FulLegal · İçtihat Detay

Romanya 24.06.2016 SK

EUR-Lex - 62015TO0590 - SK

Avrupa Adalet Divanı

Karar Metni

UZNESENIE VŠEOBECNÉHO SÚDU (druhá komora)

z 24. júna 2016 ( *1 )

„Žaloba na nečinnosť, žaloba o neplatnosť a žaloba o náhradu škody — Žiadosť o začatie vyšetrovania z dôvodu údajného porušenia práva Únie — Rozhodnutie predsedu EIOPA nezačať vyšetrovanie — Rozhodnutie odvolacej komory zamietnuť odvolanie ako neprípustné — Lehota na podanie žaloby — Akt, ktorý nie je možné napadnúť žalobou — Nedodržanie formálnych náležitostí — Žaloba, ktorá je čiastočne zjavne neprípustná a čiastočne zjavne bez právneho základu“

Vo veci T‑590/15,

Onix Asigurări SA, so sídlom v Bukurešti (Rumunsko), v zastúpení: M. Vladu,

žalobkyňa,

proti

Európskemu orgánu pre poisťovníctvo a dôchodkové poistenie zamestnancov (EIOPA), v zastúpení: C. Coucke a S. Dispiter, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci H.‑G. Kamman, advokát,

žalovanému,

ktorej predmetom je na jednej strane v prvom rade žaloba na základe článku 265 ZFEÚ, ktorej cieľom je konštatovanie, že EIOPA v rozpore s právom neprijal rozhodnutie proti nesprávnemu uplatňovaniu ustanovení článku 40 ods. 6 smernice Rady 92/49/EHS z 18. júna 1992 o koordinácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení týkajúcich sa priameho poistenia s výnimkou životného poistenia a o zmene a doplnení smerníc 73/239/EHS a 88/357/EHS (tretia smernica o neživotnom poistení) (Ú. v. ES L 228, 1992, s. 1; Mim. vyd. 06/001, s. 346) zo strany Istituto per la Vigilanza sulle Assicurazioni (IVASS, taliansky orgán dohľadu nad poisťovníctvom), a subsidiárne žaloba na základe článku 263 ZFEÚ, ktorej cieľom je zrušiť rozhodnutie predsedu EIOPA so značkou EIOPA‑14‑267 zo 6. júna 2014 o začatí vyšetrovania podľa článku 17 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1094/2010 z 24. novembra 2010, ktorým sa zriaďuje Európsky orgán dohľadu (Európsky orgán pre poisťovníctvo a dôchodkové poistenie zamestnancov) (EIOPA) a ktorým sa mení a dopĺňa rozhodnutie č. 716/2009/ES a zrušuje rozhodnutie Komisie 2009/79/ES (Ú. v. EÚ L 331, 2010, s. 48), a rozhodnutia odvolacej rady BOA 2015 001 z 3. augusta 2015, ktorým sa ako neprípustné zamieta odvolanie podané spoločnosťou Onix Asigurări podľa článku 60 nariadenia č. 1094/2010, a na druhej strane žaloba na základe článku 268 ZFEÚ, ktorej cieľom je dosiahnuť náhradu škody, ktorá žalobkyni údajne vznikla z dôvodu vyššie uvedenej nečinnosti a prijatia uvedených rozhodnutí,

VŠEOBECNÝ SÚD (druhá komora),

v zložení: predsedníčka komory M. E. Martins Ribeiro (spravodajkyňa), sudcovia S. Gervasoni a L. Madise,

tajomník: E. Coulon,

vydal toto

Uznesenie

Právny rámec

Európsky orgán pre poisťovníctvo a dôchodkové poistenie zamestnancov (EIOPA) bol zriadený nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1094/2010 z 24. novembra 2010, ktorým sa mení a dopĺňa rozhodnutie č. 716/2009/ES a zrušuje rozhodnutie Komisie 2009/79/ES (Ú. v. EÚ L 331, 2010, s. 48).

EIOPA podľa článku 1 ods. 2 a 3 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1092/2010 z 24. novembra 2010 o makroprudenciálnom dohľade Európskej únie nad finančným systémom a o zriadení Európskeho výboru pre systémové riziká (Ú. v. EÚ L 331, 2010, s. 1) je súčasťou Európskeho systému finančného dohľadu (ESFS – European System of Financial Supervision), ktorého úlohou je zabezpečovať dohľad nad finančným systémom Európskej únie.

ESFS pozostáva tiež z dvoch európskych orgánov dohľadu, a to Európskeho orgánu pre bankovníctvo (EBA), zriadeného nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1093/2010 z 24. novembra 2010, ktorým sa mení a dopĺňa rozhodnutie č. 716/2009/ES a zrušuje rozhodnutie Komisie 2009/78/ES (Ú. v. EÚ L 331, 2010, s. 12), a Európskeho orgánu pre cenné papiere a trhy (ESMA), zriadeného nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1095/2010 z 24. novembra 2010, ktorým sa mení a dopĺňa rozhodnutie č. 716/2009/ES a zrušuje rozhodnutie Komisie 2009/77/ES (Ú. v. EÚ L 331, 2010, s. 84). ESFS sa skladá tiež zo Spoločného výboru európskych orgánov dohľadu, ako aj z príslušných orgánov alebo orgánov dohľadu členských štátov.

Článok 1 ods. 2 nariadenia č. 1094/2010 stanovuje, že EIOPA koná v rozsahu právomocí udelených týmto nariadením a v rozsahu pôsobnosti aktov uvedených v tomto ustanovení, najmä smernice Rady 92/49/EHS z 18. júna 1992 o koordinácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení týkajúcich sa priameho poistenia s výnimkou životného poistenia a o zmene a doplnení smerníc 73/239/EHS a 88/357/EHS (tretia smernica „o neživotnom poistení“) (Ú. v. ES L 228, 1992, s. 1; Mim. vyd. 06/001, s. 346). Podľa článku 1 ods. 6 tohto nariadenia cieľom orgánu pre poisťovníctvo je chrániť verejný záujem prispievaním ku krátkodobej, strednodobej a dlhodobej stabilite a efektívnosti finančného systému pre hospodárstvo Únie, občanov a podnikateľské subjekty.

Článok 17 nariadenia č. 1094/2010 stanovuje mechanizmus umožňujúci EIOPA riešiť prípady porušenia práva Únie vnútroštátnymi orgánmi v rámci ich dohľadu. Článok 17 ods. 2, 3 a 6 nariadenia č. 1094/2010 upravuje na tieto účely mechanizmus v troch štádiách. V súlade s článkom 17 ods. 1 a 2 tohto nariadenia:

„1. Ak príslušný orgán neuplatňuje akty uvedené v článku 1 ods. 2 alebo ak ich uplatňuje spôsobom, ktorý sa javí ako porušenie práva Únie vrátane regulačných technických predpisov a vykonávacích technických predpisov stanovených v súlade s článkami 10 až 15, najmä ak nezaistí, aby finančná inštitúcia spĺňala požiadavky ustanovené v týchto aktoch, [EIOPA] koná v súlade s právomocami uvedenými v odsekoch 2, 3 a 6 tohto článku.

2. Na žiadosť jedného alebo viacerých príslušných orgánov, Európskeho parlamentu, Rady, Komisie, skupiny zainteresovaných strán alebo z vlastného podnetu a po informovaní dotknutého príslušného orgánu môže [EIOPA] preskúmať údajné porušenie alebo neuplatňovanie práva Únie.

Bez toho, aby boli dotknuté právomoci ustanovené v článku 35, príslušný orgán bezodkladne poskytne [EIOPA] všetky informácie, ktoré [EIOPA] považuje za potrebné pre svoje vyšetrovanie.“

Článok 60 nariadenia č. 1094/2010 upravuje opravné prostriedky, ktoré možno podať na odvolaciu radu európskych orgánov dohľadu (ďalej len „odvolacia rada“). Toto ustanovenie znie takto:

„1. Každá fyzická alebo právnická osoba vrátane príslušných orgánov sa môže odvolať proti rozhodnutiu [EIOPA] uvedenému v článkoch 17, 18 a 19 a akémukoľvek inému rozhodnutiu, ktoré prijal [EIOPA] podľa aktov Únie uvedených v článku 1 ods. 2, ktoré je určené tejto osobe, alebo proti rozhodnutiu, ktoré je, hoci vo forme rozhodnutia určenému inej osobe, v priamom a individuálnom záujme danej osoby.

…

4. Ak je odvolanie prípustné, odvolacia rada preskúma, či je náležite odôvodnené. Odvolacia rada vyzve strany odvolacieho konania, aby v rámci stanovených lehôt predložili pripomienky k jej vlastným oznámeniam alebo k oznámeniam iných strán odvolacieho konania. Strany odvolacieho konania majú právo na ústnu prezentáciu.

…“

Podľa článku 61 ods. 1 až 3 nariadenia č. 1094/2010:

„1. Proti rozhodnutiu odvolacej rady alebo rozhodnutiu [EIOPA] v prípadoch, keď neexistuje právo odvolať sa na odvolaciu radu možno podať žalobu na Súdny dvor Európskej únie v súlade s článkom 263 [ZFEÚ].

2. Členské štáty a inštitúcie Únie, ako aj každá fyzická alebo právnická osoba môžu v súlade s článkom 263 [ZFEÚ] podať na Súdny dvor Európskej únie odvolanie proti rozhodnutiam [EIOPA].

3. V prípade, že [EIOPA] má povinnosť konať a neprijme rozhodnutie, môže sa Súdnemu dvoru Európskej únie podať žaloba pre nečinnosť v súlade s článkom 265 [ZFEÚ].“

Okolnosti predchádzajúce sporu

Žalobkyňa, Onix Asigurări SA, je poisťovňa založená podľa rumunského práva so sídlom v Rumunsku. Pôsobí vo viacerých členských štátoch Únie, vrátane najmä Talianskej republiky.

Rozhodnutím z 20. decembra 2013 Istituto per la Vigilanza sulle Assicurazioni (IVASS, taliansky orgán dohľadu nad poisťovníctvom) zakázal žalobkyni na určitú dobu uzatvárať nové zmluvy o poistení v Taliansku (ďalej len „rozhodnutie IVASS“). Toto rozhodnutie prijaté podľa článku 193 ods. 4 Codice delle assicurazioni private (zákonník súkromného poistenia), ktorý vykonáva článok 40 tretej smernice „o neživotnom poistení“, bol odôvodnený vážnymi obavami IVASS týkajúcimi sa dobrej povesti jediného akcionára žalobkyne.

Dňa 5. februára 2014 žalobkyňa poslala EIOPA list. Týmto listom predovšetkým informovala tento orgán o rozhodnutí IVASS a vysvetlila dôvody, pre ktoré nie je podľa jej názoru toto rozhodnutie v súlade s právom Únie. V podstate tvrdila, že IVASS nie je oprávnený posúdiť dobrú povesť jej akcionára a že článok 40 ods. 6 tretej smernice „o neživotnom poistení“ nie je uplatniteľný. Tento list prijal EIOPA ako žiadosť o vyšetrovanie podanú podľa článku 17 nariadenia č. 1094/2010.

Následne po výmene korešpondencie, ku ktorej došlo v období od marca do mája 2014 medzi žalobkyňou a EIOPA, prijal predseda tohto orgánu 6. júna 2014 dve rozhodnutia.

Rozhodnutím EIOPA‑14‑266 o prípustnosti žiadosti podľa článku 17 nariadenia č. 1094/2010 bola žiadosť žalobkyne o preskúmanie vyhlásená za prípustnú.

Zároveň rozhodnutím EIOPA‑14‑267 o začatí vyšetrovania podľa článku 17 nariadenia č. 1094/2010 predseda EIOPA rozhodol nezačať vyšetrovanie týkajúce sa prípadného porušenia práva Únie zo strany IVASS (ďalej len „rozhodnutie o zamietnutí“). Z odôvodnenia tohto rozhodnutia vyplýva, že aj keď podľa článku 40 ods. 6 tretej smernice „o neživotnom poistení“ môžu príslušné orgány členských štátov prijať naliehavé opatrenia na predchádzanie priestupkom spáchaným na ich území, rozsah a obmedzenia tejto právomoci sú vymedzené podľa vnútroštátneho práva, s možnosťou preskúmania vnútroštátnymi súdmi. Okrem toho bolo v tomto rozhodnutí uvedené, že neexistuje žiadny dôvod pre tvrdenie, že IVASS sa dopustil porušenia ustanovení tretej smernice „o neživotnom poistení“.

Tieto rozhodnutia boli oznámené žalobkyni listom z 12. júna 2014.

Dňa 18. júna 2014 žalobkyňa poslala predsedovi EIOPA listom odpoveď na rozhodnutie o zamietnutí, v ktorom ho žiadala o zrušenie tohto rozhodnutia a o začatie vyšetrovania podľa článku 17 nariadenia č. 1094/2010 pre porušenie práva Únie zo strany IVASS. Žalobkyňa v podstate potvrdila svoje stanovisko, podľa ktorého IVASS nie je oprávnený posúdiť dobrú povesť jej akcionára, pretože toto posúdenie patrí do výlučnej pôsobnosti rumunských orgánov.

V období od júna do novembra 2014 si žalobkyňa a EIOPA vymenili viaceré listy. Konkrétne listom z 2. októbra 2014 EIOPA odpovedal na vecné tvrdenia prednesené žalobkyňou a objasnil svoje stanovisko vyjadrené v rozhodnutí o zamietnutí. Žalobkyňa odpovedala listom z 8. októbra 2014.

Listom z 3. novembra 2014 žalobkyňa oznámila EIOPA, že ak nedostane do 15. novembra 2014 odpoveď týkajúcu sa začatia konania podľa článku nariadenia č. 1094/2010, obráti sa na Súdny dvor Európskej únie podľa článku 61 tohto nariadenia.

V liste datovanom 24. novembra 2014 EIOPA s odkazom na list žalobkyne z 8. októbra 2014„opätovne potvrdil, že [jeho] stanovisko… k [rozhodnutiu o zamietnutí] zostáva nezmenené“.

Dňa 22. decembra 2014 žalobkyňa podala na odvolaciu komoru odvolanie podľa článku 60 nariadenia č. 1094/2010. Predmetom tohto odvolania bol „list EIOPA z 24. novembra 2014, ktorým potvrdil rozhodnutie o zamietnutí“. Na podporu svojho odvolania žalobkyňa v podstate uvádza, že EIOPA mal začať vyšetrovanie, keďže IVASS porušil právo Únie tým, že zaujal stanovisko k dobrej povesti jej jediného akcionára. Podľa nej IVASS takto zasiahol do právomocí rumunských orgánov. Okrem toho sa rozhodnutie IVASS nemohlo platne zakladať na článku 40 ods. 6 tretej smernice „o neživotnom poistení“. V prílohe k vyjadreniu podanému na účely konania pred odvolacou komorou sa uvádzal najmä list žalobkyne z 18. júna 2014.

Rozhodnutím z 3. augusta 2015 (ďalej len „rozhodnutie odvolacej komory“ a spolu s rozhodnutím o zamietnutí „napadnuté rozhodnutia“) odvolacia komora zamietla odvolanie žalobkyne z dôvodu, že toto odvolanie bolo neprípustné, pretože nebolo namierené proti aktu patriacemu do jej pôsobnosti. V podstate sa domnievala, že list EIOPA z 24. novembra 2014 bol čisto potvrdzujúci akt rozhodnutia o zamietnutí, a nebol teda rozhodnutím, ktoré možno na tomto orgáne napadnúť odvolaním. Okrem toho poznamenal, že žalobkyňa nepodala odvolanie proti rozhodnutiu o zamietnutí a že teda v každom prípade, keďže odvolanie bolo podané 22. decembra 2014, žalobkyňa nebola oprávnená napadnúť toto rozhodnutie.

Rozhodnutie odvolacej komory bolo oznámené žalobkyni v ten istý deň. Na žiadosť poslednej uvedenej bolo toto rozhodnutie predmetom opravy vecnej chyby, o čom bola žalobkyňa informovaná 13. augusta 2015.

Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 12. októbra 2015 žalobkyňa podala túto žalobu.

EIOPA podal vyjadrenie k žalobe do kancelárie Všeobecného súdu 18. januára 2016.

Žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd:

—

konštatoval opomenutie EIOPA konať v tom zmysle, že neprijal rozhodnutie proti nesprávnemu uplatneniu ustanovení článku 40 ods. 6 tretej smernice „o neživotnom poistení“ zo strany IVASS,

—

subsidiárne zrušil napadnuté rozhodnutia,

—

konštatoval zodpovednosť EIOPA za škodu, ktorá jej bola spôsobená jednak opomenutím EIOPA prijať rozhodnutie a jednak prijatím napadnutého rozhodnutia,

—

zaviazal EIOPA na náhradu trov konania.

EIOPA navrhuje, aby Všeobecný súd:

—

primárne zamietol žalobu na nečinnosť, žalobu o neplatnosť a žalobu o náhradu škody ako neprípustné,

—

subsidiárne zamietol tieto žaloby ako v celom rozsahu nedôvodné,

—

zaviazal žalobkyňu na náhradu trov konania.

Právny stav

Podľa článku 126 rokovacieho poriadku ak Všeobecný súd zjavne nie je príslušný rozhodnúť o žalobe alebo ak je žaloba zjavne neprípustná, či zjavne bez právneho základu, na návrh sudcu spravodajcu môže kedykoľvek rozhodnúť odôvodneným uznesením bez ďalšieho konania.

V prejednávanej veci sa Všeobecný súd považuje za dostatočne oboznámený so spisovým materiálom a rozhodne bez toho, aby bolo potrebné pokračovať v konaní.

O žalobe na nečinnosť

Žalobkyňa v podstate navrhuje, aby Všeobecný súd skonštatoval, že EIOPA sa protiprávne zdržal prijatia rozhodnutia týkajúceho sa žiadosti o začatie vyšetrovania podľa článku 17 nariadenia č. 1094/2010. Pokiaľ ide o prípustnosť, v žalobe pripomína, že lehota na podanie žaloby podľa článku 265 ods. 2 ZFEÚ začala plynúť 3. augusta 2015, v deň, keď jej bolo oznámené rozhodnutie odvolacej komory. Totiž práve týmto rozhodnutím boli odstránené pochybnosti o odpovedi EIOPA na jej list z 18. júna 2014, ktorým žiadala EIOPA o prijatie rozhodnutia a začatie vyšetrovania o porušení práva Únie zo strany IVASS.

EIOPA odpovedá, že táto žaloba je neprípustná.

Je potrebné uviesť, že podľa článku 61 ods. 3 nariadenia č. 1094/2010 ak je EIOPA povinný konať a zdrží sa prijatia rozhodnutia, je možné podať žalobu na nečinnosť podľa 265 ZFEÚ.

V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že opravný prostriedok stanovený v článku 265 ZFEÚ je založený na myšlienke, že protiprávne nekonanie inštitúcie umožňuje dotknutým osobám obrátiť sa na súd Únie, aby tento súd rozhodol, že zdržanie sa konania je v rozpore so Zmluvou o FEÚ. Tento článok sa týka nečinnosti spočívajúcej v opomenutí prijať rozhodnutie alebo stanovisko, a nie v prijatí iného aktu ako aktu, ktorý si praje alebo považuje za nevyhnutný žalobca (rozsudok z 19. novembra 2013, Komisia/Rada, C‑196/12, EU:C:2013:753, bod 22; pozri tiež v tomto zmysle rozsudky z 24. novembra 1992, Buckl a i./Komisia, C‑15/91 a C‑108/91, EU:C:1992:454, bod 17, a zo 16. februára 1993, ENU/Komisia, C‑107/91, EU:C:1993:56, bod 10).

Podľa článku 265 druhého odseku ZFEÚ je žaloba na nečinnosť prípustná len v prípade, že dotknutá inštitúcia bola predtým vyzvaná konať. Táto výzva inštitúcii je podstatnou náležitosťou a jej dôsledkom je jednak začatie plynutia dvojmesačnej lehoty, v ktorej je inštitúcia povinná zaujať stanovisko, a jednak určenie rámca, v ktorom možno podať žalobu v prípade, ak inštitúcia nezaujme stanovisko. Aj keď výzva nepodlieha podmienke osobitnej formy, napriek tomu je nevyhnutné, aby bola dostatočne jasná a presná, aby umožnila žalovanej inštitúcii konkrétne poznať obsah rozhodnutia, ktoré má prijať, a musí z nej vyplývať, že jej účelom je zaviazať túto inštitúciu, aby zaujala stanovisko (pozri rozsudok z 3. júna 1999, TF1/Komisia, T‑17/96, EU:T:1999:119, bod 41 a citovanú judikatúru, a uznesenie z 27. novembra 2012, H‑Holding/Parlament, T‑672/11, neuverejnené, EU:T:2012:628, bod 12 a citovanú judikatúru; uznesenie z 10. júla 2014, Kafetzakis a i./Parlament a i., T‑38/14, neuverejnené, EU:T:2014:685, bod 26).

Podľa článku 265 druhého odseku ZFEÚ ak sa inštitúcia do dvoch mesiacov po takejto výzve konať nevyjadrí, možno v lehote ďalších dvoch mesiacov podať návrh na začatie súdneho konania. V súlade s ustanoveniami článku 60 rokovacieho poriadku sa k procesným lehotám pripočíta 10‑dňová lehota zohľadňujúca vzdialenosť.

V prejednávanej veci žalobkyňa v podstate uvádza, že svojím listom z 18. júna 2014 vyzvala EIOPA, aby konal (pozri bod 28 vyššie). Vo svojich písomnostiach však neuvádza žiadny ďalší, prípadne nedávnejší akt, ktorým vyzvala EIOPA konať, dokonca ani netvrdí, že tak urobila.

Je vhodné pripomenúť, že svojím listom z 18. júna 2014, žalobkyňa žiadala predsedu EIOPA o zrušenie rozhodnutia o zamietnutí a o začatie vyšetrovania podľa článku 17 nariadenia č. 1094/2010.

Na jednej strane však, ak by sa mal list žalobkyne z 18. júna 2014 považovať za výzvu konať v zmysle judikatúry spomenutej v bode 32 vyššie, je potrebné poukázať na to, že zo spisových dokumentov, a dokonca ani z tvrdení žalobkyne nevyplýva, že EIOPA zaujal stanovisko v lehote dvoch mesiacov uvedenej v článku 265 ZFEÚ. Teda po uplynutí tejto lehoty, 18. augusta 2014, začala plynúť lehota dva mesiace a desať dní, počas ktorej mala žalobkyňa podať na Všeobecný súd žalobu na nečinnosť. Keďže táto žaloba bola podaná až 12. októbra 2015, je nutné skonštatovať, že je zjavne oneskorená.

Na druhej strane je v každom prípade vhodné konštatovať, že listom z 2. októbra 2014 EIOPA v podstate odpovedal na tvrdenia prednesené žalobkyňou, najmä v jej liste z 18. júna 2014. Svoje stanovisko potvrdil aj vo svojom liste z 24. novembra 2014. V tomto zmysle žalobkyňa okrem iného pripomína vo svojej žalobe, v jej vysvetlení okolností predchádzajúcich sporu, že EIOPA „objasnil“ svoje stanovisko vo svojom liste z 2. októbra 2014 a „podrobne vysvetlil dôvody rozhodnutia [o zamietnutí]“ vo svojom liste z 24. novembra 2014. Zdá sa teda, že aj keď k tomu došlo až po uplynutí lehoty dvoch mesiacov, v ktorej bol EIOPA povinný zaujať stanovisko, nečinnosť uvádzaná žalobkyňou v každom prípade skončila. Tento záver sa ponúka aj s prihliadnutím na judikatúru citovanú v bode 31 vyššie, keďže aj samotný EIOPA v uvedenej korešpondencii a v uvedenom liste potvrdil svoje odmietnutie začať vyšetrovanie podľa článku 17 ods. 2 nariadenia č. 1094/2010.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že žaloba na nečinnosť je zjavne neprípustná.

Tento záver nemôže vyvrátiť ani tvrdenie žalobkyne založené na tom, že lehota na podanie žaloby na nečinnosť začala plynúť 3. augusta 2015, teda v deň, keď jej bolo oznámené rozhodnutie odvolacej komory. Podľa žalobkyne toto rozhodnutie rozptýlilo pochybnosti o odpovedi EIOPA na jej list z 18. júna 2014 (pozri bod 28 vyššie).

V tejto súvislosti treba na jednej strane pripomenúť, že tvrdenia žalobkyne sú založené na predpoklade, podľa ktorého po prijatí rozhodnutia odvolacej komory EIOPA odpovedal na jej list z 18. júna 2014, pričom však treba spresniť, že podľa žalobkyne táto odpoveď vyvolávala neistotu. Podľa ustálenej judikatúry však vyjadrenie dotknutej inštitúcie, že odmieta konať na základe výzvy podanej podľa článku 265 ZFEÚ, je prijatím stanoviska, ktorým sa končí jej nečinnosť a ktoré môže byť napadnuté žalobou o neplatnosť [pozri v tomto zmysle uznesenie zo 4. mája 2005, Holcim (France)/Komisia,T‑86/03, EU:T:2005:157, bod 36 a citovanú judikatúru].

Na druhej strane je vhodné pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry majú procesné lehoty kogentnú povahu, pretože boli stanovené s cieľom zaistiť jasnosť a bezpečnosť právnych situácií a zamedziť akejkoľvek diskriminácii alebo svojvoľnému zaobchádzaniu pri výkone spravodlivosti, a že súdu Únie prináleží, aby z úradnej moci preskúmal, či boli dodržané (uznesenie zo 14. decembra 2006, Smanor a Ségaud/Komisia, T‑150/06, neuverejnené, EU:T:2006:402, bod 14; pozri tiež v tomto zmysle uznesenie z 13. decembra 2000, Sodima/Komisia, C‑44/00 P, EU:C:2000:686, bod 51).

Preto je potrebné konštatovať, že žalobkyňa po uplynutí lehoty na podanie žaloby na nečinnosť (pozri bod 36 vyššie) nemôže mať nárok na ďalšiu lehotu vypočítanú odo dňa, keď boli podľa nej odstránené pochybnosti o stanovisku EIOPA v odpovedi na jej list z 18. júna 2014. A už vôbec nesmie obchádzať neprípustnosť svojej žaloby na nečinnosť z dôvodu omeškania a existencie stanoviska tým, že odkáže na všetky listy a spochybnenia stanoviska vyjadreného EIOPA.

Vzhľadom na uvedené úvahy je potrebné žalobu na nečinnosť zamietnuť ako zjavne neprípustnú.

O žalobách o neplatnosť

Je potrebné postupne preskúmať jednak žalobu o neplatnosť rozhodnutia o zamietnutí a jednak žalobu o neplatnosť rozhodnutia odvolacej komory.

O žalobe o neplatnosť rozhodnutia o zamietnutí

Na podporu žaloby o neplatnosť rozhodnutia o zamietnutí žalobkyňa v podstate uvádza jediný žalobný dôvod, ktorý je založený na nedostatku odôvodnenia. Pokiaľ ide o prípustnosť tohto návrhu, vo svojej žalobe pripomína, že lehota na podanie žaloby začala plynúť až 13. augusta 2015, v deň, keď sa rozhodnutie odvolacej komory stalo nemenným v dôsledku opravy vecných chýb. Na jednej strane totiž v konaní pred odvolacou komorou neboli zohľadnené jej listy z 18. júna 2014. Na druhej strane lehota na podanie žaloby o neplatnosť bola počas konania pred odvolacou komorou prerušená.

EIOPA uvádza, že žaloba o neplatnosť rozhodnutia o zamietnutí je neprípustná. Na jednej strane bola táto žaloba podaná oneskorene. Na druhej strane rozhodnutie o zamietnutí nepredstavuje napadnuteľný akt v zmysle článku 263 ZFEÚ. V každom prípade je jediný žalobný dôvod uvádzaný na podporu žaloby o neplatnosť rozhodnutia o zamietnutí nedôvodný.

Bez ohľadu jednak na otázku, či je vzhľadom na konkrétne tvrdenia žalobkyne zhrnuté v bode 45 vyššie žaloba o neplatnosť rozhodnutia o zamietnutí podaná oneskorene, a jednak na prípadné konanie pred odvolacou komorou o možnosti napadnúť uvedené rozhodnutie na Všeobecnom súde, je potrebné na úvod preskúmať, či toto rozhodnutie predstavuje akt napadnuteľný podľa článku 263 ZFEÚ.

V tejto súvislosti je najskôr vhodné pripomenúť, že podľa judikatúry sa za akty napadnuteľné podľa článku 263 ZFEÚ považujú všetky ustanovenia prijaté inštitúciami, orgánmi a agentúrami Únie, bez ohľadu na ich formu, ktoré majú záväzný účinok (rozsudok z 31. marca 1971, Komisia/Rada, 22/70, EU:C:1971:32, bod 42; pozri tiež rozsudok z 13. októbra 2011, Deutsche Post a Nemecko/Komisia, C‑463/10 P a C‑475/10 P, EU:C:2011:656, bod 36 a citovanú judikatúru).

Pokiaľ žalobu o neplatnosť proti aktu prijatému inštitúciou, orgánom alebo agentúrou Únie podala fyzická alebo právnická osoba, Súdny dvor opakovane rozhodol, že túto žalobu možno podať len vtedy, pokiaľ môžu byť záujmy žalobcu dotknuté záväznými právnymi účinkami tohto aktu tak, že podstatným spôsobom zmenia jeho právne postavenie (rozsudok z 11. novembra 1981, IBM/Komisia, 60/81, EU:C:1981:264, bod 9; pozri tiež rozsudok z 13. októbra 2011, Deutsche Post a Nemecko/Komisia, C‑463/10 P a C‑475/10 P, EU:C:2011:656, bod 37 a citovanú judikatúru). Táto judikatúra sa rozvinula v žalobách podaných na súd Únie fyzickými osobami alebo právnickými osobami proti aktom, ktoré im boli určené. Ak podá neprivilegovaný žalobca žalobu o neplatnosť proti aktu, ktorý mu nie je určený, požiadavka, aby sa záväzné právne účinky napadnutého opatrenia dotkli záujmov žalobcu tak, že podstatným spôsobom zmenia jeho právne postavenie, sa potom prekrýva s podmienkami stanovenými v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ (pozri tiež rozsudok z 13. októbra 2011, Deutsche Post a Nemecko/Komisia, C‑463/10 P a C‑475/10 P, EU:C:2011:656, bod 38).

Nakoniec treba analogicky uviesť, že Súdny dvor rozhodol, že rozhodnutie nezačať konanie podľa článku 106 ods. 3 ZFEÚ nepredstavuje napadnuteľný akt, pokiaľ zo znenia tohto odseku a zo štruktúry všetkých jeho ustanovení vyplýva, že Komisia nebola povinná začať konanie. Jednotlivci teda nemôžu požadovať, aby zaujala stanovisko v uvedenom zmysle. Súdny dvor z toho vyvodil, že list, ktorým Komisia informovala autora sťažnosti o svojom zámere nevyhovieť tejto sťažnosti, nemožno považovať za akt so záväznými právnymi účinkami, takže nie je napadnuteľným aktom, pričom toto riešenie nie je dotknuté skutočnosťou, že jednotlivec má v prípade potreby právo podať žalobu o neplatnosť proti rozhodnutiu Komisie, ktoré je určené členskému štátu na základe článku 106 ods. 3 ZFEÚ, ak boli splnené podmienky stanovené v článku 263 štvrtom odseku ZFEÚ (pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. februára 2005, Komisia/max.mobil, C‑141/02 P, EU:C:2005:98, body 68 až 70).

V prejednávanej veci je zrejmé, že žalobkyňa podala EIOPA žiadosť podľa článku 17 nariadenia č. 1094/2010. Toto ustanovenie stanovuje mechanizmus umožňujúci EIOPA riešiť prípady porušenia práva Únie vnútroštátnymi orgánmi pri výkone dohľadu. Takže podľa odseku 1 tohto článku „ak príslušný orgán neuplatňuje akty uvedené v článku 1 ods. 2 alebo ak ich uplatňuje spôsobom, ktorý sa javí ako porušenie práva Únie vrátane regulačných technických predpisov a vykonávacích technických predpisov stanovených v súlade s článkami 10 až 15, najmä ak nezaistí, aby finančná inštitúcia spĺňala požiadavky ustanovené v týchto aktoch, [EIOPA] koná v súlade s právomocami uvedenými v odsekoch 2, 3 a 6 tohto článku“.

Článok 17 ods. 2, 3 a 6 nariadenia č. 1094/2010 vymedzuje tri štádiá tohto mechanizmu. Konkrétne článok 17 ods. 2 tohto nariadenia stanovuje, že „na žiadosť jedného alebo viacerých príslušných orgánov, Európskeho parlamentu, Rady, Komisie, skupiny zainteresovaných strán alebo z vlastného podnetu a po informovaní dotknutého príslušného orgánu môže [EIOPA] preskúmať údajné porušenie alebo neuplatňovanie práva Únie“.

Z tohto ustanovenia a konkrétne z použitia slova „môže“ teda vyplýva, že EIOPA má diskrečnú právomoc v oblasti vyšetrovania, pokiaľ sa naň so žiadosťou obráti niektorý z orgánov výslovne uvedený v článku 17 ods. 2 nariadenia č. 1094/2010 a takisto ak koná z vlastného podnetu (pozri analogicky rozsudok z 9. septembra 2015, SV Capital/ABE, T‑660/14, vec v odvolacom konaní, EU:T:2015:608, bod 47).

Z toho vyplýva, že v rozpore s tým, čo tvrdí žalobkyňa v súvislosti so žalobou na nečinnosť, EIOPA vôbec nie je povinný konať podľa článku 17 nariadenia č. 1094/2010.

Takýto výklad je okrem toho v súlade s cieľmi a úlohou EIOPA, ako aj so štruktúrou mechanizmu zavedeného článkom 17 nariadenia č. 1094/2010. Podľa článku 1 ods. 6 tohto nariadenia totiž cieľom EIOPA je chrániť verejný záujem prispievaním ku krátkodobej, strednodobej a dlhodobej stabilite a efektívnosti finančného systému pre hospodárstvo Únie, občanov a podnikateľské subjekty. Okrem toho z odôvodnenia 26 tohto nariadenia vyplýva, že mechanizmus zavedený článkom 17 tohto nariadenia má zabezpečiť integritu, transparentnosť, účinnosť a riadne fungovanie finančných trhov, stabilitu finančných systémov a neutrálne podmienky hospodárskej súťaže pre finančné inštitúcie v Únii. Záruka správneho a úplného uplatňovania práva Únie je jeho nevyhnutným predpokladom. Inými slovami a ako pripomína EIOPA, účelom tohto mechanizmu nie je poskytovať ochranu alebo náhradu škody na individuálnom základe v sporoch medzi fyzickou osobou alebo právnickou osobou a príslušným orgánom na vnútroštátnej úrovni.

Vzhľadom na tieto skutočnosti je potrebné pripomenúť, že podanie takého návrhu, ako v prejednávanej veci podala žalobkyňa, nezakladá medzi ňou a EIOPA žiadny osobitný právny vzťah a nemôže posledného uvedeného zaviazať k uskutočneniu vyšetrovania podľa článku 17 ods. 2 nariadenia č. 1094/2010.

Za týchto podmienok je potrebné sa domnievať, analogicky s judikatúrou vysvetlenou v bode 50 vyššie, že rozhodnutie o zamietnutí nemá záväzný právny účinok. Konkrétne, keďže žalobkyňa nemôže požadovať, aby EIOPA začal vyšetrovanie podľa článku 17 ods. 2 nariadenia č. 1094/2010, odmietnutie tohto orgánu začať takéto konanie z úradnej povinnosti nie je spôsobilé zasiahnuť do jej záujmov tak, že podstatným spôsobom zmení jej právne postavenie.

Rozhodnutie o zamietnutí preto nemožno označiť za napadnuteľný akt.

S prihliadnutím na vyššie uvedené úvahy je potrebné zamietnuť žalobu o neplatnosť rozhodnutia o zamietnutí ako zjavne neprípustnú, pričom nie je potrebné preskúmať tvrdenia účastníkov konania týkajúce sa dodržania lehoty na podanie žaloby.

O žalobe o neplatnosť rozhodnutia odvolacej komory

Na podporu svojej žaloby o neplatnosť rozhodnutia odvolacej komory, ktorá je prípustná v dôsledku aktívnej legitimácie žalobkyne a dodržania lehoty na podanie žaloby, žalobkyňa v podstate uvádza jediný žalobný dôvod, ktorý je založený na porušení podstatnej formálnej náležitosti spočívajúcej v tom, že uvedený senát sa nevyjadril k celému predmetu sporu. Aj keď žalobkyňa pripomína, že jej odvolanie predložené tejto komore bolo síce namierené výlučne proti listu EIOPA z 24. novembra 2014, domnieva sa, že aj v tomto prípade platí, že komora mala vziať do úvahy tvrdenia, ktoré vyjadrila vo svojom liste z 18. júna 2014, v ktorom žiadala o zrušenie rozhodnutia o zamietnutí a ktorý bol pripojený k tejto žalobe.

EIOPA v podstate odpovedá, že žaloba o neplatnosť rozhodnutia odvolacej komory je neprípustná, pretože toto rozhodnutie nie je napadnuteľný akt podľa článku 263 ZFEÚ, a že v každom prípade jediný žalobný dôvod vznesený žalobkyňou je neúčinný.

Je opodstatnené pripomenúť, že podľa judikatúry je úlohou Všeobecného súdu posúdiť, či riadny výkon spravodlivosti odôvodňuje v okolnostiach prejednávanej veci, aby boli z vecného hľadiska zamietnuté tvrdenia žalobkyne týkajúce sa dôvodnosti rozhodnutia odvolacej komory bez rozhodnutia o prípustnosti tejto žaloby o neplatnosť (pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. februára 2002, Rada/Boehringer, C‑23/00 P, EU:C:2002:118, bod 52).

V prejednávanej veci je v záujme hospodárnosti konania opodstatnené využiť túto možnosť, keďže jediný žalobný dôvod vznesený žalobkyňou zjavne neumožňuje z nasledujúcich dôvodov preukázať, že rozhodnutie odvolacej komory je protiprávne.

Je vhodné pripomenúť, že podľa článku 60 ods. 4 nariadenia č. 1094/2010 „ak je odvolanie prípustné, odvolacia komora preskúma, či je náležite odôvodnené“. Podľa článku 9 ods. 1 svojho rokovacieho poriadku odvolacia komora posúdi prípustnosť odvolania pred preskúmaním jeho dôvodnosti, ak odporca tvrdí, že odvolanie je neprípustné.

V prejednávanej veci zo spisových podkladov vyplýva, že EIOPA predložil odvolacej komore vyjadrenie k odvolaniu z 25. júna 2015, ktoré sa obmedzilo na otázky prípustnosti. V tomto vyjadrení navrhuje zamietnutie odvolania pre neprípustnosť.

Svojím rozhodnutím odvolacia komora zamietla odvolanie podané žalobkyňou ako neprípustné z dôvodu, že nebolo namierené proti aktu patriacemu do jeho právomoci. Podľa jej názoru totiž list EIOPA z 24. novembra 2014 predstavoval čisto potvrdzujúci akt rozhodnutia o zamietnutí. Okrem toho pripomenula, že žalobkyňa nepodala odvolanie proti rozhodnutiu o zamietnutí a v každom prípade vzhľadom na to, že odvolanie bola podané 22. decembra 2014, lehota žalobkyne pre napadnutie tohto rozhodnutia prepadla.

Keďže odvolacia komora zamietla odvolanie pre neprípustnosť, vôbec sa nevyjadrila k dôvodnosti odvolania podaného žalobkyňou. Konala tak v súlade článkom 9 ods. 1 svojho rokovacieho poriadku, čo žalobkyňa napokon nespochybňuje.

Na jednej strane je však nutné konštatovať, že na Všeobecný súd žalobkyňa nepredložila žiadny žalobný dôvod alebo tvrdenie, ktoré by viedlo k spochybneniu dôvodnosti posúdenia vykonaného odvolacou komorou týkajúceho sa prípustnosti naň podaného odvolania.

Svojím jediným žalobným dôvodom totiž žalobkyňa v podstate odvolaciemu senátu vytýka, že opomenul rozhodnúť o tvrdeniach, ktoré uviedla vo svojom liste z 18. júna 2014. Z tohto listu však vyplýva, že tieto tvrdenia smerovali k preukázaniu, že IVASS sa dopustil porušenia práva Únie, ktoré by mohlo podľa žalobkyne odôvodniť začatie vyšetrovania podľa článku 17 nariadenia č. 1094/2010.

Z toho vyplýva, že jediný žalobný dôvod vznesený na podporu tejto žaloby sa vzťahuje výlučne na posúdenie dôvodnosti odmietnutia začať vyšetrovanie podľa článku 17 nariadenia č. 1094/2010, ktoré však odvolacia komora nevykonala.

Jediný žalobný dôvod preto musí byť zamietnutý ako zjavne neúčinný.

Na druhej strane a v každom prípade je vhodné pripomenúť, že žalobkyňa vo svojich písomnostiach pripúšťa, „že vo svojom odvolaní podanom 22. decembra 2014 sa ako o napadnutom rozhodnutí zmienila jedine o liste EIOPA z 24. novembra 2014“. Je namieste sa domnievať, že žalobkyňa tak pripúšťa skutočnosť, že jediným predmetom odvolania podaného na odvolaciu komoru bol list EIOPA z 24. novembra 2014. Toto zistenie sa ponúka tiež s ohľadom na spisové podklady a konkrétne na výklad odvolania podaného žalobkyňou na odvolaciu komoru, ktoré ako predmet jednoznačne označilo „list EIOPA z 24. novembra 2014, ktorý potvrdzuje rozhodnutie (o zamietnutí)“, ako aj na vyjadrenie predložené žalobkyňou na odvolaciu komoru, v ktorom žalobkyňa dospela k záveru, že tento list, ktorý potvrdzuje rozhodnutie o zamietnutí, je v rozpore s právom Únie.

Je nesporné, že odvolacia komora rozhodla o odvolaní podanom proti listu EIOPA z 24. novembra 2014 tak, že ho zamietla pre neprípustnosť. Týmto činom vyčerpala predmet sporu, ktorý bol, ako to vyplýva z vyššie uvedených úvah, založený na protiprávnosti tohto samotného listu.

Žalobkyňa teda zjavne neoprávnene tvrdí, že odvolacia komora len čiastočne rozhodla o predmete sporu tým, že sa opomenula vyjadriť k jej listu z 18. júna 2014.

Tento záver sa ponúka napriek tomu, že list žalobkyne z 18. júna 2014 sa nachádza v prílohe k vyjadreniu, ktoré predložila na účely konania pred odvolacou komorou, a napriek tomu, že v tomto vyjadrení žalobkyňa spresnila, že prílohy tvoria neoddeliteľnú súčasť jej odôvodnenia. Aj keď totiž bez toho, aby bola dotknutá otázka, či je počas vecného posúdenia odvolania odvolacia komora povinná rozhodnúť nielen o tvrdeniach uvedených v predložených vyjadreniach, ale aj o tvrdeniach nachádzajúcich sa výlučne v prílohách týchto vyjadrení, je namieste sa domnievať, že skutočnosť, že tento list bol pripojený k vyjadreniu žalobkyne, nie je spôsobilá zmeniť predmet sporu pred odvolacou komorou, ktorý bol jasne vymedzený listom EIOPA z 24. novembra 2014.

Navyše aj za predpokladu, že by žalobkyňa mala v úmysle vytýkať EIOPA, že nepovažoval jej list z 18. júna 2014 za odvolanie podané podľa článku 60 nariadenia č. 1094/2010 alebo že nerozhodol o odvolaní obsiahnutom v tomto liste, je potrebné ešte doplniť, že z tohto listu nijako nevyplýva, že žalobkyňa mala v úmysle podať na odvolaciu komoru takéto odvolanie. Navyše tento list, ktorý bol adresovaný predsedovi EIOPA a uvádzal tvrdenia žalobkyne smerujúce k napadnutiu rozhodnutia o zamietnutí, obsahoval návrh smerujúci k tomu, aby predseda EIOPA zrušil toto rozhodnutie a rozhodol o začatí vyšetrovania podľa článku 17 tohto nariadenia.

Z toho vyplýva, že jediný žalobný dôvod vznesený na podporu žaloby o neplatnosť rozhodnutia odvolacej komory musí byť zamietnutý ako zjavne neúčinný a v každom prípade ako zjavne nedôvodný.

V dôsledku toho je potrebné zamietnuť tento návrh ako návrh zjavne bez právneho základu.

O žalobe o náhradu škody

Žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd „konštatoval zodpovednosť [EIOPA]“ za škodu, ktorú jej spôsobil neprijatím rozhodnutia a prijatím napadnutých rozhodnutí. Žalobkyňa uvádza, pričom odkazuje najmä na tvrdenia prednesené v rámci jej žaloby na nečinnosť a žaloby o neplatnosť, že EIOPA dostatočne závažne porušil články 17 a 60 nariadenia č. 1094/2010 a ustanovenia tretej smernice „o neživotnom poistení“, ktoré jej priznávajú práva. Tieto protiprávne konania jej spôsobili tak vecnú škodu z dôvodu poklesu jej obratu o 59 % medzi rokmi 2013 a 2014 z dôvodu poistných zmlúv uzatváraných v Taliansku, z dôvodu ušlého zisku a nákladov spojených so zablokovaním otvorenia pobočky v Taliansku, ako aj škodu, pokiaľ ide o jej imidž a dobrú povesť. Pokiaľ ide o príčinnú súvislosť, žalobkyňa sa domnieva, že aj keď bol kauzálnu následnosť spôsobilo rozhodnutie IVASS, EIOPA napriek tomu rozhodujúcim spôsobom prispel k zachovaniu účinkov tohto rozhodnutia.

EIOPA odpovedá, že žaloba o náhradu škody je zjavne neprípustná a subsidiárne zjavne bez právneho základu.

Je vhodné pripomenúť, že na základe článku 21 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie a článku 76 písm. d) rokovacieho poriadku musí každá žaloba uvádzať predmet konania a zhrnutie dôvodov, na ktorých je založená. Žaloba smerujúca k náhrade škody údajne spôsobenej inštitúciou Únie musí na to, aby splnila tieto požiadavky, obsahovať skutočnosti, ktoré umožňujú identifikovať konanie, ktoré žalobca inštitúcii vytýka, dôvody, pre ktoré sa domnieva, že existuje príčinná súvislosť medzi konaním a údajne spôsobenou ujmou, ako aj charakter a rozsah tejto ujmy (rozsudky z 18. septembra 1996,Asia Motor France a i./Komisia, T‑387/94, EU:T:1996:120, body 106 a 107, a zo 6. mája 1997, Guérin automobiles/Komisia, T‑195/95, EU:T:1997:66, body 20 a 21). Naopak návrhu smerujúcemu k dosiahnutiu akejkoľvek náhrady škody chýba potrebná presnosť, a preto sa musí považovať za neprípustný (rozsudok z 2. decembra 1971, Zuckerfabrik Schöppenstedt/Rada, 5/71, EU:C:1971:116, bod 9).

Žalobca síce môže nevyčísliť výšku sumy, o ktorej sa domnieva, že mu bola spôsobená, musí však jasne uviesť všetky skutočnosti, na základe ktorých je možné posúdiť povahu a rozsah tejto škody, aby mohol žalovaný zabezpečiť svoju obranu. Za týchto podmienok neuvedenie číselných údajov v žalobe neovplyvňuje práva na obhajobu druhého účastníka konania (uznesenie z 22. júla 2005, Polyelectrolyte Producers Group/Rada a Komisia, T‑376/04, EU:T:2005:297, bod 55).

V prejednávanej veci sa však žalobkyňa uspokojila s vágnym odkazom na údajnú vecnú škodu, ktorá spočívala v poklese obratu z poistných zmlúv uzatváraných v Taliansku o 59 %, v ušlom zisku a v nákladoch spojených so zablokovaním otvorenia pobočky v Taliansku, a tiež, pokiaľ ide o jej imidž a dobrú povesť, pričom svoje tvrdenia nijako nepreukázala. Žalobkyňa tým neposkytla dostatočné podklady, ktoré by umožnili Všeobecnému súdu a EIOPA posúdiť povahu a rozsah spôsobenej škody.

Okrem toho žalobkyňa dostatočným spôsobom nevysvetlila dôvody, pre ktoré sa domnieva, že existuje príčinná súvislosť medzi konaním vytýkaným EIOPA a údajne spôsobenou škodou. Uspokojila sa totiž s poznámkou, že „je pravda, že kauzálna následnosť, ktorá viedla k tomu, že jej bola spôsobená škoda, bola spôsobená rozhodnutím IVASS, pričom ale EIOPA neprijatím rozhodnutia alebo prijatím rozhodnutí s vecnými vadami rozhodujúcim spôsobom prispel k zachovaniu účinkov tohto rozhodnutia… a k neprijatiu opatreniu, ktoré by tento nedostatok napravilo“. Je však namieste predpokladať, že takéto vágne a nepodložené tvrdenia nespĺňajú požiadavky uvedené v bode 81 vyššie.

Za týchto podmienok je potrebné zamietnuť žalobu o náhradu škody ako zjavne neprípustnú.

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy a konkrétne závery vyvodené v bodoch 43, 59, 78 a 85 vyššie je vhodné zamietnuť túto žalobu ako čiastočne zjavne neprípustnú a čiastočne zjavne bez právneho základu.

O trovách

Podľa článku 134 ods. 1 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže žalobkyňa nemala vo veci úspech, je opodstatnené zaviazať ju na náhradu trov konania v súlade s návrhmi EIOPA.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (druhá komora)

rozhodol:

Žaloba sa zamieta.

Onix Asigurări SA znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť trovy konania vynaložené Európskym orgánom pre poisťovníctvo a dôchodkové poistenie zamestnancov (EIOPA).

V Luxemburgu 24. júna 2016

Tajomník

E. Coulon

Predsedníčka komory

M. E. Martins Ribeiro

( *1 ) Jazyk konania: rumunčina.

Full & Egal Universal Law Academy