ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (tretia komora)
zo 17. decembra 2009
Vec C‑197/09 RX‑II
M
proti
Európskej agentúre pre lieky (EMEA)
„Preskúmanie rozsudku T‑12/08 P – Stav konania dovoľujúci rozhodnúť vo veci – Spravodlivé súdne konanie – Zásada kontradiktórnosti – Narušenie jednoty alebo vnútorného súladu práva Spoločenstva“
Predmet: Preskúmanie rozsudku Súdu prvého stupňa Európskych spoločenstiev (odvolacia komora) zo 6. mája 2009, M/EMEA (T‑12/08 P), ktorým Súd prvého stupňa jednak zrušil uznesenie Súdu pre verejnú službu Európskej únie (prvá komora) z 19. októbra 2007, M/EMEA (F‑23/07, zatiaľ neuverejnené v Zbierke), ako aj rozhodnutie EMEA z 25. októbra 2006 v rozsahu, v akom ním bola zamietnutá žiadosť pána M. z 8. augusta 2006 o predloženie jeho veci posudkovej komisii, jednak zaviazal EMEA na zaplatenie náhrady škody vo výške 3 000 eur žalobcovi
Rozhodnutie: Rozsudok Súdu prvého stupňa Európskych spoločenstiev (odvolacia komora) zo 6. mája 2009 zo 6. mája 2009, M/EMEA (T‑12/08 P), narúša jednotu a vnútorný súlad práva Spoločenstva tým, že Súd prvého stupňa ako odvolací súd vyložil pojem „stav konania dovoľujúci rozhodnúť vo veci“, obsiahnutý v článku 61 Štatútu Súdneho dvora a článku 13 ods. 1 prílohy uvedeného štatútu, tak, že mu umožňuje, aby sám vec prejednal, meritórne rozhodol o návrhu na náhradu údajnej nemajetkovej ujmy a zaviazal EMEA na zaplatenie odškodného vo výške 3 000 eur bez ohľadu na to, že odvolanie, ktoré mu bolo predložené, sa týkalo posúdenia toho, ako bolo na prvom stupni naložené s námietkou neprípustnosti, a že aspekt sporu, ktorý bol takto prejednaný, sa ani na tomto súde, ani na Súde pre verejnú službu Európskej únie ako prvostupňovom súde neprejednal kontradiktórne. Zrušujú sa body 3 a 5 výroku rozsudku Súdu prvého stupňa Európskych spoločenstiev (odvolacia komora) zo 6. mája 2009, M/EMEA (T‑12/08 P). Vec sa vracia Všeobecnému súdu Európskej únie na ďalšie konanie. Pán M., EMEA, Talianska republika, Poľská republika, Európsky parlament, Rada Európskej únie a Európska komisia (päť účastníkov konania, ktorí predložili vyjadrenia a písomné pripomienky, pokiaľ ide o otázky, ktoré sú predmetom preskúmania) znášajú vlastné trovy konania súvisiace s preskúmavacím konaním.
Abstrakt
1. Odvolanie – Odvolanie posúdené ako dôvodné – Riešenie sporu vo veci samej odvolacím súdom – Podmienka – Stav konania dovoľujúci rozhodnúť vo veci – Pojem
(Štatút Súdneho dvora, článok 61 prvý odsek, a príloha I článok 13 ods. 1)
2. Právo Spoločenstva – Zásady – Právo na obranu – Zásada kontradiktórnosti – Rozsah
3. Konanie – Námietka neprípustnosti – Predmet – Povinnosť účastníka konania, ktorý vzniesol námietku, uviesť vo vyjadrení svoje tvrdenia k meritu veci – Absencia
(Rokovací poriadok Súdneho dvora, článok 91; Rokovací poriadok Všeobecného súdu, článok 114)
4. Úradníci – Žaloba – Neobmedzená právomoc – Rozsah
(Služobný poriadok úradníkov, článok 91 ods. 1)
5. Preskúmanie – Konštatovanie narušenia jednoty alebo vnútorného súladu práva Spoločenstva – Kritériá posúdenia – Dôsledky, ktoré z toho treba vyvodiť
(Štatút Súdneho dvora, článok 62b prvý odsek)
1. V zásade stav konania nedovoľuje odvolaciemu súdu, aby o ňom podľa článku 61 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora a článku 13 ods. 1 prílohy I uvedeného štatútu rozhodol, pokiaľ prvostupňový súd zamietol žalobu ako neprípustnú tak, že vyhovel námietke neprípustnosti bez toho, aby konanie o nej spojil s konaním vo veci samej. Za určitých podmienok je však možné v rámci konania o odvolaní o žalobe meritórne rozhodnúť. Tak to môže byť napríklad vtedy, ak zo zrušenia napadnutého rozsudku alebo uznesenia nevyhnutne vyplýva určité riešenie, pokiaľ ide o meritum predmetnej žaloby alebo vtedy, ak meritórne preskúmanie žaloby o neplatnosť spočíva na tvrdeniach, ktoré účastníci konania uviedli v rámci odvolania v nadväznosti na odôvodnenie prvostupňového súdu.
Iste, článok 13 ods. 1 prílohy I Štatútu Súdneho dvora, ktorý sa vzťahuje na rozhodnutie Všeobecného súdu v prípade dôvodného odvolania, nemá úplne rovnaké znenie ako článok 61 prvý odsek uvedeného štatútu, ktorý je relevantný pre Súdny dvor. V situáciách, keď sa ukáže, že prvostupňový súd nesprávne zamietol žalobu ako neprípustnú tým, že vyhovel námietke neprípustnosti a nespojil konanie o nej s konaním vo veci samej, pojem „stav konania dovoľujúci rozhodnúť vo veci“ sa má pri uplatňovaní uvedených ustanovení vykladať rovnako, bez ohľadu na to, že na rozdiel od tohto článku 13 ods. 1 uvedený článok 61 priznáva Súdnemu dvoru v situácii, keď stav konania dovoľuje rozhodnúť vo veci, istú mieru voľnej úvahy a umožňuje mu vrátiť vec prvostupňovému súdu. Za týchto osobitných okolností treba konštatovať, že stav konania nedovoľuje vo veci rozhodnúť a vrátiť vec prvostupňovému súdu, pričom v tejto súvislosti vôbec nevyužíva právo voľnej úvahy.
2. Právo na obranu zahŕňa zásadu kontradiktórnosti, ktorá sa vzťahuje na každé konanie, ktoré môže viesť k prijatiu rozhodnutia inštitúcie Spoločenstva, citeľne zasahujúceho do záujmov určitej osoby. Táto zásada vo všeobecnosti znamená právo účastníkov konania zaujať stanovisko k skutkovým okolnostiam a dokumentom, z ktorých bude vychádzať súdne rozhodnutie, ako aj vyjadriť sa k dôkazom a vyjadreniam predloženým súdu a k právnym dôvodom uplatneným ex offo zo strany súdu, na ktorých chce súd založiť svoje rozhodnutie. Na splnenie požiadaviek súvisiacich s právom na spravodlivé súdne konanie je totiž potrebné, aby sa účastníci konania mohli kontradiktórne vyjadriť tak k skutkovým okolnostiam, ako aj k právnym skutočnostiam, ktoré sú z hľadiska konania kľúčové. Súdy Spoločenstva dbajú o to, aby z ich strany a v konaní pred nimi bola dodržiavaná zásada kontradiktórnosti. Táto zásada sa musí vzťahovať na každého účastníka konania, ktoré prebieha na súde Spoločenstva, bez ohľadu na jeho právne postavenie. Môžu sa jej preto dovolávať aj inštitúcie Spoločenstva, keď sú účastníkmi takého konania.
3. Nemožno vytýkať žalovanému, že sa dobrovoľne vzdal uplatnenia svojich argumentov k meritu veci na prvom stupni a úmyselne obmedzil svoju obranu na podanie námietky neprípustnosti. Námietka neprípustnosti, upravená tak v článku 91 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, ako aj v článku 114 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu ako prekážka konania, totiž umožňuje z dôvodov hospodárnosti konania obmedziť v prvej fáze prejednanie a preskúmanie na otázku, či je daná žaloba prípustná. Táto prekážka konania tak umožňuje vyhnúť sa tomu, aby sa vyjadrenia účastníkov konania a posúdenie súdu zaoberali meritom veci, aj keď je žaloba neprípustná. Naproti tomu, ak je žaloba vyhlásená za prípustnú v rámci zamietnutia námietky neprípustnosti alebo keď je konanie o námietke spojené s konaním vo veci samej, žaloba musí byť meritórne prejednaná.
Bolo by preto nezlučiteľné so zmyslom právnej úpravy námietky neprípustnosti vyžadovať od žalovaného, ktorý vzniesol takúto námietku, aby z opatrnosti súčasne – alebo ak mal úspech v prvostupňovom konaní, tak vo vyjadrení k odvolaniu – predložil svoje tvrdenia k meritu veci.
4. Neobmedzená právomoc priznaná súdu Spoločenstva článkom 91 Služobného poriadku úradníkov zveruje poslanie rozhodnúť spory, ktorý sú mu predložené, v celom rozsahu. Umožňuje mu, aby aj v prípade absencie riadnych návrhov v tomto zmysle nielen zrušil opatrenie, ale prípadne aj z úradnej povinnosti zaviazal žalovaného na zaplatenie odškodného za nemajetkovú ujmu spôsobenú jeho nesprávnym úradným postupom. Súd Spoločenstva však v zásade nemôže oprieť svoje rozhodnutie o právny dôvod uplatnený z úradnej moci – aj keby išlo o dôvod týkajúci sa verejného poriadku – bez toho, aby najprv vyzval účastníkov konania na predloženie ich pripomienok k uvedenému dôvodu.
Neobmedzenú právomoc, ktorá je priznaná súdom Spoločenstva v peňažných sporoch medzi inštitúciami Spoločenstva a ich zamestnancami, preto nemožno vnímať tak, že týmto súdom dáva právomoc nedodržiavať v týchto konaniach procesné pravidlá súvisiace so zásadou kontradiktórnosti.
5. Rozsudok, ktorým sa Všeobecný súd odklonil od ustálenej judikatúry Súdneho dvora týkajúcej sa dvoch procesných pravidiel použiteľných bez ohľadu na prejednávanú problematiku a ktoré majú v právnom poriadku Spoločenstva významné postavenie, predstavuje rozhodnutie, ktoré narúša jednotu alebo vnútorný súlad práva Spoločenstva podľa článku 62b prvého odseku Štatútu Súdneho dvora, ak tento rozsudok rozhoduje prvýkrát o určitej otázke, a mohol by preto predstavovať precedens pre budúce konania.
Okrem toho s ohľadom na článok 62b prvý odsek Štatútu Súdneho dvora sa Súdny dvor nemôže obmedziť na konštatovanie narušenia jednoty a vnútorného súladu práva Spoločenstva a nevyvodiť z tohto konštatovania dôsledky, pokiaľ ide o predmetný spor. Takýto rozsudok musí byť preto zrušený a vec musí byť vrátená späť prvostupňovému súdu.
Full & Egal Universal Law Academy