracovníkov na dobu určitú upravená vnútroštátnym právom môže byť totiž ako celok posudzovaná so zreteľom na kritérium zákazu znižovania úrovne bez ohľadu na to, či je úroveň tejto ochrany vyššia alebo nižšia v porovnaní s úrovňou, aká sa vyžaduje v prípade použitia rovnocenného zákonného opatrenia na predchádzanie zneužitiam v zmysle doložky 5 bodu 1.

b)      Rozsah zákazu znižovania úrovne

67.      Oproti širokému rozsahu vecnej pôsobnosti doložky 8 bodu 3 rámcovej dohody, ako bolo vyššie popísané(49), toto ustanovenie je z hľadiska jeho obsahovej stránky relatívne skromné. Zákaz znižovania úrovne sa, pokiaľ ide o jeho obsah, totiž obmedzuje iba na stanovenie toho, že vykonávanie rámcovej dohody nemôže oprávňovať k znižovaniu všeobecnej úrovne ochrany poskytovanej pracovníkom. Z toho vyplývajú dva dôsledky.

68.      Po prvé zníženie úrovne garantovanej ochrany pracovníkov v oblasti zmlúv na dobu určitú naopak nie je ako také rámcovou dohodou zakázané; takéto zníženie úrovne ochrany je naopak dovolené, ak vôbec nesúvisí s vykonávaním uvedenej rámcovej dohody.(50) Zákaz znižovania úrovne podľa doložky 8 bodu 3 sa teda nemá považovať za doložku stand-still, ktorá by absolútne zakazovala zníženie úrovne ochrany, ktorá existuje vo vnútroštátnom práve v čase prebratia smernice 1999/70. Členské štáty a sociálni partneri môžu naďalej vo forme zákona alebo kolektívnej zmluvy prijímať vlastné opatrenia týkajúce sa právnej úpravy práce na dobu určitú; ibaže tieto opatrenia musia byť prijaté nezávisle od vykonávania rámcovej dohody, transparentným spôsobom a samozrejme nemôžu mať za následok porušenie iných ustanovení práva Spoločenstva, najmä zníženie minimálnej úrovne ochrany sledovanej rámcovou dohodou.(51)

69.      Po druhé zákaz znižovania úrovne podľa doložky 8 bodu 3 rámcovej dohody sa vzťahuje výlučne len na znižovanie všeobecnej úrovne ochrany poskytovanej pracovníkom v oblasti práce na dobu určitú. Zákaz znižovania úrovne teda nebráni zrušeniu alebo oslabeniu osobitného opatrenia určeného na ochranu pracovníkov, pokiaľ tým nedôjde k celkovému zníženiu úrovne ochrany poskytovanej pracovníkom. Nemožno vylúčiť, že opatrenie, ktorým dochádza k zníženiu úrovne ochrany pracovníkov, má v porovnaní so všeobecnou úrovňou ochrany len zanedbateľný význam alebo, že sa toto opatrenie použije spolu s inými opatreniami určenými na zlepšenie úrovne ochrany pracovníkov, ktoré jeho účinok vyvážia tak, že celkove nedochádza k zníženiu všeobecnej úrovne ochrany.

70.      Ak sa použijú tieto úvahy v prípade, ako je tento, možno sa domnievať nasledujúce.

71.      Na základe dostupných informácií týkajúcich sa vnútroštátnej právnej úpravy nemožno s istotou určiť, či zrušenie článku 8 ods. 3 zákona č. 2112/1920, na ktorom spočívajú tvrdenia vnútroštátneho súdu, malo vplyv na verejný sektor už pred prebratím smernice 1999/70, alebo až odo dňa uplynutia lehoty na jej prebratie. Je však isté, že zákaz zmeny pracovných zmlúv na dobu určitú na pracovné zmluvy na dobu neurčitú vo verejnom sektore stanovoval v Grécku už zákon č. 2190/1994.(52) Táto okolnosť vedie k záveru, že predpoklady na zrušenie článku 8 ods. 3 zákona č. 2112/1920 vo verejnom sektore v každom prípade vznikli oveľa skôr, ako nadobudla účinnosť smernica 1999/70, takže toto zrušenie vyplývalo z nezávislého rozhodnutia gréckeho zákonodarcu a nesúviselo s prebratím smernice 1999/70.

72.      V každom prípade však zrušenie článku 8 ods. 3 zákona č. 2112/1920 môže byť v rozpore so zákazom znižovania úrovne len vtedy, ak by malo taký význam, že by došlo k zníženiu všeobecnej úrovne ochrany poskytovanej pracovníkom v oblasti práce na dobu určitú. Posúdenie tohto hľadiska prináleží vnútroštátnemu súdu. Vnútroštátny súd si v tejto súvislosti bude musieť položiť tiež otázku, či dosah zrušenia článku 8 ods. 3 zákona č. 2112/1920 bol vyvážený inými opatreniami určenými na zlepšenie ochrany poskytovanej pracovníkom.(53)

73.      V tejto súvislosti je irelevantné, že k niektorým zo zmien a doplnení gréckeho práva, ktorých dosah je medzi účastníkmi konania pred Súdnym dvorom sporný, a najmä zavedenie nového článku 103 ods. 8 gréckej ústavy, došlo počas lehoty na prebratie smernice 1999/70.(54) Aj keď je pravdou, že členské štáty sa musia počas lehoty na prebratie smernice zdržať prijímania opatrení, ktoré by mohli vážne ohroziť uskutočnenie cieľa stanoveného danou smernicou(55), z tohto všeobecného zákazu vážne ohroziť uskutočnenie cieľa smerníc sa však nedajú vyvodiť prísnejšie požiadavky, akými sú požiadavky vyplývajúce z osobitných ustanovení obsiahnutých v samotnej rámcovej dohode a najmä zo zákazu znižovania úrovne.

c)      Predbežný záver

74.      Ako predbežný záver je teda možné stanoviť:

Pôsobnosť zákazu znižovania úrovne podľa doložky 8 bodu 3 rámcovej dohody o práci na dobu určitú nie je obmedzená len na ochranu pracovníkov pred zneužitiami, ku ktorým dochádza pri opakovanom uzatváraní pracovných zmlúv alebo pri opakovanom zakladaní pracovnoprávnych vzťahov na dobu určitú. Na vnútroštátne ustanovenie, ktoré spočíva len v zrušení alebo oslabení osobitného opatrenia určeného na ochranu pracovníkov, sa nevzťahuje zákaz podľa doložky 8 bodu 3 rámcovej dohody, ibaže by tým došlo k zníženiu všeobecnej úrovne ochrany poskytovanej pracovníkom na dobu určitú.

B –    Prejudiciálne otázky týkajúce sa súladu vnútroštátnej právnej úpravy, akou je grécka vnútroštátna právna úprava, s rámcovou dohodou

75.      Prejudiciálne otázky, ktoré budú analyzované nižšie (tretia, štvrtá a šiesta otázka vo veci C‑378/07, ako aj druhá, tretia a piata otázka vo veciach C‑379/07 a C‑380/07), sa týkajú konkrétne súladu právnej úpravy, akou je právna úprava obsiahnutá v prezidentskom dekréte č. 164/2004, s rámcovou dohodou.

1.      Zákaz znižovania úrovne vo vzťahu k sankciám za zneužívajúce používanie pracovnoprávnych vzťahov na dobu určitú

76.      Treťou a štvrtou otázkou vo veci C‑378/07, ako aj druhou a treťou otázkou vo veciach C‑379/07 a C‑380/07, chce vnútroštátny súd v podstate vedieť, či legislatívna zmena, k akej došlo v Grécku vo verejnom sektore, je v rozpore so zákazom znižovania úrovne podľa doložky 8 bodu 3 rámcovej dohody. Vnútroštátny súd sa tým snaží porovnať úroveň ochrany pracovníkov vyplývajúcu z uplatnenia dekrétu č. 164/2004 s úrovňou, ktorá vyplýva z uplatnenia článku 8 ods. 3 zákona č. 2112/1920.

77.      V konečnom dôsledku ide o posúdenie toho, či grécky zákonodarca porušil zákaz znižovania úrovne tým, že vo verejnom sektore zrušil pôvodne stanovenú možnosť prekvalifikovať pracovné zmluvy na dobu určitú na pracovné zmluvy na dobu neurčitú s účinkom od okamihu ich prvotného uzatvorenia (ex tunc), alebo teda, že túto možnosť ponechal – pre staré zmluvy – len za veľmi obmedzujúcich podmienok a len s účinkom do budúcnosti (ex nunc) (články 5 až 7 a 11 prezidentského dekrétu č. 164/2004). Navyše vo veci C‑378/07 je osobitne položená otázka, či zákaz znižovania úrovne mohol brániť gréckemu zákonodarcovi, aby prípady uzatvárania prvej alebo jedinej zmluvy na dobu určitú úplne ponechal mimo rámca ochrany prezidentského dekrétu č. 164/2004.

78.      Súdny dvor nemôže o tejto otázke rozhodnúť s konečnou platnosťou, pretože toto rozhodnutie si vyžaduje výklad vnútroštátneho práva, na čo je príslušný len vnútroštátny súd.(56) Súdny dvor však môže vnútroštátnemu súdu poskytnúť všetky potrebné informácie týkajúce sa výkladu a uplatňovania ustanovenia Spoločenstva o zákaze znižovania úrovne a iných ustanovení rámcovej dohody.(57)

79.      Na úvod treba zdôrazniť, že sporné zmeny, ktoré do gréckeho práva zaviedol prezidentský dekrét č. 164/2004, sa týkajú len jedného osobitného opatrenia určeného na ochranu pracovníkov na dobu určitú, to znamená možnosti zmeny alebo prekvalifikovania pracovných zmlúv na dobu určitú na zmluvy na dobu neurčitú.

80.      Ako je uvedené vyššie(58), o znižovaní úrovne v zmysle doložky 8 bodu 3 rámcovej dohody možno hovoriť len vtedy, keď v dôsledku zmeny uplatniteľných ustanovení dochádza k zníženiu všeobecnej úrovne ochrany poskytovanej pracovníkom v oblasti práce na dobu určitú. Zákaz znižovania úrovne naopak nebráni zrušeniu alebo oslabeniu osobitného opatrenia určeného na ochranu pracovníkov, ibaže by tým došlo k celkovému zníženiu úrovne ochrany pracovníkov.

81.      Je zjavné, že prezidentský dekrét č. 164/2004 zásadným spôsobom obmedzuje vo verejnom sektore možnosť zmeny pracovných zmlúv na dobu určitú na zmluvy na dobu neurčitú a že dokonca túto možnosť do budúcnosti úplne ruší. Vnútroštátny súd okrem iného uvádza, že v danom čase neexistujú iné sankcie za zneužívania, rovnocenné prekvalifikovaniu zmlúv. Vnútroštátny súd sa predovšetkým domnieva, že vyplatenie odmeny za prácu a odstupného pri prepustení (článok 7 prezidentského dekrétu č. 164/2004) platí bez ohľadu na existenciu prípadného zneužívania, a teda nie je osobitnou sankciou za zneužitia. V tejto súvislosti žalobcovia v konaniach vo veciach samých na doplnenie poukazujú okrem iného na to, že aj ukladanie trestných a disciplinárnych sankcií osobám zodpovedným za zneužitia, nemá v Grécku skoro žiadny praktický význam.

82.      So zreteľom na tieto skutočnosti sa javí možný taký záver, že sankcie za zneužívajúce využívanie práce na dobu určitú v rámci verejnej služby, obsiahnuté vo vnútroštátnom práve od nadobudnutia účinnosti prezidentského dekrétu č. 164/2004, sú menej účinné ako sankcie, ktoré podľa údajov vnútroštátneho súdu obsahovala predchádzajúca právna úprava.

83.      To však nemusí nevyhnutne znamenať zníženie všeobecnej úrovne ochrany pracovníkov v zmysle stanovenom v doložke 8 bode 3 rámcovej dohody v oblasti práce na dobu určitú.

84.      Na jednej strane sa totiž reforma, ktorá bola v Grécku uskutočnená prezidentským dekrétom č. 164/2004, netýka pracovníkov na dobu určitú vo všeobecnosti, ale len jednej osobitnej skupiny týchto pracovníkov, a to hlavne pracovníkov na dobu určitú v gréckom verejnom sektore. Pokiaľ ide o postavenie prvých alebo jediných pracovných zmlúv na dobu určitú mimo rámca ochrany prezidentského dekrétu č. 164/2004, ktoré je prejednávané vo veci C‑378/07, treba uviesť, že toto opatrenie sa týka len určitej kategórie pracovníkov na dobu určitú vo verejnom sektore. Už len tieto skutočnosti nasvedčujú tomu, že nedošlo k zníženiu všeobecnej úrovne ochrany poskytovanej pracovníkom na dobu určitú.

85.      Na druhej strane oslabenie sankcií obsiahnutých vo vnútroštátnom práve môže byť vyvážené prijatím nových preventívnych opatrení v zmysle doložky 5 bodu 1 rámcovej dohody. Prezidentský dekrét č. 164/2004 totiž svojimi článkami 5 a 6 zavádza rôzne nové opatrenia na predchádzanie zneužívaniam, ku ktorým dochádza pri využívaní práce na dobu určitú vo verejnom sektore: predpoklad objektívneho dôvodu, stanovenie maximálnej prípustnej doby trvania opakovane uzatvorených pracovných zmlúv alebo opakovane založených pracovnoprávnych vzťahov, ako aj stanovenie obmedzenia počtu predĺžení platnosti takýchto zmlúv alebo vzťahov.

86.      V rámci takejto reformy právnej úpravy dochádza k presunu priorít z postihovania zneužití na ich predchádzanie, ktoré nevyvoláva nevyhnutne zníženie všeobecnej úrovne ochrany poskytovanej pracovníkom v zmysle doložky 8 bodu 3 rámcovej dohody. Nakoniec aj európski sociálni partneri kladú v rámcovej dohode dôraz na predchádzanie zneužitiam, osobitne so zreteľom na opakovane uzatvárané pracovné zmluvy alebo opakovane zakladané pracovnoprávne vzťahy na dobu určitú. To vyplýva okrem iného aj zo znenia doložky 1 písm. b), kde sa hovorí o vytvorení rámca, ktorým by sa predišlo zneužitiam, ku ktorým dochádza pri opakovanom uzatváraní pracovných zmlúv alebo opakovanom zakladaní pracovnoprávnych vzťahov na dobu určitú.

87.      Z doložky 5 rámcovej dohody tiež vyplýva, že z pohľadu práva Spoločenstva sa venuje pozornosť najmä predchádzaniu zneužitiam: členské štáty sú na základe doložky 5 bodu 1 povinné prijať jedno alebo viacero z opatrení uvedených v tomto ustanovení, pokiaľ ich vnútroštátne poriadky neobsahujú rovnocenné zákonné opatrenia na predchádzanie zneužitiam. Naproti tomu neexistujú záväzne stanovené osobitné sankcie za zneužívania. Rozhodnutie sa pre samotnú sankciu spočívajúcu v zmene pracovných zmlúv alebo pracovnoprávnych vzťahov na dobu určitú na pracovné zmluvy alebo pracovnoprávne vzťahy na dobu neurčitú, ktorá je výslovne uvedená v doložke 5 bode 2 písm. b) rámcovej dohody, sa z dôvodu vloženého výrazu „prípadne“ ponecháva na voľnú úvahu členských štátov: preto môže vnútroštátne právo určiť takúto sankciu, alebo aj iné sankcie, avšak len za podmienky, že všetky tieto opatrenia na predchádzanie a prípadne na postihovanie zneužívaní budú účinné.(59)

88.      Vzhľadom na tieto skutočnosti zastávam názor, že v prípade, akým je tento, sa nedá nevyhnutne hovoriť o znížení všeobecnej úrovne ochrany poskytovanej pracovníkom na dobu určitú v zmysle doložky 8 bodu 3 rámcovej dohody.

89.      Každá jednotlivá zmena týkajúca sa ochrany pracovníkov v oblasti práce na dobu určitú musí byť však nezávisle od dodržania zákazu znižovania úrovne v súlade s inými ustanoveniami rámcovej dohody, ako aj s ostatnými ustanoveniami práva Spoločenstva. Z toho dôvodu, aj keď v dôsledku prezidentského dekrétu č. 164/2004 nebola znížená všeobecná úroveň ochrany poskytovanej pracovníkom na dobu určitú v zmysle doložky 8 bodu 3 rámcovej dohody, oslabenie sankcií za zneužitia súvisiace s prácou na dobu určitú, ku ktorému došlo na základe vyššie uvedeného prezidentského dekrétu, nesmie mať v žiadnom prípade za následok zníženie úrovne ochrany pracovníkov na dobu určitú pod minimálne prípustnú úroveň stanovenú právom Spoločenstva.

90.      Aj keď rámcová dohoda vo svojej doložke 5, ako bolo vyššie uvedené, kladie dôraz na predchádzanie zneužitiam, členským štátom v každom prípade zostáva povinnosť, aby pre prípady skutočne zisteného zneužitia stanovili primerané sankcie.(60) Za týchto okolností, či už prislúcha členským štátom, alebo sociálnym partnerom zaviesť a vymedziť sankcie, ktoré sa majú použiť(61), v každom prípade musí byť zaručené, že porušenia práva Spoločenstva budú po vecnej a procesnej stránke potrestané podobným spôsobom, aký za porušenia, ktoré sú z hľadiska povahy a významu podobné, stanovuje vnútroštátne právo, a že táto sankcia bude v každom prípade účinná, primeraná a odstrašujúca.(62)

91.      Pokiaľ by predsa len došlo k takémuto zneužitiu, opatrenie predstavujúce účinné a porovnateľné záruky ochrany pracovníkov musí byť uplatniteľné s cieľom uložiť náležitú sankciu za toto zneužitie a odstrániť následky porušenia práva Spoločenstva.(63) V tejto súvislosti z rámcovej dohody a najmä z doložky 5 bodu 2 písm. b) tejto dohody možno vyvodiť len to, že zmena pracovných zmlúv alebo pracovnoprávnych vzťahov na dobu určitú na pracovné zmluvy alebo pracovnoprávne vzťahy na dobu neurčitú predstavuje jednu z možných sankcií(64); to znamená, že nie sú vylúčené aj iné druhy sankcií.

92.      Na účely posúdenia účinnosti sankcií, tak ako sú s osobitným zreteľom na grécku verejnú službu upravené v článku 7 prezidentského dekrétu č. 164/2004, vnútroštátny súd bude musieť okrem iného tiež posúdiť, či dotknutí pracovníci boli naozaj motivovaní uplatniť si a domáhať sa výkonu práv, ktoré sú im priznané. Pracovníci, ktorí sú zamestnaní na základe zneužívajúco uzatvorených pracovných zmlúv na dobu určitú, by sa totiž mohli pokúsiť napriek tomu tolerovať toto zneužitie v nádeji, že budú aj v budúcnosti pracovať vo verejnom sektore a využívať tak sociálne záruky. Títo pracovníci, zo strachu, že v budúcnosti s nimi nebude uzavretá žiadna pracovná zmluva, hoci aj na dobu určitú, by sa mohli vzdať uplatnenia si svojho práva na odstupné pri prepustení, alebo zdržať sa podania žaloby, aby osoby zodpovedné za zneužívajúce konanie boli potrestané uložením disciplinárnej alebo trestnej sankcie.

93.      Na záver možno konštatovať nasledujúce:

Zrušením alebo oslabením sankcie za zneužívajúce používanie pracovných zmlúv alebo pracovnoprávnych vzťahov na dobu určitú vo vzťahu k osobitnej kategórii pracovníkov na dobu určitú nedochádza k porušeniu doložky 8 bodu 3 rámcovej dohody na dobu určitú, ak je takéto zrušenie alebo oslabenie sankcie vyvážené súčasným posilnením opatrení na predchádzanie zneužitiam. Členským štátom však napriek tomu zostáva povinnosť zaviesť alebo ponechať pre prípady zneužívania účinné, primerané a odstrašujúce sankcie.

2.      O pojme objektívny dôvod v zmysle doložky 5 bodu 1 písm. a) rámcovej dohody

94.      Šiestou otázkou pod písm. a) vo veci C‑378/07, ako aj piatou otázkou pod písm. a) vo veciach C‑379/07 a C‑380/07 vnútroštátny súd žiada vysvetlenie týkajúce sa výkladu pojmu objektívny dôvod v zmysle doložky 5 bodu 1 písm. a) rámcovej dohody. Vnútroštátny súd sa v podstate pýta, či samotná okolnosť, že ako právny základ založenia pracovnoprávneho vzťahu na dobu určitú bolo použité zákonné ustanovenie, môže byť objektívnym dôvodom v zmysle rámcovej dohody, aj keď neboli splnené podmienky stanovené týmto zákonným ustanovením.

95.      Na prvý pohľad sa zdá, že o tejto otázke sa rozhodovalo už v rozsudku Adeneler. V tejto veci Súdny dvor stanovil, že vnútroštátne ustanovenie, ktoré sa obmedzuje na to, že všeobecne a abstraktne povoľuje na základe zákonnej alebo podzákonnej normy využitie opätovne uzatváraných pracovných zmlúv na dobu určitú, nie je dostatočným odôvodnením na použitie zmlúv tohto druhu. Vnútroštátna právna úprava musí naopak zabezpečiť, aby použitie pracovných zmlúv na dobu určitú bolo odôvodnené existenciou konkrétnych prvkov súvisiacich najmä s predmetnou činnosťou a s podmienkami jej výkonu.(65)

96.      V prejednávanej veci však otázka vnútroštátneho súdu nesúvisí s tým, že právny základ pre použitie sporných pracovnoprávnych vzťahov na dobu určitú je príliš všeobecný a neurčitý. Skôr ide o to, že vnútroštátny súd sa domnieva, že v týchto prípadoch neboli vôbec dodržané zákonné podmienky – dosť podrobné – na to, aby bolo možné využiť prácu na dobu určitú. Tieto vzťahy na dobu určitú boli vraj založené na ustanoveniach, ktoré umožňujú „pokryť sezónne, opakujúce sa, dočasné, mimoriadne alebo doplnkové potreby sociálneho charakteru“(66), no v skutočnosti boli nimi pokryté „trvalé a dlhodobé“ potreby.

97.      V tejto súvislosti treba na úvod zdôrazniť, že výklad vnútroštátneho práva a jeho uplatnenie vo veci samej prináleží výlučne vnútroštátnemu súdu.(67) Súdnemu dvoru však prislúcha poskytnúť potrebné informácie týkajúce sa ustanovení práva Spoločenstva(68), a v prejednávanej veci najmä ustanovení rámcovej dohody.

98.      Podľa rámcovej dohody sa pre použitie pracovných zmlúv alebo pracovnoprávnych vzťahov na dobu určitú nevyžaduje nevyhnutne existencia objektívneho dôvodu. Je pravda, že rámcová dohoda vychádza z predpokladu, že práca na dobu určitú má výnimočnú povahu(69) a že používanie pracovných zmlúv na dobu určitú založené na objektívnych dôvodoch je spôsob, ako predchádzať zneužitiam.(70) Napriek tomu, rámcová dohoda ponecháva na voľnú úvahu členských štátov posúdiť, ktoré z troch opatrení vymenovaných v doložke 5 bode 1 písm. a), b) a c) členský štát zavedie(71) za predpokladu, že zavedené opatrenia budú záväzné a že umožnia účinne predchádzať zneužitiam.(72)

99.      Z tohto dôvodu členský štát nemusí nevyhnutne prijať prvé z troch opatrení – požiadavka objektívnych dôvodov - ktoré sa mu ako možnosti ponúkajú v doložke 5 bode 1 rámcovej dohody. Nič mu nebráni určiť maximálne prípustné celkové obdobie platnosti opakovane uzatváraných pracovných zmlúv na dobu určitú alebo určiť, koľkokrát možno platnosť takýchto pracovných zmlúv predĺžiť, aby sa predišlo zneužitiam, namiesto definovania objektívnych dôvodov.(73)

100. Tým skôr, že rámcová dohoda neukladá členským štátom povinnosť zaviesť požiadavku objektívneho dôvodu už pre prípady uzatvorenia prvej alebo jedinej pracovnej zmluvy alebo založenia prvého alebo jediného pracovnoprávneho vzťahu na dobu určitú. Doložka 5 bod 1 písm. a) rámcovej dohody sa totiž obmedzuje len na to, že definuje objektívne dôvody, ktoré môžu odôvodniť predĺženie platnosti pracovných zmlúv alebo pracovnoprávnych vzťahov na dobu určitú; inými slovami ide o prípady opakovaného založenia pracovnoprávnych vzťahov.

101. Keď však členský štát zavedie opatrenie stanovené v doložke 5 bode 1 písm. a) rámcovej dohody a určí objektívne dôvody, ktoré môžu alebo musia odôvodňovať (v každom prípade aj) opakované uzatvorenie alebo opakované založenie pracovných zmlúv alebo pracovnoprávnych vzťahov na dobu určitú, je povinný v súlade s článkom 249 tretím odsekom ES vykonávať svoju diskrečnú právomoc v súlade s cieľmi smernice 1999/70 a rámcovej dohody, ktorá tvorí jej prílohu.(74)

102. Pojem uvedených objektívnych dôvodov musí byť podľa judikatúry chápaný tak, že označuje presné a konkrétne okolnosti charakterizujúce určenú činnosť, a preto môže odôvodniť v tejto osobitnej súvislosti použitie opätovne uzatváraných pracovných zmlúv na dobu určitú. Tieto okolnosti môžu vyplývať najmä z osobitného charakteru úloh, na ktorých splnenie takéto zmluvy boli uzavreté, a z charakteristických vlastností spojených s nimi, alebo prípadne zo sledovania legitímneho cieľa sociálnej politiky členského štátu.(75)

103. Ustanovenia vnútroštátneho práva zákonov č. 2190/1994, 2527/1997 a 3250/2004 citované vnútroštátnym súdom, podobným spôsobom definujú osobitne stanovené dôvody, ktoré môžu odôvodňovať uzatvorenie pracovných zmlúv na dobu určitú. Ako bolo vyššie uvedené, ide o prípady, ktoré sa týkajú pokrývania sezónnych a dočasných potrieb (článok 21 ods. 1 zákona č. 2190/1994), alebo potreby poskytovania doplnkových služieb sociálneho charakteru v prospech občanov (článok 1 zákona č. 3250/2004), ktoré nie sú trvalými a dlhodobými potrebami (článok 6 ods. 1 zákona č. 2527/1997).

104. Z údajov, ktoré poskytol vnútroštátny súd a vo všeobecnosti z gréckej judikatúry v podstate vyplýva, že vo verejnej službe sa uzatváranie zmlúv na dobu určitú povoľuje len vtedy, keď majú pokrývať dočasné potreby, a nie keď pokrývajú trvalé a dlhodobé potreby.

105. Potreba zamestnávateľa čisto dočasného charakteru môže byť nepochybne objektívnym dôvodom v zmysle doložky 5 bodu 1 písm. a) rámcovej dohody, ktorý môže v zásade odôvodniť použitie pracovnoprávnych vzťahov na dobu určitú. To sa prejavuje najmä napríklad v prípade sezónnych prác a pri realizácii určitých časovo a účelovo obmedzených projektov za predpokladu, že zamestnávateľ v ich dôsledku dosahuje vrchol zamestnanosti a nemajú za následok trvalé zvýšenie pracovného zaťaženia.

106. Ak však existujú ustanovenia, ktoré v tomto zmysle definujú dočasnú potrebu zamestnávateľa, ktorá je objektívnym dôvodom na využitie práce na dobu určitú, všetky vnútroštátne orgány – vrátane správnych orgánov a súdov – musia v rámci ich príslušnej právomoci okrem iného zabezpečiť, aby sa tieto ustanovenia uplatňovali v súlade so smernicou tak, aby prispievali k účinnému predchádzaniu zneužitiam.(76)

107. Uplatňovanie vyššie uvedených zákonných ustanovení v praxi takým spôsobom, že sa naopak použijú ako právny základ pre zakladanie pracovnoprávnych vzťahov na dobu určitú práve v prípadoch, keď v skutočnosti nemajú byť pokryté dočasné potreby, ale trvalé a dlhodobé potreby zamestnávateľa, by bolo v rozpore s cieľom predchádzať zneužitiam stanoveným v doložke 5 bode 1 písm. a) rámcovej dohody.

108. Zhrnutie:

Ak členský štát v ustanoveniach svojho vnútroštátneho práva definuje objektívne dôvody v zmysle doložky 5 bodu 1 písm. a) rámcovej dohody o práci na dobu určitú, vnútroštátne orgány sú v rámci svojej príslušnej právomoci povinné v každom konkrétnom prípade uplatňovať uvedené ustanovenia v súlade so smernicou tak, aby sa dalo účinne predchádzať zneužitiam, ku ktorým dochádza pri používaní opakovane uzatvorených pracovných zmlúv alebo opakovane založených pracovnoprávnych vzťahov na dobu určitú.

3.      O zákaze zmeny pracovnoprávnych vzťahov na dobu určitú na vzťahy na dobu neurčitú v gréckej verejnej službe

109. Šiestou otázkou pod písm. b) vo veci C‑378/07, ako aj piatou otázkou pod písm. b) vo veciach C‑379/07 a C‑380/07 sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či je absolútny zákaz zmeny pracovných zmlúv alebo pracovnoprávnych vzťahov uzatvorených alebo založených na dobu určitú na zmluvy alebo vzťahy na dobu neurčitú vo verejnom sektore v súlade s právom Spoločenstva.

110. Podstata týchto otázok súvisí s uvedeným zákazom, ktorý vo verejnom sektore zaviedol grécky zákonodarca, jednak článkom 21 zákona č. 2190/1994 a jednak novým článkom 103 ods. 8 gréckej ústavy.

111. Súdny dvor sa už týmto zákazom – prinajmenšom jeho zákonným znením v ustanovení článku 21 zákona č. 2190/1994 – zaoberal v rozsudku Adeneler a i. V tomto prípade Súdny dvor vyhlásil, že rámcová dohoda bráni uplatneniu vnútroštátnej právnej úpravy, ktorá bezpodmienečne zakazuje, iba vo verejnom sektore, premeniť na pracovnú zmluvu na dobu neurčitú opätovne uzatvárané zmluvy na dobu určitú.(77)

112. Toto tvrdenie obsiahnuté v rozsudku Adeneler a i. však platí výslovne len „za takých okolností ako vo veci samej“, ktoré v podstate možno zhrnúť takto:

–        išlo o opakovane uzatvorené zmluvy na dobu určitú, ktoré v skutočnosti mali za cieľ pokryť „dlhodobé a trvalé potreby“ zamestnávateľa a ktoré museli byť preto považované za zneužívajúce(78),

–        tieto pracovné zmluvy sa týkali obdobia medzi májom 2001 a septembrom 2003(79) a ich platnosť teda uplynula pred nadobudnutím účinnosti prezidentského dekrétu č. 164/2004,

–        na základe informácií, ktoré mal v tom čase Súdny dvor, vnútroštátne právo neobsahovalo, pokiaľ ide o verejný sektor – aspoň do nadobudnutia účinnosti prezidentského dekrétu č. 164/2004 – iné účinné opatrenie určené na predchádzanie a prípadne na postihovanie zneužívajúceho používania opakovane uzatváraných pracovných zmlúv na dobu určitú.(80)

113. Pri zohľadnení týchto osobitných okolností z rozsudku Adeneler a i. nemožno bez splnenia ďalších podmienok vyvodiť, že zákaz zmeny pracovnoprávnych vzťahov na dobu určitú na vzťahy na dobu neurčitú platný v Grécku vo verejnom sektore zostáva naďalej v rozpore s rámcovou dohodou. Aj v prejednávanej veci, vnútroštátny súd vychádza zjavne z predpokladu, že zmluvy na dobu určitú, ktoré uzatvorili žalobcovia v konaniach vo veciach samých, boli zneužívajúce, pretože ich cieľom bolo v skutočnosti pokryť trvalé a dlhodobé potreby. Vnútroštátny súd však bude musieť okrem iného podrobne preskúmať, či aj ďalšie okolnosti týkajúce sa konaní vo veciach samých skutočne nie sú porovnateľné s okolnosťami, ktoré boli v danom čase skúmané v rozsudku Adeneler a i.

114. Uvedený súd bude musieť najmä posúdiť, či grécke právo nezaviedlo medzičasom iné účinné opatrenia určené na predchádzanie a prípadne na postihovanie zneužívajúceho používania opakovane uzatváraných pracovných zmlúv na dobu určitú. Ak by sa totiž v súčasnosti mohli uplatňovať iné účinné opatrenia určené na predchádzanie a prípadne na postihovanie zneužívajúceho konania, potom by už rámcová dohoda nebránila zavedeniu zákazu zmeny zmlúv vo verejnom sektore. Týmito opatreniami by mohli byť napríklad kogentné ustanovenia o dĺžke a predlžovaní pracovných zmlúv na dobu určitú, ako aj právo na náhradu škody spôsobenej zneužívaním.(81)

115. V tejto súvislosti treba opätovne odkázať na prezidentský dekrét č. 164/2004, ktorý medzičasom nadobudol účinnosť(82), do ktorého, ako bolo vyššie uvedené(83), boli začlenené rôzne nové opatrenia na predchádzanie a na postihovanie zneužívajúceho využívania práce na dobu určitú vo verejnom sektore: požiadavka objektívneho dôvodu, určenie maximálne prípustného celkového obdobia platnosti opakovane uzatvorených pracovných zmlúv alebo opakovane založených pracovnoprávnych vzťahov na dobu určitú, určenie maximálne prípustného počtu predĺžení platnosti takýchto zmlúv alebo vzťahov, nárok na odstupné pri prepustení, ako aj prípadné trestné a disciplinárne sankcie.(84)

116. Zo smernice ani z rámcovej dohody nevyplýva všeobecná povinnosť členských štátov zakotviť premenu pracovných zmlúv na dobu určitú na zmluvy na dobu neurčitú.(85) Doložka 5 bod 2 písm. b) rámcovej dohody takúto všeobecnú povinnosť nestanovuje ani pre prípady zneužití, ku ktorým dochádza pri opakovanom uzatváraní pracovných zmlúv na dobu určitú, ani pre prípady zneužití pri použití jediného pracovnoprávneho vzťahu na dobu určitú; takáto povinnosť nie je obsiahnutá ani v inej časti rámcovej dohody.

117. Na druhej strane rámcová dohoda ani nebráni členským štátom, aby určili rozdielne zaobchádzanie, čo sa týka zneužívania opakovaného používania po sebe nasledujúcich pracovných zmlúv alebo vzťahov na dobu určitú v závislosti od toho, či uvedené zmluvy alebo vzťahy boli uzavreté so zamestnávateľom zo súkromného sektora, alebo so zamestnávateľom vo verejného sektore.(86) Okrem iného dohoda samotná výslovne uznáva, že „pri ich uplatňovaní v konkrétnej situácii je potrebné zohľadňovať príslušné vnútroštátne, rezortné a sezónne podmienky“(87). Do týchto prípadov možno zahrnúť určité zásady práva týkajúce sa verejnej služby, napríklad zásadu rozpočtového miesta, zásadu založenú na úradníckom modeli a požiadavku úspešného absolvovania výberového konania pre prístup na úradnícke miesto na dobu neurčitú; uplatňovanie týchto zásad musí byť prirodzene v súlade s ostatnými ustanoveniami práva Spoločenstva.(88)

118. Zhrnutie:

Rámcová dohoda o práci na dobu určitú nebráni vnútroštátnej právnej úprave, na základe ktorej sa vo verejnom sektore zakazuje zmena pracovnoprávnych vzťahov na dobu určitú na vzťahy na dobu neurčitú, ibaže by vnútroštátne právo neobsahovalo vo vzťahu k tomuto sektoru žiadne iné opatrenie určené na predchádzanie a prípadne na postihovanie zneužívajúceho používania opakovane uzatváraných pracovných zmlúv na dobu určitú.

C –    O následkoch prípadného porušenia rámcovej dohody

119. Piatou otázkou vo veci C‑378/07, ako aj štvrtou otázkou vo veciach C‑379/07 a C‑380/07 vnútroštátny súd chce vedieť, aký dosah môže mať prípadné porušenie smernice 1999/70 alebo rámcovej dohody, ktorá tvorí jej prílohu, na rozhodnutie vo veci samej. Konkrétne sa touto otázkou pýta, či je vnútroštátny súd povinný, na základe práva Spoločenstva, „oživiť“ v istom zmysle ustanovenie, údajne výhodnejšie, existujúce pred nadobudnutím účinnosti smernice, akým je ustanovenie článku 8 ods. 3 zákona č. 2112/1920 a použiť ho na riešenie sporu vo veci samej.

120. Podľa ustálenej judikatúry, pri použití vnútroštátneho práva, musí vnútroštátny súd vykladať vnútroštátne právo v najvyššej možnej miere v zmysle znenia a cieľov smernice, aby sa dosiahol ňou sledovaný výsledok, ako aj súlad s článkom 249 tretím odsekom ES.(89)

121. Povinnosť vnútroštátneho súdu odvolávať sa na obsah smernice pri výklade je obmedzená všeobecnými zásadami práva, najmä právnou istotou a zákazom retroaktivity, a nemôže slúžiť ako základ pre výklad contra legem vnútroštátneho práva.(90)

122. Zásada konformného výkladu však predsa len vyžaduje, aby vnútroštátne súdy urobili všetko, čo je v ich právomoci, berúc do úvahy celé vnútroštátne právo a uplatniac výkladové metódy ním uznané, s cieľom zaručiť úplnú účinnosť predmetnej smernice a dospieť k riešeniu, ktoré je v súlade s účelom sledovaným smernicou.(91) Inými slovami, vnútroštátne súdy sú povinné prijať všetky potrebné opatrenia, ktoré im umožnia kedykoľvek sa zaručiť za výsledky, ktorých dosiahnutie táto smernica ukladá (pozri článok 2 ods. 1 smernice 1999/70) a odstrániť následky prípadného porušenia práva Spoločenstva.(92) Na tento účel musia vnútroštátne súdy v čo najväčšej miere využívať voľnú úvahu, ktorú im priznáva vnútroštátne právo.(93)

123. Vnútroštátnemu súdu prináleží overiť, či a v akom rozsahu môže byť vnútroštátne právo uplatniteľné v prejednávanej veci, v zmysle vyššie uvedeného, vykladané v súlade s požiadavkami smernice 1999/70 a rámcovej dohody, ktorá tvorí jej prílohu. Do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu patrí tiež objasnenie toho, aké právne následky z takéhoto výkladu vyplývajú pre veci samy. V tejto súvislosti treba posúdiť aj otázku, či v konaní vo veci samej možno neuplatniť vnútroštátne ustanovenia a namiesto nich použiť ustanovenie, akým je ustanovenie článku 8 ods. 3 zákona č. 2112/1920.

124. Pre prípad, že výsledok stanovený smernicou 1999/70 a rámcovou dohodou by nemohol byť dosiahnutý na základe konformného výkladu, členskému štátu, podľa rozsudku vo veci Francovich a i. a tam stanovených podmienok, možno uložiť povinnosť nahradiť škody spôsobené jednotlivcom z dôvodu nesprávneho prebratia smernice 1999/70.(94)

125. Len pre úplnosť treba ešte uviesť, že v prejednávanej veci nemožno hovoriť o priamom uplatnení doložiek 5 a 8 bodu 3 rámcovej dohody, napriek existencii vertikálneho vzťahu medzi pracovníkmi a ich zamestnávateľmi verejného sektora.(95)

126. Súdny dvor už výslovne vyhlásil, že nie je možné priamo sa odvolávať na doložku 5 bod 1 rámcovej dohody.(96) To platí tým skôr o ustanovení doložky 5 bodu 2, ktorého znenie je ešte viac nepresné a ktoré priznáva členským štátom pri preberaní smernice ešte širšiu mieru voľnej úvahy v porovnaní s ustanovením doložky 5 bodu 1. Zo samotného znenia tohto ustanovenia, v ktorom je použitý výraz „prípadne“ je zrejmé, že členským štátom nevzniká povinnosť zaviesť niektoré z opatrení vymenovaných v doložke 5 bode 2 písm. a) a b).

127. Zákaz znižovania úrovne obsiahnutý v doložke 8 bode 3 rámcovej dohody tiež nemá priame uplatnenie. Dôvodom toho nie je použitie nepresných právnych pojmov, akým je pojem „všeobecná úroveň ochrany poskytovaná pracovníkom“(97), ale skôr skutočnosť, že cieľ tohto ustanovenia nespočíva v tom, aby sa jednotlivcom priznali práva na ochranu pracovníka, ktoré by si mohli uplatniť na ochranu svojich záujmov pred súdom. Po prvé uvedené vyplýva z postavenia zákazu znižovania úrovne v rámci systematiky rámcovej dohody v doložke 8, to znamená, že je umiestnený medzi „vykonávacie ustanovenia“, ktoré sa obmedzujú len na vymedzenie miery voľnej úvahy, ktorou disponujú členské štáty a sociálni partneri pri vykonávaní rámcovej dohody. Po druhé to vyplýva aj z hmotnoprávneho obsahu ustanovenia doložky 8 bodu 3 rámcovej dohody: toto ustanovenie, podľa poslednej analýzy, nezakazuje zníženie úrovne garantovanej ochrany pracovníkov ako také, ale obmedzuje sa len na to, že zabraňuje vnútroštátnym orgánom, aby pod rúškom vykonávania rámcovej dohody znížili úroveň tejto ochrany.(98)

128. Zhrnutie:

V rámci povinnosti výkladu vnútroštátneho práva v súlade so smernicami, vnútroštátne súdy sú povinné prijať všetky potrebné opatrenia, ktoré im umožnia kedykoľvek sa zaručiť za výsledky, ktorých dosiahnutie ukladá smernica 1999/70, a odstrániť následky prípadného porušenia práva Spoločenstva. Na tento účel musia vnútroštátne súdy v čo najväčšej miere využívať voľnú úvahu, ktorú im priznáva vnútroštátne právo.

VII – Návrh

129. Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na otázky, ktoré mu v rámci troch návrhov na začatie prejudiciálneho konania položil Monomeles Protodikeio Rethymnis, takto:

1.      Aj keď už vnútroštátne právo obsahuje rovnocenné zákonné opatrenia, ktorých cieľom je predchádzať zneužitiam v zmysle doložky 5 bodu 1 rámcovej dohody o práci na dobu určitú, ktorá tvorí prílohu smernice 1999/70, členské štáty môžu voľne prijímať opatrenia týkajúce sa práce na dobu určitú, pokiaľ tieto opatrenia spĺňajú všetky požiadavky práva Spoločenstva.

2.      a)     Pôsobnosť zákazu znižovania úrovne podľa doložky 8 bodu 3 rámcovej dohody o práci na dobu určitú nie je obmedzené len na ochranu pracovníkov pred zneužitiami, ku ktorým dochádza pri opakovanom uzatváraní pracovných zmlúv alebo pri opakovanom zakladaní pracovnoprávnych vzťahov na dobu určitú.

b)      Na vnútroštátne ustanovenie, ktoré spočíva len v zrušení alebo oslabení osobitného opatrenia určeného na ochranu pracovníkov, sa nevzťahuje zákaz podľa doložky 8 bodu 3 rámcovej dohody, ibaže by tým došlo k zníženiu všeobecnej úrovne ochrany poskytovanej pracovníkom na dobu určitú.

c)      Zrušením alebo oslabením sankcie za zneužívajúce používanie pracovných zmlúv alebo pracovnoprávnych vzťahov na dobu určitú vo vzťahu k osobitnej kategórii pracovníkov na dobu určitú nedochádza k porušeniu doložky 8 bodu 3 rámcovej dohody na dobu určitú, ak je takéto zrušenie alebo oslabenie sankcie vyvážené súčasným posilnením opatrení na predchádzanie zneužitiam. Členským štátom však napriek tomu zostáva povinnosť zaviesť alebo ponechať pre prípady zneužívania účinné, primerané a odstrašujúce sankcie.

3.      Ak členský štát v ustanoveniach svojho vnútroštátneho práva definuje objektívne dôvody v zmysle doložky 5 bodu 1 písm. a) rámcovej dohody o práci na dobu určitú, vnútroštátne orgány sú v rámci svojej príslušnej právomoci povinné v každom konkrétnom prípade uplatňovať uvedené ustanovenia v súlade so smernicou tak, aby sa dalo účinne predchádzať zneužitiam, ku ktorým dochádza pri používaní opakovane uzatvorených pracovných zmlúv alebo opakovane založených pracovnoprávnych vzťahov na dobu určitú.

4.      Rámcová dohoda o práci na dobu určitú nebráni vnútroštátnej právnej úprave, na základe ktorej sa vo verejnom sektore zakazuje zmena pracovnoprávnych vzťahov na dobu určitú na vzťahy na dobu neurčitú, ibaže by vnútroštátne právo neobsahovalo vo vzťahu k tomuto sektoru žiadne iné opatrenie určené na predchádzanie a prípadne na postihovanie zneužívajúceho používania opakovane uzatváraných pracovných zmlúv na dobu určitú.

5.      V rámci povinnosti výkladu vnútroštátneho práva v súlade so smernicami, vnútroštátne súdy sú povinné prijať všetky potrebné opatrenia, ktoré im umožnia kedykoľvek sa zaručiť za výsledky, ktorých dosiahnutie ukladá smernica 1999/70, a odstrániť následky prípadného porušenia práva Spoločenstva. Na tento účel musia vnútroštátne súdy v čo najväčšej miere využívať voľnú úvahu, ktorú im priznáva vnútroštátne právo.

1 – Jazyk prednesu: nemčina.

2 – Rozsudok zo 4. júla 2006, Adeneler a i., C‑212/04, Zb. s. I‑6057.

3 – Uznesenie z 12. júna 2008, Vassilakis a i., C‑364/07, neuverejnené v Zbierke, bod 49.

4 – Rozsudok z 22. novembra 2005, Mangold, C‑144/04, Zb. s. I‑9981.

5 – Ú. v. ES L 175 z 10. júla 1999, s. 43; Mim. vyd. 05/003, s. 368.

6 – Prvý odsek preambuly rámcovej dohody; pozri tiež body 3 a 5 jej všeobecných hľadísk.

7 – Druhý odsek preambuly rámcovej dohody; pozri tiež bod 6 jej všeobecných hľadísk.

8 – Bod 8 všeobecných hľadísk rámcovej dohody; pozri tiež druhý odsek jej preambuly.

9 – Bod 7 všeobecných hľadísk rámcovej dohody.

10 – Odôvodnenie č. 17 smernice 1999/70.

11 – Bod 10 všeobecného odôvodnenia rámcovej dohody o práci na dobu určitú; pozri tiež tretí odsek preambuly uvedenej rámcovej dohody.

12 – Pozri tiež rozsudok Adeneler a i., už citovaný v poznámke pod čiarou 2, bod 12.

13 – Úradný vestník gréckej vlády (FEK) A’ 124 zo 7. júla 2004.

14 – Úradný vestník gréckej vlády (FEK) A’ 77 z 2. apríla 2003.

15 – Úradný vestník gréckej vlády (FEK) A’ 160 z 23. augusta 2004. Prezidentský dekrét č. 180/2004 nadobudol účinnosť v zmysle jeho článku 5 ods. 1 ku dňu jeho uverejnenia v úradnom vestníku, s výnimkou tých ustanovení, ktorých účinnosť je stanovená inak.

16 – Pozri článok 1 prezidentského dekrétu č. 180/2004.

17 – Úradný vestník gréckej vlády (FEK) A’ 134 z 19. apríla 2004. Prezidentský dekrét č. 164/2004 nadobudol účinnosť v zmysle jeho článku 12 ods. 1 ku dňu jeho uverejnenia v úradnom vestníku, s výnimkou tých ustanovení, ktorých účinnosť je stanovená inak.

18 – Úradný vestník gréckej vlády (FEK) A’ 28 z 3. marca 1994; v tejto súvislosti pozri tiež rozsudok Adeneler a i., už citovaný v poznámke pod čiarou 2, bod 19.

19 – Úradný vestník gréckej vlády (FEK) B’ 11 z 18. marca 1920.

20 – V tejto súvislosti vnútroštátny súd poukazuje najmä na požiadavku písomného ukončenia pracovnej zmluvy a na povinnosti vyplatenia odstupného pri prepustení.

21 – Na spresnenie grécka vláda uvádza, že ide o článok 8 zákona č. 2112/1920, ktorý bol zmenený a doplnený zákonom č. 547/1937.

22 – Kasačný súd.

23 – Areios Pagos, rozsudok č. 18/2006 z 22. júna 2006.

24 – Areios Pagos, rozsudky č. 19/2007 a č. 20/2007 z 11. júna 2007.

25 – Prefektúra v Retimne.

26 – Podľa údajov, ktoré poskytol žalovaný územný orgán, v jednom prípade išlo o zmluvu uzatvorenú na obdobie od 3. mája 2006 do 2. novembra 2006; vo všetkých ostatných prípadoch išlo o zmluvy uzatvorené na obdobie od 20. apríla 2005 do 21. októbra 2006.

27 – Obec Geropotamos.

28 – V prípade žalobkyne v konaní vo veci C‑379/07 ide o tri opakovane uzatvorené zmluvy o dielo na obdobia od 1. decembra 2003 do 30. novembra 2004, od 1. decembra 2004 do 30. novembra 2005 a od 5. decembra 2005 do 4. decembra 2006. V prípade prvého žalobcu v konaní vo veci C‑380/07 ide o tri opakovane uzatvorené zmluvy o dielo na obdobia od 1. júla 2004 do 1. decembra 2004, od 29. decembra 2004 do 28. decembra 2005 a od 30. decembra 2005 do 29. decembra 2006. V prípade druhého žalobcu v konaní vo veci C‑380/07 bola uzatvorená jedna pracovná zmluva na dobu určitú na obdobie od 1. júla 2004 do 1. decembra 2004 a po nej nasledovali dve zmluvy o dielo uzatvorené na obdobia od 29. decembra 2004 do 28. decembra 2005 a od 30. decembra 2005 do 29. decembra 2006. Účastníkom zmlúv, ktoré sú predmetom sporu vo veci C‑380/07, bola okrem obce Geropotamos aj verejnoprávna právnická osoba „o Geropotamos“, ktorá je obecným podnikom.

29 – Súd prvého stupňa v Retimne, v konaní pred samosudcom.

30 – Predmetné ustanovenia pracovného práva sa týkajú najmä požiadavky písomného ukončenia pracovnej zmluvy a povinnosti vyplatenia odstupného pri prepustení.

31 – Uvedené v bode 34 týchto návrhov.

32 – Rozsudky z 29. apríla 2004, Orfanopoulos a Oliveri, C‑482/01 a C‑493/01, Zb. s. I‑5257, bod 42; zo 17. júla 2008, Corporación Dermoestética, C‑500/06, Zb. s. I‑5785, bod 20; z 2. októbra 2008, Heinrich Bauer Verlag, C‑360/06, Zb. s. I‑7333, bod 15; nakoniec z 9. októbra 2008, Katz, C‑404/07, Zb. s. I‑7607, bod 34.

33 – Ustálená judikatúra; pozri okrem iného rozsudky z 10. januára 2006, IATA a ELFAA, C‑344/04, Zb. s. I‑403, bod 24; zo 17. apríla 2008, Quelle, C‑404/06, Zb. s. I‑2685, body 19 a 20; nakoniec rozsudok Adeneler, už citovaný v poznámke pod čiarou 2, body 40 až 43.

34 – Nezdá sa, že využívanie článku 8 ods. 3 zákona č. 2112/1920 v gréckom verejnom sektore je skutočne bežnou praxou; pozri k tomu moje návrhy prednesené 27. októbra 2005 vo veci Adeneler, už citovanej v poznámke pod čiarou 2, bod 81.

35 – Pozri bod 40 vyššie týchto návrhov, ako aj tam citovanú judikatúru.

36 – Pozri k tomu doložku 1 písm. b) a doložku 5 rámcovej dohody, ako aj rozsudok Adeneler a i., už citovaný v poznámke pod čiarou 2, body 65, 80, 92 a 101.

37 – Rozsudok z 15. apríla 2008, Impact, C‑268/06, Zb. s. I‑2483, bod 71.

38 – Pozri body 59 až 71 týchto návrhov.

39 – V kontroverznej veci Mangold (už citovanej v poznámke pod čiarou 4; body 55 až 78), Súdny dvor preskúmal vnútroštátne ustanovenie týkajúce sa práce na dobu určitú nielen so zreteľom na zákaz znižovania úrovne podľa rámcovej dohody o práci na dobu určitú, ale aj so zreteľom na zákaz diskriminácie na základe veku.

40 – Pozri k tomu návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Tizzano 30. júna 2005 vo veci Mangold, už citovanej v poznámke pod čiarou 4, bod 54 s ďalšími odkazmi a upresneniami.

41 – Pozri k tomu rozsudok Mangold, už citovaný v poznámke pod čiarou 4, body 40 až 43.

42 – Pozri v tomto zmysle rozsudky z 13. septembra 2007, Del Cerro Alonso, C‑307/05, Zb. s. I‑7109, bod 38, a Impact, už citovaný v poznámke pod čiarou 37, bod 114, obidva sa týkajú zákazu diskriminácie podľa doložky 4 rámcovej dohody.

43 – Prvý odsek preambuly rámcovej dohody; pozri tiež body 3 a 5 jej všeobecných hľadísk.

44 – Preambula Zmluvy o Európskej únii potvrdzuje význam základných sociálnych práv (štvrté odôvodnenie) a zdôrazňuje ciel týkajúci sa hospodárskeho a sociálneho pokroku (ôsme odôvodnenie).

45 – Preambula Zmluvy ES zdôrazňuje význam hospodárskeho a sociálneho pokroku (druhé odôvodnenie) a definuje ako základný cieľ neustále zlepšovanie životných a pracovných podmienok európskych národov (tretie odôvodnenie); pozri v tejto súvislosti tiež rozsudok Defrenne, 43/75, Zb. s. 455, body 10 a 11.

46 – Charta základných sociálnych práv pracovníkov Spoločenstva bola prijatá na zasadnutí Európskej rady 9. decembra 1989 v Štrasburgu a je uvedená v dokumente Komisie KOM 89 (471) z 2. októbra 1989. Bod 7 tejto charty znie takto: „Uskutočnenie vnútorného trhu musí viesť k zlepšeniu životných a pracovných podmienok pracovníkov v Európskom spoločenstve. Tento proces sa uskutočňuje prostredníctvom prispôsobovania týchto podmienok k dosiahnutému pokroku a dotýka sa najmä pracovného času a jeho rozvrhnutia, ako aj iných foriem práce, ako je pracovný pomer na dobu neurčitú, akými sú pracovný pomer na dobu určitú, pracovný pomer na kratší pracovný čas, dočasná práca a sezónna práca [neoficiálny preklad].“ Bod 10 prvý odsek charty dodáva: „Primerane k podmienkam v jednotlivých štátoch…, každý pracovník Európskeho spoločenstva má nárok na primeranú sociálnu ochranu… [neoficiálny preklad].“

47 – Európska sociálna charta bola podpísaná 18. októbra 1961 v Turíne členskými štátmi Rady Európy. Body 2 a 4 časti I tejto charty zdôrazňujú právo všetkých pracovníkov na rovnaké pracovné podmienky a na primeranú odmenu, pričom toto právo sa musí považovať za cieľ, ktorý sa má dosiahnuť [pozri časť III článok 20 ods. 1 písm. a) charty].

48 – Vo veci Mangold Súdny dvor poskytol výklad zákazu znižovania úrovne ochrany vo vzťahu k veci týkajúcej sa pracovnoprávneho vzťahu, ktorý bol prvým vzťahom založeným na dobu určitú (rozsudok už citovaný v poznámke pod čiarou 4, body 50 až 54).

49 – Body 60 až 65 týchto návrhov.

50 – Rozsudok Mangold, už citovaný v poznámke pod čiarou 4, bod 52.

51 – Pozri ku všetkému návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Tizzano vo veci Mangold, už citovanej v poznámke pod čiarou 4, body 61, 62, 63, 65 a 70.

52 – Pozri k tomu rozsudok Adeneler a i., už citovaný v poznámke pod čiarou 2, najmä body 19 a 99.

53 – Pozri k tomu podrobne body 76 až 93 týchto návrhov.

54 – Túto okolnosť uviedol aj vnútroštátny súd a niektorí účastníci konania; pozri tiež uznesenie vo veci Vassilakis a i., už citovanej v poznámke pod čiarou 3, bod 29.

55 – Rozsudky z 18. decembra 1997, Inter-Environnement Wallonie, C‑129/96, Zb. s. I‑7411, a Adeneler a i., už citovaný v poznámke pod čiarou 2, bod 121.

56 – Pozri k tomu bod 40 vyššie týchto návrhov a tam uvedenú judikatúru.

57 – Pozri, medzi iným, rozsudky z 11. marca 2008, Jager, C‑420/06, Zb. s. I‑1315, bod 46, a z 10. júla 2008, Feryn, C‑54/07, Zb. s. I‑5187, bod 19.

58 – Pozri bod 69 týchto návrhov.

59 – Pozri v tomto zmysle rozsudok Adeneler a i., už citovaný v poznámke pod čiarou 2, body 102 a 105; pozri tiež moje návrhy prednesené v tejto veci, bod 73.

60 – Rozsudok Adeneler, už citovaný v poznámke pod čiarou 2, bod 94; rozsudky zo 7. septembra 2006, Marrosu a Sardino, C‑53/04, Zb. s. I‑7213, bod 51, a zo 7. septembra 2006, Vassallo, C‑180/04, Zb. s. I‑7251, bod 36.

61 – Odôvodnenie č. 17 smernice 1999/70 a bod 10 všeobecných hľadísk rámcovej dohody.

62 – Ustálená judikatúra od rozsudku z 21. septembra 1989, Komisia/Grécko, 68/88, Zb. s. 2965, body 23 a 24; pozri novšiu judikatúru, rozsudok z 3. mája 2005, Berlusconi a i., C‑387/02, C‑391/02 a C‑403/02, Zb. s. I‑3565, bod 65 a – s osobitným zreteľom na rámcovú dohodu o práci na dobu určitú – rozsudok Adeneler a i., už citovaný v poznámke pod čiarou 2, bod 94, rozsudok Marrosu a Sardino, už citovaný v poznámke pod čiarou 60, bod 51, ako aj rozsudok Vassallo, už citovaný v poznámke pod čiarou 60, bod 36.

63 – Rozsudky Adeneler a i., už citovaný v poznámke pod čiarou 2, bod 102, Marrosu a Sardino, už citovaný v poznámke pod čiarou 60, bod 53, a Vassallo, už citovaný v poznámke pod čiarou 60, bod 38.

64 – Na doplnenie pozri body 109 až 118 týchto návrhov.

65 – Rozsudok Adeneler a i., už citovaný v poznámke pod čiarou 2, pozri tam uvedené úvahy týkajúce sa druhej otázky, body 71 až 75.

66 – Vnútroštátny súd sa výslovne odvoláva na zákon č. 3250/2004; podobné ustanovenia vyplývajú zo zákonov č. 2190/1994 a č. 2527/1997, pozri v tejto súvislosti body 22 až 24 vyššie týchto návrhov.

67 – Rozsudky z 19. januára 2006, Bouanich, C‑265/04, Zb. s. I‑923, bod 51, a z 11. septembra 2008, Eckelkamp a i., C‑11/07, Zb. s. I‑6845, bod 32.

68 – Pozri k tomu judikatúru citovanú v poznámke pod čiarou 57.

69 – Pozri body 6 a 7 všeobecných hľadísk rámcovej dohody, ako aj druhý odsek jej preambuly; pozri v tomto zmysle tiež rozsudok Adeneler a i., už citovaný v poznámke pod čiarou 2, bod 62.

70 – Pozri bod 7 všeobecných hľadísk rámcovej dohody. V tejto súvislosti treba uviesť, že terminológia použitá v nemeckej verzii rámcovej dohody sa líši; v bode 7 všeobecných hľadísk je teda otázka týkajúca sa „objektiven Gründen“, a v doložke 5 ods. 1 písm. a) otázka týkajúca sa „sachlichen Gründen“. Po nahliadnutí do ostatných jazykových verzií sa však ukazuje, že tu ide o špecifický problém nemeckej verzie, ktorá nemá na vec samu žiaden vplyv.

71 – Okrem týchto opatrení, členské štáty môžu použiť svoje už existujúce rovnocenné zákonné opatrenia určené na predchádzanie zneužitiam: pozri rozsudok Impact, už citovaný v poznámke pod čiarou 37, bod 71.

72 – Rozsudok Adeneler a i., už citovaný v poznámke pod čiarou 2, bod 101, ako aj body 65, 80 a 92; rozsudok Impact, už citovaný v poznámke pod čiarou 37, bod 70.

73 – Pozri návrhy, ktoré som predniesla vo veci Impact, už citovanej v poznámke pod čiarou 37, bod 112.

74 – Rozsudok Adeneler a i., už citovaný v poznámke pod čiarou 2, bod 68.

75 – Rozsudok Adeneler a i., už citovaný v poznámke pod čiarou 2, body 69 a 70.

76 – O požiadavke týkajúcej sa účinného predchádzania zneužitiam pozri rozsudok Adeneler a i., už citovaný v poznámke pod čiarou 2, bod 101, ako aj body 65, 80 a 92, a rozsudok Impact, už citovaný v poznámke pod čiarou 37, bod 70.

77 – Rozsudok Adeneler a i., už citovaný v poznámke pod čiarou 2, bod 105.

78 – Rozsudok Adeneler a i., už citovaný v poznámke pod čiarou 2, body 99 a 105.

79 – Rozsudok Adeneler a i., už citovaný v poznámke pod čiarou 2, bod 24.

80 – Rozsudok Adeneler a i., už citovaný v poznámke pod čiarou 2, body 100 a 105; pozri tiež rozsudky Marrosu a Sardino, už citovaný v poznámke pod čiarou 60, bod 49, ako aj Vassallo, už citovaný v poznámke pod čiarou 60, bod 34.

81 – Rozsudky Marrosu a Sardino, už citovaný v poznámke pod čiarou 60, bod 55, ako aj Vassallo, už citovaný v poznámke pod čiarou 60, bod 40.

82 – V rozsudku Adeneler a i., už citovanom v poznámke pod čiarou 2, bod 100, Súdny dvor, ktorý spresňuje, že „prinajmenšom až do nadobudnutia účinnosti prezidentského dekrétu č. 164/2004“ tvrdí, že posúdenie vnútroštátneho práva by sa po nadobudnutí účinnosti tohto prezidentského dekrétu mohlo zmeniť.

83 – Pozri bod 85 týchto návrhov.

84 – K posúdeniu účinnosti sankcií pozri moje konštatovania uvedené v bode 92 vyššie.

85 – Rozsudky Adeneler a i., už citovaný v poznámke pod čiarou 2, bod 91; Marrosu a Sardino, už citovaný v poznámke pod čiarou 60, bod 47.

86 – Rozsudky Marrosu a Sardino, už citovaný v poznámke pod čiarou 60, bod 48, a Vassallo, už citovaný v poznámke pod čiarou 60, bod 33.

87 – Tretí odsek preambuly rámcovej dohody; pozri tiež bod 10 jej všeobecných hľadísk.

88 – Pozri k tomu návrhy, ktoré som predniesla vo veci Adeneler a i., už citovanej v poznámke pod čiarou 2, body 84 až 86, ako aj návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Poiares Maduro 20. septembra 2005 vo veciach Marrosu a Sardino, ako aj Vassallo, Zb. s. I‑7215, body 42 a 43.

89 – Pozri okrem iného rozsudok z 10. apríla 1984, von Colson a Kamann, 14/83, Zb. s. 1891, bod 26; rozsudok z 5. októbra 2004, Pfeiffer a i., C‑397/01 až C‑403/01, Zb. s. I‑8835, bod 113; rozsudok Adeneler a i., už citovaný v poznámke pod čiarou 2, bod 108; rozsudok Impact, už citovaný v poznámke pod čiarou 37, bod 98.

90 – Rozsudky zo 16. júna 2005, Pupino, C‑105/03, Zb. s. I‑5285, body 44 a 47; Adeneler a i., už citovaný v poznámke pod čiarou 2, bod 108; Impact, už citovaný v poznámke pod čiarou 37, bod 100.

91 – Rozsudky Pfeiffer, už citovaný v poznámke pod čiarou 89, body 115, 116, 118 a 119; Adeneler a i., už citovaný v poznámke pod čiarou 2, bod 111; Impact, už citovaný v poznámke pod čiarou 37, bod 101; v podobnom zmysle skorší rozsudok z 13. novembra 1990, Marleasing, C‑106/89, Zb. s. I‑4135, bod 8: Súdny dvor zdôrazňuje, že vnútroštátny súd „je povinný [vykladať vnútroštátne právo] v maximálnej možnej miere vo svetle znenia a účelu smernice“.

92 – Rozsudky Adeneler a i., už citovaný v poznámke pod čiarou 2, bod 102; Marrosu a Sardino, už citovaný v poznámke pod čiarou 60, bod 53; Vassallo, už citovaný v poznámke pod čiarou 60, bod 38.

93 – Rozsudok Von Colson a Kamann, už citovaný v poznámke pod čiarou 89, bod 28; pozri tiež rozsudky zo 4. februára 1988, Murphy a i., 157/86, Zb. s. 673, bod 11; z 11. januára 2007, ITC, C‑208/05, Zb. s. I‑181, bod 68.

94 – Rozsudok z 19. novembra 1991, Francovich a i., C‑6/90 a C‑9/90, Zb. s. I‑5357, body 30 až 46, ako aj neskôr ustálená judikatúra; pozri tiež rozsudok Adeneler a i., už citovaný v poznámke pod čiarou 2, bod 112, ako aj rozsudok z 19. apríla 2007, Farrell, C‑356/05, Zb. s. I‑3067, bod 43.

95 – Na priamo uplatniteľné ustanovenia smernice sa možno odvolávať aj voči štátu, ktorý je v postavení zamestnávateľa; pozri, medzi iným, rozsudok z 26. februára 1986, Marshall, 152/84, Zb. s. 723, bod 49, ako aj rozsudok z 20. marca 2003, Kutz‑Bauer, C‑187/00, Zb. s. I‑2741, body 31 a 71.

96 – Rozsudok Impact, už citovaný v poznámke pod čiarou 37, body 69 až 80.

97 – Ustanovenie práva Spoločenstva môže mať priamy účinok aj vtedy, keď sú v ňom použité nepresné právne pojmy: pozri k tomu moje návrhy vo veci Impact, už citovanej v poznámke pod čiarou 37, bod 98 s ďalšími odkazmi.

98 – Rozsudok Mangold, už citovaný v poznámke pod čiarou 4, bod 52; pozri tiež bod 67 týchto návrhov.

Full & Egal Universal Law Academy