UZNESENIE SÚDNEHO DVORA (desiata komora)
zo 7. februára 2018 ( *1 )
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Článok 99 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora – Sociálna politika – Rovnosť zaobchádzania s mužmi a ženami vo veciach zamestnanosti a povolania – Smernica 2006/54/ES – Vnútroštátna právna úprava, ktorá stanovuje dočasnú možnosť pracovníkov divadiel, ktorí dosiahli vek odchodu do dôchodku, aby zotrvali v pracovnom pomere do dovŕšenia predtým platnej vekovej hranice odchodu do dôchodku, teda 47 rokov pre ženy a 52 rokov pre mužov“
V spojených veciach C‑142/17 a C‑143/17,
ktorých predmetom sú návrhy na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podané rozhodnutiami Corte suprema di cassazione (Najvyšší kasačný súd, Taliansko) z 15. februára 2017 a doručené Súdnemu dvoru 20. marca 2017, ktoré súvisia s konaniami:
Manuela Maturi,
Laura Di Segni,
Isabella Lo Balbo,
Maria Badini,
Loredana Barbanera
proti
Fondazione Teatro dell’Opera di Roma,
a
Fondazione Teatro dell’Opera di Roma
proti
Manuele Maturiovej,
Laure Di Segniovej,
Isabelle Lo Balbovej,
Marii Badiniovej,
Loredane Barbanerovej,
Lucovi Troianovi,
Maurovi Murriovi (C‑142/17),
a
Catia Passeri
proti
Fondazione Teatro dell’Opera di Roma (C‑143/17),
SÚDNY DVOR,
v zložení: predseda komory E. Levits, sudcovia A. Borg Barthet a M. Berger (spravodajkyňa),
generálna advokátka: J. Kokott,
tajomník: A. Calot Escobar,
so zreteľom na rozhodnutie, prijaté po vypočutí generálnej advokátky, že vec bude rozhodnutá odôvodneným uznesením v súlade s článkom 99 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora,
vydal toto
Uznesenie
1
Návrhy na začatie prejudiciálneho konania sa týkajú výkladu smernice Európskeho parlamentu a Rady 2006/54/ES z 5. júla 2006 o vykonávaní zásady rovnosti príležitostí a rovnakého zaobchádzania s mužmi a ženami vo veciach zamestnanosti a povolania (Ú. v. EÚ L 204, 2006, s. 23) a článku 21 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“).
2
Tieto návrhy boli podané v rámci sporov medzi viacerými pracovníkmi zamestnanými ako tanečnice pre kultúrnu nadáciu Fondazione Teatro dell’Opera di Roma (ďalej len „nadácia“) vo veci ich prepustenia zo zamestnania z dôvodu dovŕšenia vekovej hranice pre zotrvanie v zamestnaní.
Právny rámec
Právo Únie
3
Článok 1 smernice 2006/54, nazvaný „Účel“, stanovuje:
„Účelom tejto smernice je zabezpečiť vykonávanie zásady rovnosti príležitostí a rovnakého zaobchádzania s mužmi a ženami vo veciach zamestnania a povolania.
V tomto ohľade smernica obsahuje ustanovenia na vykonávanie zásady rovnakého zaobchádzania, pokiaľ ide o:
a)
prístup k zamestnaniu vrátane postupu a k odbornej príprave;
b)
pracovné podmienky vrátane odmeny;
c)
zamestnanecké systémy sociálneho zabezpečenia.
Obsahuje tiež ustanovenia na zabezpečenie účinnejšieho vykonávania prostredníctvom stanovenia vhodných postupov.“
4
Článok 2 tejto smernice s názvom „Vymedzenie pojmov“ znie takto:
„Na účely tejto smernice sa uplatňuje toto vymedzenie pojmov:
a)
‚priama diskriminácia‘: keď sa s jednou osobou zaobchádza menej priaznivo z dôvodu pohlavia, než sa zaobchádza alebo by sa zaobchádzalo s inou osobou v porovnateľnej situácii;
b)
‚nepriama“ diskriminácia‘: keď by zjavne neutrálne ustanovenie, kritérium alebo prax priviedli osoby jedného pohlavia do osobitnej nevýhody v porovnaní s osobami druhého pohlavia, pokiaľ toto ustanovenie, kritérium alebo prax nie sú objektívne odôvodnené legitímnym cieľom a prostriedky na dosiahnutie tohto cieľa sú primerané a potrebné;
…“
5
Podľa článku 3 uvedenej smernice 2006/54, nazvaného „Pozitívne opatrenia“:
„Členské štáty môžu zachovať alebo prijať opatrenia v zmysle článku 141 ods. 4 zmluvy s cieľom zabezpečiť v praxi úplnú rovnosť medzi mužmi a ženami v pracovnom živote.“
6
Článok 14 ods. 1 písm. c) smernice 2006/54 stanovuje:
„Nesmie dochádzať k žiadnej priamej alebo nepriamej diskriminácii z dôvodu pohlavia vo verejnom alebo súkromnom sektore vrátane orgánov verejnej správy, pokiaľ ide o:
…
c)
zamestnanie a pracovné podmienky vrátane prepustenia, ako aj odmien, ako je stanovené v článku 141 zmluvy.“
Talianske právo
7
Podľa talianskych právnych predpisov môže zamestnávateľ prepustiť zamestnanca, ktorý dosiahol vek odchodu do dôchodku ad nutum, teda bez toho, aby bol zamestnávateľ povinný uviesť dôvody.
8
Vnútroštátny súd uvádza, že pre pracovníkov divadiel spadajúcich do kategórie tanečníkov bol stanovený vek odchodu do dôchodku 47 rokov pre ženy a 52 rokov pre mužov. Uvádza, že článok 3 ods. 7 zákonného dekrétu č. 64 z 30. apríla 2010, zmeneného na zákon č. 100 z 29. júna 2010 v znení účinnom v rozhodnom čase z hľadiska skutkového stavu v konaní vo veci samej (ďalej len „zákonný dekrét č. 64/2010“), zmenil tieto vekové hranice pre pracovníkov obidvoch pohlaví tak, že spoločnú vekovú hranicu pre zotrvanie v zamestnaní stanovil na 45 rokov.
9
Toto ustanovenie zaviedlo v prospech uvedených pracovníkov tiež prechodnú opciu uplatniteľnú počas dvoch rokov odo dňa nadobudnutia účinnosti uvedeného ustanovenia, na základe ktorého mohli zotrvať v pracovnom pomere po prekročení tejto spoločnej vekovej hranice. Uvedení pracovníci zamestnaní na dobu neurčitú, ktorí dovŕšili alebo prekročili novú vekovú hranicu odchodu do dôchodku, mohli zotrvať v pracovnom pomere až do dovŕšenia vekovej hranice odchodu do dôchodku, ktorá platila skôr, teda 47 rokov pre ženy a 52 rokov pre mužov, pokiaľ uplatnili uvedenú, každoročne obnoviteľnú opciu v lehote dvoch mesiacov odo dňa nadobudnutia účinnosti uvedeného ustanovenia alebo najmenej troch mesiacov od nadobudnutia definitívneho nároku na dôchodok.
Spory vo veciach samých a prejudiciálna otázka
10
V úvode je potrebné pripomenúť, že v sporoch vo veciach samých stoja proti sebe pracovníci zamestnaní ako tanečnice a tanečníci pre nadáciu, ktorá je ich zamestnávateľom. Ako však vyplýva z návrhov na začatie prejudiciálneho konania a ako to potvrdil vnútroštátny súd v nadväznosti na žiadosť Súdneho dvora o objasnenie, nemá situácia pracovníkov mužského pohlavia vplyv na otázky položené v rámci týchto návrhov na začatie prejudiciálneho konania. Je teda potrebné v prejednávanej veci posúdiť len situáciu dotknutých pracovníčok.
11
Tieto pracovníčky boli zamestnané nadáciou do 31. marca 2014, kedy boli prepustené z dôvodu, že dosiahli dôchodkový vek. Ukončenie ich pracovnej zmluvy je založené na článku 3 ods. 7 zákonného dekrétu č. 64/2010.
12
Uvedené pracovníčky podali na Tribunale di Roma (súd v Ríme, Taliansko) žalobu o neplatnosť ich prepustenia zo zamestnania, ich opätovné prijatie na pracovné miesto a uloženie povinnosti zamestnávateľovi nahradiť im spôsobenú škodu. Zastávali názor, že ich prepustenie zo zamestnania bolo protiprávne, pretože využili opciu podľa článku 3 ods. 7 zákonného dekrétu č. 64/2010, ktorá im umožňovala zotrvať v zamestnaní a ktorá sa každoročne obnovuje aspoň tri mesiace pred dovŕšením zákonom stanoveného veku pre zotrvanie v zamestnaní.
13
Súd, na ktorý boli žaloby podané, im vyhovel.
14
V nadväznosti na odvolanie podané nadáciou, Corte d’appello di Roma (Odvolací súd Rím, Taliansko) zamietol návrhy pracovníčok, o ktoré ide v konaní vo veci samej. Uvedený súd zastával názor, že článok 3 ods. 7 zákonného dekrétu č. 64/2010 nie je v rozpore s právom Únie, pretože toto ustanovenie spolu so znížením veku odchodu do dôchodku na 45 rokov priznalo zamestnancom, ktorí dosiahli tento vek pred nadobudnutím účinnosti uvedeného ustanovenia alebo v období od 1. júla 2010 do 1. júla 2012 právo, aby sa na nich uplatňovala veková hranica pre zotrvanie v zamestnaní, ktorá bola stanovená v predchádzajúcej vnútroštátnej právnej úprave, teda 47 rokov pre ženy a 52 rokov pre mužov.
15
Podľa Corte d’appello di Roma (Odvolací súd Rím) mal vnútroštátny zákonodarca v úmysle zaviesť pravidlá o postupnom spôsobe prechodu k uplatňovaniu nového veku pre zotrvanie v zamestnaní, a to pokiaľ ide o pracovníkov blízkych príslušnej novej vekovej hranici, ktorí boli vystavení prudkému obmedzeniu predchádzajúceho režimu. Podľa tohto súdu tak v tomto zmysle nedošlo k nezlučiteľnosti daného predpisu so zásadami práva Únie, a to aj vzhľadom na prechodný charakter ustanovenia a úzky okruh osôb, ktorým je určené.
16
Pracovníčky, ktorých sa konanie vo veci týka, podali proti tomuto rozsudku kasačný opravný prostriedok na Corte suprema di cassazione (Kasačný súd, Taliansko), pričom odkazovali najmä na nezlučiteľnosť článku 3 ods. 7 zákonného dekrétu č. 64/2010 s článkom 157 ZFEÚ, článkom 21 Charty a smernicou 2006/54.
17
Nadácia podala takisto na vnútroštátny súd kasačný opravný prostriedok proti rozsudku Corte d’appello di Roma (Odvolací súd Rím) zo 14. októbra 2015.
18
Vnútroštátny súd, ktorý zdôrazňuje, že výsledok sporov v konaní vo veci samej závisí od výkladu pojmu „zákaz diskriminácie z dôvodu pohlavia“, upraveného v smernici 2006/54 a v článku 21 Charty, sa pýta, či je článok 3 ods. 7 zákonného dekrétu č. 64/2010 v súlade s ustanoveniami práva Únie, na ktoré odkazujú navrhovateľky.
19
Z týhto dôvodov sa Corte suprema di cassazione (Najvyšší kasačný súd) rozhodol zastaviť konanie a v uvedených veciach položiť Súdnemu dvoru nasledujúcu prejudiciálnu otázku:
„Je vnútroštátna právna úprava uvedená v článku 3 ods. 7 [zákonného dekrétu č. 64/2010], v ktorom sa stanovuje, že ‚pokiaľ ide o pracovníkov v oblasti kultúry a zábavného priemyslu, ktorí patria do kategórie tanečníkov, vek odchodu do dôchodku sa u mužov aj žien dosahuje dovŕšením štyridsiatich piatich rokov, pričom vo vzťahu k pracovníkom, na ktorých sa v plnom rozsahu vzťahuje odvodový alebo zmiešaný dôchodkový systém, sa použije transformačný koeficient, uvedený v článku 1 ods. 6 zákona č. 335 z 8. augusta 1995, týkajúci sa vyššieho veku. Počas dvoch rokov nasledujúcich po nadobudnutí účinnosti tohto ustanovenia sa zamestnancom uvedeným v tomto odseku, prijatým na neurčitý čas, ktorí dovŕšili alebo prekročili vek odchodu do dôchodku, priznáva právo uplatniť každoročne obnoviteľnú opciu na účely zotrvania v pracovnom pomere. Táto opcia sa uplatňuje prostredníctvom formálnej žiadosti, ktorá sa podáva na ente nazionale di previdenza e assistenza per i lavoratori dello spettacolo (ENPALS) (Sociálna poisťovňa pre pracovníkov kultúry a zábavného priemyslu) v lehote dvoch mesiacov odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto ustanovenia, resp. aspoň troch mesiacov od nadobudnutia definitívneho nároku na dôchodok, bez toho, aby bola dotknutá maximálna hranica odchodu do starobného dôchodku, t. j. štyridsaťsedem rokov pre ženy a päťdesiatdva rokov pre mužov‘, v rozpore so zásadou zákazu diskriminácie z dôvodu pohlavia, ktorú stanovuje smernica 2006/54/ES a Charta (článok 21)?“
20
Rozhodnutím predsedu Súdneho dvora z 27. apríla 2017 boli veci C‑142/17 a C‑143/17 spojené na spoločné konanie na účely písomnej časti konania, ústnej časti konania a rozsudku.
O prejudiciálnej otázke
21
Podľa článku 99 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, ak odpoveď na položenú prejudiciálnu otázku možno jednoznačne vyvodiť z judikatúry alebo nevyvoláva žiadne dôvodné pochybnosti, Súdny dvor môže na návrh sudcu spravodajcu po vypočutí generálneho advokáta kedykoľvek rozhodnúť formou odôvodneného uznesenia.
22
Toto ustanovenie je potrebné v prejednávaných veciach uplatniť.
23
Podstatou otázky vnútroštátneho súdu je, či článok 14 ods. 1 písm. c) smernice 2006/54 sa má vykladať v tom zmysle, že je v rozpore s takou vnútroštátnou právnou úpravou, akou je právna úprava obsiahnutá v článku 3 ods. 7 zákonného dekrétu č. 64/2010, podľa ktorej pracovníci zamestnaní ako tanečníci, ktorí dosiahli dôchodkový vek stanovený v tomto právnom predpise, teda 45 rokov pre ženy aj pre mužov, majú možnosť v prechodnom období dvoch rokov uplatniť opciu, ktorá im umožní zotrvať v pracovnom pomere až do dosiahnutia vekovej hranice pre zotrvanie v zamestnaní stanovenej v predchádzajúcej právnej úprave, teda 47 rokov pre ženy a 52 rokov pre mužov.
24
Na úvod je potrebné uviesť, že Súdny dvor rozhodol, že podmienky poskytnutia starobného dôchodku a podmienky prepustenia zo zamestnania sú rozdielne (pozri najmä rozsudok z 18. novembra 2010, Kleistová, C‑356/09, EU:C:2010:703, bod 24).
25
Pokiaľ ide o podmienky prepustenia zo zamestnania, článok 14 ods. 1 písm. c) smernice 2006/54 stanovuje, že uplatnenie zásady rovnosti zaobchádzania, pokiaľ ide o podmienky prepustenia, znamená, že neexistuje žiadna diskriminácia z dôvodu pohlavia, či už priama alebo nepriama, tak vo verejnom, ako ani v súkromnom sektore, vrátane verejných orgánov.
26
V tejto súvislosti zahrňuje pojem „prepustenie“ v zmysle tohto ustanovenia, ktorý treba vykladať v širšom zmysle, skončenie pracovného pomeru z dôvodu, že pracovník dosiahol vekovú hranicu pre zotrvanie v zamestnaní, ktorá je stanovená vnútroštátnou právnou úpravou v rámci všeobecnej politiky odchodu do dôchodku sledovaného zamestnávateľom, aj keď je toto skončenie spojené s priznaním starobného dôchodku (pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. novembra 2010, Kleistová, C‑356/09, EU:C:2010:703, bod 26).
27
Z toho vyplýva, že taká vec, o akú ide v konaniach vo veciach samých, kedy boli dotknuté pracovníčky v súlade s vnútroštátnou právnou úpravou prinútené zamestnávateľom odísť do dôchodku z dôvodu, že dosiahli vekovú hranicu pre zotrvanie v zamestnaní, sa týka podmienok prepustenia v zmysle článku 14 ods. 1 písm. c) smernice 2006/54 (pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. novembra 2010, Kleistová, C‑356/09, EU:C:2010:703, bod 27).
28
Pokiaľ ide o smernicu Rady 76/207/EHS z 9. februára 1976 o vykonávaní zásady rovnakého zaobchádzania s mužmi a ženami, pokiaľ ide o prístup k zamestnaniu, odbornej príprave a postupu v zamestnaní a o pracovné podmienky (Ú. v. ES L 39, 1976, s. 40; Mim. vyd. 05/001, s. 187), ktorá bola zrušená smernicou 2006/54, Súdny dvor už rozhodol, že všeobecná politika prepúšťania zo zamestnania, ktorá vedie k prepusteniu zamestnankyne len na základe toho, že dosiahla alebo prekročila vekovú hranicu na vznik nároku na starobný dôchodok, ktorá je podľa vnútroštátnych predpisov rozdielna pre mužov a ženy, predstavuje diskrimináciu z dôvodu pohlavia, ktorú zakazuje smernica 76/207 (rozsudok z 18. novembra 2010, Kleistová, C‑356/09, EU:C:2010:703, bod 28).
29
Takýto výklad je uplatniteľný tiež na takú vnútroštátnu právnu úpravu, akou je právna úprava obsiahnutá v článku 3 ods. 7 zákonného dekrétu č. 64/2010, ktorá stanovuje, že pracovníci, ktorí dosiahli vekovú hranicu pre zotrvanie v zamestnaní, môžu počas prechodného obdobia využiť opciu, ktorá im umožňuje pokračovať v zamestnaní, pokiaľ sa vek, v ktorom je pracovná zmluva ukončená s konečnou platnosťou, líši podľa toho, či je dotknutý pracovník mužom alebo ženou.
30
V tejto súvislosti je potrebné po prvé uviesť, že podľa článku 2 ods. 1 písm. a) smernice 2006/54 o priamu diskrimináciu ide vtedy, keď sa s jednou osobou zaobchádza menej priaznivo z dôvodu pohlavia, než sa zaobchádza alebo by sa zaobchádzalo s inou osobou v porovnateľnej situácii.
31
Z článku 3 ods. 7 zákonného dekrétu č. 64/2010 v prejednávanej veci vyplýva, že počas dvoch rokov nasledujúcich po nadobudnutí účinnosti tohto ustanovenia sa tanečniciam zamestnaným na neurčitý čas, ktoré dovŕšili alebo prekročili vek novostanoveného odchodu do dôchodku, priznáva právo uplatniť si každoročne obnoviteľnú opciu na účely zotrvania v pracovnom pomere v lehote dvoch mesiacov odo dňa nadobudnutia účinnosti predmetného ustanovenia alebo najmenej do troch mesiacov od nadobudnutia definitívneho nároku na dôchodok až do dosiahnutia vekovej hranice odchodu do dôchodku, ktorá platila predtým, teda 47 rokov pre ženy a 52 rokov pre mužov.
32
Z tohto ustanovenia vyplýva, že podmienky uskutočnenia dotknutej voľby závisia od pohlavia pracovníkov.
33
Po druhé je potrebné preskúmať, či v takom kontexte, akým je kontext upravený uvedenými predpismi, sa pracovníčky vo veku 45 rokov alebo viac, nachádzajú v porovnateľnej situácii v zmysle článku 2 ods. 1 písm. a) smernice 2006/54 ako pracovníci v rovnakej vekovej skupine.
34
Okolnosti, ktoré charakterizujú rozdielne situácie, a tým ich porovnateľný charakter, treba určiť a posúdiť najmä s prihliadnutím na predmet a cieľ dotknutých ustanovení, pričom na tento účel treba zohľadniť zásady a ciele oblasti, do ktorej patrí predmetný akt (pozri najmä rozsudok z 26. októbra 2017, BB construct, C‑534/16, EU:C:2017:820, bod 43 citovanú judikatúru).
35
V konaniach vo veciach samých má právna úprava vedúca k dotknutému rozdielnemu zaobchádzaniu za cieľ stanoviť podmienky, za akých sa ukončujú pracovné pomery dotknutých zamestnancov.
36
V tomto kontexte však nie je možné identifikovať žiadnu okolnosť, na základe ktorej by bola situácia pracovníčok špecifická vo vzťahu k situácii pracovníkov. Dotknuté pracovníčky sa teda nachádzajú v situácii porovnateľnej v zmysle článku 2 ods. 1 písm. a) smernice 2006/54 so situáciou pracovníkov, ktorí majú ten istý vek, pokiaľ ide o podmienky ukončenia pracovného pomeru. Takéto ustanovenie preto stanovuje rozdielne zaobchádzanie založené priamo na pohlaví.
37
Takýto rozdiel v zaobchádzaní založený priamo na pohlaví, akým je rozdiel v zaobchádzaní zavedený vnútroštátnou právnou úpravou, o akú ide v spore vo veci samej, je za týchto okolností priamou diskrimináciou založenou priamo na pohlaví v zmysle článku 2 ods. 1 písm. a) smernice 2006/54 (pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. novembra 2010, Kleistová, C‑356/09, EU:C:2010:703, bod 42).
38
V tomto zmysle je potrebné pripomenúť, že smernica 2006/54 rozlišuje medzi priamou a takzvanou „nepriamou“ diskrimináciou založenou na pohlaví v tom zmysle, že priama diskriminácia nemôže byť zdôvodnená legitímnym cieľom. Naopak, podľa článku 2 ods. 1 písm. b) uvedenej smernice sa môžu ustanovenia, kritériá a prax spôsobilé vyvolať nepriamu diskrimináciu, vyhnúť tomu, aby boli označené za diskrimináciu, ak sú „objektívne zdôvodnené legitímnym cieľom a prostriedky na dosiahnutie tohto cieľa sú primerané a potrebné“ (rozsudok z 18. novembra 2010, Kleistová, C‑356/09, EU:C:2010:703, bod 41).
39
Z toho vyplýva, že také rozdielne zaobchádzanie, akým je zaobchádzanie o aké ide v konaniach vo veciach samých, nemôže byť teda odôvodnené zámerom nevystaviť dotknutých pracovníkov prudkému obmedzeniu predchádzajúceho režimu trvania pracovného pomeru.
40
Je teda potrebné na položenú otázku odpovedať tak, že článok 14 ods. 1 písm. c) smernice 2006/54 sa má vykladať v tom zmysle, že taká vnútroštátna právna úprava, akou je právna úprava uvedená v článku 3 ods. 7 zákonného dekrétu č. 64/2010, podľa ktorej pracovníci zamestnaní ako tanečníci, ktorí dosiahli dôchodkový vek stanovený v tomto právnom predpise, teda 45 rokov pre ženy aj pre mužov, majú možnosť v prechodnom období dvoch rokov uplatniť opciu, ktorá im umožní zotrvať v zamestnaní až do dosiahnutia vekovej hranice na skončenie pracovného pomeru stanovenej v predchádzajúcej právnej úprave, teda 47 rokov pre ženy a 52 rokov pre mužov, predstavuje priamu diskrimináciu z dôvodu pohlavia, ktorú táto smernica zakazuje.
O trovách
41
Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (desiata komora) rozhodol takto:
Článok 14 ods. 1 písm. c) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2006/54/ES z 5. júla 2006 o vykonávaní zásady rovnosti príležitostí a rovnakého zaobchádzania s mužmi a ženami vo veciach zamestnanosti a povolania sa má vykladať v tom zmysle, že taká vnútroštátna právna úprava, akou je právna úprava obsiahnutá v článku 3 ods. 7 zákonného dekrétu č. 64 z 30. apríla 2010, zmeneného na zákon č. 100 z 29. júna 2010 v znení účinnom v rozhodnom čase z hľadiska skutkového stavu v konaní vo veci samej, podľa ktorej pracovníci zamestnaní ako tanečníci, ktorí dosiahli dôchodkový vek stanovený v tomto právnom predpise, teda 45 rokov pre ženy aj pre mužov, majú právo v prechodnom období dvoch rokov uplatniť opciu, ktorá im umožní zotrvať v zamestnaní až do dosiahnutia vekovej hranice na skončenie pracovného pomeru stanovenej v predchádzajúcej právnej úprave, teda 47 rokov pre ženy a 52 rokov pre mužov, predstavuje priamu diskrimináciu z dôvodu pohlavia, ktorú táto smernica zakazuje.
Podpisy
( *1 ) Jazyk konania: taliančina.