FulLegal · İçtihat Detay

Polonya 04.05.2017 SK

EUR-Lex - 62014TJ0512 - SK

Avrupa Adalet Divanı

Karar Metni

ROZSUDOK VŠEOBECNÉHO SÚDU (siedma komora)

zo 4. mája 2017 ( *1 )

„Žaloba o neplatnosť — EFRR — Článok 41 ods. 3 nariadenia (ES) č. 1083/2006 — Odmietnutie poskytnutia finančného príspevku na veľký projekt — Podnik zodpovedný za realizáciu projektu — Neexistencia priamej dotknutosti — Neprípustnosť“

Vo veci T‑512/14,

Green Source Poland sp. z o.o., so sídlom vo Varšave (Poľsko), v zastúpení: M. Merola a L. Armati, avocats,

žalobkyňa,

proti

Európskej komisii, v zastúpení: pôvodne M. Clausen a B.‑R. Killmann, neskôr B.‑R. Killmann a R. Lyal, splnomocnení zástupcovia,

žalovanej,

ktorej predmetom je návrh, založený na článku 263 ZFEÚ, na zrušenie rozhodnutia Komisie C(2014) 2289 final zo 7. apríla 2014, ktorým sa odmieta poskytnutie finančného príspevku z Európskeho fondu regionálneho rozvoja (EFRR) na veľký projekt „Nadobudnutie a implementácia inovatívnej technológie výroby biozložiek s cieľom vyrábať biopalivá“, ktorý bol súčasťou operačného programu „Inovatívne hospodárstvo“ pre štrukturálnu pomoc v rámci cieľa „Konvergencia“ v Poľsku,

VŠEOBECNÝ SÚD (siedma komora),

v zložení: predseda komory M. van der Woude, sudcovia I. Ulloa Rubio a A. Marcoulli (spravodajkyňa),

tajomník: P. Cullen, referent,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 24. novembra 2016,

vyhlásil tento

Rozsudok

Okolnosti predchádzajúce sporu

Dňa 1. októbra 2007 prijala Európska komisia rozhodnutím K(2007) 4562 operačný program „Inovatívne hospodárstvo“, ktorý predložila Poľská republika podľa článku 32 nariadenia Rady (ES) č. 1083/2006 z 11. júla 2006, ktorým sa ustanovujú všeobecné ustanovenia o Európskom fonde regionálneho rozvoja, Európskom sociálnom fonde a Kohéznom fonde a ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1260/1999 (Ú. v. EÚ L 210, 2006, s. 25).

Zo žaloby vyplýva, že v nadväznosti na prijatie vnútroštátnych ustanovení na vykonanie operačného programu „Inovatívne hospodárstvo“ žalobkyňa Green Source Poland sp. z o.o., poľská spoločnosť súkromného práva založená v decembri 2004 na jediný účel, a to na výstavbu a prevádzkovanie továrne na výrobu bioetanolu v Poľsku, predložila poľským orgánom 12. mája 2008 žiadosť o grant na projekt „Nadobudnutie a implementácia inovatívnej technológie výroby biozložiek s cieľom vyrábať biopalivá“ (ďalej len „projekt“), a že 25. apríla 2012 poľské orgány a žalobkyňa podpísali zmluvu o poskytnutí grantu na realizáciu uvedeného projektu v rámci operačného programu „Inovatívne hospodárstvo“ (ďalej len „zmluva“).

Zo zmluvy vyplýva, že grant na financovanie časti oprávnených výdavkov predmetného veľkého projektu bol financovaný Poľskou republikou na 85 % na základe príspevku pochádzajúceho z Európskeho fondu pre regionálny rozvoj (EFRR) a na 15 % z finančných prostriedkov štátu (pozri článok 1 ods. 4 zmluvy). Okrem toho bolo najmä dohodnuté, že ak Komisia odmietne poskytnúť finančný príspevok v súlade s článkom 41 ods. 3 nariadenia č. 1083/2006, platnosť zmluvy skončí dňom oznámenia rozhodnutia Komisie príjemcovi (pozri článok 5 ods. 24 zmluvy), a že v takom prípade sa príjemca zaväzuje vrátiť všetky finančné prostriedky alebo ich časť, ktoré už poľské orgány vyplatili (pozri článok 5 ods. 26 zmluvy).

Dňa 10. septembra 2012 Poľská republika predložila Komisii na základe článkov 39 až 41 nariadenia č. 1083/2006 žiadosť o finančný príspevok z EFRR na projekt. V žiadosti o príspevok, predloženej Poľskou republikou v súlade s prílohou XXII nariadenia Komisie (ES) č. 1828/2006 z 8. decembra 2006, ktorým sa stanovujú vykonávacie pravidlá nariadenia č. 1083/2006 a nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1080/2006 o EFRR (Ú. v. EÚ L 371, 2006, s. 1), je poľské ministerstvo pre regionálny rozvoj označené ako „orgán zodpovedný za uplatňovanie“ a žalobkyňa ako „organizácia zodpovedná za vykonávanie projektu (prijímateľ)“.

Listom z 27. novembra 2012 adresovaným Poľskej republike Komisia vyjadrila pochybnosti, pokiaľ ide o skutočnosť, či možno potvrdiť príspevok z EFRR na projekt najmä vzhľadom na určité problémy súvisiace s kontextom revízie regulačného rámca v oblasti biopalív, absenciu inovatívnosti projektu, chýbajúce informácie v štúdii uskutočniteľnosti a štátnu pomoc, a vyzvala Poľskú republiku, aby zvážila možnosť stiahnutia projektu a prípadného predloženia nových informácií.

Listom z 25. januára 2013 Poľská republika odpovedala na pripomienky Komisie tak, že postúpila najmä dokument obsahujúci odpovede žalobkyne na otázky Komisie.

Listom zo 6. mája 2013 adresovaným Poľskej republike Komisia zotrvala na svojom stanovisku, pokiaľ ide o skutočnosť, že projekt nespĺňa určité podmienky stanovené v článku 40 nariadenia č. 1083/2006 vzhľadom na absenciu jeho inovatívnosti, pochybnosti o jeho hospodárskej udržateľnosti a neexistenciu určitých informácií v posúdení vplyvu na životné prostredie.

Listom z 5. júla 2013 Poľská republika odpovedala na pripomienky Komisie tak, že postúpila dokument obsahujúci odpovede žalobkyne na otázky Komisie.

Dňa 17. júla 2013 sa na žiadosť žalobkyne uskutočnilo stretnutie v Bruseli (Belgicko) medzi zástupcami žalobkyne a službami Komisie.

Listom z 24. júla 2013 adresovaným Poľskej republike Komisia potvrdila svoje stanovisko, pokiaľ ide o skutočnosť, že projekt nespĺňa určité podmienky stanovené v článku 40 nariadenia č. 1083/2006 vzhľadom na absenciu jeho inovatívnosti, pochybnosti o jeho hospodárskej udržateľnosti, jeho dopad na životné prostredie a jeho súlad s politikou Európskej únie v oblasti životného prostredia, a vyzvala Poľskú republiku, aby predložila svoje pripomienky, pričom spresnila, že ak sa jej hodnotenie potvrdí, vo vzťahu k projektu prijme zamietavé rozhodnutie.

Listom z 24. septembra 2013 Poľská republika odpovedala na pripomienky Komisie tak, že postúpila dokument obsahujúci odpovede žalobkyne na otázky Komisie.

Dňa 7. apríla 2014 Komisia prijala na základe článku 41 ods. 3 nariadenia č. 1083/2006 rozhodnutie C(2014) 2289 final (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“), ktorým odmietla poskytnúť finančný príspevok na projekt (článok 1). Napadnuté rozhodnutie spresňuje, že každý výdavok týkajúci sa projektu vo výkaze výdavkov pred rozhodnutím sa musí opraviť v nasledujúcich výkazoch výdavkov (článok 2). Napadnuté rozhodnutie je určené Poľskej republike (článok 3).

Konanie a návrhy účastníkov konania

Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 26. júna 2014 žalobkyňa podala túto žalobu, v ktorej navrhuje, aby Všeobecný súd:

—

zrušil napadnuté rozhodnutie,

—

uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania.

Samostatným podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 2. októbra 2014 Komisia podala námietku neprípustnosti na základe článku 130 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu, ktorou navrhuje, aby Všeobecný súd:

—

zamietol žalobu ako neprípustnú,

—

uložil žalobkyni povinnosť nahradiť trovy konania.

Žalobkyňa 21. novembra 2014 doručila do kancelárie Všeobecného súdu svoje pripomienky k námietke neprípustnosti, v ktorých navrhuje, aby Všeobecný súd:

—

zamietol námietky Komisie a žalobu vyhlásil za prípustnú,

—

stanovil lehotu na vyjadrenie Komisie vo veci samej,

—

uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy tejto časti konania.

Uznesením Všeobecného súdu (štvrtá komora) z 25. marca 2015 bolo konanie o námietke neprípustnosti spojené s konaním vo veci samej s tým, že o trovách konania sa rozhodne neskôr.

Komisia 7. mája 2015 doručila do kancelárie Všeobecného súdu vyjadrenie k žalobe, v ktorom navrhla, aby Všeobecný súd:

—

vyhlásil žalobu za neprípustnú,

—

subsidiárne zamietol žalobu ako nedôvodnú,

—

uložil žalobkyni povinnosť nahradiť trovy konania.

Žalobkyňa 3. júla 2015 doručila do kancelárie Všeobecného súdu repliku a Komisia 22. septembra 2015 doručila do kancelárie Všeobecného súdu dupliku.

Podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 12. novembra 2015 žalobkyňa požiadala o nariadenie pojednávania.

Podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 14. decembra 2015 Komisia podala návrh na spojenie tejto veci s vecou, ktorá bola zapísaná do registra pod číslom T‑403/15, JYSK/Komisia. Žalobkyňa podala pripomienky k návrhu na spojenie 6. januára 2016. Dňa 18. marca 2016 predseda štvrtej komory Všeobecného súdu rozhodol, že v tomto štádiu konania tieto dve veci nespojí.

Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na ústne otázky, ktoré im Všeobecný súd položil, boli vypočuté na pojednávaní 24. novembra 2016.

Právny stav

Úvodné poznámky

Je potrebné pripomenúť, že podľa článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ môže akákoľvek fyzická alebo právnická osoba za podmienok stanovených v prvom a druhom odseku tohto ustanovenia podať žalobu proti rozhodnutiam, ktoré sú jej určené, a proti rozhodnutiam, ktoré sa jej priamo a osobne týkajú, aj keď sú prijaté vo forme nariadenia alebo rozhodnutia určeného inej osobe, ako aj proti regulačným aktom, ktoré sa jej priamo týkajú a nevyžadujú si vykonávacie opatrenia.

Navyše podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora akty alebo rozhodnutia, ktoré môžu byť predmetom žaloby o neplatnosť, sú len opatrenia, ktoré vyvolávajú záväzné právne účinky takej povahy, že ovplyvňujú záujmy žalobcu tým, že podstatným spôsobom menia jeho právne postavenie (pozri v tomto zmysle rozsudky z 11. novembra 1981, IBM/Komisia, 60/81, EU:C:1981:264, bod 9, a z 20. septembra 2016, Mallis a i./Komisia a ECB, C‑105/15 P až C‑109/15 P, EU:C:2016:702, bod 51 a citovanú judikatúru).

V prejednávanej veci je jednak nesporné, že napadnuté rozhodnutie nepredstavuje regulačný akt, ktorý si nevyžaduje vykonávacie opatrenia, a jednak, že Komisia ho oznámila Poľskej republike, takže žalobkyňu nemožno považovať za adresáta uvedeného rozhodnutia v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ.

Za týchto podmienok je potrebné overiť, či je prípustné podanie jej žaloby o neplatnosť proti uvedenému rozhodnutiu z dôvodu, že sa jej priamo a osobne týka.

O priamej dotknutosti žalobkyne

V námietke neprípustnosti Komisia najmä tvrdí, že napadnuté rozhodnutie sa žalobkyne priamo netýka. V podstate tvrdí, že dotknutý členský štát je jediným adresátom rozhodnutia, ktorým sa priznáva alebo ako v prejednávanej veci zamieta finančný príspevok z EFRR na veľký projekt, a že toto rozhodnutie nevyvoláva priame právne účinky vo vzťahu k žalobkyni.

Žalobkyňa spochybňuje tvrdenia Komisie.

V žalobe žalobkyňa tvrdí, že napadnuté rozhodnutie sa jej týka, keďže je v ňom jednak označená ako „žiadateľka“ a jednak jeho bezprostredným a priamym účinkom je, že ju pripravuje o finančné zdroje nevyhnutné na vykonanie projektu, čím jej bráni ho uskutočniť a núti ju znášať straty vyplývajúce z už vynaložených výdavkov. Žalobkyňa dodáva, že v žiadosti o finančný príspevok je označená ako „zodpovedná za vykonávanie projektu a prijímateľ“.

V pripomienkach k námietke neprípustnosti žalobkyňa po prvé uvádza, že Komisia vychádza z príliš formálneho výkladu judikatúry bez toho, aby zohľadňovala hospodárske a skutkové okolnosti prejednávanej veci. Žalobkyňa konkrétne tvrdí, že zo spisu vyplýva, že projekt nie je udržateľný bez finančných prostriedkov Únie a že Poľská republika si neželá poskytnúť dodatočné finančné prostriedky. Žalobkyňa spochybňuje aj tézu Komisie, podľa ktorej jej rozhodnutie nebráni v tom, aby sa snažila získať alternatívne financovanie, keďže je v rozpore s logikou systému verejnej podpory regionálneho rozvoja založenou na stimulačnom účinku grantov.

Po druhé žalobkyňa pripomína judikatúru v oblasti rozvojovej pomoci, ktorá uznáva priamu dotknutosť vtedy, keď možnosť adresátov nevykonať opatrenie Únie je čisto teoretická a neexistuje pochybnosť o ich úmysle konať v súlade s ním, a tvrdí, že právomoc Poľskej republiky nevykonať napadnuté rozhodnutie je čisto teoretická. Tvrdí, že zo spisu vyplýva, že poľské orgány jednak vyhláseniami, že nemajú v úmysle následne financovať projekt a jednak doložkou o zrušení v zmluve o grante preniesli na žalobkyňu právne dôsledky napadnutého rozhodnutia, ktoré má vo vzťahu k nej bezprostredné účinky a členskému štátu neponecháva žiadny rozhodovací priestor. Žalobkyňa dodáva, že keďže Komisia disponuje širokou diskrečnou právomocou podľa článkov 39 až 41 nariadenia č. 1083/2006, Komisia by sa v prípade neprípustnosti žaloby príjemcu financovania zbavila zodpovednosti, pretože členský štát obvykle rozhodnutie prijme, odstúpi od projektu (na ktorom nemá žiadny priamy záujem) a zdroje použije na iné projekty.

Po tretie žalobkyňa tvrdí, že prejednávaný prípad sa odlišuje od prípadov, na ktoré sa vzťahuje judikatúra týkajúca sa rozhodnutí Komisie o znížení alebo zastavení pomoci v prípade nezrovnalosti pri správe finančných prostriedkov. Podľa žalobkyne totiž v týchto prípadoch prináleží zodpovednosť za výber, výkon a kontrolu zásahov členským štátom, zatiaľ čo veľké projekty podliehajú predbežnému individuálnemu schvaľovaniu zo strany Komisie, čím sa vylučuje akákoľvek zodpovednosť za výber alebo schválenie projektov na strane členského štátu, ktorý koná len ako sprostredkovateľ a nemá záujem spochybňovať rozhodnutie Komisie, keďže nenesie žiadne právne riziko vo vzťahu k spoločnosti, ktorá je príjemcom. Táto spoločnosť teda nemôže podať proti štátu žiadnu sťažnosť, keďže nad zamietnutím príspevku nemá štát kontrolu a ide o automatický dôsledok rozhodnutia Komisie, ktoré má pre príjemcu priamy význam. Na záver žalobkyňa poznamenáva, že tento prístup potvrdil Súd prvého stupňa v rozsudku z 19. mája 1994, Consorzio gruppo di azione locale Murgia Messapica/Komisia (T‑465/93, EU:T:1994:56), ktorého skutkové a právne okolnosti zodpovedajú jej situácii.

Z ustálenej judikatúry vyplýva, že podmienka, podľa ktorej sa musí rozhodnutie, ktoré je predmetom žaloby, priamo týkať fyzickej osoby alebo právnickej osoby, si vyžaduje splnenie dvoch kumulatívnych kritérií, to znamená po prvé, aby sporné opatrenie Únie priamo ovplyvňovalo právne postavenie jednotlivca a po druhé, aby neponechávalo žiaden priestor na voľnú úvahu jeho adresátom povereným jeho uplatňovaním, keďže má úplne automatický charakter a vyplýva zo samotnej právnej úpravy Únie bez uplatnenia iných sprostredkujúcich ustanovení (pozri rozsudok z 10. septembra 2009, Komisia/Ente per le Ville Vesuviane a Ente per le Ville Vesuviane/Komisia, C‑445/07 P a C‑455/07 P, EU:C:2009:529, bod 45 a citovanú judikatúru, a uznesenie z 9. júla 2013, Regione Puglia/Komisia, C‑586/11 P, neuverejnené, EU:C:2013:459, bod 31 a citovanú judikatúru). Druhé kritérium týkajúce sa neexistencie voľnej úvahy dotknutého členského štátu je taktiež splnené v prípade, keď jeho možnosť nevyhovieť aktu Únie je čisto teoretická, pričom o jeho vôli vyvodiť dôsledky v súlade s ním nie je žiadna pochybnosť (pozri rozsudky z 10. septembra 2009, Komisia/Ente per le Ville Vesuviane a Ente per le Ville Vesuviane/Komisia, C‑445/07 P a C‑455/07 P, EU:C:2009:529, bod 46 a citovanú judikatúru, a z 3. marca 2011, Caixa Geral de Depósitos/Komisia, T‑401/07, neuverejnený, EU:T:2011:72, bod 61 a citovanú judikatúru).

Je teda potrebné overiť, či sú v prejednávanej veci splnené tieto dve kumulatívne kritériá.

O prvom kritériu priamej dotknutosti

Pokiaľ ide o prvé kritérium priamej dotknutosti uvedené v bode 32 vyššie, je potrebné po prvé poznamenať, že v zmysle článku 14 ods. 1 nariadenia č. 1083/2006 sa rozpočet Únie pridelený štrukturálnym fondom plní prostredníctvom spoločného riadenia členských štátov a Komisie. Článok 59 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ, Euratom) č. 966/2012 z 25. októbra 2012 o rozpočtových pravidlách, ktoré sa vzťahujú na všeobecný rozpočet Únie, a zrušení nariadenia Rady (ES, Euratom) č. 1605/2002 (Ú. v. EÚ L 298, 2012, s. 1) stanovuje, že keď Komisia plní rozpočet v rámci zdieľaného hospodárenia, úlohy plnenia rozpočtu sú delegované na členské štáty. Konkrétne v zmysle článku 180 nariadenia č. 966/2012 sú riadenie, výber a audit projektov financovaných z fondov, na ktoré sa vzťahuje zdieľané hospodárenie, upravené nariadeniami o týchto fondoch, a to pokiaľ ide o EFRR, nariadením Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1080/2006 z 5. júla 2006 o EFRR, a ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1783/1999 (Ú. v. EÚ L 210, 2006, s. 1), a nariadením č. 1083/2006.

Po druhé je preto s cieľom určiť právne účinky napadnutého rozhodnutia potrebné zohľadniť právny rámec, ktorý upravuje najmä výber projektov, a to predovšetkým veľkých projektov financovaných z EFRR.

V tejto súvislosti z relevantných ustanovení nariadenia č. 1083/2006 vyplýva, že:

—

ciele štrukturálnych fondov sa napĺňajú v rámci úzkej spolupráce nazývanej partnerstvo medzi Komisiou a každým členským štátom (pozri článok 11 ods. 1 nariadenia č. 1083/2006);

—

fondy poskytujú pomoc, ktorá dopĺňa vnútroštátne akcie, a ich príspevok nenahrádza štrukturálne výdavky členských štátov (pozri článok 9 ods. 1 a článok 15 ods. 1 nariadenia č. 1083/2006);

—

každý členský štát predloží Komisii národný strategický referenčný rámec, ktorý zabezpečí, že pomoc z fondov je v súlade so strategickými usmerneniami Únie o súdržnosti a vytvára referenčný nástroj na prípravu programovania fondov (pozri článok 27 ods. 1 a 2 nariadenia č. 1083/2006);

—

v každom členskom štáte majú aktivity fondov formu operačných programov vypracovaných členským štátom a predložených Komisii na posúdenie a prijatie (pozri článok 32 ods. 1 až 5 nariadenia č. 1083/2006);

—

členské štáty zodpovedajú za riadenie a kontrolu operačných programov a na tento účel určujú najmä riadiaci orgán, certifikačný orgán, ako aj prípadne sprostredkovateľské orgány na plnenie niektorých alebo všetkých ich úloh, a orgán auditu (pozri článok 58, článok 59 ods. 1 a 2 a článok 70 ods. 1 nariadenia č. 1083/2006). Riadiaci orgán je zodpovedný za riadenie a vykonávanie operačného programu, a najmä za „zabezpečenie, aby sa operácie vyberali na financovanie v súlade s kritériami vzťahujúcimi sa na operačný program a aby dodržiavali uplatniteľné predpisy [Únie] a vnútroštátne predpisy počas celého obdobia vykonávania“ [pozri článok 60 písm. a) nariadenia č. 1083/2006];

—

pre každý operačný program členské štáty zriadia monitorovací výbor, ktorý sa presvedčí o účinnosti a kvalite vykonávania operačného programu najmä tým, že zváži a schváli kritériá výberu financovaných operácií (pozri články 63 a 65 nariadenia č. 1083/2006);

—

každá operácia, to znamená projekt alebo súbor projektov, ktorého cieľom je dosiahnutie cieľov operačného programu, je vyberaná riadiacim orgánom podľa kritérií ustanovených monitorovacím výborom (pozri článok 2 bod 3 nariadenia č. 1083/2006);

—

keď členský štát vyberie veľký projekt, to znamená „výdavky zahŕňajúce série prác, činnosti alebo služby určené svojím charakterom na uskutočnenie nedeliteľnej úlohy presnej ekonomickej alebo technickej povahy, ktorá má jasne určené ciele a ktorej celkové náklady presahujú 50

—

miliónov [eur]“ (pozri článok 39 nariadenia č. 1083/2006), a zahrnie ho do operačného programu s cieľom jeho financovania z EFRR, musí ho schváliť Komisia, aby zhodnotila jeho účel a vplyv, ako aj plánované využívanie zdrojov Únie (pozri odôvodnenie 49 nariadenia č. 1083/2006):

—

na tento účel členský štát alebo jeho riadiaci orgán predloží Komisii veľký projekt, s prenesením informácií uvedených v článku 40 nariadenia č. 1083/2006 (pozri článok 41 ods. 1 tohto nariadenia);

—

členský štát alebo riadiaci orgán predloží žiadosť o financovanie v súlade so schémami žiadosti (nazvanými „Veľký projekt – Žiadosť o potvrdenie pomoci podľa článkov 39 až 41 nariadenia… č. 1083/2006“) stanovenými v prílohách XX až XXII nariadenia č. 1828/2006 [pozri článok 40 ods. 2 písm. e) a článok 40 ods. 3 tohto nariadenia];

—

na základe informácií zahrnutých v uvedenej žiadosti Komisia posúdi konzistentnosť veľkého projektu s prioritami príslušného operačného programu alebo programov, jeho prínos k dosiahnutiu cieľov týchto priorít a jeho konzistentnosť s ostatnými politikami Únie (pozri článok 41 ods. 1 nariadenia č. 1083/2006);

—

pod podmienkou, že žiadosť je predložená v súlade s článkom 40 nariadenia č. 1083/2006, Komisia prijme rozhodnutie čo najskôr, najneskôr však tri mesiace po predložení veľkého projektu (pozri článok 41 ods. 2 nariadenia č. 1083/2006);

—

v rozhodnutí Komisie, ak je kladné, sa vymedzí fyzický objekt projektu a uvedie sa suma, na ktorú sa uplatňuje podiel spolufinancovania, a plán príspevku z fondov (pozri článok 41 ods. 2 nariadenia č. 1083/2006);

—

ak Komisia odmietne poskytnúť príspevok na veľký projekt, oznámi členskému štátu svoje dôvody (pozri článok 41 ods. 3 nariadenia č. 1083/2006);

—

ak Komisia odmietne poskytnúť príspevok na veľký projekt a členský štát už zahrnul platby týkajúce sa uvedeného veľkého projektu do výkazu výdavkov predloženého Komisii, musí sa výkaz výdavkov po prijatí rozhodnutia o zamietnutí zodpovedajúcim spôsobom opraviť (pozri článok 78 ods. 4 nariadenia č. 1083/2006).

Zo všetkých týchto ustanovení vyplýva, že operácie, ktorých cieľom je, aby Komisia zhodnotila a potvrdila či nepotvrdila členskému štátu finančný príspevok z EFRR na veľký projekt, sa odohrávajú len v rámci vzťahov medzi Komisiou a členským štátom (pozri analogicky uznesenie zo 6. marca 2012, Northern Ireland Department of Agriculture and Rural Development/Komisia, T‑453/10, neuverejnené, EU:T:2012:106, bod 46).

Z ustanovení pripomenutých v bode 36 vyššie totiž vyplýva, že za výber operácií financovaných prostredníctvom EFRR, vrátane veľkých projektov, zodpovedá členský štát; že je to vždy členský štát, ktorý po výbere veľkého projektu na účely jeho financovania z EFRR v rámci operačného programu predkladá Komisii žiadosť o potvrdenie obsahujúcu relevantné informácie, a ktorý ich prípadne dopĺňa; že na základe tejto žiadosti Komisia hodnotí veľký projekt; že výsledok hodnotenia Komisia oznamuje len členskému štátu, a že keď Komisia odmietne poskytnúť príspevok na veľký projekt, prináleží členskému štátu, aby opravil výkazy výdavkov, ktoré už boli predložené Komisii a ktoré obsahujú výdavky týkajúce sa uvedeného veľkého projektu. Komisia teda priznáva alebo odmieta finančný príspevok z EFRR na veľký projekt vo vzťahu k dotknutému členskému štátu. Oprávneným na predmetnú finančnú pomoc Únie je preto dotknutý členský štát (pozri analogicky uznesenie z 9. júna 2016, IREPA/Komisia a Dvor audítorov, T‑825/14, neuverejnené, EU:T:2016:345, bod 38).

Uvedené je v súlade so skutočnosťou, že podľa judikatúry je pomoc z EFRR koncipovaná ako systém medzi Komisiou a členským štátom (pozri v tomto zmysle rozsudok z 3. marca 2011, Caixa Geral de Depósitos/Komisia, T‑401/07, neuverejnený, EU:T:2011:72, bod 69).

Po tretie je potrebné pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry označenie v rozhodnutí o pridelení finančnej pomoci Únie z EFRR subjektu ako orgánu zodpovedného za vykonávanie projektu neznamená, že tento subjekt bol sám oprávnený na uvedenú pomoc. Skutočnosť, že subjekt je uvedený ako orgán zodpovedný za žiadosť o finančnú pomoc, tiež nevedie k vytvoreniu jeho priameho vzťahu k pomoci Únie. Taktiež skutočnosť, že subjekt je uvedený ako príjemca finančnej pomoci neznamená, že je oprávnený na uvedenú pomoc. Za oprávneného na uvedenú pomoc sa má považovať členský štát, ktorý je adresátom rozhodnutia o pridelení finančnej pomoci z EFRR (pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. septembra 2009, Komisia/Ente per le Ville Vesuviane a Ente per le Ville Vesuviane/Komisia, C‑445/07 P a C‑455/07 P, EU:C:2009:529, body 47 až 54 a citovanú judikatúru, a uznesenie zo 14. septembra 2011, Regione Puglia/Komisia, T‑84/10, neuverejnené, EU:T:2011:468, bod 30 a citovanú judikatúru; pozri tiež analogicky uznesenia z 21. mája 2015, APRAM/Komisia, T‑403/13, neuverejnené, EU:T:2015:317, body 36 a 62 a citovanú judikatúru, a z 9. júna 2016, IREPA/Komisia a Dvor audítorov, T‑825/14, neuverejnené, EU:T:2016:345, body 38 až 40 a citovanú judikatúru).

Z judikatúry uvedenej v bode 40 vyššie vyplýva, že v prejednávanej veci je potrebné považovať za oprávnenú na pomoc z EFRR na projekt Poľskú republiku, a nie žalobkyňu.

Po štvrté je potrebné pripomenúť, že v prejednávanej veci v súlade s ustanoveniami pripomenutými v bode 36 vyššie je to práve Poľská republika, ktorá 10. septembra 2012 predložila Komisii žiadosť o finančný príspevok z EFRR na projekt (pozri bod 4 vyššie).

Navyše napadnutým rozhodnutím Komisia odmietla uvedený finančný príspevok Poľskej republike (pozri bod 12 vyššie). Poľská republika je totiž na jednej strane v článku 3 napadnutého rozhodnutia označená ako jediný adresát tohto rozhodnutia. Na druhej strane je v dôsledku článku 1 napadnutého rozhodnutia, ktorým sa odmieta priznanie príspevku z EFRR, vylúčená možnosť, aby Poľská republika pripisovala na ťarchu EFRR svoje prípadné výdavky týkajúce sa projektu. Z tohto dôvodu sa Poľskej republike v článku 2 napadnutého rozhodnutia ukladá povinnosť opraviť všetky výdavky týkajúce sa projektu, ktoré už boli predložené Komisii vo výkaze výdavkov pred uvedeným rozhodnutím.

Preto podľa napadnutého rozhodnutia je to práve Poľská republika, ktorej bol odopretý finančný príspevok z EFRR na financovanie projektu a ktorá musí opraviť prípadné výdavky týkajúce sa tohto projektu, ktoré už boli predložené Komisii.

Za týchto podmienok je potrebné konštatovať, že napadnuté rozhodnutie nevyvoláva účinky na právne postavenie žalobkyne, a teda že prvé kritérium priamej dotknutosti nie je v prejednávanej veci splnené.

Tvrdenia žalobkyne tento záver nespochybňujú.

Po prvé okolnosť, že žalobkyňa poskytovala poľským orgánom pomoc pri príprave ich odpovedí na listy Komisie a že požiadala o uskutočnenie stretnutia so službami Komisie, na ktorom sa zúčastnila, nepreukazuje existenciu priamej súvislosti medzi žalobkyňou a napadnutým rozhodnutím, keďže existenciu takej súvislosti možno preukázať len vtedy, keď napadnutý akt priamo vyvoláva účinky na právne postavenie žalobkyne bez uplatnenia iných sprostredkujúcich ustanovení (pozri v tomto zmysle uznesenie z 5. októbra 2010, Provincie Groningen a Provincie Drenthe/Komisia, T‑69/09, neuverejnené, EU:T:2010:423, body 51 a 52 a citovanú judikatúru).

Po druhé z okolnosti uvádzanej žalobkyňou, podľa ktorej odôvodnenia 6, 15 a 17 napadnutého rozhodnutia na ňu odkazujú nešťastne zvolenou formuláciou ako na „žiadateľku“ a vo formulári žiadosti, ktorý predložila Poľská republika, je označená ako „organizácia zodpovedná za vykonávanie projektu (prijímateľ)“ (bod A.2.1 formulára žiadosti), a odkazuje na ňu v opise projektu (bod B.1.2 formulára žiadosti), nevyplýva, že by bola v priamom vzťahu k finančnej pomoci z EFRR alebo že by bola oprávnená na uvedenú pomoc (pozri analogicky uznesenia z 25. septembra 2008, Regione Siciliana/Komisia, T‑363/03, neuverejnené, EU:T:2008:403, bod 25, a zo 14. septembra 2011, Regione Puglia/Komisia, T‑84/10, neuverejnené, EU:T:2011:468, bod 34).

Po tretie žalobkyňa tvrdí, že judikatúra pripomenutá v bode 40 vyššie sa v prejednávanej veci neuplatňuje z dôvodu, že v tejto judikatúre týkajúcej sa vecí zníženia, zrušenia alebo zastavenia pomoci prináleží zodpovednosť za výber, výkon a kontrolu projektov členským štátom, pričom Komisia neuskutočňuje žiadnu voľbu. Naopak tvrdí, že v oblasti veľkých projektov, o aký ide v prejednávanej veci, členský štát vystupuje ako „obyčajný sprostredkovateľ“ a nezodpovedá za voľbu ani schvaľovanie projektov, ktoré prináležia výlučne Komisii. Preto nemôže podať žiadnu sťažnosť proti členskému štátu.

Tieto tvrdenia nemožno prijať.

Najprv je potrebné uviesť, že judikatúra uvedená v bode 40 vyššie sa týka tak operácii, ktoré nepredstavujú veľké projekty, ako aj osobitne veľkých projektov (rozsudok z 2. mája 2006, Regione Siciliana/Komisia, C‑417/04 P, EU:C:2006:282, bod 1; uznesenia z 8. júla 2004, Regione Siciliana/Komisia, T‑341/02, EU:T:2004:228, bod 16, a z 25. septembra 2008, Regione Siciliana/Komisia, T‑363/03, neuverejnené, EU:T:2008:403, body 1 a 4).

Ďalej na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobkyňa, z ustanovení nariadenia č. 1083/2006 pripomenutých v bode 36 vyššie vyplýva, že za výber operácií vrátane veľkých projektov zodpovedajú členské štáty. Komisia nevykonáva žiadny výber veľkých projektov, ktoré žiadatelia navrhujú vnútroštátnym orgánom, ale výlučne vo vzťahu k členským štátom vykonáva len posúdenie najmä konzistentnosti a prínosu (v zmysle článku 41 ods. 2 tohto nariadenia) veľkých projektov, ktoré už vnútroštátne orgány vybrali a ktoré jej predložili, aby potvrdila či nepotvrdila finančný príspevok z EFRR.

V tejto súvislosti nemožno na prejednávanú vec uplatniť odôvodnenie rozsudku z 19. mája 1994, Consorzio gruppo di azione locale Murgia Messapica/Komisia (T‑465/93, EU:T:1994:56), na ktoré sa odvoláva žalobkyňa. Na jednej strane je potrebné uviesť, že v bodoch 25 a 26 uvedeného rozsudku Súd prvého stupňa zameral svoju analýzu na podmienku osobnej dotknutosti žalobkyne, pričom sa obmedzil na konštatovanie, pokiaľ ide o priamu dotknutosť, že napadnuté rozhodnutie v prejednávanej veci vyvolávalo priame právne účinky na žalobcu bez zásahu iných inštancií na vnútroštátnej úrovni alebo na úrovni Únie. Na druhej strane z bodu 6 oznámenia členským štátom, ktorým sa stanovujú usmernenia pre integrované globálne subvencie, v súvislosti s ktorými sa členské štáty vyzývajú na predloženie návrhov v rámci iniciatívy Spoločenstva týkajúcej sa rozvoja vidieka (Ú. v. ES C 73, 1991, s. 33), uplatniteľného v predmetnej veci vyplýva, že „miestne skupiny“, ktorým boli subvencie určené, boli „vyberané v rámci partnerstva medzi Komisiou a členskými štátmi na základe širších návrhov zo strany členských štátov“. Z uvedeného rozsudku totiž vyplýva, že talianske orgány predložili Komisii viacero projektov a že Komisia z nich určité vybrala (rozsudok z 19. mája 1994, Consorzio gruppo di azione locale Murgia Messapica/Komisia, T‑465/93, EU:T:1994:56, body 5 až 12). V prejednávanej veci, ako bolo uvedené v bode 52 vyššie, výber projektov nerealizuje Komisia, ale prináleží výlučne vnútroštátnym orgánom.

Keďže navyše judikatúra uvedená v bode 40 vyššie bola vypracovaná v rámci vecí, v ktorých bola pomoc z EFRR poskytnutá členskému štátu a následne bola znížená či dokonca zrušená, je ešte relevantnejšia, keď pomoc z EFRR ešte nebola členskému štátu poskytnutá, a teda keď vzťah medzi subjektom, ktorý bol označený ako zodpovedný za vykonávanie projektu, ako zodpovedný za žiadosť alebo ako príjemca pomoci a pomoci z EFRR, je ešte viac nepriamy.

Napokon pokiaľ ide o tvrdenie žalobkyne, podľa ktorého uvedená judikatúra nie je uplatniteľná na prejednávanú vec, keďže nemôže predložiť žiadnu sťažnosť proti členskému štátu, v dôsledku čoho sa musí považovať za priamo dotknutú napadnutým rozhodnutím, je potrebné pripomenúť, že aj keď jednotlivci musia mať možnosť účinnej súdnej ochrany práv, ktoré im vyplývajú z právneho poriadku Únie, domáhanie sa práva na takúto ochranu nemôže spochybniť podmienky zakotvené v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ. V súlade s ustálenou judikatúrou súdna ochrana fyzických alebo právnických osôb, ktoré pre podmienky prípustnosti upravené v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ nemôžu priamo napadnúť akty Únie takého typu, ako je sporné rozhodnutie, musí byť účinným spôsobom zabezpečená prostredníctvom žalôb na vnútroštátnych súdoch. Tieto súdy sú v súlade so zásadou lojálnej spolupráce upravenou v článku 4 ZFEÚ povinné najviac, ako je to len možné, vykladať a uplatňovať vnútroštátne procesné pravidlá upravujúce podávanie žalôb takým spôsobom, ktorý umožní uvedeným osobám napadnúť na súde zákonnosť každého rozhodnutia alebo každého iného vnútroštátneho opatrenia týkajúceho sa uplatňovania takého aktu Únie, akým je sporný akt, vo vzťahu k nim, odvolávajúc sa na neplatnosť tohto aktu, čím privedú tieto súdy k tomu, aby v tejto súvislosti položili Súdnemu dvoru prejudiciálne otázky (pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. septembra 2009, Komisia/Ente per le Ville Vesuviane a Ente per le Ville Vesuviane/Komisia, C‑445/07 P a C‑455/07 P, EU:C:2009:529, body 65 a 66 a citovanú judikatúru, a uznesenie z 9. júna 2016, IREPA/Komisia a Dvor audítorov, T‑825/14, neuverejnené, EU:T:2016:345, body 48 a 49 a citovanú judikatúru).

V prejednávanej veci mohla žalobkyňa v súlade s uplatniteľným vnútroštátnym právom pred príslušným vnútroštátnym súdom najmä namietať voči skončeniu platnosti zmluvy alebo náhrade, ktorú poľské orgány požadujú podľa uvedenej zmluvy, a to namietnutím neplatnosti napadnutého rozhodnutia, ktoré viedlo ku vzniku uvedených nárokov. Žalobkyňa tak mohla vnútroštátny súd primäť k tomu, aby sa prostredníctvom prejudiciálnych otázok obrátil na Súdny dvor s otázkou týkajúcou sa platnosti napadnutého rozhodnutia.

V každom prípade je potrebné zdôrazniť, že požiadavka účinnej súdnej ochrany nemôže viesť k vylúčeniu podmienky priamej dotknutosti zakotvenej v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ (pozri uznesenie z 9. júna 2016, IREPA/Komisia a Dvor audítorov, T‑825/14, neuverejnené, EU:T:2016:345, bod 50 a citovanú judikatúru).

Po štvrté údajné negatívne okolnosti, ktoré uvádza žalobkyňa, a to odopretie zdrojov nevyhnutných na vykonanie projektu, nemožnosť pokračovať v projekte a povinnosť znášať straty vyplývajúce z už vynaložených výdavkov, ak sa preukážu, nevyplývajú ani zo samotného napadnutého rozhodnutia ani z ustanovení práva Únie, ktoré upravujú jeho účinky, ale z dôsledkov, ktoré v rámci zmluvy poľské orgány a žalobkyňa priznali uvedenému rozhodnutiu.

V článku 5 ods. 24 a 26 zmluvy je totiž upravené skončenie jej platnosti v prípade zamietavého rozhodnutia Komisie o žiadosti o potvrdenie, a v takom prípade povinnosť žalobkyne vrátiť finančné prostriedky, ktoré už prijala od poľských orgánov, vrátane finančných prostriedkov, ktoré nepochádzajú z EFRR. Medzi právnym postavením žalobkyne a napadnutým rozhodnutím teda stoja dôsledky a povinnosti vyplývajúce zo zmluvy (pozri analogicky uznesenie zo 6. júna 2002, SLIM Sicilia/Komisia, T‑105/01, EU:T:2002:147, bod 53).

O druhom kritériu priamej dotknutosti

Pokiaľ ide o druhé kritérium priamej dotknutosti uvedené v bode 32 vyššie, je potrebné pripomenúť, že existencia autonómnej vôle adresáta medzi rozhodnutím a jeho dôsledkami na žalobcu znamená, že žalobca nie je priamo dotknutý. Ak nie je rozhodnutie adresáta uložené ani právom Únie ani konkrétnym rozhodnutím Komisie, ale spočíva na samostatnom rozhodnutí členského štátu, potom medzi rozhodnutím Komisie a žalobcom neexistuje žiadny priamy vzťah (pozri uznesenie zo 6. marca 2012, Northern Ireland Department of Agriculture and Rural Development/Komisia, T‑453/10, neuverejnené, EU:T:2012:106, bod 54 a citovanú judikatúru).

Je potrebné pripomenúť, že v prejednávanej veci je účinok článku 1 napadnutého rozhodnutia taký, že Poľskej republike sa odmieta príspevok z EFRR na projekt. Z tohto ustanovenia teda vyplýva, že prípadné výdavky Poľskej republiky týkajúce sa tohto projektu sa nebudú uhrádzať z EFRR.

V článku 2 napadnutého rozhodnutia sa v súlade s článkom 78 ods. 4 nariadenia č. 1083/2006 Poľskej republike ukladá povinnosť opraviť výkazy výdavkov, ktoré už boli predložené Komisii a ktoré obsahovali výdavky týkajúce sa projektu.

Za týchto okolností vykonanie napadnutého rozhodnutia Poľskou republikou vyžaduje len to, aby jednak uvedené výdavky neboli Komisii deklarované a jednak to, aby sa nasledujúci výkaz výdavkov zodpovedajúcim spôsobom opravil, ak už také výdavky boli Komisii deklarované vo výkaze výdavkov pred napadnutým rozhodnutím.

Je teda potrebné konštatovať, že podľa samotného napadnutého rozhodnutia alebo ustanovení práva Únie, ktoré upravujú jeho účinky, z výkonu napadnutého rozhodnutia Poľskou republikou nevyplýva žiadny dôsledok pre žalobkyňu, keďže jeho účinky sa obmedzujú len na vzťahy medzi Úniou, najmä EFRR, a Poľskou republikou.

Napadnuté rozhodnutie teda nebráni tomu, aby žalobkyňa projekt realizovala alebo aby ho Poľská republika financovala prostredníctvom iných finančných zdrojov, akými sú zdroje pochádzajúce z EFRR. Napadnuté rozhodnutie taktiež Poľskej republike neukladá povinnosť, aby zmluvu ukončila alebo aby vymáhala sumy, ktoré vyplatila žalobkyni za realizáciu projektu.

V bode 84 návrhov, ktoré predniesol generálny advokát Ruiz‑Jarabo Colomer vo veci Regione Siciliana/Komisia (C‑417/04 P, EU:C:2006:28), bolo v prípade neexistencie príspevku z EFRR uvedené nasledujúce:

„Je… na dotknutej vláde, aby rozhodla o budúcnosti toho, čo je v skutočnosti jej vlastným projektom. Táto vláda má k dispozícii rozličné riešenia, ako je napríklad zastavenie, prerušenie alebo postúpenie projektu, ale má aj možnosť prevziať finančné náklady na ťarchu svojho rozpočtu, aby tak zabezpečila jeho dokončenie. Hoci [odmietnutie príspevku spôsobuje ťažkosti], Komisia [pri odmietnutí príspevku] ani neprejudikuje, ani nepredvída, a tým skôr neodporúča spôsob, akým má členský štát postupovať, aby určil budúcnosť svojich projektov územného rozvoja.“

Za týchto okolností je potrebné konštatovať, že ani podľa práva Únie, ani podľa samotného napadnutého rozhodnutia z napadnutého rozhodnutia priamo nevyplýva žiadny dôsledok pre žalobkyňu, a teda že v prejednávanej veci nie je splnené ani druhé kritérium priamej dotknutosti.

Tieto úvahy nie sú spochybnené tvrdeniami žalobkyne.

Po prvé skutočnosť uvádzaná žalobkyňou, že poľské orgány vyjadrili svoj zámer, že v prípade neexistencie príspevku z EFRR nebudú ďalej podporovať projekt, ak by sa tento zámer preukázal, vôbec nevyplýva z napadnutého rozhodnutia a v každom prípade je výrazom existencie autonómnej vôle uvedených orgánov, keďže neexistuje žiadna povinnosť, ktorá by v tejto súvislosti vyplývala z napadnutého rozhodnutia alebo práva Únie (pozri analogicky rozsudok z 10. septembra 2009, Komisia/Ente per le Ville Vesuviane a Ente per le Ville Vesuviane/Komisia, C‑445/07 P a C‑455/07 P, EU:C:2009:529, bod 56).

Podľa judikatúry totiž zámer Poľskej republiky ďalej nefinancovať projekt nemôže postačovať na preukázanie priameho záujmu, ktorý sa vyžaduje podľa článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ, pretože členský štát by tak mal možnosť rozhodovať o tom, či dotknutá osoba disponuje alebo nedisponuje aktívnou legitimáciou pred súdmi Únie (pozri v tomto zmysle uznesenia zo 14. septembra 2011, Regione Puglia/Komisia, T‑84/10, neuverejnené, EU:T:2011:468, bod 52, a z 21. mája 2015, APRAM/Komisia, T‑403/13, neuverejnené, EU:T:2015:317, bod 49).

Po druhé ani skutočnosť, ktorá je uvedená v bode 3 vyššie, že článok 5 ods. 24 zmluvy upravuje skončenie platnosti tejto zmluvy v prípade odmietnutia priznania príspevku zo strany Komisie, neumožňuje dospieť k záveru o neexistencii miery voľnej úvahy poľských orgánov podľa napadnutého rozhodnutia.

Najprv totiž v rozsahu, v akom také tvrdenie spočíva v uplatňovaní údajnej neexistencie miery voľnej úvahy, ktorá vyplýva zo zmluvy, a nie z právnych predpisov Únie, toto tvrdenie vychádza z nesprávneho výkladu judikatúry citovanej v bodoch 32 a 60 vyššie, podľa ktorej neexistencia miery voľnej úvahy musí konkrétne vyplývať z práva Únie (pozri v tomto zmysle uznesenie zo 14. septembra 2011, Regione Puglia/Komisia, T‑84/10, neuverejnené, EU:T:2011:468, bod 50 a citovanú judikatúru).

Ďalej je potrebné analogicky s pripomienkami vyjadrenými v bodoch 69 a 70 vyššie poznamenať, že samotná skutočnosť, že poľské orgány a žalobkyňa rozhodli o ukončení platnosti zmluvy pre prípad odmietnutia pomoci z EFRR, predstavuje tiež vyjadrenie existencie ich autonómnej vôle, keďže neexistuje žiadna povinnosť, ktorá by v tejto súvislosti vyplývala z práva Únie. Napokon ak by samotná existencia takého ustanovenia postačovala na preukázanie priameho záujmu, ktorý vyžaduje článok 263 štvrtý odsek ZFEÚ, viedlo by to jednak k tomu, že by strany takej zmluvy mohli rozhodovať o tom, či dotknutá osoba disponuje alebo nedisponuje aktívnou legitimáciou pred súdmi Únie, a jednak k tomu, že by sa postavenie osoby, ktorá bola údajne dotknutá rozhodnutím Komisie, posudzovala odlišne podľa toho, či uzatvorila alebo neuzatvorila takú zmluvu s vnútroštátnymi orgánmi, a to podľa existujúcej praxe v každom členskom štáte.

Po tretie tvrdenie žalobkyne uvedené na pojednávaní a založené na skutočnosti, že Poľská republika nemôže prideliť na projekt iné finančné prostriedky z vnútroštátneho rozpočtu, aj keby bola uvedená okolnosť preukázaná, taktiež podľa judikatúry pripomenutej v bode 72 vyššie vychádza z nesprávneho výkladu práva Únie, keďže spočíva na dovolávaní sa údajnej neexistencie miery voľnej úvahy, ktorá vyplýva z vnútroštátneho práva, a nie z právnych predpisov Únie.

Po štvrté judikatúra, na ktorú sa odvoláva žalobkyňa na podporu tézy o neexistencii voľnej úvahy poľských orgánov, a to rozsudky z 23. novembra 1971, Bock/Komisia (62/70, EU:C:1971:108), zo 17. januára 1985, Piraiki‑Patraiki a i./Komisia (11/82, EU:C:1985:18), z 5. mája 1998, Dreyfus/Komisia (C‑386/96 P, EU:C:1998:193), z 5. mája 1998, Compagnie Continentale (France)/Komisia (C‑391/96 P, EU:C:1998:194) a z 5. mája 1998, Glencore Grain/Komisia (C‑403/96 P, EU:C:1998:195), sa na prejednávanú vec neuplatňuje.

Je totiž potrebné pripomenúť, že samotný Súdny dvor rozhodol, že riešenie zakotvené v uvedených rozsudkoch má výnimočnú povahu, ktorá je daná špecifickými situáciami, vzhľadom na ktoré bolo prijaté, a že to vyplýva zo samotného znenia týchto rozsudkov (pozri v tomto zmysle uznesenie zo 6. marca 2014, Northern Ireland Department of Agriculture and Rural Development/Komisia, C‑248/12 P, neuverejnené, EU:C:2014:137, body 23 a 26). Súdny dvor teda pripomenul, že len výnimočne rozhodol, že žalobkyňa môže byť priamo dotknutá v zmysle článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ, keď ďalšie faktory, medzi ktorými je čisto teoretická možnosť nevyhovieť predmetnému rozhodnutiu, umožňujú vyvodiť záver o existencii jej priameho záujmu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. septembra 2009, Komisia/Ente per le Ville Vesuviane a Ente per le Ville Vesuviane/Komisia, C‑445/07 P a C‑455/07 P, EU:C:2009:529, bod 58, a uznesenie zo 6. marca 2014, Northern Ireland Department of Agriculture and Rural Development/Komisia, C‑248/12 P, neuverejnené, EU:C:2014:137, bod 25).

Konkrétne, pokiaľ ide o rozsudky z 5. mája 1998, Dreyfus/Komisia (C‑386/96 P, EU:C:1998:193), z 5. mája 1998, Compagnie Continentale (France)/Komisia (C‑391/96 P, EU:C:1998:194), a z 5. mája 1998, Glencore Grain/Komisia (C‑403/96 P, EU:C:1998:195), je potrebné pripomenúť, že v týchto rozsudkoch Súdny dvor vychádzal jednak zo sociálno‑ekonomického kontextu, v ktorom bola uzatvorená predmetná dodávateľská zmluva a ktorý bol charakterizovaný kritickou hospodárskou a finančnou situáciou, ktorej musel čeliť príjemca, ako aj zhoršením jeho potravinovej a zdravotnej situácie, a jednak zo skutočnosti, že za týchto podmienok sa dodanie predmetných obilnín mohlo vykonať len prostredníctvom finančných zdrojov, ktoré poskytla Únia. Začlenenie doložky o pozastavení do dodávateľskej zmluvy teda len odrážalo objektívnu hospodársku podriadenosť predmetnej dodávateľskej zmluvy finančným zdrojom, ktoré poskytla Únia (pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. mája 1998, Dreyfus/Komisia, C‑386/96 P, EU:C:1998:193, body 50 a 51).

Prejednávanú vec nemožno charakterizovať analogickým faktickým a ekonomickým kontextom, ktorý by žalobkyňu bez príspevku z EFRR zbavoval akejkoľvek efektívnej možnosti realizovať projekt alebo disponovať zdrojmi, ktoré sú na tento účel nevyhnutné, keďže príspevok z EFRR rozhodne nie je jediným zdrojom financovania projektu, ale naopak, zo spisu predloženého Všeobecnému súdu vyplýva, že projekt sa mal približne z 84 % financovať zo súkromných finančných prostriedkov a približne z 2 % z iných finančných prostriedkov dotknutého členského štátu.

Pokiaľ ide o veci, v ktorých boli vyhlásené rozsudky zo 17. januára 1985, Piraiki‑Patraiki a i./Komisia (11/82, EU:C:1985:18) a z 23. novembra 1971, Bock/Komisia (62/70, EU:C:1971:108), taktiež je potrebné pripomenúť, že sa týkali osobitných prípadov, keď Komisia na žiadosť členského štátu schválila prijatie ochranných opatrení zo strany tohto členského štátu. Za týchto okolností mohol Súdny dvor konštatovať, že je nepochybné, že členský štát, ktorý požiadal o uvedené opatrenia, ich bude uplatňovať, aby z nich vyvodil všetky dôsledky (pozri v tomto zmysle uznesenie z 8. júla 2004, Regione Siciliana/Komisia, T‑341/02, EU:T:2004:228, bod 79). V prejednávanej veci nejde o rovnaký prípad, pretože Poľská republika od Komisie nežiadala, aby prijala rozhodnutie, ktoré by jej umožnilo odmietnuť finančný príspevok na projekt.

Po piate tvrdenia žalobkyne založené na skutočnosti, že projekt nie je udržateľný bez príspevku z EFRR a že tieto finančné prostriedky by mali „stimulačný účinok“, sú založené na nesprávnej koncepcii pomoci z EFRR. Pomoc z EFRR je totiž určená členskému štátu, ktorý ju môže použiť na financovanie projektov či veľkých projektov v rámci jedného alebo viacerých operačných programov. Naproti tomu subjekt zodpovedný za realizáciu projektu nemá na túto pomoc nárok a nemá k nej priamy vzťah. K udržateľnosti projektu alebo stimulačnému účinku na žalobkyňu teda neprispieva priamo pomoc z EFRR, ale prípadný grant, ktorý jej môžu poskytnúť poľské orgány najmä prostredníctvom finančných prostriedkov pochádzajúcich z EFRR. Napadnuté rozhodnutie nebráni Poľskej republike, aby projekt financovala, ale len v tom, aby táto pomoc išla na ťarchu rozpočtu Únie z titulu EFRR.

Zo všetkých uvedených úvah vyplýva, že keďže ani jedno z dvoch kritérií uvedených v bode 32 vyššie nebolo splnené, žalobkyňa nie je priamo dotknutá napadnutým rozhodnutím, pretože toto rozhodnutie vyvoláva účinky len v právnych vzťahoch medzi Komisiou a Poľskou republikou.

Je teda potrebné dospieť k záveru, že žalobkyňa nespĺňa jednu z podmienok prípustnosti zakotvených v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ, a to podmienku priamej dotknutosti, takže nie je potrebné skúmať, či je žalobkyňa napadnutým rozhodnutím osobne dotknutá.

Túto žalobu treba preto zamietnuť ako neprípustnú.

O trovách

Podľa článku 134 ods. 1 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže žalobkyňa vo veci nemala úspech, je opodstatnené uložiť jej povinnosť nahradiť trovy konania v súlade s návrhom Komisie.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (siedma komora)

rozhodol a vyhlásil:

Žaloba sa zamieta ako neprípustná.

Green Source Poland sp. z o.o. znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania, ktoré vznikli Európskej komisii.

Van der Woude

Ulloa Rubio

Marcoulli

Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 4. mája 2017.

Podpisy

( *1 ) Jazyk konania: angličtina.

Full & Egal Universal Law Academy