NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
NILS WAHL
prednesené 16. mája 2013 ( 1 )
Vec C‑157/12
Salzgitter Mannesmann Handel GmbH
proti
SC Laminorul SA
[návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný Bundesgerichtshof (Nemecko)]
„Súdna spolupráca v občianskych veciach — Nariadenie (ES) č. 44/2001 — Výkon rozsudku vydaného v inom členskom štáte — Dôvody odmietnutia vykonateľnosti — Skorší rozsudok vydaný v tom istom členskom štáte v rovnakej veci a medzi rovnakými účastníkmi — Nezlučiteľné rozsudky“
1.
Musí súd jedného členského štátu odmietnuť vykonať rozsudok vydaný v inom členskom štáte, ak je v rozpore so súdnym rozhodnutím vydaným v neskôr uvedenom členskom štáte? Táto nová otázka v podstate vyjadruje dilemu, pred ktorou stojí Bundesgerichtshof (Najvyšší spolkový súd, Nemecko).
I – Právny rámec
2.
Podľa článku 45 ods. 1 nariadenia (ES) č. 44/2001 ( 2 ) (ďalej len „nariadenie“) súd rozhodujúci o odvolaní proti vyhláseniu vykonateľnosti rozsudku vydaného v inom členskom štáte „môže odmietnuť vydať alebo zrušiť“ dané vyhlásenie len na základe jedného z dôvodov uvedených v článkoch 34 a 35. V súlade s článkom 45 ods. 2 sa cudzí rozsudok nesmie skúmať z hľadiska rozhodnutia vo veci samej.
3.
Článok 34 nariadenia, v rozsahu relevantnom pre prejednávanú vec, stanovuje:
„Rozsudok sa neuzná:
…
3.
ak je nezlučiteľný s rozsudkom vydaným v spore medzi rovnakými účastníkmi v členskom štáte, v ktorom sa žiada o uznanie;
4.
ak je nezlučiteľný so skorším rozsudkom vydaným v inom členskom štáte alebo v treťom štáte v rovnakej veci a medzi rovnakými účastníkmi za predpokladu, že skorší rozsudok spĺňa podmienky na jeho uznanie v členskom štáte, v ktorom sa žiada o uznanie.“
4.
S účinnosťou od 10. januára 2015 sa článok 34 ods. 3 a 4 nariadenia nahrádza článkom 45 ods. 1 písm. c) a d) nariadenia č. 1215/2012 ( 3 ). Znenie týchto nových ustanovení sa významným spôsobom neodchyľuje od znenia ustanovení platných v súčasnosti.
II – Skutkový stav, konanie a prejudiciálna otázka
5.
SC Laminorul SA (ďalej len „Laminorul“), spoločnosť so sídlom v Rumunsku, podala žalobu o zaplatenie za dodávku oceľových výrobkov proti Salzgitter Mannesmann Handel GmbH (ďalej len „Salzgitter“) pred Tribunalul Brăila (prvostupňový súd v Brăila, Rumunsko).
6.
Rozsudkom z 31. januára 2008 (ďalej len „prvý rozsudok“) Tribunalul Brăila žalobu zamietol z dôvodu, že nebola namierená proti druhej zmluvnej strane príslušnej zmluvy, Salzgitter Mannesmann Stahlhandel GmbH (predtým Salzgitter Stahlhandel GmbH). Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť.
7.
Laminorul začala v tej istej veci nové konanie proti Salzgitter. Žaloba bola doručená vtedajšiemu rumunskému právnemu zástupcovi Salzgitter, ktorého plná moc sa podľa Salzgitter obmedzovala na jej zastupovanie v prvom uvedenom konaní. Z tohto dôvodu nikto nezastupoval Salzgitter na pojednávaní, ktoré rumunský súd stanovil na 6. marca 2008 a na ktorom bol vydaný rozsudok pre zmeškanie proti Salzgitter o zaplatenie sumy 188330 eur spoločnosti Laminorul (ďalej len „druhý rozsudok“).
8.
Salzgitter podala návrh na zrušenie druhého rozsudku s odôvodnením, že v priebehu druhého konania nebola predvolaná podľa zákonných požiadaviek. Tribunalul Brăila toto odvolanie zamietol rozhodnutím z 8. mája 2008, pretože Salzgitter opomenula zaplatiť poplatok vo forme kolkov.
9.
Druhý rozsudok Landgericht Düsseldorf (Krajský súd v Düsseldorfe, Nemecko) vyhlásil uznesením z 21. novembra 2008 za vykonateľný. Salzgitter sa proti tomuto uzneseniu odvolala.
10.
Na konci roka 2008 podala Salzgitter odvolanie aj v Rumunsku, v ktorom žiadala zrušiť druhý rozsudok a tvrdila, že nebola predvolaná na pojednávanie. Toto odvolanie bolo rozsudkom z 19. februára 2009 zamietnuté ako neprípustné.
11.
Salzgitter podala ďalšie odvolanie, v ktorom žiadala zrušiť druhý rozsudok z dôvodu prekážky právoplatne rozhodnutej veci v prvom rozsudku. Curtea de Apel Galaţi (Odvolací súd v Galaţi, Rumunsko) zamietol toto odvolanie rozsudkom z 8. mája 2009 ako oneskorené, pričom toto rozhodnutie bolo neskôr potvrdené Înalta Curte de Casaţie şi Justitie (Najvyšší kasačný súd, Rumunsko) rozsudkom z 13. novembra 2009.
12.
Vzhľadom na to, že právne prostriedky nápravy dostupné v Rumunsku boli vyčerpané, v Nemecku sa pokračovalo v konaní o návrhu na nariadenie vykonateľnosti, ktoré bolo prerušené z dôvodu odvolacieho konania. Odvolanie Salzgitter proti vyhláseniu vykonateľnosti zamietol Oberlandesgericht Düsseldorf (Krajský súd v Düsseldorfe, Nemecko) uznesením z 28. júna 2010 ako nedôvodné.
13.
Salzgitter následne podala odvolanie v právnych otázkach proti vykonateľnosti druhého rozsudku pred Bundesgerichtshof.
14.
Vzhľadom na pochybnosti týkajúce sa výkladu článku 34 ods. 4 nariadenia č. 44/2001 Bundesgerichtshof rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto otázku:
„Uplatňuje sa článok 34 ods. 4 [nariadenia] aj na prípad nezlučiteľných rozsudkov vydaných v rovnakom členskom štáte (štáte pôvodu)?“
15.
Písomné pripomienky predložili Salzgitter, nemecká, španielska, talianska a rumunská vláda a Európska komisia. Na pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo 14. marca 2013, predniesli ústne vyjadrenia Salzgitter a Komisia.
III – Pripomienky vnútroštátneho súdu a účastníkov konania pred Súdnym dvorom
16.
Vnútroštátny súd sa domnieva, že dôvod odmietnutia podľa článku 34 ods. 2 nariadenia je v prejednávanej veci neuplatniteľný, pretože Salzgitter mala možnosť zabezpečiť si obhajobu. Navyše vylučuje dôvody odmietnutia podľa článku 34 ods. 1 a 3, rovnako ako dôvody uvedené v článku 35. V dôsledku toho zastáva vnútroštátny súd názor, že výsledok konania závisí od výkladu dôvodu odmietnutia uvedeného v článku 34 ods. 4 nariadenia. Podľa článku 45 ods. 1 sa toto ustanovenie uplatní na konanie o odvolaní proti vyhláseniu vykonateľnosti.
17.
Vnútroštátny súd zastáva názor, že prvý rozsudok, ktorý zamietol žalobu Laminorul o zaplatenie, a druhý rozsudok, ktorý tejto žalobe vyhovel, sú nezlučiteľné. Vnútroštátny súd ďalej konštatuje, že prvý rozsudok možno uznať v Nemecku.
18.
Z týchto dôvodov Bundesgerichtshof predkladá Súdnemu dvoru na posúdenie dva rozdielne výklady pôsobnosti článku 34 ods. 4 nariadenia. Podľa prvej argumentácie, ktorá má podporu v znení ustanovenia, článok 34 ods. 4 nariadenia predpokladá vzťah troch štátov. Výnimka sa vzťahuje len na situácie, keď dožiadaný členský štát čelí dvom nezlučiteľných rozhodnutiam vydaným v dvoch rôznych členských štátoch alebo v členskom štáte a treťom štáte. Tento výklad podporila španielska, talianska a rumunská vláda, ako aj Komisia.
19.
Podľa druhej argumentácie sa dôvody odmietnutia uplatňujú aj na situáciu, ktorá zahŕňa dve vzájomne si odporujúce rozhodnutia vydané v jednom členskom štáte („vnútroštátna kolízia“). Tento názor je založený predovšetkým na zamýšľanej štruktúre a cieli článku 34 ods. 3 a 4 tohto nariadenia. V tomto zmysle sa článok 34 ods. 3 uplatňuje na bilaterálnu kolíziu rozsudkov medzi dožiadaným členským štátom a iným členským štátom, zatiaľ čo článok 34 ods. 4 zahŕňa všetky zostávajúce prípady, keď kolízia vznikne medzi cudzími rozsudkami. Túto argumentáciu podporuje Salzgitter.
20.
Nemecká vláda tvrdí, že nariadenie nie je vhodné pre riešenie kolízie medzi rozhodnutiami, ktoré je možné vyriešiť na základe vnútroštátneho práva. Tvrdí však, že vo výnimočných prípadoch, akou je situácia vo veci samej, keď kolíziu nemožno vyriešiť na základe právnych predpisov členského štátu pôvodu, sa uplatní článok 34 ods. 4 nariadenia, aby sa zaplnilo právne vákuum. Túto možnosť, ktorú subsidiárne podporuje Salzgitter, spomína aj vnútroštátny súd.
IV – Rozbor
A – Všeobecné poznámky
21.
Cieľom nariadenia, rovnako ako aj jeho predchodcu, Bruselského dohovoru, ( 4 ) je „upraviť súdnu právomoc na riešenie sporov v občianskych a obchodných veciach vo vzťahoch medzi týmito štátmi a uľahčiť výkon súdnych rozhodnutí“. ( 5 )
22.
Pravidlá upravujúce na jednej strane právomoc a na druhej strane uznávanie a následný výkon tvoria dva piliere potrebné na dosiahnutie voľného pohybu rozsudkov, o ktorého podporu sa nariadenie usiluje. ( 6 )
23.
Po prvé pravidlá o medzinárodnej právomoci vrátane osobitnej právomoci a výlučnej právomoci sú stanovené v kapitole II tohto nariadenia s cieľom uľahčiť cezhraničné súdne spory.
24.
Pravidlá upravujúce právomoc by však neboli schopné samy osebe zabrániť tomu, aby harmonický výkon spravodlivosti v Európskej únii bol narušený začatím kumulovaných konaní pred rôznymi súdmi v tej istej veci. Bolo by to v rozpore s ďalším cieľom tohto nariadenia, ktorým je „zaručiť, že sa v dvoch členských štátoch nevydajú nezlučiteľné rozsudky“. ( 7 )
25.
Aby sa teda zabránilo súbežným konaniam pred súdmi rôznych členských štátov a aby sa zabránilo kolízii medzi rozsudkami, pravidlá upravujúce právomoc v kapitole II nariadenia sú doplnené ustanoveniami v oddiele 9 o prekážke začatej veci. Tieto pravidlá sú navrhnuté tak, aby od samého začiatku zabránili tomu, aby mohol byť nezlučiteľný rozsudok vydaný. ( 8 )
26.
Po druhé uznávanie a výkon rozsudkov umožňuje, aby mal rozsudok taký istý účinok v dožiadanom členskom štáte, aký by mal v členskom štáte pôvodu. ( 9 ) Výkon rozsudkov je osobitnejšie stanovený v oddiele 2 kapitole III nariadenia.
27.
Na základe zásady vzájomnej dôvery vo výkone súdnictva v Európskej únii „musí byť konanie smerujúce k výkonu rozsudku vydaného v jednom členskom štáte na území iného členského štátu účinné a rýchle“. ( 10 ) Preto keď bol rozsudok vydaný v jednom členskom štáte, je možné ho vykonať v inom členskom štáte, „ak tam bol vyhlásený za vykonateľný na návrh zainteresovaného účastníka“. ( 11 ) Podľa článku 41 „rozsudok sa vyhlási za vykonateľný ihneď po splnení formálnych náležitostí podľa článku 53“, to znamená, po predložení vyhotovenia rozsudku, „ktorý spĺňa požiadavky na preukázanie jeho pravosti“, a to podľa vzoru v prílohe V tohto nariadenia, ktorý vyplnení súd pôvodu. Článok 45 ods. 2 zakazuje dožiadanému súdu, aby skúmal cudzí rozsudok z hľadiska veci samej v rámci daného konania.
28.
Bez ohľadu na vyššie uvedené pravidlá o prekážke začatej veci nie je možné nezlučiteľným rozsudkom predísť – napríklad, ak súd konajúci vo veci nevie o prebiehajúcich konaniach, ktoré začali v inom súdnom obvode už skôr. Nariadenie preto v článku 34 stanovuje tiež pravidlá, ktoré upravujú riešenie kolízie v prípade, ak bol rozsudok vydaný.
29.
Prvý dôvod na odmietnutie uznania a výkonu sa týka verejného poriadku. ( 12 ) Druhý dôvod na odmietnutie, stanovený v článku 34 ods. 2, sa v podstate týka procesných chýb, ktoré vedú k možnému porušovaniu práv na obhajobu. Nakoniec, výnimky podľa článku 34 ods. 3 a 4 sa obidve týkajú nezlučiteľných rozsudkov. Zatiaľ čo podľa článku 34 ods. 4 skorší rozsudok vydaný v inom členskom štáte má prednosť v súlade s pravidlom prior tempore, potior iure, článok 34 ods. 3 nariadenia umožňuje, aby rozsudky vydané v dožiadanom členskom štáte mali prednosť pred rozsudkami vydanými v inom členskom štáte bez ohľadu na dátum ich vydania. ( 13 )
30.
V zmysle týchto výnimiek Súdny dvor rozhodol, že po prvé v záujme zabezpečenia voľného pohybu rozsudkov sa musia vykladať reštriktívne, keďže predstavujú prekážku pre dosiahnutie jedného zo základných cieľov tohto nariadenia. ( 14 ) Po druhé výnimky sú taxatívne vymedzené. ( 15 ) Po tretie článok 34 ods. 2, 3 a 4 tohto nariadenia predstavuje lex specialis vo vzťahu k článku 34 ods. 1, ktorý má všeobecnú povahu. Článok 34 ods. 1 je preto neuplatniteľný v rozsahu, v akom sú príslušné ustanovenia o verejnom poriadku upravené inými výnimkami. ( 16 )
31.
Vyššie uvedené pravidlá neharmonizujú ani neovplyvňujú procesné pravidlá členských štátov. ( 17 ) Presnejšie povedané, nepredstavujú dodatočné opravné prostriedky proti vnútroštátnym rozsudkom, ktoré nadobudli právoplatnosť. Upravujú len účinky nezlučiteľných rozsudkov vydaných rozdielnymi súdmi.
32.
Ako už totiž vnútroštátny súd uviedol, pravidlá podobné tým, ktoré sú stanovené v nariadení, existujú vo vnútroštátnych procesných systémoch. Takéto pravidlá môžu nielen zabrániť vnútroštátnej kolízii, ktorá nastane v prípade, ak je niekoľko žalôb podaných pred rôznymi súdmi v rámci toho istého členského štátu (to znamená, vnútroštátne pravidlá týkajúce sa prekážky začatej veci), ale môžu poskytnúť tiež rôzne opravné prostriedky proti vnútroštátnym súdnym rozhodnutiam. ( 18 )
33.
Z pochopiteľných dôvodov rozsudok vydaný v členskom štáte môže byť napravený len pomocou mechanizmu dostupného v tomto členskom štáte, a nie prostredníctvom právnych poriadkov ostatných členských štátov. V dôsledku toho sa nariadenie snaží iba poskytnúť nástroj na odstránenie porušení právneho poriadku, ktoré nie je možné odstrániť na úrovni vnútroštátneho procesného práva. Kolízie vyplývajúce z nezlučiteľných rozsudkov v rámci toho istého právneho poriadku môžu byť vyriešené na základe podania/návrhu súkromnoprávnych účastníkov konania. Keďže vnútroštátne prostriedky nápravy už existujú, nariadenie sa nesnaží udeliť súdu iného členského štátu, teda dožiadaného členského štátu, právomoc nezohľadniť – a teda účinne zrušiť – rozsudok vydaný v členskom štáte pôvodu. Takáto právomoc nemusí ani existovať v rámci právneho systému členského štátu pôvodu v prípade, keď obidva rozsudky nadobudli právoplatnosť.
34.
V súvislosti s otázkou výkonu cudzích súdnych rozhodnutí je potrebné rozlišovať medzi uznávacím konaním – teda konaním o vyhlásení cudzieho rozhodnutia za vykonateľné – a skutočným následným výkonom cudzích rozsudkov. Prvé uvedené konanie sa snaží začleniť cudzí rozsudok do právneho poriadku dožiadaného členského štátu a v celom rozsahu sa riadi nariadením. Na druhej strane samotný skutočný výkon je upravený vnútroštátnym právom tohto členského štátu, a to v rozsahu, v akom táto oblasť nie je harmonizovaná právnymi predpismi EÚ. Účastník konania preto môže, pokiaľ ide o rozsudok vydaný v dožiadanom členskom štáte, spochybniť samotný výkon rovnakým spôsobom stanoveným vnútroštátnymi predpismi. ( 19 )
35.
Aby som to zhrnul, pokiaľ ide o cezhraničné spory v občianskych a obchodných veciach, nariadenie zavádza ucelený systém upravujúci medzinárodnú právomoc a uznávanie a výkon rozsudkov. Po prvé označuje príslušný súd. Po druhé bráni súdom, ktoré majú súčasne právomoc, aby pojednávali v tej istej veci, ako súd, ktorý ako prvý koná vo veci. Po tretie umožňuje, aby boli cudzie rozsudky uznané a vykonané rovnakým spôsobom, ako keby boli vydané dožiadaným členským štátom. Po štvrté stanovuje opravné prostriedky v prípade nezlučiteľných rozsudkov, keď takáto kolízia nemôže byť vyriešená na základe návrhu súkromnoprávneho účastníka konania.
36.
Na položenú otázku treba odpovedať na základe týchto všeobecných poznámok.
B – Je článok 34 ods. 4 nariadenia uplatniteľný na situácie, akou je situácia vo veci pred vnútroštátnym súdom?
37.
Španielska a rumunská vláda, rovnako ako aj Komisia bez toho, aby výslovne spochybnili prípustnosť návrhu na začatie prejudiciálneho konania, vyjadrili pochybnosti o tom, či prvý a druhý rozsudok sú vzájomne nezlučiteľné.
38.
Na tomto mieste by som zdôraznil, že v návrhu na začatie prejudiciálneho konania Bundesgerichtshof uvádza, že podľa jeho názoru sú sporné rozhodnutia nezlučiteľné a že prvý rozsudok je možné uznať v Nemecku. V konaní o prejudiciálnej otázke nie je vecou Súdneho dvora, aby spochybnil zhromaždenie a posúdenie skutkového stavu vnútroštátnym súdom, pretože to spadá do právomoci vnútroštátnych súdov. ( 20 ) Súdny dvor má preto odpovedať na položenú otázku na základe informácií poskytnutých vnútroštátnym súdom, bez ohľadu na vyjadrené pochybnosti. Ak by však Súdny dvor súhlasil s názorom vyjadreným uvedenými vládami a Komisiou, existovalo by tam riziko, že prejudiciálna otázka by sa mohla považovať za čisto hypotetickú.
39.
Zo zreteľom na tvrdenia predložené počas pojednávania však musím zdôrazniť, že rozhodnutia sa nemôžu považovať za zlučiteľné len preto, lebo prvý rozsudok, ktorým bola žaloba zamietnutá, nie je vykonateľný. Dôvody na odmietnutie uznania podľa článku 34 ods. 3 a 4 nariadenia, na ktoré odkazuje článok 45 ods. 1, nevyžadujú, aby boli obidva rozsudky vykonateľné, ak vyvolávajú právne následky, ktoré sa navzájom vylučujú. ( 21 )
40.
Pokiaľ ide o prejudiciálnu otázku, Súdny dvor doposiaľ nemal príležitosť vykladať článok 34 ods. 4 nariadenia ani vykladať príslušné ustanovenie v článku 27 ods. 5 Bruselského dohovoru. Aj napriek tomu je podľa mňa jasné, že súd nemôže odmietnuť vykonať rozsudok vydaný iným členským štátom z dôvodu, že toto rozhodnutie je nezlučiteľné s rozsudkom vydaným v tomto členskom štáte.
41.
Zastávam názor, že to vyplýva zo samotnej štruktúry ustanovení článku 34 ods. 4 nariadenia.
42.
Na základe všeobecnej definície uvedenej v článku 32 nariadenia treba pojem „rozsudok“ chápať ako „rozhodnutie súdu alebo tribunálu členského štátu“ iného než dotknutého členského štátu. Na základe tejto definície môže byť znenie článku 34 ods. 4 nariadenia rozšírené v tom zmysle, že „rozsudok [súdu alebo tribunálu členského štátu] sa neuzná..., ak je nezlučiteľný so skorším rozsudkom vydaným v inom členskom štáte alebo v treťom štáte“. Súhlasím preto so španielskou vládou a s Komisiou, že toto ustanovenie je potrebné chápať tak, že odkazuje na vzťah troch štátov. V dôsledku toho nie je možné podporiť alternatívne znenie navrhnuté spoločnosťou Salzgitter a nemeckou vládou, podľa ktorého „iný členský štát“ v článku 34 ods. 4 možno chápať v spojení s článkom 34 ods. 3 ako odkaz na iný členský štát než „členský štát, v ktorom sa žiada o uznanie“.
43.
Dôležitejšie je však, že – ako bolo uvedené vyššie – zo samého systému stanoveného nariadením vyplýva, že článok 34 ods. 4 nie je možné uplatniť na „vnútroštátnu kolíziu“.
44.
Nariadenie nezasahuje do procesnej autonómie členských štátov vrátane zásady res iudicata. Nemalo by sa vykladať v tom zmysle, že súd dožiadaného členského štátu môže nezohľadniť výkon cudzieho rozsudku, ktorý je v každom prípade napadnutý podľa vnútroštátnych predpisov ako údajne nezlučiteľný s predchádzajúcim rozsudkom rovnakého členského štátu. Preto sa teda článok 34 ods. 4 nariadenia uplatní len v tom rozsahu, v akom účastníci konania nie sú schopní – z dôvodu účasti viac než jedného súdu z rôznych členských štátov – napadnúť rozsudok na základe jeho nezlučiteľnosti s iným rozsudkom. Ako právny zástupca spoločnosti Salzgitter uznal vo svojej odpovedi na moju otázku na pojednávaní, Salzgitter mala dostatočnú príležitosť napadnúť druhý rozsudok v Rumunsku. Výklad článku 34 ods. 4 takým spôsobom, že zahŕňa „vnútroštátnu kolíziu“, by poskytol Salzgitter ďalšiu možnosť zrušiť druhý rozsudok obídením vnútroštátneho procesného práva. Okrem toho by to malo rovnaký účinok ako uznanie porušenia práva spoločnosti Salzgitter zabezpečiť si obhajobu podľa článku 34 ods. 2, názor, ktorý bol zamietnutý – správne – vnútroštátnym súdom.
45.
Ďalej nemôžem súhlasiť so spoločnosťou Salzgitter, že vylúčenie „vnútroštátnej kolízie“ z pôsobnosti článku 34 ods. 4 nariadenia by bolo problematické, pretože jeden rozsudok by musel mať prednosť pred druhým. Prístup, ktorý navrhujem, totiž znamená, že Bundesgerichtshof musí dať druhému rozsudku prednosť jednoducho preto, lebo ide o rozsudok, o ktorého výkon sa v prebiehajúcom konaní žiada. Ak by Súdny dvor prijal môj výklad, rozhodnutie, ktoré má prijať Bundesgerichtshof v tejto veci o zamietnutí odvolania spoločnosti Salzgitter, by predstavovalo „rozsudok“ v zmysle článku 32 nariadenia. Tento rozsudok by mal potom prednosť pred prvým rozsudkom podľa článku 34 ods. 3 nariadenia, pretože by išlo o spor medzi rovnakými účastníkmi konania, bez ohľadu na dátum jeho vydania. Samotný systém stanovený nariadením by tak vyžadoval, aby sa v danej veci dala prednosť druhému rozsudku.
46.
Mal by som dodať, že porovnateľné sekundárne právne predpisy v oblasti justičnej spolupráce v občianskych veciach, zdá sa, potvrdzujú môj názor, že dôvod odmietnutia uvedený v článku 34 ods. 4 nariadenia predpokladá vzťah troch štátov.
47.
Článok 21 ods. 1 nariadenia č. 805/2004 ( 22 ), článok 22 ods. 1 nariadenia č. 1896/2006 ( 23 ), ako aj článok 22 ods. 1 nariadenia č. 861/2007 ( 24 ) stanovujú, že výkon môže byť odmietnutý, pokiaľ ide o skoršie rozhodnutie vydané v ktoromkoľvek členskom štáte. Tieto dôvody odmietnutia sú však podmienené tým, že nezlučiteľnosť nebola a nemohla byť vznesená ako námietka v súdnom konaní v členskom štáte pôvodu. Zdá sa byť preto zrejmé, že dôvody odmietnutia podľa týchto ustanovení sa nevzťahujú na prípady, keď by nezlučiteľnosť mohla byť vyriešená vnútroštátne v členskom štáte pôvodu, tak ako je to v konaní pred vnútroštátnym súdom.
48.
Okrem toho ustanovenia ostatných právnych aktov ( 25 ) odkazujú rovnako ako nariadenie na „iný členský štát“ alebo na podobný výraz v tomto zmysle. Tieto ustanovenia teda nepoukazujú na iný prístup, aký je uvedený vyššie.
49.
Na záver nemôžem súhlasiť s názorom podporovaným nemeckou vládou a spoločnosťou Salzgitter, podľa ktorého by sa článok 34 ods. 4 nariadenia mohol uplatniť analogicky (nemecká vláda odkazuje na „výnimočné okolnosti“). Analogické uplatnenie právneho predpisu by predpokladalo existenciu právnej medzery. ( 26 ) Z dôvodov uvedených v úvodnej časti môjho posúdenia sa zdá, že daná záležitosť je v celom rozsahu upravená nariadením, pričom je na právnom poriadku každého členského štátu, aby vyriešil otázku „vnútroštátnej kolízie“. Nemôžem preto v tejto súvislosti konštatovať medzeru v nariadení.
50.
Z uvedených dôvodov zastávam názor, že článok 34 ods. 4 nariadenia sa neuplatňuje na situáciu, ktorá zahŕňa dva nezlučiteľné rozsudky z rovnakého členského štátu.
V – Návrh
51.
Vzhľadom na vyššie uvedené navrhujem, aby Súdny dvor na otázku položenú Bundesgerichtshof odpovedal takto:
Článok 34 ods. 4 nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach nezahŕňa odmietnutie vydať alebo zrušiť vyhlásenie o vykonateľnosti rozsudku iného členského štátu, ktorý je nezlučiteľný so skorším rozsudkom, s rovnakým predmetom sporu a medzi rovnakými účastníkmi konania, vydaným v tom istom členskom štáte ako rozsudok, ktorého vyhlásenie vykonateľnosti sa navrhuje.
( 1 ) Jazyk prednesu: angličtina.
( 2 ) Nariadenie Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (Ú. v. ES L 12, s. 1; Mim. vyd. 19/004, s. 42).
( 3 ) Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (Ú. v. EÚ L 351, s. 1).
( 4 ) Dohovor z 27. septembra 1968 o právomoci a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 304, 1978, s. 36), zmenený a doplnený neskoršími dohovormi o pristúpení nových členských štátov k tomuto dohovoru.
( 5 ) Rozsudok z 15. marca 2012, G (C‑292/10, bod 44 a citovaná judikatúra).
( 6 ) Pozri odôvodnenia 6 a 10 nariadenia.
( 7 ) Odôvodnenie 15 nariadenia.
( 8 ) Pozri v tomto zmysle článok 21 Bruselského dohovoru, rozsudok z 9. decembra 2003, Gasser (C-116/02, Zb. s. I-14693, body 41 a 42 a citovanú judikatúru).
( 9 ) Rozsudok z 13. októbra 2011, Prism Investments (C-139/10, Zb. s. I-9511, bod 31).
( 10 ) Pozri odôvodnenie 17 nariadenia.
( 11 ) Článok 38 ods. 1 nariadenia.
( 12 ) Pozri článok 34 ods. 1 nariadenia. V zmysle článku 45 sa dôvody odmietnutia stanovené v článku 34 uplatňujú tiež v odvolaní proti vyhláseniu vykonateľnosti.
( 13 ) Pozri napríklad rozsudok Súdneho dvora zo 4. februára 1988, Hoffmann/Krieg (145/86, s. 645).
( 14 ) Vo vzťahu k článku 34 ods. 1 nariadenia pozri rozsudok zo 6. septembra 2012, Trade Agency (C‑619/10, bod 48 a citovanú judikatúru).
( 15 ) Rozsudok Prism Investments (už citovaný, body 33 a 43).
( 16 ) Pozri v súvislosti s článkom 27 ods. 3 Bruselského dohovoru rozsudok Hoffmann, bod 21, a v súvislosti s článkom 34 ods. 2 nariadenia návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Kokott vo veci Trade Agency (už citovanej, bod 68). Pozri tiež správu o Dohovore z 27. septembra 1968 o súdnej právomoci a o výkone rozhodnutí v občianskych a obchodných veciach [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES C 59, 1979, s. 1), s. 45.
( 17 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok G (už citovaný, bod 44 a citovanú judikatúru).
( 18 ) Bundesgerichtshof odkazuje v tejto súvislosti na § 580 ods. 7 písm. a) nemeckého občianskeho súdneho poriadku, ktorý stanovuje opravný prostriedok proti nezlučiteľným rozhodnutiam (pri dodržaní lehoty stanovenej v § 586 ods. 1), a na zodpovedajúce ustanovenie v článku 322 ods. 1 bode 7 rumunského občianskeho súdneho poriadku, na ktoré sa uplatňuje podobná lehota na základe článku 324 ods. 1.
( 19 ) Pozri rozsudok Prism Investments (už citovaný, bod 40).
( 20 ) Pozri najmä rozsudok z 11. septembra 2008, Eckelkamp a i. (C-11/07, Zb. s. I-6845, body 27 a 32).
( 21 ) Odkazujem napríklad na rozsudok zo 6. júna 2002, Italian Leather (C-80/00, Zb. s. I-4995). V uvedenej veci ani rozsudok Landgericht Koblenz (Krajský súd v Koblenzi, Nemecko) zo 17. novembra 1998, ktorým sa zamietol návrh na predbežné opatrenie, nebol vykonateľný na rozdiel od uznesenia Tribunale di Bari (prvostupňový súd v Bari, Taliansko) z 28. decembra 1998, ktorým sa tomuto návrhu vyhovelo.
( 22 ) Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 805/2004 z 21. apríla 2004, ktorým sa vytvára európsky exekučný titul pre nesporné nároky (Ú. v. EÚ L 143, s. 15; Mim. vyd. 19/007, s. 38).
( 23 ) Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1896/2006 z 12. decembra 2006, ktorým sa zavádza európske konanie o platobnom rozkaze (Ú. v. EÚ L 399, s. 1).
( 24 ) Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007 z 11. júla 2007, ktorým sa ustanovuje Európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu (Ú. v. EÚ L 199, s. 1).
( 25 ) V tomto zmysle odkazujem na:
i)
článok 22 písm. d) a článok 23 písm. f) nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000 (Ú. v. EÚ L 338, s. 1; Mim. vyd. 19/006, s. 243);
ii)
článok 24 písm. d) nariadenia Rady (ES) č. 4/2009 z 18. decembra 2008 o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone rozhodnutí a o spolupráci vo veciach vyživovacej povinnosti (Ú. v. EÚ L 7, s. 1);
iii)
článok 40 písm. d) nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 650/2012 zo 4. júla 2012 o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone rozhodnutí a prijatí a výkone verejných listín v dedičských veciach a o zavedení európskeho osvedčenia o dedičstve (Ú. v. EÚ L 201, s. 107);
iv)
článok 45 ods. 1 písm. c) a d) nariadenia (ES) č. 1215/2012;
v)
článok 34 ods. 4 Dohovoru z 30. októbra 2007 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach, podpísaný v Lugane (Ú. v. ES L 339, s. 3) (Dohovor používa pojem „druhý štát viazaný týmto dohovorom“); a
vi)
článok 9 písm. g) Haagskeho dohovoru o dohodách o voľbe súdu uzatvoreného 30. júna 2005, ktorého znenie je dostupné na adrese ), používa pojem „iný štát“.
( 26 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. decembra 1985, Krohn/BALM (165/84, Zb. s. 3997, body 13 a 14).
Full & Egal Universal Law Academy