NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
PEDRO CRUZ VILLALÓN
prednesené 24. septembra 2015 ( 1 )
Vec C‑292/14
Elliniko Dimosio
proti
Stefanosovi Stroumpoulisovi,
Nikolaosovi Koumpanosovi,
Panagiotisovi Renierisovi,
Charalamposovi Renierisovi,
Ioannisovi Zachariasovi,
Dimitriosovi Lazaroumu,Apostolosovi Chatzisotirioumu
[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podala
Symvoulio tis Epikrateias (Grécko)]
„Ochrana zamestnancov v prípade platobnej neschopnosti ich zamestnávateľa — Dohovor Organizácie Spojených národov o morskom práve — Rímsky dohovor o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky — Smernica 80/987/EHS — Spoločnosť, ktorej sídlo sa nachádza v treťom štáte, ale má prevádzkové sídlo v členskom štáte, v ktorom bol na jej majetok vyhlásený konkurz — Úroveň ochrany zamestnancov, pokiaľ ide o vyplatenie ich neuspokojených nárokov — Rovnocenná ochrana“
1.
Súdny dvor má v prejednávanej veci rozhodnúť, či členský štát musí splniť povinnosti vyplývajúce zo smernice 80/987/EHS ( 2 ) v prípade, ak zamestnancov zamestnala ako námorníkov spoločnosť, ktorá síce má oficiálne sídlo v treťom štáte, ale jej prevádzkové sídlo na nachádza v uvedenom členskom štáte a súd tohto členského štátu na základe právnych predpisov toho istého členského štátu vyhlásil konkurz na jej majetok.
2.
Na vyriešenie tejto otázky treba najprv určiť, či majú mať za okolností posudzovaného prípadu prednosť pred uplatnením práva Únie dva také významné nástroje medzinárodného práva, akými sú Dohovor Organizácie Spojených národov o morskom práve ( 3 ) a Dohovor o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky ( 4 ). Zastávam názor, že uplatnenie smernice 80/987 má v prípade, o ktorý ide v konaní vo veci samej, z hľadiska správneho chápania uvedených medzinárodných nástrojov prednosť, keďže táto smernica predstavuje osobitnú právnu úpravu.
3.
Čo sa týka obsahu prejudiciálnych otázok, ktoré položila Symvoulio tis Epikrateias, dospejem k záveru, že za okolností posudzovaného prípadu sú splnené podmienky stanovené smernicou 80/987, aby členský štát poskytol zamestnancom ochranu zaručenú uvedenou smernicou, pričom nemožno konštatovať, že „rovnocennú ochranu“ poskytuje vnútroštátna právna úprava, ktorá sa týka len prípadu námorníkov, ktorí sú štátnymi príslušníkmi tohto členského štátu, slúžiacich na lodi plávajúcej pod gréckou vlajkou alebo na plavidle iného štátu, ktoré má uzavretú zmluvu s Naftiko Apomachiko Tameio (Fond sociálneho zabezpečenia námorníkov, ďalej len „NAT“), ktorí boli opustení v zahraničí.
I – Právny rámec
A – Dohovor Organizácie Spojených národov o morskom práve
4.
Článok 91 ods. 1 DMP stanovuje: „Každý štát určí podmienky pre udelenie svojej štátnej príslušnosti lodiam, pre registráciu lodí na svojom území a pre právo plavby pod jeho vlajkou. Lode majú štátnu príslušnosť toho štátu, pod ktorého vlajkou sú oprávnené plávať. Medzi štátom a loďou musí existovať skutočné prepojenie.“
5.
V článku 92 ods. 1 DMP sa uvádza: „Loď je povinná plávať pod vlajkou len jedného štátu a až na výnimočné prípady výslovne uvedené v medzinárodných zmluvách alebo v tomto dohovore, podlieha na šírom mori jeho výlučnej jurisdikcii. V priebehu cesty alebo zastávky v prístave loď nesmie vymeniť svoju vlajku, okrem prípadov skutočného prevodu vlastníctva alebo zmeny registrácie.“
6.
Článok 94 DMP znie:
„1. Každý štát je povinný účinne vykonávať svoju jurisdikciu a kontrolu v správnych, technických a sociálnych záležitostiach nad loďami, ktoré plávajú pod jeho vlajkou.
2. Každý štát je povinný najmä:
…
b)
uplatňovať jurisdikciu podľa svojho vnútroštátneho práva nad každou loďou, ktorá pláva pod jeho vlajkou a nad jej kapitánom, dôstojníkmi a mužstvom v správnych, technických a sociálnych záležitostiach, ktoré sa dotýkajú lode.
…“.
7.
Podľa článku 218 ods. 1 DMP «v prípade, že sa loď dobrovoľne nachádza v prístave alebo v niektorom z pobrežných terminálov ktoréhokoľvek štátu, môže tento štát vykonávať vyšetrovanie a tam, kde ho k tomu oprávňujú dôkazy, začať konanie pokiaľ sa týka akéhokoľvek vypúšťania látok z takejto lode, ktorá porušuje medzinárodné normy a štandardy ustanovené príslušnou medzinárodnou organizáciou alebo všeobecnou diplomatickou konferenciou za hranicami vnútorných vôd, pobrežného mora alebo výlučnej ekonomickej zóny tohto štátu“.
8.
Článok 220 ods. 1 DMP stanovuje: «v prípade, že sa loď dobrovoľne nachádza v prístave alebo v niektorom z pobrežných terminálov ktoréhokoľvek štátu, môže tento štát, pri rešpektovaní oddielu 7, začať konanie ohľadom akéhokoľvek porušenia jeho zákonov a nariadení prijatých v súlade s týmto dohovorom alebo s platnými medzinárodnými normami a štandardami na zabránenie, zníženie a kontrolu znečisťovania z lodí, ak k porušeniu došlo v pobrežných vodách alebo vo výlučnej ekonomickej zóne tohto štátu.“
B – Dohovor o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky
9.
Podľa článku 3 ods. 1 Rímskeho dohovoru „zmluva sa spravuje právnym poriadkom, ktorý si zvolia účastníci zmluvy“.
10.
Článok 6 Rímskeho dohovoru znie:
„1. Bez ohľadu na ustanovenia článku 3 nemôžu účastníci pracovnej zmluvy svojou voľbou rozhodného práva zbaviť zamestnanca ochrany, ktorú mu poskytujú imperatívne normy právneho poriadku uplatniteľného podľa odseku 2 pri absencii voľby.
2. Bez ohľadu na ustanovenia článku 4 sa pracovná zmluva pri absencii voľby rozhodného práva podľa článku 3 spravuje:
a)
právnym poriadkom štátu, v ktorom zamestnanec obvykle vykonáva prácu na základe zmluvy, aj keď prechodne pracuje v inom štáte; alebo
b)
ak zamestnanec obvykle nevykonáva prácu v jednom štáte, právnym poriadkom štátu, v ktorom sa nachádza prevádzk[a]reň, ktorá ho najala;
ak z celkových okolností nevyplýva, že zmluva má užšiu väzbu s iným štátom; v takomto prípade sa zmluva spravuje právnym poriadkom tohto štátu.“
11.
Článok 10 Rímskeho dohovoru stanovuje:
„1. Rozhodným právom pre zmluvu podľa článkov 3 až 6 a 12 tohto dohovoru sa spravujú najmä:
a)
jej výklad;
b)
plnenie zmluvných záväzkov;
c)
v rozsahu právomoci udelenej súdu procesnými normami, dôsledky porušenia týchto záväzkov vrátane stanovenia výšky náhrady škody, ak sa určuje na základe právnych predpisov;
d)
rôzne spôsoby zániku záväzkov, preklúzia a premlčanie;
e)
dôsledky neplatnosti zmluvy.“
C – Právo Únie
12.
Vzhľadom na okolnosti prejednávaného prípadu treba vychádzať zo smernice 80/987/EHS v znení pred jej novelizáciou vykonanou smernicou 2002/74/ES ( 5 ) a jej neskorším nahradením smernicou 2008/94/ES ( 6 ).
13.
V prvých štyroch odôvodneniach smernice 80/987 sa konštatuje:
„keďže treba zabezpečiť ochranu zamestnancov pri platobnej neschopnosti ich zamestnávateľa, najmä zaručiť výplatu ich neuspokojených nárokov, a zároveň prihliadať na potrebu vyváženého hospodárskeho a sociálneho rozvoja spoločenstva;
keďže medzi jednotlivými členskými štátmi pretrvávajú rozdiely v miere ochrany zamestnancov v tejto oblasti; keďže treba vyvinúť úsilie na zmiernenie týchto rozdielov, ktoré môžu mať priamy vplyv na fungovanie spoločného trhu;
keďže z uvedených dôvodov by sa mala podporovať aproximácia právnych predpisov v tejto oblasti pri zachovaní dosiahnutých zlepšení v zmysle článku 117 zmluvy;
keďže v dôsledku zemepisnej polohy a súčasnej štruktúry pracovných miest v Grónsku sa trh práce v tejto oblasti zásadne líši od trhu práce v ostatných oblastiach spoločenstva“.
14.
Článok 1 smernice stanovuje:
„1. Táto smernica sa vzťahuje na nároky zamestnancov vyplývajúce z pracovných zmlúv alebo pracovnoprávnych vzťahov a existujúce voči zamestnávateľom, ktorí sa nachádzajú v stave platobnej neschopnosti v zmysle článku 2 ods. 1.
2. Členské štáty môžu výnimočne vylúčiť nároky niektorých kategóri[í] zamestnancov z pôsobnosti tejto smernice vzhľadom na osobitú povahu pracovnej zmluvy alebo pracovnoprávneho vzťahu zamestnanca, alebo existenciu iných foriem záruk poskytujúcich ochranu zamestnancov, ktorá je rovnocenná ochrane vyplývajúcej z tejto smernice.
Kategórie zamestnancov uvedené v prvom pododseku sú uvedené v prílohe.
3. Táto smernica sa nevzťahuje na Grónsko. V prípade akejkoľvek zmeny v štruktúre pracovných miest v tomto regióne sa táto výnimka prehodnotí.“
15.
Článok 2 smernice 80/987 znie:
„1. Na účely tejto smernice sa zamestnávateľ pokladá za platobne neschopného:
a)
ak bola podaná žiadosť na začatie konania týkajúceho sa majetku zamestnávateľa v súlade so zákonmi, inými právnymi predpismi a správnymi opatreniami daného členského štátu na spoločné uspokojenie pohľadávok veriteľov, ktoré umožňuje prihliadnuť aj na nároky uvedené v článku 1 ods. 1, a
b)
ak orgán, ktorý je príslušný v zmysle uvedených zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení:
—
rozhodol začať konanie,
—
alebo dospel k záveru, že podnik bol zatvorený alebo podnikateľská činnosť sa skončila s konečnou platnosťou a že majetok, ktorý je k dispozícii, nie je dostatočne veľký na to, aby sa mohlo začať konanie.
2. Táto smernica sa nevzťahuje na vnútroštátne právo, pokiaľ ide o vymedzenie pojmov ‚zamestnanec‘, ‚zamestnávateľ‘, ‚odmena‘, ‚právo zakladajúce okamžitý nárok‘ a ‚právo zakladajúce budúci nárok‘.“
16.
Článok 3 smernice 80/987 stanovuje: „Členské štáty prijmú potrebné opatrenia, ktorými zabezpečia, že záručné inštitúcie… zaručia výplatu neuspokojených nárokov zamestnancov, vyplývajúcich z pracovných zmlúv alebo pracovnoprávnych vzťahov a týkajúcich sa odmeny za obdobie pred stanoveným dňom.“
17.
V článku 5 smernice sa uvádza:
„Členské štáty ustanovia podrobné pravidlá organizácie, financovania a prevádzky záručných inštitúcií, najmä v súlade s týmito zásadami:
a)
majetok inštitúcií je nezávislý od prevádzkového kapitálu zamestnávateľov a nesmie byť dostupný v rámci konania z dôvodu platobnej neschopnosti;
b)
na ich financovanie prispievajú zamestnávatelia, ak nie sú plne financované štátnymi orgánmi;
c)
záväzky inštitúcií nezávisia od toho, či bola alebo nebola splnená povinnosť prispieť na financovanie.“
18.
Podľa článku 6 smernice 80/987 „členské štáty môžu ustanoviť, že články 3, 4 a 5 sa nevzťahujú na príspevky splatné v rámci vnútroštátnych systémov zákonného sociálneho zabezpečenia alebo v rámci doplnkových podnikových alebo medzipodnikových dôchodkových systémov mimo vnútroštátnych systémov zákonného sociálneho zabezpečenia“.
19.
V súlade s článkom 7 tej istej smernice „členské štáty prijmú potrebné opatrenia, ktorými zabezpečia, že neplatenie povinných príspevkov do vnútroštátnych zákonných systémov sociálneho zabezpečenia zamestnávateľom v čase pred začiatkom jeho platobnej neschopnosti nemá nepriaznivý vplyv na oprávnenie zamestnancov poberať dávky od týchto poisťovacích inštitúcií, pokiaľ príspevky zamestnancov boli zrážané z vyplácanej odmeny“.
D – Vnútroštátne právo
20.
Smernica 80/987 bola pôvodne prebratá do gréckeho práva zákonom č. 1172/1981 a neskôr zákonom č. 1836/1989 a prezidentským dekrétom č. 1/1990 vydaným na základe poverenia podľa tohto posledného uvedeného zákona.
21.
§ 29 zákona č. 1220/1981, ktorým sa mení a dopĺňa právna úprava týkajúca sa subjektu prevádzkujúceho prístav Pireus, stanovoval, že v prípade, že grécki námorníci slúžiaci na lodi plávajúcej pod gréckou vlajkou alebo na plavidle iného štátu, ktoré uzatvorilo zmluvu s ΝΑΤ, budú opustení v zahraničí, zabezpečí sa ich návrat do vlasti a z NAT sa im uhradia odmeny po dobu najviac troch mesiacov.
II – Skutkový stav
22.
Odporcov v konaní vo veci samej, ktorí mali bydlisko v Grécku, zamestnala v tomto členskom štáte 14. júla 1994 spoločnosť, ktorej sídlo sa nachádzalo v treťom štáte, akým bola vtedy Malta, na prácu na palube námornej lode, ktorú vlastnila uvedená spoločnosť a ktorá sa plavila pod maltskou vlajkou.
23.
Pracovné zmluvy sa týkali prenájmu lode na letnú sezónu 1994. Tieto zmluvy obsahovali ustanovenie, podľa ktorého sa na ne vzťahovalo právo Malty ako právo štátu vlajky lode. Prenájom plavidla sa zrušil a odporcom v konaní vo veci samej neboli vyplatené príslušné odmeny. Z tohto dôvodu požiadali 15. decembra 1994 o ukončenie zmluvného vzťahu.
24.
Z dôvodu niekoľkých prebiehajúcich exekúcií bola loď zadržaná v prístave Pireus až do 7. júla 1995, keď sa uskutočnila jej dražba.
25.
Odporcovia v konaní vo veci samej si následne uplatnili svoje oprávnené nároky vyplývajúce z pracovných zmlúv (mzdy a príspevky od 14. júla 1994 do 15. decembra 1994 spolu s odstupným) a požiadali o to, aby boli ich pohľadávky uznané za prednostné. Príslušný úradník však ich pohľadávky do daného zoznamu nezaradil, keďže ich podľa maltského práva nepovažoval za prednostné.
26.
Odporcovia v konaní vo veci samej zároveň podali na Μonomeles Protodikeio Peiraios (Samosudca prvého stupňa mesta Pireus) žalobu, ktorou sa domáhali uspokojenia svojho nároku. Tento sudca ich žalobe vyhovel a rozhodol, že majú nárok na zodpovedajúce sumy, spolu so zákonnými úrokmi z omeškania od 16. decembra 1994. Tiež konštatoval, že použitie cudzej vlajky bolo účelové.
27.
Medzitým bol na majetok spoločnosti, ktorá vlastnila loď, vyhlásený konkurz, ktorý príslušný súd zrušil pre nedostatok majetku.
28.
Odporcovia v konaní vo veci samej následne podali na Dioikitiko Protodikeio Athinon (Správny súd v Aténach) žalobu, ktorou sa domáhali, aby tento súd uložil Helénskej republike povinnosť zaplatiť sumy, ktoré im priznal občianskoprávny súd ako náhradu škody. Na podporu tejto žaloby uviedli, že štát v rozpore so smernicou 80/987 opomenul prijať právnu úpravu, ktorá by v prípade platobnej neschopnosti zamestnávateľa zaručovala neuspokojené nároky vyplývajúce z pracovných zmlúv zamestnancov, ktorí sú členmi posádky námornej lode.
29.
Dioikitiko Protodikeio konštatoval, že ustanovenia smernice 80/987 sa nevzťahujú na nároky, ktoré neuspokojil zamestnávateľ v prípade platobnej neschopnosti, vyplývajúce zo zmlúv o práci na mori uzatvorených gréckymi námorníkmi, ktorí sú členmi posádky námornej lode plávajúcej pod cudzou vlajkou, pričom účelové použitie vlajky sa podľa tohto súdu nepreukázalo, a žalobu zamietol.
30.
Odvolaniu podanému na Dioikitiko Efeteio Athinon (Odvolací správny súd v Aténach) tento súd vyhovel, keďže konštatoval, že bolo preukázané, že spoločnosť, ktorá bola vlastníkom plavidla, vykonávala podnikateľskú činnosť v Grécku, t. j. v krajine, kde sa nachádzalo jej prevádzkové sídlo (presnejšie v prístave Pireus) a na ktorú mala konkrétne prepojenie, v dôsledku čoho bola maltská vlajka, pod ktorou sa táto loď plavila, používaná účelovo.
31.
Odvolací súd navyše uviedol, že zamestnanci majú nárok na ochranu poskytovanú podľa smernice 80/987 a že grécky zákonodarca bol povinný prebrať túto smernicu do vnútroštátneho práva prijatím zodpovedajúcich právnych predpisov, lebo vnútroštátna právna úprava neposkytovala ochranu, ktorá by bola rovnocenná ochrane zaručenej smernicou.
32.
Dioikitiko Efeteio Athinon preto dospel k záveru, že Helénska republika je povinná vyplatiť neuspokojené mzdové nároky odporcov v konaní vo veci samej.
33.
Grécka vláda podala kasačný opravný prostriedok na Symvoulio tis Epikrateias (Štátna rada). Bez toho, aby spochybnila zistenia Dioikitiko Efeteio Athinon týkajúce sa prevádzkového sídla spoločnosti, ktorá vlastnila loď, a účelového použitia vlajky, v rámci svojej obrany proti žalobe tvrdila, že „posádky námorných plavidiel“ spomenuté v bode A odseku II prílohy smernice 80/987 môžu predstavovať len posádky plavidiel, ktoré sa plavia pod gréckou vlajkou a v žiadnom prípade posádky plavidiel, ktoré sa plavia pod účelovo použitou vlajkou, ktoré sú síce prepojené s Gréckom, ale nemajú uzavretú zmluvu s NAT.
34.
Grécka vláda navyše spochybňuje aj konštatovanie druhostupňového súdu, že grécka právna úprava uplatniteľná na posádky námorných plavidiel týmto posádkam neposkytuje ochranu rovnocennú ochrane poskytovanej smernicou 80/987.
35.
Keďže Symvoulio tis Epikrateias sa domnievala, že dôvody uvedené gréckou vládou v jej kasačnom opravnom prostriedku vyvolávajú otázky týkajúce sa výkladu práva Únie, o ktorých musí rozhodnúť Súdny dvor, podala prejednávaný návrh na začatie prejudiciálneho konania.
III – Prejudiciálne otázky
36.
V návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktorý bol doručený Súdnemu dvoru 13. júna 2014, boli položené tieto prejudiciálne otázky:
„1.
Majú námorníci členského štátu, ktorí slúžili na lodi plávajúcej pod vlajkou nečlenskej krajiny Európskej únie, v zmysle ustanovení smernice Rady 80/987/EHS nárok na ochranu poskytovanú podľa tejto smernice, pokiaľ ide o ich neuspokojené nároky voči námornej spoločnosti – so sídlom na území tretej krajiny, ale s prevádzkovým sídlom na území členského štátu, pričom z tohto dôvodu súd daného členského štátu vyhlásil konkurz na majetok tejto spoločnosti v súlade so svojím vnútroštátnym právom –, vzhľadom na cieľ smernice a bez ohľadu na skutočnosť, že pracovné zmluvy boli uzavreté podľa práva tretieho štátu a členský štát nemôže od majiteľa plavidla, ktorý nepodlieha jeho právnemu poriadku, požadovať príspevok na financovanie záručnej inštitúcie?
2.
Má sa za ochranu, ktorá je rovnocenná ochrane podľa ustanovení smernice Rady 80/987/EHS, považovať platba základných odmien a náhrad stanovených príslušnými kolektívnymi zmluvami upravená v § 29 zákona č. 1220/1981 a vyplácaná z Naftiko Apomachiko Tameio (NAT) v prospech gréckych námorníkov slúžiacich na lodi plávajúcej pod gréckou vlajkou alebo na plavidle iného štátu, ktoré uzatvorilo zmluvu s NAT, a to po dobu najviac troch mesiacov a len v prípade, že daní námorníci boli opustení v zahraničí?“
IV – Konanie na Súdnom dvore. Tvrdenia účastníkov konania
37.
Písomné pripomienky v konaní predložila grécka a talianska vláda, ako aj Komisia.
A – O prvej otázke
38.
Komisia tvrdí, že v súlade s článkom 1 ods. 1 a článkom 2 ods. 1 smernice 80/987 je rozhodujúcim kritériom pre existenciu povinností stanovených v článku 3 tej istej smernice právomoc členského štátu rozhodovať v konkurznom konaní týkajúcom sa zamestnávateľa, pričom táto otázka sa vzhľadom na to, že skutkové okolnosti konania vo veci samej nastali pred nadobudnutím účinnosti nariadenia Rady (ES) č. 1346/2000 ( 7 ), musí posúdiť podľa vnútroštátneho práva.
39.
Komisia však pripomína, že podľa judikatúry v prípade, ak sa konkurzné konanie začne v členskom štáte a zamestnávateľ vykonáva svoju činnosť aj v inom členskom štáte, v ktorom boli zamestnanci zamestnaní, na vyplatenie nárokov, ktoré vyplývajú zo smernice 80/987, je príslušná záručná inštitúcia tohto druhého členského štátu.
40.
Tak rozhodné právo pre pracovnú zmluvu, ako aj ustanovenia DMP sú podľa Komisie irelevantné pri rozhodovaní o tom, či sa na sporný prípad vzťahuje smernica 80/987.
41.
Podľa jej názoru je rozhodné právo pre pracovnú zmluvu irelevantné, keďže v súlade s článkom 10 Rímskeho dohovoru sa týmto právom spravujú len súkromnoprávne vzťahy medzi zamestnávateľom a zamestnancom, zatiaľ čo nároky, ktoré zamestnancom priznáva smernica 80/987, sú zákonnými nárokmi vyplývajúcimi z platobnej neschopnosti zamestnávateľa, ktoré musí uspokojiť štát, v ktorom sa začne konkurzné konanie.
42.
Irelevantnosť DMP podľa Komisie vyplýva z toho, že bez ohľadu na pravidlo zakotvené v jeho článku 94, články 218 a 220 DMP stanovujú, že lode podliehajú zvrchovanosti štátu, v ktorého prístave sa nachádzajú, a okrem toho zásady týkajúce sa vlajky a štátu prístavu sú nezávislé od sídla spoločnosti, ktorá je vlastníkom lode. S prihliadnutím na väzbu, ktorá existuje medzi prejednávaným prípadom a Helénskou republikou, v ktorej sa začalo a prebehlo konkurzné konanie, Komisia zastáva názor, že pravidlá morského práva nemôžu mať vplyv na uplatnenie smernice 80/987.
43.
Grécka vláda sa domnieva, že skutočnosť, že zamestnávateľ mal prevádzkové sídlo v Grécku a že konkurz na jeho majetok bol vyhlásený v tomto členskom štáte, nemôže viesť k uplatneniu ochrany stanovenej v smernici 80/987. V tomto zmysle grécka vláda tvrdí, že rozsah pôsobnosti práva Únie vo všeobecnosti nezahŕňa tretie štáty, čo v prejednávanom prípade potvrdzuje výnimka stanovená v článku 1 smernice 80/987 pre prípad Grónska, ako aj judikatúra Súdneho dvora vyplývajúca z rozsudkov Mosbaek ( 8 ) a Poulsen a Diva Navigation ( 9 ). Podľa gréckej vlády je navyše rozhodujúce, že na pracovnoprávny vzťah sa vzťahuje maltské právo, ako aj že v súlade so smernicou 80/987 musia na financovanie záručnej inštitúcie prispievať zamestnávatelia, pričom členské štáty nemôžu zabezpečiť splnenie tejto povinnosti zo strany vlastníkov lodí, ktoré sa neplavia pod ich vlajkou. Grécka vláda sa napokon domnieva, že iný výklad by znamenal, že záručné inštitúcie členských štátov by museli uspokojiť mzdové nároky štátnych príslušníkov tretích štátov zamestnaných na lodi plaviacej sa pod vlajkou tretích štátov.
44.
Talianska vláda sa stotožňuje s názorom gréckej vlády. Domnieva sa, že jediným relevantným kritériom na účely uplatnenia smernice 80/987 je miesto výkonu práce, pričom z právnej úpravy Únie vyplýva, že normotvorca počíta nanajvýš s prípadom, keď zamestnávateľ vykonáva svoju činnosť v dvoch členských štátoch, čím vylučuje prípady, ktoré sa týkajú tretieho štátu. Okrem toho prvé dve odôvodnenia smernice 80/987, v ktorých sú uvedené odkazy na „[S]poločenstv[o]“ a na „spoločn[ý] tr[h]“, potvrdzujú, že účel záruky stanovenej smernicou spočíva v tom, aby niektorý členský štát niesol hospodársku záťaž vyplývajúcu z nárokov zamestnancov platobne neschopného podniku, s cieľom vyhovieť spoločenskému záujmu a zabezpečiť hospodársku rovnováhu členských štátov, takže táto záruka by nemala zmysel v prípade zamestnancov, ktorí pracovali v tretích štátoch pre zamestnávateľov z týchto štátov. Talianska vláda napokon zastáva názor, že poskytnutie záruky bez akéhokoľvek protiplnenia v podobe kolektívnej výhody by predstavovalo riziko pre finančnú schopnosť členských štátov.
B – O druhej otázke
45.
Komisia poukazuje na rozsudok Komisia/Grécko ( 10 ), v ktorom Súdny dvor dospel k záveru, že za „rovnocennú“ v zmysle článku 1 ods. 2 smernice 80/987 možno považovať len ochranu, ktorá zamestnancom zabezpečuje základné záruky vymedzené touto smernicou. Podľa Komisie § 29 zákona č. 1220/1981 neposkytuje ochranu, ktorá by vykazovala tieto znaky, keďže sa uplatňuje len v prípade opustenia zamestnancov v zahraničí.
46.
Grécka vláda sa naopak domnieva, že vnútroštátna právna úprava poskytuje rovnocennú ochranu, keďže fond, ktorý spravuje NAT, spĺňa všetky podmienky stanovené v smernici 80/987, najmä v jej článkoch 3 a 5. Svedčí o tom skutočnosť, že Komisia sa v roku 1993 uspokojila s vysvetleniami, ktoré jej vtedy boli poskytnuté v súvislosti so súladom vnútroštátneho práva so smernicou 80/987 po vydaní už citovaného rozsudku vo veci Komisia/Grécko.
V – Posúdenie
A – O prvej otázke
47.
Odpoveď na prvú z otázok, ktoré položila Symvoulio tis Epikrateias, si vyžaduje predovšetkým objasniť, či neexistujú ustanovenia medzinárodných zmlúv, ktorých uplatnenie musí mať za okolností prípadu posudzovaného v konaní vo veci samej prednosť pred smernicou 80/987.
48.
Tak by to bolo v prípade DMP, ktorého článok 92 ods. 1 stanovuje, že loď „podlieha na šírom mori… výlučnej jurisdikcii“ štátu vlajky, zatiaľ čo jeho článok 94 ods. 2 písm. b) priznáva štátu vlajky výkon vlastnej jurisdikcie „nad jej kapitánom, dôstojníkmi a mužstvom v správnych, technických a sociálnych záležitostiach, ktoré sa dotýkajú lode“. V prejednávanom prípade sa loď, ktorá bola miestom výkonu práce, plavila pod maltskou vlajkou, a preto by podľa DMP „sociálne záležitosti“ patrili do jurisdikcie tohto štátu, ktorý bol vtedy tretím štátom.
49.
Okrem toho rozhodným právom pre pracovnoprávny vzťah v spornom prípade bolo maltské právo, keďže článok 10 ods. 1 písm. b) Rímskeho dohovoru stanovuje, že „plnenie zmluvných záväzkov“ sa spravuje rozhodným právom pre pracovnú zmluvu.
50.
Napriek tomu sa domnievam, že zo zásady špeciality vyplýva záver, že v prejednávanej veci musí mať uplatnenie smernice 80/987 v každom prípade prednosť.
51.
V prvom rade preto, lebo špecifickým cieľom tejto smernice je „ochran[a] zamestnancov pri platobnej neschopnosti ich zamestnávateľa“ (prvé odôvodnenie), a z tohto dôvodu táto smernica ukladá členským štátom povinnosť vytvoriť mechanizmus na zabezpečenie neuspokojených nárokov zamestnancov v prípade platobnej neschopnosti ich zamestnávateľa. Tento ochranný cieľ je zjavne prepojený s právnym vzťahom, ktorý existuje medzi zamestnancom a zamestnávateľom, teda s pracovnou zmluvou, ale nesúvisí s pravidlami, úpravou alebo režimom tejto zmluvy, teda so záležitosťami, ktoré spravidla tvoria predmet pracovnej zmluvy a ktoré sa podľa Rímskeho dohovoru v tomto prípade spravujú maltským právom.
52.
V druhom rade zastávam názor, že DMP by nemal mať prednosť pred uplatnením smernice 80/987, keďže záruka, ktorú táto smernica ukladá členským štátom, nesúvisí s právnym režimom lodí alebo morských oblastí, čo sú otázky, na ktoré sa prirodzene vzťahuje záujem medzinárodného práva, ktorý odôvodňuje priznanie jurisdikcie štátu vlajky tak, ako to stanovuje DMP. ( 11 )
53.
Konkrétnejšie treba poukázať na to, že článok 92 ods. 1 DMP priznáva štátu vlajky výlučnú jurisdikciu nad loďami „na šírom mori“. Nejde teda v každom prípade o výlučnú jurisdikciu. Je pravda, že článok 94 ods. 2 písm. b) DMP priznáva štátu vlajky výkon jurisdikcie „nad… kapitánom, dôstojníkmi a mužstvom v správnych, technických a sociálnych záležitostiach, ktoré sa dotýkajú lode“. Táto právomoc určite nie je územne obmedzená, ale nezdá sa primerané vyvodiť z nej záver, že nevyhnutne vyhradzuje štátu vlajky výlučnú právomoc nad všetkými pracovnoprávnymi vzťahmi a v každom prípade okrem nich aj právomoc zabezpečiť verejnoprávnu ochranu zamestnancov pred platobnou neschopnosťou zamestnávateľa.
54.
V nadväznosti na vyššie uvedené treba teraz určiť, či – ako sa uvádza v prvej z otázok, ktoré položila Symvoulio tis Epikrateias – zamestnanci, o ktorých ide v konaní vo veci samej, spadajú do pôsobnosti smernice 80/987.
55.
Podľa článku 1 ods. 1 smernice 80/987 sa táto smernica vzťahuje „na nároky zamestnancov vyplývajúce z pracovných zmlúv alebo pracovnoprávnych vzťahov a existujúce voči zamestnávateľom, ktorí sa nachádzajú v stave platobnej neschopnosti“. Článok 2 ods. 1 tej istej smernice stanovuje, že „zamestnávateľ [sa] pokladá za platobne neschopného“, ak bol podaný návrh na vyhlásenie konkurzu alebo sa rozhodlo o začatí konkurzného konania v súlade s vnútroštátnymi predpismi niektorého členského štátu.
56.
Z oboch ustanovení v ich vzájomnej súvislosti vyplýva, že smernica 80/987 sa vzťahuje na zamestnancov, proti ktorých zamestnávateľom sa podľa právneho poriadku niektorého členského štátu vedie konkurzné konanie. Presne o taký prípad ide v konaní vo veci samej, keďže grécky súd vyhlásil konkurz na majetok spoločnosti, ktorá zamestnala námorníkov, na základe gréckeho práva. Právomoc gréckych súdov navyše vyplývala z toho, že prevádzkové sídlo zamestnávateľa sa nachádzalo na území Grécka, pričom vnútroštátny súd túto okolnosť, ktorú vo svojom odvolacom rozsudku konštatoval Dioikitiko Efeteio Athinon, nespochybnil.
57.
Za týchto okolností podľa môjho názoru v prospech kladnej odpovede na prvú z otázok svedčia v zásade dva faktory. Prvým je skutočnosť, že súd členského štátu vyhlásil konkurz na majetok zamestnávateľa na základe práva tohto členského štátu po tom, čo konštatoval, že prevádzkové sídlo zamestnávateľa sa nachádza v tomto členskom štáte. Druhým faktorom je sociálny účel smernice 80/987.
58.
Ochrana zaručená smernicou 80/987 sa má totiž poskytovať prostredníctvom „záručných inštitúcií“, ktorých financovanie – „ak nie sú plne financované štátnymi orgánmi“ [článok 5 písm. a)] – zabezpečujú zamestnávatelia prostredníctvom príspevkov. V prejednávanom prípade dotknutý platobne neschopný zamestnávateľ vzhľadom na to, že mal sídlo v treťom štáte, určite neprispieval na financovanie gréckej záručnej inštitúcie, teda NAT.
59.
Samotný článok 5 smernice však v písmene c) stanovuje, že „záväzky inštitúcií nezávisia od toho, či bola alebo nebola splnená povinnosť prispieť na financovanie“ ( 12 ). Je to tak vzhľadom na povinnosť členských štátov prijať „potrebné opatrenia, ktorými zabezpečia, že záručné inštitúcie… zaručia výplatu neuspokojených nárokov zamestnancov“ ( 13 ), a ustanoviť „podrobné pravidlá organizácie, financovania a prevádzky záručných inštitúcií“ ( 14 ).
60.
Keďže je preukázané a nesporné, že platobne neschopný zamestnávateľ mal prevádzkové sídlo v Grécku, možno tvrdiť, že – tak ako konštatoval Dioikitiko Efeteio Athinon – Helénska republika mala zabezpečiť, aby si tento zamestnávateľ plnil povinnosti, ktoré má každý zamestnávateľ, ktorý má oficiálne aj prevádzkové sídlo v Grécku, vrátane povinnosti prispievať na financovanie záručnej inštitúcie. Jej opomenutie v tejto súvislosti nemôže byť na ujmu zamestnancom dotknutým platobnou neschopnosťou zamestnávateľa, ktorých musí záručná inštitúcia podľa článku 5 písm. c) smernice chrániť „nezávis[le] od toho, či bola alebo nebola splnená povinnosť prispieť na [jej] financovanie“. Medzi právom na náhradu škody a plnením príspevkovej povinnosti preto nie je nevyhnutná súvislosť, keďže existencia tohto práva závisí len od toho, či nastanú skutkové okolnosti opísané v článku 1 ods. 1 smernice 80/987, teda či existujú nároky vyplývajúce z pracovných zmlúv voči zamestnávateľom, ktorí sa nachádzajú v stave platobnej neschopnosti.
61.
V rámci prvého predbežného záveru teda konštatujem, že na prvú z položených otázok treba odpovedať v tom zmysle, že smernica 80/987 sa vzťahuje na prípad neuspokojených mzdových nárokov námorníkov, ktorých na prácu na lodi plávajúcej pod vlajkou tretieho štátu zamestnala spoločnosť, ktorá síce má sídlo na území tohto tretieho štátu, ale jej prevádzkové sídlo sa nachádza na území členského štátu, v ktorom boli námorníci prijatí do zamestnania, a súd uvedeného členského štátu vyhlásil konkurz na jej majetok na základe práva tohto členského štátu, pričom je irelevantné, že pracovné zmluvy sa spravujú právom uvedeného tretieho štátu a že zamestnávateľská spoločnosť neprispievala na financovanie záručnej inštitúcie daného členského štátu.
B – O druhej otázke
62.
Druhou zo svojich otázok sa Symvoulio tis Epikrateias pýta, či sa má za „rovnocennú ochranu“ v zmysle článku 1 ods. 2 smernice 80/987 považovať záruka stanovená výlučne pre prípad gréckych námorníkov slúžiacich na lodi plávajúcej pod gréckou vlajkou alebo na plavidle iného štátu, ktoré uzatvorilo zmluvu s NAT, ktorí boli opustení v zahraničí.
63.
Keď sa totiž určilo, že smernica 80/987 sa vzťahuje na zamestnancov, ktorí sa nachádzajú v situácii, o akú ide v konaní vo veci samej, treba preskúmať – ako to navrhuje vnútroštátny súd –, či ochrana stanovená gréckymi predpismi pre tých námorníkov, ktorí sa nachádzajú v situácii upravenej v zákone č. 1220/81, predstavuje „rovnocennú ochranu“ vo vzťahu k ochrane zaručenej smernicou 80/987.
64.
Podľa vnútroštátneho súdu predmetná vnútroštátna právna úprava zaručuje gréckym námorníkom slúžiacim na lodi plávajúcej pod gréckou vlajkou alebo na plavidle iného štátu, ktoré uzatvorilo zmluvu s NAT, základné odmeny a náhrady stanovené v kolektívnej zmluve, a to po dobu najviac troch mesiacov a len v prípade, že títo zamestnanci boli opustení v zahraničí. Vzniká preto otázka, či si vnútroštátny zákonodarca, ktorý takto obmedzil pôsobnosť smernice 80/987, správne splnil povinnosť prebrať uvedenú smernicu do svojho vnútroštátneho práva.
65.
Článok 1 ods. 1 smernice 80/987 stanovuje, že táto smernica „sa vzťahuje na nároky zamestnancov vyplývajúce z pracovných zmlúv alebo pracovnoprávnych vzťahov a existujúce voči zamestnávateľom, ktorí sa nachádzajú v stave platobnej neschopnosti v zmysle článku 2 ods. 1“. Článok 1 ods. 2 dovoľuje členským štátom „výnimočne vylúčiť nároky niektorých kategóri[í] zamestnancov z pôsobnosti tejto smernice“. Môže ísť o vylúčenie „vzhľadom na osobitú povahu pracovnej zmluvy alebo pracovnoprávneho vzťahu…, alebo existenciu iných foriem záruk poskytujúcich ochranu zamestnancov, ktorá je rovnocenná ochrane vyplývajúcej z tejto smernice“. Z pôsobnosti smernice 80/987 možno v každom prípade vylúčiť kategórie zamestnancov, ktoré sú uvedené v jej prílohe.
66.
V prípade Grécka tvoria kategóriu zamestnancov vylúčených vzhľadom na osobitú povahu ich pracovnej zmluvy podľa odseku I citovanej prílohy „kapitán a členovia posádky rybárskeho plavidla, ak sú a v rozsahu, v akom sú odmeňovaní podielom zo ziskov alebo z hrubých príjmov plavidla“. Zamestnancami, ktorí sú vylúčení vzhľadom na to, že sa na nich vzťahujú iné formy záruky, sú podľa odseku II prílohy „posádky námorných plavidiel“.
67.
Ide preto o vylúčenia, ktoré vždy a výlučne vychádzajú z kritéria kategórie zamestnancov, a nikdy z okolností, za ktorých nedošlo k uspokojeniu mzdových nárokov z dôvodu platobnej neschopnosti zamestnávateľa. Ochrana vyžadovaná smernicou 80/987 sa vzťahuje na nároky zamestnancov voči platobne neschopným zamestnávateľom, pričom nemožno zaviesť iné výnimky než tie, ktoré sú stanovené v článku 1 ods. 2 tejto smernice, a preto nemožno konštatovať, že s jej cieľom je zlučiteľná vnútroštátna právna úprava, ktorá zavádza také podmienky, aké sú uvedené v § 29 zákona č. 1220/1981, teda aby išlo o gréckych námorníkov slúžiacich na lodi plávajúcej pod gréckou vlajkou alebo na plavidle iného štátu, ktoré uzatvorilo zmluvu s NAT, ktorí boli opustení v zahraničí.
68.
Za týchto okolností je podľa môjho názoru jasné, že ochranu, ktorú vnútroštátna právna úprava poskytuje určitým tuzemským zamestnancom za takých špecifických okolností, aké som práve uviedol, nemožno považovať za „rovnocennú ochranu“ vo vzťahu k ochrane pred neuspokojením mzdových nárokov zamestnancov z dôvodu platobnej neschopnosti ich zamestnávateľov zaručenej smernicou 80/987 bez iných výnimiek, než aké táto smernica výslovne pripúšťa. Možno teda len pripomenúť judikatúru Súdneho dvora, na ktorú sa odvoláva Komisia a podľa ktorej „tak z účelu smernice [80/987], ktorým je zabezpečiť určitú minimálnu mieru ochrany pre všetkých zamestnancov, ako aj z výnimočnej povahy možnosti vylúčenia stanovenej v článku 1 ods. 2 vyplýva, že za ‚rovnocennú‘ v zmysle tohto ustanovenia možno považovať len ochranu, ktorá je síce založená na systéme, ktorého podrobné pravidlá sa líšia od tých, ktoré stanovuje smernica, ale poskytuje zamestnancom základné záruky vymedzené touto smernicou“ ( 15 ).
69.
V rámci druhého predbežného záveru teda navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na druhú otázku v tom zmysle, že plnenie uvedené v § 29 zákona č. 1220/1981 nepredstavuje „rovnocennú ochranu“ vo vzťahu k ochrane vyžadovanej v článku 1 ods. 2 smernice 80/987.
VI – Návrh
70.
Na základe vyššie uvedených úvah navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky takto:
1.
Smernica Rady 80/987/EHS z 20. októbra 1980 o aproximácii právnych predpisov členských štátov, vzťahujúcich sa na ochranu zamestnancov v prípade platobnej neschopnosti ich zamestnávateľa, sa vzťahuje na prípad neuspokojených mzdových nárokov námorníkov, ktorých na prácu na lodi plávajúcej pod vlajkou tretieho štátu zamestnala spoločnosť, ktorá síce má sídlo na území tohto tretieho štátu, ale jej prevádzkové sídlo sa nachádza na území členského štátu, v ktorom boli námorníci prijatí do zamestnania, a súd uvedeného členského štátu vyhlásil konkurz na jej majetok na základe práva tohto členského štátu, pričom je irelevantné, že pracovné zmluvy sa spravujú právom uvedeného tretieho štátu a že zamestnávateľská spoločnosť neprispievala na financovanie záručnej inštitúcie daného členského štátu.
2.
Plnenie uvedené v § 29 zákona č. 1220/1981 nepredstavuje „rovnocennú ochranu“ vo vzťahu k ochrane vyžadovanej v článku 1 ods. 2 smernice 80/987.
( 1 ) Jazyk prednesu: španielčina.
( 2 ) Smernica Rady z 20. októbra 1980 o aproximácii právnych predpisov členských štátov, vzťahujúcich sa na ochranu zamestnancov v prípade platobnej neschopnosti ich zamestnávateľa (Ú. v. ES L 283, s. 23; Mim. vyd. 05/001, s. 217).
( 3 ) Dohovor podpísaný v Montego Bay (Jamajka) 10. decembra 1982, ktorý nadobudol platnosť 16. novembra 1994, bol ratifikovaný Maltskou republikou 20. mája 1993 a Helénskou republikou 21. júla 1995 a schválený v mene Európskeho spoločenstva rozhodnutím Rady 98/392/ES z 23. marca 1998 (Ú. v. ES L 179, s. 1; Mim. vyd. 01/003, s. 260). Ďalej len „DMP“.
( 4 ) Otvorený na podpis v Ríme 19. júna 1980 (Ú. v. ES L 266, s. 1; Mim. vyd. 19/004, s. 42). Ďalej len „Rímsky dohovor“.
( 5 ) Smernica Európskeho parlamentu a Rady z 23. septembra 2002 (Ú. v. ES L 270, s. 10; Mim. vyd. 05/004, s. 261).
( 6 ) Smernica Európskeho parlamentu a Rady z 22. októbra 2008 o ochrane zamestnancov pri platobnej neschopnosti ich zamestnávateľa (kodifikované znenie) (Ú. v. EÚ L 283, s. 36).
( 7 ) Nariadenie Rady z 29. mája 2000 o konkurznom konaní (Ú. v. ES L 160, s. 1; Mim. vyd. 19/001, s. 191).
( 8 ) Vec C‑117/96, EU:C:1997:415.
( 9 ) Vec C‑286/90, EU:C:1992:453.
( 10 ) Vec C‑53/88, EU:C:1990:380.
( 11 ) Z tohto dôvodu Súdny dvor vo veci Poulsen a Diva Navigation (C‑286/90, EU:C:1992:453) podriadil výklad predpisov Únie, o ktoré vtedy išlo, jeho súladu s medzinárodným právom.
( 12 ) Kurzívou zvýraznil generálny advokát.
( 13 ) Článok 3 ods. 1 smernice 80/987.
( 14 ) Článok 5 smernice 80/987.
( 15 ) Vec Komisia/Grécko (C‑53/88, EU:C:1990:380, bod 19).
Full & Egal Universal Law Academy