UZNESENIE SÚDNEHO DVORA (siedma komora)
zo 7. septembra 2017 ( *1 )
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Článok 47 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie – Vykonanie práva Únie – Dostatočná súvislosť – Neexistencia – Nedostatok právomoci Súdneho dvora“
V spojených veciach C‑177/17 a C‑178/17,
ktorých predmetom sú návrhy na začatie prejudiciálneho konania na základe článku 267 ZFEÚ, podané dvoma rozhodnutiami Tribunale amministrativo regionale per il Piemonte (Regionálny správny súd pre Piemont, Taliansko) z 11. januára 2017 a doručené Súdnemu dvoru 5. apríla 2017, ktoré súvisia s konaniami:
Demarchi Gino Sas (C‑177/17),
Graziano Garavaldi (C‑178/17)
proti
Ministero della Giustizia,
SÚDNY DVOR (siedma komora),
v zložení: predsedníčka siedmej komory A. Prechal, sudcovia A. Rosas (spravodajca) a E. Jarašiūnas,
generálny advokát: M. Campos Sánchez‑Bordona,
tajomník: A. Calot Escobar,
so zreteľom na rozhodnutie prijaté po vypočutí generálneho advokáta, že vec bude rozhodnutá odôvodneným uznesením v súlade s článkom 53 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora,
vydal toto
Uznesenie
1
Návrhy na začatie prejudiciálneho konania sa týkajú výkladu článku 47 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“), ako aj článkov 67, 81 a 82 ZFEÚ.
2
Tieto návrhy boli podané v rámci sporu medzi spoločnosťou Demarchi Gino Sas a pánom Grazianom Garavaldim na jednej strane a Ministero della Giustizia (Ministerstvo spravodlivosti, Taliansko) na druhej strane, vo veci zaplatenia súm dlžných týmto ministerstvom z titulu spravodlivej náhrady ujmy z dôvodu neprimeranej dĺžky súdnych konaní.
Talianske právo
3
Z návrhov na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že v zmysle zákona č. 89 – Previsione di equa riparazione in caso di violazione del termine ragionevole del processo e modifica dell’articolo 375 del codice di procedura civile (zákon č. 89 priznávajúci osobe poškodenej z dôvodu neprimeranej dĺžky súdneho konania spravodlivú náhradu ujmy a meniaci článok 375 občianskeho súdneho poriadku) z 24. marca 2001 (GURI č. 78 z 3. apríla 2001, ďalej len „zákon č. 89/2001“), účastník konania, ktorý utrpel majetkovú alebo nemajetkovú ujmu z dôvodu neprimeranej dĺžky súdneho konania, má nárok na „spravodlivú náhradu“ za podmienok a v rozsahu stanovených na základe tohto zákona.
4
Článok 3 uvedeného zákona stanovuje, že žaloba o náhradu sa musí podať predsedovi Corte d’appello (Odvolací súd, Taliansko), v ktorého obvode sa nachádza súd príslušný rozhodovať vec v prvostupňovom konaní, na ktorom prebiehalo konanie, ktorého doba trvania sa považuje za neprimerane dlhú.
5
Zákon č. 208 – Disposizioni per la formazione del bilancio annuale e pluriennale dello Stato (zákon č. 208 o ročnom a viacročnom štátnom rozpočte) z 28. decembra 2015 (riadna príloha ku GURI č. 302 z 30. decembra 2015), zmenil zákon č. 89/2001. Do tohto zákona bol vložený článok 5e v nasledujúcom znení:
„1. Na účely inkasa súm zaplatených v súlade s týmto zákonom adresuje veriteľ orgánu verejnej správy, ktorý je dlžníkom, vyhlásenie… potvrdzujúce skutočnosť, že neobdržal dlžné sumy z toho istého titulu, ďalej skutočnosť, že pokiaľ ide o túto pohľadávku, bolo vedené súdne konanie, a tiež výšku súm, ktoré musí orgán verejnej správy ešte zaplatiť, a napokon spôsob platby zvolený podľa odseku 9 tohto článku a požadovanú dokumentáciu zašle v súlade s vyhláškami uvedenými v odseku 3.
2. Vyhlásenie podľa v odseku 1 je platné po dobu šiestich mesiacov a na žiadosť orgánu verejnej správy sa musí dať obnoviť.
3. Ministerstvo hospodárstva a financií a ministerstvo spravodlivosti vydá do 30. októbra 2016 vyhlášky schvaľujúce vzory vyhlásení podľa odseku 1 a zoznam požadovaných dokladov zasielaných orgánu, ktorý je dlžníkom, podľa odseku 1. Orgány verejnej správy na svojich oficiálnych stránkach zverejnia formuláre uvedené v predchádzajúcej vete.
4. V prípade nezaslania alebo zaslania nekompletného alebo chybného vyhlásenia alebo požadovaných dokladov nemôže byť vydaný platobný príkaz.
5. Orgán uskutoční platbu do šiestich mesiacov od dátumu úplného splnenia požiadaviek stanovených v predchádzajúcich odsekoch. Táto lehota nezačne plynúť, pokiaľ vyhlásenie alebo požadované doklady neboli odovzdané, alebo sú neúplné alebo boli odovzdané chybným spôsobom.
…
7. Pred uplynutím lehoty uvedenej v odseku 5 nemá veriteľ oprávnenie uskutočniť nútený výkon, oznámiť platobný príkaz ani podať návrh na začatie núteného výkonu rozhodnutia.
…“
Spor vo veci samej a prejudiciálna otázka
6
Demarchi Gino Sas a pán Garavaldi sa ako veritelia zúčastnili dvoch odlišných konkurzných konaní, ktoré sa uskutočnili na Tribunale di Genova (súd v Janove, Taliansko) a Tribunale di La Spezia (súd v La Spezia, Taliansko).
7
Vzhľadom na to, že uvedené konania trvali neprimerane dlho, žalobcovia v konaní vo veci samej podali žalobu na Corte di apello di Torino (Odvolací súd Turín, Taliansko), ktorou sa domáhajú na základe zákona č. 89/2001 náhrady ujmy, ktorá im bola spôsobená.
8
Dvoma rozhodnutiami uznal Corte di apello di Torino (Odvolací súd Turín) právo žalobcov v konaní vo veci samej na spravodlivú náhradu z dôvodu neprimeranej dĺžky súdnych konaní, na ktorých sa zúčastnili, a zaviazal ministerstvo spravodlivosti zaplatiť sumu, ktorú mu určil.
9
Po márnom očakávaní dobrovoľnej platby uvedených súm od dotknutého orgánu žalobcovia v konaní vo veci samej podali na Tribunale amministrativo regionale per il Piemonte (Regionálny správny súd pre Piemont, Taliansko) žalobu upravenú článkom 112 a nasl. legislatívneho dekrétu č. 104 – Codice del processo amministrativo (zákonný dekrét č. 104 o správnom konaní) z 2. júla 2010 (riadna príloha ku GURI č. 156 zo 7. júla 2010), v ktorej navrhovali prijatie rozhodnutia správneho súdu umožňujúceho dosiahnuť splnenie povinností, ktoré sa na základe predchádzajúceho právoplatného rozsudku uložili orgánu verejnej moci.
10
Z návrhov na začatie prejudicálneho konania vyplýva, že aj keď žalobcovia v konaní vo veci samej podali tieto žaloby po nadobudnutí účinnosti článku 5e zákona č. 89/2001, nesplnili predtým povinnosti stanovené v odseku 1 tohto článku a že z tohto dôvodu musí vnútroštátny súd vyhlásiť ich žaloby za neprípustné.
11
Tento súd vysvetľuje, že článok 5e zákona č. 89/2001 sa musí vykladať v tom zmysle, že veriteľ, ktorý má nárok na spravodlivú náhradu, nemôže iniciovať žiadne súdne konanie určené k vymáhaniu tejto náhrady, dokiaľ nesplní všetky náležitosti stanovené v odseku 1 tohto článku a dokiaľ neuplynie šesťmesačná lehota od dátumu, ku ktorému boli tieto náležitosti splnené.
12
V tejto súvislosti uvedený súd poukazuje na to, že dotknuté ustanovenie jednak ukladá veriteľovi, ktorý má nárok na spravodlivú náhradu, množstvo povinností, a najmä povinnosť uskutočniť rozsiahle vyhlásenie, ktoré sú podmienkou, ktorá musí byť kogentne splnená, aby mohol veriteľ získať platbu náhrady, ktorá bola stanovená, a jednak podstatným spôsobom predlžuje lehotu, v ktorej musí štát vystaviť príkaz na úhradu.
13
Vnútroštátny súd nakoniec tvrdí, že článok 5e zákona č. 89/2001 zbavuje veriteľa možnosti dovolávať sa, následne, spravodlivej náhrady ujmy utrpenej z dôvodu omeškania pri platení priznanej náhrady, na ktorú má nárok.
14
Tento súd sa teda pýta, či článok 5e zákona č. 89/2001 ohrozuje práva zakotvené v článku 47 ods. 2 Charty vykladané spolu s článkami 67, 81 a 82 ZFEÚ.
15
Vzhľadom na tieto úvahy Tribunale amministrativo regionale per il Piemonte (Regionálny správny súd pre Piemont) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru nasledujúcu prejudiciálnu otázku:
„Bráni zásada, podľa ktorej má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola v primeranej lehote prejednaná nestranným súdom, zakotvená v článku 47 druhom odseku Charty základných práv Európskej únie a v článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv, čiže zásada, ktorá sa stala súčasťou práva Únie na základe článku 6 ods. 3 ZEÚ, v spojení so zásadou vyplývajúcou z článku 67 ZFEÚ, podľa ktorého Únia vytvára priestor spravodlivosti pri rešpektovaní základných práv, ako aj so zásadou, ktorú možno odvodiť z článkov 81 a 82 ZFEÚ, podľa ktorých Únia rozvíja justičnú spoluprácu v občianskych a trestných veciach, ktoré majú cezhraničné dôsledky, na základe zásady vzájomného uznávania súdnych a mimosúdnych rozhodnutí, vnútroštátnej právnej úprave, akou je ustanovenie článku 5e zákona č. 89/2001, ukladajúce osobám, ktorým už bol priznaný nárok, aby im Talianska republika zaplatila „spravodlivú náhradu“ za neprimeranú dĺžku súdneho konania, aby na účely získania predmetnej platby splnili rad povinností a tiež aby čakali na uplynutie lehoty uvedenej v citovanom článku 5e odseku 5 zákona č. 89/2001, pričom medzitým nemajú možnosť podať nijaký návrh na súdny výkon rozhodnutia, ani sa následne domáhať náhrady škody vyplývajúcej z neskorej platby, a to aj v prípadoch, v ktorých sa „spravodlivá náhrada“ priznala v súvislosti s neprimeranou dĺžkou občianskeho súdneho konania s cezhraničnými dôsledkami alebo, v každom prípade, v oblasti patriacej do právomoci Európskej únie a/alebo vo veci, pre ktorú Európska únia stanovuje vzájomné uznávanie súdnych rozhodnutí?“
O právomoci Súdneho dvora
16
Svojou otázkou chce vnútroštátny súd v podstate zistiť, či sa zásada uvedená v článku 47 ods. 2 Charty spolu s článkami 67, 81 a 82 ZFEÚ musí vykladať v tom zmysle, že je v rozpore s vnútroštátnymi predpismi, ktoré vyžadujú od osôb, ktoré utrpeli škodu z dôvodu neprimeranej dĺžky súdneho konania, týkajúceho sa oblasti justičnej spolupráce, aby vykonali sadu komplexných operácií administratívnej povahy na účely získania platby spravodlivej náhrady, ktorú bol členský štát zaviazaný im zaplatiť, bez toho, aby medzičasom mohli podať návrh na začatie konania na účely súdneho výkonu rozhodnutia a domáhať sa náhrady ujmy spôsobenej neskorým zaslaním uvedenej platby.
17
V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že v súlade s článkom 51 ods. 1 Charty sú jej ustanovenia určené členským štátom, ak vykonávajú právo Únie. Článok 6 ods. 1 ZEÚ, rovnako ako ten istý článok 51 ods. 2 Charty spresňuje, že ustanovenia tohto naposledy uvedeného dokumentu nijako nerozširujú právomoci Únie nad rámec, ktorý je vymedzený v Zmluvách (pozri uznesenia zo 14. apríla 2016, Târșia, C‑328/15, neuverejnené, EU:C:2016:273, bod 23 a citovanú judikatúru, ako aj z 10. novembra 2016, Pardue, C‑321/16, neuverejnené, EU:C:2016:871, bod 18).
18
Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že základné práva zaručené v právnom poriadku Únie sa uplatnia vo všetkých situáciách, ktoré upravuje právo Únie, avšak nie mimo týchto situácií. V rámci toho už Súdny dvor pripomenul, že z hľadiska Charty nemôže posúdiť vnútroštátnu právnu úpravu, ktorá nespadá do rámca práva Únie (rozsudky z 26. februára 2013, Åkerberg Fransson, C‑617/10, EU:C:2013:105, bod 19 a citovaná judikatúra; zo 6. marca 2014, Siragusa, C‑206/13, EU:C:2014:126, bod 21, ako aj z 8. decembra 2016, Eurosaneamientos a i., C‑532/15 a C‑538/15, EU:C:2016:932, bod 52).
19
Treba však pripomenúť, že pojem „vykonávanie práva Únie“ v zmysle článku 51 Charty vyžaduje existenciu súvisu určitého stupňa, presahujúceho podobnosť dotknutých oblastí alebo nepriame vplyvy jednej oblasti na inú (rozsudok zo 6. októbra 2016, Paoletti a i., C‑218/15, EU:C:2016:748, bod 14, ako aj citovaná judikatúra).
20
Na určenie, či vnútroštátna právna úprava predstavuje vykonanie práva Únie v zmysle článku 51 Charty, je potrebné spomedzi iných kritérií preskúmať, či je jej cieľom vykonanie ustanovení práva Únie, aká je povaha tejto právnej úpravy, a či táto právna úprava sleduje iné ciele než tie, ktoré zahŕňa právo Únie, hoci môže toto právo nepriamo ovplyvniť, ako aj to, či existuje osobitné ustanovenie práva Únie v tejto oblasti alebo také, ktoré by ho mohlo ovplyvniť (rozsudky zo 6. marca 2014, Siragusa, C‑206/13, EU:C:2014:126, bod 25 a citovaná judikatúra; ako aj z 10. júla 2014, Julián Hernández a i., C‑198/13, EU:C:2014:2055, bod 37).
21
Súdny dvor najmä dospel k záveru, že nie je možné uplatniť základné práva Únie vo vzťahu k vnútroštátnej právnej úprave z dôvodu, že ustanovenia Únie v danej oblasti nestanovujú žiadnu povinnosť členským štátom, pokiaľ ide o situáciu, o ktorú ide vo veci samej (rozsudok zo 6. marca 2014, Siragusa, C‑206/13, EU:C:2014:126, bod 26 a citovaná judikatúra).
22
V prejednávanom prípade, ako tiež vyplýva z návrhov na začatie prejudiciálneho konania, sa vnútroštátne ustanovenie, o ktoré ide v konaní vo veci samej, týka vymáhania súm dlhovaných členských štátom z titulu spravodlivej náhrady z dôvodu neprimeranej dĺžky súdneho konania upraveného v článku 5e zákona č. 89/2001.
23
Vnútroštátny súd uvádza, že hoci sa zákon č. 89/2001 nemôže považovať ani za opatrenie prijaté na základe článkov 81 a 82 ZFEÚ, ani na základe konkrétneho nariadenia alebo konkrétnej smernice, garantuje tým, že sleduje cieľ úpravy doby trvania každého súdneho konania, riadne fungovanie priestoru spravodlivosti v Únii, pričom predchádza tomu, aby prieťahy v súdnom konaní marili užitočnosť vzájomného uznávania súdnych rozhodnutí, ktoré je základom justičnej spolupráce v občianskych a trestných veciach.
24
Tento súd tiež zdôrazňuje, že vo veciach samých sú konania, ktorých neprimeraná dĺžka viedla k vzniku zodpovednosti štátu, konkurznými konaniami spadajúcimi do oblasti, v ktorej Európska únia už vykonávala svoje právomoci prijímaním viacerých noriem, medzi ktorými sa nachádza najmä nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2015/848 z 20. mája 2015 o insolvenčnom konaní (Ú. v. EÚ L 141, 2015, s. 19).
25
Je však potrebné zdôrazniť na jednej strane, že ustanovenia ZFEÚ uvádzané vnútroštátnym súdom neukladajú členským štátom osobitné povinnosti, pokiaľ ide o vymáhanie súm, ktoré členské štáty dlhujú z titulu spravodlivej náhrady z dôvodu neprimeranej dĺžky súdneho konania, a že pri aktuálnom stave právo Únie neobsahuje žiadnu osobitnú právnu úpravu v tejto oblasti.
26
Je teda potrebné konštatovať, že v prejednávanom prípade neexistuje žiadny dôkaz, ktorý by umožnil dospieť k názoru, že zákon č. 89/2001, ktorý má všeobecný charakter, by mal za cieľ vykonať ustanovenie práva Únie, ktoré je súčasťou oblasti justičnej spolupráce, a že hoci je tento zákon spôsobilý nepriamo ovplyvniť fungovanie priestoru spravodlivosti v Únii, sleduje iné ciele než tie, ktoré sú pokryté ustanoveniami citovanými v návrhoch na začatie prejudiciálneho konania.
27
Zo spisu, ktorý bol predložený Súdnemu dvoru na druhej strane nevyplýva, že konkurzné konania, o ktoré ide v konaní vo veci samej, spadajú do rozsahu pôsobnosti nariadenia 2015/848, ktoré upravuje právny rámec pre cezhraničné insolvenčné konania, keď reguluje najmä otázky spojené so súdnou právomocou, uznávaním insolvenčných konaní a rozhodným právom.
28
Z toho vyplýva, že nič nepoukazuje na to, že spor vo veci samej sa týka výkladu alebo uplatnenia inej normy práva Únie, než sú normy uvedené v Charte. Ak pritom právna situácia nespadá do pôsobnosti práva Únie, Súdny dvor nemá právomoc o nej rozhodnúť a prípadne uvádzané ustanovenia Charty nemôžu samy osebe túto právomoc založiť (uznesenie z 18. februára 2016, Rîpanu, C‑407/15, neuverejnené, EU:C:2016:167, bod 22 a citovaná judikatúra).
29
Za týchto podmienok je potrebné konštatovať, že na základe článku 53 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora tento súd zjavne nemá právomoc odpovedať na prejudiciálnu otázku, ktorú predložil Tribunale amministrativo regionale per il Piemonte (Regionálny správny súd pre Piemont).
O trovách
30
Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (siedma komora) nariadil:
Súdny dvor Európskej únie zjavne nemá právomoc odpovedať na prejudiciálnu otázku položenú rozhodnutím Tribunale amministrativo regionale per il Piemonte (Regionálny správny súd pre Piemont, Taliansko) z 11. januára 2017.
Podpisy
( *1 ) Jazyk konania: taliančina.