EUR-Lex -  62009CC0503 - SK

NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

PEDRO CRUZ VILLALÓN

prednesené 17. marca 2011 (1)

Vec C‑503/09

Lucy Stewart

proti

Secretary of State for Work and Pensions

[návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný Upper Tribunal (Administrative Appeals Chamber)]

„Sociálne zabezpečenie – Nariadenie (EHS) č. 1408/71 – Nemocenské dávky – Dávky v invalidite – Osobitné nepríspevkové dávky – Pojmy – Krátkodobá dávka v práceneschopnosti pre mladé zdravotne postihnuté osoby – Podmienky priznania – Podmienky bydliska a prítomnosti na území členského štátu – Prípustnosť – Článok 10 nariadenia (EHS) č. 1408/71 – Články 19 a 28 nariadenia (EHS) č. 1408/71“

Obsah

I –   Právny rámec

A –   Právna úprava Únie

B –   Vnútroštátna právna úprava

II – Skutkové okolnosti sporu vo veci samej

III – Prejudiciálne otázky

IV – O prístupe k štruktúre a ku konkrétnemu obsahu otázok položených vnútroštátnym súdom

A –   Krátkodobá dávka v práceneschopnosti pre mladé zdravotne postihnuté osoby

B –   Trojitá podmienka bydliska, skutočného pobytu a prítomnosti

V –   Bydlisko – podmienka priznania sociálnych dávok, ktorá je a priori podozrivá z hľadiska práva Únie

A –   Dávky v invalidite

B –   Nemocenské dávky

VI – Posilnená podmienka bydliska ako podmienka „zakladajúca“ väzbu na účely práva Únie

A –   Preskúmanie teoretických možností

B –   Preskúmanie podmienok prípustnosti

VII – Návrh

1.        V tejto veci má Súdny dvor možnosť zaoberať sa otázkou, či nariadenie (EHS) č. 1408/71(2), zjednodušene povedané, zákonodarcovi členského štátu umožňuje podmieniť priznanie sociálnej dávky tým, aby mal žiadateľ bydlisko na území tohto členského štátu v čase podania žiadosti a aby sa predtým na uvedenom území zdržiaval počas stanovenej doby, pričom konštrukcia tejto dávky je úplne osobitná. V tejto veci krátkodobú dávku v práceneschopnosti pre mladé zdravotne postihnuté osoby, o ktorú ide vo veci samej definuje vnútroštátna právna úprava ako výnimku zo všeobecného režimu dávok v práceneschopnosti. Takáto podmienka bydliska posilnená podmienkou prítomnosti, podmieňujúca priznanie tejto sociálnej dávky, len nahrádza podmienku platenia poistného do všeobecného systému sociálneho zabezpečenia, ktorej vlastne podlieha priznanie všeobecnej dávky. Krátkodobá dávka v práceneschopnosti pre mladé zdravotne postihnuté osoby je teda v skutočnosti poskytovaná ako nepríspevková dávka, ktorá podlieha „zakladajúcej“ podmienke bydliska a prítomnosti, predstavujúcej výnimku zo všeobecných podmienok upravujúcich dávky so všetkými znakmi príspevkovej dávky.

2.        Túto trochu paradoxnú situáciu posúdim v dvoch štádiách. Po prvé túto podmienku bydliska posilnenú podmienkou prítomnosti podrobím „bežnému“ prístupu tým, že preskúmam jej zlučiteľnosť s príslušnými ustanoveniami nariadenia č. 1408/71. Je takáto podmienka prípustná s ohľadom na zásadu zrušenia ustanovení o bydlisku stanovenú článkom 10 nariadenia č. 1408/71 a na zásadu „exportovateľnosti“ niektorých sociálnych dávok upravenú judikatúrou Súdneho dvora? Po druhé sa pokúsim navrhnúť Súdnemu dvoru výklad judikatúry „prispôsobený“ osobitnému charakteru podmienky bydliska a prítomnosti a zvláštnosti situácie v konaní pred vnútroštátnym súdom.

I –    Právny rámec

A –    Právna úprava Únie

3.        Článok 4 nariadenia č. 1408/71 určuje vecnú pôsobnosť tohto nariadenia takto:

„1.      Toto nariadenie sa vzťahuje na všetky právne predpisy, ktoré sa týkajú týchto častí sociálneho zabezpečenia:

a)      nemocenské dávky a dávky v materstve;

b)      dávky v invalidite vrátane tých, ktoré sú určené na udržanie alebo zlepšenie zárobkovej schopnosti;

…

2.      Toto nariadenie sa vzťahuje na všetky všeobecné a osobitné systémy sociálneho zabezpečenia, či už príspevkové alebo nepríspevkové, a systémy týkajúce sa právnej zodpovednosti zamestnávateľa alebo vlastníka lode v súvislosti s dávkami uvedenými v odseku 1.

2a.      Tento článok sa vzťahuje na osobitné nepríspevkové peňažné dávky, ktoré sa poskytujú podľa právnych predpisov, ktorých osobný rozsah, ciele a/alebo podmienky na priznanie nároku majú znaky právnych predpisov v oblasti sociálneho zabezpečenia podľa odseku 1, ako aj v oblasti sociálnej pomoci.

‚Osobitné nepríspevkové peňažné dávky‘ sú dávky, ktoré:

a)      sú určené:

i)      na poskytovanie doplnkového, náhradného alebo pridruženého krytia proti rizikám, na ktoré sa vzťahujú časti sociálneho zabezpečenia uvedené v odseku 1 a ktoré zaručujú dotknutým osobám príjem na úrovni životného minima so zreteľom na hospodársku a sociálnu situáciu v dotknutom členskom štáte;

ii)      len ako osobitná ochrana pre zdravotne postihnuté osoby a sú úzko späté so sociálnym prostredím uvedenej osoby v dotknutom členskom štáte,

a

b)      sú financované výhradne z povinných daní určených na krytie všeobecných verejných výdavkov, a ktorých podmienky na poskytovanie a výpočet dávok nezávisia od akýchkoľvek príspevkov vo vzťahu k príjemcom dávok. Avšak dávky poskytnuté ako doplnok k príspevkovým dávkam sa nepovažujú z tohto jediného dôvodu za príspevkové dávky,

a

c)      ktoré sú uvedené v prílohe IIa.“

4.        Článok 5 nariadenia č. 1408/71 spresňuje, že osobitné nepríspevkové dávky uvedené v článku 4 ods. 2a tohto nariadenia uvedú samotné členské štáty.

5.        Článok 10 nariadenia č. 1408/71 zakotvuje zásadu upustenia od podmienok bydliska, najmä pokiaľ ide o dávky v invalidite. Odsek 1 tohto článku stanovuje:

„Pokiaľ nie je v tomto nariadení ustanovené inak, peňažné dávky v invalidite, v starobe alebo pozostalostné dávky, dávky v súvislosti s pracovnými úrazmi alebo chorobami z povolania a podpora pri úmrtí, nadobudnuté podľa právnych predpisov jedného alebo viacerých členských štátov, nepodliehajú žiadnemu znižovaniu, upravovaniu, pozastaveniu, odňatiu alebo odobratiu z dôvodu, že príjemca má bydlisko na území iného členského štátu ako je štát, kde sa nachádza inštitúcia zodpovedná za vyplácanie.“

6.        Kapitola I hlavy III nariadenia č. 1408/71 združuje osobitné ustanovenia týkajúce sa nemocenských dávok a dávok v materstve, pričom článok 19 stanovuje:

„1.      Zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba s bydliskom na území iného členského štátu, ako je príslušný štát, ktorá spĺňa podmienky právnych predpisov príslušného štátu na nárok na dávky, dostáva so zohľadnením ustanovení článku 18, ak je to vhodné, v štáte, kde má bydlisko:

a)      vecné dávky poskytované v mene príslušnej inštitúcie od inštitúcie miesta bydliska v súlade s ustanoveniami právnych predpisov, ktoré táto inštitúcia uplatňuje tak, akoby bol poistený u nej;

b)      peňažné dávky poskytované príslušnou inštitúciou v súlade s právnymi predpismi, ktoré uplatňuje. Na základe dohody medzi príslušnou inštitúciou a inštitúciou miesta bydliska môže však v mene príslušnej inštitúcie v súlade s právnymi predpismi príslušného štátu takéto dávky poskytovať inštitúcia miesta bydliska z poverenia príslušnej inštitúcie v súlade s právnymi predpismi príslušného štátu.

2.      Ustanovenia odseku 1 písm. a) sa použijú obdobne aj na rodinných príslušníkov, ktorí majú bydlisko na území iného členského štátu, ako je príslušný štát, ak nemajú nárok na takéto dávky podľa právnych predpisov štátu, na území ktorého majú bydlisko.

Ak majú rodinní príslušníci bydlisko na území členského štátu, podľa právnych predpisov ktorého nárok na čerpanie vecných dávok nepodlieha podmienke poistenia alebo zamestnania, vecné dávky, ktoré títo príslušníci poberajú, sa považujú za také, ktoré sa poskytujú v mene inštitúcie, u ktorej je pracovník poistený, s výnimkou prípadu, kedy manžel(-ka) alebo osoba, ktorá sa stará o deti, vykonáva na území daného štátu zárobkovú činnosť.“

7.        Článok 28 nariadenia č. 1408/71 znie takto:

„1.      Dôchodca, ktorý má nárok na dôchodok podľa právnych predpisov jedného členského štátu alebo na dôchodky podľa právnych predpisov dvoch alebo viacerých členských štátov a ktorý nemá nárok na dávky podľa právnych predpisov členského štátu, na území ktorého má bydlisko, poberá napriek tomu takéto dávky pre seba a svojich rodinných príslušníkov, pokiaľ by mal na ne nárok podľa právnych predpisov členského štátu alebo aspoň jedného z členských štátov príslušných v súvislosti s dôchodkami, keby mal bydlisko na území takéhoto štátu, pričom, ak je to vhodné, sa zohľadnia ustanovenia článku 18 a prílohy [VI]. Dávky sa poskytujú za nasledujúcich podmienok:

a)      vecné dávky poskytne v mene inštitúcie uvedenej v odseku 2 inštitúcia miesta bydliska, ako keby dotknutá osoba bola dôchodcom podľa právnych predpisov štátu, na území ktorého má bydlisko a mala nárok na takéto dávky;

b)      peňažné dávky poskytne, kde je to vhodné, príslušná inštitúcia na základe pravidiel ustanovených v ods. 2 v súlade s právnymi predpismi, ktoré uplatňuje. Na základe dohody medzi príslušnou inštitúciou a inštitúciou miesta bydliska však takéto dávky môže poskytovať inštitúcia miesta bydliska v mene príslušnej inštitúcie v súlade s právnymi predpismi príslušného štátu.“

B –    Vnútroštátna právna úprava

8.        Zákon z roku 1992 o príspevkoch a dávkach sociálneho zabezpečenia (Social Security Contributions and Benefits Act 1992(3)) zavádza dávku v práceneschopnosti („incapacity benefit“), ktorá zaručuje náhradný príjem osobám, ktoré ešte nedosiahli zákonom stanovený dôchodkový vek a sú práceneschopné z dôvodu choroby alebo postihnutia. Táto dávka v práceneschopnosti, definovaná v článku 20 ods. 1 písm. c) SSCBA ako príspevková sociálna dávka, sa vypláca na základe článku 163 zákona z roku 1992 o správe sociálneho zabezpečenia (Social Security Administration Act) z Fondu štátneho poistenia (National Insurance Fund, článok 1 ods. 1 SSCBA), ktorého rozpočet tvorí poistné platené osobami, ktoré majú príjem, zamestnávateľmi a ďalšími subjektmi.

9.        Dávka v práceneschopnosti sa skladá z krátkodobej dávky stanovenej v článku 30A ods. 4 SSCBA, ktorá sa vypláca nanajvýš počas 364 dní, a z dlhodobej dávky stanovenej v článku 30A ods. 5 SSCBA.

10.      Krátkodobá dávka v práceneschopnosti sa poskytuje v nižšej sadzbe počas prvých 196 dní, potom vo vyššej sadzbe, ktorá však ostáva nižšia ako sadzba dlhodobej dávky v práceneschopnosti. Na základe prílohy 12 ods. 1 SSCBA sa krátkodobá dávka v práceneschopnosti neprizná, ak má žiadateľ nárok na zákonný nemocenský príspevok („statutory sick pay“), ktorú možno vyplácať nanajvýš 28 týždňov (196 dní). Výška dávky v práceneschopnosti môže byť znížená o výšku dôchodku, na ktorý má žiadateľ nárok.

11.      Nárok na krátkodobú dávku v práceneschopnosti je podmienený záznamom o platení príspevkov žiadateľom.

12.      Žiadatelia, ktorí nespĺňajú podmienky platenia príspevkov a nie sú schopní pracovať, majú nárok na finančnú podporu, čo je dávka závislá od príjmov.

13.      Z uznesenia vnútroštátneho súdu, ako aj z predložených pripomienok okrem iného vyplýva, že podľa článku 30A ods. 1 SSCBA práceneschopné osoby, ktoré však nespĺňajú podmienky na poskytnutie príspevku, najmä keďže boli zdravotne postihnuté predtým, než dosiahli zákonom stanovený vek na prácu (16 rokov), a preto nikdy nemohli platiť poistné do systému sociálneho zabezpečenia, na základe čoho by im vznikal nárok na krátkodobú dávku v práceneschopnosti, napriek tomu majú na túto dávku nárok bez toho, aby museli predložiť záznam o platení príspevkov, ak spĺňajú podmienky stanovené v článku 30A ods. 2A SSCBA, ktorý nadobudol účinnosť 6. apríla 2001(4).

14.      Článok 30A ods.1 SSCBA stanovuje:

„Na základe nasledujúcich ustanovení tohto článku osoba, ktorá:

a)      spĺňa jednu z podmienok stanovených v odseku 2 nižšie alebo nespĺňa žiadnu z nich;

b)      spĺňa všetky podmienky uvedené v odseku 2A nižšie;

má nárok na výplatu krátkodobej dávky v práceneschopnosti za všetky dni, keď nebola schopná pracovať… počas pracovnej neschopnosti.“

15.      Článok 30A ods. 2A SSCBA stanovuje:

„(2A) Podmienky uvedené v odseku 1 písm. b) vyššie sú:

a)      [osoba, ktorá o dávku žiada,] v príslušný deň dovŕšila vek 16 alebo viac rokov;

b)      má menej ako 20 rokov alebo v stanovených prípadoch menej ako 25 rokov v deň, ktorý je súčasťou obdobia pracovnej neschopnosti;

c)      bola práceneschopná počas 196 po sebe nasledujúcich dní, ktoré tesne predchádzali príslušnému dňu alebo skoršiemu dňu v období pracovnej neschopnosti, v ktorý dovŕšila 16 alebo viac rokov;

d)      v príslušný deň spĺňala stanovené podmienky, pokiaľ ide o bydlisko alebo pobyt vo Veľkej Británii, a

e)      v tento deň nie je študentom denného štúdia.“

16.      Dávka v práceneschopnosti priznaná za týchto podmienok, ktorá nahrádza príspevok pre osoby s ťažkým zdravotným postihnutím, sa preto uvádza ako „dávka v práceneschopnosti pre mladé zdravotne postihnuté osoby“.

17.      Príjemca krátkodobej dávky v práceneschopnosti môže mať podľa článku 30A ods. 5 SSCBA nárok na dlhodobú dávku v práceneschopnosti, ak choroba alebo postihnutie trvá. Predmetné ustanovenie je formulované takto:

„Ak na základe [článku 30A ods. 4 SSCBA] osobe zanikne nárok na prijímanie krátkodobej dávky v práceneschopnosti, získa nárok na dlhodobú dávku v práceneschopnosti za každý nasledujúci deň obdobia pracovnej neschopnosti, počas ktorého nedosiahol zákonom stanovený dôchodkový vek.“

18.      Podmienka bydliska alebo prítomnosti stanovená v článku 30A ods. 2A písm. d) SSCBA je definovaná v článku 16 ods. 1 nariadenia o sociálnom zabezpečení (dávka v práceneschopnosti) z roku 1994 [Social Security (Incapacity Benefit) Regulations 1994(5)], ktorý znie:

„Podmienky týkajúce sa bydliska alebo pobytu

1.      Podmienky na účely článku 30A ods. 2A písm. d) [SSCBA], pokiaľ ide o bydlisko a prítomnosť vo Veľkej Británii, ktoré musí spĺňať každá osoba v príslušný deň, sú tieto:

a)      má zvyčajné bydlisko vo Veľkej Británii;

b)      nie je osobou, ktorá podlieha kontrole prisťahovalectva v zmysle článku 115 ods. 9 Immigration and Asylum Act 1999 [zákon z roku 1999 o prisťahovalectve a azyle]…;

c)      nachádza sa na území Veľkej Británie; a

d)      zdržiava sa vo Veľkej Británii počas obdobia alebo období v celkovej dĺžke nie kratšej ako 26 týždňov počas 52 týždňov, ktoré bezprostredne predchádzali tomuto dňu.“

II – Skutkové okolnosti sporu vo veci samej

19.      Lucy Stewart, žalobkyňa v konaní pred vnútroštátnym súdom, ktorá sa narodila 20. novembra 1989 a má britské občianstvo, žije od augusta 2000 s rodičmi v Španielsku. Keďže trpí Downovým syndrómom, nikdy nepracovala a pravdepodobne ani nikdy nebude schopná prinajmenšom vykonávať normálne povolanie.

20.      Žalobkyni vo veci samej bol priznaný príspevok na živobytie pre zdravotne postihnutých („disability living allowance“(6)) od jeho zavedenia v apríli 1992. Z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že predtým pravdepodobne poberala príspevok na opatrovanie. Tieto príspevky jej boli v Španielsku vyplácané na základe článku 95b nariadenia č. 1408/71. Príspevok na živobytie pre zdravotne postihnutých im môže byť podľa údajov poskytnutých vnútroštátnym súdom priznaný na dobu neurčitú, teda až kým nedôjde k zmene okolností, ktoré naň zakladajú nárok.

21.      Matka žalobkyne vo veci samej poberá od 25. júla 2005 starobný dôchodok, predtým poberala dávku v práceneschopnosti.

22.      Otec žalobkyne, ktorý pracoval naposledy v Spojenom kráľovstve Veľkej Británie a Severného Írska v daňovom roku 2000/2001, poberá zamestnanecký dôchodok a od októbra 2009 začne poberať starobný dôchodok vyplácaný týmto členským štátom.

23.      Dňa 31. októbra 2005 žalobkyňa vo veci samej, zastupovaná svojou matkou, podala žiadosť, aby jej bola od jej šestnástich narodenín priznaná dávka v práceneschopnosti pre mladé zdravotne postihnuté osoby stanovená v článku 30A ods. 2A SSCBA.

24.      Secretary of State for Work and Pensions, žalovaný vo veci samej, túto žiadosť 24. novembra 2005 zamietol z dôvodu, že žalobkyňa vo veci samej „sa nenachádza na území Veľkej Británie“.

25.      Je nesporné, že žalobkyňa vo veci samej nespĺňala ani podmienku bydliska, ani podmienku prítomnosti, ani podmienku skutočného pobytu, ktoré sú stanovené v článku 16 ods. 1 písm. a), c) a d) SSIBR.

26.      Secretary of State for Work and Pensions, na ktorý sa žalobkyňa vo veci samej, stále zastupovaná svojou matkou, odvolala, znovu preskúmal a potvrdil svoje rozhodnutie z 24. novembra 2005. Po tom, ako Secretary of State for Work and Pensions zdôraznil, že žalobkyňa vo veci samej žila v Španielsku päť rokov pred podaním svojej žiadosti, uviedol, že nespĺňa podmienku prítomnosti na území Veľkej Británii v prvý deň, od ktorého hodlala prijímať dávku v práceneschopnosti. Dodal, že túto podmienku jej neumožňovali splniť právne predpisy Únie.

III – Prejudiciálne otázky

27.      Za týchto okolností Upper Tribunal (Administrative Appeals Chamber), vnútroštátny súd, na ktorý bola podaná žaloba proti poslednému uvedenému rozhodnutiu, rozhodol 16. novembra 2009 položiť Súdnemu dvoru nasledujúce prejudiciálne otázky:

„1.      Je dávka s vlastnosťami krátkodobej dávky v práceneschopnosti pre mladé zdravotne postihnuté osoby na účely nariadenia Rady (EHS) č. 1408/71 zo 14. júna 1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnancov, samostatne zárobkovo činné osoby a ich rodinných príslušníkov, ktorí sa pohybujú v rámci spoločenstva (ďalej len ‚nariadenie č. 1408/71‘), nemocenskou dávkou alebo dávkou v invalidite?

2.      Ak sa dávka v odpovedi na prvú otázku považuje za nemocenskú dávku:

a)      Je osoba, akou je matka žalobkyne, ktorá na základe odchodu do dôchodku definitívne ukončila pracovný pomer alebo samostatnú zárobkovú činnosť, napriek tomu na účely článku 19 ‚zamestnanou osobou‘ z dôvodu svojho predchádzajúceho pracovného pomeru alebo samostatnej zárobkovej činnosti, alebo obsahujú články 27 až 34 (dôchodcovia) uplatniteľné predpisy?

b)      Je osoba, akou je otec žalobkyne, ktorý od roku 2001 nebol v pracovnom pomere alebo samostatne zárobkovo činnou osobou, napriek tomu na účely článku 19 ‚zamestnanou osobou‘ z dôvodu svojho predchádzajúceho pracovného pomeru alebo samostatnej zárobkovej činnosti?

c)      Má sa žiadateľka na účely článku 28 považovať za ‚dôchodcu‘ na základe priznania dávky získanej podľa článku 95b nariadenia č. 1408/71 napriek tomu, že i) dotknutá žiadateľka nebola nikdy zamestnanou osobou podľa článku 1 písm. a) nariadenia č. 1408/71; ii) žiadateľka nedosiahla štátom stanovený vek odchodu do dôchodku; a iii) žiadateľka patrí do osobnej pôsobnosti nariadenia č. 1408/71 iba ako rodinný príslušník?

d)      Ak dôchodca patrí do pôsobnosti článku 28 nariadenia č. 1408/71, môže rodinný príslušník tohto dôchodcu, ktorý s ním vždy býval v tom istom štáte, žiadať podľa článku 28 ods. 1 v spojení s článkom 29 peňažnú nemocenskú dávku od príslušnej inštitúcie stanovenej v článku 28 ods. 2, podľa ktorého sa táto dávka (ak na ňu vznikne oprávnenie) vypláca rodinnému príslušníkovi (a nevypláca sa dôchodcovi)?

e)      Pokiaľ je [vzhľadom na odpovede na otázky a) až d) vyššie] uplatniteľná podmienka vnútroštátneho práva sociálneho zabezpečenia, ktorá obmedzuje prvé nadobudnutie nároku na nemocenskú dávku na osoby, ktoré zavŕšili požadované obdobie predchádzajúceho bydliska v príslušnom členskom štáte v rámci stanoveného predchádzajúceho obdobia, je táto podmienka zlučiteľná s ustanoveniami článkov 19 a/alebo 28 nariadenia č. 1408/71?

3.      V prípade, že odpoveď na prvú otázku znie, že táto dávka sa má považovať za dávku v invalidite, znamená znenie článku 10 nariadenia č. 1408/71 odkazujúce na dávky ‚nadobudnuté podľa právnych predpisov jedného alebo viacerých členských štátov‘, že členské štáty sú podľa nariadenia č. 1408/71 naďalej oprávnené stanoviť podmienky prvého nadobudnutia týchto dávok v invalidite, ktoré sú založené na bydlisku v členskom štáte alebo na preukázaní požadovaných období predchádzajúceho skutočného pobytu v členskom štáte, takže žiadateľka si nemôže uplatňovať nárok na túto dávku najskôr od iného členského štátu?“(7)

IV – O prístupe k štruktúre a ku konkrétnemu obsahu otázok položených vnútroštátnym súdom

28.      Zvláštnosť predmetnej veci spočíva v skutočnosti, že bude nevyhnutné, aby som sa v rámci svojej odpovede zaoberal tak štruktúrou, ako aj relevanciou jednotlivých položených otázok, ktoré zjednoduším. Jednoducho povedané, ukážem, že rozlíšenie medzi nemocenskou dávkou a dávkou v invalidite, ktoré je predmetom prvej otázky a ovplyvňuje štruktúru ostatných otázok, prakticky nemá dôsledky; pokúsim sa ukázať, aké ťažké je posudzovať autonómne podmienku bydliska a podmienku prítomnosti; nakoniec sa pokúsim dokázať, že kľúčovou otázkou, ktorá vyvstala v predmetnej veci, je otázka „zvyčajného bydliska“ a že len v tomto kontexte je skutočne možné sa v danom okamihu zaoberať postavením žalobkyne, jej postavením rodinného príslušníka dôchodcu v zmysle nariadenia č. 1408/71. Problém spočíva v tom, že toto „preformulovanie“ otázok položených vnútroštátnym súdom nemožno urobiť jednoducho na začiatku odpovede, ktorú navrhnem; môže len vyplynúť z uvažovania, ktoré uvediem. Na tento účel treba na úvod opísať osobitnú povahu toho, čo sa tu nazýva „krátkodobá dávka v práceneschopnosti pre mladé zdravotne postihnuté osoby“.

A –    Krátkodobá dávka v práceneschopnosti pre mladé zdravotne postihnuté osoby

29.      Zvláštnosť krátkodobej dávky v práceneschopnosti pre mladé zdravotne postihnuté osoby zavedenej v roku 2001(8) spočíva v tom, že v skutočnosti predstavuje nepríspevkovú dávku(9), ktorá je súčasťou všeobecnejšieho inštitútu všeobecnej dávky v práceneschopnosti, pričom má všetky znaky príspevkovej dávky.

30.      Podmienkou poskytnutia všeobecnej dávky v práceneschopnosti je hlavne platenie poistného do všeobecného systému sociálneho zabezpečenia, zatiaľ čo krátkodobá dávka v práceneschopnosti pre mladé zdravotne postihnuté osoby je odchylne od tejto podmienky poskytovaná bez ohľadu na akýkoľvek príspevok, za predpokladu, že žiadateľ spĺňa trojitú podmienku(10) bydliska, pobytu a prítomnosti na území členského štátu.

31.      Môže byť totiž priznaná na osobnom základe ako náhradný príjem akejkoľvek osobe, ktorá sa po dosiahnutí zákonom stanoveného veku na prácu nachádza v pracovnej neschopnosti z dôvodu choroby alebo zdravotného postihnutia a nemôže mať nárok na všeobecnú dávku v práceneschopnosti, lebo predtým neplatila poistné. To platí v situácii žalobkyne vo veci samej, mladej zdravotne postihnutej osoby, ktorá nikdy nepracovala a ktorá požiadala o priznanie krátkodobej dávky v práceneschopnosti pre mladé zdravotne postihnuté osoby od svojich šestnástych narodenín.

B –    Trojitá podmienka bydliska, skutočného pobytu a prítomnosti

32.      Priznanie krátkodobej dávky v práceneschopnosti pre mladé zdravotne postihnuté osoby podlieha konkrétnejšie trojitej podmienke, a to že žiadateľ musí mať na území členského štátu zvyčajné bydlisko (podmienka zvyčajného bydliska), na uvedenom území sa musí nachádzať v čase podania žiadosti (podmienka aktuálnej prítomnosti) a musí sa na tomto území zdržiavať počas obdobia aspoň 26 týždňov počas 52 týždňov, ktoré bezprostredne predchádzali dňu podania žiadosti (podmienka predchádzajúceho skutočného pobytu). Ide teda o podmienku zvyčajného bydliska trochu „zosilnenú“ dvojitou podmienkou prítomnosti a pobytu.

33.      V tomto ohľade, ako zdôrazňuje vnútroštátny súd, treba uviesť, že ak bola žiadosť žalobkyne vo veci samej zamietnutá, lebo nespĺňala podmienku prítomnosti na území členského štátu v čase podania žiadosti, mohla byť zamietnutá aj preto, že nespĺňala podmienku bydliska alebo podmienku predchádzajúceho skutočného pobytu. Okrem toho sa zdá, že z druhej otázky písm. e), ktorá sa týka len podmienky predchádzajúceho skutočného pobytu, a z tretej otázky, ktorá sa týka súčasne podmienky bydliska a podmienky predchádzajúceho skutočného pobytu, vyplýva, že vnútroštátny súd rozhodol, že tieto podmienky sú „samostatné“, pôsobia samostatne a v dôsledku toho sa musia samostatne posudzovať.

34.      Musím však trvať na tom, že podmienky prítomnosti a pobytu majú zo systematického hľadiska zmysel len vo vzťahu k podmienke bydliska. Považujem totiž za vylúčené, že by vnútroštátny zákonodarca mohol uvažovať nad priznaním krátkodobej dávky v práceneschopnosti pre mladé zdravotne postihnuté osoby len na základe predchádzajúceho skutočného pobytu alebo aktuálnej prítomnosti žiadateľa, teda v prípade, keď žiadateľ, hoci nemá zvyčajné bydlisko na území členského štátu, spĺňa ostatné dve podmienky. To znamená, že ak sa dá argumentovať tým, že podmienka predchádzajúceho skutočného pobytu je zlučiteľná s právom Únie, a je nesporné, že podmienka zvyčajného bydliska v každom prípade zlučiteľná nie je, je zrejmé, že podmienka predchádzajúceho skutočného pobytu v rámci štruktúry krátkodobej dávky v práceneschopnosti pre mladé zdravotne postihnuté osoby nemôže vôbec existovať samostatne.

35.      Na záver, pokiaľ ide o zlučiteľnosť podmienok predložených na preskúmanie, a to podmienky zvyčajného bydliska v jednej otázke a podmienok zvyčajného bydliska a predchádzajúceho skutočného pobytu v inej otázke, nemá rozlíšenie, ktoré urobil vnútroštátny súd medzi nemocenskými dávkami a dávkami v invalidite, nijaký vplyv, a to prinajmenšom ak sa podmienka zvyčajného bydliska javí ako neoprávnená v oboch prípadoch, čo budem tvrdiť najskôr.

V –    Bydlisko – podmienka priznania sociálnych dávok, ktorá je a priori podozrivá z hľadiska práva Únie

36.      Podmienky bydliska sú v práve Únie už zo zásady „podozrivé“. Všeobecne sa považujú za nezlučiteľné s ustanoveniami nariadenia č. 1408/71, ktoré sa uplatňujú tak na nemocenské dávky, ako aj na dávky v invalidite, a to najmä ak sa uplatňujú „doplnkovo“, teda ak dopĺňajú podmienky na vznik nároku, ktoré môžu členské štáty uložiť. Ako som už uviedol, najprv sa pokúsim opísať uplatniteľné právo, ako keby išlo o prípad podmienky zvyčajného bydliska.

A –    Dávky v invalidite

37.      Článok 10 ods. 1 nariadenia č. 1408/71, ktorý stanovuje upustenie od podmienky bydliska(11) a zaručuje „exportovateľnosť“ dávok v invalidite, má za cieľ najmä podporiť voľný pohyb pracovníkov v súlade s článkom 42 ES tým, že dotknuté osoby budú chránené proti škodám, ktoré by im mohli vzniknúť na základe premiestnenia svojho bydliska z jedného členského štátu do iného.(12)

38.      Toto ustanovenie znamená nielen to, že si dotknuté osoby zachovávajú nárok na dôchodky a príspevky získané na základe právnych predpisov jedného alebo niekoľkých členských štátov aj po tom, ako si presunú bydlisko do iného členského štátu, ale aj – čo je v predmetnej veci osobitne dôležité – to, že získanie takého nároku im nemožno odoprieť len z dôvodu, že nemajú bydlisko na území štátu, v ktorom sa nachádza orgán zodpovedný za vyplatenie.(13) Ako mohol zdôrazniť generálny advokát Darmon v návrhoch v už citovanej veci Stanton Newton(14), ak by sa také rozlíšenie pripustilo, bolo by veľmi jednoduché obísť zákaz stanovený článkom 10 nariadenia č. 1408/71: „stačilo by, aby zákonodarca zaradil podmienky bydliska medzi podmienky pre priznanie nároku, aby sa na ne tento zákaz nevzťahoval“.

B –    Nemocenské dávky

39.      Článok 19 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 1408/71 stanovuje, že pracovník alebo samostatne zárobkovo činná osoba s bydliskom na území iného členského štátu než príslušného členského štátu, má v členskom štáte svojho bydliska nárok na peňažné dávky poskytované príslušným členským štátom, ak spĺňa všetky ostatné podmienky vyžadované právnymi predpismi na vznik nároku na uvedené dávky.

40.      Toto ustanovenie okrem toho bráni akémukoľvek ustanoveniu členského štátu, ktoré podmieňuje nemocenské dávky podmienkou bydliska.(15)

41.      Rovnako má rodinný príslušník pracovníka na základe článku 19 ods. 2 nariadenia č. 1408/71 právo žiadať v členskom štáte zamestnania tohto pracovníka výplatu nemocenských dávok v inom členskom štáte, ako je príslušný štát, ak spĺňa všetky podmienky priznania týchto dávok a ak na takéto dávky nemá nárok podľa právnych predpisov štátu, na ktorého území má bydlisko.(16)

42.      Súdny dvor v už citovanom rozsudku Hosse spresnil, že článok 19 ods. 2 nariadenia č. 1408/71 sa zameriava najmä na to, aby sa priznanie nemocenských dávok neviazalo na podmienku bydliska rodinných príslušníkov pracovníka v príslušnom členskom štáte, a to s cieľom neodradiť pracovníka Spoločenstva od výkonu svojho práva na voľný pohyb. Súdny dvor rozhodol, že „by bolo v rozpore s článkom 19 ods. 2 nariadenia č. 1408/71 zbaviť dcéru pracovníka výhody z dávky, na ktorú by mala právo, ak by bývala v príslušnom členskom štáte“(17).

43.      Súdny dvor napokon takisto podľa článku 28 nariadenia č. 1408/71 priznal dôchodcom právo na exportovateľnosť nemocenských dávok.(18)

44.      S ohľadom na logiku uvedenej judikatúry možno nakoniec akceptovať, že toto právo na exportovateľnosť nemocenských dávok treba priznať aj rodinným príslušníkom dôchodcu.

45.      Hoci, ako uviedla vláda Spojeného kráľovstva, je pravda, že v tejto súvislosti Súdny dvor pôvodne rozhodol, že potomkovi, ktorý je závislý od migrujúceho pracovníka, ako rodinnému príslušníkovi pracovníka nevzniká nárok na príspevok pre zdravotne postihnuté osoby stanovený vnútroštátnymi právnymi predpismi ako jeho vlastný nárok(19), Súdny dvor dosah tejto judikatúry neskôr výrazne obmedzil(20).

46.      Súdny dvor totiž rozhodol, že rozlišovanie medzi vlastnými nárokmi pracovníka a odvodenými právami jeho rodinných príslušníkov je relevantné, len keď sa rodinný príslušník odvoláva na ustanovenia nariadenia č. 1408/71 uplatniteľné len na pracovníkov s vylúčením ich rodinných príslušníkov(21).

47.      Preto ak by sa zásada zrušenia ustanovenia o podmienke bydliska v článku 10 nariadenia č. 1408/71 alebo zásada „exportovateľnosti“ nemocenských dávok vyjadrená v judikatúre týkajúcej sa článkov 19 a 28 uvedeného nariadenia striktne a takpovediac mechanicky uplatnili na situáciu vo veci samej, musela by byť krátkodobá dávka v práceneschopnosti pre mladé zdravotne postihnuté osoby žalobkyni v uvedenej veci priznaná.

48.      Na záver by mohol Súdny dvor na základe tejto judikatúry rozhodnúť, že článok 10 alebo články 19 a 28 nariadenia č. 1408/71 sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia tomu, aby sa na osobu žalobkyne vo veci samej uplatnila taká posilnená podmienka bydliska, akou je podmienka dotknutá vo veci samej, lebo nariadenie č. 1408/71 sa má vykladať v tom zmysle, že bráni právnej úprave členského štátu, ktorá podmieňuje priznanie takej sociálnej dávky, akou je krátkodobá dávka v práceneschopnosti pre mladé zdravotne postihnuté osoby, tým, aby príjemca spĺňal podmienky bydliska alebo predchádzajúceho skutočného pobytu na území uvedeného členského štátu.

49.      Z tohto pohľadu predtým, než prejdem k nasledujúcim úvahám, treba trvať na skutočnosti, že posilnená podmienka bydliska dotknutá vo veci samej nemá „doplňujúcu“ úlohu, ale naopak, plní úplne inú funkciu. Ak by Súdny dvor za týchto podmienok odpovedal na prejudiciálne otázky vnútroštátneho súdu takto, následky by neboli zanedbateľné. Na úplné pochopenie rozsahu tejto voľby treba mať na pamäti, že ak by neexistovala posilnená podmienka bydliska, akýkoľvek štátny príslušník členského štátu v situácii žalobkyne vo veci samej, teda osoba vo veku 16 až 20 rokov (najviac 25 rokov) neschopná pracovať počas 196 dní predchádzajúcich dosiahnutiu 16 rokov, ktorá nie je študentom denného štúdia, by mohla žiadať o krátkodobú dávku v práceneschopnosti pre mladé zdravotne postihnuté osoby a túto dávku získať bez toho, aby musela byť poistená v systéme sociálneho zabezpečenia tohto členského štátu.

50.      To vyvoláva otázku, či treba právo Únie vykladať v tom zmysle, že členskému štátu môže uložiť, aby rozhodol buď o zrušení takto konštruovanej sociálnej dávky, v prípade ktorej podmienky priznania prekračujú primerané medze, alebo o premene uvedenej sociálnej dávky tak, aby mohla byť v súlade s judikatúrou Súdneho dvora kvalifikovaná ako osobitná nepríspevková dávka. Nedomnievam sa, že by to právo Únie vyžadovalo.

VI – Posilnená podmienka bydliska ako podmienka „zakladajúca“ väzbu na účely práva Únie

51.      Z celej uvedenej judikatúry vyplýva, že vo všetkých prípadoch, keď boli podmienky bydliska považované za nezlučiteľné s požiadavkami práva Únie, existovali v podstate ako „doplnkové“ alebo doplňujúce podmienky vo vzťahu k podmienkam získania nároku na sociálne dávky, vo všeobecnosti podmienkam platenia poistného do systému sociálneho zabezpečenia, a teda mali predovšetkým vylúčiť príjemcov, ktorí využili svoje právo na voľný pohyb. Za týchto okolností bola judikatúra správne osobitne prísna pri uplatnení zásady upustenia od podmienky bydliska alebo zásady „exportovateľnosti“ sociálnych dávok.

52.      Posilnená podmienka bydliska, ktorú má Súdny dvor v tejto veci posúdiť, sa však uvádza v úplne inom kontexte. Z tohto hľadiska treba posúdiť argumentáciu Spojeného kráľovstva, keď tvrdí, že posilnená podmienka bydliska je podmienkou získania nároku na krátkodobú dávku v práceneschopnosti pre mladé zdravotne postihnuté osoby, ktorá v záujme svojich príjemcov nahrádza všeobecnú podmienku platenia poistenia.

53.      V tejto súvislosti treba najskôr uviesť, že Súdny dvor opakovane rozhodol, že hoci si členské štáty ponechali právomoc upraviť svoje systémy sociálneho zabezpečenia, aj tak musia pri výkone tejto právomoci dodržiavať právo Únie.(22) Táto právomoc znamená, že majú vymedziť jednak pôsobnosť svojho systému sociálneho zabezpečenia, jednak podmienky, ktorým podlieha priznanie sociálnych dávok vyplácaných v rámci uvedeného systému sociálneho zabezpečenia, s tou výhradou, že tieto podmienky musia byť v súlade s právom Únie a predovšetkým nesmú byť diskriminačné. Len členským štátom prináleží, aby definovali rozsah národnej solidarity a podmienky, za akých je vyjadrená. Majú najmä v prípade jednotlivých poskytovaných dávok rozlíšiť, ktoré sú príspevkové a ktoré majú povahu osobitnej nepríspevkovej dávky, stále za predpokladu dodržiavania práva Únie.(23)

54.      V súlade s článkom 42 ES je totiž cieľom nariadenia č. 1408/71 len koordinácia právnych predpisov členských štátov v oblasti sociálneho zabezpečenia a nie ich harmonizácia. V súlade s ustálenou judikatúrou je teda len úlohou vnútroštátnych právnych predpisov v oblasti sociálneho zabezpečenia stanoviť podmienky práva alebo povinnosti osôb poistiť sa v systéme sociálneho zabezpečenia alebo v určitej časti uvedeného systému, za predpokladu, že tieto podmienky nevedú k diskriminácii medzi vlastnými štátnymi príslušníkmi a štátnymi príslušníkmi iných členských štátov.(24)

55.      S ohľadom na túto judikatúru treba preskúmať predmetnú posilnenú podmienku bydliska, ktorej podlieha priznanie krátkodobej dávky v práceneschopnosti pre mladé zdravotne postihnuté osoby, v rozsahu, v akom nahrádza všeobecnú podmienku platenia poistného a plní tak funkciu väzby, ktorú má táto podmienka predstavovať. Z tohto hľadiska najprv preskúmam, či je v zásade možné pripustiť takúto podmienku bydliska, aby som sa potom mohol pokúsiť stanoviť podmienky, ktoré by sa na ňu mali vzťahovať.

A –    Preskúmanie teoretických možností

56.      Najprv je potrebné uviesť, že nariadenie č. 1408/71 nevylučuje absolútnym spôsobom, aby bydlisko za určitých podmienok predstavovalo rovnaké kritérium väzby na systém sociálneho zabezpečenia členského štátu ako doba zamestnania. Svedčí o tom najmä článok 18 nariadenia č. 1408/71, ktorý upravuje možnosť, aby vnútroštátne právne predpisy „podmienili nadobudnutie, zachovanie alebo znovunadobudnutie nároku na dávky dosiahnutím dôb poistenia, dôb zamestnania alebo dôb bydliska“(25).

57.      Článok 10a nariadenia č. 1408/71 okrem toho výslovne stanovuje možnosť členských štátov, aby podriadili priznanie osobitných nepríspevkových dávok podmienke bydliska.

58.      Ďalej, hoci sú podmienky bydliska vo všeobecnosti považované za obmedzenie voľného pohybu v zmysle článku 18 ES, zároveň sa pripúšťa, že môžu byť vo vzťahu k právu Únie odôvodnené(26), ak sú založené na objektívnych hľadiskách všeobecného záujmu, ktoré nezávisia od štátnej príslušnosti dotknutých osôb a sú primerané cieľu, ktorý legitímne sleduje vnútroštátne právo.(27)

59.      Súdny dvor teda pripustil, že ak vnútroštátny zákonodarca použije bydlisko ako kritérium na určenie okruhu príjemcov sociálnej dávky, čiže aj rozsahu povinnosti solidarity, o ktorej svedčí táto dávka, ako prejav dôležitosti väzby osôb takto zahrnutých do spoločnosti, ktorá je zdrojom tohto úsilia o solidaritu, môže predstavovať objektívne hľadisko všeobecného záujmu(28), ktoré môže odôvodňovať obmedzenie voľného pohybu osôb.

60.      S prihliadnutím na tieto úvahy má osobitný význam v podstate nepríspevkový charakter krátkodobej dávky v práceneschopnosti pre mladé zdravotne postihnuté osoby.

61.      Samotné podmienky priznania krátkodobej dávky v práceneschopnosti pre mladé zdravotne postihnuté osoby ako odchýlky od všeobecných podmienok priznania dávky v práceneschopnosti založených na zásade predchádzajúcich príspevkov totiž v mnohých ohľadoch predstavujú prejav úsilia o solidaritu, ktorý nepochybne zodpovedá objektívnym hľadiskám všeobecného záujmu, v predmetnej veci potrebe chrániť mladých pracovníkov, ktorí sú neschopní pracovať a ešte nie sú krytí všeobecným systémom nemocenského poistenia.

62.      Ako uviedla vláda Spojeného kráľovstva, ak je posilnená podmienka bydliska v skutočnosti podmienkou získania nároku na krátkodobú dávku v práceneschopnosti pre mladé zdravotne postihnuté osoby, je to tak len preto, aby sa vyvážilo, že jej príjemcovia predtým neplatili poistné.

63.      Dôležitá nie je skutočnosť, že krátkodobá dávka v práceneschopnosti pre mladé zdravotne postihnuté osoby je v skutočnosti nepríspevková, ale úloha, ktorú má posilnená podmienka bydliska zohrávať v prípade neplatenia poistného, teda v situácii, keď neexistuje väzba medzi dávkou a jej príjemcom a dokonca ani medzi členským štátom, ktorý je považovaný za príslušný, a žiadateľom o dávku.

64.      Inak povedané, posilnená podmienka bydliska nahrádza platenie poistného do systému sociálneho zabezpečenia(29), poskytuje nevyhnutnú väzbu a takto ju aj treba analyzovať, teda ako väzbu medzi krátkodobou dávkou v práceneschopnosti pre mladé zdravotne postihnuté osoby a jej príjemcami. Vo vzťahu k podmienkam na vznik nároku na dávku teda neplní „doplňujúcu“ funkciu, ale „zakladajúcu“ funkciu vo vzťahu k väzbe medzi systémom sociálneho zabezpečenia, ktorého súčasťou je dávka, a jej príjemcami, ktorí nespĺňajú podmienky platenia poistného.

65.      Z tohto pohľadu bola táto posilnená podmienka bydliska stanovená s cieľom zahrnúť do okruhu príjemcov dávky v práceneschopnosti vo všeobecnosti mladé zdravotne postihnuté osoby, ktoré nespĺňajú podmienky platenia poistného, a nie preto, aby z priznania dávky vylúčila mladé zdravotne postihnuté osoby s bydliskom v inom členskom štáte.

66.      Samotná okolnosť, že posilnená podmienka bydliska nemá nijaký diskriminačný cieľ, však neznamená, že sa má automaticky považovať za zlučiteľnú s právom Únie. Ďalej sa treba uistiť, že nemá nijaký diskriminačný účinok, a dohliadnuť na to, aby jej uplatnenie bolo zlučiteľné s ustanoveniami nariadenia č. 1408/71, ako aj s ustanoveniami Zmluvy a so všeobecnými zásadami práva Únie. Vyvstáva tak nevyhnutná otázka podmienok jej prípustnosti.

B –    Preskúmanie podmienok prípustnosti

67.      Posilnená podmienka bydliska, akou je podmienka stanovená v právnej úprave Spojeného kráľovstva, o ktorú ide vo veci samej, môže byť odôvodnená len pod dvojitej podmienkou, že predstavuje väzbu a že sa uplatní, len ak neexistuje žiadna iná väzba.

68.      Súdny dvor v tomto ohľade rozhodol, že kritérium bydliska nemožno chápať ako dostatočne určujúci ukazovateľ väzby žiadateľov na členský štát, ktorý poskytuje dávku, ak môže viesť k rozdielnym výsledkom v prípade osôb usadených v zahraničí, ktorých stupeň integrovania sa do spoločnosti členského štátu poskytujúceho posudzovanú dávku je v každom ohľade porovnateľný.(30)

69.      Z tohto hľadiska treba preskúmať druhú otázku písm. e) vnútroštátneho súdu. Tento súd si totiž kladie otázku, či je podmienka predchádzajúceho skutočného pobytu, ktorú posudzuje samostatne bez ohľadu na ostatné podmienky, osobitne na podmienku zvyčajného bydliska, zlučiteľná s ustanoveniami článkov 19 a/alebo 28 nariadenia č. 1408/71. Aj keby bolo možné uplatniť podmienku predchádzajúceho bydliska bez ohľadu na podmienku zvyčajného bydliska(31), preskúmať, či a v akom rozsahu môže plniť funkciu väzby a môže byť považovaná za dostatočnú na preukázanie požadovaného stupňa začlenenia, by prináležalo vnútroštátnemu súdu.

70.      Podmienku bydliska prípadne prípustnú ako väzbu okrem toho nemožno namietať voči osobe, ktorá už má nárok na nemocenskú dávku alebo dávku v invalidite, lebo inak by došlo k porušeniu judikatúry týkajúcej sa zásad zrušenia ustanovení o bydlisku a „exportovateľnosti“ dávok uvedených vyššie.

71.      „Zakladajúca“ podmienka bydliska ako podmienka na vznik nároku na dávku je teda prípustná len v prípade, že plní úlohu zahrnutia. Len čo si splnila úlohu väzby, nemožno ju naďalej uplatňovať.

72.      Nakoniec ma okolnosti predmetnej veci vedú k preskúmaniu otázky, či možno nepriamu väzbu vo vzťahu k poisteniu považovať za väzbu dostatočnú na to, aby v predmetnej veci viedla k vylúčeniu možnosti uplatňovať podmienku bydliska.

73.      Je možné pripustiť, že by sa predmetná posilnená podmienka bydliska, o ktorú ide vo veci samej, neuplatňovala voči žalobkyni vo veci samej, lebo jej rodinné vzťahy s osobou, na ktorú sa vzťahuje nariadenie č. 1408/71, predstavujú nepriamu väzbu na systém sociálneho zabezpečenia Spojeného kráľovstva?

74.      Z tohto hľadiska je zjavné, že otázka postavenia žalobkyne vo vzťahu k nariadeniu č. 1408/41 a postavenia jej rodičov vo vzťahu k systému sociálneho zabezpečenia Spojeného kráľovstva je veľmi pálčivá, pričom ich postavenie treba preskúmať s ohľadom na znaky krátkodobej dávky v práceneschopnosti pre mladé zdravotne postihnuté osoby.

75.      Môže žalobkyňa vo veci samej požadovať „exportovanie“ dávky, na ktorú má osobne nárok, ak využije svoje postavenie rodinného príslušníka dôchodcu, na ktorého sa vzťahujú ustanovenia článku 28 nariadenia č. 1408/71, a ak využije väzbu medzi touto osobou a systémom sociálneho zabezpečenia poskytujúceho dávku?

76.      Je potrebné pripomenúť, ako som práve uviedol, že členský štát je v zásade oprávnený usporiadať systém sociálneho zabezpečenia tak, že podmieni priznanie sociálnej dávky bez ohľadu na to, či ide o nemocenskú dávku alebo dávku v invalidite, tým, že žiadateľ musí spĺňať podmienku bydliska, ak je jediným účelom tejto podmienky založiť väzbu uvedeného žiadateľa na uvedený systém a táto podmienka sa uplatňuje len v prípade neexistencie akejkoľvek inej porovnateľnej väzby.

77.      Tým skôr má tiež právo rozhodnúť o intenzite a povahe požadovanej väzby. Vzhľadom na to, že si členské štáty, ako bolo zdôraznené vyššie, ponechali právomoc stanoviť podmienky poistenia v rámci vnútroštátneho systému sociálneho zabezpečenia a podmienky na vznik nároku na dávku, pokiaľ sú tieto podmienky v súlade s právom Únie, možno z toho odvodiť, že obvykle prináleží vnútroštátnemu zákonodarcovi, aby v širšom zmysle slova určil väzby, ktoré môžu nahrádzať tradičné väzby zamestnania alebo platenia poistného.(32)

78.      Vzhľadom na neexistenciu akéhokoľvek predpisu v tomto ohľade vo vnútroštátnej právnej úprave preto prináleží vnútroštátnemu súdu, aby stanovil, či rodinná väzba žalobkyne vo veci samej môže predstavovať takúto väzbu a či môže byť v dôsledku toho považovaná za dostatočnú na to, aby sa neuplatnila posilnená podmienka bydliska a aby ju takto nahradila. Za okolností vo veci samej totiž Súdny dvor nemôže vlastným posúdením nahrádzať posúdenie vnútroštátneho súdu, aby stanovil, či s ohľadom na skutočnosť, že krátkodobá dávka v práceneschopnosti pre mladé zdravotne postihnuté osoby v mladosti sa vypláca osobám v pracovnej neschopnosti na osobnom základe, môže alebo musí byť poskytnutá osobe v situácii žalobkyne vo veci samej len z dôvodu, že je rodinným príslušníkom osôb poistených v rámci systému sociálneho zabezpečenia dotknutého členského štátu a je od týchto osôb závislá.

VII – Návrh

79.      Navrhujem, aby Súdny dvor na prejudiciálne otázky, ktoré mu predložil Upper Tribunal (Administrative Appeals Chamber), odpovedal takto:

1.      Právo Únie sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá podriaďuje priznanie takej sociálnej dávky, akou je krátkodobá dávka v práceneschopnosti pre mladé zdravotne postihnuté osoby dotknutá vo veci samej, či už bude kvalifikovaná ako dávka v invalidite alebo nemocenská dávka na základe nariadenia Rady (EHS) č. 1408/71 zo 14. júna 1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnancov, samostatne zárobkovo činné osoby a ich rodinných príslušníkov, ktorí sa pohybujú v rámci spoločenstva, zmeneného a doplneného nariadením Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 647/2005 z 13. apríla 2005, podmienke bydliska, ak táto podmienka, ktorá sa uplatňuje odchylne od podmienky predchádzajúceho poistenia a túto podmienku nahrádza, po prvé plní len funkciu väzby žiadateľa na systém sociálneho zabezpečenia, ktorého súčasťou je uvedená dávka, a po druhé sa neuplatňuje na osoby, ktoré majú prípadne porovnateľnú väzbu.

2.      Za okolností vo veci samej prináleží vnútroštátnemu súdu, aby vzhľadom na neexistenciu akéhokoľvek spresnenia v tomto ohľade vo vnútroštátnej právnej úprave stanovil, či je možné sa domnievať, že situácia žalobkyne vo veci samej a najmä jej postavenie rodinného príslušníka dôchodcu v zmysle článku 28 nariadenia č. 1408/71, zmeneného a doplneného nariadením č. 647/2005, umožňuje dospieť k záveru o existencii dostatočnej väzby, ktorá umožňuje vylúčiť, aby sa voči nej uvedená podmienka bydliska uplatňovala.

1 – Jazyk prednesu: francúzština.

2 –      Nariadenie Rady zo 14. júna 1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnancov, zárobkovo činné osoby a ich rodinných príslušníkov, ktorí sa pohybujú v rámci spoločenstva, zmenené a doplnené nariadením Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 647/2005 z 13. apríla 2005 (Ú. v. EÚ L 117, s. 1, ďalej len „nariadenie č. 1408/71“).

3 –      V znení Social Security (Incapacity for Work) Act 1994, článku 1 ods. 1, a Welfare Reform and Pensions Act 1999, článku 64; ďalej len „SSCBA“.

4 –      Welfare Reform and Pensions Act 1999, článok 64.

5 –      Ďalej len „SSIBR“.

6 –      Ďalej len „DLA“.

7 –      Vo svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania vnútroštátny súd tiež uviedol, že Komisia začala proti Spojenému kráľovstvu konanie o nesplnení povinnosti štátom, čo sa týka podmienky predchádzajúceho bydliska na priznanie dávok v invalidite, ktoré sú kvalifikované ako nemocenské dávky. Uviedol však, že nepovažuje za nutné zmeniť svoje prejudiciálne otázky, aby zohľadnil toto konanie. Z tlačovej správy („Sociálne zabezpečenie: EÚ prijala opatrenia na zaistenie vyplácania dávok Britom s bydliskom v zahraničí“, tlačová správa IP/10/7999, 24. júna 2010) totiž vyplýva, že Komisia oficiálne Spojenému kráľovstvu uložila, aby vlastným štátnym príslušníkom s bydliskom v inom členskom štáte vyplácalo niektoré dávky sociálneho zabezpečenia. Komisia, sa domnieva, že podmienka predchádzajúceho skutočného pobytu, ktorej podlieha priznanie príspevku na živobytie pre zdravotne postihnutých („disability living allowance“), príspevku na opatrovanie („attendance allowance“) a príspevku na starostlivosť o zdravotne postihnutého („carer’s allowance“), považované za „peňažné nemocenské dávky“ určené na ochranu osôb, ktoré potrebujú osobitnú starostlivosť, ako aj tých, ktorí sa o ne starajú, je v rozpore s právom Únie, a to tak s nariadeniami č. 1408/71 a č. 883/2004, ako aj s pravidlami týkajúcimi sa európskeho občianstva a voľného pohybu osôb. Tieto tri dávky boli zaradené ako osobitné nepríspevkové dávky a takto boli uvedené v prílohe IIa nariadenia č. 1408/71 predtým, ako ich prekvalifikoval Súdny dvor vo svojom rozsudku z 18. októbra 2007, Komisia/Európsky parlament a Rada (C‑299/05, Zb. s. I‑8695).

8 –      Krátkodobá dávka v práceneschopnosti pre mladé zdravotne postihnuté osoby, zavedená na základe Welfare Reform and Pensions Act 1999, článku 64, ktorým sa mení článok 30A SSCBA, nadobudla účinnosť 6. apríla 2001.

9 –      Aj napriek tomu ju právna úprava Spojeného kráľovstva a v dôsledku toho aj vnútroštátny súd kvalifikuje ako príspevkovú, a teda sa musí považovať tiež za dávku, ktorá nepatrí do osobitných nepríspevkových dávok upravených článkom 10a nariadenia č. 1408/71, lebo nie je uvedená v zozname prílohy IIa uvedeného nariadenia a keďže nemôže byť do tejto prílohy doplnená inak než zmenou uvedeného nariadenia normotvorcom Únie, ako vyplýva z článkov 5 a 97 nariadenia č. 1408/71. Aj napriek tomu sa zdá, že táto neexistencia príspevkového charakteru nemá vplyv ani na financovanie krátkodobej dávky v práceneschopnosti pre mladé zdravotne postihnuté osoby, ani na podmienky jej vyplácania z Fondu štátneho poistenia.

10 –      S výhradou toho, čo bude uvedené neskôr.

11 –      Avšak v prípade neexistencie osobitných vykonávacích pravidiel v zmysle prílohy VI nariadenia č. 1408/71; pozri najmä rozsudky z 2. mája 1990, Winter-Lutzins, C‑293/88, Zb. s. I‑1623, a z 25. februára 1986, Spruyt, 284/84, Zb. s. 685. V predmetnej veci príloha VI uvedeného nariadenia neobsahuje žiadne osobitné vykonávacie pravidlo týkajúce sa sociálnej dávky, o ktorú ide vo veci samej, alebo situácie žalobkyne vo veci samej.

12 –      Už za účinnosti nariadenia Rady č. 3 z 25. septembra 1958 o sociálnom zabezpečení migrujúcich pracovníkov (Ú. v. ES 30, s. 561) pozri rozsudok zo 7. novembra 1973, Smieja, 51/73, Zb. s. 1213, body 14 a 15; čo sa týka dávky v starobe rozsudky z 5. mája 1983, Piscitello, 139/82, Zb. s. 1427, bod 15; Winter-Lutzins, už citovaný, bod 15, a z 30. marca 1993, de Wit, C‑282/91, Zb. s. I‑1221, bod 18.

13 –      Už za účinnosti nariadenia č. 3 pozri rozsudok z 10. júna 1982, Camera, 92/81, Zb. s. 2213, bod 14; pokiaľ ide o dávky v invalidite, rozsudky z 23. októbra 1986, van Roosmalen, 300/84, Zb. s. 3097, bod 39; z 20. júna 1991, Stanton Newton, C‑356/89, Zb. s. I‑ 3017, body 23 a 24; pokiaľ ide o osobitné dávky porovnateľné s dávkou v starobe a dávkou v invalidite, rozsudky z 24. februára 1987, Giletti a i., 379/85 až 381/85 a 93/86, Zb. s. 955, body 14 až 16; z 12. júla 1990, Komisia/Francúzsko, C‑236/88, Zb. s. I‑3163, bod 11, a zo 6. júla 2000, Movrin, C‑73/99, Zb. s. I‑5625, bod 33.

14 –      Návrhy z 5. marca 1991, bod 23.

15 –      Rozsudky z 5. marca 1998, Molenaar, C‑160/96, Zb. s. I‑843, body 38 a 39, a z 8. marca 2001, Jauch, C‑215/99, Zb. s. I‑1901.

16 –      Rozsudok z 21. februára 2006, Hosse, C‑286/03, Zb. s. I‑1771, body 47 až 56.

17 –      Tamže, bod 55.

18 –      Rozsudok Molenaar, už citovaný, body 38 a 39. Pozri aj návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Bot vo veci da Silva Martins, zatiaľ neuverejnené v Zbierke, C‑388/09, bod 69 a nasl.

19 –      Rozsudky z 23. novembra 1976, Kermaschek, 40/76, Zb. s. 1669, body 6 až 9; z 20. júna 1985, Deak, 94/84, Zb. s. 1873, body 12 až 14; zo 16. júla 1992, Hughes, C‑78/91, Zb. s. I‑4839, bod 25, a z 27. mája 1993, Schmid, C‑310/91, Zb. s. I‑3011, body 12 až 14; pokiaľ ide o štátneho príslušníka členského štátu, pozri rozsudok z 8. júla 1992, Taghavi, C‑243/91, Zb. s. I‑4401.

20 –      Rozsudky z 30. apríla 1996, Cabanis-Issarte, Zb. s. I‑2097, a z 10. októbra 1996, Hoever a Zachow, C‑245/94 a C‑312/94, Zb. s. I‑4895.

21 –      Táto zásada sa neuplatňuje v prípade rodinných dávok; okrem dvoch vyššie uvedených rozsudkov pozri rozsudok z 15. marca 2001, Offermanns, C‑85/99, Zb. s. I‑2261, bod 34. Neuplatňuje sa ani v prípade nemocenských dávok; pozri rozsudok Hosse, už citovaný, bod 53.

22 –      Pozri najmä rozsudky z 28. apríla 1998, Kohll, C‑158/96, Zb. s. I‑1931, body 17 až 19; z 28. apríla 1998, Decker, C‑120/95, Zb. s. I‑1831, body 21 až 23; z 26. januára 1999, Terhoeve, C‑18/95, Zb. s. I‑345, body 34 a 35; z 23. novembra 2000, Elsen, C‑135/99, Zb. s. I‑10409, bod 33; zo 7. júla 2005, van Pommeren-Bourgondiën, C‑227/03, Zb. s. I‑6101, bod 39, a z 1. apríla 2008, Vláda Francúzskeho spoločenstva a valónska vláda, C‑212/06, Zb. s. I‑1683, bod 43.

23 –      V tejto súvislosti už Súdny dvor mal príležitosť kvalifikáciu dávky ako osobitnej nepríspevkovej dávky potvrdiť (pozri rozsudok zo 4. novembra 1997, Snares, C‑20/96, Zb. s. I‑6057) aj zrušiť v rámci konania o návrhu na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke (rozsudok z 31. mája 2001, Leclere a Deaconescu, C‑43/99, Zb. s. I‑4265), ako aj v konaní o nesplnení povinnosti (rozsudok z 18. októbra 2007, Komisia/Parlament a Rada, C‑299/05, Zb. s. I‑8695).

24 –      Pozri najmä rozsudky z 12. júla 1979, Brunori, 266/78, Zb. s. 2705; z 24. apríla 1980, Coonan, 110/79, Zb. s. 1445, bod 12; z 24. septembra 1987, de Rijke, 43/86, Zb. s. 3611, bod 12; z 18. mája 1989, Hartmann Troiani, 368/87, Zb. 1989 s. 1333, bod 21; z 21. februára 1991, Daalmeijer, C‑245/88, Zb. 1991 s. I‑555, bod 15; z 20. októbra 1993, Baglieri, C‑297/92, Zb. s. I‑5211, bod 13, a z 9. marca 2006, Piatkowski, C‑493/04, Zb. s. I‑2369, bod 32.

25 –      Uvedenie dôb „zamestnania alebo pobytu“ už vyplýva zo zmeny tohto ustanovenia nariadením Rady (EHS) č. 2864/72 z 19. decembra 1972, ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie (EHS) č. 1408/71 (Ú. v. ES L 306, s. 1; Mim. vyd. 05/001, s. 162). Túto zmenu bolo potrebné vykonať z dôvodu všeobecných smerov vymedzených v časti VII prílohy II aktu o podmienkach pristúpenia a o úpravách zmlúv, pripojeného k aktu o pristúpení Dánskeho kráľovstva, Írska a Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska k Európskym spoločenstvám [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 73, 1972, s. 143).

26 –      Okrem „obmedzení a podmienok ustanovení v zmluvách a opatreniach prijatých na ich vykonanie“, ak použijem znenie článku 18 ods. 1 ES.

27 –      Rozsudky z 18. júla 2006, De Cuyper, C‑406/04, Zb. s. I‑6947, bod 40, a zo 4. decembra 2008, Zablocka‑Weyhermüller, C‑221/07, Zb. s. I‑9029, bod 37.

28 –      Rozsudok z 26. októbra 2006, Tas-Hagen a Tas, C‑192/05, Zb. s. I‑10451, bod 34.

29 –      V tejto súvislosti odkazuje vláda Spojeného kráľovstva úplne jednoznačne na rozsudok z 21. februára 1991, Daalmeijer (C‑245/88, Zb. s. I‑555).

30 –      Rozsudok Tas‑Hagen a Tas, už citovaný, bod 38. V tejto veci bolo priznanie predmetnej dávky podmienené tým, že žiadateľ musel mať bydlisko na území členského štátu v čase podania žiadosti, čo predstavuje podmienku, ktorá neumožňuje preukázať začlenenie žiadateľa do spoločnosti uvedeného členského štátu, a teda nemôže skutočne fungovať ako znak väzby. Pozri v tejto súvislosti analýzu, ktorú predniesla generálna advokátka Kokott (body 66 až 68).

31 –      Ako som uviedol vyššie, takáto hypotéza sa zdá ťažko predstaviteľná, ale prípadne o tom rozhodnúť prináleží vnútroštátnemu súdu.

32 –      V tejto súvislosti je potrebné v širšom zmysle slova zdôrazniť, že členským štátom prináleží, aby upravili svoj systém sociálneho zabezpečenia a určili všeobecné smery sociálnych cieľov, ktoré hodlajú sledovať tým, že pri dodržiavaní práva Únie najmä rozhodnú o rozdelení svojej snahy o solidaritu medzi sociálne dávky, osobitné nepríspevkové dávky a sociálnu pomoc.

Full & Egal Universal Law Academy