NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
PEDRO CRUZ VILLALÓN
prednesené 3. septembra 2015 ( 1 )
Vec C‑440/14 P
National Iranian Oil Company (NIOC)
proti
Rade
„Odvolanie — Reštriktívne opatrenia prijaté voči Iránu — Zoznam osôb a subjektov, na ktoré sa vzťahuje zmrazenie finančných prostriedkov a hospodárskych zdrojov — Zaradenie odvolateľky do zoznamu — Právny základ — Článok 215 ZFEÚ — Článok 291 ods. 2 ZFEÚ — Námietka protiprávnosti — Záujem na konaní“
1.
Predmetné odvolanie smeruje proti rozsudku Všeobecného súdu, ktorým bol zamietnutý návrh na určenie protiprávnosti zápisu spoločnosti NIOC do zoznamu osôb a subjektov, ktorých aktíva boli zmrazené z dôvodu, že podporovali vládu, voči ktorej boli prijaté reštriktívne opatrenia v rámci rezolúcií prijatých Bezpečnostnou radou OSN. Odvolateľka, ktorá je iránskym verejným podnikom pôsobiacim v odvetví ropy a zemného plynu, napáda reštriktívne opatrenie, ktoré bolo voči nej prijaté, pričom uvádza šesť odvolacích dôvodov, v rámci ktorých v podstate namieta jednak nesprávnosť právneho základu, ktorý mal Radu splnomocňovať na prijatie ustanovenia, na základe ktorého bolo voči nej prijaté uvedené opatrenie, a jednak nepresnosť a neurčitosť kritéria použitého na prijatie tohto opatrenia voči nej.
2.
V tejto súvislosti má Súdny dvor príležitosť spresniť, za akých podmienok sa možno pri napadnutí reštriktívneho opatrenia odvolávať na existenciu procesných vád alebo na porušenie práv tretích osôb s cieľom spochybniť zákonnosť všeobecného predpisu, z ktorého toto opatrenie vychádza.
3.
Súdny dvor má navyše príležitosť rozvinúť svoju judikatúru, ktorá zatiaľ nie je veľmi rozsiahla, týkajúcu sa vykonávacej právomoci upravenej v článku 291 ZFEÚ, tento raz vo vzťahu k právomoci, ktorú článok 215 ZFEÚ priznáva Rade.
I – Okolnosti predchádzajúce sporu a právny rámec
4.
Rezolúciou č. 1929 (2010) z 9. júna 2010 Bezpečnostná rada OSN rozšírila pôsobnosť reštriktívnych opatrení zavedených rezolúciami Bezpečnostnej rady OSN č. 1737 (2006), 1747 (2007) a 1803 (2008) a zaviedla ďalšie reštriktívne opatrenia, ktoré tiež smerovali proti Iránskej islamskej republike.
5.
Dňa 17. júna 2010 Európska rada vyzvala Radu Európskej únie, aby prijala opatrenia potrebné na vykonanie opatrení schválených v rezolúcii č. 1929 (2010), ako aj ďalšie sprievodné opatrenia s cieľom prispieť prostredníctvom rokovaní k reakcii na obavy vyplývajúce z vývoja technológií súvisiacich s jadrovým a balistickým programom Iránu.
6.
Rada prijala 26. júla 2010 rozhodnutie 2010/413/SZBP o reštriktívnych opatreniach voči Iránu a o zrušení spoločnej pozície 2007/140/SZBP ( 2 ). V prílohe II tohto rozhodnutia boli uvedené mená osôb a subjektov – s výnimkou tých, ktoré boli označené v rámci OSN –, ktorých finančné prostriedky a hospodárske zdroje boli zablokované alebo zmrazené.
7.
Uvedené rozhodnutie bolo 23. januára 2012 zmenené a doplnené rozhodnutím 2012/35/SZBP ( 3 ), v ktorého odôvodnení 13 sa uvádza, že „obmedzenia vstupu a zmrazenie finančných prostriedkov a hospodárskych zdrojov by sa mali vzťahovať na ďalšie osoby a subjekty, ktoré podporujú iránsku vládu a umožňujú jej pokračovať v jadrových činnostiach citlivých z hľadiska šírenia zbraní hromadného ničenia alebo vo vývoji nosičov jadrových zbraní, a to najmä osoby a subjekty, ktoré iránskej vláde poskytujú finančnú, logistickú alebo materiálnu podporu“.
8.
Na základe článku 1 ods. 7 písm. a) bodu ii) citovaného rozhodnutia 2012/35 bolo do článku 20 ods. 1 rozhodnutia 2010/413 doplnené písmeno c), ktoré stanovovalo, že sa zmrazia finančné prostriedky „iných osôb a subjektov, na ktoré sa nevzťahuje príloha I a ktoré poskytujú podporu iránskej vláde, a osôb a subjektov s nimi spojených, ktorých zoznam sa uvádza v prílohe II“.
9.
Rada prijala 23. marca 2012 nariadenie (EÚ) č. 267/2012 ( 4 ), ktoré v článku 23 ods. 2 stanovuje, že sa zmrazia finančné prostriedky osôb, subjektov a orgánov uvedených v prílohe IX, ktoré boli označené za „d) iné osoby, subjekty a orgány, ktoré podporujú iránsku vládu, a osoby a subjekty, ktoré sú s nimi spojené, či už poskytovaním materiálnej, logistickej alebo finančnej podpory“.
10.
Podľa článku 46 ods. 2 toho istého nariadenia, „ak Rada rozhodne, že sa na fyzickú alebo právnickú osobu, subjekt alebo orgán vzťahujú opatrenia uvedené v článku 23 ods. 2 a ods. 3, príslušne zmení a doplní prílohu IX“.
11.
Dňa 15. októbra 2012 Rada prijala rozhodnutie 2012/635/SZBP ( 5 ) (ďalej len „sporné rozhodnutie“), v ktorého odôvodnení 16 sa uvádza, že „by sa do zoznamu osôb a subjektov, na ktoré sa vzťahujú reštriktívne opatrenia stanovené v prílohe II k rozhodnutiu 2010/413/SZBP, mali zahrnúť ďalšie osoby a subjekty, najmä iránske štátne subjekty v ropnom odvetví a v odvetví zemného plynu, keďže sú podstatným zdrojom príjmu pre iránsku vládu“.
12.
Článkom 1 ods. 8 písm. a) sporného rozhodnutia bol zmenený a doplnený článok 20 ods. 1 písm. c) rozhodnutia 2010/413, pričom medzi osoby, na ktoré sa majú vzťahovať reštriktívne opatrenia, boli zaradené „ostatn[é] os[oby] a subjekt[y], na ktoré sa nevzťahuje príloha I, ktoré podporujú iránsku vládu, a subjekt[y], ktoré vlastnia alebo kontrolujú, alebo os[oby] a subjekt[y] s nimi spojen[é], ako sa uvádzajú v prílohe II“.
13.
Článkom 2 sporného rozhodnutia bol názov odvolateľky zaradený do tabuľky I v prílohe II rozhodnutia 2010/413 nazvanej „Osoby a subjekty zapojené do činností v jadrovej oblasti a v oblasti balistických rakiet a osoby a subjekty poskytujúce podporu iránskej vláde“, pričom k jej zápisu bola pripojená táto poznámka: „Subjekt vo vlastníctve štátu, ktorý poskytuje finančné zdroje iránskej vláde. Minister pre ropu je predsedom predstavenstva NIOC a jeho námestník je generálnym riaditeľom NIOC.“
14.
Dňa 15. októbra 2012 Rada prijala aj vykonávacie nariadenie (EÚ) č. 945/2012 (ďalej len „sporné vykonávacie nariadenie“) ( 6 ), ktorým sa vykonáva nariadenie č. 267/2012.
15.
Na základe článku 1 sporného vykonávacieho nariadenia bol názov odvolateľky zapísaný do tabuľky v prílohe IX nariadenia č. 267/2012, v ktorej sú uvedené „osoby a subjekty zapojené do činností v jadrovej oblasti alebo v oblasti balistických rakiet a osoby a subjekty poskytujúce podporu iránskej vláde“, pričom k jej zápisu bola pripojená táto poznámka: „Subjekt vo vlastníctve štátu, ktorý poskytuje finančné zdroje iránskej vláde. Minister pre ropu je predsedom predstavenstva NIOC a jeho námestník je generálnym riaditeľom NIOC.“
16.
Sporné rozhodnutie a sporné vykonávacie nariadenie boli 16. októbra 2012 oznámené odvolateľke, ktorá 26. decembra 2012 napadla svoj zápis, pričom žiadala, aby Rada preskúmala svoje rozhodnutie. Tiež požiadala o poskytnutie celého spisu, na základe ktorého bolo prijaté sporné rozhodnutie a sporné vykonávacie nariadenie, vrátane dôkazov, o ktoré sa opieral zápis, a názvov členských štátov, ktoré ho navrhli.
17.
Listom z 12. marca 2013 Rada zaslala odvolateľke a) návrhy zápisu predložené štyrmi členskými štátmi, b) zápisnicu zo stretnutia pracovnej skupiny „CONEM“ (Stredný východ/Perzský záliv) z 9. októbra 2012 a c) poznámky Generálneho sekretariátu Rady z 11. a 12. októbra 2012 určené Výboru stálych zástupcov (Coreper)/Rada a poznámky Coreper z 12. októbra 2012 určené Rade.
18.
Rada neoznámila totožnosť členských štátov, ktoré predložili návrh, ale uviedla, že návrh bol schválený jednomyseľne.
19.
Odvolateľka podala na Všeobecný súd proti spornému rozhodnutiu a spornému vykonávaciemu nariadeniu žalobu o neplatnosť, v ktorej namietala nedostatok odôvodnenia, neexistenciu právneho základu, protiprávnosť, nesprávne právne posúdenie, nesprávne posúdenie skutkového stavu a nesprávne posúdenie, porušenie práva na obhajobu, práva na riadnu správu vecí verejných a práva na účinnú súdnu ochranu, ako aj porušenie zásady proporcionality a práva vlastniť majetok.
20.
Uvedená žaloba bola zamietnutá rozsudkom Všeobecného súdu zo 16. júla 2014 ( 7 ).
II – Rozsudok Všeobecného súdu
21.
Všeobecný súd konštatoval, že odvolateľka uviedla spolu šesť žalobných dôvodov. Pokiaľ ide o prvý z nich (nedostatok odôvodnenia vzhľadom na neuvedenie právneho základu), ktorý bol preskúmaný v bodoch 39 až 44 napadnutého rozsudku, Všeobecný súd konštatoval, že tým, že v spornom vykonávacom nariadení bol spomenutý článok 46 ods. 2 nariadenia č. 267/2012, bola splnená povinnosť uviesť právny základ, ktorý oprávňoval Radu, aby ho prijala.
22.
Údajnou neexistenciou právneho základu, ktorá bola predmetom druhého žalobného dôvodu, sa Všeobecný súd zaoberal v bodoch 46 až 86 napadnutého rozsudku, v ktorých skúmal zákonnosť spomenutého článku 46 ods. 2 nariadenia č. 267/2012 v spojení s článkom 215 ZFEÚ a s článkom 291 ods. 2 ZFEÚ, pričom dospel k záveru, že na základe posledného uvedeného ustanovenia možno prijať opatrenia spočívajúce v zmrazení finančných prostriedkov a že v posudzovanom prípade boli splnené relevantné podmienky na priznanie vykonávacích právomocí Rade.
23.
Tretiemu žalobnému dôvodu, ktorý bol zameraný na protiprávnosť článku 20 ods. 1 písm. c) rozhodnutia 2010/413 a článku 23 ods. 2 písm. d) nariadenia č. 267/2012, boli venované body 90 až 132 napadnutého rozsudku, v ktorých boli postupne zamietnuté tvrdenia založené na tom, že došlo k porušeniu hodnôt právneho štátu, práva vlastniť majetok a zásady proporcionality, a tiež nebola potvrdená údajná rozporuplnosť formulácie sporného kritéria v uplatniteľnej právnej úprave.
24.
Štvrtý žalobný dôvod, pod ktorý Všeobecný súd zaradil tvrdenie odvolateľky založené na dvojnásobnom nesprávnom právnom posúdení, na nesprávnom posúdení skutkového stavu a na nesprávnom posúdení, bol zamietnutý z dôvodov uvedených v bodoch 134 až 148 napadnutého rozsudku. Podľa Všeobecného súdu nebolo možné uznať tvrdenie odvolateľky, že došlo k nesprávnemu výkladu článku 20 ods. 1 písm. c) rozhodnutia 2010/413, ani tvrdenie, že došlo k nesprávnemu posúdeniu skutkového stavu, keď sa konštatovalo, že odvolateľku ovládal iránsky štát, ani tvrdenie, že došlo k nesprávnemu posúdeniu, keď sa dospelo k záveru, že odvolateľka práve preto, lebo ju ovládali iránske orgány, poskytovala iránskej vláde finančné prostriedky.
25.
Pod piaty žalobný dôvod boli zaradené tvrdenia týkajúce sa porušenia povinnosti odôvodnenia, práva na obhajobu, práva na riadnu správu vecí verejných a práva na účinnú súdnu ochranu, pričom Všeobecný súd zamietol všetky tieto tvrdenia v bodoch 151 až 166 napadnutého rozsudku; v niektorých prípadoch preto, lebo išlo o opakovanie žalobných dôvodov, ktoré už boli zamietnuté, a v iných prípadoch preto, lebo sa konštatovalo, že skutočnosti, ktoré odôvodňovali zápis odvolateľky do sporných zoznamov, boli jasne uvedené v napadnutých aktoch a opierali sa o dostatočné odôvodnenie.
26.
Posledný, šiesty žalobný dôvod sa týkal možných porušení zásady proporcionality a práva vlastniť majetok. V bodoch 173 až 177 napadnutého rozsudku sa uvádza, že predmetná výhrada je opakovaním iných výhrad, ktoré už boli zamietnuté, a že neprimeranosť sporných opatrení nebolo možné preukázať na základe udalostí, ktoré nastali po ich prijatí.
III – Odvolanie a konanie na Súdnom dvore
27.
Odvolanie sa opiera o šesť odvolacích dôvodov, ktoré Rada a Komisia navrhujú zamietnuť, a to z dôvodov, ktoré uviedli vo svojich pripomienkach.
28.
NIOC, Rada a Komisia sa zúčastnili na pojednávaní, ktoré sa konalo 28. apríla 2015 a na ktorom ich Súdny dvor vyzval, aby odpovedali na nasledujúce otázky: a) či sú na účely vykonávacej právomoci Rady relevantné články 24 ZEÚ a 26 ZEÚ, na ktoré odkazuje článok 291 ods. 2 ZFEÚ; b) či je pre spor relevantné odôvodnenie 15 nariadenia (EÚ) č. 961/2010 ( 8 ), v ktorom je spomenutá právomoc Rady meniť zoznamy; c) aký význam môže mať skutočnosť, že právomoc Rady stanovená v článku 46 ods. 2 nariadenia č. 267/2012 bola navrhnutá Komisiou a vysokým predstaviteľom, s prihliadnutím na to, že v rozsudku zo 4. februára 2014, Syrian Lebanese Commercial Bank/Rada ( 9 ), Všeobecný súd pripustil, že žalobkyňa by mohla uplatniť žalobný dôvod, ktorý sa v podstate týka porušenia právomocí Európskeho parlamentu, a d) či je vzhľadom na rozsudok Wöhrmann a Lütticke/Komisia ( 10 ) na ochranu záujmov odvolateľky v rámci článku 277 ZFEÚ nevyhnutné odvolávať sa na základné práva tretích osôb.
A – Odvolacie dôvody a odpoveď Rady
1. Prvý odvolací dôvod
29.
NIOC v prvom rade tvrdí, že v nariadení č. 267/2012 nie je náležite uvedený právny základ, ktorý splnomocňuje Radu na prijatie sporného vykonávacieho nariadenia, keďže článok 46 ods. 2 tohto nariadenia nestanovuje právnu formu, ktorú má mať zmena prílohy IX tohto nariadenia. Všeobecný súd sa preto dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď dospel k záveru, že v spornom vykonávacom nariadení bol presne uvedený jeho právny základ, lebo v ňom bolo spomenuté uvedené ustanovenie.
30.
Rada sa – tak ako Všeobecný súd – domnieva, že splnomocnenie obsiahnuté v článku 46 ods. 2 nariadenia č. 267/2012 predstavuje relevantný právny základ sporného vykonávacieho nariadenia, čím je splnená požiadavka odôvodnenia podľa článku 296 ZFEÚ, pričom slovné spojenie „druh aktu, ktorý sa má prijať“, uvedené v prvom odseku tohto článku, treba vykladať v tom zmysle, že ako právny základ možno použiť len ustanovenia, ktoré splnomocňujú jednu alebo viaceré inštitúcie, aby konali v určitej oblasti, pričom spresňujú postup, ktorý sa má dodržať pri prijímaní príslušných aktov, ale nie je nevyhnutné, aby bola konkrétne stanovená právna forma týchto aktov.
2. Druhý odvolací dôvod
31.
V rámci prvej časti tohto odvolacieho dôvodu odvolateľka tvrdí, že podľa rozsudku Súdneho dvora z 19. júla 2012 ( 11 ) je článok 215 ods. 2 ZFEÚ jediným právnym základom na prijatie individuálnych reštriktívnych opatrení.
32.
Rada v tejto súvislosti uvádza, že odkaz na citovaný rozsudok je irelevantný na vyriešenie prejednávaného prípadu, keďže v uvedenom prípade išlo o to, či sa mali reštriktívne opatrenia, ktorých cieľom je boj proti terorizmu, prijať na základe článku 75 ZFEÚ, alebo či sa mohli prijať aj na základe článku 215 ods. 2 ZFEÚ, pričom Súdny dvor sa priklonil k druhej uvedenej možnosti. V zostávajúcej časti sa Rada stotožňuje s odpoveďou na túto otázku uvedenou v bode 54 napadnutého rozsudku.
33.
V rámci druhej časti tohto odvolacieho dôvodu odvolateľka tvrdí – pričom sa opäť opiera o už citovaný rozsudok Parlament/Komisia –, že postupy podľa článku 215 ZFEÚ a podľa článku 291 ZFEÚ (vykonávacie akty) sú nezlučiteľné.
34.
Rada zdôrazňuje, že uvedený rozsudok je irelevantný, pričom podľa jej názoru nemožno pripustiť, aby uplatňovanie týchto dvoch postupov bez rozdielu znamenalo, že osoby a subjekty, na ktoré sa vzťahujú reštriktívne opatrenia prijaté v súlade s článkom 215 ZFEÚ, požívajú určitú záruku (ktorá vyplýva z požiadavky, aby akt, ktorým sa prijímajú také opatrenia voči nim, bol prijatý na základe spoločného návrhu Komisie a vysokého predstaviteľa), ktorá by bola odopretá osobám a subjektom, na ktoré sa vzťahujú reštriktívne opatrenia na základe aktu prijatého v súlade s článkom 291 ods. 2 ZFEÚ. Je to tak preto, lebo cieľom rozdielnosti postupov nie je poskytnúť adresátom predmetných aktov záruky, ale skôr zabezpečiť právo iniciatívy, ktoré Zmluvy priznávajú Komisii a vysokému predstaviteľovi.
35.
Tretia časť tohto odvolacieho dôvodu, ktorá je subsidiárna, sa týka dôvodov, ktoré bránia použitiu článku 291 ZFEÚ, pričom odvolateľka tvrdí, že nemožno vychádzať z toho, že článok 291 ods. 2 ZFEÚ môže poskytovať Rade doplnkový právny základ na prijímanie reštriktívnych opatrení popri právnom základe, ktorý predstavuje článok 215 ZFEÚ. Odvolateľka uvádza dva dôvody, ktoré bránia použitiu článku 291 ods. 2 ZFEÚ. V prvom rade toto ustanovenie stanovuje výnimku zo zásady, že právomoc patrí členským štátom, ktorá je uvedená v odseku 1 tohto článku, a preto sa musí vykladať reštriktívne. V druhom rade odvolateľka spochybňuje konštatovania uvedené v bode 55 napadnutého rozsudku, z ktorých vyplýva, že postup stanovený v článku 215 ZFEÚ nemusí byť vhodný na prijatie jednoduchých vykonávacích opatrení a že článok 291 ods. 2 ZFEÚ vyjadruje zámer tvorcov Zmluvy vytvoriť účinnejší vykonávací postup, ktorý bude zodpovedať druhu opatrenia, ktoré sa má vykonať.
36.
Rada sa domnieva, že odvolateľka nesprávne vykladá bod 55 napadnutého rozsudku, v ktorom sa konštatuje, že použitie článku 291 ods. 2 ZFEÚ sa môže opierať o dôvody týkajúce sa účinnosti. Úvahy Všeobecného súdu obsiahnuté v tomto bode sú v každom prípade uvedené len pre úplnosť, a preto sú v rámci prejednávaného odvolania neúčinné. Rada navyše odmieta tvrdenie spoločnosti NIOC, že článok 291 ods. 2 ZFEÚ je výnimkou zo zásady, podľa ktorej vykonávacia právomoc patrí členským štátom, stanovenej v odseku 1 tohto článku.
3. Tretí, subsidiárny odvolací dôvod
37.
Pre prípad, ak Súdny dvor dospeje k záveru, že na prijatie individuálnych reštriktívnych opatrení treba použiť článok 291 ods. 2 ZFEÚ, odvolateľka subsidiárne uvádza tretí odvolací dôvod, ktorý sa skladá z dvoch častí a v rámci ktorého odvolateľka poukazuje na to, že článok 291 ZFEÚ je irelevantný na účely prijatia sporného vykonávacieho nariadenia, pričom tvrdí, že reštriktívne opatrenia prijaté v súlade s článkom 215 ZFEÚ sú samy osebe vykonávacími opatreniami, a preto si nevyžadujú nijaké vykonávacie opatrenie. Svedčí o tom aj zoznam uvedený v prílohe nariadenia č. 267/2012, ktorý bol prijatý na základe článku 215 ZFEÚ.
38.
V rámci prvej časti tohto odvolacieho dôvodu odvolateľka – poukazujúc na obidva prípady upravené v článku 291 ods. 2 ZFEÚ – tvrdí, že jednak nariadenie č. 267/2012 nijako nesúvisí s článkami 24 ZEÚ a 26 ZEÚ – pričom na základe článku 29 ZEÚ bolo navyše prijaté rozhodnutie 2012/35 – a jednak použitie článku 291 ZFEÚ v danom prípade nemožno považovať za „náležite odôvodnené“.
39.
Rada v rozpore s tým, čo uvádza NIOC, tvrdí, že povinnosť odôvodniť priznanie vykonávacej právomoci Rade podľa článku 291 ods. 2 ZFEÚ je len vyjadrením všeobecnej povinnosti odôvodnenia stanovenej v článku 296 ZFEÚ.
40.
V rámci druhej časti tohto odvolacieho dôvodu odvolateľka popiera, že odôvodnenie 28 a článok 23 ods. 2 nariadenia č. 267/2012 odôvodňujú – ako to konštatoval Všeobecný súd –, aby reštriktívne opatrenia patrili do vykonávacej právomoci Rady podľa článku 291 ods. 2 ZFEÚ.
41.
Rada obhajuje výklad Všeobecného súdu, pričom sa navyše odvoláva na odôvodnenie 11 a nasl. nariadenia č. 267/2012.
4. Štvrtý, subsidiárny odvolací dôvod
42.
Pre prípad, ak Súdny dvor uzná zákonnosť použitia článku 291 ZFEÚ, odvolateľka rovnako subsidiárne tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že konštatoval, že článok 46 ods. 2 nariadenia č. 267/2012 priznáva Rade právomoc vykonať ustanovenia článku 23 ods. 2 a 3 tohto nariadenia, čo stačí na splnenie povinnosti odôvodnenia, pokiaľ ide o uvedenie právneho základu tohto nariadenia. Podľa názoru odvolateľky nariadenie č. 267/2012 neobsahuje nijaký odkaz na článok 291 ZFEÚ, a preto nevyhnutne odkazuje na článok 215 ods. 2 ZFEÚ.
43.
Rada uvádza, že Všeobecný súd sa riadil judikatúrou Súdneho dvora, podľa ktorej neuvedenie právneho základu automaticky neznamená porušenie povinnosti odôvodnenia, keďže v prejednávanom prípade je nesporné, že Rada si v článku 46 ods. 2 nariadenia č. 267/2012 vyhradila vykonávaciu právomoc v oblasti individuálnych reštriktívnych opatrení.
5. Piaty, subsidiárny odvolací dôvod
44.
Odvolateľka rovnako subsidiárne namieta druhé nesprávne právne posúdenie, ktorého sa Všeobecný súd dopustil tým, že konštatoval, že hoci Rada nespomenula článok 291 ZFEÚ, neporušila povinnosť odôvodnenia.
45.
Rada len opäť poukazuje na judikatúru, podľa ktorej odkaz na právny základ nemusí byť nevyhnutne výslovný.
6. Šiesty odvolací dôvod
46.
V rámci prvej časti tohto odvolacieho dôvodu odvolateľka namieta nesprávne právne posúdenie spočívajúce v konštatovaní Všeobecného súdu, že posudzovacia právomoc priznaná Rade nie je arbitrárna ani diskrečná, pričom k tomuto záveru Všeobecný súd dospel na základe „preformulovania“ článku 23 ods. 2 písm. d) nariadenia č. 267/2012.
47.
Rada popiera tvrdenie, že Všeobecný súd „preformuloval“ predmetné ustanovenie, pričom podrobne uvádza dôvody, pre ktoré podľa jej názoru napadnutý rozsudok nemožno vykladať tak, ako ho vykladá NIOC.
48.
V rámci druhej časti tohto odvolacieho dôvodu odvolateľka namieta, že v dôsledku „preformulovania“ článku 23 ods. 2 písm. d) nariadenia č. 267/2012 došlo k porušeniu práva na obhajobu.
49.
Rada zdôrazňuje, že Všeobecný súd nepreformuloval kritérium uvedené v citovanom ustanovení.
50.
Odvolateľka napokon v rámci tretej časti tohto odvolacieho dôvodu tvrdí, že Všeobecný súd si protirečí, lebo na jednej strane uvádza, že sporné kritérium sa týka foriem podpory, ktoré vzhľadom na svoj kvantitatívny alebo kvalitatívny význam prispievajú k pokračovaniu činností Iránu v jadrovej oblasti (bod 119 napadnutého rozsudku), a na druhej strane tvrdí, že uvedené kritérium sa týka akejkoľvek podpory, ktorá síce vôbec priamo alebo nepriamo nesúvisí so šírením jadrových zbraní, ale vzhľadom na svoj kvantitatívny alebo kvalitatívny význam môže podporovať ich šírenie (bod 140 napadnutého rozsudku).
51.
Rada považuje tvrdenie, že došlo k údajnému rozporu, za nedôvodné, lebo podľa jej názoru Všeobecný súd v bode 140 napadnutého rozsudku zhrnul úvahy uvedené v bodoch 119 až 121.
B – Stanovisko Komisie
52.
Komisia sa zúčastnila na konaní, pričom poskytla spoločnú odpoveď na prvých päť odvolacích dôvodov. Podľa jej názoru článok 215 ZFEÚ predstavuje vhodný základ na prijatie sporného vykonávacieho nariadenia; pre článok 291 ZFEÚ to neplatí, lebo akt normotvorcu, ktorým sa priznávajú vykonávacie právomoci, nevyjadruje účel nariadenia č. 267/2012, teda uloženie reštriktívnych opatrení voči Iránu. V tejto súvislosti Komisia uvádza, že existuje mnoho príkladov nariadení, ktoré priznávajú vykonávaciu právomoc Komisii a ktorých právnym základom nie je v žiadnom prípade článok 291 ZFEÚ.
53.
Komisia sa navyše domnieva, že ustanovenia článku 291 ZFEÚ možno uplatniť aj v kontexte reštriktívnych opatrení, pričom v tomto zmysle tvrdí, že ustálená prax Komisie v rámci spoločných návrhov, ktoré Komisia prijíma na základe článku 215 ZFEÚ, spočíva v navrhnutí prijatia vykonávacích aktov na zmenu príloh, vrátane príloh týkajúcich sa zoznamov osôb, na ktoré sa vzťahuje zmrazenie finančných prostriedkov.
54.
Pokiaľ ide o šiesty odvolací dôvod, Komisia tvrdí, že článok 23 ods. 2 písm. d) nariadenia č. 267/2012 treba vykladať v kontexte tohto ustanovenia a s prihliadnutím na všetky uplatniteľné právne predpisy, čo podľa jej názoru urobil Všeobecný súd, pričom tak možno ľahko dospieť k záveru, že sporné kritérium zahŕňa len osoby alebo subjekty, ktoré poskytujú iránskej vláde „kvalitatívne alebo kvantitatívne významnú“ podporu, ako je to v prípade odvolateľky.
C – Návrhy účastníkov konania
55.
NIOC v rámci svojho odvolania navrhuje, aby Súdny dvor zrušil napadnutý rozsudok, vyhovel jej žalobným návrhom uplatneným v konaní na Všeobecnom súde a uložil Rade povinnosť nahradiť trovy konania v oboch stupňoch.
56.
Tak Rada, ako aj Komisia navrhujú zamietnuť odvolanie a zaviazať odvolateľku na náhradu trov konania.
IV – Posúdenie
A – Úvod
57.
Spoločnosť NIOC je iránskym verejným podnikom, ktorý pôsobí v ropnom odvetví a v odvetví zemného plynu. Finančné prostriedky tejto spoločnosti boli zmrazené 15. októbra 2012 na základe sporného rozhodnutia a sporného vykonávacieho nariadenia.
58.
Kritériá použité pri zápise do zoznamu osôb a subjektov, na ktoré sa vzťahuje zmrazenie finančných prostriedkov, sa postupom času menili. Na začiatku sa vyžadovalo podieľanie sa na činnostiach Iránu v jadrovej oblasti alebo priame spojenie s týmito činnosťami ( 12 ), pričom toto kritérium bolo po prvý raz rozšírené v roku 2010 ( 13 ) a – pokiaľ ide o prejednávanú vec – bolo opäť rozšírené v roku 2012 prostredníctvom nariadenia č. 267/2012, ktorého článok 23 ods. 2 stanovuje, že sa zmrazia finančné prostriedky osôb, subjektov a orgánov uvedených v prílohe IX tohto nariadenia, ktoré boli označené za „d) iné osoby, subjekty a orgány, ktoré podporujú iránsku vládu, a osoby a subjekty, ktoré sú s nimi spojené, či už poskytovaním materiálnej, logistickej alebo finančnej podpory“.
59.
Článok 46 ods. 2 tohto nariadenia č. 267/2012 navyše stanovuje, že „ak Rada rozhodne, že sa na fyzickú alebo právnickú osobu, subjekt alebo orgán vzťahujú opatrenia uvedené v článku 23 ods. 2 a ods. 3, príslušne zmení a doplní prílohu IX“ tohto nariadenia.
60.
NIOC podala na Všeobecný súd žalobu, ktorou sa domáhala určenia neplatnosti sporného rozhodnutia a sporného vykonávacieho nariadenia, ako aj neuplatniteľnosti nariadenia č. 267/2012 na prejednávaný prípad. Proti rozsudku, ktorým Všeobecný súd zamietol jej žalobu, podala predmetné odvolanie, ktoré sa opiera o šesť odvolacích dôvodov, ktoré – ako uvádza aj Komisia – možno podľa môjho názoru zaradiť do dvoch odvolacích dôvodov, ktoré sa týkajú jednak právneho základu sporného vykonávacieho nariadenia (prvý až piaty odvolací dôvod) a jednak zákonnosti rozšírenia kritéria zápisu prostredníctvom rozhodnutia 2012/35 a nariadenia č. 267/2012 (šiesty odvolací dôvod).
B – O prípustnosti odvolacích dôvodov
61.
Ako bolo uvedené v bode 28 týchto návrhov, Súdny dvor vyzval účastníkov konania, aby počas pojednávania odpovedali na viaceré otázky, pričom dve z nich sa týkali toho, či NIOC môže mať záujem potrebný na uplatnenie tých odvolacích dôvodov, ktoré predstavujú námietky protiprávnosti vznesené voči nariadeniu č. 267/2012. Na pojednávaní sa osobitne diskutovalo o tom, či je namieste uplatniť ako odvolací dôvod a) údajné porušenie iniciatívnej právomoci Komisie a vysokého predstaviteľa alebo b) porušenie základných práv tretích osôb.
62.
Čo sa týka prvej z otázok, teda možnosti uplatniť ako odvolací dôvod možné porušenie iniciatívnej právomoci Komisie a vysokého predstaviteľa, Rada uviedla, že prípadné nesprávne určenie právneho základu by ovplyvnilo len rovnováhu medzi inštitúciami Únie, keďže dôvod existencie rôznych postupov, ktoré sú upravené v článku 291 ZFEÚ a v článku 215 ZFEÚ, spočíva v konkrétnom vymedzení stanoviska Rady, Komisie a vysokého predstaviteľa pre zahraničné veci, z ktorého nevyplývajú dôsledky súvisiace so zárukami individuálnych práv.
63.
Pokiaľ ide o možnosť odvolávať sa na práva tretích osôb, Rada uviedla, že vzhľadom na to, že NIOC spochybňuje zákonnosť kritéria zápisu na základe tvrdenia, že uplatnenie uvedeného kritériá v takej podobe, v akej ho vymedzil normotvorca Únie, porušuje práva tretích osôb, NIOC sa svojím odvolaním v skutočnosti domáha abstraktného preskúmania ustanovení, ktorých protiprávnosť namieta.
64.
Podľa môjho názoru ani jeden z odvolacích dôvodov nie je neprípustný.
1. O záujme spoločnosti NIOC na uplatnení protiprávnosti nariadenia č. 267/2012
65.
Záujem spoločnosti NIOC – a teda aj jej legitimáciu na uplatnenie konkrétnych dôvodov, o ktoré opiera svoje odvolanie – treba posudzovať z hľadiska prípadných dôsledkov konštatovania protiprávnosti nariadenia č. 267/2012 pre platnosť sporného rozhodnutia a sporného vykonávacieho nariadenia. Stručne povedané, ak by protiprávnosť prvého uvedeného nariadenia mala vplyv na platnosť sporného rozhodnutia a sporného vykonávacieho nariadenia, NIOC by bola oprávnená uplatniť v rámci svojho odvolania túto námietku protiprávnosti. Nie je pritom rozhodujúce, o aké dôvody protiprávnosti by išlo. Pokiaľ ide o prejednávanú vec, bez ohľadu na to, či ide o formálny alebo procesný dôvod protiprávnosti, alebo či uvádzaný dôvod neplatnosti súvisí s obsahom predmetného ustanovenia, je jasné, že spoločnosti NIOC nemožno odoprieť právo dovolávať sa protiprávnosti, ktorá by v prípade, ak by sa preukázala, viedla k neuplatniteľnosti ustanovení a aktov, ktoré sa jej týkajú tak bezprostredne a priamo, ako je to v prípade sporných reštriktívnych opatrení.
66.
Pojem „neuplatniteľnosť“ som zvýraznil kurzívou preto, lebo tu ide skutočne a výlučne práve o tento pojem. Článok 277 ZFEÚ jednoznačne stanovuje, že „každý účastník konania [sa] môže v konaní, ktorého predmetom je všeobecne záväzný právny akt…, dovolávať pred Súdnym dvorom… neuplatniteľnosti daného aktu“. Táto neuplatniteľnosť musí vychádzať z „dôvodov ustanovených v článku 263 druhom odseku [ZFEÚ]“, teda z dôvodov protiprávnosti. Tieto dôvody protiprávnosti však v prípade článku 277 ZFEÚ nevedú k neplatnosti alebo protiprávnosti predmetného ustanovenia, ale len k jeho neuplatniteľnosti na daný prípad. ( 14 )
67.
Podľa judikatúry Súdneho dvora nemožno incidenčne napadnúť zákonnosť nariadenia počas konania proti rozhodnutiam, ktoré nepredstavujú opatrenia prijaté na vykonanie nariadenia. ( 15 ) V prejednávanom prípade však platnosť ustanovení napadnutých v konaní priamo závisí od nariadenia č. 267/2012, takže tu nejde o rovnaký prípad, o aký išlo v rozsudku Rada/Chvatal a i., v ktorom bola zamietnutá aktívna legitimácia úradníkov Súdneho dvora na uplatnenie námietky protiprávnosti nariadenia, do pôsobnosti ktorého patril len Európsky parlament a ktoré aj v prípade, ak by bolo protiprávne, teda nemohlo predstavovať právny základ žaloby, ktorú podali úradníci. ( 16 )
68.
Je nesporné, že – ako Súdny dvor oznámil účastníkom konania – Všeobecný súd v rozsudku Syrian Lebanese Commercial Bank/Rada uznal, že „by žalobný dôvod žalobkyne [banky, v ktorej mal podiel tretí štát], ktorý sa v podstate týka porušenia právomocí Parlamentu, bol prípustný“ ( 17 ). Súdny dvor však prirodzene pripúšťa túto možnosť v konaniach, v ktorých diskusia o vhodnosti právneho základu na prijatie predmetnej právnej úpravy zahŕňa v konečnom dôsledku problém medziinštitucionálnej rovnováhy, ktorý v zásade nesúvisí so „subjektívnym záujmom“ toho, kto spochybňuje uplatniteľnosť tejto právnej úpravy. ( 18 )
69.
V kontexte článku 277 ZFEÚ je relevantný len subjektívny záujem na neuplatnení ustanovenia, na ktoré sa vzťahuje dôvod protiprávnosti, keďže – ako som pripomenul vyššie – neuplatniteľnosť v zmysle článku 277 ZFEÚ možno namietať „z dôvodov ustanovených v článku 263 druhom odseku [ZFEÚ]“, teda z dôvodov „nedostatku právomoci, porušenia podstatných procesných predpisov, porušenia zmlúv alebo akéhokoľvek právneho pravidla týkajúceho sa uplatňovania alebo zneužitia právomocí“. Práve to je v konečnom dôsledku podstatné: nejde tak o určenie neplatnosti ustanovenia, voči ktorému smeruje námietka protiprávnosti, ale skôr o jeho neuplatnenie na konkrétny prípad odvolateľky z dôvodu protiprávnosti.
70.
V prejednávanom prípade je jasné, že ak by bolo nariadenie č. 267/2012 protiprávne z dôvodu, že ním bola Rade – za podmienok uvedených v článku 46 ods. 2 tohto nariadenia – priznaná právomoc meniť prílohu IX tohto nariadenia, dôsledkom by bolo, že zaradenie odvolateľky do zoznamu uvedeného v spomenutej prílohe by nemalo relevantný právny základ, a preto by trpelo vadou, ktorej dôsledkom by mohlo byť len neuplatnenie tohto nariadenia v danom prípade, a teda neplatnosť zápisu spoločnosti NIOC do uvedeného zoznamu.
71.
Ako uviedla Rada, je pravda, že rozdiel medzi právnym základom podľa článku 215 ZFEÚ a podľa článku 291 ods. 2 ZFEÚ je obmedzený na rozdielnosť postupov, ktorej existencia je v konečnom dôsledku odôvodnená vôľou zaručiť v prvom uvedenom prípade Komisii a vysokému predstaviteľovi právo iniciatívy. To však neznamená, že výber jedného alebo druhého právneho základu má za následok len prípadné narušenie inštitucionálnej rovnováhy, ktorá sa má dosiahnuť podľa ZFEÚ stanovením týchto dvoch normatívnych postupov.
72.
Je úplne nepochybné, že použitie postupu podľa článku 291 ods. 2 ZFEÚ v prípade, v ktorom zo ZFEÚ vyplýva, že treba postupovať v súlade s článkom 215 ZFEÚ, by viedlo k protiprávnosti nariadenia č. 267/2012 a v dôsledku toho k neuplatneniu tohto nariadenia na prípad odvolateľky, čo by spôsobilo neplatnosť rozhodnutia, na základe ktorého bola odvolateľka zaradená do sporného zoznamu. Čo sa týka záujmu jednotlivých subjektov, záujmom Komisie a vysokého predstaviteľa je, aby nariadenie č. 267/2012 bolo v súlade so Zmluvami, zatiaľ čo záujem spoločnosti NIOC spočíva v tom, aby sa na ňu uvedené nariadenie neuplatnilo práve preto, lebo je protiprávne. Tento posledný uvedený záujem je skutočne relevantný na účely článku 277 ZFEÚ, a preto je to jediný záujem, ktorý treba zohľadniť pri posudzovaní prípustnosti odvolacích dôvodov založených na protiprávnosti uvedeného nariadenia.
2. O záujme spoločnosti NIOC na uplatnení protiprávnosti kritéria použitého pri jej zaradení do sporného zoznamu
73.
Pokiaľ ide o námietku neprípustnosti založenú na údajnom odvolávaní sa na záujmy a práva tretích osôb, teda o to, že NIOC napáda vecný obsah kritéria na zaradenie do sporného zoznamu, podľa môjho názoru je nesporné, že odvolateľka sa v konečnom dôsledku odvoláva len na svoje vlastné práva a záujmy. NIOC sa v skutočnosti neodvoláva na záujem iránskych občanov vo všeobecnosti, ale tým, že sa odvoláva na svoj vlastný a konkrétny záujem ako spoločnosť zaradená do sporného zoznamu, namieta, že jej zaradenie do tohto zoznamu je dôsledkom uplatnenia kritéria, ktoré umožňuje zaradiť doň kohokoľvek.
74.
Z tohto hľadiska sa otázka netýka prípustnosti spochybnenia, ale skôr jeho vecného odôvodnenia. To znamená, že sa týka dôvodu, na základe ktorého by odvolateľka mohla tvrdiť, že Všeobecný súd „preformuloval“ kritérium stanovené v článku 20 ods. 1 písm. c) rozhodnutia 2010/413 a v článku 23 ods. 2 písm. d) nariadenia č. 267/2012, čím podľa jej názoru skreslil jeho skutočný zmysel, teda zámer umožniť v konečnom dôsledku zaradiť do zoznamu ktoréhokoľvek iránskeho občana alebo subjekt.
75.
Preto sa domnievam, že všetky odvolacie dôvody uvedené odvolateľkou sú prípustné.
C – O jednotlivých odvolacích dôvodoch
1. Úvodné poznámky
76.
Ako bolo uvedené v bode 60 týchto návrhov, šesť odvolacích dôvodov, ktoré uviedla odvolateľka, možno podľa ich obsahu rozdeliť do dvoch skupín: po prvé sú to odvolacie dôvody, ktorých predmetom je právny základ sporného vykonávacieho nariadenia (prvý až piaty odvolací dôvod), a po druhé šiesty odvolací dôvod, ktorým sa spochybňuje zákonnosť kritéria uplatneného pri zápise spoločnosti NIOC do sporného zoznamu. Tri z týchto dôvodov sú navyše uvedené ako hlavné (prvý, druhý a šiesty), pričom ostatné tri odvolacie dôvody (tretí, štvrtý a piaty) sú subsidiárne a odvolateľka ich uvádza len pre prípad, že Súdny dvor sa stotožní s názorom Všeobecného súdu, že relevantným právnym základom v danom prípade je článok 291 ZFEÚ.
77.
V súvislosti s právnym základom sporného vykonávacieho nariadenia NIOC tvrdí, že v článku 46 ods. 2 nariadenia č. 267/2012 by malo byť v prvom rade uvedené, akú právnu formu má mať rozhodnutie Rady, ktorým sa mení príloha, v ktorej je uvedený zoznam osôb, ktorých sa týka zmrazenie finančných prostriedkov (prvý odvolací dôvod, z ktorého vyplýva námietka protiprávnosti nariadenia č. 267/2012). Odvolateľka navyše uvádza, že predmetné opatrenia by mali byť založené na článku 215 ods. 2 ZFEÚ ( 19 ), a nie na článku 291 ZFEÚ ( 20 ) (druhý odvolací dôvod, ktorý smeruje proti spornému vykonávaciemu nariadeniu a z ktorého tiež vyplýva námietka protiprávnosti nariadenia č. 267/2012).
78.
Odvolateľka napokon subsidiárne tvrdí, že ak je použitie článku 291 ZFEÚ dovolené, malo byť odôvodnené (tretí odvolací dôvod – ktorý poukazuje na irelevantnosť článku 291 ZFEÚ –, štvrtý a piaty odvolací dôvod, z ktorých tiež vyplýva námietka protiprávnosti nariadenia č. 267/2012).
79.
Pokiaľ ide o zákonnosť uplatneného kritéria (šiesty odvolací dôvod), odvolateľka tvrdí, že toto kritérium je v právnej úprave vymedzené príliš všeobecne a neurčito, takže Všeobecný súd pri jeho uplatnení na daný prípad skutočne „preformuloval“ toto kritérium.
2. Prvý odvolací dôvod. Uvedenie právneho základu
80.
Prvý odvolací dôvod, ktorý smeruje proti nariadeniu č. 267/2012, súvisí s tým, že v článku 46 ods. 2 tohto nariadenia nie je uvedené, akú formu majú mať rozhodnutia o zmene prílohy IX uvedeného nariadenia, v dôsledku čoho toto ustanovenie nemôže byť právnym základom sporného vykonávacieho nariadenia.
81.
V predmetom ustanovení sa totiž len uvádza, že „ak Rada rozhodne, že sa na fyzickú alebo právnickú osobu, subjekt alebo orgán vzťahujú opatrenia uvedené v článku 23 ods. 2 a ods. 3, príslušne zmení a doplní prílohu IX“.
82.
Ako uvádza NIOC, keďže príslušná právna forma nie je stanovená, prichádzajú do úvahy dve právne formy: a) rozhodnutie prijaté v súlade s článkom 215 ZFEÚ a b) vykonávacie nariadenie podľa článku 291 ZFEÚ. V prejednávanom prípade bola nakoniec zvolená forma vykonávacieho nariadenia, pričom sa vychádzalo z toho, že článok 46 ods. 2 nariadenia č. 267/2012 mohol odkazovať práve na postup podľa článku 291 ZFEÚ.
83.
Domnievam sa, že tento výklad článku 46 ods. 2 nariadenia č. 267/2012 nebol úplne neopodstatnený, keďže právomoc, ktorú toto ustanovenie priznáva Rade, už bola uvedená v iných predpisoch prijatých v rámci politiky ukladania reštriktívnych opatrení voči Iránu.
84.
Týka sa to nariadenia (ES) č. 423/2007 ( 21 ) a nariadenia č. 961/2010. V článku 15 ods. 2 nariadenia č. 423/2007 bolo uvedené, že „Rada kvalifikovanou väčšinou zostaví, preskúma, zmení a doplní zoznam osôb a subjektov uvedených v článku 7 ods. 2 v plnom súlade s rozhodnutiami Rady v súvislosti s prílohou II k spoločnej pozícii 2007/140/SZBP. Zoznam v prílohe V sa pravidelne, a to aspoň každých 12 mesiacov preskúma“.
85.
Článok 36 ods. 2 nariadenia č. 961/2010 stanovoval, že „ak Rada rozhodne, že sa na fyzickú alebo právnickú osobu, subjekt alebo orgán vzťahujú opatrenia uvedené v článku 16 ods. 2, príslušným spôsobom zmení a doplní prílohu VIII“.
86.
V oboch prípadoch navyše normotvorca osobitne odôvodnil, prečo priznal Rade túto vykonávaciu právomoc. V prípade nariadenia č. 423/2007 sa odôvodnenie nachádzalo v odôvodnení 6, ktoré znelo takto: „Pokiaľ ide o postup zostavenia, zmeny a doplnenia zoznamu uvedeného v článku 7 ods. 2 tohto nariadenia, Rada by mala sama vykonávať zodpovedajúce vykonávacie právomoci v záujme splnenia cieľov rezolúcie BR OSN č. 1737 (2006), t. j. zabránenia Iránu vo vývoji citlivých technológií na podporu jeho jadrových a raketových programov a obmedzenia citlivej povahy činností osôb a subjektov, ktoré tieto programy podporujú, z hľadiska šírenia.“
87.
Čo sa týka nariadenia č. 961/2010, odôvodnenie sa nachádzalo v odôvodnení 15, podľa ktorého „vzhľadom na konkrétne ohrozenie medzinárodného mieru a bezpečnosti v tomto regióne zo strany Iránu, ako to vyjadrením prehlbujúcich sa obáv v súvislosti s jadrovým programom Iránu zdôraznila Európska rada 17. júna 2010, a s cieľom zabezpečiť konzistentnosť s postupom zmeny, doplnenia a preskúmania príloh I a II k rozhodnutiu 2010/413/SZBP by právomoc meniť a dopĺňať prílohy VII a VIII k tomuto nariadeniu mala mať Rada“.
88.
Pokiaľ ide o samotné nariadenie č. 267/2012, po pojednávaní konanom na Všeobecnom súde ( 22 ) bolo v Úradnom vestníku Európskej únie ( 23 ) uverejnené korigendum, ktorým bolo vložené odôvodnenie 27a v tomto znení:
„Právomoc meniť zoznamy v prílohách VIII a IX k tomuto nariadeniu by mala mať Rada s ohľadom na konkrétne ohrozenie medzinárodného mieru a bezpečnosti v súvislosti s jadrovým programom Iránu, a s cieľom zabezpečiť konzistentnosť s postupom zmeny a preskúmania príloh I a II k rozhodnutiu 2010/413/SZBP.“
89.
Ešte neskôr, 22. júla 2014 ( 24 ), bolo uvedené nové odôvodnenie opravené tak, že stanovovalo, že „právomoc meniť zoznamy v prílohách VIII a IX k tomuto nariadeniu vykonáva Rada“ [neoficiálny preklad].
90.
Podľa môjho názoru sa má nariadenie č. 267/2012 posudzovať v kontexte všetkých reštriktívnych opatrení prijatých Úniou voči Iránu, ktoré ako také tvoria významový celok, ktorý – pokiaľ ide o prejednávanú vec – primerane prispieva k dosiahnutiu cieľa, ktorý sleduje povinnosť odôvodnenia, na ktorej je založená povinnosť uviesť právny základ každého aktu, ktorý má vyvolávať právne účinky.
91.
Podľa ustálenej judikatúry totiž „povinnosť uviesť odôvodnenie vyjadrená v článku 253 ES [článok 296 ZFEÚ] vyžaduje, aby všetky dotknuté právne akty obsahovali uvedenie dôvodov, ktoré viedli príslušnú inštitúciu k ich vydaniu tak, aby mohol Súdny dvor vykonávať svoje preskúmanie a aby členské štáty a dotknuté tretie osoby boli oboznámené s podmienkami, za ktorých inštitúcie Spoločenstva uplatnili Zmluvu“ ( 25 ).
92.
V tomto zmysle „povinnosť označiť právny základ aktu vychádza z povinnosti odôvodnenia“ ( 26 ) a tiež platí, že „požiadavka právnej istoty vyžaduje, aby záväzná povaha akéhokoľvek aktu, ktorý smeruje k vytvoreniu právnych účinkov, bola odvodená z ustanovenia práva Spoločenstva, ktoré stanovuje právnu formu aktu a ktoré v ňom musí byť výslovne uvedené ako právny základ“ ( 27 ).
93.
Pre nariadenie č. 267/2012 ako súčasť súboru predpisov prijatých voči Iránu tiež platia odôvodnenia, na základe ktorých boli prijaté nariadenia, ktoré predchádzali tomuto nariadeniu. Je pravda, že každé z týchto nariadení okamihom nadobudnutia účinnosti zrušilo nariadenie, ktoré mu predchádzalo, takže nariadením č. 267/2012 bolo nariadenie č. 961/2010 zrušené.
94.
Podľa môjho názoru však práve vzhľadom na vecnú nadväznosť medzi všetkými týmito nariadeniami, na ktorú treba poukázať, formálne zrušenie vykonané nariadením č. 267/2012 neznamená, že výslovné odôvodnenie, na základe ktorého bolo prijaté nariadenie č. 961/2010 – a ešte predtým nariadenie č. 423/2007 – nemôže slúžiť ako implicitné odôvodnenie nariadenia č. 267/2012.
95.
Keďže toto nariadenie priznáva Rade tú istú vykonávaciu právomoc, akú jej priznávali už predchádzajúce nariadenia, treba konštatovať, že pokiaľ táto otázka nie je výslovne odôvodnená, dôvod priznania tejto právomoci je implicitne totožný s dôvodom, ktorý bol výslovne uvedený v predchádzajúcich nariadeniach. Tým je – aj keď implicitne – splnená povinnosť odôvodnenia stanovená v článku 296 ZFEÚ, ktorá – ako bolo uvedené – v konečnom dôsledku slúži na to, „aby mohol Súdny dvor vykonávať svoje preskúmanie a aby členské štáty a dotknuté tretie osoby boli oboznámené s podmienkami, za ktorých inštitúcie Spoločenstva uplatnili Zmluvu“. ( 28 )
96.
V konečnom dôsledku sa domnievam, že zverenie právomoci meniť sporný zoznam Rade je v nariadení č. 267/2012 dostatočne odôvodnené a že tu ide o právomoc, ktorá je uvedená v článku 291 ods. 2 ZFEÚ. Podľa môjho názoru to vyplýva zo skutočnosti, že v nariadeniach, ktoré predchádzali nariadeniu č. 267/2012, sa uvádza, že Rada by na účely zmien zoznamov mala vykonávať „zodpovedajúce vykonávacie právomoci“ ( 29 ) (odôvodnenie 6 nariadenia č. 423/2007), a zdôrazňuje sa v nich, že je potrebné „zabezpečiť konzistentnosť s postupom zmeny, doplnenia a preskúmania“ iných zoznamov ( 30 ) (odôvodnenie 15 nariadenie č. 961/2010), čo bezprostredne poukazuje na znenie článku 291 ZFEÚ, podľa ktorého je vykonávacia právomoc priznaná inštitúciám Únie za podmienok stanovených v odseku 2 tohto článku.
97.
Inou otázkou je, či tento postup použitý v nariadení č. 267/2012 bol v súlade so Zmluvami, pričom tento aspekt preskúmam nižšie. Pokiaľ však ide o prvý odvolací dôvod, treba konštatovať, že odvolateľka nemá pravdu, keď tvrdí, že článok 46 ods. 2 nariadenia č. 267/2012 nestanovuje, akú právnu formu má mať rozhodnutie Rady, ktorým sa mení príloha IX tohto nariadenia. Nestanovuje to síce výslovne, ale naopak implicitne, čo je však z vyššie uvedených dôvodov postačujúce. Za týchto okolností treba ďalej preskúmať, či bol v konečnom dôsledku relevantným právnym základom na zmenu tejto prílohy skutočne článok 291 ods. 2 ZFEÚ.
98.
Z vyššie uvedených dôvodov sa teda domnievam, že prvý odvolací dôvod treba zamietnuť.
3. Druhý odvolací dôvod. Relevantný právny základ na prijatie sporného vykonávacieho nariadenia
99.
Odvolateľka popiera, že článok 291 ods. 2 ZFEÚ bol vhodným právnym základom na zmenu prílohy IX nariadenia č. 267/2012, pričom tvrdí, že ním mohol byť len článok 215 ZFEÚ. V rámci prvej časti tohto odvolacieho dôvodu odvolateľka tvrdí, že podľa rozsudku Parlament/Komisia ( 31 ) je článok 215 ods. 2 ZFEÚ jediným právnym základom na prijatie individuálnych reštriktívnych opatrení. V rámci druhej časti tohto odvolacieho dôvodu tvrdí – tiež na základe uvedeného rozsudku Parlament/Komisia –, že postupy podľa článku 215 ZFEÚ a podľa článku 291 ZFEÚ sú nezlučiteľné. Napokon v rámci tretej časti tohto odvolacieho dôvodu odvolateľka subsidiárne uvádza dôvody, ktoré podľa jej názoru bránia použitiu článku 291 ZFEÚ v posudzovanom prípade.
100.
Zastávam názor, že všetky tri časti tohto odvolacieho dôvodu možno posúdiť súčasne, keďže sa z rôznych hľadísk zaoberajú tou istou otázkou, ktorá sa týka relevantného právneho základu na prijatie sporného vykonávacieho nariadenia.
101.
Domnievam sa, že pred preskúmaním tejto otázky je vhodné poukázať na to, že spor, ktorý vznikol medzi účastníkmi konania, súvisí jedine s otázkou, či je článok 291 ods. 2 ZFEÚ vhodný na to, aby mohol slúžiť ako právny základ právneho predpisu, ktorého právnym základom môže byť podľa názoru odvolateľky len článok 215 ZFEÚ. V tomto zmysle je jasné, že tu nejde o prípad použitia takzvaných „odvodených právnych základov“, teda legislatívnej techniky spočívajúcej v stanovení normatívneho postupu ad hoc, ktorý je odlišný od normatívnych postupov stanovených v Zmluvách, ktorú Súdny dvor v rozsudku zo 6. mája 2008, Parlament/Rada ( 32 ), zakázal. V prejednávanej veci ide výlučne o postupy stanovené primárnym právom, a preto vzniká otázka, ktorý z nich sa mal použiť pri zmene prílohy IX nariadenia č. 267/2012.
102.
Právnym základom na prijatie nariadenia č. 267/2012 bol článok 215 ZFEÚ. V tomto smere sa normotvorca dôsledne riadil zásadou, že „účelom článku 215 ods. 2 ZFEÚ je predstavovať právny základ reštriktívnych opatrení, vrátane opatrení, ktorých cieľom je boj proti terorizmu, voči fyzickým alebo právnickým osobám, skupinám alebo neštátnym subjektom, ktoré prijala Únia, pokiaľ rozhodnutie o prijatí uvedených opatrení patrí do činnosti Únie v rámci SZBP“ ( 33 ). Otázka, či zmenu alebo zrušenie možno vykonať jedine postupom stanoveným v článku 215 ods. 1 ZFEÚ, sa teda netýka nariadenia č. 267/2012 ako celku, ale výlučne prílohy IX tohto nariadenia, a to len s cieľom zabezpečiť, aby „sa na fyzickú alebo právnickú osobu, subjekt alebo orgán vzťah[ovali] opatrenia uvedené v článku 23 ods. 2 a ods. 3“ nariadenia, ako to stanovuje článok 46 ods. 2 tohto nariadenia.
103.
Hoci článok 215 ZFEÚ upravuje osobitný postup na prijímanie opatrení potrebných na prerušenie alebo čiastočné alebo úplné obmedzenie hospodárskych a finančných vzťahov s jednou alebo viacerými tretími krajinami, o ktorom sa rozhodlo na základe rozhodnutia SZBP, treba mať na zreteli, že podľa článku 40 prvého odseku ZEÚ „uskutočňovaním spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky nie je dotknuté uplatňovanie postupov a rozsah právomocí inštitúcií ustanovených zmluvami na výkon právomocí Únie uvedených v článkoch 3 až 6 [ZFEÚ]“. Preto nemožno – ako sa uvádza v bode 54 napadnutého rozsudku – tvrdiť, že nariadenie prijaté na základe článku 215 ZFEÚ nemôže priznávať vykonávacie právomoci Komisii alebo Rade za podmienok vymedzených v článku 291 ods. 2 ZFEÚ.
104.
Vyššie uvedené úvahy sú v úplnom súlade s konštatovaním Súdneho dvora uvedeným v bode 65 už citovaného rozsudku Parlament/Komisia, podľa ktorého „účelom článku 215 ods. 2 ZFEÚ je predstavovať právny základ reštriktívnych opatrení… voči fyzickým alebo právnickým osobám, skupinám alebo neštátnym subjektom, ktoré prijala Únia, pokiaľ rozhodnutie o prijatí uvedených opatrení patrí do činnosti Únie v rámci SZBP“. Je to tak preto, lebo zavedenie opatrení a vymedzenie osôb a subjektov, na ktoré sa opatrenia vzťahujú (čo sú otázky, o ktorých sa rozhoduje výlučne na základe článku 215 ZFEÚ), nie je to isté ako spresnenie okruhu dotknutých osôb a subjektov, ku ktorému dochádza prostredníctvom aktu, ktorý je výlučne vykonávacím aktom, teda len uplatňuje zásady a kritériá stanovené v predpise prijatom na základe článku 215 ZFEÚ.
105.
Keďže totiž samotný článok 215 ZFEÚ výslovne nevylučuje túto možnosť, nič nebráni tomu, aby boli na základe zásady stanovenej v článku 40 prvom odseku ZEÚ všeobecné postupy zavedené v Zmluvách, najmä postup upravený v článku 291 ZFEÚ, použité v prípadoch, v ktorých je potrebné priznať inštitúciám vykonávaciu právomoc.
106.
Ak by samotné nariadenie č. 267/2912 presne a podrobne nestanovovalo kritériá, ktoré sa majú uplatniť pri rozhodovaní o zápise určitej osoby alebo určitého subjektu do zoznamu subjektov, ktorých finančné prostriedky sa majú zmraziť, o zmene prílohy IX nariadenia č. 267/2012 s cieľom zaradiť určitú osobu alebo určitý subjekt do tohto zoznamu by sa nevyhnutne muselo rozhodnúť postupom stanoveným v článku 215 ZFEÚ. Právomoc, ktorú Rade priznáva článok 46 ods. 2 nariadenia č. 267/2012, však tejto inštitúcii nepriznáva neobmedzenú posudzovaciu právomoc pri rozhodovaní o zápise určitej osoby, ale Rada musí dodržať kritériá stanovené v článku 23 ods. 2 nariadenia č. 267/2012.
107.
Podľa týchto kritérií môže Rada zapísať len osoby, subjekty a orgány, ktoré „boli… označené za osoby, subjekty alebo orgány“, „a) ktoré sa podieľajú na činnostiach Iránu v jadrovej oblasti citlivých z hľadiska nedovoleného šírenia zbraní, sú s nimi priamo spojené alebo ich podporujú, alebo ktoré sa podieľajú na vývoji nosičov jadrových zbraní Iránom, sú s ním priamo spojené alebo ho podporujú, a to aj prostredníctvom zapojenia sa do obstarávania zakázaného tovaru a technológií, alebo ktoré sú vo vlastníctve alebo pod kontrolou takejto osoby, subjektu alebo orgánu, a to aj nezákonným spôsobom, alebo konajú v ich mene alebo na ich pokyn; b) ktoré sú fyzickými alebo právnickými osobami, subjektmi alebo orgánmi, ktoré pomáhajú osobe, subjektu alebo orgánu uvedeným na zozname obísť alebo porušiť ustanovenia tohto nariadenia, rozhodnutia Rady 2010/413/ SZBP alebo rezolúcií BR OSN č. 1737 (2006), č. 1747 (2007), č. 1803 (2008) a č. 1929 (2010); c) ktoré sú členmi Zboru islamských revolučných gárd alebo právnickými osobami, subjektmi alebo orgánmi vo vlastníctve Zboru islamských revolučných gárd alebo jedného či viacerých z jeho členov alebo fyzických alebo právnických osôb konajúcich v ich mene, alebo kontrolovanými Zborom islamských revolučných gárd alebo jedným či viacerými z jeho členov alebo fyzickými alebo právnickými osobami konajúcimi v ich mene; d) iné osoby, subjekty a orgány, ktoré podporujú iránsku vládu, a osoby a subjekty, ktoré sú s nimi spojené, či už poskytovaním materiálnej, logistickej alebo finančnej podpory; e) ktoré sú právnickými osobami, subjektmi alebo orgánmi vo vlastníctve spoločnosti Islamic Republic of Iran Shipping Lines (IRISL) alebo kontrolovanými touto spoločnosťou alebo ktoré konajú v ich mene“ ( 34 ).
108.
Podľa môjho názoru je nariadenie č. 267/2012 v tomto smere dostatočne presné na to, aby predstavovalo vhodný rámec na výkon vykonávacej právomoci, teda na to, aby splnomocňovalo – buď Komisiu, alebo Radu – na aktualizáciu zoznamu v prílohe IX prostredníctvom vykonávacích nariadení prijatých podľa článku 291 ZFEÚ. ( 35 ) Treba však mať na zreteli konštatovanie, ktoré uviedol Všeobecný súd v bode 55 napadnutého rozsudku a podľa ktorého postup stanovený v článku 291 ods. 2 ZFEÚ umožňuje „účinnejšie vykonávanie, ktoré je prispôsobené druhu opatrenia, ktoré sa má vykonať, a schopnosti každej inštitúcie konať“.
109.
Preto sa domnievam, že druhý odvolací dôvod treba zamietnuť, keďže podľa môjho názoru je relevantným právnym základom na zmenu prílohy IX nariadenia č. 267/2012 článok 291 ods. 2 ZFEÚ.
4. Tretí, subsidiárny odvolací dôvod. O splnení podmienok stanovených v článku 291 ods. 2 ZFEÚ
110.
Odvolateľka subsidiárne tvrdí, že v každom prípade neboli splnené podmienky na priznanie spornej vykonávacej právomoci Rade, ktoré stanovuje článok 291 ods. 2 ZFEÚ.
111.
Preto treba teraz určiť, či za predpokladu, že článok 291 ods. 2 ZFEÚ je relevantným právnym základom na prijatie sporného vykonávacieho nariadenia, boli splnené podmienky na priznanie spornej právomoci Rade, ktoré sú stanovené v tomto ustanovení.
112.
Podľa článku 291 ods. 1 ZFEÚ majú členské štáty prijať „opatrenia vnútroštátneho práva potrebné na vykonanie právne záväzných aktov Únie“ ( 36 ). Podľa odseku 2 tohto článku však v prípade, ak „sú potrebné jednotné podmienky na [ich] vykonávanie…, tieto akty zveria vykonávacie právomoci Komisii alebo v osobitných, náležito odôvodnených prípadoch a v prípadoch ustanovených v článkoch 24 [ZEÚ] a 26 [ZEÚ] Rade“.
113.
Ako sa uvádza v bode 59 napadnutého rozsudku, Rada tvrdila, že si oprávnene vyhradila vykonávaciu právomoc stanovenú v článku 23 ods. 2 a 3 nariadenia č. 267/2012, keďže „išlo o náležite odôvodený prípad“. To by znamenalo, že z dvoch prípadov, v ktorých možno podľa článku 291 ods. 2 ZFEÚ zveriť vykonávaciu právomoc Rade namiesto Komisie, si normotvorca pri prijímaní nariadenia č. 267/2012 vybral prvý prípad, pričom vylúčil prípady uvedené v článkoch 24 ZEÚ a 26 ZEÚ, ktoré podľa názoru Komisie a odvolateľky za okolností prejednávaného prípadu tiež nie sú relevantné.
114.
V súlade so stanoviskom, ktoré vyjadrila Rada na pojednávaní, sa naopak domnievam, že článok 291 ods. 2 ZFEÚ priznáva Rade právomoc v prípade potreby vykonať predpisy prijaté v rámci SZBP, takže odkaz na prípady „ustanoven[é] v článkoch 24 [ZEÚ] a 26 [ZEÚ]“ zahŕňa prípad zmeny prílohy IX nariadenia č. 267/2012, teda normatívneho aktu vypracovaného na základe článku 215 ZFEÚ, lebo ide o „rozhodnutie prijaté v súlade s kapitolou 2 hlavy V [ZFEÚ]“.
115.
Tento výklad systematiky článku 291 ods. 2 ZFEÚ podľa môjho názoru najviac zodpovedá postaveniu Rady a postaveniu Komisie v rámci SZBP, v ktorej má Komisia úlohu, ktorá je podriadená úlohe Rady, ktorá je v tejto oblasti jednoznačne hlavnou predstaviteľkou, čo Všeobecný súd uznal v bode 63 napadnutého rozsudku. ( 37 ) Ako sa však v bode 64 napadnutého rozsudku tiež uvádza, to nevyhnutne nemusí znamenať, že je principiálne zakázané priznať Komisii vykonávacie právomoci v oblasti SZBP, ale je skôr potrebné, aby bolo toto priznanie právomocí Komisii „náležite odôvodnené“; napríklad na základe toho, že – ako je to v prípade článku 45 nariadenia č. 267/2012 –, ako bolo uvedené, vykonávanie sa týka čisto technických otázok alebo otázok, ktorých uskutočnenie je tak prísne podmienené, že neexistuje nijaký priestor na rozhodnutie založené na voľnej úvahe.
116.
Ak teda vychádzame zo zásady, že vykonávacia právomoc, ktorú priznáva článok 46 ods. 2 nariadenia č. 267/2012, sa týka predpisu prijatého v rámci SZBP, inštitúciou splnomocnenou na jeho vykonanie mala byť Rada, a preto nie je potrebné „náležité odôvodnenie“, ktoré by sa v inom prípade – teda mimo rámca SZBP – vyžadovalo na priznanie vykonávacej právomoci Rade.
117.
Keďže Všeobecný súd konštatoval, že vykonávacia právomoc priznaná Rade patrí medzi „osobitn[é], náležito odôvodnen[é] prípad[y]“, a nie medzi „prípad[y] ustanoven[é] v článkoch 24 [ZEÚ] a 26 [ZEÚ]“, napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia. Napriek tomu treba pripomenúť, že z ustálenej judikatúry vyplýva, že „ak odôvodnenie rozsudku [Všeobecného súdu] vykazuje porušenie práva Únie, ale jeho výroková časť sa napriek tomu zdá byť dôvodná z iných právnych dôvodov, pričom takéto porušenie nemá za následok zrušenie tohto rozsudku, je potrebné nahradiť odôvodnenie“ ( 38 ).
118.
V prejednávanom prípade možno výrok napadnutého rozsudku bez ťažkostí odôvodniť tak, že sa na tento prípad uplatní článok 291 ods. 2 ZFEÚ v časti, v ktorej toto ustanovenie odkazuje na prípady uvedené v článkoch 24 ZEÚ a 26 ZEÚ, lebo prejednávaný prípad sa – vzhľadom na vyššie uvedené – týka takých prípadov, takže namietané nesprávne právne posúdenie nemôže mať za následok zrušenie napadnutého rozsudku.
119.
Vzhľadom na vyššie uvedené sa domnievam, že tretí odvolací dôvod treba zamietnuť.
5. Štvrtý a piaty odvolací dôvod
120.
Z dôvodov uvedených v súvislosti s odôvodnením návrhu na zamietnutie prvého odvolacieho dôvodu ( 39 ) sa domnievam, že treba zamietnuť aj štvrtý a piaty odvolací dôvod, v rámci ktorých odvolateľka subsidiárne tvrdí, že nebola náležite splnená povinnosť uviesť a odôvodniť právny základ sporného vykonávacieho nariadenia.
6. Šiesty odvolací dôvod. O zákonnosti kritéria zápisu a o výklade tohto kritéria, ktorý podal Všeobecný súd v napadnutom rozsudku
121.
NIOC v podstate namieta, že kritérium použité Radou umožňuje arbitrárne sankcionovať ktoréhokoľvek iránskeho daňovníka, úradníka alebo advokáta s odôvodnením, že určitým spôsobom podporuje iránsky štát alebo mu poskytuje finančnú pomoc. Vzhľadom na to, že Všeobecný súd zamietol toto tvrdenie, pričom uviedol, že predmetné kritérium sa týka len foriem podpory, ktoré vzhľadom na svoj kvantitatívny alebo kvalitatívny význam ( 40 ) prispievajú k rozvoju činností Iránu v jadrovej oblasti, odvolateľka zastáva názor, že Všeobecný súd „preformuloval“ predmetné kritérium.
122.
Ako už bolo uvedené v súvislosti so skúmaním možnej neprípustnosti tohto odvolacieho dôvodu ( 41 ), podľa môjho názoru sa odvolateľka v rámci neho neodvoláva na práva alebo záujmy tretích osôb ani nenavrhuje, aby Súdny dvor in abstracto preskúmal ustanovenie, voči ktorému odvolateľka uplatňuje námietku protiprávnosti. Je isté, že NIOC napáda dôsledky, ktoré pre ňu vyplynuli z uplatnenia predmetného kritéria, takže sa vôbec nedomáha preskúmania in abstracto, ale len oprávnene navrhuje, aby súd in concreto posúdil zákonnosť kritéria uplatneného v jej prípade.
123.
V rámci prvej z troch častí tohto posledného odvolacieho dôvodu odvolateľka tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že konštatoval, že posudzovacia právomoc, ktorú Rade priznáva kritérium označenia stanovené v článku 20 ods. 1 písm. c) rozhodnutia 2010/413 a v článku 23 ods. 2 písm. d) nariadenia č. 267/2012, nie je arbitrárna ani diskrečná a zaručuje náležitý stupeň predvídateľnosti. Z prvej časti tohto odvolacieho dôvodu vyplýva, že podľa názoru spoločnosti NIOC Všeobecný súd mohol dospieť k tomuto záveru len tak, že podal výklad článku 23 ods. 2 písm. d) nariadenia č. 267/2012, ktorý vzhľadom na to, že odporoval zneniu a zmyslu tohto ustanovenia, viedol k jeho „preformulovaniu“. Podľa druhej časti tohto odvolacieho dôvodu sa odvolateľka domnieva, že tým došlo k porušeniu jej práva na obhajobu, lebo v okamihu, keď napadla svoj zápis do sporného zoznamu, nemohla poznať kritérium vyplývajúce z tohto „preformulovania“. V rámci tretej časti tohto odvolacieho dôvodu odvolateľka napokon tvrdí, že Všeobecný súd si v bodoch 119 a 140 napadnutého rozsudku protirečí, lebo na jednej strane uvádza, že sporné kritérium sa týka foriem podpory, ktoré prispievajú k pokračovaniu činností Iránu v jadrovej oblasti, a na druhej strane tvrdí, že predmetné kritérium sa týka podpory, ktorá s takými činnosťami priamo ani nepriamo nesúvisí.
124.
Pokiaľ ide o prvú časť tohto odvolacieho dôvodu, podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora má Rada pri stanovovaní všeobecných kritérií zápisu do zoznamov osôb, na ktoré sa vzťahujú reštriktívne opatrenia, široký rozsah voľnej úvahy. ( 42 ) Všeobecný súd to pripomenul v bode 107 napadnutého rozsudku, pričom ihneď poukázal na to, že hoci z toho vyplýva určité obmedzenie súdneho preskúmania posúdenia úvah týkajúcich sa vhodnosti, o ktoré sa opierajú uvedené opatrenia, faktom zostáva, že „súdy Únie musia zaručiť v zásade úplné preskúmanie zákonnosti všetkých aktov Únie z hľadiska základných práv“ ( 43 ).
125.
Podľa môjho názoru Všeobecný súd vykonal úplné posúdenie sporných ustanovení a navyše dospel k správnemu záveru.
126.
Súhlasím s tvrdením odvolateľky, že kritérium označenia uvedené v článku 20 ods. 1 písm. c) rozhodnutia 2010/413 a v článku 23 ods. 2 písm. d) nariadenia č. 267/2012 je naozaj všeobecné a neurčité. To, čo NIOC označuje za „preformulovanie“ daného ustanovenia Všeobecným súdom, je však len jeho konformný výklad z hľadiska požiadaviek primárneho práva Únie, najmä základných práv zaručených Chartou. Tento výklad považujem za správny.
127.
Výklad, ktorý podal Všeobecný súd, totiž nemožno označiť za „preformulovanie“, ak sa pod týmto pojmom rozumie vytvorenie kritéria, ktoré je odlišné od kritéria stanoveného normotvorcom vo vykladanej norme, ako to tvrdí NIOC. Podľa môjho názoru Všeobecný súd nezaviedol v predmetnom ustanovení kritérium odlišné od kritéria, ktoré vyplýva z jeho doslovného znenia. Nevytvoril takpovediac normu, ktorá neexistuje v znení ustanovenia, ale podal taký výklad tohto ustanovenia, ktorý zabezpečuje jeho súlad s právom Únie a umožňuje vyvodiť z jeho znenia kritérium zaradenia do sporného zoznamu, ktoré spĺňa všetky požiadavky spojené so zásadou právnej istoty a so zárukami právneho štátu.
128.
Je nesporné, že na to, aby bola dodržaná zásada právnej istoty a rešpektovaná vôľa normotvorcu, sa pri každom „konformnom výklade“ nielenže vyžaduje kvalifikovaný výkladový postup, ale predovšetkým treba výslovne uznať, že predmetnú normu možno považovať za zlučiteľnú s právnym poriadkom len v rozsahu, v akom jej – nad rámec jej doslovného znenia, ale v každom prípade nie v rozpore s ním – možno pripísať význam zlučiteľný s požiadavkami noriem, ktorým je podriadená.
129.
V prejednávanom prípade znenie článku 20 ods. 1 písm. c) rozhodnutia 2010/413 a článku 23 ods. 2 písm. d) nariadenia č. 267/2012 stanovuje kritérium, ktoré je naozaj všeobecné a neurčité, no netreba ho spochybniť, lebo môže zodpovedať požiadavkám práva Únie, pokiaľ tieto ustanovenia pripúšťajú konformný výklad, teda výklad nad rámec ich znenia, s cieľom pripísať im význam, ktorý je v súlade s požiadavkami konkrétnosti a určitosti, ktoré v tejto súvislosti vyplývajú z rešpektovania základných práv odvolateľky.
130.
Práve to Všeobecný súd napokon urobil v napadnutom rozsudku. Podľa môjho názoru mal Všeobecný súd výslovne poukázať na to, že pri svojom výklade použil kvalifikovaný výkladový postup, ktorý je charakteristický pre každý konformný výklad. Odôvodnenie rozsudku Všeobecného súdu je však natoľko podrobné, vyčerpávajúce a pevne podložené, že z jeho uplatnenia na konkrétny posudzovaný prípad vyplýva výsledok, ktorý je v súlade s právom Únie.
131.
V tejto súvislosti musím súhlasiť s úvahami, ktoré uviedol Všeobecný súd v bode 118 napadnutého rozsudku, podľa ktorého je sporné kritérium súčasťou právneho rámca, ktorý je jasne vymedzený cieľmi sledovanými právnou úpravou, ktorou sa spravujú reštriktívne opatrenia voči Iránu, a práve v tomto kontexte treba vykladať uvedené kritérium. V tomto zmysle treba totiž spomenúť rozhodnutie 2012/35/SZBP, v ktorého odôvodnení 13 sa uvádza, že „obmedzenia vstupu a zmrazenie finančných prostriedkov a hospodárskych zdrojov by sa mali vzťahovať na ďalšie osoby a subjekty, ktoré podporujú iránsku vládu a umožňujú jej pokračovať v jadrových činnostiach citlivých z hľadiska šírenia zbraní hromadného ničenia alebo vo vývoji nosičov jadrových zbraní, a to najmä osoby a subjekty, ktoré iránskej vláde poskytujú finančnú, logistickú alebo materiálnu podporu“ ( 44 ). Článok 23 ods. 2 písm. d) nariadenia č. 267/2012 zároveň spresňuje, že táto podpora môže byť „materiáln[a], logistick[á] alebo finančn[á]“.
132.
Ako sa uvádza v bode 119 napadnutého rozsudku, je teda jasné, že nejde o akúkoľvek podporu, ale o podporu, ktorá „vzhľadom na svoj kvantitatívny alebo kvalitatívny význam“ prispieva k pokračovaniu činností Iránu v jadrovej oblasti. V rozpore s tým, čo odvolateľka tvrdí v rámci tretej časti tohto odvolacieho dôvodu, toto konštatovanie nie je nezlučiteľné s konštatovaním, ktoré sa nachádza v bode 140 napadnutého rozsudku, ktorý len spresňuje, že táto podpora sa nemusí výslovne týkať rozvoja činností v oblasti šírenia jadrových zbraní ako takých, ale stačí, ak spočíva v poskytovaní takých materiálnych, finančných alebo logistických prostriedkov iránskej vláde, ktoré jej umožnia pokračovať v rozvoji týchto činností.
133.
Preto si nemyslím, že – ako tvrdí odvolateľka – Všeobecný súd „preformuloval“ kritériá uvedené v nariadení č. 267/2012, ale domnievam sa, že ich len jednoznačne uplatnil na sporný prípad na základe ich výkladu v súlade s primárnym právom Únie, a to v právnom kontexte, v ktorom tieto kritériá nadobúdajú svoj presný a špecifický význam.
134.
V konečnom dôsledku sa domnievam, že Všeobecný súd sa nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keďže výklad ustanovenia, ktorý podal, z vecného hľadiska viedol k záveru, ktorý je v súlade s právom a ktorý nemožno považovať za neprimeraný alebo arbitrárny, lebo podľa všetkého je nesporné, že NIOC ako národný ropný podnik, ktorého predsedom predstavenstva je iránsky minister pre ropu a ktorého generálnym riaditeľom je námestník iránskeho ministra pre ropu, môže predstavovať významnú finančnú podporu pre iránsku vládu a v tomto zmysle poskytovať materiálnu a finančnú pomoc, ktorá je z kvantitatívneho hľadiska významná pre rozvoj činností v jadrovej oblasti, ktoré zastrešuje táto vláda, pričom odvolateľka sa navyše k tejto otázke nechcela vyjadriť.
135.
Za týchto okolností nemožno konštatovať, že skutočne uplatnené kritérium, ktoré pripúšťa výklad v súlade s právom Únie, je natoľko všeobecné a nepresné, že by umožňovalo zaradenie ktoréhokoľvek jednotlivca do zoznamu v prílohe IX, ani že jeho uplatnenie na odvolateľku sa dá v kontexte právnej úpravy Únie týkajúcej sa zmrazenia finančných prostriedkov považovať za neodôvodnené alebo neprimerané. Z toho v konečnom dôsledku vyplýva, že uplatnenie tohto kritéria na prejednávaný prípad nemohlo mať za následok nemožnosť obhajoby, ktorú namieta odvolateľka.
136.
Vzhľadom na vyššie uvedené sa domnievam, že treba zamietnuť aj posledný, šiesty odvolací dôvod.
V – O trovách
137.
V súlade s článkom 138 ods. 1 rokovacieho poriadku uplatniteľného na základe jeho článku 184 ods. 1 na konanie o odvolaní navrhujem, aby Súdny dvor uložil spoločnosti NIOC povinnosť nahradiť trovy konania.
138.
Podľa článku 140 ods. 1 tohto rokovacieho poriadku členské štáty a inštitúcie, ktoré do konania vstúpili ako vedľajší účastníci, znášajú vlastné trovy konania. Komisia by teda mala znášať vlastné trovy konania.
VI – Návrh
139.
Na základe vyššie uvedených úvah navrhujem, aby Súdny dvor
—
zamietol odvolanie,
—
uložil spoločnosti NIOC povinnosť nahradiť trovy konania,
—
rozhodol, že Komisia znáša vlastné trovy konania.
( 1 ) Jazyk prednesu: španielčina.
( 2 ) Ú. v. EÚ L 195, s. 39.
( 3 ) Ú. v. EÚ L 19, s. 22.
( 4 ) Nariadenie o reštriktívnych opatreniach voči Iránu, ktorým sa zrušuje nariadenie (EÚ) č. 961/2010 (Ú. v. EÚ L 88, s. 1).
( 5 ) Ú. v. EÚ L 282, s. 58.
( 6 ) Ú. v. EÚ L 282, s. 16.
( 7 ) Rozsudok National Iranian Oil Company/Rada (T‑578/12, EU:T:2014:678, ďalej len „napadnutý rozsudok“).
( 8 ) Nariadenie z 25. októbra 2010 o reštriktívnych opatreniach voči Iránu, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 423/2007 (Ú. v. EÚ L 281, s. 1).
( 9 ) T‑174/12 a T‑80/13, EU:T:2014:52, body 161 a 162.
( 10 ) 31/62 a 33/62, EU:C:1962:49, s. 979.
( 11 ) Rozsudok Parlament/Komisia (C‑130/10, EU:C:2012:472, bod 65).
( 12 ) Článok 7 ods. 2 nariadenia Rady (ES) č. 423/2007 z 19. apríla 2007 o reštriktívnych opatreniach voči Iránu (Ú. v. EÚ L 103, s. 1).
( 13 ) Článok 16 ods. 2 nariadenia č. 961/2010.
( 14 ) Pozri v tomto zmysle starší rozsudok Wöhrmann a Lütticke/Komisia (31/62 a 33/62, EU:C:1962:49, s. 979).
( 15 ) Rozsudok Rada/Chvatal a i. (C‑432/98 P a C‑433/98 P, EU:C:2000:545, body 28 až 33).
( 16 ) Tamže, bod 31.
( 17 ) T‑174/12 a T‑80/13, EU:T:2014:52, bod 162.
( 18 ) Rozsudok Belgicko/Komisia (C‑110/03, EU:C:2005:223, body 76 až 80).
( 19 ) Článok 215 ods. 2 ZFEÚ: „Ak tak ustanovuje rozhodnutie prijaté v súlade s kapitolou 2 hlavy V Zmluvy o Európskej únii, Rada môže v súlade s postupom uvedeným v odseku 1 prijať reštriktívne opatrenia voči fyzickým alebo právnickým osobám, skupinám alebo neštátnym subjektom.“
Pri postupe podľa odseku 1 sa vyžaduje súhlas kvalifikovanej väčšiny Rady, pričom návrh predkladá vysoký predstaviteľ Únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku spolu s Komisiou.
( 20 ) Toto ustanovenie priznáva vykonávaciu právomoc Komisii „alebo v osobitných, náležito odôvodnených prípadoch a v prípadoch ustanovených v článkoch 24 a 26 Zmluvy o Európskej únii Rade“.
( 21 ) Nariadenie Rady z 19. apríla 2007 o reštriktívnych opatreniach voči Iránu (Ú. v. EÚ L 103, s. 1).
( 22 ) 6. marca 2014.
( 23 ) Ú. v. EÚ L 93, 2014, s. 85.
( 24 ) Ú. v. EÚ L 216, 2014, s. 5.
( 25 ) Rozsudok Komisia/Rada (C‑370/07, EU:C:2009:590, bod 37).
( 26 ) Tamže, bod 38.
( 27 ) Tamže, bod 39.
( 28 ) Tamže, bod 37.
( 29 ) Kurzívou zvýraznil generálny advokát.
( 30 ) To isté.
( 31 ) C‑130/10, EU:C:2012:472.
( 32 ) C‑133/06, EU:C:2008:257. Pozri v tejto súvislosti MASSON, F.: Les conditions de validité des bases juridiques dérivées à la suite de l’arrêt du 6 mai 2008. In: Cahiers de Droit Européen, roč. 44, 2008, s. 157 až 173; GARZÓN CLARIANA, G.: Los actos delegados en el sistema de fuentes de Derecho de la Unión Europea“. In: Revista de Derecho Comunitario Europeo, č. 37, 2010, s. 721 až 759 (s. 734 až 738); NAVARRO BATISTA, N.: Bases jurídicas derivadas, delegación legislativa y poder de ejecución: el equilibrio institucional en la sentencia del TJUE de 6 de mayo de 2008, Parlamento Europeo c. Consejo. In: Revista General de Derecho Europeo, č. 18, 2009.
( 33 ) Rozsudok Parlament/Komisia (C‑130/10, EU:C:2012:472, bod 65).
( 34 ) Článok 23 ods. 2 nariadenia č. 267/2012.
( 35 ) To isté platí aj pre zmenu prílohy II nariadenia č. 267/2012, ktorá obsahuje tovar a technológie, na ktoré sa vzťahujú reštriktívne opatrenia, a ktorú má Komisia podľa článku 45 písm. a) tohto nariadenia meniť a dopĺňať „na základe rozhodnutí Bezpečnostnej rady alebo Sankčného výboru Organizácie Spojených národov alebo na základe informácií poskytnutých členskými štátmi“.
( 36 ) Je nespornou zásadou, že hmotnoprávne vykonávanie noriem Únie prináleží spravidla členským štátom (pozri napríklad JACQUÉ, J. P.: Droit institutionnel de l’Union européenne. 6. vyd. Paris: Dalloz, 2010, marg. č. 581 až 584). Zásadným normatívnym vyjadrením skutočnosti, že výkonná moc patrí členským štátom, je článok 4 ods. 3 ZEÚ, podľa ktorého „členské štáty prijmú všetky opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy, aby zabezpečili plnenie záväzkov vyplývajúcich zo zmlúv alebo z aktov inštitúcií Únie“. Pokiaľ ide o rozdelenie vykonávacích právomocí v Únii, pozri FUENTETAJA PASTOR, J. Á.: Actos delegados, actos de ejecución y distribución de competencias ejecutivas en la Unión Europea. In: Revista Española de Derecho Administrativo, č. 149, 2011, s. 55 až 89 (s. 57 až 63).
( 37 ) Pozri v tomto zmysle RUFFERT, M.: Art. 291 AEUV. In: CALLIES, CH., RUFFERT, M.: EUV/AEUV Kommentar. 4. vyd. München: C. H. Beck, 2011, marg. č. 10.
( 38 ) Rozsudok Comitato Venezia vuole vivere a i./Komisia (C‑71/09 P, C‑73/09 P a C‑76/09 P, EU:C:2011:368, bod 118 a citovaná judikatúra).
( 39 ) Body 80 až 97 týchto návrhov.
( 40 ) Bod 119 napadnutého rozsudku.
( 41 ) Body 73 a 74 týchto návrhov.
( 42 ) Pozri napríklad nedávne rozsudky veľkej komory Anbouba/Rada (C‑605/13 P, EU:C:2015:248, bod 41) a Anbouba/Rada (C‑630/13 P, EU:C:2015:247, bod 42) a citovanú judikatúru.
( 43 ) Bod 108 napadnutého rozsudku.
( 44 ) Kurzívou zvýraznil generálny advokát.
Full & Egal Universal Law Academy