NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
NILS WAHL
prednesené 4. mája 2017 ( 1 )
Vec C‑183/16 P
Tilly‑Sabco
proti
Európskej komisii
„Odvolanie – Poľnohospodárstvo – Vývozné náhrady – Nariadenie (ES) č. 1234/2007 – Články 162 a 164 – Komitologický postup – Nariadenie (EÚ) č. 182/2011 – Článok 3 – Hydinové mäso – Mrazené kurčatá – Nariadenie (EÚ) č. 689/2013 – Postup Komisie pri stanovovaní náhrad – Náhrada stanovená na 0 eur – Uplatniteľné lehoty – Povinnosť odôvodnenia“
1.
Tilly‑Sabco svojím odvolaním navrhuje, aby Súdny dvor zrušil rozsudok Všeobecného súdu vo veci T‑397/13 ( 2 ). Týmto rozsudkom Všeobecný súd zamietol žalobu spoločnosti Tilly‑Sabco o neplatnosť nariadenia (EÚ) č. 689/2013 ( 3 ), ktorým bola suma náhrad za vývoz mrazených kurčiat do niektorých krajín stanovená na nulu. Toto odvolanie vyvoláva viacero rôznych právnych otázok.
2.
Všeobecný súd v napadnutom rozsudku okrem iného konštatoval, že súčasný postup Komisie pri stanovovaní vývozných náhrad je v súlade s komitologickými pravidlami, najmä s článkom 3 nariadenia (EÚ) č. 182/2011 ( 4 ). Tento postup spočíva najmä v predložení a prijatí návrhov vykonávacích aktov vo veľmi krátkom čase s cieľom minimalizovať riziko úniku informácií a podľa Komisie aj špekulácií. Okrem toho Všeobecný súd rozhodol, že Komisia neporušila svoju povinnosť odôvodnenia podľa článku 296 ZFEÚ tým, že počas prijímania sporného nariadenia jednoducho nahradila predtým nahrádzanú sumu číslom nula bez toho, aby zmenila odôvodnenie uvedené v nariadení, ktoré predchádzalo spornému nariadeniu. Všeobecný súd tiež zamietol viaceré ďalšie dôvody neplatnosti uvedené odvolateľkou.
3.
Z nižšie uvedených dôvodov sa domnievam, že ani jeden z odvolacích dôvodov spoločnosti Tilly‑Sabco nemôže uspieť. Preto navrhujem, aby Súdny dvor zamietol toto odvolanie.
I. Právny rámec
A. Nariadenie (ES) č. 1234/2007 ( 5 )
4.
Článok 162 nariadenia č. 1234/2007 („Rozsah pôsobnosti vývozných náhrad“) stanovuje:
„1. V rozsahu nevyhnutnom na to, aby sa umožnil vývoz na základe cenových ponúk alebo cien na svetovom trhu a v rámci obmedzení vyplývajúcich z dohôd uzavretých v súlade s [článkom 218 ZFEÚ], môžu rozdiel medzi uvedenými cenovými ponukami alebo cenami a cenami v rámci [Únie] pokryť vývozné náhrady za:
a)
produkty týchto sektorov, ktoré sa majú vyviezť bez ďalšieho spracovania:
…
viii)
hydina.“
5.
Podľa článku 164 nariadenia č. 1234/2007 („Stanovenie vývozných náhrad“):
„1. Vývozné náhrady sú v celej [Únii] rovnaké. Môžu sa meniť v závislosti od destinácie, najmä ak si to vyžiada situácia na svetovom trhu, osobitné požiadavky určitých trhov alebo povinnosti vyplývajúce z dohôd uzavretých v súlade s [článkom 218 ZFEÚ].
2. Náhrady stanoví Komisia.
Náhrady možno stanoviť:
a)
v pravidelných intervaloch;
b)
vypísaním verejnej súťaže na výrobky, pre ktoré sa tento postup ustanovil odo dňa uplatňovania tohto nariadenia v súlade s článkom 204 ods. 2.
Pokiaľ sa náhrada neurčí verejnou súťažou, zoznam výrobkov, za ktoré sa vývozná náhrada poskytuje[,] a výška vývozných náhrad sa stanovia aspoň raz za tri mesiace. Výška náhrady však môže zostať na rovnakej úrovni aj po dobu dlhšiu ako tri mesiace a Komisia ju môže v prípade potreby na žiadosť určitého členského štátu alebo z vlastnej iniciatívy v intervenčnom období upraviť, a to bez pomoci výboru uvedeného v článku 195 ods. 1.
3. Pri stanovovaní náhrad za určité výrobky sa prihliada na jeden alebo viacero z týchto aspektov:
a)
existujúca situácia a tendencia ďalšieho vývoja:
—
cien a dostupnosti tohto výrobku na trhu [EÚ],
—
cien tohto výrobku na svetovom trhu;
b)
ciele spoločnej organizácie trhu, ktorými sú zabezpečenie rovnováhy a prirodzeného vývoja cien a obchodu na tomto trhu;
c)
potreba zabrániť narušeniam, ktoré by pravdepodobne spôsobili dlhodobú nerovnováhu medzi ponukou a dopytom na trhu [EÚ];
d)
ekonomický aspekt navrhovaných vývozov;
e)
limity vyplývajúce z dohôd, ktoré boli uzavreté v súlade s [článkom 218 ZFEÚ];
f)
potreba nastoliť rovnováhu medzi používaním základných produktov [EÚ] pri výrobe spracovaných výrobkov na vývoz do tretích krajín a používaním výrobkov z tretích krajín privezených na základe spracovateľských dohôd;
g)
čo najvýhodnejšie odbytové náklady a náklady na dopravu z trhov [EÚ] do prístavov [EÚ] alebo iných miest vývozu spolu s nákladmi na prepravu do krajín určenia;
h)
dopyt na trhu [EÚ];
i)
pokiaľ ide o sektory bravčového mäsa, vajec a hydiny, rozdiel medzi cenami kŕmneho zrna v množstve potrebnom na výrobu výrobkov týchto sektorov v [EÚ] v rámci [EÚ] a cenami na svetovom trhu.
…“
6.
Článok 195 ods. 1 a 2 nariadenia č. 1234/2007 („Výbor“) stanovuje:
„1. Komisii pomáha Riadiaci výbor pre spoločnú organizáciu poľnohospodárskych trhov (ďalej len ‚výbor‘).
2. Ak sa odkazuje na tento odsek, uplatňujú sa články 4 až 7 rozhodnutia 1999/468/ES[ ( 6 )].
Lehota ustanovená v článku 4 ods. 3 rozhodnutia 1999/468/ES je jeden mesiac.“
B. Nariadenie (EÚ) č. 182/2011
7.
Nariadením č. 182/2011 bolo zrušené a nahradené rozhodnutie 1999/468. V článku 3 tohto nariadenia („Všeobecné ustanovenia“) sa uvádza:
„1. Všeobecné ustanovenia uvedené v tomto článku sa uplatňujú na všetky postupy uvedené v článkoch 4 až 8.
2. Komisii pomáha výbor zložený zo zástupcov členských štátov. Výboru predsedá zástupca Komisie. Predseda sa na hlasovaní výboru nezúčastňuje.
3. Predseda predkladá výboru návrh vykonávacích aktov, ktoré má Komisia prijať.
S výnimkou riadne odôvodnených prípadov predseda zvolá schôdzu najskôr 14 dní odo dňa, keď bol výboru predložený návrh vykonávacieho aktu a návrh programu. Výbor vydá stanovisko k návrhu vykonávacieho aktu v lehote, ktorú môže predseda stanoviť podľa naliehavosti predmetnej veci. Lehoty musia byť primerané a musia členom výboru umožniť včas a účinne preskúmať návrh vykonávacieho aktu a vyjadriť svoje názory.
…“
8.
Článok 5 nariadenia č. 182/2011 („Postup preskúmania“) stanovuje:
„…
2. Ak výbor vydá kladné stanovisko, Komisia prijme návrh vykonávacieho aktu.
3. Bez toho, aby bol dotknutý článok 7, ak výbor vydá záporné stanovisko, Komisia návrh vykonávacieho aktu neprijme. Ak sa považuje za potrebné prijať vykonávací akt, predseda môže buď predložiť zmenený a doplnený návrh vykonávacieho aktu rovnakému výboru do dvoch mesiacov od predloženia záporného stanoviska, alebo môže predložiť návrh vykonávacieho aktu do jedného mesiaca od predloženia záporného stanoviska odvolaciemu výboru na ďalšie prerokovanie.
4. Ak výbor nevydá žiadne stanovisko, Komisia môže prijať návrh vykonávacieho aktu okrem prípadov uvedených v druhom pododseku. Ak Komisia návrh vykonávacieho aktu neprijme, predseda môže predložiť výboru zmenené a doplnené znenie návrhu.
Bez toho, aby bol dotknutý článok 7, Komisia nemôže prijať návrh vykonávacieho aktu, ak:
…
c)
je proti tomu jednoduchá väčšina všetkých členov výboru.“
…“
9.
Podľa článku 7 nariadenia č. 182/2011 („Prijímanie vykonávacích aktov vo výnimočných prípadoch“):
„Odchylne od článku 5 ods. 3 a článku 5 ods. 4 druhého pododseku môže Komisia návrh vykonávacieho aktu prijať, pokiaľ ho treba bezodkladne prijať na zamedzenie vzniku významného narušenia trhov v oblasti poľnohospodárstva alebo ohrozenia finančných záujmov Únie v zmysle článku 325 ZFEÚ.“
II. Okolnosti predchádzajúce sporu
10.
Tilly‑Sabco je francúzska spoločnosť, ktorá pôsobí v oblasti vývozu celých zmrazených kurčiat do krajín Stredného východu.
11.
V súlade so zásadami, ktorými sa riadia vývozné náhrady, stanovenými v nariadení č. 1234/2007 a najmä článkami 162 a 164 tohto nariadenia Komisia prostredníctvom vykonávacích nariadení pravidelne stanovovala sumu vývozných náhrad v odvetví hydinového mäsa.
12.
Od prijatia nariadenia (EÚ) č. 525/2010 ( 7 ) suma týchto náhrad za tri kategórie zmrazených kurčiat postupne klesala. Suma vývozných náhrad sa najprv znížila zo 40 eur za 100 kg na 32,50 eura za 100 kg. Táto druhá uvedená suma bola ponechaná v platnosti v ôsmich po sebe idúcich vykonávacích nariadeniach a potom na základe nariadenia (EÚ) č. 962/2012 ( 8 ) klesla na 21,70 eura za 100 kg.
13.
Ďalšie zníženie sumy náhrad za tri predmetné kategórie zmrazených kurčiat na 10,85 eura za 100 kg vyplynulo z nariadenia (EÚ) č. 33/2013 ( 9 ). Táto suma bola následne ponechaná v platnosti v nariadení (EÚ) č. 360/2013 ( 10 ).
14.
Komisia sporným nariadením najmä stanovila sumu vývozných náhrad za tri kategórie zmrazených kurčiat na nulu.
15.
Suma náhrad za šesť iných výrobkov – predovšetkým kurčiat – uvedených v prílohe sporného nariadenia, ktorá bola stanovená na nulu nariadením (EÚ) č. 1056/2011 ( 11 ), nebola zmenená.
16.
Podľa prílohy sporného nariadenia miesta určenia dotknuté vývoznými náhradami sú najmä krajiny Stredného východu.
17.
Príslušné odôvodnenia sporného nariadenia znejú:
„(1)
V článku 162 ods. 1 nariadenia (ES) č. 1234/2007 sa stanovuje, že rozdiel medzi cenami výrobkov uvedených v časti XX prílohy I k uvedenému nariadeniu na svetovom trhu a cenami týchto výrobkov v Únii možno pokryť vývoznou náhradou.
(2)
Vzhľadom na súčasnú situáciu na trhu s hydinovým mäsom by sa mali stanoviť vývozné náhrady v súlade s pravidlami a kritériami ustanovenými v článkoch 162, 163, 164, 167 a 169 nariadenia (ES) č. 1234/2007.
(3)
V článku 164 ods. 1 nariadenia (ES) č. 1234/2007 sa stanovuje, že náhrady sa môžu meniť v závislosti od destinácie, najmä ak si to vyžiada situácia na svetovom trhu, osobitné požiadavky určitých trhov alebo povinnosti vyplývajúce z dohôd uzavretých v súlade s článkom [218 ZFEÚ].
…
(6)
S cieľom zabrániť narušeniu súčasnej situácie na trhu, zabrániť špekuláciám na trhu a zaistiť účinné riadenie by toto nariadenie malo nadobudnúť účinnosť dňom jeho uverejnenia v Úradnom vestníku Európskej únie.
(7)
Riadiaci výbor pre spoločnú organizáciu poľnohospodárskych trhov nedoručil stanovisko v lehote, ktorú stanovil predseda výboru.“
18.
Podľa bodov 76 až 82 napadnutého rozsudku bolo sporné nariadenie prijaté za týchto okolností.
19.
Dňa 16. júla 2013 Komisia zaslala členom výboru uvedeného v článku 195 ods. 1 nariadenia č. 1234/2007 (ďalej len „riadiaci výbor“) e‑mail, ktorý obsahoval dokument nazvaný „Situácia na trhu EÚ s hydinou“.
20.
Počas stretnutia riadiaceho výboru, ktoré sa konalo 18. júla 2013 ráno, Komisia prezentovala situáciu na trhu s hydinou. Popoludní v ten istý deň, keď toto stretnutie pokračovalo po 13.00 hodine, Komisia predložila návrh sporného nariadenia (ďalej len „návrh nariadenia“). Návrh nariadenia bol fotokópiou predchádzajúceho nariadenia stanovujúceho vývozné náhrady, v ktorom boli údaje týkajúce sa sumy náhrad prečiarknuté ceruzkou.
21.
Návrh nariadenia bol následne predložený na hlasovanie. Generálny riaditeľ Generálneho riaditeľstva Komisie pre poľnohospodárstvo a rozvoj vidieka splnil formálne náležitosti vlastnej certifikácie v ten istý deň o 15.46 hod., aby umožnil uverejnenie sporného nariadenia v Úradnom vestníku Európskej únie v nasledujúci deň, aby mohlo okamžite nadobudnúť platnosť a začať sa uplatňovať.
22.
Žiadny zo zástupcov členských štátov, ktoré boli členmi riadiaceho výboru, nenamietal voči metóde ani lehotám, ktoré použila Komisia.
III. Konanie pred Všeobecným súdom
23.
Návrhom, ktorý bol doručený Všeobecnému súdu 6. augusta 2013, podala Tilly‑Sabco žalobu, ktorou sa domáhala zrušenia sporného nariadenia. Na podporu tejto žaloby uviedla Tilly‑Sabco päť dôvodov neplatnosti, ktoré boli založené na i) porušení základných formálnych náležitostí a na zneužití konania, ii) procesnej vade a nedostatku právomoci, iii) nedostatku odôvodnenia, iv) porušení zákona alebo na zjavne nesprávnom posúdení a v) porušení zásady ochrany legitímnej dôvery.
24.
V ten istý deň Tilly‑Sabco navrhla, aby Všeobecný súd pozastavil účinnosť sporného nariadenia, kým sa nerozhodne o žalobe o neplatnosť. Uznesením z 29. augusta 2013 bol povolený vstup Francúzskej republiky do konania ako vedľajšieho účastníka na podporu tohto návrhu. Predseda Všeobecného súdu uznesením z 26. septembra 2013 ( 12 ) tento návrh zamietol.
25.
Uznesením zo 7. apríla 2014 bol povolený vstup spoločnosti Doux SA do konania ako vedľajšieho účastníka na podporu návrhov spoločnosti Tilly‑Sabco uplatnených v jej žalobe o neplatnosť.
26.
Po pojednávaní, ktoré sa konalo 22. apríla 2015, Všeobecný súd zamietol žalobu o neplatnosť, ktorú podala Tilly‑Sabco, a rozhodol, že Tilly‑Sabco znáša vlastné trovy konania, vrátane trov konania o predbežnom opatrení. Všeobecný súd tiež rozhodol, že Komisia, Francúzska republika a Doux znášajú vlastné trovy konania.
IV. Konanie pred Súdnym dvorom a návrhy účastníkov konania
27.
Tilly‑Sabco vo svojom odvolaní, ktoré bolo doručené Súdnemu dvoru 31. marca 2016, navrhuje, aby Súdny dvor:
—
zrušil napadnutý rozsudok okrem časti týkajúcej sa prípustnosti žaloby,
—
v súlade s článkom 61 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie rozhodol, že vo veci vydá konečný rozsudok sám, a zrušil sporné nariadenie,
—
zaviazal Komisiu na náhradu trov tak prvostupňového, ako aj odvolacieho konania.
28.
Komisia vo svojom vyjadrení k odvolaniu, ktoré bolo doručené Súdnemu dvoru 17. júna 2016, navrhuje, aby Súdny dvor:
—
zamietol odvolanie,
—
zaviazal odvolateľku na náhradu trov konania.
29.
Obaja účastníci konania boli vypočutí na pojednávaní, ktoré sa konalo 1. marca 2017.
V. Analýza
A. Úvodné poznámky
30.
Na podporu svojho odvolania uvádza Tilly‑Sabco štyri dôvody, ktoré sú väčšinou rozdelené na niekoľko častí. Odvolateľka najmä tvrdí, že Všeobecný súd nesprávne vyložil: i) článok 3 ods. 3 nariadenia č. 182/2011, ii) článok 164 ods. 2 nariadenia č. 1234/2007, iii) článok 296 ZFEÚ a iv) článok 164 ods. 3 nariadenia č. 1234/2007 alebo sa pri skúmaní tohto ustanovenia dopustil zjavne nesprávneho posúdenia. Po zhrnutí názorov účastníkov konania sa budem postupne zaoberať každým z týchto odvolacích dôvodov.
31.
Prvý odvolací dôvod je podľa všetkého najcitlivejší. Týka sa zákonnosti postupu Komisie v rámci jej vzťahov s riadiacim výborom počas stanovovania sumy vývozných náhrad. Komisia oznámila Všeobecnému súdu (pozri bod 79 napadnutého rozsudku), že tento postup sa uplatňuje už od roku 1962.
32.
S touto problematikou súvisí skutočnosť, že predmetom tejto veci je nariadenie, ktoré bolo vypracované podľa vzoru takmer rovnako sformulovaného nariadenia, ktoré ním bolo zrušené a nahradené a v porovnaní s ktorým došlo len k zmene niektorých číselných údajov. Také „štandardizované nariadenia“ zasa vyvolávajú otázky týkajúce sa tak povinnosti odôvodnenia, ako aj možnosti, aby Komisia tým, že stanoví sumu náhrady na nulu, de facto prestala prijímať takzvané periodické nástroje v oblasti poľnohospodárstva podľa nariadenia č. 1234/2007.
33.
Treba tiež spomenúť skutočnosť, že Všeobecný súd dvoma rozsudkami vydanými v ten istý deň ako napadnutý rozsudok zamietol žaloby o neplatnosť, ktoré podali Doux ( 13 ) a Francúzska republika ( 14 ) proti spornému nariadeniu. Tieto rozsudky sú právoplatné, keďže neboli napadnuté odvolaniami na Súdnom dvore.
34.
Napokon Všeobecný súd v bodoch 28 až 68 napadnutého rozsudku konštatoval, že sú splnené všetky požiadavky podľa štvrtého odseku článku 263 ZFEÚ, najmä že sporné nariadenie si nevyžaduje vykonávacie opatrenia. ( 15 ) Komisia, ktorá spochybnila aktívnu legitimáciu odvolateľky v konaní pred Všeobecným súdom ( 16 ), nenapadla túto časť napadnutého rozsudku. Za týchto okolností nie je potrebné, aby Súdny dvor ex offo posúdil, či je napadnutý rozsudok v tejto časti správny. ( 17 )
B. Prvý odvolací dôvod: nesprávny výklad článku 3 ods. 3 nariadenia č. 182/2011, ktorý podal Všeobecný súd
1. Tvrdenia účastníkov konania
35.
V rámci prvej časti prvého odvolacieho dôvodu odvolateľka tvrdí, že Všeobecný súd v bodoch 70 až 146 napadnutého rozsudku nesprávne vyložil pojem „primeraná lehota“ uvedený v článku 3 ods. 3 nariadenia č. 182/2011. Predloženie návrhu nariadenia na zasadnutí, ktoré sa začalo po 13.00 hod. a skončilo o 15.46 hod., podľa jej názoru nezodpovedá primeranej lehote. Odvolateľka navyše vo svojej replike uvádza, že možnosť súkromných osôb namietať porušenie nariadenia č. 182/2011 nikdy nebola spochybnená, a že ak by sa táto možnosť neuznala, odporovalo by to článku 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“).
36.
V rámci druhej časti tohto odvolacieho dôvodu Tilly‑Sabco tvrdí, že Všeobecný súd pri posudzovaní kritéria naliehavosti v bodoch 86, 110 až 115 a 128 napadnutého rozsudku podal nesprávny výklad a/alebo si protirečil. Podľa jej názoru Všeobecný súd nemohol na jednej strane potvrdiť nedostatok naliehavosti a zároveň na druhej strane zdôrazniť riziko úniku informácií, ktoré mohlo odôvodniť predloženie návrhu nariadenia počas zasadnutia, pričom toto riziko podľa jej názoru v nijakom prípade nepredstavuje naliehavý prípad. Tilly‑Sabco vo svojej replike poukázala na štandardný rokovací poriadok ( 18 ) vzťahujúci sa na rozhodnutie 1999/468, v ktorom sa uvádza, že o mimoriadne naliehavý prípad ide „najmä vtedy, keď je ohrozené zdravie ľudí alebo zvierat“ [neoficiálny preklad].
37.
V rámci tretej časti tohto odvolacieho dôvodu odvolateľka tvrdí, že Všeobecný súd si v bodoch 92 až 108 napadnutého rozsudku pomýlil lehotu na zaslanie dokumentov týkajúcich sa situácie na trhu s lehotou, ktorá sa vzťahuje na predloženie návrhu nariadenia. Niekoľko minút, ktoré zostali po doručení návrhu nariadenia členom riadiaceho výboru, predstavovalo mimoriadne krátku či dokonca žiadnu lehotu, čo zabránilo tomuto výboru v zohľadnení všetkých nevyhnutných okolností.
38.
V rámci štvrtej časti tohto odvolacieho dôvodu odvolateľka tvrdí, že Všeobecný súd tým, že v bodoch 111 až 118 napadnutého rozsudku odobril postup Komisie, ktorý sa uplatňuje už od roku 1962, porušil článok 3 ods. 3 nariadenia č. 182/2011. Podľa jej názoru nič nebránilo Komisii v tom, aby preformulovala toto nariadenie s cieľom zohľadniť tento postup.
39.
Napokon v rámci piatej časti tohto odvolacieho dôvodu Tilly‑Sabco tvrdí, že Všeobecný súd si protirečil tým, že na jednej strane v bode 149 napadnutého rozsudku konštatoval, že Komisia uviedla, že stanovenie náhrad na nulu bolo založené na momentálnej situácii na trhu, zatiaľ čo ďalej v bode 255 tohto rozsudku konštatoval, že Komisia uviedla, že postupný pokles príslušných súm bol výsledkom dlhodobého, a teda nie súčasného stavu.
40.
Komisia s týmito tvrdeniami nesúhlasí.
2. Posúdenie
41.
Tento odvolací dôvod posúdim spoločne, keďže takmer všetky jeho časti (okrem piatej) sa týkajú údajného nesprávneho výkladu článku 3 ods. 3 nariadenia č. 182/2011, ktorý rôznymi spôsobmi podal Všeobecný súd.
42.
Všeobecný súd v bode 91 napadnutého rozsudku konštatoval, že článok 3 ods. 3 nariadenia č. 182/2011 v zásade nebráni predloženiu návrhu vykonávacieho aktu na zasadnutí výboru. Po analýze okolností postupu, ktorý viedol k prijatiu sporného nariadenia, následne v bode 108 tohto rozsudku rozhodol, že lehota medzi predložením návrhu nariadenia a hlasovaním o tomto návrhu bola dostatočná na to, aby poskytla členom riadiaceho výboru reálnu možnosť preskúmať návrh nariadenia a vyjadriť svoj názor. Ďalej v bode 114 tohto rozsudku konštatoval, že rozhodnutie o naliehavosti veci v zmysle článku 3 ods. 3 druhej vety tohto nariadenia prináleží Komisii a že úroveň súdneho preskúmania je obmedzená na existenciu zjavne nesprávneho posúdenia alebo zneužitia právomoci. V bodoch 119 a 120 tohto rozsudku dospel k záveru, že lehota na vydanie stanoviska riadiaceho výboru bola primeraná a že pri posúdení naliehavosti Komisiou nedošlo ani k zjavne nesprávnemu posúdeniu, ani k zneužitiu právomoci, a že Komisia preto neporušila toto ustanovenie. Všeobecný súd potom v bodoch 123 a 124 napadnutého rozsudku – pre prípad, že odvolateľka zamýšľala uviesť dôvod neplatnosti založený na porušení rokovacieho poriadku riadiaceho výboru ( 19 ) – rozhodol, že súkromné osoby nemôžu namietať porušenie takého rokovacieho poriadku. Napokon pre úplnosť v bodoch 125 až 129 tohto rozsudku konštatoval, že aj keby Komisia porušila článok 3 ods. 3 tohto nariadenia, bolo preukázané, že stanovená lehota bola dostatočná, a preto by prípadné porušenie nemalo za následok zrušenie sporného nariadenia.
43.
Na úvod treba poznamenať, že hoci Tilly‑Sabco vo svojom odvolaní tvrdí, že v prejednávanej veci vôbec nebolo uvedené, že ide o naliehavý prípad, s cieľom odôvodniť urýchlený postup, jej konkrétne tvrdenie týkajúce sa pojmu „naliehavosť“, ako je použitý v štandardnom rokovacom poriadku (pozri bod 36 týchto návrhov), nebolo uvedené v jej odvolaní, a preto bolo uvedené oneskorene, keďže vo vyjadrení Komisie k odvolaniu sa nenachádzalo nič, čo by odôvodňovalo uvedenie tohto tvrdenia v replike odvolateľky. ( 20 ) Toto konkrétne tvrdenie by však aj za predpokladu, že bolo prípustné, nemohlo obstáť, keďže súkromné osoby sa nemôžu odvolávať na taký rokovací poriadok, ako bude vysvetlené nižšie.
44.
Teraz sa budem zaoberať článkom 3 ods. 3 nariadenia č. 182/2011. Toto ustanovenie obsahuje tri samostatné normy.
45.
Po prvé stanovuje, že Komisia musí zvolať schôdzu najskôr 14 dní odo dňa, keď bol riadiacemu výboru predložený návrh vykonávacieho aktu a návrh programu, a to „s výnimkou riadne odôvodnených prípadov“ (ďalej len „prvá norma“).
46.
Ďalej vyžaduje, aby riadiaci výbor vydal stanovisko k návrhu vykonávacieho aktu v lehote, ktorú môže Komisia stanoviť „podľa naliehavosti predmetnej veci“ (ďalej len „druhá norma“).
47.
Napokon sa v ňom uvádza, že lehoty musia byť „primerané“ a musia členom riadiaceho výboru „umožniť včas a účinne“ preskúmať návrh vykonávacieho aktu a vyjadriť svoje názory (ďalej len „tretia norma“).
48.
Už zo znenia článku 3 ods. 3 nariadenia č. 182/2011 jasne vyplýva, že neexistuje nijaká absolútna lehota. Aj keď je spomenutá pevne stanovená lehota – ako je to v prípade prvej normy –, môže sa upraviť. Preto súhlasím so Všeobecným súdom v tom, že článok 3 ods. 3 nariadenia č. 182/2011 v zásade nevylučuje predloženie návrhu vykonávacieho aktu na zasadnutí výboru.
49.
Je pravda, že prvé dve normy, ktoré ukladajú Komisii a riadiacemu výboru konkrétne povinnosti konať a stanovujú príslušné lehoty, v ktorých musia konať, zrejme obmedzujú možnosť stanoviť krátke lehoty. To isté možno povedať o tretej norme, ktorá plní funkciu všeobecného ustanovenia.
50.
Všetky tri normy sú však neúplné: v žiadnom ustanovení nariadenia č. 182/2011 nie je vysvetlené, čo sa rozumie pod pojmami „riadne odôvodnené prípady“, „naliehavosť“, „primerané“ alebo „umožniť včas a účinne“. Tieto normy sa preto podobajú viac politickej deklarácii než kogentnej norme. Konkrétne sa domnievam, že to, či je „riadne odôvodnené“ skrátiť lehotu na predloženie návrhu vykonávacieho aktu a návrhu programu riadiacemu výboru podľa prvej normy a či je lehota určená na vydanie stanoviska výboru „primeraná“ podľa tretej normy, závisí len od okolností.
51.
Pokiaľ ide o druhú normu, v tomto ustanovení v skutočnosti ani nie sú spomenuté naliehavé prípady, ale je v ňom použité slovné spojenie „podľa naliehavosti predmetnej veci“, čo je niečo úplne iné. Táto formulácia by dokonca nevylučovala ani možnosť stanoviť dlhú lehotu v naliehavých prípadoch a krátku lehotu v jednoduchých prípadoch. V každom prípade druhá norma nestanovuje, že urýchlený postup možno uplatniť len v naliehavých prípadoch. Potvrdzujú to ďalšie ustanovenia nariadenia č. 182/2011.
52.
Zo systematického hľadiska je totiž možnosť konať rýchlo v naliehavom prípade – alebo skôr mimoriadne naliehavom prípade – spomenutá v inom ustanovení, a to v článku 8 ods. 5 nariadenia č. 182/2011. ( 21 ) Je veľavravné, že v súvislosti s lehotami uvedenými v tomto ustanovení sa nespomína možnosť predĺženia.
53.
Článok 7 nariadenia č. 182/2011, ktorý stanovuje výnimku z článku 5 ods. 3 a 4 tohto nariadenia, upravuje osobitný postup, ktorým Komisia môže prijať návrh vykonávacieho aktu, pokiaľ „ho treba bezodkladne prijať“ na zamedzenie vzniku významného narušenia trhov v oblasti poľnohospodárstva alebo ohrozenia finančných záujmov Únie. Účelnosť tohto ustanovenia by bola obmedzená alebo dokonca vylúčená, ak by Komisia podľa druhej normy mohla požiadať riadiaci výbor, aby vydal svoje stanovisko k návrhu vykonávacieho aktu vo veľmi krátkej lehote, len v naliehavých veciach.
54.
Okrem toho skutočnosť, že článok 196 nariadenia č. 1234/2007 („Organizovanie riadiaceho výboru“), ktorý stanovuje, že „pri organizovaní zasadnutí [riadiaceho výboru] sa zohľadňujú najmä rozsah jeho zodpovedností, osobitosti témy, ktorá sa má preberať, a potreba zapojiť príslušnú expertízu“, je sformulovaný ako zámer, podporuje názor, že lehoty uvedené v článku 3 ods. 3 nariadenia č. 182/2011 sú pružné a že Komisia ich môže stanoviť podľa voľnej úvahy.
55.
Z teleologického hľadiska je cieľom nariadenia č. 182/2011 zabezpečiť, aby postupy, ktorými členské štáty kontrolujú vykonávanie vykonávacích právomocí Komisie, boli jasné, účinné a primerané povahe vykonávacích aktov a aby zohľadňovali inštitucionálne požiadavky Zmluvy o FEÚ, ako aj získané skúsenosti a bežnú prax pri vykonávaní rozhodnutia 1999/468. Postup preskúmania má konkrétne za cieľ zabezpečiť, aby Komisia nemohla prijať vykonávacie akty, pokiaľ nie sú v súlade so stanoviskom riadiaceho výboru. ( 22 ) Naopak, cieľom tohto postupu nie je zabezpečiť, aby Komisia nemohla prijať vykonávacie akty, pokiaľ s nimi nesúhlasia súkromné subjekty.
56.
Na tomto mieste si dovolím použiť prirovnanie. Súdny dvor totiž pripustil, aby členské štáty namietali porušenie rokovacieho poriadku ( 23 ), a tiež rozhodol, že inštitúcie sa nesmú odkloniť od tohto rokovacieho poriadku bez toho, aby ho zmenili alebo doplnili ( 24 ). Tiež však opakovane konštatoval, že účelom rokovacieho poriadku inštitúcie je upraviť vnútorné fungovanie jej útvarov v záujme riadnej správy vecí verejných. Súkromné osoby sa teda nemôžu dovolávať údajného porušenia tohto rokovacieho poriadku, ktorý nie je určený na to, aby im zabezpečoval ochranu. ( 25 ) Len v prípade, ak niektoré z ustanovení takého rokovacieho poriadku predstavuje podstatnú formálnu náležitosť, ktorej účelom je zabezpečiť právnu istotu – ako napríklad overenie aktov –, môže byť jeho porušenie dôvodom na podanie žaloby o neplatnosť. ( 26 ) To sa netýka prejednávaného odvolania.
57.
Ako som spomenul v bode 50 týchto návrhov, pojmy použité vo všetkých troch normách, ktoré sa nachádzajú v článku 3 ods. 3 nariadenia č. 182/2011, sú nepresné. Preto tieto pojmy musia byť náležite vymedzené v konkrétnom rokovacom poriadku. ( 27 ) To sa uskutočnilo prijatím rokovacieho poriadku riadiaceho výboru. Domnievam sa teda, že hrozí, že by mohlo dôjsť k obídeniu judikatúry spomenutej v predchádzajúcom bode, ak by sa dospelo k záveru, že súkromné osoby môžu odvodiť kogentné normy z ustanovení vyššej právnej sily, ako je článok 3 ods. 3 nariadenia č. 182/2011, ktoré normotvorca EÚ – zrejme zámerne – sformuloval nejednoznačne a pružne.
58.
Nič to nemení na skutočnosti, že pravidlá stanovené v nariadení č. 182/2011 sú záväzné a tiež priamo uplatniteľné podľa článku 288 ZFEÚ a že súkromné osoby, ako napríklad odvolateľka, sa preto v zásade môžu odvolávať na tieto pravidlá pred súdmi Únie s cieľom napadnúť platnosť nástrojov prijatých v rozpore s ustanoveniami tohto nariadenia. Môžu napríklad napadnúť skutočnosť, že sa neuskutočnilo nijaké zasadnutie. Faktom však tiež zostáva, že v prípade, ak neexistujú osobitné ustanovenia stanovujúce opak, komitologické pravidlá zvyčajne nepriznávajú práva súkromným osobám. ( 28 ) V prejednávanom prípade sú lehoty uvedené v článku 3 ods. 3 citovaného nariadenia príliš nepresné na to, aby priznávali súkromným osobám nárok uplatniteľný v súdnom konaní. ( 29 ) Uznanie tejto skutočnosti nepredstavuje porušenie práv odvolateľky podľa článku 47 Charty.
59.
Čo sa týka preskúmania, ktoré vykonáva Všeobecný súd, súhlasím so Všeobecným súdom v tom, že Súdny dvor vo veci Nemecko/Komisia rozhodol, že rozhodnutie o naliehavosti konania v danej veci v komitologickom postupe prináleží Komisii a že úroveň súdneho preskúmania je obmedzená na existenciu zjavne nesprávneho posúdenia alebo zneužitia právomoci. ( 30 ) Toto rozhodnutie však záviselo od výkladu rokovacieho poriadku konkrétneho výboru, o ktorý išlo v danej veci, keď názor Komisie na naliehavosť danej veci spochybnil členský štát, a nie súkromná osoba. Tento rozsudok preto nemá priamy význam pre prejednávané odvolanie, hoci mohol mať význam v konaní o žalobe o neplatnosť, ktorú podala Francúzska republika. Je však veľavravné, že tento členský štát nenapadol sporné nariadenie z dôvodu porušenia článku 3 ods. 3 nariadenia č. 182/2011 ani z dôvodu porušenia rokovacieho poriadku riadiaceho výboru. ( 31 )
60.
Preto sa domnievam, že Všeobecný súd správne konštatoval, že Komisia neporušila článok 3 ods. 3 nariadenia č. 182/2011. Na tomto závere nič nemení ani jedno z tvrdení, ktoré uviedla odvolateľka.
61.
Tvrdenia uvedené v rámci prvých troch častí prvého odvolacieho dôvodu totiž nemôžu podporiť návrhy odvolateľky, keďže vývozcovia nemajú za okolností prejednávanej veci podľa článku 3 ods. 3 nariadenia č. 182/2011 nárok napadnúť v súdnom konaní spôsob, akým Komisia postupuje v rámci vzťahov s riadiacim výborom.
62.
Odvolateľka v rámci tretej časti tohto odvolacieho dôvodu nesprávne tvrdí, že Všeobecný súd mal dostatok dôkazov na to, aby rozhodol, že riadiaci výbor nemal k dispozícii všetky podklady potrebné na to, aby rozhodol. Článok 3 ods. 3 nariadenia č. 182/2011 vyžaduje, aby Komisia predložila tomuto výboru len návrh vykonávacieho aktu a návrh programu, a nie ďalšie dokumenty. Prísne vzaté, Komisia preto nebola povinná informovať riadiaci výbor o svojom teoretickom výpočte sumy vývozných náhrad založenom na rozdiele medzi cenami na trhu EÚ a cenami na svetovom trhu (ďalej len „teoretický výpočet“). ( 32 ) Ako vyplynie aj z bodov 107 a 108 týchto návrhov, tvrdenie odvolateľky, že cieľom vývozných náhrad je kompenzovať nerovnováhu medzi trhom EÚ a svetovým trhom tým, že sa umožní obchodníkom vyvážať, čo predpokladá, že Komisia a výbor zohľadnia situáciu vývozcov, je nesprávne.
63.
Štvrtá časť prvého odvolacieho dôvodu tiež nemôže uspieť, lebo je dvojznačná: ako Komisia uviedla na pojednávaní, domnievala sa, že jej postup je zákonný, a nepovažovala za potrebné zmeniť komitologické pravidlá bez ohľadu na to, ako dlho sa tento postup uplatňoval.
64.
Piata časť prvého odvolacieho dôvodu sa netýka otázky, či mal riadiaci výbor dostatok času na prerokovanie návrhu nariadenia, ale skôr údajného rozporu medzi zvoleným postupom a odôvodneniami sporného nariadenia. Táto problematika sa týka skôr tretieho odvolacieho dôvodu, ktorým sa budem zaoberať v bode 78 a nasl. týchto návrhov. Všeobecný súd v každom prípade v bode 149 napadnutého rozsudku neuviedol vlastný názor, ale názor Komisie. Všeobecný súd si preto nemohol protirečiť tým, že si osvojil stanovisko Komisie. Situácia na trhu môže byť v každom prípade súčasná (momentálna) a zároveň dlhodobá, a preto sa domnievam, že tu nejde o rozpor pojmov.
65.
Keďže odvolateľka nemala úspech v žiadnej z piatich častí prvého odvolacieho dôvodu, tento odvolací dôvod treba v konečnom dôsledku v celom rozsahu zamietnuť.
66.
Vzhľadom na tento záver navyše nepovažujem za potrebné posúdiť, či by poskytnutie dlhšej lehoty na posúdenie návrhu nariadenia riadiacemu výboru mohlo viesť k odlišnému výsledku, pokiaľ ide o stanovené sumy vývoznej náhrady. ( 33 )
C. Druhý odvolací dôvod: nesprávny výklad článku 164 ods. 2 nariadenia č. 1234/2007 a rozpornosť odôvodnenia, ktoré poskytol Všeobecný súd
1. Tvrdenia účastníkov konania
67.
Tilly‑Sabco tvrdí, že Všeobecný súd po tom, čo v bode 200 napadnutého rozsudku odmietol jej názor, že sporné nariadenie nebolo „periodickým nástrojom v oblasti poľnohospodárstva“, nepreskúmal tento pojem, hoci predmetné subdelegovanie udelené generálnemu riaditeľovi sa týkalo takých nástrojov. Keďže sporné nariadenie nebolo nahradené novým nariadením, nemohlo byť „periodickým nástrojom v oblasti poľnohospodárstva“, na ktorý sa vzťahuje toto subdelegovanie – bez ohľadu na príslušný dôvod –, a preto Všeobecný súd podľa názoru odvolateľky nesprávne konštatoval, že sporné nariadené bolo takým nástrojom. Odvolateľka vo svojej replike uvádza, že toto neobnovenie bolo výsledkom vopred určeného smerovania a že Všeobecný súd nevytkol Komisii, že nezohľadnila „tendenciu ďalšieho vývoja“ v zmysle v článku 164 ods. 3 písm. a) nariadenia č. 1234/2007, či už počas zasadnutia výboru z 18. júla 2013, alebo tým, že nezvolala zasadnutie v októbri 2013 na účely opätovného posúdenia výšky vývozných náhrad.
68.
Komisia s týmito tvrdeniami nesúhlasí.
2. Posúdenie
69.
Tento odvolací dôvod treba zamietnuť.
70.
Hneď na úvod uvádzam, že súhlasím s Komisiou v tom, že presný rozsah tohto odvolacieho dôvodu je nejasný. Všeobecne povedané, tvrdenia odvolateľky niekedy ako celok smerujú skôr proti spornému nariadeniu než proti napadnutému rozsudku.
71.
V každom prípade v rozsahu, v akom je tento odvolací dôvod založený na porušení článku 164 ods. 2 nariadenia č. 1234/2007, keďže Tilly‑Sabco tvrdí, že Všeobecný súd neposúdil, či bolo sporné nariadenie „periodickým nástrojom v oblasti poľnohospodárstva“, na ktorý sa vzťahovalo príslušné subdelegovanie, a neposúdil dôsledky tejto klasifikácie, stačí uviesť, že tento pojem nie je spomenutý v článku 164 ods. 2 tohto nariadenia. Na tom nič nemení skutočnosť, že v článku 164 ods. 3 písm. a) nariadenia č. 1234/2007 je uvedená „tendencia ďalšieho vývoja“. Preto je irelevantné, či Všeobecný súd nepreskúmal tento pojem.
72.
Okrem toho Všeobecný súd tým, že v bode 200 napadnutého rozsudku zamietol tvrdenie odvolateľky, že sporné nariadenie nebolo „periodickým nástrojom v oblasti poľnohospodárstva“, a contrario nekvalifikoval tento akt ako taký nástroj ani neuznal právny význam uvedeného pojmu. Všeobecný súd jednoducho zamietol tvrdenie, že sporné nariadenie nebolo „periodickým nástrojom v oblasti poľnohospodárstva“, lebo nebolo obnovené.
73.
Odvolateľka v každom prípade nesprávne vykladá článok 164 ods. 2 nariadenia č. 1234/2007. Zatiaľ čo v prvej vete tohto ustanovenia sa uvádza, že „náhrady stanoví Komisia“, druhá veta stanovuje, že „náhrady možno stanoviť“ buď „v pravidelných intervaloch“, alebo „vypísaním verejnej súťaže“. Pre prípad, že náhrady sa stanovia v pravidelných intervaloch, tretia veta stanovuje, že výška náhrady „sa stanov[í] aspoň raz za tri mesiace“, ale „môže zostať na rovnakej úrovni aj po dobu dlhšiu ako tri mesiace“. Komisia bola preto oprávnená ponechať stanovenú sumu v platnosti dlhšie ako tri mesiace. V tejto súvislosti článok 164 ods. 2 nariadenia č. 1234/2007 nestanovuje spôsob, akým sa má táto suma ponechať v platnosti. Hoci teda v spornom nariadení mohol byť stanovený dátum skončenia účinnosti, citované ustanovenie to nevyžadovalo, keďže v prípade, ak by nebol stanovený taký dátum, sporné nariadenie by sa jednoducho naďalej uplatňovalo, a teda stanovená suma by zostala zachovaná. ( 34 )
74.
Pokiaľ ide o tvrdenie, že neobnovenie bolo výsledkom vopred určeného smerovania, odvolateľka na pojednávaní spresnila, že jej názor je založený v podstate na dvoch skutočnostiach. Po prvé tvrdí, že riadiaci výbor na svojom zasadnutí v októbri 2013 nerokoval o otázke, či sa má sporné nariadenie ponechať v platnosti alebo obnoviť. Po druhé tvrdí, že zápisnica o zasadnutí tohto výboru z 18. júla 2013 svedčí o tom, že stanovovanie vývozných náhrad bolo ukončené.
75.
V prvom rade postup Komisie v rámci jej vzťahov s riadiacim výborom po prijatí sporného nariadenia nemôže spochybniť platnosť tohto nariadenia, ktorá sa má posudzovať podľa skutkových a právnych okolností existujúcich v čase prijatia tohto nariadenia. ( 35 ) Okrem toho skutočnosti, na ktoré sa odvoláva odvolateľka, si vyžadujú posúdenie skutkových okolností veci, čo nie je úlohou Súdneho dvora v odvolacom konaní. Napokon obe tvrdenia, ktoré uvádza odvolateľka, sú v každom prípade nesprávne: Komisia na pojednávaní uviedla – pričom nikto jej neprotirečil –, že program zasadnutia výboru z októbra 2013 obsahoval bod, v ktorom bolo uvedené, že riadiaci výbor môže byť požiadaný, aby vydal stanovisko týkajúce sa návrhu nariadenia, ktorým sa stanovia vývozné náhrady v sektore hydiny. Potvrdzuje to zápisnica o tomto zasadnutí, ktoré sa konalo 17. októbra 2013. ( 36 ) Bez ohľadu na to, akú výkladovú hodnotu môže mať zápisnica o zasadnutí výboru pre platnosť rozhodnutí prijatých počas tohto zasadnutia, sa navyše v zápisnici o zasadnutí výboru, ktoré sa konalo 18. júla 2013, nespomína „ukončenie“ alebo „pozastavenie“, ako to tvrdí odvolateľka. V tejto zápisnici sa naopak len uvádza, že „Komisia navrhla znížiť zvyšné náhrady na nulu“. Práve v neoficiálnom francúzskom preklade tejto zápisnice, ktorý odvolateľka predložila ako prílohu svojej žaloby, sa nesprávne uvádza, že „la Commission a proposé de supprimer les restitutions“ („Komisia navrhla zrušiť náhrady“).
76.
Napokon odvolateľka vo svojom odvolaní netvrdila, že Všeobecný súd nekonštatoval, že o de facto pozastavení stanovovania vývozných náhrad sa mohlo rozhodnúť len podľa článku 162 nariadenia č. 1234/2007 a že predmetné subdelegovanie sa nemohlo vzťahovať aj na sporné nariadenie. ( 37 ) Okrem toho právny zástupca odvolateľky na pojednávaní uznal, že jej argumentácia, podľa ktorej sporné nariadenie nebolo „periodickým nástrojom v oblasti poľnohospodárstva“, bola odlišná a alternatívna v porovnaní s otázkou, či Komisia mohla prijať sporné nariadenie podľa článku 164 ods. 2 a 3 nariadenia č. 1234/2007. Je teda sporné, či odvolateľka vzniesla tvrdenie založené na porušení článku 162 nariadenia č. 1234/2007 včas, s prihliadnutím na to, že Súdnemu dvoru neprináleží posúdiť právny základ sporného nariadenia ex offo. ( 38 )
77.
Ak by Súdny dvor napriek tomu dospel k záveru, že toto tvrdenie je vyjadrené v druhom odvolacom dôvode, domnievam sa, že ho treba zamietnuť. Článok 162 ods. 1 nariadenia č. 1234/2007 totiž nepriznáva žiadnemu orgánu EÚ právomoc zaviesť, regulovať alebo ukončiť schému vývozných náhrad. Rozhodnutie stanoviť sumu vývozných náhrad na nulu v každom prípade samo osebe nepredstavuje ukončenie. Stanovenie sumy týchto náhrad na nulu je len konkrétnou úpravou alebo prispôsobením nahrádzanej sumy v danej situácii. Skutočnosť, že Komisia sa rozhodla stanoviť túto sumu na nulu počas určitého obdobia, nič nemení na tom, že má právomoc (opätovne) stanoviť sumu vývozných náhrad, a už vôbec nenaznačuje, že Komisia protiprávne zrušila systém vývozných náhrad. Z judikatúry vyplýva, že Súdny dvor v minulosti konštatoval, že Komisii nemožno vytknúť, že namiesto toho, aby oznámila pozastavenie vyplácania prémie za denaturáciu cukru pre zvieracie krmivá, sa rozhodla stanoviť túto prémiu na nulu „v súlade s metódou, ktorá je bežná v daňovom práve a bola prevzatá právom [EÚ]“. ( 39 )
D. Tretí odvolací dôvod: nesprávne posúdenie neodôvodnenosti alebo nedostatočného odôvodnenia sporného nariadenia Všeobecným súdom
1. Tvrdenia účastníkov konania
78.
V rámci prvej časti tretieho odvolacieho dôvodu odvolateľka tvrdí, že Všeobecný súd v bode 245 napadnutého rozsudku porušil článok 296 ZFEÚ a v bodoch 226 až 231 tohto rozsudku nesprávne vyložil relevantnú judikatúru. Podľa jej názoru odôvodnenie nariadenia, ktorým sa stanovujú vývozné náhrady, nemôže byť rovnaké, keď dôjde k zmene súm a najmä keď je príslušná suma stanovená na nulu.
79.
V rámci druhej časti tohto odvolacieho dôvodu Tilly‑Sabco tvrdí, že z bodov 241, 291, 293, 300 a 398 až 401 napadnutého rozsudku vyplýva, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že uplatnil výpočtovú metódu Komisie takým spôsobom, aby nepodliehala súdnemu preskúmaniu, vrátane viacnásobného zjavne nesprávneho posúdenia. Odvolateľka navyše tvrdí, že Všeobecný súd v bodoch 320 a 321 tohto rozsudku nesprávne vyložil určité dokumenty predložené riadiacemu výboru, v dôsledku čoho sa odvolateľka domnieva, že tento rozsudok je rozporný, obmedzuje právo na súdne preskúmanie a skresľuje skutkový stav.
80.
Odvolateľka v rámci tretej časti tohto odvolacieho dôvodu tvrdí, že Všeobecný súd si v bodoch 253 až 255 napadnutého rozsudku protirečil tým, že uviedol, že zmena vykonaná sporným nariadením nebola zo štrukturálneho hľadiska odlišná od predchádzajúcich zmien, a zároveň bola súčasťou postupného znižovania sumy vývozných náhrad. Tilly‑Sabco navyše tvrdí, že Všeobecný súd v bode 259 tohto rozsudku nesprávne konštatoval, že Komisia netvrdila, že stanovila sumu náhrad na nulu z dôvodu medzinárodného záväzku.
81.
V rámci štvrtej časti tretieho odvolacieho dôvodu Tilly‑Sabco tvrdí, že napadnutý rozsudok obsahuje rozpor medzi bodmi 53 a 54 tohto rozsudku, v ktorých sa uznáva, že vývozcovia nepožiadajú o vývozné náhrady, ak je príslušná suma stanovená na 0 eur, na jednej strane a bodmi 267 a 268 tohto rozsudku, ktoré nevylučujú možnosť, aby vnútroštátne orgány poskytli vývozné náhrady v sume 0 eur, aj keď s najväčšou pravdepodobnosťou nebude podaná nijaká žiadosť, na druhej strane.
82.
Komisia s týmito tvrdeniami nesúhlasí.
2. Posúdenie
83.
Rozsah jednotlivých častí tretieho odvolacieho dôvodu je nejasný. Podľa môjho názoru Tilly‑Sabco v podstate tvrdí, že Všeobecný súd nesankcionoval Komisiu za to, že porušila svoju povinnosť odôvodnenia (prvá a tretia časť tohto odvolacieho dôvodu), na rôznych miestach napadnutého rozsudku si protirečil a/alebo sa dopustil nesprávneho posúdenia (druhá, tretia a štvrtá časť tohto odvolacieho dôvodu) a neprimerane znížil úroveň súdneho preskúmania (druhá časť tohto odvolacieho dôvodu). Tieto tri otázky posúdim samostatne.
a) Povinnosť odôvodnenia
84.
Podľa ustálenej judikatúry musí byť odôvodnenie aktov vyžadované v článku 296 ZFEÚ prispôsobené povahe dotknutého aktu a musia z neho jasne a jednoznačne vyplývať úvahy inštitúcie, ktorá akt prijala, tak, aby dotknuté osoby mohli pochopiť dôvody jeho prijatia a príslušný súd Únie ho mohol preskúmať. Požiadavka odôvodnenia sa musí posudzovať vzhľadom na okolnosti daného prípadu, najmä na obsah aktu, povahu uvádzaných dôvodov a záujem, ktorý môžu mať na získaní takýchto objasnení osoby, ktorým je akt určený, alebo ďalšie osoby priamo a osobne dotknuté takýmto aktom. Nevyžaduje sa, aby odôvodnenie špecifikovalo všetky relevantné skutkové a právne okolnosti, pretože otázka, či odôvodnenie aktu spĺňa požiadavky článku 296 ZFEÚ, sa musí posudzovať s ohľadom nielen na jeho znenie, ale tiež na jeho kontext, ako aj na súhrn právnych pravidiel upravujúcich predmetnú oblasť. ( 40 )
85.
Pri právnych aktoch všeobecnej povahy sa odôvodnenie môže obmedziť na jednej strane na uvedenie celkovej situácie, ktorá viedla k ich prijatiu, a na strane druhej na uvedenie všeobecných cieľov, ktoré má predmetný akt dosiahnuť. ( 41 ) Konkrétne sa nevyžaduje, aby odôvodnenie nariadení bližšie uvádzalo rôzne skutkové a právne okolnosti, ktoré sú často veľmi početné a komplikované a ktoré sú predmetom nariadenia, pokiaľ toto nariadenie patrí do systematického rámca súboru aktov, ktorého je súčasťou. Ak je teda z nariadenia zrejmý základný cieľ sledovaný inštitúciou, bolo by neprimerané vyžadovať osobitné odôvodnenie pre každú z technických volieb uskutočnených inštitúciou. ( 42 )
86.
Súdny dvor sa konkrétne zaoberal povinnosťou odôvodnenia v súvislosti so súborom zhodujúcich sa rozhodnutí alebo iných aktov (teda správnou praxou). Uznal, že stupeň presnosti odôvodnenia daného aktu musí byť primeraný materiálnym možnostiam a lehotám a technickým podmienkam, za akých sa má tento akt prijať. ( 43 ) Súdny dvor preto uznal, že hoci akt, ktorý je súčasťou správnej praxe, môže byť odôvodnený stručne, napríklad odkazom na predchádzajúce rozhodnutia alebo iné akty, orgánu EÚ prináleží, aby odôvodnenie rozvinul explicitným spôsobom v prípade, že daný akt citeľne presahuje rámec predchádzajúcich aktov. ( 44 )
87.
Výhrada, ktorú uvádza odvolateľka, sa týka práve toho. Tilly‑Sabco tvrdí, že Komisia pri stanovení sumy vývozných náhrad na nulu nemohla jednoducho „recyklovať“ odôvodnenie uvedené v predchádzajúcom nariadení, keďže sporné nariadenie citeľne presahovalo rámec predchádzajúcich nariadení, čo Všeobecný súd neuznal. Tvrdí, že Všeobecný súd nesprávne uplatnil judikatúru spomenutú v predchádzajúcom bode.
88.
Všeobecný súd však nič také neurobil.
89.
V bodoch 223 až 231 napadnutého rozsudku Všeobecný súd správne pripomenul judikatúru citovanú v bode 86 týchto návrhov. Po tom, čo najprv vyzval Komisiu, aby podrobne opísala svoju prax v relevantnom období (body 235 až 241 tohto rozsudku), v súlade s ktorou Komisia stanovila sumu náhrady na základe dvoch nezávislých metód, ktorými sú i) teoretický výpočet a ii) analýza situácie na trhu (ďalej len „analýza trhu“), Všeobecný súd zamietol tvrdenia odvolateľky, podľa ktorých sa Komisia odklonila od tej praxe (body 242 až 262 tohto rozsudku).
90.
Všeobecný súd pritom postupoval správne.
91.
Odvolateľka totiž v prvom stupni netvrdila, že Komisia nedodržala svoju zvyčajnú prax z procesného hľadiska (pozri bod 242 napadnutého rozsudku). ( 45 ) Odvolateľka považovala za odklon od praxe Komisie v relevantnom období práve hmotnoprávnu zmenu vykonanú sporným nariadením.
92.
Je však jednoznačné, že Všeobecný súd správne zamietol tento názor, keďže v prejednávanej veci zjavne nie sú splnené dôvody, na základe ktorých Súdny dvor vo veci Silos vyhlásil nariadenie, ktoré bolo predmetom uvedenej veci, za neplatné. V uvedenom rozsudku Súdny dvor vymedzil tri samostatné dôvody, ktoré ho ako celok priviedli k záveru, že Komisia sa odklonila od svojej zvyčajnej praxe, a preto bolo uvedené odôvodnenie nedostatočné. ( 46 )
93.
Po prvé nariadením, ktoré predchádzalo nariadeniu napadnutému žalobou v uvedenej veci, bola zvýšená suma náhrad za sporné krmivá, zatiaľ čo nariadením, ktoré bolo predmetom uvedenej veci, bola táto suma znížená.
94.
Po druhé suma náhrad bola znížená z 74,93 ECU za tonu rovno na nulu.
95.
Po tretie nariadenie, ktoré bolo predmetom uvedenej veci, bolo prijaté len týždeň po nariadení, ktoré sa uplatňovalo predtým.
96.
Naproti tomu, ako sa uvádza v bodoch 8 až 11 napadnutého rozsudku, suma náhrady za príslušné výrobky zmrazeného hydinového mäsa sa v priebehu troch rokov postupne znižovala – pričom nebola dočasne zvýšená – z pôvodnej sumy 40 eur za 100 kg 17. júna 2010 na 32,50 eura za 100 kg, potom na 21,70 eura za 100 kg, potom na 10,85 eura za 100 kg a 18. júla 2013 bola sporným nariadením stanovená na nulu. Sporné nariadenie bolo prijaté tri mesiace po nariadení, ktoré sa uplatňovalo predtým, pričom táto lehota je výslovne uvedená v článku 164 ods. 2 nariadenia č. 1234/2007. Tieto skutočnosti sú nesporné.
97.
Preto je jasné, že sporné nariadenie bolo v rámci nariadení č. 1234/2007 a č. 182/2011 súčasťou jednotného postupu, ktorý sa sústavne opakoval a v ktorom boli vydané nariadenia prijímané na základe výslovných kritérií uvedených v nariadení č. 1234/2007, ktoré boli obchodným kruhom úplne známe. Okrem toho obsah sporného nariadenia sa v podstatnej miere neodlišuje od nariadení, ktoré mu predchádzali. Ide o podobnú situáciu ako vo veci Delacre. ( 47 )
98.
Na tom nič nemení skutočnosť, že sporným nariadením bola stanovená suma náhrady na nulu bez uvedenia odlišného odôvodnenia v porovnaní s predchádzajúcim nariadením. Okrem toho, čo som uviedol v bode 77 týchto návrhov v súvislosti so zákonnosťou oprávnenia Komisie stanoviť sumu vývozných náhrad na nulu, zníženie vyplývajúce zo sporného nariadenia jednoducho zodpovedalo tomu istému trendu znižovania sumy vývozných náhrad. Iné konštatovanie by viedlo k absurdnému záveru, že povinnosť odôvodnenia by bola dodržaná, ak by Komisia namiesto toho navrhla stanoviť sumu náhrad na 0,01 eura za 100 kg. Všeobecný súd sa preto nedopustil nesprávneho posúdenia, keď v bode 245 napadnutého rozsudku uviedol, že samotná skutočnosť, že suma vývozných náhrad bola stanovená na nulu, automaticky neznamená, že Komisia sa odklonila od svojej doterajšej praxe, a že zmena týchto súm je nerozlučne spojená so systémom periodického stanovovania týchto súm, takže tie isté úvahy môžu platiť pre sumy, ktoré sú veľmi odlišné, a tiež pre sumu stanovenú na nulu. Odkaz odvolateľky na rozsudok National Iranian Oil Company ( 48 ), v ktorom bola judikatúra citovaná v bode 86 týchto návrhov v podstate prebratá v oblasti opatrení na zmrazenie aktív, nepreukazuje, že sporné nariadenie citeľne presahovalo rámec nariadení, ktoré mu predchádzali.
99.
Z vyššie uvedeného vyplýva, že tvrdenia spoločnosti Tilly‑Sabco, podľa ktorých Všeobecný súd nesprávne vyložil článok 296 ZFEÚ, treba zamietnuť.
b) Rozporné konštatovania a iné tvrdenia
100.
Po prvé údajný rozpor a skreslenie dôkazov, ktoré podľa tvrdení odvolateľky vyplývajú z bodov 320 a 321 napadnutého rozsudku, neboli preukázané. Skutočnosť, že Všeobecný súd na jednej strane konštatoval, že dovoz rástol rýchlejšie než vývoz, a na druhej strane konštatoval, že hodnota dovozu klesala, neznamená, že ide o dve navzájom odporujúce si konštatovania, ani vôbec nepredstavuje skreslenie dôkazov. V tejto súvislosti odvolateľka presne neoznačila dôkazy, ktoré Všeobecný súd skreslil, a nepreukázala pochybenia v rámci posudzovania, ktoré viedli k takému skresleniu. ( 49 )
101.
Po druhé, pokiaľ ide o body 253 až 255 napadnutého rozsudku, o ktorých Tilly‑Sabco tvrdí, že si odporujú vzhľadom na politicky odôvodnené postupné znižovanie sumy vývozných náhrad, pri nijakom výklade si tieto dve konštatovania neodporujú, a to bez ohľadu na opodstatnenosť teórie spoločnosti Tilly‑Sabco.
102.
Po tretie odvolateľka nesprávne vytýka Všeobecnému súdu, že v bode 259 napadnutého rozsudku nekonštatoval, že suma vývozných náhrad bola stanovená z dôvodu záväzku prijatého na medzinárodnej úrovni. Skutočnosť, že Komisia vo svojom vyjadrení k žalobe v konaní pred Všeobecným súdom uviedla, že „vývoj [spoločnej poľnohospodárskej politiky] zohľadňuje prebiehajúce rokovania v rámci dauhaského kola rokovaní Svetovej obchodnej organizácie [ďalej len ‚WTO‘] o rozvoji a stanovisko, ktoré v tomto kontexte zaujala Únia v súvislosti s náhradami“, nijako nesúvisí s konkrétnym medzinárodným záväzkom.
103.
Napokon som nezistil nijaký rozpor medzi bodmi 53 a 54 napadnutého rozsudku, v ktorých sa uznáva, že vývozcovia nepožiadajú o vývozné náhrady, ak je príslušná suma stanovená na 0 eur, na jednej strane a bodmi 267 a 268 tohto rozsudku, ktoré nevylučujú možnosť, aby vnútroštátne orgány poskytli vývozné náhrady v sume 0 eur, aj keď s najväčšou pravdepodobnosťou nebude podaná nijaká žiadosť. Výklad týchto pasáží, ktorý podáva Tilly‑Sabco, totiž nezohľadňuje ich kontext: v bodoch 53 a 54 Všeobecný súd posudzoval, či sporné nariadenie „vyžaduje“ vykonávacie opatrenia, na účely overenia aktívnej legitimácie odvolateľky podľa štvrtého odseku článku 263 ZFEÚ. V bodoch 267 a 268 však išlo o úplne odlišnú analýzu: bolo potrebné posúdiť, či článok 164 ods. 2 nariadenia č. 1234/2007 dovoľuje stanovenie vývozných náhrad na nulu. Ak by tieto dve záležitosti boli navzájom prepojené do takej miery, ako to tvrdí odvolateľka, je sporné, či by odvolateľka bola aktívne legitimovaná na podanie žaloby v prejednávanej veci.
104.
Z vyššie uvedeného vyplýva, že tvrdenia odvolateľky, podľa ktorých si Všeobecný súd protirečil, skreslil skutkový stav a nesprávne vyložil písomné vyjadrenie Komisie, treba zamietnuť.
c) Neprimerané zníženie úrovne súdneho preskúmania
105.
Všeobecný súd v bode 276 napadnutého rozsudku správne určil uplatniteľnú úroveň súdneho preskúmania, keďže uviedol, že normotvorca EÚ má v oblasti poľnohospodárstva širokú mieru voľnej úvahy. To platí aj pre rozhodovanie, či sa má prehodnotiť platná právna úprava týkajúca sa mrazených kurčiat. V dôsledku toho sa súdne preskúmanie musí obmedziť na overenie, či dotknuté opatrenie nie je postihnuté zjavne nesprávnym posúdením alebo zneužitím právomoci a či dotknutý orgán zjavne neprekročil medze svojej voľnej úvahy. ( 50 )
106.
Odvolateľka nespochybňuje napadnutý rozsudok z dôvodu, že v ňom nebola určená správna úroveň súdneho preskúmania. Nespochybňuje tento rozsudok ani z dôvodu, že v ňom bola v skutočnosti uplatnená úroveň, ktorá je pre ňu menej priaznivá ( 51 ), alebo z dôvodu, že uplatnená úroveň porušuje článok 47 Charty. Naopak, Tilly‑Sabco podľa všetkého spochybňuje výklad rozsahu voľnej úvahy Komisie podľa článku 164 nariadenia č. 1234/2007, ktorý podal Všeobecný súd. Ako poznamenáva Komisia, táto časť tretieho dôvodu zrejme vychádza z toho, že účastníci konania sa všeobecne nezhodujú na tom, aký je účel vývozných náhrad.
107.
V tejto súvislosti pripomínam, že systém vývozných náhrad má vytvoriť stabilitu na spoločnom trhu a zabezpečiť, aby sa poľnohospodárske výrobky mohli predávať do krajín, ktoré nie sú členmi EÚ. ( 52 ) Vývozné náhrady konkrétne neslúžia na zabezpečenie primeraného príjmu vývozcom. Ich účelom je naopak umožniť rýchly a účinný predbežný zásah na rýchlo sa meniacom trhu. Okrem toho časté zmeny sú základným znakom systému poľnohospodárskeho práva EÚ, pričom právne predpisy sa musia sústavne prispôsobovať meniacim sa ekonomickým okolnostiam a meniacim sa politickým prioritám. ( 53 )
108.
Podľa môjho názoru Všeobecný súd v bode 293 napadnutého rozsudku správne konštatoval, že vzhľadom na to, že v článku 164 ods. 3 nariadenia č. 1234/2007 je použité slovné spojenie „jeden alebo viacero“, Komisia môže klásť dôraz na jeden z aspektov vymenovaných v tomto ustanovení. Komisia sa môže dokonca obmedziť len na jeden aspekt bez toho, aby sa dopustila nesprávneho právneho posúdenia. V tomto prípade Všeobecný súd v bode 291 svojho rozsudku konštatoval, že Komisia kládla dôraz na potrebu zabezpečiť rovnováhu a prirodzený vývoj cien a obchodu na trhu, ktoré sú spomenuté v článku 164 ods. 3 písm. b) citovaného nariadenia. ( 54 )
109.
V rozpore s tým, čo tvrdí odvolateľka, toto konštatovanie neodporuje bodu 401 ( 55 ) napadnutého rozsudku. Všeobecný súd totiž neuviedol, že aspekty vymenované v článku 164 ods. 3 nariadenia č. 1234/2007 sú rovnocenné. Všeobecný súd len reagoval na tvrdenie odvolateľky, že Komisia si protirečila, keď tvrdila, že pripisuje rovnaký význam metóde teoretického výpočtu aj metóde analýzy trhu, no v konečnom dôsledku kládla väčší dôraz na druhú uvedenú metódu. Tieto dve metódy však nie sú „aspektmi“ v zmysle článku 164 ods. 3 nariadenia č. 1234/2007, ale skôr nástrojmi na stanovenie primeranej sumy vývozných náhrad. Odvolateľka preto nesprávne vykladá napadnutý rozsudok.
110.
Zvyšné tvrdenia obsiahnuté v tejto časti tretieho odvolacieho dôvodu sú za týchto okolností – v rozsahu, v akom sú zrozumiteľné a prípustné – založené na nesprávnom pochopení a/alebo skreslení tohto rozsudku.
111.
Po prvé Všeobecný súd v bode 401 napadnutého rozsudku skutočne rozhodol o tvrdení odvolateľky uvedenom v bode 400 tohto rozsudku. Toto konštatovanie predstavuje názor uvedeného súdu, a preto nemôže predstavovať skreslenie stanoviska účastníkov konania. Odvolateľka v každom prípade netvrdila, že Všeobecný súd rozhodol ultra petita.
112.
Po druhé odvolateľka jednoznačne nesprávne tvrdí, že Všeobecný súd v bode 300 napadnutého rozsudku konštatoval, že „teoretický výpočet sumy náhrad nie je vysvetlený dokumentmi predloženými riadiacemu výboru“. ( 56 )
113.
Napokon tvrdenie, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho posúdenia tým, že od Komisie nevyžadoval, aby mu predložila teoretický výpočet, a preto nemohol posúdiť, či vyváženie teoretického výpočtu Komisie s jej analýzou trhu predstavovalo zjavne nesprávne posúdenie, je nesprávne. V prvom rade neprináleží účastníkom konania, ale Všeobecnému súdu rozhodovať o prijatí opatrení na zabezpečenie priebehu konania a/alebo opatrení týkajúcich sa dokazovania, ak to považuje za potrebné. ( 57 ) V druhom rade Všeobecný súd v bode 398 napadnutého rozsudku konštatoval, že – ako uznala Komisia – hoci z teoretického výpočtu vyplynul kladný výsledok, Komisia mohla bez toho, aby sa dopustila nesprávneho posúdenia, na základe faktorov uvedených v bode 292 tohto rozsudku stanoviť sumu vývozných náhrad na nulu. ( 58 ) Všeobecný súd preto bol aj bez podrobných informácií o teoretickom výpočte schopný posúdiť rozdiel medzi týmito dvoma metódami. V poslednom rade názor odvolateľky v podstate znamená žiadať Všeobecný súd, aby uplatnil voľnú úvahu, ktorú však nariadenie č. 1234/2007 priznáva Komisii.
114.
Z toho vyplýva, že túto časť tretieho odvolacieho dôvodu treba zamietnuť, a teda tento odvolací dôvod treba zamietnuť v celom rozsahu.
E. Štvrtý odvolací dôvod: porušenie článku 164 ods. 3 nariadenia č. 1234/2007 alebo zjavne nesprávne posúdenie
1. Tvrdenia účastníkov konania
115.
Tilly‑Sabco v rámci prvej časti štvrtého odvolacieho dôvodu tvrdí, že Všeobecný súd si protirečil pri skúmaní, či Komisia náležite zohľadnila aspekty vymenované v článku 164 ods. 3 nariadenia č. 1234/2007, keďže porovnal pokles cien v Spojených štátoch amerických v roku 2013 v bode 301 napadnutého rozsudku so situáciou na trhu v Brazílii od roku 2009 do roku 2013 v bode 302 tohto rozsudku, a že mal zohľadniť najnovšie dostupné údaje.
116.
V rámci druhej časti štvrtého odvolacieho dôvodu odvolateľka tvrdí, že Všeobecný súd porušil článok 164 ods. 3 písm. b) nariadenia č. 1234/2007 tým, že v bode 289 napadnutého rozsudku potvrdil názor Komisie, že rozdiel v cenách v porovnaní s hydinou s pôvodom v Brazílii si nevyžaduje vyplácanie vývozných náhrad. Okrem toho podľa jej názoru Všeobecný súd tiež porušil toto ustanovenie tým, že obmedzil svoje preskúmanie na svetový trh, bez toho, aby vzal do úvahy trh EÚ.
117.
V rámci tretej časti tohto odvolacieho dôvodu Tilly‑Sabco tvrdí, že Všeobecný súd v bode 366 napadnutého rozsudku nevytkol Komisii, že nevzala do úvahy presný stav dopytu po kurčatách, a že v bode 368 tohto rozsudku si protirečil. Tilly‑Sabco navyše tvrdí, že Všeobecný súd v bode 350 a nasl. tohto rozsudku nevyvodil dôsledky z nárastu cien zvieracích krmív pre ziskové marže výrobcov. Vytýka tomuto súdu, že rovnako nevyvodil dôsledky z pochybení, ktorých sa dopustila Komisia, uvedených v bodoch 350 až 356 a 360 a 361 tohto rozsudku, a že v bode 369 tohto rozsudku skreslil dôkazy, ktoré podľa jej názoru svedčili o klesajúcom trende dopytu po hydinovom mäse v roku 2013.
118.
Komisia s týmito tvrdeniami nesúhlasí.
2. Posúdenie
119.
Všetky tri časti tohto odvolacieho dôvodu obsahujú v podstate súbor rôznych námietok týkajúcich sa preskúmania uplatnenia voľnej úvahy Komisie podľa článku 164 ods. 3 nariadenia č. 1234/2007, ktoré vykonal Všeobecný súd. Domnievam sa, že žiadna z týchto častí nie je opodstatnená, a postupne ich preskúmam.
120.
V prvom rade údajný rozpor medzi bodmi 300 a 301 napadnutého rozsudku, na ktorý poukazuje Tilly‑Sabco, neexistuje: skutočnosť, že Všeobecný súd pri posudzovaní vývoja cien čerstvých kurčiat vzal do úvahy len rok 2013, pokiaľ ide o Spojené štáty americké, neznamená, že si protirečil tým, že v prípade Brazílie zohľadnil dlhšie obdobie. V znení článku 164 ods. 3 nariadenia č. 1234/2007 nie je obsiahnutá požiadavka, aby Komisia obmedzila svoje porovnávacie posúdenie vývoja cien na konkrétne obdobia (aj keď by v prípade, že by to neurobila, bol údajne zmarený účel porovnania). Hoci odvolateľka správne poznamenáva, že v článku 164 ods. 3 písm. a) uvedeného nariadenia je spomenutá „existujúca situácia“ na trhu EÚ a na svetovom trhu, ako bolo uvedené v bode 108 týchto návrhov, Komisia môže klásť osobitný dôraz na iné aspekty vymenované v článku 164 ods. 3 tohto nariadenia, pričom Všeobecný súd dospel k záveru, že v tomto prípade to urobila. Body 300 a 301 napadnutého rozsudku si v každom prípade neodporujú, keďže Všeobecný súd v oboch bodoch konštatoval, že k poklesu cien v týchto krajinách došlo len na konci roka 2013.
121.
Okrem toho tvrdenie spoločnosti Tilly‑Sabco, že Všeobecný súd nekonštatoval, že Komisia sa dopustila zjavne nesprávneho posúdenia tým, že nestanovila vývozné náhrady so zreteľom na odhadovaný cenový rozdiel medzi cenami kurčiat na vnútornom trhu a hydinou s pôvodom v Brazílii vo výške 44,73 eura za 100 kg, uznaný v bode 289 napadnutého rozsudku, treba zamietnuť. Tento cenový rozdiel môže vyplývať zo skutočnosti, že porovnávanými výrobkami nebola hydina z oboch regiónov, ale kurčatá a hydina. Tilly‑Sabco tiež neuviedla, že v tom istom bode je spomenuté, že Komisia poukázala na to, že ceny kurčiat na vnútornom trhu sú vysoké. ( 59 ) Na základe toho Všeobecný súd v bode 292, ktorý odvolateľka nespochybňuje, rozhodol, že Komisia mohla – bez toho, aby sa dopustila nesprávneho právneho posúdenia – konštatovať, že na zabezpečenie stability trhu nie je potrebné stanoviť vývozné náhrady na kladnú sumu. Tento záver Všeobecného súdu bol správny: ako bolo spomenuté v bode 107 týchto návrhov, vývozné náhrady neslúžia na zabezpečenie primeraného príjmu vývozcom. Obchodníci preto nemôžu vyžadovať, aby Komisia stanovila výšku náhrad na konkrétnu sumu.
122.
Pokiaľ ide o tvrdenie, že Všeobecný súd porušil článok 164 ods. 3 písm. b) nariadenia č. 1234/2007 tým, že obmedzil svoje posúdenie na jeden trh, či už je to vnútorný trh, alebo svetový trh ( 60 ), tieto dva trhy sú spomenuté len v písmenách a) a i). Všeobecný súd však konštatoval, že Komisia pripísala osobitný význam písmenu b), ktoré neodkazuje na tieto dva trhy. ( 61 )
123.
Čo sa týka tretej časti štvrtého odvolacieho dôvodu, domnievam sa, že odvolateľka nesprávne tvrdí, že Všeobecný súd v bode 366 napadnutého rozsudku nevyjadril, že článok 164 ods. 3 nariadenia č. 1234/2007 vyžaduje, aby Komisia poznala presný stav vývoja dopytu po kurčatách na trhu EÚ a na svetovom trhu. Naopak, Všeobecný súd správne konštatoval, že cena je prienikom ponuky a dopytu a že analýza cenového vývoja nevyhnutne zohľadňuje dopyt. Okrem toho, pokiaľ ide o protitvrdenie odvolateľky, že nárast ceny odráža nerovnováhu vo vývoji ponuky a/alebo dopytu, je veľmi pravdepodobné, že ceny zahŕňajú plánovaný vývoj ponuky a dopytu. Toto tvrdenie, ako aj údajný rozpor medzi bodmi 366 a 368 napadnutého rozsudku, ktorý vzniká len v prípade prijatia názoru odvolateľky na vzájomný vzťah medzi cenou a dopytom, preto treba odmietnuť.
124.
Tvrdenie odvolateľky, že Všeobecný súd v bode 350 a nasl. napadnutého rozsudku nevyvodil náležité dôsledky z nárastu cien zvieracích krmív pre ziskové marže výrobcov, nemá nijaký základ: práve to urobil Všeobecný súd v bode 351.
125.
V predposlednom rade tvrdenie odvolateľky, že body 350 až 356, 360 a 361 napadnutého rozsudku údajne svedčia o tom, že Komisia predložila Všeobecnému súdu informácie, ktoré boli odlišné od informácií, ktoré poskytla riadiacemu výboru, nemôže ovplyvniť zákonnosť sporného nariadenia, ktorá sa nemá posudzovať podľa toho, čo Komisia predložila Všeobecnému súdu, ale podľa skutkových a právnych okolností existujúcich v čase prijatia tohto nariadenia. Toto tvrdenie je preto neúčinné. To isté platí pre skutočnosť, že Všeobecný súd v bode 360 napadnutého rozsudku konštatoval, že je potrebné špecifikovať tvrdenia uvedené na obranu Komisie týkajúce sa cien krmív. Irelevantnosť týchto okolností v každom prípade potvrdzuje skutočnosť, že – ako uvádza Komisia – odvolateľka nespochybnila druhú a tretiu vetu bodu 361 tohto rozsudku, v ktorých Všeobecný súd okrem iného konštatoval, že otázka, kedy sa zvýšila cena krmív, nie je rozhodujúca.
126.
Napokon, čo sa týka tvrdenia, že Všeobecný súd v bode 369 napadnutého rozsudku skreslil dôkazy tým, že konštatoval, že Komisia zohľadnila najmä nárast dopytu po kurčatách, tento bod obsahuje len citáciu názoru odvolateľky a neslúži na preukázanie skutkového stavu. Preto nemôže obsahovať toto údajné skreslenie. Pokiaľ ide o námietky odvolateľky proti bodu 371 tohto rozsudku, ktoré odvolateľka spája so svojím tvrdením o skreslení dôkazov v bode 369 tohto rozsudku, odvolateľka nepreukázala, že Všeobecný súd v uvedenom bode skreslil tieto dôkazy alebo sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia. Ako Komisia správne poznamenáva, odvolateľka nespochybňuje bod 370 napadnutého rozsudku, v ktorom Všeobecný súd konštatoval, že tvrdenia odvolateľky týkajúce sa spomalenia rastu výroby a spotreby hydinového mäsa znamenajú, že výroba a dopyt stále narastali a že sa očakávalo, že výroba sa bude zvyšovať, aj keď pomalšie než predtým.
127.
Tento posledný odvolací dôvod je neopodstatnený, a preto ho treba zamietnuť. V dôsledku toho treba odvolanie v celom rozsahu zamietnuť.
VI. Návrh
128.
Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor zamietol odvolanie a zaviazal odvolateľku na náhradu trov konania.
( 1 ) Jazyk prednesu: angličtina.
( 2 ) Rozsudok zo 14. januára 2016, Tilly‑Sabco/Komisia (T‑397/13, EU:T:2016:8, ďalej len „napadnutý rozsudok“).
( 3 ) Vykonávacie nariadenie Komisie z 18. júla 2013, ktorým sa stanovujú vývozné náhrady za hydinové mäso (Ú. v. EÚ L 196, 2013, s. 13) (ďalej len „sporné nariadenie“).
( 4 ) Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady zo 16. februára 2011, ktorým sa ustanovujú pravidlá a všeobecné zásady mechanizmu, na základe ktorého členské štáty kontrolujú vykonávanie vykonávacích právomocí Komisie (Ú. v. EÚ L 55, 2011, s. 13).
( 5 ) Nariadenie Rady z 22. októbra 2007 o vytvorení spoločnej organizácie poľnohospodárskych trhov a o osobitných ustanoveniach pre určité poľnohospodárske výrobky (nariadenie o jednotnej spoločnej organizácii trhov) (Ú. v. EÚ L 299, 2007, s. 1) v znení zmien a doplnení.
( 6 ) Rozhodnutie Rady z 28. júna 1999, ktorým sa ustanovujú postupy pre výkon vykonávacích právomocí prenesených na Komisiu (Ú. v. ES L 184, 1999, s. 23; Mim. vyd. 01/003, s. 124).
( 7 ) Nariadenie Komisie zo 17. júna 2010, ktorým sa ustanovujú vývozné náhrady v sektore hydinového mäsa (Ú. v. EÚ L 152, 2010, s. 5).
( 8 ) Vykonávacie nariadenie Komisie z 18. októbra 2012, ktorým sa stanovujú vývozné náhrady za hydinové mäso (Ú. v. EÚ L 288, 2012, s. 6).
( 9 ) Vykonávacie nariadenie Komisie zo 17. januára 2013, ktorým sa stanovujú vývozné náhrady za hydinové mäso (Ú. v. EÚ L 14, 2013, s. 15).
( 10 ) Vykonávacie nariadenie Komisie z 18. apríla 2013, ktorým sa stanovujú vývozné náhrady za hydinové mäso (Ú. v. EÚ L 109, 2013, s. 27).
( 11 ) Vykonávacie nariadenie Komisie z 20. októbra 2011, ktorým sa stanovujú vývozné náhrady za hydinové mäso (Ú. v. EÚ L 276, 2011, s. 31).
( 12 ) Uznesenie z 26. septembra 2013, Tilly‑Sabco/Komisia (T‑397/13 R, neuverejnené, EU:T:2013:502).
( 13 ) Rozsudok zo 14. januára 2016, Doux/Komisia (T‑434/13, neuverejnený, EU:T:2016:7).
( 14 ) Rozsudok zo 14. januára 2016, Francúzsko/Komisia (T‑549/13, EU:T:2016:6).
( 15 ) Pozri body 39 až 68 napadnutého rozsudku.
( 16 ) Pozri bod 27 napadnutého rozsudku. Komisia konkrétne nespochybnila konštatovanie, že sporné nariadenie bolo regulačným aktom, ani to, že odvolateľka ním bola priamo dotknutá – pozri body 33 a 38 tohto rozsudku.
( 17 ) Podľa článku 150 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, uplatniteľného na konanie o odvolaní na základe článku 190 ods. 1 tohto rokovacieho poriadku, „Súdny dvor [môže]… aj bez návrhu kedykoľvek rozhodnúť o prekážke konania z dôvodu verejného záujmu odôvodneným uznesením“ (kurzívou zvýraznil generálny advokát). Pozri tiež rozsudok z 27. februára 2014, Stichting Woonlinie a i./Komisia (C‑133/12 P, EU:C:2014:105, bod 32). Otázka, či napadnutý akt „vyžaduje“ vykonávacie opatrenia v zmysle štvrtého odseku článku 263 ZFEÚ, je v súčasnosti predmetom odvolaní, ktoré prejednáva veľká komora Súdneho dvora – pozri veci Industrias Químicas del Vallés/Komisia (C‑244/16) a European Union Copper Task Force/Komisia (C‑384/16 P).
( 18 ) Štandardný rokovací poriadok – Rozhodnutie Rady 1999/468/ES – Rokovací poriadok výboru… [neoficiálny preklad] ( Ú. v. ES C 38, 2001, s. 3, poznámka pod čiarou 6).
( 19 ) Komisia predložila rokovací poriadok riadiaceho výboru v konaní v prvom stupni ako prílohu k svojmu vyjadreniu k žalobe.
( 20 ) Článok 127 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, uplatniteľného na konanie o odvolaní na základe článku 190 ods. 1 tohto rokovacieho poriadku. Štandardný rokovací poriadok v každom prípade nie je relevantný, ak predmetný výbor prijal vlastný rokovací poriadok, ako to je v prejednávanej veci – pozri rozsudok z 25. októbra 2005, Nemecko a Dánsko/Komisia (C‑465/02 a C‑466/02, EU:C:2005:636, bod 31).
( 21 ) Článok 8 ods. 5 nariadenia č. 182/2011 („Okamžite uplatniteľné vykonávacie akty“) stanovuje: „Pokiaľ Komisia prijme prechodné antidumpingové alebo vyrovnávacie opatrenia, uplatňuje sa postup ustanovený v tomto článku. Komisia prijme tieto opatrenia po konzultácii alebo v mimoriadne naliehavom prípade po oboznámení členských štátov. V prípade oboznámenia členských štátov sa konzultácie uskutočnia najneskôr desať dní od oznámenia opatrení prijatých Komisiou členským štátom“ (kurzívou zvýraznil generálny advokát). Pozri tiež odôvodnenie 16 tohto nariadenia.
( 22 ) Pozri odôvodnenia 5 a 11 nariadenia č. 182/2011.
( 23 ) Pozri ako príklady rozsudky zo 14. januára 1987, Nemecko/Komisia (278/84, EU:C:1987:2, body 12 až 16); a z 10. februára 1998, Nemecko/Komisia (C‑263/95, EU:C:1998:47, body 26 až 32).
( 24 ) Rozsudok z 23. februára 1988, Spojené kráľovstvo/Rada (68/86, EU:C:1988:85, bod 48).
( 25 ) Rozsudky zo 7. mája 1991, Nakajima/Rada (C‑69/89, EU:C:1991:186, body 49 a 50), a z 13. septembra 2007, Common Market Fertilizers/Komisia (C‑443/05 P, EU:C:2007:511, bod 145).
( 26 ) Rozsudky z 15. júna 1994, Komisia/BASF a i. (C‑137/92 P, EU:C:1994:247, body 76 a 77), a z 13. septembra 2007, Common Market Fertilizers/Komisia (C‑443/05 P, EU:C:2007:511, body 147 a 148).
( 27 ) Porovnaj v tejto súvislosti rozsudok z 15. júna 1994, Komisia/BASF a i. (C‑137/92 P, EU:C:1994:247, bod 72).
( 28 ) Pokiaľ ide o kritiku nedostatku práv súkromných osôb v komitologickom postupe, pozri návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Geelhoed v spojených veciach Alliance for Natural Health a i. (C‑154/04 a C‑155/04, EU:C:2005:199, body 80 až 85). Súdny dvor nevyhlásil akt, o ktorý išlo v uvedenej veci, za neplatný – pozri rozsudok z 12. júla 2005, Alliance for Natural Health a i. (C‑154/04 a C‑155/04, EU:C:2005:449, body 81 a 82).
( 29 ) Pozri analogicky rozsudok z 11. januára 2001, Monte Arcosu (C‑403/98, EU:C:2001:6, body 26 a 28).
( 30 ) Pozri rozsudok zo 14. januára 1987, Nemecko/Komisia (278/84, EU:C:1987:2, bod 13). Pokiaľ ide o súdne preskúmanie týkajúce sa existencie rizika narušenia v obchode s poľnohospodárskymi výrobkami, pozri rozsudok z 25. januára 1979, Racke (98/78, EU:C:1979:14, body 4 a 5).
( 31 ) Pozri rozsudok zo 14. januára 2016, Francúzsko/Komisia (T‑549/13, EU:T:2016:6, bod 18).
( 32 ) Pozri analogicky rozsudok z 15. marca 2006, Taliansko/Komisia (T‑226/04, neuverejnený, EU:T:2006:85, body 38 až 41).
( 33 ) Pozri v tejto súvislosti rozsudok z 25. októbra 2005, Nemecko a Dánsko/Komisia (C‑465/02 a C‑466/02, EU:C:2005:636, body 36, 38 a 40), kde Súdny dvor konštatoval, že skutočnosť, že pozvánka na zasadnutie výboru bola odoslaná menej ako 14 dní vopred a že na zasadnutí neboli k dispozícii nemecké verzie dvoch dokumentov, o ktorých sa malo diskutovať, nemohla mať žiaden účinok na nakoniec prijaté opatrenie.
( 34 ) Zrušenie aktu inštitúcií je výnimočným opatrením so spätnou účinnosťou, a preto môže byť len výslovné – pozri v tomto zmysle rozsudok z 8. novembra 2001, Silos (C‑228/99, EU:C:2001:599, bod 19).
( 35 ) Rozsudok z 22. septembra 2016, Parlament/Rada (C‑14/15 a C‑116/15, EU:C:2016:715, bod 48 a tam citovaná judikatúra).
( 36 ) Zhrnutie z 435. zasadnutia Riadiaceho výboru pre spoločnú organizáciu poľnohospodárskych trhov zo 17. októbra 2013, vypracované 22. októbra 2013, dokument č. ARES REG agri.ddg2.c.4(2013) 3316233, bod 9.1.1 (dostupný na ‑management/2013/435.pdf).
( 37 ) Okrem citácie tohto ustanovenia v úvodnej časti odvolania sa totiž článok 162 ods. 1 nariadenia č. 1234/2007 nespomína nikde v časti, ktorej predmetom sú právne tvrdenia odvolateľky. Hoci v replike odvolateľky je toto ustanovenie spomenuté, táto zmienka je len reakciou na predbežnú otázku týkajúcu sa cieľa systému vývozných náhrad, na ktorú poukázala Komisia vo svojom vyjadrení k odvolaniu.
( 38 ) Rozsudok z 10. decembra 2013, Komisia/Írsko a i. (C‑272/12 P, EU:C:2013:812, bod 28 a tam citovaná judikatúra).
( 39 ) Rozsudok zo 14. marca 1973, Westzucker (57/72, EU:C:1973:30, bod 8). Vývozné náhrady a denaturácia cukru majú v niektorých aspektoch rovnakú funkciu v rámci spoločnej organizácie trhu – pozri návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Mayras vo veci Westzucker (57/72, EU:C:1973:20, bod 2).
( 40 ) Rozsudky z 2. apríla 1998, Komisia/Sytraval a Brink’s France (C‑367/95 P, EU:C:1998:154, bod 63), a z 10. marca 2016, HeidelbergCement/Komisia (C‑247/14 P, EU:C:2016:149, bod 16).
( 41 ) Rozsudky z 9. septembra 2004, Španielsko/Komisia (C‑304/01, EU:C:2004:495, bod 51), a z 9. júna 2016, Pesce a i. (C‑78/16 a C‑79/16, EU:C:2016:428, bod 89).
( 42 ) Rozsudky z 28. októbra 1982, Lion a i. (292/81 a 293/81, EU:C:1982:375, bod 19); z 22. januára 1986, Eridania zuccherifici nazionali a i. (250/84, EU:C:1986:22, bod 38), a zo 6. júla 2000, Eridania (C‑289/97, EU:C:2000:363, bod 40).
( 43 ) Rozsudky z 1. decembra 1965, Schwarze (16/65, EU:C:1965:117, s. 888), a zo 4. februára 1990, Delacre a i./Komisia (C‑350/88, EU:C:1990:71, bod 16).
( 44 ) Pozri v tomto zmysle rozsudky z 26. novembra 1975, Groupement des fabricants de papiers peints de Belgique a i./Komisia (73/74, EU:C:1975:160, bod 31); zo 4. februára 1990, Delacre a i./Komisia (C‑350/88, EU:C:1990:71, bod 15), a z 8. novembra 2001, Silos (C‑228/99, EU:C:2001:599, bod 28).
( 45 ) Na tomto konštatovaní nič nemení skutočnosť, že odvolateľka vo svojom odvolaní v súvislosti s druhou časťou tretieho odvolacieho dôvodu, ktorá sa týka údajného neprimeraného zníženia úrovne súdneho preskúmania, tvrdí, že jasne uviedla, že ona ani Všeobecný súd nemali príležitosť overiť alebo spochybniť konkrétne znaky zvyčajnej praxe Komisie.
( 46 ) Rozsudok z 8. novembra 2001, Silos (C‑228/99, EU:C:2001:599, bod 29).
( 47 ) Rozsudok zo 14. februára 1990, Delacre a i./Komisia (C‑350/88, EU:C:1990:71, body 17 až 19).
( 48 ) Rozsudok z 1. marca 2016, National Iranian Oil Company/Rada (C‑440/14 P, EU:C:2016:128, bod 60 a nasl.).
( 49 ) Pozri napríklad rozsudok z 30. novembra 2016, Komisia/Francúzsko a Orange (C‑486/15 P, EU:C:2016:912, bod 99 a tam citovanú judikatúru).
( 50 ) Rozsudok z 30. júna 2016, Lidl (C‑134/15, EU:C:2016:498, bod 47), a v tomto zmysle aj rozsudok z 9. marca 2017, Doux (C‑141/15, EU:C:2017:188, bod 26).
( 51 ) Ako to bolo vo veci, ktorej sa týkali návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Sharpston vo veci KME Nemecko a i./Komisia (C‑272/09 P, EU:C:2011:63, pozri body 71 až 73).
( 52 ) Zatiaľ čo v odôvodnení 65 nariadenia č. 1234/2007 sa uvádza, že „jednotný trh [EÚ] zahŕňa systém obchodovania na vonkajších hraniciach [Únie]. Tento systém obchodovania by mal zahŕňať dovozné clá a vývozné náhrady a mal by v zásade stabilizovať trh [EÚ]. Systém obchodovania by mal vychádzať zo záväzkov prijatých v rámci uruguajského kola mnohostranných obchodných rokovaní“, odôvodnenie 77 tohto nariadenia stanovuje, že „ustanovenia na udeľovanie náhrad za vývoz do tretích krajín, ktoré vychádzajú z rozdielu medzi cenou v rámci [Únie] a na svetovom trhu a ktoré neprekročia mieru stanovenú záväzkami [Únie] vo WTO, by mali slúžiť na zabezpečenie účasti [Únie] v medzinárodnom obchode s určitými výrobkami, na ktoré sa vzťahuje toto nariadenie. Dotované vývozy by mali podliehať obmedzeniam, pokiaľ ide o hodnotu a množstvo“.
( 53 ) Pozri návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Geelhoed vo veci Silos (C‑228/99, EU:C:2001:196, bod 32), v ktorých je citovaný rozsudok z 8. apríla 1992, Wagner (C‑94/91, EU:C:1992:181, bod 18). Pozri v tomto zmysle tiež rozsudok zo 14. marca 1973, Westzucker (57/72, EU:C:1973:30, body 6 a 8), a rozsudok z 26. januára 1978, Union Malt a i./Komisia (44/77 až 51/77, EU:C:1978:14, body 23 a 28), ktorý sa týkal osobitnej situácie vývozných povolení stanovujúcich náhradu vopred, ako aj rozsudky z 28. októbra 1982, Lion a i. (292/81 a 293/81, EU:C:1982:375, bod 14), a z 9. marca 2017, Doux (C‑141/15, EU:C:2017:188, bod 36).
( 54 ) Hoci Komisia na pojednávaní uviedla, že zohľadnila oba aspekty spomenuté v článku 164 ods. 3 písm. a) a b) nariadenia č. 1234/2007, nenamietala proti konštatovaniu uvedenému v bode 291 napadnutého rozsudku.
( 55 ) Zdá sa, že odkaz na bod 400 napadnutého rozsudku, ktorý sa nachádza v odvolaní, je mylný, lebo v tomto bode je citovaný názor odvolateľky.
( 56 ) V bode 300 napadnutého rozsudku Všeobecný súd uviedol, že „účelom dokumentu predloženého riadiacemu výboru nie je vysvetliť teoretický výpočet sumy vývozných náhrad, ale predovšetkým opísať celkovú situáciu na trhu“.
( 57 ) Pozri v tomto zmysle uznesenie z 31. januára 2017, Universal Protein Supplements/EUIPO (C‑485/16 P, neuverejnené, EU:C:2017:72, bod 15 a tam citovanú judikatúru).
( 58 ) V bode 292 napadnutého rozsudku sa uvádza, že zvýšenie ceny na trhu EÚ, existencia ziskových marží pre výrobcov EÚ, ktoré sú vyššie než historický priemer, ako aj nárast vývozu sú faktory, na základe ktorých môže Komisia v zásade – bez toho, aby sa dopustila zjavne nesprávneho posúdenia – konštatovať, že situácia na trhu EÚ je stabilná a že na zabezpečenie stability tohto trhu nie je potrebné stanoviť vývozné náhrady na kladnú sumu.
( 59 ) Ako uviedla Komisia, odvolateľka rovnako nespochybňuje konštatovanie uvedené v bode 306 napadnutého rozsudku, podľa ktorého dokument predložený riadiacemu výboru svedčil o jasnom trende nárastu cien na trhu EÚ z dlhodobého aj krátkodobého hľadiska.
( 60 ) Odvolanie je v tomto smere nekoherentné, lebo sa v ňom uvádza, že „Všeobecný súd vzal do úvahy len ceny na vnútornom trhu, vysoké ceny krmív a znehodnocovanie brazílskeho realu, a preto vychádzal len zo svetového trhu“.
( 61 ) Potvrdzujú to iné jazykové verzie tohto ustanovenia. Účelom použitia množného čísla („marchés“ – „trhy“) vo francúzskom znení článku 164 ods. 3 písm. b) nariadenia č. 1234/2007 nie je odkázať na trh EÚ a svetový trh, ktoré sú spomenuté v článku 164 ods. 3 písm. a) a i), ale na spoločnú organizáciu trhu, ktorá je vo francúzštine vyjadrená v pluráli („organisation commune des marchés“ – „spoločná organizácia trhov“).