NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
NILS WAHL
prednesené 11. mája 2017 ( 1 )
Vec C‑278/16
V trestnej veci proti Frankovi Sleutjesovi,
ďalší účastník:
Staatsanwaltschaft Aachen
[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Landgericht Aachen (Krajinský súd Aachen, Nemecko)]
„Priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti – Smernica 2010/64/EÚ – Článok 3 – Právo na tlmočenie a preklad v trestnom konaní – Pojem ‚základný dokument‘ – Trestný rozkaz (‚Strafbefehl‘)“
1.
Právo na tlmočenie a preklad v trestnom konaní v rámci Európskej únie, ktoré zaručuje smernica 2010/64/EÚ ( 2 ), je kľúčovým medzníkom na ceste k posilneniu procesných práv osôb, ktoré sú podozrivé alebo obvinené zo spáchania trestného činu, tak ako to stanovil Štokholmský program Európskej rady ( 3 ). Rada Európskej únie jasne stanovila, že „podozrivá alebo obvinená osoba musí mať možnosť rozumieť, čo sa deje, a vyjadriť sa tak, aby jej bolo rozumieť. Podozrivá alebo obvinená osoba, ktorá nehovorí jazykom, ktorý sa používa v konaní, alebo mu nerozumie, potrebuje tlmočníka alebo preklad základných procesných dokumentov“ ( 4 ). Prostredníctvom tohto návrhu na začatie prejudiciálneho konania môže Súdny dvor posilniť svoju judikatúru týkajúcu sa smernice 2010/64. ( 5 )
2.
V konaní vo veci samej položil Landgericht Aachen (Krajinský súd Aachen, Nemecko) Súdnemu dvoru v podstate otázku, či sa Strafbefehl (trestný rozkaz) má považovať za „základný dokument“ v trestnom konaní, ktorý musí byť podľa článku 3 smernice 2010/64 preložený, ak osoba, ktorej je adresovaný, neovláda nemecký jazyk.
3.
Z nižšie uvedených dôvodov navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na položenú prejudiciálnu otázku kladne.
I. Právny rámec
A. Smernica 2010/64
4.
Odôvodnenia 14, 16 a 30 smernice 2010/64 uvádzajú:
„(14)
Právo na tlmočenie a preklad pre tých, ktorí nehovoria jazykom konania alebo mu nerozumejú, je upravené v článku 6 [Európskeho dohovoru a ľudských právach a základných slobodách, podpísaného v Ríme 4. novembra 1950, ďalej len „EDĽP“], ako sa vykladá v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva. Táto smernica umožňuje uplatňovanie uvedeného práva v praxi. Na tento účel je cieľom tejto smernice zabezpečiť právo podozrivých alebo obvinených osôb na tlmočenie a preklad v trestnom konaní, aby sa zaručilo ich právo na spravodlivý proces.
…
(16)
V niektorých členských štátoch má orgán iný ako trestný súd právomoc uložiť sankcie za relatívne menej závažné trestné činy. Môže to byť napríklad v prípade sankcií za porušenie dopravných predpisov vo veľkom rozsahu, ktoré môžu byť uložené po cestnej kontrole. V takýchto situáciách by bolo neopodstatnené požadovať, aby bol príslušný organ schopný zaručiť všetky práva podľa tejto smernice. Ak právo členského štátu ustanovuje uloženie sankcie v súvislosti s menej závažnými trestnými činmi takým orgánom a existuje právo na opravný prostriedok na trestný súd, potom by sa táto smernica mala vzťahovať iba na konania o tomto opravnom prostriedku pred týmto súdom.
…
(30)
Na zaručenie spravodlivého procesu je potrebné, aby sa základné dokumenty alebo aspoň ich relevantné časti pre podozrivé alebo obvinené osoby prekladali v súlade s touto smernicou. Určité dokumenty by sa mali na tento účel vždy považovať za základné, a preto by sa mali preložiť, napríklad každé rozhodnutie, ktorým sa osoba pozbavuje osobnej slobody, každé obvinenie alebo obžaloba a každý rozsudok. Príslušné orgány členských štátov by na základe vlastného návrhu alebo na žiadosť podozrivých alebo obvinených osôb alebo ich právneho zástupcu mali rozhodnúť, ktoré iné dokumenty sú základné na zaručenie spravodlivého procesu a mali by sa preto tiež preložiť.“
5.
Článok 1 ods. 1 až 3 smernice 2010/64 („Predmet úpravy a rozsah pôsobnosti“) stanovujú:
„1. Touto smernicou sa stanovujú pravidlá týkajúce sa práva na tlmočenie a preklad v trestnom konaní…
2. Právo uvedené v odseku 1 sa vzťahuje na osoby od chvíle, keď sa od príslušných orgánov členského štátu úradným oznámením alebo inak dozvedia, že sú podozrivé alebo obvinené zo spáchania trestného činu, až do ukončenia konania, čo znamená konečné rozhodnutie o otázke, či podozrivé alebo obvinené osoby spáchali trestný čin, pričom sa v prípade potreby vzťahuje aj na odsúdenie a rozhodnutie o každom opravnom prostriedku.
3. Ak právo členského štátu ustanovuje ukladanie sankcií v súvislosti s menej závažnými trestnými činmi orgánom iným ako súdom s právomocou v trestných veciach a proti uloženiu takej sankcie možno podať na takomto súde opravný prostriedok, táto smernica sa vzťahuje iba na konania pred týmto súdom po podaní opravného prostriedku.“
6.
Podľa článku 3 smernice 2010/64 („Právo na preklad základných dokumentov“):
„1. Členské štáty zabezpečia, aby sa podozrivým alebo obvineným osobám, ktoré nerozumejú jazyku dotknutého trestného konania, v primeranom čase poskytol písomný preklad všetkých dokumentov, ktoré sú základné na zabezpečenie toho, aby boli schopné uplatniť svoje právo na obhajobu a zaručenie spravodlivého procesu.
2. Medzi základné dokumenty patrí každé rozhodnutie, ktorým sa osoba pozbavuje osobnej slobody, každá obžaloba alebo obvinenie a každý rozsudok.
3. Príslušné orgány rozhodnú o tom, či sú v každom danom prípade ešte iné základné dokumenty. Podozrivé alebo obvinené osoby alebo ich právny zástupca môžu na tento účel podať odôvodnenú žiadosť.
4. Nepožaduje sa prekladať tie časti základných dokumentov, ktoré nie sú relevantné na to, aby sa podozrivé alebo obvinené osoby oboznámili s prípadom, ktorý sa proti nim vedie.
5. Členské štáty zabezpečia, aby v súlade s postupmi podľa vnútroštátneho práva mali podozrivé alebo obvinené osoby právo podať opravný prostriedok proti rozhodnutiu, v ktorom sa konštatuje, že preklad dokumentov alebo ich častí nie je potrebný, a v prípade, že preklad bol poskytnutý, možnosť podať sťažnosť, že kvalita prekladu nie je postačujúca na zabezpečenie spravodlivého procesu.
…
9. Kvalita prekladu poskytovaného podľa tohto článku musí byť postačujúca na zabezpečenie spravodlivého procesu, najmä zabezpečením toho, aby podozrivé alebo obvinené osoby v trestnom konaní boli oboznámené s prípadom, ktorý sa proti nim vedie, a aby boli schopné uplatniť svoje právo na obhajobu.“
B. Nemecké právo
7.
§ 184 Gerichtsverfassungsgesetz (ústavný zákon o súdoch, ďalej len „GVG“) okrem iného stanovuje, že súdnym jazykom je nemčina.
8.
§ 187 GVG v znení zmien a doplnení po prebraní smerníc 2010/64 a 2012/13 ( 6 ) stanovuje:
„1. Pre obvineného alebo odsúdeného, ktorý neovláda nemecký jazyk alebo má sluchové či rečové postihnutie, súd prizve tlmočníka alebo prekladateľa, ak je to nevyhnutné pre výkon jeho práv v trestnom konaní. V jazyku, ktorému obvinený rozumie, ho súd poučí o tom, že v tejto súvislosti môže pre celé trestné konanie bezplatne požiadať o prizvanie tlmočníka alebo prekladateľa.
2. Z hľadiska uplatnenia procesných práv obvineného, ktorý neovláda nemecký jazyk, je spravidla nevyhnutný písomný preklad opatrení o obmedzení osobnej slobody, ako aj o podaní obvinenia a obžaloby, trestných rozkazov a rozsudkov, ktoré nenadobudli právoplatnosť…“
9.
Podľa § 37 ods. 3 Strafprozessordnung (nemecký trestný poriadok, ďalej len „StPO“), „ak musí byť účastníkovi konania podľa § 187 ods. 1 a 2 GVG predložený preklad rozsudku, musí sa rozsudok doručiť s týmto prekladom“.
10.
§ 407 ods. 1 StPO, ktorý sa týka možnosti podania trestného rozkazu, uvádza, že „v trestnom konaní… môžu byť právne následky trestného činu na písomnú žiadosť prokuratúry určené bez pojednávania na základe písomného trestného rozkazu. Prokuratúra predloží takúto žiadosť, ak sa vzhľadom na výsledok vyšetrovania domnieva, že pojednávanie nie je potrebné. V žiadosti sa navrhnú presné právne následky. Verejná žaloba je týmto podaná.“
11.
§ 410 StPO, ktorý sa týka odporu proti trestnému rozkazu a právoplatnosti rozsudku, stanovuje:
„1. Obvinený môže proti trestnému rozkazu na súde, ktorý trestný rozkaz vydal, podať odpor v lehote dvoch týždňov od doručenia písomne alebo do zápisnice pracoviska súdu…
2. Odpor sa môže obmedziť na určité body sťažnosti.
3. Pokiaľ sa proti trestnému rozkazu nepodal odpor včas, je tento rozsudok považovaný za právoplatný.“
II. Skutkový stav, konanie a prejudiciálna otázka
12.
Dňa 2. novembra 2015 Amtsgericht Düren (Okresný súd Düren, Nemecko) vydal na návrh Staatsanwaltschaft Aachen (Štátna prokuratúra Aachen, Nemecko) proti pánovi Frankovi Sleutjesovi, odporcovi, holandskému štátnemu príslušníkovi žijúcemu v Holandsku, trestný rozkaz (ďalej len „napadnutý trestný rozkaz“), v ktorom mu za útek z miesta dopravnej nehody uložil peňažný trest vo výške 30 denných sadzieb po 30 eur a odobral mu vodičské oprávnenie. Orgánu príslušnému pre vodičské oprávnenia bolo nariadené, aby odporcovi na obdobie deväť mesiacov neumožnil využiť zahraničné vodičské oprávnenie, ani mu neudelil vodičské oprávnenie v Nemecku. Napadnutý trestný rozkaz ďalej uvádza, že toto odobratie vodičského oprávnenia má účinky odňatia práva využívať vodičské oprávnenie v Nemecku. Okrem toho bol odporca zaviazaný nahradiť trovy konania.
13.
Napadnutý trestný rozkaz obsahuje aj poučenie o opravnom prostriedku. Okrem iného uvádza, že napadnutý trestný rozkaz sa stane právoplatným a vykonateľným, ak odporca proti nemu nepodá odpor v lehote dvoch týždňov od jeho doručenia na uvedenom okresnom súde – v tomto prípade Amtsgericht Düren (Okresný súd Düren) – písomne alebo do protokolu kancelárie. Pri písomnom podaní odporu, ako sa uvádza v poučení o opravnom prostriedku, je lehota dodržaná len vtedy, ak je odpor doručený súdu pred uplynutím dvoch týždňov. Napokon poučenie o opravnom prostriedku obsahuje v samostatnom odseku ako poslednú vetu uvedené znenie: „Písomné podanie opravného prostriedku musí byť v nemeckom jazyku“.
14.
Napadnutý trestný rozkaz bol odporcovi doručený 12. novembra 2015 doporučeným listom s doručenkou. Napadnutý trestný rozkaz bol odporcovi doručený v nemeckom jazyku. Len poučenie o opravnom prostriedku mu bolo dodatkovo a súčasne doručené spolu s holandským prekladom.
15.
Dňa 24. novembra 2015 o 20.32 hod. odporca zaslal Amtsgericht Düren (Okresný súd Düren) e-mail:, v ktorom sa k trestnému rozkazu vyjadril v holandskom jazyku. Dňa 26. novembra 2015 sa Amtsgericht Aachen (Okresný súd Aachen) – tiež výlučne v holandskom jazyku – pýtal, či im bol doručený jeho e-mail z 24. novembra 2015. Amtsgerich Düren (Okresný súd Düren) odporcovi oznámil listom z 1. decembra 2015, odoslaným 8. decembra 2015, že písomnosti je súdu potrebné predkladať v nemeckom jazyku. Ešte predtým, 1. decembra 2015, podal terajší obhajca odporcu faxom odpor proti napadnutému trestnému rozkazu a súčasne požiadal o odpustenie dôsledkov preklúzie vyplývajúcej z uplynutia lehoty na podanie odporu.
16.
Rozhodnutím z 28. januára 2016 Amtsgericht Düren (Okresný súd Düren) zamietol odpor odporcu proti napadnutému trestnému rozkazu ako neprípustný, pretože bol podaný po uplynutí lehoty. Súčasne zamietol žiadosť odporcu o odpustenie dôsledkov preklúzie vyplývajúcej z uplynutia lehoty na podanie odporu, pretože zastával názor, že na účely takéhoto odpustenia neboli predložené dostatočné dôvody. Toto rozhodnutie bolo oznámené právnemu zástupcovi odporcu 2. februára 2016. Faxom zaslaným 4. februára 2016, doručeným v ten istý deň, podal právny zástupca odporcu ihneď opravný prostriedok proti rozhodnutiu, ktoré sa z tohto dôvodu prejednáva pred vnútroštátnym súdom.
17.
Vnútroštátny súd zastáva názor, že odporca neovláda nemecký jazyk v zmysle § 187 ods. 1 GVG. Taktiež zastáva názor, že rozhodnutie z 28. januára 2016, ktoré vydal Amtsgericht Düren (Okresný súd Düren) je správne, pričom sa ale domnieva, že právo Únie, a najmä článok 3 smernice 2010/64, môže vyžadovať iné rozhodnutie. V tejto súvislosti uvádza, že na rozdiel od § 187 ods. 2 GVG sa § 37 ods. 3 StPO netýka trestných rozkazov. Zastáva názor, že judikatúra Súdneho dvora jasne nerieši otázku, či trestné rozkazy majú byť obvinenému preložené. Ak by to tak bolo, musel by dospieť k záveru, že lehota na podanie odporu by ešte nezačala plynúť. Keďže smernica 2010/64 takýto výklad nevyžaduje, vznikajú v danom prípade pochybnosti, najmä vzhľadom na odlišné stanoviská nemeckých súdov k tejto otázke, a preto sa vnútroštátny súd rozhodol konanie prerušiť a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:
„Má sa článok 3 [smernice 2010/64] vykladať v tom zmysle, že pojem rozsudok (‚Urteil‘) v § 37 ods. 3 [StPO] zahŕňa aj trestné rozkazy v zmysle § 407 a nasl. [StPO]?“
18.
Písomné pripomienky predložili pán Sleutjes, nemecká, česká a holandská vláda a Komisia. Podľa článku 76 ods. 2 rokovacieho poriadku sa pojednávanie nekonalo.
III. Analýza
A. O forme
19.
Nemecká vláda poznamenáva, že podľa správneho výkladu uplatniteľného nemeckého práva, pojem rozsudok („Urteil“) v § 37 ods. 3 StPO zahŕňa aj trestné rozkazy v zmysle § 407 a nasl. StPO. Nemecká vláda teda zastáva názor, že rozhodnutie sporu v konaní vo veci samej nezávisí od prejudiciálnej otázky.
20.
Z tohto hľadiska je potrebné pripomenúť, že pri otázkach týkajúcich sa výkladu práva Únie položených vnútroštátnym súdom v rámci skutkových okolností a právnej úpravy, ktoré tento súd vymedzí na svoju zodpovednosť a ktorých správnosť Súdnemu dvoru neprináleží preverovať, platí prezumpcia relevantnosti. ( 7 ) Nie je zrejmé, či výklad článku 3 smernice 2010/64, ktorý požadoval vnútroštátny súd, sa netýka skutkových okolností žaloby, o ktorej rozhoduje, alebo jej predmetu, či spor v konaní vo veci samej týkajúci sa prekladu je hypotetický, ani či Súdny dvor nemá k dispozícii skutkové okolnosti alebo právnu úpravu potrebnú na užitočné rozhodnutie o položenej otázke. Pochybnosti nemeckej vlády preto nemôžu spochybniť prípustnosť tohto návrhu na začatie prejudiciálneho konania.
21.
Znenie prejudiciálnej otázky však vyvoláva dojem, že vnútroštátny súd žiada Súdny dvor o výklad § 37 ods. 3 StPO, o ktorom však Súdny dvor nemá právomoc podľa článku 267 ZFEÚ rozhodnúť. Napriek tomu odôvodnenie uvedené v návrhu na začatie prejudiciálneho konania jasne uvádza, že vnútroštátny súd v skutočnosti žiada o výklad článku 3 smernice 2010/64. Položenú otázku je preto potrebné zodpovedajúcim spôsobom preformulovať.
22.
Navyše nebudem sa riadiť návrhom Komisie preformulovať položenú otázku tak, aby zahŕňala aj žiadosť o výklad smernice 2012/13. V súlade s vyššie uvedenou prezumpciou relevantnosti nie je možné predpokladať, že otázka položená vnútroštátnym súdom je nedostatočná z toho dôvodu, že neodkazuje na túto neskôr uvedenú smernicu. Naopak, nemyslím si, že vnútroštátny súd nevedel o tejto neskôr uvedenej smernici: návrh na začatie prejudiciálneho konania cituje rozsudok vo veci Covaci ( 8 ), ktorý tiež vykladal smernicu 2012/13. V každom prípade, ak to vnútroštátny súd považuje za vhodné, môže Súdnemu dvoru položiť ďalšiu otázku týkajúcu sa výkladu danej smernice. ( 9 )
23.
Zdá sa mi, že za daných okolností sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či „základný dokument“ uvedený v článku 3 smernice 2010/64 zahŕňa trestný rozkaz v zmysle § 407 a nasl. StPO.
B. O podstate veci
1. Trestný rozkaz je „základný dokument“ podľa článku 3 smernice 2010/64“
24.
Vnútroštátny súd sa prikláňa k záveru, že na prejudiciálnu otázku preformulovanú v predchádzajúcom bode je potrebné odpovedať záporne. Na rozdiel od neho všetci účastníci konania, ktorí predložili písomné pripomienky, zastávajú opačný názor.
25.
Skôr, než odpoviem na túto otázku, je potrebné pripomenúť, že konanie upravené v § 407 a nasl. StPO a týkajúce sa prijatia trestného rozkazu je zjednodušeným konaním, ktoré nevyžaduje ústne pojednávanie ani kontradiktórne prejednanie. Konkrétnejšie Súdny dvor rozhodol, že trestný rozkaz upravený v nemeckom práve sa prijme na základe konania sui generis. Toto konanie stanovuje, že jedinou možnosťou pre obvineného ako dosiahnuť kontradiktórne prejednanie, v rámci ktorého plne využije svoje právo byť vypočutý, je podať odpor proti tomuto rozkazu. ( 10 )
26.
Preto nie je prekvapujúce, že Súdny dvor rozhodol, že situácia osoby, ktorá chce podať odpor proti trestnému rozkazu, ktorý ešte nenadobudol právoplatnosť a ktorého je adresátom, zjavne spadá do pôsobnosti smernice, takže táto osoba musí mať možnosť využiť právo na tlmočenie a preklad zaručené smernicou 2010/64. ( 11 )
27.
V rozsudku Covaci prokuratúra požiadala vnútroštátny súd, aby vydal trestný rozkaz, v ktorom sa okrem iného uvádzalo, že odpor je proti nemu potrebné podať v nemeckom jazyku. Vzhľadom na existujúce pochybnosti vnútroštátny súd položil Súdnemu dvoru okrem iného otázku, či smernica 2010/64 bráni vnútroštátnej právnej úprave neumožňujúcej osobe, ktorej je trestný rozkaz adresovaný a ktorá nerozumie nemeckému jazyku, podať odpor proti tomuto trestnému rozkazu v jazyku, ktorému rozumie. Súdny dvor na túto otázku odpovedal záporne, hoci dodal, že vnútroštátne orgány môžu výslovne umožniť, aby osoba, ktorá odpor podáva, tak urobila v jazyku, ktorý ovláda, ak považujú daný dokument za „základný dokument“. ( 12 )
28.
Pokiaľ ide o preklad samotného trestného rozkazu, ktorý je predmetom skúmania, Súdny dvor nebol vyzvaný, aby sa touto otázkou v danom prípade zaoberal. S cieľom vyhnúť sa pochybnostiam je potrebné dodať, že podozrivým alebo obvineným osobám, ktoré neovládajú nemecký jazyk, musí byť v primeranom čase poskytnutý písomný preklad dokumentov. Túto úvahu potvrdzuje znenie, kontext a cieľ článku 3 smernice 2010/64.
29.
Po prvé, pokiaľ ide o jeho znenie, článok 3 ods. 1 smernice 2010/64 hovorí o „všetkých dokumento[ch], ktoré sú základné na zabezpečenie toho, aby boli schopné uplatniť svoje právo na obhajobu a zaručenie spravodlivého procesu“. Článok 3 ods. 2 smernice 2010/64 uvádza, že „medzi základné dokumenty patrí každé rozhodnutie, ktorým sa osoba pozbavuje osobnej slobody, každá obžaloba alebo obvinenie a každý rozsudok“. Ako potvrdzuje odôvodnenie 30 smernice 2010/64, tento výpočet nie je vyčerpávajúci. ( 13 )
30.
Na rozdiel od Komisie nie som presvedčený o tom, že trestný rozkaz sa má prirovnať k „obvineniu alebo obžalobe“. Je samozrejme pravda, ako rozhodol Súdny dvor, že trestný rozkaz je formou oznámenia obvinenia proti dotknutej osobe podľa smernice 2012/13. ( 14 ) Na rozdiel od obvinenia alebo obžaloby je však trestný rozkaz rozhodnutím súdu, ktoré nadobudne právoplatnosť, ak proti nemu nebude včas podaný odpor. Z toho dôvodu je v určitom zmysle podobný „rozsudku“ podľa článku 3 ods. 2 smernice 2010/64. ( 15 ) Bez ohľadu na to, či ide o jedno alebo druhé, je zrejmé, že preklad trestného rozkazu je nevyhnutný na zabezpečenie toho, aby osoba, ktorej je určený, porozumela jeho obsahu a následne uplatnila svoje právo na obhajobu vo vzťahu k sankcii, ktorá sa jej má uložiť. Z tohto dôvodu by sa mal považovať za „základný dokument“ podľa článku 3 ods. 1 smernice.
31.
Po druhé, kontext smernice 2010/64 potvrdzuje názor, že trestný rozkaz je „základným dokumentom“ podľa článku 3 smernice 2010/64.
32.
V súlade s holandskou vládou by som chcel poukázať na článok 1 ods. 3 smernice 2010/64. Toto ustanovenie vylučuje z rozsahu pôsobnosti tejto smernice niektoré správne sankcie za menej závažné trestné činy. Jeho cieľom je podľa odôvodnenia 16 smernice 2010/64 zbaviť správny orgán povinnosti zaručiť všetky práva podľa tejto smernice v prípadoch, keď by ich požadovanie bolo neopodstatnené. V tomto odôvodnení sa uvádza, že to platí najmä v prípade porušenia dopravných predpisov, ku ktorému dochádza vo veľkom rozsahu a ktoré môže byť konštatované počas dopravnej kontroly – najtypickejším príkladom je prekročenie rýchlosti. Naopak, potvrdzuje to tiež názor, že rozhodnutie súdu, ktoré môže viesť k uloženiu sankcie za porušenie dopravných predpisov v prípade, keď nejde len o prekročenie rýchlosti, ako je to v prípade predmetného trestného rozkazu, je typickým príkladom, keď sa práva poskytnuté podľa smernice uplatnia.
33.
Nakoniec cieľ smernice 2010/64 vyplývajúci z jej odôvodnenia 14 tiež podporuje názor, že trestný rozkaz sa má považovať za „základný dokument“, ktorý má byť preložený v prípade, že obvinený neovláda nemecký jazyk. Cieľom je „zabezpečiť právo podozrivých alebo obvinených osôb na tlmočenie a preklad v trestnom konaní, aby sa zaručilo ich právo na spravodlivý proces“. Právo na tlmočenie a preklad osôb, ktoré nehovoria jazykom konania alebo mu nerozumejú, je zakotvené v článku 6 EDĽP. V skutočnosti dodržanie požiadaviek spojených so spravodlivým procesom sa obmedzuje na zabezpečenie toho, že obvinený vie, čo je mu vytýkané, a môže sa obhajovať. ( 16 ) Táto smernica umožňuje uplatňovanie uvedeného práva v praxi.
34.
Nevyžadovanie preloženia trestného rozkazu, ktorý by mohol potenciálne viesť k trvalému uloženiu sankcie – najmä ak osoba, ktorej je adresovaný, tomuto rozkazu nerozumie, pretože neovláda nemecký jazyk –, by zjavne ohrozilo právo takejto osoby na spravodlivý proces. V skutočnosti by mu bol odopretý výkon spravodlivosti.
35.
Vyššie uvedené skutočnosti nespochybňujú fakt, že článok 3 ods. 3 smernice 2010/64 umožňuje príslušným orgánom v jednotlivých prípadoch rozhodnúť, či aj iný dokument je základným dokumentom. Toto ustanovenie sa totiž týka dokumentov, ktoré sa už nepovažujú za základné dokumenty podľa článku 3 ods. 1 a 2 smernice. ( 17 )
36.
Mojim záverom taktiež neprotirečí rozsudok vo veci Balogh. Dotknutá vec sa týkala konania o uznanie účinkov právoplatného rozsudku, vydaného v Rakúsku, ktorým bol pánovi Istvánovi Baloghovi uložený trest odňatia slobody a povinnosť nahradiť trovy konania, v Maďarsku. Trestné konanie v Rakúsku proti pánovi Baloghovi bolo ukončené a jeho právo na preklad bolo v tomto konaní zabezpečené. Súdny dvor tak dospel k záveru, že smernica 2010/64 sa na takéto konanie o uznanie neuplatnila. ( 18 )
37.
Zo všetkých vyššie uvedených dokumentov vyplýva, že dokument, akým je trestný rozkaz v zmysle § 407 a nasl. StPO, je „základným dokumentom“ v zmysle článku 3 smernice 2010/64. Musí byť preto preložený v prípade, že osoba, ktorej je adresovaný, neovláda nemecký jazyk.
2. Ďalšie úvahy týkajúce sa práva na preklad v trestnom konaní podľa článku 3 smernice 2010/64
38.
Vzhľadom na dôsledky vyplývajúce z vyššie uvedeného stanoviska sú potrebné ďalšie úvahy týkajúce sa práva na preklad v trestnom konaní podľa článku 3 smernice 2010/64, keďže môžu pomôcť vnútroštátnemu súdu pri jeho rozhodovaní v prejednávanej veci.
39.
Na jednej strane toto právo je univerzálne, pretože smernica 2010/64 neobmedzuje rozsah ratione personae osôb, ktoré môžu byť oprávnené na ochranu, ktorú im poskytuje. Jedinou požiadavkou, ktorá musí byť splnená na to, aby bola táto ochrana posilnená, je, aby boli dotknuté osoby upovedomené o tom, že sú podozrivé alebo obvinené zo spáchania trestného činu.
40.
Na druhej strane smernica 2010/64 nestanovuje, v ktorom jazyku má sa osobe podozrivej alebo obvinenej zo spáchania trestného činu, ktorá neovláda jazyk konania, poskytnúť preklad základných dokumentov. Nič preto nenaznačuje, že musí ísť o rodný jazyk dotknutej osoby. Na rozdiel od toho článok 3 ods. 4 tejto smernice jasne stanovuje, že cieľom prekladu je umožniť, aby sa podozrivá alebo obvinená osoba „oboznámil[a] s prípadom, ktorý sa proti [nej] vedie.“ Zdá sa teda, že by bolo možné odkazovať na „pilotný“ jazyk, ktorému dotknutá osoba rozumie, v prípade, že tento odkaz nebude založený na ľubovoľných dôvodoch.
41.
Neskôr uvedené ustanovenie umožňuje členským štátom, aby neprekladali časti základných dokumentov, ktoré nie sú relevantné na to, aby sa podozrivá alebo obvinená osoba oboznámila so sporom, ktorý sa proti nej vedie. Predmetné ustanovenie však neumožňuje, aby bol preklad základného dokumentu nahradený poskytnutím doplňujúcich informácií o opravných prostriedkoch, ktorá má táto osoba k dispozícii v jazyku, ktorému rozumie, tak ako tomu bolo v konaní vo veci samej. Navyše kvalita prekladu – bez ohľadu na zvolený jazyk – musí byť podľa článku 3 ods. 9 smernice 2010/64 postačujúca na zabezpečenie spravodlivého procesu. Dotknutá osoba má podľa článku 3 ods. 5 smernice právo na to, aby v súlade s postupmi podľa vnútroštátneho práva podala opravný prostriedok, ak kvalita prekladu nie je postačujúca alebo preklad nie je potrebný.
42.
Pokiaľ ide o otázku premlčania, právo na preklad v trestnom konaní podľa článku 3 smernice 2010/64 sa podľa článku 1 ods. 2 smernice vzťahuje na osoby od okamihu, keď sa dozvedia, že sú podozrivé alebo obvinené zo spáchania trestného činu, až do ukončenia konania, a teda konečného rozhodnutia o otázke, či spáchali trestný čin, pričom sa v prípade potreby vzťahuje aj na odsúdenie a konanie o prípadnom opravnom prostriedku. Preklad základného dokumentu však nemusí byť poskytnutý súčasne so základným dokumentom tak, ako to stanovuje článok 3 ods. 1 smernice, podľa ktorého sa takýto preklad musí poskytnúť dotknutej osobe len v „primeranom čase“. V každom prípade je potrebné zdôrazniť, že dotknutej osobe musí byť poskytnutý primeraný čas na to, aby sa oboznámila a prípadne odpovedala na obsah základného dokumentu.
43.
Pokiaľ ide o porušenie práva na preklad, smernica 2010/64 neukladá povinnosť členským štátom prijať osobitné opatrenia. Je im teda ponechaná sloboda výberu medzi rôznymi riešeniami, ktoré sú schopné dosiahnuť cieľ sledovaný týmto ustanovením v závislosti od rôznych situácií, ktoré môžu nastať. ( 19 ) Môže sa to uskutočniť napríklad vyhovením žiadosti o oslobodenie od účinkov uplynutia lehoty na podanie odporu ( 20 ) alebo, ak je to potrebné, neuplatnením vnútroštátneho práva stanovujúceho lehotu na podanie odporu. ( 21 )
44.
V každom prípade je zjavné, že členský štát nemôže stíhať osobu, ktorá nerozumie jazyku konania, s odkazom na základné dokumenty, ktoré by mali byť, ale ešte nie sú, dotknutej osobe preložené. V takomto prípade by smernica nielenže nemala praktický účinok, ale by dokonca porušovala práva na obhajobu a spravodlivý proces podľa článku 6 EDĽP, ktoré má smernica v praxi uľahčiť. Zdá sa mi preto, že je v záujme členských štátov zabezpečiť, aby bol „primeraný čas“, v rámci ktorého má byť osobám podozrivým alebo obvineným zo spáchania trestného činu poskytnutý preklad, čo najkratší.
45.
V návrhu na začatie prejudiciálneho konania sa vnútroštátny súd vyjadruje k dôsledkom porušenia článku 3 smernice 2010/64 týkajúceho sa lehoty na podanie odporu proti trestnému rozkazu. Uviedol, že oznámenie napadnutého trestného rozkazu bez holandského prekladu celého textu by bolo neúčinné. V dôsledku toho by lehota na podanie odporu ešte ani nezačala plynúť.
46.
V tejto súvislosti by som chcel pripomenúť, že ak neexistujú právne predpisy Únie, členské štáty sú oprávnené upraviť súdne konania stanovením takých lehôt, ktoré považujú za vhodné, a to v súlade so zásadou procesnej autonómie. V súlade so zásadou ekvivalencie však osoby podozrivé alebo obvinené zo spáchania trestného činu, ktoré nerozumejú jazyku konania a ktoré teda uplatňujú svoje práva podľa smernice 2010/64, by nemali byť v nevýhodnejšom postavení ako osoby, ktoré tomuto jazyku rozumejú a ktoré sú zväčša štátnymi príslušníkmi členského štátu, v ktorom sú stíhané. ( 22 ) Súhlasím preto s názorom vnútroštátneho súdu, že lehota na podanie odporu proti trestnému rozkazu by nemala začať plynúť skôr, ako je dotknutej osobe poskytnutý riadny preklad trestného rozkazu. Akákoľvek kratšia lehota by mohla ohroziť právo na obhajobu, a rovnako tak aj zásadu efektivity. ( 23 )
IV. Návrh
47.
Na základe vyššie uvedených úvah navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na otázku položenú Landgericht Aachen (Krajinský súd Aachen, Nemecko) v tom zmysle, že podľa správneho výkladu článku 3 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2010/64/EÚ z 20. októbra 2010 o práve na tlmočenie a preklad v trestnom konaní dokument, akým je trestný rozkaz v zmysle § 407 a nasl. Strafprozessordnung (nemecký trestný poriadok), je „základným dokumentom“, ktorý je preto potrebné preložiť v prípade, že osoba, ktorej je adresovaný, neovláda nemecký jazyk.
( 1 ) Jazyk prednesu: angličtina.
( 2 ) Smernica Európskeho parlamentu a Rady z 20. októbra 2010 o práve na tlmočenie a preklad v trestnom konaní (Ú. v. EÚ L 280, 2010, s. 1).
( 3 ) Európska Rada, „Škokholmský program – otvorená a bezpečná [E]urópa, ktorá slúži občanom a chráni ich“ (Ú. v. EÚ C 115, 2010, s. 1 a 10).
( 4 ) Príloha k uzneseniu Rady z 30. novembra 2009 o pláne na posilnenie procesných práv podozrivých alebo obvinených osôb v trestnom konaní (Ú. v. EÚ C 295, 2009, s. 3).
( 5 ) Pozri rozsudky z 15. októbra 2015, Covaci (C‑216/14, EU:C:2015:686), a z 9. júna 2016, Balogh (C‑25/15, EU:C:2016:423).
( 6 ) Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2012/13/EÚ z 22. mája 2012 o práve na informácie v trestnom konaní (Ú. v. EÚ L 142, 2012, s. 1).
( 7 ) Pozri rozsudok z 8. decembra 2016, Eurosaneamientos a i. (C‑532/15 a C‑538/15, EU:C:2016:932, bod 28 a citovanú judikatúru).
( 8 ) Rozsudok z 15. októbra 2015, Covaci (C‑216/14, EU:C:2015:686).
( 9 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok zo 17. júla 2014, Torresi (C‑58/13 a C‑59/13, EU:C:2014:2088, bod 32 a citovanú judikatúru).
( 10 ) Rozsudok z 15. októbra 2015, Covaci (C‑216/14, EU:C:2015:686, body 20 a 41).
( 11 ) Rozsudok z 15. októbra 2015, Covaci (C‑216/14, EU:C:2015:686, bod 27).
( 12 ) Rozsudok z 15. októbra 2015, Covaci (C‑216/14, EU:C:2015:686, body 47 až 50).
( 13 ) Rozsudok z 15. októbra 2015, Covaci (C‑216/14, EU:C:2015:686, bod 45).
( 14 ) Rozsudok z 15. októbra 2015, Covaci (C‑216/14, EU:C:2015:686, bod 61).
( 15 ) V tomto zmysle je podľa Bruselského režimu o právomoci, uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach pojem „rozsudok“ široký. Pozri najmä článok 2 písm. a) nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (Ú. v. EÚ L 351, 2012, s. 1), ktorý stanovuje, že „‚rozsudok‘ je každé rozhodnutie súdu alebo tribunálu členského štátu, bez ohľadu na jeho označenie, vrátane uznesenia, nariadenia, rozhodnutia alebo exekučného príkazu, ako aj rozhodnutia o určení trov alebo výdavkov súdnym úradníkom“. Pozri v tejto súvislosti rozsudok z 2. apríla 2009, Gambazzi (C‑394/07, EU:C:2009:219, bod 23 a citovanú judikatúru).
( 16 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. októbra 2015, Covaci (C‑216/14, EU:C:2015:686, bod 39 a citovanú judikatúru).
( 17 ) Rozsudok z 15. októbra 2015, Covaci (C‑216/14, EU:C:2015:686, bod 49).
( 18 ) Rozsudok z 9. júna 2016, Balogh (C‑25/15, EU:C:2016:423, body 36 až 40).
( 19 ) Pozri analogicky rozsudok zo 17. júla 2008, Raccanelli (C‑94/07, EU:C:2008:425, bod 50 a citovanú judikatúru).
( 20 ) Pozri napríklad rozsudok z 22. marca 2017, Tranca a i. (C‑124/16, C‑188/16 a C‑213/16, EU:C:2017:228, bod 51).
( 21 ) Ako príklad povinnosti vnútroštátnych súdov podľa práva Únie neuplatniť výklad vnútroštátneho práva, ktorý je v rozpore s právom Únie, pozri rozsudok z 19. apríla 2016, DI (C‑441/14, EU:C:2016:278, bod 42 a citovanú judikatúru).
( 22 ) Pozri, pokiaľ ide v určitom zmysle o odlišné okolnosti, rozsudky z 24. novembra 1998, Bickel a Franz (C‑274/96, EU:C:1998:563, bod 26), a z 27. marca 2014, Grauel Rüffer (C‑322/13, EU:C:2014:189, bod 20).
( 23 ) Pozri, pokiaľ ide o lehoty na podanie odporu proti trestnému rozkazu vo vzťahu k smernici 2012/13, rozsudok z 22. marca 2017, Tranca a i. (C‑124/16, C‑188/16 a C‑213/16, EU:C:2017:228, bod 51).