NÁVRHY GENERÁLNEJ ADVOKÁTKY
JULIANE KOKOTT
prednesené 1. júna 2017 ( 1 )
Spojené veci C‑215/16, C‑216/16, C‑220/16 a C‑221/16
Elecdey Carcelen SA (C‑215/16),
Energías Eólicas de Cuenca SA (C‑216/16),
Iberenova Promociones SAU (C‑220/16),
Iberdrola Renovables Castilla La Mancha SA (C‑221/16)
proti
Comunidad Autónoma de Castilla la Mancha
[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Tribunal Superior de Justicia de Castilla‑La Mancha (Vyšší súd Kastília‑La Mancha, Španielsko)]
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Životné prostredie – Veterná energia – Smernica 2009/28/ES – Podpora využívania energie z obnoviteľných zdrojov energie – Smernica 2008/118/ES – Všeobecný systém spotrebných daní – Smernica 2003/96/ES – Zdaňovanie energetických výrobkov a elektriny – Regionálny poplatok za veterné elektrárne (‚canon eólico‘)“
I. Úvod
1.
V španielskom regióne La Mancha bojoval proti veterným mlynom už Don Quijote. Nie je preto prekvapujúce, že z autonómnej oblasti Kastília‑La Mancha bol Súdnemu dvoru predložený nový spor týkajúci sa veternej energie. Po tom, ako Súdny dvor nedávno už viackrát rozhodoval o jej škodlivých vplyvoch na životné prostredie, ( 2 ) ale aj o jej podpore, ( 3 ) v prejednávanom prípade ide o poplatok za veterné elektrárne zavedený týmto regiónom, o akúsi „pole tax“.
2.
Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa okrem smernice 2009/28/ES ( 4 ) o podpore využívania energie z obnoviteľných zdrojov energie týka aj smernice 2008/118/ES ( 5 ) o všeobecnom systéme spotrebných daní a smernice 2003/96/ES ( 6 ) o zdaňovaní energie. Treba bližšie vysvetliť, či daň, ktorá je predmetom sporu, je zlučiteľná s cieľom podpory sledovaným smernicou 2009/28 alebo s jej ustanoveniami týkajúcimi sa správnych poplatkov. Súdny dvor by sa však mal zaoberať aj otázkou, do akej miery môže takáto daň obmedziť ciele smernice 2009/28. Vo vzťahu k obom smerniciam v oblasti daňového práva treba predovšetkým objasniť, či daň patrí do ich pôsobnosti, lebo v tom prípade musí spĺňať určité požiadavky.
II. Právny rámec
A. Právo Únie
1. Smernica 2009/28
3.
Predmetom smernice 2009/28 je podpora využívania energie z obnoviteľných zdrojov energie.
4.
Článok 2 písm. k) smernice 2009/28 definuje pojem systém podpory takto:
„[systém podpory] je akýkoľvek nástroj, systém alebo mechanizmus, ktorý uplatňuje členský štát alebo skupina členských štátov a ktorý podporuje využívanie energie z obnoviteľných zdrojov energie znížením nákladov na túto energiu, zvýšením ceny, za ktorú sa môže predávať, alebo zvýšením nakúpeného objemu takejto energie prostredníctvom povinnosti využívania energie z obnoviteľných zdrojov energie alebo inak; toto okrem iného zahŕňa aj investičnú pomoc, oslobodenie od dane alebo zníženie dane, vrátenie dane, systémy podpory povinnosti využívania energie z obnoviteľných zdrojov energie vrátane systémov využívajúcich ‚zelené‘ certifikáty a systémy priamej podpory cien vrátane výkupných sadzieb a vyplácania prémií“.
5.
Článok 3 ods. 1 a 2 smernice 2009/28 ukladá členským štátom povinnosť pokryť určitý minimálny podiel ich spotreby energie z obnoviteľných zdrojov energie:
„1. Každý členský štát zabezpečí, aby podiel energie z obnoviteľných zdrojov energie… na hrubej konečnej energetickej spotrebe v roku 2020 predstavoval aspoň jeho národný celkový cieľ týkajúci sa podielu energie z obnoviteľných zdrojov energie v danom roku uvedený v treťom stĺpci tabuľky v časti A prílohy I.
2. Členské štáty prijmú účinné opatrenia určené na zabezpečenie toho, aby sa podiel energie z obnoviteľných zdrojov energie rovnal podielu uvedenému v orientačnej trajektórii uvedenej v časti B prílohy I alebo aby bol vyšší.“
6.
Článok 3 ods. 3 smernice 2009/28 sa v tejto súvislosti vzťahuje okrem iného na systémy podpory:
„Členské štáty môžu na dosiahnutie cieľov uvedených v odsekoch 1 a 2 tohto článku využiť okrem iného tieto opatrenia:
a)
systémy podpory;
b)
…“
7.
Schvaľovacie postupy rozoberá odôvodnenie 40 smernice 2009/28:
„Postup využívaný správnym orgánom zodpovedným za dohľad nad schvaľovaním, vydávaním osvedčení a povolení pre zariadenia na výrobu energie z obnoviteľných zdrojov energie by mal byť pri uplatňovaní pravidiel na konkrétne projekty objektívny, transparentný, nediskriminačný a primeraný. …“
8.
Príslušné ustanovenia sú zakotvené v článku 13 smernice 2009/28:
„1. Členské štáty zabezpečia, aby akékoľvek vnútroštátne predpisy vzťahujúce sa na postupy schvaľovania a vydávania osvedčení a povolení, ktoré sa uplatňujú vo vzťahu k zariadeniam a súvisiacim infraštruktúram prenosových a distribučných sústav na výrobu elektriny a tepla alebo chladu z obnoviteľných zdrojov energie a na procesy premeny biomasy na biopalivá alebo na iné energetické produkty, boli primerané a nevyhnutné.
Členské štáty prijmú najmä vhodné opatrenia na zabezpečenie toho, aby:
…
e)
správne poplatky, ktoré majú zaplatiť spotrebitelia, projektanti, architekti, stavbári, ako aj dodávatelia a inštalatéri vybavenia a systémov, boli transparentné a súviseli s nákladmi…
…“
2. Smernica 2008/118
9.
Predmetom smernice 2008/118 je všeobecný systém spotrebných daní. Článok 1 ods. 1 upravuje pôsobnosť a ods. 2 prípustnosť ďalších spotrebných daní:
„1. Táto smernica stanovuje všeobecný systém spotrebných daní, ktoré sa priamo alebo nepriamo uplatňujú pri spotrebe nasledujúcich tovarov, ďalej len ‚tovar podliehajúci spotrebnej dani‘:
a)
energetické výrobky a elektrina upravené smernicou 2003/96/ES;
b)
alkohol a alkoholické nápoje upravené smernicami 92/83/EHS a 92/84/EHS;
c)
tabakové výrobky upravené smernicami 95/59/ES, 92/79/EHS a 92/80/EHS.
2. Členské štáty môžu na osobitné účely vyrubiť ďalšie nepriame dane na tovar podliehajúci spotrebnej dani za predpokladu, že tieto dane sú v súlade s pravidlami Spoločenstva pre zdaňovanie uplatniteľnými na spotrebnú daň alebo daň z pridanej hodnoty, pokiaľ ide o stanovenie daňového základu, výpočet dane, vznik daňovej povinnosti a kontrolu dane, pričom medzi tieto pravidlá nepatria ustanovenia o oslobodení od spotrebnej dane.“
3. Smernica 2003/96
10.
Predmetom smernice 2003/96 je zdaňovanie energie.
11.
Ako vyplýva najmä z článku 4 smernice 2003/96, smernica vyžaduje principiálne minimálne sadzby zdaňovania:
„1. Úrovne zdaňovania, ktoré členské štáty uplatňujú na energetické výroby a elektrinu vymenované v článku 2 nemôžu byť nižšie ako minimálne úrovne zdaňovania predpísané touto smernicou.
2. Na účely tejto smernice je ‚úroveň zdaňovania‘ celková záťaž uložená ohľadom všetkých nepriamych daní (okrem DPH) vypočítavaná priamo alebo nepriamo z množstva energetických výrobkov a elektriny v čase uvoľnenia na spotrebu.“
12.
Vnútroštátny súd okrem toho odkazuje na článok 15 smernice 2003/96, ktorý umožňuje určité oslobodenia od daní:
„Bez toho, aby boli dotknuté ostatné ustanovenia spoločenstva, členské štáty môžu pod daňovým dohľadom uplatňovať úplné alebo čiastočné oslobodenia od daní alebo daňové úľavy v úrovniach zdaňovania na:
a)
…
b)
elektrinu:
–
slnečného, veterného, vlnového, prílivového alebo geotermálneho pôvodu;
–
…“
B. Španielske právo
13.
Autonómna oblasť Kastília‑La Mancha v Ley 9/2011, de 21 de marzo, por la que se crea el canon eólico (zákon č. 9/2011 z 21. marca, ktorým sa zavádza poplatok za veternú energiu; ďalej len „zákon č. 9/2011“) zaviedla poplatok za veternú energiu.
14.
Článok 4 zákona č. 9/2011 upravuje zdaniteľnú udalosť zakladajúcu poplatkovú povinnosť:
„1. Zdaniteľnou udalosťou zakladajúcou povinnosť platiť poplatok za veternú energiu je spôsobenie dôsledkov a nepriaznivých vplyvov na životné prostredie a na územie v dôsledku výstavby veterných generátorov určených na výrobu elektrickej energie vo veterných elektrárňach….
…
3. Zdaniteľná udalosť zakladajúca poplatkovú povinnosť vznikne aj v prípade, ak vlastník veterných generátorov nie je držiteľom správneho povolenia na výstavbu veternej elektrárne.“
15.
Vymeriavací základ poplatku vyplýva z článku 7 zákona č. 9/2011:
„1. Vymeriavacím základom poplatku je súčet jednotiek veterných generátorov, ktoré sa nachádzajú vo …veternej elektrárni.“
16.
Článok 8 upravuje výšku poplatku:
„1. Výška poplatku sa určí uplatnením nasledujúcich štvrťročných sadzieb poplatku na vymeriavací základ poplatku:
Vo veterných elektrárňach, v ktorých sa nachádzajú najviac dva veterné generátory: 0 eur za každú jednotku veterného generátora.
Vo veterných elektrárňach, v ktorých sa nachádza tri až sedem veterných generátorov: 489 eur za každú jednotku veterného generátora.
Vo veterných elektrárňach, v ktorých sa nachádza 8 až 15 veterných generátorov: 871 eur za každú jednotku veterného generátora.
Vo veterných elektrárňach, v ktorých sa nachádza viac ako 15 veterných generátorov:
a)
ak je počet veterných generátorov rovný alebo nižší ako výkon elektrárne meraný v megawattoch: 1233 eur za každú jednotku veterného generátora;
b)
ak je počet veterných generátorov vyšší ako výkon elektrárne meraný v megawattoch: 1275 eur za každú jednotku veterného generátora
…“
III. Skutkový stav a návrh na začatie prejudiciálneho konania
17.
Spoločnosti Elecdey Carcelen SA (vec C‑215/16), Energías Eólicas de Cuenca SA (vec C‑216/16), Iberenova Promociones SAU (vec C‑220/16) a Iberdrola Renovables Castilla La Mancha SA (vec C‑221/16) prevádzkujú veterné elektrárne v autonómnej oblasti Kastília‑La Mancha, ktoré podliehajú regionálnemu poplatku za veternú energiu. Tieto podniky požiadali príslušné úrady o opravu nimi podaných priznaní k poplatku za veternú energiu za rok 2011 a o vrátenie zaplatených súm.
18.
Proti zamietnutiu týchto žiadostí podali žalobu na Tribunal Superior de Justicia de Castilla‑La Mancha (Vyšší súd Kastília‑La Mancha, Španielsko). Tento súd preto predkladá Súdnemu dvoru návrh na začatie prejudiciálneho konania o týchto otázkach:
1.
Ak sú „systémy podpory“, ktoré sú vymedzené v článku 2 písm. k) smernice 2009/28/ES a ku ktorým patria daňové stimuly spočívajúce v znížení dane, oslobodení od dane a vrátení dane, vytvorené ako nástroje určené na dosiahnutie cieľov týkajúcich sa spotreby energie z obnoviteľných zdrojov energie stanovených v uvedenej smernici 2009/28/ES, má sa vychádzať z toho, že spomenuté stimuly alebo opatrenia majú povinný charakter, sú záväzné pre členské štáty a majú priamy účinok, pričom dotknutí jednotlivci sa na ne môžu odvolávať a uplatňovať ich v konaní na akomkoľvek orgáne verejnej moci, súdnom orgáne alebo správnom orgáne?
2.
Ak sú medzi „systémami podpory“ spomenutými v predchádzajúcej otázke vymenované daňové stimulačné opatrenia spočívajúce v znížení dane, oslobodení od dane a vrátení dane, pričom je použité slovné spojenie „okrem iného“, má sa vychádzať z toho, že medzi tieto stimuly patrí aj neuplatnenie dane, teda zákaz akéhokoľvek špecifického a osobitného odvodu popri všeobecných daniach, ktoré sa vyberajú z ekonomickej činnosti a výroby elektrickej energie, vzťahujúceho sa na energiu z obnoviteľných zdrojov energie? V rámci tohto bodu sa tiež kladie nasledujúca otázka: Má sa tiež vychádzať z toho, že vyššie uvedený všeobecný zákaz zahŕňa aj zákaz týkajúci sa súbehu, dvojitého zdanenia alebo prekrývania sa viacerých všeobecných alebo osobitných daní, ktoré sa vzťahujú na rôzne fázy výroby energie z obnoviteľných zdrojov energie a vyberajú sa na základe tej istej zdaniteľnej udalosti zakladajúcej daňovú povinnosť zaplatiť predmetný poplatok za veternú energiu?
3.
V prípade, ak bude odpoveď na predchádzajúcu otázku záporná a ak sa konštatuje, že energia z obnoviteľných zdrojov energie môže byť predmetom dane, má sa pojem „osobitné účely“ uvedený v článku 1 ods. 2 smernice 2008/118/ES vykladať v tom zmysle, že cieľ dane musí byť výlučný a že navyše daň, ktorá sa vyberá z energie z obnoviteľných zdrojov energie, musí mať z hľadiska svojej štruktúry skutočnú nedaňovú povahu, a nielen rozpočtovú povahu alebo povahu plnenia, ktoré slúži k získaniu daňového príjmu?
4.
Má sa podľa článku 4 smernice 2003/96, ktorý v súvislosti s úrovňami zdaňovania, ktoré členské štáty majú uplatňovať na energetické výrobky a elektrinu, vychádza z minimálnych úrovní zdaňovania predpísaných touto smernicou, ktoré sa chápu ako súčet všetkých priamych a nepriamych daní vyberaných z týchto výrobkov v čase ich uvoľnenia na spotrebu, vychádzať z toho, že uvedený súčet musí viesť k vylúčeniu z úrovne zdaňovania vyžadovanej smernicou tých vnútroštátnych daní, ktoré nemajú skutočnú nedaňovú povahu, a to tak z hľadiska ich štruktúry, ako aj z hľadiska ich osobitného účelu, vykladaného podľa odpovede na predchádzajúcu otázku?
5.
Je pojem poplatok použitý v článku 13 ods. 1 písm. e) smernice 2009/28 autonómnym pojmom európskeho práva, ktorý sa má vykladať v širšom zmysle, a to tak, že zahŕňa pojem daň vo všeobecnosti a je tiež jeho synonymom?
6.
V prípade kladnej odpovede na predchádzajúcu otázku vnútroštátny súd kladie túto otázku: Môžu poplatky, ktoré majú zaplatiť spotrebitelia, uvedené v spomenutom článku 13 ods. 1 písm. e) smernice 2009/28, zahŕňať len tie odvody alebo dane, ktorých cieľom je prípadne kompenzovať škody spôsobené ich vplyvom na životné prostredie a napraviť vybratou sumou škody súvisiace s takým nepriaznivým vplyvom alebo dôsledkami, ale nie tie dane alebo plnenia, ktoré sa vyberajú z energie, ktorá nespôsobuje znečistenie, a plnia predovšetkým rozpočtový účel alebo účel spočívajúci v zabezpečení daňového príjmu?
19.
Prevádzkovatelia veterných elektrární, Elecdey Carcelén S.A., Energías Eólicas de Cuenca S.A., Iberenova Promociones S.A. a Iberdrola Renovables Castilla la Mancha S.A., ako aj Comunidad Autónoma de Castilla‑La Mancha ako účastníci konania vo veci samej a tiež Španielske kráľovstvo, ako aj Európska komisia podali v konaní pred Súdnym dvorom svoje písomné pripomienky a vyjadrili sa na pojednávaní 29. marca 2017.
IV. Právne posúdenie
20.
Poplatok, ktorý je predmetom sporu, sa vyberá štvrťročne za každé jedno zariadenie na výrobu elektrickej energie z veternej energie, pričom výška úrovne zdaňovania závisí od veľkosti danej veternej elektrárne a výkonnosti zariadenia na výrobu elektrickej energie z veternej energie. Cieľom návrhu na začatie prejudiciálneho konania je zistiť, či tento poplatok je zlučiteľný so systémami podpory pre využívanie energie z obnoviteľných zdrojov podľa smernice 2009/28 (k tomu pozri časť A nižšie) alebo s ustanoveniami o určitých poplatkoch, ktoré sú tam uvedené (k tomu pozri časť B nižšie). Vnútroštátny súd sa okrem toho pýta na zlučiteľnosť so smernicou 2008/118 o spotrebných daniach (k tomu pozri časť C nižšie) a so smernicou 2003/96 o zdaňovaní energie (k tomu pozri časť D nižšie).
A. O prvej a druhej otázke – systémy podpory
21.
Prostredníctvom prvých dvoch otázok chce vnútroštátny súd zistiť, či článok 2 písm. k) smernice 2009/28 bráni poplatku za veternú energiu, ktorý je predmetom sporu.
22.
Článok 2 písm. k) smernice 2009/28 definuje pojem „systém podpory“. Definícia zahŕňa najmä oslobodenie od dane, zníženie dane, ako aj vrátenie dane.
23.
Definícia sama osebe však nemôže brániť vyberaniu vnútroštátneho poplatku. Podstatné je skôr to, ktoré ustanovenia sa vzťahujú na túto definíciu.
24.
V tejto súvislosti treba uviesť najprv článok 3 ods. 3 písm. a) smernice 2009/28. Podľa tohto ustanovenia môžu členské štáty v záujme dosiahnutia podielu obnoviteľných zdrojov energie stanoveného v článku 3 ods. 1 a 2, ako aj v prílohe I, využiť systémy podpory. Z možnosti využiť systémy podpory však nevyplýva, že by boli poplatky za veterné elektrárne neprípustné.
25.
Ani možnosť spoločných alebo koordinovaných systémov podpory rôznych členských štátov podľa článku 11 smernice 2009/28 nebráni dani, ktorá je predmetom sporu. Možný je síce aj predpoklad spoločnosti Elecdey Carcelen, že daň znižuje potenciál takéhoto spojenia s cieľom „štatistického prenosu“ obnoviteľnej energie podľa článku 6. Smernica však neukladá členským štátom povinnosť vytvoriť takýto potenciál a neexistuje ani dôkaz o tom, že bolo dohodnuté práve takéto spojenie, ktoré by bolo narušené v dôsledku dane.
26.
Rovnako ani ostatné ustanovenia smernice 2009/28, ktoré sa vzťahujú na systémy podpory, nemôžu brániť poplatku za veterné elektrárne. Tieto ustanovenia sa vzťahujú na technické špecifikácie pre uplatnenie systémov podpory (článok 13 ods. 2), na stavebné predpisy o zvýšenom využívaní obnoviteľných zdrojov energie v stavebníctve (článok 13 ods. 4), na vzťah medzi potvrdením o pôvode a systémami podpory (článok 15) a na povinnosť predkladania správ (články 22 a 23).
27.
Návrh na začatie prejudiciálneho konania však vytvára súvislosť aj s ústrednou povinnosťou smernice 2009/28, s minimálnymi podielmi energie z obnoviteľných zdrojov na celkovej spotrebe stanovenými v článku 3 ods. 1 a 2. Aj tým sa chcem zaoberať v záujme toho, aby vnútroštátny súd dostal odpoveď potrebnú na rozhodnutie vo veci. ( 7 )
28.
Podľa článku 3 ods. 1 smernice 2009/28 každý členský štát zabezpečí, aby podiel energie z obnoviteľných zdrojov energie na hrubej konečnej energetickej spotrebe v roku 2020 predstavoval aspoň celkový cieľ uvedený v prílohe. Článok 3 ods. 2 vyžaduje, aby členské štáty prijali účinné opatrenia určené na zabezpečenie toho, aby sa podiel energie z obnoviteľných zdrojov energie rovnal podielu uvedenému v orientačnej trajektórii uvedenej takisto v prílohe alebo aby bol vyšší.
29.
Smernica 2009/28 tak stanovuje podiely energie z obnoviteľných zdrojov energie, ktoré musia členské štáty dosiahnuť tak v roku 2020, ako aj počas prechodného obdobia trvajúceho do uvedeného dátumu. Vyššie podiely by boli síce vítané, ale smernica ich prinajmenšom nevyžaduje.
30.
Rešpektovanie článku 3 ods. 2 smernice 2009/28 tak zabezpečuje, aby členské štáty už v prechodnom období až do uplynutia lehoty na dosiahnutie podielu energie z obnoviteľných zdrojov energie stanoveného pre rok 2020 prijali potrebné opatrenia, aby tento cieľ skutočne aj dosiahli. Nie je preto nutné, aby sa popri tomto ustanovení uplatnil zákaz takých vnútroštátnych predpisov, odvodený z lojálnej spolupráce s Úniou, ktoré sú spôsobilé vážne ohroziť uskutočnenie cieľa stanoveného smernicou. ( 8 )
31.
Ak by mal sporný poplatok viesť k tomu, že Španielsko nesplní podiely energie z obnoviteľných zdrojov energie stanovené smernicou 2009/28, v tom prípade by už porušoval článok 3 ods. 1 a 2 tejto smernice.
32.
Je však otázne, či je vôbec možné dokázať, že určitý regionálny poplatok bráni členskému štátu v tom, aby celkovo dosiahol uvedené ciele. Spravidla sa totiž vyberajú aj iné poplatky a okrem toho existujú aj iné ekonomické alebo technické prekážky väčšieho využitia obnoviteľných zdrojov energie. Na túto otázku však v prejednávanom prípade nie je potrebné dať definitívnu odpoveď.
33.
Najmä podľa tvrdenia Komisie na pojednávaní a podľa najnovších čísel Eurostatu, ( 9 ) na ktoré odkazovali všetci účastníci konania, totiž v prípade Španielska – na rozdiel napríklad od Holandska alebo dočasne aj Francúzska – doposiaľ nie je zjavné a ani sa neočakáva porušenie pravidiel smernice 2009/28. Práve naopak, Španielsko priebežne vrátane roku 2015 využívalo väčší podiel obnoviteľných zdrojov energie, ako vyžaduje smernica. Dokonca už v roku 2015 prekročilo v priemere 16 % podiel stanovený až pre roky 2017 a 2018.
34.
Ďalekosiahlejšie úvahy o účinkoch sporného poplatku by boli nutné iba v prípade, ak by vnútroštátny súd na základe nových alebo presnejších čísel dospel k záveru, že nepretrváva tendencia, ktorá vyplýva z číselných údajov Eurostatu. Ale keďže v prejednávanom prípade o tom nesvedčia nijaké presvedčivé dôkazy, momentálne nie je potrebné, aby sa Súdny dvor ďalej zaoberal touto hypotézou.
35.
Je teda poľutovaniahodné, keď autonómna oblasť Kastília‑La Mancha vyberá poplatky, ktoré znižujú atraktivitu využívania obnoviteľných zdrojov energie, o ktoré sa usiluje smernica 2009/28, a okrem toho prinajmenšom čiastočne podkopávajú celoštátnu podporu veternej energie. Pokiaľ však členský štát napriek tomu celkovo plní svoje povinnosti vyplývajúce z práva Únie, v tom prípade nejde o žiadne porušenie systémov podpory podľa smernice alebo stanovených podielov obnoviteľných zdrojov energie, ale nanajvýš o problém vnútroštátneho práva.
36.
Poplatok, ktorý sa vyberá štvrťročne za veterné elektrárne, preto nie je v rozpore s článkom 2 písm. k) a článkom 3 ods. 1 a 2 smernice 2009/28, pokiaľ tento poplatok nebráni členskému štátu dosiahnuť minimálne podiely energie z obnoviteľných zdrojov energie na celkovej spotrebe stanovené v smernici.
B. O piatej a šiestej otázke – poplatky za veterné elektrárne
37.
Prostredníctvom svojej piatej a šiestej otázky, na ktoré treba tiež odpovedať spoločne, chce vnútroštátny súd zistiť, či ustanovenia o poplatkoch podľa článku 13 ods. 1 písm. e) smernice 2009/28 bránia poplatku, ktorý je predmetom sporu.
38.
Podľa článku 13 ods. 1 písm. e) smernice 2009/28 členské štáty prijmú najmä vhodné opatrenia na zabezpečenie toho, aby správne poplatky, ktoré majú zaplatiť spotrebitelia, projektanti, architekti, stavbári, ako aj dodávatelia a inštalatéri vybavenia a systémov, boli transparentné a súviseli s nákladmi.
39.
V pozadí tohto ustanovenia stojí všeobecnejšie sformulované pravidlo článku 13 ods. 1 prvej vety smernice 2009/28. Podľa tohto ustanovenia členské štáty zabezpečia, aby akékoľvek vnútroštátne predpisy vzťahujúce sa na postupy schvaľovania a vydávania osvedčení a povolení, ktoré sa uplatňujú vo vzťahu k zariadeniam a súvisiacim infraštruktúram prenosových a distribučných sústav na výrobu elektriny a tepla alebo chladu z obnoviteľných zdrojov energie a na procesy premeny biomasy na biopalivá alebo na iné energetické produkty, boli primerané a nevyhnutné.
40.
Pojem správne poplatky sa na rozdiel od názoru autonómnej oblasti Kastília‑La Mancha neurčuje podľa vnútroštátneho práva, ale je pojmom práva Únie, pretože nie je zjavný nijaký odkaz na vnútroštátne právo. ( 10 )
41.
Na sporný poplatok sa však na prvý pohľad nevzťahuje článok 13 ods. 1 písm. e) smernice 2009/28. Nejde o správne poplatky, ktoré majú zaplatiť spotrebitelia, projektanti, architekti, stavbári, ako aj dodávatelia a inštalatéri vybavenia a systémov, ani sa nevyberá v súvislosti s postupmi schvaľovania a vydávania osvedčení a povolení pre veterné elektrárne. Vyberá sa za prevádzkovanie zariadení. Preskúmanie tejto otázky preto v tomto bode možno ukončiť.
42.
Najmä Iberenova Promociones a Iberdrola Renovables Castilla la Mancha však zastávajú názor, ktorý sa objavil aj v návrhu na začatie prejudiciálneho konania, že článok 13 ods. 1 písm. e) smernice 2009/28 má výrazne ďalekosiahlejšie účinky, ako by sa dalo čakať podľa jeho znenia. Vychádzajú pritom z judikatúry týkajúcej sa článku 11 smernice 97/13/ES ( 11 ) a neskôr týkajúcej sa článkov 12 a 13 smernice 2002/20/ES ( 12 ), ktoré sa vzťahujú na povolenia v oblasti elektronickej komunikácie.
43.
Tieto ustanovenia upravujú prípustnú mieru správnych poplatkov, ktoré sa vyžadujú od tých podnikov, ktoré vykonávajú činnosť v oblasti telekomunikácie resp. elektronických komunikačných sieťových systémov a služieb na základe povolení upravených právom Únie. Tieto poplatky slúžia na pokrytie určitých administratívnych výdavkov a musia byť uložené objektívnym, primeraným a transparentným spôsobom.
44.
Súdny dvor vykladal sporné ustanovenia skutočne v tom zmysle, že členské štáty v rámci tejto smernice o povolení nemôžu vyberať iné poplatky alebo úhrady za poskytovanie sietí a elektronických komunikačných služieb než tie, ktoré sú upravené v tejto smernici. ( 13 )
45.
Na prvý pohľad je pochopiteľné, že prevádzkovatelia veterných elektrární uplatňujú túto judikatúru na článok 13 ods. 1 písm. e) smernice 2009/28 a na základe toho namietajú proti poplatku, ktorý je predmetom sporu.
46.
Svedčí o tom najmä nadradený cieľ smernice 2009/28 a environmentálnej politiky Únie, ktorým je boj proti zmene klímy znížením uvoľňovania skleníkových plynov. Minimalizácia prekážok využívania obnoviteľných zdrojov energie je v súlade s týmto cieľom.
47.
Zatiaľ čo rámec právnej úpravy elektronickej komunikácie smeruje principiálne k úplnej liberalizácii telekomunikačných služieb a infraštruktúr, ( 14 ) smernica 2009/28 má výrazne menej ambiciózne ciele. Súdny dvor už konštatoval, že normotvorca Únie rozhodne neharmonizoval úplne vnútroštátne systémy podpory výroby obnoviteľnej energie. ( 15 ) Bezprostredným hlavným cieľom smernice 2009/28 sú skôr stanovené podiely energie z obnoviteľných zdrojov na celkovej spotrebe, pričom členské štáty majú veľkú mieru voľnej úvahy, pokiaľ ide o voľbu prostriedkov na účely včasného dosiahnutia týchto podielov. Vo svetle takýchto obmedzení cieľov vznikajú pochybnosti o tom, že článok 13 ods. 1 písm. e) smernice 2009/28 obsahuje úplný zákaz vyberania poplatkov za energie z obnoviteľných zdrojov energie.
48.
Okrem toho Súdny dvor nedávno spresnil svoju judikatúru týkajúcu sa obmedzení v oblasti elektronickej komunikácie. Konštatoval, že nie každý výber poplatkov vo vzťahu k telekomunikačným službám spadá pod zákaz iných poplatkov. Práve naopak, skutočnosť, z ktorej vyplýva vznik povinnosti zaplatiť poplatok musí byť spojená s konaním o udelenie povolenia upraveným v smernici 2002/20. ( 16 ) Táto podmienka nebola splnená napríklad v prípade miestneho poplatku za stĺpy mobilnej telefónnej siete. ( 17 )
49.
Táto myšlienka sa má uplatniť predovšetkým v prípade článku 13 ods. 1 písm. e) smernice 2009/28. Toto ustanovenie nemožno chápať nad rámec jeho znenia ako všeobecný zákaz akéhokoľvek daňového zaťaženia obnoviteľných zdrojov energie prostredníctvom vyberania poplatkov.
50.
Článok 13 ods. 1 písm. e) smernice 2009/28 preto nebráni poplatku, ktorý sa vyberá štvrťročne za prevádzkovanie veterných elektrární.
C. O tretej otázke – vzťah k spotrebným daniam
51.
Predmetom tretej otázky je to, či je uplatnenie sporného poplatku zlučiteľné s článkom 1 ods. 2 smernice 2008/118. Vnútroštátny súd položil túto otázku pre prípad, že odpoveď na druhú otázku bude záporná – ako bolo navrhnuté v prejednávanom prípade – a ak sa konštatuje, že energia z obnoviteľných zdrojov energie môže byť predmetom dane podľa článku 1 ods. 2 smernice 2008/118. Najprv preto treba objasniť, či poplatok spadá do pôsobnosti uvedeného ustanovenia.
52.
Podľa článku 1 ods. 2 smernice 2008/118 za určitých podmienok môžu členské štáty na osobitné účely vyrubiť ďalšie nepriame dane na tovar podliehajúci spotrebnej dani.
53.
Všetky ďalšie požiadavky predpokladajú, že v prípade sporného poplatku za veterné elektrárne ide o nepriamu daň na tovar podliehajúci spotrebnej dani.
54.
Súdny dvor už konštatoval, že z toho vyplýva, že pojem „ďalšie nepriame dane“ v zmysle článku 1 ods. 2 smernice 2008/118 sa vzťahuje na nepriame dane uplatňované na spotrebu výrobkov vymenovaných v článku 1 ods. 1 tejto smernice, iné ako spotrebné dane v zmysle uvedeného ustanovenia a vyberané na osobitné účely. ( 18 )
55.
V článku 1 ods. 1 smernice 2008/118 sú vymenované energetické výrobky a elektrina upravené smernicou 2003/96/ES [písm. a)], alkohol a alkoholické nápoje upravené smernicami 92/83/EHS a 92/84/EHS [písm. b)], ako aj tabakové výrobky upravené smernicami 95/59/ES, 92/79/EHS a 92/80/EHS [písm. c)].
56.
Poplatok za veterné elektrárne nespadá priamo ani pod jednu z týchto kategórií. Zahrnutý by mohol byť len vtedy, ak by sa považoval za nepriamu daň z elektriny vyrobenej zariadeniami, za ktoré sa tento poplatok vyberá.
57.
Z judikatúry Súdneho dvora v tejto súvislosti vyplýva, že medzi takouto nepriamou daňou a spotrebou elektriny musí existovať priama a neoddeliteľná súvislosť. ( 19 )
58.
V prípade dane z palivových elementov jadrových elektrární ( 20 ) alebo z ich tepelných výkonov ( 21 ) Súdny dvor odmietol takúto súvislosť, lebo okolnosť zakladajúca daňovú povinnosť nesúvisela dostatočne so spotrebou vyrobenej elektriny.
59.
Platí to aj pre poplatok za veterné elektrárne, ktorý sa má vysvetliť v prejednávanom prípade. Tento poplatok sa totiž nevypočítava v závislosti od elektriny vyrobenej zariadeniami, ani na základe ich teoretickej výkonnosti. Jeho výška je skôr odstupňovaná podľa toho, aká veľká je veterná elektráreň, ku ktorej zariadenie patrí, a pri mimoriadne veľkých veterných elektrárňach ešte aj podľa toho, či ide o mimoriadne výkonné zariadenia. ( 22 ) V druhom prípade sa na výkonnejšie zariadenia vzťahuje dokonca nižšia daň ako na zariadenia s nižšou výkonnosťou.
60.
Účastníci konania mimochodom debatujú o otázke, či sporný poplatok možno preniesť na spotrebiteľa. Faktom je, že Súdny dvor v prípade dane z palivových elementov vychádzal aj zo skutočnosti, že daň nemožno v celom rozsahu preniesť. ( 23 ) V prejednávanom prípade je daný prinajmenšom jeden z dôvodov, ktoré Súdny dvor v tejto súvislosti uviedol, pretože poplatok za veterné elektrárne, ktorý je nezávislý od výroby elektriny, nemožno presne presunúť na cenu vyrobenej elektriny. Tým viac je vylúčené zaúčtovanie poplatku konečnému spotrebiteľovi v podobe transparentnej cenovej prirážky. Nemožno totiž zistiť, ktorý podiel ním využívanej elektriny bol vyrobený veternou elektrárňou, za ktorú sa vyberá poplatok. Prípadná možnosť preniesť ekonomické bremeno v podobe poplatku na spotrebiteľa preto nemôže viesť k tomu, aby sa poplatok považoval za nepriamu daň v zmysle článku 1 ods. 2 smernice 2008/118.
61.
Článok 1 ods. 2 smernice 2008/118 tak nebráni poplatku, ktorý sa vyberá štvrťročne za prevádzkovanie veterných elektrární, ale ktorý nesúvisí priamo a neoddeliteľne so spotrebou vyrobenej elektriny.
D. O štvrtej otázke – vzťah k energetickej dani
62.
Prostredníctvom štvrtej otázky chce vnútroštátny súd zistiť, či sporný poplatok patrí v zmysle článku 4 smernice 2003/96 do celkovej záťaže, uloženej s ohľadom na všetky nepriame dane (okrem DPH), vypočítavanej priamo alebo nepriamo z množstva energetických výrobkov a elektriny v čase uvoľnenia na spotrebu. Takto vypočítaná suma musí byť aspoň taká vysoká ako minimálna úroveň zdaňovania stanovená v smernici.
63.
Na prvý pohľad nie je jasné, do akej miery môže mať táto otázka význam pre rozhodnutie sporu vo veci samej. Súdny dvor by ju preto mohol zamietnuť ako hypotetickú, a teda neprípustnú.
64.
Z odôvodnenia tejto otázky však vyplýva, že vnútroštátny súd má pochybnosti o tom, či je sporný poplatok zlučiteľný s cieľom smernice 2003/96, ktorým je podpora riadneho fungovania vnútorného trhu.
65.
Táto otázka je relevantná pre rozhodnutie sporu vo veci samej prinajmenšom v princípe. Neberie však do úvahy normatívny obsah smernice 2003/96. Táto smernica totiž neobsahuje komplexnú úpravu daní a poplatkov, ktoré môžu vzniknúť v súvislosti s výrobou elektriny, ale stanovuje iba minimálnu úroveň zdaňovania spotreby elektriny. Nebráni však vyššej miere zdaňovania výroby elektriny.
66.
Ani skutočnosť, že článok 15 ods. 1 písm. b) prvá zarážka smernice 2003/96, na ktorý odkazuje vnútroštátny súd, umožňuje oslobodenie elektriny veterného pôvodu, nevedie k inému záveru. Táto možnosť totiž neukladá členským štátom povinnosť poskytnúť oslobodenie od dane, ani nezakazuje zdaňovanie výroby elektriny z veternej energie prostredníctvom určitých poplatkov.
67.
Najmä pokiaľ ide o tvrdenie spoločnosti Energías Eólicas de Cuenca, že sporný poplatok je v rozpore so smernicou 2003/96, keďže popri výslovne prípustných daňových úľavách nepovoľuje nijakú regionálnu diferenciáciu zdaňovania energie, treba poznamenať, že táto otázka nie je predmetom návrhu na začatie prejudiciálneho konania.
68.
Ak by sa tým chcel Súdny dvor predsa len zaoberať v záujme toho, aby podal odpoveď potrebnú na rozhodnutie sporu vo veci samej, táto argumentácia by aj tak nikam neviedla. Poplatok totiž nie je daňou v zmysle smernice 2003/96.
69.
Podľa článku 1 smernice 2003/96 sa pôsobnosť tejto smernice obmedzuje na zdaňovanie energetických výrobkov a elektriny, ako sú definované v článku 2 ods. 1 a 2 uvedenej smernice. ( 24 ) Sporný poplatok možno považovať nanajvýš za nepriamu daň z elektriny vyrobenej dotknutými veternými elektrárňami.
70.
Takáto daň však predpokladá súvislosť medzi daňovou okolnosťou zakladajúcou vznik daňovej povinnosti a skutočnou výrobou elektriny. ( 25 ) Takáto súvislosť chýba napríklad v prípade dane z povoleného maximálneho tepelného výkonu jadrového reaktora, ktorá nezohľadňuje množstvo skutočne vyrobenej elektriny. ( 26 )
71.
Súvislosť medzi sporným poplatkom a výrobou elektriny prostredníctvom dotknutých veterných elektrární je dokonca ešte menej výrazná. Zatiaľ čo z maximálneho tepelného výkonu jadrového reaktora možno vyvodiť záver, koľko elektriny dokáže vyrobiť, výška sporného poplatku je odstupňovaná predovšetkým na základe veľkosti veternej elektrárne, v ktorej veterné elektrárne stoja. Len pri veterných elektrárňach s viac ako 15 zariadeniami sa rozlišuje podľa toho, či výkon zariadení je v priemere vyšší alebo nižší ako jeden megawatt. A táto diferenciácia nevedie k zvýšeniu sadzby dane adekvátnej výrobe elektriny, ale znižuje zdanenie výkonnejších zariadení.
72.
V prípade sporného poplatku tak nejde o daň v zmysle smernice 2003/96 a prípadný zákaz regionálne diferencovaného vyberania dane by nebol uplatniteľný.
73.
V dôsledku toho sporný poplatok nie je v rozpore ani so smernicou 2003/96.
V. Návrh
74.
Súdnemu dvoru preto navrhujem, aby rozhodol takto:
1.
Poplatok, ktorý sa vyberá štvrťročne za prevádzku veterných elektrární, nie je v rozpore s článkom 2 písm. k) a článkom 3 ods. 1 a 2 smernice 2009/28/ES o podpore využívania energie z obnoviteľných zdrojov energie, pokiaľ tento poplatok nebráni členskému štátu dosiahnuť minimálne podiely energie z obnoviteľných zdrojov energie na celkovej spotrebe stanovené v smernici.
2.
Poplatok, ktorý sa vyberá štvrťročne za prevádzku veterných elektrární, nie je v rozpore s článkom 13 ods. 1 písm. e) smernice 2009/28, ako aj s článkom 4 a článkom 15 ods. 1 smernice 2003/96/ES o reštrukturalizácii právneho rámca Spoločenstva pre zdaňovanie energetických výrobkov a elektriny.
3.
Poplatok, ktorý sa vyberá štvrťročne za prevádzkovanie veterných elektrární, ale nesúvisí priamo a neoddeliteľne so spotrebou vyrobenej elektriny, nie je v rozpore s článkom 1 ods. 2 smernice 2008/118/ES o všeobecnom systéme spotrebných daní.
( 1 ) Jazyk prednesu: nemčina.
( 2 ) Rozsudky z 21. júla 2011, Azienda Agro‑Zootecnica Franchini a Eolica di Altamura (C‑2/10, EU:C:2011:502), a zo 14. januára 2016, Komisia/Bulharsko (Kaliakra, C‑141/14, EU:C:2016:8).
( 3 ) Rozsudky z 19. decembra 2013, Vent De Colère! a i. (C‑262/12, EU:C:2013:851), a z 1. júla 2014, Ålands Vindkraft (C‑573/12, EU:C:2014:2037).
( 4 ) Smernica Európskeho parlamentu a Rady z 23. apríla 2009 o podpore využívania energie z obnoviteľných zdrojov energie a o zmene a doplnení a následnom zrušení smerníc 2001/77/ES a 2003/30/ES (Ú. v. EÚ L 140, 2009, s. 16).
( 5 ) Smernica Rady zo 16. decembra 2008 o všeobecnom systéme spotrebných daní a o zrušení smernice 92/12/EHS (Ú. v. EÚ L 9, 2009, s. 12), naposledy zmenená a doplnená smernicou Rady 2010/12/EÚ zo 16. februára 2010 (Ú. v. EÚ L 50, 2010, s. 1).
( 6 ) Smernica Rady z 27. októbra 2003 o reštrukturalizácii právneho rámca Spoločenstva pre zdaňovanie energetických výrobkov a elektriny (Ú. v. EÚ L 283, 2003, s. 51; Mim. vyd. 09/001, s. 405), naposledy zmenená a doplnená smernicou Rady 2004/75/ES z 29. apríla 2004 (Ú. v. EÚ L 157, 2004, s. 100; Mim. vyd. 09/002, s. 21).
( 7 ) Pozri napríklad rozsudky z 11. februára 2015, Marktgemeinde Straßwalchen a i. (C‑531/13, EU:C:2015:79, bod 37), z 13. októbra 2016, M. a S. (C‑303/15, EU:C:2016:771, bod 16), ako aj z 1. februára 2017, Município de Palmela (C‑144/16, EU:C:2017:76, bod 20).
( 8 ) Pozri napríklad rozsudky z 18. decembra 1997, Inter‑Environnement Wallonie (C‑129/96, EU:C:1997:628, bod 45), z 26. mája 2011, Stichting Natuur en Milieu a i. (C‑165/09 až C‑167/09, EU:C:2011:348, body 78 a 79), ako aj z 11. septembra 2012, Nomarchiaki Aftodioikisi Aitoloakarnanias a i. (C‑43/10, EU:C:2012:560, body 57 a 58).
( 9 ) Pozri tlačovú správu Eurostat 43/2017 zo 14. marca 2017 a príslušné čísla v tabuľke „Eurostat SHARES 2015“ (oba dokumenty dostupné na ).
( 10 ) Pozri napríklad rozsudky z 9. novembra 2016, Wathelet (C‑149/15, EU:C:2016:840, bod 29), a z 2. marca 2017, J. D. (C‑4/16, EU:C:2017:153, bod 24).
( 11 ) Smernica Európskeho parlamentu a Rady z 10. apríla 1997 o spoločnom rámci pre všeobecné povolenia a individuálne licencie v odvetví telekomunikačných služieb [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 117, 1997, s. 15).
( 12 ) Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2002/20/ES zo 7. marca 2002 o povolení na elektronické komunikačné siete a služby (smernica o povolení) (Ú. v. ES L 108, 2002, s. 21; Mim. vyd. 13/029, s. 337).
( 13 ) Rozsudky z 18. septembra 2003, Albacom a Infostrada (C‑292/01 a C‑293/01, EU:C:2003:480, bod 42), z 18. júla 2013, Vodafone Omnitel a i. (C‑228/12 až C‑232/12 a C‑254/12 až C‑258/12, EU:C:2013:495, bod 36), ako aj zo 17. decembra 2015, Proximus (C‑517/13, EU:C:2015:820, bod 27).
( 14 ) Rozsudky z 18. septembra 2003, Albacom a Infostrada (C‑292/01, EU:C:2003:480, body 35 a 37), z 19. septembra 2006, i‑21 Germany a Arcor (C‑392/04 a C‑422/04, EU:C:2006:586, bod 70), ako aj z 21. júla 2011, Telefónica de España (C‑284/10, EU:C:2011:513, bod 18).
( 15 ) Rozsudok z 1. júla 2014, Ålands Vindkraft (C‑573/12, EU:C:2014:2037, body 59 až 63).
( 16 ) Rozsudky zo 4. septembra 2014, Provincie Antwerpen (C‑256/13 a C‑264/13, EU:C:2014:2149, bod 36), a zo 6. októbra 2015, Base Company (C‑346/13, EU:C:2015:649, bod 17) a zo 17. decembra 2015, Proximus (C‑517/13, EU:C:2015:820, bod 28); pozri v tomto zmysle aj rozsudky zo 17. septembra 2015, Fratelli De Pra a SAIV (C‑416/14, EU:C:2015:617, bod 41), z 27. júna 2013, Vodafone Malta a Mobisle Communications (C‑71/12, EU:C:2013:431, body 24 a 25).
( 17 ) Rozsudky zo 6. októbra 2015, Base Company (C‑346/13, EU:C:2015:649, body 22 a 23), a zo 17. decembra 2015, Proximus (C‑517/13, EU:C:2015:820, bod 32 a nasl.).
( 18 ) Rozsudok zo 4. júna 2015, Kernkraftwerke Lippe‑Ems (C‑5/14, EU:C:2015:354, bod 59).
( 19 ) Rozsudky zo 4. júna 2015, Kernkraftwerke Lippe‑Ems (C‑5/14, EU:C:2015:354, bod 61), a z 1. októbra 2015, OKG (C‑606/13, EU:C:2015:636, bod 35), ako aj v tomto zmysle rozsudok z 10. júna 1999, Braathens (C‑346/97, EU:C:1999:291, bod 23).
( 20 ) Rozsudok zo 4. júna 2015, Kernkraftwerke Lippe‑Ems (C‑5/14, EU:C:2015:354, body 62 a 63).
( 21 ) Rozsudok z 1. októbra 2015, OKG (C‑606/13, EU:C:2015:636, bod 35).
( 22 ) Pozri bod 15 týchto návrhov vyššie.
( 23 ) Rozsudok zo 4. júna 2015, Kernkraftwerke Lippe‑Ems (C‑5/14, EU:C:2015:354, bod 64).
( 24 ) Rozsudok z 1. októbra 2015, OKG (C‑606/13, EU:C:2015:636, bod 24).
( 25 ) Rozsudok z 1. októbra 2015, OKG (C‑606/13, EU:C:2015:636, body 32 a 33).
( 26 ) Rozsudok z 1. októbra 2015, OKG (C‑606/13, EU:C:2015:636, body 31 a 32).