Vec T‑341/07
Jose Maria Sison
proti
Rade Európskej únie
„Spoločná zahraničná a bezpečnostná politika – Obmedzujúce opatrenia prijaté proti určitým osobám a subjektom v rámci boja proti terorizmu – Spoločná pozícia 2001/931/SZBP a nariadenie (ES) č. 2580/2001 – Zrušenie opatrenia o zmrazení finančných prostriedkov rozsudkom Súdu prvého stupňa – Mimozmluvná zodpovednosť – Dostatočne závažné porušenie právnej normy, ktorá priznáva práva jednotlivcom“
Abstrakt rozsudku
1. Konanie – Právna sila rozhodnutej veci – Dosah
(Články 235 ES a 288 ES)
2. Mimozmluvná zodpovednosť – Podmienky – Dostatočne závažné porušenie právnej normy, ktorá priznáva práva jednotlivcom – Obmedzená alebo žiadna miera voľnej úvahy inštitúcie Spoločenstva pri prijímaní aktu – Potreba zohľadniť kontextuálne okolnosti
(Článok 288 druhý odsek ES)
3. Mimozmluvná zodpovednosť – Podmienky – Dostatočne závažné porušenie právnej normy, ktorá priznáva práva jednotlivcom – Právna norma, ktorá priznáva práva jednotlivcom – Pojem
(Článok 288 druhý odsek ES; spoločná pozícia Rady 2001/931, článok 1 ods. 4; nariadenie Rady č. 2580/2001, článok 2 ods. 3)
4. Európska únia – Spoločná zahraničná a bezpečnostná politika – Špecifické obmedzujúce opatrenia proti určitým osobám a subjektom v rámci boja proti terorizmu – Rozhodnutie o zmrazení finančných prostriedkov
(Spoločná pozícia Rady 2001/931, článok 1 ods. 4; nariadenie Rady č. 2580/2001, článok 2 ods. 3)
1. Keď Súd prvého stupňa v konaní o žalobe smerujúcej k určeniu mimozmluvnej zodpovednosti Únie dospel v prvom rozsudku k záveru, že návrh na náhradu škody mal byť zamietnutý, pretože ani existencia a rozsah ujmy uvádzanej žalobcom, ani existencia príčinnej súvislosti medzi touto ujmou a vecnou protiprávnosťou uplatňovanou na podporu daného návrhu neboli dostatočne právne preukázané, právna sila rozhodnutej veci, ktorá sa viaže k tomuto rozsudku, bráni tomu, aby žalobca mohol opäť na základe článkov 235 ES a 288 ES podať návrh na náhradu ujmy zodpovedajúcu ujme, v súvislosti s ktorou bol návrh na náhradu, ktorý bol podaný z toho istého dôvodu, už zamietnutý uvedeným rozsudkom.
Úvahy týkajúce sa chýbajúceho dôkazu o existencii a rozsahu uvádzanej ujmy, ako aj o existencii príčinnej súvislosti medzi touto ujmou a uplatňovanou vecnou protiprávnosťou nemožno posúdiť ako „vedľajšie“ alebo „nepotrebné“ v rámci posúdenia Všeobecným súdom.
(pozri body 22 – 24)
2. Aby bolo možné uznať, že podmienka vzniku mimozmluvnej zodpovednosti Spoločenstva týkajúca sa protiprávnosti konania vytýkaného inštitúciám bola splnená, sa vyžaduje preukázanie dostatočne závažného porušenia právnej normy, „ktorej cieľom je priznať práva jednotlivcom“.
Rozhodujúcim kritériom, ktoré umožňuje dospieť k záveru, že táto podmienka je splnená, je kritérium zjavného a závažného porušenia hraníc voľnej úvahy príslušnou inštitúciou Spoločenstva. Na určenie, či v prejednávanej veci ide o takéto porušenie, je preto rozhodujúca miera voľnej úvahy, ktorou disponuje dotknutá inštitúcia. Ak teda dotknutá inštitúcia disponuje len značne obmedzenou mierou voľnej úvahy, či dokonca voľnou úvahou vôbec nedisponuje, na preukázanie dostatočne závažného porušenia môže postačovať obyčajné porušenie práva Spoločenstva.
Neexistuje však nijaká automatická väzba medzi neexistenciou priestoru na voľnú úvahu dotknutej inštitúcie na jednej strane a posúdením pochybenia ako dostatočne závažného porušenia práva Spoločenstva na druhej strane. Hoci rozsah voľnej úvahy dotknutej inštitúcie predstavuje rozhodujúci prvok, nemožno ho považovať za výlučné kritérium. V tejto súvislosti režim vyvodený z článku 288 druhého odseku ES okrem iného zohľadňuje najmä komplexnosť situácií, ktoré treba vyriešiť, a ťažkosti pri uplatňovaní alebo výklade predpisov. Z toho vyplýva, že iba na základe zistenia pochybenia, ktorého by sa za podobných okolností nedopustil primerane prezieravý a starostlivý správny orgán, možno dospieť k záveru o vzniku zodpovednosti Spoločenstva.
Súd Únie preto musí po tom, ako konštatuje, že dotknutá inštitúcia disponuje mierou voľnej úvahy, vziať do úvahy komplexnosť situácie, ktorú treba vyriešiť, ťažkosti pri uplatňovaní alebo výklade predpisov, stupeň jasnosti a presnosti porušenej normy a úmyselný alebo neospravedlniteľný charakter pochybenia, ku ktorému došlo. V každom prípade je porušenie práva Spoločenstva zjavne závažné, ak pretrvávalo napriek vydaniu rozsudku konštatujúceho vytýkané nesplnenie si povinnosti alebo rozsudku v prejudiciálnom konaní, alebo napriek ustálenej judikatúre v danej oblasti, z ktorých vyplývala protiprávnosť predmetného konania.
(pozri body 33, 35 – 37, 39, 40)
3. V oblasti mimozmluvnej zodpovednosti Spoločenstva je podmienka, podľa ktorej musí byť cieľom porušenej právnej normy priznať práva jednotlivcom, splnená vtedy, keď táto norma napriek tomu, že sleduje najmä záujmy všeobecnej povahy, zabezpečuje aj ochranu individuálnych záujmov dotknutých osôb.
V tejto súvislosti článok 2 ods. 3 nariadenia č. 2580/2001 o určitých obmedzujúcich opatreniach zameraných proti určitým osobám a subjektom s cieľom boja proti terorizmu a článok 1 ods. 4 spoločnej pozície 2001/931 o uplatňovaní špecifických opatrení na boj s terorizmom zabezpečujú ochranu individuálnych záujmov dotknutých osôb, a preto musia byť považované za právne normy, ktorých cieľom je priznať práva jednotlivcom. Ak nie sú splnené základné podmienky uvedené v článku 2 ods. 3 tohto nariadenia v spojení s článkom 1 ods. 4 tejto spoločnej pozície, dotknutý jednotlivec má právo, aby voči nemu predmetné opatrenia neboli prijaté. Také právo nevyhnutne zahŕňa to, že jednotlivec, proti ktorému boli prijaté obmedzujúce opatrenia za podmienok, ktoré predmetné ustanovenia nestanovujú, môže požiadať o náhradu dôsledkov takýchto opatrení, ktoré mu spôsobili ujmu, ak sa preukáže, že boli uložené na základe dostatočne závažného porušenia základných noriem uplatňovaných Radou.
(pozri body 47, 52)
4. Rada nedisponuje nijakou mierou voľnej úvahy pri posudzovaní, či boli v príslušnom prípade splnené skutkové a právne okolnosti, ktoré môžu podmieniť uplatnenie opatrenia na zmrazenie finančných prostriedkov na osobu, skupinu alebo subjekt, ako sú vymedzené článkom 2 ods. 3 nariadenia č. 2580/2001 o určitých obmedzujúcich opatreniach zameraných proti určitým osobám a subjektom s cieľom boja proti terorizmu v spojení s článkom 1 ods. 4 spoločnej pozície 2001/931 o uplatňovaní špecifických opatrení na boj s terorizmom. Platí to najmä pri overení existencie presných informácií alebo dôkazov v spise, ktoré preukazujú, že rozhodnutie vnútroštátneho orgánu vyhovujúce definícii v článku 1 ods. 4 uvedenej spoločnej pozície bolo prijaté vo vzťahu k dotknutému subjektu, a ďalej pri overení ďalších dôsledkov takého rozhodnutia na vnútroštátnej úrovni.
Táto samotná okolnosť však nestačí na prijatie záveru, že porušenie daných ustanovení je dostatočne závažné na to, aby spôsobilo vznik zodpovednosti Spoločenstva, keď Rada prijala rozhodnutie o zmrazení finančných prostriedkov na základe vnútroštátneho rozhodnutia o začatí vyšetrovania alebo stíhania pre teroristický čin. Súd musí totiž predovšetkým vziať do úvahy právnu a skutkovú komplexnosť situácie, ktorú treba vyriešiť, ako aj ťažkosti pri uplatnení alebo výklade predpisov, pričom musí zohľadniť najmä význam sledovaného cieľa verejného záujmu, aby zistil, či nesprávne právne posúdenie, z ktorého vychádzala Rada, predstavuje pochybenie, ktorého by sa za podobných okolností nedopustil primerane prezieravý a starostlivý správny orgán.
(pozri body 57, 58, 61)
ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (druhá rozšírená komora)
z 23. novembra 2011 (*)
„Spoločná zahraničná a bezpečnostná politika – Obmedzujúce opatrenia prijaté proti určitým osobám a subjektom v rámci boja proti terorizmu – Spoločná pozícia 2001/931/SZBP a nariadenie (ES) č. 2580/2001 – Zrušenie opatrenia o zmrazení finančných prostriedkov rozsudkom Súdu prvého stupňa – Mimozmluvná zodpovednosť – Dostatočne závažné porušenie právnej normy, ktorá priznáva práva jednotlivcom“
Vo veci T‑341/07,
Jose Maria Sison, s bydliskom v Utrechte (Holandsko), v zastúpení: J. Fermon, A. Comte, H. Schultz, D. Gürses a W. Kaleck, advokáti,
žalobca,
proti
Rade Európskej únie, v zastúpení: M. Bishop, E. Finnegan a R. Szostak, splnomocnení zástupcovia,
žalovanej,
ktorú v konaní podporujú:
Holandské kráľovstvo, v zastúpení: C. Wissels, M. de Mol, Y. de Vries, M. Noort, J. Langer a M. Bulterman, splnomocnení zástupcovia,
Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska, v zastúpení: S. Behzadi Spencer a I. Rao, splnomocnené zástupkyne,
a
Európska komisia, v zastúpení: pôvodne P. Aalto a S. Boelaert, neskôr S. Boelaert a P. Van Nuffel, splnomocnení zástupcovia,
vedľajší účastníci konania,
ktorej predmetom je v súčasnosti v nadväznosti na rozsudok Súdu prvého stupňa z 30. septembra 2009, Sison/Rada (T‑341/07, Zb. s. II‑3625), návrh na náhradu škody, ktorý v podstate smeruje k náhrade škody údajne spôsobenej žalobcovi z dôvodu obmedzujúcich opatrení, ktoré boli proti nemu prijaté v rámci boja proti terorizmu,
VŠEOBECNÝ SÚD (druhá rozšírená komora),
v zložení: predseda komory N. J. Forwood (spravodajca), sudcovia F. Dehousse, M. Prek, J. Schwarcz a A. Popescu,
tajomník: N. Rosner, referent,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 30. marca 2011,
vyhlásil tento
Rozsudok
Okolnosti predchádzajúce sporu
1 Na vysvetlenie okolností predchádzajúcich sporu sa odkazuje na rozsudok Súdu prvého stupňa z 11. júla 2007, Sison/Rada (T‑47/03, neuverejnený v Zbierke, ďalej len „rozsudok Sison I“), a na medzitýmny rozsudok Súdu prvého stupňa z 30. septembra 2009, Sison/Rada (T‑341/07, Zb. s. II‑3625, ďalej len „rozsudok Sison II“).
Konanie
2 Žalobca Jose Maria Sison návrhom podaným do kancelárie Súdu prvého stupňa 10. septembra 2007 podal žalobu, na základe ktorej sa začalo toto konanie. Pôvodným predmetom tejto žaloby bol na jednej strane návrh na čiastočné zrušenie rozhodnutia Rady 2007/445/ES z 28. júna 2007, ktorým sa vykonáva článok 2 ods. 3 nariadenia (ES) č. 2580/2001 o určitých obmedzujúcich opatreniach zameraných proti určitým osobám a subjektom s cieľom boja proti terorizmu a ktorým sa zrušujú rozhodnutia 2006/379/ES a 2006/1008/ES (Ú. v. EÚ L 169, s. 58), na základe článku 230 ES, a na druhej strane návrh na náhradu škody na základe článkov 235 ES a 288 ES.
3 Dňa 13. novembra 2007 Súd prvého stupňa (siedma komora) rozhodol, že pokiaľ ide o žalobu o neplatnosť na základe článku 230 ES, bude konať v skrátenom súdnom konaní. Na návrh účastníkov konania predseda siedmej komory Súdu prvého stupňa uznesením z toho istého dňa nariadil prerušiť konanie, pokiaľ ide o žalobu o náhradu škody na základe článkov 235 ES a 288 ES, a to až do vydania rozsudku vo veci žaloby o neplatnosť na základe článku 230 ES.
4 Súd prvého stupňa rozsudkom Sison II, už citovaným v bode 1 vyššie, zrušil všetky špecifické obmedzujúce opatrenia (zmrazenie finančných prostriedkov) prijaté proti žalobcovi v čase od podania žaloby, a to rozhodnutie 2007/445, rozhodnutie Rady 2007/868/ES z 20. decembra 2007, ktorým sa vykonáva článok 2 ods. 3 nariadenia č. 2580/2001 a ktorým sa zrušuje rozhodnutie 2007/445 (Ú. v. EÚ L 340, s. 100), rozhodnutie Rady 2008/343/ES z 29. apríla 2008, ktorým sa mení a dopĺňa rozhodnutie 2007/868 (Ú. v. EÚ L 116, s. 25), rozhodnutie Rady 2008/583/ES z 15. júla 2008, ktorým sa vykonáva článok 2 ods. 3 nariadenia č. 2580/2001 a ktorým sa zrušuje rozhodnutie 2007/868 (Ú. v. EÚ L 188, s. 21), rozhodnutie Rady 2009/62/ES z 26. januára 2009, ktorým sa vykonáva článok 2 ods. 3 nariadenia č. 2580/2001 a ktorým sa zrušuje rozhodnutie 2008/583 (Ú. v. EÚ L 23, s. 25), a nariadenie Rady (ES) č. 501/2009 z 15. júna 2009, ktorým sa vykonáva článok 2 ods. 3 nariadenia č. 2580/2001 a ktorým sa zrušuje rozhodnutie 2009/62 (Ú. v. EÚ L 151, s. 14), v rozsahu, v akom sa tieto akty týkajú žalobcu. Keďže týmto rozsudkom nebolo konanie ukončené, o trovách konania sa malo rozhodnúť neskôr.
5 Po vyhlásení rozsudku Sison II, už citovaného v bode 1 vyššie, pokračovalo konanie ďalej, pokiaľ ide o žalobu o náhradu škody na základe článkov 235 ES a 288 ES.
6 Keďže Rada Európskej únie nepredložila svoje vyjadrenie k žalobe v stanovenej lehote, Všeobecný súd (siedma komora) vyzval žalobcu, aby sa vzhľadom na článok 122 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu vyjadril k ďalšiemu pokračovaniu v konaní.
7 Listom doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 8. februára 2010 žalobca požiadal Všeobecný súd, aby prijal vyjadrenie Rady k žalobe napriek jeho neskorému podaniu tak, aby malo konanie svoju obvyklú kontradiktórnu povahu. Tejto žiadosti bolo vyhovené v ten istý deň rozhodnutím Všeobecného súdu (siedma komora) a konanie tak riadne pokračovalo.
8 Keďže došlo k zmene zloženia komôr Všeobecného súdu, sudca spravodajca bol pridelený k druhej komore, ktorej bola v dôsledku toho prejednávaná vec pridelená.
9 Na základe článku 14 ods. 1 a článku 51 ods. 1 rokovacieho poriadku a na návrh druhej komory plénum Všeobecného súdu rozhodlo postúpiť vec druhej rozšírenej komore.
10 Na základe správy sudcu spravodajcu Všeobecný súd (druhá rozšírená komora) rozhodol o začatí ústnej časti konania a v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania podľa článku 64 rokovacieho poriadku položil účastníkom konania otázky, pričom ich vyzval, aby na ne písomne odpovedali. S výnimkou Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska účastníci konania vyhoveli tejto výzve v stanovenej lehote.
11 S výnimkou Spojeného kráľovstva, ktoré nebolo zastúpené, boli prednesy účastníkov konania a ich odpovede na otázky, ktoré im Všeobecný súd položil, vypočuté na pojednávaní 30. marca 2011.
Návrhy účastníkov konania
12 Žalobca navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zaviazal Európske spoločenstvo na zaplatenie žalobcovi na základe článkov 235 ES a 288 ES ako náhrady škody sumu vo výške 291 427,97 eura spolu so sumou vo výške 200,87 eura za každý mesiac až do vyhlásenia rozsudku, vrátane úrokov od októbra 2002 až do úplného zaplatenia,
– zaviazal Radu na náhradu trov konania.
13 Komisia, ktorú v konaní podporujú vedľajší účastníci konania, navrhuje, aby Všeobecný súd:
– zamietol žalobu o náhradu škody ako nedôvodnú,
– zaviazal žalobcu na náhradu trov konania.
Právny stav
O prípustnosti
14 Žalobca vo svojich písomných vyjadreniach uviedol, že má nárok požadovať náhradu ujmy, ktorá mu bola údajne spôsobená všetkými opatreniami o zmrazení jeho majetku, ktoré prijala Rada od októbra 2002, bez toho, aby rozlišoval, či sa táto ujma viaže k aktom, o ktoré ide vo veci, v ktorej bol vyhlásený rozsudok Sison I, už citovaný v bode 1 vyššie, alebo k aktom, o ktoré ide v tejto veci.
15 Konkrétnejšie, pokiaľ ide o napadnuté akty vo veci, v ktorej bol vyhlásený rozsudok Sison I, už citovaný v bode 1 vyššie, žalobca vo svojich písomných vyjadreniach uvádza, že vzhľadom na to, že tento rozsudok mal retroaktívny účinok, žalobca mal byť postavený do právnej situácie, v ktorej sa nachádzal pred ich prijatím. Navyše bolo jasne preukázané, že vecná nezákonnosť, ktorá postihla akty zrušené rozsudkom Sison II, takisto postihovala už akty, ktoré boli napadnuté vo veci, v ktorej bol vyhlásený rozsudok Sison I, už citovaný v bode 1 vyššie, hoci v uvedenej veci Súd prvého stupňa mohol vykonať iba súdne preskúmanie toho, či boli dodržané procesné záruky, a preto nemal právomoc sankcionovať túto vecnú nezákonnosť (pozri rozsudok Sison I, už citovaný v bode 1 vyššie, bod 225).
16 Rada vo svojich písomných vyjadreniach nespochybnila tento výklad rozsahu danej žaloby o náhradu škody.
17 Pokiaľ však ide o návrh na náhradu škody, ktorá bola údajne spôsobená aktmi napadnutými vo veci, v ktorej bol vyhlásený rozsudok Sison I, už citovaný v bode 1 vyššie, Všeobecný súd sa z úradnej povinnosti zaoberal otázkou jeho prípustnosti. Opatrením na zabezpečenie priebehu konania z 21. februára 2011 Všeobecný súd vyzval účastníkov konania, aby sa písomne vyjadrili k otázke, či právna sila rozhodnutej veci, ktorá sa viaže k rozsudku Sison I, už citovanému v bode 1 vyššie, nebráni tomu, aby sa žalobca mohol opäť na základe článkov 235 ES a 288 ES domáhať náhrady škody, ktorá zodpovedá škode, v súvislosti s ktorou bol už uvedeným rozsudkom zamietnutý návrh na jej náhradu (bod 243).
18 Žalobca vo svojich písomných pripomienkach podaných do kancelárie Všeobecného súdu 8. marca 2011 zdôrazňuje, že právna sila rozhodnutej veci, ktorá sa viaže k rozsudku Sison I, už citovanému v bode 1 vyššie, nebráni tomu, aby bola podaná taká žaloba o náhradu škody, akú naformuloval v rámci svojich procesných úkonov. V podstate tvrdí, že skutkové a právne body, ktoré boli uvedené v žalobe, neboli „účinne alebo potrebne prejednané“ v rozsudku Sison I, už citovanom v bode 1 vyššie. Konkrétnejšie, Súd prvého stupňa sa v danom rozsudku nezaoberal ujmou, ktorá bola spôsobená konaním Rady v období po 29. máji 2006, a ani ujmou vyplývajúcou z „vecnej nezákonnosti“ postupu Rady. Navyše zamietnutím tejto žaloby o náhradu škody na základe námietky rozhodnutej veci by sa porušilo jeho právo na účinný prostriedok nápravy pred nestranným súdom, ktoré vyplýva z článku 47 Charty základných práv Európskej únie vyhlásenej 7. decembra 2000 v Nice (Ú. v. ES C 364, s. 1).
19 Rada a Holandské kráľovstvo vo svojich písomných pripomienkach podaných do kancelárie Všeobecného súdu 8. marca 2011 a Európska komisia vo svojich pripomienkach podaných do kancelárie Všeobecného súdu 7. marca 2011 odpovedali kladne na otázku Všeobecného súdu.
20 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že námietka neprípustnosti založená na právnej sile rozhodnutej veci, podľa ktorej je žaloba s rovnakými účastníkmi konania, ktorá má rovnaký predmet a zakladá sa na rovnakých žalobných dôvodoch, ktoré už boli uvedené v skôr podanej žalobe, neprípustná, predstavuje verejný záujem (pozri rozsudok Súdu prvého stupňa z 26. februára 2003, Lucaccioni/Komisia, T‑164/01, Zb. VS s. I‑A‑67, II‑367, bod 28 a tam citovanú judikatúru), a súd ju tak môže, ba dokonca musí skúmať ex offo. Z ustálenej judikatúry vyplýva, že právna sila rozhodnutej veci sa spája len so skutkovými a právnymi bodmi, ktoré boli účinne alebo potrebne prejednané predmetným súdnym rozhodnutím (pozri rozsudky Súdneho dvora z 15. októbra 2002, Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, C‑238/99 P, C‑244/99 P, C‑245/99 P, C‑247/99 P, C‑250/99 P až C‑252/99 P a C‑254/99 P, Zb. s. I‑8375, bod 44, a z 12. júna 2008, Komisia/Portugalsko, C‑462/05, Zb. s. I‑4183, bod 23 a tam citovanú judikatúru).
21 V prejednávanom prípade z porovnania rôznych foriem ujmy, ktorých náhrada bola na základe mimozmluvnej zodpovednosti Spoločenstva požadovaná v rámci veci, v ktorej bol vyhlásený rozsudok Sison I, už citovaný v bode 1 vyššie (pozri bod 228 tohto rozsudku), a niektorých foriem ujmy, ktorých náhrada sa na základe tej istej zodpovednosti požaduje v rámci konania v tejto veci (pozri správu z pojednávania, body 38, 41 a 49), vyplýva, že tieto ujmy sa čiastočne ratione temporis prekrývajú v rozsahu, v akom sa týkajú obdobia od októbra 2002 do vyhlásenia rozsudku Sison I, už citovaného v bode 1 vyššie. Navyše samotný žalobca vo svojich písomných vyjadreniach tvrdil, že všetky tieto ujmy boli spôsobené tou istou vecnou nezákonnosťou, ktorá postihovala konanie Rady (pozri bod 15 vyššie).
22 Treba však pripomenúť, že v rozsudku Sison I, už citovanom v bode 1 vyššie, Súd prvého stupňa, ktorý sa domnieval, že nemôže posúdiť, či podmienka týkajúca sa protiprávnosti konania Rady bola splnená a najmä či Rada vychádzala zo zjavne nesprávneho posúdenia, keď rozhodla o zmrazení finančných prostriedkov žalobcu na základe dôkazov, ktorými disponovala, alebo či zjavne a závažne prekročila mieru svojej voľnej úvahy (rozsudok Sison I, už citovaný v bode 1 vyššie, bod 242), dospel k záveru, že návrh na náhradu škody mal byť v každom prípade zamietnutý, pretože ani existencia a rozsah takej ujmy, aká bola uvedená v bode 228 uvedeného rozsudku, ani existencia príčinnej súvislosti medzi touto ujmou a vecnou nezákonnosťou uplatňovanou na podporu daného návrhu neboli dostatočne právne preukázané (rozsudok Sison I, už citovaný v bode 1 vyššie, body 243 a 251).
23 Na rozdiel od tvrdenia žalobcu nemožno tieto úvahy týkajúce sa chýbajúceho dôkazu o existencii a rozsahu uvádzanej ujmy, ako aj o existencii príčinnej súvislosti medzi touto ujmou a uplatňovanou vecnou nezákonnosťou posúdiť ako „vedľajšie“ alebo „nepotrebné“ v rámci posúdenia Všeobecným súdom. Navyše žalobca nemôže tvrdiť, že nemal právo podať odvolanie proti zamietnutiu jeho žaloby o náhradu škody, ktorá bola odôvodnená tými istými úvahami. Napokon zásada právnej sily rozhodnutej veci je všeobecnou zásadou spoločnou pre právne poriadky členských štátov, ktorej uplatnenie v tomto prípade nemôže byť vôbec posúdené ako v rozpore s ustanoveniami článku 47 Charty základných práv Európskej únie.
24 Z toho vyplýva, že v období od októbra 2002 až do vyhlásenia rozsudku Sison I, už citovaného v bode 1 vyššie, 11. júla 2007 právna sila rozhodnutej veci, ktorá sa viaže k tomuto rozsudku, bráni tomu, aby žalobca mohol opäť na základe článkov 235 ES a 288 ES podať návrh na náhradu ujmy zodpovedajúcu ujme, v súvislosti s ktorou bol návrh na náhradu, ktorý bol podaný z toho istého dôvodu, už zamietnutý uvedeným rozsudkom (pozri v tomto zmysle uznesenia Súdneho dvora z 28. novembra 1996, Lenz/Komisia, C‑277/95 P, Zb. s. I‑6109, body 52 až 54, a z 9. júna 2010, Komisia/Schneider Electric, C‑440/07 P, neuverejnený v Zbierke, body 52 a 53; rozsudky Súdu prvého stupňa z 8. decembra 2005, Reynolds/Parlament, T‑237/00, Zb. VS s. I‑A‑385, II‑1731, bod 193, a z 15. októbra 2008, Camar/Komisia, T‑457/04 a T‑223/05, neuverejnený v Zbierke, bod 79).
25 Predmetná žaloba o náhradu škody musí byť preto zamietnutá ako neprípustná v rozsahu, v akom sa týka náhrady ujmy, ktorá bola údajne spôsobená aktmi napadnutými vo veci, v ktorej bol vyhlásený rozsudok Sison I, už citovaný v bode 1 vyššie.
O veci samej
Úvodné pripomienky k podmienkam vzniku mimozmluvnej zodpovednosti Spoločenstva a významu rozsudku Sison II
26 Žalobca sa domnieva, že tri podmienky vzniku mimozmluvnej zodpovednosti Spoločenstva uvedené v článku 235 ES a článku 288 druhom odseku ES boli v tomto prípade splnené. Domnieva sa totiž, že nezákonnosť aktov, ktoré boli v tomto prípade napadnuté, spočíva v dostatočne závažnom porušení právnej normy, ktorej cieľom je priznať práva jednotlivcom, pričom touto nezákonnosťou bola žalobcovi dostatočne priamo spôsobená závažná ujma, ktorú podrobne uvádza v štyroch skupinách škôd vrátane úrokov.
27 Rada tvrdí, že žiadna z podmienok vzniku zodpovednosti Spoločenstva nebola v prejednávanej veci splnená.
28 V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry vznik mimozmluvnej zodpovednosti Spoločenstva v zmysle článku 288 druhého odseku ES z dôvodu protiprávneho konania jeho inštitúcií je podmienený súčasným splnením niekoľkých podmienok, a to nezákonnosťou konania vytýkaného inštitúciám, existenciou škody a existenciou príčinnej súvislosti medzi uvádzaným konaním a údajnou škodou (pozri rozsudok Súdneho dvora z 9. septembra 2008, FIAMM a FIAMM Technologies/Rada a Komisia, C‑120/06 P a C‑121/06 P, Zb. s. I‑6513, bod 106 a tam citovanú judikatúru; rozsudky Súdu prvého stupňa z 11. júla 2007, Schneider Electric/Komisia, T‑351/03, Zb. s. II‑2237, bod 113, a Sison I, už citovaný v bode 1 vyššie, bod 232).
29 Kumulatívny charakter týchto podmienok znamená, že ak jedna z nich nie je splnená, musí byť žaloba o náhradu škody ako celok zamietnutá bez toho, aby bolo potrebné preskúmať ostatné podmienky (rozsudok Súdneho dvora z 8. mája 2003, T. Port/Komisia, C‑122/01 P, Zb. s. I‑4261, bod 30; rozsudky Schneider Electric/Komisia, už citovaný v bode 28 vyššie, bod 120, a Sison I, už citovaný v bode 1 vyššie, bod 233).
30 Všeobecný súd považuje za vhodné najprv preskúmať, či je podmienka vzniku mimozmluvnej zodpovednosti Spoločenstva týkajúca sa nezákonnosti splnená.
31 V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry je konštatovanie takej nezákonnosti právneho aktu, akou je nezákonnosť aktov napadnutých v prejednávanej veci vzhľadom na článok 2 ods. 3 nariadenia Rady č. 2580/2001 z 27. decembra 2001 (Ú. v. ES L 344, s. 70; Mim. vyd. 18/001, s. 207) a článok 1 ods. 4 spoločnej pozície Rady 2001/931/SZBP z 27. decembra 2001 o uplatňovaní špecifických opatrení na boj s terorizmom (Ú. v. ES L 344, s. 93; Mim. vyd. 18/001, s. 217), nedostatočné na prijatie záveru o splnení podmienky vzniku zodpovednosti Spoločenstva z dôvodu nezákonného konania vytýkaného inštitúciám Spoločenstva, akokoľvek je existencia tejto nezákonnosti sama osebe poľutovaniahodná [pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 19. apríla 2007, Holcim (Deutschland)/Komisia, C‑282/05 P, Zb. s. I‑2941, bod 47, a rozsudky Súdu prvého stupňa zo 6. marca 2003, Dole Fresh Fruit International/Rada a Komisia, T‑56/00, Zb. s. II‑577, body 72 až 75, a z 9. septembra 2008, MyTravel/Komisia, T‑212/03, Zb. s. II‑1967, body 43 a 85].
32 Žaloba o náhradu škody je totiž v zmysle judikatúry samostatným procesným prostriedkom, ktorý má v rámci systému procesných prostriedkov svoju osobitnú funkciu a podlieha podmienkam výkonu stanoveným vzhľadom na jeho osobitný účel (rozsudok Súdneho dvora zo 17. decembra 1981, Ludwigshafener Walzmühle Erling a i./Rada a Komisia, 197/80 až 200/80, 243/80, 245/80 a 247/80, Zb. s. 3211, bod 4; pozri tiež v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 26. februára 1986, Krohn Import-Export/Komisia, 175/84, Zb. s. 753, bod 32). Hoci cieľom žalôb o neplatnosť a na nečinnosť je postihovať nezákonnosť právne záväzného aktu alebo neexistenciu takéhoto aktu, predmetom žaloby o náhradu škody je návrh na náhradu ujmy vyplývajúcej z aktu alebo z nezákonného konania, ktoré možno pripísať inštitúcii (rozsudok Súdu prvého stupňa z 27. novembra 2007, Pitsiorlas/Rada a ECB, T‑3/00 a T‑337/04, Zb. s. II‑4779, bod 283). Žaloba o náhradu škody nie je teda zameraná na zabezpečenie náhrady ujmy spôsobenej akýmkoľvek nezákonným konaním (rozsudok Všeobecného súdu z 3. marca 2010, Artegodan/Komisia, T‑429/05, Zb. s. II‑491, bod 51).
33 Aby bolo možné uznať, že podmienka vzniku mimozmluvnej zodpovednosti Spoločenstva týkajúca sa nezákonnosti konania vytýkaného inštitúciám bola splnená, judikatúra vyžaduje preukázanie dostatočne závažného porušenia právnej normy, „ktorej cieľom je priznať práva jednotlivcom“ [rozsudky Súdneho dvora zo 4. júla 2000, Bergaderm a Goupil/Komisia, C‑352/98 P, Zb. s. I‑5291, bod 42, a Holcim (Deutschland)/Komisia, už citovaný v bode 31 vyššie, bod 47; rozsudok Sison I, už citovaný v bode 1 vyššie, bod 234], alebo podľa staršej formulácie, porušenia právnej normy, „ktorá chráni jednotlivcov“ (rozsudky Súdneho dvora z 13. marca 1992, Vreugdenhil/Komisia, C‑282/90, Zb. s. I‑1937, bod 19, a z 11. februára 1999, Antillean Rice Mills a i./Komisia, C‑390/95 P, Zb. s. I‑769, body 58 a 59), ba dokonca porušenia právnej normy, „ktorej cieľom je chrániť jednotlivcov“ (rozsudky Súdu prvého stupňa zo 14. novembra 2002, Rica Foods/Komisia, T‑332/00 a T‑350/00, Zb. s. II‑4755, bod 222, a z 25. februára 2003, Renco/Rada, T‑4/01, Zb. s. II‑171, bod 60). Všeobecný súd považuje tieto tri výrazy za jednoduché varianty tej istej právnej koncepcie, ktorá je v tomto rozsudku ďalej vyjadrená formuláciou „ktorej cieľom je priznať práva jednotlivcom“.
34 Cieľom požiadavky dostatočne závažného porušenia práva Spoločenstva v zmysle rozsudku Bergaderm a Goupil/Komisia, už citovaného v bode 33 vyššie, je bez ohľadu na povahu dotknutého nezákonného aktu zabrániť tomu, aby hrozba povinnosti nahradiť škodu, ktorú údajne utrpeli dotknuté osoby, neobmedzovala schopnosť príslušnej inštitúcie vykonávať v plnom rozsahu a vo všeobecnom záujme svoje právomoci, a to tak v legislatívnej oblasti alebo v oblasti zahrnujúcej rozhodnutia hospodárskej politiky, ako aj vo sfére administratívnych právomocí tejto inštitúcie, a to bez toho, aby jednotlivci museli znášať dôsledky závažných a neospravedlniteľných porušení povinností (pozri v tomto zmysle rozsudky Schneider Electric/Komisia, už citovaný v bode 28 vyššie, bod 125; MyTravel/Komisia, už citovaný v bode 31 vyššie, bod 42, a Artegodan/Komisia, už citovaný v bode 32 vyššie, bod 55).
35 Rozhodujúcim kritériom, ktoré umožňuje dospieť k záveru, že táto podmienka je splnená, je kritériom zjavného a závažného porušenia hraníc voľnej úvahy príslušnou inštitúciou Spoločenstva [rozsudky Bergaderm a Goupil/Komisia, už citovaný v bode 33 vyššie, bod 43, a Holcim (Deutschland)/Komisia, už citovaný v bode 31 vyššie, bod 47; rozsudok Sison I, už citovaný v bode 1 vyššie, bod 235]. Na určenie, či v prejednávanej veci ide o takéto porušenie, je preto rozhodujúca miera voľnej úvahy, ktorou disponuje dotknutá inštitúcia (pozri rozsudok Súdneho dvora z 12. júla 2005, Komisia/CEVA a Pfizer, C‑198/03 P, Zb. s. I‑6357, bod 66 a tam citovanú judikatúru). Z kritérií vymedzených v judikatúre tak vyplýva, že ak dotknutá inštitúcia disponuje len značne obmedzenou mierou voľnej úvahy, či dokonca voľnou úvahou vôbec nedisponuje, na preukázanie dostatočne závažného porušenia môže postačovať obyčajné porušenie práva Spoločenstva (rozsudky Bergaderm a Goupil/Komisia, už citovaný v bode 33 vyššie, bod 44; z 10. decembra 2002, Komisia/Camar a Tico, C‑312/00 P, Zb. s. I‑11355, bod 54, a zo 16. júla 2009, Komisia/Schneider Electric, C‑440/07 P, Zb. s. I‑6413, bod 160; rozsudok Súdu prvého stupňa z 12. júla 2001, Comafrica a Dole Fresh Fruit Europe/Komisia, T‑198/95, T‑171/96, T‑230/97, T‑174/98 a T‑225/99, Zb. s. II‑1975, bod 134).
36 Z tejto judikatúry však nevyplýva nijaká automatická väzba medzi neexistenciou priestoru na voľnú úvahu dotknutej inštitúcie na jednej strane a posúdením pochybenia ako dostatočne závažného porušenia práva Spoločenstva na druhej strane (rozsudok Artegodan/Komisia, už citovaný v bode 32 vyššie, bod 59).
37 Hoci rozsah voľnej úvahy dotknutej inštitúcie predstavuje rozhodujúci prvok, nemožno ho považovať za výlučné kritérium. V tejto súvislosti už Súdny dvor opakovane pripomenul, že režim, ktorý vyvodil z článku 288 druhého odseku ES, okrem iného zohľadňuje najmä komplexnosť situácií, ktoré treba vyriešiť, a ťažkosti pri uplatňovaní alebo výklade predpisov [rozsudky Súdneho dvora Bergaderm a Goupil/Komisia, už citovaný v bode 33 vyššie, bod 40; Komisia/Camar a Tico, už citovaný v bode 35 vyššie, bod 52; Komisia/CEVA a Pfizer, už citovaný v bode 35 vyššie, bod 62; Holcim (Deutschland)/Komisia, už citovaný v bode 31 vyššie, bod 50; Komisia/Schneider Electric, už citovaný v bode 35 vyššie, bod 161, a rozsudok Súdu prvého stupňa MyTravel/Komisia, už citovaný v bode 31 vyššie, bod 38].
38 Osobitne v prípade, keď miera voľnej úvahy Komisie je obmedzená [rozsudok Súdu prvého stupňa z 21. apríla 2005, Holcim (Deutschland)/Komisia, T‑28/03, Zb. s. II‑1357, bod 100], alebo je táto miera mimoriadne obmedzená, či dokonca Komisia vôbec nedisponuje voľnou úvahou (rozsudok Komisia/Schneider Electric, už citovaný v bode 35 vyššie, bod 166), Súdny dvor potvrdil správnosť preskúmania, ktoré vykonal Súd prvého stupňa v súvislosti s komplexnosťou situácií, ktoré treba vyriešiť pri určení, či bolo porušenie práva Spoločenstva dostatočne závažné [rozsudok z 19. apríla 2007, Holcim (Deutschland)/Komisia, už citovaný v bode 31 vyššie, bod 51, a rozsudok Komisia/Schneider Electric, už citovaný v bode 35 vyššie, bod 160].
39 Z toho vyplýva, že iba na základe zistenia pochybenia, ktorého by sa za podobných okolností nedopustil primerane prezieravý a starostlivý správny orgán, možno dospieť k záveru o vzniku zodpovednosti Spoločenstva (rozsudok Artegodan/Komisia, už citovaný v bode 32 vyššie, bod 62).
40 Súd Únie preto musí po tom, ako konštatuje, že dotknutá inštitúcia disponuje mierou voľnej úvahy, vziať do úvahy komplexnosť situácie, ktorú treba vyriešiť, ťažkosti pri uplatňovaní alebo výklade predpisov, stupeň jasnosti a presnosti porušenej normy a úmyselný alebo neospravedlniteľný charakter pochybenia, ku ktorému došlo (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdu prvého stupňa Comafrica a Dole Fresh Fruit Europe/Komisia, už citovaný v bode 35 vyššie, body 138 a 149, a z 26. januára 2006, Medici Grimm/Rada, T‑364/03, Zb. s. II‑79, body 79 a 87; pokiaľ ide o mimozmluvnú zodpovednosť členského štátu za porušenie práva Spoločenstva, pozri tiež analogicky rozsudok Súdneho dvora zo 4. júla 2000, Haim, C‑424/97, Zb. s. I‑5123, body 41 až 43). V každom prípade je porušenie práva Spoločenstva zjavne závažné, ak pretrvávalo napriek vydaniu rozsudku konštatujúceho vytýkané nesplnenie si povinnosti alebo rozsudku v prejudiciálnom konaní, alebo napriek ustálenej judikatúre v danej oblasti, z ktorých vyplývala protiprávnosť predmetného konania (pozri analogicky rozsudok Súdneho dvora z 13. marca 2007, Test Claimants in the Thin Cap Group Litigation, C‑524/04, Zb. s. I‑2107, bod 120 a tam citovanú judikatúru).
41 V prejednávanej veci žalobca poukazuje na porušenie článku 2 ods. 3 nariadenia č. 2580/2001 v spojení s článkom 1 ods. 4 spoločnej pozície 2001/931 a na porušenie jeho základných práv, najmä práva na rešpektovanie jeho súkromného života a práva pokojne užívať jeho majetok.
42 Rada na jednej strane tvrdí, že článok 2 ods. 3 nariadenia č. 2580/2001 a článok 1 ods. 4 spoločnej pozície 2001/931 nie sú právnymi normami, ktoré priznávajú práva jednotlivcom, a že v každom prípade ich porušenie nie je za okolností v prejednávanej veci dostatočne závažné. Na druhej strane tvrdí, že porušenie základných práv žalobcu nebolo dostatočne právne preukázané.
43 V tejto súvislosti treba uviesť, že žalobný dôvod založený na porušení článku 2 ods. 3 nariadenia č. 2580/2001 a článku 1 ods. 4 spoločnej pozície 2001/931 bol Súdom prvého stupňa prijatý v rozsudku Sison II, už citovanom v bode 1 vyššie (body 122 a 138). Toto porušenie musí byť preto považované za preukázané, ako to pripúšťajú účastníci konania. Naopak, Súd prvého stupňa zamietol žalobné dôvody založené na porušení povinnosti odôvodnenia (rozsudok Sison II, už citovaný v bode 1 vyššie, bod 71) a na zjavne nesprávnom skutkovom posúdení (rozsudok Sison II, už citovaný v bode 1 vyššie, body 89 a 122). Okrem toho sa Súd prvého stupňa v rozsudku Sison II, už citovanom v bode 1 vyššie, nevyjadril k žalobným dôvodom založeným na porušení zásady proporcionality a porušení všeobecných zásad práva Spoločenstva a základných práv (rozsudok Sison II, už citovaný v bode 1 vyššie, body 123 a 138).
44 Vzhľadom na vyššie uvedené kritériá vyplývajúce z judikatúry treba preto najskôr overiť, či Rada tým, že porušila článok 2 ods. 3 nariadenia č. 2580/2001 a článok 1 ods. 4 spoločnej pozície 2001/931, porušila dostatočne závažným spôsobom právne normy, ktorých cieľom je priznať práva jednotlivcom. Ďalej treba overiť, či údajné porušenie základných práv žalobcu je preukázané a v prípade kladnej odpovede, či je toto porušenie dostatočne závažné.
O vzniku zodpovednosti Spoločenstva z dôvodu porušenia článku 2 ods. 3 nariadenia č. 2580/2001 a článku 1 ods. 4 spoločnej pozície 2001/931
45 Vzhľadom na argumentáciu Rady treba po prvé preskúmať, či cieľom týchto ustanovení je skutočne priznať práva jednotlivcom v zmysle ustálenej judikatúry citovanej v bode 33 vyššie, ako tvrdí žalobca.
46 V tejto súvislosti na rozdiel od tvrdenia žalobcu neposkytuje rozsudok Súdneho dvora z 18. januára 2007, PKK a KNK/Rada (C‑229/05 P, Zb. s. I‑439, body 110 a 111), žiadnu relevantnú skutočnosť uplatniteľnú v prejednávanej veci. Tento rozsudok sa týkal žaloby o neplatnosť a Súdny dvor sa v ňom nikde nevyjadril k otázke, či cieľom predmetných ustanovení, o ktoré išlo v danej veci, bolo priznať práva jednotlivcom.
47 Z judikatúry pritom vyplýva, že táto podmienka je splnená, ak porušená právna norma napriek tomu, že sleduje najmä záujmy všeobecnej povahy, zabezpečuje aj ochranu individuálnych záujmov dotknutých osôb (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora zo 14. júla 1967, Kampffmeyer a i./Komisia, 5/66, 7/66 a 13/66 až 24/66, Zb. s. 317, 340; rozsudky Súdu prvého stupňa z 10. apríla 2002, Lamberts/ombudsman, T‑209/00, Zb. s. II‑2203, bod 87, a Artegodan/Komisia, už citovaný v bode 32 vyššie, bod 72).
48 Na rozdiel od tvrdení Rady, ktorá odkazuje najmä na rozsudok Súdu prvého stupňa z 23. októbra 2008, People’s Mojahedin Organization of Iran/Rada, nazývaný „PMOI I“ (T‑256/07, Zb. s. II‑3019), cieľom predmetných ustanovení, o ktoré ide v prejednávanej veci, nie je vymedziť príslušné oblasti právomocí Spoločenstva a členských štátov v rámci mechanizmu spolupráce na dvoch úrovniach, ktorý stanovuje postup zmrazenia finančných prostriedkov zavedený prostredníctvom spoločnej pozície 2001/931, a to tým, že by určovali, ktoré vnútroštátne rozhodnutia môžu viesť k prijatiu opatrenia Spoločenstva (pozri v tomto zmysle rozsudok PMOI I, už citovaný, bod 133).
49 V rámci systému zavedeného nariadením č. 2580/2001, ktorého cieľom je vykonať na úrovni Spoločenstva špecifické obmedzujúce opatrenia proti určitým osobám a subjektom v rámci boja proti terorizmu, ktoré sú opísané v spoločnej pozícii 2001/931, článok 2 ods. 3 uvedeného nariadenia v spojení s článkom 1 ods. 4 uvedenej spoločnej pozície totiž uvádza skôr normatívne podmienky, za akých môžu byť také opatrenia prijaté Spoločenstvom, o ktorom treba v tejto súvislosti predpokladať, že uvedená právomoc mu je priznaná (rozsudok Sison II, už citovaný v bode 1 vyššie, bod 91 a nasl.). Nejde teda len o pravidlá rozdelenia právomoci alebo pravidlá týkajúce sa právneho základu, akými sú pravidlá vo veciach, na ktoré poukázala Rada, alebo vo veci, v ktorej bol vyhlásený rozsudok Artegodan/Komisia, už citovaný v bode 32 vyššie. Judikatúra vyplývajúca z týchto vecí nie je preto v prejednávanom prípade relevantná.
50 Navyše podobne, ako uvádza žalobca, je potrebné uviesť, že tieto obmedzujúce opatrenia spočívajúce v zmrazení všetkého majetku dotknutých subjektov jednoznačne predstavujú zásah orgánov verejnej moci do výkonu základných práv osôb, ktorých sa tieto opatrenia týkajú. Hoci otázka, či bol v danom prípade tento zásah legitímny, predstavuje samostatnú otázku, ktorá musí byť prípadne preskúmaná v rámci skúmania údajného porušenia týchto práv, samotná skutočnosť, že taký zásah je prípustný len pri splnení určitých podmienok stanovených nástrojmi týkajúcimi sa ochrany základných práv [pozri napríklad článok 8 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísaného 4. novembra 1950 v Ríme (ďalej len „EDĽP“), pokiaľ ide o právo na rešpektovanie súkromného života], má určité dôsledky pre štatút pravidiel, prostredníctvom ktorých sa tieto podmienky vykonávajú.
51 Hoci základným cieľom nariadenia č. 2580/2001 posudzovaného spolu so spoločnou pozíciou 2001/931 je poskytnúť Rade možnosť uložiť niektoré obmedzenia práv jednotlivcov v rámci a v mene boja proti medzinárodnému terorizmu, také ustanovenia tohto nariadenia a tejto spoločnej pozície, ktoré taxatívne uvádzajú podmienky, za akých sú také obmedzenia prípustné, akým je článok 2 ods. 3 uvedeného nariadenia v spojení s článkom 1 ods. 4 uvedenej spoločnej pozície, majú v podstate a contrario za cieľ chrániť individuálne záujmy dotknutých jednotlivcov tým, že obmedzujú prípady uplatnenia, rozsah a intenzitu obmedzujúcich opatrení, ktoré im môžu byť zákonne uložené.
52 Uvedené ustanovenia tak zabezpečujú ochranu individuálnych záujmov dotknutých osôb, a preto musia byť považované za právne normy, ktorých cieľom je priznať práva jednotlivcom v zmysle ustálenej judikatúry uvedenej v bode 33 vyššie. Ak nie sú splnené základné podmienky uvedené v článku 2 ods. 3 tohto nariadenia v spojení s článkom 1 ods. 4 tejto spoločnej pozície, dotknutý jednotlivec má právo, aby voči nemu predmetné opatrenia neboli prijaté. Také právo nevyhnutne zahŕňa to, že jednotlivec, proti ktorému boli prijaté obmedzujúce opatrenia za podmienok, ktoré predmetné ustanovenia nestanovujú, môže požiadať o náhradu dôsledkov takýchto opatrení, ktoré mu spôsobili ujmu, ak sa preukáže, že boli uložené na základe dostatočne závažného porušenia základných noriem uplatňovaných Radou (pozri analogicky rozsudok MyTravel/Komisia, už citovaný v bode 31 vyššie, bod 48).
53 Po druhé, pokiaľ ide o podmienku týkajúcu sa dostatočne závažného porušenia týchto pravidiel, je predovšetkým potrebné zistiť rozsah miery voľnej úvahy, ktorou v prejednávanej veci disponovala Rada.
54 V tejto súvislosti treba uviesť, že hoci Rada disponuje širokou mierou voľnej úvahy, pokiaľ ide o skutočnosti, ktoré treba zohľadniť pri prijímaní hospodárskych a finančných sankcií na základe článkov 60 ES, 301 ES a 308 ES v súlade so spoločnou pozíciou prijatou v rámci spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky, a to najmä pri posúdením úvah o účelnosti, na ktorých sa takéto rozhodnutia zakladajú (pozri rozsudok Sison II, už citovaný v bode 1 vyššie, bod 97 a tam citovanú judikatúru), je viazaná zákonnými podmienkami uplatnenia opatrenia o zmrazení finančných prostriedkov na osobu, skupinu alebo subjekt tak, ako sú vymedzené v článku 2 ods. 3 nariadenia č. 2580/2001 v spojení s článkom 1 ods. 4 spoločnej pozície (pozri rozsudok Sison II, už citovaný v bode 1 vyššie, bod 92 a tam citovanú judikatúru).
55 Podľa článku 2 ods. 3 nariadenia č. 2580/2001 Rada konajúc jednomyseľne ustanoví, preskúma, zmení a doplní zoznam osôb, skupín a subjektov, na ktoré sa podľa ustanovení stanovených v článku 1 ods. 4 až 6 spoločnej pozície 2001/931 vzťahuje toto nariadenie. Dotknutý zoznam teda musí byť stanovený v súlade s ustanoveniami článku 1 ods. 4 spoločnej pozície 2001/931 na základe presných informácií a dôkazov zo spisu, ktoré preukazujú, že rozhodnutie bolo prijaté príslušným orgánom proti dotknutým osobám, skupinám a subjektom, či už ide o začatie vyšetrovania alebo stíhania pre teroristický čin, alebo pokus spáchať, zúčastniť sa alebo uľahčiť spáchanie takéhoto činu, založené na vážnych a dôveryhodných dôkazoch alebo indíciách, alebo ide o odsúdenie za takéto činy. „Príslušný orgán“ znamená súdny orgán, alebo ak súdne orgány nemajú žiadnu právomoc v danej oblasti, rovnocenný orgán príslušný pre túto oblasť. Okrem toho mená osôb a subjektov prevzatých do zoznamu musia byť predmetom revízie v pravidelných intervaloch prinajmenšom raz za polrok, aby sa zabezpečilo, že ich ponechanie na zozname zostáva odôvodnené v súlade s ustanoveniami článku 1 ods. 6 spoločnej pozície 2001/931.
56 V bode 93 rozsudku Sison II, už citovaného v bode 1 vyššie, Súd prvého stupňa pripomenul, že na základe týchto ustanovení v predchádzajúcich rozsudkoch dospel k záveru, že overenie, či existuje rozhodnutie vnútroštátneho orgánu vyhovujúce definícii článku 1 ods. 4 spoločnej pozície 2001/931, sa zdá byť základnou predbežnou podmienkou prijatia rozhodnutia o zmrazení finančných prostriedkov Radou, zatiaľ čo overenie dôsledkov takého rozhodnutia na vnútroštátnej úrovni sa zdá byť nevyhnutné v súvislosti s prijatím následného rozhodnutia o zmrazení finančných prostriedkov.
57 Z tejto ustálenej judikatúry Súdu prvého stupňa vyplýva, že Rada nedisponuje nijakou mierou voľnej úvahy pri posudzovaní, či boli v príslušnom prípade splnené skutkové a právne okolnosti, ktoré môžu podmieniť uplatnenie opatrenia na zmrazenie finančných prostriedkov na osobu, skupinu alebo subjekt, ako sú vymedzené článkom 2 ods. 3 nariadenia č. 2580/2001 v spojení s článkom 1 ods. 4 spoločnej pozície 2001/931. Platí to najmä pri overení existencie presných informácií alebo dôkazov v spise, ktoré preukazujú, že rozhodnutie vnútroštátneho orgánu vyhovujúce definícii v článku 1 ods. 4 spoločnej pozície 2001/931 bolo prijaté vo vzťahu k dotknutému subjektu, a ďalej pri overení ďalších dôsledkov takého rozhodnutia na vnútroštátnej úrovni (pozri v tejto súvislosti rozsudok Sison II, už citovaný v bode 1 vyššie, bod 96 a tam citovanú judikatúru týkajúcu sa vecí súvisiacich so zmrazením finančných prostriedkov Organizácie mudžahedínov iránskeho ľudu).
58 Na rozdiel od tvrdení žalobcu však táto samotná okolnosť nestačí na prijatie záveru, že porušenie daných ustanovení je dostatočne závažné na to, aby spôsobilo vznik zodpovednosti Spoločenstva. Ako už totiž bolo pripomenuté (pozri body 37 až 39 vyššie), súd musí predovšetkým vziať do úvahy právnu a skutkovú komplexnosť situácie, ktorú treba vyriešiť, ako aj ťažkosti pri uplatnení alebo výklade predpisov.
59 V prejednávanom prípade je potrebné okrem iného uviesť, že cieľom obmedzujúcich opatrení stanovených v nariadení č. 2580/2001 a spoločnej pozícii 2001/931 je vykonanie rezolúcie Bezpečnostnej rady Organizácie spojených národov 1373 (2001) z 28. septembra 2001 na úrovni Spoločenstva, v ktorej boli stanovené rozsiahle stratégie pre boj proti terorizmu a najmä pre boj proti financovaniu terorizmu (rozsudok Sison I, už citovaný v bode 1 vyššie, body 4 až 12).
60 Ako už Súdny dvor rozhodol v rámci iného režimu Spoločenstva týkajúceho sa obmedzujúcich opatrení hospodárskej povahy, prostredníctvom ktorého sa tiež vykonávajú rezolúcie prijaté Bezpečnostnou radou podľa kapitoly VII Charty Organizácie Spojených národov, boj prostredníctvom všetkých prostriedkov v súlade s uvedenou Chartou proti hrozbám voči medzinárodnému mieru a bezpečnosti, ktoré sú zaťažované aktmi terorizmu, predstavuje pre medzinárodné spoločenstvo základný cieľ všeobecného záujmu, ktorý v zásade odôvodňuje prijatie takých obmedzujúcich opatrení, o ktoré ide v prejednávanom prípade, proti určitým osobám (rozsudok Súdneho dvora z 3. septembra 2008, Kadi a Al Barakaat International Foundation/Rada a Komisia, C‑402/05 P a C‑415/05 P, Zb. s. I‑6351, ďalej len „rozsudok Súdneho dvora Kadi“, body 361 až 363). Základný význam tohto cieľa všeobecného záujmu a špecifické požiadavky, ktoré na základe naliehavej žiadosti Bezpečnostnej rady Organizácie Spojených národov musia na účely sledovania tohto cieľa prostredníctvom „všetkých prostriedkov“ vykonať dotknuté inštitúcie Únie, predstavujú takisto faktory, ktoré musia byť zohľadnené v súlade s judikatúrou citovanou v bode 34 vyššie.
61 V prejednávanej veci teda Všeobecnému súdu prináleží, aby v osobitnom prípade žalobcu preskúmal právnu a skutkovú komplexnosť situácie, ktorú treba vyriešiť, ako aj ťažkosti pri uplatnení alebo výklade príslušných ustanovení nariadenia č. 2580/2001 a spoločnej pozície 2001/931, pričom musí zohľadniť najmä význam sledovaného cieľa verejného záujmu, aby zistil, či nesprávne právne posúdenie, z ktorého vychádzala Rada, predstavuje pochybenie, ktorého by sa za podobných okolností nedopustil primerane prezieravý a starostlivý správny orgán (pozri bod 39 vyššie).
62 Čo sa týka tejto veci, hoci porušenie článku 2 ods. 3 nariadenia č. 2580/2001 v spojení s článkom 1 ods. 4 spoločnej pozície 2001/931 bolo jasne preukázané (rozsudok Sison II, už citovaný v bode 1 vyššie, bod 113), treba vziať do úvahy konkrétne ťažkosti spojené s výkladom a uplatňovaním v prejednávanej veci uvedených ustanovení. Všeobecný súd sa v tejto súvislosti domnieva, že ťažkosti spojené s doslovným a systematickým výkladom podmienok prijatia opatrenia o zmrazení finančných prostriedkov, ktoré sú v týchto ustanoveniach stanovené, by totiž vzhľadom na celkový systém Spoločenstva týkajúci sa zmrazenia finančných prostriedkov a vzhľadom na sledované ciele všeobecného záujmu, mohli pri neexistencii ustálenej judikatúry v tejto oblasti rozumne vysvetliť nesprávne právne posúdenie, z ktorého vychádzala Rada, keď svoje rozhodnutie nesprávne založila na rozsudku Raad van State (Štátna rada, Holandsko) z 21. februára 1995 (ďalej len „rozsudok Raad van State“) a na rozhodnutí arrondissementsrechtbank te ‘s-Gravenhage (Okresný súd v Haagu, ďalej len „rechtbank“), Sector Bestuurrecht, Rechtseenheidskamer Vreemdelingenzaken (úsek správneho práva, komora pre jednotné uplatňovanie práva, veci týkajúce sa cudzincov) z 11. septembra 1997 (ďalej len „rozhodnutie rechtbank“).
63 Je potrebné totiž predovšetkým konštatovať, že samotné znenie týchto ustanovení je značne nejasné. Podľa článku 1 ods. 4 spoločnej pozície 2001/931 totiž „príslušný orgán“ znamená „súdny orgán, alebo tam, kde súdne orgány nemajú právomoc v oblasti, na ktorú sa vzťahuje tento odsek, ekvivalentný orgán príslušný pre túto oblasť“. Žiadna definícia nie je stanovená v súvislosti s tým, čo sa môže rozumieť pod pojmom „ekvivalentný orgán“ k súdnemu orgánu, ktorý má právomoc v „oblasti, na ktorú sa vzťahuje tento odsek“, a to oblasť týkajúcu sa rozhodnutí o začatí vyšetrovania alebo trestného stíhania v súvislosti s teroristickým činom. Navyše by nebolo správne predpokladať, že súdne orgány ktoréhokoľvek členského štátu Únie, ktorý je právnym štátom a členom Únie založenej na právnych hodnotách, by nemali „právomoc“ v tejto oblasti. Preto ani pojem rozhodnutie o začatí „vyšetrovania alebo trestného stíhania“ za teroristický čin a ani pojem rozhodnutie „o odsúdení za takéto skutky“ nie je jednoduché posúdiť. Navyše nie je spresnené, či sa tieto ustanovenia musia vykladať s odkazom na vnútroštátne právo alebo či majú samostatný obsah v rámci práva Únie, ktorý musí vymedziť samotný súdny orgán Únie. V prvom ani v druhom prípade nie je zrejmé, či sa rôzne jazykové verzie týchto ustanovení vzťahujú na rovnakú základnú vnútroštátnu realitu. V niektorých jazykových verziách môžu byť stricto sensu použité pojmy teda pojmami trestného práva, zatiaľ čo v iných jazykových verziách môže ich výklad presahovať tento striktne trestnoprávny rámec.
64 Okrem toho treba uviesť, že v prejednávanom prípade zodpovednosť Rady ako legislatívneho orgánu, ktorý je autorom predmetných ustanovení, nie je spochybnená, ale je spochybnená zodpovednosť Rady ako správneho orgánu, ktorý je zodpovedný za ich vykonávanie.
65 Uvedené ťažkosti týkajúce sa výkladu predmetných ustanovení však nutne viedli k značným problémom pri ich vykonaní, čo potvrdzuje rozsiahla judikatúra Súdu prvého stupňa týkajúca sa tohto konkrétneho sporu (pozri okrem rozsudkov Sison I a Sison II, už citovaných v bode 1 vyššie, rozsudky Súdu prvého stupňa z 12. decembra 2006, Organizácia mudžahedínov iránskeho ľudu/Rada, nazývaný „OMPI“, T‑228/02, Zb. s. II‑4665; z 11. júla 2007, Al‑Aqsa/Rada, nazývaný „Al‑Aqsa I“, T‑327/03, neuverejnený v Zbierke; PMOI I, už citovaný v bode 48 vyššie; zo 4. decembra 2008, People’s Mojahedin Organization of Iran/Rada, nazývaný „PMOI II“, T‑284/08, Zb. s. II‑3487, v súčasnosti v odvolacom konaní vo veci C‑27/09 P; z 2. septembra 2009, El Morabit/Rada, T‑37/07 a T‑323/07, neuverejnený v Zbierke; rozsudky Všeobecného súdu z 9. septembra 2010, Al‑Aqsa/Rada, nazývaný „Al-Aqsa II“, T‑348/07, Zb. s. II‑4575, a zo 7. decembra 2010, Fahas/Rada, T‑49/07, Zb. s. II‑5555). Všeobecný súd až na základe preskúmania desiatok vecí v priebehu niekoľkých rokov postupne vypracoval racionálny a koherentný rámec výkladu predmetných ustanovení. Prejav tohto postupného rozvíjania judikatúry je možné badať v bodoch 91 a nasl. rozsudku Sison II, už citovaného v bode 1 vyššie, v ktorých boli zhrnuté predchádzajúce rozsudky v tejto oblasti.
66 Konkrétnejšie treba najskôr uviesť, že Súd prvého stupňa v rozsudku Sison I, už citovanom v bode 1 vyššie, neposkytol žiadnu informáciu týkajúcu sa otázky, či sa môžu rozsudok Raad van State a rozhodnutie rechtbank považovať za rozhodnutia prijaté príslušným vnútroštátnym orgánom v zmysle článku 2 ods. 3 nariadenia č. 2580/2001 a článku 1 ods. 4 spoločnej pozície 2001/931 (pozri v tejto súvislosti rozsudok Sison I, už citovaný v bode 1 vyššie, bod 242). Rozsudok Sison I teda nemohol pri prijímaní napadnutých aktov, o ktoré ide v prejednávanom prípade, slúžiť Rade ako precedens v zmysle judikatúry uvedenej v bode 40 vyššie.
67 Naopak, v tomto prípade Súd prvého stupňa v bodoch 46 až 70 rozsudku Sison I, už citovaného v bode 1 vyššie, a v bodoch 88, 90 a 100 až 106 rozsudku Sison II, už citovaného v bode 1 vyššie, na ktoré sa tu odkazuje, dôkladne preskúmal obsah, rozsah a kontext rozhodnutí vnútroštátnych orgánov, ktoré boli základom pre napadnuté akty, t. j. rozsudku Raad van State a rozhodnutia rechtbank.
68 Pokiaľ ide o posúdenie týchto vnútroštátnych rozhodnutí vzhľadom na článok 2 ods. 3 nariadenia č. 2580/2001 a článok 1 ods. 4 spoločnej pozície 2001/931, ktoré bolo vykonané v bodoch 107 a nasl. rozsudku Sison II, už citovaného v bode 1 vyššie, Súd prvého stupňa po prvýkrát uviedol niektoré všeobecné kritériá výkladu a uplatnenia týchto ustanovení. Súd prvého stupňa sa tak „nazdáva[l]“, že vzhľadom tak na znenie, kontext a ciele ustanovení, ktoré sú predmetom prejednávaného sporu, ako aj na významnú úlohu, ktorú v konaní o zmrazení finančných prostriedkov zohrávajú vnútroštátne orgány, stanovenú v článku 2 ods. 3 nariadenia č. 2580/2001, rozhodnutie o začatí „vyšetrovania alebo trestného stíhania“ musí byť na to, aby ho mohla Rada platne použiť, prijaté v rámci vnútroštátneho konania, ktorého cieľom je priamo a predovšetkým zaviesť opatrenie preventívneho alebo represívneho charakteru proti dotknutej osobe v rámci boja proti terorizmu a z dôvodu zapojenia dotknutej osoby do teroristických činností. Súd prvého stupňa spresnil, že túto požiadavku nespĺňa rozhodnutie vnútroštátneho súdneho orgánu, ktorý rozhoduje len vo vedľajšom alebo incidenčnom konaní o prípadnej účasti dotknutej osoby na takejto činnosti v rámci sporu, ktorý sa týka napríklad práv a povinností občianskoprávnej povahy.
69 V prejednávanom prípade v bode 113 rozsudku Sison II, už citovanom v bode 1 vyššie, Súd prvého stupňa dospel na základe kritéria reštriktívneho výkladu k záveru, že cieľom predmetných konaní týkajúcich sa žalobcu pred Raad van State a rechtbank nebolo v žiadnom prípade potrestať ho za jeho prípadnú účasť na teroristických činoch, ale týkali sa iba preskúmania zákonnosti rozhodnutia holandského štátneho tajomníka pre spravodlivosť, ktorým mu zamietol priznať postavenie utečenca a udeliť mu povolenie na pobyt v Holandsku.
70 Súd prvého stupňa takisto v bode 114 rozsudku Sison II, už citovaného v bode 1 vyššie, uznal, že napriek tomu, že sa Raad van State a rechtbank počas týchto konaní oboznámili so spisom Vnútornej holandskej bezpečnostnej služby (BVD) týkajúcim sa údajného zapojenia žalobcu do určitých teroristických činností na Filipínach, nerozhodli o začatí vyšetrovania týchto skutočností a voči žalobcovi nezačali ani trestné stíhanie.
71 Navyše treba zdôrazniť, že na rozdiel od tvrdenia žalobcu, rozhodnutie štátneho tajomníka pre spravodlivosť, ktorým mu zamietol priznať postavenie utečenca a udeliť mu povolenie na pobyt v Holandsku a ktoré bolo v podstate odôvodnené skutočnosťou, že riadil alebo sa pokúšal riadiť z územia Holandska New People’s Army (NPA) ozbrojené krídlo Filipínskej komunistickej strany (CCP), ktoré je zodpovedné za niekoľko teroristických útokov na Filipínach, bolo v nadväznosti na rozsudok Raad van State v podstate potvrdené rozhodnutím rechtbank po tom, čo sa tento súdny orgán oboznámil so spisom Vnútornej holandskej bezpečnostnej služby (pozri rozsudok Sison I, už citovaný v bode 1 vyššie, body 63, 66 a 68 až 70). Rada tak nevychádzala z nesprávneho posúdenia, keď poukázala na skutkové okolnosti, a ani neporušila medze svojej voľnej úvahy.
72 Napokon treba pripomenúť, že v rozsudku Sison II, už citovanom v bode 1 vyššie (body 88, 89 a 122), Súd prvého stupňa zamietol žalobný dôvod založený na zjavne nesprávnom skutkovom posúdení. Konštatoval najmä, že skutkové tvrdenia uvedené v odôvodneniach pripojených k napadnutým aktom boli riadne podložené dôkazmi zo spisu, ktorý mu bol predložený, a to konkrétne zisteniami skutkových okolností, ktoré samostatne vykonali Raad van State a rechtbank. Tieto skutkové tvrdenia sa pritom týkajú účasti žalobcu na teroristických činnostiach spáchaných na Filipínach z dôvodu jeho vedúcej úlohy vo Filipínskej komunistickej strane a New People’s Army, ako aj stykov, ktoré mal s vodcami iných teroristických organizácií (pozri v tejto súvislosti body 46 až 70 rozsudku Sison I, už citovaného v bode 1 vyššie, ktoré sú takisto uvedené v bode 106 rozsudku Sison II, už citovaného v bode 1 vyššie).
73 Za týchto podmienok je potrebné dospieť k záveru, že po prvé vzhľadom na komplexnosť právnych a skutkových posúdení potrebných na vyriešenie prejednávaného prípadu, po druhé vzhľadom na ťažkosti spojené s výkladom a uplatňovaním článku 2 ods. 3 nariadenia č. 2580/2001 v spojení s článkom 1 ods. 4 spoločnej pozície za okolností v prejednávanej veci a pri neexistencii ustálenej judikatúry v období pred vyhlásením rozsudku Sison II, už citovaného v bode 1 vyššie, a po tretie vzhľadom na základný význam cieľov všeobecného záujmu spojených s bojom proti medzinárodnému terorizmu, ktoré sleduje uvedené nariadenie, porušenie uvedených ustanovení Radou, hoci bolo jasne preukázané, možno vysvetliť osobitnými povinnosťami a zodpovednosťou, ktoré má táto inštitúcia, a predstavuje pochybenie, ktorého by sa za podobných okolností mohol dopustiť primerane prezieravý a starostlivý správny orgán.
74 Všeobecný súd preto usudzuje, že v prejednávanom prípade nemožno porušenie článku 2 ods. 3 nariadenia č. 2580/2001 a článku 1 ods. 4 spoločnej pozície, hoci bolo jasne preukázané, považovať za dostatočne závažné porušenie práva Spoločenstva, ktoré by mohlo spôsobiť vznik mimozmluvnej zodpovednosti Spoločenstva voči žalobcovi.
O vzniku zodpovednosti Spoločenstva z dôvodu údajného porušenia základných práv žalobcu
75 V prejednávanom prípade je nesporné, že základné práva, ktorých porušenia sa domáha žalobca, predstavujú právne normy, ktorých cieľom je priznať práva jednotlivcom. Preto ich porušenie môže v prípade, že sa preukáže, viesť k vzniku mimozmluvnej zodpovednosti Spoločenstva, ak je dostatočne závažné.
76 Čo sa týka tejto skutočnosti, žalobca v súvislosti so základnými právami netvrdí, že všeobecný režim zmrazovania finančných prostriedkov, ktorý bol vykonaný nariadením č. 2580/2001, je sám osebe protiprávny, ale tvrdí len nesprávne uplatnenie tohto nariadenia v rámci osobitných okolností v prejednávanej veci, ktoré viedlo k uvedenému porušeniu.
77 Napokon zásadný súlad takého režimu alebo podobných režimov vyplývajúcich z vykonania iných rezolúcií Bezpečnostnej rady Organizácie spojených národov so základnými právami dotknutých osôb jasne vyplývajú z judikatúry Súdneho dvora a Všeobecného súdu (pozri v súvislosti s právom vlastniť majetok rozsudok Súdneho dvora Kadi, už citovaný v bode 60 vyššie, body 361 až 366, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 9. júla 2009, Melli Bank/Rada, T‑246/08 a T‑332/08, Zb. s. II‑2629, body 111 a 112; v súvislosti s právom na rešpektovanie súkromného života a rodinného života rozsudok Súdu prvého stupňa z 12. júla 2006, Ayadi/Rada, T‑253/02, Zb. s. II‑2139, bod 126, ktorý Súdny dvor nezrušil v odvolacom konaní; v súvislosti s dodržiavaním prezumpcie neviny rozsudky El Morabit/Rada, už citovaný v bode 65 vyššie, bod 40, a Fahas/Rada, už citovaný v bode 65 vyššie, body 64 až 68).
78 Uloženie obmedzujúcich opatrení stanovených nariadením č. 2580/2001 teda samo osebe nepredstavuje porušenie základných práv žalobcu, ale predstavuje ho tá okolnosť, že tieto opatrenia mu boli uložené prostredníctvom napadnutých aktov za podmienok, ktoré nie sú v súlade s podmienkami stanovenými článkom 2 ods. 3 nariadenia č. 2580/2001 v spojení s článkom 1 ods. 4 spoločnej pozície 2001/931, a to konkrétne na účely obmedzenia možností zásahu do výkonu týchto práv zo strany orgánov verejnej moci (pozri body 50 a 51 vyššie).
79 Vyššie však už bolo rozhodnuté, že tento nesúlad napadnutých aktov s podmienkami stanovenými v článku 2 ods. 3 nariadenia č. 2580/2001, ktorý síce predstavuje protiprávnosť, nemožno však považovať za dostatočne závažné porušenie práva Spoločenstva, ktoré by mohlo spôsobiť vznik mimozmluvnej zodpovednosti Spoločenstva voči žalobcovi.
80 Keďže údajné porušenie základných práv žalobcu je neoddeliteľné od tejto protiprávnosti, pričom sa na ňu výlučne viaže, je potrebné dospieť k záveru, že rovnako nie je dostatočne závažné, aby mohlo spôsobiť vznik mimozmluvnej zodpovednosti Spoločenstva (pozri analogicky rozsudok Artegodan/Komisia, už citovaný v bode 32 vyššie, body 131, 132 a 136).
81 V tejto súvislosti treba uviesť, že Charta základných práv Európskej únie ani EDĽP, ktoré zaručujú právo na účinný súdny prostriedok nápravy, nebránia tomu, aby vznik mimozmluvnej zodpovednosti Spoločenstva bol za takých okolností, o ktoré ide v prejednávanej veci, podmienený uznaním dostatočne závažného porušenia základných práv, na ktoré sa odvoláva žalobca. Konkrétne, pokiaľ ide o práva zaručené protokolom č. 1 k EDĽP, Európsky súd pre ľudské práva tiež zohľadnil „rôzne obmedzenia vyplývajúce zo skutočností, ktoré musia byť preukázané v rámci žaloby“ o mimozmluvnú zodpovednosť Spoločenstva a ktoré podľa ustálenej judikatúry obsahujú podmienku týkajúcu sa existencie takého porušenia, aby dospel k záveru, že právo Spoločenstva ponúka ochranu základných práv, ktorá je ekvivalentná ochrane zabezpečenej mechanizmom EDĽP (pozri rozsudok ESĽP z 30. júna 2005, Bosphorus Hava Yollari Turizm ve Ticaret Anonim Şirketi v. Írsko, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí ESĽP 2005-VI, body 88, 163 a 165).
82 Zo všetkých uvedených úvah vyplýva, že podmienka vzniku mimozmluvnej zodpovednosti Spoločenstva spojená s nezákonným konaním vytýkaným Rade nie je v prejednávanej veci splnená.
83 Žaloba sa preto musí zamietnuť bez toho, aby bolo potrebné preskúmať ďalšie podmienky vzniku mimozmluvnej zodpovednosti Spoločenstva.
O trovách
84 Podľa článku 87 ods. 1 rokovacieho poriadku o trovách konania rozhoduje Všeobecný súd v rozsudku alebo v uznesení, ktorým sa konanie končí. V súlade s týmto ustanovením sa v rozsudku Sison II, už citovanom v bode 1 vyššie, rozhodlo, že o trovách konania sa rozhodne neskôr.
85 Podľa článku 87 ods. 3 rokovacieho poriadku môže Všeobecný súd rozdeliť náhradu trov konania alebo rozhodnúť tak, že každý z účastníkov konania znáša vlastné trovy konania, ak účastníci konania mali úspech len v časti predmetu konania, alebo z osobitných dôvodov. Navyše podľa článku 87 ods. 4 rokovacieho poriadku členské štáty a inštitúcie, ktoré vstúpili do konania, znášajú vlastné trovy konania.
86 V prejednávanom prípade Rada nemala úspech v časti návrhu na zrušenie, avšak žalobca nemal úspech v časti návrhu na náhradu škody. Vzhľadom na to, že návrhy na zrušenie a náhradu škody boli v priebehu celého konania posudzované samostatne, je v zmysle citovaných ustanovení opodstatnené rozhodnúť, že Rada znáša všetky trovy konania, ktoré vynaložili účastníci konania a ktoré súvisia so žalobou o neplatnosť, zatiaľ čo žalobca znáša všetky trovy konania účastníkov konania, ktoré súvisia so žalobou o náhradu škody. Navyše je potrebné rozhodnúť, že Holandské kráľovstvo, Spojené kráľovstvo a Komisia znášajú vlastné trovy konania.
Z týchto dôvodov
VŠEOBECNÝ SÚD (druhá rozšírená komora)
rozhodol a vyhlásil:
1. Žaloba o náhradu škody sa zamieta.
2. Rada Európskej únie v súvislosti so žalobou o neplatnosť znáša vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania, ktoré vynaložil Jose Maria Sison.
3. J. M. Sison v súvislosti so žalobou o náhradu škody znáša vlastné trovy konania a je povinný nahradiť trovy konania, ktoré vynaložila Rada.
4. Holandské kráľovstvo, Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska a Európska komisia znášajú vlastné trovy konania.
Forwood
Dehousse
Prek
Schwarcz
Popescu
Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 23. novembra 2011.
Podpisy
* Jazyk konania: angličtina.
Full & Egal Universal Law Academy