UZNESENIE VŠEOBECNÉHO SÚDU (ôsma komora)
z 30. apríla 2019 ( *1 )
„Žaloba o neplatnosť – EPZF a EPFRV – Vykonávacie rozhodnutie Komisie – Oznámenie osobe, ktorej je rozhodnutie určené – Uverejnenie rozhodnutia v Úradnom vestníku Európskej únie – Lehota na podanie žaloby – Začiatok plynutia – Oneskorené podanie – Neprípustnosť“
Vo veci T‑530/18,
Rumunsko, v zastúpení: C.‑R. Canţăr, E. Gane, C.‑M. Florescu a O.‑C. Ichim, splnomocnení zástupcovia,
žalobca,
proti
Európskej komisii, v zastúpení: J. Aquilina a L. Radu Bouyon, splnomocnené zástupkyne,
žalovanej,
ktorej predmetom je návrh podľa článku 263 ZFEÚ na čiastočné zrušenie vykonávacieho rozhodnutia Komisie (EÚ) 2018/873 z 13. júna 2018, ktorým sa z financovania Európskou úniou vylučujú určité výdavky vynaložené členskými štátmi v rámci Európskeho poľnohospodárskeho záručného fondu (EPZF) a v rámci Európskeho poľnohospodárskeho fondu pre rozvoj vidieka (EPFRV) (Ú. v. EÚ L 152, 2018, s. 29), a to v rozsahu, v akom vylučuje niektoré výdavky vynaložené Rumunskom,
VŠEOBECNÝ SÚD (ôsma komora),
v zložení: predseda komory A. M. Collins, sudcovia M. Kănčeva (spravodajkyňa) a G. De Baere,
tajomník: E. Coulon,
vyhlasuje toto
Uznesenie
Okolnosti predchádzajúce sporu
1
Dňa 13. júna 2018 Európska komisia prijala vykonávacie rozhodnutie (EÚ) 2018/873 z 13. júna 2018, ktorým sa z financovania Európskou úniou vylučujú určité výdavky vynaložené členskými štátmi v rámci Európskeho poľnohospodárskeho záručného fondu (EPZF) a v rámci Európskeho poľnohospodárskeho fondu pre rozvoj vidieka (EPFRV) (Ú. v. EÚ L 152, 2018, s. 29, ďalej len „napadnuté rozhodnutie“). Napadnutým rozhodnutím Komisia uplatnila voči Rumunsku finančnú opravu v celkovej výške 90133370,64 eura týkajúcu sa najmä podopatrenia 1a v súvislosti s opatreniami, na ktoré sa vzťahuje integrovaný administratívny a kontrolný systém (IACS) v rámci „Rozvoja vidieka EPFRV“ za rozpočtové roky 2015 a 2016, a podopatrení 3a, 5a, 3b a 4b v súvislosti s opatreniami, ktoré sa nevzťahujú na plochu, v rámci „Rozvoja vidieka EPFRV, os 2“ za rozpočtový rok 2014.
2
Článok 1 napadnutého rozhodnutia stanovuje:
„Sumy stanovené v prílohe a súvisiace s výdavkami, ktoré vynaložili akreditované platobné agentúry členských štátov a ktoré sa vykázali v rámci EPZF alebo EPFRV, sa vylučujú z financovania Úniou.“
3
Článok 2 napadnutého rozhodnutia okrem iného stanovuje:
„Toto rozhodnutie je určené… Rumunsku…“
4
Dňa 14. júna 2018 bolo napadnuté rozhodnutie oznámené Stálemu zastúpeniu Rumunska pri Európskej únii pod číslom C(2018) 3826.
5
Dňa 15. júna 2018 bolo napadnuté rozhodnutie uverejnené v Úradnom vestníku Európskej únie.
Konanie a návrhy účastníkov konania
6
Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 7. septembra 2018 Rumunsko podalo žalobu, na základe ktorej sa začalo toto konanie.
7
Samostatným podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 12. októbra 2018 Komisia podala námietku neprípustnosti na základe článku 130 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu.
8
Dňa 26. novembra 2018 predložilo Rumunsko svoje pripomienky k námietke neprípustnosti vznesenej Komisiou.
9
Opatrením na zabezpečenie priebehu konania z 24. januára 2019 Všeobecný súd požiadal Komisiu o informácie týkajúce sa možných rozdielov medzi oznámeným a uverejneným znením napadnutého rozhodnutia.
10
Listom zo 4. februára 2019 Komisia vyhovela žiadosti Všeobecného súdu a poskytla mu požadované informácie.
11
Rumunsko v žalobe navrhuje, aby Všeobecný súd:
–
čiastočne zrušil napadnuté rozhodnutie:
–
pokiaľ ide o podopatrenie 1a v celom jeho rozsahu (suma 13184846,61 eura za rozpočtové roky 2015 a 2016),
–
pokiaľ ide o podopatrenia 3a, 5a, 3b a 4b v celom ich rozsahu (suma 45532000,96 eura za rozpočtové roky 2014, 2015 a 2016) a subsidiárne, čiastočne za obdobie pred 19. septembrom 2015 (suma 21315857,50 eura),
–
uložil Komisii povinnosť nahradiť trovy konania.
12
Komisia vo svojej námietke neprípustnosti navrhuje, aby Všeobecný súd:
–
vyhlásil žalobu za neprípustnú a zamietol ju,
–
uložil Rumunsku povinnosť nahradiť trovy konania.
13
Rumunsko vo svojich pripomienkach k námietke neprípustnosti zopakovalo všetky svoje návrhy, pričom tiež navrhuje, aby Všeobecný súd vyhlásil žalobu za prípustnú.
Právny stav
14
Podľa článku 130 ods. 1 rokovacieho poriadku môže Všeobecný súd, ak o to žalovaný žiada, rozhodnúť o neprípustnosti pred prejednaním veci samej.
15
Keďže v prejednávanej veci sa Všeobecný súd považuje za dostatočne oboznámený so spisovým materiálom, prijme rozhodnutie bez toho, aby bolo potrebné pokračovať v konaní.
16
Na podporu námietky neprípustnosti Komisia tvrdí, že žaloba bola podaná oneskorene 7. septembra 2018. Podľa Komisie, keďže napadnuté rozhodnutie bolo oznámené Stálemu zastúpeniu Rumunska 14. júna 2018, lehota na podanie žaloby uplynula 24. augusta 2018.
17
Rumunsko vo svojich pripomienkach k námietke neprípustnosti tvrdí, že žaloba je prípustná.
18
V prvom rade Rumunsko uvádza, že článok 263 šiesty odsek ZFEÚ nemožno vykladať v tom zmysle, že začiatok plynutia lehoty dvoch mesiacov na podanie žaloby o neplatnosť aktu Európskej únie je automaticky a vo všeobecnosti určený okamihom vstupu do platnosti alebo nadobudnutia právnych účinkov tohto aktu, a to z dôvodu, že takémuto záveru bráni článok 297 ZFEÚ.
19
V druhom rade Rumunsko tvrdí, že začiatkom plynutia lehoty dvoch mesiacov na podanie žaloby o neplatnosť aktu, ktorý musí byť oznámený, ale ktorý je podľa dlhodobej ustálenej praxe prijatej autorom aktu tiež uverejnený v úradnom vestníku, musí byť vždy uverejnenie tohto aktu.
20
V treťom rade Rumunsko uvádza, že toto riešenie platí o to viac vzhľadom na konkrétne okolnosti, za ktorých bolo napadnuté rozhodnutie oznámené rumunským orgánom a uverejnené. V prejednávanej veci je právna neistota vyvolaná skutočnosťou, že napadnuté rozhodnutie, ktoré bolo nielen oznámené, ale aj uverejnené, poznačili rozdiely medzi textom, ktorý Komisia oznámila Stálemu zastúpeniu Rumunska 14. júna 2018, a znením uverejneným v úradnom vestníku z 15. júna 2018, ktoré dokazujú, že oznámený text je prinajmenšom neúplný.
21
Na záver sa Rumunsko domnieva, že keďže oznámené znenie bolo neúplné, došlo k narušeniu riadneho notifikačného procesu. Okamih, od ktorého sa s dostatočnou jasnosťou a presnosťou oboznámilo s obsahom napadnutého rozhodnutia, ako aj s dôvodmi, na ktorých sa zakladá, je v skutočnosti okamih úplného uverejnenia. Dvojmesačná lehota na podanie žaloby začala preto plynúť od dátumu uverejnenia napadnutého rozhodnutia v úradnom vestníku, teda 15. júna 2018, a mala sa predĺžiť o štrnásť dní stanovených v článku 59 rokovacieho poriadku a o pevne stanovenú desaťdňovú lehotu zohľadňujúcu vzdialenosť podľa článku 60 tohto poriadku.
22
V tejto súvislosti je potrebné na jednej strane pripomenúť, že podľa článku 263 šiesteho odseku ZFEÚ sa žaloba o neplatnosť musí podať „do dvoch mesiacov od zverejnenia daného opatrenia, alebo jeho oznámenia žalobcovi, alebo ak toto chýba, odo dňa, keď sa o ňom žalobca dozvedel“.
23
Okrem toho sa v súlade s článkom 60 rokovacieho poriadku k procesným lehotám pripočíta desaťdňová lehota zohľadňujúca vzdialenosť.
24
Podľa ustálenej judikatúry sú lehoty na podanie žaloby podľa článku 263 ZFEÚ kogentné a nemôžu sa od nich odchýliť ani účastníci konania, ani súd (rozsudok z 23. januára 1997, Coen, C‑246/95, EU:C:1997:33, bod 21; uznesenia z 19. apríla 2016, Portugalsko/Komisia, T‑550/15, neuverejnené, EU:T:2016:237, bod 22, a z 19. apríla 2016, Portugalsko/Komisia, T‑551/15, neuverejnené, EU:T:2016:238, bod 22).
25
Cieľom právnej úpravy Únie v oblasti lehôt na podanie žalôb je vyhovieť požiadavke právnej istoty a potrebe zabrániť akejkoľvek diskriminácii alebo svojvoľnému zaobchádzaniu pri výkone spravodlivosti (pozri v tomto zmysle uznesenia zo 16. novembra 2010, Internationale Fruchtimport Gesellschaft Weichert/Komisia, C‑73/10 P, EU:C:2010:684, bod 52; z 18. decembra 2012, Nemecko/Komisia, T‑205/11, neuverejnené, EU:T:2012:704, bod 40, a z 19. apríla 2016, Portugalsko/Komisia, T‑550/15, neuverejnené, EU:T:2016:237, bod 23).
26
Na druhej strane treba pripomenúť, že v zmysle článku 263 šiesteho odseku ZFEÚ je oznámenie úkon, ktorým autor individuálneho právneho aktu, akým je rozhodnutie prijaté na základe článku 297 ods. 2 tretieho pododseku ZFEÚ, oznámi tento akt osobám, ktorým je určený, a umožní im tak oboznámiť sa s jeho obsahom, ako aj s dôvodmi, na ktorých sa zakladá (uznesenia z 2. októbra 2014, Page Protective Services/SEAE, C‑501/13 P, neuverejnené, EU:C:2014:2259, bod 30; z 18. decembra 2012, Maďarsko/Komisia, T‑320/11, neuverejnené, EU:T:2012:705, bod 19 a citovaná judikatúra, a z 19. apríla 2016, Portugalsko/Komisia, T‑550/15, neuverejnené, EU:T:2016:237, bod 24).
27
Okrem toho podľa článku 297 ods. 2 tretieho pododseku ZFEÚ na rozdiel od aktov, ktoré musia byť uverejnené v úradnom vestníku, sa rozhodnutia, ktoré uvádzajú, komu sú určené, oznamujú tomu, komu sú určené, a týmto oznámením nadobúdajú účinnosť (rozsudok zo 17. mája 2017, Portugalsko/Komisia, C‑337/16 P, EU:C:2017:381, bod 35; uznesenia z 18. decembra 2012, Maďarsko/Komisia, T‑320/11, neuverejnené, EU:T:2012:705, bod 20, a z 19. apríla 2016, Portugalsko/Komisia, T‑550/15, neuverejnené, EU:T:2016:237, bod 25).
28
Zo znenia článku 263 šiesteho odseku ZFEÚ a článku 297 ods. 2 tretieho pododseku ZFEÚ v ich vzájomnej súvislosti vyplýva, že pokiaľ ide o žaloby o neplatnosť, dátum, ktorý je potrebné zohľadniť na určenie začiatku plynutia lehoty na podanie žaloby, je jednak dátum uverejnenia, keďže toto uverejnenie, ktoré je podmienkou vstupu aktu do platnosti, je stanovené touto zmluvou, a jednak dátum oznámenia v ostatných prípadoch uvedených v článku 297 ods. 2 treťom pododseku ZFEÚ, medzi ktorými sa nachádza aj prípad rozhodnutí uvádzajúcich, komu sú určené (rozsudok zo 17. mája 2017, Portugalsko/Komisia, C‑337/16 P, EU:C:2017:381, bod 36).
29
Súdny dvor potvrdil tento výklad článku 263 šiesteho odseku ZFEÚ, keď konštatoval, že v prípade aktu uvádzajúceho osoby, ktorým je určený, je záväzné len jeho znenie, ktoré im bolo oznámené, aj keby bol tento akt zároveň uverejnený aj v úradnom vestníku (rozsudok z 13. júla 1966, Consten a Grundig/Komisia, 56/64 a 58/64, EU:C:1966:41, s. 491, a zo 17. mája 2017, Portugalsko/Komisia, C‑337/16 P, EU:C:2017:381, bod 37).
30
V prejednávanej veci však napadnuté rozhodnutie, ako vyplýva z jeho článku 2, výslovne uvádza, že je určené Rumunsku, pričom bolo oznámené Stálemu zastúpeniu Rumunska 14. júna 2018. Navyše Rumunsko nespochybňuje, že mu bolo napadnuté rozhodnutie určené, ani že mu bolo 14. júna 2018 oznámené.
31
Napadnuté rozhodnutie ako individuálny právny akt, ktorý je určený Rumunsku, sa preto na základe článku 297 ods. 2 tretieho odseku ZFEÚ stalo účinné vo vzťahu k Rumunsku jeho oznámením, ku ktorému došlo 14. júna 2018. Na základe tohto oznámenia malo Rumunsko možnosť oboznámiť sa s obsahom tohto rozhodnutia, ako aj s dôvodmi, na ktorých sa zakladá.
32
Je teda potrebné dospieť k záveru, že lehota na podanie žaloby proti napadnutému rozhodnutiu začala plynúť od jeho oznámenia Stálemu zastúpeniu Rumunska, a nie od jeho uverejnenia v úradnom vestníku.
33
Navyše v prejednávanej veci nemožno uplatniť článok 59 rokovacieho poriadku, keďže ten sa uplatňuje len v prípade, keď lehota na podanie žaloby proti aktu inštitúcie začne plynúť odo dňa uverejnenia tohto aktu v úradnom vestníku.
34
Tento záver nemôžu vyvrátiť ani argumenty Rumunska.
35
Rumunsko v podstate tvrdí, že začiatok plynutia lehoty na podanie žaloby v prejednávanej veci je určený okamihom uverejnenia napadnutého rozhodnutia v úradnom vestníku, a nie okamihom jeho oznámenia. Vyplýva to po prvé z neexistencie vzájomného vzťahu medzi kritériom na začiatok plynutia lehoty na podanie žaloby o neplatnosť aktu inštitúcie a okamihom vstupu tohto aktu do platnosti, po druhé z netypickej situácie zapríčinenej ustálenou praxou Komisie, pri ktorej uverejňuje takéto rozhodnutia a zároveň ich oznamuje osobám, ktorým je určené, a po tretie z rozdielov medzi oznámeným a zverejneným znením uvedeného rozhodnutia.
36
Rumunsko v prvom rade uvádza, že z judikatúry vyplýva, že okamih vstupu do platnosti alebo vyvolania právnych účinkov nie je automaticky a vždy začiatkom plynutia dvojmesačnej lehoty na podanie žaloby o neplatnosť a že pre uplatnenie práva na podanie žaloby je relevantná funkcia, ktorá spočíva v účinnom informovaní o obsahu aktu Únie. Z neexistencie vzájomného vzťahu medzi začiatkom plynutia lehoty na podanie žaloby o neplatnosť aktu inštitúcie Únie a okamihom vstupu tohto aktu do platnosti vyplýva, že začiatkom plynutia lehoty na podanie žaloby proti napadnutému rozhodnutiu, hoci už vstúpilo do platnosti a stalo sa účinným vo vzťahu k Rumunsku, by mohlo byť jeho následné uverejnenie v úradnom vestníku.
37
V tejto súvislosti treba poznamenať, že argumentácia Rumunska je založená na zámene medzi podmienkami prípustnosti žaloby o neplatnosť uvedenými v článku 263 ZFEÚ a podmienkami, ktoré sa týkajú platnosti aktu napadnutého takouto žalobou (pozri v tomto zmysle uznesenie z 11. decembra 2006, MMT/Komisia, T‑392/05, neuverejnené, EU:T:2006:382, bod 33). Táto argumentácia teda nemôže spochybniť relevantnosť oznámenia napadnutého rozhodnutia ako začiatku plynutia lehoty na podanie žaloby.
38
Argumentácia Rumunska sa okrem toho javí ako neúčinná v rozsahu, v akom uvádza viacero prípadov v judikatúre, v ktorých síce uverejnenie predstavovalo začiatok plynutia lehoty na podanie žaloby, avšak len z toho dôvodu, že nedošlo k oznámeniu predmetného aktu žalujúcej strane. V prejednávanej veci však bolo napadnuté rozhodnutie Rumunsku, ktorému bolo určené, náležite oznámené a práve toto oznámenie pre neho predstavuje začiatok plynutia lehoty na podanie žaloby.
39
Pokiaľ teda ide o tvrdenie Rumunska, podľa ktorého Súdny dvor v rozsudku z 10. marca 1998, Nemecko/Rada (C‑122/95, EU:C:1998:94, bod 35), uviedol, že začiatkom plynutia lehoty na podanie žaloby proti aktu Únie je okamih uverejnenia aktu, hoci toto uverejnenie nie je relevantné pre vstup tohto aktu do platnosti, stačí pripomenúť, že napadnutým aktom v uvedenej veci bolo nariadenie prijaté v nadväznosti na medzinárodnú zmluvu uzavretú zo strany Únie, teda všeobecne záväzný akt určený všetkým členským štátom, ktorého uverejnením v úradnom vestníku začala plynúť lehota na podanie žaloby a ktorý nebol predmetom oznámenia (pozri v tomto zmysle uznesenie zo 4. júla 2012, ICO Satellite/Komisia, T‑350/09, neuverejnené, EU:T:2012:341, bod 36). V tomto rozsudku Súdny dvor uviedol, že dátum oboznámenia sa s aktom, ako okamih, od ktorého začína plynúť lehota na podanie žaloby, má subsidiárnu povahu vo vzťahu ku kritériám uverejnenia alebo oznámenia aktu. Z toho vôbec nevyplýva, že kritérium oznámenia má subsidiárnu povahu vo vzťahu ku kritériu uverejnenia.
40
Rovnako, pokiaľ ide o s tým súvisiace tvrdenie, podľa ktorého Všeobecný súd v uznesení z 21. novembra 2005, Tramarin/Komisia (T‑426/04, EU:T:2005:405, bod 49), vyhlásil, že „pokiaľ ide o akty, ktoré sa podľa ustálenej praxe dotknutého orgánu uverejňujú…, lehota na podanie žaloby začína plynúť od dátumu uverejnenia“, stačí uviesť, že v uvedenej veci nebolo rozhodnutie, ktoré bolo oznámené, určené žalobcovi, ale dotknutej tretej osobe. V prejednávanej veci však bolo sporné rozhodnutie náležite oznámené Rumunsku, ktorému bolo určené.
41
Navyše, pokiaľ ide o odkaz na rozsudok z 23. apríla 2013, Gbagbo a i./Rada (C‑478/11 P až C‑482/11 P, EU:C:2013:258, body 58 a 59), stačí uviesť, že v tomto rozsudku Súdny dvor rozhodol, že článok 263 šiesty odsek ZFEÚ by sa neuplatňoval jednotným spôsobom, ak by vo vzťahu k osobám a subjektom, ktorých mená sú uvedené na zoznamoch obsiahnutých v prílohách uvedených aktov prijatých na základe ustanovení týkajúcich sa spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky, bol východiskovým bodom na výpočet lehoty na podanie žaloby o neplatnosť deň uverejnenia dotknutého aktu a nie deň, keď im bol akt oznámený. Z toho podľa Súdneho dvora vyplývalo, že hoci je pravda, že nadobudnutie platnosti takých aktov, akými sú sporné akty, nastane ich uverejnením, lehota na podanie žaloby o neplatnosť proti týmto aktom podľa článku 263 štvrtého odseku ZFEÚ začína pre jednotlivé uvedené osoby a subjekty plynúť odo dňa, keď im boli uvedené akty povinne oznámené. Z tohto rozsudku zjavne vyplýva, že kritérium oznámenia alebo individuálnej komunikácie je potrebné uplatniť ako začiatok plynutia lehoty na podanie žaloby, aj keď kritérium uverejnenia určuje vstup dotknutého aktu do platnosti. Táto judikatúra teda nemôže v žiadnom prípade podporiť tvrdenie Rumunska, podľa ktorého je začiatkom plynutia lehoty na podanie žaloby uverejnenie, keďže práve naopak to jasne odmieta aj v prípade, keď uverejnenie určovalo vstup predmetného aktu do platnosti a nadobudnutie jeho právnych účinkov.
42
V druhom rade Rumunsko namieta proti existencii dlhodobej ustálenej praxe Komisie, ktorá v úradnom vestníku uverejňuje svoje rozhodnutia, ktorými sa z financovania Úniou vylučujú určité výdavky vynaložené členskými štátmi v rámci Európskeho poľnohospodárskeho záručného fondu (EPZF) a v rámci Európskeho poľnohospodárskeho fondu pre rozvoj vidieka (EPFRV), a súčasne ich oznamuje tomu, komu sú určené. V takejto neobvyklej situácii, keď je individuálny právny akt tiež uverejnený, by možným spôsobom, akým sa osoby, ktorým je určený, oboznamujú s obsahom aktu, ako aj s dôvodmi, na ktorých sa zakladá, tak, aby mohli využiť svoje právo na podanie žaloby v lehote dvoch mesiacov stanovenej v článku 263 šiestom odseku ZFEÚ, mohlo byť uverejnenie, a nie oznámenie. Ak bola teda osoba, ktorej bol určený, oboznámená s aktom dvoma spôsobmi, v prejednávanej veci prostredníctvom uverejnenia a oznámenia, zásada právnej istoty a právo na účinnú súdnu ochranu vyžadujú, aby okamihom, od ktorého začína plynúť dvojmesačná lehota na podanie žaloby o neplatnosť, bol deň uverejnenia aktu, a nie deň jeho oznámenia.
43
V tejto súvislosti je potrebné na úvod pripomenúť, že v rozsudku z 15. septembra 1998, BP Chemicals/Komisia (T‑11/95, EU:T:1998:199, body 48 až 51), Všeobecný súd uviedol, že existuje ustálená prax Komisie uverejňovať také rozhodnutia, o aké ide vo veci, v ktorej bol vydaný tento rozsudok, konkrétne rozhodnutie v oblasti štátnej pomoci, a usúdil, že žalobkyňa mohla legitímne očakávať, že sporné rozhodnutie bude uverejnené v úradnom vestníku. Hoci Všeobecný súd v podstate dospel k záveru, že lehota na podanie žaloby proti dotknutému rozhodnutiu začala plynúť od tohto uverejnenia, spresnil však, že je tomu tak iba v prípade, že sporné rozhodnutie nebolo predtým oznámené žalobkyni. Preto z uvedeného rozsudku vyplýva, že aj za predpokladu, že existuje ustálená prax Komisie uverejňovať rozhodnutia, o aké ide v prejednávanej veci, ktorými sa z financovania z poľnohospodárskych fondov Únie vylučujú niektoré výdavky, treba na účely výpočtu lehoty na podanie žaloby zohľadniť oznámenie uvedeného rozhodnutia členským štátom, ktorým je určené, a nie jeho uverejnenie v úradnom vestníku, pokiaľ k nemu došlo neskôr (pozri v tomto zmysle uznesenia z 23. novembra 2015, Slovinsko/Komisia, T‑118/15, neuverejnené, EU:T:2015:912, body 27 a 28, a z 19. apríla 2016, Portugalsko/Komisia, T‑550/15, neuverejnené, EU:T:2016:237, body 35 a 36). V prejednávanej veci je však nesporné, že napadnuté rozhodnutie bolo Rumunsku oznámené pred jeho uverejnením.
44
Ďalej Rumunsko nemôže s úspechom tvrdiť, že Komisia vzhľadom na okolnosti vyvolala u osôb, ktorým je rozhodnutie určené, legitímne očakávanie, že zakaždým, keď prijíma také rozhodnutia, akým je napadnuté rozhodnutie, dôjde k uverejneniu v úradnom vestníku a že nastanú dôsledky, ktoré zvyčajne vyplývajú z uverejnenia aktov, pre ktoré právna úprava Únie stanovuje povinnosť uverejnenia. Nepredkladá totiž nič, čo by umožnilo tvrdiť, že mu Komisia poskytla v tomto zmysle konkrétne uistenia (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. decembra 2010, Kahla Thüringen Porzellan/Komisia, C‑537/08 P, EU:C:2010:769, bod 63 a citovanú judikatúru; uznesenia z 23. novembra 2015, Slovinsko/Komisia, T‑118/15, neuverejnené, EU:T:2015:912, bod 28, a z 19. apríla 2016, Portugalsko/Komisia, T‑550/15, neuverejnené, EU:T:2016:237, bod 37).
45
Okrem toho, pokiaľ ide o tvrdenie, podľa ktorého je takýto výklad článku 263 ZFEÚ v rozpore so zásadou právnej istoty a právom na účinnú súdnu ochranu, stačí pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry je tento výklad plne v súlade s účelom lehôt na podanie sťažnosti a žaloby, ktorých cieľom je zachovať právnu istotu tým, že bránia neobmedzenému spochybňovaniu aktov Únie, ktoré vyvolávajú právne účinky (rozsudky zo 7. júla 1971, Müllers/CES, 79/70, EU:C:1971:79, bod 18; zo 17. februára 1972, Richez‑Parise/Komisia, 40/71, EU:C:1972:9, bod 6, a z 12. júla 1984, Moussis/Komisia, 227/83, EU:C:1984:276, bod 12), a reagujú na potrebu vyhnúť sa akejkoľvek diskriminácii alebo svojvoľnému zaobchádzaniu pri výkone spravodlivosti (rozsudky zo 4. februára 1987, Cladakis/Komisia, 276/85, EU:C:1987:57, bod 11; z 29. júna 2000, Politi/ETF, C‑154/99 P, EU:C:2000:354, bod 15, a z 5. marca 2008, Combescot/Komisia, T‑414/06 P, EU:T:2008:58, bod 43).
46
Navyše, pokiaľ ide o s tým súvisiace tvrdenie, podľa ktorého Súdny dvor v rozsudku z 19. decembra 2012, Leno Merken (C‑149/11, EU:C:2012:816, bod 39), vyhlásil, že ak nie je znenie určitého ustanovenia dostatočne jasné, je potrebné zohľadniť kontext tohto ustanovenia, ako aj ciele, ktoré sleduje, stačí pripomenúť, že je nesporné, že formulácia samotného článku 263 ZFEÚ alebo v spojení s článkom 297 ZFEÚ nevyvoláva žiadne pochybnosti (v tomto zmysle pozri uznesenia z 23. novembra 2015, Slovinsko/Komisia, T‑118/15, neuverejnené, EU:T:2015:912, bod 31, a z 19. apríla 2016, Portugalsko/Komisia, T‑550/15, neuverejnené, EU:T:2016:237, bod 33).
47
V konečnom dôsledku je potrebné konštatovať, že práve prijatie jediného kritéria oznámenia ako začiatku plynutia lehoty na podanie žaloby o neplatnosť proti aktom uvádzajúcim osoby, ktorým je určený, zaručí právnu istotu a účinnú súdnu ochranu, a to na rozdiel od takého hybridného riešenia, ktoré presadzuje Rumunsko, podľa ktorého by mala osoba, ktorej bol akt určený a ktorý jej bol náležite oznámený, ešte overiť jeho prípadné uverejnenie v úradnom vestníku, ktoré je neisté, pretože nie je povinné.
48
V treťom rade Rumunsko v podstate tvrdí, že lehota na podanie žaloby by mala začať plynúť od úplného uverejnenia napadnutého rozhodnutia a nie jeho neúplného oznámenia. Podľa jeho názoru z rozdielov, ktoré existujú medzi znením napadnutého rozhodnutia oznámeného 14. júna 2018 a znením uverejneným 15. júna 2018 vyplýva, že oznámenie Stálemu zastúpeniu Rumunska bolo neúplné a neumožnilo mu oboznámiť sa s obsahom aktu. V tejto súvislosti sa najprv odvoláva na rozdiely v ustanoveniach, ktoré sa týkajú iných členských štátov. Ďalej v prípade ustanovení týkajúcich sa Rumunska tvrdí, že v rozpočtových položkách 6701 a 6711 sú informácie uvedené v piatom stĺpci pri opatrení „Certifikácia“ týkajúce sa rozpočtových rokov 2015 a 2014 neúplné v súvislosti s dôvodmi „Najpravdepodobnejšia chybovosť v EPFRV mimo IACS“ a „Najpravdepodobnejšia chybovosť v EPFRV IACS“, pretože oznámená verzia uvádza len nejednoznačne „Suma“ („sumă“ v rumunčine). Podľa názoru Rumunska sa tieto odlišnosti dotýkajú podstatných aspektov, ako sú opatrenia, dôvody a druh opráv, a majú priamy vplyv na rozhodnutie podať žalobu o neplatnosť a na spôsob jej vypracovania. Okrem toho tvrdí, že niektoré rozdiely sa týkajú práve použitia výrazu „Odhadovaná suma“ spochybneného v rámci žaloby.
49
V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry je rozhodnutie riadne doručené, ak je osobe, ktorej je určené, oznámené a tá je schopná sa s ním oboznámiť. Pokiaľ ide o túto poslednú podmienku, Súdny dvor konštatoval, že je splnená, ak sa mala táto osoba možnosť oboznámiť s obsahom tohto rozhodnutia, ako aj s dôvodmi, na ktorých sa zakladá (pozri rozsudky zo 17. mája 2017, Portugalsko/Komisia, C‑337/16 P, EU:C:2017:381, body 47 a 48, a z 21. marca 2019, Eco‑Bat Technologies a i./Komisia, C‑312/18 P, neuverejnený, EU:C:2019:235, body 25 a 26).
50
Z toho vyplýva, že čisto formálna chyba alebo opomenutie, ktoré, aj keď nemá čisto formálnu povahu, nebráni osobe, ktorej je oznámené rozhodnutie určené, oboznámiť sa s jeho obsahom a dôvodmi, nemá vplyv na uplatnenie lehoty na podanie žaloby stanovenej v článku 263 šiestom odseku ZFEÚ (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 17. mája 2017, Portugalsko/Komisia, C‑337/16 P, EU:C:2017:381, body 48 až 50, a z 21. marca 2019, Eco‑Bat Technologies a i./Komisia, C‑312/18 P, neuverejnený, EU:C:2019:235, bod 27).
51
V prejednávanej veci je potrebné najprv odmietnuť údajnú existenciu možných rozdielov v ustanoveniach, ktoré sa týkajú iných členských štátov, pretože sú v každom prípade irelevantné a neúčinné vo vzťahu k žalobe Rumunska (pozri v tomto zmysle uznesenie z 19. apríla 2016, Portugalsko/Komisia, T‑550/15, neuverejnené, EU:T:2016:237, bod 42).
52
Ďalej, pokiaľ ide o ustanovenia týkajúce sa Rumunska, treba nepochybne uviesť, podobne ako uviedla Komisia vo svojej odpovedi na otázku Všeobecného súdu, že existujú menšie rozdiely medzi oznámenou a uverejnenou verziou piateho stĺpca tabuľky uvedenej v prílohe napadnutého rozhodnutia. Vo verzii oznámenej Stálemu zastúpeniu Rumunska sa z dôvodu problémov, ku ktorým došlo pri tlači tabuľky uvedenej v prílohe napadnutého rozhodnutia, nevyskytovalo slovo „estimată“ (odhadovaná) použité pri druhu opravy „sumă estimată“ (odhadovaná suma), pretože presahovalo rámec buniek tabuľky pri niektorých rozpočtových položkách, v ktorých sa objavilo len slovo „sumă“ (suma). Tento problém sa následne vo verzii uverejnenej v úradnom vestníku už nevyskytol.
53
Treba však konštatovať, že tento problém súvisiaci s tlačou nemôže narušiť pochopenie informácií obsiahnutých v prílohe. Je totiž potrebné poznamenať, že v tomto piatom stĺpci možno uviesť len štyri druhy opráv, a to po prvé „jednorazovú“ v prípade opráv, pri ktorých možno identifikovať neoprávnené sumy („punctuală“ alebo „calculată“ v rumunčine), po druhé „paušálnu“ v prípade paušálnych opráv („rată forfetară“ v rumunčine), po tretie „odhadovanú sumu“ pre opravy extrapolované na základe známej sumy („sumă estimată“ v rumunčine) a po štvrté „extrapolovanú“ v prípade opráv extrapolovaných na základe známeho percentuálneho podielu („extrapolate“ v rumunčine). Vzhľadom na to, že tri druhy z týchto opráv majú v rumunčine úplne odlišný názov od slova „sumă“ (suma), môže toto posledné uvedené slovo jasne a jednoznačne zodpovedať len druhu opravy „sumă estimată“ (odhadovaná suma).
54
Komisia navyše spresňuje, že Rumunsko dostalo príslušné tabuľky tiež elektronickou poštou od jej generálneho sekretariátu 15. júna 2018. V tomto prípade by na objasnenie týchto rozdielov stačilo aj jednoduché prečítanie prílohy zaslanej elektronickou poštou.
55
Pokiaľ ide o to, že Rumunsko spochybňuje použitie výrazu „sumă estimată“ (odhadovaná suma), treba navyše uviesť, podobne ako uviedla Komisia vo svojej odpovedi na otázku Všeobecného súdu, že dve opravy boli skutočne chybne zaradené ako „sumă estimată“ (odhadovaná suma) namiesto „rată forfetară“ (paušálna).
56
Treba však konštatovať, že táto chyba sa vyskytla tak v texte, ktorý oznámila Komisia Stálemu zastúpeniu Rumunska 14. júna 2018, ako aj v texte uverejnenom v úradnom vestníku 15. júna 2018, takže Rumunsko nemôže tvrdiť, že mu takáto chyba bránila v podaní jeho žaloby v stanovenej lehote.
57
Komisia navyše spresňuje, že k tejto menšej redakčnej chybe nedošlo ani v rámci správneho konania, ani v súhrnnej správe (summary report), ktorá obsahuje dôvody napadnutého rozhodnutia. V tomto prípade nemohlo dôjsť k žiadnej zámene, pokiaľ ide o povahu opravy.
58
V dôsledku toho je potrebné konštatovať, že takéto menšie rozdiely medzi oznámeným a uverejneným znením, ktoré vyplývajú z problému pri tlači tabuľky uvedenej v prílohe napadnutého rozhodnutia, ako aj menšia redakčná chyba v oboch týchto zneniach, nemohli zabrániť Rumunsku, aby sa dostatočne jasne a presne oboznámilo s obsahom tohto rozhodnutia, pochopilo dôvody, na ktorých sa zakladá, a podalo proti nemu žalobu v stanovenej lehote (pozri v tomto zmysle uznesenie z 19. apríla 2016, Portugalsko/Komisia, T‑550/15, neuverejnené, EU:T:2016:237, bod 43).
59
Je preto potrebné potvrdiť záver uvedený v bode 32 vyššie, podľa ktorého lehota na podanie žaloby proti napadnutému rozhodnutiu začala plynúť od jeho oznámenia Stálemu zastúpeniu Rumunska, a nie od jeho uverejnenia v úradnom vestníku.
60
Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy a v súlade s článkami 58 a 60 rokovacieho poriadku uplynula lehota na podanie žaloby, vrátane lehoty zohľadňujúcej vzdialenosť, 24. augusta 2018 o polnoci.
61
Rumunsko však žalobu podalo až 7. septembra 2018.
62
Z toho vyplýva, že žaloba bola zjavne podaná po uplynutí stanovenej lehoty, a preto je oneskorená.
63
Nakoniec Rumunsko nepreukázalo, ba ani nenamietalo existenciu ospravedlniteľného omylu, náhody alebo vyššej moci, na základe čoho by Všeobecný súd mohol uplatniť vo vzťahu k predmetnej lehote výnimku na základe článku 45 druhého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, ktorý je v súlade s článkom 53 uvedeného štatútu uplatniteľný na konanie pred Všeobecným súdom.
64
Zo všetkých predchádzajúcich úvah vyplýva, že predmetná žaloba musí byť v celom rozsahu zamietnutá ako neprípustná.
O trovách
65
Podľa článku 134 ods. 1 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.
66
Keďže Rumunsko nemalo vo veci úspech, je opodstatnené uložiť mu povinnosť znášať svoje vlastné trovy konania a nahradiť trovy konania Komisie v súlade s jej návrhmi.
Z týchto dôvodov
VŠEOBECNÝ SÚD (ôsma komora)
nariaďuje:
1.
Žaloba sa zamieta ako neprípustná.
2.
Rumunsko znáša svoje vlastné trovy konania a je povinné nahradiť trovy konania Európskej komisie.
V Luxemburgu 30. apríla 2019
Tajomník
E. Coulon
Predseda
A. M. Collins
( *1 ) Jazyk konania: rumunčina.