NÁVRHY GENERÁLNEJ ADVOKÁTKY
JULIANE KOKOTT
prednesené 22. marca 2018 ( 1 )
Vec C‑390/17 P
Irit Azoulay,
Andrew Boreham,
Mirja Bouchard,
Darren Neville
proti
Európskemu parlamentu
„Odvolanie – Verejná služba – Odmena – Rodinné prídavky – Príspevok na vzdelanie – Zamietnutie náhrady nákladov na vzdelanie – Autonómny výklad pojmu náklady na vzdelanie – Článok 3 ods. 1 prílohy VII služobného poriadku úradníkov“
I. Úvod
1.
Tak ako niektoré členské štáty zavádzajú rodinnú politiku vrátane finančného aspektu, inštitúcie Európskej únie pre svojich zamestnancov stanovujú vyplácanie rodinných prídavkov. Tieto prídavky zahŕňajú príspevok na domácnosť vyplácaný úradníkovi, ktorý sa stará o rodinu, navýšený o príspevok na každé nezaopatrené dieťa, ako aj príspevok na vzdelanie, ktorý slúži na pokrytie nákladov na vzdelávanie vynaložené úradníkom z dôvodu, že jeho dieťa navštevuje vzdelávacie zariadenie. Podmienky na získanie nároku na posledný uvedený príspevok sú predmetom sporu medzi účastníkmi konania v tejto veci.
2.
Podmienky, ktoré treba splniť pre získanie nároku na príspevok na vzdelanie, boli zmenené v rámci reformy služobného poriadku úradníkov Európskej únie v roku 2004. Pokiaľ ide o základnú a strednú školu, tento príspevok bol predtým úradníkovi vyplácaný ( 2 ) bez ohľadu na zariadenie, ktoré jeho dieťa navštevuje, zatiaľ čo reforma zaviedla podmienku, že pre vznik nároku na príspevok musí ísť o zariadenie, ktoré účtuje poplatok. ( 3 ) Cieľom bolo, aby sa „príspevok na vzdelanie v budúcnosti viac prispôsobil skutočným výdavkom“ ( 4 ).
3.
Na základe toho, že zariadenie navštevované deťmi odvolateľov neúčtuje poplatok, Európsky parlament im v roku 2015 odmietol priznať požadovaný príspevok na vzdelanie, hoci im tento príspevok v predchádzajúcich rokoch vyplácal. Odvolatelia sa domnievajú, že sú aj naďalej oprávnení poberať tento príspevok.
4.
Tento rozpor má svoj pôvod v osobitnom spôsobe, akým dotknuté vzdelávacie zariadenia požadovali od odvolateľov finančné príspevky. Tieto zariadenia sú totiž dotované z prostriedkov miestnych orgánov verejnej moci, čo im ukladá povinnosť bezplatného prístupu k vzdelávaniu stanoveným belgickou ústavou. ( 5 ) Na zabezpečenie svojho financovania sa však predmetné zariadenia opierajú aj o neziskové organizácie, ktoré sú s nimi prepojené, a rodičia detí sú vyzývaní na to, aby im platili príspevok. Ide o príspevok, ktorý odvolatelia žiadajú nahradiť z titulu príspevku na vzdelanie.
5.
V tejto veci týkajúcej sa verejnej služby, ktorá je jednou z prvých vecí, o ktorej Súdny dvor rozhoduje v rámci odvolania po zrušení Súdu pre verejnú službu a začlenení jeho právomocí pod právomoc Všeobecného súdu, je Súdny dvor vyzvaný, aby rozhodol, či za daných okolností, o aké ide v tejto veci, Všeobecný súd správne dospel k záveru, že zaplatenie takéhoto príspevku nemôže byť pokryté príspevkom na vzdelanie.
II. Právny rámec
6.
Právny rámec tejto veci je určený nasledujúcimi ustanoveniami Služobného poriadku úradníkov Európskej únie (ďalej len „služobný poriadok“) ( 6 ).
7.
V súlade s článkom 67 ods. 1 písm. c) služobného poriadku rodinné prídavky, na ktoré má zamestnanec nárok v rámci odmeny, zahŕňajú príspevok na vzdelanie.
8.
Článok 3 ods. 1 prílohy VII služobného poriadku stanovuje podmienky pre vznik nároku na príspevok na vzdelanie:
„V súlade s podmienkami stanovenými vo všeobecných vykonávacích predpisoch úradník dostáva príspevok na vzdelanie zodpovedajúci skutočne vzniknutým nákladom do maximálnej výšky 260,95 EUR mesačne ( 7 ) na každé nezaopatrené dieťa…, ktoré má aspoň päť rokov a pravidelne a celodenne navštevuje základnú alebo strednú školu, ktorá účtuje poplatky, alebo zariadenie vyššieho vzdelávania. Požiadavka navštevovania školy, ktorá účtuje poplatky, sa neuplatňuje na úhradu nákladov na školskú dopravu…
…“
9.
Na základe článku 110 služobného poriadku prijal Parlament 18. mája 2004 všeobecné vykonávacie ustanovenia týkajúce sa poskytovania príspevku na vzdelanie stanoveného v článku 3 prílohy VII služobného poriadku (ďalej len „VVP“) ( 8 ). Článok 1 VVP rozlišuje príspevok na vzdelanie A, vyplácaný paušálne na deti mladšie ako päť rokov alebo tie, ktoré ešte nenavštevujú základnú školu, a príspevok na vzdelanie B. Pokiaľ ide o posledný uvedený príspevok, článok 3 VVP stanovuje:
„Príspevok na vzdelanie B zahŕňa do maximálnej výšky stanovenej v odseku 1 prvom a treťom pododseku článku 3 prílohy VII služobného poriadku:
a)
poplatok za zápis a za navštevovanie školských zariadení
b)
náklady na dopravu
s výnimkou akýchkoľvek ostatných nákladov, a najmä:
–
povinných nákladov, ako sú náklady na kúpu kníh, školských potrieb, športového vybavenia, školské poistenie a liečebné náklady, poplatky za skúšky, náklady vynaložené na spoločné mimoškolské aktivity (ako sú exkurzie, návštevy a školské výlety, športové udalosti, atď.), ako aj ostatné náklady súvisiace s plnením učebného programu dotknutého školského zariadenia,
–
náklady vyplývajúce z účasti dieťaťa na lyžiarskych výcvikoch, pobytoch pri mori alebo v školách v prírode, ako aj na podobných aktivitách.“
III. Okolnosti predchádzajúce sporu a konanie pred Všeobecným súdom
10.
Navrhovatelia v odvolacom konaní (ďalej len „odvolatelia“) sú dočasní zamestnanci a úradníci Európskeho parlamentu s bydliskom v Belgicku. Ich deti navštevujú školské zariadenia ( 9 ), ktorých spoločným znakom je to, že sú dotované Communauté française de Belgique (Francúzske spoločenstvo v Belgicku), nie však v plnom rozsahu. Obe dotknuté zariadenia disponujú tiež vlastnými zdrojmi, ktoré im poskytujú najmä neziskové združenia (ďalej len „združenia“) a rodičia detí sú vyzývaní k tomu, aby týmto združeniam platili príspevok.
11.
Príspevok zaplatený združeniam odvolateľmi, ktorých deti navštevovali tieto zariadenia, Parlament až do konca školského roku 2013/2014 nahrádzal ako náklady na vzdelanie do stanovenej hornej hranice. Dňa 24. apríla 2015 zamietol Parlament žiadosti o náhradu príspevku vyplateného odvolateľmi združeniam na školský rok 2014/2015 z dôvodu, že neboli splnené podmienky stanovené v článku 3 ods. 1 prílohy VII služobného poriadku (ďalej len „rozhodnutia o zamietnutí“). Podľa Parlamentu obe dotknuté školy nie sú platené vzdelávacie inštitúcie v zmysle tohto ustanovenia a dobrovoľné príspevky odvolateľov v prospech združení zase nespadajú do rámca povinného bezplatného vzdelávania, ako ho upravujú belgické právne predpisy.
12.
Hoci boli 17. a 19. novembra 2015 zamietnuté aj sťažnosti podané odvolateľmi proti týmto rozhodnutiam, Parlament sa rozhodol priznať odvolateľom „dobrovoľne a výnimočne“ príspevok na vzdelanie za rok 2014/2015, ale už ho viac nepriznal pre nasledujúce školské roky, pokiaľ ide o navštevovanie dotknutých zariadení.
13.
Dňa 17. februára 2016 odvolatelia podali návrh na zrušenie rozhodnutí Parlamentu o zamietnutí sťažností s výnimkou toho, že im bol pre rok 2014/2015 dobrovoľne a výnimočne priznaný príspevok na vzdelanie, a na uloženie povinnosti Parlamentu zaplatiť im príspevok na vzdelanie za rok 2015/2016. Odvolatelia na podporu svojej žaloby uviedli tri žalobné dôvody, pričom prvý sa zakladal na porušení článku 3 ods. 1 prílohy VII služobného poriadku a na zjavne nesprávnom posúdení, druhý na porušení zásady ochrany legitímnej dôvery a tretí na porušení zásady rovnosti zaobchádzania a riadnej správy vecí verejných.
14.
Všeobecný súd vo svojom rozsudku z 28. apríla 2017 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) ( 10 ) každý z týchto žalobných dôvodov zamietol, a v dôsledku toho zamietol aj návrhy na zrušenie rozhodnutí o zamietnutí sťažností. Vzhľadom na toto zamietnutie uviedol, že už nie je potrebné rozhodnúť o návrhoch na uloženie povinnosti Parlamentu vyplatiť odvolateľom príspevok na vzdelanie za rok 2015/2016.
IV. Konanie pred Súdnym dvorom a návrhy účastníkov konania
15.
Odvolatelia svojím podaním z 28. júna 2017 spoločne podali prejednávané odvolanie proti rozsudku Všeobecného súdu.
16.
Odvolatelia navrhujú, aby Súdny dvor:
–
zrušil napadnutý rozsudok,
–
vyhovel návrhom predloženým v prvostupňovom konaní odvolateľmi v rámci žaloby vo veci T‑580/16 ( 11 ),
–
uložil žalovanému povinnosť nahradiť všetky trovy konania.
17.
Parlament navrhuje, aby Súdny dvor,
–
zamietol odvolanie ako nedôvodné,
–
uložil odvolateľom povinnosť nahradiť trovy konania.
18.
Odvolanie bolo predmetom písomnej časti konania pred Súdnym dvorom.
V. Posúdenie
19.
Odvolatelia sa domnievajú, že napadnutý rozsudok obsahuje viaceré nesprávne právne posúdenia, najmä skreslenie skutkových okolností a nedostatok odôvodnenia. Všeobecný súd sa konkrétne po prvé dopustil nesprávneho právneho posúdenia a skreslil skutkový stav, keď odmietol autonómny a jednotný výklad pojmu „náklady na vzdelanie“ v rámci právneho poriadku Únie. ( 12 ) Po druhé napadnutý rozsudok podľa nich obsahuje vecnú nesprávnosť v zisteniach vykonaných Všeobecným súdom. ( 13 ) Po tretie sa Všeobecný súd dopustil nesprávneho právneho posúdenia pri výklade ustálenej judikatúry uplatniteľnej v oblasti pravidla zhody medzi sťažnosťou a následnou žalobou. ( 14 ) Napokon si Všeobecný súd v odpovedi na žalobný dôvod založený na zásade rovnosti zaobchádzania a riadnej správy vecí verejných nesplnil svoju povinnosť odôvodnenia. ( 15 )
A. O prípustnosti
20.
Uvádzam, že odvolatelia sa pred Všeobecným súdom domáhali zrušenia rozhodnutí o zamietnutí ich žiadostí o náhradu nákladov na vzdelanie za školský rok 2014/2015. Odvolatelia sa takisto domáhajú zrušenia rozhodnutí o zamietnutí ich sťažností okrem bodu, v ktorom im Parlament dobrovoľne a výnimočne priznal príspevok na vzdelanie za tento istý školský rok. Odvolateľom teda požadovaný príspevok bol priznaný.
21.
Pokiaľ ide o ďalšie školské roky, Parlament až vo svojich rozhodnutiach o zamietnutí sťažností spresnil, že príspevok na vzdelávanie už odvolateľom na nadchádzajúce školské roky nebude priznaný. ( 16 )
22.
Všeobecný súd sa domnieval, že rozhodnutia o zamietnutí sťažností nemajú samostatný charakter, a preto podanú žalobu posúdil tak, že smeruje len proti rozhodnutiam o zamietnutí, ( 17 ) ktoré sa týkajú školského roka 2014/2015. Odvolatelia tento bod vo svojom odvolaní nekritizovali.
23.
Pokiaľ ide o školský rok 2015/2016, odvolatelia sa na Všeobecnom súde tiež domáhali toho, aby Parlamentu uložil povinnosť vyplatiť im príspevok na vzdelanie za tento rok. Parlament pred Všeobecným súdom zdôraznil neprípustnosť tohto návrhu, pretože jeho administratíva príspevok na vzdelanie priznala iba na jeden školský rok a odvolatelia mali dodržať administratívny postup pred podaním svojej žaloby. ( 18 )
24.
Všeobecný súd dospel k záveru, že vzhľadom na zamietnutie návrhov smerujúcich k zrušeniu rozhodnutí o zamietnutí (pre školský rok 2014/2015), už nie je potrebné rozhodnúť o návrhu, ktorý sa týka školského roka 2015/2016. ( 19 ) Ani tento bod nebol odvolateľmi vo svojom odvolaní kritizovaný.
25.
Za týchto okolností a v prípade, že by Súdny dvor považoval za potrebné preskúmať z úradnej povinnosti podmienku prípustnosti žaloby na zrušenie podanej na Všeobecný súd ( 20 ) týkajúcu sa právneho záujmu na podaní žaloby, zastávam názor, že odvolatelia majú právny záujem na podaní žaloby proti rozhodnutiam o zamietnutí pre školský rok 2014/2015, čo je dostatočné na odôvodnenie prípustnosti žaloby. Je pravda, že príspevok na vzdelanie im bol za tento rok priznaný. Ale ak im aj bol v skutočnosti vyplatený, bolo to len na základe dobrovoľného a výnimočného opatrenia prijatého Parlamentom ako kompenzácia neprimeranej dĺžky preskúmania ich žiadostí. ( 21 ) Rozhodnutia o zamietnutí ich žiadostí obsahujúce konečné stanovisko administratívy voči nim však neboli odvolané a stanovili ich práva. Odvolatelia si tak zachovávajú právny záujem na podaní žaloby proti týmto rozhodnutiam, ktoré majú pre nich nepriaznivé dôsledky v tom, že im odmietli priznať nárok na príspevok na vzdelanie.
26.
Pokiaľ ide o odvolanie, Parlament nespochybnil jeho prípustnosť a nevidím dôvody na to, aby som z úradnej povinnosti uplatňovala jeho neprípustnosť.
B. O prvom odvolacom dôvode založenom na nesprávnom právnom posúdení a na skreslení skutkových okolností pri výklade pojmu „náklady na vzdelanie“
1. Autonómny výklad pojmu „náklady na vzdelanie“
27.
Odvolatelia vytýkajú Všeobecnému súdu, že nevykonal autonómny a jednotný výklad pojmu „náklady na vzdelanie“ v rámci právneho poriadku Únie. Odvolávajú sa na judikatúru Súdneho dvora, na základe ktorej majú úradníci podľa článku 1a služobného poriadku právo na rovnosť zaobchádzania pri jeho uplatňovaní, čo spravidla vyžaduje, aby služobný poriadok bol vykladaný autonómnym a jednotným spôsobom v celej Únii. Tento výklad musí zohľadňovať kontext daného ustanovenia a cieľ sledovaný príslušnou právnou úpravou. ( 22 )
28.
Pokiaľ ide konkrétne o náklady na vzdelanie, odvolatelia sa opierajú o rozsudok Bovagnet/Komisia, keď tvrdia, že na účely náhrady tento pojem nemôže závisieť od existujúcich názvov či klasifikácií na vnútroštátnej úrovni, ale len od povahy výdavku, ktorý má byť nahradený a jeho jednotlivých prvkov. ( 23 ) Podľa odvolateľov Všeobecný súd vyložil tento pojem v zmysle belgických právnych predpisov.
29.
Argumenty odvolateľov ma nepresvedčili. Podobne ako Parlament sa domnievam, že Všeobecný súd vykonal autonómny výklad pojmu „náklady na vzdelanie“, ktorý zohľadňuje účel príspevku na vzdelanie a ktorý nezávisí na kvalifikáciách prijatých na vnútroštátnej úrovni.
30.
Všeobecný súd tak v bode 30 napadnutého rozsudku vymedzil pojem „náklady na vzdelanie“, ktoré možno nahradiť v rámci príspevku na vzdelanie ako náklady, ktoré pokrývajú náklady umožňujúce žiakovi prístup k školskému zariadeniu (poplatky za zápis), ako aj náklady, ktoré mu umožnia navštevovať výučbu a účinne sa podieľať na programoch toho istého zariadenia (poplatky za navštevovanie).
31.
Toto vymedzenie preberá definíciu použitú Súdom pre verejnú službu v rozsudku Bovagnet/Komisia ( 24 ), ktorého skutkového okolnosti spadali do iného vnútroštátneho kontextu, keďže dotknuté vzdelávacie zariadenie sa nachádzalo v Luxembursku.
32.
Pri posudzovaní toho, či náklady vynaložené odvolateľmi skutočne predstavujú poplatky za zápis a navštevovanie školského zariadenia v zmysle rozsudku Bovagnet/Komisia ( 25 ), Všeobecný súd v bodoch 31 a 32 napadnutého rozsudku konštatoval, že zápis ani vyučovanie poskytované dotknutými zariadeniami nie sú podmienené zaplatením určitej sumy peňazí, ktorá zahŕňa náklady na zápis a navštevovanie. Rovnako tak nezaplatenie požadovaného príspevku príslušným organizáciám nemalo za následok odmietnutie zápisu alebo vylúčenie žiaka. Inými slovami, zariadenia nepožadovali zaplatenie určitej sumy peňazí k tomu, aby do nich deti mali prístup a zúčastnili sa výučby, resp. rodičia neboli povinní platiť poplatky. Všeobecný súd z toho vyvodil záver, že náklady vynaložené odvolateľmi nemožno označiť ako náklady na vzdelanie.
33.
Všeobecný súd si teda pojem „náklady na vzdelanie“ v zmysle článku 3 ods. 1 prílohy VII služobného poriadku vyložil tak, že musia byť pre úradníka povinné, aby bolo jeho dieťa zapísané do určitého zariadenia a mohlo sa tam zúčastňovať výučby.
34.
Táto podmienka bola stanovená už v rozsudku Bovagnet/Komisia. Nahraditeľné náklady v ňom boli vymedzené ako náklady, ktoré podmieňujú samotné prijatie žiaka do školy a jej vzdelávacieho programu, teda na vzdelávanie, a ktorých zaplatenie je tak povinné. ( 26 )
35.
Tento výklad zodpovedá požiadavkám služobného poriadku. Ako to totiž pripomenul Parlament, ustanovenia práva Únie, ktoré zakladajú nárok na finančné plnenie, treba vykladať reštriktívne. ( 27 )
36.
Náhrada príspevku, ktorý zaplatil úradník fakultatívne a dobrovoľne, by tejto požiadavke reštriktívneho výkladu nezodpovedala. Okrem toho by to bolo v rozpore s úmyslom normotvorcu, ktorý v rámci reformy služobného poriadku v roku 2004 podmienil náhradu nákladov tým, že dieťa navštevuje zariadenie, ktoré účtuje poplatok ( 28 ) a zastavil vyplácanie príspevku na vzdelanie vo forme paušálnej sumy poskytnutej úradníkom. ( 29 ) Služobný poriadok teda neumožňuje považovať príspevok na vzdelanie ako doplnok k odmene, ktorý by úradník použil voľne, najmä tak, že by hradil dobrovoľné príspevky alebo dary.
37.
Všeobecný súd nevykladal pojem „náklady na vzdelanie“ podľa belgického práva. Hoci uvádza ( 30 ) vnútroštátny obežník Francúzskeho spoločenstva v Belgicku pod názvom „Bezplatná povinná školská dochádzka“ ( 31 ), je to len ako nepriamy dôkaz na podporu tvrdenia, ktoré odvolatelia nespochybnili, že im zariadenie neukladalo povinnosť platiť poplatky za zápis a navštevovanie. Všeobecný súd totiž uviedol, že tento obežník, uplatniteľný na predmetné zariadenia, stanovuje, že dotované zariadenie nemôže podmieňovať zápis zaplatením určitej sumy peňazí, a nezaplatenie poplatkov, ktoré zariadenie môže požadovať, ( 32 ) nemôže mať vplyv na navštevovanie zariadenia dotknutým žiakom.
38.
Všeobecný súd teda pri určovaní, či platba poplatkov, ktorých náhrady sa odvolatelia domáhajú, podmieňuje prijatie ich detí do dotknutých zariadení, odkázal na belgické právo ako na relevantný nepriamy dôkaz, a nie ako na rozhodujúce kritérium ( 33 ), čo znázorňuje použitie príslovky „navyše“ ( 34 ).
39.
Odvolatelia sa domnievajú, že podľa reštriktívneho výkladu uplatneného Všeobecným súdom náhrada nákladov na vzdelanie závisí od rôznych vzdelávacích systémov členských štátov.
40.
To je nesprávne. To, čo sa môže meniť v rámci jednotlivých členských štátov alebo v jednotlivých zariadeniach, nie je náhrada nákladov na vzdelanie, ale samotná existencia a výška nákladov na vzdelanie, ktoré sa majú nahradiť.
41.
Ak teda určité zariadenie podmieňuje zápis žiaka a jeho navštevovanie školy zaplatením poplatku, ich náhradu určí povaha a jednotlivé prvky týchto poplatkov v súlade s rozsudkom Bovagnet/Komisia ( 35 ) a nezávisle od názvov či klasifikácií na vnútroštátnej úrovni. Na druhej strane ak zariadenie zápis žiaka a jeho navštevovanie školy nepodmieňuje zaplatením poplatku, nech už z akéhokoľvek dôvodu, dotknutému zamestnancovi nevzniká nárok na získanie príspevku na vzdelanie.
42.
Odvolatelia sa ďalej domnievajú, že autonómny výklad by mal zohľadniť skutočnosť, že bez príspevkov, na zaplatenie ktorých sú vyzývaní, by dotknuté zariadenia neboli schopné financovať osobitné vzdelávanie, pre ktoré sa rozhodli sem zapísať svoje deti. Príspevky teda podľa nich predstavujú výdavky, ktoré odvolatelia skutočne vynaložili na vzdelávanie svojich detí.
43.
Pokiaľ Všeobecný súd rozhodol, že náklady na vzdelanie nepokrývajú všetky výdavky skutočne vynaložené na vzdelávanie, ale len výdavky, ktoré zariadenie vyžaduje ako poplatky za zápis a navštevovanie školy, vyložil tento pojem v súlade so znením a účelom príslušných ustanovení služobného poriadku.
44.
Nakoniec sa odvolatelia domnievajú, že pokiaľ Všeobecný súd v bode 40 napadnutého rozsudku považoval zaplatené príspevky za „ďalšie náklady“ v zmysle článku 3 VVP, výrazne tým obmedzil autonómny pojem „náklady na vzdelanie“ uvedený v služobnom poriadku. Podľa odvolateľov Všeobecný súd usúdil, že zaplatené príspevky patria do kategórie „ďalších nákladov“ iba z dôvodu, že nesúvisia s oficiálnym belgickým vzdelávacím programom.
45.
S takýmto výkladom rozsudku Všeobecného súdu nesúhlasím. Všeobecný súd po tom, čo z vyššie uvedených dôvodov ( 36 ) dospel k záveru, že zaplatené príspevky nepatria do kategórie nahraditeľných výdavkov na vzdelávanie, zaradil tieto príspevky vylučovacou metódou do zostávajúcej kategórie „akýchkoľvek ostatných nákladov“, ktoré sa nenahrádzajú. Vzhľadom na to, že zoznam prípadov spadajúcich do tejto kategórie nie je vyčerpávajúci, Všeobecný súd ich mohol oprávnene považovať za „ďalšie náklady súvisiace s plnením vzdelávacieho programu dotknutého školského zariadenia“ ( 37 ).
46.
Túto výhradu preto treba zamietnuť.
2. Skreslenie skutkových okolností
47.
Odvolatelia tvrdia, že Všeobecný súd tým, že v bode 31 napadnutého rozsudku uviedol, že fakturácia nákladov na vzdelanie združeniami nie je v súlade s belgickým právom, skreslil skutkový stav.
48.
V tejto súvislosti o takéto skreslenie ide vtedy, ak bez toho, aby sa odvolávalo na nové skutočnosti, sa hodnotenie existujúcich skutočností javí ako zjavne nesprávne. ( 38 )
49.
V prejednávanej veci sa však takéto skreslenie vnútroštátneho práva nijako nepotvrdilo, keďže odvolatelia nepreukázali, že predmetný obežník nie je záväzný, ani to, že Všeobecný súd vykonal posúdenie, ktoré je zjavne v rozpore s jeho obsahom. Odvolatelia konkrétne na podporu svojho tvrdenia nepreukázali, že zariadenia alebo združenia sú oprávnené požadovať zaplatenie poplatkov týkajúcich sa osobitného učebného plánu týchto zariadení.
50.
Túto výhradu treba teda tiež zamietnuť.
51.
Prvý odvolací dôvod je teda ako celok nedôvodný.
C. O druhom odvolacom dôvode založenom na vecnej nesprávnosti zistení
52.
Odvolatelia sa domnievajú, že odpoveď v napadnutom rozsudku na ich dôvod založený na porušení zásady legitímnej dôvery obsahuje vecnú nesprávnosť zistení. Podľa nich sa Všeobecný súd vyjadril k otázke, či formulár pripravený Parlamentom, ktorý majú vyplniť dotknuté zariadenia, preukazuje existenciu poplatku za zápis. Na druhej strane sa nevyjadril k existencii ustálenej praxe Parlamentu, ktorá u odvolateľov vyvolala legitímnu dôveru.
53.
Všeobecný súd však v bodoch 44 a 45 napadnutého rozsudku odpovedal na žalobný dôvod odvolateľov založený na porušení zásady ochrany legitímnej dôvery. Všeobecný súd po tom, čo pripomenul tri podmienky, ktoré treba splniť pre uplatnenie ochrany legitímnej dôvery, rozhodol, že aj keby administratíva odvolateľom poskytla presné, bezpodmienečné a súhlasné záruky, nemohla u nich vyvolať legitímne očakávania vzhľadom na to, že by nedodržala ustanovenia služobného poriadku.
54.
Odpoveď Všeobecného súdu na tento dôvod navyše vychádza z ustálenej judikatúry ( 39 ).
55.
V tomto kontexte je formulár zaslaný dotknutým zariadeniam, o ktorom Všeobecný súd spresnil, že neumožnil preukázať, že odvolatelia zaplatili poplatky za zápis, v bode 46 napadnutého rozsudku spomenutý len ako odpoveď na tvrdenie účastníkov konania, podľa ktorého v súvislosti so zaslaním tohto formulára vznikli záruky zakladajúce legitímnu dôveru z ich strany.
56.
Druhý odvolací dôvod je teda zjavne nedôvodný.
D. O treťom odvolacom dôvode založenom na nesprávnom právnom posúdení pri výklade judikatúry týkajúcej sa pravidla zhody medzi sťažnosťou a neskoršou žalobou
57.
Odvolatelia uvádzajú, že Všeobecný súd, ktorý zamietol ako neprípustné ich tvrdenie založené na porušení zásady právnej istoty, pretože toto tvrdenie nebolo uvedené v rámci sťažnosti, v bode 47 napadnutého rozsudku nezohľadnil judikatúru týkajúcu sa zhody sťažnosti a neskoršej žaloby.
58.
Podľa odvolateľov Parlament až v rozhodnutiach o zamietnutí sťažností uviedol, že príspevok na vzdelanie podlieha každoročnému hodnoteniu. Uvádzajú judikatúru, ktorá stanovuje výnimku z pravidla zhody sťažnosti a neskoršej žaloby: v prípade, že sa sťažovateľ dozvie o odôvodnení aktu, ktorý nepriaznivo zasahuje do jeho právneho postavenia, prostredníctvom odpovede na svoju sťažnosť, všetky dôvody po prvýkrát uplatnené až vo fáze žaloby, ktoré spochybňujú opodstatnenosť odôvodnenia uvedeného v odpovedi na sťažnosť, musia byť považované za prípustné. ( 40 ) Odvolatelia sa preto domnievajú, že sú oprávnení uplatniť po prvýkrát až v žalobe skutočnosť, že výsada Parlamentu podrobiť príspevok na vzdelanie každoročnému hodnoteniu je v rozpore so zásadou právnej istoty.
59.
Parlament namieta, že rozhodnutia o zamietnutí sťažností neobsahujú odôvodnenie, ktoré podstatným spôsobom mení alebo dopĺňa odôvodnenie obsiahnuté v pôvodných rozhodnutiach o zamietnutí.
60.
V tejto súvislosti je pravda, že Parlament uviedol po prvýkrát až vo svojej odpovedi na sťažnosti odvolateľov, že príspevok na vzdelanie podlieha každoročnému hodnoteniu. Toto tvrdenie však podporuje jeho argument, podľa ktorého odvolateľom neposkytol presné a bezpodmienečné záruky, pokiaľ ide o poskytnutie príspevku na vzdelanie. Parlament teda v odpovedi na dôvod založený na porušení legitímnej dôvery, ktorý odvolatelia uplatnili vo svojej sťažnosti, uviedol, že príspevok na vzdelanie podlieha každoročnému hodnoteniu. Tento argument, ktorý sa objavil až v štádiu odpovede na sťažnosti, nie je odôvodnením pôvodných rozhodnutí o zamietnutí, ale predstavuje dôvod, pre ktorý u navrhovateľov v odvolacom konaní nemohla vzniknúť legitímna dôvera.
61.
Rozsudok, na ktorý odkazujú odvolatelia, bol okrem toho vydaný za okolností, keď sa administratíva v zamietnutí sťažností odchýlila od odôvodnenia obsiahnutého vo svojom pôvodnom rozhodnutí a uviedla iné odôvodnenie. ( 41 ) V prejednávanej veci to tak nie je. Dôvod pre zamietnutie žiadostí o náhradu je rovnaký v pôvodných rozhodnutiach, ako aj v zamietnutí sťažností: predmetné zariadenia nemožno označiť ako platené zariadenia v zmysle služobného poriadku, a teda nespĺňajú podmienky na to, aby odvolateľom mohol byť priznaný nárok na príspevok na vzdelanie.
62.
Z toho vyplýva, že Všeobecný súd tým, že zamietol ako neprípustnú ich argumentáciu týkajúcu sa zásady právnej istoty z toho dôvodu, že nebola uplatnená v sťažnosti, neporušil judikatúru týkajúcu sa pravidla zhody administratívnej sťažnosti a neskoršej žaloby.
63.
Tretí odvolací dôvod je preto nedôvodný.
E. O štvrtom odvolacom dôvode založenom na porušení povinnosti odôvodnenia
64.
Odvolatelia tvrdia, že Všeobecný súd porušil svoju povinnosť odôvodnenia, keď v bode 56 napadnutého rozsudku vyhlásil, že prvá časť tretieho žalobného dôvodu založená na porušení zásady rovnosti zaobchádzania je neúčinná.
65.
Odvolatelia pred Všeobecným súdom uviedli, že úradníkom inej inštitúcie Únie je aj naďalej poskytovaná náhrada výdavkov na vzdelanie pre ich deti, ktoré navštevujú tie isté zariadenia. Odvolatelia sa domnievali, že sa voči nim uplatňovalo rozdielne zaobchádzanie na základe rovnakých pravidiel služobného poriadku.
66.
Všeobecný súd odpovedal na túto výhradu dvakrát, aj keď stručne. Po tom, čo pripomenul základy a obsah zásady rovnosti zaobchádzania, v bode 55 napadnutého rozsudku zdôraznil, že táto zásada musí byť v súlade s dodržiavaním zásady zákonnosti. V dôsledku toho, a podľa ustálenej judikatúry, ( 42 ) sa úradník nemôže dovolávať vo svoj prospech nezákonnosti, ku ktorej došlo v prospech iného. Všeobecný súd navyše konštatoval, že poskytnutie náhrady takých výdavkov, ako sú výdavky vynaložené odvolateľmi, nie je v súlade s ustanoveniami služobného poriadku, z čoho vyvodil, že sa odvolatelia nemôžu dovolávať tejto protiprávnosti, ku ktorej došlo v prospech iných úradníkov.
67.
Všeobecný súd tak dospel k záveru, že výhrada založená na porušení zásady rovnosti zaobchádzania je neúčinná.
68.
Nezdá sa mi, že by tým Všeobecný súd porušil svoju povinnosť odôvodnenia, ktorá vyplýva z článkov 36 a 53 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie. Táto povinnosť mu neukladá, aby poskytol výklad, v ktorom by sa vyčerpávajúcim spôsobom zaoberal každým argumentom uvedeným účastníkmi sporu. Odôvodnenie rozsudku musí umožniť dotknutým osobám oboznámiť sa s dôvodmi, pre ktoré Všeobecný súd neprijal ich argumenty, a poskytnúť Súdnemu dvoru dostatok informácií na to, aby mohol vykonať svoje preskúmanie. ( 43 ) Tak to je v prejednávanej veci. Odôvodnenie poskytnuté Všeobecným súdom v bodoch 55 a 56 napadnutého rozsudku umožňuje pochopiť dôvody, pre ktoré Všeobecný súd rozhodol, že uplatňovanie zásady rovnosti zaobchádzania je neúčinné a nepovažoval za potrebné odpovedať na všetky tvrdenia týkajúce sa dodržiavania tejto zásady.
69.
Odvolatelia ďalej uvádzajú, že Všeobecný súd sa nevyjadril k údajnému porušeniu článku 22 Charty základných práv Európskej únie, ktorý Únii ukladá povinnosť rešpektovať kultúrnu, náboženskú a jazykovú rozmanitosť. Domnievam sa, že aj keď odvolatelia toto ustanovenie skutočne spomínajú vo svojej žalobe pred Všeobecným súdom v rámci druhej časti tretieho žalobného dôvodu týkajúcej sa porušenia zásady riadnej správy vecí verejných, robia to príliš hypotetickým a všeobecným spôsobom na to, aby bolo možné domnievať sa, že namietajú jeho porušenie. Všeobecnému súdu teda nemožno vytýkať, že sa v tomto ohľade nevyjadril.
70.
Na základe uvedeného zastávam názor, že štvrtý odvolací dôvod sa musí tiež zamietnuť ako nedôvodný a v dôsledku toho treba odvolanie zamietnuť v celom rozsahu.
VI. O trovách
71.
Podľa článku 138 ods. 1 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora uplatniteľného na základe článku 184 ods. 1 tohto rokovacieho poriadku na konanie o odvolaní sa účastníkovi konania, ktorý vo veci nemal úspech, uloží povinnosť nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.
72.
Keďže Parlament navrhol, aby bola odvolateľom uložená povinnosť nahradiť trovy konania a títo nemali úspech vo svojich dôvodoch, je opodstatnené rozhodnúť, že znášajú svoje vlastné trovy konania a sú povinní nahradiť trovy konania, ktoré vznikli Parlamentu.
VI. Návrh
73.
Vzhľadom na všetky uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor rozhodol takto:
1.
Odvolanie sa zamieta.
2.
Pani Irit Azoulay, pán Andrew Boreham, pani Mirja Bouchard a pán Darren Neville znášajú svoje vlastné trovy konania a sú povinní nahradiť trovy konania, ktoré vznikli Európskemu parlamentu.
( 1 ) Jazyk prednesu: francúzština.
( 2 ) Bol vyplácaný paušálne. Vyplácanie úradníkom, ktorí ho poberali, bolo postupne zrušené počas obdobia piatich rokov [článok 16 prílohy XIII služobného poriadku v znení vyplývajúcom z nariadenia Rady (ES, Euratom) č. 723/2004 z 22. marca 2004, ktorým sa mení a dopĺňa Služobný poriadok zamestnancov Európskych spoločenstiev a Podmienky zamestnávania ostatných zamestnancov Európskych spoločenstiev (Ú. v. EÚ L 124, 2004, s. 84)].
( 3 ) Článok 3 ods. 1 prílohy VII služobného poriadku v znení vyplývajúcom z nariadenia č. 723/2004. Podmienka účtovania poplatkov sa naopak neuplatní v prípade navštevovania vysokoškolského (alebo univerzitného) vzdelávacieho zariadenia; príspevok na vzdelanie sa tak vypláca vo forme pevného mesačného príspevku vo výške hornej hranice.
( 4 ) Odôvodnenie 26 nariadenia č. 723/2004.
( 5 ) Článok 24 ods. 3 belgickej ústavy.
( 6 ) V znení platnom od 1. januára 2014.
( 7 ) Táto suma bola platná v čase skutkových okolností. V súčasnosti predstavuje sumu 273,60 eura.
( 8 ) Znenie platné k dátumu, kedy Všeobecný súd vydal napadnutý rozsudok. V súčasnosti platné znenie bolo prijaté 18. novembra 2016; znenie článku 5, nazvaného „Náklady na vzdelanie“, prevzalo znenie bývalého článku 3.
( 9 ) Ide o školu Athénée Ganenou v Bruseli (Belgicko) a medzinárodnú školu Le Verseau v Bierges (Belgicko). Prvá z nich je cirkevná škola, ktorá do vzdelávacieho programu Francúzskeho spoločenstva v Belgicku pridáva už od základnej školy aj niekoľko vyučovacích hodín týždenne hebrejského jazyka, dejín judaizmu, biblie a anglického jazyka. Druhá je štátnou školou, kde vyučovacie hodiny už od materskej školy zabezpečujú učitelia vo francúzštine a v angličtine, pre ktorých sú tieto jazyky ich materinským jazykom.
( 10 ) Rozsudok Všeobecného súdu z 28. apríla 2017, Azoulay a i./Parlament (T‑580/16, EU:T:2017:291).
( 11 ) Rozsudok Všeobecného súdu z 28. apríla 2017, Azoulay a i./Parlament (T‑580/16, EU:T:2017:291).
( 12 ) Táto výhrada sa týka bodov 31 až 36, 38 a 40 napadnutého rozsudku.
( 13 ) Táto výhrada sa týka bodov 45 a 46 napadnutého rozsudku.
( 14 ) Táto výhrada sa týka bodu 47 napadnutého rozsudku.
( 15 ) Táto výhrada sa týka bodov 55 a 56 napadnutého rozsudku.
( 16 ) Dovtedy, kým dotknuté zariadenia nebudú spĺňať podmienky stanovené pre poskytnutie príspevku na vzdelanie.
( 17 ) Bod 12 napadnutého rozsudku.
( 18 ) Body 68 až 74 vyjadrenia Parlamentu k žalobe pred Všeobecným súdom.
( 19 ) Bod 65 napadnutého rozsudku.
( 20 ) O právomoci Súdneho dvora na to, aby z úradnej povinnosti uplatnil prvýkrát v štádiu odvolacieho konania neprípustnosť žaloby podanej na Všeobecný súd, pozri rozsudok Súdneho dvora z 23. apríla 2009, Sahlstedt a i./Komisia (C‑362/06 P, EU:C:2009:243, bod 22).
( 21 ) Body 66 a 67 vyjadrenia Parlamentu k žalobe pred Všeobecným súdom.
( 22 ) Odvolatelia v tejto súvislosti citujú rozsudok Súdneho dvora z 15. októbra 2015, Axa Belgium (C‑494/14, EU:C:2015:692, body 21 a 24).
( 23 ) Rozsudok Súdu pre verejnú službu z 8. septembra 2011, Bovagnet/Komisia (F‑89/10, EU:F:2011:129, bod 22).
( 24 ) Rozsudok Súdu pre verejnú službu z 8. septembra 2011, Bovagnet/Komisia (F‑89/10, EU:F:2011:129, bod 23).
( 25 ) Rozsudok Súdu pre verejnú službu z 8. septembra 2011, Bovagnet/Komisia (F‑89/10, EU:F:2011:129, bod 23).
( 26 ) Rozsudok Súdu pre verejnú službu z 8. septembra 2011, Bovagnet/Komisia (F‑89/10, EU:F:2011:129, body 26 a 27).
( 27 ) Rozsudky Všeobecného súdu z 30. novembra 1994, Dornonville de la Cour/Komisia (T‑498/93, EU:T:1994:278, bod 38 a citovaná judikatúra), a Súdu pre verejnú službu z 30. júna 2015, Petsch/Komisia (F‑124/14, EU:F:2015:69, bod 33).
( 28 ) V prípade navštevovania základnej alebo strednej školy.
( 29 ) Pozri bod 2 vyššie.
( 30 ) Pozri body 31, 33 a 36 napadnutého rozsudku, ktoré sú výslovne predmetom kritiky odvolateľov.
( 31 ) Obežník č. 4516 z 29. augusta 2013.
( 32 ) Ako sú poplatky za plaváreň a za kultúrne a športové aktivity.
( 33 ) Pokiaľ ide o pojem „základné vzdelanie“, pozri rozsudok Všeobecného súdu z 29. júna 2004, Hivonnet/Rada (T‑188/03, EU:T:2004:194, bod 28), a pokiaľ ide o pojem „náklady na vzdelanie“, rozsudok Súdu pre verejnú službu z 8. septembra 2011, Bovagnet/Komisia (F‑89/10, EU:F:2011:129, bod 21).
( 34 ) „Opak, ako navyše vyplýva z obežníka č. 4516… “ (bod 31 napadnutého rozsudku); „… ako to navyše potvrdzuje obežník č. 4516“ (bod 36 napadnutého rozsudku).
( 35 ) Rozsudok Súdu pre verejnú službu z 8. septembra 2011, Bovagnet/Komisia (F‑89/10, EU:F:2011:129, body 22 a 23).
( 36 ) Body 32 až 36 vyššie.
( 37 ) Pozri bod 40 napadnutého rozsudku.
( 38 ) Rozsudok Súdneho dvora z 18. januára 2007, PKK a KNK/Rada (C‑229/05 P, EU:C:2007:32, bod 37).
( 39 ) Rozsudky Súdneho dvora zo 6. februára 1986, Vlachou/Dvor audítorov (162/84, EU:C:1986:56, bod 6); Všeobecného súdu z 27. marca 1990, Chomel/Komisia (T‑123/89, EU:T:1990:24, body 25 až 30), a Súdu pre verejnú službu zo 7. júla 2015, Kur/Komisia (F‑53/14, EU:F:2015:81, bod 64).
( 40 ) Odvolatelia uvádzajú rozsudok Všeobecného súdu z 21. mája 2014, Mocová/Komisia (T‑347/12 P, EU:T:2014:268, bod 44).
( 41 ) Rozsudok Všeobecného súdu z 21. mája 2014, Mocová/Komisia (T‑347/12 P, EU:T:2014:268, bod 32).
( 42 ) Rozsudky Súdneho dvora zo 4. júla 1985, Williams/Dvor audítorov (134/84, EU:C:1985:297, bod 14); Všeobecného súdu z 11. júla 2007, Centeno Mediavilla a i./Komisia (T‑58/05, EU:T:2007:218, bod 155), a Súdu pre verejnú službu z 21. januára 2014, Van Asbroeck/Parlament (F‑102/12, EU:F:2014:4, bod 38).
( 43 ) Pozri najmä rozsudky Súdneho dvora z 20. mája 2010, Gogos/Komisia (C‑583/08 P, EU:C:2010:287, bod 30), a Všeobecného súdu z 2. júla 2010, Kerstens/Komisia (T‑266/08 P, EU:T:2010:273, bod 73).