FulLegal · İçtihat Detay

Danimarka 26.10.2016 SK

EUR-Lex - 62014CJ0611 - SK

Avrupa Adalet Divanı

Karar Metni

ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (piata komora)

z 26. októbra 2016 ( *1 )

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania — Nekalé obchodné praktiky — Smernica 2005/29/ES — Články 6 a 7 — Reklama týkajúca sa predplatného televízneho vysielania cez satelit — Cena predplatného zahŕňajúca okrem mesačného predplatného aj šesťmesačné predplatné za kartu nevyhnutnú na dekódovanie vysielania — Neuvedenie ceny šesťmesačného poplatku, alebo jej uvedenie menej výrazne než ceny mesačného poplatku — Klamlivé konanie — Klamlivé opomenutie konania — Prebratie ustanovenia smernice len do prípravných prác vnútroštátneho zákona, ktorým bola smernica prebratá, a nie do samotného textu tohto zákona“

Vo veci C‑611/14,

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Retten i Glostrup (Okresný súd Glostrup, Dánsko) z 1. decembra 2014 a doručený Súdnemu dvoru 23. decembra 2014, ktorý súvisí s trestným konaním proti:

Canal Digital Danmark A/S,

SÚDNY DVOR (piata komora),

v zložení: predseda piatej komory J. L. da Cruz Vilaça, sudcovia M. Berger, A. Borg Barthet (spravodajca), E. Levits a F. Biltgen,

generálny advokát: Y. Bot,

tajomník: A. Calot Escobar,

so zreteľom na písomnú časť konania,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

—

Canal Digital Danmark A/S, v zastúpení: M. Hopp, advokat,

—

dánska vláda, v zastúpení: C. Thorning a M. Søndahl Wolff, splnomocnení zástupcovia,

—

nemecká vláda, v zastúpení: T. Henze a J. Kemper, splnomocnení zástupcovia,

—

talianska vláda, v zastúpení: G. Palmieri, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci F. Urbani Neri, avvocato dello Stato,

—

rakúska vláda, v zastúpení: G. Eberhard, splnomocnený zástupca,

—

fínska vláda, v zastúpení: H. Leppo, splnomocnená zástupkyňa,

—

nórska vláda, v zastúpení: T. Skjeie a I. Jansen, splnomocnené zástupkyne,

—

Európska komisia, v zastúpení: M. Clausen a D. Roussanov, splnomocnení zástupcovia,

so zreteľom na rozhodnutie prijaté po vypočutí generálneho advokáta, že vec bude prejednaná bez jeho návrhov,

vyhlásil tento

Rozsudok

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článkov 6 a 7 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2005/29/ES z 11. mája 2005 o nekalých obchodných praktikách podnikateľov voči spotrebiteľom na vnútornom trhu, ktorou sa mení a dopĺňa smernica Rady 84/450/EHS, smernice Európskeho parlamentu a Rady 97/7/ES, 98/27/ES a 2002/65/ES a nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 2006/2004 („smernica o nekalých obchodných praktikách“) (Ú. v. EÚ L 149, 2005, s. 22).

Tento návrh bol podaný v rámci trestného konania vedeného proti spoločnosti Canal Digital Danmark A/S (ďalej len „Canal Digital“) a týkajúceho sa obchodných praktík spočívajúcich v ponúkaní predplatených televíznych programových balíkov touto spoločnosťou.

Právny rámec

Smernica 2005/29

Odôvodnenia 5, 6, 11, 12, 14 a 18 smernice 2005/29 stanovujú:

„(5)

Pri neexistencii jednotných pravidiel na úrovni Spoločenstva by mohli byť prekážky pre voľný pohyb tovarov a služieb cez hranice alebo pre slobodu usadiť sa, urovnané vo svetle judikatúry Súdneho dvora Európskych spoločenstiev, pokiaľ sa snažia chrániť uznané ciele verejného záujmu a týmto cieľom sú primerané. S ohľadom na ciele Spoločenstva, ako sú vymedzené v ustanoveniach zmluvy a v sekundárnom práve Spoločenstva týkajúcich sa slobody pohybu a v súlade s politikou Komisie o obchodnej komunikácii, ako sa uvádza v oznámení Komisie „Následný dokument k Zelenej knihe o obchodnej komunikácii na vnútornom trhu“, by sa mali takéto prekážky odstrániť. Tieto prekážky možno odstrániť iba prostredníctvom zavedenia jednotných pravidiel na úrovni Spoločenstva, ktoré zabezpečia vysokú úroveň ochrany spotrebiteľa, a prostredníctvom vyjasnenia určitých právnych pojmov na úrovni Spoločenstva v rozsahu nevyhnutnom pre riadne fungovanie vnútorného trhu a splnenie požiadavky právnej istoty.

(6)

Táto smernica preto aproximuje právne predpisy členských štátov o nekalých obchodných praktikách vrátane nekalej reklamy, ktoré priamo poškodzujú ekonomické záujmy spotrebiteľov, a tým nepriamo poškodzujú ekonomické záujmy oprávnených účastníkov hospodárskej súťaže. …

…

(11)

Vysoká úroveň konvergencie dosiahnutá aproximáciou vnútroštátnych právnych predpisov prostredníctvom tejto smernice vytvára vysokú spoločnú úroveň ochrany spotrebiteľa. Táto smernica zavádza jednotný všeobecný zákaz týchto nekalých obchodných praktík, ktoré narúšajú ekonomické správanie spotrebiteľov. …

(12)

Harmonizácia podstatne zvýši právnu istotu spotrebiteľov i podnikateľov. Spotrebitelia aj podnikatelia sa budú môcť spoľahnúť na jednotný právny rámec založený na jasne definovaných právnych pojmoch upravujúcich všetky aspekty nekalých obchodných praktík v celej EÚ. Jeho následkom bude odstránenie prekážok vyplývajúcich z roztrieštenosti predpisov o nekalých obchodných praktikách, ktoré poškodzujú ekonomické záujmy spotrebiteľov a umožnenie dosiahnutia vnútorného trhu v tejto oblasti.

…

(14)

Je žiaduce, aby klamlivé obchodné praktiky zahŕňali tieto praktiky vrátane klamlivej reklamy, ktorá tým, že spotrebiteľa uvádza do omylu, bráni mu urobiť kvalifikovanú, a tým aj efektívnu voľbu. V súlade s právom a praxou členských štátov o klamlivej reklame rozdeľuje táto smernica klamlivé praktiky na klamlivé konanie a klamlivé opomenutie konania. V súvislosti s opomenutím konania stanovuje táto smernica obmedzený počet kľúčových informácií, ktoré spotrebiteľ potrebuje na to, aby mohol urobiť kvalifikované rozhodnutie o obchodnej transakcii. Tieto informácie nebudú musieť byť obsiahnuté v každej reklame, ale iba v prípade, keď obchodník vyzýva na kúpu, čo je v tejto smernici jasne definovaný pojem. Prístup úplnej harmonizácie prijatý v tejto smernici nebráni členským štátom, aby vo svojich vnútroštátnych právnych predpisoch vymedzili základné vlastnosti určitých produktov, ako napríklad zberateľských predmetov alebo elektrického tovaru, opomenutie ktorých by bolo podstatné pri výzve na kúpu. …

…

(18)

Je vhodné chrániť všetkých spotrebiteľov pred nekalými obchodnými praktikami;… V súlade so zásadou proporcionality a z dôvodu umožnenia účinného uplatňovania zamýšľanej ochrany vzala táto smernica za kritérium priemerného spotrebiteľa, ktorý je v rozumnej miere dobre informovaný, vnímavý a obozretný, pri zohľadnení sociálnych, kultúrnych a jazykových faktorov, ako ho vykladal Súdny dvor… Pojem priemerného spotrebiteľa sa pritom nezakladá na štatistickom zistení. Vnútroštátne súdy a orgány budú musieť sami na základe vlastnej úvahy určiť, so zreteľom na judikatúru Súdneho dvora, typickú reakciu priemerného spotrebiteľa v danom prípade.“

Podľa článku 1 smernice 2005/29:

„Účelom tejto smernice je prispieť k riadnemu fungovaniu vnútorného trhu a dosiahnuť vysokú úroveň ochrany spotrebiteľa aproximáciou zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov o nekalých obchodných praktikách poškodzujúcich ekonomické záujmy spotrebiteľov.“

Článok 2 tejto smernice stanovuje:

„Na účely tejto smernice sa uplatňuje toto vymedzenie pojmov:

…

‚produkt‘ je akýkoľvek tovar alebo služba…;

‚obchodné praktiky podnikateľov voči spotrebiteľom‘ (ďalej tiež ‚obchodné praktiky‘) sú akékoľvek konanie, opomenutie, spôsob správania alebo vyjadrenie, obchodná komunikácia vrátane reklamy a marketingu obchodníka, priamo spojené s podporou, predajom alebo dodávkou produktu spotrebiteľom;

‚podstatné narušenie ekonomického správania spotrebiteľa‘ je využitie obchodnej praktiky na značné narušenie schopnosti spotrebiteľa urobiť kvalifikované rozhodnutie, čo spôsobí, že spotrebiteľ urobí rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neurobil;

…

‚výzva na kúpu‘ je akákoľvek obchodná komunikácia, ktorá obsahuje opis základných znakov produktu a jeho cenu spôsobom zodpovedajúcim charakteru použitej obchodnej komunikácie, a tým umožňuje spotrebiteľovi uskutočniť kúpu;

…

‚rozhodnutie o obchodnej transakcii‘ je akékoľvek rozhodnutie spotrebiteľa o tom, či, ako a za akých podmienok produkt kúpi, vykoná zaň platbu vcelku alebo v častiach, ponechá si ho alebo s ním bude ďalej nakladať alebo uplatní zmluvné právo vo vzťahu k produktu bez ohľadu na to, či sa spotrebiteľ rozhodne konať alebo zdržať sa konania“.

Podľa článku 5 smernice 2005/29:

„1. Nekalé obchodné praktiky sú zakázané.

2. Obchodná praktika je nekalá, ak:

je v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti

podstatne narušuje alebo je spôsobilá podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k produktu, ku ktorému sa dostane alebo ktorému je adresovaná, alebo priemerného člena skupiny, ak je obchodná praktika orientovaná na určitú skupinu spotrebiteľov.

…

4. Za nekalé obchodné praktiky sa považujú najmä tie, ktoré:

sú klamlivé v zmysle článkov 6 a 7,

…“

Článok 6 smernice 2005/29 s názvom „Klamlivé činnosti [konanie – neoficiálny preklad]“ stanovuje:

„1. Obchodná praktika sa považuje za klamlivú, ak obsahuje nesprávne informácie a je preto nepravdivá, alebo akýmkoľvek spôsobom, vrátane celkového prevedenia, uvádza do omylu alebo je spôsobilá uviesť do omylu priemerného spotrebiteľa, a to aj keď je táto informácia vecne správna vo vzťahu k jednému alebo viacerým nasledujúcim prvkom, pričom v obidvoch prípadoch zapríčiňuje alebo je spôsobilá zapríčiniť, že spotrebiteľ urobí rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neurobil:

…

cena alebo spôsob výpočtu ceny, alebo existencia osobitnej cenovej výhody;

…“

Podľa článku 7 smernice 2005/29 nazvaného „Klamlivé opomenutia konania“:

„1. Obchodná praktika sa považuje za klamlivú, ak v skutkovej súvislosti, berúc do úvahy všetky jej črty, okolnosti a obmedzenia komunikačného prostriedku, opomenie podstatnú informáciu, ktorú priemerný spotrebiteľ potrebuje v závislosti od kontextu na to, aby urobil kvalifikované rozhodnutie o obchodnej transakcii, a tým zapríčiňuje alebo môže zapríčiniť, že priemerný spotrebiteľ urobí rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neurobil.

2. Za klamlivé opomenutie sa taktiež považuje, ak obchodník skrýva alebo poskytuje nejasným, nezrozumiteľným, viacvýznamovým alebo nevhodným spôsobom podstatné informácie uvedené v odseku 1, vzhľadom na okolnosti popísané v uvedenom odseku, alebo neoznámi obchodný účel obchodnej praktiky, ak už nie je zrejmý z kontextu, a tam, kde v jednom alebo druhom prípade toto spôsobí alebo je pravdepodobné, že spôsobí, že priemerný spotrebiteľ prijme rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neprijal.

3. Ak prostriedok použitý na oznamovanie obchodnej praktiky ukladá priestorové alebo časové obmedzenia, pri rozhodovaní o tom, či bolo poskytnutie informácie opomenuté, sa vezmú do úvahy tieto obmedzenia a akékoľvek opatrenia prijaté obchodníkom na sprístupnenie informácií spotrebiteľom inými prostriedkami.

4. V prípade výzvy na kúpu sa za podstatné považujú nasledujúce informácie, ak už nie sú zrejmé z kontextu:

hlavné vlastnosti produktu, v rozsahu primeranom komunikačnému prostriedku a produktu;

adresa a totožnosť obchodníka, ako napríklad jeho obchodné meno a prípadne adresa a totožnosť obchodníka, v mene ktorého koná;

cena vrátane daní, alebo ak vzhľadom na povahu produktu nemožno cenu rozumne stanoviť vopred, spôsob, ktorým sa vypočíta, ako aj v prípade, že je to vhodné, všetky ďalšie náklady na dopravu, dodanie alebo poštovné, alebo ak tieto náklady nemožno rozumne stanoviť vopred, skutočnosť, že do ceny môžu byť zarátané takéto ďalšie náklady;

dojednania o spôsobe platby, dodaní, predvedení a vybavovaní sťažností, ak sa odlišujú od požiadaviek odbornej starostlivosti;

pre produkty a transakcie zahŕňajúce právo odstúpenia od zmluvy alebo vypovedania zmluvy, existencia tohto práva.

5. Požiadavky na informácie zavedené právom Spoločenstva vo vzťahu k obchodnej komunikácii vrátane reklamy alebo marketingu, ktorých demonštratívny výpočet je uvedený v prílohe II, sa považujú za podstatné.“

Dánske právo

Smernica 2005/29 bola prebratá do dánskeho práva prostredníctvom lov nr. 1547 om ændring af lov om markedsføring (Gennemførelse af direktivet om urimelig handelspraksis, kontrolundersøgelser m.v.) [zákon č. 1547, ktorým sa mení zákon o obchodných praktikách (preberajúci smernicu o nekalých obchodných praktikách, kontrolách, atď.)] z 20. decembra 2006 (ďalej len „zákon, ktorým sa mení zákon o obchodných praktikách“).

§ 3 markedsføringslov (zákon o obchodných praktikách) v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej (ďalej len „zákon o obchodných praktikách“) stanovuje:

„Obchodník nesmie používať klamlivé alebo nepresné údaje ani zamlčať podstatné informácie, ak majú tieto praktiky za cieľ podstatnú zmenu hospodárskeho správania spotrebiteľov alebo iných obchodníkov na trhu.

Zakázané sú obchodné praktiky, ktorých obsah, forma alebo používané metódy sú klamlivé, agresívne alebo sa nimi uplatňuje neprimeraný nátlak na spotrebiteľov alebo na iných obchodníkov a týkajú sa podstatnej zmeny ich správania na trhu.

V prípade skutkových tvrdení musí byť možné tieto tvrdenia preukázať.

Minister obchodu a rozvoja spresní konkrétne obchodné praktiky, ktorých forma sa v súlade s právom Únie musí za každých okolností považovať za nekalú voči spotrebiteľom.“

Dôvodová správa k návrhu zákona č. L 2 zo 4. októbra 2006, ktorý viedol k prijatiu zákona, ktorým sa mení zákon o obchodných praktikách, stanovuje:

„Články 6, 7, 8 a 9 [smernice o klamlivých a agresívnych obchodných praktikách] by sa mali začleniť do prepracovaného znenia súčasných ustanovení § 3 o klamlivých a nevhodných obchodných praktikách spolu s novými ustanoveniami, ktoré začlenia požiadavku smernice na informácie uvádzané vo výzve na kúpu, ktorá je určená spotrebiteľom.“

Z prípravných prác k danému zákonu týkajúcich sa návrhu § 3 prvého odseku, na základe ktorého bol prijatý § 3 prvý odsek zákona o obchodných praktikách, vyplýva:

„Opomenutie konania môže spočívať v tom, že obchodník nezverejní niektoré informácie alebo ich poskytne nejasným, nezrozumiteľným, viacvýznamovým alebo nevhodným spôsobom. Pri posúdení toho, či ide o podstatné opomenutie konania však treba vziať do úvahy kontext, v akom sa predmetná obchodná praktika uskutočňuje, predovšetkým okolnosti a obmedzenia súvisiace s použitým komunikačným prostriedkom. Do úvahy treba zároveň vziať všetky opatrenia, ktoré obchodník prijal s cieľom sprístupniť informácie v iných formách marketingu. Môžu však existovať aj určité podstatné informácie, v prípade ktorých bude za každých okolností klamlivé, ak sa opomenú, a to aj v reklamách, ktoré sú časovo a priestorovo obmedzené. Konečné rozhodnutie, či ide o porušenie, bude, ako to bolo doteraz, závisieť od konkrétneho posúdenia príslušnej obchodnej praktiky.“

Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky

Canal Digital je spoločnosť so sídlom v Dánsku, ktorá poskytuje spotrebiteľom televízne programy, najmä vo forme televíznych programových balíkov.

Voči tejto spoločnosti je pred Retten i Glostrup (Okresný súd Glostrup, Dánsko) vedené konanie z dôvodu, že v šiestich prípadoch sa reklamnou kampaňou predplatného vysielanou na jeseň v roku 2009 dopustila porušenia najmä § 3 prvého odseku zákona o obchodných praktikách.

Podľa tohto súdu spočívala daná marketingová kampaň v dvoch reklamných spotoch v televízii a na internete, ako aj v troch bannerových reklamách na internete, a najmä na úvodnej stránke spoločnosti Canal Digital.

Cena uvedeného predplatného sa skladala jednak z mesačného poplatku 99 dánskych korún (DKK) (približne 13,30 eura) alebo 149 DKK (približne 20 eur) a jednak zo šesťmesačného poplatku 389 DKK (približne 52,30 eura) za „službu spojenú s používaním karty“.

V oboch reklamných spotoch v televízii a na internete bola cena mesačného poplatku oznámená ústne a zobrazená v kruhu, ako aj v texte v dolnej časti obrazovky. Žiadna informácia týkajúca sa šesťmesačnej „služby spojenej s používaním karty“ nebola ústne oznámená. Výška poplatku za túto „službu spojenú s používaním karty“ bola zobrazená v texte zobrazenom v dolnej časti obrazovky, v ktorom sa uvádzali aj celkové náklady spotrebiteľa za prvý rok predplatného (ďalej len „obdobie viazanosti“). Celková cena, ktorú účastník musí zaplatiť za prvý rok obdobia viazanosti, vrátane šesťmesačnej „služby spojenej s používaním karty“, bola tiež zobrazená v kruhu na obrazovke, avšak menším písmom, než cena za jeden mesiac, a v hovorenom komentári k reklamnému spotu sa nespomínala. Text, v ktorom sa uvádzala šesťmesačná „služba spojená s používaním karty“ a celková cena za obdobie viazanosti, zobrazený menším písmom v dolnej časti obrazovky, bol v oboch reklamách zobrazený dlhší čas než kruh, a to asi 6 sekúnd. V reklamnom spote určujúcom cenu 99 DKK bola mesačná cena poplatku uvedená v kruhu písmom, ktoré bolo asi štyrikrát väčšie ako text v dolnej časti obrazovky. Tento text bol biely a jedna jeho časť týkajúca sa najmä šesťmesačnej „služby spojenej s používaním karty“ bola zobrazená na svetlom pozadí. V reklamnom spote určujúcom cenu 149 DKK bola mesačná cena poplatku v kruhu napísaná písmom, ktoré bolo asi 1,5‑krát väčšie ako text v dolnej časti obrazovky. Tento text bol biely a bol zobrazený na modrom a zelenom pozadí.

V jednej z bannerových reklám bola cena mesačnej služby 99 DKK zobrazená v kruhu. V tomto kruhu sa tiež menším písmom nachádzala celková suma, ktorú mal spotrebiteľ zaplatiť za prvý rok obdobia viazanosti. Neuvádzali sa nijaké informácie o šesťmesačnej „službe spojenej s používaním karty“. Kliknutím na bannerovú reklamu mohol spotrebiteľ získať ďalšie informácie o predplatnom na internetovej stránke, najmä o danej „službe spojenej s používaním karty“.

V ďalších dvoch bannerových reklamách bola zobrazená len cena mesačnej služby, t. j. 99 DKK. Kliknutím na bannerovú reklamu sa spotrebiteľ dostal na internetovú stránku spoločnosti Canal Digital, kde mohol získať ďalšie informácie o predplatnom, najmä o šesťmesačnej „službe spojenej s používaním karty“.

Posledný z prípadov, pre ktoré boli začaté trestné stíhania, sa týkal úvodnej prezentácie internetovej stránky spoločnosti Canal Digital. Predplatné tam bolo prezentované ako „najlacnejší digitálny televízny balík s HDTV v Dánsku“. Vedľa tohto textu sa nachádzal kruh, v ktorom bola uvedená cena, konkrétne 99 DKK Pod týmto údajom bola menším písmom zobrazená celková cena za obdobie viazanosti. Informácie týkajúce sa šesťmesačnej „služby spojenej s používaním karty“ sa na tejto úvodnej stránke nachádzali nižšie, zobrazené iným a menším písmom, ako aj ešte nižšie v časti „podmienky ponuky“. V tejto časti bola tiež uvedená celková cena za obdobie viazanosti zahŕňajúca uvedenú „službu spojenú s používaním karty“.

Vo všetkých šiestich prípadoch bolo proti spoločnosti Canal Digital začaté trestné stíhanie pre porušenie § 3 prvého odseku zákona o obchodných praktikách pred vnútroštátnym súdom z dôvodu, že táto spoločnosť neposkytla dostatočne jasné informácie o tom, že k uvedenému mesačnému poplatku 99 DKK alebo 149 DKK sa prirátava aj šesťmesačné predplatné za „službu spojenú s používaním karty“ vo výške 389 DKK.

Uvedený súd poznamenal, že ustanovenia článku 7 ods. 1 a 3 smernice 2005/29 neboli prebraté do zákona o obchodných praktikách, ale boli uvedené len v odôvodnení k návrhu zákona, na základe ktorého bol tento zákon prijatý, a pýta sa na súlad tohto zákona s uvedenou smernicou.

Keďže sa Retten i Glostrup (Okresný súd Glostrup) navyše domnieval, že spor vo veci samej sa týka otázok výkladu článkov 6 a 7 tej istej smernice, rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

„1.

Má sa [smernica 2005/29] vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, akou je § 3 [zákona o obchodných praktikách], ktorý zakazuje klamlivé obchodné praktiky, najmä tie, ktoré súvisia s výzvou na kúpu, ale ktorý ani v § 3, ani inde v zákone neodkazuje na obmedzenia vyplývajúce z článku 7 ods. 1 smernice, podľa ktorých treba vziať do úvahy, či obchodná praktika opomína podstatnú informáciu, ktorú priemerný spotrebiteľ potrebuje v závislosti od kontextu na to, aby urobil kvalifikované rozhodnutie o obchodnej transakcii, ako aj z článku 7 ods. 3, podľa ktorého by sa mala zohľadniť skutočnosť, že použitý komunikačný prostriedok ukladá priestorové alebo časové obmedzenia?

Má sa článok 6 [smernice 2005/29] vykladať v tom zmysle, že prípady, keď sa obchodník rozhodol stanoviť cenu predplatného za pokračujúce služby tak, že spotrebiteľ musí zaplatiť mesačný poplatok a zároveň šesťmesačný poplatok, sa má považovať za klamlivú obchodnú praktiku, ak je v marketingovej kampani osobitne zvýraznená cena mesačného poplatku, zatiaľ čo šesťmesačný poplatok je úplne opomenutý alebo sa zobrazí len menej nápadným spôsobom?

Má sa článok 7 [smernice 2005/29] vykladať v tom zmysle, že prípady, keď sa obchodník rozhodol stanoviť cenu predplatného za pokračujúce služby tak, že spotrebiteľ musí zaplatiť mesačný poplatok a zároveň šesťmesačný poplatok, sa má považovať za klamlivé opomenutie konania podľa uvedeného článku 7, ak je v marketingovej kampani zvýraznená najmä cena mesačného poplatku, zatiaľ čo šesťmesačný poplatok je úplne opomenutý alebo sa zobrazí len menej nápadným spôsobom?

Má sa pri posudzovaní, či je obchodná praktika klamlivá v prípadoch opísaných v druhej a tretej otázke, vziať do úvahy, či uvedená obchodná praktika:

uvádza celkovú cenu predplatného za obdobie viazanosti, vrátane šesťmesačného poplatku,

a/alebo

sa uskutočňuje prostredníctvom reklám alebo propagácie na internete s odkazom na internetovú stránku obchodníka, na ktorej je uvedený šesťmesačný poplatok a/alebo celková cena predplatného, vrátane šesťmesačného poplatku?

Má na druhú a tretiu otázku nejaký vplyv, ak sa marketingová kampaň uskutočňuje reklamou v televízii?

Obsahuje článok 7 ods. 4 [smernice 2005/29] taxatívny výpočet informácií, ktoré sú podstatné a ktoré musia byť uvedené vo výzve na kúpu?

Ak je odpoveď na šiestu otázku kladná, vylučuje článok 7 ods. 4 [smernice 2005/29] možnosť, že by sa výzva na kúpu, ktorá uvádza celkovú cenu, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť za prvý rok predplatného (obdobie viazanosti), považovala za klamlivú obchodnú praktiku podľa článku 7 ods. 1 a 2 alebo článku 6 [danej] smernice, ak napríklad poskytuje ďalšie informácie o určitých, ale nie o všetkých zložkách ceny produktu?“

O prejudiciálnych otázkach

O prvej otázke

Vnútroštátny súd sa svojou prvou otázkou v podstate pýta, či sa článok 7 ods. 1 a 3 smernice 2005/29 má vykladať v tom zmysle, že na posúdenie toho, či sa obchodná praktika má považovať za klamlivé opomenutie konania, treba zohľadniť kontext, v akom sa táto praktika uskutočňuje, predovšetkým priestorové alebo časové obmedzenia kladené použitým komunikačným prostriedkom, hoci taká podmienka výslovne nevyplýva zo znenia dotknutej vnútroštátnej právnej úpravy.

Treba pripomenúť, že cieľom smernice 2005/29 je podľa jej odôvodnení 5 a 6, ako aj jej článku 1 stanoviť jednotné pravidlá týkajúce sa nekalých obchodných praktík podnikov voči spotrebiteľom s cieľom prispieť k riadnemu fungovaniu vnútorného trhu a zabezpečiť vysokú úroveň ochrany spotrebiteľov (rozsudok z 23. apríla 2009, VTB‑VAB a Galatea, C‑261/07 a C‑299/07, EU:C:2009:244, bod 51).

Táto smernica tak pristupuje k úplnej harmonizácii uvedených pravidiel na úrovni Únie. Z toho dôvodu, ako výslovne stanovuje článok 4 tejto smernice, členské štáty nemôžu prijať prísnejšie opatrenia ako tie, ktoré sú definované v smernici, a to ani s cieľom zabezpečiť vyššiu úroveň ochrany spotrebiteľov (rozsudok z 23. apríla 2009, VTB‑VAB a Galatea, C‑261/07 a C‑299/07, EU:C:2009:244, bod 52).

Treba tiež uviesť, že článok 7 ods. 1 a 3 smernice 2005/29 stanovuje spôsob, podľa ktorého sa majú posúdiť obchodné praktiky, pričom spresňuje, že na posúdenie toho, či sa tieto obchodné praktiky majú považovať za klamlivé praktiky alebo klamlivé opomenutie konania, treba zohľadniť kontext, v akom sa tieto praktiky uskutočňujú, ako aj to, či použitý komunikačný prostriedok ukladá priestorové alebo časové obmedzenia.

V dôsledku toho sa javí, že vnútroštátna právna úprava, podľa ktorej na posúdenie toho, či sa má obchodná praktika považovať za klamlivé opomenutie v zmysle článku 7 smernice 2005/29, nie je potrebné zohľadniť kontext, v akom sa táto praktika uskutočňuje, predovšetkým skutočnosť, či použitý komunikačný prostriedok ukladá priestorové alebo časové obmedzenia, ako aj akékoľvek opatrenie prijaté obchodníkom na sprístupnenie informácií spotrebiteľom inými prostriedkami, nezodpovedá požiadavkám stanovených touto smernicou.

Hoci vnútroštátna právna úprava uplatniteľná na spor vo veci samej výslovne nestanovuje, že v rámci posúdenia predmetnej obchodnej praktiky treba vziať do úvahy kontext, v akom sa taká praktika uskutočňuje, predovšetkým okolnosti a obmedzenia súvisiace s použitým komunikačným prostriedkom, vnútroštátny súd uvádza, že dôvodová správa k návrhu zákona, ktorým sa preberá smernica 2005/29, na takú požiadavku odkazuje. V tejto súvislosti dánska vláda počas písomnej časti konania uviedla, že prípravné práce na zákone majú v právnej tradícii Dánskeho kráľovstva a krajín severnej Európy osobitné postavenie, pretože keď súdy a verejné orgány podávajú výklad normatívneho aktu, prikladajú týmto prácam veľký význam.

Za týchto podmienok treba pripomenúť, že povinnosť členských štátov vyplývajúca z určitej smernice na dosiahnutie výsledku stanoveného touto smernicou, ako aj ich povinnosť prijať všetky potrebné opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy na zabezpečenie plnenia tejto povinnosti v súlade so zásadou lojálnej spolupráce zakotvenej v článku 4 ods. 3 druhom pododseku ZEÚ sa vzťahuje na všetky orgány členských štátov vrátane súdnych orgánov v rozsahu ich právomocí (pozri najmä rozsudky z 10. apríla 1984, von Colson a Kamann, 14/83, EU:C:1984:153, bod 26; z 8. septembra 2011, Rosado Santana, C‑177/10, EU:C:2011:557, bod 51, ako aj z 19. apríla 2016, DI, C‑441/14, EU:C:2016:278, bod 30).

Práve vnútroštátnym súdom totiž prislúcha, aby zaručili súdnu ochranu vyplývajúcu osobám podliehajúcim súdnej právomoci z ustanovení práva Únie a aby zabezpečili ich plnú účinnosť (rozsudok z 8. septembra 2011, Rosado Santana, C‑177/10, EU:C:2011:557, bod 52).

Pri uplatňovaní vnútroštátneho práva, najmä ustanovení právnej úpravy osobitne prijatej na vykonanie požiadaviek vyplývajúcich zo smernice, je vnútroštátny súd povinný vykladať vnútroštátne právo v čo najväčšej možnej miere s ohľadom na znenie a účel dotknutej smernice tak, aby sa dosiahol ňou sledovaný výsledok, a teda konať v súlade s článkom 288 tretím odsekom ZFEÚ (rozsudky z 5. októbra 2004, Pfeiffer a i., C‑397/01 až C‑403/01, EU:C:2004:584, bod 113 a citovaná judikatúra, ako aj z 19. apríla 2016, DI, C‑441/14, EU:C:2016:278, bod 31).

Požiadavka konformného výkladu vnútroštátneho práva je obsiahnutá v systéme Zmluvy o FEÚ, keďže vnútroštátnemu súdu umožňuje v rámci jeho právomocí zaistiť úplnú účinnosť práva Únie, keď rozhoduje o spore, ktorý mu bol predložený (rozsudok z 5. októbra 2004, Pfeiffer a i., C‑397/01 až C‑403/01, EU:C:2004:584, bod 114).

V danom prípade je teda súd rozhodujúci v spore, ako je ten vo veci samej, ktorý sa týka oblasti pôsobnosti smernice 2005/29 a ktorý má svoj pôvod v skutkovom stave, ktorý nastal po uplynutí lehoty na prebratie tejto smernice, povinný pri použití ustanovení vnútroštátneho práva určených špeciálne na vykonanie smernice, vykladať ich v čo najväčšej miere tak, aby mohli byť použité v súlade s cieľmi tejto smernice (rozsudky z 5. októbra 2004, Pfeiffer a i., C‑397/01 až C‑403/01, EU:C:2004:584, bod 117, ako aj z 19. apríla 2016, DI, C‑441/14, EU:C:2016:278, bod 31).

So zreteľom na predchádzajúce úvahy treba na prvú otázku odpovedať tak, že článok 7 ods. 1 a 3 smernice 2005/29 sa má vykladať v tom zmysle, že na posúdenie toho, či sa obchodná praktika má považovať za klamlivé opomenutie konania, treba zohľadniť kontext, v akom sa táto praktika uskutočňuje, predovšetkým obmedzenia vlastné komunikačnému prostriedku použitému na účely uvedenej obchodnej praktiky, priestorové alebo časové obmedzenia kladené týmto komunikačným prostriedkom, ako aj akékoľvek opatrenie prijaté obchodníkom na sprístupnenie informácií spotrebiteľovi inými prostriedkami, hoci taká podmienka výslovne nevyplýva zo znenia dotknutej vnútroštátnej právnej úpravy.

O druhej otázke

Vnútroštátny súd sa svojou druhou otázkou v podstate pýta, či sa má článok 6 ods. 1 smernice 2005/29 vykladať v tom zmysle, že v prípade, keď sa obchodník rozhodol stanoviť cenu predplatného tak, že spotrebiteľ musí zaplatiť mesačný poplatok a zároveň šesťmesačný poplatok, sa táto praktika má považovať za klamlivé konanie, ak je v marketingovej kampani zvýraznená najmä cena mesačného poplatku, zatiaľ čo šesťmesačný poplatok je úplne opomenutý alebo sa zobrazí len menej nápadným spôsobom.

V súlade s článkom 6 ods. 1 smernice 2005/29 sa za klamlivú obchodnú praktiku považuje praktika, ktorá akýmkoľvek spôsobom, vrátane celkového prevedenia, jednak uvádza do omylu alebo je spôsobilá uviesť do omylu priemerného spotrebiteľa, vo vzťahu k jednému alebo viacerým prvkom vymenovaným v danom ustanovení, medzi ktorými sa nachádza najmä cena a spôsob výpočtu ceny, a jednak zapríčiňuje alebo je spôsobilá zapríčiniť, že spotrebiteľ urobí rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neurobil.

Zo znenia tohto ustanovenia vyplýva, že základné znaky klamlivej obchodnej praktiky, ktoré sú uvedené v danom ustanovení sú totiž hlavne koncipované z hľadiska spotrebiteľa ako príjemcu týchto nekalých obchodných praktík (rozsudok z 19. septembra 2013, CHS Tour Services, C‑435/11, EU:C:2013:574, bod 43).

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že treba použiť kritérium priemerného spotrebiteľa, ktorý je v rozumnej miere dobre informovaný, vnímavý a obozretný, pričom zohľadňuje sociálne, kultúrne a jazykové faktory (rozsudok z 12. mája 2011, Ving Sverige, C‑122/10, EU:C:2011:299, bod 22). Treba dodať, ako vyplýva z odôvodnenia 18 smernice 2005/29, že pojem „priemerný spotrebiteľ“ sa nezakladá na štatistickom zistení a že typickú reakciu tohto priemerného spotrebiteľa v danom prípade budú musieť samotné vnútroštátne súdy a orgány určiť na základe vlastnej úvahy.

Z uvedeného vyplýva, že na posúdenie toho, či obchodné praktiky, ako sú tie vo veci samej, uvádzajú do omylu alebo sú spôsobilé uviesť do omylu priemerného spotrebiteľa, pokiaľ ide o cenu, prináleží vnútroštátnemu súdu so zreteľom na všetky relevantné skutočnosti určiť, či cieľom predmetnej obchodnej komunikácie je vsugerovať priemernému spotrebiteľovi atraktívnu cenu, ktorá sa v konečnom dôsledku ukáže ako klamlivá.

Za takých okolností ako vo veci samej bude možné prípadne zohľadniť najmä skutočnosť, že ponuky v oblasti televíznych kanálov sa vyznačujú veľkou ponukou možností a všeobecne veľmi štruktúrovanými kombináciami tak z pohľadu nákladov, ako aj obsahu, čo vedie k značnej nerovnomernosti v informáciách, čo môže viesť k pomýleniu spotrebiteľa.

Treba spresniť, že na rozdiel od článku 7 ods. 1 a 2 smernice 2005/29 článok 6 ods. 1 tejto smernice neukladá priestorové alebo časové obmedzenia týkajúce sa použitého komunikačného prostriedku. Preto treba dospieť k záveru, že časové obmedzenia, ktorým môžu podliehať určité komunikačné prostriedky, akými sú televízne reklamné spoty, nemožno vziať do úvahy na účely posúdenia klamlivosti obchodnej praktiky z hľadiska článku 6 ods. 1 tejto smernice.

Pokiaľ sa cena produktu v zmysle článku 2 písm. c) smernice 2005/29 skladá z viacerých zložiek a jedna je v marketingovej kampani osobitne zdôrazňovaná, zatiaľ čo druhá, ktorá však predstavuje nevyhnutnú a predpokladanú časť ceny, je v obchodnej praktike úplne opomenutá alebo sa zobrazí len menej nápadným spôsobom, treba konkrétne posúdiť, či toto prevedenie môže viesť k nesprávnemu vnímaniu celkovej ponuky.

O taký prípad ide najmä vtedy, keď priemerný spotrebiteľ môže mať nesprávny pocit, že sa mu ponúka osobitne výhodná ponuka, pretože sa môže domnievať, že musí zaplatiť len tú časť ceny, ktorá sa zdôrazňuje, čo musí posúdiť vnútroštátny súd.

V súlade so znením článku 6 ods. 1 smernice 2005/29 musí dotknutá obchodná praktika zapríčiniť alebo byť spôsobilá zapríčiniť, že priemerný spotrebiteľ „urobí rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neurobil“.

V tejto súvislosti treba uviesť, že cena je v zásade rozhodujúci prvok pre priemerného spotrebiteľa, ktorý má urobiť rozhodnutie o obchodnej transakcii.

Pokiaľ sa cena delí na viac častí, na účely posúdenia toho, či dotknutá obchodná praktika zapríčiňuje alebo je spôsobilá zapríčiniť, že priemerný spotrebiteľ urobí rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neurobil, je relevantná najmä tá skutočnosť, či vynechaná zložka alebo menej viditeľná zložka predstavuje nezanedbateľnú časť celkovej ceny.

Pokiaľ ide o okolnosť, že celková cena predplatného za obdobie viazanosti bola uvedená, vnútroštátnemu súdu prináleží, aby posúdil, či celkové prevedenie dotknutých obchodných praktík, a najmä celková cena predplatného skutočne umožňovala priemernému spotrebiteľovi urobiť kvalifikované rozhodnutie o obchodnej transakcii, alebo či naopak obchodná komunikácia, o ktorú ide vo veci samej, bola všeobecne taká, že mohla viesť k nesprávnemu vnímaniu ponuky. Bude osobitne potrebné overiť, či priemerný spotrebiteľ mohol pochopiť, že s objednaním si predplatného sú spojené ešte ďalšie náklady než tie, ktorá sa viažu na mesačný poplatok.

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba na druhú otázku odpovedať tak, že článok 6 ods. 1 smernice 2005/29 sa má vykladať v tom zmysle, že za klamlivú obchodnú praktiku sa má považovať obchodná praktika spočívajúca v rozdelení ceny produktu na viac častí a v zdôraznení jednej z nich, ak táto praktika môže jednak vyvolať u priemerného spotrebiteľa nesprávny dojem, že sa mu ponúka výhodná cena, a jednak ho viesť k tomu, že urobí rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neurobil, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu s prihliadnutím na všetky relevantné okolnosti vo veci samej. Časové obmedzenia, ktorým môžu podliehať určité komunikačné prostriedky, akými sú televízne reklamné spoty, však nemožno vziať do úvahy na účely posúdenia klamlivosti obchodnej praktiky z hľadiska článku 6 ods. 1 tejto smernice.

O tretej otázke

Vnútroštátny súd sa svojou treťou otázkou v podstate pýta, či sa má článok 7 smernice 2005/29 vykladať v tom zmysle, že v prípade, keď sa obchodník rozhodol stanoviť cenu predplatného tak, že spotrebiteľ musí zaplatiť mesačný poplatok a zároveň šesťmesačný poplatok, sa táto praktika má považovať za klamlivé opomenutie konania, ak je v marketingovej kampani zvýraznená najmä cena mesačného poplatku, zatiaľ čo šesťmesačný poplatok je úplne opomenutý alebo sa zobrazí len menej nápadným spôsobom.

Predovšetkým treba zdôrazniť, že článok 7 smernice 2005/29 rozlišuje medzi výzvou na kúpu definovanou v článku 2 písm. i) tejto smernice a ostatnými obchodnými praktikami. Hoci všetky obchodné praktiky vrátane výzvy na kúpu podliehajú požiadavkám článku 7 ods. 1 až 3 a 5 uvedenej smernice, jedine obchodné praktiky považované za výzvu na kúpu patria do pôsobnosti článku 7 ods. 4 tejto smernice (pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. mája 2011, Ving Sverige, C‑122/10, EU:C:2011:299, bod 24).

Vnútroštátnemu súdu prináleží posúdiť, či dotknutú obchodnú komunikáciu možno považovať za výzvu na kúpu v zmysle článku 2 písm. i) smernice 2005/29, pričom treba spresniť, že obchodná komunikácia nemusí nevyhnutne obsahovať konkrétny prostriedok kúpy ani sa nachádzať v blízkosti takého prostriedku na to, aby predstavovala výzvu na kúpu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. mája 2011, Ving Sverige, C‑122/10, EU:C:2011:299, bod 32).

Okrem toho treba pripomenúť, že podľa článku 7 ods. 1 smernice 2005/29 sa „obchodná praktika považuje za klamlivú, ak v skutkovej súvislosti, berúc do úvahy všetky jej črty, okolnosti a obmedzenia komunikačného prostriedku, opomenie podstatnú informáciu, ktorú priemerný spotrebiteľ potrebuje na to, aby [vzhľadom na okolnosti] urobil kvalifikované rozhodnutie o obchodnej transakcii, a tým zapríčiňuje alebo môže zapríčiniť, že priemerný spotrebiteľ urobí rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neurobil“.

Podľa článku 7 ods. 2 tejto smernice sa obchodná praktika taktiež považuje za klamlivé opomenutie, ak obchodník skrýva alebo poskytuje nejasným, nezrozumiteľným, viacvýznamovým alebo nevhodným spôsobom podstatné informácie, ktoré spotrebiteľ potrebuje, a ak spôsobí alebo je pravdepodobné, že spôsobí, že priemerný spotrebiteľ prijme rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neprijal.

Keďže cena v zásade predstavuje pre priemerného spotrebiteľa, ktorý má urobiť rozhodnutie o obchodnej transakcii, rozhodujúcu skutočnosť, treba ju považovať za nevyhnutnú informáciu, aby spotrebiteľ mohol prijať kvalifikované rozhodnutie.

Okrem toho z článku 7 ods. 4 uvedenej smernice vyplýva, že obchodná praktika považovaná za výzvu na kúpu musí obsahovať určitý počet kľúčových informácií vymenovaných v tomto článku, ktoré spotrebiteľ potrebuje na to, aby mohol urobiť kvalifikované rozhodnutie o obchodnej transakcii. V prípade neexistencie týchto informácií, medzi ktorými sa nachádza cena, sa výzva na kúpu považuje za klamlivú (pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. mája 2011, Ving Sverige, C‑122/10, EU:C:2011:299, bod 24).

Ako to bolo pripomenuté v bode 39 tohto rozsudku, vnútroštátnemu súdu prináleží určiť, či predmetné obchodné praktiky sú klamlivé, pričom musí zohľadniť vnímanie priemerného spotrebiteľa, ktorý je v rozumnej miere dobre informovaný, vnímavý a obozretný, pri zohľadnení sociálnych, kultúrnych a jazykových faktorov.

Ako teda vyplýva z článku 7 ods. 1 až článku 7 ods. 4 písm. c) smernice 2005/29, vnútroštátny súd musí vzhľadom na vecné súvislosti predmetnej obchodnej praktiky, použitý komunikačný prostriedok, najmä priestorové a iné obmedzenia s tým spojené, ako aj na povahu a znaky dotknutého produktu posúdiť z prípadu na prípad, či opomenutie podstatnej informácie, akou je cena, spôsobí alebo je pravdepodobné, že spôsobí, že priemerný spotrebiteľ prijme rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neprijal (pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. mája 2011, Ving Sverige, C‑122/10, EU:C:2011:299, body 52, 53 a 58).

Vnútroštátnemu súdu najmä prináleží, aby overil, či informácia týkajúca sa celkovej ceny predplatného za obdobie viazanosti, hoci bola uvedená v obchodnej komunikácii, nebola skrytá alebo nebola poskytnutá nejasným, nezrozumiteľným, viacvýznamovým alebo nevhodným spôsobom, čím by bránila priemernému spotrebiteľovi pochopiť, že s objednaním si predplatného sú spojené ešte ďalšie náklady než tie, ktoré sa viažu na mesačný poplatok, a teda urobiť kvalifikované rozhodnutie o obchodnej transakcii.

Pokiaľ ide o vyžitie televízneho reklamného spotu, vnútroštátny súd musí zohľadniť časové obmedzenia, ktorým tento komunikačný prostriedok podlieha. V tejto súvislosti treba tiež pripomenúť, že podľa článku 2 písm. i) tejto smernice týkajúceho sa výzvy na kúpu musia byť znaky produktu uvedené spôsobom zodpovedajúcim charakteru použitého prostriedku. Z uvedeného vyplýva, že nemožno vyžadovať ten istý stupeň presnosti pri opise produktu bez zohľadnenia formy obchodnej komunikácie, t. j. či ide o reklamu v rádiu, televízii, elektronickú alebo tlačenú reklamu (pozri rozsudok z 12. mája 2011, Ving Sverige, C‑122/10, EU:C:2011:299, bod 45). Okrem toho treba konštatovať, že čas, ktorý má spotrebiteľ na vyhodnotenie informácií, ktoré sú mu oznámené prostredníctvom televízneho spotu, je tiež obmedzený.

Pokiaľ ide o odkaz na internetovú stránku obchodníka, na ktorej je uvedená cena predplatného, treba pripomenúť, že článok 7 ods. 3 uvedenej smernice výslovne stanovuje na účely určenia, či došlo k opomenutiu poskytnutia informácií, že sa musia zohľadniť časové a priestorové obmedzenia použitého komunikačného prostriedku, ako aj opatrenia prijaté obchodníkom na sprístupnenie informácií spotrebiteľovi inými prostriedkami.

Ako však vyplýva zo znenia článku 7 ods. 1 a 2 smernice 2005/29 chápaného s ohľadom na cieľ sledovaný uvedenou smernicou a spočívajúci v zabezpečení vysokej úrovne ochrany spotrebiteľov, priestorové alebo časové obmedzenia, ktoré ukladá použitý komunikačný prostriedok, musia byť uvedené do rovnováhy s povahou a znakmi dotknutého produktu, s cieľom určiť, či dotknutý obchodník skutočne nemohol predmetné informácie uviesť alebo ich poskytnúť jasným, zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom v pôvodnej komunikácii.

Z uvedeného vyplýva, že ak vzhľadom na vnútorné znaky dotknutého produktu a obmedzenia týkajúce sa použitého komunikačného prostriedku bolo nemožné poskytnúť všetky podstatné informácie týkajúce sa tohto produktu, obchodná praktika môže uvádzať len niektoré z nich, pričom postačuje, ak obchodník, pokiaľ ide o ostatné informácie, odkáže na svoju internetovú stránku, za predpokladu, že táto stránka obsahuje podstatné informácie o hlavných znakoch produktu, cene a iných podmienkach v súlade s požiadavkami stanovenými v článku 7 smernice 2005/29.

So zreteľom na predchádzajúce úvahy treba na tretiu otázku odpovedať, že článok 7 smernice 2005/29 sa má vykladať v tom zmysle, že v prípade, keď sa obchodník rozhodol stanoviť cenu predplatného tak, že spotrebiteľ musí zaplatiť mesačný poplatok a zároveň šesťmesačný poplatok, sa táto praktika má považovať za klamlivé opomenutie konania, ak je v marketingovej kampani zvýraznená najmä cena mesačného poplatku, zatiaľ čo šesťmesačný poplatok je úplne opomenutý alebo sa zobrazí len menej nápadným spôsobom, ak také opomenutie spôsobí, že priemerný spotrebiteľ prijme rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neprijal, čo prináleží posúdiť vnútroštátnemu súdu s prihliadnutím na obmedzenia použitého komunikačného prostriedku, povahu a znaky produktu, ako aj iné opatrenia, ktoré obchodník naozaj prijal na poskytnutie podstatných informácií týkajúcich sa produktu spotrebiteľovi.

O štvrtej a piatej otázke

Vzhľadom na odpoveď na druhú a tretiu otázku nie je potrebné odpovedať na štvrtú a piatu otázku.

O šiestej a siedmej otázke

Svojou šiestou a siedmou otázkou, ktoré treba preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či článok 7 ods. 4 smernice 2005/29 obsahuje vyčerpávajúci výpočet podstatných informácií, ktoré sa musia nachádzať vo výzve na kúpu, a prípadne, či toto ustanovenie vylučuje, aby sa výzva na kúpu uvádzajúca celkovú cenu predplatného za obdobie viazanosti mohla považovať za klamlivú obchodnú praktiku.

Článok 7 tejto smernice týkajúci sa klamlivých opomenutí konania vo svojom odseku 4 stanovuje, že v rámci výzvy na kúpu sa považujú za podstatné informácie, ktoré sú v ňom uvedené, ak už nie sú zrejmé z kontextu.

So zreteľom na odôvodnenie 14 smernice 2005/29, ktoré stanovuje, že „v súvislosti s opomenutím konania stanovuje táto smernica obmedzený počet kľúčových informácií, ktoré spotrebiteľ potrebuje na to, aby mohol urobiť kvalifikované rozhodnutie o obchodnej transakcii“, sa tento článok 7 ods. 4 má vykladať v tom zmysle, že obsahuje vyčerpávajúci výpočet informácií, ktoré treba považovať za podstatné v rámci výzvy na kúpu.

Treba však zohľadniť článok 7 ods. 3 tejto smernice, ktorý sa pravdepodobne má uplatniť na výzvu na kúpu a podľa ktorého sa môžu zohľadniť časové a priestorové obmedzenia použitého komunikačného prostriedku, ako aj iné opatrenia prijaté obchodníkom na sprístupnenie informácií spotrebiteľovi (pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. mája 2011, Ving Sverige, C‑122/10, EU:C:2011:299, body 66 a 67).

Z tohto ustanovenia najmä vyplýva, že rozsah informácie o cene sa určí v závislosti od povahy a znakov produktu, ale aj v závislosti od komunikačného prostriedku použitého na výzvu na kúpu a vzhľadom na dodatočné informácie, ktoré prípadne obchodník poskytol (rozsudok z 12. mája 2011, Ving Sverige, C‑122/10, EU:C:2011:299, bod 68).

Napokon treba spresniť, že skutočnosť, že obchodník uvedie vo výzve na kúpu všetky informácie uvedené v článku 7 ods. 4 smernice 2005/29 nevylučuje, že túto obchodnú praktiku možno považovať za klamlivú v zmysle článku 6 ods. 1 alebo článku 7 ods. 2 tejto smernice.

So zreteľom na predchádzajúce úvahy treba na šiestu a siedmu otázku odpovedať, že článok 7 ods. 4 smernice 2005/29 sa má vykladať v tom zmysle, že obsahuje vyčerpávajúci výpočet podstatných informácií, ktoré sa musia nachádzať vo výzve na kúpu. Vnútroštátnemu súdu prináleží posúdiť, či si predmetný obchodník splnil svoju informačnú povinnosť vzhľadom na povahu a znaky produktu, ale aj v závislosti od komunikačného prostriedku použitého na výzvu na kúpu a vzhľadom na dodatočné informácie, ktoré prípadne poskytol daný obchodník. Skutočnosť, že obchodník uvedie vo výzve na kúpu všetky informácie uvedené v článku 7 ods. 4 tejto smernice, nevylučuje, aby sa táto výzva na kúpu mohla považovať za klamlivú obchodnú praktiku v zmysle článku 6 ods. 1 alebo článku 7 ods. 2 danej smernice.

O trovách

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (piata komora) rozhodol takto:

Článok 7 ods. 1 a 3 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2005/29/ES z 11. mája 2005 o nekalých obchodných praktikách podnikateľov voči spotrebiteľom na vnútornom trhu, ktorou sa mení a dopĺňa smernica Rady 84/450/EHS, smernice Európskeho parlamentu a Rady 97/7/ES, 98/27/ES a 2002/65/ES a nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 2006/2004 („smernica o nekalých obchodných praktikách“), sa má vykladať v tom zmysle, že na posúdenie toho, či sa obchodná praktika má považovať za klamlivé opomenutie konania, treba zohľadniť kontext, v akom sa táto praktika uskutočňuje, predovšetkým obmedzenia vlastné komunikačnému prostriedku použitému na účely uvedenej obchodnej praktiky, priestorové alebo časové obmedzenia kladené týmto komunikačným prostriedkom, ako aj akékoľvek opatrenie prijaté obchodníkom na sprístupnenie informácií spotrebiteľovi inými prostriedkami, hoci taká podmienka výslovne nevyplýva zo znenia dotknutej vnútroštátnej právnej úpravy.

Článok 6 ods. 1 smernice 2005/29 sa má vykladať v tom zmysle, že za klamlivú obchodnú praktiku sa má považovať obchodná praktika spočívajúca v rozdelení ceny produktu na viac častí a v zdôraznení jednej z nich, ak táto praktika môže jednak vyvolať u priemerného spotrebiteľa nesprávny dojem, že sa mu ponúka výhodná cena, a jednak ho viesť k tomu, že urobí rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neurobil, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu s prihliadnutím na všetky relevantné okolnosti vo veci samej. Časové obmedzenia, ktorým môžu podliehať určité komunikačné prostriedky, akými sú televízne reklamné spoty, však nemožno vziať do úvahy na účely posúdenia klamlivosti obchodnej praktiky z hľadiska článku 6 ods. 1 tejto smernice.

Článok 7 smernice 2005/29 sa má vykladať v tom zmysle, že v prípade, keď sa obchodník rozhodol stanoviť cenu predplatného tak, že spotrebiteľ musí zaplatiť mesačný poplatok a zároveň šesťmesačný poplatok, sa táto praktika má považovať za klamlivé opomenutie konania, ak je v marketingovej kampani zvýraznená najmä cena mesačného poplatku, zatiaľ čo šesťmesačný poplatok je úplne opomenutý alebo sa zobrazí len menej nápadným spôsobom, ak také opomenutie spôsobí, že priemerný spotrebiteľ prijme rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neprijal, čo prináleží posúdiť vnútroštátnemu súdu s prihliadnutím na obmedzenia použitého komunikačného prostriedku, povahu a znaky produktu, ako aj iné opatrenia, ktoré obchodník naozaj prijal na poskytnutie podstatných informácií týkajúcich sa produktu spotrebiteľovi.

Článok 7 ods. 4 smernice 2005/29 sa má vykladať v tom zmysle, že obsahuje vyčerpávajúci výpočet podstatných informácií, ktoré sa musia nachádzať vo výzve na kúpu. Vnútroštátnemu súdu prináleží posúdiť, či si predmetný obchodník splnil svoju informačnú povinnosť vzhľadom na povahu a znaky produktu, ale aj v závislosti od komunikačného prostriedku použitého na výzvu na kúpu a vzhľadom na dodatočné informácie, ktoré prípadne poskytol daný obchodník. Skutočnosť, že obchodník uvedie vo výzve na kúpu všetky informácie uvedené v článku 7 ods. 4 tejto smernice, nevylučuje, aby sa táto výzva mohla považovať za klamlivú obchodnú praktiku v zmysle článku 6 ods. 1 alebo článku 7 ods. 2 danej smernice.

Podpisy

( *1 ) Jazyk konania: dánčina.

Full & Egal Universal Law Academy