NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
PAOLO MENGOZZI
prednesené 3. októbra 2018 ( 1 )
Vec C‑168/17
SH
proti
TG,
za účasti:
UF
[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Kúria (Najvyšší súd, Maďarsko)]
„Spoločná zahraničná a bezpečnostná politika – Reštriktívne opatrenia s ohľadom na situáciu v Líbyi – Nariadenie č. 204/2011 – Článok 5 ods. 2 – Zákaz sprístupnenia finančných prostriedkov osobám uvedeným v prílohe III nariadenia – Článok 12 – Doložka o neuznaní nároku – Článok 9 – Platby v rámci výnimky zo zákazu podľa článku 5 ods. 2 – Séria zmlúv určených na zriadenie záruky v prospech subjektu uvedeného v zozname podľa prílohy III nariadenia“
1.
Prostredníctvom návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktorý je predmetom týchto návrhov, kladie Kúria (Najvyšší súd, Maďarsko) Súdnemu dvoru rad otázok týkajúcich sa výkladu článku 5 ods. 2, článku 9 a článku 12 nariadenia Rady (EÚ) č. 204/2011 z 2. marca 2011 o reštriktívnych opatreniach s ohľadom na situáciu v Líbyi ( 2 ), ako aj článku 17 nariadenia 2016/44 ( 3 ). Uvedené prejudiciálne otázky vznikli v rámci sporu medzi dvoma bankami so sídlom v Únii SH a TG, týkajúceho sa platby provízií a ostatných nákladov na záruku zo strany jednej banky v prospech druhej banky, a to v rámci dvoch zmlúv zameraných na zabezpečenie záruk istej líbyjskej banky voči líbyjskému subjektu v súvislosti so zákazkou uzavretou medzi týmto subjektom a maďarským podnikom.
I. Právny rámec
2.
Dňa 28. februára 2011 prijala Rada rozhodnutie 2011/137/SZBP ( 4 ). V súlade s rezolúciou Bezpečnostnej rady Organizácie spojených národov č. 1970 (2011) [ďalej len „BR OSN 1970 (2011)]“) ( 5 ) a nasledujúcimi rezolúciami sa týmto rozhodnutím stanovilo zbrojné embargo, zákaz vývozu vybavenia, ktoré by sa mohlo použiť na vnútornú represiu, ako aj obmedzenia týkajúce sa vstupu a zmrazenie finančných prostriedkov a hospodárskych zdrojov určitých osôb a subjektov zapojených do závažného porušovania ľudských práv osôb v Líbyi, a to vrátane ich zapojenia do útokov voči civilnému obyvateľstvu a objektom v rozpore s medzinárodným právom. ( 6 )
3.
Dňa 2. marca 2011 prijala Rada nariadenie č. 204/2011, ktorého cieľom bolo stanoviť nevyhnutné opatrenia na vykonanie embarga.
4.
Podľa článku 5 ods. 1 tohto nariadenia „zmrazujú sa všetky finančné prostriedky a hospodárske zdroje, ktoré patria fyzickým alebo právnickým osobám, subjektom a orgánom uvedeným v prílohách II a III, alebo sú v ich vlastníctve, držbe alebo pod ich kontrolou“ ( 7 ). V odseku 2 rovnakého článku sa stanovuje, že „fyzickým alebo právnickým osobám, subjektom alebo orgánom uvedeným v prílohách II a III, a to ani v ich prospech, sa priamo ani nepriamo nesprístupnia žiadne finančné prostriedky ani hospodárske zdroje“ ( 8 ). Podľa odseku 3 tohto článku „zakazuje sa vedomá a zámerná účasť na činnostiach, ktorých cieľom alebo dôsledkom je priame alebo nepriame obchádzanie opatrení uvedených v odsekoch 1 a 2“.
5.
V článku 9 ods. 1 písm. a) a b) nariadenia č. 204/2011 sa uvádza: „článok 5 ods. 2 sa neuplatňuje na, keď sa na zmrazené účty pripisujú: a) úroky alebo iné výnosy; alebo b) platby splatné na základe zmlúv, dohôd alebo záväzkov, ktoré sa uzavreli alebo vznikli pred dátumom, keď boli fyzická alebo právnická osoba, subjekt alebo orgán uvedené v článku 5 označené sankčným výborom, Bezpečnostnou radou alebo Radou…, ak sú všetky takéto úroky, iné výnosy a platby zmrazené v súlade s článkom 5 ods. 1“ ( 9 ).
6.
V pôvodnom znení článku 12 nariadenia č. 204/2011 sa stanovilo: „líbyjskej vláde, ani žiadnej ďalšej osobe či subjektu, ktoré si uplatňujú nárok prostredníctvom nej alebo v jej prospech, sa nesmie uznať žiaden nárok vrátane náhrady škody alebo akéhokoľvek iného nároku takéhoto druhu, ako je napríklad nárok na započítanie pohľadávky alebo pohľadávka so zárukou, v súvislosti so žiadnou zmluvou alebo transakciou, ktorej realizácia bola úplne alebo čiastočne priamo alebo nepriamo ovplyvnená z dôvodu opatrení, o ktorých sa rozhodlo podľa rezolúcie BR OSN 1970 (2011), vrátane opatrení Únie alebo ktoréhokoľvek členského štátu v súlade s príslušnými rozhodnutiami Bezpečnostnej rady alebo opatreniami, na ktoré sa vzťahuje toto nariadenie, na základe požiadaviek v týchto rozhodnutiach alebo opatreniach, alebo v súvislosti s ich vykonávaním“. Tento článok bol predmetom dvoch následných zmien ( 10 ), pričom druhá zmena sa vykonala nariadením č. 45/2014 ( 11 ). V článku 12 ods. 1 a 2 nariadenia č. 204/2011, zmeneného nariadením č. 45/2014, sa uvádza:
„1. Nepriznajú sa žiadne nároky v súvislosti s akoukoľvek zmluvou alebo transakciou, ktorých plnenie bolo úplne alebo čiastočne, priamo alebo nepriamo ovplyvnené opatreniami, ktoré sa ukladajú podľa tohto nariadenia, a to vrátane nároku na kompenzáciu alebo akéhokoľvek iného nároku takéhoto druhu, ako je nárok na započítanie pohľadávky alebo pohľadávka so zárukou, konkrétne nárok na rozšírenie alebo úhradu dlhopisu, záruky alebo zabezpečenia, najmä záruky alebo zabezpečenia finančnej povahy v akejkoľvek podobe, ak ich predložia: a) označené osoby, subjekty alebo orgány uvedené v prílohe II alebo III; b) akékoľvek iné líbyjské osoby, subjekty alebo orgány vrátane líbyjskej vlády; c) akékoľvek osoby, subjekty alebo orgány konajúce prostredníctvom alebo v mene jednej z osôb, subjektov alebo orgánov uvedených v písmene a) alebo b).
2. Pri akomkoľvek konaní, ktorého cieľom je vymáhanie pohľadávky, nesie dôkazné bremeno o tom, že uspokojenie tejto pohľadávky nie je odsekom 1 zakázané, osoba, ktorá túto pohľadávku vymáha“.
7.
Nariadenie č. 204/2011 sa s účinnosťou od 20. januára 2016 nahradilo nariadením 2016/44. Znenie článku 12 nariadenia č. 204/2011 sa bez zmeny prebralo do článku 17 nariadenia 2016/44.
II. Konanie vo veci samej, prejudiciálne otázky a konanie na Súdnom dvore
8.
Skutkový stav vo veci samej, tak ako vyplýva z návrhu na začatie prejudiciálneho konania, možno zhrnúť nasledujúcim spôsobom.
9.
Dňa 7. júla 2009 uzavreli Libyan Housing and Infrastructure Board (Líbyjská rada pre bytovú výstavbu, ďalej len „HIB“), t. j. líbyjský subjekt ako objednávateľ, a maďarská spoločnosť UF (vedľajší účastník konania na strane žalobkyne) ako dodávateľ zmluvu, ktorej predmetom bolo vybudovanie verejnej infraštruktúry v líbyjskom regióne Závíja.
10.
V súvislosti s touto zmluvou požiadala HIB spoločnosť UF o zriadenie dvoch bankových záruk, t. j. záruku vrátenia preddavku, ktorý UF inkasovala od HIB (ďalej len záruka APG“), a záruku riadneho vykonania (ďalej len záruka „PG“). Podľa požiadavky HIB mala tieto záruky v jej prospech vystaviť líbyjská banka Sahara Bank. Táto banka si vyžiadala, aby TG (žalovaná vo veci samej) vystavila zabezpečenie a akreditív, pričom TG požiadala o zabezpečenie zo strany spoločnosti SH (žalobkyňa vo veci samej).
11.
Dňa 16. októbra 2009 uzavreli SH a UF zmluvu, ktorou sa SH zaviazala vystaviť zabezpečenie v prospech TG (ďalej len „zabezpečenie APG od SH“), a to s cieľom ručiť za zabezpečenie, ktoré bola TG povinná vystaviť v prospech Sahara Bank (ďalej len „zabezpečenie APG od TG“) vzhľadom na záruku APG, ktorú líbyjská banka poskytla pre HIB. V rámci plnenia tejto zmluvy sa 20. novembra 2009 vystavilo v prospech TG zabezpečenie APG od SH na sumu 69499610 LYD, ktorého platnosť uplynula 14. septembra 2013. V dôsledku uvedeného sa 24. novembra 2009 vystavilo v prospech Sahara Bank zabezpečenie APG od TG s platnosťou do 30. augusta 2013.
12.
V rovnaký deň, čiže 16. októbra 2009 uzavreli SH a UF zmluvu, ktorou sa SH zaviazala vystaviť zabezpečenie v prospech TG (ďalej len „zabezpečenie PG od SH“), a to s cieľom ručiť za neodvolateľný stand‑by akreditív, ktorý bola TG povinná vystaviť v prospech Sahara Bank (ďalej len „zabezpečenie PG od TG“) v súvislosti so zárukou PG, ktorú pre HIB poskytla líbyjská banka. V rámci plnenia tejto zmluvy sa 16. decembra 2009 vystavilo v prospech TG zabezpečenie PG od SH na sumu 6567000 eur s platnosťou do 15. júla 2014. V dôsledku uvedeného sa 17. decembra 2009 vystavilo v prospech Sahara Bank zabezpečenie PG od TG platné do 30. júna 2014.
13.
Na základe dohôd, ktoré uzavreli SH a TG v súvislosti s vystavením zabezpečenia APG od TG a zabezpečenia PG od TG, sa SH zaviazala vrátiť TG sumy, ktoré TG zaplatila Sahara Bank, a tiež jej štvrťročne odvádzať províziu vo výške 1,30 % ročne.
14.
SH si plnila svoje platobné povinnosti voči TG až do marca 2011.
15.
Dňa 2. marca 2011 schválila Rada nariadenie č. 204/2011. HIB a Sahara Bank boli v zozname uvedenom v prílohe III tohto nariadenia, pričom v ňom zostali, v uvedenom poradí, do 29. januára 2014 ( 12 ) a do 2. septembra 2011 ( 13 ).
16.
Dňa 20. decembra 2012 uzavreli SH a TG memorandum o porozumení zamerané na úpravu ich vzťahov s cieľom zohľadniť následky prijatia nariadenia č. 204/2011. V rovnaký deň uzavreli s depozitnou bankou trojstrannú zmluvu o úschove (ďalej len „zmluva o úschove“). Na základe článku V tejto zmluvy sa mali finančné prostriedky uložené v úschove ( 14 ) uhradiť TG v prípade, ak by HIB bola vymazaná zo zoznamu pred uplynutím platnosti zabezpečení APG a PG od SH a príslušného akreditívu (čiže v uvedenom poradí 14. septembra 2013 a 15. júla 2014). V opačnom prípade sa mali predmetné prostriedky vrátiť SH. Spoločnosť SH preto na príslušný depozitný účet ďalej pravidelne odvádzala finančné prostriedky splatné v súvislosti so zabezpečeniami APG a PG od TG.
17.
Na základe žiadosti HIB Sahara Bank opakovane požiadala o vymáhanie zabezpečenia APG od TG. TG to odmietla s odôvodnením, že taká požiadavka je nezákonná. Fővárosi Ítélőtábla (Regionálny odvolací súd hlavného mesta Budapešť, Maďarsko) zakázal právoplatným uznesením z 22. apríla 2013, aby TG vykonala platbu v prospech Sahara Bank, kým bude HIB figurovať v zozname uvedenom v prílohe III nariadenia č. 204/2011.
18.
Dňa 10. januára 2013 požiadala TG o vymáhanie zabezpečenia APG od SH. SH túto požiadavku odmietla, pretože reštriktívne opatrenia boli stále platné.
19.
Dňa 14. septembra 2013 skončila platnosť zabezpečenia APG od SH. Dňa 17. júla 2014 skončila aj platnosť zabezpečenia PG od SH, pričom nikto nepožiadal o jeho vykonanie. SH v dôsledku uvedeného požiadala TG o súhlas s uvoľnením finančných prostriedkov uložených v úschove prostredníctvom uskutočnenia príslušného prejavu vôle v depozitnej banke.
20.
SH sa preto obrátila na súd s návrhom na plnenie povinností TG vyplývajúcich zo zmluvy o úschove. TG podala vzájomný návrh ( 15 ), aby súd uložil SH povinnosť zaplatiť náklady súvisiace s prevzatím predmetných zabezpečení, ako aj vrátiť sumy odvedené v prospech Sahara Bank. ( 16 )
21.
Prvostupňový súd vyhovel návrhu SH a umožnil, aby sa sumy uložené v úschove uvoľnili v jej prospech. V tomto bode nadobudol vyhlásený rozsudok právoplatnosť. Pokiaľ ide o vzájomný návrh, prvostupňový súd ho zamietol v rozsahu týkajúcom sa prostriedkov, ktoré TG zaplatila Sahara Bank, a vyhovel mu v časti týkajúcej sa provízií za záruky, ktoré SH dlhovala TG. Podľa názoru tohto súdu uvedené provízie predstavovali protiplnenie za službu poskytnutú maďarskou právnickou osobou a nepatrili do rozsahu pôsobnosti nariadenia č. 204/2011. Prvostupňový súd preto uložil SH povinnosť zaplatiť TG sumu 1352713,04 eura, zahŕňajúcu úroky z omeškania. SH, UF a TG sa proti rozsudku prvostupňového súdu odvolali.
22.
Odvolací súd čiastočne zmenil rozsudok prvostupňového súdu a vzájomný návrh zamietol v plnom rozsahu. Odvolací súd jednak uznal vzájomný návrh za nedôvodný s ohľadom na zmluvu o úschove, ktorou sa zmenili pôvodné dohody uzavreté medzi SH a TG, jednak usúdil, že počas platnosti reštriktívnych opatrení voči HIB nemohla TG poskytnúť nijakú záruku, a preto nemala nárok na pokrytie súvisiacich nákladov. TG podala voči rozsudku odvolacieho súdu kasačný opravný prostriedok na Kúria (Najvyšší súd), t. j. vnútroštátny súd v prejednávanej veci.
23.
Maďarský Najvyšší súd zastáva názor, že na účely určenia, či TG má – v reťazci zmlúv uzavretých s cieľom zriadiť bankové záruky v prospech HIB – právo na zaplatenie nákladov zabezpečení vystavených na príkaz SH, je potrebný výklad práva Únie, najmä článkov 5 a 12 nariadenia č. 204/2011, ako aj prípadne článku 9 tohto nariadenia a článkov 5, 9 a 17 nariadenia 2016/44.
24.
V návrhu na začatie prejudiciálneho konania sa uvádza, že účastníci konania vo veci samej sa obrátili na Európsku komisiu (útvar Európskej komisie pre nástroje zahraničnej politiky, FPI) so žiadosťou o právne posúdenie predmetnej situácie. Dňa 18. novembra 2013 vydal FPI právne stanovisko, podľa ktorého bolo správnym postupom priamo či nepriamo nesprístupniť finančné prostriedky HIB, a to ani v jej prospech, keďže tento subjekt bol uvedený v zozname podľa prílohy III nariadenia č 204/2011. Dňa 10. marca 2014 vydal FPI na základe otázky položenej Stálym zastupiteľstvom Francúzska pri Európskej únii druhé stanovisko, v ktorom odlíšil „žiadosť o vykonanie záruky“ od „platby uskutočnenej na základe záruky“. FPI konštatuje, že v prípade neuplatniteľnosti článku 12 nariadenia č. 204/2011 možno vyhovieť „žiadosti o vykonanie záruky“ v prospech orgánu, ktorý je uvedený v zozname, „platbu na základe záruky“ však nemožno uskutočniť, kým sa na dotknutý orgán vzťahuje pôsobnosť opatrení podľa článku 5 nariadenia č. 204/2011, ibaže platbu nemožno uskutočniť podľa článku 9 tohto nariadenia.
25.
Za týchto okolností Kúria (Najvyšší súd) 23. marca 2017 prerušila konanie vo veci samej a predložila tieto prejudiciálne otázky:
„1.
Patria do pôsobnosti nariadenia č. 204/2011 alebo prípadne nariadenia 2016/44 nasledujúce povinnosti týkajúce sa úhrady nákladov na záruku vyplývajúce z viacerých zmlúv o zabezpečení uzavretých v rámci série zmlúv na účely vystavenia bankovej záruky v prospech [HIB]:
1.1.
ak má banka so sídlom v Európskej únii na základe zmluvy o zabezpečení povinnosť uhradiť náklady líbyjskej banke, ktorá je uvedená v zozname, ktorý stanovuje zákaz, v prílohe III nariadenia č. 204/2011;
1.2.
ak má banka so sídlom v Európskej únii na základe zmluvy o zabezpečení povinnosť uhradiť náklady líbyjskej banke, ktorá nie je uvedená v zozname, ktorý stanovuje zákaz, v prílohe III nariadenia č. 204/2011, ale banková záruka je vystavená v prospech HIB, ktorá je uvedená v tomto zozname;
1.3.
ak nariadenie č. 204/2011 počas obdobia nasledujúceho po zmene a doplnení nariadenia č. 204/2011 nariadením č. 45/2014 zakazuje priame alebo nepriame platby v prospech akéhokoľvek líbyjského subjektu;
1.4.
ak povinnosť uhradiť náklady na záruku vyplýva zo zmluvy o zabezpečení uzavretej v rámci vzťahu medzi dvoma bankami so sídlom v Európskej únii v rámci série zmlúv na účely vystavenia bankovej záruky v prospech HIB;
1.5.
ak k vyčísleniu nákladov na záruku dôjde po uplynutí doby platnosti záruky v súdnom konaní po nadobudnutí účinnosti nariadenia 2016/44?
2.
V prípade, ak povinnosť uhradiť náklady na záruku uvedená v bodoch 1.1 a 1.2 patrí do pôsobnosti nariadenia, má sa vychádzať z toho, že náklady na záruku uhradené líbyjskej banke – ktorá bola určitý čas tiež uvedená v zozname, ktorý stanovuje zákaz, v prílohe III – na účely vystavenia záruky vrátenia preddavku a záruky riadneho vykonania v prospech HIB predstavujú finančné prostriedky použité priamo alebo nepriamo v prospech právnických osôb, subjektov alebo orgánov vymenovaných v prílohe III nariadenia č. 204/2011?
3.
Má sa článok 12 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 204/2011 počas obdobia nasledujúceho po zmene a doplnení tohto nariadenia nariadením č. 45/2014 (bod 1.3) vykladať v tom zmysle, že treba vychádzať z toho, že náklady a výdavky, na ktoré uplatnila nárok líbyjská banka a ktoré na základe zmluvy o zabezpečení uhradila banka so sídlom v Európskej únii, predstavujú nároky priamo alebo nepriamo vyplývajúce zo záruky?
4.
Má sa za osobu alebo subjekt v zmysle článku 12 ods. 1 písm. c) nariadenia č. 204/2011 v znení zmenenom nariadením č. 45/2014 – osoba alebo subjekt konajúci prostredníctvom, v mene alebo v prospech jednej z osôb, subjektov alebo orgánov uvedených v písmene a) alebo b) citovaného článku 12 ods. 1 – považovať banka so sídlom v Európskej únii, ktorá je na základe zmluvy o zabezpečení uzavretej v rámci série zmlúv na účely vystavenia bankovej záruky v prospech HIB povinná uhradiť náklady na záruku líbyjskému subjektu (bod 1.4)? Má sa vychádzať z toho, že náklady na záruku, na ktoré uvedená banka uplatnila nárok u inej banky so sídlom v Európskej únii, predstavujú nároky priamo alebo nepriamo vyplývajúce zo záruky?
5.
Vzťahuje sa ustanovenie o vylúčení obsiahnuté v článku 9 nariadenia č. 204/2011 na akúkoľvek platbu?
6.
Pokiaľ k vyčísleniu nákladov na záruku došlo po nadobudnutí účinnosti nariadenia Rady 2016/44, ktorým bolo nariadenie č. 204/2011 zrušené, ale ktoré obsahuje v podstate zhodné ustanovenia (bod 1.5), uplatní sa nariadenie 2016/44 pri rozhodovaní sporu medzi účastníkmi konania a má sa článok 17 ods. 1 písm. b) tohto nariadenia vykladať v tom zmysle, že treba vychádzať z toho, že náklady a výdavky, na ktoré uplatnila nárok líbyjská banka a ktoré na základe zmluvy o zabezpečení uhradila banka so sídlom v Európskej únii, predstavujú nároky priamo alebo nepriamo vyplývajúce zo záruky? Má sa za osobu alebo subjekt v zmysle článku 17 ods. 1 písm. c) tohto nariadenia – osoba alebo subjekt konajúci prostredníctvom, v mene alebo v prospech jednej z osôb, subjektov alebo orgánov uvedených v písmene a) alebo b) citovaného článku 17 ods. 1 – považovať banka so sídlom v Európskej únii, ktorá je na základe zmluvy o zabezpečení uzavretej v rámci série zmlúv na účely vystavenia bankovej záruky v prospech HIB povinná uhradiť náklady na záruku líbyjskému subjektu? Má sa vychádzať z toho, že náklady na záruku, na ktoré uvedená banka uplatnila nárok u inej banky so sídlom v Európskej únii, predstavujú nároky priamo alebo nepriamo vyplývajúce zo záruky?“
26.
UF, SH, TG, talianska a maďarská vláda a Komisia predložili Súdnemu dvoru písomné pripomienky podľa článku 23 Štatútu Súdneho dvora a s výnimkou talianskej vlády boli vypočutí na pojednávaní 23. apríla 2018.
III. Analýza
A. Predbežné poznámky
27.
Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že Kúria (Najvyšší súd) nemá dôvodné pochybnosti o tom, že aktivácia záruk v prospech HIB – aktivácia, ku ktorej nikdy nedošlo a ktorá už nie je možná, keďže platnosť záruk sa už skončila, – bola na základe nariadenia č. 204/2011 zakázaná, a to prinajmenšom v období, keď HIB figurovala v zozname. Súdny dvor sa preto nemusí zaoberať touto otázkou.
28.
Kúria (Najvyšší súd) kladie naopak Súdnemu dvoru otázky, ako je na účely uplatňovania opatrení týkajúcich sa embarga prijatých Úniou voči Líbyi potrebné nahliadať na:
–
platby dlhované bankou so sídlom v Únii líbyjskej banke zapísanej v zozname podľa prílohy III nariadenia č. 204/2011, a to na účely odloženého pokrytia nákladov za zriadenie záruky v prospech subjektu, ktorý tiež figuroval v uvedenom zozname,
–
platby dlhované bankou so sídlom v Únii líbyjskej banke nezapísanej v zoznamoch podľa prílohy II a III nariadenia č. 204/2011, a to na účely odloženého pokrytia nákladov za zriadenie záruky v prospech subjektu, ktorý figuroval v uvedených zoznamoch,
–
platby dlhované bankou so sídlom v Únii inej banke so sídlom v Únii, a to na účely odloženého pokrytia nákladov za zriadenie zabezpečenia v prospech líbyjskej banky nezapísanej v zoznamoch podľa príloh II a III nariadenia č. 204/2011 za vystavenie záruky v prospech subjektu, ktorý bol po zriadení danej záruky zapísaný do uvedených zoznamov.
29.
V súvislosti s každou z uvedených kategórií platieb musí Súdny dvor rozhodnúť, či sa na ne vzťahuje pôsobnosť zákazov stanovených nariadením č. 204/2011 alebo nariadením 2016/44.
30.
Naopak, úlohou vnútroštátneho súdu [Kúria (Najvyšší súd) alebo vecne príslušného nižšieho súdu] bude rozhodnúť, či TG má na základe zmlúv o zabezpečení uzavretých medzi SH a TG, na základe zmluvy o úschove a práv vyplývajúcich z týchto zmlúv, nárok získať od SH zaplatenie nákladov na zabezpečenia vystavené na príkaz SH (alebo určitú formu náhrady škody, alebo náhrady za neoprávnené obohatenie), týkajúcich sa obdobia, počas ktorého bola HIB zapísaná v zozname podľa prílohy III nariadenia č. 204/2011, napriek tomu, že názov HIB bol z tohto zoznamu vymazaný, pokiaľ ide o zabezpečenie APG od TG, až po uplynutí doby platnosti jej zabezpečení, a tiež napriek tomu, že prijatie reštriktívnych opatrení zmenilo mieru, akou sa TG vystavovala riziku vymáhania.
B. Prvá prejudiciálna otázka, bod 1.1, a druhá prejudiciálna otázka: platby dlhované bankou so sídlom v Únii líbyjskej banke zapísanej v zozname podľa prílohy III nariadenia č. 204/2011, a to na účely odloženého pokrytia nákladov za zriadenie záruky v prospech subjektu, ktorý tiež figuroval v uvedenom zozname
31.
Prostredníctvom prvej prejudiciálnej otázky, bodu 1.1, ktorú je potrebné preskúmať spoločne s časťou druhej prejudiciálnej otázky, ktorá sa vzťahuje na uvedený bod 1.1, žiada vnútroštátny súd v podstate o rozhodnutie, či náklady ( 17 ), ktoré mala TG zaplatiť Sahara Bank za zriadenie záruk APG a PG v prospech HIB v období, keď Sahara Bank bola zapísaná v zozname, patrili za okolností, aké nastali vo veci samej, do rozsahu pôsobnosti nariadenia č. 204/2011 alebo nariadenia 2016/44 a boli na základe príslušných ustanovení týchto nariadení zakázané.
32.
Keďže ide o platby, ktoré sa mali vykonať počas platnosti nariadenia č. 204/2011, a vzhľadom na to, že vnútroštátny súd kladie v podstate otázku, či sa na tieto platby vzťahuje pôsobnosť opatrení embarga Únie voči Líbyi v čase, keď boli splatné, treba predovšetkým spresniť, že na účely poskytnutia odpovede na túto otázku vnútroštátneho súdu má význam iba nariadenie č. 204/2011.
33.
Vzhľadom na uvedené môžu predmetné platby patriť do rozsahu pôsobnosti uvedeného nariadenia, pokiaľ napĺňajú jednu zo skutkových podstát podľa článku 5 ods. 2 nariadenia, t. j. ak predstavujú priame alebo nepriame „sprístupnenie“ finančných prostriedkov alebo hospodárskych zdrojov fyzickým alebo právnickým osobám, subjektom alebo orgánom uvedeným v prílohách II a III predmetného nariadenia alebo v ich prospech.
34.
Niet pochýb o tom, že peňažné platby, ktoré má banka so sídlom v Únii vykonať v prospech subjektu uvedeného v predmetných prílohách, a to na účely pokrytia nákladov za zriadenie záruky, predstavujú, pokiaľ sa zrealizujú, „priame sprístupnenie finančných prostriedkov“ v zmysle článku 5 ods. 2 nariadenia č. 204/2011, a preto patria do rozsahu pôsobnosti tohto nariadenia. Skutočnosť, že sa uvedené platby zaraďujú do rámca transakcie, v ktorej existuje ekonomická rovnováha medzi plnením a protiplnením, a predstavujú vykonávacie úkony zmluvy uzavretej pred nadobudnutím účinnosti nariadenia č. 204/2011, sama osebe neumožňuje, ako už Súdny dvor vysvetlil, vylúčiť tieto platby z rozsahu pôsobnosti uvedeného nariadenia a zákazov, ktoré sa v ňom stanovujú. ( 18 )
35.
Nanajvýš sa kladie otázka, či uvedené platby bolo možné vykonať prostredníctvom vkladu na zmrazený účet Sahara Bank, a to podľa článku 9 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 204/2011, podľa ktorého sa článok 5 ods. 2 tohto nariadenia nevzťahuje na platby splatné na základe zmlúv uzavretých pred zapísaním príjemcu do zoznamov podľa príloh II a III uvedeného nariadenia, pokiaľ sú tiež zmrazené. Pokiaľ ide o význam takejto otázky na účely rozhodnutia vo veci samej, odkazujem na odpoveď na piatu prejudiciálnu otázku týkajúcu sa článku 9 nariadenia č. 204/2011.
C. Prvá prejudiciálna otázka, bod 1.2, a druhá prejudiciálna otázka: platby dlhované bankou so sídlom v Únii líbyjskej banke nezapísanej v zoznamoch podľa prílohy II a III nariadenia č. 204/2011, a to na účely odloženého pokrytia nákladov za zriadenie záruky v prospech subjektu, ktorý figuroval v uvedených zoznamoch
36.
Prostredníctvom prvej prejudiciálnej otázky, bodu 1.2, ktorú je potrebné preskúmať spoločne s časťou druhej prejudiciálnej otázky, ktorá sa vzťahuje na uvedený bod 1.2, žiada vnútroštátny súd v podstate o rozhodnutie, či náklady, ktoré mala TG zaplatiť Sahara Bank za zriadenie záruk APG a PG v prospech HIB v období po výmaze Sahara Bank zo zoznamu podľa príloh III nariadenia č. 204/2011, patrili za okolností, aké nastali vo veci samej, do rozsahu pôsobnosti uvedeného nariadenia, alebo nariadenia 2016/44 a či boli zakázané. Z rovnakých dôvodov, aké sa uvádzajú v bode 32 vyššie, má na účely poskytnutia odpovede na tieto prejudiciálne otázky význam iba nariadenie č. 204/2011.
37.
Peňažné platby, ktoré má banka so sídlom v Únii vykonať v prospech líbyjskej právnickej osoby, ktorá sa neuvádza v zoznamoch podľa príloh II a III nariadenia č. 204/2011, nepredstavujú v prípade ich realizácie, na rozdiel od prípadu uvedeného v bode 1.1 prvej prejudiciálnej otázky, „priame sprístupnenie finančných prostriedkov“ v zmysle článku 5 ods. 2 nariadenia č. 204/2011.
38.
Pokiaľ ide o „nepriame sprístupnenie“ ( 19 ) finančných prostriedkov podľa rovnakého ustanovenia, mohlo by k nemu dôjsť, ak by sa finančné prostriedky, ktoré boli predmetom týchto platieb, ďalej previedli na fyzickú osobu, subjekt alebo orgán zapísaný v uvedených zoznamoch, alebo v prípade, ak by medzi jedným z týchto subjektov a líbyjskou právnickou osobou, ktorá je prijímateľom platby, existovalo právne alebo finančné prepojenie (napríklad vzťah vlastníctva alebo kontroly) ( 20 ) takého charakteru, ktorý by uvedenému subjektu umožnil získať moc nakladať s predmetnými finančnými prostriedkami.
39.
Skôr by som však vylúčil, že za okolností, aké nastali vo veci samej, ide o jeden z uvedených prípadov. Sumy, ktorých sa dotknuté platby v tejto veci týkajú, sú totiž na jednej strane určené na pokrytie nákladov vynaložených bankou na zriadenie záruky, pričom predstavujú protiplnenie za služby poskytnuté touto bankou, t. j. v zásade majú zostať v pokladniciach tejto banky. Okrem toho z návrhu na začatie prejudiciálneho konania nie je zrejmé, že sumy, ktoré zaplatila TG líbyjskej banke Sahara Bank na pokrytie nákladov za zriadenie záruk APG a PG v prospech HIB, sa nejakým spôsobom pre tento subjekt sprístupnili, hoci vylúčiť túto skutočnosť s konečnou platnosťou prináleží vnútroštátnemu súdu.
40.
Na druhej strane z návrhu na začatie prejudiciálneho konania nevyplýva, že by medzi Sahara Bank a HIB existovalo prepojenie, aké sa opisuje v bode 38 vyššie. Aj v tomto prípade je však úlohou vnútroštátneho súdu, aby preveril, či je tomu skutočne tak.
41.
Po vylúčení priameho alebo nepriameho sprístupnenia finančných prostriedkov je potrebné preskúmať, či v prípade predmetných platieb nejde o sprístupnenie finančných prostriedkov v prospech subjektu uvedeného v zoznamoch podľa príloh II a III nariadenia č. 204/2011, a to podľa článku 5 ods. 2 tohto nariadenia, v rozsahu, v akom sú určené na odložené pokrytie nákladov za zriadenie záruky v prospech subjektu, ktorý bol počas trvania zmluvy o záruke zapísaný v predmetných zoznamoch.
42.
Uvedené by bolo podľa môjho názoru potrebné v prípade, ak by malo byť zrejmé – na základe dohôd uzavretých pred nadobudnutím platnosti embarga medzi bankou so sídlom v Únii ako objednávateľom a líbyjskou bankou, ktorá vystavila záruku, ako aj na základe prípadných zmien týchto dohôd, ku ktorým došlo po nadobudnutí platnosti embarga, –, že uvedené platby majú priamy alebo nepriamy vplyv na možnosť príjemcu vymôcť od líbyjskej banky vykonanie záruky ( 21 ) alebo predstavujú prevzatie nákladov, ktoré by podľa zmluvy zaťažovali príjemcu, bankou so sídlom v Únii. ( 22 )
43.
Preto napríklad v prípade, ak by právo vymáhať záruku úplne alebo čiastočne záviselo od zaplatenia súm dohodnutých ako protiplnenie za jej vystavenie, alebo v prípade, ak by sa dve dotknuté banky dohodli počas platnosti embarga na predĺžení záruky, platby, ktoré je banka so sídlom v Únii povinná vykonať v prospech líbyjskej banky na účely pokrytia nákladov súvisiacich s vystavením záruky alebo jej predĺžením, by podliehali zákazu uvedenému v článku 5 ods. 2 nariadenia č. 204/2011. Cieľom predmetných platieb by totiž bolo zabezpečiť subjektu zapísanému v zoznamoch podľa príloh II a III uvedeného nariadenia jeho právo na vymáhanie záruky alebo zachovať v prospech daného subjektu platnosť záruky aj nad rámec pôvodne dojednaného obdobia, čo by znamenalo, že sa sprístupnili v jeho prospech. ( 23 )
44.
Na základe týchto úvah a v prípade, že nejde o situácie uvedené v bodoch 38 a 42 vyššie, možno konštatovať, že platby, ktoré je banka so sídlom v Únii povinná vykonať v prospech líbyjskej banky, ktorá sa neuvádza v zoznamoch podľa príloh II a III nariadenia č. 204/2011, a to na účely odloženého pokrytia nákladov za vystavenie záruky v prospech subjektu, ktorý bol do týchto zoznamov zapísaný počas platnosti zmluvy o záruke, nenapĺňajú nijakú zo skutkových podstát podľa článku 5 ods. 2 nariadenia č. 204/2011, a pokiaľ nepatria do rámca činností, ktorých cieľom je obísť zákazy uvedené v tomto ustanovení v zmysle odseku 3 uvedeného článku ( 24 ), v súlade s týmto článkom nie sú zakázané.
45.
Predovšetkým si nemyslím, že samotná skutočnosť, že konečným cieľom reťazca prepojených zmlúv uzavretých medzi rôznymi zainteresovanými subjektmi pred nadobudnutím platnosti embarga, ako aj predmetnej transakcie ako celku je umožniť subjektu uvedenému v zozname podľa prílohy III nariadenia č. 204/2011 prístup k bankovej záruke, je sám osebe postačujúci na to, aby sa akákoľvek platba vykonaná v rámci danej transakcie považovala za zakázanú podľa článku 5 ods. 2 uvedeného nariadenia.
46.
V každom prípade je úlohou vnútroštátneho súdu, aby na základe dohôd uzavretých medzi TG a Sahara Bank a s ohľadom na druh záruky, ktorú Sahara Bank poskytla HIB, vykonal preskúmanie potrebné na to, aby mohol s konečnou platnosťou vylúčiť pôsobnosť článku 5 nariadenia č. 204/2011 na sporné platby.
D. Prvá prejudiciálna otázka, bod 1.4: platby dlhované bankou so sídlom v Únii inej banke so sídlom v Únii, a to na účely odloženého pokrytia nákladov za zriadenie zabezpečenia v prospech líbyjskej banky neuvedenej v zoznamoch podľa príloh II a III nariadenia č. 204/2011 za vystavenie záruky v prospech subjektu, ktorý bol po zriadení danej záruky zapísaný do uvedených zoznamov
47.
Prostredníctvom prvej prejudiciálnej otázky, bodu 1.4, žiada Kúria (Najvyšší súd) v podstate o rozhodnutie, či platby týkajúce sa nákladov ( 25 ), ktoré sa SH zaviazala zaplatiť TG za zriadenie zabezpečení v prospech Sahara Bank – ktorých cieľom bolo umožniť tejto líbyjskej banke, aby vystavila záruky APG a PG v prospech HIB, – patria za okolností, aké nastali vo veci samej, do rozsahu pôsobnosti nariadenia č. 204/2011 alebo nariadenia 2016/44 a sú na základe príslušných ustanovení týchto nariadení zakázané. Aj v tomto prípade pripadá na účely poskytnutia príslušnej odpovede do úvahy iba nariadenie č. 204/2011, ktoré bolo platné v čase, keď boli vyššie uvedené platby na základe zmluvy splatné.
48.
Vzhľadom na funkčnú väzbu existujúcu medzi zabezpečeniami, ktoré na pokyn SH poskytla TG líbyjskej Sahara Bank, a zárukami, ktoré poskytla Sahara Bank pre HIB, a to napriek ich autonómnemu charakteru, možno úvahy uvedené v bodoch 38 až 46 vyššie uplatniť, mutatis mutandis, aj na platby, ktoré sú predmetom tejto časti návrhu na začatie prejudiciálneho konania, a to nezávisle od skutočnosti, či tieto platby prebiehajú medzi bankami, ktoré majú obe sídlo v Únii. Na tomto mieste preto iba odkážem na uvedené úvahy.
E. Prvá prejudiciálna otázka, bod 1.3, tretia, štvrtá a šiesta prejudiciálna otázka: vplyv článku 12 nariadenia č. 204/2011 a článku 17 nariadenia 2016/44
49.
Nariadenie č. 204/2011 obsahovalo od začiatku ( 26 ) vo svojom článku 12 tzv. „no claims clause“ alebo doložku o neuznaní nároku, ktorej rozsah pôsobnosti sa zmenil prostredníctvom nariadenia č. 45/2014 s cieľom prispôsobiť ho usmerneniam Rady týkajúcim sa reštriktívnych opatrení ( 27 ) a ktorá sa v súčasnosti nachádza v článku 17 nariadenia 2016/44.
50.
Táto doložka, ktorá je súčasťou väčšiny právnych nástrojov Únie, ktorými sa stanovujú reštriktívne opatrenia ( 28 ), sleduje cieľ predísť tomu, aby subjekty dotknuté reštriktívnymi opatreniami, líbyjská vláda alebo ňou zriadené útvary a, všeobecne, líbyjské osoby, subjekty alebo orgány mohli získať náhradu za negatívne účinky embarga, ako aj cieľ poskytnúť hospodárskym subjektom ochranu pred nárokmi, ktoré by voči nim mohli uplatniť ich líbyjskí partneri na základe zmlúv, ktorých plnenie predmetné opatrenia ovplyvnili alebo v súvislosti s týmito zmluvami. ( 29 )
51.
Doložka o neuznaní nároku podľa článku 12 nariadenia č. 204/2011 sa vzhľadom na svoj odlišný účel neprekrýva so zákazmi stanovenými v článku 5 ods. 2 tohto nariadenia, ale má vlastný a odlišný rozsah pôsobnosti. S výnimkou prípadu nárokov vznesených subjektmi uvedenými v zoznamoch podľa príloh II a III nariadenia č. 204/2011, na ktorý sa vzťahuje ustanovenie článku 12 písm. a) predmetného nariadenia, tak uspokojenie nárokov patriacich do rozsahu pôsobnosti tohto článku v zásade nenapĺňa skutkovú podstatu sprístupnenia finančných prostriedkov alebo hospodárskych zdrojov zakázaným subjektom alebo v prospech týchto subjektov v zmysle článku 5 ods. 2 Odlišný výklad by uvedený článok zbavil potrebného účinku.
52.
Táto doložka je navyše v súlade so svojou funkciou účinná nielen počas trvania reštriktívnych opatrení, ale aj po ich zrušení. Pokiaľ sa zachová v platnosti, účinky doložky pretrvajú aj po skončení opatrení embarga ( 30 ), čo vedie k neprípustnosti návrhov na priznanie náhrady za dočasné alebo konečné neplnenie zmluvy vyplývajúce z nadobudnutia platnosti predmetných opatrení.
53.
Cieľom doložky o neuznaní nároku je preto spresniť účinky opatrení týkajúcich sa embarga na zmluvy uzavreté pred prijatím týchto opatrení, pričom dlžníkovi, ktorého plnenie sa stalo úplne alebo čiastočne, dočasne alebo s konečnou platnosťou nemožné, sa v rámci jej rozsahu pôsobnosti priznáva liberačný účinok, ktorý sa v občianskom práve spája s prípadmi vyššej moci závislými od zásahu factum principis. Ak dočasný charakter embarga vedie v zásade iba k „paralýze“ a nie k zániku zmluvných vzťahov uzavretých pred nadobudnutím platnosti embarga – s tým dôsledkom, že v súvislosti s plneniami, pri ktorých medzitým neuplynula lehota na realizáciu a ktorých vykonanie sa nestalo s konečnou platnosťou nemožné, musí existovať možnosť ich realizácie po odstránení reštriktívnych opatrení, –, existencia doložky o neuznaní nároku spôsobuje neprípustnosť, a to aj po ukončení odkladného účinku embarga, návrhu na náhradu škody vyplývajúcu z nesplnenia zmlúv alebo transakcií dotknutých týmito opatreniami a v určitých prípadoch de facto spôsobuje bezpredmetnosť stále existujúcich vzťahov. ( 31 )
54.
Záruky a zabezpečenia uzavreté v súvislosti so zmluvou, napríklad zmluvou o dielo alebo dodávateľskou zmluvou, ktorej plnenie bolo ovplyvnené reštriktívnymi opatreniami prijatými nariadením č. 204/2011, sa výslovne uvádzajú v článku 12 tohto nariadenia a v súčasnosti v článku 17 nariadenia 2016/44 ako pôvod „nárokov“, ktorých uspokojenie uvedené ustanovenie zakazuje. Bez ohľadu na ich autonómny charakter vo vzťahu k hlavnej zmluve, ku ktorej sa pripojili, sa preto vymáhanie takýchto záruk (alebo zabezpečení) subjektmi uvedenými v článku 12 písm. a) až c) nariadenia č. 204/2011, aktuálne v článku 17 nariadenia 2016/44, na základe týchto článkov zakazuje ( 32 ) v prípade, ak plnenie hlavnej zmluvy ovplyvnili opatrenia prijaté prostredníctvom uvedeného nariadenia.
55.
Nezávisle od ich prepojenia na hlavnú zmluvu sú záruky a zabezpečenia tiež samy osebe zmluvami, ktoré môžu ovplyvniť na základe článku 12 nariadenia č. 204/2011 reštriktívne opatrenia prijaté týmto nariadením.
56.
Nadobudnutie platnosti embarga totiž počas jeho trvania zamedzuje možnosti príjemcov dotknutých predmetnými opatreniami (alebo v každom prípade subjektov zahrnutých do kategórií uvedených v článku 12 nariadenia č. 204/2011) vymáhať záruku alebo zabezpečenie, a preto poskytovateľovi záruky (alebo zabezpečenia) bráni realizovať príslušné plnenie. Predĺženie, t. j. rozšírenie záruk a zabezpečení sa navyše výslovne zakazuje v uvedenom článku 12, pričom, ak by sa povolilo, išlo by, ako sa uviedlo vyššie, o porušenie zákazu podľa článku 5 ods. 2 nariadenia č. 204/2011. Keďže pre poskytovateľa záruky (alebo zabezpečenia) je nemožné realizovať jeho plnenie z dôvodu vyššej moci, je z tohto dôvodu oslobodený od zodpovednosti za neplnenie svojich zmluvných povinností, a to po celé obdobie, počas ktorého ostávajú v platnosti reštriktívne opatrenia a doložka o neuznaní nároku. ( 33 ) V prípade, že platnosť záruky alebo zabezpečenia skončí pred ukončením embarga, je uvedený poskytovateľ s konečnou platnosťou oslobodený od svojich záväzkov. Na druhej strane, ak sa aj pripustí, že prijatie opatrení týkajúcich sa embarga má vo vzťahu k prebiehajúcim zmluvám iba odkladný účinok, zachovanie platnosti samostatných záruk upísaných na určitý čas nad rámec pôvodne dohodnutého obdobia platnosti je potrebné v každom prípade vylúčiť. ( 34 )
57.
Hoci ich článok 12 nariadenia č. 204/2011 výslovne neupravuje, provízie a iné výdavky súvisiace s vystavením bankovej záruky alebo zabezpečenia môžu patriť do rozsahu pôsobnosti tohto článku v prípade, ak plneniu zmluvy o záruke alebo zabezpečení, na ktorú sa vzťahujú, bránia opatrenia zavedené predmetným nariadením, a požiadavka subjektov patriacich do kategórií uvedených v tomto ustanovení týkajúca sa zaplatenia týchto provízií a výdavkov môže preto predstavovať nárok vznesený „v súvislosti s akoukoľvek zmluvou, ktorej plnenie bolo ovplyvnené“ uvedenými opatreniami. ( 35 )
58.
Konkrétne posúdenie, či a v akom zmysle je doložka o nepriznaní nároku podľa nariadenia č. 204/2011 a nariadenia 2016/44 uplatniteľná na nároky, ktoré voči SH vzniesla TG, prináleží vnútroštátnemu súdu. Základom tohto posúdenia musia byť podľa môjho názoru nasledujúce kritériá.
59.
Predovšetkým, na účely určenia, ktoré znenie doložky sa z hľadiska časovej pôsobnosti vzťahuje na platby, ktoré sú predmetom veci samej, je potrebné rozlišovať medzi prostriedkami, ktoré TG zaplatila líbyjskej Sahara Bank a ktorých vrátenie požaduje TG od SH, a sumami, ktoré SH dlhuje TG v zásade ako provízie za vystavenie zabezpečení APG a PG. V rámci prvej kategórie je potrebné ďalej rozlíšiť medzi platbami vykonanými v období od nadobudnutia účinnosti nariadenia č. 204/2011 do nadobudnutia účinnosti nariadenia č. 45/2014 (22. januára 2014) a platbami realizovanými od tohto dátumu až do skončenia platnosti záruk poskytnutých Sahara Bank. Na platby uvedené ako prvé sa vzťahuje pôvodné znenie článku 12 nariadenia č. 204/2011, kým na platby uvedené ako druhé sa uplatní ustanovenie tohto článku zmenené nariadením č. 45/2014. Naopak si nemyslím, že na niektorú z týchto platieb by bolo možné uplatniť nariadenie 2016/44. Na účely stanovenia, či sa na uvedené platby vzťahoval, alebo nevzťahoval zákaz vyplývajúci z uplatnenia doložky o neuznaní nároku, je totiž relevantné právo uplatniteľné v čase realizácie platieb, nie okamih, v ktorom sa súdnou cestou žiada o vrátenie príslušných finančných prostriedkov. Naproti tomu, pokiaľ ide o nezaplatené provízie, ktoré SH dlhuje TG, relevantným je okamih žiadosti o ich vyčíslenie, preto sa uplatní nariadenie 2016/44, ktorého článok 17 má napokon rovnaké znenie ako článok 12 nariadenia č. 204/2011.
60.
Ďalej, niet pochýb o tom, že Sahara Bank patrí do kategórie subjektov uvedených v článku 12 písm. b) nariadenia č. 204/2011 zmeneného nariadením č. 45/2014, čo znamená, že platby, ktoré v jej prospech vykonala TG odo dňa nadobudnutia účinnosti uvedenej zmeny, môžu patriť do rozsahu pôsobnosti zákazu stanoveného v predmetnom článku, ak sú splnené ostatné podmienky stanovené v rovnakom článku. Ako správne zdôraznila Komisia vo svojich písomných pripomienkach, rovnakú skutočnosť nemožno konštatovať, pokiaľ ide o znenie uvedeného článku pred príslušnou zmenou. V tomto ohľade je úlohou vnútroštátneho súdu, aby vykonal potrebné preskúmania s cieľom zistiť, či za okolností, aké nastali vo veci samej, možno vychádzať z predpokladu, že Sahara Bank v postavení veriteľa, pokiaľ ide o platobnú povinnosť týkajúcu sa úhrady nákladov súvisiacich s vystavením záruky v prospech HIB na základe zmluvy uzavretej s TG, možno považovať za „osobu či subjekt, ktoré si uplatňujú nárok prostredníctvom alebo v prospech [líbyjskej vlády]“. V opačnom prípade nemožno platby realizované TG v prospech Sahara Bank v období pred nadobudnutím účinnosti nariadenia č. 45/2004 v každom prípade považovať za platby vykonané v rozpore so zákazom podľa článku 12 nariadenia č. 204/2011. Možnosť vychádzať z predpokladu, že za okolností, aké nastali vo veci samej, sa na TG vzťahuje vymedzenie stanovené v pôvodnom znení uvedeného článku alebo že by bola súčasťou kategórie subjektov upravenej v odseku 1 písm. c) tohto článku zmeneného nariadením č. 45/2014 alebo článku 17 nariadenia 2016/44, je podľa môjho názoru potrebné úplne vylúčiť. Na jednej strane totiž platí, ako správne poznamenala nemecká vláda, že samotná skutočnosť, že banka so sídlom v Únii je prostredníctvom zmluvy o záruke prepojená s líbyjskou bankou, sama osebe nestačí na predpoklad, že takáto banka so sídlom v Únii koná v mene líbyjskej banky, keď od tretej banky so sídlom v Únii, s ktorou je vo vzťahu prostredníctvom zmluvy o zabezpečení, požaduje vrátenie nákladov na záruku uhradených líbyjskej banke. Na druhej strane po tom, čo som v bode 44 vyššie odmietol tvrdenie, podľa ktorého sa má každý nárok uplatnený v rámci série zmlúv o záruke a zabezpečení, ktorá je predmetom konania vo veci samej, považovať za „trpiaci vadou“ v dôsledku skutočnosti, že prispieva k dosiahnutiu konečného cieľa, ktorým je poskytnutie záruky v prospech subjektu zapísaného do zoznamov podľa príloh II a III nariadenia č. 204/2011, požiadavku TG smerujúcu k zaplateniu provízií súvisiacich so zmluvou o zabezpečení uzavretou s SH možno považovať jedine za žiadosť prevádzkovateľa z Únie uplatnenú výlučne vo vlastnom záujme a s cieľom získať protiplnenie za služby poskytnuté inému prevádzkovateľovi z Únie.
61.
Napokon, vnútroštátny súd bude musieť zistiť, akým spôsobom ovplyvnili reštriktívne opatrenia stanovené nariadením č. 204/2011 zmluvy o záruke a zabezpečení, ktoré sú predmetom konania vo veci samej, a to s cieľom posúdiť, či nároky, ktoré v konaní vo veci samej uplatnila TG a na ktoré sa mala vzťahovať pôsobnosť uvedenej doložky, podliehajú na základe skutočností uvedených v predchádzajúcom bode zákazu, ktorý z danej doložky vyplýva. V tejto súvislosti sa obmedzím na konštatovanie, že je určite možné, že vnútroštátny súd v rámci takéhoto preskúmania dospeje k záveru, že opatrenia zavedené nariadením č. 204/2011 neboli spôsobilé ovplyvniť vykonanie záruky Sahara Bank v prospech HIB, ktorej vystavenie je predpokladom platieb, ktoré TG uskutočnila v prospech líbyjskej banky, – a vzhľadom na existujúce prepojenie so zmluvami o zabezpečení uzavretými medzi TG a SH aj náhrad, ktoré SH dlhuje TG. Uvedené by však tomuto súdu neumožňovalo, aby automaticky vylúčil požiadavky TG z rozsahu pôsobnosti doložky o neuznaní nároku, keďže reštriktívne opatrenia stanovené nariadením č. 204/2011 nepochybne ovplyvnili sériu vzájomne závislých zmlúv, ktorých súčasťou bola zmluva uzavretá medzi TG a Sahara Bank, čiže aj „transakciu“ týkajúcu sa záruky ako celok. V tomto ohľade poukazujem na skutočnosť, že vyššie uvedený článok 12 sa výslovne vzťahuje nielen na „zmluvy“ ovplyvnené opatreniami prijatými prostredníctvom nariadenia č. 204/2011, ale rovnako aj na každú „transakciu“, ktorej sa tieto opatrenia dotkli.
F. Piata prejudiciálna otázka: možné uplatnenie článku 9 nariadenia č. 204/2011
62.
Prostredníctvom piatej prejudiciálnej otázky vnútroštátny súd žiada, aby Súdny dvor v podstate rozhodol, či platby, ktoré sú predmetom konania vo veci samej, prípadne niektoré z nich, patria do rozsahu pôsobnosti výnimky z uplatňovania článku 5 ods. 2 nariadenia č. 204/2011, stanovenej v článku 9 uvedeného nariadenia.
63.
V tejto súvislosti poukazujem predovšetkým na skutočnosť, že v súlade s odsekom 1 predmetného článku sa táto výnimka – ktorá, ako správne zdôraznila vo svojich písomných pripomienkach Komisia, v každom prípade neumožňuje povoliť platby, ktoré sa majú považovať za platby v rozpore s doložkou o neuznaní nároku, – týka platieb, ktoré sa majú poukázať na účty zmrazené podľa článku 5 ods. 1 nariadenia č. 204/2011, t. j. na účty patriace osobám, subjektom alebo orgánom uvedeným v zoznamoch podľa príloh II a III predmetného nariadenia. Preto, pokiaľ ide o vnútroštátne konanie, iba platby v prospech HIB alebo Sahara Bank realizované, alebo ktoré sa mali realizovať v období, keď boli tieto subjekty zapísané v zozname podľa článku III nariadenia č. 204/2011, patria podľa môjho názoru do rozsahu pôsobnosti článku 9 ods. 1 tohto nariadenia. Konanie vo veci samej sa však jednak netýka platieb v prospech HIB, jednak je podľa všetkého medzi účastníkmi konanie nesporné, že TG nerealizovala v období, keď bola Sahara Bank zapísaná vo vyššie uvedenom zozname, nijakú platbu v jej prospech. ( 36 ) Z uvedeného vyplýva, že nároky, ktoré v konaní vo veci samej uplatnila TG, sa netýkajú finančných prostriedkov, ktoré by boli predmetom platieb, na ktoré by sa prípadne mohla vzťahovať pôsobnosť článku 9 nariadenia č. 204/2011.
IV. Návrh
64.
S ohľadom na všetky vyššie uvedené úvahy navrhujem Súdnemu dvoru, aby na prejudiciálne otázky, ktoré položila Kúria (Najvyšší súd, Maďarsko), odpovedal takto:
1.
Článok 5 ods. 2 nariadenia Rady (EÚ) č. 204/2011 z 2. marca 2011 o reštriktívnych opatreniach s ohľadom na situáciu v Líbyi sa má vykladať v tom zmysle, že:
–
platba vykonaná bankou so sídlom v Únii líbyjskej banke zapísanej v zozname podľa prílohy III uvedeného nariadenia v súvislosti s pokrytím nákladov za zriadenie záruky v prospech subjektu, ktorý sa tiež uvádza v predmetnom zozname, predstavuje zakázané sprístupnenie finančných prostriedkov,
–
platba vykonaná bankou so sídlom v Únii líbyjskej banke nezapísanej v zoznamoch podľa príloh II a III nariadenia č. 204/2011 v súvislosti s pokrytím nákladov za zriadenie záruky v prospech subjektu, ktorý sa uvádza v jednom z predmetných zoznamov, nepredstavuje zakázané sprístupnenie finančných prostriedkov ani ich sprístupnenie v prospech príslušných subjektov za predpokladu, že:
–
finančné prostriedky, ktorých sa uvedené platby týkajú, sa ďalej nepreviedli na fyzickú osobu, subjekt alebo orgán zapísaný v predmetných zoznamoch,
–
medzi nijakým z uvedených subjektov a líbyjskou právnickou osobou prijímajúcou platbu neexistuje také právne alebo finančne prepojenie, ktoré by tomuto subjektu umožnilo získať moc nakladať s predmetnými finančnými prostriedkami,
–
vyššie uvedené platby nemajú priamy ani nepriamy vplyv na možnosť líbyjského subjektu, ktorý je ich príjemcom, vymôcť od líbyjskej banky vykonanie záruky, a nepredstavujú prevzatie nákladov, ktoré by podľa zmluvy zaťažovali uvedený subjekt, bankou so sídlom v Únii,
–
za rovnakých podmienok, platba vykonaná bankou so sídlom v Únii inej banke so sídlom v Únii v súvislosti s pokrytím nákladov za zriadenie zabezpečenia v prospech líbyjskej banky nezapísanej v zoznamoch podľa príloh II a III nariadenia č. 204/2011, a to na účely vystavenia záruky v prospech subjektu, ktorý bol po vystavení záruky do týchto zoznamov zapísaný, nepredstavuje zakázané sprístupnenie finančných prostriedkov ani ich sprístupnenie v prospech príslušných subjektov.
2.
Článok 12 nariadenia č. 204/2011 v znení pred zmenou nariadením č. 45/2014, ako aj v znení zmien podľa tohto nariadenia, sa má vykladať v tom zmysle, že zákaz uspokojovať nároky stanovený v uvedenom článku nevylučuje žiadosť o zaplatenie nákladov súvisiacich s vystavením záruky alebo zabezpečenia v prípade, že túto požiadavku vzniesol jeden zo subjektov uvedených v predmetnom článku a ak opatrenia stanovené podľa nariadenia č. 204/2011 priamo alebo nepriamo, úplne alebo čiastočne ovplyvnili plnenie zmluvy o záruke alebo zabezpečení či transakciu, do ktorej rámca táto zmluva patrí.
3.
Článok 12 ods. 1 nariadenia č. 204/2011 zmeneného nariadením č. 45/2014 sa má vykladať v tom zmysle, že banka so sídlom v Únii, ktorá je na základe zmluvy o zabezpečení patriacej do rámca týkajúceho sa série prepojených zmlúv, zameraných na zriadenie záruky v prospech líbyjského subjektu, povinná uhradiť líbyjskej banke náklady za vystavenie záruky, nepatrí pri neexistencii skutočností, ktoré by viedli k záveru, že koná v mene alebo na účet líbyjskej banky, do kategórie subjektov uvedených v písmene c) uvedeného článku.
4.
Článok 9 nariadenia č. 204/2011 sa má vykladať v tom zmysle, že sa nevzťahuje na platby, o aké ide vo veci samej, realizované, alebo ktoré sa majú realizovať v prospech subjektov, ktorých sa nedotýkajú reštriktívne opatrenia stanovené uvedeným nariadením.
( 1 ) Jazyk prednesu: taliančina.
( 2 ) Ú. v. EÚ L 58, 2011, s. 1.
( 3 ) Nariadenie Rady (EÚ) 2016/44 z 18. januára 2016 o reštriktívnych opatreniach s ohľadom na situáciu v Líbyi, ktorým sa zrušuje nariadenie (EÚ) č. 204/2011 (Ú. v. EÚ L 12, 2016, s. 1).
( 4 ) Rozhodnutie Rady 2011/137/SZBP z 28. februára 2011 o reštriktívnych opatreniach s ohľadom na situáciu v Líbyi (Ú. v. EÚ L 58, 2011, s. 53). Toto rozhodnutie sa zrušilo konsolidovaným rozhodnutím Rady (SZBP) 2015/1333 z 31. júla 2015 (Ú. v. EÚ L 206, 2015, s. 34).
( 5 ) Prijatá 26. februára 2011.
( 6 ) Pozri odôvodnenie 1 nariadenia č. 204/2011.
( 7 ) V článku 6 ods. 1 a 2 nariadenia č. 204/2011 sa spresňuje, že „1. V prílohe II sa uvádzajú fyzické alebo právnické osoby, subjekty a orgány označené Bezpečnostnou radou Organizácie Spojených národov alebo sankčným výborom v súlade s odsekom 22 rezolúcie BR OSN 1970 (2011). 2. V prílohe III sa uvádzajú fyzické alebo právnické osoby, subjekty a orgány, ktoré nie sú uvedené v prílohe II a ktoré v súlade s článkom 6 ods. 1 rozhodnutia 2011/137/SZBP Rada označila za osoby a subjekty, ktoré sa podieľajú alebo zúčastňujú na nariaďovaní, kontrole alebo akomkoľvek inom riadení závažného porušovania ľudských práv osôb v Líbyi, vrátane zapojenia sa do plánovania, velenia, nariaďovania alebo vedenia útokov na civilné obyvateľstvo a objekty v rozpore s medzinárodným právom vrátane bombardovania zo vzduchu, alebo účasti na takýchto činnostiach, alebo za jednotlivcov alebo subjekty konajúce v ich mene alebo podľa ich pokynov, alebo za subjekty, ktoré sú v ich vlastníctve alebo pod ich kontrolou“.
( 8 ) V súlade s článkom 1 písm. a) bodmi iv), v) a vi) nariadenia č. 204/2011 sú „finančné prostriedky“ v zmysle tohto nariadenia „iv) úroky, dividendy alebo iné príjmy z aktív alebo hodnota akumulovaná alebo vytváraná aktívami; v) úvery, práva na započítanie pohľadávok, záruky, nástroje na zabezpečenie zmluvných záväzkov alebo iné finančné záväzky; vi) akreditívy, nákladné listy, dodacie listy“.
( 9 ) Nariadením Rady (EÚ) č. 488/2013 z 27. mája 2013, ktorým sa mení nariadenie (EÚ) č. 204/2011 o reštriktívnych opatreniach s ohľadom na situáciu v Líbyi (Ú. v. EÚ L 141, 2013, s. 1), sa do pôvodného znenia článku 9 ods. 1 nariadenia č. 204/2011 zaviedli ďalšie dve písmená týkajúce sa druhov platieb, ktoré sa netýkajú skutkového stavu vo veci samej.
( 10 ) Prvá zmena sa vykonala prostredníctvom nariadenia Rady (EÚ) č. 296/2011 z 25. marca 2011, ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie (EÚ) č. 204/2011 o reštriktívnych opatreniach s ohľadom na situáciu v Líbyi (Ú. v. EÚ L 80, 2011, s. 2). Nové znenie obsahovalo dva odseky. Do prvého odseku sa prebralo pôvodné znenie článku 12 s tým, že sa rozšíril o odkaz na rezolúciu BR OSN 1973(2011). V druhom odseku sa uvádzalo: „Fyzickým ani právnickým osobám, subjektom alebo orgánom nevzniká žiadna zodpovednosť vo vzťahu k činnostiam, ktoré vykonali v dobrej viere pri plnení povinností stanovených v tomto nariadení“.
( 11 ) Nariadenie Rady (EÚ) č. 45/2014 z 20. januára 2014, ktorým sa mení nariadenie (EÚ) č. 204/2011 o reštriktívnych opatreniach s ohľadom na situáciu v Líbyi (Ú. v. EÚ L 16, 2014, s. 1).
( 12 ) Pozri články 1 a 2 vykonávacieho nariadenia Rady (EÚ) č. 74/2014 z 28. januára 2014, ktorým sa vykonáva článok 16 ods. 2 nariadenia (EÚ) č. 204/2011 o reštriktívnych opatreniach s ohľadom na situáciu v Líbyi.
( 13 ) Pozri články 1 a 2 vykonávacieho nariadenia Rady (EÚ) č. 872/2011 z 1. septembra 2011, ktorým sa vykonáva článok 16 ods. 2 nariadenia (EÚ) č. 204/2011 o reštriktívnych opatreniach s ohľadom na situáciu v Líbyi.
( 14 ) Išlo o sumu 1668927,72 eura, ku ktorej sa každých šesť mesiacov trvania zmluvy o úschove pripočítali finančné prostriedky vkladané spoločnosťou SH a príslušné úroky.
( 15 ) Základom vzájomného návrhu bol predovšetkým dôvod týkajúci sa zmluvného plnenia a, subsidiárne, dôvod týkajúci sa náhrady za vzniknuté škody, ako aj, v rámci ďalšej subsidiarity, dôvod týkajúci sa neoprávneného obohatenia.
( 16 ) V rámci zjednodušenia označím pojmom „náklady“ zabezpečenia všetky provízie a výdavky, ktoré sa SH zaviazala platiť TG v súvislosti s vystavením zabezpečení APG a PG, ako sa uvádza v bode 13 vyššie.
( 17 ) Aj v tomto prípade odkazujem na všetky náklady (provízie a iné výdavky), ktoré bola TG ako objednávajúca banka povinná zaplatiť Sahara Bank.
( 18 ) V súvislosti s nariadením Rady (ES) č. 881/2002 z 27. mája 2002, ktoré ukladá niektoré špecifické obmedzujúce opatrenia namierené proti niektorým osobám spojeným s Usámom bin Ládinom, sieťou Al‑Qaida a Talibanom a ruší nariadenie Rady (ES) č. 467/2001, ktoré zakazuje vývoz určitého tovaru a služieb do Afganistanu, posilňuje zákaz letov a rozširuje zmrazenie finančných prostriedkov a ďalších finančných zdrojov vo vzťahu k Talibanu v Afganistane (Ú. v. ES L 139, 2002, s. 9; Mim. vyd. 18/001, s. 294), pozri rozsudok z 11. októbra 2007, Möllendorf a i. (C‑117/06, EU:C:2007:596, body 49 a 62).
( 19 ) Pripomínam, že v rozsudku z 29. júna 2010, E a F (C‑550/09, EU:C:2010:382, body 67 a 68), Súdny dvor vysvetlil, že výraz „sprístupnené“ uvedený v článku 2 ods. 1 písm. b) nariadenia Rady (ES) č. 2580/2001 z 27. decembra 2001 o určitých obmedzujúcich opatreniach zameraných proti určitým osobám a subjektom s cieľom boja proti terorizmu (Ú. v. ES L 334, 2001, s. 70; Mim. vyd. 18/001, s. 207) – t. j. v ustanovení, ktoré má takmer rovnaké znenie ako článok 5 ods. 2 nariadenia č. 402/2011, – „má široký význam pokrývajúci každý akt, ktorého vykonanie je potrebné na to, aby osoba, skupina alebo subjekt zaradené do zoznamu upraveného v článku 2 ods. 3 nariadenia č. 2580/2001 mohli účinne získať úplné dispozičné právo k dotknutým prostriedkom, iným finančným aktívam alebo ekonomickým zdrojom“, pričom podobný význam „[ne]závisí od existencie či neexistencie vzťahov medzi autorom a prijímateľom dotknutého aktu sprístupnenia“, pozri aj rozsudok z 11. októbra 2007, Möllendorf a Möllendorf‑Niehuus (C‑117/06, EU:C:2007:596, bod 51).
( 20 ) Pozri dokument Rady č. 15598/17 z 8.decembra 2017, Pokyny týkajúce sa sankcií – aktualizácia, body 55a až 55e.
( 21 ) Poukazujem však na skutočnosť, že medzinárodná prax týkajúca sa prvých vyžiadaných záruk vyznieva v zmysle autonómneho charakteru záruky vo vzťahu k riadnemu plateniu nákladov, pozri Règles uniformes de la Chambre de commerce internationale (ICC) relatives aux garanties sur demande, revision 2010, článok 32 písm. c).
( 22 ) Napríklad v prípade podľa článku 32 písm. b) jednotných pravidiel ICC citovaných v predchádzajúcej poznámke pod čiarou.
( 23 ) Skutočnosť, že takýto subjekt môže nakladať s prostriedkami, ktorých sa týka záruka, iba ak požiada a získa vykonanie záruky, nie je relevantná, keďže uvedený subjekt má v každom prípade ekonomický prospech už zo samotnej existencie záruky (ktorú vzhľadom na to, že ju vystavila líbyjská banka, možno navyše vymáhať v zásade bez prekážok vyplývajúcich z opatrení stanovených nariadením č. 204/2011); v podobnom zmysle – hoci v odlišnom kontexte týkajúcom sa zákazu nepriameho sprístupnenia hospodárskych zdrojov podľa nariadenia Rady (ES) č. 423/2007 z 19. apríla 2007, o reštriktívnych opatreniach voči Iránu (Ú. v. EÚ L 103, 2007, s. 1) – pozri rozsudok z 21. decembra 2011, Afrasiabi a i. (C‑72/11, EU:C:2011:874, body 45 až 47), v ktorom Súdny dvor v podstate konštatoval, že už samotná možnosť, že predmetný zdroj, hoci nie je okamžite funkčný, bude použitý na získanie finančných prostriedkov, tovaru alebo služieb, ktoré môžu prispieť k činnostiam, ktorým majú reštriktívne opatrenia prijaté Úniou brániť, môže podliehať zákazom stanoveným prostredníctvom uvedených opatrení. Na rozdiel od nemeckej vlády nepovažujem za významnú ani skutočnosť, že výhoda, ktorú predstavuje právo vymáhať záruku, nemá vplyv na aktíva objednávajúcej banky, ktorá platí náklady záruky, ale skôr na aktíva banky, ktorá záruku poskytuje. Za okolností, aké sa uvádzajú v bode 42 vyššie, by totiž existovalo priame spojenie medzi takou výhodou a platbou za vyššie uvedené náklady, pozri, a contrario, rozsudok z 29. apríla 2010, M a i. (C‑340/08, EU:C:2010:232, body 41 a nasl.).
( 24 ) Tieto činnosti sa líšia od úkonov, ktoré by predstavovali formálne porušenie zákazov podľa článku 5 ods. 2 nariadenia č. 204/2011, a zahŕňajú činnosti, ktorých priamym či nepriamym účelom alebo výsledkom, či už ako takých, alebo z dôvodu ich prípadného spojenia s inými činnosťami, je na základe objektívnych skutočností a napriek formálnym aspektom, vďaka ktorým sú vzdialené základným prvkom charakteristickým pre porušenie článku 5 ods. 2 uvedeného nariadenia, marenie zákazu stanoveného v predmetnom článku; analogicky pozri rozsudok z 21. decembra 2011, Afrasiabi a i. (C‑72/11, EU:C:2011:874, body 45 až 47 a bod 60), pokiaľ ide o článok 7 ods. 4 nariadenia č. 423/2007.
( 25 ) Pripomínam, že tieto náklady sú jednak náklady dlhované TG za vystavenie zabezpečení, jednak prostriedky, ktoré TG uhradila Sahara Bank za vystavenie záruk APG a PG v prospech HIB, t. j. sumy, ktoré by bola SH, ako sa uviedlo, zo zmluvy povinná kompenzovať TG.
( 26 ) Táto doložka nebola súčasťou spoločného návrhu nariadenia Rady o reštriktívnych opatreniach vzhľadom na situáciu v Líbyi (KOM 2011/0108 v konečnom znení), Rada ju pridala v priebehu procesu prijímania nariadenia.
( 27 ) Usmernenie o vykonávaní a vyhodnocovaní reštriktívnych opatrení (sankcií) v rámci spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky EÚ, dokument č. 11205/12, z 15. júna 2012, pozri odôvodnenie 2 nariadenia č. 45/2014.
( 28 ) Doložka o neuznaní nároku sa prvýkrát stanovila v článku 2 nariadenia č. 3541/92 v súvislosti embargom uvaleným proti Iraku po invázii do Kuvajtu, pozri článok 2 nariadenia Rady (EHS) č. 3541/92 zo 7. decembra 1992, ktorým sa zakazuje uspokojovanie nárokov Iraku, pokiaľ ide o zmluvy a transakcie, ktorých plnenie bolo dotknuté Rezolúciou Bezpečnostnej Rady Organizácie spojených národov č. 661 (1990) a súvisiacimi rezolúciami (Ú. v. ES L 361, 1992, s. 1; Mim. vyd. 11/018, s. 222). Z nedávno prijatých aktov pozri dokument 15598/17.
( 29 ) Cieľ tohto druhu doložiek jasne vyplýva z preambuly nariadenia č. 3541/92 (štvrtého a piateho odôvodnenia), kde po konštatovaní, že v dôsledku embarga uvaleného na Irak boli hospodárski činitelia v spoločenstve a v tretích krajinách vystavení riziku uplatnenia nárokov zo strany Iraku (irackým zákonom z roku 1990 sa vyhlásila nezodpovednosť irackých zmluvných partnerov za škody spôsobené nesplnením ich zmluvných povinností v dôsledku embarga a, naopak, zodpovednosť zahraničných zmluvných partnerov za škody spôsobené z rovnakého dôvodu ich irackým náprotivkom), Rada usúdila ako „nevyhnutné hospodárskych činiteľov trvalo chrániť pred týmito nárokmi a zabrániť tomu, aby Irak dosiahol náhrady za negatívne účinky embarga“.
( 30 ) Napríklad zrušenie všeobecného obchodného embarga voči Iraku na základe nariadenia Rady (ES) 1210/2003 zo 7. júla 2003 o niektorých osobitných obmedzeniach hospodárskych a finančných vzťahov s Irakom, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) 2465/96 (Ú. v. ES L 169, 2003, s. 6; Mim. vyd. 10/003, s. 260), a jeho nahradenie špecifickými reštriktívnymi opatreniami sa nedotklo nariadenia č. 3541/92, ktorým sa zakazuje uspokojovanie nárokov Iraku, ktoré je stále v platnosti (pozri odôvodnenie 16 nariadenia č. 1210/2003). Doložka o neuznaní nároku sa rovnako zachovala napriek prerušeniu embarga proti Líbyi, o ktorom rozhodla Bezpečnostná rada rezolúciou 1192 z 5. apríla 1999, a po skončení tohto embarga, pozri rozhodnutie SZBP 2004/698 zo 14. októbra 2004.
( 31 ) V tomto zmysle sa v súvislosti s „no claims clause“ zavedenou nariadením č. 3541/92 v podstate vyslovili súdy niektorých členských štátov; pokiaľ ide o samostatné záruky, pozri rozhodnutia Tribunale di Padova (súd v Padove, Taliansko) z 1. októbra 1993, ktoré tento súd vyhlásil vo vzťahu k situácii, ktorá sa veľmi podobala prípadu vo veci samej, Odvolacieho súdu v Paríži z 23. júna 1995 a Snemovne lordov z 5. júna 2001, Shanning International Ltd. V. Lloyds TSB Bank plc., Lloyds TSB Banc plc. Rasheed Bank (2001) UKHL 31. V tejto otázke pozri Marchand, A.: L’embargo en droit du commerce international, Bruxelles, 2012, s. 406 a nasl.
( 32 ) Terminológia použitá v článku 12 nariadenia č. 204/2011 (v znení pred reformou podľa nariadenia č. 45/2014, ako aj v znení po tejto reforme) a v článku 17 nariadenia 2016/44 vedie k presvedčeniu, že ide o skutočný zákaz (okrem talianskeho znenia pozri najmä francúzske znenie „il n’est fait (aucun) droit à aucune demande“, anglické „no claims… shall be granted“ alebo „satisfied“ v súlade so zmenou podľa nariadenia č. 45/2014 a s článkom 17 nariadenia 2016/44, ako aj nemecké „werden keine Forderungen… zugelassen“ v pôvodnom texte článku 12 nariadenia č. 204/2011, „ansprüche… werden nicht erfüllt“ v znení zmien podľa nariadenia č. 45/2014 a „forderungen… werden nicht erfullt“ v texte článku 17 nariadenia 2016/44.
( 33 ) Pokiaľ ide o režim zodpovednosti v prípade prvých vyžiadaných záruk alebo zabezpečení, pozri článok 26 jednotných pravidiel ICC, citovaných v poznámke pod čiarou 21.
( 34 ) Uvedené platí nielen z dôvodu, že by to malo obdobné účinky ako zmluvné predĺženie záruky, ale aj preto, že prerušenie samostatnej záruky s presne vymedzeným obdobím platnosti na neurčitý a neurčiteľný čas by bolo ťažké zosúladiť s neodvolateľnosťou záväzku, ktorý prijal poskytovateľ záruky, počas platnosti tejto záruky.
( 35 ) Skutočnosť, že nejde o „náhradné plnenie“, podľa mňa na rozdiel od tvrdenia nemeckej vlády uvedený záver nespochybňuje, pretože ani text článku 12 nariadenia č. 204/2011, ani článku 17 nariadenia 2016/44 neumožňujú vylúčiť z rozsahu ich pôsobnosti žiadosť o plnenie zmluvy, ktorú ovplyvňujú reštriktívne opatrenia. Text týchto článkov zahŕňa právo na kompenzáciu, započítanie alebo záruku v rámci uplatnenia tohto ustanovenia, tieto práva však neobmedzuje zákazom uspokojovania nárokov. Poznamenám tiež, že vzájomný návrh TG je subsidiárne odôvodnený náhradou škody alebo náhradou za neoprávnené obohatenie.
( 36 ) V súlade s nemeckou vládou nevylučujem, že takéto platby by mohli byť povolené na základe uplatnenia článku 9 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 204/2011, v každom prípade iba pod podmienkou, že by v jednotlivých prípadoch nepredstavovali priame či nepriame sprístupnenie finančných prostriedkov HIB alebo v jej prospech (v tejto súvislosti pozri body 38 až 40 a tiež 42 a 43 vyššie).