27.7.2015
SK
Úradný vestník Európskej únie
C 245/30
Žaloba podaná 14. apríla 2015 – Icap a i./Komisia
(Vec T-180/15)
(2015/C 245/37)
Jazyk konania: angličtina
Účastníci konania
Žalobkyne: Icap plc (Londýn, Spojené kráľovstvo), Icap Management Services Ltd (Londýn) a Icap New Zealand Ltd (Wellington, Nový Zéland) (v zastúpení: C. Riis-Madsen a S. Frank, lawyers)
Žalovaná: Európska komisia
Návrhy
Žalobkyne navrhujú, aby Všeobecný súd:
—
v celom rozsahu alebo čiastočne zrušil rozhodnutie Komisie zo 4. februára 2015 vo veci AT.39861 – Yen Interest Rate Derivatives – C(2015) 432 final,
—
alternatívne zrušil alebo znížil výšku uloženej pokuty,
—
v každom prípade zaviazal žalovanú na náhradu trov konania a ďalších nákladov a výdavkov žalobkýň v súvislosti s týmto konaním,
—
prijal akékoľvek iné opatrenie, ktoré tento Súd považuje za vhodné.
Dôvody a hlavné tvrdenia
Na podporu svojej žaloby uvádzajú žalobkyne šesť žalobných dôvodov.
1.
Prvý žalobný dôvod je založený na tom, že Komisia sa dopustila nesprávneho skutkového a právneho posúdenia tým, že rozhodla, že banky sa podieľali na správaní, ktoré cielene obmedzovalo a/alebo skresľovalo hospodársku súťaž.
2.
Druhý žalobný dôvod je založený na tom, že žalovaná sa dopustila nesprávneho skutkového a právneho posúdenia tým, že rozhodla, že žalobkyne údajne napomohli správaniu bánk, ktoré predstavuje porušenie práva hospodárskej súťaže v zmysle článku 101 ZFEÚ.
—
Podľa žalobkýň sa článok 101 ZFEÚ nevzťahuje na spoluúčasť spoločnosti, ktorá nie je stranou dohody, ktorá obmedzuje/skresľuje hospodársku súťaž. Kritérium uplatnené Komisiou bolo v každom prípade nesprávne a vzťahovalo sa k príliš širokej škále správania, ktoré nie je dostatočne úzko späté s protiprávnym správaním. Na správanie žalobkýň sa neuplatní kritérium týkajúce sa napomáhania prijaté žalovanou. Žalobkyne predovšetkým uvádzajú, že rozhodnutiu, že žalobkyne napomáhali výmene informácií medzi bankami, chýba akýkoľvek skutkový základ, a žalovaná neuvádza jediný príklad, v ktorom by žalobkyne takým výmenám napomohli. Podľa žalobkýň platí to isté pre prieskum zosúladených postupov. Pokiaľ ide o manipuláciu s údajmi o jene LIBOR, Komisia uznala, že len jedna z dvoch bánk vedela o zapojení ICAP. Ako tvrdia žalobkyne, ICAP tak nenapomohla správaniu bánk. Navyše, pokiaľ ide o tieto porušenia, protisúťažné konanie začalo oveľa skôr, ako ICAP údajne začala napomáhanie.
3.
Tretí žalobný dôvod je založený na tom, že Komisia sa dopustila nesprávneho skutkového a právneho posúdenia pri určení trvania údajnej účasti žalobkýň na porušeniach.
—
Žalobkyne uvádzajú, že banky boli obchodnými partnermi pri úrokových derivátoch jenu a preto vedeli o vzájomných obchodných pozíciách a záujmoch. Dôkaz predložený Komisiou na podporu tvrdenia, že ICAP vedela o obojstrannom porušení, je preto podľa žalobkýň nekonzekventný, nepresný a zavádzajúci. Navyše, ako tvrdia žalobkyne, prístup Komisie vychádza z toho, že žalobkyne vedeli o protiprávnom správaní bánk a že konali protiprávne až do ukončenia protiprávneho konania oboma bankami bez predloženia dôkazu o tom, že žalobkyne vedeli o protiprávnom konaní bánk.
4.
Štvrtý žalobný dôvod je založený na tvrdení, že Komisia porušila zásadu prezumpcie neviny a zásadu riadnej správy vecí verejných.
—
Komisia viedla podľa žalobkýň hybridné konanie na urovnanie sporu, v ktorom rozhodnutie o urovnaní prijaté v decembri 2013 zahrňovalo ICAP, pričom jej rola ako pomocníka bola obšírne opísaná. Od tohto momentu už Komisia nemôže tvrdiť, že je v prípade ICAP nezaujatá.
5.
Piaty žalobný dôvod je založený na tvrdení, že Komisia porušila usmernenia k metóde stanovovania pokút, zásadu rovnakého zaobchádzania, zásadu proporcionality a zásadu právnej istoty.
—
Žalobkyne uvádzajú, že Komisia porušila zásadu právnej istoty tým, že uložila pokuty, ktoré presahujú bežné nominálne pokuty. To tiež údajne predstavuje odklon od jej rozhodovacej praxe. Navyše, ako tvrdia žalobkyne, Komisia porušila usmernenia k metóde stanovovania pokút tým, že odmietla vychádzať z obratu žalobkýň ako základu pre stanovenie pokuty, že primerane nešpecifikovala svoju metódu výpočtu pokuty a neodôvodnila tieto odklony od jej skoršej rozhodovacej praxe. Navyše, Komisia porušila podľa názoru žalobkýň zásadu rovnakého zaobchádzania tým, že so žalobkyňami zaobchádzala odlišne ako s iným sprostredkovateľom obvineným z napomáhania za podobných okolností a v rámci toho istého porušenia, ako aj tým, že so žalobkyňami napokon zaobchádzala ako s bankami, ktoré sa dopustili porušenia, napriek tomu, že žalobkyne sú obvinené len z napomáhania. Žalobkyne tvrdia, že uložené pokuty sú preto v celom rozsahu neprimerané a Komisia tak porušila zásadu proporcionality.
6.
Šiesty žalobný dôvod je založený na tvrdení, že Komisia porušila zásadu „ne bis in idem“.
Full & Egal Universal Law Academy