Vec C‑235/03
QDQ Media SA
proti
Alejandro Omedas Lecha
(návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný Juzgado de Primera Instancia nº 35 de Barcelona)
„Smernica 2000/35/ES – Pojem náklady spojené s vymáhaním – Trovy právneho zástupcu alebo advokáta v súdnom konaní, ak sa nevyžaduje právna pomoc – Nemožnosť zahrnutia do trov konania na základe vnútroštátneho práva – Nemožnosť odvolať sa na smernicu proti jednotlivcovi“
Rozsudok Súdneho dvora (šiesta komora) z 10. marca 2005
Abstrakt rozsudku
Aproximácia právnych predpisov – Boj proti oneskoreným platbám v obchodných transakciách – Smernica 2000/35 – Možnosť, v prípade neexistencie opatrení na prebratie, požadovať náhradu nákladov spojených s vymáhaním od jednotlivca – Vylúčenie
[Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2000/35, článok 3 ods. 1 písm. e)]
Pokiaľ ide o spor medzi jednotlivcami, pri neexistencii možnosti zahrnúť na základe vnútroštátneho práva do trov konania, na náhradu ktorých môže byť zaviazaný jednotlivec povinný zaplatiť podnikateľský dlh, trovy vyplývajúce z účasti advokáta alebo právneho zástupcu na strane veriteľa v súdnom konaní na vymáhanie tohto dlhu, smernica 2000/35 o boji proti oneskoreným platbám v obchodných transakciách nemôže slúžiť ako základ takejto možnosti, samotná smernica nemôže zakladať povinnosti pre jednotlivca a nemožno sa na ňu voči nemu odvolávať.
(pozri body 16 – 17 a výrok)
ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (šiesta komora)
z 10. marca 2005 (*)
„Smernica 2000/35/ES – Pojem náklady spojené s vymáhaním – Trovy právneho zástupcu alebo advokáta v súdnom konaní, ak sa nevyžaduje právna pomoc – Nemožnosť zahrnutia do trov konania na základe vnútroštátneho práva – Nemožnosť odvolať sa na smernicu proti jednotlivcovi“
Vo veci C‑235/03,
ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 234 ES, podaný rozhodnutím Juzgado de Primera Instancia n° 35 de Barcelona (Španielsko) z 5. mája 2003 a doručený Súdnemu dvoru 2. júna 2003, ktorý súvisí s konaním:
QDQ Media SA
proti
Alejandro Omedas Lecha,
SÚDNY DVOR (šiesta komora),
v zložení: predseda šiestej komory A. Borg Barthet, sudcovia J.‑P. Puissochet (spravodajca) a S. von Bahr,
generálna advokátka: J. Kokott,
tajomník: R. Grass,
so zreteľom na písomnú časť konania,
so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:
– QDQ Media SA, v zastúpení: Á. Quemada Cuatrecasas, Procurador de los Tribunales, a J. García López, abogado,
– Komisia Európskych spoločenstiev, v zastúpení: G. Valero Jordana a R. Amorosi, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci F. López Balaguer, abogada,
so zreteľom na rozhodnutie prijaté po vypočutí generálnej advokátky, že vec bude prejednaná bez jej návrhov,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu smernice Európskeho parlamentu a Rady 2000/35/ES z 29. júna 2000 o boji proti oneskoreným platbám v obchodných transakciách (Ú. v. ES L 200, s. 35; Mim. vyd. 17/001, s. 226).
2 Tento návrh predložil Juzgado de Primera Instancia n° 35 de Barcelona (Súd prvého stupňa č. 35 v Barcelone) v rámci preskúmania návrhu na vydanie platobného rozkazu, ktorý podala spoločnosť QDQ Media SA (ďalej len „QDQ Media“) proti pánovi Omedas Lecha, ktorý neuhradil faktúru za niektoré reklamné služby poskytnuté na jeho podnikateľskú činnosť.
Právny rámec
Právo Spoločenstva
3 Cieľom smernice 2000/35 je harmonizácia právnej úpravy členských štátov týkajúca sa boja proti oneskoreným platbám v obchodných transakciách medzi podnikmi alebo medzi podnikmi a orgánmi verejnej moci pri dodávke tovarov alebo poskytovaní platených služieb.
4 Článok 3 ods. 1 smernice 2000/35 stanovuje:
„Členské štáty zabezpečia, aby:
…
e) okrem prípadov, keď dlžník nie je zodpovedný za omeškanie, veriteľ je oprávnený od dlžníka požadovať primeranú náhradu všetkých svojich opodstatnených nákladov na vymáhanie vzniknutých v dôsledku dlžníkovho omeškania. Tieto náklady na vymáhanie musia zodpovedať princípom transparentnosti a proporcionality, pokiaľ ide o daný dlh. Členské štáty môžu pri rešpektovaní vyššie uvedených princípov stanoviť maximálnu hodnotu nákladov na vymáhanie pre rôzne výšky dlhu.“
Vnútroštátne právo
5 Článok 32 ods. 5 Ley de Enjuiciamiento Civil 1/2000 (Občiansky súdny poriadok) zo 7. januára 2000 (ďalej len „LEC“), v súvislosti s trovami súdneho konania, stanovuje:
„Ak zastúpenie advokátom/právnym zástupcom nie je povinné, z trov konania, na ktoré je prípadne zaviazaný účastník konania, sa vylučujú nároky a zaplatená odmena advokáta/právneho zástupcu za poskytnutú službu druhému účastníkovi konania s výnimkou prípadu, ak súd hodnotí prístup účastníka konania zaviazaného na náhradu trov konania ako nedbanlivý alebo v prípade, ak bydlisko zastúpeného a obhajovaného účastníka konania nie je v mieste súdneho konania. V poslednom prípade sa uplatnia obmedzenia uvedené v článku 394 ods. 3 tohto zákona.“
6 Článok 394 ods. 3 LEC stanovuje:
„… účastník konania, ktorý nemal úspech a bol zaviazaný na náhradu trov konania, je povinný uhradiť sumu zodpovedajúcu odmene advokáta alebo iných povolaní, na ktorých sa nevzťahujú tarifné trovy alebo odmeny, len ak celková suma neprevyšuje tretinu sumy, ktorá bola predmetom sporu, každému z účastníkov konania, v prospech ktorého sa rozhodlo…
Ustanovenia predchádzajúceho riadku sa nepoužijú, ak súd vyslovil, že účastník, ktorý bol zaviazaný nahradiť trovy konania, postupoval nedbanlivo.“
7 LEC stanovuje, že konanie o vydanie platobného rozkazu možno použiť za určitých podmienok v prípade dlhov, ktorých výška nepresahuje určitú hranicu.
8 Článok 814 ods. 2 LEC upresňuje:
„Pri podaní návrhu na vydanie platobného rozkazu nie je nevyhnutné byť zastúpený advokátom.“
Spor vo veci samej a prejudiciálna otázka
9 Spoločnosť QDQ Media využila služby advokáta pri podaní návrhu na vydanie platobného rozkazu proti pánovi Omedas Lecha 18. februára 2003, ktorého predmetom bola suma 470,58 eur.
10 Juzgado de Primera Instancia n° 35 v Barcelone rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto otázku:
„Možno v rámci ochrany veriteľa stanovenej smernicou 2000/35... kvalifikovať ako náklady na vymáhanie dlhu trovy vyplývajúce z účasti advokáta v konaní o vydaní platobného rozkazu, začatého s cieľom vymôcť tento dlh?“
O prejudiciálnej otázke
11 Súdny dvor konštatujúc, že spoločnosť QDQ Media, ktorá sa obrátila na Juzgado de Primera Instancia n° 35 v Barcelone má svoje sídlo v Madride, požiadal v súlade s článkom 104 ods. 5 svojho rokovacieho poriadku tento súdny orgán o vysvetlenie, najmä pokiaľ ide o dôvody, pre ktoré článok 32 ods. 5 LEC neumožňuje vyhovieť návrhu QDQ Media, aby sa do trov konania, na náhradu ktorých môže byť pán Omedas Lecha zaviazaný, zahrnuli aj náklady vyplývajúce z účasti jej právneho zástupcu.
12 Vnútroštátny súd odpovedal na túto otázku takto:
„Článok 32 LEC stanovuje možnosť zaviazať na náhradu trov konania v určovacom konaní, ktoré má kontradiktórny charakter. Konanie o vydanie platobného rozkazu nie je súčasťou tohto určovacieho konania, aspoň pokiaľ ide o štádium vydania platobného rozkazu. V skutočnosti LEC používa pojem ‚začiatočný návrh‘ (článok 814 LEC) a nie ‚návrh na vydanie platobného rozkazu‘ a rovnako ‚veriteľ‘ a ‚dlžník‘ a nie ‚účastníci konania‘. Článok 32 ods. 5 LEC sa uplatní v kontradiktórnom štádiu – ktoré pokračuje pojednávaním, na ktorom sa vydá rozsudok, alebo riadnym konaním –, ale prejudiciálna otázka sa týka možnosti zahrnúť do trov konania trovy vynaložené pri začiatočnom návrhu, inými slovami povedané, možno v súlade s predmetnou smernicou zaviazať dlžníka, ktorý nepodal odpor proti zaplateniu, alebo, ktorého odpor by bol v každom prípade zamietnutý, bez potreby skúmať nepoctivosť, alebo prípadne pri zohľadnení bydliska veriteľa. Okrem toho treba uviesť, že sídlo veriteľa je v Madride a je isté, že tento druh podniku má prevádzky a pobočky na celom území Španielska. V dôsledku toho sa kladie otázka, či je možné vzhľadom na znenie predmetnej smernice uložiť súdne trovy v každom konaní o vydanie platobného rozkazu.“
13 S cieľom podania odpovede vnútroštátnemu súdu treba pripomenúť, že z ustálenej judikatúry vyplýva, že pri uplatňovaní ustanovení vnútroštátneho práva, ktoré existovali pred alebo po smernici, je vnútroštátny súd povinný vykladať toto právo v maximálne možnej miere vo svetle textu a účelu smernice, aby sa dosiahol ňou sledovaný výsledok a taktiež súlad s článkom 249 tretím odsekom ES (pozri najmä rozsudok zo 14. septembra 2000, Collino a Chiappero, C‑343/98, Zb. s. I‑6659, bod 21).
14 Z vysvetlenia a výkladu vnútroštátneho práva poskytnutého vnútroštátnym súdom vyplýva, že uvedené právo neumožňuje, aby dlžník znášal trovy vyplývajúce z účasti advokáta pri predložení začiatočného návrhu na vydanie platobného rozkazu, pretože konanie neprešlo do kontradiktórneho štádia alebo preto, lebo prevádzka alebo pobočka veriteľa sa nachádza v obvode konajúceho súdu. Práve tieto skutočnosti sú predmetom otázky vnútroštátneho súdu.
15 Podľa vnútroštátneho súdu za týchto okolností uplatnením vnútroštátneho práva vyloženého v maximálne možnej miere vo svetle smernice 2000/35 nie je možné dosiahnuť žiadaný výsledok v prospech QDQ Media.
16 V takomto prípade, pokiaľ ide o spor medzi jednotlivcami, ako je tomu vo veci samej, samotná smernica nemôže zakladať povinnosti pre jednotlivca a nemožno sa na ňu voči nemu odvolávať (pozri najmä rozsudky z 26. februára 1986, Marshall, 152/84, Zb. s. 723, bod 48, a z 5. októbra 2004, Pfeiffer a i., C‑397/01 až C‑403/01, Zb. s. I‑8835, bod 108).
17 V dôsledku toho treba na otázku položenú vnútroštátnym súdom odpovedať tak, že pri neexistencii možnosti zahrnúť na základe vnútroštátneho práva do trov konania, na náhradu ktorých môže byť zaviazaný jednotlivec povinný zaplatiť podnikateľský dlh, trovy vyplývajúce z účasti advokáta alebo právneho zástupcu na strane veriteľa v súdnom konaní na vymáhanie tohto dlhu, samotná smernica 2000/35/ES nemôže slúžiť ako základ takejto možnosti.
O trovách
18 Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (šiesta komora) rozhodol takto:
Pri neexistencii možnosti zahrnúť na základe vnútroštátneho práva do trov konania, na náhradu ktorých môže byť zaviazaný jednotlivec povinný zaplatiť podnikateľský dlh, trovy vyplývajúce z účasti advokáta alebo právneho zástupcu na strane veriteľa v súdnom konaní na vymáhanie tohto dlhu, samotná smernica Európskeho parlamentu a Rady 2000/35/ES z 29. júna 2000 o boji proti oneskoreným platbám v obchodných transakciách nemôže slúžiť ako základ takejto možnosti.
Podpisy
* Jazyk konania: španielčina.
Top