1.2.2016
SK
Úradný vestník Európskej únie
C 38/43
Žaloba podaná 3. decembra 2015 – Maďarsko/Rada Európskej únie
(Vec C-647/15)
(2016/C 038/56)
Jazyk konania: maďarčina
Účastníci konania
Žalobca: Maďarsko (v zastúpení: M. Z. Fehér, splnomocnený zástupca)
Žalovaná: Rada Európskej únie
Návrhy žalobcu
Vo svojom návrhu Maďarsko navrhuje, aby Súdny dvor:
—
zrušil rozhodnutie Rady (EÚ) 2015/1601 z 22. septembra 2015 o zavedení dočasných opatrení v oblasti medzinárodnej ochrany v prospech Talianska a Grécka (1) (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“),
—
subsidiárne v prípade, ak nevyhovie prvému návrhu, zrušil napadnuté rozhodnutie v rozsahu, v akom sa týka Maďarska,
—
zaviazal Radu na náhradu trov konania.
Žalobné dôvody a hlavné tvrdenia
1.
Maďarská vláda zastáva názor, že článok 78 ZFEÚ ods. 3 neposkytuje Rade primeraný právny základ na prijatie napadnutého rozhodnutia. Článok 78 ZFEÚ, ods. 3 neoprávňuje Radu k prijatiu legislatívneho aktu, ako ani k prijatiu opatrení stanovených v napadnutom rozhodnutí, konkrétne opatrení zahŕňajúcich výnimku zo záväznosti legislatívneho aktu, v tejto veci nariadenie (EÚ) č. 604/2013. (2) Napadnuté rozhodnutie predstavuje z hľadiska jeho obsahu – vzhľadom na to, že predstavuje výnimku z nariadenia č. 604/2013 – legislatívny akt, preto sa jeho prijatie nemôže zakladať na článku 78 ZFEÚ ods. 3, ktorý oprávňuje Radu výlučne na prijatie aktov nelegislatívnym postupom, t. j. nelegislatívnych aktov. Za predpokladu, že by Súdny dvor napriek vyššie uvedenému dospel k záveru, že na základe článku 78 ZFEÚ ods. 3 bolo predsa možné prijať právny akt zahŕňajúci výnimku z legislatívneho aktu, maďarská vláda uvádza, že uvedená výnimka nemôže byť taká, aby mala vplyv na podstatu legislatívneho aktu a zbavil jeho základné ustanovenia významu, ako to je v prípade napadnutého rozhodnutia.
2.
Opatrenie prijaté na obdobie 24 mesiacov – a v určitých prípadoch na obdobie 36 mesiacov – ktorého dôsledky navyše pretrvávajú aj po uplynutí uvedeného obdobia, je v rozpore s pojmom „dočasné opatrenia“. Napadnuté rozhodnutie prekračuje právomoci zverené Rade článkom 78 ZFEÚ ods. 3, pretože na účely určenia obdobia jeho platnosti nebolo zohľadnené obdobie potrebné na prijatie legislatívneho aktu na základe článku 78 ZFEÚ ods. 2.
3.
Prijatím napadnutého rozhodnutia Rada porušila článok 293 ZFEÚ ods. 1 tým, že sa odchýlila od návrhu Komisie bez toho, aby dospela k jednomyseľnosti.
4.
Napadnuté rozhodnutie stanovuje výnimku z legislatívneho aktu a z hľadiska jeho obsahu predstavuje legislatívny akt, preto na účely jeho prijatia – aj v prípade, ak by bolo jeho prijatie na základe článku 78 ZFEÚ ods. 3 možné – malo byť dodržané právo národných parlamentov vypracovávať stanoviská k legislatívnym aktom, uznané v protokoloch č. 1 a 2 pripojených k ZEU a ZFEÚ.
5.
Rada po konzultáciách s Európskym parlamentom podstatným spôsobom zmenila znenie návrhu a napriek tomu nepožiadala Európsky parlament o novú konzultáciu.
6.
V čase prijatia Radou neboli k dispozícii jazykové verzie návrhu rozhodnutia v úradných jazykoch Únie.
7.
Napadnuté rozhodnutie je protiprávne aj z toho dôvodu, že jeho prijatie je v rozpore s článkom 68 ZFEÚ a so závermi prijatými Európskou radou na rokovaniach z 25. a 26. júna 2015.
8.
Napadnuté rozhodnutie porušuje zásadu právnej istoty a zásadu jasnosti právnych predpisov, keďže v ňom z viacerých hľadísk nie je jasné, akým spôsobom sa majú uplatňovať jeho ustanovenia, ani to, v akom sú vzťahu s ustanoveniami nariadenia č. 604/2013. Z týchto nejasných hľadísk vyplýva otázka týkajúca sa uplatnenia procesných pravidiel a záruk, pokiaľ ide o prijatie rozhodnutia o presídlení, ako aj skutočnosti, že napadnuté rozhodnutie nestanovuje jasne kritériá výberu na účely presídlenia, ani primerane neupravuje postavenie žiadateľov v členskom štáte presídlenia. Napadnuté rozhodnutie je v rozpore so Ženevským dohovorom o právnom postavení utečencov, (3) keďže zbavuje žiadateľov o ich právo zotrvať na území členského štátu, v ktorom podali žiadosť a umožňuje ich presídlenie do iného členského štátu, pričom ani nevyhnutne neexistuje faktická väzba žiadateľa na členský štát presídlenia.
9.
Napadnuté rozhodnutie porušuje zásadu nevyhnutnosti a zásadu proporcionality. Napadnuté rozhodnutie vzhľadom na to, že Maďarsko nebolo v pôvodnom návrhu Komisie zaradené do skupiny členských štátov, ktorí sú príjemcami pomoci, neodôvodňuje, prečo stanovuje presídlenie 120 000 žiadateľov o medzinárodnú ochranu. Vzhľadom na to, že v napadnutom rozhodnutí nie je stanovené žiadne presídlenie z Maďarska, určenie pôvodne navrhnutých 120 000 žiadateľov je svojvoľné a odchyľujúce sa od situácie opísanej v návrhu Komisie a od situácie, ktorú bolo skutočne potrebné riešiť. Nie je prijateľné, najmä pokiaľ ide o dočasné opatrenie prijaté na základe článku 78 ZFEÚ ods. 3, aby rozhodnutie o konečnom presídlení takmer polovice žiadateľov patriacich do jeho pôsobnosti záviselo od budúcich okolností.
10.
Subsidiárne Maďarská vláda tvrdí, že napadnuté rozhodnutie v súvislosti s Maďarskom porušuje zásadu proporcionality, keďže napriek všeobecnej vedomosti o tom, že ide o členský štát, na územie ktorého vstúpil veľký počet nelegálnych migrantov a v ktorom bol podaný veľký počet žiadostí o medzinárodnú ochranu, boli mu uložené povinné kvóty ako prijímajúcemu členskému štátu. Napadnuté rozhodnutie je v súvislosti s Maďarskom v rozpore s článkom 78 ZFEÚ ods. 3, pretože s požiadavkou stanovenou v uvedenom ustanovení – podľa ktorého sa v prospech členských štátov dotknutých náhlym prílevom štátnych príslušníkov tretích krajín môžu prijať opatrenia – je nezlučiteľné opatrenie, ktoré jednému z takýchto členských štátov stanovuje len povinnosti.
(1) Ú. v. EÚ L 248, s. 80.
(2) Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (prepracované znenie) (Ú. v. EÚ L 180, s. 31).
(3) Dohovor o právnom postavení utečencov, podpísaný v Ženeve 28. júla 1951, doplnený Protokolom podpísaným v New Yorku 31. januára 1967 (ďalej len „Ženevský dohovor“).
Full & Egal Universal Law Academy