9.10.2010
SK
Úradný vestník Európskej únie
C 274/9
Odvolanie podané 8. júla 2010: Freixenet, SA, proti rozsudku Všeobecného súdu (tretia komora) z 27. apríla 2010 vo veci T-110/08, Freixenet/ÚHVT
(Vec C-345/10 P)
2010/C 274/13
Jazyk konania: francúzština
Účastníci konania
Odvolateľka: Freixenet, SA (v zastúpení: F. de Visscher, E. Cornu a D. Moreau, advokáti)
Ďalší účastník konania: Úrad pre harmonizáciu vnútorného trhu (ochranné známky a vzory)
Návrhy odvolateľky
—
zrušiť rozsudok Všeobecného súdu z 27. apríla 2010 a rozhodnutie prvého odvolacieho senátu ÚHVT z 20. novembra 2007 a rozhodnúť, že prihláška ochrannej známky Spoločenstva č. 32 540 spĺňa podmienky podľa článku 40 nariadenia č. 40/94 [teraz článok 39 nariadenia č. 207/2009] na zverejnenie,
—
subsidiárne zrušiť rozsudok Všeobecného súdu z 27. apríla 2010,
—
v každom prípade zaviazať ÚHVT na náhradu trov konania.
Odvolacie dôvody a hlavné tvrdenia
Na odôvodnenie svojho odvolania odvolateľka uvádza tri odvolacie dôvody.
Vo svojom prvom odvolacom dôvode odvolateľka predovšetkým tvrdí, že došlo k porušeniu jej práva na obranu a spravodlivý proces zaručeného článkom 6 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, k porušeniu článkov 73 (druhá veta) a 38 ods. 3 nariadenia Rady (ES) č. 40/94 z 20. decembra 1993 o ochrannej známke Spoločenstva (1) [teraz článok 39 nariadenia Rady (ES) č. 207/2009 z 26. februára 2009 o ochrannej známke Spoločenstva (2)].
Prvá časť tohto dôvodu sa týka nedodržania pravidla kontradiktórnosti. Podľa odvolateľky na rozdiel od toho čo uviedol Všeobecný súd v napadnutom rozsudku mal odvolací senát v rozhodnutí, ktoré bolo predložené Všeobecnému súdu vykonať nové posúdenie rozlišovacej spôsobilosti ochrannej známky odvolateľky bez toho, aby jej umožnil sa k nemu vyjadriť. V tejto súvislosti Všeobecný súd vzhľadom na zásadu procesnej lojálnosti a povinného rešpektovania práva na obranu nesprávne a nedostatočne rozhodol, že rozhodnutie prvého odvolacieho senátu je opodstatnené. Napadnutý rozsudok tiež porušuje zásadu práva na obranu a procesnú lojálnosti v tom, že uznal, že ÚHVT je oprávnený oznámiť odvolateľke skutkové okolnosti s uvedením, že na ich základe prijme zamietavé rozhodnutie a následne potom ako mu odvolateľka zaslala písomné pripomienky k týmto skutočnostiam sa rozhodol ich minimálne z časti vynechať a oprieť svoje rozhodnutie o odlišné skutkové a koncepčné posúdenie bez toho, aby dal odvolateľke možnosť uviesť akúkoľvek pripomienku.
V druhej časti svojho prvého odvolacieho dôvodu odvolateľka tvrdí, že Všeobecný súd porušil požiadavku odôvodnenia, pretože napadnutý rozsudok nemôže považovať rozhodnutie prvého odvolacieho senátu za dostatočne odôvodnené pokiaľ ide o uplatnenie článku 7 ods. 1 písm. b), v ktorom neupresňuje nijaké dôkazy, z ktorých vychádzal a týmto rozsudkom sa tiež nemohlo rozhodnúť, že odkaz na dôkazy bol povrchný, pretože prvý odvolací senát sa mal údajne oprieť o „dedukcie vyplývajúce z praktických skúseností“. Okrem toho neistota, ktorá vyplýva z toho, že nie je jasné z akých skutkových okolností a dôkazov vychádzal ÚHVT a Všeobecný súd narušuje právo na obranu a požiadavku na odôvodnenie stanovené v článku 73 nariadenia č. 40/97 citovaného vyššie.
Vo svojom druhom odvolacom dôvode odvolateľka tvrdí, že Všeobecný súd porušil článok 7 ods. 1 písm. b) uvedeného nariadenia č. 40/94. Napriek tomu, že na základe podporných dôkazov preukázala, že požadovaná ochranná známka sa skladá z kombinácie veľmi osobitných prvkov, ktoré ju podstatným spôsobom odlišujú od iných zobrazení existujúcich na trhu, Všeobecný súd len prebral neurčité a všeobecné konštatovania ÚHVT, ktoré požadovanej ochrannej známke nepriznávajú nijakú rozlišovaciu spôsobilosť. Všeobecný súd postupoval pri posudzovaní rozlišovacej spôsobilosti ochrannej známky oveľa prísnejšie ako v prípade iných tradičnejších ochranných známok. Napadnutým rozsudkom došlo k porušeniu pravidla konkrétneho posúdenia rozlišovacej spôsobilosti ochrannej známky. Všeobecný súd rozhodnutím, že väčšina spotrebiteľov nebude vnímať originálny aspekt ochrannej známky ako užitočnú pomôcku na určenie pôvodu šumivých vín, ale že sa zameria na označenie, vylúčil z ochrany tvar obalu výrobku, pričom túto možnosť priamo stanovuje článok 4 citovaného nariadenia.
Svojím tretím odvolacím dôvodom odvolateľka namieta, že Všeobecný súd sa dopustil porušenia článku 7 ods. 3 nariadenia č. 40/94, pretože napadnutý rozsudok ukladá požiadavku, aby požadovaná ochranná známka nadobudla rozlišovaciu spôsobilosť používaním v každom z členských štátov Európskej únie. Všeobecný súd tým, že odmietol uznať, že rozlišovacia spôsobilosť vznikla používaním významnej časti znalcov vín, pričom zároveň uznáva, že ochranná známka odvolateľky túto spôsobilosť nadobudla minimálne v Španielsku, sformuloval vzhľadom na vyššie citované nariadenie neprimerané a nesprávne pravidlo.
(1) Ú. v. ES L 11, 1994, s. 1; Mim. vyd. 17/001, s. 146.
(2) Ú. v. EÚ L 78, s. 1.
Full & Egal Universal Law Academy