EUR-Lex -  62012CC0060 - SK

NÁVRHY GENERÁLNEJ ADVOKÁTKY

ELEANOR SHARPSTON

prednesené 18. júla 2013 ( 1 )

Vec C‑60/12

Marián Baláž

[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Vrchní soud v Praze (Česká republika)]

„Policajná a súdna spolupráca v trestných veciach — Rámcové rozhodnutie 2005/214/SVV o uplatňovaní zásady vzájomného uznávania na peňažné sankcie — ‚Možnosť prejednať vec pred súdom, ktorý je príslušný rozhodovať predovšetkým v trestných veciach‘“

1. 

Rámcové rozhodnutie Rady 2005/214/SVV ( 2 ) (ďalej len „rámcové rozhodnutie“) rozširuje uplatňovanie zásady vzájomného uznávania peňažných sankcií. Od členského štátu vyžaduje, aby vykonal rozhodnutie iného členského štátu o uložení peňažnej sankcie, pokiaľ toto rozhodnutie prijal, inter alia, iný orgán, než je súd, za predpokladu, že dotknutá osoba mala „možnosť prejednávať vec pred súdom, ktorý je príslušný rozhodovať predovšetkým v trestných veciach“. Týmto návrhom na začatie prejudiciálneho konania sa súd pýta Súdneho dvora, ako sa má tento výraz vykladať. Odpoveď na túto otázku vyžaduje od Súdneho dvora nájsť primeranú rovnováhu medzi vzájomným uznávaním a vymáhaním takýchto sankcií a účinnou ochranou základných práv.

Právny rámec

Právne predpisy Únie

Rámcové rozhodnutie

2.

Odôvodnenia 1,2, 4 a 5 rámcového rozhodnutia stanovujú:

„(1)

Európska Rada na zasadnutí v Tampere 15. a 16. októbra 1999 schválila zásadu vzájomného uznávania, ktorá sa má stať základným kameňom justičnej spolupráce v občianskych aj v trestných veciach v rámci únie.

(2)

Zásada vzájomného uznávania by sa mala uplatňovať na peňažné sankcie, ktoré uložili justičné alebo správne orgány s cieľom uľahčiť výkon týchto sankcií v inom členskom štáte, ako je štát, v ktorom sú uložené.

…

(4)

Toto rámcové rozhodnutie by sa malo vzťahovať aj na peňažné sankcie uložené za dopravné priestupky.

(5)

Toto rámcové rozhodnutie rešpektuje základné práva a dodržiava zásady uznané článkom 6 zmluvy a vyjadrené Chartou základných práv Európskej únie…, najmä jej kapitoly VI. …“

3.

Rozhodnutia, ktoré sa majú uznávať podľa rámcového rozhodnutia, sú definované v článku 1 písm. a) bodoch i) až iv). Článok 1 písm. a) bod iii) stanovuje, že:

„‚rozhodnutie‘ znamená konečné rozhodnutie, ktoré vyžaduje, aby fyzická alebo právnická osoba zaplatila peňažnú sankciu, ak rozhodnutie prijal:

…

iii)

iný orgán štátu pôvodu ako súd pre skutky, ktoré sú trestné podľa vnútroštátneho práva štátu pôvodu z dôvodu porušenia právnych predpisov za predpokladu, že dotknutá osoba mala možnosť, aby sa jej prípad prejednal pred súdom, ktorý je príslušný rozhodovať predovšetkým v trestných veciach.“

4.

Článok 1 písm. b) stanovuje:

„‚peňažná sankcia‘ znamená povinnosť zaplatiť:

i)

určitú peňažnú čiastku uloženú rozhodnutím o odsúdení pre trestný čin“

5.

„Štát pôvodu“ je definovaný v článku 1 písm. c) ako „členský štát, v ktorom bolo vydané rozhodnutie v zmysle tohto rámcového rozhodnutia“.

6.

„Vykonávajúci štát“ je definovaný v článku 1 písm. d) ako „členský štát, ktorému bolo zaslané rozhodnutie s cieľom jeho vykonania“.

7.

Článok 3 s názvom „Základné práva“ stanovuje:

„Toto rámcové rozhodnutie sa nedotýka povinnosti dodržiavať základné práva a základné právne zásady zakotvené v článku 6 zmluvy.“

8.

Článok 4 stanovuje, že dané rozhodnutie sa spolu s osvedčením ( 3 ) môže zaslať „príslušným orgánom členského štátu, v ktorom má fyzická alebo právnická osoba, proti ktorej bolo prijaté rozhodnutie, majetok alebo príjem, zvyčajné bydlisko alebo v prípade právnickej osoby sídlo“.

9.

Článok 5 s názvom „Rozsah pôsobnosti“ obsahuje zoznam trestných činov, ktoré sú dôvodom na uznanie a výkon rozhodnutí podľa rámcového rozhodnutia. Článok 5 ods. 1 stanovuje:

„Nasledujúce trestné činy, ak sú trestné v štáte pôvodu, a tak, ako sú vymedzené právom štátu pôvodu štátu sú dôvodom v súlade s podmienkami tohto rámcového rozhodnutia a bez posudzovania obojstrannej trestnosti činu, na uznanie a výkon rozhodnutí:

…

—

správanie porušujúce pravidlá cestnej premávky…

…“

10.

Článok 6 s názvom „Uznanie a výkon rozhodnutí“ stanovuje:

„Príslušné orgány vykonávajúceho štátu uznajú rozhodnutie, ktoré bolo zaslané v súlade s článkom 4, bez toho, aby boli požadované akékoľvek ďalšie náležitosti a bezodkladne prijmú všetky potrebné opatrenia na jeho výkon, pokiaľ príslušný orgán nerozhodne o uplatnení jedného z dôvodov odmietnutia uznania alebo odmietnutia výkonu, ktoré sú stanovené v článku 7.“

11.

Článok 7 vymenúva dôvody odmietnutia uznania alebo výkonu rozhodnutia. Článok 7 ods. 3 stanovuje v súvislosti s niektorými z týchto dôvodov, že:

„… príslušný orgán vykonávajúceho štátu [sa] skôr, než prijme rozhodnutie o úplnom alebo čiastočnom neuznaní alebo nevykonaní rozhodnutia, akýmkoľvek vhodným prostriedkom poradí s príslušným orgánom štátu pôvodu a prípadne ho požiada o bezodkladné poskytnutie potrebných informácií.“

12.

Článok 20 ods. 3 stanovuje:

„Ak osvedčenie uvedené v článku 4 vedie k domnienke možného porušenia základných práv alebo základných právnych zásad zakotvených v článku 6 zmluvy, každý členský štát môže namietať uznanie a výkon rozhodnutí. Uplatní sa postup uvedený v článku 7 ods. 3.“

Charta základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“)

13.

Článok 47 Charty garantuje právo na účinný prostriedok nápravy.

14.

Článok 48 Charty stanovuje prezumpciu neviny a právo na obhajobu. Tieto práva majú ten istý zmysel a rozsah ako práva garantované článkom 6 ods. 2 a 3 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „EDĽP“). ( 4 )

15.

Článok 49 ods. 3 stanovuje, že „prísnosť trestov nesmie byť neprimeraná trestnému činu“.

16.

Článok 52 ods. 3 stanovuje, že v rozsahu, v akom táto Charta obsahuje práva, ktoré zodpovedajú právam zaručeným v Európskom dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd, „zmysel a rozsah týchto práv je rovnaký ako zmysel a rozsah práv ustanovených v [EDĽP]“.

EDĽP

17.

Článok 6 EDĽP stanovuje právo na spravodlivé súdne konanie pred nezávislým a nestranným súdom. „Každý, kto je obvinený z trestného činu“, podľa článku 6 ods. 2 „považuje sa za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom“, zatiaľ čo článok 6 ods. 3 uvádza zoznam minimálnych práv, ktoré musia byť garantované, a to predovšetkým právo:

„a)

byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahou a dôvodom obvinenia proti nemu;

b)

mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby;

c)

obhajovať sa osobne alebo prostredníctvom obhajcu podľa vlastného výberu, alebo pokiaľ nemá dostatok prostriedkov na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú;

d)

vypočúvať alebo dať vypočúvať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie na vypočúvanie svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako v prípade svedkov proti nemu;

e)

mať bezplatnú pomoc tlmočníka, ak nerozumie jazyku používanému pred súdom alebo týmto jazykom nehovorí.“

České právo

18.

České právo upravuje, že na účely uznania a výkonu peňažných sankcií uložených súdmi iného členského štátu sa uplatňuje trestný poriadok. V znení účinnom v rozhodujúcom čase upravoval paragraf 460o trestného poriadku:

„1.

Ustanovenia tohto oddielu sa uplatňujú na postup pri uznávaní a výkone právoplatného odsudzujúceho rozhodnutia za trestný čin alebo iný delikt alebo rozhodnutia vydaného na jeho základe, pokiaľ bolo vydané v súlade s právnym predpisom Európskej únie;

a)

ktorým sa uložil peňažný trest alebo pokuta,

…

pokiaľ bolo vydané súdom Českej republiky v trestnom konaní…, alebo súdom iného členského štátu Európskej únie v trestnom konaní alebo správnym orgánom takéhoto štátu za predpokladu, že proti rozhodnutiu správneho orgánu o trestnom čine alebo inom delikte je prípustný opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje súd s právomocou aj vo veciach trestných…“.

19.

Paragraf 460r ods. 1 stanovoval:

„Krajský súd rozhodne po písomnom vyjadrení prokurátora na verejnom zasadaní rozsudkom o tom, či sa rozhodnutie iného členského štátu Európskej únie o peňažných sankciách a plneniach, ktoré mu bolo zaslané príslušným orgánom tohto štátu, uzná a vykoná, alebo či sa jeho uznanie a výkon odmietne. Rozsudok doručí odsúdenému a prokurátorovi.“

Rakúske právo

20.

Rakúsky právny systém rozlišuje medzi trestnými činmi, ktoré predstavujú porušenie „správneho trestného práva“, a tými, ktoré porušujú „súdne trestné právo“. V obidvoch prípadoch majú osoby obvinené z trestných činov prístup k súdu. Správne trestné činy, ktoré zahŕňajú aj mnohé dopravné priestupky, sú prejedávané v prvom stupni na Bezirkshauptmannschaft (miestny správny orgán). Po tom, ako boli vyčerpané všetky opravné prostriedky pred týmto miestnym správnym orgánom, môže byť rozhodnutie napadnuté odvolaním na Unabhängiger Verwaltungssenat (nezávislý správny senát).

21.

Konanie v súvislosti so správnymi deliktami upravuje Verwaltungsstrafgesetz (zákon o správnych sankciách) z roku 1991. Naopak, závažné delikty prejednávajú iba súdy. Pri týchto deliktoch sa uplatňuje Strafprozessordnung 1975 (Trestný poriadok).

Skutkový stav, konanie vo veci samej a prejudiciálne otázky

22.

Marián Baláž, bydliskom v Českej republike, bol 22. októbra 2009 o 00:40 ráno zastavený políciou blízko mesta Kufstein, v Rakúsku pri riadení nákladného motorového vozidla s registráciou v Českej republike. Po tom, čo rakúska polícia odvážila vozidlo na mostnej váhe, dovolila mu pokračovať v ceste.

23.

Dňa 25. marca 2010 vydal Bezirkshauptmannschaft, Kufstein, Rakúsko, rozhodnutie (ďalej len „rozhodnutie“), v ktorom dospel k záveru, že sa pán Baláž 22. októbra 2009 dopustil dopravného priestupku, totiž riadenia motorového vozidla s váhou presahujúcou 3,5 tony na ceste, kde bola dopravná značka, ktorá to zakazuje. Týmto rozhodnutím bola pánovi Balážovi uložená pokuta 220 eur alebo, v prípade jej nezaplatenia, trest odňatia slobody 60 hodín.

24.

Dňa 2. júla 2010 doručil Okresní soud v Teplicích, Česká republika, pánovi Balážovi rozhodnutie. Zo spisu vyplýva, že pán Baláž dostal (pravdepodobne) kópiu rozhodnutia (v ktorom bolo stanovené, že má dva týždne na podanie odvolania) preloženého do češtiny spolu s dokumentom informujúcim o jeho právach podľa českého práva. Nie je jasné, či mu bolo okrem toho oznámené ešte niečo (a ak áno, čo presne) o jeho právach podľa rakúskeho práva buď napadnúť rozhodnutie, alebo uviesť skutočnosti svedčiace o poľahčujúcich okolnostiach; alebo že lehota dvoch týždňov plynie od 2. júla 2010 (nie od 25. marca 2010, dňa prijatia rozhodnutia Bezirkshauptmannschaft), na podanie odvolania proti tomuto rozhodnutiu. ( 5 )

25.

Listom z 19. januára 2011, ktorý bol adresovaný na Krajský soud v Ústí nad Labem, Česká republika, požiadal Bezirkshauptmannschaft o uznanie a výkon rozhodnutia v Českej republike. List obsahoval aj štandardný formulár osvedčenia, ktoré osvedčovalo, že rozhodnutie bolo prijaté iným orgánom než súdom, a išlo o konanie, ktoré je podľa vnútroštátneho práva členských štátov považované za porušenie právnych noriem, v tomto prípade pravidiel cestnej premávky. Osvedčenie osvedčuje, že pán Baláž bol poučený o svojom práve podať voči rozhodnutiu opravný prostriedok na súd, ktorý je príslušný rozhodovať predovšetkým v trestných veciach, a o lehote na jeho podanie. Osvedčenie ďalej obsahuje informácie, že dotknutá osoba nenapadla rozhodnutie a že teda po písomnej časti konania sa rozhodnutie stalo 17. júla 2010 právoplatným.

26.

Na ústnej časti konania 17. mája 2011 na Krajskom súde argumentoval obhajca pána Baláža, že rozhodnutie nemôže byť vykonané, pretože odvolanie proti rozhodnutiu by podľa rakúskeho práva prejednával Unabhängiger Verwaltungssenat, ktorý nie je „súd, ktorý je príslušný rozhodovať predovšetkým v trestných veciach“.

27.

Krajský súd zamietol toto tvrdenie a rozhodol, že rozhodnutie sa musí uznať a vykonať v Českej republike. Pán Baláž podal odvolanie na Vrchní soud v Praze. Tento súd považuje za potrebné rozhodnúť, či rozhodnutie patrí do rozsahu pôsobnosti článku 1 písm. a) bodu iii) rámcového rozhodnutia, a teda spĺňa podmienky uznania a výkonu. Mal však pochybnosti, pokiaľ ide o výklad pojmu „súd, ktorý je príslušný rozhodovať predovšetkým v trestných veciach“ a „možnosť prejednávať spor“. Preto sa rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru nasledujúce prejudiciálne otázky:

„1.

Musí sa pojem ‚súd, ktorý je príslušný rozhodovať predovšetkým v trestných veciach‘ v článku 1 písm. a) bodu iii) [rámcového rozhodnutia] vykladať ako autonómny pojem práva Európskej únie?

2.

a)

Ak je odpoveď na prvú otázku kladná, aké všeobecné definičné znaky musí mať súd štátu, ktorý môže na podnet dotknutej osoby prejednať jej vec týkajúcu sa rozhodnutia vydaného iným orgánom než súdom (správnym orgánom), aby mohol byť označený za ‚súd, ktorý je príslušný rozhodovať predovšetkým v trestných veciach‘ v zmysle článku 1 písm. a) bodu iii) rámcového rozhodnutia?

b)

Je možné považovať rakúsky nezávislý správny senát (Unabhängiger Verwaltungssenat) za ‚súd, ktorý je príslušný rozhodovať predovšetkým v trestných veciach‘ v zmysle článku 1 písm. a) bodu iii) rámcového rozhodnutia?

c)

Ak je odpoveď na prvú otázku záporná, má príslušný orgán vykonávajúceho štátu vykladať pojem ‚súd, ktorý je príslušný rozhodovať predovšetkým v trestných veciach‘ v zmysle článku 1 písm. a) bodu iii) rámcového rozhodnutia podľa práva štátu, ktorého orgán rozhodnutie v zmysle článku 1 písm. a) bodu iii) rámcového rozhodnutí vydal, alebo podľa práva štátu, ktorý rozhoduje o uznaní a výkone takéhoto rozhodnutia?

3.

Je ‚možnosť, aby sa prípad prejednal‘ pred ‚súdom, ktorý je príslušný rozhodovať predovšetkým v trestných veciach‘ podľa článku 1 písm. a) bodu iii) rámcového rozhodnutia zachovaná aj v prípade, keď dotknutá osoba nemôže dosiahnuť prejednanie veci pred ‚súdom, ktorý je príslušný rozhodovať predovšetkým v trestných veciach‘ priamo, ale musí najprv napadnúť rozhodnutie iného orgánu než súdu (správneho orgánu) opravným prostriedkom, v dôsledku ktorého podania sa rozhodnutie tohto orgánu stane neúčinným, dôjde k začatiu riadneho konania pred tým istým orgánom a až proti jeho rozhodnutiu v tomto riadnom konaní možno podať odvolanie, o ktorom rozhoduje ‚súd, ktorý je príslušný rozhodovať predovšetkým v trestných veciach‘?

Je potrebné v súvislosti so zachovaním ‚možnosti, aby sa prípad prejednal‘ riešiť aj otázky, či opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje ‚súd, ktorý je príslušný rozhodovať predovšetkým v trestných veciach‘, má povahu riadneho opravného prostriedku (teda opravného prostriedku proti neprávoplatnému rozhodnutiu) alebo mimoriadneho opravného prostriedku (teda opravného prostriedku proti právoplatnému rozhodnutiu) a či ‚súd, ktorý je príslušný rozhodovať predovšetkým v trestných veciach‘ je na základe tohto opravného prostriedku oprávnený preskúmať vec v plnom rozsahu po skutkovej, ako aj po právnej stránke?“

28.

Písomné pripomienky predložila rakúska, česká, talianska, holandská a švédska vláda a Európska komisia. Na pojednávaní 12. marca 2013 predniesli rakúska a česká vláda a Komisia svoje ústne pripomienky a zodpovedali na otázky Súdneho dvora. Pán Baláž nepredložil písomné pripomienky a na pojednávaní nebol zastúpený.

Analýza

Predbežné poznámky

29.

Rámcové rozhodnutie 2005/214 predstavuje časť série opatrení, ktoré boli predložené v priebehu posledných rokov, ktoré uplatňujú zásadu vzájomného uznávania v oblasti týkajúcej sa trestného práva. Jeho účelom je uľahčiť vymáhanie peňažných sankcií v inom členskom štáte, než je štát, v ktorom boli tieto sankcie uložené. Ochrana dotknutej osoby – ako protiváha vzájomného uznávania peňažných sankcií – je dosiahnutá zaručením (článok 1), že iba rozhodnutia (i) „súdu štátu pôvodu pre trestný čin podľa práva štátu pôvodu“ [článok 1 písm. a) bod i)] alebo (ii) prijaté súdom „ktorý je príslušný rozhodovať predovšetkým v trestných veciach“ [článok 1 písm. a) bod iv)] alebo (iii) za predpokladu, že dotknutá osoba „mala možnosť, aby sa jej prípad prejednal pred súdom, ktorý je príslušný rozhodovať predovšetkým v trestných veciach“ [článok 1 písm. a) body ii) a iii)], môžu byť vzájomne uznávané a vykonané podľa rámcového rozhodnutia.

30.

Pre zjednodušenie v nasledujúcej časti označujem právoplatné rozhodnutie o uložení peňažnej sankcie za spáchanie trestného činu uvedeného v článku 5 ako „rozhodnutie o peňažnej sankcii“. Budem sa riadiť rámcovým rozhodnutím pri označení členského štátu, v ktorom bola peňažná sankcia uložená, ako „členského štátu pôvodu“ a členského štátu, v ktorom sa má vykonať táto sankcia, ako „vykonávajúceho členského štátu“.

31.

Rámcové rozhodnutie je založené na zásade vzájomného uznávania (odôvodnenie 1), pričom dodržiavanie základných práv a zachovávanie zásad uznávaných článkom 6 ZEÚ sa odzrkadľuje aj v Charte základných práv (odôvodnenie 5). Článok 3 tohto rámcového rozhodnutia okrem toho výslovne stanovuje: „Toto rámcové rozhodnutie sa nedotýka povinnosti dodržiavať základné práva a základné právne zásady zakotvené v článku 6 zmluvy.“ Normotvorca tak jasne zamýšľal zjednodušiť cezhraničné vymáhanie peňažných sankcií a zároveň zachovať vhodné záruky pre jednotlivcov, voči ktorým sa tieto sankcie majú vykonať.

32.

Za týmto zdanlivo nesporným tvrdením sa nachádza množstvo menej nesporných otázok, ktoré je potrebné položiť. Po prvé, existuje nejaká osobitná logika v zozname rozhodnutí o peňažnej sankcii, na ktoré sa vzťahuje rámcové rozhodnutie? Po druhé, čo presne tvorilo obsah ochrany, ktorú normotvorca zamýšľal poskytnúť jednotlivcovi? Po tretie a vzhľadom na skutočnosť, že aktuálna ekonomická sankcia vyplývajúca z uloženia peňažnej sankcie závisí od situácie osoby, voči ktorej sa uplatňuje, kde je v tomto systéme sankcií, ktoré sa zamýšľajú uložiť, primeranosť?

33.

Zoznam trestných činov stanovených v článku 5, ktoré sú dôvodom vykonania rozhodnutí o peňažnej sankcii, je nesúrodou zbierkou, ktorá sa zjavne inšpirovala trestnými činmi uvedenými v článku 2 rámcového rozhodnutia 2002/584/SVV o európskom zatykači ( 6 ). K tomuto zoznamu bol však pripojený zoznam ďalších trestných činov: pašovanie, porušenie práva duševného vlastníctva, použitie násilia alebo hrozba násilím voči osobám, vandalizmus, krádež a – čo je najpodstatnejšie na účely tohto konania – „správanie porušujúce pravidlá cestnej premávky“.

34.

Priznávam, že mám určité problémy s pochopením logiky, ktorá viedla normotvorcu k tomu, že do rámcového rozhodnutia, ktoré sa inak (v podstate) zaoberá tým, čo je možné označiť ako „všeobecné trestné právo“ začlenil posledný uvedený prvok (bez ohľadu na zjavnú užitočnosť pre členské štáty, aby sa takéto sankcie mohli vykonať voči motoristom prichádzajúcich z iných členských štátov). Nech už je to akokoľvek, je jasné, že konanie upravené v rámcovom rozhodnutí samo osebe významne zasahuje do inštitútov trestného práva ( 7 ) a má zabezpečiť, aby boli úplne dodržané vhodné záruky – aké sú správne požadované v kontexte trestného konania – ešte predtým, než sa môže vykonať rozhodnutie o peňažnej sankcii vo vykonávajúcom členskom štáte. Keďže „správanie porušujúce pravidlá cestnej premávky“ je tiež v zozname uvedené medzi trestnými činmi, vyplýva z toho, že tie isté záruky by mali byť poskytnuté podobne, ako keď sa prijme rozhodnutie o peňažnej sankcii za korupciu, nedovolený obchod s omamnými a psychotropnými látkami alebo pašovanie.

35.

Ak tú istú vec podám z iného uhla: systém vzájomného uznávania rozhodnutia o peňažnej sankcii zavedený rámcovým rozhodnutím znamená vysoký stupeň vzájomnej dôvery medzi členskými štátmi. Ako však uviedla Európska rada vo svojom Štokholmskom programe, „ochrana práv podozrivých a obvinených osôb v trestnom konaní je jednou zo základných hodnôt Únie, ktorá je zásadným aspektom zachovania vzájomnej dôvery medzi členskými štátmi a dôvery verejnosti v Úniu“. ( 8 ) Z toho dôvodu je potrebné dospieť k názoru, že je potrebné, aby bola ochrana priznaná občanovi tým, že mal „možnosť prejedávať vec pred súdom, ktorý je príslušný rozhodovať predovšetkým v trestných veciach“ [ako je uvedené v článku 1 písm. a) bodoch ii) a iii) rámcového rozhodnutia] rovnocenná ochrane, ktorú poskytuje „súd štátu pôvodu pre trestný čin podľa práva štátu pôvodu“ [článok 1 písm. a) bod i)] alebo ktorá vyplýva zo skutočnosti, že rozhodnutie vydal „súd, ktorý je príslušný rozhodovať predovšetkým v trestných veciach“ [článok 1 písm. a) bod iv)].

36.

Je zrejme lákavé si myslieť, že preto, že „správanie porušujúce pravidlá cestnej premávky“ je zo svojej podstaty menej trestuhodné než terorizmus alebo vražda, osoba povinná platiť peňažnú sankciu za konanie uvedené ako prvé, má menšiu potrebu celej škály ochrany podľa trestného práva než osoba odsúdená za posledný uvedený čin. Zdá sa mi, že takýto prístup sa musí zamietnuť. Rámcové rozhodnutie prostredníctvom veľmi ľahko odlišných formulácií použitých v článku 1 písm. a) špecifikuje, že ochrana prostredníctvom prístupu k „súdu štátu pôvodu pre trestný čin…“ alebo „súdu, ktorý je príslušný rozhodovať predovšetkým v trestných veciach“ je predchádzajúcou podmienkou výkonu. Vychádzam z predpokladu, že obidve formulácie sú v skutočnosti rovnocenné a že v rámci jedného a toho istého právneho nástroja (rámcového rozhodnutia) nemôžu existovať dva výrazne odlišné štandardy ochrany v závislosti od toho, č je uvedený trestný čin, ktorý vedie k rozhodnutiu o uložení peňažnej sankcie považovaný za viac či menej závažný. Ako uvádza Štokholmský program, „[j]e mimoriadne dôležité, aby opatrenia na presadzovanie práva na jednej strane a opatrenia na ochranu práv jednotlivca, právneho štátu a pravidiel medzinárodnej ochrany na strane druhej išli ruka v ruke tým istým smerom a vzájomne sa posilňovali“. ( 9 )

37.

Podstatou otázky, ktorú položil Vrchní soud, je, či sa má rámcové rozhodnutie vykladať v tom zmysle, že zabezpečuje účinnú súdnu ochranu občanov Únie, ktorým sa ako pánovi Balážovi v priebehu výkonu ich slobody pohybu v rámci Únie uložili peňažné sankcie v členských štátoch iných, než v ktorom majú zvyčajné bydlisko. ( 10 )

38.

Pri preskúmaní otázok, ktoré vznikli v súvislosti s týmto prípadom, som zohľadnila skutočnosť, že pán Baláž nepodal písomné pripomienky a nebol na konaní zastúpený. Vzhľadom na to, s akým odhodlaním napadol vnútroštátne vykonávacie konanie, pričom predložil verziu skutkových okolností (podporovanú svedectvom aspoň jedného svedka), ktorá bola úplne v rozpore ( 11 ) s verziou, z ktorej sa vychádzalo pri posúdení jeho konania ako správania porušujúceho pravidlá cestnej premávky, a peňažnú sankciu, ktorú mu v neprítomnosti uložil Bezirkshauptmannschaft, fakt, že nebol zastúpený na Súdnom dvore vzbudzuje znepokojenie. Aj keď peňažná sankcia mohla byť uložená v rámci správneho konania, k jej výkonu dochádza v rámci trestného práva. Nevylučujem možnosť, že pán Baláž mohol mať pocit, že ako šofér nákladného vozidla s českým platom (so znepokojujúcou predstavou, že bude musieť zaplatiť 220 eur), nemá prostriedky na úhradu ďalších nákladov plynúcich z poverenia právneho zástupcu jeho zastupovaním pred Súdnym dvorom. Nie som si tiež istá, či si bol vedomý (obmedzených) možností požiadať Súdny dvor o právnu pomoc.

39.

Z týchto dôvodov si myslím, že musím aspoň identifikovať určité skutočnosti, ktoré môžu mať relevanciu pri otázke, či pán Baláž skutočne mal (alebo nemal) „možnosť, aby sa jeho prípad prejednal pred súdom, ktorý je príslušný rozhodovať predovšetkým v trestných veciach“ [predbežná podmienka v článku 1 písm. a) bode iii) rámcového rozhodnutia na to, aby rozhodnutie o peňažnej sankcii voči nemou bolo vykonateľné]. Toto spravím neskôr vo svojich návrhoch, pričom ich uvediem iba ako principiálne otázky. ( 12 ) Tieto skutočnosti majú praktickú povahu, tvoria bežný obsah prípravy na obhajobu v trestných veciach. Siahajú od povedomia o informáciách nevyhnutných pre výkon práva na opravný prostriedok na trestnom súde až k otázke posúdenia primeranosti uloženej sankcie. Vnútroštátnemu súdu ako jedinému súdu rozhodujúcemu o skutkových okolnostiach prináleží právo vykonať všetky nevyhnutné overenia, keď sa vec k nemu vráti.

Prvá otázka

40.

Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd pýta, či pojem „súd, ktorý je príslušný rozhodovať predovšetkým v trestných veciach“ používaný v článku 1 písm. a) bode iii) rámcového rozhodnutia sa má vykladať ako autonómny pojem práva Európskej únie.

41.

Holandská a švédska vláda so domnievajú, že zmysel tohto ustanovenia je potrebné určiť v súlade s právom členského štátu pôvodu. Naopak, vnútroštátny súd a rakúska, česká a talianska vláda sa domnievajú rovnako ako Komisia, že ide o autonómny pojem práva Európskej únie, ktorý sa má vykladať jednotne.

42.

Súhlasím s posledným uvedeným názorom.

43.

Ako Súdny dvor ustálene rozhoduje, z potreby jednotného uplatňovania práva EÚ, ako aj zo zásady rovnosti vyplýva, že pojmy ustanovenia práva EÚ, ktoré neobsahuje žiadny výslovný odkaz na právne poriadky členských štátov s cieľom určiť jeho zmysel a rozsah pôsobnosti, si v zásade vyžaduje v celej Únii autonómny a jednotný výklad, ktorý musí zohľadňovať kontext ustanovenia a cieľ sledovaný príslušnou právnou úpravou. ( 13 )

44.

Cieľ sledovaný týmto rámcovým rozhodnutím už je jasný: výkon rozhodnutia o peňažnej sankcii prostredníctvom vzájomného uznávania. ( 14 ) Pojem „súd, ktorý je príslušný rozhodovať predovšetkým v trestných veciach“ používaný v článku 1 písm. a) bode iii) má kľúčovú úlohu pri určení rozsahu pôsobnosti rámcového rozhodnutia, pretože vymedzuje kategóriu rozhodnutí o peňažnej sankcii, na ktorú sa vzťahuje vzájomné uznávanie, čiže aj jeho výkon. Zatiaľ čo iné časti rámcového rozhodnutia skutočne odkazujú na vnútroštátne právo, ( 15 ) tu taký odkaz nie je.

45.

Na účely dosiahnutia sledovaného cieľa a rozsahu pôsobnosti rámcového rozhodnutia teda navrhujem, aby Súdny dvor zvolil rovnaký prístup, aký už zaujal v súvislosti s výkladom rámcového rozhodnutia o európskom zatykači, ( 16 ) ktoré sa podobne týka vzájomného uznávania súdnych rozhodnutí v trestných veciach. V obidvoch rozsudkoch, tak v Mantello ( 17 ), ako aj v Kozłowski ( 18 ) dospel Súdny dvor k záveru, že pojmy, ktoré sú určujúce pre pôsobnosť tohto rámcového rozhodnutia sa musia vykladať jednotným spôsobom; ( 19 ) ich zmysel nie je možné ponechať na posúdenie súdu každého členského štátu na základe vnútroštátneho práva.

46.

Potreba jednotného výkladu je dôležitá najmä tam, kde (ako v tomto prípade) zakotvuje predmetné ustanovenie záruku pre jednotlivcov. Prístup k „súdu, ktorý je príslušný rozhodovať predovšetkým v trestných veciach“ zaručuje zodpovedajúcu a účinnú súdnu ochranu predtým, než voči tomuto jednotlivcovi môže byť vydané rozhodnutie o uložení peňažnej sankcie, ktoré je možné vykonať v ktoromkoľvek členskom štáte Európskej únie. To bráni tomu, aby sa záruka mohla medzi jednotlivými členskými štátmi výrazne odlišovať. Zdieľaná dôvera v záruky, ktoré majú osoby obvinené z trestných činov, je totiž základom zásady vzájomného uznávania rozhodnutí v trestných veciach. Jednotný výklad pojmu „súd, ktorý je príslušný rozhodovať predovšetkým v trestných veciach“ vytvára vzájomnú dôveru, na ktorej musí byť vzájomné uznávania založené.

47.

Ťažkosti spojené s uprednostnením jednotného výkladu pred výkladom, ktorý odkazuje pri výklade tohto ustanovenia na vnútroštátne právo, sú podľa mňa skôr teoretické než praktické. Je samozrejme pravda, že každý členský štát má svoj vlastný špecifický súdny systém a že ani toto rámcové rozhodnutie a ani žiadne iné sa doposiaľ nepokúsilo o akýkoľvek stupeň harmonizácie v tejto oblasti. No zdôrazňujem, že z praktického hľadiska skutočnosť, či sa pojem „súd, ktorý je príslušný rozhodovať predovšetkým v trestných veciach“ vykladá ako autonómny pojem alebo s odkazom na právo štátu pôvodu, neznamená pre súd vo vykonávajúcom štáte žiadny skutočný rozdiel. Stále stojí pred základným problémom, že mu (pravdepodobne) nie je príliš jasný súdny systém štátu pôvodu. Nemusí byť teda schopný bez vykonania ďalšieho šetrenia zistiť, či súd štátu pôvodu spĺňa túto definíciu alebo nie.

48.

Preto navrhujem, aby Súdny dvor na prvú otázku odpovedal tak, že pojem „súd, ktorý je príslušný rozhodovať predovšetkým v trestných veciach“ v článku 1 písm. a) bode iii) rámcového rozhodnutia je autonómnym pojmom práva Európskej únie.

Druhá otázka písm. a)

49.

Druhou otázkou písm. a) sa vnútroštátny súd pýta, aké sú definičné charakteristické znaky, ktoré musí mať súd, aby mohol byť označený za „súd, ktorý je príslušný rozhodovať predovšetkým v trestných veciach“ v zmysle článku 1 písm. a) bodu iii).

50.

Vnútroštátny súd a česká vláda sa domnievajú, že tento výraz by sa mal vykladať tak, že ide o orgán (musí to byť súd), ktorý rozhoduje v konaní trestnej povahy. Rakúska a talianska vláda navrhujú, že to musí byť súd, pri ktorom dotknutá osoba požíva záruky obsiahnuté v článku 6 EDĽP. Švédska vláda si myslí, že (ak ide o otázku práva Únie, a nie vnútroštátneho práva) či je daný súd „príslušný rozhodovať predovšetkým v trestných veciach“ je potrebné určiť podľa materiálnych, a nie formálnych znakov. Holandská vláda sa domnieva, že je v príslušnosti súdu štátu pôvodu posúdiť, či jeho súd túto definíciu spĺňa. Komisia si myslí, že článok 1 písm. a) bod iii) odkazuje na súd, ktorý je príslušný vo veciach formálne kvalifikovaných v štáte pôvodu ako trestných. Tento súd môže byť príslušný aj v iných, netrestných veciach. Aby sa však splnili požiadavky článku 1 písm. a) bodu iii), trestné oddelenie súdu musí vykonávať preskúmanie rozhodnutia o peňažnej sankcii.

51.

Súhlasím s vnútroštátnym súdom a s tými vládami, ktoré si myslia, že definičným znakom „súdu, ktorý je príslušný rozhodovať predovšetkým v trestných veciach“ je to, že ide o súd, ktorý rozhoduje v trestnom konaní a uplatňuje trestné záruky bez ohľadu na to, či je tiež príslušný v netrestných veciach alebo nie.

52.

Ako som sa už vyjadrila, ( 20 ) trestné činy vedúce k vzájomnému uznaniu a výkonu, ktoré sú vymenované v článku 5 rámcového rozhodnutia zahŕňajú veci považované za trestné vo všetkých členských štátoch, ako je „terorizmus“, ale aj veci považované za trestné v niektorých členských štátoch, ale v iných nie (kde sú riešené v rámci správneho, a nie trestného práva). „Správanie porušujúce pravidlá cestnej premávky“ spadá do poslednej kategórie. Zámerom normotvorcu teda bolo uľahčiť vzájomné uznávanie rozhodnutí o peňažnej sankcii vydaných v súvislosti s týmito trestnými činmi bez harmonizácie pojmu „trestný čin“. Ak je delikt uvedený v článku 5, môže viesť k vzájomnému uznávaniu bez ohľadu na to, či právo štátu pôvodu alebo vykonávajúceho štátu označuje čin za „trestný“.

53.

Z neexistencie harmonizácie pojmu „trestný“ vyplýva, že pojem „súd, ktorý je príslušný rozhodovať predovšetkým v trestných veciach“ nemôže vyžadovať jednotný výklad toho, čo je „trestná vec“.

54.

Preto si nemyslím, že je možné prijať výklad navrhovaný Komisiou. Keby definícia pojmu „súd, ktorý je príslušný rozhodovať predovšetkým v trestných veciach“ zahrňovala iba tie súdy, ktoré prejednávajú „trestné veci“, ako sú definované podľa práva štátu pôvodu, viedlo by to k nezamýšľanému obmedzeniu rozsahu pôsobnosti rámcového rozhodnutia. Členské štáty, v ktorých nie sú niektoré z činov vymenovaných v článku 5 kvalifikované ako „trestné“ a ktorých súdny systém je taký, že správne rozhodnutia týkajúce sa týchto deliktov preskúmavajú súdy, ktoré sú oddelené od súdov prejedávajúcich trestné veci, ako ich definuje vnútroštátne právo, by nemohli využiť postup vzájomného uznávania v súvislosti s rozhodnutiami o peňažnej sankcii týkajúcich sa takýchto deliktov. To je podľa mňa v rozpore so zámerom normotvorcu deklarovaným zaradením takýchto deliktov do zoznamu v článku 5, a teda cieľom rámcového rozhodnutia.

55.

Okrem zjednodušenia vzájomného uznávania rozhodnutí o peňažnej sankcii však normotvorca tiež výslovne zaručil, že sa budú dodržiavať základné práva dotknutej osoby (pozri odôvodnenie 5 a článok 3 rámcového rozhodnutia).

56.

Pokiaľ sa tieto paralelné ciele spoja, zdá sa, že článok 1 písm. a) bod iii) sa má vykladať v tom zmysle, že rozhodnutie o peňažnej sankcii vydané správnym orgánom povedie k vzájomnému uznávaniu a následnému výkonu pod podmienkou, že dotknutá osoba mala riadnu možnosť napadnúť toto rozhodnutie na súde, ktorý zabezpečuje, že sa dodržia jej základné práva. To naopak znamená, že súd, ktorý je príslušný rozhodnúť o uložení peňažnej sankcie v štáte pôvodu, musí byť súd, ktorého zriadenie, postupy a právomoc zabezpečujú minimálne záruky uplatniteľné podľa článkov 47 a 48 Charty v prípade obvinenia osoby z trestného činu. Inak povedané, aj keď príslušný súd nemusí byť nevyhnutne súdom štátu pôvodu, ktorý prejednáva veci, ktoré sú podľa práva tohto členského štátu formálne označené ako „trestné“, musí aj tak poskytovať rovnaké procesné aj vecné záruky.

57.

Práva zakotvené v článkoch 47 a 48 Charty výslovne garantujú právo na to, aby bola záležitosť spravodlivo prejedaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ako aj možnosť poradiť sa, obhajovať sa a nechať sa zastupovať a vo vymedzených prípadoch právo na právnu pomoc a všeobecne garantujú, že „… kto je obvinený, má zaručené právo na obhajobu“. Článok 52 ods. 3 Charty navyše spresňuje, že v rozsahu, v akom táto Charta obsahuje práva, ktoré zodpovedajú právam zaručeným v EDĽP, zmysel a rozsah týchto práv je rovnaký ako zmysel a rozsah práv ustanovených v uvedenom dohovore. Vysvetlivky potvrdzujú, že v prípade článkov 47 a 48 Charty je referenčným bodom v EDĽP článok 6. ( 21 )

58.

Článok 6 EDĽP obsahuje v prvých troch pododsekoch dôležité záruky pre osoby, ktoré sú obvinené z trestného činu. Orgán vykonávajúci preskúmanie tak musí byť zriadený zákonom, musí byť nezávislý a nestranný. Musí dbať na to, aby sa dodržali nasledujúce záruky. Obvinený sa musí považovať za nevinného, kým jeho vina nebude preukázaná zákonným spôsobom, musí byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahou a dôvodom obvinenia proti nemu; musí mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby; musí mať možnosť obhajovať sa osobne alebo prostredníctvom obhajcu podľa vlastného výberu, alebo pokiaľ nemá dostatok prostriedkov na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú; musí byť oprávnený vypočúvať alebo dať vypočúvať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie na vypočúvanie svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok ako v prípade svedkov proti nemu; a musí mať bezplatnú pomoc tlmočníka, ak nerozumie jazyku používanému pred súdom alebo týmto jazykom nehovorí.

59.

Do akej miery je možné ochranu týchto základných práv u osôb obvinených z trestného činu považovať za nevyhnutnú aj v prípade osôb, ktorých „delikt“ je podľa vnútroštátneho práva kvalifikovaný ako správny, nie trestný, ktorých jediná ochrana pred takmer automatickým uznaním a výkonom ( 22 ) rozhodnutia o peňažnej sankcii spočíva v záruke obsiahnutej v článku 1 písm. a) bode iii) rámcového rozhodnutia: že museli mať „možnosť prejednať vec pred súdom, ktorý je príslušný rozhodovať predovšetkým v trestných veciach“?

60.

Zdá sa mi, že reštriktívny výklad, ktorý by vylučoval odkaz na záruky „trestného konania“ obsiahnuté v článku 6 ods. 1, 2 a 3 EDĽP, by bol z viacerých dôvodov nevhodný.

61.

Po prvé, samotné znenie rámcového rozhodnutia je proti takémuto výkladu. Text článku 1 písm. a) bodu iii) hovorí výslovne o súde, ktorý je príslušný v trestných veciach. Aký by bol význam týchto slov, keby potom tento súd nemal povinnosť vykonať túto právomoc, so zárukami pre jednotlivca, ktoré táto trestná právomoc implikuje?

62.

Po druhé, možnosť preskúmania takýmto súdom je jediná ochrana jednotlivca proti následnému vzájomnému uznaniu a výkonu rozhodnutia o peňažnej sankcii. Táto skutočnosť hovorí v prospech širokého a nie reštriktívneho výkladu ochrany, ktorá sa priznáva.

63.

Po tretie, je možné, že osoba, ktorej bola uložená peňažná sankcia, podá odlišnú verziu skutkových okolností, na ktorých sa táto peňažná sankcia zakladá. Ak by sa prijala jej verzia, mohlo by to viesť k tomu, že by nemusela zaplatiť žiadnu sankciu alebo iba výrazne menšiu. Pokiaľ nemá byť narušená vzájomná dôvera, na ktorej je vzájomné uznávanie založené (a výrazne oslabená dôvera verejnosti v takéto vzájomné uznávanie a výkon a ich akceptovanie), je zásadné, aby existovala možnosť riadneho súdneho preskúmania rozhodnutia o peňažnej sankcii (čo vyžaduje preskúmanie skutkového stavu, nielen právneho posúdenia a môže to zahŕňať predvolanie a výsluch svedkov).

64.

Po štvrté, zdá sa mi, že pri vzájomnom uznávaní a výkone rozhodnutia o peňažnom treste v cezhraničnej situácii sú jazykové požiadavky osobitne významnými zárukami spravodlivého konania. Z povahy veci bude rozhodnutie o peňažnej sankcii uznané a vykonané podľa rámcového rozhodnutia iba v prípade, keď bola dotknutá osoba v čase spáchania deliktu v jednom členskom state (členskom state pôvodu), ale teraz sa nachádza v inom členskom štáte (vykonávajúcom členskom štáte). Únia práve získala ďalší úradný jazyk, chorvátčinu, ( 23 ) ktorá sa pridala k už 23 úradným jazykom odzrkadľujúcim rozmanitosť a kultúrnu bohatosť svojich príslušníkov. ( 24 ) V kontexte Únie zahŕňajúcej zásadu voľného pohybu osôb a slobodu usadiť sa má ochrana jazykových práv a výsad jednotlivcov osobitný význam, ako už Súdny dvor uznal v rozsudku Bickel a Franz ( 25 ).

65.

Samotný úspech jednotného trhu znamená, že litovský šofér nákladného vozidla môže byť zastavený políciou, keď pri doručovaní tovaru do Belgicka prechádza cez Poľsko alebo Nemecko. Pokiaľ by nastali okolnosti vedúce k uloženiu peňažnej sankcie šoférovi nákladného auta, je z hľadiska členského štátu pochopiteľné a dôležité, aby táto sankcia bola voči dotknutému šoférovi vykonateľná po jeho návrate do Vilniusu. Je tiež dôležité, aby boli základné práva tohto šoféra primerane chránené.

66.

Preto si myslím, že definičné znaky „súdu, ktorý je príslušný rozhodovať predovšetkým v trestných veciach“ na účely článku 1 písm. a) bodu iii) rámcového rozhodnutia sú, že (a) orgán vykonávajúci preskúmanie musí byť súd; a (b) musí zabezpečiť dodržanie minimálnych záruk požadovaných článkom 6 ods. 1, 2 a 3 EDĽP.

67.

Pokiaľ ide o výraz „predovšetkým“, vzhľadom na neexistenciu harmonizácie súdnych systémov v rámci Európskej únie a vzhľadom na to, že treba zabezpečiť plnú účinnosť rámcového rozhodnutia, je potrebné ho vykladať tak, že pokiaľ má súd okrem príslušnosti vo veciach, v ktorých rozhoduje v trestnom konaní, aj príslušnosť v netrestných veciach, nie je vylúčený spod definície v článku 1 písm. a) bode iii). Podstatné však je to, aby súd pri preskúmaní rozhodnutia o peňažnej sankcii musel rozhodovať v konaní, ktoré dodržuje minimálne záruky stanovené v článku 6 ods. 1, 2 a 3 EDĽP.

68.

Je možné namietať, že definícia, ktorú navrhujem, povedie k obmedzeniu zásady vzájomného uznávania, ktorú schválila Európska rada na svojom zasadnutí v Tampere v roku 1999 a ktorá sa má stať základným kameňom justičnej spolupráce v občianskych aj v trestných veciach. Predpokladom pre vzájomné uznávanie rozhodnutí v trestných veciach je však vzájomná dôvera členských štátov vo vlastné systémy trestného súdnictva a najmä to, že práva podozrivých alebo obvinených osôb sú chránené podľa spoločných minimálnych noriem. K tomu je potrebné poznamenať, že závery dosiahnuté v Tampere zahrňujú konštatovanie, že „by sa mala začať práca aj na tých aspektoch procesného práva, pri ktorých sú pre uľahčenie uplatňovania zásady vzájomného uznávania považované za nevyhnutné spoločné minimálne normy, pričom budú dodržiavané základné právne zásady členských štátov“. ( 26 )

69.

Hoci sa zaviedlo množstvo opatrení, ktoré upravujú vzájomné uznávanie a výkon súdnych rozhodnutí, vrátane tohto rámcového rozhodnutia, výrazne menej sa k dnešnému dňu dosiahlo, pokiaľ ide o stanovenie spoločných minimálnych noriem pre procesné záruky. V roku 2009 prijala Rada plán ( 27 ) na posilnenie procesných práv podozrivých alebo obvinených osôb v trestnom konaní, ktorý Európska rada uvítala a vyhlásila ho za súčasť Štokholmského programu. K dnešnému dňu sa prijali dve opatrenia: smernica 2010/64/EÚ ( 28 ) o práve na tlmočenie a preklad v trestnom konaní a smernica 2012/13/EU ( 29 ) o práve na informácie v trestnom konaní. Existuje aj návrh smernice o práve na prístup k advokátovi v trestnom konaní a o práve na komunikáciu po zatknutí. ( 30 )

70.

Obidve prijaté smernice sa majú týkať konania pred „súdom s právomocou v trestných veciach“, ktorý rozhoduje o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam prijatým iným orgánom než súdom o sankciách za menej závažné delikty: pozri odôvodnenie 16 smernice 2010/64/EÚ a odôvodnenie 17 smernice 2012/13/EÚ. Až uplynie lehota na prebratie týchto smerníc (27. október 2013, resp. 2. jún 2014), súd, ktorý je v zmysle článku 1 písm. a) bodu iii) príslušný rozhodovať predovšetkým v trestných veciach, teda musí pri preskúmaní správnej sankcie v rámci výkonu svojej trestnej príslušnosti uplatňovať spoločné minimálne normy stanovené týmito smernicami. ( 31 )

71.

Preto navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na druhú otázku písm. a) tak, že článok 1 písm. a) bod iii) rámcového rozhodnutia sa má vykladať v tom zmysle, že „súd, ktorý je príslušný rozhodovať predovšetkým v trestných veciach“ je súd, pred ktorým dotknutá osoba požíva pri prejednávaní veci práva zaručené článkom 6 ods. 1, 2 a 3 EDĽP.

Druhá otázka písm. b)

72.

Druhou otázkou písm. b) sa vnútroštátny súd pýta, či sa má rakúsky Unabhängiger Verwaltungssenat považovať za „súd, ktorý je príslušný rozhodovať predovšetkým v trestných veciach“ v zmysle článku 1 písm. a) bodu iii).

73.

Príslušný orgán členského štátu pôvodu overí, najprv na základe znenia samotného rozhodnutia o peňažnej sankcii a osvedčenia odovzdaného s týmto rozhodnutím v súlade s článkom 4 rámcového rozhodnutia, či rozhodnutie o peňažnej sankcii je rozhodnutím, ktoré by malo byť vzájomne uznávané, a teda vykonané podľa článku 6 tohto rámcového rozhodnutia (pokiaľ sa neuplatní niektorý z dôvodov odmietnutia uznania alebo výkonu rozhodnutia uvedených v článku 7). Na základe znenia článku 11 ods. 2 môže vykonávajúci štát rozhodnutie buď uznať a vykonať, alebo neuznať a nevykonať. Nemôže uskutočniť preskúmanie: o žiadosti o preskúmanie rozhodnutia môže rozhodnúť iba členský štát pôvodu. Proces overenia je tak kľúčový, pokiaľ sa má zachovať rovnováha medzi vzájomným uznávaním a výkonom na jednej strane a ochranou základných práv na strane druhej.

74.

Článok 7 ods. 1 a 2 rámcového rozhodnutia uvádza zoznam okolností, za ktorých môžu príslušné orgány vykonávajúceho štátu odmietnuť uznanie alebo výkon rozhodnutia. Článok 7 ods. 3 v súvislosti s niektorými z týchto dôvodov stanovuje, že „príslušný orgán vykonávajúceho štátu [sa] skôr, než prijme rozhodnutie o úplnom alebo čiastočnom neuznaní alebo nevykonaní rozhodnutia, akýmkoľvek vhodným prostriedkom poradí s príslušným orgánom štátu pôvodu a prípadne ho požiada o bezodkladné poskytnutie potrebných informácií“.

75.

Podstatnejšie však je, že do rozsahu pôsobnosti rámcového rozhodnutia spadá iba „rozhodnutie“, ktoré spĺňa podmienky stanovené v jednej zo štyroch kategórií taxatívne uvedených v článku 1 písm. a), vychádzajúce zo spáchania niektorého z trestných činov vymenovaných taxatívne v článku 5. Iba takéto rozhodnutie musí byť vzájomne uznané a vykonané. Pokiaľ si príslušný orgán nie je v tomto smere istý (napríklad pretože má pochybnosti o tom, či „dotknutá osoba mala možnosť, aby sa jej prípad prejednal pred súdom, ktorý je príslušný rozhodovať predovšetkým v trestných veciach“ v súlade s požiadavkami článku 1 písm. a) bodu iii), mal by podľa môjho názoru podobne (teda analogicky s článkom 7 ods. 3) kontaktovať príslušný orgán štátu pôvodu a požiadať o poskytnutie všetkých potrebných informácií. Po získaní týchto informácií musí príslušný orgán vyvodiť príslušné závery vo svetle definície poskytnutej Súdnym dvorom v odpovedi na druhú otázku písm. a), aby určil, či dotknutý orgán je „súdom, ktorý je príslušný rozhodovať predovšetkým v trestných veciach“. ( 32 ) V prípade potreby je možné využiť aj kontaktné miesta Európskej súdnej siete. ( 33 )

76.

Vo svojich písomných pripomienkach pred týmto Súdnym dvorom uviedla rakúska vláda skutočnosti, ktoré môžu byť vnútroštátnemu súdu nápomocné pri vypracovaní záveru. Rakúska vláda konkrétne potvrdzuje, že Unabhängiger Verwaltungssenat je povinný uplatňovať rakúske správne trestné právo (Verwaltungsstrafgesetz z roku 1991) a je povinný garantovať práva stanovené v článku 6 EDĽP, vrátane záruk, ktoré musia platiť, pokiaľ je osoba obvinená z trestného činu (článok 6 ods. 2 a 3). Sám vnútroštátny súd uvádza, že Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „štrasburský súd“) dospel k záveru, že Unabhängiger Verwaltungssenat je súdom ( 34 ) v zmysle článku 6 ods. 1 EDĽP a uplatňuje prezumpciu neviny. ( 35 ) Vnútroštátny súd tiež uvádza, že v rozsudku Kammerer ( 36 ) štrasburský súd dospel k záveru, že právo na vypočutie nie je vždy zaručené. V tomto smere rakúska vláda uvádza, že zo zistenia štrasburského súdu v tejto veci nevyplýva všeobecné neuplatňovanie tohto práva zo strany Unabhängiger Verwaltungssenat.

77.

Skutočnosť, že súd príležitostne nedodrží niektoré z procesných záruk, ktoré sa musia uplatniť, nebráni tomu, aby sa na neho vzťahovala definícia „súd príslušný rozhodovať predovšetkým v trestných veciach“. No nedodržanie takejto záruky v konkrétnom prípade v súvislosti s rozhodnutím o peňažnej sankcii by podľa môjho názoru znamenalo, že príslušný orgán vykonávajúceho štátu by nebol povinný uznať a vykonať toto rozhodnutie podľa rámcového rozhodnutia. Uznaním a výkonom takýchto rozhodnutí príslušný orgán uplatňuje právo EÚ, a musí teda dodržiavať práva zaručené článkami 47 a 48 Charty, ktoré odzrkadľujú práva zakotvené v článku 6 EDĽP. ( 37 ) Pokiaľ niektoré z týchto práv bolo porušené, príslušný orgán môže po využití postupu umožňujúceho získať informácie od štátu pôvodu podľa článku 7 ods. 3 odmietnuť uznanie a výkon rozhodnutia podľa článku 20 ods. 3 rámcového rozhodnutia. ( 38 )

78.

Preto navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na druhú otázku písm. b) tak, že vnútroštátnemu súdu prináleží, aby vzhľadom na jemu dostupné informácie určil, že Unabhängiger Verwaltungssenat je „súd, ktorý je príslušný rozhodovať predovšetkým v trestných veciach“ v zmysle článku 1 písm. a) bodu iii) rámcového rozhodnutia.

Druhá otázka písm. c)

79.

Vo svetle mojej navrhovanej odpovede na prvú otázku nie je potrebné odpovedať na druhú otázku písm. c).

Tretia otázka

80.

Svojou treťou otázkou sa vnútroštátny súd pýta, po prvé, či sa má článok 1 písm. a) bod iii) rámcového rozhodnutia vykladať v tom zmysle, že „možnosť, prejednať vec“ je poskytnutá v prípade, keď musí dotknutá osoba rozhodnutie správneho orgánu najprv napadnúť na tomto orgáne a až potom môže po prijatí ďalšieho rozhodnutia týmto orgánom podať odvolanie na „súd, ktorý je príslušný rozhodovať predovšetkým v trestných veciach“. Po druhé sa pýta, či súd rozhodujúci o odvolaní musí vec prejednať predtým, než sa rozhodnutie stane právoplatným a či musí byť oprávnený vec preskúmať v celom rozsahu tak po skutkovej, ako aj po právnej stránke.

81.

Vnútroštátny súd a všetky zúčastnené osoby, ktoré predložili pripomienky k tejto otázke, si myslia, že neexistuje prekážka, ktorá by bránila tomu, aby bol prístup na súd umožnený až po ďalšej správnej fáze. Česká a talianska vláda, ako aj Komisia dodávajú, že súd musí mať neobmedzenú právomoc rozhodovať o sporoch tak po skutkovej, ako aj po právnej stránke. Česká vláda okrem toho uvádza, že toto rozhodnutie sa nesmie stať právoplatné predtým, než sa umožní takýto prístup k súdu. Naopak, talianska vláda nepovažuje za potrebné, aby na účely účinnej súdnej ochrany dotknutej osoby v správnej fáze rozhodnutie nenadobudlo právoplatnosť.

82.

Súhlasím s vnútroštátnym súdom a s tými vládami, ktoré predložili pripomienky k tejto otázke, že podmienka mať „možnosť prejednať vec“ je splnená, pokiaľ možnosť nastane až po tom, čo dotknutá osoba vyčerpala ďalšie fázy správneho konania. „Možnosť prejednať vec“ súdom však nesmie podliehať podmienkam, ktoré jej využitie znemožňujú alebo nadmerne sťažujú. Keby to tak bolo, nebola by zabezpečená účinná súdna ochrana. ( 39 )

83.

Je potrebné pripomenúť, že základné práva garantované článkom 6 ZEÚ a články 47 a 48 Charty sa netýkajú teoretického prístup k súdu. Sú o účinnej ochrane jednotlivého občana. Taktiež ako je dôležité definovať „súd, ktorý je príslušný rozhodovať predovšetkým v trestných veciach“ spôsobom, ktorý zabezpečí zodpovedajúcu a účinnú ochranu, je tiež podstatné vykladať význam „možnosť prejednať vec“ spôsobom, ktorý zabezpečuje, že záruka nie je bez významu a právo iba teoretické alebo iluzórne. ( 40 )

84.

Vnútroštátny súd vykonávajúceho štátu bude prípadne oprávnený ( 41 ) vykonať príslušné preskúmanie vzhľadom na použitý postup, aby sa ubezpečil, že to tak bolo. Podľa môjho názoru bude musieť vnútroštátny súd prinajmenšom overiť, či rozhodnutie o peňažnej sankcii bolo adresátovi doručené v jazyku, ktorému mohol porozumieť; že mal jasné pokyny, ako podať opravný prostriedok a v akej lehote; že bol jasne uvedený dátum, od ktorého plynie lehota na podanie opravného prostriedku, ( 42 ) že adresát bol poučený o tom, či musí byť zastúpený alebo sa môže obhajovať sám; že bol informovaný o tom, či je k dispozícii právna pomoc (a pokiaľ áno, tak za akých podmienok) ( 43 ) a že otázky jazyka (jazyk komunikácie pred súdom; jazyk pre podanie formálnych písomných alebo ústnych pripomienok) boli jasne a užitočným spôsobom zodpovedané. ( 44 )

85.

Okrem toho súhlasím s vnútroštátnym súdom a tými členskými štátmi, rovnako ako aj s Komisiou, ktoré tvrdia, že súd prejedávajúci vec musí mať neobmedzenú právomoc rozhodovať tak o skutkových, ako aj o právnych okolnostiach, ktoré vo veci existujú. Iba v prípade, pokiaľ má súd neobmedzenú právomoc, je spôsobilý zabezpečiť, že sa úplne dodržia práva dotknutej osoby zaručené článkom 6 ods. 1, 2 a 3 EDĽP. Za predpokladu, že existuje takáto možnosť prejednať vec, skutočnosť, že rozhodnutie sa stane „právoplatným“ v správnej fáze konania (pokiaľ je naďalej možné, aby bol takýto opravný prostriedok následne podaný na súd), neohrozí účinnú súdnu ochranu dotknutej osoby. S touto výhradou si nemyslím, že rozhodnutie, ktoré nadobudne právoplatnosť v správnej fáze konania, nepatrí do rozsahu pôsobnosti rámcového rozhodnutia.

86.

Navrhujem, aby sa článok 1 písm. a) bod iii) rámcového rozhodnutia vykladal tak, že „možnosť, prejednať vec“ existuje, pokiaľ dotknutá osoba musí najprv vyčerpať možnosti správneho konania, za predpokladu, že prístup k súdu nepodlieha podmienkam, ktoré jej ho znemožňujú alebo nadmerne sťažujú. Po druhé, súd prejedávajúci vec musí mať neobmedzenú právomoc rozhodovať tak o skutkových okolnostiach, ako aj o právnych otázkach. Po tretie, článok 1 písm. a) bod iii) rámcového rozhodnutia nevylučuje, aby rozhodnutie o peňažnej sankcii prijaté správnym orgánom nadobudlo právoplatnosť pred prejednaním veci na súde.

Doslov: primeranosť uloženej sankcie

87.

Implicitná časť ochrany základných práv poskytovanej občanovi požiadavkou, aby mal „možnosť prejednať vec na súde, ktorý je príslušný rozhodovať predovšetkým v trestných veciach“ uvedenou v článku 1 písm. a) bode iii) rámcového rozhodnutia, súvisí s primeranosťou uloženej sankcie. To je osobitne významné v rozsahu, v akom článok 11 ods. 2 rámcového rozhodnutia jasne stanovuje, že vykonávajúci štát nemôže rozhodnutie o peňažnej sankcii nijako preskúmať. Pre adresáta takéhoto rozhodnutia je teda nemožné sa obrátiť na svoj „miestny“ súd s tvrdeniami smerujúcimi k zmierneniu závažnosti deliktu alebo zníženiu uloženej sankcie.

88.

Je banálne poznamenať, že priemerné príjmy v rámci Európskej únie sa značne odlišujú. Sankcia vo výške, ktorá síce môže byť nepríjemná, avšak prijateľná, pokiaľ je uložená jednej osobe (napríklad štátnemu príslušníkovi členského štátu, kde sú príjmy relatívne vysoké), môže predstavovať tvrdý a neprimeraný trest, pokiaľ je uložená niekomu s omnoho nižšími mesačnými príjmami, voči komu je vydané rozhodnutie o peňažnej sankcii v dôsledku udalosti, ku ktorej dôjde počas prechádzania týmto členským štátom na ceste do alebo z členského štátu svojho bydliska alebo zamestnania. Podľa môjho názoru je teda vo výraze „možnosť prejednať vec pred súdom, ktorý je príslušný rozhodovať predovšetkým v trestných veciach“ implicitne obsiahnuté, že musí existovať možnosť napadnúť výšku sankcie uloženej správnym orgánom na takomto súde, a to predtým, než sa rozhodne o vzájomnom uznaní rozhodnutia o peňažnej sankcii a toto rozhodnutie sa stane vykonateľným.

89.

Zdôrazňujem, že tým nehovorím, že orgán ukladajúci správnu sankciu je povinný rozlišovať odkiaľ dotknutá osoba pochádza. To by hraničilo s diskrimináciou na základe štátnej príslušnosti, ktorá je (samozrejme) v rozpore s právom Európskej únie. Iba pripomínam základnú zásadu trestného práva, ktorá je, pokiaľ je mi známe, platná vo všetkých právnych systémoch členských štátov, že súd s trestnou právomocou musí pri preskúmaní primeranosti sankcie zohľadniť tak okolnosti deliktu, ako aj okolnosti páchateľa.

Návrh

90.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti navrhujem, aby Súdny dvor v odpovedi na otázky, ktoré položil Vrchní soud v Praze vykladal rámcové rozhodnutie Rady 2005/214/SVV z 24. februára 2005 o uplatňovaní zásady vzájomného uznávania na peňažné sankcie takto:

1.

Pojem „súd, ktorý je príslušný rozhodovať predovšetkým v trestných veciach“ v článku 1 písm. a) bode iii) rámcového rozhodnutia je autonómnym pojmom práva Európskej únie.

2.

a)

Článok 1 písm. a) bod iii) rámcového rozhodnutia sa má vykladať v tom zmysle, že „súd, ktorý je príslušný rozhodovať predovšetkým v trestných veciach“ je súd, pred ktorým dotknutá osoba požíva pri prejednávaní veci práva zaručené článkom 6 ods. 1, 2 a 3 Európskeho dohovoru o ľudských právach.

b)

Vnútroštátnemu súdu prináleží, aby určil, či Unabhängiger Verwaltungssenat sa má považovať za „súd, ktorý je príslušný rozhodovať predovšetkým v trestných veciach“ v zmysle článku 1 písm. a) bodu iii) rámcového rozhodnutia.

3.

„Možnosť prejednať vec“ existuje, pokiaľ dotknutá osoba musí najprv vyčerpať možnosti správneho konania za predpokladu, že prístup k súdu nepodlieha podmienkam, ktoré jej ho znemožňujú alebo nadmerne sťažujú. Súd prejedávajúci vec musí mať neobmedzenú právomoc rozhodovať tak o skutkových okolnostiach, ako aj o právnych otázkach. Článok 1 písm. a) bod iii) rámcového rozhodnutia nevylučuje, aby rozhodnutie o peňažnej sankcii prijaté správnym orgánom nadobudlo právoplatnosť pred prejednaním veci pred súdom.

( 1 ) Jazyk prednesu: angličtina.

( 2 ) Rámcové rozhodnutie Rady 2005/214/SVV z 2. februára 2005 o uplatňovaní zásady vzájomného uznávania na peňažné sankcie (Ú. v. EÚ L 76, s. 16), zmenené a doplnené rámcovým rozhodnutím Rady 2009/299/SVV z 26. februára 2009 o zmene a doplnení rámcových rozhodnutí 2002/584/SVV, 2005/214/SVV, 2006/783/SVV, 2008/909/SVV a 2008/947/SVV a o posilnení procesných práv osôb, podpore uplatňovania zásady vzájomného uznávania, pokiaľ ide o rozhodnutia vydané v neprítomnosti dotknutej osoby na konaní (Ú. v. EÚ L 81, s. 24).

( 3 ) Štandardný formulár osvedčenia, ktorý sa uvádza v článku 4, je uvedený v prílohe rámcového rozhodnutia.

( 4 ) Pozri článok 52 ods. 3 Charty a vysvetlivky k Charte základných práv (Ú. v. EÚ C 303, s. 30).

( 5 ) Keďže pán Baláž nebol zastúpený pred týmto súdom, nebolo možné objasniť tieto (dosť dôležité) skutočnosti bližšie.

( 6 ) Rámcové rozhodnutie Rady 2002/584/SVV o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi (Ú. v. ES L 190, s. 1; Mim. vyd. 19/006, s. 34).

( 7 ) Pozri napríklad vyjadrenie v článku 1 písm. b) že „peňažná sankcia nezahŕňa… príkazy občianskej povahy…“; skutočnosť, že sa neposudzuje obojstranná trestnosť činu (článok 5 ods. 1); vyjadrenie, že „peňažná sankcia uložená právnickej osobe sa vymáha aj vtedy, ak vykonávajúci štát neuznáva zásadu trestnej zodpovednosti právnických osôb“ (článok 9 ods. 3); možnosť uplatniť alternatívne sankcie vrátane trestu odňatia slobody, ak nie je možné vykonať rozhodnutie (článok 10) a rozdelenie právomoci medzi členský štát pôvodu a vykonávajúci členský štát o možnosti rozhodnúť o udelení amnestie alebo milosti a preskúmaní rozsudku (článok 11).

( 8 ) Ú. v. EÚ C 115, s. 1, a s. 10 bod 2.4.

( 9 ) Už citovaný v poznámke pod čiarou 8, s. 4, bod 1.1 „Politické priority“.

( 10 ) Pozri článok 4 ods. 1. Toto je prvý prípad, kde Súdny dvor rozhodoval o výklade rámcového rozhodnutia 2005/214/SVV. Skorší návrh na začatie prejudiciálneho konania (rozsudok Súdneho dvora zo 7. júna 2012, Vinkov, C‑27/11) bol vyhlásený za neprípustný.

( 11 ) Toto je jasne uvedené v návrhu na začatie prejudiciálneho konania. V stručnosti, verzia pána Baláža je taká, že mu rakúski policajti, ktorí ho zastavili na ceste, nariadili zájsť k mostnej váhe, aby skontrolovali nákladné vozidlo, ktorý riadil.

( 12 ) Pozri bod 84 nižšie.

( 13 ) Pozri rozsudky Súdneho dvora zo 17. júla 2008, Kozłowski (C-66/08, Zb. s. I-6041, bod 42); zo 16. novembra 2010, Mantello (C-261/09, Zb. s. I-11477, bod 38), a z 18. októbra 2007, Österreichischer Rundfunk (C-195/06, Zb. s. I-8817, bod 24 a citovanú judikatúru).

( 14 ) Pozri bod 31 vyššie.

( 15 ) Pozri napríklad článok 2 ods. 1 (určenie príslušných orgánov), článok 5 (definícia každého z uvedených trestných činov) a určité časti článku 7 (dôvody pre odmietnutie uznania alebo odmietnutie výkonu).

( 16 ) Už citované v poznámke pod čiarou 6.

( 17 ) Už citovaný v poznámke pod čiarou 13.

( 18 ) Už citovaný v poznámke pod čiarou 13.

( 19 ) Rozsudok Kozłowski sa týkal výkladu pojmu „sa zdržuje“ a „má bydlisko“ na účely článku 4 ods. 6 tohto rozhodnutia (pozri bod 43). Rozsudok Mantello sa týkal pojmu „rovnaké činy“ v článku 3 ods. 2 rozhodnutia (pozri bod 38).

( 20 ) Pozri bod 33 vyššie.

( 21 ) Pozri bod 14 vyššie. Časť článku 47, ktorá sa zaoberá právom na účinnú právnu ochranu, odzrkadľuje článok 13 EDĽP; ale nie je – v rozsahu, v akom mi je známe z návrhu na začatie prejudiciálneho konania, – priamo relevantný v tomto konaní; a preto sa k tomu ďalej nebudem vyjadrovať.

( 22 ) Obmedzené dôvody odmietnutia uznania alebo výkonu rozhodnutia sú obsiahnuté v článku 7 rámcového rozhodnutia.

( 23 ) Chorvátsko pristúpilo k Európskej únii 1. júla 2013.

( 24 ) Do toho sa samozrejme nezapočítava množstvo ďalších jazykov, ktoré bez toho, aby boli, „úradnými jazykmi Európskej únie“, hrajú dôležitú úlohu v živote občanov a ich vzťahoch s administratívnymi úradníkmi a úradníkmi vykonávajúcimi právo v celej Únii – napríklad: baskičtina, katalánčina, velština a luxemburčina.

( 25 ) Rozsudok Súdneho dvora z 24. novembra 1998 (C-274/96, Zb. s. I-7637).

( 26 ) Bod 37 návrhov.

( 27 ) Uznesenie Rady z 30. novembra 2009 o pláne na posilnenie procesných práv podozrivých alebo obvinených osôb v trestnom konaní (Ú. v. EÚ C 295, s. 1).

( 28 ) Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2010/64/EÚ z 20. októbra 2010 o práve na tlmočenie a preklad v trestnom konaní (Ú. v. EÚ L 280, s. 1).

( 29 ) Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2012/13/EÚ z 22. mája 2012 o práve na informácie v trestnom konaní (Ú. v. EÚ L 142, s. 1).

( 30 ) KOM(2011) 326 final.

( 31 ) Pozri článok 1 ods. 3 smernice 2010/64 a článok 2 ods. 2 smernice 2012/13.

( 32 ) Pozri okrem toho analogicky určenie príslušného súdu vykonávajúceho štátu, či sa európsky zatykač týka „rovnakého činu“ ako predchádzajúce stíhanie: Mantello (už citovaný v poznámke pod čiarou 13, bod 50).

( 33 ) Pozri Jednotnú akciu Rady 98/428/SVV z 29. júna 1998, ktorou sa vytvorila Európska súdna sieť (Ú. v. ES L 191, s. 4).

( 34 ) Pozri rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva z 31. augusta 1999, Hubner v. Rakúsko, sťažnosť č. 34311/96; a z 20. decembra 2001, Baischer v. Rakúsko, sťažnosť č. 32381/96. Rakúska vláda tiež odkazuje na nasledujúce rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva z 27. mája 2004, Yavus v. Rakúsko, sťažnosť č. 46 549/99; z 5. decembra 2005, Liedermann v. Rakúsko, sťažnosť č. 54272/00; z 3. februára 2005, Blum v. Rakúsko, sťažnosť č. 31655/02; z 8. júna 2006, Kaya v. Rakúsko, sťažnosť č. 54698/00; z 5. októbra 2006, Müller v. Rakúsko, sťažnosť č. 12555/03; zo 7. decembra 2006, Hauser‑Sporn v. Rakúsko, sťažnosť č. 37301/03, a z 26. júla 2007, Stempfer v. Rakúsko, sťažnosť č. 18294/03.

( 35 ) Rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 18. marca 2010, Krumpholz v. Rakúsko, sťažnosť č. 13201/05. V tomto prípade však štrasburský súd rozhodol, že Unabhängiger Verwaltungssenat porušil článok 6 ods. 1 a 2 EDĽP, keď určil, že „prijatím záverov v situácii, ktorá nevyžadovala jednoznačne vysvetlenie od sťažovateľa, a bez uplatnenia dostatočných procesných záruk sa porušilo právo sťažovateľa nevypovedať a porušila sa prezumpcia neviny“ (bod 42).

( 36 ) Rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. mája 2010, Kammerer v. Rakúsko, sťažnosť č. 32435/06. Štrasburský súd dospel k záveru, že v tomto prípade nedošlo k porušeniu článku 6 ods. 1 a 3 EDĽP.

( 37 ) Pozri článok 3 rámcového rozhodnutia, rozsudky z 13. júla 1989, Wachauf (5/88, Zb. s. 2609, bod 19), a zo 4. júna 2009, JK Otsa Talu (C-241/07, Zb. s. I-4323, bod 46 a citovanú judikatúru); pozri tiež návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Bot vo veci Mantello (už citovanej v poznámke pod čiarou 13, bod 88).

( 38 ) Pozri tiež návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Bot vo veci Mantello (už citovanej v poznámke pod čiarou 13, body 77 a 78), v ktorých navrhuje v kontexte európskeho zatykača, aby orgán pôvodu zabezpečil, že sa zachovajú práva osoby, voči ktorej bol vydaný zatykač (v tomto prípade uplatnením zásady ne bis in idem), ale že ochranu tohto práva musí zaručiť aj vykonávajúci orgán.

( 39 ) Pozri rozsudky Súdneho dvora z 22. decembra 2010, DEB (C-279/09, Zb. s. I-13849, bod 28 a citovanú judikatúru); z 28. júla 2011, Samba Diouf (C‑69, Zb. s. I‑7151, bod 57), a z 19. septembra 2006, Wilson (C-506/04, Zb. s. I-8613, body 60 až 62).

( 40 ) V kontexte článku 6 EDĽP pozri rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 13. mája 1980 Artico v.Taliansko, sťažnosť č. 6649/74.

( 41 ) V mnohých prípadoch cezhraničného uznávania a výkonu rozhodnutí o peňažnej pokute nemusí existovať dôvod alebo nemusí existovať relevantný dôvod k napadnutiu vykonateľnosti rozhodnutia. Je však dôležité, aby v prípade, že je podaný relevantný opravný prostriedok opierajúci sa o základné práva, súd vykonávajúceho štátu tento prostriedok zohľadnil, vykonal nevyhnutné šetrenia a na základe získaných informácií rozhodol, či je rozhodnutie vykonateľné.

( 42 ) V prejednávanej veci tak vnútroštátny súd bude musieť napríklad overiť, či pri doručení rozhodnutia o peňažnej sankcii z 25. marca 2010 bol pán Baláž 2. júla 2010 jasne poučený o tom, že na podanie odvolania na Unabhängiger Verwaltungssenat má lehotu dva týždne od doručenia (nie dva týždne od dátumu rozhodnutia). V prípade cezhraničného odvolania môže byť veľmi krátka lehota neprimeraná. Iba pokiaľ je lehota z praktického hľadiska dostatočná na to, aby umožnila dotknutej osobe pripraviť a podať účinný opravný prostriedok proti rozhodnutiu, a je odôvodnená a primeraná dotknutým právam a záujmom, je v súlade so zásadou účinnej súdnej ochrany: pozri rozsudok Samba Diouf (už citovaný v poznámke pod čiarou 39, body 66 až 68).

( 43 ) Pokiaľ ide o ustanovenie o právnej pomoci, pozri inter alia rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 10. júna 1996 Benham v. Spojené kráľovstvo, sťažnosť č. 19380/92; a Artico v. Taliansko, už citovaný v poznámke pod čiarou 40. Neviem o žiadnom aktuálnom návrhu harmonizácie dostupnosti právnej pomoci vo veciach, ktoré prejednávajú súdy príslušné rozhodovať v trestnej veci (avšak to je uvedené v opatrení C plánu, už citovaného v poznámke pod čiarou 27).

( 44 ) Pozri rozsudok Bickel a Franz (už citovaný v poznámke pod čiarou 25) a v spojení s článkom 6 ods. 1 EDĽP pozri rozsiahlu diskusiu o otázkach prekladu a tlmočenia v rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva z 19. decembra 1989 Kamasinski v.Rakúsko, sťažnosť č. 9783/82. Pozri aj smernicu 2010/64 a smernicu 2012/13 (na ktoré odkazuje bod 69 vyššie a poznámky pod čiarou 28 a 29) a návrh predložený Komisiou pre smernicu Európskeho parlamentu a Rady o práve na prístup k advokátovi v trestnom konaní a o práve na komunikáciu po zatknutí (už citovaný v poznámke pod čiarou 30).

Full & Egal Universal Law Academy