NÁVRHY GENERÁLNEJ ADVOKÁTKY
JULIANE KOKOTT
prednesené 21. novembra 2018 ( 1 )
Vec C‑558/17 P
OZ
proti
Európskej investičnej banke (EIB)
„Odvolanie – Verejná služba – Zamestnanci EIB – Sexuálne obťažovanie – Sťažnosť – Vyšetrovanie vedené v rámci programu „Dignity at work“ – Zamietnutie sťažnosti – Žiadosť o zrušenie rozhodnutia prezidenta EIB o zamietnutí sťažnosti – Návrh na náhradu škody spôsobenej konaním EIB“
I. Úvod
1.
Inštitúcie, orgány a iné subjekty Európskej únie majú povinnosť chrániť svojich zamestnancov proti akejkoľvek forme zastrašovania a obťažovania v zamestnaní. Na tento účel prijala Európska investičná banka (ďalej len „EIB“) vnútorný predpis „politika v oblasti dôstojnosti v zamestnaní“.
2.
Na základe tohto predpisu podala odvolateľka v prejednávanej veci „sťažnosť“ na EIB z dôvodu sexuálneho obťažovania, ktorému bola údajne vystavená zo strany svojho nadriadeného od roku 2011 až do zmeny svojho služobného zaradenia v priebehu roka 2012. V rámci vnútorného vyšetrovania, ktoré začalo po podaní sťažnosti, došlo podľa odvolateľky k niekoľkým pochybeniam, ktoré nakoniec viedli k zamietnutiu jej sťažnosti.
3.
Okrem porušenia jej procesných práv sa odvolateľka odvoláva najmä na nezákonnosť zohľadnenia skutočností súvisiacich s jej súkromným životom, ktorých cieľom bolo spochybniť jej dôveryhodnosť.
4.
Zložitosť preukazovania obťažovania je vlastná povahe a spôsobu, akým sa tento typ správania prejavuje. Správne rozhodnutie vydané v rámci vyšetrovania, ktorého cieľom je preukázať pravdivosť obvinení z obťažovania, sa bude vždy prinajmenšom do určitej miery zakladať na stanoviskách alebo posúdeniach aspektov súkromného života dotknutých osôb. Za týchto okolností je mimoriadne dôležité dodržiavať procesné pravidlá upravujúce rozhodovací proces.
5.
Toto odvolanie poskytuje Súdnemu dvoru príležitosť po prvýkrát preskúmať, aké procesné požiadavky musia byť splnené v rámci správneho vyšetrovacieho postupu vo veci obťažovania. V prejednávanej veci je teda nastolená otázka odôvodnenosti ustálenej judikatúry Súdu pre verejnú službu a Všeobecného súdu, podľa ktorej sú v rámci konania o sťažnosti vo veci obťažovania procesné práva osoby, ktoré sa musia priznať osobe obvinenej z obťažovania, odlišné od obmedzenejších práv priznaných sťažovateľovi, ktorý sa považuje za obeť obťažovania. ( 2 )
II. Právny rámec
A. Služobný poriadok úradníkov Európskej únie
6.
Článok 24 prvý odsek Služobného poriadku úradníkov Európskej únie v znení nariadenia (EÚ, Euratom) č. 1023/2013 Európskeho parlamentu a Rady z 22. októbra 2013, ktorým sa mení Služobný poriadok úradníkov Európskej únie a Podmienky zamestnávania ostatných zamestnancov Európskej únie (ďalej len „služobný poriadok“) ( 3 ), stanovuje:
„Únia pomôže každému úradníkovi, najmä v konaní proti osobe, ktorá sa dopúšťa vyhrážania, urážania alebo ohovárania, alebo pri útoku na osobu alebo majetok, ktorému je vystavený on alebo jeho rodinný príslušník z dôvodu svojho postavenia alebo svojich povinností.“
B. Služobný poriadok EIB
7.
Služobný poriadok EIB prijatý správnou radou EIB 20. apríla 1960, v znení zmenenom rozhodnutím správnej rady EIB zo 4. júna 2013, ktoré nadobudlo účinnosť 1. júla 2013, vo svojom článku 41 stanovuje:
„O všetkých sporoch osobnej povahy medzi Bankou a jej zamestnancami rozhoduje Súdny dvor Európskej únie. Každá žaloba zamestnanca proti opatreniu Banky, ktoré by mu mohlo spôsobiť ujmu, musí byť podaná do troch mesiacov.
Spory sa okrem podania žaloby na Súdny dvor… riešia pred podaním žaloby v zmierovacom konaní pred zmierovacím výborom Banky, s výnimkou sporov vyplývajúcich z uplatnenia [disciplinárnych] opatrení podľa článku 38.
Žiadosť o zmier sa musí podať do troch mesiacov od vzniku skutočností alebo oznámenia opatrení, ktoré sú predmetom sporu…“
C. Politika EIB v oblasti rešpektovania dôstojnosti osoby v zamestnaní
8.
Predpis EIB o politike v oblasti rešpektovania dôstojnosti osoby v zamestnaní (ďalej len „politika v oblasti dôstojnosti v zamestnaní“) prijatý EIB 18. novembra 2003 ( 4 ) stanovuje:
„Postup vyšetrovania
…
Postup vyšetrovania obsahuje nasledujúce ustanovenia:
…
–
je zriadený vyšetrovací výbor, ktorý je zložený z troch nezávislých osôb…
–
vyšetrovací výbor uskutoční niekoľko výsluchov s cieľom vypočuť oddelene obidvoch účastníkov a ich prípadných svedkov, ako aj akúkoľvek inú osobu, ktorú si želá vypočuť,
–
obidvaja účastníci majú právo byť vypočutí vyšetrovacím výborom,
–
obidvaja účastníci majú právo byť zastúpení alebo sprevádzaní,
–
vypočutia a rokovania vyšetrovacieho výboru vedú k odporúčaniu predloženému prezidentovi,
–
prezident rozhodne o opatreniach, ktoré sa majú prijať.
Úlohy a zloženie vyšetrovacieho výboru
Poslaním výboru je stanoviť štruktúru, ktorá zabezpečí objektívne a nezávislé vyšetrovanie jedného alebo viacerých incidentov a výsledkom je odporúčanie prezidentovi, ktorý rozhodne, aké opatrenia sa majú prijať.
…
Postup
…
2.
Generálny riaditeľ riaditeľstva pre personál (GRPP) po dohode so zástupcami zamestnancov navrhne prezidentovi zloženie výboru a stanoví dátum začatia vyšetrovania najneskôr do 30 kalendárnych dní od doručenia sťažnosti.
3.
GRPP bezodkladne potvrdí prijatie oznámenia od dotknutého zamestnanca a začne postup vyšetrovania…
4.
Po prijatí oznámenia sťažovateľa, GRPP
…
d)
uvedie, že vyšetrovanie sa začne do 30 kalendárnych dní odo dňa, keď bola sťažnosť oficiálne podaná na GRPP, a že obidvaja účastníci budú informované o dátume, čase a mieste ich individuálneho vypočutia, o ich práve byť zastúpený alebo sprevádzaný a o zložení výboru.
…
Výsluch
Cieľom výsluchu je presne zistiť, k čomu došlo a zhromaždiť dostatok dôkazov, ktoré umožnia vypracovať odôvodnené odporúčanie. Účastníci konania nemajú právo na krížové vypočúvanie, pretože sú vypočutí oddelene. Nemusia opakovať podrobnosti, ktoré sú pre nich bolestivé alebo nepríjemné, pokiaľ to nie je absolútne nevyhnutné. Všetci účastníci konania zúčastnení na vyšetrovaní a vypočutí vrátane prítomných osôb a svedkov sú poučení o povinnosti zachovať mlčanlivosť.
… Výbor môže zvoliť postup, ktorý považuje za vhodný. Vo všeobecnosti prebieha výsluch formou samostatných pohovorov v nasledujúcom poradí:
–
najskôr sťažovateľ,
–
svedkovia, ktorých sťažovateľ prípadne označí,
–
údajný obťažovateľ,
–
svedkovia, ktorých údajný obťažovateľ prípadne označí,
–
obidvaja účastníci konania môžu byť predvolaní na nové oddelené vypočúvanie, pokiaľ to výbor bude považovať za nevyhnutné.
V prípade potreby môže výbor opätovne vypočuť zúčastnené osoby a prípadne predvolať iných zamestnancov alebo požiadať o informácie alebo kópie dokumentov, pokiaľ sa spoločne usudzuje, že takýto postup je odôvodnený a užitočný. V prípade pochybností rozhoduje o otázkach týkajúcich sa prístupu k spisu a informáciám alebo o použití iných vyšetrovacích metód prezident, prípadne po konzultácii so zástupcom pre ochranu osobných údajov. Výbor informuje sťažovateľa o dodatočnom vyšetrovaní.
Výsledok vyšetrovania
Po vypočutí všetkých účastníkov a po vykonaní všetkých prípadne potrebných vyšetrovaní by mal byť výbor schopný poradiť sa a navrhnúť odôvodnené odporúčanie. Výbor nemá rozhodovaciu právomoc.
Výbor môže navrhnúť rôzne odporúčania smerujúce k tomu, aby
–
sa konanie vo veci ukončilo, pretože obaja účastníci si dokázali situáciu vyjasniť a do budúcna sa našlo riešenie, ktoré je pre oboch účastníkov prijateľné,
–
sa vec nezaraďovala pod zastrašovanie alebo obťažovanie, ale aby sa považovala za pracovný spor, ktorý má byť dôkladnejšie preskúmaný alebo monitorovaný,
–
bola žiadosť zamietnutá,
–
boli prijaté požadované opatrenia v prípade, že výbor preukáže, že sťažnosť je nedôvodná a zlomyseľná,
–
bolo začaté disciplinárne konanie.
Písomné odporúčanie výboru sa vypracuje do piatich dní od ukončenia vyšetrovania a predloží sa prezidentovi [Banky] na rozhodnutie.
Rozhodnutie prezidenta…
Najneskôr do piatich pracovných dní od zaslania odporúčania výboru prezidentovi sú obaja účastníci písomne informovaní o odôvodnenom rozhodnutí prezidenta, ku ktorému je priložené odporúčanie výboru.“
III. Okolnosti predchádzajúce sporu a konanie pred Všeobecným súdom
9.
Dňa 1. decembra 2008 bola navrhovateľka prijatá do zamestnania v EIB, kde od konca roku 2009 pracovala na riaditeľstve, v ktorom M. F. vykonával funkciu koordinátora pre zamestnancov. V septembri 2012 navrhovateľka zmenila svoje pracovné zaradenie. V januári 2014 navrhovateľka informovala vedúceho svojho oddelenia o tom, že táto zmena súvisela so sexuálnym obťažovaním zo strany M. F., ktorému bola podľa nej vystavená od roku 2011.
10.
Dňa 20. mája 2015 podala navrhovateľka sťažnosť generálnemu riaditeľovi riaditeľstva pre personál EIB, v ktorej uviedla, že bola obeťou sexuálneho obťažovania zo strany M. F.
11.
Dňa 18. júna 2015 generálny riaditeľ riaditeľstva pre personál informoval navrhovateľku, že v nadväznosti na jej sťažnosť bol začatý formálny postup vyšetrovania (ďalej len „postup vyšetrovania“) podľa vnútorného predpisu o politike v oblasti dôstojnosti v zamestnaní.
12.
Dňa 26. júna 2015 bol oficiálne zriadený vyšetrovací výbor a navrhovateľka bola informovaná o tom, že výsluch sa bude konať 20. júla 2015.
13.
Dňa 17. septembra 2015 vyšetrovací výbor predložil svoju správu o vyšetrovaní prezidentovi EIB (ďalej len „správa vyšetrovacieho výboru“).
14.
Výbor vo svojej správe uviedol výsledky svojho vyšetrovania takto: tvrdenia navrhovateľky nebolo možné potvrdiť z dôvodu nedostatku svedkov, ktorí by boli prítomní pri údajných činoch. Na druhej strane sa všetci svedkovia zhodli na tom, že existuje dôvod na obavy o zdravie navrhovateľky. Navrhovateľka prežila traumatizujúci rozchod so svojím partnerom a následne výrazne schudla. Navrhovateľka je veľmi ctižiadostivá, pokiaľ ide o jej kariérny postup, a mala manipulatívnu povahu, ktorá by mohla spôsobiť vážne problémy v živote iných. Bolo pre ňu tiež ťažké akceptovať akúkoľvek formu kritiky. Nakoniec, vyšetrovací výbor navrhovateľke odporučil, aby si zlepšila tímového ducha a našla pozitívny postoj.
15.
Dňa 16. októbra 2015 prezident EIB na základe odporúčaní vyšetrovacieho výboru rozhodol o zamietnutí sťažnosti podanej navrhovateľkou (ďalej len „rozhodnutie prezidenta EIB“), pričom k tomuto rozhodnutiu bola priložená správa vyšetrovacieho výboru.
16.
Prezident EIB v nadväznosti na svoje rozhodnutie požiadal vyšetrovací výbor o poskytnutie vysvetlení na účely prípadného začatia disciplinárneho konania a výbor predložil svoje záverečné vyjadrenia 12. januára 2016. Navrhovateľka následne podala návrh na začatie zmierovacieho konania podľa článku 41 služobného poriadku EIB.
17.
Dňa 29. júna 2016 prezident EIB v súlade so závermi zmierovacej komisie konštatoval, že zmierovacie konanie skončilo 22. apríla 2016 neúspechom.
18.
Dňa 22. júla 2016 podala navrhovateľka žalobu na Všeobecný súd, ktorou sa domáhala predovšetkým zrušenia rozhodnutia prezidenta EIB, ako aj správy vyšetrovacieho výboru, a aby bola EIB uložená povinnosť zaplatiť jej sumu vo výške 20000 eur ako náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá jej bola spôsobená, ako aj sumu vo výške 977 eur (vrátane DPH) a zálohu 5850 eur na náhradu liečebných nákladov, ktoré jej vznikli v dôsledku uvedenej ujmy.
19.
Na podporu svojej žaloby v prvostupňovom konaní navrhovateľka uviedla v podstate dva žalobné dôvody. Prvý žalobný dôvod je založený na porušení pravidiel postupu vyšetrovania, ako aj procesných práv navrhovateľky podľa článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd podpísaného v Ríme 4. novembra 1950 (ďalej len „EDĽP“) a článku 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“) z dôvodu nerešpektovania viacerých štádií postupu vyšetrovania. Druhý žalobný dôvod bol založený na porušení článku 8 EDĽP a článku 7 Charty z dôvodu, že správa vyšetrovacieho výboru, ako aj rozhodnutie prezidenta EIB sú čiastočne založené na dôvodoch týkajúcich sa súkromného života navrhovateľky, najmä pokiaľ ide o jej psychické zdravie, ktoré boli vo vzťahu k predmetu vyšetrovania irelevantné. Navrhovateľka zastávala názor, že uvedené protiprávne konania mohli byť dôvodom na zrušenie rozhodnutia prezidenta EIB a vznik mimozmluvnej zodpovednosti EIB.
20.
V rozsudku z 13. júla 2017 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) ( 5 ) Všeobecný súd najskôr v plnom rozsahu zamietol návrhy navrhovateľky týkajúce sa náhrady škody z dôvodu, že žiadny zo žalobných dôvodov uvedených navrhovateľkou nepredstavoval protiprávne konanie, ktoré by bolo možné EIB pripísať. Vzhľadom na to, že podľa navrhovateľky zodpovedajú protiprávne konania uvedené v návrhu na zrušenie, konaniam, ktoré boli pripísané EIB v rámci návrhov na náhradu škody, dospel Všeobecný súd k záveru, že je potrebné zamietnuť tiež návrhy na zrušenie.
IV. Konanie pred Súdnym dvorom a návrhy účastníkov konania
21.
Dňa 22. septembra 2017 podala odvolateľka proti rozsudku Všeobecného súdu toto odvolanie.
22.
Odvolateľka navrhuje, aby Všeobecný súd:
–
zrušil napadnutý rozsudok v celom rozsahu,
–
zrušil rozhodnutie prezidenta EIB zo 16. októbra 2015 nevyhovieť sťažnosti navrhovateľky vo veci sexuálneho obťažovania a zrušil správu vyšetrovacieho výboru EIB zo 14. septembra 2015 (vrátane odstránenie niektorých častí správy, tak ako je to podrobne opísané nižšie),
–
nariadil EIB nahradiť liečebné náklady, ktoré jej vznikli v dôsledku ujmy, a to i) vo výške 977 eur k dnešnému dňu (vrátane DPH) a ii) predbežnú sumu vo výške 5850 eur ako náhradu budúcich liečebných nákladov,
–
určil EIB náhradu škody utrpenej nemajetkovej ujmy vo výške 20000 eur,
–
určil EIB náhradu nákladov za právnu pomoc prebiehajúceho konania vo výške 35100 eur (vrátane DPH),
–
nariadil EIB nahradiť trovy odvolacieho konania na Všeobecnom súdu,
–
nariadil vrátiť vec na účely dosiahnutia opätovného začatia konania na základe politiky v oblasti dôstojnosti v zamestnaní zo strany EIB a/alebo nového rozhodnutia prezidenta EIB.
23.
EIB navrhuje, aby Súdny dvor:
–
odvolanie zamietol,
–
zaviazal odvolateľku na náhradu trov konania.
24.
Odvolateľka a EIB boli zastúpené na pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo 26. septembra 2018.
V. Právne posúdenie
25.
Odvolateľka uvádza na podporu svojho odvolania tri odvolacie dôvody, ktoré sú založené, po prvé, na porušení článku 47 Charty a článku 6 EDĽP, po druhé, na porušení článku 7 Charty a článku 8 EDĽP, a po tretie, na odoprení spravodlivosti.
26.
Prvý odvolací dôvod sa v podstate týka posúdenia Všeobecného súdu, pokiaľ ide o priebeh postupu vyšetrovania z hľadiska požiadaviek politiky v oblasti dôstojnosti v zamestnaní a o procesné práva odvolateľky podľa článku 47 Charty a článku 6 EDĽP. Tento odvolací dôvod je rozdelený do štyroch častí týkajúcich sa rôznych pochybení, ktorých sa Všeobecný súd údajne dopustil: nesprávneho posúdenia rozsahu procesných práv sťažovateľky, nevyvodenia dôsledkov vyplývajúcich z nedodržania lehôt na postup vyšetrovania, nesprávneho posúdenia správneho zloženia vyšetrovacieho výboru a odmietnutia argumentov odvolateľky spochybňujúcich dôverné prejednanie jej sťažnosti.
27.
Druhý a tretí odvolací dôvod sa týkajú zamietnutia argumentov odvolateľky Všeobecným súdom, smerujúcich k preukázaniu protiprávnosti niekoľkých údajov obsiahnutých v správe vyšetrovacieho výboru, najmä v zmysle článku 7 Charty a článku 8 EDĽP, na ktorých sa zakladá rozhodnutie prezidenta EIB o zamietnutí sťažnosti ako neopodstatnenej.
A. O prípustnosti
28.
Po prvé je potrebné uviesť, že žaloba podaná na Všeobecný súd proti rozhodnutiu prezidenta EIB zo 16. októbra 2015 nebola neprípustná, hoci bola podaná 22. júla 2016, teda viac než deväť mesiacov po prijatí tohto rozhodnutia. ( 6 ) Z judikatúry totiž vyplýva, že lehota troch mesiacov na podanie žaloby na Všeobecný súd upravená v článku 41 prvom pododseku služobného poriadku EIB ( 7 ) bola prerušená počas trvania zmierovacieho konania začatého podľa článku 41 tretieho pododseku tohto poriadku. ( 8 ) Hoci toto konanie nie je povinné, jeho použitím nesmie byť dotknuté právo danej osoby obrátiť sa na súd Únie. ( 9 ) Z tohto dôvodu je potrebné zastávať názor, že lehota na podanie žaloby začína plynúť až od dátumu konečného rozhodnutia, ktorým sa rozhodlo, že zmierovacie konanie skončilo neúspešne, v tomto prípade 29. júna 2016.
29.
Po druhé EIB vznáša proti odvolaniu dve námietky neprípustnosti. Uvádza, že odvolanie neodkazuje na žiadny konkrétny bod napadnutého rozsudku a že sa v podstate obmedzuje na opakovanie argumentov, ktoré už boli uvedené v žalobe podanej v prvostupňovom konaní.
30.
Pokiaľ ide o prvú námietku neprípustnosti, stačí konštatovať, že námietka nemá žiadny skutkový základ, pretože odvolanie odkazuje v poznámkach pod čiarou na konkrétne body napadnutého rozsudku. Okrem toho článok 169 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora v každom prípade nestanovuje formálnu povinnosť uvádzať číslované body napadnutého rozsudku. Stačí, aby tvrdenia obsiahnuté v odvolaní umožnili Súdnemu dvoru zistiť odôvodnenie Všeobecného súdu, ktoré je údajne založené na nesprávnom právnom posúdení, aby mohol splniť úlohu, ktorá mu v danej oblasti prináleží, a vykonať jeho kontrolu zákonnosti. ( 10 )
31.
Pokiaľ ide o druhú námietku neprípustnosti, je potrebné uviesť, že väčšina argumentov odvolateľky sa v podstate týka právneho posúdenia Všeobecného súdu. Z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že ak účastník konania napadne výklad alebo uplatnenie práva Únie Všeobecným súdom, v priebehu odvolacieho konania je možné opätovne sa zaoberať právnymi otázkami preskúmanými v prvostupňovom konaní. ( 11 )
32.
To však neplatí pre argumenty odvolateľky, ktoré sa týkajú zamietnutia žalobného dôvodu Všeobecným súdom, pokiaľ ide o zloženie vyšetrovacieho výboru a dôverného posúdenia sťažnosti (tretia a štvrtá časť prvého odvolacieho dôvodu). V tejto súvislosti sa odvolateľka obmedzuje na opakovanie skutkových tvrdení, ktoré už boli uvedené v prvostupňovom konaní. Opakuje najmä svoje výhrady k tomu, že vymenované osoby nemali požadovanú kvalifikáciu a neboli nestranné, čím sa snaží spochybniť posúdenie skutkového stavu Všeobecného súdu bez toho, aby namietala jeho skreslenie. Tieto argumenty je preto potrebné zamietnuť ako neprípustné podľa článku 256 ods. 1 druhého pododseku ZFEÚ a článku 58 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, podľa ktorého sa preskúmanie zákonnosti vykonané Súdnym dvorom v rámci odvolania obmedzuje na právne otázky.
33.
Po tretie, pokiaľ ide o žiadosť o odstránenie častí správy vyšetrovacieho výboru považovaných za protiprávne, stačí uviesť, že v bodoch 22 a 23 napadnutého rozsudku Všeobecný súd správne rozhodol, že súdy Únie nemajú právomoc vydávať príkazy inštitúciám. ( 12 ) Odvolateľka navyše túto časť rozsudku vo svojom odvolaní nenapadla. Túto časť návrhov treba preto zamietnuť ako neprípustnú.
34.
Podobne, hoci zrušenie rozsudku Všeobecného súdu a prípadne rozhodnutia prezidenta EIB môže určite viesť k začatiu nového postupu vyšetrovania v rámci EIB, úlohou Súdneho dvora nie je nariadiť opätovné začatie konania, keďže administratíva má prijať opatrenie na vykonanie rozsudku Súdneho dvora. ( 13 ) Z toho vyplýva, že posledná časť odvolacieho dôvodu je tiež neprípustná.
B. O veci samej
35.
Odvolateľka žiada, aby Súdny dvor zrušil rozsudok Všeobecného súdu a rozhodnutie prezidenta EIB a konštatoval vznik mimozmluvnej zodpovednosti EIB.
36.
Z tohto dôvodu je potrebné najskôr preskúmať, či nesprávne právne posúdenia vytýkané Všeobecnému súdu sú takej povahy, že odôvodňujú zrušenie napadnutého rozsudku (body 1 a 2). Ak áno, je potrebné položiť si následne otázku, či je možné vec rozhodnúť v súdnom konaní a či pochybenia vytýkané EIB prípadne odôvodňujú zrušenie rozhodnutia prezidenta EIB, ako aj vznik mimozmluvnej zodpovednosti EIB (bod 3).
1. O odvolaní
a) O prvom odvolacom dôvode
37.
Odvolateľka v prvom odvolacom dôvode vytýka Všeobecnému súdu, že po preskúmaní priebehu postupu vyšetrovania dospel k záveru, že nezrovnalosti uvádzané odvolateľkou nepredstavujú porušenie jej procesných práv podľa článku 47 Charty a článku 6 EDĽP, a preto neodôvodňujú zrušenie rozhodnutia prezidenta EIB ani vznik mimozmluvnej zodpovednosti EIB.
1) O prvej časti prvého odvolacieho dôvodu založenej na nesprávnom posúdení rozsahu procesných práv odvolateľky
38.
Odvolateľka vytýka Všeobecnému súdu, že porušil jej práva vyplývajúce z článku 47 Charty a článku 6 EDĽP, keď v bode 52 napadnutého rozsudku rozhodol, že práva sťažovateľa v rámci postupu vyšetrovania vo veci sexuálneho obťažovania v zmysle politiky v oblasti dôstojnosti v zamestnaní sú obmedzenejšie než práva, ktoré má odporca. Na základe tohto nesprávneho predpokladu Všeobecný súd nesprávne nezohľadnil procesné pochybenie, na ktoré sa odvolateľka odvoláva.
39.
Odvolateľka konkrétne tvrdí, že Všeobecný súd porušil zásadu rovnosti zbraní, zásadu kontradiktórnosti a právo odvolateľky na obhajobu, keď považoval za legitímne, že jej vyšetrovací výbor neoznámil vyhlásenia osoby obvinenej z obťažovania a osôb vypočutých počas vyšetrovania, ktoré boli základom pre rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti.
40.
Po druhé, odvolateľka vytýka Všeobecnému súdu, že sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď považoval za postačujúce, že vyšetrovací výbor vypočul iba dvoch z jedenástich svedkov navrhnutých odvolateľkou z dôvodu, že nebol povinný vypočuť všetkých svedkov navrhnutých účastníkom konania.
41.
Po tretie, odvolateľka vytýka Všeobecnému súdu, že sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď považoval za legálnu skutočnosť, že vyšetrovací výbor odmietol lekárske správy predložené odvolateľkou na podporu jej sťažnosti, keďže tieto správy boli vypracované po vzniku sporných skutočností. Všeobecný súd týmto obmedzením možnosti predložiť dôkazy porušil právo odvolateľky byť vypočutá a jej právo na obhajobu.
42.
Odpoveď Všeobecného súdu na žalobné dôvody predložené odvolateľkou v prvostupňovom konaní, ktoré sú založené na nerešpektovaní jej práv zo strany EIB počas postupu vyšetrovania, je založená na judikatúre Súdu pre verejnú službu ( 14 ), potvrdenej Všeobecným súdom ( 15 ), podľa ktorej v rámci postupu vyšetrovania vo veci psychického obťažovania nemožno situáciu sťažovateľa prirovnať k situácii osoby, ktorá bola predmetom sťažnosti, a sťažovateľ sa preto nemôže dovolávať rovnakých procesných práv, aké sú priznané obvinenej osobe.
43.
Vzhľadom na to, že táto judikatúra bola vypracovaná v kontexte prípadov, ktoré sú upravené služobným poriadkom, je potrebné najskôr pripomenúť základné črty konania začatého na základe žiadosti o pomoc podľa služobného poriadku, ako aj základné črty postupu vyšetrovania, o ktoré ide v posudzovanom prípade [bod i)]. Z nich ďalej dospejem k záverom týkajúcim sa procesných práv, ktoré sa musia priznať rôznym dotknutým osobám v rámci takéhoto postupu [bod ii)]. Nakoniec budem skúmať, či boli tieto požiadavky splnené v prejednávanej veci [bod iii)].
i) Postupy administratívneho vyšetrovania týkajúce sa obťažovania v rámci inštitúcií Únie
44.
Povinnosť administratívy Únie zasahovať na podporu zamestnanca, ktorý sa považuje za obeť obťažovania alebo akejkoľvek inej formy zastrašovania, vyplýva z povinnosti tejto administratívy poskytnúť pomoc, ktorá je uvedená, pokiaľ ide o pracovnoprávne vzťahy upravené služobným poriadkom, v článku 24 tohto služobného poriadku. Po podaní žiadosti o pomoc podľa služobného poriadku nasleduje administratívne vyšetrovanie, ktorého cieľom je poskytnúť vysvetlenia o sporných skutočnostiach a na základe záverov prijať konečné stanovisko. Z toho vyplýva, že predmetom administratívneho vyšetrovania nie je uložiť sankciu za určité správanie, ale predovšetkým zistiť, či je povinnosťou administratívy zasiahnuť na podporu úradníka. ( 16 ) Na tento účel stačí, aby sa preukázali prinajmenšom skutočnosti o obvineniach, pričom sa nemusí predvídať výsledok možného disciplinárneho konania, ktoré sa začalo neskôr. ( 17 )
45.
Podobne, pokiaľ ide o pracovnoprávne vzťahy upravené služobným poriadkom EIB, politika EIB v oblasti dôstojnosti v zamestnaní stanovuje formálny postup, v rámci ktorého má údajná obeť možnosť oficiálne podať sťažnosť, na základe ktorej sa začne postup vyšetrovania. Je však potrebné uviesť, že tento postup sa líši od konania, ktoré sa začalo na základe žiadosti o pomoc podľa služobného poriadku. ( 18 ) Výsledky stanovené v konaní, o ktoré ide v prejednávanej veci, totiž zahŕňajú nielen zamietnutie sťažnosti alebo začatie disciplinárneho konania proti osobe obvinenej z obťažovania, ale tiež začatie takéhoto postupu proti údajnej obeti, pokiaľ je jej sťažnosť posúdená ako nedôvodná alebo škodlivá. V tomto ohľade teda sporný postup ide ďalej než postup stanovený v súvislosti so žiadosťou o pomoc podľa služobného poriadku.
ii) O procesných právach dotknutých osôb v rámci postupu vyšetrovania vo veci obťažovania
46.
Všeobecný súd mal nedávno príležitosť pripomenúť kontext, v ktorom sa vyvíjala judikatúra týkajúca sa žiadosti o pomoc podľa služobného poriadku, uvedená v bode 42 týchto návrhov, a objasniť rozsah jej pôsobnosti. ( 19 )
47.
Z týchto objasnení vyplýva, že cieľom judikatúry Všeobecného súdu nie je obmedziť procesné práva sťažovateľa v rámci postupu vyšetrovania vo veci obťažovania ako také ani mu a priori priznať menej priaznivé postavenie, než má odporca, údajný obťažovateľ. ( 20 ) Snaží sa skôr rozlišovať medzi postupom administratívneho vyšetrovania začatým na základe žiadosti o pomoc podľa služobného poriadku a disciplinárnym konaním, ktoré sa následne prípadne začne. ( 21 ) Zatiaľ čo administratívne konanie sa podľa názoru Všeobecného súdu riadi v zásade pravidlami vyplývajúcimi z článku 41 Charty, právo na obhajobu je možné uplatniť iba v štádiu disciplinárneho konania. ( 22 )
48.
Je pravda, že Všeobecný súd uznáva, že podľa ustálenej judikatúry dodržiavanie práva na obhajobu v každom konaní vedenom proti osobe, ktoré môže viesť k aktu, ktoré jej spôsobí ujmu, je základnou zásadou práva Únie, ktorú treba zabezpečiť, a to aj pri úplnej neexistencii dotknutej procesno‑právnej úpravy. ( 23 ) V každom prípade vzhľadom na to, že úloha osoby, ktorá podala žiadosť o pomoc, spočíva hlavne v jej spolupráci v rámci riadneho priebehu vyšetrovania na účely zistenia skutkového stavu, dospel Všeobecný súd k záveru, že toto konanie nie je možné považovať za vyšetrovanie začaté proti tejto osobe. ( 24 ) Naopak, Všeobecný súd uznáva, že osoba obvinená z obťažovania musí byť už na začiatku konania schopná brániť sa proti obvineniam vzneseným proti nej. ( 25 ) Práve z dôvodu ich rozdielnych úloh v rámci postupu vyšetrovania tak Všeobecný súd v niekoľkých rozsudkoch rozhodol, že sa procesné práva dotknutých osôb líšia.
49.
V tejto súvislosti je však potrebné konštatovať, že článok 41 Charty sa uplatňuje na všetky administratívne konania bez ohľadu na ich vyšetrovaciu alebo prejednávaciu povahu, a zakotvuje najmä právo každého byť vypočutý pred prijatím nepriaznivého opatrenia proti nemu. Okrem toho je potrebné pripomenúť, že zásada kontradiktórnosti sa uplatňuje na akékoľvek konanie, ktoré môže viesť k vydaniu rozhodnutia, čím môžu byť citeľne dotknuté niečie záujmy. ( 26 ) Nie je preto nutné vydať konečné rozhodnutie o tom, či postup administratívneho vyšetrovania bez ohľadu na to, či je upravený pravidlami služobného poriadku, alebo politiky EIB v oblasti dôstojnosti v zamestnaní, spadá do pôsobnosti článkov 47 a 48 Charty. ( 27 )
50.
Hoci je určite pravda, že osoba obvinená z obťažovania je už od začiatku vystavená riziku prijatia nepriaznivého opatrenia v zmysle článku 41 ods. 2 Charty, a síce rozhodnutiu vyhovieť žiadosti o pomoc, je potrebné tiež zdôrazniť, že rovnako tak sa postup vyšetrovania môže nepriaznivo dotknúť osoby, ktorá túto žiadosť podala. Je tomu tak najmä v prípade, keď sa počas vyšetrovania ukazuje, že žiadosť o pomoc bude zamietnutá. ( 28 ) Z tohto dôvodu musí byť podobne ako osobe obvinenej z obťažovania umožnené brániť sa proti vzneseným obvineniam, čo odôvodňuje jej vypočutie v rámci vyšetrovania, prípadne aj niekoľkokrát, musí byť aj sťažovateľ rovnakým spôsobom vypočutý v súvislosťami so skutočnosťami, na ktoré sa môže administratíva odvolávať pri zamietnutí jeho žiadosti. ( 29 ) Navyše to bolo uznané aj v judikatúre Všeobecného súdu. ( 30 )
51.
Vzhľadom na to, že administratíva je povinná umožniť akejkoľvek dotknutej osobe účinne ( 31 ) vyjadriť svoje stanovisko, znamená to podľa môjho názoru, že sťažovateľ musí mať možnosť napadnúť akúkoľvek skutočnosť, na ktorej má príslušný orgán v úmysle založiť svoje rozhodnutie o zamietnutí, či už ide o vyhlásenia svedkov, alebo iných zdrojov, a predložiť v tomto zmysle akýkoľvek dôkaz. Z judikatúry Všeobecného súdu vyplýva, že nie je možné domnievať sa, že samotné zohľadnenie pôvodnej sťažnosti alebo predchádzajúcich vyjadrení stačí na to, aby bolo možné dospieť k záveru, že právo sťažovateľa byť vypočutý bolo dodržané. Môže sa predovšetkým ukázať ako nevyhnutné, aby sa sťažovateľovi umožnilo vyjadriť sa k návrhu správy o vyšetrovaní. ( 32 )
52.
Tieto úvahy, ktoré platia pre všetky administratívne vyšetrovania týkajúce sa obťažovania, sa uplatňujú o to viac na postupy vyšetrovania začaté v súlade s vnútorným predpisom EIB, keďže tento predpis stanovuje možnosť prijať viacero rozhodnutí, ktoré majú nepriaznivý dosah na sťažovateľa v zmysle článku 41 ods. 2 Charty, vrátane opatrenia, ktoré by sa ho mohlo nepriaznivo dotýkať.
iii) O dodržiavaní procesných práv odvolateľky v prejednávanej veci
– O práve odvolateľky byť vypočutá, pokiaľ ide o vyhlásenia odporcu a svedkov
53.
Z vyššie uvedeného vyplýva, že najneskôr od okamihu, keď je zrejmé, že sťažnosť bude zamietnutá, musí mať sťažovateľ podľa článku 41 Charty rovnaké procesné práva, aké má osoba obvinená z obťažovania. ( 33 ) Sťažovateľ preto môže rovnako ako osoba obvinená z obťažovania požadovať, aby bol vypočutý, prípadne aj viackrát, o skutočnostiach, ktoré sa ho týkajú, najmä v rozsahu, v akom príslušný orgán posudzuje jeho vlastné správanie.
54.
V dôsledku toho, a na rozdiel od rozhodnutia Všeobecného súdu v bode 52 napadnutého rozsudku, je možné postavenie sťažovateľa počas postupu vyšetrovania prirovnať v závislosti od okolností prípadu k postaveniu osoby obvinenej z obťažovania. Všeobecný súd však rozhodol, že vyšetrovací výbor nekonal protiprávne, keď odmietol sprístupniť odvolateľke obsah vyhlásení osoby obvinenej z obťažovania a svedkov, aby sa k nim mohla vyjadriť. V tomto zmysle vychádzal Všeobecný súd najmä zo skutočnosti, že politika v oblasti dôstojnosti v zamestnaní nestanovuje, že vyhlásenia osoby obvinenej z obťažovania majú byť sťažovateľke oznámené. ( 34 ) Politika v oblasti dôstojnosti v zamestnaní sa však nemôže odchýliť od zásad práva Únie uvedených v bode 48 týchto návrhov. Všeobecný súd teda svojím rozhodnutím nezohľadnil obsah práva odvolateľky byť vypočutá počas postupu vyšetrovania a zásadu kontradiktórnosti.
55.
Všeobecný súd samozrejme nezohľadnil skutočnosť, že zamietnutie sťažnosti je samo osebe nepriaznivým aktom ovplyvňujúcim sťažovateľku a že bolo nevyhnutné oznámiť sťažovateľke obsah vyhlásení svedkov a osoby obvinenej z obťažovania, na základe ktorých chcel prezident EIB vydať svoje rozhodnutie. Skutočnosť, že k takémuto zohľadneniu nedošlo, je prekvapujúca, pretože Súd pre verejnú službu už niekoľkokrát zdôraznil, že prípadné uznanie existencie obťažovania zo strany administratívy môže mať samo osebe priaznivý účinok v rámci terapeutického procesu psychického zotavenia obťažovanej osoby, takže administratíva má vypočuť dotknutá osobu pred zamietnutím sťažnosti. ( 35 ) Platí to o to viac v prípade sťažovateľky, keď bolo zamietnutie sťažnosti spojené s odporúčaniami, v ktorých sa jej vytýkalo, že ona samotná bola pôvodcom problémov z dôvodu nedostatku pozitívneho prístupu.
56.
Z bodov 48 a 49, ako aj z bodov 69 a 71 napadnutého rozsudku v tejto súvislosti vyplýva, že Všeobecný súd pripustil, že vyhlásenia osoby obvinenej z obťažovania a svedkov, týkajúce sa pracovných výkonov odvolateľky, jej (psychického) zdravia a súkromných problémov boli rozhodujúce, viedli k oslabeniu vierohodnosti odvolateľky a v konečnom dôsledku k zamietnutiu sťažnosti zo strany prezidenta EIB. Vzhľadom na to, že odvolateľka nemohla samozrejme tieto skutočnosti poznať v čase podania jej sťažnosti a výsluchu, a vzhľadom na to, že sa o nich nemohla dozvedieť ani neskôr, nie je možné zastávať názor, že pred zamietnutím jej sťažnosti bola náležite vypočutá.
57.
Z toho vyplýva, že sa Všeobecný súd dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď za týchto okolností neuznal právo odvolateľky oboznámiť sa s vyjadreniami odporcu a obsahom svedectiev tak, aby na podporu svojich tvrdení mohla predložiť vlastné vyjadrenia alebo nové dôkazy. Platí to o to viac, že Všeobecný súd v bode 48 napadnutého rozsudku uviedol, že počas postupu sa predmet vyšetrovania skutočne zmenil, keďže prezident EIB zvažoval prijatie disciplinárnych opatrení voči odvolateľke bez toho, aby si vypočula skutočnosti odôvodňujúce túto zmenu.
58.
Skutočnosť, že disciplinárne konanie nakoniec nebolo začaté, nemôže tento záver spochybniť. Na rozdiel od toho, čo uviedol na pojednávaní splnomocnený zástupca EIB, predstavuje opatrenie, ktoré sa odvolateľky nepriaznivo dotýka v zmysle článku 41 Charty, už samotné zamietnutie sťažnosti a nie len následné začatie disciplinárneho konania.
59.
Všeobecný súd v každom prípade neuviedol ani okolnosti, ktoré by umožnili uznať, že EIB konala s cieľom zabrániť nebezpečenstvu ovplyvňovania svedkov zo strany odvolateľky, ani to, že by iné dôvody týkajúce sa zachovania dôvernosti mohli prípadne odôvodniť obmedzenie jej prístupu k vyhláseniam svedkov. ( 36 ) Okrem toho, pokiaľ by tomu tak bolo, stačilo by odvolateľke oznámiť iba obsah vyhlásení svedkov alebo zhrnutie vybraných častí správy o vyšetrovaní bez toho, aby sa odhalila totožnosť osôb, ktoré poskytli tieto svedectvá.
60.
Z vyššie uvedeného vyplýva, že sa Všeobecný súd dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď za týchto okolností rozhodol, že vyšetrovací výbor nebol povinný oznámiť odvolateľke obsah vyhlásení osoby obvinenej z obťažovania a svedkov, na ktorých chcel založiť svoje rozhodnutie. Prvému bodu prvej časti prvého odvolacieho dôvodu je preto potrebné vyhovieť.
– O práve odvolateľky požadovať predvolanie navrhovaných svedkov
61.
Odvolateľka Všeobecnému súdu ďalej vytýka, že rozhodol, že dodržanie jej práva byť vypočutá a zásady kontradiktórnosti nevyžaduje predvolať všetkých svedkov, ktorých navrhla.
62.
V tejto súvislosti je potrebné poznamenať, že podľa judikatúry Súdu pre verejnú službu uvedenej v bode 55 napadnutého rozsudku nie je vyšetrovací výbor, z dôvodu svojej diskrečnej právomoci súvisiacej s vedením vyšetrovania, povinný predvolať všetkých svedkov navrhovaných sťažovateľom. ( 37 ) Táto diskrečná právomoc sa však riadi aj zásadou správneho úradného postupu a procesnými právami dotknutých osôb, ktoré sú zakotvené v článku 41 Charty. Rozhodnutia vyšetrovacieho výboru týkajúce sa vedenia vyšetrovania preto nie sú okamžite vyňaté zo súdneho preskúmania. Vyšetrovací výbor teda nemôže bez uvedenia dôvodov opomenúť výsluch navrhnutých svedkov a musí zabezpečiť, aby účastníci konania boli spravodlivo vypočutí, aby sa zaručilo ich právo byť vypočutý.
63.
Súd pre verejnú službu v tomto smere uznal, že nepredvolať ďalších svedkov bolo odôvodnené vo veci, v ktorej vyšetrovací výbor už predvolal pätnástich z osemnástich svedkov navrhnutých dotknutou osobou, ako aj dvadsiatich iných. ( 38 ) Z tohto je možné vyvodiť záver, že nemôže existovať povinnosť predvolať všetkých svedkov, ktoré účastník konania navrhuje, pokiaľ vyšetrovací výbor považuje skutkový stav za dostatočne objasnený a pokiaľ dotknuté osoby už boli vhodným spôsobom vypočuté. Podobne v inej veci sa Súd pre verejnú službu odvolal na skutočnosť, že vyšetrovateľ mal v spise dostatok informácií, ktoré potvrdzovali jeho rozhodnutie predvolať len dvanástich z 52 svedkov navrhnutých žalobkyňou. ( 39 )
64.
V napadnutom rozsudku sa však Všeobecný súd nezaoberal otázkou, či vyšetrovací výbor už bol dostatočne informovaní alebo či odvolateľka už bola vhodným spôsobom vypočutá. Z odvolania naopak vyplýva, že predvolaná bola len menšina svedkov navrhnutých odvolateľkou, pričom odvolateľka o tom nebola ani len informovaná. Všeobecný súd sa tak dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď za týchto okolností iba konštatoval, že vyšetrovací výbor nebol povinný predvolať všetkých svedkov navrhnutých odvolateľkou.
65.
Z toho vyplýva, že druhému bodu prvej časti prvého odvolacieho dôvodu treba tiež vyhovieť.
– O odmietnutí lekárskych osvedčení
66.
Všeobecný súd v bode 58 napadnutého rozsudku rozhodol, že EIB správne odmietla lekárske osvedčenia predložené odvolateľkou ako dôkazy o existencii konania predstavujúceho obťažovanie, pretože osoby, ktoré ich vypracovali, neboli na spomenutom konaní prítomné.
67.
V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že takéto lekárske osvedčenia môžu v každom prípade objasniť existenciu alebo dokonca povahu ujmy spôsobenej údajnej obeti obťažovania v závislosti od ich obsahu a dátumu vystavenia. V bode 58 napadnutého rozsudku to potvrdil aj Všeobecný súd. Lekárske osvedčenie však nemôže mať rovnakú dôkaznú silu ako priame svedectvo osoby, ktorá bola prítomná na predmetnom konaní. Vzhľadom na to, že predmetom vyšetrovania je zistiť, či ku konkrétnemu konaniu uvádzanému sťažovateľkou skutočne došlo, a posúdiť toto konanie v zmysle definície sexuálneho obťažovania, Všeobecný súd správne rozhodol, že lekárske osvedčenia predložené odvolateľkou nemohli byť použité na účely určenia, či tieto udalosti nastali. ( 40 )
iv) Predbežný záver
68.
Z vyššie uvedeného vyplýva, že sa Všeobecný súd dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď rozhodol, že práva, ktorých sa mohla odvolateľka dovolávať, boli obmedzenejšie ako práva priznané osobe obvinenej z obťažovania, a že teda odvolateľka nemá právo na to, aby jej bol oznámený obsah vyhlásení obvinenej osoby a svedkov, ani nemá právo uviesť k nim svoje vyjadrenia alebo požadovať predvolanie ďalších svedkov v prípade, že by to bolo nevyhnutné na dodržanie jej práva byť vypočutá.
2) O druhej časti prvého odvolacieho dôvodu založenej na neexistencii dôsledkov nedodržania lehôt súvisiacich s postupom vyšetrovania
69.
Predmetom druhej časti prvého odvolacieho dôvodu je posúdenie dôsledkov nedodržania určitých lehôt stanovených politikou v oblasti dôstojnosti v zamestnaní. Všeobecný súd v bodoch 47 až 49 napadnutého rozsudku rozhodol, že napriek nedodržaniu uvedených lehôt nie je možné EIB vytknúť žiadne protiprávne konanie, pretože predvolanie na výsluch a rozhodnutie boli odvolateľke doručené v primeranej lehote a EIB konala obozretne. Naopak, odvolateľka zastáva názor, že Všeobecný súd mal dospieť k záveru, že uvedené lehoty sú prísne záväzné.
70.
V prvom rade je potrebné uviesť, že politika v oblasti dôstojnosti v zamestnaní má ako vnútorný predpis EIB práve záväzný charakter, čo navyše uznal Všeobecný súd v bode 33 napadnutého rozsudku. ( 41 ) Na rozdiel od toho, čo Všeobecný súd zjavne tvrdí v bode 47 napadnutého rozsudku, lehoty stanovené týmto predpisom nie je možné považovať iba za orientačné ciele správneho administratívneho postupu zamerané na to, aby konanie prebehlo v primeranom čase. ( 42 )
71.
Z ustálenej judikatúry však vyplýva, že nedodržanie záväzných lehôt samo osebe neodôvodňuje zrušenie rozhodnutia prijatého v danom prípade. ( 43 ) Za týchto podmienok Všeobecný súd v bode 47 napadnutého rozsudku správne vychádzal z predpokladu, že dôsledky nedodržania určitej lehoty môžu byť posúdené len v závislosti od konkrétnych okolností danej veci.
72.
V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že politika v oblasti dôstojnosti v zamestnaní stanovuje pre jednotlivé štádiá postupu vyšetrovania veľmi krátke lehoty, niekedy dokonca len päť pracovných dní. Vzhľadom na potenciálne vážny vplyv vyšetrovania na vzťahy v rámci kolektívu a postavenie sťažovateľky, ako aj na záujem osoby obvinenej z obťažovania vylúčiť čo najrýchlejšie akékoľvek obvinenie proti nej je účelom týchto lehôt vyhnúť sa akémukoľvek predĺženiu stavu neistoty. Z toho vyplýva, že cieľ, ktorý sledujú lehoty, ktorými sa riadi postup vyšetrovania, sa neobmedzuje na stanovenie časového rámca pre tento postup, ale má za cieľ chrániť záujmy dotknutých osôb.
73.
Tento cieľ však neodôvodňuje zrušenie rozhodnutia prijatého po uplynutí lehoty. Práve naopak, zrušenie rozhodnutia z jednoduchého dôvodu, že bolo prijaté po uplynutí lehoty, by práve viedlo k predĺženiu stavu neistoty, ktorému sa tieto lehoty snažia vyhnúť.
74.
Z ustálenej judikatúry však vyplýva, že nedodržanie lehoty môže viesť k nároku na náhradu škody. Súd Únie musí v tomto ohľade uskutočniť celkové posúdenie danej situácie s cieľom určiť, či dĺžka postupu bola neprimeraná. ( 44 ) V prejednávanej veci je potrebné konštatovať, že pri posudzovaní otázky, či k predvolaniu na výsluch a k oznámeniu rozhodnutia prezidenta EIB došlo vzhľadom na okolnosti daného prípadu v primeranej lehote, Všeobecný súd túto judikatúru uplatnil správne. Zohľadnil najmä skutočnosť, že pokiaľ ide o lehotu na začatie vyšetrovania, odvolateľka bola opakovane informovaná o aktuálnom stave svojej sťažnosti (bod 36 napadnutého rozsudku), a pokiaľ ide o lehotu na oznámenie rozhodnutia prezidenta EIB, že predmet vyšetrovania sa počas konania zmenil, čo si vyžiadalo dodatočné informácie (body 48 a 49 napadnutého rozsudku).
75.
Okrem týchto zistení záver Všeobecného súdu, že lehota, ktorá uplynula medzi podaním sťažnosti 20. mája 2015 a rozhodnutím prezidenta EIB zo 16. októbra 2015 nebola neprimerane dlhá, spadá do jeho zvrchovanej právomoci posúdenia skutkového stavu. Tento záver tak už nemôže byť spochybnený v štádiu odvolacieho konania.
76.
Z toho vyplýva, že argument odvolateľky, podľa ktorého nedodržanie lehôt stanovených pre postup vyšetrovania malo viesť k zrušeniu rozhodnutia prezidenta EIB a k vzniku mimozmluvnej zodpovednosti EIB, musí byť odmietnutý.
b) O druhom a treťom odvolacom dôvode založenom na nesprávnom posúdení zákonnosti určitých prvkov odôvodnenia uvedených v správe vyšetrovacieho výboru v zmysle článku 7 Charty a článku 8 EDĽP
77.
V druhom a treťom odvolacom dôvode odvolateľka Všeobecnému súdu v podstate vytýka, že nepovažoval za protiprávnu skutočnosť, že prezident EIB založil svoje rozhodnutie na svedectvách osôb, ktoré v tejto súvislosti nemali žiadnu odbornú spôsobilosť, popisujúcich odvolateľku ako osobu s psychickými problémami, ktorá zle prežívala rozchod so svojím bývalým partnerom, v dôsledku čoho výrazne schudla, ktorá ťažko prijíma akúkoľvek formu kritiky, má manipulatívnu povahu a ktorá naznačuje, že dôvody jej sťažnosti boli iné než sexuálne obťažovanie, ktorého sa údajne stala obeťou.
78.
V tejto súvislosti odvolateľka Všeobecnému súdu tiež vytýka chybu v odôvodnení, spočívajúcu v tom, že si protirečil, keď v bode 76 napadnutého rozsudku rozhodol, že napriek tomu, že uvedenie týchto okolností bolo „zbytočné, ako aj poľutovaniahodné“, nepredstavuje to protiprávnosť, ktorú by bolo možné EIB vytknúť.
79.
Na účely zamietnutia tvrdení odvolateľky vychádzal Všeobecný súd v bode 71 napadnutého rozsudku zo skutočnosti, že vyšetrovací výbor, ani prezident EIB nepredložili žiadne vyhlásenia týkajúce sa súkromného života alebo psychického zdrvia odvolateľky, ale obmedzili sa na opakovanie vyhlásení svedkov na túto tému. Všeobecný súd na základe toho zrejme dospel k záveru, že tieto vyjadrenia teda nebolo možné pripísať EIB.
80.
V bode 71, ako aj v bode 81 napadnutého rozsudku však Všeobecný súd zdôraznil, že vyšetrovací výbor skutočne založil odôvodnenie svojho odporúčania zamietnuť sťažnosť na uvedených vyhláseniach. V tejto súvislosti je potrebné poznamenať, že toto odporúčanie spochybňuje skôr osobnú vierohodnosť odvolateľky než vierohodnosť jej tvrdení. Vyšetrovací výbor tak urobil z posúdenia osobnosti odvolateľky údajne potvrdeného svedkami hlavný dôvod na zamietnutie sťažnosti. Nie je preto možné uznať, že vyšetrovací výbor a následne prezident EIB založili svoje rozhodnutie, ktoré sa odvolateľky nepriaznivým spôsobom dotýka, na posúdení, ktoré neprijali za svoje. Je práve úlohou vyšetrovacieho výboru zistiť skutkové okolnosti odôvodňujúce konečné rozhodnutie. Počas pojednávania sa v tejto súvislosti uviedlo, že nebolo úlohou prezidenta EIB vykonať dodatočnú kontrolu správnosti skutkového stavu. Za týchto podmienok mal Všeobecný súd dospieť k záveru, že vyjadrenia týkajúce sa osobnosti a správania odvolateľky obsiahnuté v správe vyšetrovacieho výboru sú pripísateľné EIB. Naopak, ak by Všeobecný súd rozhodol, že vyšetrovací výbor iba opakuje – ale nezdieľa – posúdenia obsiahnuté vo svedectvách, musel by dospieť k záveru, že rozhodnutie prezidenta EIB, ktoré je založené výlučne na správe vyšetrovacieho výboru a svedectvách, ktoré opakuje, je nedostatočne odôvodnené. Úvahy Všeobecného súdu, pokiaľ ide o to, či posúdenia obsiahnuté vo vyhláseniach svedkov sú pripísateľné EIB, je preto postihnuté nesprávnym právnym posúdením.
81.
V bodoch 74 a 75 napadnutého rozsudku Všeobecný súd okrem toho odmietol argumenty odvolateľky smerujúce k preukázaniu porušenia článku 7 Charty, keď uviedol, že správa vyšetrovacieho výboru ani rozhodnutie prezidenta EIB neboli uverejnené a že údaje uvedené v tejto správe nemali v konečnom dôsledku žiadny dosah, najmä disciplinárny, na odborné postavenie odvolateľky.
82.
Pokiaľ ide o druhý z uvedených argumentov, skutočnosť, že posúdenie správania a osobnosti odvolateľky neviedli k disciplinárnemu konaniu, nie je relevantná pre posúdenie otázky, či takéto vyhlásenia predstavujú porušenie článku 7 Charty, prípadne článku 8 EDĽP.
83.
Z tohto dôvodu zostáva určiť, či Všeobecný súd správne dospel k záveru, že porušenie článku 7 Charty by bolo možné vylúčiť, ak by bol obsah správy oznámený len osobe obvinenej z obťažovania a prezidentovi EIB.
84.
V tomto zmysle je potrebné najskôr uviesť, že v rozsudku týkajúcom sa vyšetrovania psychického obťažovania dospel Súd pre verejnú službu k záveru, že sprístupnenie informácií, ktoré by mohlo mať negatívny vplyv vo vzťahu k odvolateľke a poškodiť jej povesť a dôveryhodnosť u samotných osôb obvinených z obťažovania, je samo osebe protiprávne a zakladá právo na náhradu škody. ( 45 )
85.
Naopak, vo veci týkajúcej sa zamietnutia žiadosti o povýšenie Komisiou, ktoré bolo spojené s urážlivými poznámkami, zohľadnil Súdny dvor tiež priťažujúcu skutočnosť, že daný dokument bol šírený v rámci celého oddelenia. ( 46 )
86.
Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práv (ďalej len „ESĽP“) môže byť otázka, či sa komentár považovaný za urážlivý alebo diskreditujúci dotknutú osobu šíril, zohľadnená pri zisťovaní, či bolo porušené právo na rešpektovanie súkromného života podľa článku 8 EDĽP, pod ktorý spadá nielen rešpektovanie dobrej povesti, ale tiež cti osoby. ( 47 ) ESĽP navyše opakovane rozhodol, že psychická integrita spadá tiež pod právo na rešpektovanie súkromného života zakotvené v článku 8 EDĽP. ( 48 ) Na účely preukázania, či došlo k porušeniu článku 8 EDĽP, sa však musí navyše zohľadniť závažnosť vyhlásenia ( 49 ) a jeho účel ( 50 ), ako aj jeho prípadná odôvodnenosť. Z toho vyplýva, že porušenie článku 8 EDĽP nemožno posúdiť len na základe otázky, či sa dané vyhlásenie šírilo.
87.
Všeobecný súd však závažnosť komentárov a ich dosah na psychickú integritu odvolateľky, tak ako sa to odvolateľka pokúsila preukázať prostredníctvom lekárskych osvedčení, nepreskúmal. Nedošlo ani k overeniu, či tieto vyhlásenia môžu účinne a objektívne prispieť k posúdeniu, či bola, alebo nebola sťažnosť škodlivá. Pokiaľ ide o prípadnú odôvodnenosť, Všeobecný súd mal skúmať, či vyšetrovanie týkajúce sa aspektov súkromného života odvolateľky a ich uvedenie v správe vyšetrovacieho výboru a v rozhodnutí prezidenta EIB boli relevantné vzhľadom na predmet vyšetrovania, ktorým bolo stanoviť, či sa osoba obvinená z obťažovania takéhoto konania skutočne dopustila.
88.
Z týchto úvah vyplýva, že sa Všeobecný súd pri odôvodnení, podľa ktorého môže byť porušenie článku 7 Charty a článku 8 EDĽP vylúčené už len z dôvodu, že poznámky o osobnosti a správaní odvolateľky neviedli k disciplinárnemu konaniu a že v rámci jej oddelenia sa správa nešírila, dopustil nesprávneho právneho posúdenia.
2. O dôsledkoch opodstatnenosti prvej časti prvého a druhého odvolacieho dôvodu
89.
Odôvodnenosť prvej časti prvého odvolacieho dôvodu, ktorá sa týka procesných práv odvolateľky, sama osebe odôvodňuje zrušenie napadnutého rozsudku. Argumenty odvolateľky smerujúce k preukázaniu protiprávnosti postupu vyšetrovania totiž Všeobecný súd odmietol práve na základe nesprávneho predpokladu, že procesné práva, ktoré musia byť odvolateľke priznané, sú v zásade obmedzenejšie ako práva osoby obvinenej z obťažovania. Vzhľadom na to, že zamietnutie návrhu na zrušenie a návrhu na náhradu škody boli založené výlučne na neexistencii protiprávnosti v tomto konaní, musí byť napadnutý rozsudok zrušený.
90.
Z toho vyplýva, že nie je ďalej potrebné zaoberať sa otázkou, či aj odôvodnenosť druhého odvolacieho dôvodu týkajúceho sa nesprávneho právneho posúdenia, ktorého sa Všeobecný súd dopustil pri posudzovaní porušenia článku 7 Charty, odôvodňuje zrušenie napadnutého rozsudku. Vzhľadom na zrušenie napadnutého rozsudku však tieto úvahy zostávajú aj naďalej relevantné na účely posúdenia návrhov na náhradu škody, ktoré boli uplatnené v prvostupňovom konaní.
3. O žalobách pred Všeobecným súdom
91.
Podľa článku 61 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej Únie môže Súdny dvor v prípade zrušenia rozhodnutia Všeobecného súdu sám vydať konečný rozsudok, ak to stav konania dovoľuje.
92.
Je to tak aj v prejednávanej veci, pokiaľ ide o zrušenie rozhodnutia prezidenta EIB, o ktoré žiadala odvolateľka v prvostupňovom konaní, pretože správny výklad rozsahu procesných práv odvolateľky Všeobecným súdom mal viesť k zrušeniu rozhodnutia prezidenta EIB.
93.
Je pravda, že porušenie práva na obhajobu, najmä práva byť vypočutý, odôvodňuje podľa judikatúry zrušenie rozhodnutia vydaného na konci predmetného konania iba vtedy, ak by bez tejto vady mohlo toto konanie dospieť k inému výsledku. ( 51 ) Nie je tomu tak najmä v prípade, keď administratíva nemá žiadny priestor na voľnú úvahu, pokiaľ ide o rozhodnutie, ktoré sa má na základe konania prijať.
94.
V prejednávanej veci však nemožno vylúčiť, že rozhodnutie prezidenta EIB by bolo iné, ak by mala odvolateľka právo napadnúť vyhlásenia osoby obvinenej z obťažovania a svedkov alebo na podporu svojej sťažnosti predložiť nové skutočnosti. Platí to o to viac v prípade, keď sa predmet vyšetrovania zmenil v čase, keď odvolateľka podala sťažnosť, a zameriava sa na správanie odvolateľky a jej osobnosť, teda na skutočnosti, ku ktorým odvolateľka nemala ešte príležitosť vyjadriť sa.
95.
Je preto potrebné vyhovieť návrhu na zrušenie uplatnenému v prvostupňovom konaní a zrušiť rozhodnutie prezidenta EIB, ktorým bola sťažnosť odvolateľky zamietnutá. Okrem toho v prípade, že sa Súdny dvor bude riadiť týmto návrhom a rozhodnutie zruší, bude úlohou EIB prijať vhodné opatrenia, ktoré z tohto zrušenia vyplývajú.
96.
Spor však nie je v stave, aby ho bolo možné posúdiť v súvislosti s návrhom na náhradu škody. ( 52 )
97.
Z úvah vykonaných v rámci druhého odvolacieho dôvodu ( 53 ) totiž vyplýva, že Všeobecný súd musí znova posúdiť argument založený na porušení článku 7 Charty, berúc do úvahy najmä závažnosť a účel vyhlásení obsiahnutých v správe vyšetrovacieho výboru, ako aj ich prípadnú odôvodnenosť. Navyše Všeobecný súd ešte nepreskúmal otázku, či vznik mimozmluvnej zodpovednosti EIB môže byť odôvodnený vzhľadom na škodu, ktorú odvolateľka údajne utrpela, a jej vzťah k protiprávnym konaniam uvádzaným odvolateľkou.
98.
Z toho vyplýva, že vec treba vrátiť späť Všeobecnému súdu, aby rozhodol o návrhu na náhradu škody.
C. O trovách
99.
Keďže vec musí byť vrátená Všeobecnému súdu, o trovách konania sa rozhodne neskôr.
VI. Návrh
100.
Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor rozhodol takto:
1.
Rozsudok Všeobecného súdu Európskej únie (šiesta komora) z 13. júla 2017, OZ/EIB (T‑607/16), sa zrušuje.
2.
Rozhodnutie prezidenta Európskej investičnej banky zo 16. októbra 2015, ktorým bola zamietnutá sťažnosť odvolateľky vo veci sexuálneho obťažovania podľa „politiky v oblasti rešpektovania dôstojnosti osoby v zamestnaní“ EIB, sa zrušuje.
3.
Vec sa vracia späť Všeobecnému súdu, aby rozhodol o návrhoch na náhradu škody.
4.
O trovách konania sa rozhodne neskôr.
( 1 ) Jazyk prednesu: francúzština.
( 2 ) Pozri najmä rozsudky Súdu pre verejnú službu zo 16. mája 2012, Skareby/Komisia (F‑42/10, EU:F:2012:64, body 46 až 48); z 23. októbra 2013, BQ/Dvor audítorov (F‑39/12, EU:F:2013:158, bod 72), a zo 16. decembra 2015, De Loecker/ESVČ (F‑34/15, EU:F:2015:153, bod 43), ako aj rozsudok Všeobecného súdu z 23. septembra 2015, Cerafogli/ECB (T‑114/13 P, EU:T:2015:678, bod 40).
( 3 ) Ú. v. EÚ L 287, 2013, s. 15.
( 4 ) Pokiaľ sa nemýlim, tento dokument, ktorý na žiadosť kancelárie poskytla Súdnemu dvoru EIB vo francúzskom jazyku, nebol uverejnený a je dostupný len na internete.
( 5 ) Rozsudok Všeobecného súdu z 13. júla 2017, OZ/EIB (T‑607/16, neuverejnený, EU:T:2017:495).
( 6 ) O právomoci Súdneho dvora vzniesť aj bez návrhu námietku neprípustnosti žaloby pred Všeobecným súdom prvýkrát až v štádiu odvolacieho konania, pozri rozsudok z 23. apríla 2009, Sahlstedt a i./Komisia (C‑362/06 P, EU:C:2009:243, bod 22).
( 7 ) Táto lehota bola doplnená do služobného poriadku EIB v nadväznosti na rozsudok z 28. februára 2013, Preskúmanie Arango Jaramillo a i./EIB (C‑334/12 RX‑II, EU:C:2013:134). Všeobecný súd však zastáva názor, že toto nové znenie sa uplatní len v prípade, že zamestnancec bol prijatý po roku 2013; pozri najmä rozsudok Všeobecného súdu zo 4. októbra 2018, PD/EIB (T‑615/16, neuverejnený, EU:T:2018:642, bod 48). Z vyššie uvedeného rozsudku Súdneho dvora v každom prípade vyplýva, že pokiaľ ide o situáciu pred rokom 2013, ani žaloba podaná proti aktu, ktorý sa pripisuje EIB v lehote dlhšej než tri mesiace, nemôže byť od začiatku považovaná za žalobu podanú v neprineranom čase.
( 8 ) Pozri v tomto zmysle návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Mengozzi vo veci Preskúmanie Arango Jaramillo a i./EIB (C‑334/12 RX‑II, EU:C:2012:733, bod 51), a rozsudok Všeobecného súdu zo 6. marca 2001, Dunnett a i./EIB (T‑192/99, EU:T:2001:72, bod 56), ako aj rozsudok Súdu pre verejnú službu z 10. júla 2014, CG/EIB (F‑95/11 a F‑36/12, EU:F:2014:188, EU:F:2014:188, bod 80).
( 9 ) Pred zmenou služobného poriadku EIB v roku 2013, ku ktorej došlo v nadväznosti na rozsudok z 28. februára 2013, Preskúmanie Arango Jaramillo a i./EIB (C‑334/12 RX‑II, EU:C:2013:134), nebolo zmierovacie konanie povinné.
( 10 ) Pozri v tomto zmysle uznesenie z 19. júna 2014, Cartoon Network/ÚHVT (C‑670/13 P, neuverejnené, EU:C:2014:2024, body 42 až 46), a rozsudok zo 7. novembra 2013, Wam Industriale/Komisia (C‑560/12 P, neuverejnený, EU:C:2013:726, bod 44). Tento výklad článku 169 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora potvrdzuje tiež znenie tohto ustanovenia v iných jazykových verziách než je francúzska, a to nemecká, anglická a poľská verzia.
( 11 ) Pozri rozsudok z 26. októbra 2006, Koninklijke Coöperatie Cosun/Komisia (C‑68/05 P, EU:C:2006:674, bod 54), a konkrétnejšie, pokiaľ ide o posúdenie priebehu správneho postupu, moje návrhy vo veci Wunenburger/Komisia (C‑362/05 P, EU:C:2007:104, bod 77), ako aj rozsudok zo 7. júna 2007, Wunenburger/Komisia (C‑362/05 P, EU:C:2007:322, bod 92).
( 12 ) Rozsudok z 23. apríla 2002, Campogrande/Komisia (C‑62/01 P, EU:C:2002:248, bod 43).
( 13 ) Článok 113 ods. 1 [teraz článok 169 ods. 1] Rokovacieho poriadku Súdneho dvora stanovuje, že v rámci odvolacieho konania musia návrhy smerovať k úplnému alebo čiastočného zrušeniu rozhodnutia [Všeobecného súdu] a prípadne k čiastočnému alebo úplnému vyhoveniu návrhov, ktoré boli predložené v prvostupňovom konaní; pozri rozsudok z 9. septembra 2008, FIAMM a i./Rada a Komisia (C‑120/06 P a C‑121/06 P, EU:C:2008:476, bod 205).
( 14 ) Rozsudok Súdu pre verejnú službu zo 16. decembra 2015, De Loecker/ESVČ (F‑34/15, EU:F:2015:153, bod 43).
( 15 ) Rozsudok Všeobecného súdu z 23. septembra 2015, Cerafogli/ECB (T‑114/13 P, EU:T:2015:678, bod 40).
( 16 ) Pozri rozsudky Všeobecného súdu z 29. júna 2018, HF/Parlament (T‑218/17, EU:T:2018:393, body 68, 71 a 72), a rozsudky Súdu pre verejnú službu zo 16. mája 2012, Skareby/Komisia (F‑42/10, EU:F:2012:64, bod 46); z 23. októbra 2013, BQ/Dvor audítorov (F‑39/12, EU:F:2013:158, bod 72), a z 10. júla 2014, CG/EIB (F‑103/11, EU:F:2014:185, bod 148). Tento zásah môže spočívať v začatí disciplinárneho konania proti údajnému obťažovateľovi alebo v preložení, pozri rozsudok Súdu pre verejnú službu z 9. decembra 2008, Q/Komisia (F‑52/05, EU:F:2008:161, body 207 až 213).
( 17 ) Pozri rozsudok Súdu pre verejnú službu zo 16. decembra 2015, De Loecker/ESVČ (F‑34/15, EU:F:2015:153, bod 41).
( 18 ) Všeobecný súd v nedávnom rozsudku z 29. júna 2018, HF/Parlament (T‑218/17, EU:T:2018:393, body 77 a 78), poukázal na terminologický rozdiel medzi „sťažnosťou“ upravenou pravidlami pre zamestnancov Európskej centrálnej banky (ECB) (ktorý je v tomto zmysle podobný vnútornému predpisu EIB) a „žiadosťou o pomoc“ podľa služobného poriadku.
( 19 ) Pozri rozsudok Všeobecného súdu z 29. júna 2018, HF/Parlament (T‑218/17, EU:T:2018:393).
( 20 ) Pozri rozsudok Všeobecného súdu z 29. júna 2018, HF/Parlament (T‑218/17, EU:T:2018:393, body 69 a 70).
( 21 ) Pozri rozsudok Všeobecného súdu z 29. júna 2018, HF/Parlament (T‑218/17, EU:T:2018:393, body 71 a 72).
( 22 ) Na podobnosti medzi disciplinárnym a trestným konaním poukázali generálny advokát Roemer vo svojich návrhoch vo veci Van Eick/Komisia (35/67, neuverejené, EU:C:1968:32, s. 510), ako aj generálny advokát Alber vo veci Tzoanos/Komisia (C‑191/98 P, EU:C:1999:127, bod 27).
( 23 ) Rozsudky z 9. novembra 2006, Komisia/De Bry (C‑344/05 P, EU:C:2006:710, bod 37), a zo 14. júna 2016, Marchiani/Parlament (C‑566/14 P, EU:C:2016:437, bod 51). Rozhodnutie o ukončení dočasného pridelenia nie je možné považovať za konanie začaté proti dotknutej osobe v zmysle tejto judikatúry, pozri rozsudok z 29. apríla 2004, Parlament/Reynolds (C‑111/02 P, EU:C:2004:265, bod 57). Disciplinárne konanie sa však má považovať za konanie začaté proti dotknutej osobe v zmysle tejto judikatúry, čo odôvodňuje uplatniteľnosť práva na obhajobu tak, ako je to uvedené v prílohe IX služobného poriadku.
( 24 ) Rozsudok Všeobecného súdu z 29. júna 2018, HF/Parlament (T‑218/17, EU:T:2018:393, bod 66), ktorý preberá riešenie prijaté v rozsudkoch Súdu pre verejnú službu zo 16. mája 2012, Skareby/Komisia (F‑42/10, EU:F:2012:64, body 46 až 48); zo 6. októbra 2015, CH/Parlament (F‑132/14, EU:F:2015:115, bod 57), a z 23. októbra 2013, BQ/Dvor audítorov (F‑39/12, EU:F:2013:158, bod 72).
( 25 ) Rozsudok Všeobecného súdu z 29. júna 2018, HF/Parlament (T‑218/17, EU:T:2018:393, bod 69).
( 26 ) Pozri rozsudky z 2. decembra 2009, Komisia/Írsko a i. (C‑89/08 P, EU:C:2009:742, bod 50), a z 9. marca 2010, ERG a i. (C‑379/08 a C‑380/08, EU:C:2010:127, bod 54), a v oblasti verejnej služby rozsudky zo 6. októbra 1982, Alvarez/Parlament (206/81, EU:C:1982:333, bod 6), a zo 17. novembra 1983, Tréfois/Dvor audítorov (290/82, EU:C:1983:334, bod 19). Pokiaľ ide o konkrétne zamietnutie sťažnosti týkajúcej sa obťažovania, pozri rozsudok Všeobecného súdu z 23. septembra 2015, Cerafogli/ECB (T‑114/13 P, EU:T:2015:678, body 35 a 41).
( 27 ) Vzhľadom na to, že odvolateľka Všeobecnému súdu v podstate vytýka, že porušil jej právo byť vypočutá a zásadu kontradiktórnosti, teda zásady, ktoré zakotvuje aj článok 41 Charty, nie je pre riešenie tohto sporu relevantné, že tieto zásady formálne spája s článkom 47 Charty a článkom 6 EDĽP.
( 28 ) Rozsudok Všeobecného súdu z 29. júna 2018, HF/Parlament (T‑218/17, EU:T:2018:393, bod 73).
( 29 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok z 9. novembra 2006, Komisia/De Bry (C‑344/05 P, EU:C:2006:710, body 37 a 38).
( 30 ) Rozsudky z 24. októbra 1996, Komisia/Lisrestal a i. (C‑32/95 P, EU:C:1996:402, bod 21); z 22. októbra 2013, Sabou (C‑276/12, EU:C:2013:678, bod 38); zo 14. júna 2016, Marchiani/Parlament (C‑566/14 P, EU:C:2016:437, bod 51), ako aj rozsudky Všeobecného súdu z 23. septembra 2015, Cerafogli/ECB (T‑114/13 P, EU:T:2015:678, bod 34), ako aj z 29. júna 2018, HF/Parlament (T‑218/17, EU:T:2018:393, body 69 a 74).
( 31 ) Rozsudky Všeobecného súdu z 8. decembra 2005, Reynolds/Parlament (T‑237/00, EU:T:2005:437, bod 101); z 8. marca 2005, Vlachaki/Komisia (T‑277/03, EU:T:2005:83, bod 64), ako aj rozsudok z 20. decembra 2017, Prequ' Italia (C‑276/16, EU:C:2017:1010, bod 46). K rozsahu práva účinne vyjadriť svoje stanovisko pozri návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Poiares Maduro vo veci Komisia/De Bry (C‑344/05 P, EU:C:2006:483, bod 44 a nasl.).
( 32 ) Všeobecný súd to požadoval tiež v jeho rozsudku z 23. septembra 2015, Cerafogli/ECB (T‑114/13 P, EU:T:2015:678, bod 50), a Súd pre verejnú službu v rozsudku z 23. októbra 2013, BQ/Dvor audítorov (F‑39/12, EU:F:2013:158, body 73 a 74). Všeobecný súd v rozsudku z 29. júna 2018, HF/Parlament (T‑218/17, EU:T:2018:393), dokonca rozhodol o tom, že skutočnosť, podľa ktorej administratíva vypočula žalobkyňu o dôvodoch smerujúcich k zamietnutiu sťažnosti bez toho, aby jej umožnila prístup k správe poradného výboru zaoberajúceho sa obťažovaním a jeho prevenciou v zamestnaní, je nedostatočná.
( 33 ) Pozri v tomto zmysle tiež rozsudok Všeobecného súdu z 29. júna 2018, HF/Parlament (T‑218/17, EU:T:2018:393, bod 69).
( 34 ) Pozri bod 54 napadnutého rozsudku.
( 35 ) Pozri rozsudok Súdu pre verejnú službu z 23. októbra 2013, BQ/Dvor audítorov (F‑39/12, EU:F:2013:158, bod 72), a zo 16. decembra 2015, De Loecker/ESVČ (F‑34/15, EU:F:2015:153, bod 43); pozri tiež rozsudok Všeobecného súdu z 29. júna 2018, HF/Parlament (T‑218/17, EU:T:2018:393, bod 64).
( 36 ) Rozsudok Všeobecného súdu z 23. septembra 2015, Cerafogli/ECB (T‑114/13 P, EU:T:2015:678, bod 45). V tejto veci však žalobkyňa nemala prístup k návrhu správy vyšetrovacieho výboru, ktorý obsahoval vyhlásenia svedkov.
( 37 ) Rozsudky Súdu pre verejnú službu z 13. decembra 2012, Donati/ECB (F‑63/09, EU:F:2012:193, bod 187), a z 10. júla 2014, CG/EIB (F‑103/11, EU:F:2014:185, bod 157); pozri tiež rozsudok Všeobecného súdu z 29. júna 2018, HF/Parlament (T‑218/17, EU:T:2018:393, body 97 až 101).
( 38 ) Rozsudok Súdu pre verejnú službu z 13. decembra 2012, Donati/ECB (F‑63/09, EU:F:2012:193, bod 187).
( 39 ) Rozsudok Súdu pre verejnú službu z 11. júla 2013, Tzirani/Komisia (F‑46/11, EU:F:2013:115, bod 125).
( 40 ) Z podobných dôvodov Súdny dvor potvrdil rozsudok, v ktorom Všeobecný súd rozhodol, že vyšetrovací výbor odôvodnene nepredvolal svedkov, ktorí vôbec alebo čiastočne neboli prítomní pri dotknutom incidente, pozri uznesenie zo 16. októbra 1997, Dimitriadis/Dvor audítorov (C‑140/96 P, EU:C:1997:493, bod 38).
( 41 ) Pozri tiež rozsudok Súdu pre verejnú službu z 11. novembra 2014, De Nicola/EIB (F‑52/11, EU:F:2014:243, bod 143).
( 42 ) Pozri v tomto zmysle rozsudok Všeobecného súdu z 10. mája 2005, Piro/Komisia (T‑193/03, EU:T:2005:164, bod 78).
( 43 ) Rozsudok z 20. mája 2010, Gogos/Komisia (C‑583/08 P, EU:C:2010:287, bod 56).
( 44 ) Primeranosť musí byť v každom jednotlivom prípade posudzovaná v závislosti od okolností danej veci; pozri rozsudky z 15. októbra 2002, Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia (C‑238/99 P, C‑244/99 P, C‑245/99 P, C‑247/99 P, C‑250/99 P až C‑252/99 P a C‑254/99 P, EU:C:2002:582, body 229 až 235), a z 28. februára 2013, Preskúmanie Arango Jaramillo a i./EIB (C‑334/12 RX‑II, EU:C:2013:134, body 28 a 29).
( 45 ) Súd pre verejnú službu výslovne nepreskúmaval toto protiprávne konanie z hľadiska porušenia článku 7 Charty, ale uznal, že žalobkyni bola týmto konaním spôsobená ujma, pozri rozsudok z 10. júla 2014, CG/EIB (F‑103/11, EU:F:2014:185, bod 151).
( 46 ) Pozri rozsudok zo 7. februára 1990, Culin/Komisia (C‑343/87, EU:C:1990:49, body 27 až 29).
( 47 ) Rozsudky ESĽP z 29. júna 2004, Chauvy a i. v. Francúzsko (CE:ECHR:2004:0629JUD006491501, § 70), a z 15. novembra 2007, Pfeifer v. Rakúsko (CE:ECHR:2007:1115JUD001255603, § 35).
( 48 ) Rozsudok ESĽP z 9. apríla 2009, A. v. Nórsko (CE:ECHR:2009:0409JUD002807006, § 64).
( 49 ) Vyhlásenie musí byť takej povahy, že zasahuje do súkromného života dotknutej osoby, pozri rozsudky ESĽP z 9. apríla 2009, A. v. Nórsko (CE:ECHR:2009:0409JUD002807006, § 64); z 10. júla 2014, Axel Springer AG v. Nemecko (CE:ECHR:2012:0207JUD003995408, § 83), a zo 16. júla 2015, Delphi AS v. Estónsko (CE:ECHR:2015:0616JUD006456909, § 137).
( 50 ) V rozsudku zo 4. októbra 2007, Sanchez Cardenas v. Nórsko (CE:ECHR:2007:1004JUD001214803, § 37), zobral ESĽP do úvahy, že predmetné vyhlásenie, ku ktorému dospel súd v rozsudku, nebolo relevantné na účely vyriešenia sporu.
( 51 ) Pozri v tomto zmysle rozsudky zo 14. februára 1990, Francúzsko/Komisia (C‑301/87, EU:C:1990:67, bod 31); z 1. októbra 2009, Foshan Shunde Yongjian Housewares & Hardware/Rada (C‑141/08 P, EU:C:2009:598, bod 94); zo 6. septembra 2012, Storck/ÚHVT (C‑96/11 P, neuverejnený, EU:C:2012:537, bod 80); z 10. septembra 2013, G. a R. (C‑383/13 PPU, EU:C:2013:533, bod 38), ako aj z 3. júla 2014, Kamino International Logistics a Datema Hellmann Worldwide Logistics (C‑129/13 a C‑130/13, EU:C:2014:2041, bod 79).
( 52 ) Pokiaľ ide o možnosť Súdneho dvora vydať konečné rozhodnutie týkajúce sa niektorých častí sporu a vo zvyšnej časti vrátiť vec Všeobecnému súdu, pozri rozsudok zo 14. mája 1998, Rada/de Nil a Impens (C‑259/96 P, EU:C:1998:224).
( 53 ) Pozri bod 83 a nasl. týchto návrhov.
Full & Egal Universal Law Academy