ROZHODNUTIE SÚDNEHO DVORA
(osobitná komora podľa článku 123b rokovacieho poriadku)
z 12. júla 2012
„Preskúmanie“
Vo veci C‑334/12 RX,
ktorej predmetom je návrh prvého generálneho advokáta na preskúmanie podľa článku 62 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie zo 6. júla 2012,
SÚDNY DVOR (osobitná komora podľa článku 123b rokovacieho poriadku),
v zložení: predseda V. Skouris, predsedovia komôr A. Tizzano, J. N. Cunha Rodrigues, K. Lenaerts (spravodajca) a J.‑C. Bonichot,
vydal toto
Rozhodnutie
1 Návrh prvého generálneho advokáta na preskúmanie sa týka rozsudku Všeobecného súdu Európskej únie (odvolacia komora) z 19. júna 2012, Arango Jaramillo a i./EIB (T‑234/11 P, zatiaľ neuverejnený v Zb. VS), ktorým tento súd zamietol odvolanie, ktoré podal Arango Jaramillo a 34 ďalších zamestnancov Európskej investičnej banky (EIB) (spolu ďalej len „žalobcovia“) proti uzneseniu Súdu pre verejnú službu Európskej únie (prvá komora) zo 4. februára 2011, Arango Jaramillo a i./EIB (F‑34/10, zatiaľ neuverejnené v Zb. VS), ktorým boli pre oneskorenosť odmietnuté ich žaloby týkajúce sa jednak zrušenia ich výplatných listín za február 2010 v rozsahu, v akom z nich vyplývajú rozhodnutia EIB o zvýšení ich poistného na dôchodkové zabezpečenie, a jednak povinnosti EIB zaplatiť im náhradu škody.
Okolnosti veci
2 Z už citovaného rozsudku Arango Jaramillo a i./EIB vyplýva, že od 1. januára 2007 už výplatné listiny zamestnancov EIB nie sú vydávané v tradičnej podobe na papieri, ale na elektronickom nosiči. Každý mesiac sú zadávané do informatického systému EIB s názvom „Peoplesoft“, a tak do nich môže každý zamestnanec nahliadať zo svojho pracovného počítača.
3 V sobotu 13. februára 2010 boli výplatné listiny za február 2010 zadané do informatického systému „Peoplesoft“. Tieto listiny vykazovali v porovnaní s listinami za január 2010 zvýšenie sadzby príspevkov na dôchodkové zabezpečenie, ktoré vyplývalo z rozhodnutí vydaných EIB v rámci reformy dôchodkového zabezpečenia jej zamestnancov.
4 Dňa 26. mája 2010 žalobcovia podali na Súde pre verejnú službu žalobu, ktorou sa domáhali jednak zrušenia svojich výplatných listín za február 2010 a jednak toho, aby EIB bola uložená povinnosť zaplatiť im symbolicky jedno euro ako náhradu nemajetkovej ujmy.
5 Samostatným podaním zaslaným do kancelárie Súdu pre verejnú službu EIB navrhla, aby tento súd rozhodol o neprípustnosti žaloby bez preskúmania veci samej.
6 Už citovaným uznesením Arango Jaramillo a i./EIB Súd pre verejnú službu odmietol žalobu ako neprípustnú. V podstate rozhodol, že lehota na podanie tejto žaloby, ktorá začala plynúť v pondelok 15. februára 2010, uplynula pri zohľadnení jednotnej desaťdňovej lehoty z dôvodu vzdialenosti v pondelok 25. mája 2010, takže žaloba podaná žalobcami, ktorá bola doručená kancelárii Súdu pre verejnú službu elektronickou formou až 26. mája 2010 o 00:00, musí byť považovaná za oneskorenú, a preto neprípustnú.
7 Žalobcovia podali proti tomuto uzneseniu odvolanie na Všeobecný súd Európskej únie, ktorý ho zamietol už citovaným rozsudkom Arango Jaramillo a i./EIB.
8 V bodoch 22 až 25 uvedeného rozsudku Všeobecný súd Európskej únie v podstate pripomenul judikatúru, podľa ktorej v prípade neexistencie akéhokoľvek ustanovenia, ktoré by určovalo lehoty na podanie žaloby uplatniteľné na spory medzi EIB a jej zamestnancami, musí k podaniu takých žalôb dôjsť v primeranej lehote. Keďže usúdil, že trojmesačná lehota stanovená v článku 91 ods. 3 Služobného poriadku úradníkov Európskej únie pre spory medzi inštitúciami Európskej únie a ich úradníkmi alebo zamestnancami predstavuje „relevantný základ porovnania“, lebo tieto spory sú svojou povahou blízke interným sporom medzi EIB a jej zamestnancami týkajúcimi sa jej aktov, ktoré im spôsobujú ujmu a ktorých zrušenie navrhujú, v bode 27 tohto rozsudku rozhodol s odvolaním sa na určité svoje predchádzajúce rozsudky, že dodržanie takej lehoty musí byť v zásade považované za primerané.
9 V uvedenom bode 27 z toho Všeobecný súd Európskej únie vyvodil „a contrario…, že každá žaloba, ktorú zamestnanec EIB podal po uplynutí trojmesačnej lehoty predĺženej o jednotnú desaťdňovú lehotu z dôvodu vzdialenosti, musí byť v zásade považovaná za žalobu, ktorá nebola podaná v primeranej lehote“. Dodal, že taký výklad je prípustný, „lebo iba striktné uplatnenie procesných pravidiel, ktoré upravujú prekluzívnu lehotu, môže zodpovedať požiadavke právnej istoty a potrebe vyhnúť sa akejkoľvek diskriminácii alebo akémukoľvek svojvoľnému zaobchádzaniu pri výkone spravodlivosti“.
10 V bode 30 už citovaného rozsudku Arango Jaramillo a i./EIB Všeobecný súd Európskej únie odmietol kritiku žalobcov, podľa ktorej Súd pre verejnú službu nahradil uplatnenie zásady dodržania primeranej lehoty, ktorá je svojou povahou pružná a otvorená konkrétnemu zváženiu dotknutých záujmov, striktným a všeobecným dodržaním pevnej trojmesačnej lehoty. Okrem iného usúdil, že Súd pre verejnú službu sa obmedzil na uplatnenie právnej normy, ktorá „spočíva na všeobecnom predpoklade, že trojmesačná lehota je v zásade dostatočná na to, aby zamestnancom EIB umožnila posúdiť zákonnosť jej aktov, ktoré im spôsobujú ujmu, a prípadne si pripraviť svoje žaloby“, pričom „súdu Únie, ktorý ju má uplatniť, neukladá povinnosť… brať do úvahy okolnosti každej veci a najmä uskutočniť konkrétne zváženie dotknutých záujmov“.
11 V bode 39 uvedeného rozsudku Všeobecný súd Európskej únie ešte pripomenul, že „striktné uplatnenie procesných pravidiel, ktoré upravujú prekluzívnu lehotu“, zodpovedá najmä požiadavke právnej istoty.
Posúdenie
12 Na úvod treba uviesť, že hoci bolo rozhodnuté, že vo vzťahu k lehote na podanie žaloby v sporoch medzi EIB a jej zamestnancami je potrebné vychádzať z pojmu „primeraná lehota“, lebo Služobný poriadok EIB neobsahuje nijakú úpravu (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa zo 6. marca 2001, Dunnett a i./EIB, T‑192/99, Zb. s. II‑813, body 51 až 58), EIB dodnes neprijala zodpovedajúce ustanovenie.
13 Po tomto úvodnom spresnení je namieste konštatovať, že existuje vážne nebezpečenstvo narušenia jednoty alebo vnútorného súladu práva Únie tým, že z už citovaného rozsudku Arango Jaramillo a i./EIB vyplýva, že lehota troch mesiacov a desiatich dní, ktorá musí byť v zásade považovaná za primeranú na to, aby zamestnanec EIB podal žalobu o neplatnosť jej aktu, ktorý mu spôsobuje ujmu, je lehotou, ktorej prekročenie má za následok oneskorenosť, a teda neprípustnosť žaloby bez toho, aby súd Únie musel zohľadniť osobitné okolnosti prejednávanej veci.
14 Toto vážne nebezpečenstvo vyplýva z dvoch dôvodov, ktoré odôvodňujú preskúmanie už citovaného rozsudku Arango Jaramillo a i./EIB.
15 Po prvé je potrebné zistiť, či Všeobecný súd Európskej únie tým, že usúdil, že Súd pre verejnú službu nie je pri posúdení primeranosti lehoty, v ktorej zamestnanci EIB podali žalobu o neplatnosť proti ňou vydanému aktu, povinný zohľadniť osobitné okolnosti prejednávanej veci, uskutočnil na základe argumentu a contrario výklad vo vnútornom súlade s judikatúrou, podľa ktorej sa primeranosť lehoty nestanovenej primárnym alebo sekundárnym právom Únie musí posúdiť v závislosti od okolností každej veci (pozri najmä rozsudky z 15. októbra 2002, Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, C‑238/99 P, C‑244/99 P, C‑245/99 P, C‑247/99 P, C‑250/99 P až C‑252/99 P a C‑254/99 P, Zb. s. I‑8375, body 187 a 192, ako aj zo 7. apríla 2011, Grécko/Komisia, C‑321/09 P, body 33 a 34).
16 Po druhé je potrebné zistiť, či tým, že výklad Všeobecného súdu Európskej únie priznáva prekluzívny účinok prekročeniu lehoty na podanie žaloby, ktorá nie je stanovená primárnym alebo sekundárnym právom Únie, nemôže narušiť právo na účinné súdne preskúmanie potvrdené v článku 47 Charty základných práv Európskej únie.
17 Za predpokladu, že by z uvedených konštatovaní vyplynulo, že už citovaný rozsudok Arango Jaramillo a i./EIB obsahuje nesprávne právne posúdenie, bude potrebné preskúmať, či a prípadne v akom rozsahu uvedený rozsudok narúša jednotu alebo vnútorný súlad práva Únie.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (osobitná komora podľa článku 123b rokovacieho poriadku) rozhodol:
1. Je potrebné uskutočniť preskúmanie rozsudku Všeobecného súdu Európskej únie (odvolacia komora) z 19. júna 2012, Arango Jaramillo a i./EIB (T‑234/11 P).
2. Preskúmanie sa bude týkať otázok, či rozsudok Všeobecného súdu Európskej únie z 19. júna 2012, Arango Jaramillo a i./EIB (T‑234/11 P), narúša jednotu alebo vnútorný súlad práva Únie tým, že Všeobecný súd ako odvolací súd vyložil pojem „primeraná lehota“ v kontexte podania žaloby o neplatnosť zamestnancami Európskej investičnej banky proti ňou vydanému aktu, ktorý im spôsobuje ujmu, ako lehotu, ktorej prekročenie má za následok oneskorenosť, a teda neprípustnosť žaloby bez toho, aby súd Únie musel zohľadniť osobitné okolnosti prejednávanej veci, a či tento výklad pojmu „primeraná lehota“ nemôže narušiť právo na účinné súdne preskúmanie potvrdené v článku 47 Charty základných práv Európskej únie.
3. Oprávnené subjekty uvedené v článku 23 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie a účastníci konania pred Všeobecným súdom Európskej únie sa vyzývajú, aby Súdnemu dvoru Európskej únie predložili v lehote jedného mesiaca od doručenia tohto rozhodnutia svoje písomné pripomienky k uvedeným otázkam.
Podpisy
Full & Egal Universal Law Academy