Predbežné znenie
NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA
GIOVANNI PITRUZZELLA
prednesené 7. novembra 2019 (1)
Vec C‑480/18
AS „PrivatBank“
vedľajší účastník konania:
Finanšu un kapitāla tirgus komisija
[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Augstākā tiesa (Najvyšší súd, Lotyšsko)]
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Platobné služby na vnútornom trhu – Smernica 2007/64/ES – Články 2, 20, 21, 51, 75 a 80 až 83 – Pôsobnosť smernice 2007/64/ES – Platobné služby poskytované v inej mene, než je euro alebo mena členského štátu mimo eurozóny – Príslušné orgány – Dohľad nad obozretným podnikaním – Postupy vybavovania sťažností a postupy mimosúdneho vyrovnania – Nevykonanie alebo chybné vykonanie platobného príkazu“
1. Odvetvie platobných služieb sa rýchlo a nepretržite vyvíja vďaka neustálym technologickým inováciám, ktoré predstavujú významné výzvy z pohľadu inštitúcií zodpovedných za určovanie regulačného rámca týkajúceho sa uvedených služieb. Toto odvetvie má zásadný význam v moderných ekonomikách, ktorých základom je existencia účinných a bezpečných platobných systémov.
2. Návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý v prejednávanej veci podal Augstākā tiesa (Najvyšší súd, Lotyšsko), sa v tejto súvislosti týka výkladu viacerých ustanovení smernice Európskeho parlamentu a Rady 2007/64/ES z 13. novembra 2007 o platobných službách na vnútornom trhu(2), ktorou sa položili základy pre vytvorenie jednotného trhu platobných služieb, ako aj harmonizovaného právneho rámca týkajúceho sa tohto druhu služieb v Únii. Uvedená smernica už bola zrušená a nahradená smernicou Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2015/2366 z 25. novembra 2015 o platobných službách na vnútornom trhu(3), ktorá však v zásade zachovala štruktúru predchádzajúcej smernice, pričom niektoré jej ustanovenia zostali nezmenené.
3. Prejednávaná vec ponúka Súdnemu dvoru možnosť poskytnúť výklad vo veci rozsahu rôznych ustanovení smernice 2007/64, z ktorých sa mnohé prevzali do smernice 2015/2366, a to v rámci sporu medzi lotyšskou bankou a Finanšu un kapitāla tirgus komisija (Komisia pre finančný a kapitálový trh, Lotyšsko, ďalej len „Komisia pre finančný trh“) týkajúceho sa zákonnosti rozhodnutia uvedeného orgánu vydaného vo veci nevykonania platobného príkazu, o ktorý požiadal klient predmetnej banky.
I. Právny rámec
A. Právo Únie
4. Podľa článku 1 ods. 1 smernice 2007/64 členské štáty rozlišujú šesť konkrétnych kategórií poskytovateľov platobných služieb. Predmetné kategórie, ktoré sa v tomto odseku vymenúvajú, okrem iného zahŕňajú „úverové inštitúcie“(4) [písmeno a)] a „platobné inštitúcie“ [písmeno d)] v súlade s ich vymedzením v článku 4 bodom 4 tejto smernice.(5)
5. Podľa článku 2 ods. 1 smernice 2007/64 sa táto smernica vzťahuje na platobné služby poskytované v rámci Únie. V odseku 2 tohto článku sa však obmedzuje vecná pôsobnosť hláv III a IV smernice,(6) pričom sa stanovuje, že „ustanovenia hláv III a IV sa vzťahujú na platobné služby vykonané v eurách alebo v mene členského štátu mimo eurozóny“.
6. Hlava II smernice 2007/64 obsahuje pravidlá týkajúce sa poskytovateľov platobných služieb a skladá sa z dvoch kapitol: kapitola 1 – s názvom „Platobné inštitúcie“ – obsahuje ustanovenia, ktoré sa konkrétne vzťahujú na kategóriu „platobných inštitúcií“; kapitola 2 hlavy II obsahuje spoločné ustanovenia vzťahujúce sa na všetkých šesť kategórií poskytovateľov platobných služieb.
7. Oddiel 3 uvedenej kapitoly 1, týkajúcej sa platobných inštitúcií, obsahuje články 20 až 25, pričom nesie názov „Príslušné orgány a dohľad“. Z článku 20 smernice 2007/64 s názvom „Určenie príslušných orgánov“ konkrétne vyplýva, že:
„1. Členské štáty určia za príslušné orgány zodpovedné za udeľovanie povolení a dohľad nad obozretným podnikaním platobných inštitúcií, ktoré majú vykonávať povinnosti ustanovené podľa [hlavy II], buď orgány verejnej moci, alebo subjekty uznané vnútroštátnymi právnymi predpismi alebo orgánmi verejnej moci, ktoré na tento účel výslovne oprávňuje vnútroštátne právo, vrátane národných centrálnych bánk. …
2. Členské štáty zabezpečia, aby príslušné orgány určené podľa odseku 1 mali všetky potrebné právomoci na výkon svojich povinností. …
5. Odsek 1 neznamená, že sa od príslušných orgánov vyžaduje, aby vykonávali dohľad nad inými obchodnými činnosťami platobných inštitúcií, ako je poskytovanie platobných služieb uvedených v prílohe a činností uvedených v článku 16 ods. 1 písm. a)“.
8. Z článku 21 ods. 1 smernice 2007/64 s názvom „Dohľad“ vyplýva, že členské štáty sú povinné zabezpečiť, „aby boli kontroly vykonávané príslušnými orgánmi na účely kontroly nepretržitého dodržiavania ustanovení [hlavy II] primerané, zodpovedajúce a aby reagovali na riziká, ktorým sú platobné inštitúcie vystavené“. V druhom pododseku tohto odseku sa stanovuje, že „s cieľom vykonávať kontrolu dodržiavania ustanovení [hlavy II]“ majú uvedené orgány právomoc prijať niektoré konkrétne opatrenia.
9. V článku 21 ods. 2 smernice 2007/64 sa predmetným príslušným orgánom priznáva sankčná právomoc. V danom odseku sa stanovuje, že „bez toho, aby boli dotknuté postupy pre odňatie povolenia a trestnoprávne ustanovenia, členské štáty ustanovia, že ich dotknuté príslušné orgány môžu proti platobným inštitúciám, resp. tým subjektom, ktoré v skutočnosti ovládajú obchodnú činnosť platobných inštitúcií, ktoré porušujú zákony, iné právne predpisy alebo správne opatrenia týkajúce sa dohľadu alebo vykonávania obchodnej činnosti v oblasti platobných služieb, prijať opatrenia alebo im uložiť sankcie, ktorých cieľom je ukončiť zistené porušenia alebo odstrániť ich príčiny“.
10. Vyššie uvedená hlava IV smernice 2007/64 s názvom „Práva a povinnosti týkajúce sa poskytovania a používania platobných služieb“ sa skladá z článkov 51 až 83. V prvom článku tejto hlavy, t. j. článku 51, sa vymedzuje jej pôsobnosť, pričom v odseku 1 sa stanovuje, že „ak užívateľ platobných služieb nie je spotrebiteľom, strany sa môžu dohodnúť, že článok… 75 sa neuplatňuj[e] v plnom rozsahu alebo čiastočne“.
11. Článok 75 smernice 2007/64, ktorý je súčasťou hlavy IV tejto smernice, obsahuje ustanovenia upravujúce prípady nevykonanej alebo chybne vykonanej platobnej transakcie. Stanovuje sa v ňom, že:
„1. Ak platobný príkaz iniciuje platiteľ, jeho poskytovateľ platobných služieb je… voči nemu zodpovedný za správne vykonanie platobnej transakcie, pokiaľ nemôže platiteľovi a prípadne poskytovateľovi platobných služieb príjemcu dokázať, že poskytovateľovi platobných služieb príjemcu bola doručená suma platobnej transakcie… pričom v takom prípade je za správne vykonanie platobnej transakcie zodpovedný voči príjemcovi poskytovateľ platobných služieb príjemcu.
Ak poskytovateľ platobných služieb platiteľa nesie zodpovednosť podľa prvého pododseku, bez zbytočného odkladu vráti platiteľovi sumu nevykonanej alebo chybnej platobnej transakcie a ak je to možné, docieli stav na platobnom účte, ktorý by zodpovedal stavu, ako keby sa chybná platobná transakcia vôbec nevykonala.
Ak podľa prvého pododseku nesie zodpovednosť poskytovateľ platobných služieb príjemcu, ihneď umožní príjemcovi disponovať so sumou platobnej transakcie a ak je to možné, pripíše zodpovedajúcu sumu na platobný účet príjemcu.
2. … V prípade nevykonanej alebo chybne vykonanej platobnej transakcie, za ktorú nie je zodpovedný poskytovateľ platobných služieb príjemcu podľa prvého a druhého pododseku, je poskytovateľ platobných služieb platiteľa zodpovedný voči platiteľovi. Ak je v tomto zmysle zodpovedný poskytovateľ platobných služieb platiteľa, tento podľa potreby a bez zbytočného odkladu vráti platiteľovi sumu nevykonanej alebo chybnej platobnej transakcie a docieli stav na platobnom účte, ktorý by zodpovedal stavu, ako keby sa chybná transakcia vôbec nevykonala.“
12. Hlava IV smernice 2007/64 obsahuje v kapitole 5 ustanovenia, ktoré sa týkajú jednak postupov podávania sťažností (oddiel 1, články 80 až 82), jednak postupov mimosúdneho vyrovnania (oddiel 2, článok 83).
13. V článku 80 smernice 2007/64 s názvom „Sťažnosti“ sa stanovuje:
„1. Členské štáty zabezpečujú, aby sa zaviedli postupy, ktoré umožnia užívateľom platobných služieb a iným zúčastneným osobám vrátane združení spotrebiteľov podávať príslušným orgánom sťažnosti, pokiaľ ide o údajné porušenia ustanovení vnútroštátneho práva, ktorým sa vykonávajú ustanovenia tejto smernice, zo strany poskytovateľov platobných služieb.
2. Ak je to vhodné a bez toho, aby bolo dotknuté právo obrátiť sa na súd v súlade s vnútroštátnym procesným právom, sa v odpovedi príslušných orgánov sťažovateľovi oznámi existencia mimosúdnych postupov pre vybavovanie sťažnosti a vyrovnanie ustanovených podľa článku 83.“
14. Podľa článku 81 smernice 2007/64 s názvom „Sankcie“:
„1. Členské štáty ustanovia pravidlá týkajúce sa sankcií za porušenie vnútroštátnych ustanovení prijatých na základe tejto smernice a prijmú všetky potrebné opatrenia, aby zabezpečili ich vykonávanie. Takéto sankcie musia byť účinné, primerané a odradzujúce.
2. Členské štáty oznámia Komisii pravidlá uvedené v odseku 1 a príslušné orgány uvedené v článku 82 do 1. novembra 2009 a bezodkladne jej oznámia všetky následné zmeny a doplnenia, ktoré majú na ne vplyv.“
15. V článku 82 smernice 2007/64 s názvom „Príslušné orgány“ sa stanovuje:
„1. Členské štáty prijmú všetky potrebné opatrenia na zabezpečenie toho, aby postupy vybavovania sťažností a sankcie stanovené v článku 80 ods. 1 a článku 81 ods. 1 spravovali orgány poverené zabezpečovaním dodržiavania ustanovení vnútroštátneho práva prijatých podľa požiadaviek ustanovených v tomto oddiele.
2. V prípade porušenia alebo pri podozrení na porušenie ustanovení vnútroštátneho práva prijatých podľa hláv III a IV sú príslušnými orgánmi uvedenými v odseku 1 príslušné orgány domovského členského štátu poskytovateľa platobných služieb s výnimkou toho, že pre agentov a pobočky zriadené v súlade s právom usadiť sa sú príslušnými orgánmi príslušné orgány hostiteľského členského štátu.“
16. V článku 83 ods. 1 smernice 2007/64, jedinom článku vyššie uvedeného oddielu 2 kapitoly 5 hlavy IV týkajúcej sa postupov mimosúdneho vyrovnania, sa stanovuje:
„Pre prípad sporov týkajúcich sa práv a povinností vyplývajúcich z tejto smernice členské štáty zabezpečia zavedenie primeraných a účinných postupov mimosúdneho vybavovania sťažností a mimosúdneho vyrovnania pre spory medzi užívateľmi platobných služieb a ich poskytovateľmi platobných služieb, pričom prípadne využijú už existujúce orgány.“
17. V článku 86 ods. 1 smernice 2007/64 s názvom „Úplná harmonizácia“ sa stanovuje, že okrem niektorých výnimiek, ktoré nie sú v prejednávanej veci relevantné, členské štáty nesmú, „pokiaľ táto smernica obsahuje harmonizované ustanovenia, zachovávať ani zavádzať iné ustanovenia, ako sú stanovené v tejto smernici“.
B. Lotyšské právo
18. Lotyšská právna úprava týkajúca sa platobných služieb sa stanovuje v Maksājumu pakalpojumu un elektroniskās naudas likums (zákon o platobných službách a elektronickom peňažníctve; ďalej len „zákon o platobných službách“).
19. V § 2 ods. 3 tohto zákona sa stanovuje, že „ustanovenia §… 99… a 104 tohto zákona sa vzťahujú na poskytovateľov platobných služieb poskytujúcich platobné služby v Lotyšsku, pokiaľ sú poskytovateľ platobných služieb platiteľovi a poskytovateľ platobných služieb príjemcovi usadení v jednom členskom štáte a platobná služba sa vykonáva v eurách alebo v mene členského štátu“.
20. Prostredníctvom § 99 zákona o platobných službách sa do lotyšského práva preberá článok 75 smernice 2007/64. V odseku 9 uvedeného § sa stanovuje, že „v prípade nevykonanej alebo chybne vykonanej platby, za ktorú nie je zodpovedný poskytovateľ platobných služieb príjemcu podľa tohto ustanovenia, je poskytovateľ platobných služieb platiteľa zodpovedný voči platiteľovi“.
21. Prostredníctvom §105 zákona o platobných službách sa v lotyšskom práve vykonávajú články 80 až 82 smernice 2007/64, pričom v odseku 2 sa Komisii pre finančné trhy priznáva právomoc vybavovať sťažnosti podané užívateľmi platobných služieb, ktorí nemajú postavenie spotrebiteľa, týkajúce sa porušenia ustanovení tohto zákona,(7) pričom v odseku 5 sa uvedenej Komisii priznáva právomoc ukladať poskytovateľom platobných služieb sankcie.
II. Skutkový stav, spor vo veci samej a prejudiciálne otázky
22. Spoločnosť „Forcing Development Limited“ (ďalej len „klient“) zaslala 16. novembra 2011 banke AS „PrivatBank“ (ďalej len „navrhovateľka“) platobný príkaz vo výške 394 138,12 amerických dolárov (USD) (ďalej len „platobný príkaz“) na prevod z účtu klienta otvoreného u navrhovateľky na účet tretej osoby v litovskej banke „Snoras Bank“ (ďalej len „litovská banka“).
23. V rovnaký deň navrhovateľka zúčtovala na účte klienta výšku uvedenej platby, pričom o 15,24 hod. odoslala platobný príkaz litovskej banke v systéme SWIFT. Navrhovateľa tiež previedla finančné prostriedky na svoj korešpondenčný účet v litovskej banke na účely ich pripísania na účet príjemcu klienta. Napriek tomu, že platobný príkaz bol prijatý o 15,24 hod., nebol vykonaný okamžite, keďže zostatok na korešpondenčnom účte navrhovateľky nebol dostatočný.
24. V ten istý deň uložila litovská centrálna banka moratórium na litovskú banku, ktoré jej bolo oznámené o 15,08 hod. a na základe ktorého mala zakázané poskytovať finančné služby. O 16,20 hod. litovská banka pripísala predmetnú sumu na korešpondenčný účet navrhovateľky. Keďže však z dôvodu moratória už nebolo možné vykonávať platobné transakcie, predmetná suma zostala na uvedenom účte a platbu tretej osobe nebolo možné úspešne vykonať.
25. Navrhovateľka odmietla vrátiť na žiadosť klienta na jeho účet finančné prostriedky, ktoré zostali v dôsledku nevykonania platobného príkazu zablokované na korešpondenčnom účte navrhovateľky v litovskej banke.
26. Klient podal z tohto dôvodu sťažnosť na Komisiu pre finančné trhy týkajúcu sa uvedeného odmietnutia navrhovateľky.
27. Rozhodnutím zo 4. júla 2013, potvrdeným 17. októbra 2013 (ďalej len „sporné rozhodnutie“), Komisia pre finančné trhy konštatovala, že podľa § 99 ods. 9 zákona o platobných službách je za vykonanie pokynu klienta zodpovedná navrhovateľka, ktorej uložila povinnosť, aby zvážila potrebu vykonať zmeny vo svojom systéme a postupe vnútornej kontroly, pričom jej uložila pokutu vo výške približne 140 000 eur.
28. Klient sa následne, v novembri 2013, obrátil na základe zmluvy o bežnom účte na rozhodcovský súd, aby uložil navrhovateľke povinnosť vrátiť mu uvedenú sumu. Tento návrh bol rozhodnutím zo 4. februára 2014 zamietnutý z dôvodu, že navrhovateľka splnila svoje povinnosti v súlade so zákonnými požiadavkami.
29. Medzitým podala navrhovateľka správnu žalobu na Administratīvā apgabaltiesa (Krajský správny súd, Lotyšsko), v ktorej navrhla zrušenie napadnutého rozhodnutia a priznanie náhrady škody. Navrhovateľka uviedla, že zodpovednosť za nevykonanie platby by sa mala vyvodiť voči litovskej banke, ktorá pripísala finančné prostriedky na jej korešpondenčný účet až po oznámení moratória. Okrem toho podľa názoru navrhovateľky nemožno takéto situácie predvídať vo vnútorných postupoch.
30. Rozsudkom z 5. augusta 2015 Administratīvā apgabaltiesa (Krajský správny súd) zamietol žalobu navrhovateľky a potvrdil sporné rozhodnutie. Uvedený správny súd dospel k záveru, že podľa § 99 ods. 9 zákona o platobných službách sa navrhovateľka mala považovať za zodpovednú za nevykonanie predmetného platobného príkazu. Súd vychádzal z predpokladu, že tento platobný príkaz sa nevykonal včas pred uložením moratória práve z dôvodu, že navrhovateľka neposkytla dostatočné finančné prostriedky na svoj korešpondenčný účet v litovskej banke. Na druhej strane, litovskú banku nebolo možné považovať za zodpovednú za nevykonanie platobného príkazu, keďže na jeho vykonanie nedostala príslušné finančné prostriedky.
31. Navrhovateľka podala proti uvedenému rozsudku kasačný opravný prostriedok na vnútroštátny súd. Navrhovateľka uvádza, že súd prvej inštancie prekročil svoju právomoc tým, že rozhodol o občianskoprávnom spore týkajúcom sa vzťahov medzi úverovou inštitúciou a klientom, pričom nevzal do úvahy rozhodnutie rozhodcovského súdu, ktorý v rovnakej veci rozhodol skôr. Vzhľadom na to, že rozhodcovský súd konštatoval, že navrhovateľka nebola zodpovedná za nevykonanie platby, Komisia pre finančné trhy nebola oprávnená jej uložiť sankcie. Podľa názoru navrhovateľky sa § 99 zákona o platobných službách na prejednávanú vec nevzťahuje z dôvodu, že menou spornej platby nebolo ani euro, ani mena členského štátu, a príslušné zmluvné strany určili zodpovednosť vo vzťahu k tomuto typu platieb v súkromnoprávnej zmluve.
32. Za týchto okolností vzhľadom na pochybnosti vnútroštátneho súdu týkajúce sa zlučiteľnosti niektorých ustanovení zákona o platobných službách so smernicou 2007/64 uvedený súd rozhodol prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1. Je vnútroštátna právna úprava, ktorá stanovuje, že lotyšská Komisia [pre finančné trhy] je oprávnená preskúmať sťažnosti užívateľov platobných služieb aj v súvislosti s platobnými službami, ktoré sa nevykonali v eurách alebo v národnej mene členského štátu, a v dôsledku toho posúdiť porušenia zákona [o platobných službách] a uložiť sankcie, zlučiteľná s článkom 2 ods. 2 smernice [2007/64]?
2. Majú sa článok 20 ods. 1 a 5 a článok 21 ods. 2 smernice [2007/64] vykladať v tom zmysle, že umožňujú príslušnému orgánu vykonávať dohľad a uložiť sankcie aj vo vzťahu k platobným službám, ktoré sa nevykonávajú v eurách alebo v mene členského štátu mimo eurozóny?
3. Je príslušný orgán, na účely plnenia úloh dohľadu uvedených v článkoch 20 a 21 smernice [2007/64] alebo na účely postupov vybavovania sťažností uvedených v článkoch 80 až 82 smernice [2007/64], oprávnený rozhodovať spory medzi platiteľom a poskytovateľom platobných služieb vyplývajúce z právnych vzťahov uvedených v článku 75 smernice [2007/64], a to určením, kto je osobou zodpovednou za nevykonanú alebo chybne vykonanú transakciu?
4. Má príslušný orgán pri plnení úloh dohľadu uvedených v článkoch 20 a 21 smernice [2007/64] alebo postupov vybavovania sťažností uvedených v článkoch 80 až 82 smernice [2007/64] zohľadniť rozhodcovské rozhodnutie, ktorým sa rozhodol spor medzi poskytovateľom platobných služieb a užívateľom platobných služieb?“
III. Právna analýza
A. O prvej prejudiciálnej otázke
33. Prostredníctvom prvej prejudiciálnej otázky žiada vnútroštátny súd v podstate o rozhodnutie, či sa má článok 2 ods. 2 smernice 2007/64 vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá orgánu určenému v súlade s článkom 82 uvedenej smernice, t. j. orgánu príslušnému na preskúmanie sťažností týkajúcich sa údajného porušenia ustanovení vnútroštátneho práva, ktorými sa táto smernica vykonáva, poskytovateľmi platobných služieb, priznáva právomoc skúmať sťažnosti – čiže zisťovať porušenie zákona a ukladať sankcie – aj vo vzťahu k platobným službám, ktoré sa nevykonali v eurách alebo v národnej mene členského štátu.
34. Vnútroštátny súd poukazuje na skutočnosť, že hlava IV smernice 2007/64, ktorá obsahuje články 80 až 82 týkajúce sa postupov podávania sťažností, sa v zmysle článku 2 ods. 2 tejto smernice vzťahuje výlučne na platobné služby vykonané v eurách alebo v mene členského štátu mimo eurozóny. Vnútroštátny súd rovnako poznamenáva, že zákon o platobných službách(8) v každom prípade priznáva orgánu príslušnému na skúmanie predmetných sťažností, čiže Komisii pre finančné trhy, právomoc skúmať aj sťažnosti týkajúce sa platobných služieb vykonaných v inej mene, než je euro alebo mena členského štátu mimo eurozóny, pričom v prejednávanej veci ide o americký dolár (USD).
35. Vnútroštátny súd má preto pochybnosť, pokiaľ ide o zlučiteľnosť príslušných ustanovení lotyšského práva s článkom 2 ods. 2 smernice 2007/64, a to aj s ohľadom na článok 86 ods. 1 tejto smernice, podľa ktorého sú členské štáty povinné úplne harmonizovať ich vnútroštátne právne predpisy s uvedenou smernicou.
36. V tomto ohľade je potrebné uviesť, že normotvorca Únie prijal prostredníctvom smernice 2007/64 ustanovenia týkajúce sa transparentnosti podmienok a požiadaviek na poskytovanie informácií v súvislosti s platobnými službami (hlava III) a práv a povinností v súvislosti s poskytovaním a používaním platobných služieb (hlava IV). Tieto ustanovenia sa na základe článku 2 ods. 2 smernice 2007/64 uplatňovali výlučne na platobné služby vykonané v eurách alebo v mene členského štátu mimo eurozóny. Prostredníctvom smernice 2007/64 preto normotvorca Únie neupravil vyššie uvedené oblasti, pokiaľ ide o platobné služby vykonané v inej mene, než je mena jedného z členských štátov.
37. Z uvedeného vyplýva, že vzhľadom na to, že ide o odvetvie, na ktoré sa vzťahuje spoločná právomoc podľa súčasného článku 2 ods. 2 ZFEÚ,(9) keďže v rozsahu, v akom Únia nevykonala svoju legislatívnu právomoc, pokiaľ ide o úpravu platobných služieb vykonaných v inej mene ako v eurách alebo v mene členského štátu mimo eurozóny, mohli členské štáty počas platnosti smernice 2007/64 slobodne stanoviť právny režim vzťahujúci sa na predmetné platobné služby tým spôsobom, že v súlade s právom Únie vykonali svoju právomoc a prijali vnútroštátne právne predpisy.(10)
38. Z tohto dôvodu počas platnosti smernice 2007/64 členským štátom nič nebránilo, aby pôsobnosť právnej úpravy Únie, konkrétne ustanovenia uvedenej smernice týkajúce sa platobných služieb v eurách alebo v mene členského štátu mimo eurozóny, rozšírili aj na platobné služby vykonané v inej mene ako v eurách alebo v mene členského štátu mimo eurozóny.(11)
39. Skutočnosť, že v zmysle článku 86 smernice 2007/64 sa touto smernicou sleduje úplná harmonizácia, nemá nijaký vplyv na tvrdenia uvedené v dvoch predchádzajúcich bodoch týchto návrhov. Zákaz zachovávať či zavádzať iné ustanovenia, ako sa stanovujú v smernici 2007/64, vyplývajúci z uvedeného ustanovenia, sa totiž týkal iba pôsobnosti tejto smernice, a preto nemohol sa vzťahovať aj na druhy platobných služieb, ktoré do pôsobnosti predmetnej smernice nepatrili.
40. Je však potrebné poznamenať, že smernicou 2015/2366 sa zmenilo ustanovenie týkajúce sa pôsobnosti hláv III a IV, ktorý sa za určitých podmienok rozšíril aj na platobné služby vykonané v inej mene ako v mene členského štátu.(12)
41. S ohľadom na vyššie uvedené sa domnievam, že na prvú prejudiciálnu otázku je potrebné odpovedať takto: článok 2 ods. 2 smernice 2007/64 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá orgánu, ktorý je v zmysle článkov 80 až 82 smernice 2007/64 príslušný na preskúmanie sťažností týkajúcich sa údajného porušenia ustanovení vnútroštátneho práva, ktorými sa táto smernica vykonáva, poskytovateľmi platobných služieb, priznáva právomoc skúmať sťažnosti – čiže zisťovať porušenie zákona a ukladať sankcie – aj vo vzťahu k platobným službám, ktoré sa nevykonali v eurách alebo v národnej mene členského štátu.
B. O druhej prejudiciálnej otázke
42. Prostredníctvom svojej druhej prejudiciálnej otázky vnútroštátny súd žiada Súdny dvor, aby v podstate rozhodol, či sa článok 20 ods. 1 a 5 a článok 21 ods. 2 smernice 2007/64 majú vykladať v tom zmysle, že stanovujú, že príslušný orgán zodpovedný za udeľovanie povolení a dohľad nad platobnými inštitúciami v zmysle uvedených ustanovení vykonáva dohľad a ukladá sankcie aj vo vzťahu k platobným službám nevykonaným v eurách alebo v mene členského štátu mimo eurozóny.
43. Vnútroštátny súd poznamenáva, že články 20 a 21 smernice 2007/64 členským štátom ukladajú, aby zabezpečili dohľad nad platobnými inštitúciami. Uvedený súd konštatuje, že z použitia výrazu „tejto hlavy“, čiže hlavy II smernice 2007/64, v článku 20 ods. 1 a 3 a článku 21 ods. 1 uvedenej smernice by mohlo podľa všetkého vyplývať, že právomoc príslušných orgánov, určených na základe uvedených článkov, vykonávať dohľad a ukladať sankcie sa týka jedine otázok patriacich do pôsobnosti uvedenej hlavy II, ako je napríklad otázka dodržiavania ustanovení týkajúcich sa povolení alebo vlastných zdrojov. Podľa názoru vnútroštátneho súdu však z článku 20 ods. 5 smernice 2007/64 vyplýva, že uvedené orgány majú vykonávať dohľad aj nad poskytovaním platobných služieb, pričom z tohto dôvodu by mohli vykonávať funkcie dohľadu a disponovať právomocou ukladať sankcie aj vo vzťahu k porušeniu ustanovení vnútroštátneho práva, ktorými sa vykonávajú ustanovenia hláv III a IV smernice 2007/64.
44. Za týchto okolností vzhľadom na to, že výnimka podľa článku 2 ods. 2 smernice 2007/64, stanovená pre hlavy III a IV tejto smernice, sa nevzťahuje na hlavu II je podľa názoru vnútroštátneho súdu potrebné vysvetliť, či sa článok 20 ods. 1 a 5 a článok 21 ods. 2 smernice 2007/64 majú vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny orgán si môže zachovať svoju funkciu dohľadu a právomoc ukladať sankcie v súvislosti s porušením vnútroštátnych predpisov, ktorými sa vykonávajú ustanovenia hláv III a IV smernice 2007/64 aj v prípade, keď sa dotknuté platobné služby nevykonali v eurách alebo v mene členského štátu.
45. V tomto ohľade sa predovšetkým domnievam, že ustanovenia práva Únie, na ktoré sa odkazuje v druhej prejudiciálnej otázke, sa nevzťahujú na spor vo veci samej a uvedenú prejudiciálnu otázku treba preto vyhlásiť za neprípustnú.
46. Jednak zo samotného znenia článkov 20 a 21 smernice 2007/64, jednak z ich umiestnenia v štruktúre tejto smernice – oddiel 3 kapitoly 1 hlavy II, pričom názov uvedenej kapitoly je „Platobné inštitúcie“ – je zrejmé, že ustanovenia predmetných článkov sa vzťahujú výlučne na platobné inštitúcie, a to v súlade s ich vymedzením v článku 4 bode 4 smernice 2007/64.(13)
47. Ako v tejto súvislosti vo svojich pripomienkach predložených Súdnemu dvoru upozornila Česká republika a nepriamo aj Európska komisia, z viacerých skutočností uvedených v návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ako aj v spise Súdneho dvora vyplýva, že poskytovateľov platobných služieb, ktorých sa týka spor vo veci samej, treba kvalifikovať ako „úverové inštitúcie“ v zmysle článku 1 ods. 1 písm. a) smernice 2007/64, a nie ako „platobné inštitúcie“ podľa písmena d) rovnakého článku.
48. Konkrétne, v návrhu na začatie prejudiciálneho konania sa výslovne uvádza, že navrhovateľka je úverovou inštitúciou a že sporné rozhodnutie bolo preto prijaté na základe § 113 lotyšského zákona o úverových inštitúciách. Okrem toho sa v návrhu opakovane odkazuje na povinnosti, ktoré navrhovateľke vyplývajú z jej postavenia úverovej inštitúcie.
49. Za uvedených okolností je podľa môjho názoru potrebné konštatovať, že ustanovenia článkov 20 a 21 smernice 2007/64 sa z hľadiska osobnej pôsobnosti nevzťahujú na vec prejednávanú pred vnútroštátnym súdom a z tohto dôvodu nie sú v danom konaní relevantné.(14) Domnievam sa preto, že druhú prejudiciálnu otázku je potrebné vyhlásiť za neprípustnú.
50. Subsidiárne, v prípade, že Súdny dvor nedospeje k záveru o neprípustnosti druhej prejudiciálnej otázky, zastávam názor, že v danej veci sú relevantné nasledujúce skutočnosti.
51. Ako uviedol samotný vnútroštátny súd, je potrebné poznamenať, že zo znenia článku 20 ods. 1, ako aj článku 21 ods. 1 smernice 2007/64 vyplýva, že príslušné orgány, ktoré sa riadia ustanoveniami oddielu 3 kapitoly 1 hlavy II smernice 2007/64, zodpovedajú za postupy vydávania povolení a za dohľad nad obozretným podnikaním platobných inštitúcií, pokiaľ ide o požiadavky stanovené v uvedenej hlave II, a to na účely kontroly ich nepretržitého dodržiavania.
52. V tejto súvislosti konštatujem, že vzhľadom na to, že na hlavu II smernice 2007/64 sa nevzťahuje pôsobnosť výnimky stanovenej v článku 2 ods. 2 tejto smernice, niet pochýb o tom, že ustanovenia oddielu 3 kapitoly 1 hlavy II smernice 2007/64 (čiže články 20 až 23 smernice) sa uplatňujú na všetky platobné inštitúcie patriace do rámca právomocí dohľadu vykonávaných príslušnými orgánmi, nezávisle od toho, v akej mene tieto inštitúcie poskytujú platobné služby, t. j. či už v eurách, mene členského štátu mimo eurozóny alebo v akejkoľvek inej mene.
53. Vnútroštátny súd zastáva ďalej názor, že príslušné orgány určené podľa článku 20 ods. 1 smernice 2007/64 môžu vykonávať kontrolné funkcie a disponujú relatívnou sankčnou právomocou aj vo vzťahu k porušeniu vnútroštátnych predpisov, ktorými sa vykonávajú ustanovenia hláv III a IV smernice 2007/64. Ako sa už uviedlo, uvedené hlavy smernice sa na základe článku 2 ods. 2 tejto smernice uplatňujú výlučne na platobné služby vykonané v eurách alebo v mene členského štátu mimo eurozóny. Práve na základe tohto predpokladu kladie vnútroštátny súd otázku, či vyššie uvedené orgány môžu vykonávať predmetné právomoci aj vo vzťahu k platobným službám vykonaným v inej mene ako v mene členského štátu.
54. Ako však vo svojich pripomienkach uviedla Európska komisia, je potrebné rozlišovať medzi právomocami týkajúcimi sa udeľovania povolení a dohľadu nad obozretným podnikaním platobných inštitúcií, pokiaľ ide o podmienky stanovené v hlave II smernice 2007/64 na jednej strane, a dodržiavaním požiadaviek vyplývajúcich z hláv III a IV predmetnej smernice.
55. V súlade so stanoviskom Európskej komisie sa domnievam, že články 20 a 21 smernice 2007/64 nepriznávajú v nich uvedeným príslušným orgánom, zodpovedným za udeľovanie povolení a dohľad nad obozretným podnikaním platobných inštitúcií, právomoc skúmať aj skutočnosť, či platobné inštitúcie konajú v súlade s vnútroštátnymi predpismi, ktorými sa vykonávajú ustanovenia hláv III a IV smernice 2007/64, a sankcionovať ich za prípadné porušenie týchto predpisov.
56. V tejto súvislosti vnútroštátny súd odkazuje na ustanovenie článku 20 ods. 5 smernice 2007/64. Domnievam sa však, že toto ustanovenie nemôže byť základom pre priznanie predmetných právomocí vyššie uvedeným orgánom. V dotknutom ustanovení sa v skutočnosti iba uvádza, že odsek 1 rovnakého článku neznamená, že sa od príslušných orgánov vyžaduje, aby vykonávali dohľad nad inými obchodnými činnosťami platobných inštitúcií, než je poskytovanie platobných služieb a činnosti uvedené v článku 16 ods. 1 písm. a) smernice 2007/64,(15) ktoré sú tieto inštitúcie oprávnené vykonávať. V uvedenom ustanovení sa preto vymedzujú obmedzenia právomocí určených orgánov v oblasti dohľadu nad obozretným podnikaním v súlade s článkom 20 ods. 1 smernice 2007/64, pričom nepredstavuje základ pre rozšírenie týchto právomocí nad rámec kontroly dodržiavania podmienok stanovených v hlave II uvedenej smernice a ukladania sankcií za prípadné porušenie týchto podmienok.
57. V tejto súvislosti navyše pripomínam, že Súdny dvor už konštatoval, že príslušné orgány podľa článku 20 a 21 smernice 2007/64 sú poverené funkciou dohľadu nad platobnými inštitúciami „s cieľom overovať dodržiavanie ustanovení hlavy II“ tejto smernice.(16)
58. Samozrejme, v prípade, ak je orgán určený v zmysle článku 20 ods. 1 smernice 2007/64 príslušný na udeľovanie povolení a dohľad nad obozretným podnikaním platobných inštitúcií, totožný s orgánom, ktorý členský štát určí v súlade s článkom 82 ods. 1 rovnakej smernice,(17) aby vybavoval sťažnosti týkajúce sa porušenia vnútroštátnych predpisov, ktorými sa vykonávajú ustanovenia predmetnej smernice, a to zo strany poskytovateľov platobných služieb, v tom prípade je predmetný orgán súčasne príslušný jednak vykonávať právomoci v oblastiach dohľadu nad obozretným podnikaním a ukladania sankcií v súvislosti s dodržiavaním požiadaviek stanovených v hlave II smernice 2007/64 zo strany platobných inštitúcií, jednak skúmať a sankcionovať poskytovateľov platobných služieb za konanie v rozpore s vnútroštátnymi predpismi, ktorými sa vykonávajú ustanovenia hláv III a IV smernice 2007/64.
59. S ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti sa predovšetkým domnievam, že druhá prejudiciálna otázka položená vnútroštátnym súdom je neprípustná. Subsidiárne Súdnemu dvoru navrhujem, aby na túto otázku odpovedal tak, že článok 20 ods. 1 a 5 a článok 21 ods. 2 smernice 2007/64 sa majú vykladať v tom zmysle, že príslušný orgán určený v súlade s článkom 20 ods. 1 predmetnej smernice vykonáva dohľad a ukladá sankcie iba v súvislosti s dodržiavaním požiadaviek stanovených v hlave II tejto smernice, a to vo vzťahu ku všetkým platobným inštitúciám patriacim do rámca jeho pôsobnosti bez ohľadu na menu, v ktorej dotknuté inštitúcie platobné služby poskytujú.
C. O tretej prejudiciálnej otázke
60. Prostredníctvom tretej prejudiciálnej otázky vnútroštátny súd žiada, aby Súdny dvor rozhodol, či príslušný orgán môže na účely vykonávania funkcií dohľadu podľa článkov 20 a 21 smernice 2007/64 alebo vybavovania sťažností podľa článkov 80 až 82 rovnakej smernice rozhodovať o sporoch medzi platiteľom a poskytovateľom platobných služieb vyplývajúcich z právnych vzťahov podľa článku 75 smernice 2007/64, s tým, že určí, ktorý subjekt je zodpovedný za nevykonanie alebo chybné vykonanie príslušnej transakcie.
61. Vnútroštátny súd vychádza z predpokladu, že v prípade, ak Súdny dvor vyhlási, že príslušný orgán môže skúmať sťažnosti alebo vykonávať dohľad v súvislosti s platobnými službami nevykonanými v eurách alebo v inej mene členského štátu, bolo by potrebné spresniť hranice jeho právomocí na účely uplatňovania článku 75 smernice 2007/64.
62. Uvedený súd poznamenáva, že v tomto ustanovení sa upravujú vzájomné právne vzťahy medzi platiteľom, príjemcom, poskytovateľom platobných služieb platiteľa a poskytovateľom platobných služieb príjemcu, ako aj obmedzenia zodpovednosti týchto subjektov. Vnútroštátny súd zastáva názor, že z charakteru tohto článku vyplýva, že osoby zainteresované do vykonávania platby môžu dospieť k riešeniu konkrétnej situácie vzájomnou dohodou alebo, ak k takejto dohode nedôjde, prostredníctvom postupu riešenia sporov, na ktorom sa zúčastňujú všetky dotknuté strany a v rámci ktorého sa s ohľadom na všetky skutkové a právne okolnosti danej veci zisťuje, ktorá zo strán zainteresovaných na dotknutej platobnej transakcii zodpovedá za jej nevykonanie. Možné spôsoby riešenia sporov sa stanovujú v článku 83 smernice týkajúcom sa mimosúdneho vyrovnania.
63. V tejto súvislosti zastáva vnútroštátny súd názor, že je potrebné objasniť vzťah medzi uvedenými na jednej strane spôsobmi riešenia sporov podľa článku 83 smernice 2007/64 a na druhej strane postupmi vybavovania sťažností podľa článkov 80 až 82 smernice 2007/64 a vykonávaním právomocí dohľadu stanovených v článkoch 20 a 21 tejto smernice.
1. O právomoci Súdneho dvora a o prípustnosti tretej prejudiciálnej otázky
64. Tretia prejudiciálna otázka sa týka výkladu článkov 20, 21, 75 a 80 až 83 smernice 2007/64.
65. V prvom rade sa domnievam, a to v rozsahu, v akom sa tretia prejudiciálna otázka vzťahuje na články 20 a 21 smernice 2007/64, že z dôvodov uvedených v bodoch 45 až 49 vyššie je túto otázku potrebné vyhlásiť za neprípustnú.(18)
66. V druhom rade, pokiaľ ide o výklad článkov 75 a 80 až 83 smernice 2007/64, treba konštatovať, že všetky tieto články sú súčasťou hlavy IV uvedenej smernice. Ako sa už opakovane uviedlo, v súlade s článkom 2 ods. 2 smernice 2007/64 sa táto hlava nevzťahuje na platobné služby, ktoré sa vykonali v inej mene ako v eurách alebo v mene členského štátu mimo eurozóny.
67. Z uvedeného vyplýva, že normotvorca Únie pri prijímaní smernice 2007/64 nerozhodol o uplatňovaní predmetných ustanovení na platobné služby vykonané v amerických dolároch (USD), akými je platobná služba, ktorá je predmetom vo veci samej.
68. Keďže na skutkový stav vo veci samej sa nevzťahujú predmetné ustanovenia práva Únie, vyvstáva otázka týkajúca sa právomoci Súdneho dvora rozhodnúť o tretej prejudiciálnej otázke.
69. Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora v tomto ohľade vyplýva, že Súdny dvor má právomoc rozhodovať o návrhoch na začatie prejudiciálneho konania týkajúcich sa ustanovení práva Únie v situáciách, v ktorých i keď skutkový stav vo veci samej nespadá do priamej pôsobnosti tohto práva, sú ustanovenia uvedeného práva uplatniteľné na základe vnútroštátneho práva z dôvodu odkazu stanoveného týmto právom na ich obsah.(19)
70. V takýchto situáciách totiž existuje jasný záujem Európskej únie na tom, aby sa s cieľom predchádzať budúcim výkladovým rozdielom vykladali ustanovenia alebo pojmy prebraté z práva Únie jednotným spôsobom.(20)
71. Výklad ustanovení práva Únie Súdnym dvorom v situáciách, ktoré nepatria do pôsobnosti práva Únie, je teda odôvodnený, ak tieto ustanovenia sú na základe vnútroštátneho práva priamo a bezpodmienečne uplatniteľné na takéto situácie, aby sa zabezpečilo, že tieto situácie budú posudzované rovnako ako situácie, ktoré spadajú do pôsobnosti práva Únie.(21)
72. V prejednávanej veci vnútroštátny súd, ktorý má jediný právomoc vykladať vnútroštátne právo v rámci systému súdnej spolupráce stanovenej v článku 267 ZFEÚ,(22) spresnil, že ustanovenia smernice 2007/64 uvedené v tretej prejudiciálnej otázke sa na základe lotyšského práva stali uplatniteľné na také situácie, ako je situácia dotknutá vo veci samej, ktoré nepatria do pôsobnosti tejto smernice.(23)
73. Konkrétne uvedený súd uviedol, že výnimka stanovená v § 2 ods. 3 lotyšského zákona o platobných službách, ktorá obmedzuje pôsobnosť viacerých ustanovení uvedeného zákona iba na platobné služby vykonané v eurách alebo v mene členského štátu, sa nevzťahuje na § 105 až 107 zákona, ktorými sa vykonávajú články 80 až 83 smernice 2007/64. Vnútroštátny súd na základe uvedeného vyvodil záver, že sťažnosti týkajúce sa okrem iného porušenia § 99 zákona o platobných službách, ktorým sa v rámci lotyšského práva vykonáva článok 75 smernice 2007/64, sa môžu týkať aj platobných služieb vykonaných v mene, ktorá nie je menou členského štátu, akou je platobná služba, ktorá je predmetom sporu vo veci samej, vykonaná v amerických dolároch (USD).
74. S ohľadom na uvedené zastávam názor, že v prejednávanej veci existuje jasný záujem, pričom s cieľom predísť budúcim výkladovým rozdielom treba ustanovenia prebraté z práva Únie vykladať jednotným spôsobom.(24)
75. Z tohto dôvodu sa domnievam, že Súdny dvor je príslušný poskytnúť odpoveď na tretiu prejudiciálnu otázku.
2. O podstate tretej prejudiciálnej otázky
76. Pokiaľ ide o podstatu, predovšetkým je v súlade s požiadavkou vnútroštátneho súdu potrebné objasniť vzťah medzi postupmi vybavovania sťažností podľa článkov 80 až 82 smernice 2007/64 na jednej strane a postupmi mimosúdneho vyrovnania podľa článku 83 smernice 2007/64 na strane druhej, a to s cieľom zistiť, či orgán príslušný pre vybavovanie sťažností, určený v súlade s článkom 82 smernice 2007/84, môže alebo nemôže rozhodovať spory medzi súkromnými osobami v rámci uplatnenia článku 75 smernice 2007/64.
77. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že ako správne poznamenali Európska komisia a vláda Českej republiky, postupy vybavovania sťažností podľa článkov 80 až 82 smernice 2007/64 a postupy mimosúdneho vyrovnania stanovené v článku 83 rovnakej smernice sledujú odlišné ciele.
78. Ako vyplýva zo znenia predmetných ustanovení, ako aj z odôvodnenia 50 smernice 2007/64, postupy uvedené ako prvé sa týkajú vybavovania sťažností podaných na príslušný orgán. Predmetné vybavenie znamená, že uvedený orgán zistí, či sa dotknutý poskytovateľ platobných služieb dopustil alebo nedopustil konania v rozpore s vnútroštátnymi predpismi, ktorými sa vykonávajú ustanovenia smernice 2007/64, a že v prípade, ak konštatuje porušenie, uloží účinné, primerané a odradzujúce sankcie.
79. Cieľom postupov vybavovania sťažností je preto zabezpečiť účinné presadzovanie vyššie uvedených ustanovení vnútroštátnych právnych predpisov poskytovateľmi platobných služieb. Účelom takýchto postupov teda nie je riešenie sporov medzi rôznymi subjektmi dotknutými v rámci poskytovania predmetných služieb ani určenie občianskoprávnej zodpovednosti za spôsobenú škodu a ani uloženie nápravných opatrení na vyriešenie situácie spôsobenej nezákonným konaním.
80. Takýmito otázkami sa naopak v prípade podania návrhu zaoberajú príslušné vnútroštátne súdy alebo orgány zodpovedné za mimosúdne riešenie sporov podľa článku 83 smernice 2007/64.
81. Z vyššie uvedeného vyplýva, že orgán príslušný na vybavovanie sťažností, určený v zmysle článku 82 smernice 2007/64, nemôže v rámci postupov vybavovania sťažností urovnávať spory medzi súkromnými osobami, pokiaľ mu dotknutý členský štát nepriznal aj úlohu orgánu príslušného v oblasti postupov mimosúdneho vyrovnania v súlade s článkom 83 smernice 2007/64. Táto možnosť sa výslovne stanovuje v odôvodnení 52 uvedenej smernice.
82. Po tomto vysvetlení treba uviesť, že tretia prejudiciálna otázka ďalej predpokladá určenie rozsahu postupov vybavovania sťažností podľa článkov 80 až 82 smernice 2007/64, presnejšie stanovenie, či príslušný orgán môže alebo nemôže v rámci týchto postupov uplatniť článok 75 predmetnej smernice, na základe ktorého je možné vyvodiť zodpovednosť za nevykonanie alebo chybné vykonanie platobného príkazu.
83. Ako sa uviedlo v bode 78 vyššie, orgány príslušné na vybavovanie sťažností musia v tejto súvislosti zistiť, či sa dotknutý poskytovateľ platobných služieb dopustil alebo nedopustil konania v rozpore s vnútroštátnymi predpismi, ktorými sa vykonávajú ustanovenia smernice 2007/64.
84. Poskytovatelia platobných služieb sú povinní dodržiavať ustanovenia vnútroštátneho práva, pričom, pokiaľ ide o dodržiavanie predmetných ustanovení, podliehajú kontrole uvedených príslušných orgánov. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že ani článok 80, ani článok 81 smernice 2007/64 nestanovujú nijaké výnimky, ktorými by vylučovali nejaké ustanovenie smernice 2007/64 z kontrolnej právomoci vykonávanej príslušnými orgánmi. Naopak, v článku 82 ods. 2 tejto smernice sa výslovne stanovuje, že uvedené orgány sú príslušné v prípade porušenia vnútroštátnych predpisov prijatých okrem iného podľa hlavy IV smernice 2007/64, ktorej je článok 75 súčasťou.
85. Z uvedeného podľa môjho názoru vyplýva, že v prípade prijatia sťažnosti týkajúcej sa nevykonania alebo chybného vykonania platobného príkazu môže príslušný orgán v súlade s vnútroštátnym ustanovením, ktorým sa do vnútroštátneho práva prebral článok 75 smernice 2007/64, preskúmať opodstatnenosť takejto sťažnosti a prípadne určiť osobu zodpovednú za nevykonanie alebo chybné vykonanie platobného príkazu. Akýkoľvek iný výklad by takýto orgán bez akéhokoľvek právneho základu zbavil právomocí, ktoré sa mu výslovne priznali v smernici 2007/64.
86. V treťom rade je však potrebné poznamenať, že v článku 51 ods. 1 smernice 2007/64, týkajúcom sa pôsobnosti hlavy IV smernice, sa stanovuje, že ak užívateľ platobných služieb nie je spotrebiteľom, strany sa môžu dohodnúť, že niektoré články tejto smernice, vrátane článku 75, sa v plnom rozsahu alebo čiastočne neuplatnia.
87. Zmysel a účel tohto ustanovenia je zrejmý z odôvodnenia 20 smernice 2007/64, podľa ktorého „keďže spotrebitelia a podniky nie sú v rovnakej situácii, nepotrebujú ani rovnakú úroveň ochrany. Keďže je dôležité zaručiť práva spotrebiteľov ustanoveniami, od ktorých sa nemožno zmluvne odchýliť, je rozumné, aby sa podniky a organizácie mohli dohodnúť inak“.
88. Z uvedeného vyplýva, že ak je používateľ platobných služieb spotrebiteľom, orgán príslušný na vybavovanie sťažností je na základe ustanovenia vnútroštátneho práva, ktorým sa do vnútroštátneho práva prebral článok 75 smernice 2007/64, vždy príslušný preskúmať dôvodnosť sťažnosti týkajúcej sa nevykonania alebo chybného vykonania platobného príkazu. Ak však používateľ nie je spotrebiteľom a pôsobnosť predmetného článku sa zmluvne vylúčila, kritériá, ktoré sa v ňom stanovujú, nebude možné čiastočne alebo v plnom rozsahu uplatniť, a to v závislosti od dohody uzatvorenej medzi zmluvnými stranami.
89. Na základe informácií vyplývajúcich zo spisu Súdneho dvora sa zdá, že konanie pred vnútroštátnym súdom sa týka používateľa, ktorý nie je spotrebiteľom, s tým, že dotknuté strany uzatvorili zmluvu o vedení bežného účtu, v ktorej stanovili osobitné pravidlá v oblasti zodpovednosti za nevykonanie alebo chybné vykonanie platobných príkazov.
90. V tejto súvislosti je však potrebné zdôrazniť, že lotyšská vláda vo svojich pripomienkach uviedla, že prostredníctvom zmluvných ustanovení uvedených v zmluve o bežnom účte uzatvorenej medzi klientom a navrhovateľkou sa navrhovateľka neobmedzila na stanovenie výnimky z ustanovení smernice 2007/64, ale vytvorila zmluvný režim, ktorý je nielen v rozpore so základnými vnútroštátnymi predpismi týkajúcimi sa činnosti úverových inštitúcií, ale aj úplne odporuje zásadám, na ktorých stojí smernica 2007/64, keďže negatívnymi dôsledkami nevykonania alebo chybného vykonania platobných príkazov zaťažuje výlučne klienta.
91. Je zrejmé, že nie je úlohou Súdneho dvora, ale vnútroštátneho súdu, aby posúdil zlučiteľnosť zmluvných ustanovení dojednaných medzi zmluvnými stranami s vnútroštátnymi právnymi predpismi. V tejto súvislosti je však potrebné konštatovať, že riadne a účinné fungovanie platobných systémov, čiže všeobecnejšie riadne fungovanie jednotného trhu platobných služieb, v ktorom spočíva cieľ smernice,(25) závisí od toho, či sa užívateľ môže spoľahnúť na to, že poskytovateľ platobných služieb, ktorý obyčajne dokáže posúdiť riziká súvisiace s platobnou transakciou, vykoná platobnú transakciu riadne v dohodnutej lehote.(26)
92. S výnimkou prípadu spotrebiteľov, ktorí potrebujú vyššiu úroveň ochrany, sa smernica 2007/64, pokiaľ ide o vzťahy medzi poskytovateľmi platobných služieb a ostatnými subjektmi, usiluje nájsť rovnováhu medzi cieľom zabezpečiť riadne fungovanie jednotného trhu platobných služieb a dodržiavaním zmluvnej autonómie dotknutých osôb.(27) Práve z tohto hľadiska treba podľa môjho názoru vykladať ustanovenie článku 51 ods. 1 smernice 2007/64.
93. Za týchto okolností zastávam názor, že pri hodnotení zmluvných ustanovení týkajúcich sa platobných služieb dojednaných medzi zmluvnými stranami v rámci výkonu autonómie, ktorú im priznávajú ustanovenia vnútroštátneho práva vykonávajúce smernicu 2007/64, je potrebné zohľadniť uvedené úvahy. Z tohto hľadiska je možné rozhodnúť otázky o zlučiteľnosti vnútroštátnych predpisov, ktorými sa vykonáva smernica 2007/64 – najmä článok 51 ods. 1 smernice – a zmluvného režimu týkajúceho sa zodpovednosti poskytovateľa platobných služieb, dojednaného na základe uplatnenia ustanovení vnútroštátneho práva, ktorými sa preberá článok 51 ods. 1 smernice 2007/64, ktorý negatívnymi dôsledkami nevykonania alebo chybného vykonania platobných príkazov zaťažuje výlučne klienta a ktorý môže narušiť riadne a účinné fungovanie platobných systémov, čiže nepriamo jednotného trhu platobných služieb.
94. S ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti sa domnievam, že na tretiu prejudiciálnu otázku treba odpovedať v tom zmysle, že orgán príslušný na vybavenie sťažností, určený v zmysle článku 82 smernice 2007/64, nemôže v rámci postupu vybavovania sťažností riešiť spory medzi súkromnými osobami, pokiaľ mu dotknutý členský štát nepriznal aj úlohu orgánu príslušného v oblasti postupov mimosúdneho vyrovnania v súlade s článkom 83 uvedenej smernice 2007/64. V prípade prijatia sťažnosti týkajúcej sa nevykonania alebo chybného vykonania platobného príkazu môže príslušný orgán v súlade s vnútroštátnym ustanovením, ktorým sa do vnútroštátneho práva prebral článok 75 smernice 2007/64, preskúmať opodstatnenosť takejto sťažnosti a prípadne určiť osobu zodpovednú za nevykonanie alebo chybné vykonanie platobného príkazu. Uvedené však nie je možné v prípade, ak užívateľ platobných služieb nie je spotrebiteľom a ak sa zmluvné strany dohodli na vylúčení pôsobnosti ustanovenia vnútroštátneho práva, ktorým sa do vnútroštátneho poriadku preberá článok 75 smernice 2007/64. Prináleží vnútroštátnemu súdu, aby posúdil zlučiteľnosť takejto dohody medzi zmluvnými stranami s ustanoveniami vnútroštátneho práva, vrátane ustanovení, ktorými sa vykonáva smernica 2007/64.
D. O štvrtej prejudiciálnej otázke
95. Prostredníctvom štvrtej prejudiciálnej otázky žiada vnútroštátny súd o rozhodnutie, či sa články 80 až 83 smernice 2007/64 majú vykladať v tom zmysle, že v rámci postupov vybavovania sťažností stanovených v tejto smernici má príslušný orgán zohľadniť rozhodnutie rozhodcovského súdu, ktorým sa ukončil spor medzi poskytovateľom platobných služieb a užívateľom platobných služieb.(28)
96. Vnútroštátny súd poznamenáva, že ak má orgán príslušný na vybavovanie sťažností podľa článkov 80 až 82 smernice 2007/64 právomoc uplatňovať ustanovenia vnútroštátneho práva vykonávajúce článok 75, je potrebné určiť, či je takýto orgán povinný zohľadniť rozhodcovský rozsudok, akým je rozhodnutie rozhodcovského súdu vydané v prejednávanej veci, ktorým sa ukončil spor medzi poskytovateľom platobných služieb a užívateľom týchto služieb.
97. V tejto súvislosti je však potrebné konštatovať, že ani smernica 2007/64, ani žiadne iné ustanovenie práva Únie neponúkajú odpoveď na uvedenú otázku.
98. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora prináleží každému členskému štátu, aby pri neexistencii ustanovení práva Únie stanovil vo svojom vnútroštátnom právnom poriadku procesné postupy pre prostriedky nápravy, ktoré majú zaručiť ochranu práv, ktoré jednotlivcom vyplývajú z právnych predpisov Únie, akým je smernica 2007/64, v súlade so zásadami ekvivalencie a efektivity.(29)
99. V zásade je preto úlohou každého členského štátu, aby vo svojom právnom poriadku určil, aký význam má rozhodnutie rozhodcovského súdu v rámci postupu vybavovania sťažností podľa článkov 80 až 82 smernice 2007/64.
100. Pri právnej úprave takýchto postupov sú však členské štáty povinné zaručiť potrebný účinok smernice 2007/64, a preto nemôžu oslabiť funkcie uvedené v bodoch 78, 79 a 84 vyššie, ktoré vykonávajú príslušné orgány v rámci postupov vybavovania sťažností, ani narušiť právomoci, ktoré týmto orgánom priznávajú ustanovenia smernice 2007/64 na účely vykonávania predmetných funkcií.
101. V tejto súvislosti je tiež potrebné zohľadniť, že, ako sa uviedlo v rámci analýzy tretej prejudiciálnej otázky,(30) postupy vybavovania sťažností a postupy riešenia sporov sledujú odlišné ciele. Z analýzy týchto cieľov podľa môjho názoru vyplýva, že na to, aby bolo možné zaručiť potrebný účinok smernice 2007/64 uvedený v predchádzajúcom bode, je nevyhnutné, aby „občianskoprávny“ cieľ sledovaný postupmi mimosúdneho vyrovnania, t. j. cieľ urovnávať spory medzi poskytovateľmi a užívateľmi platobných služieb, neoslaboval „verejnoprávny“ cieľ sledovaný v rámci postupov vybavovania sťažností, ktorý spočíva v zabezpečení účinného dodržiavania ustanovení vnútroštátnych právnych predpisov, ktorými sa vykonáva smernica 2007/64, a to zo strany poskytovateľov platobných služieb. Procesná autonómia členských štátov preto nemôže podľa môjho názoru viesť až k tomu, aby bol príslušný orgán v rámci postupu vybavovania sťažnosti povinný rešpektovať rozhodcovské rozhodnutie, ktoré je v rozpore s výsledkami postupu vybavovania sťažnosti.
102. S ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti sa domnievam, že na štvrtú prejudiciálnu otázku položenú vnútroštátnym súdom je potrebné odpovedať v tom zmysle, že je v zásade úlohou každého členského štátu, aby vo svojom právnom poriadku určil, aký význam má rozhodnutie rozhodcovského súdu v rámci postupov vybavovania sťažností podľa článkov 80 až 82 smernice 2007/64. Pri úprave tohto aspektu sú členské štáty povinné zaručiť potrebný účinok smernice 2007/64, a preto nemôžu narušiť funkcie, ktoré príslušné orgány vykonávajú v rámci postupov vybavovania sťažností. Z tohto dôvodu nemožno v rámci postupu vybavovania sťažnosti príslušný orgán nútiť, aby rešpektoval rozhodcovské rozhodnutie, ktoré je v rozpore s výsledkami postupu vybavovania sťažnosti.
IV. Návrh
103. Na základe vyššie uvedených úvah navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na otázky, ktoré mu položil Augstākā tiesa (Najvyšší súd, Lotyšsko), takto:
1. Článok 2 ods. 2 smernice 2007/64 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá orgánu, ktorý je v zmysle článkov 80 až 82 smernice 2007/64 príslušný na preskúmanie sťažností týkajúcich sa údajného porušenia ustanovení vnútroštátneho práva, ktorými sa táto smernica vykonáva, poskytovateľmi platobných služieb, priznáva právomoc skúmať sťažnosti – čiže zisťovať porušenie zákona a ukladať sankcie – aj vo vzťahu k platobným službám, ktoré sa nevykonali v eurách alebo v mene členského štátu.
2. Orgán príslušný na vybavenie sťažností, určený v zmysle článku 82 smernice 2007/64, nemôže v rámci postupu vybavovania sťažností riešiť spory medzi súkromnými osobami, pokiaľ mu dotknutý členský štát nepriznal aj úlohu orgánu príslušného v oblasti postupov mimosúdneho vyrovnania v súlade s článkom 83 uvedenej smernice 2007/64. V prípade prijatia sťažnosti týkajúcej sa nevykonania alebo chybného vykonania platobného príkazu môže príslušný orgán v súlade s vnútroštátnym ustanovením, ktorým sa do vnútroštátneho práva prebral článok 75 smernice 2007/64, preskúmať opodstatnenosť takejto sťažnosti a prípadne určiť osobu zodpovednú za nevykonanie alebo chybné vykonanie platobného príkazu. Uvedené však nie je možné v prípade, ak užívateľ platobných služieb nie je spotrebiteľom a ak sa zmluvné strany dohodli na vylúčení pôsobnosti ustanovenia vnútroštátneho práva, ktorým sa do vnútroštátneho poriadku preberá článok 75 smernice 2007/64. Prináleží vnútroštátnemu súdu, aby posúdil zlučiteľnosť takejto dohody medzi zmluvnými stranami s ustanoveniami vnútroštátneho práva, vrátane ustanovení, ktorými sa vykonáva smernica 2007/64.
3. Je v zásade úlohou každého členského štátu, aby vo svojom právnom poriadku určil, aký význam má rozhodnutie rozhodcovského súdu v rámci postupov vybavovania sťažností podľa článkov 80 až 82 smernice 2007/64. Pri úprave tohto aspektu sú členské štáty povinné zaručiť potrebný účinok smernice 2007/64, a preto nemôžu narušiť funkcie, ktoré príslušné orgány vykonávajú v rámci postupov vybavovania sťažností. Z tohto dôvodu nemožno v rámci postupu vybavovania sťažnosti príslušný orgán nútiť, aby rešpektoval rozhodcovské rozhodnutie, ktoré je v rozpore s výsledkami postupu vybavovania sťažnosti.
1 Jazyk prednesu: taliančina.
2 Smernica Európskeho parlamentu a Rady z 13. novembra 2007 o platobných službách na vnútornom trhu, ktorou sa menia a dopĺňajú smernice 97/7/ES, 2002/65/ES, 2005/60/ES a 2006/48/ES a ktorou sa zrušuje smernica 97/5/ES (Ú. v. EÚ L 319, 2007, s. 1).
3 Smernica Európskeho parlamentu a Rady z 25. novembra 2015 o platobných službách na vnútornom trhu, ktorou sa menia smernice 2002/65/ES, 2009/110/ES a 2013/36/EÚ a nariadenie (EÚ) č. 1093/2010 a ktorou sa zrušuje smernica 2007/64/ES (Ú. v. EÚ L 337, 2015, s. 35). Smernicou (EÚ) 2015/2366 bola zrušená a nahradená smernica 2007/64 s účinnosťou od 13. januára 2018. So zreteľom na čas relevantný z hľadiska predmetného skutkového stavu sa však spor vo veci samej ďalej riadi smernicou 2007/64.
4 Podľa článku 4 bodu 1 písm. a) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2006/48/ES zo 14. júna 2006 o začatí a vykonávaní činností úverových inštitúcií (Ú. v. EÚ L 177, 2006, s. 1).
5 V článku 4 bode 4 smernice sa pojem „platobná inštitúcia“ vymedzuje ako „právnická osoba, ktorej bolo podľa článku 10 udelené povolenie poskytovať a vykonávať platobné služby v cel[ej] [Únii]“.
6 Ktoré sa týkajú transparentnosti podmienok a požiadaviek na poskytovanie informácií o platobných službách (Hlava III) a príslušných práv a povinností používateľov a poskytovateľov platobných služieb týkajúcich sa poskytovania platobných služieb (Hlava IV).
7 Konkrétne porušenia ustanovení kapitol VII, VIII, IX, X, XI, XII, XIII a XIV zákona o platobných službách.
8 Vnútroštátny súd odkazuje na § 105 až 107 zákona o finančných službách, ktorými sa do lotyšského práva preberajú články 80 až 83 a nevzťahuje sa na ne výnimka stanovená v § 2 ods. 3 tohto zákona (pozri bod 19 vyššie).
9 Základom prijatia smernice 2007/64 bol článok 47 ods. 2 ES týkajúci sa slobody usadiť sa a článok 95 ES zodpovedajúci súčasnému článku 114 ZFEÚ (ktorý bol základom prijatia smernice 2015/2366) týkajúcemu sa opatrení na aproximáciu ustanovení zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov, ktoré smerujú k vytváraniu a fungovaniu vnútorného trhu. V oblasti vnútorného trhu majú Únia a členské štáty spoločnú právomoc [pozri článok 4 ods. 2 písm. a) ZFEÚ].
10 Analogicky pozri rozsudok z 25. júla 2018, Confédération paysanne a i. (C‑528/16, EU:C:2018:583, bod 79 a nasl.).
11 Zo správy Komisie Európskemu parlamentu a Rade o uplatňovaní smernice 2007/64/ES o platobných službách na vnútornom trhu a o nariadení (ES) č. 924/2009 o cezhraničných platbách v Spoločenstve [COM (2013) 549 final] z 24. júla 2013 v tejto súvislosti vyplýva, že viaceré členské štáty rozšírili právnu úpravu podľa smernice 2007/64 na platobné služby vykonané v iných menách, než sú meny členských štátov (pozri bod 3.1.2, s. 3).
12 Pozri článok 2 smernice 2015/2366.
13 V zmysle tohto ustanovenia sa na účely smernice 2007/64 pod pojmom „platobná inštitúcia“ rozumie právnická osoba, ktorej bolo podľa článku 10 udelené povolenie poskytovať a vykonávať platobné služby v celom Spoločenstve.
14 Uvedené konštatovanie by navyše v danom konaní nemalo mať nijaký konkrétny následok, keďže je nesporné, že v prípade, ktorý je predmetom prejednávanej veci, konala lotyšská Komisia pre finančné trhy na základe sťažnosti, čiže v rámci právomocí, ktoré sa jej priznali v súlade s článkami 80 a 81 smernice 2007/64, ktoré sa naopak vzťahujú na všetkých poskytovateľov platobných služieb, vrátane úverových inštitúcií. Úverové inštitúcie ďalej podliehajú vlastným osobitným predpisom o dohľade nad obozretným podnikaním.
15 V súlade s článkom 16 ods. 1 písm. a) smernice 2007/64 sa platobné inštitúcie okrem poskytovania platobných služieb uvedených v prílohe oprávňujú na „poskytovanie prevádzkových a s nimi úzko súvisiacich doplnkových služieb, ako je zabezpečovanie vykonania platobných transakcií, zmenárenské činnosti, úschova, a uchovávanie a spracovanie údajov“.
16 Pozri rozsudok z 10. marca 2016, Safe Interenvios (C‑235/14, EU:C:2016:154, bod 91). V tejto súvislosti pozri aj bod 107 návrhov, ktoré predniesla generálna advokátka Sharpston v rovnakej veci Safe Interenvios (C‑235/14, EU:C:2015:530).
17 Podľa odôvodnenia 52 smernice 2007/64 môžu členské štáty poveriť rovnaký orgán vykonávaním funkcií podľa článku 20 ods. 1 aj podľa článku 80 ods.1 smernice. Konkrétne sa v tomto odôvodnení uvádza, že „členské štáty by mali stanoviť, či príslušné orgány určené na udeľovanie povolení na činnosť platobným inštitúciám, môžu byť taktiež príslušnými orgánmi, pokiaľ ide o mimosúdne sťažnosti a konania o nápravu“.
18 Z dôvodov uvedených v bodoch 51 až 57 vyššie je uvedená časť prejudiciálnej otázky aj irelevantná, keďže sa v nijakom prípade netýka ustanovenia vnútroštátneho práva, ktorým sa vykonáva článok 75 smernice 2007/64.
19 Pozri ostatný rozsudok z 13. marca 2019, E. (C‑635/17, EU:C:2019:192, bod 35), a v tomto zmysle aj rozsudky z 21. decembra 2011, Cicala (C‑482/10, EU:C:2011:868, bod 17); z 18. októbra 2012, Nolan (C‑583/10, EU:C:2012:638, bod 45), a z 15. novembra 2016, Ullens de Schooten (C‑268/15, EU:C:2016:874, bod 53).
20 Rozsudok z 13. marca 2019, E. (C‑635/17, EU:C:2019:192, bod 36 a tam citovaná judikatúra).
21 Tamže, bod 37 a tam citovaná judikatúra.
22 Tamže, bod 38.
23 Pozri analogicky rozsudok z 19. októbra 2017, Europamur Alimentación (C‑295/16, EU:C:2017:782, bod 30).
24 Pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. októbra 2017, Europamur Alimentación (C‑295/16, EU:C:2017:782, bod 32). V prejednávanej veci je tento záujem podľa môjho názoru posilnený aj v dôsledku skutočnosti, že smernica 2015/2366, ktorou sa zrušila smernica 2007/64, rozšírila, ako sa už uviedlo, pôsobnosť ustanovení zodpovedajúcich ustanoveniam zahrnutým do hlavy IV smernice 2007/64, ktoré sa aktuálne za určitých podmienok vzťahujú aj na platobné služby vykonané v inej mene než v mene členského štátu (pozri bod 40 vyššie).
25 Pozri odôvodnenie 1 smernice. Pokiaľ ide o ciele smernice 2007/64, pozri aj rozsudok z 11. apríla 2019, Mediterranean Shipping Company (Portugal) – Agentes de Navegação (C‑295/18, EU:C:2019:320, bod 45).
26 V tejto súvislosti pozri odôvodnenie 46 smernice 2007/64.
27 Pozri napríklad záver odôvodnenia 47 smernice 2007/64.
28 Aj štvrtá otázka sa týka „vykonávania funkcií dohľadu podľa článkov 20 a 21 smernice 2007/64“. Z dôvodov uvedených v bodoch 45 až 49 vyššie je podľa môjho názoru táto časť otázky neprípustná. Z dôvodov uvedených v bodoch 51 až 57 vyššie je uvedená časť otázky, pokiaľ ide o spor vo veci samej, v každom prípade aj irelevantná (pozri poznámku pod čiarou 18).
29 Pozri analogicky ostatný rozsudok z 26. júna 2019, Craeynest a i. (C‑723/17, EU:C:2019:533, bod 54).
30 Pozri body 76 až 81 vyššie.