FulLegal · İçtihat Detay

Almanya 28.06.2018 SK

EUR-Lex - 62016CJ0564 - SK

Avrupa Adalet Divanı

Karar Metni

ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (druhá komora)

z 28. júna 2018 ( *1 )

„Odvolanie – Ochranná známka Európskej únie – Nariadenie (ES) č. 207/2009 – Článok 8 ods. 5 – Článok 76 – Námietkové konanie – Relatívne dôvody zamietnutia – Nariadenie (ES) č. 2868/95 – Pravidlo 19 – Pravidlo 50 ods. 1 – Existencia predchádzajúcich rozhodnutí Úradu Európskej únie pre duševné vlastníctvo (EUIPO) uznávajúcich dobré meno skoršej ochrannej známky – Zásada riadnej správy vecí verejných – Zohľadnenie týchto rozhodnutí v neskorších námietkových konaniach – Povinnosť odôvodnenia – Procesné povinnosti odvolacích senátov EUIPO“

Vo veci C‑564/16 P,

ktorej predmetom je odvolanie podľa článku 56 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, podané 7. novembra 2016,

Úrad Európskej únie pre duševné vlastníctvo (EUIPO), v zastúpení: D. Botis a D. Hanf, splnomocnení zástupcovia,

odvolateľ,

ďalší účastník konania:

Puma SE, so sídlom v Herzogenaurachu (Nemecko), v zastúpení: P. González‑Bueno Catalán de Ocón, abogado,

žalobkyňa v prvostupňovom konaní,

SÚDNY DVOR (druhá komora):

v zložení: predseda druhej komory M. Ilešič, predseda Súdneho dvora vykonávajúci funkciu sudcu druhej komory K. Lenaerts, sudcovia A. Rosas, C. Toader a E. Jarašiūnas (spravodajca),

generálny advokát: M. Wathelet,

tajomník: C. Strömholm, referentka,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní zo 14. decembra 2017,

po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 25. januára 2018,

vydal tento

Rozsudok

Svojím odvolaním sa Úrad Európskej únie pre duševné vlastníctvo (EUIPO) domáha zrušenia rozsudku Všeobecného súdu Európskej únie z 9. septembra 2016, Puma/EUIPO – Gemma Group (Zobrazenie skáčucej mačkovitej šelmy) (T‑159/15, ďalej len „napadnutý rozsudok“, EU:T:2016:457), ktorým tento súd zrušil rozhodnutie piateho odvolacieho senátu EUIPO (ďalej len „odvolací senát“) z 19. decembra 2014 (vec R 1207/2014‑5) týkajúce sa námietkového konania medzi spoločnosťami Puma SE a Gemma Group Srl (ďalej len „sporné rozhodnutie“).

Právna úprava

Článok 8 nariadenia Rady (ES) č. 207/2009 z 26. februára 2009 o ochrannej známke [Európskej únie] (Ú. v. EÚ L 78, 2009, s. 1), nazvaný „Relatívne dôvody zamietnutia“, vo svojom odseku 5 stanovuje:

„Okrem toho na základe námietky majiteľa skoršej ochrannej známky v zmysle odseku 2 ochranná známka, o ktorej zápis sa žiada, nebude zapísaná, ak je zhodná alebo podobná so skoršou ochrannou známkou a má byť zapísaná pre tovary alebo služby, ktoré nie sú podobné s tovarmi alebo službami, pre ktoré je skoršia ochranná známka zapísaná, kde v prípade skoršej ochrannej známky [Európskej únie] má táto ochranná známka v [Únii] dobré meno a v prípade skoršej národnej ochrannej známky ochranná známka má dobré meno v príslušnom členskom štáte a tam, kde používanie bez náležitého dôvodu ochrannej známky, o ktorej zápis sa žiada, by neprávom v rozpore s dobrými mravmi využívalo alebo narúšalo rozlišovaciu spôsobilosť alebo poškodzovalo dobré meno skoršej ochrannej známky.“

Článok 63 tohto nariadenia, ktorý je uvedený v jej hlave VII, ktorá má názov „Opravné prostriedky“, vo svojom odseku 2 stanovuje:

„Pri preskúmavaní odvolania odvolací senát vyzve účastníkov konania tak často, ako to bude potrebné, aby predložili pripomienky v lehote určenej odvolacím senátom k oznámeniam ostatných účastníkov konania alebo k tým, ktoré vydá samotný odvolací senát.“

Článok 75 uvedeného nariadenia uvádza:

„V rozhodnutiach úradu sú uvedené dôvody, z ktorých sa vychádzalo. Vychádza sa z dôvodov alebo dôkazov, ku ktorým mali príslušní účastníci konania možnosť predložiť svoje pripomienky.“

Podľa znenia článku 76 nariadenia č. 207/2009:

„1. V konaniach pred úradom úrad preskúma skutočnosti ex offo; v konaniach týkajúcich sa relatívnych dôvodov zamietnutia zápisu sa však úrad pri svojom skúmaní obmedzí na dôvody, dôkazy a návrhy predložené účastníkmi konania.

2. Úrad nemusí zobrať do úvahy skutočnosti ani dôkazy, ktoré účastníci konania nepredložili včas.“

Článok 78 ods. 1 tohto nariadenia stanovuje:

„V rámci každého konania pred úradom je súčasťou spôsobu poskytovania alebo získavania dôkazov:

vypočutie strán;

vyžiadanie informácií;

predloženie dokladov a dôkazov;

vypočutie svedkov;

znalecké posudky;

písomné vyhlásenia, overené alebo potvrdené, alebo majúce podobný účinok podľa práva štátu, v ktorom bolo vyhlásenie zostavené.“

Pravidlo 19 nariadenia Komisie (ES) č. 2868/95 z 13. decembra 1995, ktorým sa vykonáva nariadenie Rady (ES) č. 40/94 o ochrannej známke spoločenstva (Ú. v. ES L 303, 1995, s. 1; Mim. vyd. 17/001, s. 189), zmeneného nariadením Komisie (ES) č. 1041/2005 z 29. júna 2005 (Ú. v. EÚ L 172, 2005, s. 4) (ďalej len „nariadenie č. 2868/95“) s názvom „Odôvodnenie námietok [Skutočnosti, dôkazy a pripomienky predložené na podporu námietok – neoficiálny preklad]“ vo svojom odseku 1 a 2 stanovuje:

„1. Úrad poskytne namietajúcej strane príležitosť predložiť fakty, dôkazy a argumenty na podporu svojich námietok, alebo doplniť akékoľvek fakty, dôkazy a argumenty, ktoré už boli predložené podľa pravidla 15 ods. 3 v lehote, ktorú určil…

2. V lehote uvedenej v odseku 1 namietajúca strana predloží aj dôkaz existencie, platnosti a rozsahu ochrany svojej staršej známky [svojej skoršej ochrannej známky alebo práva – neoficiálny preklad], ako aj dôkaz svojej oprávnenosti podať námietky. Namietajúca strana predloží najmä tento dôkaz:

ak sa námietky zakladajú na ochrannej známke, ktorá nie je ochrannou známkou [Európskej únie], ako dôkaz o jej udelení alebo zapísaní sa predloží:

…

ii)

ak je ochranná známka zapísaná, kópiu príslušného potvrdenia o zápise a podľa potreby posledného potvrdenia o obnovení, v ktorom je uvedené, že lehota ochrany ochrannej značky [známky – neoficiálny preklad] je dlhšia ako lehota uvedená v odseku 1, a všetky jej predĺženia alebo rovnocenné dokumenty vydané úradom, ktorý ochrannú známku zapísal;

…

ak sa námietky zakladajú na známke s dobrým menom podľa článku 8 ods. 5 nariadenia [č. 207/2009], okrem dôkazov uvedených v písm. a) tohto odseku, dôkaz o tom, že známka má dobré meno, ako aj dôkazy alebo argumenty, z ktorých vyplýva, že neopodstatnené používanie známky by nečestným spôsobom využívalo výhody známky s dobrým menom alebo by narúšalo osobitné postavenie alebo dobré meno staršej ochrannej známky [neoprávnene ťažilo z rozlišovacej spôsobilosti alebo dobrého mena skoršej ochrannej známky alebo by jej bolo na ujmu – neoficiálny preklad];

…“

Podľa pravidla 50 ods. 1 nariadenia č. 2868/95:

„Pokiaľ nie je stanovené inak, tak ustanovenia týkajúce sa konania predtým ako útvar, ktorý prijal rozhodnutie, voči ktorému sa podáva odvolanie [konania pred orgánom, ktorý vydal napadnuté rozhodnutie, – neoficiálny preklad] sa uplatňujú na odvolacie konania mutatis mutandis.

…

Ak je odvolanie zamerané proti rozhodnutiu oddelenia námietok [námietkového oddelenia – neoficiálny preklad], výbor [odvolací senát – neoficiálny preklad] obmedzí svoje preskúmanie odvolania na skutočnosti a dôkazy predložené v lehote, ktorú stanovilo oddelenie námietok [námietkové oddelenie – neoficiálny preklad] v súlade s nariadením a týmito pravidlami, ak komisia [odvolací senát – neoficiálny preklad] nezváži, že by sa mali vziať do úvahy ďalšie [alebo dodatočné – neoficiálny preklad] skutočnosti a dôkazy podľa článku [76 ods. 2 nariadenia č. 207/2009].“

Okolnosti predchádzajúce sporu

Spoločnosť Gemma Group podala 14. februára 2013 na EUIPO prihlášku ochrannej známky Európskej únie podľa nariadenia č. 207/2009.

Prihláška ochrannej známky bola podaná na zápis tohto obrazového označenia modrej farby:

Výrobky, pre ktoré sa zápis ochrannej známky žiadal, patria do triedy 7 v zmysle Niceskej dohody o medzinárodnom triedení tovarov a služieb pre zápis známok z 15. júna 1957 v revidovanom a doplnenom znení a zodpovedajú tomuto opisu: „Drevoobrábacie stroje; stroje na spracovanie hliníka; stroje na spracovanie PVC“.

Prihláška ochrannej známky Európskej únie bola zverejnená vo Vestníku ochranných známok Spoločenstva č. 66/2013 z 8. apríla 2013.

Puma podala 8. júla 2013 na základe článku 41 nariadenia č. 207/2009 námietku proti zápisu prihlasovanej ochrannej známky pre všetky výrobky uvedené v bode 11 tohto rozsudku. Dôvodom námietky bol dôvod uvedený v článku 8 ods. 5 tohto nariadenia.

Námietka bola založená najmä na týchto skorších ochranných známkach (ďalej len „skoršie ochranné známky“):

–

medzinárodná obrazová ochranná známka vyobrazená nižšie, zapísaná 30. septembra 1983 pod číslom 480105, obnovená do roku 2023, s účinkami v krajinách Beneluxu, v Českej republike, vo Francúzsku, v Chorvátsku, v Taliansku, v Maďarsku, v Rakúsku, v Portugalsku, v Rumunsku, na Slovensku a v Slovinsku, označujúca výrobky patriace do tried 18, 25 a 28 a ktoré pre každú z týchto tried zodpovedajú tomuto opisu:

–

trieda 18: „Tašky cez rameno a cestovné tašky, kufre a cestovné tašky, najmä na športové potreby a odevy“;

–

trieda 25: „Odevy, vysoká obuv, topánky a papuče“;

–

trieda 28: „Hry, hračky; posilňovacie zariadenia, gymnastické a športové potreby (nezahrnuté do iných tried), vrátane športových lôpt“:

–

medzinárodná obrazová ochranná známka vyobrazená nižšie, zapísaná 17. júna 1992 pod číslom 593987 a obnovená do roku 2022, s účinkami v krajinách Beneluxu, v Bulharsku, v Českej republike, v Estónsku, v Grécku, v Španielsku, vo Francúzsku, v Chorvátsku, v Taliansku, na Cypre, v Lotyšsku, v Litve, v Maďarsku, v Rakúsku, v Poľsku, v Portugalsku, v Rumunsku, v Slovinsku a na Slovensku, vo Fínsku, v Spojenom kráľovstve, označujúca najmä nižšie vymenované výrobky patriace do tried 18, 25 a 28 a ktoré pre každú z týchto tried zodpovedajú tomuto popisu:

–

trieda 18: „Výrobky z kože a/alebo jej imitácie (zaradené v tejto triede); kabelky a iné puzdrá, ktoré nie sú prispôsobené tovarom, ktorý majú obsahovať, ako aj malé predmety z kože, najmä peňaženky, náprsné tašky, puzdrá na kľúče; kabelky,…“;

–

trieda 25: „Odevy, obuv a pokrývky hlavy; súčasti a komponenty obuvi, podrážky, protizápachové a ortopedické vložky do obuvi, podpätky, sáry čižiem;…“;

–

trieda 28: „Hry, hračky, vrátane zmenšenín topánok a lôpt (užívaných ako hračky); cvičebné stroje a zariadenia na tréning, gymnastické a športové predmety (zaradené v tejto triede); …“:

Na podporu svojej námietky založenej na článku 8 ods. 5 nariadenia č. 207/2009 sa Puma odvoláva na dobré meno skorších ochranných známok vo všetkých členských štátoch a pre všetky výrobky vymenované v bode 14 tohto rozsudku.

Námietkové oddelenie EUIPO (ďalej len „námietkové oddelenie“) zamietlo 10. marca 2014 námietku v celom rozsahu. Námietkové oddelenie po tom, čo uznalo určitý stupeň podobnosti medzi spornými označeniami, v súvislosti s dobrým menom skoršej ochrannej známky č. 593987 konštatovalo, že z dôvodov hospodárnosti konania nebolo potrebné preskúmať dôkazy predložené spoločnosťou Puma na účely preukázania jej rozsiahleho používania a jej dobrého mena, a že sa pri preskúmaní bude vychádzať z domnienky, že uvedená skoršia ochranná známka má „vyššiu rozlišovaciu spôsobilosť“. Námietkové oddelenie však na základe tohto predpokladu dospelo k záveru, že si príslušná skupina verejnosti nevytvorí spojitosť medzi predmetnými ochrannými známkami, ktorú vyžaduje článok 8 ods. 5 nariadenia č. 207/2009, z dôvodu odlišností medzi výrobkami, ktorých sa týka každá z týchto ochranných známok.

Dňa 7. mája 2014 podala Puma proti rozhodnutiu námietkového oddelenia odvolanie na EUIPO na základe článkov 58 až 64 nariadenia č. 207/2009.

Sporným rozhodnutím odvolací senát uvedené odvolanie zamietol. Po prvé konštatoval, že skoršie ochranné známky a prihlasovaná ochranná známka sa do určitej miery z vizuálneho hľadiska podobali a používali ten istý pojem „skáčucej mačkovitej šelmy evokujúcej pumu“. Po druhé odvolací senát však odmietol tvrdenie spoločnosti Puma, v zmysle ktorého námietkové oddelenie potvrdilo existenciu dobrého mena skorších ochranných známok, keďže sa námietkové oddelenie v záujme hospodárnosti konania v skutočnosti uspokojilo s tvrdením, že v prejednávanej veci nebolo potrebné zaoberať sa dôkazmi týkajúcimi sa dobrého mena, ktoré predložila Puma, a že pri preskúmaní sa vychádzalo z domnienky, že skoršia ochranná známka č. 593987 mala „vyššiu rozlišovaciu spôsobilosť“. Odvolací senát následne preskúmal a zamietol dôkazy o dobrom mene skorších ochranných známok týkajúcich sa tovarov uvedených v bode 14 tohto rozsudku. Po tretie sa odvolací senát domnieval, že aj keby sa dobré meno skorších ochranných známok muselo považovať za preukázané, námietku založenú na článku 8 ods. 5 nariadenia č. 207/2009 by bolo potrebné zamietnuť, pretože neboli splnené ani ďalšie podmienky, konkrétne existencia neoprávneného prospechu z rozlišovacej spôsobilosti alebo dobrého mena skorších ochranných známok alebo im spôsobená ujma.

Konanie pred Všeobecným súdom a napadnutý rozsudok

Puma návrhom predloženým do kancelárie Všeobecného súdu 1. apríla 2015 podala žalobu o zrušenie sporného rozhodnutia. Puma na podporu svojej žaloby v podstate uviedla tri žalobné dôvody, z ktorých prvý je založený na porušení zásad právnej istoty a riadnej správy vecí verejných v rozsahu, v akom odvolací senát zamietol dôkazy týkajúce sa dobrého mena skorších ochranných známok a dospel k záveru, že ich dobré meno sa nepreukázalo, druhý na porušení článkov 75 a 76 nariadenia č. 207/2009 v rozsahu, v akom odvolací senát preskúmal dôkazy týkajúce sa dobrého mena skorších ochranných známok, zatiaľ čo námietkové oddelenie neuskutočnilo takéto preskúmanie, a tretí na porušení článku 8 ods. 5 uvedeného nariadenia.

Pokiaľ ide konkrétnejšie o prvý žalobný dôvod, Puma v podstate tvrdila, že odvolací senát porušil zásady právnej istoty a riadnej správy vecí verejných, keď zamietol dôkazy, ktoré predložila, týkajúce sa dobrého mena skorších ochranných známok a odchýlil sa od svojej rozhodovacej praxe týkajúcej sa dobrého mena týchto skorších ochranných známok.

Pokiaľ ide najmä o tvrdenie spoločnosti Puma, ktoré je založené na tom, že odvolací senát neuviedol odôvodnenie, pokiaľ ide o skutočnosti odôvodňujúce takéto odchýlenie sa od svojej rozhodovacej praxe, Všeobecný súd pripomenul obsah práva na riadnu správu vecí verejných a spresnil, že toto právo zahŕňa okrem iných povinností aj povinnosť správnych orgánov odôvodniť svoje rozhodnutia.

Rovnako uviedol, že podľa judikatúry Súdneho dvora je EUIPO v súlade so zásadami rovnosti zaobchádzania a riadnej správy vecí verejných povinný zohľadňovať už prijaté rozhodnutia o podobných prihláškach a s mimoriadnou pozornosťou skúmať, či je alebo nie je potrebné rozhodnúť rovnako, pričom dodržiavanie týchto zásad musí byť uvedené do súladu s požiadavkou dodržiavania zákonnosti.

Všeobecný súd ďalej v bode 30 napadnutého rozsudku uviedol, že tromi rozhodnutiami z 20. augusta 2010, 30. augusta 2010 a z 30. mája 2011 (ďalej len „tri predchádzajúce rozhodnutia“) EUIPO dospel k záveru o dobrom mene a širokej známosti skorších ochranných známok u verejnosti. V tom istom bode Všeobecný súd opísal základný obsah týchto rozhodnutí, ako aj dôkazy predložené spoločnosťou Puma v konaniach, ktoré viedli k týmto rozhodnutiam. V bode 31 napadnutého rozsudku Všeobecný súd poznamenal, že uvedené rozhodnutia, na ktoré Puma riadne poukázala počas konania pred odvolacím senátom, nie sú ani preskúmané, ani dokonca spomenuté v spornom rozhodnutí, lebo odvolací senát sa uspokojil s pripomenutím, že EUIPO nebol viazaný svojou predchádzajúcou rozhodovacou praxou.

Všeobecný súd teda jednak zastával názor, že EUIPO v troch skorších rozhodnutiach, ktoré boli potvrdené viacerými rozhodnutiami vnútroštátnych úradov predloženými spoločnosťou Puma, konštatoval dobré meno skorších ochranných známok, a jednak že takéto zistenie je skutkovým zistením, ktoré nezávisí od prihlasovanej ochrannej známky.

Všeobecný súd vyvodil tento záver, ktorý je uvedený v bode 34 napadnutého rozsudku:

„…V zmysle judikatúry…, podľa ktorej je EUIPO povinný zohľadňovať už prijaté rozhodnutia o podobných prihláškach a s mimoriadnou pozornosťou skúmať, či je alebo nie je potrebné rozhodnúť rovnako, a pokiaľ ide o jeho povinnosť odôvodnenia, odvolací senát sa nemohol odkloniť od rozhodovacej praxe EUIPO bez toho, aby neposkytol aspoň vysvetlenie dôvodov, ktoré ho viedli k tomu, že skutkové zistenia o dobrom mene skorších ochranných známok vykonaných v týchto rozhodnutiach nie sú alebo už nie sú relevantné. Odvolací senát sa totiž vôbec nezmieňuje o oslabení tohto dobrého mena od vydania vyššie uvedených nedávnych rozhodnutí, ani o prípadnej protiprávnosti tejto rozhodovacej praxe.“

Všeobecný súd v tejto súvislosti odmietol tvrdenie EUIPO, podľa ktorého sa tieto rozhodnutia nemali zohľadniť z dôvodu, že žiadne z nich nebolo sprevádzané dôkazmi o dobrom mene skorších ochranných známok, ktoré boli predložené v rámci súvisiacich konaní. Všeobecný súd vysvetlil, že v súlade s pravidlom 50 ods. 1 tretím pododsekom nariadenia č. 2868/95 odvolací senát disponuje počas preskúmania odvolania smerujúceho proti rozhodnutiu námietkového oddelenia voľnou úvahou pri rozhodovaní o tom, či je alebo nie je potrebné zohľadniť ďalšie alebo dodatočné skutočnosti a dôkazy, ktoré neboli predložené v lehote, ktorú stanovilo alebo spresnilo námietkové oddelenie.

Vzhľadom na okolnosti prejednávanej veci Všeobecný súd v bode 37 napadnutého rozsudku spresnil:

„… S ohľadom na svoju predchádzajúcu rozhodovaciu prax z nedávnej doby, ktorá bola potvrdená pomerne veľkým počtom vnútroštátnych rozhodnutí a rozsudkom Všeobecného súdu, mal odvolací senát v súlade so zásadou riadnej správy vecí verejných…, buď požiadať žalobkyňu, aby predložila dodatočné dôkazy o dobrom mene skorších ochranných známok – aj keby ich následne odmietol – ako mu to umožňovalo pravidlo 50 ods. 1 tretí pododsek nariadenia č. 2868/95, alebo uviesť dôvody, pre ktoré sa domnieval, že zistenia vykonané v týchto predchádzajúcich rozhodnutiach o dobrom mene skorších ochranných známok sa mali v prejednávanej veci zamietnuť. Toto bolo o to potrebnejšie, že niektoré z týchto rozhodnutí veľmi detailným spôsobom uvádzali dôkazy, na ktorých bolo založené ich posúdenie dobrého mena skorších ochranných známok, čo malo odvolací senát upozorniť na ich existenciu.“

Všeobecný súd z toho vyvodil, že EUIPO porušil zásadu riadnej správy vecí verejných, a najmä svoju povinnosť odôvodniť svoje rozhodnutia.

Všeobecný súd napokon zastával názor, že vzhľadom na skutočnosť, že intenzita dobrého mena skorších ochranných známok sa musí zohľadniť pri celkovom posúdení existencie ujmy v zmysle článku 8 ods. 5 nariadenia č. 207/2009, ku ktorej sa odvolací senát vyjadril subsidiárne v spornom rozhodnutí, môže mať nesprávne právne posúdenie, ktorého sa dopustil tento odvolací senát, rozhodujúci vplyv na rozhodnutie o námietke, keďže odvolací senát nevykonal úplné preskúmanie dobrého mena uvedených skorších ochranných známok, čo teda Všeobecnému súdu zabránilo v tom, aby rozhodol o uvádzanom porušení tohto článku 8 ods. 5.

V dôsledku toho Všeobecný súd v bode 44 napadnutého rozsudku vyhovel prvému žalobnému dôvodu spoločnosti Puma a bez toho, aby preskúmal ostatné žalobné dôvody, sporné rozhodnutie zrušil v rozsahu, v akom odvolací senát v tomto rozhodnutí zamietol námietku, ktorú podala táto spoločnosť.

Návrhy účastníkov konania v odvolacom konaní

EUIPO navrhuje, aby Súdny dvor:

–

zrušil napadnutý rozsudok a

–

uložil spoločnosti Puma povinnosť nahradiť trovy konania.

Puma navrhuje, aby Súdny dvor:

–

zamietol odvolanie a

–

uložil EUIPO povinnosť nahradiť trovy konania.

O odvolaní

Na podporu svojho odvolania EUIPO uvádza dva odvolacie dôvody, z ktorých prvý je založený na porušení článku 76 ods. 1 nariadenia č. 207/2009 a zásady riadnej správy vecí verejných v spojení s pravidlom 19 ods. 2 písm. c) nariadenia č. 2868/95 a s článkom 8 ods. 5 nariadenia č. 207/2009, a druhý na porušení pravidla 50 ods. 1 nariadenia č. 2868/95 a článku 76 ods. 2 nariadenia č. 207/2009.

Tvrdenia účastníkov konania

O prvom odvolacom dôvode

Prvý odvolací dôvod, ktorý uvádza EUIPO, sa delí na tri časti.

V rámci prvej časti svojho prvého odvolacieho dôvodu EUIPO Všeobecnému súdu vytýka, že porušil článok 76 ods. 1 nariadenia č. 207/2009 a zásadu riadnej správy vecí verejných. Všeobecný súd totiž tým, že konštatoval, že Puma na podporu svojich námietok „riadne poukázala“ na tri predchádzajúce rozhodnutia, implicitne ale nevyhnutne pripustil, že všeobecný a nepresný odkaz na konštatovania uvedené v týchto rozhodnutiach, ako aj na dôkazy predložené spoločnosťou Puma v rámci týchto predchádzajúcich konaní, ktorých sa zúčastnili iní účastníci konania, predstavuje platný dôkaz o dobrom mene v zmysle pravidla 19 ods. 2 písm. c) nariadenia č. 2868/95.

EUIPO spresňuje, že dobré meno nie je skutočnosťou vyvolávajúcou účinky erga omnes, ale konštatovaním obmedzeným na účastníkov predmetného konania a na účely uvedeného konania, takže predchádzajúce rozhodnutia EUIPO, v ktorých sa konštatuje dobré meno ochrannej známky, nemôžu ako také predstavovať dôkaz o dobrom mene v neskorších konaniach. Odkaz na takéto rozhodnutia tak možno správne vykladať len ako všeobecný a nepresný odkaz na dokumenty predložené v rámci predchádzajúcich konaní pred EUIPO, pričom takýto odkaz nemožno prijať ako platný dôkaz o dobrom mene, na rozdiel od toho, čo konštatoval Všeobecný súd, pretože v opačnom prípade by bola ohrozená povinnosť neutrality EUIPO, ktorá je zakotvená v článku 76 ods. 1 nariadenia č. 207/2009 v konaniach inter partes, ako aj zásada riadnej správy vecí verejných. Keďže totiž osoba, ktorá podala námietky, presne neidentifikovala dôkazy, ktoré chce uplatniť, je nemožné, aby EUIPO zaručil osobe žiadajúcej o zápis označenia ako ochrannej známky právo na obranu.

Okrem toho konštatovanie Všeobecného súdu porušuje zásady kontradiktórnosti a rovnosti zbraní medzi účastníkmi konania v konaniach inter partes, keďže umožniť prihlasovateľovi ochrannej známky posúdenie a prípadne spochybnenie skutkového základu, ktorý slúžil na prijatie predchádzajúcich rozhodnutí, prináleží osobe, ktorá podala námietky, a nie EUIPO. EUIPO navyše spresňuje, že v prejednávanom prípade jeho neschopnosť identifikovať relevantné dokumenty nebola „fyzického“ rázu, ale súvisela skôr v tým, že v prípade neexistencie presného odkazu na dôkazy, ktoré chcela Puma uplatniť, by bol nútený aktívne vyhľadať relevantné dokumenty na účely preukázania dobrého mena. Tvrdenie spoločnosti Puma, ktoré bolo po prvýkrát uvedené na Súdnom dvore, že všetky dokumenty, ktoré boli predložené v predchádzajúcich konaniach, sú v každom prípade dostupné on‑line, je tak nielen nesprávne, ale aj irelevantné, aj keby sa malo prijať ako prípustné.

Na základe tohto prvého nesprávneho právneho posúdenia Všeobecný súd údajne vykonal zjavne nesprávny výklad sporného rozhodnutia, keď konštatoval, že predchádzajúce rozhodnutia neboli „ani spomenuté“ v spornom rozhodnutí, aj keď boli uvedené v zhrnutí tvrdení spoločnosti Puma a odvolací senát ich priamo preskúmal, pokiaľ ide o neexistenciu ich právne záväznej povahy, ako aj v kontexte úvah odvolacieho senátu, ktoré boli vykonané len pre úplnosť.

V rámci druhej časti svojho prvého odvolacieho dôvodu EUIPO tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď uviedol, že odvolací senát mal na základe zásady riadnej správy vecí verejných, ako ju vykladá Súdny dvor v rozsudku z 10. marca 2011, Agencja Wydawnicza Technopol/ÚHVT (C‑51/10 P, EU:C:2011:139), vysvetliť dôvod, prečo nezohľadnil zistenia, ktoré vykonal EUIPO v troch predchádzajúcich rozhodnutiach v súvislosti s dobrým menom skorších ochranných známok. Domnieva sa, že toto zistenie Všeobecného súdu je založené na dvoch nesprávnych predpokladoch, z ktorých prvý spočíva v uznaní platného uplatnenia týchto predchádzajúcich rozhodnutí, čo tak nie je, ako to preukazujú tvrdenia uvedené v rámci prvej časti prvého odvolacieho dôvodu.

Druhý nesprávny predpoklad spočíva v tom, že Všeobecný súd uznal existenciu „rozhodovacej praxe“ EUIPO konštatujúcej dobré meno skorších ochranných známok v rozsahu, v akom takéto uznanie nerešpektuje pojem „dobré meno“ a relatívnu povahu dôvodu zamietnutia zápisu stanoveného v článku 8 ods. 5 nariadenia č. 207/2009, ako aj kontradiktórnu povahu konania stanovenú v článku 76 ods. 1 tohto nariadenia.

Dokonca aj v prípade, keď sa, ako je to v prejednávanej veci, osoba, ktorá podala námietky, dovoláva ochranných známok, ktorých dobré meno predtým uznal EUIPO, je táto osoba totiž naďalej povinná spochybniť neskoršie prihlášky ochranných známok v každom jednotlivom prípade tak, že v každom konkrétnom prípade preukáže dobré meno ochranných známok, ktorých sa dovoláva. Dobré meno skoršej ochrannej známky nezávisí len od dôkazov predložených majiteľom uvedenej ochrannej známky, ale aj od protiargumentov predložených druhým účastníkom konania.

V dôsledku toho zistenie dobrého mena teda nemožno považovať len za skutkové zistenie, ktoré je predovšetkým statické, ako to nesprávne konštatoval Všeobecný súd v bode 33 napadnutého rozsudku. Naopak, takéto zistenie, aj keď striktne nezávisí od prihlasovanej ochrannej známky, podlieha uplatneniu zásady kontradiktórnosti v každom jednotlivom námietkovom konaní. V prejednávanej veci by pritom posúdenie Všeobecného súdu, podľa ktorého tri predchádzajúce rozhodnutia prestavujú „rozhodovaciu prax“, znamenalo uznanie existencie „domnienky dobrého mena“, čo by bolo v rozpore s článkom 76 ods. 1 nariadenia č. 207/2009 v spojení s článkom 8 ods. 5 tohto nariadenia.

Toto nesprávne posúdenie hodnoty troch predchádzajúcich rozhodnutí viedlo k tomu, že sa Všeobecný súd dopustil ďalších nesprávnych právnych posúdení. Všeobecný súd totiž nesprávne uviedol, že odvolací senát mal uviesť dôvody, pre ktoré sa domnieva, že zistenia vykonané v troch predchádzajúcich rozhodnutiach v súvislosti s dobrým menom skorších ochranných známok, sa musia zamietnuť, pričom tak uplatnil judikatúru vychádzajúcu z rozsudku z 10. marca 2011, Agencja Wydawnicza Technopol/ÚHVT (C‑51/10 P, EU:C:2011:139). Táto judikatúra je pritom relevantná, len pokiaľ ide o konania ex parte týkajúce sa zamietnutia prihlášky z absolútnych dôvodov.

V každom prípade, aj keby bola táto judikatúra uplatniteľná na konania inter partes, bolo by to tak len v prípade otázok, ktoré treba vzniesť z dôvodov verejného poriadku, ďalej otázok, ktoré EUIPO identifikoval ako všeobecne známe skutočnosti, alebo pokiaľ sa skutková situácia, ktorá už bola preukázaná v dotknutom konaní, považuje za porovnateľnú so skutkovou situáciou v predchádzajúcom konaní. Uvedená judikatúra sa naopak na účely vykonania skutkového zistenia v následnom konaní nemôže uplatniť, pokiaľ ide o konkrétne skutočnosti uplatnené v predchádzajúcich konaniach alebo posúdenia dôkazov vykonané v týchto konaniach.

V rámci tretej časti svojho prvého odvolacieho dôvodu EUIPO v podstate uvádza, že Všeobecný súd nemohol bez toho, aby porušil článok 76 ods. 1 nariadenia č. 207/2009 a zásadu riadnej správy vecí verejných, dospieť k záveru, ako to urobil v bode 37 napadnutého rozsudku, že odvolací senát mal subsidiárnu povinnosť vyzvať ex offo spoločnosť Puma, aby predložila dodatočné dôkazy o dobrom mene, ktoré uplatňovala.

Puma všetky tri časti prvého odvolacieho dôvodu EUIPO spochybňuje.

Puma predovšetkým tvrdí, že Všeobecný súd správne uplatnil zásadu riadnej správy vecí verejných, keď konštatoval, že sama „riadne poukázala“ na tri predchádzajúce rozhodnutia v rámci svojej povinnosti preukázať na základe pravidla 19 ods. 2 písm. c) nariadenia č. 2868/95 dobré meno skorších ochranných známok. Bolo by totiž ťažké domnievať sa, že odvolávanie sa na tieto tri skoršie rozhodnutia predstavuje len všeobecný odkaz na dokumentáciu predloženú v prechádzajúcich konaniach, zatiaľ čo ide o konečné rozhodnutia správneho orgánu uznávajúce dobré meno ochranných známok, ktoré sú presne identifikované v podaní obsahujúcom námietky a ktoré boli zverejnené a sú ľahko dostupné na internetovej stránke EUIPO, pričom ich relevantné časti boli zhrnuté v uvedenom podaní v jazyku konania. Takéto rozhodnutia tak samy osebe predstavujú nenahraditeľné a nevyvrátiteľné dôkazy o dobrom mene skorších ochranných známok. Okrem toho je dobré meno objektívnou skutočnosťou, ktorá má účinky erga omnes, a pokiaľ je jedinou okolnosťou, ktorá by mohla toto dobré meno ovplyvniť, uplynutie času, EUIPO v tomto ohľade neuviedol nijakú analýzu.

Pokiaľ ide o druhú časť prvého odvolacieho dôvodu EUIPO, Puma uvádza, že skutočnosť, že Všeobecný súd kvalifikoval tri predchádzajúce rozhodnutia ako „rozhodovaciu prax“, nepredstavuje nerešpektovanie kontradiktórnej povahy predmetného konania ani pojmu „dobré meno“, keďže nijaké pravidlo práva Únie nepovoľuje EUIPO, aby odmietol alebo neuplatnil zásady rovnosti zaobchádzania a riadnej správy vecí verejných, ktoré mu ukladajú povinnosť zohľadniť tri predchádzajúce rozhodnutia a s mimoriadnou pozornosťou skúmať, či je alebo nie je potrebné rozhodnúť rovnako, alebo prinajmenšom požiadať ex offo spoločnosť Puma, aby predložila dodatočné dôkazy o dobrom mene skorších ochranných známok.

Pokiaľ ide o tretiu časť prvého odvolacieho dôvodu EUIPO, Puma spochybňuje tvrdenia EUIPO, keď v podstate tvrdí, že procesné povinnosti, ktoré Všeobecný súd uviedol v bode 37 napadnutého rozsudku, sa nijako nedotýkajú postavenia EUIPO v konaniach inter partes.

O druhom odvolacom dôvode

Vo svojom druhom odvolacom dôvode EUIPO tvrdí, že Všeobecný súd tým, že v bode 37 napadnutého rozsudku konštatoval, že odvolací senát mal požiadať spoločnosť Puma, aby predložila dodatočné dôkazy o dobrom mene skorších ochranných známok, ako mu to umožňovalo pravidlo 50 ods. 1 tretí pododsek nariadenia č. 2868/95, incidenčne porušil aj článok 76 ods. 2 nariadenia č. 207/2009. Zo znenia, kontextu a cieľa tohto ustanovenia totiž jasne vyplýva, že sa uplatní len na skutočnosti a dôkazy, ktoré účastníci uviedli alebo predložili z vlastného podnetu. Nemožno ho uplatniť ani per analogiam na takú situáciu, o akú ide vo veci samej, vzhľadom na existenciu právneho základu, ktorý je špecifický pre tento typ návrhov, v prejednávanej veci článok 78 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 207/2009. Podľa EUIPO tak žiadne z týchto dvoch ustanovení nemôže slúžiť ako prostriedok na obchádzanie povinnosti neutrality, ktorú má EUIPO, a základnej zásady rovnosti zbraní.

Puma spochybňuje, že posúdenie, ktorý vykonal Všeobecný súd v bode 37 napadnutého rozsudku, je protiprávne.

Posúdenie Súdnym dvorom

O prvej a druhej časti prvého odvolacieho dôvodu

Vo svojich prvých dvoch častiach prvého odvolacieho dôvodu, ktoré treba preskúmať spoločne, EUIPO spochybňuje posúdenie Všeobecného súdu týkajúce sa prvého žalobného dôvodu smerujúceho k zrušeniu, ktorý na Všeobecnom súde uviedla Puma, založeného na porušení zásad právnej istoty a riadnej správy vecí verejných v rozsahu, v akom odvolací senát zamietol dôkazy týkajúce sa dobrého mena skorších ochranných známok a dospel k záveru, že ich dobré meno nebolo preukázané na účely uplatnenia článku 8 ods. 5 nariadenia č. 207/2009.

Konkrétnejšie, EUIPO v podstate tvrdí, že Všeobecný súd porušil článok 76 ods. 1 nariadenia č. 207/2009 a zásadu riadnej správy vecí verejných v spojení s pravidlom 19 ods. 2 písm. c) nariadenia č. 2868/95 a s článkom 8 ods. 5 nariadenia č. 207/2009, keď na jednej strane zastával názor, že Puma „riadne poukázala“ na tri skoršie rozhodnutia EUIPO pred námietkovým oddelením, a na druhej strane, že odvolací senát mal podľa zásad riadnej správy vecí verejných a rovnosti zaobchádzania, ako ich vykladá judikatúra vyplývajúca z rozsudku z 10. marca 2011, Agencja Wydawnicza Technopol/ÚHVT (C‑51/10 P, EU:C:2011:139), tieto rozhodnutia zohľadniť, pričom mal s osobitnou pozornosťou skúmať, či je alebo nie je potrebné rozhodnúť rovnako, a že sa odvolací senát nemohol odchýliť od rozhodovacej praxe EUIPO bez toho, aby neposkytol aspoň vysvetlenie dôvodov, ktoré ho viedli k záveru, že skutkové zistenia o dobrom mene skorších ochranných známok, ktoré vykonal v uvedených rozhodnutiach, nie sú alebo už nie sú relevantné.

V tejto súvislosti zo znenia článku 8 ods. 5 nariadenia č. 207/2009 vyplýva, že uplatnenie tohto ustanovenia podlieha kumulatívnym podmienkam, ktorými sú po prvé zhodnosť alebo podobnosť kolidujúcich ochranných známok, po druhé existencia dobrého mena skoršej ochrannej známky uvádzanej na podporu námietok a po tretie existencia nebezpečenstva, že by používanie prihlasovanej ochrannej známky bez náležitého dôvodu neoprávnene využívalo alebo poškodzovalo rozlišovaciu spôsobilosť a dobré meno skoršej ochrannej známky (pozri v tomto zmysle uznesenie zo 17. septembra 2015, Arnoldo Mondadori Editore/ÚHVT, C‑548/14 P, neuverejnené, EU:C:2015:624, bod 54).

Pokiaľ ide konkrétnejšie o druhú podmienku týkajúcu sa existencie dobrého mena ochrannej známky, ktorá je ako jediná v prejednávanej veci spochybnená, z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že ochranná známka má dobré meno v zmysle práva Únie, ak ju pozná podstatná časť verejnosti, ktorú zaujímajú výrobky alebo služby, na ktoré sa táto ochranná známka vzťahuje, na podstatnej časti relevantného územia (pozri v tomto zmysle rozsudok z 3. septembra 2015, Iron & Smith, C‑125/14, EU:C:2015:539, bod 17, ako aj citovanú judikatúru).

Existencia dobrého mena sa musí posúdiť s ohľadom na všetky relevantné faktory prejednávanej veci, ako sú najmä podiel ochrannej známky na trhu, intenzitu, zemepisný rozsah a dobu jej používania, ako aj výšku investícií, ktoré podnik vynaložil na jej reklamu (rozsudok zo 14. septembra 1999, General Motors, C‑375/97, EU:C:1999:408, bod 27).

Aj keď otázka, či skoršie ochranné známky získali dobré meno v zmysle článku 8 ods. 5 nariadenia č. 207/2009, predstavuje konštatovanie, ktoré patrí do oblasti posúdenia skutkového stavu vykonávaného Všeobecným súdom, proti ktorému nemožno podať odvolanie, s výnimkou prípadu, že tomuto súdu bol predložený skreslený skutkový stav alebo dôkazy (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. januára 2016, Hesse/ÚHVT, C‑50/15 P, EU:C:2016:34, bod 29), otázka, či dôkazy predložené na podporu dobrého mena boli získané riadne a či boli rešpektované všeobecné právne zásady, ako aj procesné pravidlá uplatniteľné v oblasti dôkazného bremena a dokazovania, predstavuje právnu otázku, ktorú možno predložiť Súdnemu dvoru (pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. mája 2012, Rubinstein a L’Oréal/ÚHVT, C‑100/11 P, EU:C:2012:285, bod 74).

Pokiaľ ide o dôkazné bremeno a dokazovanie, ak chce majiteľ ochrannej známky uplatniť dôvod zamietnutia zápisu uvedený v článku 8 ods. 5 nariadenia č. 207/2009, pravidlo 19 nariadenia č. 2868/95 vo svojom odseku 1 a v odseku 2 písm. c) stanovuje, že EUIPO poskytne osobe, ktorá podala námietky, príležitosť uviesť skutočnosti, dôkazy a pripomienky na podporu svojich námietok, najmä dôkaz, že skoršia ochranná známka má dobré meno, alebo doplniť už predložené skutočnosti, dôkazy a pripomienky. Keďže nariadenia č. 207/2009 a č. 2868/95 nevymenúvajú dôkazné prostriedky, ktoré osoba, ktorá podala námietky, môže uviesť na preukázanie existencie dobrého mena skoršej ochrannej známky, má táto osoba, ktorá podala námietky, v zásade možnosť zvoliť si formu dôkazu, ktorý považuje za vhodný predložiť EUIPO v rámci námietok založených na skoršom práve a EUIPO je povinný analyzovať dôkazy predložené osobou, ktorá podala námietky, bez toho aby mohol hneď odmietnuť určitý druh dôkazu z dôvodu jeho formy (pozri analogicky rozsudok z 19. apríla 2018, EUIPO/Group, C‑478/16, neuverejnený, EU:C:2018:268, body 56 až 59).

Navyše článok 76 ods. 1 nariadenia č. 207/2009 stanovuje, že v priebehu konania pred EUIPO tento úrad v zásade skúma skutočnosti ex offo. Toto isté ustanovenie však stanovuje, že v konaní týkajúcom sa takých relatívnych dôvodov zamietnutia zápisu, ako je dôvod uvedený v článku 8 ods. 5 tohto nariadenia, sa preskúmanie obmedzuje na dôvody a návrhy, ktoré preložili účastníci konania.

Okrem iného podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora je EUIPO povinný vykonávať svoje právomoci v súlade so všeobecnými zásadami práva Únie, ku ktorým patrí aj zásada rovnosti zaobchádzania a zásada riadnej správy vecí verejných (rozsudok z 10. marca 2011, Agencja Wydawnicza Technopol/ÚHVT, C‑51/10 P, EU:C:2011:139, bod 73, a uznesenie z 11. apríla 2013, Asa/ÚHVT, C‑354/12, neuverejnené, EU:T:2013:238, bod 41).

Súdny dvor spresnil, že EUIPO musí s ohľadom na uvedené zásady zohľadniť rozhodnutia, ktoré už prijal vo veci podobných prihlášok a s mimoriadnou pozornosťou skúmať, či je alebo nie je potrebné rozhodnúť rovnako, pričom uplatnenie týchto zásad musí byť v súlade, ako to pripomenul Všeobecný súd v bode 20 napadnutého rozsudku, s dodržovaním zásady zákonnosti, čo znamená, že preskúmanie každej prihlášky musí byť prísne a úplné a musí sa vykonať v každom konkrétnom prípade (pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. marca 2011, Agencja Wydawnicza Technopol/ÚHVT, C‑51/10 P, EU:C:2011:139, body 74, 75 a 77, a zo 17. júla 2014, Reber Holding/ÚHVT, C‑141/13 P, neuverejnený, EU:C:2014:2089, bod 45, ako aj uznesenie zo 14. apríla 2016, KS Sports/EUIPO, C‑480/15 P, neuverejnené, EU:C:2016:266, bod 37).

V tomto kontexte je dôležité bez ďalšieho posúdenia odmietnuť tvrdenie EUIPO, podľa ktorého sa Všeobecný súd dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď zastával názor, že zásady vyplývajúce z rozsudku z 10. marca 2011, Agencja Wydawnicza Technopol/ÚHVT (C‑51/10 P, EU:C:2011:139), uvedené v predchádzajúcom bode, sú uplatniteľné na konania založené na takom relatívnom dôvode zamietnutia, aký je stanovený v článku 8 ods. 5 nariadenia č. 207/2009.

Hoci je totiž pravda, že tieto zásady stanovil Súdny dvor vo veci, ktorá sa týkala absolútneho dôvodu zamietnutia, a síce dôvodu stanoveného v článku 7 ods. 1 písm. c) nariadenia Rady (ES) č. 40/94 z 20. decembra 1993 o ochrannej známke spoločenstva (Ú. v. ES L 11, 1994, s. 1; Mim. vyd. 17/001, s. 146), následne Súdny dvor výslovne rozhodol, že tieto zásady sú uplatniteľné aj v rámci námietkových konaní založených na relatívnom dôvode zamietnutia (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 17. júla 2014, Reber Holding/ÚHVT, C‑141/13 P, neuverejnený, EU:C:2014:2089, bod 46; uznesenia z 11. apríla 2013, Asa/ÚHVT, C‑354/12 P, neuverejnené, EU:C:2013:238, bod 42; z 15. októbra 2015, Cantina Broglie 1/ÚHVT, C‑33/15 P, neuverejnené, EU:C:2015:705, bod 49; z 15. októbra 2015, Cantina Broglie 1/ÚHVT, C‑34/15 P, neuverejnené, EU:C:2015:704, bod 49, a zo 14. apríla 2016, KS Sports/EUIPO, C‑480/15 P, neuverejnené, EU:C:2016:266, bod 37).

Súdny dvor už takisto objasnil, ako to uviedol Všeobecný súd v bodoch 18 a 19 napadnutého rozsudku, že právo na riadnu správu vecí verejných zahŕňa najmä v súlade s článkom 41 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie povinnosť správnych orgánov odôvodniť svoje rozhodnutia. Táto povinnosť, ktorá tiež vyplýva z článku 75 nariadenia č. 207/2009, má dvojaký cieľ, a to jednak umožniť dotknutým osobám oboznámiť sa s dôvodmi prijatého opatrenia, aby mohli brániť svoje práva, a jednak súdu Únie vykonať preskúmanie zákonnosti dotknutého rozhodnutia (pozri v tomto zmysle rozsudky z 10. mája 2012, Rubinstein a L’Oréal/ÚHVT, C‑100/11, EU:C:2012:285, bod 111, ako aj zo 17. marca 2016, Naazneen Investments/ÚHVT, C‑252/15, neuverejnený, EU:C:2016:178, bod 29).

Navyše táto povinnosť má rovnaký rozsah ako povinnosť vyplývajúca z článku 296 druhého odseku ZFEÚ, ktorá vyžaduje, aby z odôvodnenia jasne a jednoznačne vyplývali úvahy autora aktu bez toho, aby bolo potrebné, aby toto odôvodnenie špecifikovalo všetky relevantné skutkové a právne okolnosti, keďže otázka, či odôvodnenie aktu spĺňa uvedené požiadavky, sa musí posudzovať nielen s ohľadom na jeho znenie, ale aj s ohľadom na jeho kontext a na všetky právne predpisy, ktoré upravujú dotknutú oblasť (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. októbra 2004, KWS Saat/ÚHVT, C‑447/02 P, EU:C:2004:649, body 63 až 65, a uznesenie zo 14. apríla 2016, KS Sports/EUIPO, C‑480/15 P, neuverejnené, EU:C:2016:266, bod 32).

Z vyššie uvedeného vyplýva, že za okolností, keď sa osoba, ktorá podala námietky, pred námietkovým oddelením dovoláva konkrétne ako dôkazu o dobrom mene skoršej ochrannej známky uvádzanej na podporu svojich námietok v zmysle článku 8 ods. 5 nariadenia č. 207/2009 predchádzajúcich rozhodnutí EUIPO týkajúcich sa dobrého mena tej istej ochrannej známky, sú oddelenia EUIPO povinné zohľadniť rozhodnutia, ktoré už prijali, a s mimoriadnou pozornosťou skúmať, či je alebo nie je potrebné rozhodnúť rovnako, a to v súlade s judikatúrou citovanou v bode 61 tohto rozsudku. Ak sa tieto oddelenia rozhodnú použiť iné posúdenie než to, ktoré bolo prijaté v takýchto predchádzajúcich rozhodnutiach, prislúcha im s ohľadom na kontext, v ktorom prijmú svoje nové rozhodnutie, aby vzhľadom na to, že uplatnenie takýchto predchádzajúcich rozhodnutí tvorí súčasť uvedeného kontextu, výslovne odôvodnili túto odlišnosť vo vzťahu k uvedených rozhodnutiam.

Práve s prihliadnutím na predchádzajúce úvahy treba preskúmať, či v prejednávanej veci, ako to tvrdí EUIPO, Všeobecný súd porušil článok 76 ods. 1 nariadenia č. 207/2009 a zásadu riadnej správy vecí verejných v spojení s pravidlom 19 ods. 2 písm. c) nariadenia č. 2868/95 a článkom 8 ods. 5 nariadenia č. 207/2009.

Pokiaľ ide po prvé o tvrdenie EUIPO, podľa ktorého sa Všeobecný súd v bode 31 napadnutého rozsudku dopustil zjavne nesprávneho právneho posúdenia, keď zastával názor, že Puma „riadne poukázala“ na tri predchádzajúce rozhodnutia, v ktorých sa uznalo dobré meno skorších ochranných známok, je najprv potrebné poznamenať, že Všeobecný súd v bode 30 napadnutého rozsudku konštatoval, že Puma na tieto tri predchádzajúce rozhodnutia poukázala vo svojich písomnostiach pred námietkovým oddelením.

Ako však bolo uvedené v bode 58 tohto rozsudku, osoba, ktorá podala námietky, má v zásade možnosť zvoliť si formu dôkazu, ktorý považuje za vhodný predložiť EUIPO. Nič teda nebráni tomu, aby v takom kontexte boli ako dôkazy na podporu dobrého mena skoršej ochrannej známky uplatnené predchádzajúce rozhodnutia EUIPO, v ktorých sa konštatuje existencia takéhoto dobrého mena v rámci iných konaní inter partes, najmä ak sú presne identifikované a ich základný obsah je uvedený v podaní obsahujúcom námietky v jazyku námietkového konania, čo bol prípad prejednávanej veci.

V rozsahu, v akom EUIPO tvrdí, že Všeobecný súd na základne konštatovania vykonaného v bode 31 napadnutého rozsudku pripustil, že odkaz spoločnosti Puma na tieto rozhodnutia predstavuje platný odkaz tak na všetky posúdenia EUIPO, ako aj na dôkazy predložené spoločnosťou Puma v týchto predchádzajúcich konaniach, takže tento odkaz predstavuje platný dôkaz na preukázanie existencie dobrého mena skorších ochranných známok v zmysle pravidla 19 ods. 2 písm. c) nariadenia 2868/95, je potrebné uviesť, že toto tvrdenie je založené na nesprávnom výklade uvedeného bodu 31, ktorý treba okrem iného chápať v jeho kontexte.

V tejto súvislosti bolo cieľom analýzy, ktorú Všeobecný súd vykonal v bodoch 30 a 31 napadnutého rozsudku, odpovedať na tvrdenie spoločnosti Puma, ktoré je zhrnuté v bode 28 tohto rozsudku, podľa ktorého sa odvolací senát nemohol odchýliť od svojej „rozhodovacej praxe“ uznávajúcej dobré meno skorších ochranných známok bez toho, aby vysvetlil, v čom je takéto odchýlenie sa od troch predchádzajúcich rozhodnutí odôvodnené.

Zatiaľ čo EUIPO na toto tvrdenie reagoval tak, že odkázal, ako vyplýva z bodu 29 napadnutého rozsudku, na odôvodnenie sporného rozhodnutia, podľa ktorého sa zákonnosť rozhodnutí EUIPO musí posudzovať len na základe nariadenia č. 207/2009 a nie na základe predchádzajúcej rozhodovacej praxe EUIPO alebo vnútroštátnych úradov, Všeobecný súd v bode 30 napadnutého rozsudku uviedol obsah troch prechádzajúcich rozhodnutí, pričom opísal posúdenia vykonané príslušnými oddeleniami EUIPO, ktoré v nich boli uvedené, a tiež spomenul dôkazy, na ktorých boli tieto rozhodnutia založené.

Ako však vyplýva z bodov 28 až 30 napadnutého rozsudku, Všeobecný súd vykonal tieto konštatovania s cieľom odpovedať na otázku, či si EUIPO tým, že prijal sporné rozhodnutie, splnil povinnosti vyplývajúce zo zásady riadnej správy vecí verejných, najmä svoju povinnosť odôvodnenia, ktorá je pripomenutá v bodoch 64 a 65 tohto rozsudku, za okolností, keď sa Puma na podporu svojich námietok odvolávala na predchádzajúce rozhodnutia EUIPO, ktoré obsahovali záver o dobrom mene tých istých skorších ochranných známok, pričom ich presne identifikovala, a v rámci ich zosumarizovania do jazyka konania konkrétne uviedla relevantné časti týchto rozhodnutí a dôkazy, ktoré v nich boli uvedené.

Práve s ohľadom na tento kontext Všeobecný súd v bode 31 napadnutého rozsudku konštatoval, že Puma „riadne poukázala“ na tri predchádzajúce rozhodnutia bez toho, aby pripustil, že odkaz na tieto rozhodnutia predstavuje platný odkaz na všetky dôkazy predložené v rámci predchádzajúcich konaní, ktoré boli vedené pred oddeleniami EUIPO.

Z toho vyplýva, že Všeobecnému súdu nemožno vytýkať nijaké nesprávne právne posúdenie v rozsahu, v akom v bode 31 napadnutého rozsudku zastával názor, že Puma „riadne poukázala“ na tri predchádzajúce rozhodnutia.

Pokiaľ ide po druhé o tvrdenie EUIPO, podľa ktorého Všeobecný súd porušil zásadu riadnej správy vecí verejných, ako aj rozsah povinnosti odôvodnenia, ktorú má EUIPO, treba uviesť, že v súlade s judikatúrou citovanou v bodoch 61, 64 a 65 tohto rozsudku, ako aj s tým, čo bolo uvedené v bode 66 tohto rozsudku, bol EUIPO povinný zohľadniť tri predchádzajúce rozhodnutia, na ktoré poukazuje Puma v prejednávanej veci a v prípade, že by prijal stanovisko, ktoré sa líši od stanovísk k otázke dobrého mena skorších ochranných známok, ktorá bola preskúmaná v týchto rozhodnutiach, ako aj v prejednávanej veci, prislúchalo by mu, aby s ohľadom na kontext sporného rozhodnutia túto odlišnosť výslovne odôvodnil.

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že Všeobecný súd vykonal preskúmanie troch predchádzajúcich rozhodnutí, na ktoré poukázala Puma pred námietkovým oddelením v bode 30 napadnutého rozsudku, ktorého obsah nie je spochybnený v rámci tohto odvolania, pričom uviedol ich základný obsah. Všeobecný súd ďalej v bode 33 napadnutého rozsudku poznamenal, že EUIPO konštatoval dobré meno skorších ochranných známok v týchto troch predchádzajúcich rozhodnutiach, ktoré boli potvrdené viacerými vnútroštátnymi rozhodnutiami, ktoré sa týkali tých istých skorších ochranných známok, zhodných alebo podobných výrobkov s predmetnými výrobkami a určitých členských štátov dotknutých v prejednávanej veci, pričom dodal, že zistenie dobrého mena skorších ochranných známok je skutkovým zistením, ktoré nezávisí od prihlasovanej ochrannej známky.

Všeobecný súd z toho v bode 34 napadnutého rozsudku vyvodil, že „za týchto okolností“ a s ohľadom na povinnosti vyplývajúce zo zásad riadnej správy vecí verejných a rovnosti zaobchádzania „odvolací senát sa nemohol odkloniť od rozhodovacej praxe EUIPO bez toho, aby poskytol aspoň vysvetlenie dôvodov, ktoré ho viedli k tomu, že skutkové zistenia o dobrom mene skorších ochranných známok [, ktoré vykonal v troch predchádzajúcich rozhodnutiach] nie sú alebo už nie sú relevantné“.

Všeobecný súd tak správne preskúmal, či odvolací senát, ktorý sa v spornom rozhodnutí obmedzil na to, že pripomenul, že EUIPO nebol viazaný svojou rozhodovacou praxou, si splnil svoju povinnosť odôvodenia s ohľadom na kontext, v ktorom bolo toto rozhodnutie vydané, ako aj s ohľadom na právne pravidlá upravujúce dotknutú oblasť, vrátane zásad riadnej správy vecí verejných a rovnosti zaobchádzania.

Na rozdiel od toho, čo tvrdí EUIPO, Všeobecnému súdu nemožno vytýkať nijaké nesprávne právne posúdenie, pokiaľ ide o výklad uvedených zásad. V tomto ohľade je pravda, že oddelenia EUIPO nemôžu byť automaticky viazané svojimi predchádzajúcimi rozhodnutiami, keďže ako Všeobecný súd správne uviedol v bode 20 napadnutého rozsudku, preskúmanie každej prihlášky musí byť prísne a úplné, aby sa predišlo tomu, že ochranné známky budú zapísané nenáležite, takže existencia dobrého mena sa musí preskúmať s ohľadom na skutkové okolnosti každého konkrétneho prípadu (pozri analogicky uznesenie z 12. februára 2009, Bild digital a ZVS, C‑39/08 a C‑43/08, neuverejnené, EU:C:2009:91, bod 17, ako aj v tomto zmysle rozsudok z 10. marca 2011, Agencja Wydawnicza Technopol/ÚHVT, C‑51/10 P, EU:C:2011:139, bod 77). Z toho však nevyplýva, že by tieto oddelenia boli oslobodené od povinností, ktoré sú pripomenuté v bode 66 tohto rozsudku, ktoré vyplývajú z uvedených zásad riadnej správy vecí verejných a rovnosti zaobchádzania, vrátane povinnosti odôvodnenia.

Táto posledná uvedená povinnosť je o to dôležitejšia za takých okolností, o aké ide v prejednávanej veci, ktoré sú pripomenuté v bode 77 tohto rozsudku, keď nemožno spochybniť relevantnosť niektorých predchádzajúcich rozhodnutí EUIPO, na ktoré sa odvolávalo pred jeho oddeleniami, na účely úplného preskúmania existencie dobrého mena dotknutej skoršej ochrannej známky, keďže takéto preskúmanie nezávisí, ako v podstate uviedol Všeobecný súd, striktne od prihlasovanej ochrannej známky.

Všeobecný súd tak správne konštatoval, že za takých okolností oddelenia EUIPO nemôžu splniť svoju povinnosť odôvodnenia tým, že sa obmedzia len na to, že pripomenú, že zákonnosť rozhodnutí EUIPO sa musí posúdiť len na základe nariadenia č. 207/2009 a nie na základe jeho predchádzajúcej rozhodovacej praxe.

Napokon v rozsahu, v akom EUIPO tvrdí, že Všeobecný súd v bode 31 napadnutého rozsudku nesprávne konštatoval, že tri predchádzajúce rozhodnutia nie sú v spornom rozhodnutí „preskúmané, ani dokonca uvedené“, stačí poznamenať, že táto argumentácia nemôže obstáť, keďže konštatovanie vykonané Všeobecným súdom sa nemôže považovať za konštatovanie, ktoré je v rozpore s obsahom uvedeného rozhodnutia.

Aj keď je totiž pravda, že v časti s názvom „Dôvody a tvrdenia účastníkov konania“ sporného rozhodnutia odvolací senát poznamenal, že Puma uviedla tvrdenie založené na tom, že dobré meno skorších ochranných známok bolo uznané „v mnohých rozhodnutiach úradu“, nič to nemení na tom, že odvolací senát neuviedol medzi „dôkazmi, ktoré predložila osoba, ktorá podáva námietky“ tri predchádzajúce rozhodnutia a že v časti uvedeného rozhodnutia nazvanej „Dôvody rozhodnutia“ neuviedol ani neanalyzoval tieto posledné uvedené rozhodnutia s ohľadom na ich obsah a ich dôkaznú hodnotu vo vzťahu k otázke prípadného dobrého mena skorších ochranných známok, zatiaľ čo tak vykonal v súvislosti s viacerými rozhodnutiami vnútroštátnych úradov.

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy je potrebné dospieť k záveru, že Všeobecný súd neporušil článok 76 ods. 1 nariadenia č. 207/2009 a zásadu riadnej správy vecí verejných v spojení s pravidlom 19 ods. 2 písm. c) nariadenia č. 2868/95 a s článkom 8 ods. 5 nariadenia č. 207/2009, keď konštatoval, že odvolací senát tým, že sa obmedzil len na to, že pripomenul, že za takých okolností, o aké ide v prejednávanej veci, sa zákonnosť rozhodnutí EUIPO musí posúdiť výlučne na základe nariadenia č. 207/2009, ako ich vykladá súd Únie, a nie na základe predchádzajúcej rozhodovacej praxe EUIPO alebo vnútroštátnych úradov, porušil zásadu riadnej správy vecí verejných, najmä povinnosť odôvodniť svoje rozhodnutia, a spôsobil tak nezákonnosť sporného rozhodnutia.

Z toho vyplýva, že prvú a druhú časť prvého odvolacieho dôvodu treba zamietnuť ako nedôvodné.

O tretej časti prvého odvolacieho dôvodu a druhom odvolacom dôvode

V tretej časti prvého odvolacieho dôvodu a druhom odvolacom dôvode svojho odvolania, ktoré je potrebné skúmať spoločne, EUIPO vytýka Všeobecnému súdu, že porušil článok 76 ods. 1 nariadenia č. 207/2009 v spojení so zásadou riadnej správy vecí verejných, ako aj článok 76 ods. 2 tohto nariadenia v spojení s pravidlom 50 ods. 1 nariadenia č. 2868/95, keď v bode 37 napadnutého rozsudku konštatoval, že odvolací senát mal za okolností prejednávanej veci požiadať spoločnosť Puma, aby predložila dodatočné dôkazy o dobrom mene skorších ochranných známok – aj keby ich následne odmietol –, ako mu to umožňovalo pravidlo 50 ods. 1 tretí pododsek nariadenia č. 2868/95.

EUIPO predovšetkým uvádza, že takýto výklad uvedených ustanovení a zásad porušuje zásadu kontradiktórnosti, ktorá je vyjadrená v článku 76 ods. 1 nariadenia č. 207/2009, pokiaľ ide o konania inter partes pred EUIPO, a nezohľadňuje skutočnosť, že EUIPO má povinnosť vykonávať svoju diskrečnú právomoc pri rozhodovaní, či zohľadní alebo nezohľadní oneskorene predložené skutočnosti a dôkazy, ktorá sa uplatňuje len na tie skutočnosti a dôkazy, ktoré účastníci konania predložili z vlastného podnetu.

Vo svojej argumentácii tak EUIPO v podstate vytýka Všeobecnému súdu, že diskrečnú právomoc, ktorú má odvolací senát na základe článku 76 ods. 2 nariadenia č. 207/2009 v spojení s pravidlom 50 ods. 1 nariadenia č. 2868/95 pri rozhodovaní, či treba zohľadniť dodatočné skutočnosti a dôkazy, ktoré neboli predložené v lehotách stanovených námietkovým oddelením, pretransformoval na povinnosť, pričom táto povinnosť bola podľa EUIPO nesprávne rozšírená aj na skutočnosti a dôkazy, ktoré účastníci konania nepredložili z vlastného podnetu.

V tomto ohľade z bodu 35 napadnutého rozsudku vyplýva, že EUIPO na Všeobecnom súde obhajoval tézu, podľa ktorej odvolací senát nebol povinný zohľadniť tri prechádzajúce rozhodnutia, a to z dôvodu, že Puma neposkytla námietkovému oddeleniu dôkazy o dobrom mene skorších ochranných známok, ktoré boli predložené v rámci konaní, ktoré viedli k prijatiu týchto rozhodnutí. Podľa EUIPO mala žalobkyňa znovu predložiť tieto dôkazy alebo na ne presne odkázať.

V odpovedi na túto argumentáciu Všeobecný súd v bode 36 napadnutého rozsudku správne pripomenul judikatúru, podľa ktorej článok 76 ods. 2 nariadenia č. 207/2009 a pravidlo 50 ods. 1 tretí pododsek nariadenia č. 2868/95 priznávajú odvolaciemu senátu voľnú úvahu pri rozhodovaní či je alebo nie je potrebné zohľadniť ďalšie alebo dodatočné skutočnosti a dôkazy, ktoré neboli predložené v lehote, ktorú stanovilo alebo spresnilo námietkové oddelenie. Podľa týchto ustanovení, pokiaľ boli dôkazy predložené v lehote, ktorú stanovil EUIPO, čo je v prejednávanej veci nesporné, je predloženie dodatočných dôkazov totiž naďalej možné (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. júla 2016, EUIPO/Grau Ferrer, C‑597/14 P, EU:C:2016:579, bod 26 a citovanú judikatúru).

Všeobecný súd, ktorý v bode 37 napadnutého rozsudku uviedol, že „za okolností prejednávanej veci a s ohľadom na svoju predchádzajúcu rozhodovaciu prax z nedávnej doby, ktorá bola potvrdená pomerne veľkým počtom vnútroštátnych rozhodnutí a rozsudkom Všeobecného súdu, mal odvolací senát v súlade so zásadou riadnej správy vecí verejných…, buď požiadať žalobkyňu, aby predložila dodatočné dôkazy o dobrom mene skorších ochranných známok – aj keby ich následne odmietol – ako mu to umožňovalo pravidlo 50 ods. 1 tretí pododsek nariadenia č. 2868/95“, však nevychádzal z článku 76 ods. 2 nariadenia č. 207/2009 a pravidla 50 ods. 1 tretieho pododseku nariadenia č. 2868/95, ale zo zásady riadnej správy vecí verejných.

V prejednávanej veci z bodov 30, 33 a 37 napadnutého rozsudku vyplýva, že Puma v podaní obsahujúcom námietky uviedla základný obsah troch predchádzajúcich rozhodnutí v jazyku konania, takže je potrebné zastávať názor, že tento obsah bol oznámený tak námietkovému oddeleniu a odvolaciemu senátu, ako aj spoločnosti Gemma Group.

Z bodu 30 napadnutého rozsudku takisto vyplýva, že v týchto troch predchádzajúcich rozhodnutiach príslušné oddelenia EUIPO konštatovali, že skoršie ochranné známky majú „na základe veľkého počtu dôkazov“„veľmi dobré meno, prinajmenšom vo Francúzsku“, a že sa takisto zastával názor, že iná z týchto skorších ochranných známok „na základe viacerých predložených dôkazov“ nadobudla „veľmi dobré meno používaním v Únii“ a mala „vysokú rozlišovaciu spôsobilosť vyplývajúcu z jej ‚dlhodobého a intenzívneho používania‘ a jej „vysokého stupňa rozpoznateľnosti“. Všeobecný súd rovnako konštatoval, že niektoré uvedené rozhodnutia veľmi podrobne opisujú dôkazy, ktoré umožnili dospieť k záveru, že skoršie ochranné známky majú dobré meno.

V takomto kontexte tri predchádzajúce rozhodnutia predstavovali v rozsahu, v akom uznali dobré meno skorších ochranných známok, významný nepriamy dôkaz o tom, že by sa tieto skoršie ochranné známky mohli tiež v rámci dotknutého námietkového konania považovať za ochranné známky majúce dobré meno v zmysle článku 8 ods. 5 nariadenia č. 207/2009, ako to už bolo uvedené v bode 81 tohto rozsudku.

Ako už bolo uvedené v bode 76 tohto rozsudku, EUIPO bol teda povinný zohľadniť tri prechádzajúce rozhodnutia, na ktoré sa odvoláva Puma, a mal výslovne odôvodniť svoje rozhodnutie v prejednávanej veci v rozsahu, v akom sa rozhodol prijať odlišný prístup vo vzťahu k prístupu uplatnenému v uvedených rozhodnutiach, pokiaľ ide o dobré meno skorších ochranných známok.

Platí pritom, že za predpokladu, že by samotný odvolací senát dospel k záveru, že nemôže splniť svoje povinnosti vyplývajúce zo zásady riadnej správy vecí verejných, a v tomto kontexte najmä svoju povinnosť odôvodnenia, ako je pripomenutá v bode 66 tohto rozsudku, bez toho, aby mal k dispozícii dôkazy, ktoré by boli predložené v priebehu predchádzajúcich konaní pred EUIPO, je potrebné konštatovať, podobne ako to urobil Všeobecný súd, že by bolo nevyhnutné, aby toto oddelenie využilo možnosť, ktorú malo, požiadať o predloženie takýchto dôkazov na účely výkonu svojej diskrečnej právomoci a úplného preskúmania námietok.

V tomto ohľade treba totiž pripomenúť, ako Súdny dvor už rozhodol, že z článku 63 ods. 2 nariadenia č. 207/2009 v spojení s článkom 78 tohto nariadenia vyplýva, že na účely preskúmania podstaty odvolania, o ktorom rozhoduje, odvolací senát EUIPO nielen vyzýva účastníkov konania tak často, ako je to potrebné, aby predložili v lehote, ktorú im určí, svoje pripomienky k oznámeniam, ktoré im poslal, ale že rovnako môže rozhodnúť o opatreniach na zabezpečenie priebehu konania, medzi ktorými sa uvádza predloženie skutočností alebo dôkazov. Takéto ustanovenia potvrdzujú možnosť, aby sa skutkový stav doplnil v rozličných štádiách konania vedeného pred EUIPO (rozsudky z 13. marca 2007, ÚHVT/Kaul, C‑29/05 P, EU:C:2007:162, bod 58, a z 28. februára 2018, /ÚHVT, C‑418/16 P, EU:C:2018:128, bod 57).

S ohľadom na túto judikatúru, ako aj judikatúru pripomenutú v bode 91 tohto rozsudku, podľa ktorej platí, že pokiaľ boli dôkazy predložené v lehote stanovenej EUIPO, je predloženie dodatočných dôkazov naďalej možné, a taká povinnosť, ako je povinnosť stanovená Všeobecným súdom v bode 37 napadnutého rozsudku na základe zásady riadnej správy vecí verejných, sa nemôže považovať za povinnosť, ktorá je v rozpore s ustanoveniami nariadenia č. 207/2009.

100

Všeobecný súd tak mohol v tom istom bode 37 napadnutého rozsudku dospieť k záveru bez toho, aby sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, že za okolností prejednávanej veci odvolaciemu senátu v súlade so zásadou riadnej správy vecí verejných prislúchalo, aby buď uviedol dôvody, pre ktoré sa domnieval, že konštatovania vykonané EUIPO v troch prechádzajúcich rozhodnutiach, pokiaľ ide o dobré meno skorších ochranných známok, sa musia v prejednávanej veci odmietnuť, alebo požiadal spoločnosť Puma, aby predložila dodatočné dôkazy o dobrom mene skorších ochranných známok.

101

S ohľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba tretiu časť prvého odvolacieho dôvodu a druhý odvolací dôvod EUIPO zamietnuť ako nedôvodné.

102

Keďže všetky dôvody a tvrdenia uvedené na podporu odvolania boli zamietnuté, treba tento odvolací dôvod zamietnuť.

O trovách

103

Podľa článku 184 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora ak odvolanie nie je dôvodné, Súdny dvor rozhodne aj o trovách konania.

104

Podľa článku 138 ods. 1 toho istého rokovacieho poriadku uplatniteľného na konanie o odvolaní na základe článku 184 ods. 1 uvedeného rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.

105

Keďže EUIPO nemal úspech vo svojich dôvodoch a Puma navrhla, aby bola EUIPO uložená povinnosť nahradiť trovy konania, je opodstatnené uložiť mu povinnosť nahradiť trovy konania.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (druhá komora) rozhodol takto:

Odvolanie sa zamieta.

Úrad Európskej únie pre duševné vlastníctvo (EUIPO) je povinný nahradiť trovy konania.

Podpisy

( *1 ) Jazyk konania: angličtina.

Full & Egal Universal Law Academy