Vec C‑393/08
Emanuela Sbarigia
proti
Azienda USL RM/A a i.
(návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný Tribunale amministrativo regionale per il Lazio)
„Vnútroštátna právna úprava o otváracích hodinách a zatvorení lekární – Oslobodenie – Rozhodovacia právomoc príslušných orgánov“
Abstrakt rozsudku
1. Prejudiciálne otázky – Prípustnosť – Hranice
(Článok 234 ES)
2. Prejudiciálne otázky – Právomoc Súdneho dvora
(Článok 234 ES)
3. Hospodárska súťaž – Pravidlá Spoločenstva – Povinnosti členských štátov
(Články 10 ES, 81 ES a 82 ES)
1. Prislúcha výlučne vnútroštátnym súdom, ktoré veci prejednávajú a ktoré musia prevziať zodpovednosť za rozhodnutie sporu, aby s prihliadnutím na osobitosti konkrétneho prípadu posúdili potrebu prejudiciálneho rozhodnutia na vydanie svojho rozhodnutia, ako aj relevantnosť otázok položených Súdnemu dvoru. Preto, pokiaľ sa predložené otázky týkajú výkladu práva Únie, Súdny dvor je v zásade povinný rozhodnúť. Z toho vyplýva, že pre otázky týkajúce sa výkladu práva Únie platí domnienka relevancie. Zamietnutie návrhu vnútroštátneho súdu Súdnym dvorom je tak možné len vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad práva Únie nemá žiadnu súvislosť s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej, pokiaľ ide o hypotetický problém, alebo ak Súdny dvor nedisponuje skutkovými a právnymi podkladmi potrebnými na užitočnú odpoveď na otázky, ktoré sa mu položili.
(pozri body 19, 20)
2. Ak majú v rámci prejudiciálnej otázky všetky prvky sporu, o ktorom rozhoduje vnútroštátny súd, vzťah len k jedinému členskému štátu, môže byť odpoveď Súdneho dvora pre vnútroštátny súd užitočná aj za takých okolností, najmä pokiaľ vnútroštátne právo ukladá, aby sa domácemu štátnemu príslušníkovi umožnilo požívať tie isté práva, aké v rovnakej situácii požíva štátny príslušník iného členského štátu na základe práva Únie.
Prípad uvedený v predchádzajúcom bode sa týka práv, ktoré by štátny príslušník členského štátu mohol odvodzovať z práva Únie, keby bol v rovnakej situácii ako žalobca vo veci samej, čiže keby prevádzkoval lekáreň v špecifickej mestskej časti a čelil by rozhodnutiu príslušného vnútroštátneho orgánu v súvislosti so žiadosťou, ktorá nijako nespochybňuje všeobecný systém úpravy otváracích hodín a dovoleniek v lekárňach zavedený týmto zákonom, ale smeruje len k získaniu povolenia, odchylne od tohto všeobecného systému, vzdať sa všetkých období zatvorenia.
Vzhľadom na osobitné okolnosti veci samej sa zdá zjavné, že výklad článku 49 ES požadovaný vnútroštátnym súdom v jeho rozhodnutí nie je pre výsledok sporu vo veci samej relevantný.
(pozri body 23 – 25)
3. Ustanovenia práva Spoločenstva v oblasti hospodárskej súťaže, najmä články 81 ES až 86 ES, sa zjavne neuplatňujú v prípade vnútroštátnej právnej úpravy, ktorá sa týka prípadného udelenia výnimky súvisiacej s otváracími hodinami lekárne nachádzajúcej sa v špecifickej mestskej zóne. Takáto právna úprava nemôže sama osebe ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi v zmysle článkov 81 ES a 82 ES.
(pozri body 29, 32)
ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (prvá komora)
z 1. júla 2010 (*)
„Vnútroštátna právna úprava o otváracích hodinách a zatvorení lekární – Oslobodenie – Rozhodovacia právomoc príslušných orgánov“
Vo veci C‑393/08,
ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 234 ES, podaný rozhodnutím Tribunale amministrativo regionale per il Lazio (Taliansko) z 21. mája 2008 a doručený Súdnemu dvoru 10. septembra 2008, ktorý súvisí s konaním:
Emanuela Sbarigia
proti
Azienda USL RM/A,
Comune di Roma,
Assiprofar – Associazione Sindacale Proprietari Farmacia,
Ordine dei Farmacisti della Provincia di Roma,
SÚDNY DVOR (prvá komora),
v zložení: predseda prvej komory A. Tizzano, sudcovia E. Levits (spravodajca), A. Borg Barthet, J.‑J. Kasel a M. Berger,
generálny advokát: N. Jääskinen,
tajomník: R. Şereş, referentka,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní zo 17. decembra 2009,
so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:
– E. Sbarigia, v zastúpení: V. Cerulli Irelli a M. Di Giandomenico, avvocati,
– Comune di Roma, v zastúpení: R. Murra, avvocato,
– Assiprofar – Associazione Sindacale Proprietari Farmacia, v zastúpení: M. Luciani a I. Perego, avvocati,
– Ordine dei Farmacisti della Provincia di Roma, v zastúpení: S. Cicciotti, avvocato,
– talianska vláda, v zastúpení: G. Palmieri, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci M. Russo, avvocato dello Stato,
– grécka vláda, v zastúpení: S. Spyropoulos, Z. Chatzipavlou a V. Karra, splnomocnení zástupcovia,
– holandská vláda, v zastúpení: C. M. Wissels a D. J. M. de Grave, splnomocnení zástupcovia,
– rakúska vláda, v zastúpení: C. Pesendorfer a T. Kröll, splnomocnení zástupcovia,
– Európska komisia, v zastúpení: E. Traversa a C. Cattabriga, splnomocnení zástupcovia,
po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 11. marca 2010,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článkov 49 ES, 81 ES až 86 ES, 152 ES a 153 ES.
2 Tento návrh bol predložený v konaní medzi Emanuelou Sbarigiovou, majiteľkou lekárne, a Azienda Unità Sanitaria Locale „Roma A“ (ďalej len „ASL RM/A“), príslušným orgánom mesta Rím, vo veci rozhodnutí tohto orgánu, v ktorých zamietol žiadosti E. Sbarigiovej týkajúce sa povolenia na zrušenie otváracích hodín a období zatvorenia lekárne, najmä zatvorenia lekárne za kalendárny rok v lete 2006.
Právny rámec
3 Právnym predpisom, ktorý sa uplatňuje vo veci samej, je regionálny zákon v Laziu č. 26 z 30. júla 2002, ktorý upravuje otváracie hodiny, pohotovostnú službu a dovolenky verejných lekární (Legge Regionale Lazio n. 26 del 30 juglio 2002, Disciplina dell’orario, dei turni e delle ferie delle farmacie aperte al pubblico, Bolletino Ufficiale della Regione Lazio č. 23, riadna príloha č. 5 z 20. augusta 2002, a GURI č. 24, osobitná séria č. 3 zo 14. júna 2003, ďalej len „zákon č. 26/2002“).
4 Články 2 až 8 zákona č. 26/2002 stanovujú otváracie hodiny, dobrovoľnú pohotovostnú službu, týždenný odpočinok a dovolenky lekární za kalendárny rok. Tieto ustanovenia upravujú najmä maximálnu dĺžku otváracích hodín, povinnosť zatvoriť lekárne počas nedieľ, pol dňa týždenne, ako aj počas sviatkov, a minimálnu dĺžku dovolenky za kalendárny rok.
5 Článok 10 zákona č. 26/2002 znie takto:
„1. Pre mesto Rím prijíma každá miestna zdravotnícka jednotka (ďalej len ,USL‘) opatrenia predpokladané týmto zákonom a patriace do jej pôsobnosti so súhlasom ďalších dotknutých USL.
2. Pre prevádzky umiestnené v osobitných mestských oblastiach môžu byť otváracie hodiny v týždni, dovolenky mestských lekární a pol deň na účely týždenného odpočinku […] upravené rozhodnutím miestne príslušnej USL po dohode so starostom dotknutého mesta, provinčnou radou lekárnikov a väčšinovými provinčnými profesijnými organizáciami zastupujúcimi verejné a súkromné lekárne.“
Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky
6 Emanuela Sbarigia je majiteľkou lekárne umiestnenej v historickom centre Ríma vo štvrti nazývanej „del Tridente“ Táto štvrť, ktorá je celá pešou zónou, sa nachádza v centre turistickej zóny tohto mesta.
7 Z dôvodu tohto umiestnenia a významného zvýšenia počtu zákazníkov v júli a auguste žalobkyňa vo veci samej podala 31. mája 2006 žiadosť podľa článku 10 ods. 2 zákona č. 26/2002 na miestne príslušnú ASL RM/A, v ktorej žiadala o povolenie vzdať sa dovolenky za kalendárny rok 2006, a tým zatvorenia lekárne v lete. Táto žiadosť bola zamietnutá rozhodnutím z 22. júna 2006, proti ktorému E. Sbarigia podala žalobu na vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na prejudiciálne konanie.
8 Pred rozhodnutím o žalobe podala E. Sbarigia 18. októbra 2006 druhú žiadosť, v ktorej svoje požiadavky rozšírila o oslobodenie od povinnosti zatvoriť lekáreň počas dovoleniek za kalendárny rok a sviatkov, ako aj o možnosť rozšírenia týždenných otváracích hodín počas celého roka. V tejto súvislosti E. Sbarigia tvrdila, že podobné povolenie bolo 8. septembra 2006 udelené inej lekárni nachádzajúcej sa pri železničnej stanici Termini, ktorá má rovnako špecifických zákazníkov ako jej lekáreň.
9 Túto druhú žiadosť ASL RM/A takisto zamietol rozhodnutím č. 119945/P z 22. marca 2007, v súvislosti s ktorým Emanuela Sbarigia rozšírila svoje žalobné dôvody a žiadala o odklad vykonateľnosti.
10 Uznesením z 22. júna 2007 vnútroštátny súd vyhovel žiadosti o odklad vykonateľnosti rozhodnutia z 22. marca 2007 na účely opätovného preskúmania rozhodnutia zo strany ASL RM/A.
11 ASL RM/A následne prijal rozhodnutie č. 40249 z 1. augusta 2007, ktorým opäť zamietol žiadosť žalobkyne vo veci samej podľa článku 10 ods. 2 zákona č. 26/2002 na základe negatívneho stanoviska Comune di Roma (mesta Rím), Ordine dei Farmacisti della Provincia di Roma (rada lekárnikov provincie Rím), ako aj profesijného združenia Assiprofar – Associazione Sindacale Proprietari Farmacia (ďalej len „Assiprofar“) a Confservizi.
12 E. Sbarigia napadla toto rozhodnutie žalobou, v ktorej uviedla nové žalobné dôvody, v rámci konania prebiehajúceho pred vnútroštátnym súdom.
13 Podľa názoru Tribunale amministrativo regionale per il Lazio (regionálny správny súd v Laziu) by na odôvodnenie týchto obmedzujúcich ustanovení vzťahujúcich sa na otváracie hodiny lekární nestačilo posúdenie lekárenskej služby ako služby vo verejnom záujme zaručujúcej ochranu zdravia spotrebiteľov. Liberalizácia otváracích hodín a období otvorenia všetkých prevádzok – ktorú napokon navrhovala aj správa vydaná 1. februára 2007 vnútroštátnym orgánom pre hospodársku súťaž a trh – by umožnila všeobecne zvýšiť ponuku (plány rozmiestnenia by zaručili vyvážené geografické rozmiestnenie lekárni) v prospech spotrebiteľov.
14 Ustanovenia zákona č. 26/2002 sa vnútroštátnemu súdu okrem toho zdajú byť neprimerané a neodôvodnené. Verejný záujem a požiadavky spojené s lekárenskou službou by totiž boli nepochybne lepšie chránené opatreniami liberalizujúcimi otváracie hodiny lekární, ktoré by boli priaznivé pre rozvoj hospodárskej súťaže.
15 Vnútroštátny súd teda pochybuje o zlučiteľnosti sporných obmedzení jednak so zásadami práva Spoločenstva v oblasti hospodárskej súťaže podnikov a jednak s činnosťou Európskej únie zameranou na zlepšenie a ochranu zdravia. Predovšetkým zastáva názor, že legislatívny rámec upravujúci organizáciu lekárenskej služby, ktorý v súčasnosti platí v regióne Lazio, bráni účinnému prispievaniu k ochrane verejného zdravia v rozpore s týmto cieľom.
16 Za týchto podmienok Tribunale amministrativo regionale per il Lazio rozhodol o prerušení konania a položil Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1. Sú ustanovenia [zákona č. 26/2002], podľa ktorých [lekárnici] podliehajú zákazu vzdať sa dovolenky za kalendárny rok a [lekárne] obmedzeniam otváracích hodín pre verejnosť a podľa ktorých sa lekárňam v meste Rím udeľujú výnimky z týchto obmedzení (článok 10 ods. 2) len pod podmienkou, že príslušný orgán v rámci svojej voľnej úvahy dospeje k záveru (po dohode so subjektmi a organizáciami uvedenými v tom istom článku), že spĺňajú kritériá špecifickej mestskej zóny, zlučiteľné so zásadami Spoločenstva týkajúcimi sa ochrany voľnej hospodárskej súťaže a slobodného poskytovania služieb, ktoré sú okrem iného stanovené v článkoch 49 [ES a] 81[ES až] 86 [ES]?
2. Sú obmedzenia verejnej lekárenskej služby stanovené v zákone č. 26/2002 – hoci sú zamerané na ochranu zdravia spotrebiteľov – ktoré sa týkajú možnosti rozšíriť denné, týždenné a ročné otváracie hodiny jednotlivých lekární, zlučiteľné s článkami 152 [ES] a 153 [ES]?“
O prípustnosti prejudiciálnych otázok
17 Talianska a grécka vláda vo svojich písomných vyjadreniach spochybňujú prípustnosť návrhu na prejudiciálne konanie. Assiprofar a implicitne aj Ordine dei Farmacisti della Provincia di Roma na pojednávaní vyjadrili ten istý názor.
18 Talianska vláda okrem iného uvádza, že vnútroštátny súd neposkytol spresnenia týkajúce sa právnej a skutkovej situácie, ktorá ho viedla k posudzovaniu zlučiteľnosti príslušného vnútroštátneho ustanovenia s ustanoveniami Zmluvy ES, ktoré uvádza. Grécka vláda, Assiprofar a Ordine dei Farmacisti della Provincia di Roma tvrdia, že ak neexistuje cezhraničný prvok, prejudiciálne otázky nijako nesúvisia s právom Únie.
19 V tejto súvislosti je vhodné pripomenúť, že prislúcha výlučne vnútroštátnym súdom, ktoré veci prejednávajú a ktoré musia prevziať zodpovednosť za rozhodnutie sporu, aby s prihliadnutím na osobitosti konkrétneho prípadu posúdili potrebu prejudiciálneho rozhodnutia na vydanie svojho rozhodnutia, ako aj relevantnosť otázok položených Súdnemu dvoru. Preto, pokiaľ sa predložené otázky týkajú výkladu práva Únie, Súdny dvor je v zásade povinný rozhodnúť (pozri rozsudok z 10. marca 2009, Hartlauer, C‑169/07, Zb. s. I‑1721, bod 24 a citovanú judikatúru).
20 Z toho vyplýva, že pre otázky týkajúce sa výkladu práva Únie platí domnienka relevancie. Zamietnutie návrhu vnútroštátneho súdu Súdnym dvorom je tak možné len vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad práva Únie nemá žiadnu súvislosť s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej, pokiaľ ide o hypotetický problém, alebo ak Súdny dvor nedisponuje skutkovými a právnymi podkladmi potrebnými na užitočnú odpoveď na otázky, ktoré sa mu položili (pozri v tomto zmysle najmä rozsudky z 5. decembra 2006, Cipolla a i., C‑94/04 a C‑202/04, Zb. s. I‑11421, bod 25, a zo 7. júna 2007, van der Weerd a i., C‑222/05 až C‑225/05, Zb. s. I‑4233, bod 22).
21 Pokiaľ však ide o námietku neprípustnosti vznesenú talianskou vládou, treba konštatovať, že návrh na začatie prejudiciálneho konania dostatočne vymedzuje právny a skutkový rámec sporu vo veci samej a informácie poskytnuté vnútroštátnym súdom umožňujú určiť rozsah položených otázok. Tento návrh skutočne poskytol dotknutým účastníkom možnosť predložiť pripomienky v súlade s článkom 23 Štatútu Súdneho dvora, ako to vyplýva z obsahu pripomienok predložených Súdnemu dvoru.
22 Uvedenej námietke preto nemožno vyhovieť.
23 Ďalej, pokiaľ ide o tvrdenia, ktoré uviedli Assiprofar, Ordine dei Farmacisti della Provincia di Roma a grécka vláda, podľa ktorých všetky prvky sporu vo veci samej majú vzťah len k jedinému členskému štátu, treba pripomenúť, že z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že odpoveď Súdneho dvora môže byť pre vnútroštátny súd užitočná aj za takýchto okolností, najmä pokiaľ mu vnútroštátne právo ukladá, aby domácemu štátnemu príslušníkovi umožnil požívanie tých istých práv, aké v rovnakej situácii požíva štátny príslušník iného členského štátu na základe práva Únie (pozri najmä rozsudky z 30. marca 2006, Servizi Ausiliari Dottori Commercialisti, C‑451/03, Zb. s. I‑2941, bod 29; Cipolla a i., už citovaný, bod 30, a z 1. júna 2010, Blanco Pérez a Chao Gómez, C‑570/07 a C‑571/07, Zb. s. I‑4628, bod 36).
24 V prejednávanej veci sa prípad uvedený v judikatúre citovanej v predchádzajúcom bode týka v kontexte veci samej práv, ktoré by štátny príslušník členského štátu mohol odvodzovať z práva Únie, keby bol v rovnakej situácii ako E. Sbarigia, čiže keby prevádzkoval lekáreň v špecifickej mestskej časti Ríma a čelil by rozhodnutiu príslušného vnútroštátneho orgánu podľa článku 10 ods. 2 zákona č. 26/2002 v súvislosti so žiadosťou, ktorá nijako nespochybňuje všeobecný systém úpravy otváracích hodín a dovoleniek v lekárňach zavedený týmto zákonom, ale smeruje len k získaniu povolenia, odchylne od tohto všeobecného systému, vzdať sa všetkých období zatvorenia.
25 Vzhľadom na osobitné okolnosti veci samej sa zdá zjavné, že výklad článku 49 ES požadovaný vnútroštátnym súdom v jeho rozhodnutí nie je pre výsledok sporu vo veci samej relevantný.
26 Ako uviedol aj generálny advokát v bodoch 72 a 73 svojich návrhov, z ustálenej judikatúry totiž vyplýva, že štátny príslušník členského štátu, ktorý sústavne a nepretržite vykonáva zárobkovú činnosť v inom členskom štáte, spadá pod kapitolu Zmluvy ES týkajúcu sa práva usadiť sa, a nie pod kapitolu vzťahujúcu sa na služby (pozri najmä rozsudky z 21. júna 1974, Reyners, C‑2/74, Zb. s. 631, bod 21, a z 30. novembra 1995, Gebhard, C‑55/94, Zb. s. I‑4165, bod 28).
27 Napokon, pokiaľ ide práve o slobodu usadiť sa, hoci Tribunale amministrativo regionale per il Lazio výslovne nepožiadal Súdny dvor o výklad článku 43 ES, je zjavné, že ani výklad tohto článku nie je v rámci sporu vo veci samej pred vnútroštátnym súdom relevantný.
28 V prejednávanej veci, ako sa už zdôraznilo v bode 23 tohto rozsudku, je totiž predmetná lekáreň stálou prevádzkárňou na pešej zóne v centre Ríma, ktorej majiteľka, hypoteticky štátna príslušníčka iného členského štátu, už nepretržite vykonáva profesijnú činnosť. Výkon práva usadiť sa zakotveného v článku 43 ES preto zjavne nie je vo veci samej dotknutý.
29 Na základe tohto spresnenia treba konštatovať, že ani ďalšie ustanovenia práva Spoločenstva v oblasti hospodárskej súťaže, o ktorých výklad vnútroštátny súd žiada, najmä články 81 ES až 86 ES, sa zjavne neuplatňujú v súvislostiach, aké existujú vo veci samej.
30 Po prvé treba uviesť, že články 83 ES až 85 ES totiž nie sú v rámci sporu predneseného vnútroštátnemu súdu vôbec relevantné, pretože ide buď o ustanovenia čisto procesnej povahy (články 83 ES a 85 ES) alebo o prechodné ustanovenia (článok 84 ES).
31 Po druhé, pokiaľ ide o články 81 ES a 82 ES, je síce nesporné, že sa samy osebe týkajú iba správania podnikov a nie zákonov alebo iných právnych predpisov členských štátov, ale nič to nemení na skutočnosti, že tieto články v spojení s článkom 10 ES zavádzajúcim povinnosť spolupráce ukladajú členským štátom povinnosť, aby neprijímali alebo nezachovávali v účinnosti opatrenia, a to ani vo forme zákonov alebo iných právnych predpisov, spôsobilé zmariť potrebný účinok pravidiel hospodárskej súťaže, ktoré sa uplatňujú na podniky (pozri rozsudok Cipolla a i., už citovaný, bod 46 a citovanú judikatúru).
32 V tejto súvislosti je však zjavné, že vnútroštátna právna úprava dotknutá vo veci samej, ktorá sa týka prípadného udelenia výnimky súvisiacej s otváracími hodinami lekárne nachádzajúcej sa v špecifickej mestskej zóne Ríma, nemôže sama osebe ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi v zmysle článkov 81 ES a 82 ES (pozri a contrario rozsudky zo 17. októbra 1972, Vereniging van Cementhandelaren/Komisia, 8/72, Zb. s. 977, bod 29; z 10. decembra 1991, Merci convenzionali porto di Genova, C‑179/90, Zb. s. I‑5889, body 14 a 15, ako aj z 19. februára 2002, Arduino, C‑35/99, Zb. s. I‑1529, bod 33).
33 Preto treba konštatovať, že v rozsahu, v akom sa prvá otázka predložená vnútroštátnym súdom týka ustanovení článkov 81 ES a 82 ES, je táto otázka neprípustná.
34 Po tretie zo skutočnosti, že uvedené ustanovenia práva Únie patriace do oblasti hospodárskej súťaže nemožno vo veci samej uplatniť, vyplýva, že ani článok 86 ES nemožno vo veci samej uplatniť.
35 Pokiaľ ide o článok 28 ES, na ktorý poukázali niektorí účastníci konania vo svojich vyjadreniach pred Súdnym dvorom, treba pre úplnosť konštatovať, že z dôvodov uvedených v bode 32 tohto rozsudku sa musí vplyv na obchod medzi členskými štátmi, a teda aj možnosť narušenia voľného pohybu tovaru, hneď na začiatku vylúčiť.
36 Z toho vyplýva, že výklad článku 28 ES nie je relevantný pre výsledok sporu pred vnútroštátnym súdom.
37 Pokiaľ ide napokon o články 152 ES a 153 ES, na ktoré vnútroštátny súd poukázal vo svojej druhej prejudiciálnej otázke, stačí uviesť, ako už uviedol generálny advokát v bodoch 48 až 51 svojich návrhov a ako zdôraznili takmer všetci zúčastnení vo svojich vyjadreniach v tomto konaní, že uvedené články sú určené inštitúciám Únie a členským štátom a nemožno sa ich dovolávať na účely preskúmania zlučiteľnosti vnútroštátnych opatrení s právom Únie.
38 Z uvedeného vyplýva, že tento návrh na začatie prejudiciálneho konania treba považovať za neprípustný.
O trovách
39 Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (prvá komora) rozhodol takto:
Návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Tribunale amministrativo regionale per il Lazio rozhodnutím z 21. mája 2008, je neprípustný.
Podpisy
* Jazyk konania: taliančina.
Top