NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
PAOLO MENGOZZI
prednesené 4. októbra 2018 ( 1 )
Vec C‑322/17
Eugen Bogatu
proti
Minister for Social Protection
[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal High Court (Vyšší súd, Írsko)]
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Sociálne zabezpečenie migrujúcich pracovníkov – Rodinné dávky nárokované štátnym príslušníkom členského štátu, ktorý prišiel o zamestnanie a ktorého rodinní príslušníci bývajú v inom členskom štáte než štát zamestnania – Nariadenie (ES) č. 883/2004 – Článok 68 – Pravidlá prednosti v prípade súbehu – Pojem ‚činnosť ako zamestnanec‘“
1.
Pán Eugen Bogatu je rumunský štátny príslušník, ktorý je usadený v Írsku od roku 2003. Po tom, ako vo februári 2009 prišiel o svoje zamestnanie, poberal niekoľko sociálnych dávok. Konkrétne, v období od 25. mája 2010 do 4. januára 2013 poberal nepríspevkovú dávku v nezamestnanosti (jobseeeker’s allowance). V januári 2015 mu za obdobie, počas ktorého poberal uvedenú dávku v nezamestnanosti, neboli priznané rodinné dávky na jeho deti s bydliskom v Rumunsku z dôvodu, ako uviedol Minister for Social Protection (minister pre sociálnu ochranu, ďalej len „minister“), že pán Bogatu nemohol byť považovaný za osobu vykonávajúcu činnosť ako zamestnanec v zmysle článku 67 nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia ( 2 ). Pán Bogatu následne vo svojej žalobe na High Court (Vyšší súd, Írsko) podal proti takémuto výkladu pojmu „činnosť ako zamestnanec“ námietku.
2.
Vzhľadom však na to, že zo spisu podľa všetkého vyplýva, že deti pána Bogatua majú takisto nárok na rodinné dávky podľa rumunského práva, otázka určenia rozsahu pojmu činnosť ako zamestnanec sa vynára skôr vo vzťahu k uplatneniu pravidiel prednosti v prípade súbehu nárokov na rodinné dávky podľa článku 68 nariadenia č. 883/2004.
3.
Ak sa nemýlim, toto je prvýkrát, čo sa má Súdny dvor k výkladu uvedeného ustanovenia vyjadriť. Odpoveď, ktorú Súdny dvor poskytne, bude mať nezanedbateľný význam, keďže vzhľadom na fungovanie predmetných pravidiel prednosti bude jej nevyhnutným účinkom vymedzenie rozsahu prednostnej príslušnosti štátu zamestnania na jednej strane a štátu bydliska rodinných príslušníkov dotknutej osoby na strane druhej, pokiaľ ide o vyplácanie rodinných dávok.
I. Právny rámec
A. Právo Únie
1. Nariadenie č. 1408/71
4.
Nariadenie Rady (EHS) č. 1408/71 zo 14. júna 1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnancov, samostatne zárobkovo činné osoby a ich rodinných príslušníkov, ktorí sa pohybujú v rámci Spoločenstva, v znení zmenenom a aktualizovanom nariadením ES č. 118/97 z 2. decembra 1996 (ďalej len „nariadenie č. 1408/71“) ( 3 ), bolo zrušené s účinnosťou od 1. mája 2010.
5.
Článok 1 tohto nariadenia nazvaný „Definície“ okrem iného stanovoval:
„a)
„zamestnanec“… znamená:
i)
každú osobu povinne alebo voliteľne nepretržite poistenú pre prípad jednej alebo viacerých udalostí pokrytých časťami systému sociálneho zabezpečenia pre zamestnancov…“
6.
Článok 73 toho istého nariadenia, nazvaný „Zamestnanci alebo samostatne zárobkovo činné osoby, ktorých rodinní príslušníci majú bydlisko v inom členskom štáte, ako je príslušný štát“, znie takto:
„Zamestnanec... ktor[ý] podlieha právnym predpisom členského štátu, má nárok ohľadom svojich rodinných príslušníkov, ktorí majú bydlisko na území iného členského štátu, na rodinné dávky, ktoré ustanovené [sú ustanovené – neoficiálny preklad] právnymi predpismi prvého štátu, ako keby mali bydlisko v tomto štáte.…“
7.
Článok 76 nariadenia č. 1408/71, nazvaný „Pravidlá priority v prípadoch prekrývania [súbehu – neoficiálny preklad] nároku na rodinné dávky podľa právnych predpisov príslušného štátu a podľa právnych predpisov členského štátu bydliska rodinných príslušníkov“, vo svojom odseku 1 stanovuje:
„Keď počas rovnakého obdobia tým istým rodinným príslušníkom z dôvodu vykonávania povolania právne predpisy členského štátu, na území ktorého majú rodinní príslušníci bydlisko, priznajú nárok na rodinné dávky, nárok na rodinné dávky, ktoré náležia podľa právnych predpisov iného členského štátu, ak to prichádza do úvahy podľa článkov 73 alebo 74, budú pozastavené do výšky, ktorú priznávajú právne predpisy prvého členského štátu.“
2. Nariadenie č. 883/2004
8.
Článok 1 nariadenia č. 883/2004, nazvaný „Definície“, stanovuje:
„a)
‚činnosť ako zamestnanec‘ znamená každú činnosť alebo rovnocennú situáciu, ktorá sa za takú považuje na účely právnych predpisov v oblasti sociálneho zabezpečenia členského štátu, v ktorom takáto činnosť alebo rovnocenná situácia existuje;
…“
9.
Podľa článku 2 ods. 1 tohto nariadenia, nazvaného „Osoby, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje“:
„Toto nariadenie sa vzťahuje na štátnych príslušníkov členského štátu…, ako aj na ich rodinných príslušníkov…“
10.
Podľa článku 11 toho istého nariadenia, nazvaného „Všeobecné pravidlá“:
„1. Osoby, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu. Tieto právne predpisy sa určia v súlade s touto hlavou.
2. Na účely tejto hlavy osoby, ktoré prijímajú peňažné dávky na základe ich činnosti ako zamestnanca… sa považujú za osoby, ktoré vykonávajú túto činnosť. …
3. S výhradou článkov 12 až 16:
a)
osoba vykonávajúca činnosť ako zamestnanec… v členskom štáte podlieha právnym predpisom tohto členského štátu;
…
e)
ktorákoľvek iná osoba, na ktorú sa písm. a) až d) nevzťahujú, podlieha právnym predpisom členského štátu bydliska bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia tohto nariadenia zaručujúce tejto osobe dávky podľa právnych predpisov jedného alebo viacerých členských štátov.“
11.
Článok 67 uvedeného nariadenia, nazvaný „Rodinní príslušníci s bydliskom v inom členskom štáte“, znie:
„Osoba má nárok na rodinné dávky v súlade s právnymi predpismi príslušného členského štátu, vrátane jej rodinných príslušníkov s bydliskom v inom členskom štáte…“
12.
Jeho článok 68, nazvaný „Pravidlá prednosti v prípade súbehu“, v odseku 1 stanovuje:
„Ak sa počas rovnakého obdobia a pre tých istých rodinných príslušníkov dávky poskytujú podľa právnych predpisov viac ako jedného členského štátu, uplatňujú sa tieto pravidlá prednosti:
a)
v prípade dávok splatných viacerými ako jedným členským štátom na rozličných základoch, je poradie prednosti takéto: po prvé, nároky vznikajúce na základe činnosti ako zamestnanec…; po druhé, nároky vznikajúce na základe poberania dôchodku, a napokon nároky vznikajúce na základe bydliska;
b)
v prípade dávok splatných viac ako jedným členským štátom na rovnakom základe, poradie prednosti sa stanoví s odkazom na tieto pomocné kritériá:
…
iii)
v prípade nárokov získaných na základe bydliska: miesto bydliska detí.
…“
II. Skutkové okolnosti, spor vo veci samej, prejudiciálne otázky a konanie pred Súdnym dvorom
13.
Pán Bogatu je rumunský štátny príslušník, ktorý je usadený v Írsku od roku 2003. Je otcom dvoch detí s bydliskom v Rumunsku.
14.
Pán Bogatu vykonával v Írsku činnosť ako zamestnanec v období od 26. mája 2003 do 13. februára 2009, keď o svoje zamestnanie prišiel. Odvtedy postupne poberal od 20. februára 2009 do 24. marca 2010 príspevkovú dávku v nezamestnanosti (jobseeker’s benefit), následne od 25. marca 2010 do 4. januára 2013 nepríspevkovú dávku v nezamestnanosti (jobseeker’s allowance) a napokon od 15. januára 2013 do 30. januára 2015 nemocenskú dávku (illness benefit).
15.
Dňa 27. januára 2009 požiadal o priznanie rodinných prídavkov. Listom z 12. januára 2011 minister pánovi Bogatuovi oznámil, že sa rozhodol jeho žiadosti vyhovieť, pričom mu však zamietol priznanie rodinných dávok za časť obdobia, na ktoré sa vzťahovala, a síce za obdobie od 1. apríla 2010 do 31. januára 2013 (ďalej len „referenčné obdobie“). Zároveň ho informoval, že dôvod, na ktorom bolo jeho záporné rozhodnutie v súvislosti s týmto uvedeným obdobím založené, bol, že pán Bogatu nespĺňal žiadnu z alternatívnych podmienok nevyhnutných na priznanie rodinných dávok na jeho deti s bydliskom v Rumunsku, keďže na jednej strane už v Írsku nevykonával činnosť ako zamestnanec a na druhej strane od ministerstva nepoberal príspevkovú dávku.
16.
Vo svojej žalobe podanej na High Court (Vyšší súd) pán Bogatu nespochybnil skutočnosti, na ktorých minister svoje rozhodnutie založil. Naopak, tvrdil, že rozhodnutie ministra nevyplatiť mu rodinné prídavky za referenčné obdobie bolo založené na nesprávnom výklade práva Únie.
17.
V tejto súvislosti poznamenávam, že obdobie, za ktoré bola jeho žiadosť zamietnutá, patrí v jeho časti od 1. do 30. apríla 2010 pod nariadenie č. 1408/71 a v jeho časti od 1. mája 2010 do 31. januára 2013 pod nariadenie č. 883/2004. Pán Bogatu okrem toho tvrdí, že zo znenia článku 73 nariadenia č. 1408/71 v spojení s článkom 1 písm. a) bodom i) tohto nariadenia vyplýva, že každá osoba, ktorá je poistená v rámci systému sociálneho zabezpečenia uplatniteľného na zamestnancov v členskom štáte, má nárok na rodinné dávky na jej rodinných príslušníkov s bydliskom v inom členskom štáte, ako keby mali bydlisko v tomto prvom členskom štáte. Spresňuje tiež, že so zreteľom na rozsudky vydané Súdnym dvorom vo veciach Dodl a Oberhollenzer (rozsudok zo 7. júna 2005, C‑543/03, EU:C:2005:364) a Borger (rozsudok z 10. marca 2011, C‑516/09, EU:C:2011:136) tento nárok vyplýva zo samotnej skutočnosti, že dotknutá osoba je poistená, a preto tento nárok existuje aj vtedy, ak v čase podania jej žiadosti o rodinné dávky táto osoba už činnosť ako zamestnanec nevykonáva a dokonca aj ak v tom čase nepoberá na základe jej poistenia dávky.
18.
Keďže je ekvivalentom článku 73 nariadenia č. 1408/71, článok 67 nariadenia č. 883/2004 sa má vykladať rovnako.
19.
Minister odporuje tým, že na účely výkladu článku 67 nariadenia č. 883/2004 sa musí nevyhnutne prihliadať na článok 11 ods. 2 toho istého nariadenia, ktorý v nariadení č. 1408/71 svoj ekvivalent nemal.
20.
Za týchto podmienok sa vnútroštátny súd rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru nasledujúce prejudiciálne otázky:
„1.
Je podľa nariadenia č. 883/2004 a najmä jeho článku 67 v spojení s článkom 11 ods. 2 tohto nariadenia nárok na ‚rodinnú dávku‘ v zmysle článku 1 písm. z) tohto nariadenia podmienený tým, že osoba buď musí byť zamestnancom, alebo samostatne zárobkovo činnou osobou v príslušnom členskom štáte, alebo alternatívne poberať peňažné dávky?
2.
Má sa pojem ‚peňažné dávky‘ uvedený v článku 11 ods. 2 nariadenia č. 883/2004 vykladať tak, že sa týka len obdobia, počas ktorého žiadateľ skutočne poberá peňažné dávky, alebo sa vzťahuje na akékoľvek obdobie, počas ktorého je žiadateľ poistený proti budúcemu riziku (pre ktoré by poberal peňažnú dávku), bez ohľadu na to, či o túto dávku požiadal pred podaním žiadosti o rodinnú dávku?“
21.
K týmto otázkam podali písomné pripomienky pán Bogatu, minister, vláda Spojeného kráľovstva, ako aj Komisia. Tieto oprávnené subjekty taktiež prezentovali svoje tvrdenia ústne na pojednávaní, ktoré sa konalo 6. júna 2018.
III. Právne posúdenie
A. O prejudiciálnych otázkach
1. Úvodné poznámky
22.
Na úvod poznamenávam, že prejudiciálne otázky položené vnútroštátnym súdom sa netýkajú výkladu relevantných ustanovení nariadenia č. 1408/71, ktoré sa vzťahujú na rodinné dávky týkajúce sa prvého mesiaca referenčného obdobia, t. j. obdobia od 1. do 30. apríla 2010 ( 4 ), ale výkladu relevantných ustanovení nariadenia č. 883/2004, ktoré sa uplatňujú na obdobie od 1. mája 2010 do 31. januára 2013.
23.
Ďalej je potrebné poznamenať, že návrh vnútroštátneho súdu na začatie prejudiciálneho konania sa obmedzuje na výklad článku 67 nariadenia č. 883/2004, ktorý každému zaručuje nárok na rodinné dávky od členského štátu jeho poistenia na jeho rodinných príslušníkov s bydliskom v inom členskom štáte, v spojení s článkom 11 ods. 2 toho istého nariadenia, ktorý sa týka pojmu „činnosť ako zamestnanec“. Je to preto, lebo vo veci samej pán Bogatu tvrdil, že mal nárok na poberanie rodinných dávok z Írska, pretože sa mal považovať za osobu vykonávajúcu činnosť ako zamestnanec.
24.
Na druhej strane zo spisu v prejednávanej veci vyplýva, že rodinní príslušníci, v súvislosti s ktorými si pán Bogatu o poberanie týchto rodinných dávok požiadal, t. j. jeho dve deti, majú takisto nárok ich poberať podľa rumunského práva, keďže to stanovuje, že tieto dávky sa vyplácajú na všetky deti vo veku do 18 rokov, ktoré majú legálne bydlisko v Rumunsku, čo je podľa všetkého prípad prejednávanej veci.
25.
Za týchto okolností súhlasím s pripomienkami ministra, vlády Spojeného kráľovstva a Komisie, podľa ktorých je potrebné predmet výkladu, o ktorý vnútroštátny súd požiadal, rozšíriť.
26.
Presnejšie povedané, keďže ide o situáciu, v ktorej sú tí istí rodinní príslušníci v zásade oprávnení na vyplácanie predmetných dávok za to isté obdobie na základe právnych predpisov viac ako jedného členského štátu, domnievam sa, že Súdny dvor bude musieť v rámci odpovede pre vnútroštátny súd nevyhnutne zohľadniť článok 68 nariadenia č. 883/2004 ( 5 ), ktorý stanovuje kritériá určenia, ktorý štát je na vyplácanie rodinných dávok prednostne príslušný.
27.
Pripomínam, že toto ustanovenie stanovuje súbor pravidiel prednosti uplatniteľných v prípade súbehu nárokov na rodinné dávky vo viacerých členských štátoch, ktorých uplatnenie si vyžaduje preskúmanie, či si ich osoba, ktorá má tieto nároky, môže uplatniť v rôznych členských štátoch „na rovnakom základe“ (t. j. na základe „činnosti ako zamestnanec“, na základe „poberania dôchodku“ alebo na základe „bydliska“), alebo „na rozličných základoch“. Odpoveď na túto otázku umožní identifikovať členský štát, ktorý má rodinné dávky dotknutej osobe vyplácať prednostne.
28.
V prejednávanej veci teda otázka, či je štátom povinným tieto dávky pánovi Bogatuovi vyplácať Írsko, alebo Rumunsko, závisí od určenia základu, na ktorom si tento navrhovateľ mohol vyplácanie rodinných dávok od Írska nárokovať, a najmä od rozsahu, ktorý je daný výrazu „nároky vznikajúce na základe činnosti ako zamestnanec“ stanovenému v článku 68 ods. 1 nariadenia č. 883/2004.
29.
Vzhľadom na tieto úvahy sa podobne ako Komisia domnievam, že obe prejudiciálne otázky, ktoré položil High Court (Vyšší súd), by sa mali chápať tak, že sa týkajú výkladu pojmu „na základe činnosti ako zamestnanec“ v rámci uplatnenia pravidiel prednosti stanovených v článku 68 nariadenia č. 883/2004.
30.
V dôsledku toho treba tieto dve otázky preformulovať. Uvedenými otázkami sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 68 ods. 1 nariadenia č. 883/2004 vykladať v tom zmysle, že osoba, ktorá po skončení jej zamestnania v hostiteľskom členskom štáte poberá len nepríspevkové dávky od uvedeného štátu a zároveň je naďalej poistená v jeho systéme sociálneho zabezpečenia, má nárok na vyplácanie rodinných dávok na základe takéhoto postavenia na účely určenia členského štátu, ktorý je na vyplácanie týchto dávok prednostne príslušný.
31.
Keďže, ako som už uviedol vyššie, odpoveď na túto otázku závisí od toho, aký je rozsah výrazu „na základe činnosti ako zamestnanec“, ktorý je použitý v článku 68 nariadenia č. 883/2004, v týchto návrhoch sa sústredím na identifikáciu prvkov výkladu, na ktorých sa má správny výklad tohto pojmu zakladať.
32.
Na tento účel začnem zamietnutím argumentu, ktorý predložili minister, Spojené kráľovstvo a Komisia, podľa ktorého by sa mal predmetný pojem, tak ako ho stanovuje článok 68 nariadenia č. 883/2004, vykladať so zreteľom na článok 11 ods. 2 toho istého nariadenia [časť a)]. Následne preskúmam, či sa má uvedený pojem vzhľadom na vyššie uvedené zamietnutie vykladať podľa vnútroštátnych právnych predpisov stanovujúcich podmienky vzniku nároku na rodinné dávky [časť b)]. Na záver po tom, ako vysvetlím, že argument prednesený pánom Bogatuom, podľa ktorého by sa mohol pojem „zamestnanec“ vyplývajúci z judikatúry týkajúcej sa nariadenia č. 1408/71 preniesť do kontextu nariadenia č. 883/2004, nemožno vo vzťahu k článku 68 tohto nariadenia akceptovať, pokúsim sa navrhnúť výklad pojmu „na základe činnosti ako zamestnanec“, ktorý umožní zaručiť fungovanie pravidiel prednosti stanovených v článku 68 nariadenia č. 883/2004 v súlade s úmyslom zákonodarcu Únie [časť c)].
2. Výklad výrazu „nároky vznikajúce na základe činnosti ako zamestnanec“
a) Článok 11 ods. 2 nariadenia č. 883/2004
33.
Ako som už uviedol vyššie, všetky oprávnené subjekty okrem navrhovateľa vo veci samej tvrdia, že určenie základu, podľa ktorého by pán Bogatu mal nárok na poberanie rodinných dávok v Írsku, sa s cieľom uplatniť pravidlá prednosti stanovené v článku 68 nariadenia č. 883/2004 musí vykonať podľa všeobecných pravidiel upravujúcich určenie príslušnosti právnych predpisov stanovených v článku 11 toho istého nariadenia a konkrétne v odseku 2 tohto ustanovenia.
34.
V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že článok 11 nariadenia č. 883/2004, ktorý predstavuje „základný kameň“ hlavy II ( 6 ), umožňuje určiť, ktoré vnútroštátne právne predpisy sú uplatniteľné na osoby patriace do pôsobnosti tohto nariadenia, a to tak, že zavádza rozdiel medzi osobami vykonávajúcimi činnosť zamestnanca ( 7 ), ktoré podliehajú právnym predpisom členského štátu výkonu práce, a neaktívnymi osobami, ktoré podliehajú právnym predpisom členského štátu bydliska ( 8 ). V tejto súvislosti z článku 11 ods. 2 uvedeného nariadenia jasne vyplýva, že pojem činnosť ako zamestnanec sa musí chápať v širokom zmysle slova, keďže príjem peňažných dávok „na základe… činnosti ako zamestnanca…, alebo ako dôsledok tejto činnosti“ sa považuje za výkon činnosti ako zamestnanec v pravom zmysle slova.
35.
Komisia však vo svojich písomných pripomienkach tvrdí, že v rámci systému vytvoreného nariadením č. 883/2004 sa má článok 11 uplatniť vždy, keď je potrebné spomedzi dvoch kolidujúcich vnútroštátnych právnych úprav v oblasti sociálneho zabezpečenia určiť tú, ktorá je na dotknutú osobu uplatniteľná, tak ako to je v prípade článku 68 nariadenia č. 883/2004. Inými slovami, až po uplatnení zásad zakotvených v článku 11 je podľa nej možné so zreteľom na článok 68 nariadenia č. 883/2004 určiť základ, podľa ktorého má pán Bogatu na rodinné dávky v Írsku nárok.
36.
Podľa Komisie tak treba najskôr preskúmať, či možno pána Bogatua v referenčnom období označiť za „osob[u] vykonávajúc[u] činnosť ako zamestnanec“ v zmysle uvedeného článku 11, zohľadňujúc najmä rozšírenie dané tomuto pojmu odsekom 2 toho istého článku. V tejto súvislosti sa Komisia domnieva, podobne ako minister a Spojené kráľovstvo, že keďže dávka poberaná pánom Bogatuom počas referenčného obdobia bola nepríspevková, a teda nebola vyplácaná „na základe… alebo ako dôsledok“ činnosti ako zamestnanec, ktorú predtým vykonával, pán Bogatu nemohol byť v zmysle článku 11 nariadenia č. 883/2004 označený za osobu vykonávajúcu činnosť ako zamestnanec. Pritom, ak hraničný ukazovateľ umožňujúci pánovi Bogatuovi poberať rodinné dávky v Írsku nespočíval v postavení „osob[y] vykonávajúc[ej] činnosť ako zamestnanec“, podľa Komisie z toho vyplýva, že tento hraničný ukazovateľ mohol spočívať len v bydlisku.
37.
Toto tvrdenie nepovažujem za presvedčivé.
38.
Som totiž toho názoru, že predmetný argument je založený na nesprávnom posúdení systematiky nariadenia č. 883/2004. V tejto súvislosti musím najprv spresniť, že nechcem spochybniť ústrednú úlohu, ktorú článok 11 v rámci tohto nariadenia pri určovaní uplatniteľných vnútroštátnych právnych predpisov zohráva. Zdá sa mi však, že z uvedenej systematiky vyplýva, že rozsah pôsobnosti tohto ustanovenia by sa mal považovať za oveľa užší, než bol zamýšľaný Komisiou. Toto nariadenie totiž podľa všetkého rozlišuje medzi kolíznymi normami všeobecnej povahy („Určenie príslušnosti právnych predpisov“), ktoré sú stanovené v hlave II, a osobitnými kolíznymi normami, ktoré sú uvedené v hlave III („Osobitné ustanovenia súvisiace s osobitnými kategóriami dávok“). ( 9 ) Z tohto rozlíšenia podľa mňa vyplýva, že keď je skúmaná situácia upravená jednou z osobitných kolíznych noriem, článok 11 sa neuplatní ( 10 ) v súlade so zásadou „lex specialis derogat legi generali“ ( 11 ).
39.
Keďže situácia pána Bogatua vo veci samej je zjavne upravená osobitnými kolíznymi normami, t. j. ustanoveniami v oblasti rodinných dávok (články 67 a 68 nariadenia č. 883/2004), musia byť predmetom môjho výkladu na účely určenia právnej úpravy, ktorá je na uvedenú situáciu uplatniteľná, len tieto ustanovenia.
40.
V každom prípade samotný článok 11 ods. 2 nariadenia č. 883/2004, ktorý všetky oprávnené subjekty s výnimkou pána Bogatua pri výklade výrazu „na základe činnosti ako zamestnanec“ používajú, stanovuje, že jeho obsah sa zohľadňuje len „na účely tejto hlavy“. Vzhľadom na jasnosť tohto textového prvku považujem za nepochybné, že článok 11 ods. 2 nemôže slúžiť ako pomôcka pri výklade ustanovení obsiahnutých v inej hlave než v hlave II tohto nariadenia. Toto pravidlo preto nemôže žiadnym spôsobom ovplyvniť výklad článku 68 nariadenia č. 883/2004, pretože článok 68 je zaradený do hlavy III tohto nariadenia. ( 12 )
41.
Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy zastávam názor, že Súdny dvor by mal vo svojom nadchádzajúcom rozsudku zamietnuť argument predložený všetkými oprávnenými subjektmi s výnimkou pána Bogatua, podľa ktorého sa má výraz „na základe činnosti ako zamestnanec“, tak ako je uvedený v článku 68 nariadenia č. 883/2004, vykladať so zreteľom na článok 11 uvedeného nariadenia a konkrétne na odsek 2 tohto ustanovenia.
b) Právne predpisy členských štátov v oblasti nárokov na rodinné dávky
42.
Aj napriek tomu, že sa žiaden z oprávnených subjektov touto hypotézou nezaoberal, v tejto fáze považujem za vhodné overiť, či výraz „na základe činnosti ako zamestnanec“ neznamená skôr odkaz na vnútroštátne právne predpisy upravujúce nárok na poberanie rodinných dávok.
43.
Takýto výklad by sa na prvý pohľad mohol javiť v súlade so zásadami, na ktorých sú právne predpisy Únie v tejto oblasti založené, so zásadami, podľa ktorých je cieľom pravidiel Únie zavedenie systému koordinácie vnútroštátnych systémov sociálneho zabezpečenia ( 13 ), ako aj s podmienkami upravujúcimi nárok na poberanie dávok sociálneho zabezpečenia patriacimi do právomoci členských štátov. ( 14 ) Výraz „na základe činnosti ako zamestnanec“ by totiž bolo možné chápať tak, že členským štátom ponecháva právomoc týkajúcu sa určenia „základu“, na ktorom by dotknutá osoba mala nárok na poberanie rodinných dávok (činnosť ako zamestnanec, dôchodok alebo bydlisko), zatiaľ čo právo Únie sa obmedzuje na stanovenie toho, ktoré právne predpisy sú v prípade súbehu nárokov na takéto dávky uplatniteľné, a to za pomoci kritérií stanovených tým istým ustanovením.
44.
Podľa mňa však v prospech zamietnutia tohto výkladu svedčia dve skutočnosti.
45.
Po prvé, zo samotného textového posúdenia znenia článku 68 ods. 1 nariadenia č. 883/2004 vyplýva, že toto ustanovenie neobsahuje žiaden výslovný odkaz na právne predpisy členských štátov.
46.
Po druhé, dôsledky, ktoré z tohto výkladu pre ochranu štátnych príslušníkov vykonávajúcich svoje právo na voľný pohyb plynú, sa zdajú byť do istej miery problematické.
47.
Jasne to vyplýva z výsledku uplatnenia takéhoto výkladu na situáciu, o ktorú ide v prejednávanej veci.
48.
Na tento účel je preto potrebné preskúmať základ, ktorým írske právne predpisy na jednej strane a rumunské právne predpisy na druhej strane podmieňujú vznik nároku na vyplácanie rodinných dávok na deti pána Bogatua.
49.
Pokiaľ ide o rumunské právne predpisy, ako som už vyššie uviedol a ako to vyplýva zo spisu, tento nárok priznávajú na všetky deti vo veku do 18 rokov pod podmienkou, že majú legálne bydlisko v Rumunsku. Preto základ, ktorým prvé posudzované vnútroštátne predpisy podmieňujú vznik uvedeného nároku, spočíva v bydlisku.
50.
Pokiaľ ide o írske právne predpisy, z § 220 ods. 3 kapitoly IV Social Welfare Consolidation Act 2005 (konsolidovaný zákon o sociálnom zabezpečení z roku 2005) vyplýva, že na vznik nároku na vyplácanie rodinných dávok musí mať osoba, ktorá o tieto dávky požiadala, v čase predloženia žiadosti svoj obvyklý pobyt v Írsku. ( 15 ) Preto základ, ktorým druhé posudzované vnútroštátne predpisy podmieňujú vznik uvedeného nároku, takisto spočíva v bydlisku.
51.
Situácia, ktorá je predmetom prejednávanej veci, teda patrí pod článok 68 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 883/2004, keďže rodinné dávky na deti pána Bogatua sú splatné zo strany Írska a Rumunska na tom istom základe. Uplatniteľnými právnymi predpismi tak sú predpisy miesta bydliska detí, takže členským štátom, ktorý je na vyplácanie rodinných dávok v prospech pána Bogatua prednostne príslušný, je Rumunsko.
52.
V rozsahu, v akom suma rodinných dávok stanovených írskymi právnymi predpismi prevyšuje sumu zaručenú rumunskými právnymi predpismi, čo nepovažujem za nepravdepodobné, by Írsko bolo podľa článku 68 ods. 2 nariadenia č. 883/2004 v zásade povinné tento rozdiel vyplácať vo forme rozdielového doplatku. Keď je však v tomto prípade nárok na rodinné dávky založený výlučne na mieste bydliska, Írsko by pri uplatnení poslednej vety uvedeného článku 68 odseku 2 ani nebolo povinné tento doplatok poskytovať. V dôsledku toho by pán Bogatu poberal iba sumu rodinných dávok stanovených rumunskými právnymi predpismi, ktorá je pravdepodobne nižšia.
53.
Berúc do úvahy značné množstvo vnútroštátnych právnych predpisov, pri ktorých nárok na rodinné dávky vzniká na základe bydliska ( 16 ), by však podľa mňa k rovnakému výsledku mohlo dôjsť v širokej škále situácií.
54.
Nezdá sa mi to v súlade s nosnou logikou článku 68 nariadenia č. 883/2004, tak ako vyplýva z prípravných prác k tomuto nariadeniu.
55.
Mojej pozornosti neuniklo, že počas konania o revízii nariadenia č. 1408/71 Rada zmenila znenie článku 68 nariadenia č. 883/2004 navrhované Komisiou, ktoré migrujúcim štátnym príslušníkom umožňovalo vo všetkých prípadoch súbehu nárokov na takéto dávky poberať tú najvyššiu sumu ( 17 ), a nahradila ho v súčasnosti platným znením. ( 18 ) Treba však konštatovať, ako to okrem iného urobila Komisia vo svojom oznámení o spoločnej pozícii Rady, že zmeny, ktoré Rada urobila, nie sú takej povahy, že by pozmenili zásadu zavedenú návrhom Komisie, a síce zaručenie príjemcovi dávky, že dostane tú najvyššiu sumu dávok ( 19 ), ale týkajú sa len rozdelenia zodpovednosti za jej vyplatenie medzi členské štáty.
56.
Za týchto okolností sa posledná veta článku 68 ods. 2 nariadenia č. 883/2004 má podľa môjho názoru vykladať ako výnimka z uvedenej zásady, čo znamená, že situácie, v ktorých nie je rozdielový doplatok migrujúcemu pracovníkovi splatný, by mali byť reziduálne. Ako som však už uviedol, ak by sa predpokladalo, že výraz „na základe činnosti ako zamestnanec“ obsahuje odkaz na vnútroštátne právne predpisy, boli by podmienky uplatnenia poslednej vety článku 68 odseku 2 splnené v značnom počte situácií, takže situácie, na ktoré sa toto ustanovenie vzťahuje, by stratili svoj reziduálny charakter.
57.
V tejto súvislosti treba navyše zdôrazniť, a to bez toho, aby bolo dotknuté posúdenie situácie pána Bogatua, že pri takomto výklade by sa toto ustanovenie takisto uplatňovalo na situáciu osôb, ktoré v hostiteľskom štáte vykonávajú činnosť ako zamestnanec. Takýto výsledok nemožno akceptovať, čo tiež podrobnejšie preskúmam v časti c) týchto návrhov.
58.
Predchádzajúce úvahy potvrdzujú to, čo som už uviedol, a síce, že nemožno súhlasiť s výkladom, podľa ktorého by výraz „na základe činnosti ako zamestnanec“, tak ako ho stanovuje článok 68 ods. 2, odkazoval na právne predpisy členských štátov upravujúce nárok na rodinné dávky.
c) Navrhovaný výklad
59.
Vzhľadom na moje návrhy v častiach a) a b) považujem za potrebné navrhnúť odlišný výklad výrazu „na základe činnosti ako zamestnanec“. Skôr ako ho prednesiem, je potrebné zamietnuť tézu predloženú pánom Bogatom v jeho písomných pripomienkach.
60.
Ako som už poznamenal, pán Bogatu na rozdiel od ostatných oprávnených subjektov tvrdí, že základ, podľa ktorého má nárok na poberanie rodinných dávok v Írsku, sa musí určiť podľa judikatúry týkajúcej sa nariadenia č. 1408/71, predovšetkým tej, v ktorej je podaný výklad článku 73 tohto nariadenia tak, že tento článok priznáva „zamestnancom“ nárok na rodinné dávky na rodinných príslušníkov s bydliskom na území iného členského štátu.
61.
V tejto súvislosti pán Bogatu poznamenáva, že Súdny dvor stanovil, že pojem „zamestnanec“ sa musí chápať v tom zmysle, že sa vzťahuje na všetkých, ktorí patria do pôsobnosti nariadenia č. 1408/71, ako je definovaná v jeho článku 1 písm. a), t. j. osoby poistené v rámci systému sociálneho zabezpečenia nezávisle od existencie pracovného pomeru.
62.
Domnievajúc sa, že pôsobnosť nariadenia č. 1408/71 zodpovedá pôsobnosti nariadenia č. 883/2004, pán Bogatu dospel k záveru, že pri nároku na rodinné dávky stanovenom v článku 67 nariadenia č. 883/2004 musí rovnako platiť, že vzniká všetkým štátnym príslušníkom jedného členského štátu, ktorí sú poistení v rámci systému sociálneho zabezpečenia v inom členskom štáte, a to aj keď ich pracovný pomer v tomto druhom členskom štáte skončil.
63.
Za týchto okolností sa pán Bogatu domnieva, že mal nárok poberať rodinné dávky týkajúce sa tohto obdobia, pretože bol počas referenčného obdobia na účely určitých dávok, ako sú nemocenské dávky, naďalej poistený.
64.
V tejto súvislosti najprv poznamenávam, že pán Bogatu vo svojej argumentácii odkazuje na výklad článku 67 nariadenia č. 883/2004. Vzhľadom však na preformulovanie prejudiciálnych otázok, ktoré v týchto návrhoch navrhujem, je zrejmé, že výklad navrhovaný pánom Bogatuom sa musí posúdiť s ohľadom na článok 68 a nie článok 67 nariadenia č. 883/2004.
65.
Takéto posúdenie si podľa môjho názoru vyžaduje najprv overiť, či si judikatúra týkajúca sa nariadenia č. 1408/71, ktorá je v písomných pripomienkach pána Bogatua podrobne citovaná, môže zachovať svoju relevantnosť v kontexte nariadenia č. 883/2004.
66.
Na tento účel sa mi zdá nevyhnutné predniesť niekoľko úvodných úvah v súvislosti s rozsahom revízie pravidiel koordinácie systémov sociálneho zabezpečenia, ktorú so sebou prijatie nariadenia č. 883/2004 prinieslo.
67.
Z odôvodnenia 3 nariadenia č. 883/2004 vyplýva, že cieľom tohto nariadenia ja nahradiť koordinačné pravidlá stanovené nariadením č. 1408/71, ktoré sa stávali zložitými a príliš rozsiahlymi, pretože boli viackrát zmenené a aktualizované, aby sa zohľadnil vývoj na úrovni Európskej únie a zmeny právnych predpisov na vnútroštátnej úrovni, a to cestou zjednodušenia ( 20 ) a tiež modernizácie ( 21 ) týchto pravidiel.
68.
V tomto kontexte sa najvýznamnejšia zmena oproti predchádzajúcemu nariadeniu istotne týkala osobného rozsahu pôsobnosti týchto pravidiel.
69.
Pripomínam, že článok 2 nariadenia č. 1408/71 („Osoby, na ktoré sa nariadenie vzťahuje“) jednoznačne stanovoval, že toto nariadenie sa vzťahovalo na zamestnancov alebo samostatne zárobkovo činné osoby. ( 22 ) Dôvodom je, ako vyplýva z odôvodnenia 2 nariadenia, skutočnosť, že voľný pohyb osôb sa v tom čase vzťahoval len na zamestnancov v rámci voľného pohybu pracovníkov a na samostatne zárobkovo činné osoby v rámci slobody usadiť sa a slobody poskytovať služby. Za týchto okolností sa nariadenie č. 1408/71 s cieľom zabrániť tomu, že existujúce rozdiely medzi vnútroštátnymi právnymi predpismi spôsobia zúženie osobného rozsahu jeho pôsobnosti, rozhodlo rozšíriť pojmy „zamestnanec“ a „samostatne zárobkovo činná osoba“ tak, že pod ne zaradilo všetky osoby poistené v rámci systému sociálneho zabezpečenia členského štátu uplatňovaného na zamestnancov alebo samostatne zárobkovo činné osoby. ( 23 )
70.
Tento osobný rozsah pôsobnosti bol rozšírený nariadením č. 883/2004 ako dôsledok postupného presadzovania práva na voľný pohyb a na slobodu usadenia sa v Únii spojeného so zavedením európskeho občianstva. Presnejšie povedané, táto zmena bola uskutočnená prostredníctvom nahradenia pojmu „zamestnanci“ a „samostatne zárobkovo činné osoby“ pojmom „štátn[i] príslušníc[i] členského štátu“ v článku 2 ods. 1 uvedeného nariadenia („Osoby, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje“). Z toho vyplýva, že systém koordinácie, tak ako bol revidovaný nariadením č. 883/2004, sa vzťahuje aj na osoby, ktoré nie sú v pravom zmysle slova súčasťou „aktívnej populácie“, bez ohľadu na riziko, proti ktorému sú poistené. ( 24 )
71.
Domnievam sa však, že vzhľadom na to, že sa nariadenie č. 883/2004 uplatňuje už na všetkých štátnych príslušníkov členského štátu, extenzívny výklad pojmu „činnosť ako zamestnanec“ v rámci tohto nariadenia už nie je dôvodný tak, ako to bolo pri pojme „zamestnanec“ v rámci nariadenia č. 1408/71.
72.
Pojem „činnosť ako zamestnanec“ sa totiž v spojení s ostatnými pojmami používa v mnohých ustanoveniach nového nariadenia s cieľom odlíšiť právny režim uplatniteľný na aktívne osoby od právneho režimu, ktorý upravuje situáciu neaktívnych osôb.
73.
Ak by bol pojem „na základe činnosti ako zamestnanec“, tak ako ho stanovuje článok 68 nariadenia č. 883/2004, vykladaný rovnakým spôsobom, ako bol vykladaný pojem „zamestnanec“ v rámci nariadenia č. 1408/71, a síce v tom zmysle, že vyžaduje len to, aby bola dotknutá osoba poistená v systéme sociálneho zabezpečenia jedného z členských štátov, ktorý sa uplatňuje na zamestnancov, eliminovalo by sa tým rozlíšenie medzi systémami uplatniteľnými na aktívne a neaktívne osoby, ktoré považujem pri uplatnení článku 68 nariadenia č. 883/2004 za zásadné.
74.
Vzhľadom na vyššie uvedené si myslím, že na utvorenie správneho výkladu pojmu „na základe činnosti ako zamestnanec“ je potrebné zaujať prístup, ktorý je odlišný a ktorý je v pojmoch použitých v článku 68 nariadenia č. 883/2004 riadne zakotvený.
75.
S cieľom určiť, ktorý členský štát je prednostne príslušný na vyplácanie rodinných dávok dotknutej osobe, článok 68 nariadenia č. 883/2004 odkazuje na tri pojmy, a síce na „činnosť ako zamestnanec“, „dôchodok“ a „bydlisko“, ktorých kombinácia vedie k odlišným výsledkom podľa toho, či sú predmetné rodinné dávky splatné „na rozličných základoch“, alebo „na rovnakom základe“.
76.
Konkrétne, ak sú základy, ktorými sú nároky na rodinné dávky podmienené, odlišné, predmetné ustanovenie pokračuje v zatriedení uvedených pojmov podľa poradia prednosti, t. j. činnosť ako zamestnanec na prvom mieste, za ktorou nasleduje dôchodok a nakoniec bydlisko. V dôsledku toho je členským štátom, ktorý je prednostne príslušný na vyplácanie rodinných dávok, štát zamestnania, zatiaľ čo členský štát, v ktorom sa poberá dôchodok, je prednostne príslušný len v prípade, ak je kolidujúcim základom bydlisko.
77.
Pritom za jediný prijateľný dôvod stanovenia takéhoto poradia prednosti považujem ten, podľa ktorého sa výkon činnosti ako zamestnanec tým, že znamená významnejší prínos k hospodárskemu životu predmetného členského štátu, premieta vo vyššej miere naviazania na tento členský štát než poberanie dôchodku alebo bydlisko, pričom miera naviazania spojená s poberaním dôchodku je taktiež vyššia než miera naviazania spojená s bydliskom.
78.
Tento záver nie je spochybnený skutočnosťou, že keď je základ, ktorým sú nároky na rodinné dávky podmienené, rovnaký, článok 68 ods. 1 nariadenia č. 883/2004 stanovuje, že prednostne príslušným členským štátom je štát miesta bydliska detí. Ak totiž základy, a teda kolízne kritériá, nie sú rozličné, miesto bydliska detí možno náležite považovať za označujúce vyššiu mieru naviazania.
79.
Ak chceme zachovať potrebný účinok hierarchizácie pojmov činnosť ako zamestnanec, dôchodok a bydlisko stanovenej v článku 68 nariadenia č. 883/2004, ako aj funkciu kolíznych kritérií, ktorú tieto pojmy v kontexte tohto článku plnia, je podľa mňa potrebné pri výklade výrazu „na základe“ odkázať na definície stanovené článkom 1 nariadenia č. 883/2004. ( 25 )
80.
Konkrétne, pokiaľ ide o pojem činnosť ako zamestnanec, ktorý je predmetom prejudiciálnej otázky súdu High Court (Vyšší súd, Írsko) v mnou preformulovanom znení, ten označuje „každú činnosť alebo rovnocennú situáciu, ktorá sa za takú považuje na účely právnych predpisov v oblasti sociálneho zabezpečenia členského štátu, v ktorom takáto činnosť alebo rovnocenná situácia existuje“ ( 26 ).
81.
Z toho vyplýva, že práve výkon takejto činnosti alebo výskyt takejto rovnocennej situácie umožňuje identifikovať členský štát zamestnania ako prednostne príslušný členský štát na vyplácanie rodinných dávok.
82.
Je úlohou vnútroštátneho súdu preveriť, či takéto naviazanie vo veci samej existuje.
83.
Presnejšie povedané, vnútroštátny súd bude musieť určiť, či sa na účely uplatnenia súboru írskych právnych predpisov v oblasti sociálneho zabezpečenia pán Bogatu považuje za osobu, ktorá v priebehu referenčného obdobia vykonávala činnosť ako zamestnanec, alebo sa nachádzala v rovnocennej situácii. V prípade kladnej odpovede bude povinný konštatovať, že Írsko je prednostne príslušným štátom na vyplácanie rodinných dávok splatných navrhovateľovi vo veci samej, čo znamená, že na rozdiel od toho, čo minister vo svojej odpovedi na žiadosť pána Bogatua tvrdil, pán Bogatu má na poberanie rodinných dávok počas referenčného obdobia nárok.
84.
V rámci takéhoto posúdenia môže byť skutočnosť, že pán Bogatu bol v Írsku počas referenčného obdobia naďalej poistený, relevantná pod podmienkou, že sa v dôsledku nej bude pán Bogatu označovať za osobu vykonávajúcu „činnosť ako zamestnanec“ alebo sa nachádzajúcu v rovnocennej situácii v zmysle článku 1 písm. a) nariadenia č. 883/2004.
IV. Návrh
85.
Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré položil High Court (Vyšší súd, Írsko), tak ako som ich v týchto návrhoch preformuloval, takto:
Článok 68 ods. 1 nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia sa má vykladať v tom zmysle, že osoba, ktorá po tom, ako bola v hostiteľskom členskom štáte zamestnaná, od tohto štátu poberá len nepríspevkové dávky, pričom je v systéme sociálneho zabezpečenia tohto štátu naďalej poistená, má nárok na vyplácanie rodinných dávok na základe takéhoto postavenia na účely určenia členského štátu, ktorý je na vyplácanie takýchto dávok prednostne príslušný, pod podmienkou, že jej situácia patrí pod pojmy „činnosť ako zamestnanec“ alebo „rovnocenná situácia“, tak ako sú vymedzené v článku 1 písm. a) nariadenia č. 883/2004. Je na vnútroštátnom súde, aby overil, či ide o takýto prípad.
( 1 ) Jazyk prednesu: francúzština.
( 2 ) Ú. v. EÚ L 166, 2004, s. 1; Mim. vyd. 05/005, s. 72.
( 3 ) Ú. v. ES L 28, 1997, s. 1; Mim. vyd. 05/001, s. 35.
( 4 ) Pripomínam, že nariadenie č. 883/2004 nadobudlo účinnosť 1. mája 2010.
( 5 ) V tejto súvislosti pripomínam, že podľa ustálenej judikatúry môže Súdny dvor pri posudzovaní otázok, ktoré sú mu podľa článku 267 ZFEÚ položené, zohľadniť normy, na ktoré vnútroštátny súd neodkázal, ak je to na poskytnutie užitočnej odpovede nevyhnutné. V tomto zmysle pozri rozsudok z 9. júna 2016, Balogh (C‑25/15, EU:C:2016:423, bod 28 a citovaná judikatúra).
( 6 ) Súdny dvor vo svojej judikatúre týkajúcej sa nariadenia č. 1408/71, ktorého systematika bola rovnaká ako systematika nariadenia č. 883/2004, viackrát objasnil, že ustanovenia hlavy II nariadenia č. 1408/71 vytvárajú úplný a jednotný systém kolíznych noriem, ktorého účelom je nielen zamedziť súčasnému uplatňovaniu viacerých vnútroštátnych právnych úprav a ťažkostiam, ktoré by mohli z toho vyplývať, ale aj zabrániť tomu, aby osoby patriace do pôsobnosti uvedeného nariadenia boli zbavené ochrany v oblasti sociálneho zabezpečenia v dôsledku neexistencie právnej úpravy, ktorá by sa na ne vzťahovala. Pozri najmä rozsudky z 12. júna 1986, Ten Holder (302/84, EU:C:1986:242, bod 21); z 11. júna 1998, Kuusijärvi (C‑275/96, EU:C:1998:279, bod 28), ako aj z 13. septembra 2017, X (C‑570/15, EU:C:2017:674, bod 14).
( 7 ) Článok 11 ods. 3 písm. a).
( 8 ) Článok 11 ods. 3 písm. e).
( 9 ) V tomto zmysle pozri odôvodnenia 17 („… je vhodné ako všeobecné pravidlo určiť za uplatniteľné právne predpisy toho členského štátu, v ktorom daná osoba vykonáva svoju činnosť ako zamestnanec“) a 18 („v špecifických situáciách, v ktorých sú oprávnené [ktoré odôvodňujú – neoficiálny preklad] iné kritériá uplatniteľnosti, je potrebné sa od tohto všeobecného pravidla odchýliť“) nariadenia č. 883/2004.
( 10 ) Naopak, článok 11 sa mi zdá uplatniteľný najmä na dávky v starobe. Keďže totiž ustanovenia upravujúce tieto dávky, t. j. články 50 až 60 nariadenia č. 883/2004, neuvádzajú žiadne osobitné kolízne kritérium, ktoré ustanovuje zo všeobecných kolíznych noriem výnimku, na účely určenia, ktorá vnútroštátna právna úprava je v určitej posudzovanej situácii uplatniteľná, sa musí použiť článok 11.
( 11 ) V tomto zmysle pozri najmä návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Jääskinen vo veci van Delft a i. (C‑345/09, EU:C:2010:438, bod 45). Podľa generálneho advokáta táto diferenciácia medzi hlavou II a hlavou III nariadenia č. 1408/71 jednoznačne vyplýva z rozsudkov z 27. mája 1982, Aubin (227/81, EU:C:1982:209, bod 11), a z 11. novembra 2004, Adanez‑Vega (C‑372/02, EU:C:2004:705).
( 12 ) Tento záver nemôže byť spochybnený argumentom ministra, podľa ktorého je použitie článku 11 ods. 2 nariadenia č. 883/2004 pri výklade výrazu „na základe činnosti ako zamestnanec“ stanoveného v článku 68 toho istého nariadenia odôvodnené výkladom tohto výrazu Správnou komisiou pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia v rozhodnutí č. F1 z 12. júna 2009 (Ú. v. EÚ C 106, 2010, s. 11). Postačuje totiž konštatovať, že v rozsudku van der Vecht (19/67, EU:C:1967:49, s. 457) Súdny dvor už rozhodol, že text nariadenia „sa nedotýka právomocí príslušných súdov posúdiť platnosť a obsah ustanovení nariadenia, vo vzťahu ku ktorým majú rozhodnutia [tejto komisie] len poradnú povahu“ (kurzívou zvýraznil generálny advokát). Z toho vyplýva, že predmetné rozhodnutie nie je záväzné, a teda Súdny dvor ním nie je viazaný.
( 13 ) Pozri rozsudok z 1. februára 2017, Tolley (C‑430/15, EU:C:2017:74, bod 57).
( 14 ) Pozri rozsudok z 3. marca 2011, Tomaszewska (C‑440/09, EU:C:2011:114, bod 24 a citovaná judikatúra).
( 15 ) Írske právne predpisy navyše požadujú, aby dieťa, na ktoré sa dávky požadujú, malo menej ako 16 rokov, aby malo svoj obvyklý pobyt na území tohto štátu [§ 219 ods. 1 písm. c) zákona o sociálnej ochrane] a aby obvykle bývalo s osobou, ktorá o rodinné dávky požiadala (§ 220 ods. 1 uvedeného zákona). Ako však pripomína vnútroštátny súd, tieto podmienky nemôžu byť uplatnené z dôvodu ich nezlučiteľnosti s článkom 67 nariadenia č. 883/2004.
( 16 ) V tejto súvislosti pozri súbor vnútroštátnych právnych predpisov v oblasti rodinných dávok vypracovaný Komisiou a dostupný na internetovej adrese .
( 17 ) Pozri návrh nariadenia Rady (ES) o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia, ktorý predložila Komisia Rade 21. decembra 1998, KOM(1998) 779 v konečnom znení, článok 53, podľa ktorého: „keď sú rodinné dávky… počas toho istého obdobia a v prípade toho istého rodinného príslušníka splatné od viacerých členských štátov podľa ich právnych predpisov alebo tohto nariadenia, príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy priznávajú najvyššiu sumu dávok, poskytne túto sumu v celej výške“. Je zaujímavé poznamenať, že toto kritérium bolo v konečnej verzii pravidiel prednosti zachované, ale len ako subsidiárne kritérium v prípade, keď všetky predmetné nároky na rodinné dávky vznikli na základe činnosti ako zamestnanec. Pozri článok 68 ods. 1 písm. b) bod i) nariadenia č. 883/2004.
( 18 ) Pozri spoločné stanovisko (ES) č. 18/2004 z 26. júna 2004, prijaté Radou rozhodujúcou v súlade s konaním uvedeným v článku 251 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva, s cieľom prijatia nariadenia Európskeho parlamentu a Rady o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (Ú. v. EÚ C 79 E, 2004, s. 15).
( 19 ) Oznámenie Komisie Európskemu parlamentu podľa článku 251 ods. 2 druhého pododseku Zmluvy o ES týkajúce sa Spoločného stanoviska prijatého Radou s cieľom prijatia nariadenia Európskeho parlamentu a Rady o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia, KOM(2004) 44 v konečnom znení, s. 11.
( 20 ) V tejto súvislosti pozri návrh nariadenia Rady (ES) o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia, ktorý predložila Komisia Rade 21. decembra 1998, KOM(1998) 779 v konečnom znení, článok 2, podľa ktorého: „… nosnou myšlienkou revízie koordinačných pravidiel, ako boli stanovené nariadením č. 1408/71, bolo želanie právne predpisy urobiť menej zložitými a lepšie zvládnuteľnými – nešlo v pravom zmysle slova o reformu systému, ktorý inak fungoval relatívne dobre už viac ako 25 rokov. Cieľom bolo skôr ho zjednodušiť“.
( 21 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok z 27. februára 2014, Spojené kráľovstvo/Rada (C‑656/11, EU:C:2014:97, body 61 až 66).
( 22 ) Pre úplnosť poznamenávam, že podľa článku 2 sa nariadenie č. 1408/71 vzťahovalo aj na „študentov, na ktor[ých] sa vzťahuje alebo sa vzťahovali právne predpisy jedného alebo viacerých členských štátov a ktor[í] sú štátnymi príslušníkmi jedného z členských štátov, alebo ktor[í] sú osobami bez štátnej príslušnosti, alebo utečencami s bydliskom na území jedného z členských štátov, ako aj na ich rodinných príslušníkov a ich pozostalých“.
( 23 ) Pozri odôvodnenie 3 nariadenia č. 1408/71.
( 24 ) Na tento účel nariadenie č. 883/2004 využíva súčasne s článkom 42 ES (teraz článok 48 ZFEÚ) druhý právny základ, a síce článok 308 ES (teraz článok 352 ZFEÚ). Pozri odôvodnenie 2 nariadenia č. 883/2004.
( 25 ) Pokiaľ ide o pojmy „dôchodok“ a „bydlisko“, ktoré nie sú predmetom tohto posúdenia, prvý pojem „sa vzťahuje nielen na dôchodky, ale tiež na paušálne dávky, ktoré ich môžu nahradiť, a platby uskutočnené náhradou príspevkov a, s výhradou ustanovení hlavy III, valorizačné zvýšenia alebo doplnkové prídavky“ [článok 1 písm. w)], zatiaľ čo druhý pojem je definovaný takto: „miesto, kde osoba zvyčajne býva“ [článok 1 písm. j)].
( 26 ) Článok 1 písm. a) nariadenia č. 883/2004.