NÁVRHY GENERÁLNEJ ADVOKÁTKY
JULIANE KOKOTT
prednesené 17. novembra 2011 ( 1 )
Vec C-393/10
Dermod Patrick O’Brien
proti
Ministry of Justice (predtým Department for Constitutional Affairs)
[návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný Supreme Court of the United Kingdom (Spojené kráľovstvo)]
„Smernica 97/81/ES — Rámcová dohoda o práci na kratší pracovný čas — Pojem pracovníci na kratší pracovný čas, ktorí majú pracovnú zmluvu alebo pracovnoprávny vzťah — Sudcovia na kratší pracovný čas“
I – Úvod
1.
Je výlučne záležitosťou vnútroštátneho práva posúdiť otázku, či sudcovia patria do rozsahu ratione personae smernice Rady 97/81/ES z 15. decembra 1997 týkajúcej sa rámcovej dohody o práci na kratší pracovný čas, ktorú uzavreli UNICE, CEEP a ETUC? ( 2 ) Taká je v podstate otázka, ktorá bola Súdnemu dvoru predložená v prejednávanom prípade. Táto otázka vyvstala v súvislosti s vnútroštátnym ustanovením, podľa ktorého sudcovia na kratší pracovný čas, ktorí dostávajú odmenu, nemajú nárok na starobný dôchodok.
II – Právny rámec
A – Právo Únie
2.
Právny rámec Únie v prejednávanom prípade predstavuje smernica 97/81/ES ( 3 ). Táto smernica vykonáva rámcovú dohodu o práci na kratší pracovný čas (ďalej len „rámcová dohoda“), ktorá bola uzatvorená 6. júna 1997 medzi všeobecnými prierezovými priemyselnými organizáciami (UNICE, CEEP a ETUC) a ktorá je prílohou k tejto smernici.
3.
Smernica 97/81 sa pôvodne neuplatňovala na Spojené kráľovstvo. Jej uplatniteľnosť na Spojené kráľovstvo rozšírila smernica Rady 98/23/ES zo 7. apríla 1998 ( 4 ).
4.
Doložka 2 bod 1 rámcovej dohody stanovuje rozsah jej pôsobnosti takto:
„1.
Táto dohoda platí pre pracovníkov na kratší pracovný čas, ktorí majú pracovnú zmluvu alebo pracovnoprávny vzťah podľa definície v práve, kolektívnej zmluve alebo platnej praxe v každom členskom štáte.“
B – Vnútroštátne právo
5.
Spojené kráľovstvo prebralo smernicu 97/81 do vnútroštátneho práva prostredníctvom Part-time Workers (Prevention of Less Favourable Treatment) Regulations 2000 [vyhláška z roku 2000 o pracovníkoch na kratší pracovný čas (zabránenie menej priaznivému zaobchádzaniu)] (SI 2000, č. 1551), ktorá bola prijatá 8. júna 2000 a nadobudla účinnosť 1. júla 2000 (ďalej len „vyhláška“).
6.
Článok 17 vyhlášky, ktorý je nazvaný „Osoby vykonávajúce sudcovské funkcie“, stanovuje:
„Táto vyhláška sa nevzťahuje na jednotlivca, ktorý vykonáva sudcovskú funkciu, ak dostáva odmenu za odpracované dni.“
III – Skutkové okolnosti prípadu a konanie vo veci samej
7.
Ako vyplýva z návrhu na začatie prejudiciálneho konania, až do 70. rokov 20. storočia pôsobilo v Spojenom kráľovstve len málo sudcov na kratší pracovný čas. Títo sudcovia na kratší pracovný čas dostávali odmenu, ktorej výška závisela od počtu odpracovaných dní. Po nadobudnutí účinnosti Courts Act 1971 (zákon o súdoch z roku 1971) sa počet sudcov na kratší pracovný čas výrazne zvýšil. Počet sudcov na kratší pracovný čas („recorders“ a „deputy judges“) v súčasnosti predstavuje takmer dvojnásobok počtu sudcov na plný úväzok. Čo sa týka sudcov pre imigračné záležitosti („immigration judges“), aj tu je počet sudcov na kratší pracovný čas výrazne vyšší ako počet sudcov na plný úväzok. Spočiatku všetci sudcovia na kratší pracovný čas dostávali za každý deň výkonu funkcie alebo za každý odpracovaný deň odmenu (ďalej len „sudcovia na kratší pracovný čas, ktorí dostávali odmenu“), ale počnúc rokom 2000 sa počet sudcov na kratší pracovný čas, ktorí dostávali mzdu, začal zvyšovať, najmä medzi imigračnými sudcami.
8.
Dermod Patrick O’Brien je barrister a Queen’s Counsel. V roku 1978 bol vymenovaný aj do funkcie recordera. Recorderi sú v Spojenom kráľovstve sudcovia na kratší pracovný čas, ktorí zasadajú na Crown Court. D. P. O’Brien následne pôsobil v tejto funkcii do 31. marca 2005, pričom doba výkonu funkcie mu bola pravidelne predlžovaná. Za výkon funkcie recordera sa mu za každý deň výkonu tejto funkcie alebo za každý odpracovaný deň vyplácala odmena. Výška odmeny, ktorú recorder dostával, zodpovedala proporcionálne odmene sudcu na plný úväzok.
9.
Podľa platných právnych predpisov mal D. P. O’Brien ako sudca vykonávajúci funkciu recordera vykonávať túto funkciu najmenej 15 a najviac 30 dní v roku.
10.
Všetci sudcovia na kratší pracovný čas majú (v prípade potreby) počas výkonu svojej funkcie nárok na nemocenské, materské alebo rodičovské dávky, ako aj iné podobné dávky. Sudcovia na plný úväzok a sudcovia na kratší pracovný čas, ktorí dostávajú mzdu, majú nárok na starobný dôchodok. Sudcovia na kratší pracovný čas, ktorí dostávajú odmenu, nemajú nárok na starobný dôchodok.
11.
D. P. O’Brien požiadal o dôchodok, ktorý zodpovedal pro rata temporis dôchodku sudcov na plný úväzok, ktorí v podstate vykonávali tú istú prácu. Ministerstvo spravodlivosti Spojeného kráľovstva jeho žiadosť zamietlo. D. P. O’Brien v rámci konania vo veci samej napadol rozhodnutie, ktorým bola jeho žiadosť o dôchodok zamietnutá. Odvoláva sa na smernicu 97/81. V súčasnosti je spor vo veci samej predmetom dovolacieho konania na Supreme Court of the United Kingdom.
IV – Návrh na začatie prejudiciálneho konania a konanie pred Súdnym dvorom
12.
Návrhom na začatie prejudiciálneho konania z 28. júla 2010 Supreme Court of the United Kingdom prerušil konanie a predložil Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1.
Má sa otázka, či sudcovia vo všeobecnosti sú pracovníkmi, ktorí majú pracovnú zmluvu alebo pracovnoprávny vzťah v zmysle doložky 2 bodu 1 rámcovej dohody, posúdiť podľa vnútroštátneho práva, alebo existuje norma Únie, podľa ktorej sa má táto otázka posúdiť?
2.
Ak sudcovia vo všeobecnosti sú pracovníkmi, ktorí majú pracovnú zmluvu alebo pracovnoprávny vzťah v zmysle doložky 2 bodu 1 rámcovej dohody, je prípustné, aby vnútroštátne právo pri poskytovaní dôchodku rozlišovalo a) medzi sudcami na plný úväzok a sudcami na kratší pracovný čas alebo b) medzi rôznymi skupinami sudcov na kratší pracovný čas?“
13.
V rámci konania pred Súdnym dvorom písomné pripomienky okrem dovolateľa v konaní vo veci samej predložili aj írska, lotyšská a portugalská vláda, ako aj vláda Spojeného kráľovstva a Európska komisia. Na pojednávaní sa zúčastnili dovolateľ v konaní vo veci samej, Council for Immigration Judges (rada pre imigračných sudcov), írska a lotyšská vláda, ako aj vláda Spojeného kráľovstva a Komisia.
V – Právne posúdenie
A – Uplatniteľnosť smernice z hľadiska ratione temporis
14.
Lotyšská vláda má pochybnosti, pokiaľ ide o prípustnosť návrhu na začatie prejudiciálneho konania, keďže D. P. O’Brien väčšinu svojej práce vo funkcii recordera, v súvislosti s ktorou požiadal o dôchodok, vykonal ešte pred nadobudnutím účinnosti smernice 98/23, ktorá rozšírila uplatniteľnosť smernice o práci na kratší pracovný čas na Spojené kráľovstvo. Smernica nadobudla účinnosť 7. apríla 1998, pričom Spojené kráľovstvo ju malo prebrať do vnútroštátneho práva do 7. apríla 2000. D. P. O’Brien pôsobil ako recorder od 1. marca 1978. Do tejto funkcie bol naposledy vymenovaný v roku 1999 a vykonával ju až do 31. marca 2005.
15.
Lotyšská vláda sa domnieva, že smernica 98/23, a teda aj smernica 97/81, sa môže uplatňovať iba na situácie, ktoré nastali po uplynutí lehoty stanovenej na jej prebratie, alebo prinajmenšom po nadobudnutí jej účinnosti.
16.
V súvislosti s uplatniteľnosťou smernice 97/81 z hľadiska ratione temporis už však Súdny dvor odkázal na zásadu, podľa ktorej sa, ak nie je stanovené inak, nové pravidlo musí bezodkladne uplatniť na budúce právne účinky situácie, ktorá vznikla za účinnosti predchádzajúceho pravidla. Na základe toho konštatoval, že výpočet odpracovanej doby potrebnej na nadobudnutie nároku na starobný dôchodok sa spravuje ustanoveniami smernice 97/81, vrátane obdobia zamestnania, ktoré predchádzalo dňu nadobudnutia účinnosti tejto smernice. ( 5 )
17.
Z tohto dôvodu sú predložené prejudiciálne otázky prípustné.
B – O prejudiciálnych otázkach
1. O prvej otázke
18.
Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd snaží zistiť, či je posúdenie pojmu pracovník v zmysle rámcovej dohody záležitosťou vnútroštátneho práva alebo práva Únie.
19.
Podstatou tejto otázky predloženej zo strany vnútroštátneho súdu je, že D. P. O’Brien, ktorý pracoval ako sudca na kratší pracovný čas (recorder) a dostával za to odmenu, sa odvoláva na smernicu s cieľom uplatniť si nárok na dôchodok na základe svojho pôsobenia ako recorder. Tvrdí, že v porovnaní so sudcami na plný úväzok predstavuje odmietnutie priznať dôchodok diskrimináciu. Aby mohol vnútroštátny súd rozhodnúť, či vzťah medzi sudcami na plný úväzok a sudcami na kratší pracovný čas, ktorí dostávajú odmenu, upravuje rámcová dohoda, musí ako predbežnú otázku objasniť, či kategória profesionálnych sudcov patrí do rozsahu pôsobnosti smernice. Vnútroštátny súd doposiaľ definitívne nerozhodol, či sa recorder má považovať za pracovníka v zmysle vnútroštátneho práva. ( 6 )
20.
Rozsah ratione personae rámcovej dohody je stanovený v doložke 2 bode 1. Podľa tohto ustanovenia sa rámcová dohoda uplatňuje na „pracovníkov na kratší pracovný čas, ktorí majú pracovnú zmluvu alebo pracovnoprávny vzťah podľa definície v práve, kolektívnej zmluve alebo platnej praxe v každom členskom štáte“.
21.
Vzhľadom na skutočnosť, že v niektorých prípadoch recorderi pracujú iba veľmi málo dní v roku ( 7 ), je potrebné predovšetkým zdôrazniť, že podľa návrhu na začatie prejudiciálneho konania ministerstvo spravodlivosti, ktoré je odporcom v konaní vo veci samej, sa neodvolávalo, a to dokonca ani subsidiárne, na doložku 2 bod 2 rámcovej dohody. Toto ustanovenie poskytuje členským štátom možnosť – po porade so sociálnymi partnermi – z objektívnych dôvodov úplne alebo čiastočne vylúčiť pracovníkov na kratší pracovný čas, ktorí pracujú ako príležitostní pracovníci, z rozsahu pôsobnosti rámcovej dohody.
a) Vec Wippel
22.
V návrhoch vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Wippel, som zo znenia doložky 2 bodu 1 odvodila, že pojem pracovník v zmysle rámcovej dohody o práci na kratší pracovný čas nie je pojmom práva Únie, ale musí sa vykladať v závislosti od právnych predpisov, kolektívnych zmlúv a platnej praxe v každom členskom štáte. V tejto súvislosti majú členské štáty rozsiahlu diskrečnú právomoc. Podľa práva Únie sa dá tento pojem ohraničiť iba veľmi široko. Z tohto dôvodu by mohlo byť v rozpore s povinnosťou spolupráce (článok 4 ZEÚ), keby členský štát vyložil pojem pracovník vo svojom vnútroštátnom práve tak úzko, že by rámcová dohoda o práci na kratší pracovný čas stratila akýkoľvek potrebný účinok a neprimerane by sa sťažilo uskutočnenie jej cieľov. ( 8 )
23.
Súdny dvor vo svojom rozsudku Wippel iba konštatoval, že pracovníci patria do rozsahu pôsobnosti rámcovej dohody, ktorá je prílohou k smernici 97/81, ak majú pracovnú zmluvu alebo pracovnoprávny vzťah podľa definície v práve, kolektívnej zmluve alebo platnej praxi v členskom štáte, avšak neposkytol žiadne ďalšie objasnenie výkladu pojmu pracovník. ( 9 )
24.
Charakteristickou črtou rozsudku Wippel bolo, že vnútroštátne právo poskytovalo veľmi široký výklad pojmu pracovník, pričom sa vynorila otázka, či stále patrí do rozsahu pôsobnosti rámcovej dohody. ( 10 ) Súdny dvor z tohto dôvodu mohol iba zdôrazniť, že hoci vo vnútroštátnom práve existuje veľmi široký výklad pojmu pracovník, stále patrí do rozsahu pôsobnosti smernice. V tomto prejednávanom prípade sa naopak vynorila otázka, či je v rozpore s rámcovou dohodou, ak vnútroštátne právo vylučuje profesionálnych sudcov z rozsahu pôsobnosti rámcovej dohody. Z tohto dôvodu konštatovanie Súdneho dvora v rozsudku Wippel v prejednávanom prípade nie je užitočné.
25.
Všetci účastníci konania zdôrazňovali, že v práve Únie neexistuje jednotný výklad pojmu pracovník. ( 11 ) Napríklad v oblasti rovnakého zaobchádzania s pracovníkmi mužského a ženského pohlavia je pojem pracovník autonómnym pojmom práva Únie, ktorý sa musí vykladať široko. V tejto súvislosti možno za pracovníkov považovať aj štátnych zamestnancov. ( 12 ) V oblasti ochrany práv zamestnancov Súdny dvor v súvislosti so smernicou o pracovnom čase zdôraznil potrebu autonómnej a jednotnej definície pracovného času v Európskej únii, hoci aj v tomto prípade znenie smernice odkazovalo na vnútroštátne právo. ( 13 ) Pokiaľ však ide o smernicu o prevodoch podnikov, Súdny dvor už rozhodol, že pri stanovení rozsahu pôsobnosti sa musí zohľadniť iba definícia pracovníka stanovená vo vnútroštátnom práve. ( 14 )
26.
Vzhľadom na to, že niektorí účastníci konania sa odvolávajú na článok 51 ZFEÚ, ktorý stanovuje výnimku zo slobody usadiť sa, pokiaľ ide o činnosti súvisiace s výkonom štátnej moci, je potrebné poznamenať, že z toho nemožno odvodiť žiadne závery, čo sa týka výkladu pojmu pracovník v zmysle rámcovej dohody o práci na kratší pracovný čas. Rámcová dohoda o práci na kratší pracovný čas sa netýka voľného pohybu pracovníkov, ale priznáva všetkým pracovníkom v členských štátoch práva v súvislosti s prácou na kratší pracovný čas.
b) Vec Del Cerro Alonso
27.
Vec Del Cerro Alonso má v prejednávanom prípade značný význam. ( 15 ) Tento prípad sa týkal otázky rozsahu ratione personae smernice a rámcovej dohody o práci na dobu určitú. Doložka 2 rámcovej dohody o práci na dobu určitú obsahuje definíciu rozsahu svojej pôsobnosti, ktorá sa zhoduje s definíciou rozsahu pôsobnosti rámcovej dohody o práci na kratší pracovný čas. ( 16 )
28.
Po tom, ako Súdny dvor rozhodol, že rámcová dohoda o práci na dobu určitú sa môže uplatňovať aj na pracovné zmluvy uzatvorené s verejnými orgánmi a inými orgánmi pôsobiacimi vo verejnom sektore ( 17 ), bol vyzvaný rozhodnúť o tom, či sa rámcová dohoda uplatňuje aj na štátnych zamestnancov. Podobne ako v prejednávanom prípade – a na rozdiel od veci Wippel – nešlo o otázku možného ohraničenia širokého výkladu pojmu pracovník v členských štátoch, ale naopak o otázku, či smernica ukladá členskému štátu povinnosť zaručiť práva podľa rámcovej dohody aj štátnym zamestnancom.
29.
Súdny dvor vo svojom rozsudku Del Cerro Alonso rozhodol, že samotná okolnosť, že určité pracovné miesto je podľa vnútroštátneho práva kvalifikované ako „služobné“ a má určité charakteristické znaky, ktoré sú typické pre verejnú službu predmetného členského štátu, nepostačuje na odmietnutie uplatniteľnosti smernice 1999/70.
30.
Poskytnutie možnosti členským štátom svojvoľne vylúčiť niektoré kategórie osôb z ochrany, ktorú poskytuje smernica 1999/70 a rámcová dohoda, by vážne spochybnilo potrebný účinok týchto nástrojov Únie, ako aj ich jednotné uplatňovanie v členských štátoch. Presnejšie povedané, členské štáty sú povinné zabezpečiť výsledok požadovaný právom Únie. ( 18 )
31.
Súdny dvor ako odôvodnenie uviedol význam zásad rovnakého zaobchádzania a zákazu diskriminácie, ktoré patria medzi všeobecné zásady práva Únie. Ustanovenia smernice a rámcovej dohody, ktorých cieľom je to, aby sa pracovníkom na dobu určitú zabezpečili rovnaké výhody, ako sú výhody, ktoré majú porovnateľní pracovníci na dobu neurčitú, sa musia vnímať tak, že majú všeobecnú uplatniteľnosť, keďže predstavujú pravidlá sociálneho práva Únie osobitného významu, ktoré sa majú ako minimálne ochranné požiadavky vzťahovať na každého zamestnanca. ( 19 )
32.
Kľúčovým faktorom pri uznaní uplatniteľnosti smernice 1999/70 a rámcovej dohody v uvedenom prípade bola pre Súdny dvor teda skutočnosť, že predmetná osoba pracovala viac ako dvanásť rokov v rôznych nemocniciach patriacich do systému verejného zdravotníctva v Baskicku ako dočasný zamestnanec a že okrem toho sa konanie vo veci samej týkalo porovnania medzi dočasnými zamestnancami v služobnom pomere a stálymi zamestnancami v služobnom pomere.
33.
Na prvý pohľad by sa táto časť rozsudku Del Cerro Alonso mohla zdať cyklická: na základe toho, že osoba bola dočasným zamestnancom a situácia, o ktorej sa malo rozhodnúť, sa týkala vzťahu medzi dočasnými zamestnancami v služobnom pomere a stálymi zamestnancami v služobnom pomere, sa na túto situáciu mala vzťahovala smernica. Samozrejme, v tejto súvislosti bolo predovšetkým potrebné objasniť predbežnú otázku, či zamestnanci v služobnom pomere vôbec patria do rozsahu pôsobnosti rámcovej dohody a či z nej možno odvodiť podmienky porovnania medzi dočasnými a stálymi zamestnancami. Inými slovami, smernica by sa uplatnila automaticky vždy vtedy, keby bola potenciálna diskriminácia dočasných zamestnancov sporná. Odkaz uvedený v doložke 2 rámcovej dohody na právo členských štátov by bol teda zbytočný.
34.
Rozsudok Del Cerro Alonso však chápem v tom zmysle, že Súdny dvor v podstate prenecháva členským štátom možnosť vyložiť pojem pracovník v zmysle rámcovej dohody o práci na dobu určitú a nepovažuje ho za autonómny pojem práva Únie. Účinnosť rámcovej dohody a všeobecné zásady práva Únie však ohraničujú diskrečnú právomoc členských štátov. Generálny advokát Maduro vo svojich návrhoch vo veci Del Cerro Alonso správne hovorí o „podmienenom odkaze“ vo vnútroštátnom práve. ( 20 )
35.
Tento prístup možno uplatniť na výklad rámcovej dohody o práci na kratší pracovný čas. Po prvé obe znenia, pokiaľ ide o rozsah ratione personae, sú totožné. ( 21 ) Po druhé, ako správne uvádza Komisia, majú ten istý regulačný kontext, keďže obe zakotvujú všeobecnú zásadu rovnakého zaobchádzania, pokiaľ ide o určitú formu organizácie práce. Navyše rámcové dohody a s nimi súvisiace smernice boli prijaté v rámci tohto istého postupu a sú štruktúrované rovnakým spôsobom. ( 22 )
36.
Okrem toho v odôvodnení č. 16 smernice 97/81 o práci na kratší pracovný čas sa najmä zdôrazňuje, že členské štáty majú možnosť definovať pojmy, ktoré nie sú zvlášť definované v rámcovej dohode, v súlade s vnútroštátnymi zákonmi a praxou, pod podmienkou, „že uvedené definície budú rešpektovať obsah rámcovej dohody“.
37.
V dôsledku toho členské štáty takisto v súvislosti s rozsahom uplatniteľnosti smernice a rámcovej dohody o práci na kratší pracovný čas nesmú porušovať všeobecné zásady a základné práva podľa práva Únie ani svojvoľne vylúčiť určité kategórie osôb z ochrany poskytovanej týmito nástrojmi a narúšať tak potrebný účinok smernice. ( 23 )
c) Uplatnenie zásad odvodených z judikatúry na prejednávaný prípad
38.
Ako som už uviedla vyššie, všeobecné zásady a základné práva podľa práva Únie tým, že definujú rozsah uplatniteľnosti rámcovej dohody, ohraničujú diskrečnú právomoc členských štátov.
39.
V tejto súvislosti sa dovolateľ v konaní vo veci samej odvoláva na článok 17 vnútroštátnej vyhlášky, ktorá z rozsahu uplatniteľnosti opatrení vykonávajúcich smernicu výslovne vylučuje sudcov na kratší pracovný čas, ktorí dostávajú odmenu, a nie všetkých sudcov. Keby boli z rozsahu uplatniteľnosti opatrení, ktoré vykonávajú rámcovú dohodu, v skutočnosti svojvoľne vylúčení iba sudcovia na kratší pracovný čas, ktorí dostávajú odmenu, mohlo by to predstavovať porušenie všeobecnej zásady rovnosti podľa práva Únie. ( 24 ) Na pojednávaní Súdneho dvora však vláda Spojeného kráľovstva uviedla, že článok 17 slúži iba na účely objasnenia a sudcovia sa vo všeobecnosti nepovažujú za pracovníkov v zmysle vnútroštátneho práva. O tejto otázke bude musieť rozhodnúť vnútroštátny súd.
40.
Ale čo keď členský štát iným spôsobom prekročí hranice diskrečnej právomoci, ktorá mu bola zverená, pokiaľ ide o možnosť definovať pojem pracovník, a svojvoľne vyjme určitú profesijnú kategóriu z rozsahu poskytovanej ochrany?
41.
Pri hľadaní odpovede na túto otázku je potrebné najprv preskúmať, akú ochranu poskytuje rámcová dohoda. Smernica 97/81 a rámcová dohoda, ktorá je prílohou k tejto smernici, majú za cieľ zlepšiť kvalitu práce na kratší pracovný čas a odstrániť diskrimináciu pracovníkov na kratší pracovný čas. ( 25 ) Zákaz diskriminácie stanovený v tejto smernici je len osobitným vyjadrením všeobecnej zásady rovnosti ( 26 ), ktorá je jednou zo základných zásad práva Únie a je zakotvená v článkoch 20 a 21 Charty základných práv Európskej únie. ( 27 )
42.
Rámcová dohoda teda sleduje cieľ, ktorý je jedným zo základných cieľov uvedených v článku 1 dohody o sociálnej politike a prebratých do článku 151 ZFEÚ a tretieho odôvodnenia ZFEÚ. Tieto základné ciele sú spojené so zlepšením životných a pracovných podmienok a s primeranou sociálnou ochranou pracovníkov.
43.
Aby sa neohrozilo dosiahnutie týchto cieľov rámcovej dohody, ako presvedčivo uviedol generálny advokát Maduro vo svojich návrhoch vo veci Del Cerro Alonso, vylúčenie určitej skupiny osôb z rozsahu uplatniteľnosti smernice možno uznať iba vtedy, ak sa povaha pracovnoprávneho vzťahu podstatne líši od povahy pracovnoprávneho vzťahu medzi zamestnávateľmi a zamestnancami, ktorí podľa vnútroštátneho práva patria do kategórie pracovníkov. ( 28 )
44.
Je potrebné, aby v konečnom dôsledku vnútroštátny súd preskúmal rozdielnosť v povahe týchto pracovnoprávnych vzťahov. Súdny dvor však preň môže identifikovať kritériá, ktoré sa majú pri tomto skúmaní zohľadniť. ( 29 )
45.
Z kritéria, podľa ktorého musí ísť o rozdielnu povahu uvedených vzťahov, predovšetkým vyplýva, že čisto formálna skutočnosť nemôže odôvodniť vylúčenie kategórie osôb.
46.
Z tohto dôvodu Komisia správne tvrdí, že čisto formálna skutočnosť ( 30 ), že sudcovia sú klasifikovaní ako „osoby vykonávajúce funkcie“, sama osebe nepostačuje, aby im bolo odopreté požívanie práv vyplývajúcich z rámcovej dohody. Vnútroštátny súd sa tiež pýta, či počet dotknutých osôb môže byť relevantným kritériom pri uznaní, že majú postavenie pracovníkov. Aj to by však bolo príliš formálne kritérium, ktoré nemá nijaký súvis s povahou pracovnoprávneho vzťahu.
47.
Supreme Court vo svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania uviedol, že funkcia sudcu má väčšinu vlastností, ktoré sú typické pre pracovnoprávny vzťah v zmysle vnútroštátneho práva. Ťažkosti vznikli, iba pokiaľ ide o kritérium podliehania príkazom, ktoré charakterizuje pracovnoprávny vzťah v zmysle vnútroštátneho práva. Vláda Spojeného kráľovstva tiež zdôraznila, že vyňatie sudcov z rozsahu pôsobnosti rámcovej dohody možno odôvodniť nezávislosťou súdnictva.
48.
Pri posudzovaní povahy pracovnoprávneho vzťahu je potrebné mať na pamäti, že pojem pracovník použitý v definícii rozsahu ratione personae rámcovej dohody má predovšetkým za cieľ odlíšiť tieto osoby od samostatne zárobkovo činných osôb. Vnútroštátny súd bude musieť pri skúmaní toho, či sa povaha pracovnoprávneho vzťahu sudcu podstatne líši od povahy pracovnoprávneho vzťahu medzi zamestnávateľmi a zamestnancami, ktorí podľa vnútroštátneho práva patria do kategórie pracovníkov, prihliadať na to, že na účely zohľadnenia povahy a cieľov rámcovej dohody je potrebné rozlišovať najmä medzi takýmito osobami a samostatne zárobkovo činnými osobami.
49.
Dovolateľ v konaní vo veci samej tvrdí, že nezávislosť sudcov odkazuje na podstatu ich činnosti, teda na nezávislosť ich súdnej činnosti ako takej. Pokiaľ ide o externé podmienky činnosti sudcu, vnútroštátny súd odkazuje na rozsudok House of Lords ( 31 ), v ktorom konštatoval, že sudcovia napriek tomu podliehajú určitej organizácii ich práce. Sudcovia totiž majú pracovať v určitých časoch a v určitých obdobiach, hoci si môžu organizovať prácu flexibilnejšie ako ostatné profesie. Sudcovia nerozhodujú o tom, ako a kedy budú pracovať, ako je to napríklad v prípade samostatne zárobkovo činných osôb.
50.
V tejto súvislosti by som tiež rada zdôraznila, že je zložité určiť, ako môžu práva vo všeobecnosti zaručené rámcovou dohodou, a najmä nárok na starobný dôchodok, spochybniť podstatu nezávislosti sudcu; naopak, nárok na starobný dôchodok posilňuje hospodársku nezávislosť sudcov, a teda v konečnom dôsledku aj podstatu ich nezávislosti.
51.
Z tohto dôvodu kritérium nezávislosti sudcu, pokiaľ ide o podstatu činnosti, nie je vhodným kritériom na vylúčenie profesijnej kategórie z rozsahu pôsobnosti rámcovej dohody.
52.
Vnútroštátny súd bude musieť mať pri určovaní toho, či sa povaha súdnej funkcie podstatne líši od povahy pracovnoprávneho vzťahu zamestnanca v zmysle vnútroštátneho práva, tiež na pamäti, že podľa návrhu na začatie prejudiciálneho konania sudcovia – vrátane sudcov, ktorí dostávajú odmenu – majú nárok na nemocenské, materské alebo rodičovské dávky, ako aj iné podobné dávky. V dôsledku toho sa zdá, že požívajú sociálne práva, aké sa vo všeobecnosti poskytujú pracovníkom. Ak sa v tomto smere zaobchádza so sudcami rovnako ako s pracovníkmi, hoci formálne ich za pracovníkov nemožno považovať, možno to vnímať ako náznak, že povaha ich funkcie sa podstatne nelíši od pracovnoprávneho vzťahu v zmysle vnútroštátneho práva. So sudcami by sa teda malo zaobchádzať prinajmenšom tak ako s pracovníkmi v zmysle rámcovej dohody o práci na kratší pracovný čas.
53.
Na prvú otázku teda treba odpovedať, že otázka, či sa sudcovia majú považovať za pracovníkov na kratší pracovný čas v zmysle doložky 2 bodu 1 rámcovej dohody o práci na kratší pracovný čas, sa posudzuje podľa vnútroštátneho práva, avšak potrebný účinok rámcovej dohody, všeobecných zásad a základných práv podľa práva Únie ohraničuje diskrečnú právomoc členských štátov pri definovaní pojmu pracovník. Kritérium nezávislosti sudcu, pokiaľ ide o podstatu činnosti, samo osebe nie je vhodným kritériom na vylúčenie určitej profesijnej kategórie z rozsahu pôsobnosti rámcovej dohody.
2. O druhej otázke
54.
Druhá otázka bola predložená pre prípad, že vnútroštátny súd dospeje k záveru, že sudcovia patria do rozsahu pôsobnosti smernice. Touto otázkou chce vnútroštátny súd zistiť, či je prípustné, aby vnútroštátne právo pri poskytovaní dôchodku rozlišovalo medzi sudcami na plný úväzok a sudcami na kratší pracovný čas alebo medzi rôznymi skupinami sudcov na kratší pracovný čas.
55.
V súlade s cieľom odstraňovať diskrimináciu medzi sudcami na kratší pracovný čas a sudcami na plný úväzok doložka 4 rámcovej dohody stanovuje zásadu zákazu diskriminácie. V súvislosti s podmienkami zamestnania doložka 4 bod 1 zakazuje, aby sa s pracovníkmi na kratší pracovný čas zaobchádzalo nevýhodnejším spôsobom ako s porovnateľnými pracovníkmi na plný úväzok len preto, že pracujú na kratší pracovný čas, pokiaľ odlišné zaobchádzanie nie je odôvodnené objektívnymi dôvodmi. Doložka 4 bod 2 stanovuje, že tam, kde to bude možné, sa uplatní zásada pro rata temporis.
56.
Súdny dvor už rozhodol, že doložka 4 rámcovej dohody formuluje zásadu sociálneho práva Únie, ktorú nemožno vykladať reštriktívne. ( 32 ) Vzhľadom na túto judikatúru, pokiaľ ide o článok 157 ZFEÚ, je potrebné zastávať názor, že do pojmu „podmienky zamestnania“ v zmysle doložky 4 bodu 1 rámcovej dohody patria dôchodkové zabezpečenia, ktoré závisia od pracovnoprávneho vzťahu medzi zamestnancom a zamestnávateľom, s výnimkou zákonných dôchodkových dávok sociálneho zabezpečenia, ktoré závisia skôr od sociálnych okolností ako od takéhoto právneho vzťahu. ( 33 )
57.
Starobný dôchodok patrí do rozsahu pôsobnosti rámcovej dohody, ak sú splnené tieto tri podmienky: dôchodok sa týka len určitej osobitnej kategórie pracovníkov, priamo závisí od počtu odpracovaných rokov a jeho výška sa vypočítava na základe poslednej odmeny. ( 34 )
58.
V rámci skúmania prípustnosti som už uviedla, že ustanovenia smernice 97/81 sa uplatňujú na výpočet odpracovanej doby potrebnej na nadobudnutie nároku na starobný dôchodok, a to aj vrátane obdobia zamestnania, ktoré predchádzalo dňu nadobudnutia účinnosti tejto smernice. ( 35 )
59.
Z tohto dôvodu je potrebné preskúmať, či nepriznanie dôchodku recorderom znamená, že sa s nimi zaobchádza menej priaznivým spôsobom ako s porovnateľnými pracovníkmi na plný úväzok len preto, že pracujú na kratší pracovný čas.
60.
Doložka 3 stanovuje kritériá posúdenia, či ide o „porovnateľného pracovníka na plný úväzok“. Tieto kritériá sa týkajú podstaty činnosti predmetných osôb. Tvrdenie vlády Spojeného kráľovstva, že sudcovia na plný úväzok a recorderi nie sú porovnateľnými pracovníkmi, pretože majú „odlišné kariéry“, teda nemôže byť relevantné. Kľúčovým faktorom je skôr to, či vykonávajú v podstate tú istú činnosť. Účastníci konania na pojednávaní tvrdili, že recorderi a sudcovia na plný úväzok vykonávajú tie isté funkcie. Otázka „odlišných kariér“ teda môže byť relevantná, nanajvýš pokiaľ ide o objektívne odôvodnenie rozdielneho zaobchádzania. Bude však záležitosťou vnútroštátneho súdu definitívne preskúmať otázku, či recorderi a sudcovia na plný úväzok sú porovnateľnými pracovníkmi.
61.
Podľa doložky 4 bodu 1 rámcovej dohody však môže byť takéto rozdielne zaobchádzanie v súlade so zásadou zákazu diskriminácie iba vtedy, ak je odôvodnené objektívnymi dôvodmi.
62.
Z tohto dôvodu musí na účely preskúmania otázky, či predmetné rozdielne zaobchádzanie zodpovedá skutočnej potrebe a či je vhodné a nevyhnutné na dosiahnutie sledovaného cieľa, toto rozdielne zaobchádzanie odôvodňovať existencia presných a konkrétnych skutočností charakterizujúcich predmetné podmienky zamestnania v ich osobitnom kontexte a na základe objektívnych a transparentných kritérií. ( 36 )
63.
Pojem „objektívne dôvody“ je potrebné chápať v tom zmysle, že neumožňuje, aby bolo rozdielne zaobchádzanie s pracovníkmi na kratší pracovný čas a pracovníkmi na plný úväzok odôvodnené na základe toho, že toto rozdielne zaobchádzanie je stanovené vo všeobecnej a abstraktnej norme. Tento pojem skôr vyžaduje, aby rozdielne zaobchádzanie zodpovedalo skutočnej potrebe, bolo vhodné na dosiahnutie sledovaného cieľa a na tento účel nevyhnutné. ( 37 )
64.
Pokiaľ ide o tvrdenie Spojeného kráľovstva, že rozdielne zaobchádzanie s recordermi a so sudcami na plný úväzok možno odôvodniť skutočnosťou, že kým sudcovia, ktorí dostávajú odmenu, môžu pokračovať v ďalšej kariére v oblasti práva alebo v akademickej oblasti, sudcovia na kratší pracovný čas, ktorí dostávajú mzdu, tak urobiť nemôžu a že ktorýkoľvek sudca, ktorý dostáva odmenu, sa môže uchádzať o miesto sudcu zamestnaného na kratší pracovný čas, ktorý dostáva mzdu, je potrebné konštatovať, že toto tvrdenie vzťahujúce sa len na formálne otázky samo osebe ako odôvodnenie nepostačuje.
65.
Rozdielne zaobchádzanie by mohlo byť odôvodnené iba vtedy, keby sledovalo legitímny cieľ, na ktorom sa zakladá tvrdenie týkajúce sa formálneho rozlišovania medzi rôznymi kariérami. Takýto cieľ však v rámci konania na Súdnom dvore nebol uplatnený. Neboli predložené ani žiadne ďalšie odôvodnenia v tomto smere. Možno to vysvetliť skutočnosťou, že odôvodnenie potenciálneho rozdielneho zaobchádzania doposiaľ nebolo predmetom konania vo veci samej. Vnútroštátny súd sa doposiaľ zaoberal iba predbežnou otázkou, či rámcová dohoda vôbec je uplatniteľná. Z tohto dôvodu otázku možného odôvodnenia rozdielneho zaobchádzania so sudcami na kratší pracovný čas a sudcami na plný úväzok bude musieť definitívne preskúmať vnútroštátny súd.
66.
Vnútroštátny súd sa tiež pýta, či smernica zakazuje aj diskrimináciu medzi rôznymi skupinami sudcov na kratší pracovný čas.
67.
Smernica 97/81 a jej rámcová dohoda sa podľa svojho znenia a celkového regulačného kontextu týkajú iba odstraňovania diskriminácie medzi pracovníkmi na kratší pracovný čas v porovnaní s pracovníkmi na plný úväzok. Podľa smernice môžu teda členské štáty v zásade slobodne prijať rôzne pravidlá, pokiaľ ide o rôzne skupiny pracovníkov na kratší pracovný čas.
68.
Generálna advokátka Sharpston vo svojich návrhoch vo veci Bruno a Pettini však presvedčivo dospela k záveru, že aj keby rámcová dohoda zakazovala iba diskrimináciu pracovníkov na kratší pracovný čas v porovnaní s pracovníkmi na plný úväzok, vykonávacie opatrenia prijaté členskými štátmi musia byť koherentné a v súlade so všeobecnými zásadami práva Únie, predovšetkým so zásadou rovnakého zaobchádzania: z toho vyplýva, že členské štáty nesmú zaviesť rozlišovanie medzi rôznymi druhmi práce na kratší pracovný čas, ktoré by bolo v rozpore so všeobecným zákazom diskriminácie stanoveným v práve Únie. ( 38 )
69.
Spojené kráľovstvo v prejednávanom prípade spochybňuje túto právnu argumentáciu, pričom tvrdí, že zaobchádzanie s rôznymi skupinami pracovníkov na kratší pracovný čas nepatrí do rozsahu pôsobnosti rámcovej dohody, a teda ani do rozsahu pôsobnosti práva Únie, v dôsledku čoho všeobecná zásada rovnakého zaobchádzania podľa práva Únie nie je uplatniteľná. ( 39 ) Toto tvrdenie ma však nepresvedčilo. Práve tak, ako napríklad členské štáty nesmú porušovať zásadu rovnakého zaobchádzania s mužmi a so ženami pri preberaní rámcovej dohody do vnútroštátneho práva, nesmú svojvoľne zavádzať rozlišovanie medzi rôznymi druhmi práce na kratší pracovný čas, ktoré by porušovalo všeobecný zákaz diskriminácie, ktorý je súčasťou práva Únie. Právo Únie je uplatniteľné, pretože vnútroštátne opatrenia majú za cieľ prebrať rámcovú dohodu.
70.
Na druhú otázku je z tohto dôvodu potrebné odpovedať v tom zmysle, že rámcová dohoda o práci na kratší pracovný zakazuje, aby vnútroštátne právo pri poskytovaní dôchodku rozlišovalo medzi sudcami na plný úväzok a sudcami na kratší pracovný čas alebo medzi rôznymi skupinami sudcov na kratší pracovný čas, ak toto rozdielne zaobchádzanie nie je objektívne odôvodnené.
VI – Návrh
71.
Vzhľadom na skutočnosti uvedené vyššie navrhujem, aby Súdny dvor na prejudiciálne otázky Supreme Court of the United Kingdom odpovedal takto:
1.
Otázka, či sa sudcovia majú považovať za pracovníkov na kratší pracovný čas v zmysle doložky 2 bodu 1 rámcovej dohody o práci na kratší pracovný čas, sa posudzuje podľa vnútroštátneho práva, avšak potrebný účinok rámcovej dohody, všeobecných zásad a základných práv podľa práva Únie ohraničuje diskrečnú právomoc členských štátov pri definovaní pojmu pracovník. Kritérium nezávislosti sudcu, pokiaľ ide o podstatu činnosti, samo osebe nie je vhodným kritériom na vylúčenie určitej profesijnej kategórie z rozsahu pôsobnosti rámcovej dohody.
2.
Rámcová dohoda o práci na kratší pracovný zakazuje, aby vnútroštátne právo pri poskytovaní dôchodku rozlišovalo medzi sudcami na plný úväzok a sudcami na kratší pracovný čas alebo medzi rôznymi skupinami sudcov na kratší pracovný čas, ak toto rozdielne zaobchádzanie nie je objektívne odôvodnené.
( 1 ) Jazyk prednesu: nemčina.
( 2 ) Ú. v. ES L 14, s. 9; Mim. vyd. 05/003, s. 267 (ďalej len „smernica 97/81“).
( 3 ) Tamže.
( 4 ) Smernica Rady 98/23/ES zo 7. apríla 1998 o rozšírení smernice 97/81/ES o rámcovej dohode o práci na kratší pracovný čas, ktorú uzatvorili UNICE, CEEP a ETUC, na Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska (Ú. v. ES L 131, s. 10; Mim. vyd. 05/003, s. 278).
( 5 ) Rozsudok z 10. júna 2010, Bruno a Pettini, C-395/08 a C-396/08, Zb. s. I-5119, body 53 až 55.
( 6 ) Na objasnenie je potrebné uviesť, že konanie vo veci samej sa týka iba klasifikácie profesionálnych sudcov, a nie sudcov laikov.
( 7 ) Podľa pripomienok, ktoré predložila Council of Immigration Judges v rámci pojednávania na Súdnom dvore, to neplatí pre imigračných sudcov.
( 8 ) Pozri návrhy, ktoré som predniesla 18. mája 2004 vo veci Wippel, C-313/02, Zb. s. I-9483, bod 45.
( 9 ) Rozsudok z 12. októbra 2004, Wippel, C-313/02, Zb. s. I-9483, bod 40.
( 10 ) Rozsudky Wippel, už citovaný v poznámke pod čiarou 9, a zo 16. septembra 2010, Chatzi, C-149/10, Zb. s. I-8489.
( 11 ) Pozri tiež okrem iného rozsudky z 12. mája 1998, Martínez Sala, C-85/96, Zb. s. I-2691, bod 31, ako aj z 20. septembra 2007, Kiiski, C-116/06, Zb. s. I-7643, body 62 až 67, a z 13. januára 2004, Allonby, C-256/01, Zb. s. I-873, body 25 a 26.
( 12 ) Pozri rozsudky z 29. novembra 2001, Griesmar, C-366/99, Zb. s. I-9383, bod 31; z 12. septembra 2002, Niemi, C-351/00, Zb. s. I-7007, bod 48; z 23. októbra 2003, Schönheit a Becker, C-4/02 a C-5/02, Zb. s. I-12575, bod 60, a z 30. septembra 2004, Briheche, C-319/03, Zb. s. I-8807, bod 18, ako aj Chatzi, už citovaný v poznámke pod čiarou 10, bod 30.
( 13 ) Pozri rozsudky z 9. septembra 2003, Jaeger, C-151/02, Zb. s. I-8389, body 58 a 59, a z 1. decembra 2005, Dellas a i., C-14/04, Zb. s. I-10253, body 44 a 45.
( 14 ) Pozri rozsudky z 11. júla 1985, Danmols Inventar, 105/84, Zb. s. 2639, body 26 až 28, a zo 14. septembra 2000, Collino a Chiappero, C-343/98, Zb. s. I-6659, body 36 až 39.
( 15 ) Rozsudok z 13. septembra 2007, Del Cerro Alonso, C-307/05, Zb. s. I-7109.
( 16 ) Doložka 2 rámcovej dohody, ktorá je súčasťou prílohy k smernici Rady 1999/70/ES z 28. júna 1999 (Ú. v. ES L 175, s. 43; Mim. vyd. 05/003, s. 368), znie: „Táto dohoda sa vzťahuje na pracovníkov na dobu určitú, ktorí majú uzavretú pracovnú zmluvu alebo pracovnoprávny vzťah podľa zákona, kolektívnych dohôd alebo spôsobu, ktorý je zaužívaný v jednotlivých členských štátoch.“ Zatiaľ čo v nemeckej verzii oboch smerníc existujú isté nepatrné rozdiely, vo francúzskej a v anglickej verzii sa znenie definície ich rozsahu pôsobnosti zhoduje.
( 17 ) Rozsudky zo 4. júla 2006, Adeneler a i., C-212/04, Zb. s. I-6057, body 54 až 57; zo 7. septembra 2006, Marrosu a Sardino, C-53/04, Zb. s. I-7213, body 39 a 40, a zo 7. septembra 2006, Vassallo, C-180/04, Zb. s. I-7251, bod 32.
( 18 ) Rozsudky Adeneler a i., už citovaný v poznámke pod čiarou 17, bod 69, a Del Cerro Alonso, už citovaný v poznámke pod čiarou 15, bod 29.
( 19 ) Rozsudok Del Cerro Alonso, už citovaný v poznámke pod čiarou 15, bod 27.
( 20 ) Návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Maduro 10. januára 2007 vo veci Del Cerro Alonso, C-307/05, Zb. s. I-7109, bod 15.
( 21 ) Pozri v tejto súvislosti poznámku pod čiarou 16.
( 22 ) Pozri tiež návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Sharpston 21. januára 2010 vo veci Bruno a Pettini, C-395/08 a C-396/08, Zb. s. I-5119, body 70 až 72.
( 23 ) Pozri rozsudok Del Cerro Alonso, už citovaný v poznámke pod čiarou 15, bod 29.
( 24 ) Pokiaľ ide o rozdielne zaobchádzanie s rôznymi kategóriami sudcov na kratší pracovný čas, pozri tiež odpoveď na druhú otázku v bode 66 a nasl. týchto návrhov.
( 25 ) Pozri doložku 1 písm. a) rámcovej dohody, druhé odôvodnenie rámcovej dohody, ako aj odôvodnenia č. 3, 11 a 23 smernice 97/81.
( 26 ) Rozsudky Wippel, už citovaný v poznámke pod čiarou 9, bod 56, a Bruno a Pettini, už citovaný v poznámke pod čiarou 5, bod 58.
( 27 ) Rozsudky zo 14. septembra 2010, Akzo Nobel Chemicals a Akcros Chemicals/Komisia a i., C-550/07 P, Zb. s. I-8301, bod 54, a zo 16. decembra 2008, Arcelor Atlantique et Lorraine a i., C-127/07, Zb. s. I-9895, bod 23.
( 28 ) Návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Maduro vo veci Del Cerro Alonso, už citované v poznámke pod čiarou 20, bod 15.
( 29 ) Pozri v tomto zmysle nedávny rozsudok zo 6. septembra 2011, Patriciello, C-163/10, Zb. s. I-7565, bod 21.
( 30 ) Pozri tiež návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Maduro vo veci Del Cerro Alonso, už citované v poznámke pod čiarou 20, bod 15.
( 31 ) Lady Hale v rozsudku Percy v. Board of National Mission of the Church of Scotland [2005] UKHL 73, [2006] 2 AC 28, bod 145, v ktorom sa odkazuje na rozsudok Court of Appeal vo veci Northern Ireland Perceval-Price v. Department of Economic Development [2000] IRLR 380.
( 32 ) Rozsudky Bruno a Pettini, už citovaný v poznámke pod čiarou 5, bod 32, v ktorom sa odkazuje na rozsudok Del Cerro Alonso, už citovaný v poznámke pod čiarou 15, bod 38, a z 15. apríla 2008, Impact, C-268/06, Zb. s. I-2483, bod 114.
( 33 ) Rozsudok Bruno a Pettini, už citovaný v poznámke pod čiarou 5, bod 42, v ktorom sa odkazuje na rozsudok Impact, už citovaný v poznámke pod čiarou 32, bod 132.
( 34 ) Rozsudok Bruno a Pettini, už citovaný v poznámke pod čiarou 5, bod 47.
( 35 ) Rozsudok Bruno a Pettini, už citovaný v poznámke pod čiarou 5, bod 55.
( 36 ) Rozsudky Del Cerro Alonso, už citovaný v poznámke pod čiarou 15, bod 58, a zo 4. marca 2010, Angé Serrano a i./Parlament, C-496/08 P, Zb. s. I-1793, bod 44.
( 37 ) Pozri v tomto zmysle rozsudky Del Cerro Alonso, už citovaný v poznámke pod čiarou 15, body 57 a 58, a z 22. apríla 2010, Zentralbetriebsrat der Landeskrankenhäuser Tirols, C-486/08, Zb. s. I-3527, bod 44.
( 38 ) Návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Sharpston vo veci Bruno a Pettini, už citované v poznámke pod čiarou 22, body 120 a 121.
( 39 ) Pokiaľ ide o problematiku týkajúcu sa pojmu rozsah pôsobnosti práva Únie, pozri návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Bot 5. apríla 2011 vo veci Scattolon, C-108/10, Zb. s. I-7491, body 110 až 121.
Full & Egal Universal Law Academy