13.3.2010
SK
Úradný vestník Európskej únie
C 63/23
Odvolanie podané 4. decembra 2009: Európska komisia proti rozsudku Súdu prvého stupňa Európskych spoločenstiev (siedma komora) z 23. septembra 2009 vo veci T-263/07, Estónsko/Komisia
(Vec C-505/09 P)
2010/C 63/38
Jazyk konania: estónčina
Účastníci konania
Odvolateľka: Európska komisia (v zastúpení: E. Kružíková, E. White a E. Randvere)
Ďalší účastníci konania: Estónska republika, Litovská republika, Slovenská republika, Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska
Návrhy odvolateľky
—
zrušiť napadnutý rozsudok,
—
zaviazať Estónsku republiku na náhradu trov konania.
Odvolacie dôvody a hlavné tvrdenia
Komisia sa domnieva, že rozsudok Súdu prvého stupňa Európskych spoločenstiev (ďalej len „Súd“) je potrebné zrušiť z týchto dôvodov:
1.
Súd porušil článok 21 Štatútu Súdneho dvora a článok 44 ods. 1 písm. c) Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa tým, že považoval žalobu vzhľadom na článok 1 ods. 3 a 4, článok 2 ods. 3 a 4, ako aj článok 3 ods. 2 a 3 rozhodnutia Komisie zo 4. mája 2007 [o národnom alokačnom pláne na pridelenie certifikátov pre emisie skleníkových plynov oznámenom Estónskou republikou podľa smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/87/ES (1)] za prípustnú. Súd právne nesprávne označil žalobu za prípustnú vzhľadom na rozhodnutie ako celok napriek tomu, že žalobkyňa uviedla dôvody na zrušenie iba vzhľadom na článok 1 ods. 1 a 2, článok 2 ods. 1 a 2, ako aj článok 3 ods. 1.
2.
Súd sa dopustil nesprávneho posúdenia vzhľadom na článok 9 ods. 1 a 3 smernice tým, že pri posudzovaní rozsahu kontrolnej právomoci Komisie a jej príslušnosti uplatnením článku 9 ods. 3 smernice nesprávne vyložil zásadu rovnosti zaobchádzania a cieľ smernice. Alokačné plány nie sú žiadne klasické opatrenia na prebratie smernice, ktoré by sa posudzovali a posteriori. Ak sa akceptuje, že každý členský štát použije svoje vlastné údaje, ktoré sa nekontrolujú, vzniká nebezpečenstvo nerovnosti zaobchádzania s členskými štátmi. Ciele smernice by sa mohli potom dosiahnuť iba v prípade, ak je dopyt po certifikátoch vyšší ako ponuka. Je nutné rozlišovať medzi hornou hranicou celkového množstva certifikátov na pridelenie a celkového množstva certifikátov na pridelenie.
3.
Súd nesprávne vyložil rozsah zásady riadnej správy. Vypracovanie alokačného plánu bolo úlohou členského štátu a Komisia nebola príslušná na to, aby v ňom odstránila medzery, ale na to, aby posudzovala zlučiteľnosť alokačného plánu so smernicou.
4.
Súd právne nesprávne posúdil ustanovenia rozhodnutia Komisie tým, že vychádzal z toho, že sa článok 1 ods. 1 a 2, článok 2 ods. 1 a 2, ako aj článok 3 ods. 1 nedajú oddeliť od iných ustanovení rozhodnutia Komisie, a zrušil rozhodnutie v celom rozsahu. V skutočnosti žiadna takáto neoddeliteľnosť neexistuje, pretože zo štruktúry a odôvodnenia rozhodnutia Komisie jednoznačne vyplýva, že každý odsek článku 2 je neoddeliteľne spojený so zodpovedajúcim odsekom článku 1, ale nie s inými odsekmi článku 2. To isté platí pre odseky článku 1.
(1) Smernica 2003/87/ES Európskeho parlamentu a Rady z 13. októbra 2003, o vytvorení systému obchodovania s emisnými kvótami skleníkových plynov v spoločenstve, a ktorou sa mení a dopĺňa smernica Rady 96/61/ES (Ú. v. EÚ L 275, s. 32; Mim. vyd. 15/007, s. 631).
Full & Egal Universal Law Academy