NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
NILS WAHL
prednesené 26. septembra 2013 ( 1 )
Vec C‑361/12
Carmela Carratù
proti
Poste Italiane SpA
[návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný Tribunale di Napoli (Taliansko)]
„Sociálna politika — Smernica 1999/70/ES — Rámcová dohoda o práci na dobu určitú, ktorú uzavreli ETUC, UNICE a CEEP — Doložka 4 — Pracovnoprávne podmienky — Náhrada za protiprávne začlenenie doložky o práci na dobu určitú do pracovnej zmluvy — Rovnosť zaobchádzania — Pojem ‚zosobnenie štátu‘“
1.
Siedmimi rôznymi otázkami sa Tribunale di Napoli (Okresný súd v Neapole) (Taliansko) pýta Súdneho dvora, či je talianske právo v súlade s viacerými všeobecnými zásadami práva Európskej únie (ďalej len „EÚ“), ako napríklad so zásadou rovnosti prostriedkov obrany v súdnom konaní, a s osobitnými pravidlami uplatniteľnými na pracovné zmluvy na dobu určitú, ako napríklad so zákazom diskriminácie, ktorý vyjadruje v konkrétnych pravidlách týkajúcich sa týchto zmlúv všeobecnú zásadu nediskriminácie platnú v práve EÚ.
2.
Nie je to po prvý raz – a nebude to ani naposledy –, čo sa spor týkajúci sa tak spoločnosti Poste Italiane SpA (ďalej len „Poste Italiane“), ako aj smernice 1999/70/ES ( 2 ) dostáva pred Súdny dvor ( 3 ). Na súdoch bolo podaných mnoho žalôb proti spoločnosti Poste Italiane. ( 4 ) Podobné žaloby týkajúce sa okrem iného výkladu smernice 1999/70 boli podané aj proti talianskym ministerstvám a orgánom miestnej správy. ( 5 )
3.
Vnútroštátny súd už rozhodol, že Poste Italiane protiprávne zamestnávala žalobkyňu v konaní vo veci samej – pani Carratù – na základe zmluvy na dobu určitú. Tento súd teraz žiada o usmernenie, pokiaľ ide o výšku náhrady, na ktorú má žalobkyňa nárok. V tejto súvislosti sa pýta, či zásada nediskriminácie tak, ako je stanovená v smernici 1999/70, vyžaduje, aby nárok na túto náhradu vznikal až do dňa, keď vnútroštátny súd vydá svoje konečné rozhodnutie. ( 6 )
4.
Z dôvodov, ktoré uvediem nižšie, sa domnievam, že za týchto okolností protiprávne uzavretie zmluvy na dobu určitú nie je porovnateľné s protiprávnym prepustením podľa zmluvy na dobu neurčitú. Situáciu, o ktorú ide v konaní vo veci samej, teda nemožno vykladať ako prípad diskriminácie.
I – Právny rámec
A – Právne predpisy EÚ
5.
Smernicou 1999/70 sa do práva EÚ začleňuje rámcová dohoda o práci na dobu určitú, ktorú uzavreli ETUC, UNICE a CEEP (ďalej len „rámcová dohoda“). ( 7 ) Samotná rámcová dohoda sa nachádza v prílohe smernice 1999/70.
6.
Doložka 4 rámcovej dohody, ktorá upravuje zásadu nediskriminácie, stanovuje:
„1.
Pokiaľ ide o pracovnoprávne podmienky, pracovníci na dobu určitú nesmú byť voči porovnateľným stálym pracovníkom znevýhodňovaní len preto, že majú uzavretú pracovnú zmluvu alebo pracovnoprávny vzťah na dobu určitú, pokiaľ na odlišné zaobchádzanie neexistujú objektívne dôvody.
2.
V prípade potreby sa uplatňuje zásada pro rata temporis.
3.
Opatrenia na uplatňovanie tohto článku [tejto doložky – neoficiálny preklad] určia členské štáty po porade so sociálnymi partnermi a/alebo sociálni partneri so zreteľom na právo spoločenstva a vnútroštátne právo, kolektívne dohody a zaužívané postupy.
…“
B – Talianske právne predpisy
1. Zákon č. 604/1966
7.
Zákon č. 604 z 15. júla 1966 ( 8 ) (ďalej len „zákon 604/1966“) stanovuje všeobecné pravidlá vzťahujúce sa na prípady individuálneho prepúšťania. Článok 8 tohto zákona v podstate stanovuje, že ak bol zamestnanec protiprávne prepustený, zamestnávateľ ho musí do troch dní opätovne zamestnať, inak mu musí poskytnúť náhradu, ktorej výška sa má vypočítať na základe počtu zamestnancov, veľkosti podniku a počtu rokov, ktoré daný zamestnanec odpracoval, a rovná sa dvaapolnásobku až šesťnásobku mesačnej mzdy. Maximálnu hranicu tejto náhrady možno zvýšiť až na desaťnásobok mesačnej mzdy, ak zamestnanec odpracoval viac ako 10 rokov, a až na štrnásťnásobok mesačnej mzdy, ak zamestnanec odpracoval viac ako 20 rokov a podnik zamestnáva viac ako 15 zamestnancov.
2. Zákon č. 300/1970
8.
Zákon č. 300 z 20. mája 1970 ( 9 ) (ďalej len „zákon č. 300/1970“) stanovuje niektoré pravidlá týkajúce sa ochrany slobody a dôstojnosti pracovníkov, slobody združovania a pôsobenia odborov na pracovisku, ako aj pravidlá týkajúce sa zamestnávania.
9.
Článok 18 zákona č. 300/1970, predtým nazvaný „Opätovné zamestnanie na pracovisku“ stanovuje osobitné pravidlá, ktoré sa majú uplatniť v prípade protiprávneho prepustenia, ako aj pravidlá výpočtu prípadnej náhrady, na ktorú má zamestnanec v tejto súvislosti nárok. V relevantnom čase zákon č. 300/1970 stanovoval, že ak je na pracovisku zamestnaných viac ako 15 osôb (v prípade poľnohospodárskeho podniku päť zamestnancov), zamestnávateľ má opätovne zamestnať prepusteného zamestnanca, ak sa rozhodlo, že prepustenie je protiprávne podľa zákona č. 604/1966. V prípade opätovného zamestnania sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada vo výške celej mzdy (vrátane platby príspevkov sociálneho zabezpečenia) odo dňa prepustenia až do dňa skutočného opätovného zamestnania, no najmenej vo výške piatich celých mesačných miezd. Napokon, bez toho, aby bol dotknutý nárok na náhradu za obdobie, ktoré medzitým uplynie, sa zamestnanec mohol vzdať nároku na opätovné zamestnanie, a to za dodatočnú náhradu vo výške pätnástich celých mesačných miezd.
3. Legislatívny dekrét č. 368/2001
10.
Legislatívnym dekrétom č. 368 zo 6. septembra 2001 ( 10 ) (ďalej len „legislatívny dekrét č. 368/2001“) bola smernica 1999/70 prebratá do talianskeho právneho poriadku.
11.
Podľa článku 1 ods. 1 legislatívneho dekrétu č. 368/2001 môže byť v pracovnej zmluve stanovený deň, v ktorý sa má pracovný pomer skončiť z technických, výrobných alebo organizačných dôvodov alebo na účely zastupovania konkrétneho zamestnanca. Podľa článku 1 ods. 2 je však takáto doložka o práci na dobu určitú neúčinná, pokiaľ nie je priamo alebo nepriamo zaznamenaná v písomnom dokumente, v ktorom sú uvedené dôvody v tomto konkrétnom prípade, ktoré musia patriť do kategórií uvedených v článku 1 ods. 1. Napokon, článok 1 ods. 3 stanovuje, že zamestnávateľ má zaslať zamestnancovi kópiu tohto písomného dokumentu do piatich pracovných dní odo dňa nástupu zamestnanca do práce.
4. Zákon č. 183/2010
12.
Zákonom č. 183 zo 4. novembra 2010 (ďalej len „zákon č. 183/2010“) ( 11 ) sa prenášajú na taliansku vládu niektoré právomoci v oblasti pracovného práva a nahrádzajú sa ním viaceré predtým platné predpisy. Článok 32 tohto zákona sa týka zákonných lehôt a pravidiel vzťahujúcich sa na pracovný pomer na dobu určitú.
13.
Článok 32 ods. 1 zákona č. 183/2010, ktorým bol nahradený článok 6 ods. 1 a 2 zákona č. 604/1966, stanovuje, že prepustenie sa musí napadnúť v prekluzívnej lehote šesťdesiat dní od doručenia písomného oznámenia o prepustení (alebo písomného oznámenia dôvodov prepustenia, ak sa zasiela samostatne). Okrem toho do 270 dní od takého napadnutia, ktoré sa môže uskutočniť akýmkoľvek úkonom v písomnej forme, ktorým zamestnanec prejaví svoju vôľu, sa musí podať žaloba na príslušnom súde pre pracovnoprávne veci.
14.
Článok 32 ods. 2 zákona č. 183/2010 rozširuje pôsobnosť článku 32 ods. 1 na všetky prípady protiprávneho prepustenia. Podľa článku 32 ods. 3 tohto zákona sa má článok 32 ods. 1 navyše uplatniť okrem iného aj na žaloby o určenie, že doložka o práci na dobu určitú začlenená do pracovnej zmluvy je neplatná podľa článku 1 legislatívneho dekrétu č. 368/2001. Okrem toho citované ustanovenie stanovuje, že 270-dňová lehota začína plynúť skončením platnosti zmluvy.
15.
V čase podania návrhu na začatie prejudiciálneho konania článok 32 ods. 5 zákona č. 183/2010 osobitne stanovoval, že ak sa zmluva na dobu určitú zmení na zmluvu na dobu neurčitú, zamestnávateľ musí vyplatiť zamestnancovi náhradu na základe kritérií stanovených v článku 8 zákona č. 604/1966 vo výške dvaapolnásobku až dvanásťnásobku mesačnej mzdy. Okrem toho sa podľa článku 32 ods. 7 zákona č. 183/2010 toto ustanovenie má vzťahovať na všetky konania, vrátane konaní prebiehajúcich ku dňu nadobudnutia účinnosti tohto zákona. V prípade takých konaní však súd môže v prípade potreby umožniť účastníkom konania, aby v stanovenej lehote doplnili svoje písomné podania.
II – Skutkový stav, konanie a prejudiciálne otázky
16.
Poste Italiane prijala pani Carratù na pracovné miesto v kampánskom poštovom mechanizačnom stredisku v Neapole. Podľa pracovnej zmluvy jej pracovný pomer mal trvať od 4. júna 2004 do 15. septembra 2004. Pani Carratù dostala rovnopis zmluvy podpísanej oboma účastníkmi zmluvy až 15. júna 2004.
17.
V zmluve bolo s odkazom na článok 1 legislatívneho dekrétu č. 368/2001 stanovené, že jej obmedzené trvanie je odôvodnené dôvodmi týkajúcimi sa zastupovania zamestnancov a konkrétne potrebou zastupovať zamestnanca kampánskeho strediska od 1. júna 2004 do 15. septembra 2004. V zmluve bolo ďalej uvedené, že jej účastníci sa dohodli, že pracovný pomer zanikne ešte pred 15. septembrom 2004, ak uvedený zamestnanec opätovne nastúpi do práce, v dôsledku čoho už nebude potrebné zastupovať ho.
18.
Dňa 21. septembra 2004 pani Carratù zaslala spoločnosti Poste Italiane doporučený list, v ktorom uviedla, že má záujem ďalej pracovať pre túto spoločnosť. Poste Italiane dostala tento list 11. októbra 2004.
19.
Zo spisu predloženého Súdnemu dvoru vyplýva, že pani Carratù podala 23. septembra 2008 na vnútroštátnom súde žalobu proti spoločnosti Poste Italiane. Vo svojej žalobe tvrdila, že neexistujú zákonné dôvody na obmedzenie trvania jej pracovného pomeru. Preto navrhla, aby súd: a) určil, že doložka o práci na dobu určitú je protiprávna, b) určil, že pracovný pomer medzi spoločnosťou Poste Italiane a ňou je pracovným pomerom na dobu neurčitú, a c) uložil spoločnosti Poste Italiane povinnosť opätovne ju zamestnať a vyplatiť jej odmenu, na ktorú jej vznikol medzičasom nárok (ďalej len „sporná náhrada“).
20.
Čiastočným rozsudkom z 25. januára 2012 vnútroštátny súd rozhodol, že doložka o práci na dobu určitú je protiprávna, a určil, že 4. júna 2004 vznikol pracovný pomer na dobu neurčitú. ( 12 )
21.
V konaní pred vnútroštátnym súdom sa má ešte rozhodnúť o výške náhrady, na ktorú má pani Carratù nárok. Vzhľadom na nadobudnutie účinnosti zákona č. 183/2010 a vzhľadom na svoje pochybnosti o zlučiteľnosti viacerých ustanovení vnútroštátnych predpisov s doložkou 4 rámcovej dohody, ako aj s viacerými všeobecnými zásadami práva EÚ Tribunale di Napoli rozhodol o prerušení konania a uznesením z 13. júna 2012 položil Súdnemu dvoru týchto sedem otázok:
„1.
Je ustanovenie vnútroštátneho práva, ktorým sa vykonáva [smernica 1999/70] takým spôsobom, že v prípade protiprávneho prerušenia vykonávania pracovnej zmluvy na základe neplatného ustanovenia o trvaní zmluvy stanovuje rozdielne a výrazne nevýhodnejšie hospodárske dôsledky ako v prípadoch protiprávneho prerušenia vykonávania zmluvy uzavretej podľa všeobecného súkromného práva na základe neplatného ustanovenia o trvaní takejto zmluvy, v rozpore so zásadou ekvivalencie?
2.
Je skutočnosť, že účinnosť sankcie zvýhodňuje zamestnávateľa porušujúceho zákon na úkor zamestnanca, ktorého zamestnávateľ predmetným porušením zákona poškodil, s tým, že doba trvania súdneho konania, a to aj tá štandardná, priamo poškodzuje pracovníka v prospech zamestnávateľa a reštitučná účinnosť konania sa znižuje pomerne s rastúcou dĺžkou konania, až takmer zanikne, v súlade s [právom EÚ] v príslušnom rozsahu jeho pôsobnosti?
3.
Je skutočnosť, v rozsahu pôsobnosti [práva EÚ] podľa článku 51 [Charty základných práv Európskej únie], že doba trvania súdneho konania, a to aj tá štandardná, priamo poškodzuje pracovníka v prospech zamestnávateľa a reštitučná účinnosť konania sa znižuje pomerne s rastúcou dĺžkou konania, až takmer zanikne, v súlade s článkom 47 [tejto] Charty a článkom 6 [Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd]?
4.
Zahŕňa pojem [‚]pracovnoprávne podmienky[‘] podľa doložky 4 smernice [1999/70/ES], pri zohľadnení vysvetlenia podľa článku 3 ods. 1 písm. c) smernice 2000/78/ES[ ( 13 ) ] a článku 14 ods. 1 písm. c) smernice 2006/54/ES[ ( 14 ) ], aj dôsledky protiprávneho prerušenia pracovného pomeru?
5.
V prípade kladnej odpovede na [štvrtú] otázku, je rozdiel medzi dôsledkami, ktoré taliansky právny poriadok bežne stanovuje pri protiprávnom prerušení pracovného pomeru na dobu neurčitú a pracovného pomeru na dobu určitú, možné odôvodniť vzhľadom na doložku 4 [smernice 1999/70]?
6.
Majú sa všeobecné zásady platného [práva EÚ] týkajúce sa právnej istoty, ochrany legitímnej dôvery, rovnosti prostriedkov obrany v konaní, účinnej súdnej ochrany, práva na prejednanie veci nezávislým súdom a všeobecne práva na spravodlivé súdne konanie zaručené článkom 6 ods. 2 [EÚ] (v znení článku 1 ods. 8 Lisabonskej zmluvy a na ktorý sa odvolával článok 46 [EÚ]) – v spojení s článkom 6 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd… a s článkami 46, 47 a 52 ods. 3 Charty… vykladať v tom zmysle, že bránia tomu, aby Talianska republika po uplynutí dlhšieho časového obdobia (9 rokov) prijala také ustanovenie, akým je článok 32 ods. 7 zákona č. 183/10, ktoré mení dôsledky už prebiehajúcich súdnych konaní s tým dôsledkom, že priamo poškodzuje pracovníka v prospech zamestnávateľa a že reštitučná účinnosť konania sa znižuje pomerne s rastúcou dĺžkou konania, až takmer zanikne?
7.
V prípade, že Súdny dvor neuzná, že uvedené zásady sú horizontálne a všeobecne uplatniteľné základné zásady právneho poriadku [EÚ], a teda rozhodne, že ustanovenie, akým je článok 32 ods. 5 a 7 zákona č. 183/10, je v rozpore len s povinnosťami vyplývajúcimi zo [smernice 1999/70] a z [Charty základných práv], má sa spoločnosť, akou je žalovaná, ktorá má vlastnosti uvedené v [návrhu na začatie prejudiciálneho konania], považovať za štátnu organizáciu na účely priameho vertikálneho uplatnenia [práva EÚ], najmä doložky 4 [smernice 1999/70] a [Charty základných práv]?“
22.
Písomné pripomienky predložila Poste Italiane, talianska a poľská vláda a Komisia. Na pojednávaní 5. júna 2013 predložila ústne pripomienky pani Carratù, Poste Italiane, talianska vláda a Komisia.
III – Analýza
A – Úvodné poznámky
23.
V prejednávanej veci vnútroštátny súd kladie sedem otázok týkajúcich sa širokej škály problémov. Prvá otázka sa v podstate týka zlučiteľnosti pravidiel stanovených vnútroštátnym právom na nápravu na jednej strane doložiek o práci na dobu určitú, ktoré sú protiprávne podľa smernice 1999/70, a na druhej strane doložiek, ktoré sú protiprávne podľa všeobecného zmluvného práva, so zásadou ekvivalencie. Hoci druhá otázka a tretia otázka sú sformulované trochu odlišne, obe tieto otázky sa v konečnom dôsledku týkajú zlučiteľnosti sporných vnútroštátnych predpisov so zásadou efektivity vzhľadom na to, že dĺžka konania môže ovplyvniť náhradu poskytnutú pracovníkovi. Štvrtá otázka a piata otázka sa týkajú výkladu a uplatňovania doložky 4 rámcovej dohody. Šiesta otázka sa v podstate týka súladu predpisov prijatých vnútroštátnym zákonodarcom, ktoré ovplyvňujú prebiehajúce konanie v tom zmysle, že zvýhodňujú verejnoprávneho účastníka tohto konania, s viacerými základnými zásadami práva EÚ. Napokon, siedma otázka sa týka priamej uplatniteľnosti smernice 1999/70 na subjekt, akým je Poste Italiane.
24.
Domnievam sa, že väčšina položených otázok je nejednoznačná a nekoherentná. Preto sa zameriam na dve otázky, ktoré podľa môjho názoru môžu vyvolávať nové právne otázky, ktoré sú dostatočne jasné, a to na štvrtú a piatu otázku. Keďže odpovede na tieto otázky pomôžu zodpovedať ostatné otázky, považujem za užitočné začať hmotnoprávnu časť svojej analýzy týmito dvoma otázkami.
25.
Na úvod by som chcel tiež zdôrazniť, že návrh na začatie prejudiciálneho konania neobsahuje jasný opis vnútroštátneho právneho rámca. Okrem toho, že tento návrh do veľkej miery odkazuje na rôzne ustanovenia vnútroštátneho práva bez jasného uvedenia ich významu alebo vzájomného vzťahu, tiež obsahuje veľké množstvo odkazov na judikatúru vyšších vnútroštátnych súdov, s ktorou vnútroštátny súd zrejme nesúhlasí, čím zahmlieva otázky práva EÚ, o ktorých má Súdny dvor rozhodnúť. V tomto zmysle má návrh na začatie prejudiciálneho konania určité nedostatky.
26.
Okrem toho Poste Italiane a talianska vláda rázne spochybňujú opis právnej úpravy týkajúcej sa pracovníkov na dobu určitú v Taliansku, ktorý možno vyvodiť z návrhu na začatie prejudiciálneho konania. Pojednávanie žiaľ veľmi neprispelo k objasneniu sporných otázok, konkrétne predpisov uplatniteľných pred prijatím zákona č. 183/2010 a po jeho prijatí. ( 15 )
27.
Úlohou Súdneho dvora v prejudiciálnom konaní však nie je rozhodovať spory týkajúce sa správneho výkladu vnútroštátneho práva. Súdnemu dvoru tiež neprináleží zosúlaďovať rôzne prúdy vnútroštátnej judikatúry. Problematikou, na ktorú sa Súdny dvor môže a má zamerať na účely konania vo veci samej, je teda odpoveď na štvrtú a piatu otázku.
28.
V nasledujúcich bodoch sa budem najprv venovať námietke spoločnosti Poste Italiane týkajúcej sa neprípustnosti otázok a potom obmedzím rozsah svojej analýzy tak, že sa zameriam na otázku, od ktorej závisí celá vec, teda na otázku, či talianske právo neodôvodnene diskriminuje pracovníkov na dobu určitú, ako napríklad pani Carratù.
B – Prípustnosť
29.
Poste Italiane tvrdí, že všetky položené otázky sú neprípustné. Uvádza, že zákon č. 183/2010 nebol prijatý s cieľom prebrať smernicu 1999/70 a že tieto právne nástroje majú navyše odlišný cieľ a účel. Tvrdí, že prejednávaná vec preto nespadá do pôsobnosti práva EÚ.
30.
Teraz sa budem stručne zaoberať týmto tvrdením, pričom konkrétne otázky neprípustnosti preskúmam vždy, keď vzniknú v priebehu mojej analýzy jednotlivých otázok.
31.
V prejudiciálnom konaní platí prezumpcia relevantnosti položených otázok. Vzhľadom na zásadu súdnej spolupráce, na ktorej je článok 267 ZFEÚ založený, Súdny dvor odmietne odpovedať na takéto otázky len v niektorých osobitných situáciách. ( 16 )
32.
Prejednávaná vec sa týka výkladu rámcovej dohody v kontexte súdneho sporu medzi pani Carratù, ktorá bola zamestnaná na základe protiprávnej zmluvy na dobu určitú, a jej zamestnávateľom, spoločnosťou Poste Italiane. Nie je vôbec zrejmé, či požadovaný výklad práva EÚ nejako súvisí so skutkovými okolnosťami alebo účelom konania vo veci samej. Predmetný spor podľa všetkého nie je ani hypotetický. ( 17 )
33.
Ak vnútroštátny súd požiada Súdny dvor, aby podal výklad práva EÚ, ako to je v prípade štvrtej a piatej otázky, takýto návrh na začatie prejudiciálneho konania je v zásade prípustný. ( 18 ) Údajná neuplatniteľnosť ustanovenia práva EÚ – akým je doložka 4 rámcovej dohody – na vec prejednávanú vnútroštátnym súdom je otázkou, ktorá sa netýka prípustnosti, ale skôr veci samej. ( 19 ) Okrem toho na otázku prípustnosti nemá vplyv, či bolo účelom zákona č. 183/2010 prebrať smernicu 1999/70.
34.
Na základe toho sa teraz budem zaoberať položenými otázkami.
C – Štvrtá otázka: Pojem „pracovnoprávne podmienky“
35.
Štvrtou otázkou sa vnútroštátny súd pýta, či pojem „pracovnoprávne podmienky“ uvedený v doložke 4 rámcovej dohody zahŕňa „dôsledky protiprávneho prerušenia pracovného pomeru“. Túto otázku chápem tak, že sa týka toho, či náhrada, o akú ide v prejednávanej veci, spadá pod pojem „pracovnoprávne podmienky“ uvedený v doložke 4 rámcovej dohody.
36.
Podľa môjho názoru treba na túto otázku odpovedať kladne.
37.
Smernica 1999/70 nevymedzuje pojem „pracovnoprávne podmienky“ tak, ako je použitý v doložke 4 rámcovej dohody. Súdny dvor však už mal príležitosť vyložiť tento pojem.
38.
Vo veci Del Cerro Alonso ( 20 ) bola Súdnemu dvoru položená otázka, či sa má vychádzať z toho, že tento pojem zahŕňa odmeny za počet odpracovaných rokov (konkrétne trojročné odmeny). Súdny dvor odpovedal na túto otázku kladne, pričom rozhodol, že „časti odmeny“ spadajú pod pojem „pracovnoprávne podmienky“ uvedený v doložke 4 bode 1 rámcovej dohody. ( 21 )
39.
Vo veci Impact ( 22 ), ktorá sa týkala otázky, či odmena a dôchodkové zabezpečenie spadajú pod pojem „pracovnoprávne podmienky“ uvedený v doložke 4 rámcovej dohody, Súdny dvor potvrdil a rozpracoval tento názor. V súvislosti s odmenou uviedol, že „pri určovaní častí tvoriacich odmenu, ako aj úrovne týchto častí musia príslušné vnútroštátne orgány uplatniť na pracovníkov na dobu určitú zásadu nediskriminácie, ako je zakotvená v doložke 4 rámcovej dohody“. ( 23 ) Pokiaľ ide o dôchodkové zabezpečenie, Súdny dvor ďalej s odkazom na článok 157 ZFEÚ konštatoval, že „do pojmu ‚pracovnoprávne podmienky‘ v zmysle doložky 4 bodu 1 rámcovej dohody patria dôchodkové zabezpečenia, ktoré závisia na pracovnoprávnom vzťahu medzi zamestnancom a zamestnávateľom, s výnimkou zákonných dôchodkových dávok sociálneho zabezpečenia, ktoré skôr závisia od sociálnych hľadísk ako od takéhoto pracovnoprávneho vzťahu“. ( 24 )
40.
Súdny dvor tiež vyložil podobne formulovanú doložku 4 rámcovej dohody o práci na kratší pracovný čas pripojenej k smernici 97/81/ES ( 25 ). Vo veci Bruno a i. ( 26 ) sa Súdny dvor zaoberal otázkou, či je nárok na starobný dôchodok súčasťou „podmienok zamestnania“ pracovníkov na kratší pracovný čas podľa doložky 4 tejto rámcovej dohody týkajúcej sa nediskriminácie. Súdny dvor v súvislosti s otázkou dôchodkov poukázal na judikatúru týkajúcu sa článku 157 ZFEÚ a – hoci zopakoval podmienky, na základe ktorých sa dôchodky považujú za „odmenu“ na účely tohto ustanovenia – analogicky uplatnil tieto podmienky na doložku 4 rámcovej dohody o práci na kratší pracovný čas. Podľa Súdneho dvora bolo rozhodujúce kritérium „založené na zistení, že starobný dôchodok sa pracovníkovi vypláca na základe pracovného vzťahu, ktorý ho spája s jeho bývalým zamestnávateľom, teda kritérium zamestnania“. ( 27 )
41.
Podľa môjho názoru táto argumentácia platí aj pre doložku 4 rámcovej dohody o práci na dobu určitú, ktorá je veľmi podobná rámcovej dohode o práci na kratší pracovný čas. Odhliadnuc od toho, že oba rozsudky vychádzajú z toho istého prameňa, ktorým je judikatúra Súdneho dvora týkajúca sa článku 157 ZFEÚ, totiž Súdny dvor vo veci Bruno a i. analogicky poukázal na vec Impact na základe podobnosti týchto dvoch rámcových dohôd. ( 28 )
42.
Na tomto mieste by som chcel dodať, že zákonná povaha dávky môže spôsobiť, že táto dávka nebude predstavovať „pracovnoprávne podmienky“. Z vyššie uvedenej judikatúry totiž celkom jasne vyplýva, že dôchodky vyplácané na základe zákonných systémov sociálneho zabezpečenia, ktoré nie sú založené na existencii pracovného pomeru, ale skôr na sociálnych hľadiskách, nespadajú pod pojem „pracovnoprávne podmienky“. Nevidím dôvod, pre ktorý by sa táto argumentácia nemohla uplatniť na všetky druhy zákonných dávok. Ak by sa však zákonná dávka týkala len konkrétnej kategórie pracovníkov, ak by priamo súvisela s počtom odpracovaných rokov a ak by sa jej výška vypočítavala na základe posledného platu, potom by táto dávka vždy predstavovala „pracovnoprávnu podmienku“, lebo pracovný pomer by prevažoval nad sociálnou povahou príslušných právnych predpisov. ( 29 )
43.
V konečnom dôsledku je rozhodujúcim kritériom na posúdenie, či určité opatrenie patrí medzi „pracovnoprávne podmienky“ na účely doložky 4 rámcovej dohody o práci na dobu určitú, kritérium zamestnania. V tejto súvislosti Súdny dvor rozhodol, že pod tejto pojem spadajú časti tvoriace odmenu, úroveň týchto častí, ako aj dôchodky.
44.
V prejednávanej veci sa sporná náhrada poskytuje podľa talianskeho práva na základe pracovného pomeru medzi pracovníkom na dobu určitú a bývalým zamestnávateľom. Účelom tejto náhrady je najmä poskytnúť pracovníkovi to, čo by zarobil, ak by do jeho pracovnej zmluvy nebola protiprávne začlenená doložka o práci na dobu určitú. Táto náhrada preto predstavuje určitú formu dodatočnej odmeny, ktorá spĺňa kritérium zamestnania uvedené v predchádzajúcom bode, a preto je „pracovnoprávnou podmienkou“.
45.
Chcel by som poznamenať, že tento názor potvrdzuje judikatúra týkajúca sa pojmu „odmena“ podľa článku 157 ZFEÚ. Podľa tejto judikatúry náhrada, ktorú poskytuje zamestnávateľ zamestnancovi pri skončení jeho pracovného pomeru, je určitou formou dodatočnej „odmeny“, na ktorú má pracovník nárok na základe svojho zamestnania, ale ktorá sa mu vypláca pri skončení pracovného pomeru tak, aby sa mohol prispôsobiť novým okolnostiam vyplývajúcim z tohto skončenia. ( 30 ) Okrem toho náhrada poskytnutá zamestnancovi za protiprávne prepustenie, ktorá sa skladá zo základnej náhrady a doplnkovej náhrady, má najmä poskytnúť zamestnancovi to, čo by zarobil, ak by zamestnávateľ protiprávne neskončil pracovný pomer. ( 31 ) Táto judikatúra je relevantná, lebo jedným z cieľov rámcovej dohody je prispieť k zvýšeniu rovnosti príležitostí žien a mužov vzhľadom na to, že viac ako 50 % pracovníkov na dobu určitú v EÚ sú ženy. ( 32 )
46.
Na základe toho pojem „pracovnoprávne podmienky“ uvedený v doložke 4 bode 1 rámcovej dohody zahŕňa náhradu z dôvodu protiprávneho skončenia pracovného pomeru, vrátane spornej náhrady.
D – Piata otázka: Existencia neodôvodneného rozdielneho zaobchádzania
1. Všeobecné poznámky
47.
Piatou otázkou sa vnútroštátny súd pýta, či „je rozdiel medzi dôsledkami, ktoré taliansky právny poriadok bežne stanovuje pri protiprávnom prerušení pracovného pomeru na dobu neurčitú a pracovného pomeru na dobu určitú, možné odôvodniť vzhľadom na doložku 4“ rámcovej dohody.
48.
Znenie piatej otázky teda predpokladá, že existuje „rozdiel“ a že tento rozdiel predstavuje na prvý pohľad diskrimináciu podľa doložky 4 rámcovej dohody. Vnútroštátny súd sa totiž pýta len to, či je možné odôvodniť takéto rozdielne zaobchádzanie vzhľadom na doložku 4.
49.
K tomuto rozdielu v zaobchádzaní zrejme dochádza vzhľadom na to, že článok 32 ods. 7 zákona č. 183/2010 nepriznáva pracovníkom na dobu určitú v podnikoch, ktoré zamestnávajú viac ako 15 zamestnancov, nárok na rovnaké zaobchádzanie ako porovnateľným stálym pracovníkom podľa článku 18 zákona č. 300/1970. Podľa článku 32 ods. 5 zákona č. 183/2010 môže totiž pani Carratù dostať najviac dvanásťnásobok mesačnej mzdy a prípadne len dvaapolnásobok mesačnej mzdy. Vnútroštátny súd však zastáva názor, že podľa zákona č. 300/1970 by mohla žiadať náhradu odo dňa, keď napadla platnosť doložky o práci na dobu určitú, teda mala by nárok na viac ako osemnásobok celej ročnej mzdy. ( 33 )
50.
Predpoklad, na ktorom sú zrejme založené otázky vnútroštátneho súdu, nemožno považovať bez ďalšieho za preukázaný. Najprv je potrebné posúdiť, či protiprávne prepustenie skutočne možno prirovnať k protiprávnemu začleneniu doložky o práci na dobu určitú do pracovnej zmluvy. Ako som uviedol vyššie, podľa môjho názoru to nie je možné.
51.
V nasledujúcich bodoch – skôr než sa vrátim k otázke údajnej diskriminácie – uvediem niekoľko všeobecných poznámok k ustanoveniu o nediskriminácii obsiahnutému v doložke 4 rámcovej dohody.
52.
Zásada nediskriminácie vyžaduje, aby porovnateľné situácie neboli posudzované rozdielne a aby rozdielne situácie neboli posudzované rovnako. Takéto zaobchádzanie môže byť odôvodnené len vtedy, ak je založené na objektívnych dôvodoch nezávislých od štátnej príslušnosti dotknutých osôb a ak je primerané vo vzťahu k legitímne sledovanému cieľu. ( 34 )
53.
Pojem nediskriminácia tak, ako je použitý v doložke 4 rámcovej dohody, je však trochu užší. Po prvé jeho pôsobnosť je obmedzená na „pracovnoprávne podmienky“. Po druhé podľa tohto pojmu pracovníci na dobu určitú nesmú byť „znevýhodňovaní“. Napokon, použitie slova „len“ nielenže vyjadruje požiadavku príčinnej súvislosti, ale tiež nasvedčuje tomu, že nemôžu existovať nijaké iné prijateľné dôvody údajného diskriminačného zaobchádzania.
54.
Z výrazu „znevýhodňovaní“ nevyplýva, či zaobchádzanie nesmie byť vo všeobecnosti nevýhodnejšie, alebo či k porušeniu tohto ustanovenia dôjde len vtedy, ak je zaobchádzanie nevýhodnejšie v konkrétnom prípade. Poste Italiane a talianska vláda totiž tvrdia, že právne postavenie pracovníkov na dobu určitú v Taliansku sa zákonom č. 183/2010 vo všeobecnosti zlepšilo. Ako však Komisia uviedla na pojednávaní, otázka, či sa úroveň právnej ochrany poskytovanej pracovníkom na dobu určitú vo všeobecnosti zvýšila alebo znížila, podľa všetkého spadá skôr pod doložku 8 bod 3 rámcovej dohody (ďalej len „doložka zákazu zníženia úrovne ochrany“). ( 35 ) Preto sa prikláňam k špecifickému prístupu. ( 36 )
55.
Okrem toho na posúdenie diskriminácie sa vyžaduje „porovnateľný stály pracovník“. Podľa definícií uvedených v doložke 3 bode 2 rámcovej dohody pojem „porovnateľný stály pracovník“ sa vzťahuje, pokiaľ je to možné, „na pracovníka, ktorý uzavrel pracovnú zmluvu alebo pracovnoprávny vzťah na dobu neurčitú v jednom a tom istom podniku, kde vykonáva stále rovnakú alebo podobnú prácu, resp. povolanie, pričom sa primerane zohľadňuje jeho kvalifikácia a odborná prax“. Posledná časť tejto definície podľa všetkého pripúšťa značnú mieru voľnej úvahy.
56.
Pojem diskriminácia uvedený v smernici 1999/70 preto závisí od viacerých relevantných okolností. Takéto posúdenie niekedy nemusí byť úplne jednoduché.
57.
Súdny dvor však v praxi vykonáva pomerne jednoduché posúdenie. Na posúdenie, či dotknuté osoby vykonávajú rovnakú alebo podobnú prácu v zmysle rámcovej dohody, treba v súlade s doložkou 3 bodom 2 a doložkou 4 bodom 1 tejto dohody preskúmať, či vzhľadom na všetky okolnosti, ako sú povaha práce, podmienky vzdelávania a pracovnoprávne podmienky, možno tieto osoby považovať za nachádzajúce sa v porovnateľnej situácii. ( 37 )
58.
Na základe týchto poznámok sa teraz budem zaoberať otázkou, či v prejednávanej veci dochádza k diskriminácii.
2. Vzťahuje sa na prejednávanú vec zásada nediskriminácie?
a) Úvodné poznámky
59.
Je užitočné najprv v krátkosti pripomenúť úvahy, na základe ktorých vnútroštátny súd podľa všetkého určil, aký by bol najpriaznivejší výsledok pre pani Carratù z hľadiska náhrady. Na základe informácií uvedených v návrhu na začatie prejudiciálneho konania v súvislosti s uplatniteľným vnútroštátnym právom sa totiž zdá, že na určenie najpriaznivejšieho výsledku je potrebné:
—
určiť, že doložka o práci na dobu určitú je neplatná podľa článku 1 ods. 2 legislatívneho dekrétu č. 368/2001, a v dôsledku toho uznať, že ide o zmluvu na dobu neurčitú,
—
porovnať situáciu pani Carratù podľa doložky 4 rámcovej dohody so situáciou protiprávne prepusteného stáleho pracovníka na pracovisku s viac ako 15 zamestnancami podľa článku 18 zákona č. 300/1970 a
—
určiť, že došlo k porušeniu doložky 4 rámcovej dohody, a v dôsledku toho priznať nárok na opätovné zamestnanie a celú odmenu odo dňa prepustenia, až kým nedôjde k skutočnému opätovnému zamestnaniu podľa článku 18 zákona č. 300/1970.
60.
Zdá sa teda, že vnútroštátny súd kombinuje viaceré samostatné prostriedky nápravy vyplývajúce z protiprávneho začlenenia doložky o práci na dobu určitú do pracovnej zmluvy, konkrétne a) nárok na (peňažnú) náhradu za protiprávnu doložku o práci na dobu určitú, b) nárok na zmenu pracovnej zmluvy na dobu určitú na pracovnú zmluvu na dobu neurčitú a c) nárok na opätovné zamestnanie v prípade protiprávneho prepustenia, ktorý zahŕňa celú mzdu, na ktorú vznikol medzičasom nárok, ak na danom pracovisku pracuje viac ako 15 zamestnancov.
61.
Na úvod by som chcel pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry rámcová dohoda nestanovuje všeobecnú povinnosť členských štátov zakotviť premenu pracovných zmlúv na dobu určitú na zmluvy na dobu neurčitú. ( 38 ) Platí to tým skôr v prípade nárokov na opätovné zamestnanie a na mzdu, na ktorú vznikol medzičasom nárok, podľa článku 18 zákona č. 300/1970. Takéto nároky nevyplývajú z rámcovej dohody, ale skôr z vnútroštátneho práva, a Súdny dvor nemá podľa článku 267 ZFEÚ právomoc vykladať vnútroštátne právo alebo určovať dôsledky vyplývajúce z vnútroštátneho práva. V tomto zmysle doložka 4 vyžaduje len rovnaké zaobchádzanie, nie „najpriaznivejšie“ zaobchádzanie.
b) Porovnanie sporných zmluvných vzťahov a porušení zákona
62.
Vo všeobecnejšej rovine prejednávaná vec vyvoláva otázku týkajúcu sa obmedzení doložky 4 rámcovej dohody. Niektorí z účastníkov konania pred Súdnym dvorom poukázali na túto otázku, hoci len nepriamo.
63.
Komisia si vo svojich písomných vyjadreniach kladie otázku, či v prípade, aký prejednáva vnútroštátny súd, objektívne odôvodnenie nespočíva v tom, že porovnateľní stáli pracovníci, ktorí boli protiprávne prepustení, sa môžu – v porovnaní s pracovníkmi zamestnanými na základe protiprávnych zmlúv na dobu určitú – oprávnene viac spoliehať na stabilitu svojho pracovného pomeru, a teda aj na možnosť poberať mzdu aj po skončení platnosti zmluvy. ( 39 ) Poste Italiane v podstate uvádza rovnaké tvrdenie.
64.
Talianska vláda zastáva podobný názor, pričom tvrdí, že pracovníci na dobu určitú – na rozdiel od stálych pracovníkov – nemôžu očakávať, že ich zmluva bude ďalej trvať. Poľská vláda rovnako tvrdí, že pokiaľ ide o zmluvy na dobu určitú, účastníci zmluvy nechcú založiť trvalý právny vzťah neobmedzenej povahy.
65.
Právny zástupca pani Carratù sa k tejto otázke nevyjadril.
66.
Súhlasím so základnou myšlienkou, ktorú vyjadrila Poste Italiane, talianska vláda a Komisia. Pokiaľ ide o výšku náhrady za protiprávne skončenie pracovného pomeru, pracovníci na dobu určitú vo všeobecnosti nemôžu mať rovnaké očakávania ako porovnateľní stáli pracovníci.
67.
Musím sa však priznať, že mám zásadnejšie pochybnosti, pokiaľ ide o uznanie toho, že prejednávaná vec sa týka „diskriminácie“, ktorá musí byť v dôsledku toho „objektívne odôvodnená“, lebo inak by bola protiprávna podľa doložky 4 rámcovej dohody. Na rozpracovanie svojich vyjadrení uvedených v bode 61 týchto návrhov totiž uvádzam, že nepovažujem za možné prirovnať protiprávne prepustenie k protiprávnemu začleneniu doložky o práci na dobu určitú do pracovnej zmluvy.
68.
Pripúšťam, že platnosť oboch zmlúv sa končí protiprávnym konaním. Ak by však nešlo o protiprávnosť, v štandardnom prípade by ďalej trvala len jedna zmluva. Okrem toho sporné protiprávne konania majú dosť odlišnú podobu. Protiprávne prepustenie je nezákonné jednostranné prerušenie inak platného a trvajúceho pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa. Naproti tomu, protiprávna doložka o práci na dobu určitú sa týka uzavretia samotnej zmluvy, ktorej platnosť by sa mala automaticky skončiť v čase, na ktorom sa zhodnú obaja účastníci zmluvy, pričom porušenie zákona nastáva buď ab initio, alebo po uzavretí zmluvy, v závislosti od príslušného vnútroštátneho práva (ktoré môže stanoviť aj formálne náležitosti, o čom svedčí prejednávaná vec). Na rozdiel od protiprávneho prepustenia preto zrejme obaja účastníci zmluvy môžu zodpovedať za porušenie zákona. Jedinými skutočne porovnateľnými situáciami by bolo na jednej strane protiprávne prepustenie pracovníka zamestnaného na základe zmluvy na dobu neurčitú a na druhej strane predčasné protiprávne prepustenie pracovníka na dobu určitú zamestnaného na základe zmluvy na dobu určitú uzavretej na veľmi dlhú dobu. ( 40 )
69.
Pokiaľ ide o podstatné vlastnosti zmlúv, zmluva na dobu určitú jednoducho nie je rovnaká ako zmluva na dobu neurčitú. Súdny dvor zrejme tiež uznáva tieto rozdiely. Z jeho judikatúry vyplýva, že keď sa skončí platnosť zmluvy na dobu určitú, jej neobnovenie v zásade nie je porovnateľné s prepustením. ( 41 ) Uplatnenie doložky o nediskriminácii nemôže „zhojiť“ odlíšenie neobnovenia od prepustenia bez toho, aby došlo k úplnému zmazaniu zásadných rozdielov medzi týmito dvoma druhmi zmlúv. Takéto rozdiely podľa môjho názoru vôbec nespadajú do pôsobnosti ochrany pred diskrimináciou upravenej v doložke 4 rámcovej dohody. V nasledujúcich bodoch sa pokúsim vysvetliť, prečo je to tak.
70.
Pracovníci na dobu určitú, na rozdiel od pracovníkov na kratší pracovný čas, určite môžu odpracovať rovnaký celý týždenný alebo mesačný pracovný čas ako porovnateľní stáli pracovníci. Na rozdiel od zmlúv na kratší pracovný čas sa však má platnosť zmluvy na dobu určitú skončiť v určenom čase, ktorý vyjadruje vôľu oboch účastníkov zmluvy. Takýto nástroj umožňuje tak zamestnávateľovi, ako aj pracovníkovi plánovať do budúcnosti vzhľadom na plánovaný zánik pracovného pomeru.
71.
Je zrejmé, že na základe vzájomnej dohody môžu zmluvy na dobu určitú trvať niekoľko rokov, a preto ich doba platnosti nevyhnutne nemusí byť kratšia. Tvrdenie, že z dlhodobého hľadiska vo všeobecnosti nemožno vychádzať z toho, že pracovníci na dobu určitú pracovali pre toho istého zamestnávateľa v rovnakej miere ako porovnateľní stáli pracovníci, však má určité opodstatnenie.
72.
To je dôvod existencie pravidla pro rata temporis uvedeného v doložke 4 bode 2 rámcovej dohody. Toto pravidlo sa môže uplatniť len na zmluvy na deliteľné plnenie (sem patria najmä také platby, akými sú mzdy, mzdové príplatky a niektoré odmeny), ( 42 ) čo znamená, že výkon práce sa v príslušnom rozsahu zníži. ( 43 ) Zo samotného systému rámcovej dohody preto vyplýva, že z dlhodobého hľadiska môžu pracovníci na dobu určitú odpracovať menej ako porovnateľní stáli pracovníci.
73.
Okrem toho, pokiaľ ide o pracovné právo ako také, vo všeobecnosti vôbec nie je zriedkavé, že ochrana zamestnancov sa zvyšuje postupne, v závislosti od počtu odpracovaných rokov. ( 44 ) Čím viac rokov zamestnanec odpracoval, tým dlhšia môže byť výpovedná lehota v prípade prepustenia zo strany zamestnávateľa a tým väčšia môže byť (peňažná) náhrada v prípade protiprávneho prepustenia. V dôsledku toho nie všetky rozdiely, ktoré vyplývajú z dĺžky pracovného pomeru, predstavujú diskrimináciu. ( 45 )
74.
Zmluvou na dobu určitú sa zamestnávateľ a pracovník dohodli, že neuzavrú trvalý pracovný pomer. Pracovník na dobu určitú preto má prestať poberať odmenu v určitom vopred stanovenom čase. Z toho vyplýva, že pracovníci na dobu určitú nemôžu oprávnene očakávať, že náhrada za protiprávne začlenenie doložky o práci na dobu určitú do pracovnej zmluvy bude rovnaká ako náhrada, na ktorú by mal nárok stály pracovník v prípade protiprávneho prepustenia.
75.
Proti tomuto názoru možno, samozrejme, správne namietať, že pracovník je slabším účastníkom pracovného pomeru. ( 46 ) Zmluvy na dobu neurčitú predstavujú všeobecnú formu pracovnoprávnych vzťahov, prispievajú ku kvalite života príslušných pracovníkov a zlepšujú výkon. ( 47 ) Okrem toho cieľom rámcovej dohody je zvýšiť kvalitu práce na dobu určitú zabezpečením uplatňovania zásady nediskriminácie. ( 48 )
76.
Je však zrejmé, že používanie pracovných zmlúv na dobu určitú nie je samo osebe protiprávne. Takéto zmluvy totiž môžu prispieť k flexibilite pracovných trhov rôznych členských štátov. ( 49 ) V závislosti od situácie môže zmluva na dobu určitú dokonca predstavovať krok k zmluve na dobu neurčitú. ( 50 ) Cieľom doložky 4 rámcovej dohody však nie je nevyhnutne vytvárať stále pracovné miesta. ( 51 ) Cieľu rámcovej dohody totiž odporujú len neodôvodnené rozdiely v zaobchádzaní s pracovníkmi na dobu určitú, pokiaľ ide o pracovnoprávne podmienky (pozri doložka 4), alebo protiprávne opakované uzatváranie pracovných zmlúv na dobu určitú (pozri doložku 5).
77.
Z týchto dôvodov skončenie platnosti zmluvy na dobu určitú nepredstavuje diskrimináciu, lebo vyplýva z povahy zmluvy na dobu určitú. ( 52 ) To platí aj pre spornú náhradu, ktorá síce priamo súvisí so skončením platnosti zmluvy, ale poskytuje sa preto, lebo za daných okolností bola doložka o práci na dobu určitú protiprávna. V opačnom prípade by sa takéto doložky museli vo všeobecnosti považovať za neplatné.
78.
Preto sa domnievam, že doložka 4 rámcovej dohody nebráni vnútroštátnym predpisom, podľa ktorých je náhrada poskytovaná v dôsledku protiprávneho začlenenia doložky o práci na dobu určitú do pracovnej zmluvy obmedzená na rozpätie od dvaapolnásobku do dvanásťnásobku mesačnej mzdy, lebo také predpisy nespadajú do pôsobnosti tohto ustanovenia.
c) Porovnanie súborov pravidiel uplatniteľných na pracovníkov na dobu určitú a stálych pracovníkov
79.
Pre prípad, ak Súdny dvor dospeje k zásadne odlišnému záveru a konštatuje, že neplatná doložka o práci na dobu určitú zodpovedá protiprávnemu prepusteniu, však vysvetlím, prečo v každom prípade rozdielne posudzované súbory pravidiel zamestnávania nemožno náležite porovnať na účely doložky 4 rámcovej dohody.
80.
Rozdielne zaobchádzanie by zrejme záviselo od odpovede na túto otázku: Môže pani Carratù – len preto, lebo je zamestnaná na dobu určitú – dostať nižšiu náhradu než tú, na ktorú by mal nárok protiprávne prepustený stály pracovník s porovnateľnou kvalifikáciou a odbornou praxou po odpracovaní porovnateľného obdobia a vykonávaní porovnateľných úloh?
81.
Odpoveď na túto otázku nie je jednoduchá.
82.
Keďže prejednávaná vec sa týka „väčšieho“ podniku, svoje poznámky obmedzím na podniky s viac ako 15 zamestnancami, teda na podniky, na ktoré sa vzťahuje článok 18 zákona č. 300/1970.
83.
V prípade pracovníkov, na ktorých sa vzťahuje protiprávna doložka o práci na dobu určitú, by sa takáto zmluva automaticky – vzhľadom na neúčinnosť doložky o práci na dobu určitú podľa článku 1 ods. 2 legislatívneho dekrétu č. 368/2001 – zmenila na zmluvu na dobu neurčitú, z čoho vyplýva vyššia miera ochrany do budúcnosti.
84.
Pokiaľ ide o náhradu, ktorá sa má poskytnúť, táto je výslovne upravená článkom 32 ods. 5 zákona č. 183/2010. Jej výška sa môže líšiť v závislosti od počtu zamestnancov, veľkosti podniku a počtu rokov, ktoré zamestnanec odpracoval. Podľa tohto ustanovenia by pani Carratù dostala najmenej dvaapolnásobok mesačnej mzdy a najviac dvanásťnásobok mesačnej mzdy.
85.
Ak by naopak pani Carratù bola protiprávne prepustená na základe zmluvy na dobu neurčitú, mala by nárok na opätovné zamestnanie podľa článku 18 zákona č. 300/1970. Výška náhrady by však nebola jasná. Podľa článku 18 zákona č. 300/1970 by pracovník v takej situácii mal nárok aspoň na päťnásobok mesačnej mzdy. Takýto pracovník by však mal nárok aj na náhradu za obdobie, ktoré medzitým uplynulo, a jej výška by narastala bez obmedzenia až do skutočného opätovného zamestnania. Ak by sa preukázala protiprávnosť, pracovník by mal navyše právo vzdať sa opätovného zamestnania a dostať popri náhrade za obdobie, ktoré medzitým uplynulo, pätnásťnásobok mesačnej mzdy.
86.
Hoci dolnou hranicou je podľa článku 18 zákona č. 300/1970 päťnásobok mesačnej mzdy, horná hranica neexistuje. V prípade opätovného zamestnania totiž toto ustanovenie neobmedzuje výšku náhrady. Jej výška preto môže odrážať rozmanité okolnosti, akými sú rýchlosť súdneho konania, odmietnutie zamestnávateľa uznať protiprávnosť prepustenia alebo čas, keď sa zamestnanec rozhodne podať žalobu. Takáto neistota znemožňuje stanoviť všeobecne platnú hornú hranicu náhrady.
87.
Pri podrobnejšom porovnaní týchto dvoch súborov pravidiel možno tvrdiť, že z týchto pravidiel vo všeobecnosti vyplýva úroveň náhrady pre protiprávne prepusteného stáleho pracovníka, ktorá je vyššia, a teda priaznivejšia než tá, ktorá sa poskytuje pracovníkovi na dobu určitú podľa článku 32 ods. 5 zákona č. 183/2010. Takéto tvrdenie by však apriórne nemohlo uspieť, lebo by neplatilo vo všetkých prípadoch. Ak by bol totiž protiprávne prepustený pracovník opätovne zamestnaný už po niekoľkých mesiacoch, jeho náhrada by mohla byť v skutočnosti nižšia ako náhrada poskytnutá z dôvodu protiprávnej doložky o práci na dobu určitú. ( 53 )
88.
Okrem toho, ako sa potvrdilo na pojednávaní a ako vyplýva z judikatúry Corte Costituzionale ( 54 ) (Ústavný súd, Taliansko), náhrada poskytovaná pracovníkovi za obdobie, ktoré medzitým uplynulo, podľa článku 18 zákona č. 300/1970 sa v zásade znižuje v prípade inej odmeny. Akákoľvek výhoda počas obdobia, ktoré medzitým uplynie, sa preto môže vyrovnať. Naproti tomu, podľa tej istej judikatúry Corte Costituzionale, má náhrada podľa článku 32 ods. 5 zákona č. 183/2010 jednoznačne povahu sankcie. Poskytuje sa vo všetkých situáciách, aj keď nevznikla škoda, ak si pracovník rýchlo našiel inú prácu. Takáto náhrada preto nemá až tak povahu náhrady skutočne spôsobenej škody a podobá sa skôr paušálnej kompenzačnej platbe. Na rozdiel od náhrady za protiprávne prepustenie úroveň náhrady za protiprávnu doložku o práci na dobu určitú, ktorá je určená zákonom, podporuje právnu istotu, ako aj rýchlosť konania o týchto veciach. Na pojednávaní bolo tiež uvedené, že pracovník na dobu určitú má stále možnosť podať proti svojmu zamestnávateľovi žalobu o náhradu škody, ktorá prevyšuje zákonnú výšku náhrady uvedenú v zákone č. 183/2010, v súlade so všeobecnými pravidlami talianskeho Občianskeho súdneho poriadku.
89.
Okrem toho považujem za problematické vychádzať pri porovnaní rôznych súborov pravidiel z domnienky, že protiprávne prepustený stály pracovník by vždy uplatnil právo vzdať sa opätovného zamestnania v prospech pätnásťnásobku mesačnej mzdy – takpovediac že by „vzal peniaze a odišiel“. Možno si predstaviť, že takýto pracovník by radšej zostal na tomto pracovisku (najmä v časoch recesie), čím by sa vyrovnala údajná výhoda v porovnaní s pracovníkom zamestnaným na základe zmluvy, ktorá obsahuje protiprávnu doložku o práci na dobu určitú.
90.
Vzhľadom na rôzne vyššie uvedené okolnosti podľa môjho názoru nie je možné porovnať in abstracto rôzne súbory pravidiel týkajúcich sa náhrady, ktoré sa vzťahujú jednak na protiprávne prepustených stálych pracovníkov a jednak na pracovníkov zamestnaných na základe protiprávnej zmluvy na dobu určitú, a už vôbec nie je možné určiť, ktorý súbor pravidiel je výhodnejší. Práve nato však vnútroštátny súd vyzýva Súdny dvor.
91.
Vnútroštátny súd v podstate chce, aby Súdny dvor preskúmal, či je spravodlivé, že čas strávený posudzovaním protiprávneho skončenia znamená, že protiprávne prepustení stáli pracovníci majú vo všeobecnosti výhodu v porovnaní s pracovníkmi zamestnanými na základe protiprávnej zmluvy na dobu určitú, lebo za obdobie, ktoré medzitým uplynie, dostanú náhradu. Ja by som chcel na druhej strane poukázať po prvé na to, že treba vziať do úvahy voľnú úvahu, ktorú smernica 1999/70 priznáva členským štátom, ( 55 ) najmä pokiaľ ide o potrebu zachovať flexibilitu ich trhov práce. Po druhé domnievam sa, že porovnateľnosť za okolností, o aké ide v prejednávanej veci – ktorý sa týka situácie jednotlivca a nie konania o nesplnenie povinnosti podľa článku 258 ZFEÚ týkajúceho sa zlučiteľnosti právnych predpisov členského štátu s doložkou 4 rámcovej dohody ( 56 ) –, si nevyžaduje celkové a abstraktné posúdenie, ale špecifické a konkrétne posúdenie z hľadiska predmetnej dávky, ako bolo uvedené v bodoch 79 až 89 týchto návrhov. ( 57 )
92.
Vzhľadom na všetky dôvody uvedené v predchádzajúcich bodoch sa domnievam, že jediným možným záverom je, že okolnosti prejednávanej veci nepredstavujú diskrimináciu na účely doložky 4 rámcovej dohody.
93.
Preto navrhujem odpovedať na piatu otázku tak, že doložka 4 bod 1 rámcovej dohody sa má vykladať tak, že v situácii, o akú ide v konaní vo veci samej, nebráni vnútroštátnym predpisom, podľa ktorých je náhrada poskytovaná za protiprávne začlenenie doložky o práci na dobu určitú do pracovnej zmluvy obmedzená na rozpätie od dvaapolnásobku do dvanásťnásobku mesačnej mzdy.
3. Dôsledky pre prvú otázku
94.
Ako bolo uvedené v bode 23 týchto návrhov, vnútroštátny súd na prvý pohľad žiada Súdny dvor, aby rozhodol o zlučiteľnosti pravidiel stanovených vnútroštátnym právom na nápravu na jednej strane doložiek o práci na dobu určitú, ktoré sú protiprávne podľa smernice 1999/70, a na druhej strane doložiek, ktoré sú protiprávne podľa všeobecného zmluvného práva, so zásadou ekvivalencie.
95.
Zdá sa však, že vnútroštátny súd v skutočnosti chce, aby Súdny dvor opäť rozhodol – ale tento raz len z hľadiska zásady ekvivalencie – o tom, či je spravodlivé, že čas potrebný na nápravu protiprávneho skončenia zmluvy vo všeobecnosti znevýhodňuje pracovníkov zamestnaných na základe protiprávnej zmluvy na dobu určitú. Jasne to vyplýva zo skutočnosti, že článok 32 ods. 3 zákona č. 183/2010 odkazuje na článok 32 ods. 1 a že v dôsledku toho sú procesné predpisy uplatniteľné na žaloby o určenie neplatnosti dátumu skončenia pracovného pomeru stanoveného v pracovnej zmluve rovnaké ako procesné pravidlá vzťahujúce sa na žaloby, ktorými sa napáda prepustenie.
96.
Za týchto okolností vzhľadom na mnou navrhovanú odpoveď na piatu otázku nie je potrebné odpovedať na túto otázku.
4. Dôsledky pre druhú, tretiu a šiestu otázku
97.
Tak ako v prípade prvej otázky, tieto otázky sa – takým či onakým spôsobom – týkajú spravodlivosti zdĺhavosti konania vo vzťahu k pracovníkom na dobu určitú. Preto súhlasím s Komisiou, že vzhľadom na navrhovanú odpoveď na piatu otázku nie je potrebné, aby Súdny dvor odpovedal na tieto otázky. ( 58 )
E – Siedma otázka: Pojem „zosobnenie štátu“
98.
Siedmou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa na smernicu 1999/70 možno priamo odvolávať voči spoločnosti Poste Italiane ako „zosobneniu štátu“. Poste Italiane rázne popiera túto možnosť. ( 59 )
99.
Musím sa priznať, že mi nie je celkom jasné, prečo bola táto otázka položená Súdnemu dvoru.
100.
Žiaden z účastníkov konania totiž nespochybňuje skutočnosť, že legislatívnym dekrétom č. 368/2001 bola smernica 1999/70 prebratá do talianskeho práva. Odhliadnuc od tvrdenia, že zákon č. 183/2010 je nezlučiteľný s doložkou 4 rámcovej dohody, sa nikdy netvrdilo, že smernica 1999/70 nebola správne prebratá do talianskeho práva. V znení prejudiciálnych otázok ani v znení návrhu na začatie prejudiciálneho konania nie je táto problematika spomenutá a vzhľadom na mnou navrhovanú odpoveď na piatu otázku sa domnievam, že tento zákon neohrozuje prebratie tejto smernice do talianskeho právneho poriadku. Okrem toho talianska vláda v reakcii na túto otázku uvádza, že táto otázka je irelevantná vzhľadom na všeobecnú pôsobnosť právnej úpravy, ktorá sa týka tak verejného, ako aj súkromného sektora.
101.
V dôsledku toho mám pochybnosti o prípustnosti siedmej otázky, keďže odpoveď na túto otázku zrejme nie je potrebná na vyriešenie prejednávaného sporu. ( 60 ) Napriek tomu uvediem niekoľko stručných poznámok pre prípad, že Súdny dvor bude chcieť na ňu odpovedať.
102.
Súdny dvor už rozhodol, že doložka 4 rámcovej dohody má priamy účinok ( 61 ), aspoň vo „vertikálnom“ zmysle.
103.
Treba tiež pripomenúť, že nejde o prvý prípad posudzovaný Súdnym dvorom, ktorý sa týka povinností spoločnosti Poste Italiane podľa smernice 1999/70. ( 62 ) Poste Italiane totiž už spochybnila názor, že sa vo vzťahu k nej možno priamo odvolávať na smernicu. ( 63 )
104.
Odpoveď na siedmu otázku závisí od uplatnenia rozsudku Súdneho dvora vo veci Foster ( 64 ) na skutkový stav. Vo veci Foster Súdny dvor použil známu formuláciu, že medzi orgány, voči ktorým sa možno dovolať ustanovení smernice, ktoré môžu mať priame účinky, patrí v každom prípade orgán, ktorý bol bez ohľadu na svoju právnu formu v zmysle aktu verejnej moci poverený plniť pod kontrolou tejto moci službu vo verejnom záujme a na tento účel disponuje väčšími právomocami v porovnaní s pravidlami uplatniteľnými vo vzťahoch medzi jednotlivcami. ( 65 ) Ako vyplýva zo slovného spojenia „patrí v každom prípade“, rozsudok Foster neobmedzuje judikatúru, pokiaľ ide o to, kedy sa určitý orgán musí považovať za „zosobnenie štátu“. Tento pojem je skôr široký, lebo – ako uviedol Súdny dvor – „povinnosti vyplývajúce zo smerníc Spoločenstva sú uložené najmä inštitúciám alebo subjektom, ktoré podliehajú moci alebo kontrole verejného orgánu, alebo štátu“. ( 66 )
105.
Tvrdenie spoločnosti Poste Italiane, že pojem „štát“ je pružný, môže byť do určitej miery pravdivé v tom zmysle, že neexistujú presné hranice medzi súkromnou a verejnou sférou, pričom navyše záleží na tom, o akú oblasť práva EÚ ide. ( 67 ) Kritériá, ktoré sa majú uplatniť pri určovaní, kedy sa subjekt má jednoznačne považovať za „zosobnenie štátu“, voči ktorému sa možno priamo odvolávať na smernicu, však boli uvedené v rozsudku Foster. ( 68 ) Pokiaľ ide o rozlišovanie verejnoprávnych a súkromnoprávnych orgánov v talianskom práve, toto rozlišovanie je irelevantné pre prejednávanú vec bez ohľadu na to, čo Poste Italiane tvrdí.
106.
V návrhu na začatie prejudiciálneho konania sa uvádza, že taliansky štát vlastní celé základné imanie spoločnosti Poste Italiane prostredníctvom jej jediného akcionára, ktorým je minister hospodárstva a financií. Táto spoločnosť navyše pôsobí pod dohľadom štátu a Corte dei Conti (Dvor audítorov), ktorého člen je členom jej predstavenstva. V návrhu na začatie prejudiciálneho konania sa ďalej uvádza, že minister, ktorý vykonáva všeobecné dozorné a účtovné právomoci, preniesol na spoločnosť Poste Italiane záväzok univerzálnej služby v rôznych odvetviach, vrátane odvetvia pôšt. Rozpočet spoločnosti Poste Italiane je navyše napojený na štátny rozpočet, z ktorého sa jej poskytujú prostriedky na pokrytie nákladov na tento záväzok služby.
107.
Vzhľadom na tieto úvahy prináleží vnútroštátnemu súdu určiť, či sa na spoločnosť Poste Italiane so zreteľom na všetky relevantné skutkové okolnosti vzťahuje judikatúra Foster, teda či jej boli priznané väčšie právomoci v porovnaní s bežnými pravidlami. ( 69 )
108.
Poste Italiane sa opiera najmä o smernicu 2004/17/ES ( 70 ) a dve rozhodnutia Komisie ( 71 ), pričom tvrdí, že bola oslobodená od dodržiavania niektorých aspektov tejto smernice. Takýto názor je však nesprávny.
109.
Po prvé pôsobnosť konkrétnej smernice nie je to isté ako otázka, či sa štát ako taký podľa článku 288 ZFEÚ môže prostredníctvom vykonávania svojej právnej autonómie vo forme združení alebo organizácií, ktoré formálne nepatria do verejného práva, vyhnúť dodržiavaniu určitej smernice. Členské štáty totiž nemôžu jednoducho zmeniť štruktúru ich organizácie tak, aby sa vyhli zodpovednosti podľa práva EÚ. ( 72 )
110.
Po druhé rozhodnutia prijaté v súlade s článkom 30 ods. 4 smernice 2004/17, ako sú rozhodnutia, na ktoré poukazuje Poste Italiane, sa týkajú otázky, či je daná odvetvová činnosť priamo vystavená hospodárskej súťaži na trhoch s neobmedzeným prístupom, a nie otázky, či konkrétny subjekt spadá do osobnej pôsobnosti tejto smernice.
111.
Po tretie Poste Italiane je výslovne uvedená v prílohe VI smernice 2004/17 ako obstarávateľ v odvetví poštových služieb. Poste Italiane preto musí byť podľa článku 2 ods. 2 tejto smernice: i) verejným obstarávateľom v zmysle článku 2 ods. 1 písm. a); ii) verejným podnikom v zmysle článku 2 ods. 1 písm. b) alebo iii) podnikom s osobitnými alebo výlučnými právami v zmysle článku 2 ods. 3. Aj keď teda žiadna z týchto troch situácií sama osebe nie je postačujúca, ( 73 ) domnievam sa, že smernica 2004/17 skôr podporuje názor, že Poste Italiane je „zosobnením štátu“ podľa judikatúry Foster.
112.
V konečnom dôsledku nie je potrebné odpovedať na siedmu otázku. Ak by však Súdny dvor napriek tomu považoval za užitočné zaoberať sa touto otázkou, prináležalo by vnútroštátnemu súdu určiť, či možno judikatúru Foster vzhľadom na všetky relevantné skutkové okolnosti uplatniť na spoločnosť Poste Italiane.
IV – Návrh
113.
Na záver navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na štvrtú a piatu otázku, ktoré položil Tribunale di Napoli (Taliansko), takto:
—
Pojem „pracovnoprávne podmienky“ uvedený v doložke 4 bode 1 prílohy smernice Rady 1999/70/ES z 28. júna 1999 o rámcovej dohode o práci na dobu určitú, ktorú uzavreli ETUC, UNICE a CEEP, sa má vykladať tak, že zahŕňa náhradu za protiprávne skončenie pracovného pomeru, vrátane začlenenia protiprávnej doložky o práci na dobu určitú do pracovnej zmluvy.
—
Doložka 4 bod 1 rámcovej dohody sa má vykladať tak, že v situácii, o akú ide v konaní vo veci samej, nebráni vnútroštátnym predpisom, podľa ktorých je náhrada za protiprávne začlenenie doložky o práci na dobu určitú do pracovnej zmluvy obmedzená na rozpätie od dvaapolnásobku do dvanásťnásobku mesačnej mzdy.
( 1 ) Jazyk prednesu: angličtina.
( 2 ) Smernica Rady 1999/70/ES z 28. júna 1999 o rámcovej dohode o práci na dobu určitú, ktorú uzavreli ETUC, UNICE a CEEP (Ú. v. ES L 175, s. 43; Mim. vyd. 05/003, s. 368).
( 3 ) Poukazujem okrem iného na rozsudok z 24. júna 2010, Sorge (C-98/09, Zb. s. I-5837); uznesenie z 11. novembra 2010, Vino (C-20/10, Zb. s. I-148*); uznesenie z 22. júna 2011, Vino (C-161/11, Zb. s. I-91*), a rozsudok z 11. apríla 2013, Della Rocca (C‑290/12). Po doručení návrhu na začatie prejudiciálneho konania v prejednávanej veci Tribunale di Napoli vo veci týkajúcej sa 18 žalobcov požiadal Súdny dvor, aby vzhľadom na vývoj talianskej právnej úpravy rozhodol o ôsmich otázkach, pričom prvých sedem z nich je takmer totožných s otázkami položenými v prejednávanej veci (pozri vec D’Aniello a i., C‑89/13, v konaní pred Súdnym dvorom).
( 4 ) K 1. júlu 2009 údajne prebiehalo takmer 15000 konaní medzi spoločnosťou Poste Italiane a jej zamestnancami (pozri bod 17 návrhov, ktoré predniesol generálny advokát Jääskinen v už citovanej veci Sorge). Okrem toho Poste Italiane v návrhu na začatie prejudiciálneho konania uvádza, že v relevantnom období od 1. júna 2004 do 15. septembra 2004 bolo v jej kampánskom stredisku zamestnaných na základe zmlúv na dobu určitú 40 ďalších zamestnancov. Právny zástupca pani Carratù navyše na pojednávaní uviedol – bez toho, aby mu niekto protirečil –, že približne 95 % zmlúv na dobu určitú v Taliansku sa týka spoločnosti Poste Italiane.
( 5 ) Pozri rozsudok z 15. marca 2012, Sibilio (C‑157/11). Pozri tiež veci Mascolo (C‑22/13), Forni (C‑61/13), Racca (C‑62/13) a Russo (C‑63/13), o ktorých rozhoduje Súdny dvor na základe návrhov Tribunale di Napoli na začatie prejudiciálneho konania. Pozri tiež veci Papalia (C‑50/13) a Mascellani (C‑221/13) rovnako v konaní pred Súdnym dvorom.
( 6 ) V prejednávanej veci sa mala platnosť protiprávnej zmluvy pôvodne skončiť 15. septembra 2004. Podľa vnútroštátneho súdu môže náhrada v tomto prípade predstavovať viac ako osemnásobok ročného platu.
( 7 ) Právnym základom smernice 1999/70 je článok 139 ods. 2 ES (teraz článok 155 ods. 2 ZFEÚ). Pozri tiež odôvodnenie 1 smernice.
( 8 ) GURI č. 195 zo 6. augusta 1966.
( 9 ) GURI č. 131 z 27. mája 1970.
( 10 ) Legislatívny dekrét č. 368/2001, ktorým sa vykonáva smernica 1999/70/ES o rámcovej dohode o práci na dobu určitú, ktorú uzavreli ETUC, UNICE a CEEP (GURI č. 235 z 9. októbra 2001, s. 4).
( 11 ) GURI č. 262 z 9. novembra 2010, riadna príloha č. 243.
( 12 ) Na pojednávaní pred Súdnym dvorom Poste Italiane uviedla, že tento čiastočný rozsudok bol napadnutý odvolaním, o ktorom sa zatiaľ nerozhodlo.
( 13 ) Smernica Rady 2000/78/ES z 27. novembra 2000, ktorá ustanovuje všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní (Ú. v. ES L 303, s. 16; Mim. vyd. 05/004, s. 79).
( 14 ) Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2006/54/ES z 5. júla 2006 o vykonávaní zásady rovnosti príležitostí a rovnakého zaobchádzania s mužmi a ženami vo veciach zamestnanosti a povolania (prepracované znenie) (Ú. v. EÚ L 204, s. 23).
( 15 ) Hoci totiž Poste Italiane na pojednávaní uviedla, že článok 18 zákona č. 300/1970 sa nevzťahuje a nevzťahoval na pracovníkov na dobu určitú, stále nie je jasné, či to platí pre pracovníkov, ktorí sa zmenili z pracovníkov na dobu určitú na stálych pracovníkov.
( 16 ) Pozri najmä rozsudok z 28. februára 2012, Inter-Environnement Wallonie a Terre wallonne (C‑41/11, bod 35).
( 17 ) Hoci žaloba bola podaná na vnútroštátnom súde 23. septembra 2008, na pojednávaní sa potvrdilo, že sa netvrdilo, že nárok je prekludovaný.
( 18 ) Pozri rozsudok z 10. januára 2006, Cassa di Risparmio di Firenze a i. (C-222/04, Zb. s. I-289, body 67 a 68).
( 19 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. júla 2006, Manfredi a i. (C-295/04 až C-298/04, Zb. s. I-6619, bod 30). V tejto súvislosti súhlasím s Komisiou, že doložka 4 rámcovej dohody sa môže vzťahovať aj na jedinú zmluvu na dobu určitú – pozri rozsudok z 23. apríla 2009, Angelidaki a i. (C-378/07 až C-380/07, Zb. s. I-3071, body 116 a 117).
( 20 ) Rozsudok z 13. septembra 2007 (C-307/05, Zb. s. I-7109).
( 21 ) Pozri bod 47 tohto rozsudku, potvrdený rozsudkom z 22. decembra 2010, Gavieiro Gavieiro a Iglesias Torres (C-444/09 a C-456/09, Zb. s. I-14031, bod 58), a uznesením z 18. marca 2011, Montoya Medina (C-273/10, Zb. s. I-32*, bod 32).
( 22 ) Rozsudok z 15. apríla 2008 (C-268/06, Zb. s. I-2483).
( 23 ) Tamže, bod 130.
( 24 ) Tamže, body 131 a 132.
( 25 ) Smernica Rady 97/81/ES z 15. decembra 1997 týkajúca sa rámcovej dohody o práci na kratší pracovný čas, ktorú uzavreli UNICE, CEEP a ETUC (Ú. v. ES L 14, s. 9; Mim. vyd. 05/003, s. 267).
( 26 ) Rozsudok z 10. júna 2010 (C-395/08 a C-396/08, Zb. s. I-5119), potvrdený rozsudkom z 1. marca 2012, O’Brien (C‑393/10).
( 27 ) Rozsudok Bruno a i. (už citovaný, bod 46; pozri tiež body 47 a 48).
( 28 ) Tamže, body 28, 32, 37 a 42. Pozri tiež analogické odkazy na judikatúru týkajúcu sa rámcovej dohody o práci na dobu určitú v bodoch 36, 37 a 64 už citovaného rozsudku O’Brien, ako aj rozsudok z 22. apríla 2010, Zentralbetriebsrat der Landeskrankenhäuser Tirols (C-486/08, Zb. s. I-3527, bod 25).
( 29 ) Pozri rozsudok Bruno a i. (už citovaný, bod 47 a citovanú judikatúru).
( 30 ) Pozri rozsudky zo 17. mája 1990, Barber (C-262/88, Zb. s. I-1889, bod 13), a z 27. júna 1990, Kowalska (C-33/89, Zb. s. I-2591, bod 10).
( 31 ) Pozri rozsudok z 9. februára 1999, Seymour-Smith a Perez (C-167/97, Zb. s. I-623, bod 26).
( 32 ) Pozri bod 9 všeobecných hľadísk rámcovej dohody, ako aj doložku 8 bod 2 tejto dohody.
( 33 ) Obdobie trvania nároku bolo vypočítané tak, že sa začalo dňom, keď Poste Italiane dostala od pani Carratù list, v ktorom pani Carratù uviedla, že má záujem pracovať pre túto spoločnosť (11. október 2004), a skončí sa dňom, keď vnútroštátny súd vydá svoj konečný rozsudok. Dôvod tohto obdobia vôbec nie je jasný (pokiaľ ide o prieťahy v konaní v talianskom súdnom systéme, pozri poznámku pod čiarou 27 návrhov, ktoré predniesla generálna advokátka Sharpston vo veci, v ktorej bol vydaný rozsudok Belvedere Costruzioni (C‑500/10). Počas pojednávania právny zástupca pani Carratù uviedol, že pani Carratù bola opäť zamestnaná na svojom pracovnom mieste v roku 2012.
( 34 ) Pozri okrem iného rozsudok z 2. októbra 2003, Garcia Avello (C-148/02, Zb. s. I-11613, bod 31 a citovanú judikatúru).
( 35 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok Sorge (už citovaný, bod 42 a citovanú judikatúru).
( 36 ) Za iných okolností totiž Súdny dvor rozhodol, že jednak nie je potrebné, aby boli situácie identické, ale iba aby boli porovnateľné, a jednak skúmanie porovnateľnosti sa musí uskutočniť nie globálne a abstraktne, ale špecificky a konkrétne so zreteľom na dotknutú dávku (pozri okrem iného rozsudok z 10. mája 2011, Römer, C-147/08, Zb. s. I-3591, bod 42 a citovanú judikatúru).
( 37 ) Pozri rozsudok z 8. septembra 2011, Rosado Santana (C-177/10, Zb. s. I-7907, bod 66 a citovanú judikatúru).
( 38 ) Pozri rozsudok zo 4. júla 2006, Adeneler a i. (C-212/04, Zb. s. I-6057, bod 91). Okrem toho doložka 5 rámcovej dohody ako taká nebráni tomu, aby členský štát obmedzil nárok na premenu na zamestnancov súkromného sektora v prípade zneužívania opakovane uzatváraných zmlúv na dobu určitú – pozri uznesenie z 12. júna 2008, Vassilakis a i. (C-364/07, Zb. s. I-90*, bod 122 a citovanú judikatúru).
( 39 ) Okrem toho Komisia ku koncu pojednávania objasnila, že doložku 4 rámcovej dohody o nediskriminácii treba vykladať v spojení s doložkou 5 týkajúcou sa zneužívania opakovane uzatváraných zmlúv na dobu určitú.
( 40 ) Poste Italiane totiž uviedla, že zamestnávateľ môže prepustiť pracovníka na dobu určitú, aj keď to môže byť ťažšie ako prepustenie stáleho pracovníka. Skutočnosť, že jedna situácia nevylučuje druhú, zdôrazňuje rozdiely medzi nimi.
( 41 ) Pozri v tomto zmysle rozsudky zo 4. októbra 2001, Jiménez Melgar (C-438/99, Zb. s. I-6915, bod 45) a z 12. septembra 2013, Kuso (C‑614/11, bod 35).
( 42 ) Rozsudok Impact (už citovaný, bod 116) a bod 161 návrhov, ktoré v tejto veci predniesla generálna advokátka Kokott.
( 43 ) Napríklad krátenie dovolenky za kalendárny rok v porovnaní s dovolenkou za obdobie zamestnania na ustanovený pracovný čas je objektívne odôvodnené. Pokiaľ ide o doložku 4 rámcovej dohody o práci na kratší pracovný čas, pozri uznesenie z 13. júna 2013, Brandes (C‑415/12, bod 31 a citovanú judikatúru).
( 44 ) Pozri napríklad článok 10 písm. e) prílohy IX Služobného poriadku úradníkov Európskych spoločenstiev.
( 45 ) Pozri v tomto zmysle uznesenie Európskeho parlamentu k návrhu smernice Rady o rámcovej dohode o práci na dobu určitú, ktorú uzavreli UNICE, CEEP a ETUC, predloženého Komisiou [KOM(99) 0203 – C4‑0220/99] (Ú. v. ES C 279, 1999, s. 430) – pozri odôvodnenie M uznesenia.
( 46 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok z 25. novembra 2010, Fuß (C-429/09, Zb. s. I-12167, bod 80 a citovanú judikatúru), a bod 25 návrhov, ktoré som predniesol vo veci Schlecker (C‑64/12).
( 47 ) Pozri bod 6 všeobecných hľadísk rámcovej dohody.
( 48 ) Pozri doložku 1 písm. a) rámcovej dohody.
( 49 ) Pred prijatím smernice 1999/70 Komisia vo svojom oznámení „Európska sociálna politika – Cesta vpred pre Úniu“ [KOM(94) 333 v konečnom znení, s. 22, bod 8] v súvislosti s novými formami zamestnávania uviedla, že vývoj viedol k „flexibilnejším formám pracovných zmlúv (pracovné zmluvy na dobu určitú, dočasné pracovné zmluvy a pracovné zmluvy na kratší pracovný čas). Nie je to len preto, lebo vedenie chce zvyšovať flexibilitu, ale aj preto, lebo dotknutí pracovníci dosť často uprednostňujú alternatívne spôsoby práce“. Komisia neskôr uviedla, že „práca na dobu určitú prispieva k zvyšovaniu flexibility trhov práce. Zmierňuje cyklické výkyvy dopytu, pričom umožňuje spoločnostiam upraviť počet zamestnancov bez vynaloženia vysokých nákladov na prepúšťanie. Práca na dobu určitú tiež dovoľuje spoločnostiam získať trhové príležitosti účasťou na krátkodobých projektoch bez vynaloženia neprimeraných nákladov na zamestnancov. Je to osobitne dôležité na tých trhoch práce, kde je trvalé zamestnanie chránené prísnymi predpismi a došlo len k čiastočnému zavedeniu zvyšovania flexibility. Pre pracovníkov môže práca na dobu určitú predstavovať krok k zamestnaniu a príležitosť získať skúsenosti a zručnosti“ – pozri správu útvarov Komisie o uplatňovaní smernice Rady 1999/70/ES z 28. júna 1999 o rámcovej dohode o práci na dobu určitú, ktorú uzavreli ETUC, UNICE a CEEP (EÚ-15), SEK(2006) 1074, s. 2.
( 50 ) V súlade s cieľom doložky 6 rámcovej dohody.
( 51 ) Pozri rozsudok Zentralbetriebsrat der Landeskrankenhäuser Tirols (už citovaný, bod 46).
( 52 ) Pozri BARNARD, C.: EU Employment Law. 4. vyd. Oxford: Oxford University Press, 2012, s. 440.
( 53 ) Chcel by som dodať, že pokiaľ ide o podniky s 15 alebo menej zamestnancami, náhrada za protiprávne prepustenie podľa článku 8 zákona č. 604/1966, ktorá je spravidla obmedzená na rozpätie od dvaapolnásobku do šesťnásobku mesačnej mzdy, je vo všeobecnosti menej výhodná ako náhrada podľa článku 32 ods. 5 zákona č. 183/2010.
( 54 ) Pozri rozsudok Corte Costituzionale z 9. novembra 2011 vo veci č. 303/2011.
( 55 ) Pozri doložku 4 bod 3 rámcovej dohody v spojení s bodom 10 všeobecných hľadísk. Pozri tiež odôvodnenie 17 smernice 1999/70.
( 56 ) Poznamenávam, že v súvislosti s otázkou, či pracovné podmienky posudzované spoločne predstavujú nevýhodnejšie zaobchádzanie, Komisia uviedla, že „by malo byť odôvodnené, aby vnútroštátne súdy vykonali posúdenie založené na okolnostiach každého prípadu. Útvary Komisie budú sledovať vývoj v členských štátoch, najmä v tých, v ktorých porovnanie zamestnancov na dobu určitú a stálych zamestnancov možno uskutočniť len na základe pracovnoprávnych podmienok posudzovaných ako celok“, pozri už citovanú správu SEK(2006) 1074, s. 38 a 39 (kurzívou zvýraznil generálny advokát).
( 57 ) Pozri v tomto zmysle bod 54 týchto návrhov.
( 58 ) V rozsudku zo 6. septembra 2011, Scattolon (C-108/10, Zb. s. I-7491, bod 84), Súdny dvor rozhodol, že vzhľadom na jeho ostatné odpovede v tejto veci už nebolo potrebné odpovedať na štvrtú prejudiciálnu otázku položenú v tejto veci, ktorá bola sformulovaná podobne ako šiesta prejudiciálna otázka prejednávanej veci.
( 59 ) Tejto otázke je totiž venovaných 38 z celkových 122 bodov jej pripomienok.
( 60 ) V tomto zmysle sa okolnosti prípadu prejednávaného vnútroštátnym súdom odlišujú od neúspešných tvrdení uvedených v už citovanom rozsudku Gavieiro Gavieiro a Iglesias Torres, (body 84 a 85), pokiaľ ide o to, prečo nebolo odôvodnené priame uplatnenie smernice 1999/70.
( 61 ) Pozri rozsudok Impact (už citovaný, bod 68).
( 62 ) Pozri poznámku pod čiarou 3 týchto návrhov.
( 63 ) Pozri v tomto zmysle návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Jääskinen v už citovanej veci Sorge (bod 64).
( 64 ) Rozsudok z 12. júla 1990, Foster a i. (C-188/89, Zb. s. I-3313, bod 20).
( 65 ) Pozri tiež rozsudky z 5. februára 2004, Rieser Internationale Transporte (C-157/02, Zb. s. I-1477, bod 24), a z 24. januára 2012, Dominguez (C‑282/10, bod 39).
( 66 ) Pozri rozsudok zo 14. júna 2007, Medipac-Kazantzidis (C-6/05, Zb. s. I-4557, bod 43 a citovanú judikatúru).
( 67 ) Pokiaľ ide o pripísateľnosť opatrení prijatých súkromným subjektom štátu na účely článku 30 ZFEÚ, pozri rozsudok z 5. novembra 2002, Komisia/Nemecko (C-325/00, Zb. s. I-9977, body 17, 19 a 20), a podľa článku 107 ZFEÚ, rozsudok zo 16. mája 2002, Francúzsko/Komisia (C-482/99, Zb. s. I-4397, body 55 a 56).
( 68 ) Treba spomenúť, že tieto kritériá sa ešte môžu spresniť vo veci Fish Legal a Shirley (C‑279/12, v konaní pred Súdnym dvorom).
( 69 ) Pozri rozsudky zo 14. septembra 2000, Collino a Chiappero (C-343/98, Zb. s. I-6659, bod 24), a Dominguez (už citovaný, bod 40). Okrem toho poukazujem na body 41 a 45 návrhov, ktoré som predniesol vo veci Portgás (C‑425/12, v konaní pred Súdnym dvorom).
( 70 ) Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2004/17/ES z 31. marca 2004 o koordinácii postupov obstarávania subjektov pôsobiacich v odvetviach vodného hospodárstva, energetiky, dopravy a poštových služieb (Ú. v. EÚ L 134, s. 1; Mim. vyd. 06/007, s. 19) v zmenenom a doplnenom znení.
( 71 ) Rozhodnutie Komisie 2008/383/ES z 30. apríla 2008, ktorým sa vynímajú expresné a kuriérske služby v Taliansku z pôsobnosti smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/17/ES o koordinácii postupov obstarávania subjektov pôsobiacich v odvetviach vodného hospodárstva, energetiky, dopravy a poštových služieb (Ú. v. EÚ L 132, s. 18), a rozhodnutie Komisie 2010/12/EÚ z 5. januára 2010, ktorým sa určité finančné služby v poštovom sektore v Taliansku vynímajú z uplatňovania smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/17/ES o koordinácii postupov obstarávania subjektov pôsobiacich v odvetviach vodného hospodárstva, energetiky, dopravy a poštových služieb (Ú. v. EÚ L 6, s. 8).
( 72 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok z 24. novembra 1982, Komisia/Írsko (249/81, Zb. s. 4005, bod 15), a návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Alber v už citovanej veci Collino a Chiappero (bod 23). Pozri tiež návrhy, ktoré som predniesol v už citovanej veci Portgás (bod 41).
( 73 ) Pozri bližšie návrhy, ktoré som predniesol v už citovanej veci Portgás (body 37 až 39, 42 a 43).
Full & Egal Universal Law Academy