NÁVRHY GENERÁLNEJ ADVOKÁTKY
JULIANE KOKOTT
prednesené 7. februára 2013 ( 1 )
Vec C‑546/11
Dansk Jurist‑ og Økonomforbund, ktorý koná za Erika Toftgaarda
proti
Indenrigs‑ og Sundhedsministeriet
[návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný Højesteret (Dánsko)]
„Rovnosť zaobchádzania v zamestnaní a povolaní — Smernica 2000/78/ES — Zákaz diskriminácie z dôvodu veku — Vnútroštátne ustanovenie, ktoré pri zrušení pracovného miesta štátneho zamestnanca upravuje vyplácanie dávok počas troch rokov, pokiaľ štátny zamestnanec nedosiahol vek 65 rokov — Výnimka podľa článku 6 ods. 2 smernice — Zamestnanecké systémy sociálneho zabezpečenia — Dosah výnimky — Odôvodnenie rozdielneho zaobchádzania podľa článku 6 ods. 1 smernice“
I – Úvod
1.
V Dánsku sa štátnemu zamestnancovi zachová vyplácanie jeho pôvodnej odmeny počas troch rokov v prípade prepustenia z dôvodu zrušenia jeho miesta. Štátni zamestnanci, ktorí dosiahli vek 65 rokov – a tým môžu, ale nemusia ísť do dôchodku – však nemajú na túto odmenu za disponibilitu nárok. V predmetnom prípade vzniká otázka, či je možné toto obmedzenie považovať za diskrimináciu z dôvodu veku, ktorá je v rozpore so smernicou Rady 2000/78/ES z 27. novembra 2000, ktorá ustanovuje všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní ( 2 ).
2.
Súdny dvor je prvýkrát vyzvaný vysvetliť dosah výnimky zo zákazu diskriminácie pre zamestnanecké systémy sociálneho zabezpečenia obsiahnutej v článku 6 ods. 2. ( 3 )
II – Právny rámec
A – Právo Európskej únie
3.
Rozsah smernice 2000/78 je upravený v článku 3:
„1. V rámci právomocí delegovaných na Spoločenstvo sa bude táto smernica vzťahovať na všetky osoby, tak vo verejnom ako i v súkromnom sektore, vrátane verejných orgánov vo vzťahu k:
…
c)
podmienkam zamestnania a pracovným podmienkam vrátane podmienok prepúšťania a odmeňovania;
…
3. Táto smernica sa nevzťahuje na žiadne dávky poskytované štátnymi alebo podobnými systémami, vrátane štátneho systému sociálneho zabezpečenia alebo sociálnej ochrany.
…“
4.
Článok 6 smernice 2000/78, ktorý upravuje „odôvodnené rozdiely v zaobchádzaní z dôvodu veku“, znie:
„1. Bez ohľadu na článok 2 ods. 2 členské štáty môžu stanoviť, že rozdiely v zaobchádzaní z dôvodu veku nie sú diskrimináciou, ak v kontexte vnútroštátnych právnych predpisov sú objektívne a primerane odôvodnené oprávneným cieľom, vrátane zákonnej politiky zamestnanosti, trhu práce a cieľov odbornej prípravy, a ak prostriedky na dosiahnutie tohto cieľa sú primerané a nevyhnutné.
Takéto rozdiely v zaobchádzaní môžu okrem iného zahrňovať:
a)
stanovenie osobitných podmienok prístupu k zamestnaniu a odbornej príprave, zamestnaniu a povolaniu vrátane podmienok prepúšťania a odmeňovania pre mladých a starších pracovníkov a osoby s opatrovateľskými povinnosťami, aby sa podporila ich profesionálna integrácia alebo aby sa zabezpečila ich ochrana;
b)
stanovenie podmienok minimálneho veku, odbornej praxe alebo rokov služby pre prístup k zamestnaniu alebo k určitým výhodám, ktoré so zamestnaním súvisia;
…
2. Bez ohľadu na článok 2 ods. 2, členské štáty môžu určiť, že v zamestnaneckých systémoch sociálneho zabezpečenia stanovenie veku pre možnosť alebo nárok na odchod do starobného alebo invalidného dôchodku vrátane stanovenia odlišných vekových hraníc v uvedených systémoch pre zamestnancov alebo skupiny alebo kategórie zamestnancov a využitie vekového kritéria v kontexte takýchto systémov v poistných matematických výpočtoch nie je diskrimináciou z dôvodu veku za predpokladu, že dôsledkom tohto nebude diskriminácia na základe pohlavia.“
B – Vnútroštátne právo
5.
Smernica 2000/78 bola v Dánsku prebratá Lov om forbud mod forskelsbehandling på arbejdsmarkedet m.v. ( 4 ). Jeho § 6a slúži na prebratie článku 6 ods. 2 smernice 2000/78. Pripúšťa stanovenie vekových hraníc pre prístup k zamestnaneckému systému sociálneho zabezpečenia ( 5 ) a využitie vekových kritérií v kontexte takýchto systémov v poistných matematických výpočtoch.
6.
§ 32 ods. 1 a 4 zákona o štátnych zamestnancoch (Tjenestemandslov) ( 6 ) platný v momente prepustenia Erika Tooftgaarda upravoval toto:
„Štátny zamestnanec, ktorý je prepustený, pretože organizačné zmeny alebo zmeny spôsobu práce správy vedú k zrušeniu pracovného miesta, poberá s výhradou odseku 3 až 5 svoju doterajšiu odmenu ďalšie tri roky.
…
Nárok na odmenu za disponibilitu neexistuje, ak je dotknutý
l.
preložený alebo preradený na iné pracovné miesto, ktoré je podľa § 12 a 13 povinný prijať;
2.
dosiahol vek 65 rokov;
3.
dosiahol vekovú hranicu určenú pre pracovné miesto na odchod do dôchodku alebo
4.
v čase prepustenia nie je pre chorobu alebo chýbajúcu spôsobilosť v stave prijať pracovné miesto, ktoré by bol podľa § 12 a 13 povinný prijať.“
7.
Odmenu za disponibilitu vypláca menovací orgán, pričom štátny zamestnanec musí byť tomuto orgánu k dispozícii počas celého obdobia, v rámci ktorého sa mu odmena za disponibilitu vypláca. Ak mu menovací orgán nájde vyhovujúce pracovné miesto, štátny zamestnanec musí toto pracovné miesto prijať. Ak štátny zamestnanec túto povinnosť nesplní, stráca nárok na odmenu za disponibilitu.
8.
§ 29 zákona o štátnych zamestnancoch stanovoval všeobecnú povinnosť odchodu do dôchodku vo veku 70 rokov, ale táto povinnosť bola zrušená s účinnosťou od 19. júna 2008, t. j. po tom, ako pán Toftgaard odišiel do dôchodku.
9.
Podľa Tjenestemandspensionslov ( 7 ) majú štátni zamestnanci nárok na dôchodok štátneho zamestnanca úmerne k počtu rokov, ktoré odpracovali ako štátni zamestnanci, vrátane doby, počas ktorej poberali odmenu za disponibilitu. V situácii, v rámci ktorej by mal byť štátny zamestnanec v zásade oprávnený poberať odmenu za disponibilitu, ale ktorá mu nebola vyplácaná z dôvodu, že podľa zákona o štátnych zamestnancoch bol vek štátnych zamestnancov obmedzený na 65 rokov, malo by sa do počtu odpracovaných rokov tiež započítať obdobie, počas ktorého štátny zamestnanec odmenu za disponibilitu nepoberal z dôvodu obmedzenia veku.
III – Skutkový stav, prejudiciálne otázky a konanie pred Súdnym dvorom
10.
Pán Toftgaard bol zamestnaný ako vedúci na okresnom úrade vo Vejle. Dňa 8. mája 2006 bol prepustený s účinnosťou od 31. decembra 2006. Od tohto dňa mal nárok na dôchodok, keďže už mal 66 rokov. Bol prepustený v dôsledku zrušenia jeho pracovného miesta v súvislosti s reštrukturalizáciou regionálnej správy. Pán Toftgaard tvrdil, že nechce odísť do dôchodku, ale že si želá, aby bol pridelený na iné pracovné miesto, a že je pritom ochotný poberať zníženú odmenu.
11.
Jeho zamestnávateľ mu odmietol vyplácať odmenu za disponibilitu, na ktorú majú štátni zamestnanci pri prepustení v dôsledku zrušenia miesta v skutočnosti nárok počas troch rokov. Odôvodnil to §‑om 32 zákona o štátnych zamestnancoch, podľa ktorého neexistuje nárok na odmenu za disponibilitu, ak štátny zamestnanec v čase prepustenia dosiahol vek 65 rokov, a má tým nárok na dôchodok štátneho zamestnanca a štátny starobný dôchodok. Pán Toftgaard mal právo, nie však povinnosť, odísť vo veku 65 rokov do dôchodku.
12.
Pán Toftgaard považuje toto odmietnutie vyplácania odmeny za disponibilitu za diskrimináciu z dôvodu veku. Podal preto v zastúpení Dansk Jurist‑ og Økonomforbund ( 8 ) proti svojmu zamestnávateľovi Indenrigs‑ og Socialministeriet ( 9 ) žalobu na Østre Landsret ( 10 ). Po tom, ako bola táto žaloba zamietnutá, podal opravný prostriedok na Højesteret. Podľa názoru Højesteret je na rozhodnutie sporu potrebný výklad článku 6 ods. 1 a 2 smernice 2000/78.
13.
Højesteret preto rozhodol konanie prerušiť uznesením zo 7. októbra 2011, doručeným do kancelárie Súdneho dvora 26. októbra 2011 a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
1.
Má sa článok 6 ods. 2 smernice 2000/78 vykladať v tom zmysle, že členské štáty môžu určiť, že stanovenie vekových hraníc na vstup do zamestnaneckých systémov sociálneho zabezpečenia alebo nárok na dávky z nich nepredstavuje diskrimináciu len v prípade, že sa tieto systémy sociálneho zabezpečenia týkajú dôchodkových dávok alebo dávok v invalidite?
2.
Má sa článok 6 ods. 2 vykladať v tom zmysle, že možnosť stanovenia vekových hraníc sa týka iba prístupu k systému, alebo sa má toto ustanovenie vykladať v tom zmysle, že možnosť stanovenia vekových hraníc sa týka aj nároku na vyplácanie dávok podľa systému?
3.
V prípade zápornej odpovede na prvú otázku, môže výraz „zamestnanecké systémy sociálneho zabezpečenia“ uvedený v článku 6 ods. 2 zahŕňať systém, akým je napríklad „rådighedsløn“ (odmena za disponibilitu) stanovený v § 32 ods. 1 zákona o štátnych zamestnancoch, podľa ktorého sa štátnemu zamestnancovi môže ako osobitná ochrana v prípade nadbytočnosti spôsobenej zrušením jeho pracovného miesta zachovať vyplácanie jeho súčasnej odmeny počas troch rokov, ktoré sa mu započítavajú do počtu odpracovaných rokov, za predpokladu, že bude aj naďalej k dispozícii v prípade jeho pridelenia na iné vhodné pracovné miesto?
4.
Má sa článok 6 ods. 1 smernice 2000/78 vykladať v tom zmysle, že nebráni vnútroštátnemu ustanoveniu, akým je § 32 ods. 4 bod 2 zákona o štátnych zamestnancoch, podľa ktorého sa odmena za disponibilitu nevypláca štátnemu zamestnancovi, ktorý dosiahol vek, v ktorom sa začína vyplácať starobný dôchodok, ak bolo jeho pracovné miesto zrušené?
14.
V konaní pred Súdnym dvorom predložili písomné a ústne pripomienky okrem žalobcu v pôvodnom konaní, zastúpeným DJØF, a Kommunernes Landsforening ( 11 ) aj dánska vláda a vláda Spojeného kráľovstva, ako aj Európska komisia. Danske Regioner sa spolu s KL vyjadrila písomne.
IV – Právne posúdenie
A – Prvá prejudiciálna otázka
1. Osobná a vecná pôsobnosť smernice 2000/78
15.
Najprv treba preskúmať, či vec patrí do pôsobnosti smernice 2000/78. V súlade so svojím článkom 3 ods. 1 písm. c) „v rámci právomocí delegovaných na Spoločenstvo“ sa smernica „vzťahuje na všetky osoby, tak vo verejnom ako i v súkromnom sektore, vrátane verejných orgánov vo vzťahu k… podmienkam zamestnania a pracovným podmienkam vrátane podmienok prepúšťania a odmeňovania“.
16.
Ako vedúci štátny zamestnanec dánskeho územného samosprávneho celku bol pán Toftgaard zamestnaný „vo verejnom sektore“ alebo „verejnom orgáne“, čiže spadá do osobnej pôsobnosti smernice 2000/78.
17.
Z článku 3 ods. 2 v spojení s odôvodnením 13 smernice je zrejmé, že táto smernica sa nevzťahuje na systémy sociálneho zabezpečenia a sociálnej ochrany, ktorých dávky sa nepovažujú za odmenu v tom zmysle, aký má tento pojem na uplatňovanie článku 157 ZFEÚ ( 12 ), ani na žiadny druh platby štátu, ktorej cieľom je zabezpečenie prístupu k zamestnaniu alebo udržanie zamestnania.
18.
Pôsobnosť smernice v predmetnom prípade by mohla vyplývať buď z toho, že odmenu za disponibilitu treba považovať za odmenu v zmysle článku 157 ods. 2 ZFEÚ, alebo že spadá pod pojem podmienky prepustenia. Podľa môjho názoru ide o prvý prípad.
19.
Pod „odmenou“ v zmysle článku 157 ods. 2 ZFEÚ sa podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora rozumejú všetky dávky v hotovosti alebo v naturáliách, súčasné alebo budúce, pokiaľ ich zamestnávateľ hoci aj nepriamo vypláca pracovníkovi z dôvodu jeho zamestnania. ( 13 )
20.
Povinnosť vyplácania vyplýva už zo samotného pracovného pomeru. Odmena za disponibilitu sa vypláca mesačne počas troch rokov a jej výška zodpovedá základnej odmene, ktorú poberal štátny zamestnanec pred odchodom. ( 14 ) Táto odmena za disponibilitu sa síce v prvom rade nevypláca ako protislužba za skutočnú činnosť pre zamestnávateľa, ale štátny zamestnanec musí byť pripravený a je povinný hocikedy nastúpiť na vhodné miesto, ktoré mu zamestnávateľ ponúkne. Ak toto miesto neprijme, stratí nárok na odmenu za disponibilitu.
21.
Vyplácanie sa vykonáva na základe pracovného pomeru. Na to, že pracovný pomer pokračuje, poukazuje aj skutočnosť, že štátnemu zamestnancovi sa počas poberania odmeny za disponibilitu naďalej započítavajú roky do počtu odpracovaných rokov. Tým sa odlišuje odmena za disponibilitu od odstupného, pri ktorom právny vzťah medzi zamestnávateľom a zamestnancom končí s konečnou platnosťou a v čase odchodu zamestnanca sa jednorazovo zaplatí suma odstupného.
22.
Pri odmene za disponibilitu takisto nejde o platby štátu, ktorých cieľom je zabezpečenie prístupu k zamestnaniu alebo udržanie zamestnania, ako sa uvádza v odôvodnení 13. V predmetnom prípade totiž štát odmenu za disponibilitu platí vo svojej funkcii ako zamestnávateľ vo verejnom sektore.
23.
Vec teda patrí aj do pôsobnosti smernice 2000/78. Následne tak treba preskúmať, či ide o nerovnaké zaobchádzanie z dôvodu veku.
2. Nerovnaké zaobchádzanie v zmysle článku 2 ods. 2 smernice 2000/78
24.
Ustanovenia článku 1 v spojení s článkom 2 ods. 1 smernice 2000/78 zakazujú diskrimináciu z dôvodu veku, pokiaľ ide o podmienky zamestnania a pracovné podmienky. Diskriminácia je každá nerovnosť zaobchádzania, ktorá nemá nijaké odôvodnenie.
25.
O priamu diskrimináciu z dôvodu veku ide podľa článku 2 ods. 2 písm. a) v spojení s článkom 1 smernice vtedy, ak sa z dôvodu veku zaobchádza s jednou osobou nepriaznivejšie ako sa v porovnateľnej situácii zaobchádza, zaobchádzalo alebo by sa mohlo zaobchádzať s inou osobou.
26.
Keďže odmena za disponibilitu neprináleží zamestnancom, ktorí dosiahli vek 65 rokov, a tí následne poberajú iba pomerne nižšie dôchodkové dávky, vedie ustanovenie, akým je § 32 zákona o štátnych zamestnancoch, k priamej diskriminácii z dôvodu veku.
27.
KL a dánska vláda zastávajú názor, že toto nerovnaké zaobchádzanie je odôvodnené podľa článku 6 ods. 2 smernice.
3. Odôvodnenie podľa článku 6 ods. 2 smernice 2000/78
28.
V nemeckom znení umožňuje článok 6 ods. 2 smernice členským štátom určiť, „že v zamestnaneckých systémoch sociálneho zabezpečenia stanovenie veku pre možnosť alebo nárok na odchod do starobného alebo invalidného dôchodku vrátane stanovenia odlišných vekových hraníc v uvedených systémoch pre zamestnancov alebo skupiny, alebo kategórie zamestnancov a využitie vekového kritéria v kontexte takýchto systémov v poistných matematických výpočtoch nie je diskrimináciou z dôvodu veku za predpokladu, že dôsledkom tohto nebude diskriminácia na základe pohlavia“ ( 15 ).
29.
Prvá prejudiciálna otázka vnútroštátneho súdu sa týka dosahu tejto výnimky. Spadajú iba zamestnanecké systémy, ktoré sa týkajú staroby a invalidity, alebo všetky druhy zamestnaneckých systémov sociálneho zabezpečenia pod článok 6 ods. 2 smernice 2000/78 (napríklad aj tie, ktoré sa týkajú zdravotných dôvodov alebo nezamestnanosti)? Táto otázka vyplýva z kontextu dánskej jazykovej verzie článku 6 ods. 2 smernice. V nej sa hovorí len o zamestnaneckých systémoch sociálneho zabezpečenia, uvedenie pojmov staroby a invalidity chýba. ( 16 ) Vo všetkých ostatných jazykových verziách sa však nachádza odkaz na dôchodkové dávky a dávky v invalidite.
30.
Ako vyplýva z ustálenej judikatúry, ustanovenia práva Únie sa majú vykladať a uplatňovať jednotne na základe verzií vypracovaných vo všetkých jazykoch Európskej únie. ( 17 ) Formulácia použitá v jednej jazykovej verzii sa nemôže použiť ako jediný základ pre výklad ustanovenia v dotknutej krajine alebo v tomto zmysle mať prednosť pred ostatnými jazykovými verziami. To by bolo nezlučiteľné s požiadavkou jednotnej aplikácie práva Únie. ( 18 )
31.
Pokiaľ sa rôzne jazykové verzie od seba odlišujú, musí sa sporné ustanovenie vykladať na základe všeobecnej systematiky a účelu právnej úpravy, ku ktorej patrí. ( 19 )
32.
Podľa znenia všetkých jazykových verzií okrem dánskej nemá článok 6 ods. 2 smernice platiť pre všetky druhy zamestnaneckých systémov sociálneho zabezpečenia, ale len pre starobné a invalidné dávky.
33.
Ak by chcel normotvorca Únie článkom 6 ods. 2 smernice obsiahnuť kompletne všetky druhy zamestnaneckých systémov, ako to tvrdí dánska vláda, neuviedol by výslovne vo všetkých ostatných jazykových verziách dva konkrétne systémy, pričom ani nepridal slovo ako „najmä“, ktoré by poukazovalo na demonštratívne vymenovanie príkladov.
34.
Skutočnosť, že sa dva konkrétne systémy sociálneho zabezpečenia neuviedli iba exemplárne, je osobitne zrejmé napríklad z francúzskej jazykovej verzie. V nej sú zamestnanecké systémy sociálneho zabezpečenia formulované ako čiarkami oddelená vsuvka, z čoho je jasne zrejmé, že zmienka o starobných a invalidných dávkach je taxatívna. ( 20 )
35.
Ak by išlo o výnimku viacerých ako tých systémov sociálneho zabezpečenia, ktoré sú výslovne uvedené, dalo by sa očakávať, že by bolo v smernici výslovne uvedené, ktoré druhy sociálnych systémov majú byť zahrnuté. Tak antidiskriminačná smernica 2006/54 o vykonávaní zásady rovnosti príležitostí a rovnakého zaobchádzania s mužmi a ženami vo veciach zamestnanosti a povolania ( 21 ) obsahuje explicitné vymenovanie zahrnutých systémov. Takéto vymenovanie nie je však potrebné, ak má článok 6 ods. 2 aj tak zahrnovať len dva v ňom výslovne uvedené systémy, a síce starobné a invalidné dôchodky.
36.
V prospech reštriktívneho výkladu článku 6 ods. 2 smernice 2000/78 hovoria najmä teleologické argumenty a nadradený zákaz diskriminácie z dôvodu veku.
37.
Smernica konkretizuje zákaz diskriminácie z dôvodu veku, ktorý je v práve Únie uznaný ako všeobecná zásada ( 22 ) a je zakotvený v článku 21 ods. 1 Charty základných práv. Tá má od 1. decembra 2009 podľa článku 6 ods. 1 ZEÚ tú istú právnu silu ako Zmluvy. Odklon od zákazu diskriminácie z dôvodu veku sa musí v zásade vykladať reštriktívne. ( 23 ) Aj preto sa nesmie článok 6 ods. 2 smernice vykladať extenzívne v tom zmysle, že by zahŕňal všetky druhy zamestnaneckých systémov sociálneho zabezpečenia.
38.
Článok 6 ods. 2 smernice 2000/78 zahŕňa teda iba systémy dôchodkového zabezpečenia a zabezpečenia v invalidite. Keďže dávka, ako je dánska odmena za disponibilitu, nepredstavuje ani dôchodkovú dávku, ani dávku v invalidite, uplatnenie článku 6 ods. 2 smernice 2000/78 je v predmetnom prípade vylúčené.
4. Predbežný záver
39.
Výnimka uvedená v článku 6 ods. 2 smernice 2000/78 sa uplatňuje len na zamestnanecké systémy sociálneho zabezpečenia, ktoré sa týkajú dôchodkových dávok alebo dávok v invalidite.
B – Druhá prejudiciálna otázka
40.
Svojou druhou prejudiciálnou otázkou sa vnútroštátny súd pýta, či sa možnosť stanovenia vekových hraníc podľa článku 6 ods. 2 smernice 2000/78 týka iba prístupu k zamestnaneckému systému sociálneho zabezpečenia, alebo sa týka aj nároku na vyplácanie dávok podľa takého systému.
41.
V kontexte mojej odpovede na prvú otázku, podľa ktorej nespadá dávka, akou je odmena za disponibilitu, už v zásade do pôsobnosti článku 6 ods. 2, netreba na túto otázku odpovedať.
C – Tretia prejudiciálna otázka
42.
Tretia prejudiciálna otázka je položená len pre prípad zápornej odpovede na prvú otázku a vzhľadom na odpoveď na ňu ju takisto netreba rozoberať. Keďže odmena za disponibilitu na základe skutočnosti, že sa netýka ani staroby, ani invalidity, nespadá do pôsobnosti článku 6 ods. 2 smernice, nie je potrebné skúmať, či pri nej vôbec ide o dávku zo zamestnaneckého systému sociálneho zabezpečenia.
D – Štvrtá prejudiciálna otázka
43.
Štvrtou prejudiciálnou otázkou sa zisťuje, či môže byť diskriminácia z dôvodu veku v súvislosti s vyplácaním dávky, akou je dánska odmena za disponibilitu, podľa článku 6 ods. 1 smernice odôvodnená.
1. Odôvodnenie rozdielov v zaobchádzaní podľa článku 6 ods. 1 smernice
44.
Podľa článku 6 ods. 1 prvého pododseku smernice 2000/78 môžu členské štáty stanoviť, že rozdiely v zaobchádzaní z dôvodu veku nie sú diskrimináciou, „ak v kontexte vnútroštátnych právnych predpisov sú objektívne a primerane odôvodnené oprávneným cieľom, vrátane zákonnej politiky zamestnanosti, trhu práce a cieľov odbornej prípravy, a ak prostriedky na dosiahnutie tohto cieľa sú primerané a nevyhnutné“.
45.
Touto formuláciou popisuje smernica 2000/78 nakoniec zásadu proporcionality ako požiadavku zakotvenú v práve Únie na odôvodnenie rozdielov v zaobchádzaní. Odôvodnenie priamej diskriminácie v súlade s článkom 6 ods. 1 smernice vyžaduje, aby sa zodpovedajúce opatrenie opieralo o oprávnený cieľ a vyhovelo preskúmaniu proporcionality. ( 24 )
a) Oprávnený cieľ
46.
Oprávnené ciele v zmysle článku 6 ods. 1 prvého pododseku smernice 2000/78 sú, hoci výpočet nie je taxatívny, sociálno‑politické ciele vrátane zákonnej politiky zamestnanosti, trhu práce a cieľov odbornej prípravy. ( 25 )
47.
Znenie samotného zákona neposkytuje dostatočný návod v súvislosti s cieľom, ktorý sleduje § 32 zákona o štátnych zamestnancoch. Nie je jasné, prečo sú štátni zamestnanci, ktorí už dosiahli vek 65 rokov, a tým môžu poberať dôchodok, vylúčení z poberania odmeny za disponibilitu. Ďalšie skutočnosti vyvodené zo všeobecného kontextu dotknutého opatrenia môžu však umožniť identifikovať cieľ, ktorý stojí v pozadí tohto opatrenia. ( 26 )
48.
V prejednávanej veci možno na základe údajov vyvodených z prípravných prác na návrhu zákona, ktoré sú opísané v uznesení o predložení návrhu na začatie prejudiciálneho konania, objasniť účel § 32 zákona o štátnych zamestnancoch.
49.
Odmena za disponibilitu siaha do roku 1919, keď sa ešte nazývala „odmena za dočasné prepustenie“. Účelom odmeny za disponibilitu je zabezpečiť nezávislosť štátnych zamestnancov od osobného a politického tlaku, ako aj ochrániť ich pred neprijateľne náhlymi zmenami ich osobnej situácie. V roku 1969 sa zaviedli zmeny v súvislosti s odmenou za disponibilitu. Okrem iného sa obmedzil nárok na odmenu za disponibilitu na tri roky, ale maximálne do veku odchodu do dôchodku stanoveného pre dané pracovné miesto. V prípravných prácach na návrhu zákona sú zmeny odôvodnené snahou nastoliť rovnováhu medzi potrebou štátu byť schopný prispôsobiť a zefektívniť verejnú správu na jednej strane a ochranou nezávislosti štátnych zamestnancov na druhej strane.
50.
Novelou z roku 1991 bol následne obmedzený nárok na odmenu za disponibilitu tak, aby osoby, ktoré dosiahli vek 67 rokov (neskôr znížený na 65 rokov), ju už neboli oprávnené poberať.
51.
Toto obmedzenie je v dôvodovej správe odôvodnené všeobecným predpokladom, že štátnych zamestnancov, ktorí dosiahnu tento vek, nie je možné presunúť na alternatívne pracovné miesta. Tým nesplnia všeobecnú podmienku vzniku nároku na odmenu za disponibilitu, t. j. byť k dispozícii v prípade pridelenia na iné pracovné miesto. Keď štátny zamestnanec zďaleka prekročil vek 60 rokov, je veľmi nepravdepodobné, že by bol ochotný nastúpiť na iné pracovné miesto, ktoré je spojené s potrebnými prispôsobeniami sa. Je oveľa prirodzenejšie, že takýto štátny zamestnanec pôjde do dôchodku.
52.
Dánska vláda zdôraznila význam – odôvodnenej – štátnej potreby zreštrukturalizovať a zefektívniť správu. Legitímne očakávanie správy na disponibilitu štátneho zamestnanca v prípade pridelenia na nové pracovné miesto už spravidla neexistuje u štátneho zamestnanca, ktorý je oprávnený poberať dôchodok. Vláda okrem toho zdôraznila potrebu ochrany štátnych zamestnancov, ktorá je dosiahnutá odmenou za disponibilitu. Táto potreba ochrany však neexistuje, ak je štátny zamestnanec inak zabezpečený poberaním dôchodku.
53.
Odmenou za disponibilitu sleduje dánsky zákonodarca bezpochyby sociálno‑politický cieľ: ochranu nezávislosti štátnych zamestnancov pred politickým a osobným tlakom spôsobeným sociálnymi dôsledkami zrušenia pracovných miest a reštrukturalizácie vo verejnej službe.
54.
Komisia však zastáva názor, že v rámci preskúmania odôvodnenia nie je rozhodujúci všeobecný cieľ sledovaný odmenou za disponibilitu – flexibilita štátnej správy a ochrana štátnych zamestnancov. Oveľa dôležitejší je cieľ sledovaný obmedzením. Cieľ sledovaný obmedzením je všeobecným spôsobom vylúčiť, aby štátni zamestnanci, ktorí nie sú v prípade pridelenia na nové miesto k dispozícii, poberali odmenu za disponibilitu. Tento cieľ sa týka iba interných záujmov zamestnávateľa a nedá sa charakterizovať ako sociálno‑politický cieľ slúžiaci všeobecnému záujmu v zmysle článku 6 ods. 1.
55.
Tento aspekt sa však týka vhodnosti, prípadne nevyhnutnosti opatrenia ( 27 ), čo bude preskúmané nižšie.
b) Opatrenie, ktoré nie je zjavne nevhodné
56.
Súdny dvor uznal, že členské štáty v tejto súvislosti disponujú širokým rámcom voľnej úvahy pri výbere opatrení, ktorými sa môžu uskutočniť ich ciele v oblasti sociálnej politiky a zamestnanosti. ( 28 ) To znamená, že použité opatrenia iba nesmú byť zjavne nevhodné na dosiahnutie sledovaného cieľa. ( 29 )
57.
Ustanovenie, ako je § 32 zákona o štátnych zamestnancoch, zabezpečuje, aby odmenu za disponibilitu poberali len štátni zamestnanci, ktorí ešte nemôžu poberať dôchodok. Nárok na ňu majú len osoby, pri ktorých možno s vysokou pravdepodobnosťou vychádzať z toho, že sú aj v skutočnosti k dispozícii na obsadenie nového pracovného miesta. Cieľom opatrenia je uskutočnenie zjednodušenia reštrukturalizácie správy pri zachovaní nezávislosti štátnych zamestnancov v kontexte uskutočnenia konkrétnej potreby ochrany jednotlivého štátneho zamestnanca. Opatrenie sporné v tejto veci nie je zjavne nevhodné uskutočniť tento cieľ opatrenia.
c) Nevyhnutnosť
58.
O „nevyhnutné“ opatrenie ide vtedy, ak sledovaný oprávnený cieľ nemožno dosiahnuť miernejším, rovnako vhodným prostriedkom.
59.
§ 32 zákona o štátnych zamestnancoch paušálne vylučuje štátnych zamestnancov s uplatniteľným nárokom na dôchodok z nároku na odmenu za disponibilitu. Nezohľadňuje okolnosť, či títo štátni zamestnanci aj skutočne chcú ísť do dôchodku, alebo skôr preferujú byť k dispozícii na pridelenie na nové pracovné miesto. Dosiahnutím veku 65 rokov majú totiž štátni zamestnanci iba nárok ísť do dôchodku. Nemajú však túto povinnosť. Táto povinnosť odchodu do dôchodku platila do roku 2008 dosiahnutím veku 70 rokov. Podľa informácií poskytnutých vnútroštátnym súdom bola medzičasom táto veková hranica dokonca zrušená.
60.
Bezpochyby by bolo preskúmanie jednotlivého prípadu disponibility štátnych zamestnancov, ktorí majú nárok na dôchodok, miernejším prostriedkom.
61.
Ako som už predtým naznačila, členské štáty však disponujú širokou mierou voľnej úvahy pri výbere opatrení, ktoré majú slúžiť na dosiahnutie ich cieľov v oblasti pracovnej a sociálnej politiky. ( 30 )
62.
Dánsky zákonodarca odôvodnil vekovú hranicu tým, že spravidla možno vychádzať z toho, že štátni zamestnanci, ktorí majú nárok na dôchodkové dávky, nie sú naklonení alebo spôsobilí na nástup na nové pracovné miesto. Za paušálnym vylúčením týchto osôb z odmeny za disponibilitu môžu tak byť aj úvahy o zjednodušení správy, a síce zamedzenie konkrétnych preskúmaní, či je štátny zamestnanec k dispozícii na pridelenie na nové pracovné miesto.
63.
Široký rámec voľnej úvahy poskytnutý členským štátom im v zásade otvára aj možnosť zrieknuť sa preskúmania jednotlivého prípadu z dôvodu zjednodušenia; zákonodarca môže typizovať v rámci proporcionality podľa všeobecných kritérií. ( 31 )
64.
Dánske ustanovenie však upravuje pri štátnych zamestnancoch mladších ako 65 rokov konkrétne preskúmanie jednotlivého prípadu, pokiaľ ide o otázku, či je štátny zamestnanec k dispozícii na pridelenie na iné pracovné miesto. Tu by bolo úlohou vnútroštátneho súdu preskúmať, ako presne toto preskúmanie jednotlivých prípadov pri mladších štátnych zamestnancoch vyzerá a prečo by takéto preskúmanie jednotlivého prípadu viedlo práve pri štátnych zamestnancoch starších ako 65 rokov k neznesiteľnému administratívnemu zaťaženiu.
65.
Aj pri zohľadnení oprávneného záujmu zabrániť nadmernému zaťaženiu administratívy však existujú menej obmedzujúce prostriedky. Miernejším prostriedkom, ktorý by uchránil zamestnávateľa aj od nadmerného administratívneho zaťaženia, by bolo v tejto súvislosti zaťažiť štátneho zamestnanca jednak povinnosťou podať objasnenie a jednak dôkazným bremenom o jeho disponibilite.
66.
Rámec voľnej úvahy členských štátov v žiadnom prípade nesmie viesť k tomu, že by bola zásada zákazu diskriminácie z dôvodu veku zbavená svojej podstaty. ( 32 ) K takému zbaveniu podstaty však dochádza v predloženom prípade. Na základe ustanovenia, ako je § 32 zákona o štátnych zamestnancoch, ktoré zamestnávateľa automaticky oslobodzuje od povinnosti platiť odmenu za disponibilitu, akonáhle štátny zamestnanec dosiahol vek 65 rokov a má z toho dôvodu nárok na poberanie starobného dôchodku, vzniká riziko, že zamestnávateľ prednostne zruší miesta tých štátnych zamestnancov, ktorí dosiahli dôchodkový vek. Pre zamestnávateľa je finančne atraktívnejšie prepustiť tých, ktorí dosiahli dôchodkový vek, teda osoby určitého veku.
67.
Preto ustanovenie, ako je § 32 zákona o štátnych zamestnancoch, ide nad rámec toho, čo by bolo nevyhnutné, aby sa zabezpečilo, že odmenu za disponibilitu dostanú len tí štátni zamestnanci, ktorí sú k dispozícii v prípade pridelenia na nové miesto.
d) Nijaký neprimeraný zásah
68.
Ak by opatrenie nezlyhalo už na jeho nevyhnutnosti, bolo by treba preskúmať, či nie je neprimerané v užšom zmysle, keďže vedie k neprimeranému zásahu do záujmov štátnych zamestnancov. ( 33 )
69.
Dánska vláda v tejto súvislosti zdôrazňuje, že štátni zamestnanci majú od veku 65 rokov menšiu potrebu ochrany ako mladší zamestnanci, keďže majú nárok na dôchodkové dávky.
70.
V záujme štátneho zamestnanca môže byť naďalej pracovať, hoci má nárok na dôchodok. Dôvodom môžu byť finančné úvahy (štátny zamestnanec ešte nechce akceptovať straty príjmu, ktoré sú spojené s dôchodkom) alebo osobné úvahy. Dánsky zákonodarca sám zrušil v roku 2008 vekovú hranicu 70 rokov, kedy štátny zamestnanec musel ísť do dôchodku.
71.
Právo pracovať je nakoniec uznané aj v článku 15 ods. 1 Charty základných práv.
72.
§ 32 zákona o štátnych zamestnancoch minimálne sťažuje tým štátnym zamestnancom, ktorí by mohli poberať dôchodok, naďalej vykonávať profesijnú činnosť. ( 34 ) Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania jasne nevyplýva, či veková hranica znamená aj to, že štátny zamestnanec nie len že nemá nárok na odmenu za disponibilitu, ale ani nesmie byť naďalej zamestnaný na inom mieste vo verejnej službe.
73.
Súdny dvor rozhodol, že nútený odchod do dôchodku pri dosiahnutí určitého veku môže byť odôvodnený. ( 35 ) Ako menej obmedzujúce opatrenie v porovnaní s týmto opatrením by odmietnutie finančného zmiernenia pri hľadaní nového miesta preto aj mohlo byť odôvodnené.
74.
Zároveň však Súdny dvor zdôrazňuje, že zásada proporcionality vyžaduje, aby bol cieľ sledovaný koherentným a systematickým spôsobom. V predloženom prípade sa však nejaví ako koherentné, ak na jednej strane dánsky zákonodarca zruší pri veku 70 rokov stanovenú absolútnu vekovú hranicu pre odchod do dôchodku, na druhej strane túto hranicu však fakticky zavedie v prípade zrušenia pracovného miesta už pri 65 rokoch. Odstránením absolútnej vekovej hranice pre odchod do dôchodku totiž zákonodarca dokumentuje, že nepovažuje dosiahnutie určitého veku za vecné kritérium pri otázke odchodu do dôchodku.
75.
V mojich návrhoch vo veci Andersen ( 36 ), ktorej predmetom bolo porovnateľné ustanovenie (veková hranica pre vyplácanie odstupného), som vychádzala z toho, či zamestnanci museli prijať podľa tam preskúmaného ustanovenia zníženie z dôvodu predčasného odchodu do dôchodku a iné škrty z jednotlivej maximálnej dosiahnuteľnej výšky dôchodku.
76.
Na prvý pohľad sa nezdá, že by v predloženom ustanovení išlo o tento prípad. Podľa zákona o dôchodkoch štátnych zamestnancov majú štátni zamestnanci nárok na dôchodok štátneho zamestnanca úmerne k počtu rokov, ktoré odpracovali ako štátni zamestnanci. Obdobie, v ktorom by štátny zamestnanec poberal odmenu za disponibilitu, ale túto odmenu z dôvodu jeho veku v skutočnosti nepoberá, sa naďalej započítava do počtu odpracovaných rokov. Počas troch rokov, v ktorých by teoreticky existoval nárok na odmenu za disponibilitu, tak nedochádza k strate odpracovaných rokov.
77.
Ak by sa však štátnemu zamestnancovi v skutočnosti vyplácala odmena za disponibilitu počas troch rokov a bolo by mu ponúknuté nové miesto, mohli by sa mu na ňom ešte dlhšie (pôvodne do veku 70 rokov a po zrušení tejto vekovej hranice pre odchod do dôchodku aj dlhšie) započítavať odpracované roky.
78.
Výrazný zásah možno však vidieť aj v tom, že rozdiel medzi nárokom na dôchodok a odmenou za disponibilitu, ktorá by inak bola vyplácaná tri roky, je výrazný. Najmä vtedy, ak rozdiel medzi nárokom na dôchodok a odmenou za disponibilitu predstavuje značnú sumu, sa možno domnievať, že to vedie k výraznému zásahu pre štátneho zamestnanca, ktorý sa vo svojom osobnom finančnom plánovaní ešte nenastavil na dôchodok. O tejto otázke bude musieť rozhodnúť vnútroštátny súd.
2. Predbežný záver
79.
Také ustanovenie, akým je ustanovenie obsiahnuté v § 32 zákona o štátnych zamestnancoch, nie je nevyhnutné na dosiahnutie ním sledovaného cieľa. Preto nemožno nerovnosť zaobchádzania priamo založenú na veku, ktorá je vlastná tomuto ustanoveniu, odôvodniť na základe článku 6 ods. 1 smernice 2000/78.
V – Návrh
80.
Navrhujem preto, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky takto:
1.
Článok 6 ods. 2 smernice Rady 2000/78/ES z 27. novembra 2000, ktorá ustanovuje všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní, sa uplatňuje len na zamestnanecké systémy sociálneho zabezpečenia, ktoré sa týkajú dôchodkových dávok alebo dávok v invalidite.
2.
Ak sa štátnym zamestnancom v prípade ich prepustenia z dôvodu zrušenia pracovného miesta vypláca počas troch rokov odmena za disponibilitu, pokiaľ sú k dispozícii na pridelenie na nové pracovné miesto, tak nie je zlúčiteľné s článkom 2 a 6 smernice 2000/78 uprieť túto odmenu za disponibilitu štátnym zamestnancom, ktorí majú pri odchode zo služby nárok na dôchodok, bez toho, aby sa zohľadnilo, či jednotlivý štátny zamestnanec chce v skutočnosti poberať dôchodok, alebo je k dispozícii na pridelenie na nové pracovné miesto.
( 1 ) Jazyk prednesu: nemčina.
( 2 ) Ú. v. ES L 303, s. 16; Mim. vyd. 01/003, s. 331.
( 3 ) Iný aspekt článku 6 ods. 2 smernice 2000/78 je predmetom veci C‑476/11, Kristensen, pozri v tejto súvislosti moje návrhy z dnešného dňa v tejto veci.
( 4 ) Forskelsbehandlingslov (zákon o rovnakom zaobchádzaní), zákon č. 459 z 12. júna 1996 o zákaze diskriminácie na trhu práce. Novelou č. 1417 z 22. decembra 2004 sa do diskriminačného zákona doplnili kritériá veku a postihnutia. Novela nadobudla účinnosť 28. decembra 2004.
( 5 ) Kurzívou zvýraznila generálna advokátka.
( 6 ) Pozri konsolidované znenie zákona č. 531 z 11. júna 2004.
( 7 ) Zákon o dôchodkoch štátnych zamestnancov v znení uplatniteľnom na predložený prípad, zákon č. 230 z 19. marca 2004.
( 8 ) Dánsky zväz právnikov a ekonómov, ďalej len „DJØF“.
( 9 ) Ministerstvo vnútra a sociálnych vecí, teraz Indenrigs‑ og Sundhedsministeriet (ministerstvo vnútra a zdravia).
( 10 ) Krajský súd Východ.
( 11 ) Združenie dánskych obcí, ktorému bolo povolené zúčastniť sa na pôvodnom konaní ako ďalší účastník konania, ďalej len KL.
( 12 ) Pozri rozsudky z 1. apríla 2008, Maruko (C-267/06, Zb. s. I-1757, bod 41); z 10. mája 2011, Römer (C-147/08, Zb. s. I-3591, bod 32), a zo 6. decembra 2012, Dittrich (C‑124/11, C‑125/11 a C‑143/11, bod 31).
( 13 ) Pozri rozsudky zo 4. júna 1992, Bötel (C-360/90, Zb. s. I-3589, bod 12); z 9. februára 1999, Seymour‑Smith a Perez (C-167/97, Zb. s. I-623, bod 29), a Dittrich (už citovaný v poznámke pod čiarou 12, bod 35).
( 14 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok Maruko (už citovaný v poznámke pod čiarou 12, bod 48).
( 15 ) Kurzívou zvýraznila generálna advokátka.
( 16 ) V dánskej jazykovej verzii chýba aj pojem „nárok“ na odchod do dôchodku.
( 17 ) Rozsudky zo 7. decembra 1995, Rockfon (C-449/93, Zb. s. I-4291, bod 28); z 2. apríla 1998, EMU Tabac a i. (C-296/95, Zb. s. I-1605, bod 36), a z 8. decembra 2005, Jyske Finans (C-280/04, Zb. s. I-10683, bod 31).
( 18 ) Rozsudok z 12. novembra 1998, Institute of the Motor Industry (C-149/97, Zb. s. I-7053, bod 16).
( 19 ) Rozsudky z 9. marca 2000, EKW a Wein & Co (C-437/97, Zb. s. I-1157, bod 42), a z 1. apríla 2004, Borgmann (C-1/02, Zb. s. I-3219, bod 25).
( 20 ) „[…] les États membres peuvent prévoir que ne constitue pas une discrimination fondée sur l’âge la fixation, pour les régimes professionnels de sécurité sociale, d’âges d’adhésion ou d’admissibilité aux prestations de retraite ou d’invalidité […]“.
( 21 ) Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2006/54/ES z 5. júla 2006 o vykonávaní zásady rovnosti príležitostí a rovnakého zaobchádzania s mužmi a ženami vo veciach zamestnanosti a povolania (Ú. v. EÚ L 204, s. 23).
( 22 ) Rozsudok z 19. januára 2010, Kücükdeveci (C-555/07, Zb. s. I-365, bod 21).
( 23 ) Rozsudok z 12. januára 2010, Petersen (C-341/08, Zb. s. I-47, bod 60).
( 24 ) Pozri v tejto súvislosti moje návrhy zo 6. mája 2010 k rozsudku vo veci Ingeniørforeningen i Danmark („Andersen“) (C-499/08, Zb. s. I-9343, body 42 až 47).
( 25 ) Rozsudky z 5. marca 2009, Age Concern England (C-388/07, Zb. s. I-1569, bod 46); z 18. júna 2009, Hütter (C-88/08, Zb. s. I-5325, bod 41), a z 13. septembra 2011, Prigge a i. (C-447/09, Zb. s. I-8003, bod 80). Vo veci Prigge Súdny dvor rozhodol, že cieľ ako bezpečnosť letectva nepatrí k cieľom uvedeným v článku 6 ods. 1 prvom pododseku smernice 2000/78 (bod 81).
( 26 ) Rozsudky zo 16. októbra 2007, Palacios de la Villa (C-411/05, Zb. s. I-8531, body 56 a 57); z 5. marca 2009, Age Concern England (už citovaný v poznámke pod čiarou 25, body 44 a 45) a Petersen (už citovaný v poznámke pod čiarou 23, body 39 a 40).
( 27 ) V tomto zmysle aj moje návrhy k rozsudku vo veci Andersen (už citované v poznámke pod čiarou 24, body 51 a 52), ako aj rozsudok z 12. októbra 2010 v tejto veci (C-499/08, Zb. s. I-9343, bod 29).
( 28 ) Rozsudky Palacios de la Villa (už citovaný v poznámke pod čiarou 26, bod 68); z 12. októbra 2010, Rosenbladt (C-45/09, Zb. s. I-9391, bod 41), a Kücükdeveci (už citovaný v poznámke pod čiarou 22, bod 38).
( 29 ) Pozri v tejto súvislosti moje návrhy prednesené vo veci Andersen (už citované v poznámke pod čiarou 24, bod 54).
( 30 ) Pozri bod 56 vyššie týchto návrhov.
( 31 ) Pozri moje návrhy k rozsudku vo veci Andersen (už citované v poznámke pod čiarou 24, bod 62), ako aj moje návrhy k rozsudku z 1. apríla 2004 vo veci Hlozek (C-19/02, Zb. s. I-11491, body 57 a 58).
( 32 ) Rozsudky Age Concern England (už citovaný v poznámke pod čiarou 25, bod 51), ako aj Andersen (už citovaný v poznámke pod čiarou 27, bod 33).
( 33 ) Pozri rozsudok a návrhy vo veci Andersen (už citovaný v poznámke pod čiarou 27, resp. 24).
( 34 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok Andersen (už citovaný v poznámke pod čiarou 27, bod 45).
( 35 ) Rozsudok Palacios de la Villa (už citovaný v poznámke pod čiarou 26).
( 36 ) Návrhy Andersen (už citované v poznámke pod čiarou 24, bod 73). Pozri aj rozsudok Andersen (už citovaný v poznámke pod čiarou 27, bod 46).
Full & Egal Universal Law Academy