15.9.2014
SK
Úradný vestník Európskej únie
C 315/35
Odvolanie podané 10. júna 2014: Talianska republika proti rozsudku Všeobecného súdu (prvá komora) z 28. marca 2014 vo veci T-117/10, Talianska republika/Komisia
(Vec C-280/14 P)
2014/C 315/57
Jazyk konania: taliančina
Účastníci konania
Odvolateľka: Talianska republika (v zastúpení: G. Palmieri, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci P. Gentili, avvocato dello Stato)
Ďalší účastník konania: Európska komisia
Návrhy odvolateľky
—
zrušiť v súlade s článkom 56 štatútu Súdneho dvora rozsudok Všeobecného súdu Európskej únie z 28. mája 2014, vec T-117/10, ktorého predmetom bola žaloba podaná talianskou vládou na základe článkov 263 a 264 ZFEÚ o zrušenie rozhodnutia Európskej komisie C (2009)10350 final z 22. decembra 2009, oznámeného 23. decembra 2009, o čiastočnom znížení pomoci z Európskeho fondu pre regionálny rozvoj poskytnutej Talianskej republike na regionálny operačný program POR Puglia, 2000 – 2006, cieľ I 2000-06,
—
v dôsledku toho zrušiť na základe článku 61 štatútu Súdneho dvora vyššie uvedené rozhodnutie Európskej komisie a uložiť poslednej uvedenej povinnosť nahradiť trovy konania.
Odvolacie dôvody a hlavné tvrdenia
Talianska republika uvádza na podporu svojho odvolania tieto dôvody:
Prvý odvolací dôvod: porušenie zásady kontradiktórnosti a nedostatok odôvodnenia.
Všeobecný súd zamietol po ich spoločnom preskúmaní prvé dva žalobné dôvody, ktoré sa týkali výhrad uplatnených Komisiou voči kontrolám na prvom a druhom stupni. Podľa odvolateľky sa však obe zmienené otázky značne líšili, pretože každá z nich viedla k samostatnej výhrade vo veci efektivity a spoľahlivosti kontrol. Napadnuté rozhodnutie vymenovávalo jednotlivé výhrady voči regionálnym kontrolám ako „dôvody obvinenia“, ktoré všetky viedli k jednotnému a konečnému záveru o nespoľahlivosti regionálnych kontrol a riziku škody pre rozpočet Únie, ktoré odôvodňovali paušálnu opravu vo výške 10 %. Jednotlivé „dôvody obvinenia“ bolo preto potrebné skúmať oddelene, pretože prípadné vylúčenie alebo obmedzenie jedného alebo viacerých týchto dôvodov by sa odrazilo na ich celku. Zmiešané a spoločné preskúmanie natoľko rozdielnych tvrdení, ktoré vykonal Všeobecný súd, je teda v rozpore s náležitým posúdením skutkových a právnych otázok vznesených talianskou vládou a predstavuje tak zjavne nedostatočné odôvodnenie: Všeobecný súd týmto postupom plne neobjasnil dôvod, prečo dospel k záveru o neopodstatnenosti uplatnených výhrad.
Druhý odvolací dôvod: porušenie článku 39 ods. 2 písm. c) a článku 39 ods. 3 nariadenia č. 1260/99 (1); porušenie článku 4 nariadenia č. 438/2001 (2); porušenie zásady o dôkaznom bremene; vecná nesprávnosť skutkových zistení oproti zisteniam plynúcim z dokumentov v spise Všeobecného súdu, skreslenie dôkazov predložených Všeobecnému súdu.
Odvolateľka tvrdí, že Všeobecný súd skreslil nesporné skutočnosti a dôkazy plynúce zo spisu, najmä skutočnosť, že talianske orgány vykonali samostatnú analýzu jednotlivých výhrad vznesených audítormi Komisie vo veci nezrovnalostí zistených v rámci deviatich kontrol na prvom stupni. Všeobecný súd mal podľa odvolateľky uznať, že napadnuté rozhodnutie bolo chybné v časti týkajúcej sa zmienených deviatich kontrol, takže mal prijať dôvody, v ktorých talianska vláda tvrdila, že Komisia porušila článok 39 ods. 2 a 3 nariadenia č. 1260/1999, tým, že prijala rozhodnutie o paušálnej oprave vo výške 10 % bez toho, aby zo vzorky kontrol na prvom stupni vyplynuli nezrovnalosti a (aj keď sa pripustia ostatné nezrovnalosti) úplne neprimerane vo vzťahu k pravidlu primeranosti zakotvenému v uvedenom článku 39.
Všeobecný súd nezohľadnil výsledky plynúce zo spisu vo veci rekonštrukcie skutočností týkajúcich sa vývoja kontrol, pretože neprihliadol na skutočný kvantitatívny (prahová hodnota dojednaná s Komisiou) a kvalitatívny vývoj kontrol na prvom a druhom stupni vykonaných v priebehu roku 2009.
Nakoniec Všeobecný súd skreslil nesporné skutočnosti a dôkazy plynúce zo spisu a porušil vyššie uvedené články tým, že napadnuté rozhodnutie považoval za odôvodnené, keďže talianske orgány nepreukázali pokroky na strane platobnej agentúry.
Tretí odvolací dôvod: porušenie článku 39 ods. 2 písm. c) a článku 39 ods. 3 nariadenia č. 1260/1999, ako aj článku 10 nariadenia č. 438/2001; porušenie zásady o dôkaznom bremene; vecná nesprávnosť skutkových zistení oproti zisteniam plynúcim zo spisu predloženého Všeobecnému súdu; skreslenie dôkazov predložených Všeobecnému súdu.
Tvrdenia Všeobecného súdu sa podľa odvolateľky zakladajú na úplne abstraktnej rekonštrukcii skutočného stavu vývoja a rozdelenia kontrol na druhom stupni. Všeobecný súd mal zrušiť tú časť rozhodnutia, ktorá sa týkala analýzy vykonanej Komisiou vo veci kontrol na druhom stupni a ich nespoľahlivosti, pretože táto analýza nebola nijako podložená platnými dôkazmi o existencii a dôvodnosti skutočného rizika pre EFRR.
(1) Nariadenie Rady (ES) č. 1260/1999 z 21. júna 1999 o všeobecných ustanoveniach o štrukturálnych fondoch (Ú. v. ES L 161, s. 1; Mim. vyd. 14/001, s. 31).
(2) Nariadenie Komisie (ES) č. 438/2001 z 2. marca 2001, ktorým sa ustanovujú podrobné pravidlá na vykonávanie nariadenia Rady (ES) č. 1260/1999, pokiaľ ide o systémy riadenia a kontroly pre pomoc poskytovanú v rámci štrukturálnych fondov (Ú. v. ES L 63, s. 21; Mim. vyd. 14/001, s. 132).
Full & Egal Universal Law Academy