FulLegal · İçtihat Detay

Uluslararasi Mahkemeler 21.03.2023 SK

Rozsudok Súdneho dvora (šiesta komora) z 15. decembra 2016.Alberto José Vieira de Azevedo a i. proti CED Portugal Unipessoal, Lda, a Instituto de Seguros de Portugal

Avrupa Adalet Divanı

Karar Metni

ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (šiesta komora)

z 15. decembra 2016 ( *1 )

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania — Poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a kontrola plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti — Smernica 2000/26/ES — Článok 4 ods. 5 — Poisťovňa — Likvidační zástupcovia — Dostatočné právomoci na zastupovanie — Žalovanie určitej osoby na súde“

Vo veci C‑558/15,

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 267 ZFEÚ, podaný rozhodnutím Tribunal da Relação do Porto (Odvolací súd Porto, Portugalsko) z 29. septembra 2015 a doručený Súdnemu dvoru 2. novembra 2015, ktorý súvisí s konaním:

Alberto José Vieira de Azevedo,

Maria da Conceição Ferreira da Silva,

Carlos Manuel Ferreira Alves,

Rui Dinis Ferreira Alves,

Vítor José Ferreira Alves

proti

CED Portugal Unipessoal Lda,

Instituto de Seguros de Portugal – Fundo de Garantia Automóvel,

za účasti:

Instituto de Seguros de Portugal – Fundo de Acidentes de Trabalho,

SÚDNY DVOR (šiesta komora)

v zložení: J.‑C. Bonichot (spravodajca), vykonávajúci funkciu predsedu šiestej komory, A. Arabadžiev a S. Rodin, sudcovia

generálny advokátk: P. Mengozzi,

tajomník: A. Calot Escobar,

so zreteľom na písomnú časť konania,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

—

Instituto de Seguros de Portugal – Fundo de Garantia Automóvel, v zastúpení: G. Ribeiro a T. Andrade, advogados,

—

portugalská vláda, v zastúpení: L. Inez Fernandes, M. Figueiredo a M. Rebelo, splnomocnení zástupcovia,

—

Európska komisia, v zastúpení: P. Costa de Oliveira a K.‑P. Wojcik, splnomocnení zástupcovia,

po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 19. októbra 2016,

vyhlásil tento

Rozsudok

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 4 ods. 4, 5 a 8 smernice 2000/26/ES Európskeho parlamentu a Rady zo 16. mája 2000 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a o zmene a doplnení smerníc Rady č. 73/239/EHS a 88/357/EHS (Štvrtá smernica o poistení motorových vozidiel) (Ú. v. ES L 181, 2000, s. 65; Mim. vyd. 06/003, s. 331), zmenenej a doplnenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2005/14/ES z 11. mája 2005 (Ú. v. EÚ L 149, 2005, s. 14) (ďalej len „smernica 2000/26“).

Tento návrh bol predložený v rámci sporu medzi Albertom Josém Vieirom de Azevedom a Mariou da Conceição Ferreirou da Silvaovou, ako aj Carlosom Manuelom Ferreirom Alvesom, Ruiom Dinisom Ferreirom Alvesom a Vítorom Josém Ferreirom Alvesom na jednej strane a CED Portugal Unipessoal Lda (ďalej len „CED“) a Instituto de Seguros de Portugal – Fundo de Garantia Automóvel (Portugalská kancelária poisťovateľov – Poistný garančný fond) (ďalej len „Poistný garančný fond“) na druhej strane v súvislosti so spôsobilosťou CED, zástupcu poisťovne vlastníka vozidla, ktoré spôsobilo dopravnú nehodu, byť žalovaný na súde.

Právny rámec

Právo Únie

Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ES zo 16. septembra 2009 o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a o kontrole plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti (Ú. v. EÚ L 263, 2009, s. 11), kodifikovala päť smerníc, ktoré boli prijaté na aproximáciu právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa povinného poistenia motorových vozidiel.

Keďže však skutkové okolnosti vo veci samej nastali v priebehu roku 2007, pred nadobudnutím účinnosti smernice 2009/103, relevantným právnym rámcom preto zostáva právny rámec vytvorený predovšetkým smernicou 2000/26.

Podľa odôvodnenia 8 smernice 2000/26 normotvorca Európskej únie zamýšľal zaručiť osobám poškodeným v dôsledku dopravnej nehody porovnateľné zaobchádzanie bez ohľadu na miesto v Európskom spoločenstve, na ktorom k nehode došlo.

Smernica 2000/26 ďalej obsahuje tieto odôvodnenia:

„(10)

Týmto sa poškodenej osobe dáva priame právo na žalobu proti poisťovni zodpovednej osoby.

(11)

Pre poškodené osoby, ktoré utrpia ujmu alebo škodu následkom dopravnej nehody, na ktorú sa vzťahuje táto smernica, a ktorá sa stane v štáte inom, ako je štát ich trvalého pobytu, môže byť uspokojivým riešením skutočnosť, že vo svojom členskom štáte, kde majú trvalý pobyt, majú právo požiadať o poistné plnenie likvidačného zástupcu, ktorého tam určí poisťovňa zodpovednej osoby.

(12)

Toto riešenie umožní, aby sa škoda spôsobená poškodeným osobám mimo ich členského štátu, v ktorom majú trvalý pobyt, posudzovala podľa postupov im známych.

(13)

Tento systém určovania likvidačných zástupcov v členských štátoch, kde majú poškodené osoby trvalý pobyt, nemá vplyv ani na uplatňované hmotné právo v každom jednotlivom prípade, ani vo veci právomoci.

(14)

Skutočnosť, že osoba, ktorá utrpela ujmu alebo škodu, má priame právo na žalobu proti poisťovni, je logickým doplnením určenia takýchto zástupcov a navyše zlepšuje právne postavenie poškodených osôb pri dopravných nehodách vzniknutých mimo členského štátu, v ktorom má taká osoba trvalý pobyt.

(15)

S cieľom vyplniť spomínané medzery by sa malo zabezpečiť, aby členský štát, v ktorom je poisťovňa oprávnená pôsobiť, mal požiadať poisťovňu, aby určila likvidačného zástupcu s bydliskom alebo usadeného v inom členskom štáte, ktorý by zhromaždil potrebné informácie v súvislosti s nárokom vyplývajúcim z takých nehôd a prijal príslušné opatrenie na likvidáciu škôd v mene poisťovne a na jej náklady, vrátane vyplatenia náhrady v tejto veci. Likvidační zástupcovia by mali mať dostatočné právomoci na zastupovanie poisťovne vo vzťahu k osobám, ktoré utrpeli škodu následkom takých nehôd, a taktiež na zastupovanie poisťovne pred vnútroštátnymi orgánmi a tam, kde je to potrebné, aj pred súdmi, a to do takej miery, do akej je to zlučiteľné s princípmi medzinárodného práva súkromného týkajúceho sa udelenia právomoci.

(16)

Pôsobenie likvidačného zástupcu nepostačuje na to, aby právomoc bola odovzdaná súdom v členskom štáte, v ktorom má poškodená osoba trvalý pobyt, ak tak nestanovujú princípy medzinárodného práva súkromného týkajúceho sa udelenia právomoci.

(16a)

V súlade s článkom 11 ods. 2 v spojení s článkom 9 ods. 1 písm. b) nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o súdnej právomoci, uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach [Ú. v. EÚ L 12, 2001, s. 1)], poškodené strany môžu začať súdne konanie proti poskytovateľovi poistenia občianskoprávnej zodpovednosti v členskom štáte, v ktorom majú bydlisko.

…“

V zmysle článku 1 ods. 1 prvého pododseku smernice 2000/26:

„Cieľom tejto smernice je stanoviť osobitnú úpravu pre poškodené osoby, ktoré majú nárok na náhradu škody alebo ujmy na zdraví vzniknutej z dopravných nehôd, ktoré sa stali v inom členskom štáte inom [ako – neoficiálny preklad] v členskom štáte, v ktorom má poškodená osoba bydlisko, a ktoré vznikli následkom prevádzkou [vznikli prevádzkou – neoficiálny preklad] vozidiel poistených a obvykle sa nachádzajúcich v členskom štáte.“

Článok 3 tejto smernice stanovuje, že každý členský štát zabezpečí, aby poškodené osoby uvedené v článku 1 tejto smernice, ktoré utrpeli ujmu v dôsledku nehody, mali priamy nárok voči poisťovni, ktorá poistila občianskoprávnu zodpovednosť zodpovednej osoby.

V zmysle článku 4 uvedenej smernice, nazvaného „Likvidační zástupcovia“:

„1. Každý členský štát prijme všetky opatrenia potrebné na zabezpečenie toho, aby všetky poisťovne pokrývajúce riziká klasifikované v bode 10 časti A prílohy k smernici [Rady] 73/239/EHS [z 24. júla 1973 o koordinácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení vzťahujúcich sa na začatie a vykonávanie priameho poistenia s výnimkou životného poistenia (Ú. v. ES L 288, 1973, s. 3; Mim. vyd. 06/001, s. 14)], okrem zodpovednosti prepravcov, určili likvidačného zástupcu v ostatných členských štátoch, ako v členskom štáte, v ktorom im bolo udelené úradné povolenie. Likvidační zástupcovia sú zodpovední za vybavovanie a likvidovanie nárokov vzniknutých následkom nehody v prípadoch uvedených v článku 20 ods. 1 Likvidačný zástupca musí mať bydlisko alebo byť usadený v členskom štáte, pre ktorý je menovaný.

…

4. Likvidačný zástupca vo vzťahu k poistným udalostiam zhromažďuje všetky informácie súvisiace s likvidovaním poistných udalostí a prijíma opatrenia potrebné pre dohodnutie likvidácie škôd. Požiadavka určenia likvidačného zástupcu nevylučuje právo poškodenej osoby alebo jej poisťovne začať konanie priamo proti osobe, ktorá spôsobila nehodu, alebo proti jej poisťovni.

5. Likvidační zástupcovia majú dostatočné právomoci umožňujúce im zastupovať poisťovňu vo vzťahu k poškodeným osobám v prípadoch uvedených v článku 1, a uspokojovať ich nároky v plnej miere. Musia byť spôsobilí prešetrovať prípady v úradnom jazyku (úradných jazykoch) členského štátu bydliska poškodenej osoby.

6. Členské štáty zavedú povinnosť, podporenú primeranými, účinnými a systematickými finančnými alebo im rovnocennými správnymi sankciami, že do troch mesiacov odo dňa, kedy poškodená osoba uplatní svoju pohľadávku na náhradu škody buď priamo voči poisťovni osoby, ktorá spôsobila nehodu, alebo voči jej likvidačnému zástupcovi,

poisťovňa osoby, ktorá spôsobila nehodu, alebo jej likvidačný zástupca predložia odôvodnený návrh na náhradu škody v prípadoch, kedy zodpovednosť nie je sporná a škody sú vyčíslené, alebo

poisťovňa, ktorej je adresovaná žiadosť o náhradu škody, alebo jej likvidačný zástupca poskytne odôvodnenú odpoveď na body žiadosti v prípadoch, keď zodpovednosť je buď odmietnutá, nie je presne určená alebo škody nie sú úplne vyčíslené.

Členské štáty prijmú ustanovenia, aby zabezpečili, že ak návrh nie je predložený v lehote troch mesiacov, okrem náhrady navrhnutej poisťovňou alebo určenej súdom budú poškodenej osobe vyplatené aj úroky.

…

8. Vymenovanie likvidačného zástupcu neznamená samo o sebe otvorenie pobočky v zmysle článku 1 písm. b) smernice [Rady] 92/49/EHS [z 18. júna 1992 o koordinácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení týkajúcich sa priameho poistenia s výnimkou životného poistenia a o zmene a doplnení smerníc 73/239/EHS a 88/357/EHS (tretia smernica o neživotnom poistení) (Ú. v. ES L 228, 1992, s. 1; Mim. vyd. 06/001, s. 346)] a likvidačný zástupca sa nepovažuje za prevádzkareň v zmysle článku 2 písm. c) smernice [Rady] 88/357/EHS [o koordinácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení, týkajúcich sa priameho poistenia s výnimkou životného poistenia, na uľahčenie účinného vykonávania slobody poskytovať služby a o zmene a doplnení smernice Rady 73/239/EHS (Ú. v. ES L 172, 1988, s. 1, Mim. vyd. 06/001, s. 198)]

…

—

alebo prevádzkareň v zmysle nariadenia… (ES) č. 44/2001…“

Portugalské právo

Smernica 2000/26 bola prebratá do portugalského práva prostredníctvom Decreto‑Lei no 72‑A/2003 – Lei do Seguro Obrigatório (zákonný dekrét č. 72‑A/2003 o povinnom poistení) zo 14. apríla 2003, ktorým sa mení a dopĺňa jednak Decreto‑Lei no 522/85 – Seguro Obrigatório de Responsabilidade Civil Automóvel (zákonný dekrét č. 522/85 o povinnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel) z 31. decembra 1985 a jednak Decreto‑Lei no 94‑B/98 – Regula as condições de acesso e de exercício da actividade seguradora e resseguradora no território da Comunidade Europeia (zákonný dekrét č. 94‑B/98 o podmienkach začatia a vykonávania poisťovacej a zaisťovacej činnosti na území Európskeho spoločenstva) zo 17. apríla 1998.

Podľa citovaného článku 43 zákonného dekrétu č. 522/85 v znení vyplývajúcom zo zákonného dekrétu č. 72‑A/2003:

„1. Poisťovne so sídlom v Portugalsku, ako aj pobočky v Portugalsku takých poisťovní, ktorých sídlo sa nachádza mimo územia Európskeho spoločenstva, ktoré sú oprávnené poisťovať riziká v kategórii ‚Zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou pozemných motorových vozidiel s výnimkou zodpovednosti dopravcu‘, si môžu určiť v každom z ostatných členských štátov zástupcu zodpovedného za vybavovanie a likvidovanie v krajine bydliska poškodenej osoby takých poistných udalostí, ku ktorým došlo v inom štáte, než je štát bydliska poškodenej osoby (ďalej len ‚likvidačný zástupca‘).

2. Likvidačný zástupca, ktorý musí mať bydlisko alebo byť usadený v členskom štáte, pre ktorý bol vymenovaný, môže pracovať pre jednu i viac poisťovní.

3. Likvidační zástupcovia majú dostatočné právomoci umožňujúce im zastupovať poisťovňu vo vzťahu k poškodeným osobám v prípadoch uvedených v článku 1 a uspokojovať ich nároky v plnej miere. Musia byť spôsobilí prešetrovať prípady v úradnom jazyku (úradných jazykoch) členského štátu bydliska poškodenej osoby.

4. Likvidačný zástupca musí zhromažďovať všetky potrebné informácie súvisiace s likvidovaním nárokov a prijímať opatrenia potrebné na dohodnutie ich likvidácie.

…“

Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky

Dňa 17. októbra 2007 došlo na španielskej diaľnici k dopravnej nehode prenajatého vozidla poisteného v Španielsku spoločnosťou Helvetia Compañía Suiza, S.A. de Seguros y Reaseguros (ďalej len „Helvetia“), ktorá viedla k úmrtiu Luisa de Sousu Alvesa a k ujme na zdraví Vieiru de Azevedu, pričom obaja boli portugalskí štátni príslušníci.

Vieira de Azevedo, ako aj manželka a deti Luisa de Sousu Alvesa podali na Instância Central Cível da Comarca do Porto‑Este (Penafiel) [Prvostupňový súd pre civilné veci v obvode Porto‑východ) (Penafíel), Portugalsko] žaloby o náhradu spôsobenej ujmy. Žalovaní boli jednak CED, zástupca poisťovne Helvetia v Portugalsku, a jednak subsidiárne Poistný garančný fond.

Tento súd uvedené žaloby zamietol, keďže konštatoval „nedostatok pasívnej legitimácie“ CED a v dôsledku toho aj Poistného garančného fondu.

Vieira de Azevedo, ako aj manželka a deti Luisa de Sousu Alvesa podali odvolanie proti rozhodnutiu o zamietnutí uvedených žalôb na Tribunal da Relação do Porto (Odvolací súd Porto, Portugalsko). Tvrdia, že CED ako zástupca poisťovne Helvetia v Portugalsku môže byť žalovaná na portugalských súdoch na účely odškodnenia spôsobenej ujmy.

Vnútroštátny súd sa pýta, či zástupcovia poisťovní vykonávajúci svoju činnosť v zahraničí, ako sú určení na základe článku 4 smernice 2000/26, ktorí musia mať právomoci nevyhnutné na vybavovanie a likvidáciu poistných udalostí, sú okrem iného pasívne legitimovaní v konaní o žalobe podanej tuzemskými štátnymi príslušníkmi.

Za týchto okolností Tribunal da Relação do Porto (Odvolací súd Porto) rozhodol prerušiť konanie a položil Súdnemu dvoru nasledujúce prejudiciálne otázky:

„1.

Dovoľuje odôvodnenie 16a a článok 4 [ods. 4, 5 a 8 smernice 2000/26] žalovať zástupcu poisťovne, ktorá nepôsobí v krajine, v ktorej sa podá žaloba o náhradu škody spôsobenej dopravnou nehodou na základe povinného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel uzavretého v inej krajine Európskej únie?

V prípade kladnej odpovede, závisí pasívna legitimácia zástupcu od konkrétneho znenia dohody o zastupovaní uzavretej medzi uvedeným zástupcom a poisťovňou?“

O prejudiciálnych otázkach

O prvej otázke

Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 4 smernice 2000/26 vykladať v tom zmysle, že ukladá členským štátom povinnosť prijať takú právnu úpravu, aby likvidačný zástupca v zmysle tohto článku mohol byť sám žalovaný namiesto poisťovne, ktorú zastupuje, na vnútroštátnom súde, na ktorý sa poškodená osoba patriaca do pôsobnosti článku 1 tejto smernice obrátila so žalobou o náhradu škody.

Na úvod treba v tomto ohľade pripomenúť, že pri určení rozsahu pôsobnosti ustanovenia práva Únie je potrebné súčasne zohľadniť jeho znenie, kontext a ciele (pozri najmä rozsudok z 10. októbra 2013, Spedition Welter, C‑306/12, EU:C:2013:650, bod 17).

Podľa článku 4 ods. 1 smernice 2000/26 každý členský štát prijme všetky opatrenia potrebné na zabezpečenie toho, aby všetky poisťovne pokrývajúce riziká vyplývajúce z prevádzky motorových vozidiel určili v ostatných členských štátoch, ako v členskom štáte, v ktorom im bolo udelené úradné povolenie, likvidačného zástupcu zodpovedného za vybavovanie a likvidovanie nárokov vzniknutých následkom nehody v prípadoch uvedených v článku 1 tejto smernice. Zo samotného znenia týchto ustanovení nevyplýva, že takýto zástupca môže byť žalovaný na vnútroštátnom súde namiesto poisťovne, ktorú zastupuje.

Možnosť žalovať likvidačného zástupcu nevyplýva ani z ustanovení článku 4 ods. 4 smernice 2000/26, podľa ktorých tento zástupca zhromažďuje všetky informácie súvisiace s likvidovaním poistných udalostí a prijíma opatrenia potrebné pre dohodnutie ich likvidácie. Týmito ustanoveniami sa totiž normotvorca Únie obmedzil na spresnenie úloh, ktoré prináležia tomuto zástupcovi v rámci dohodnutej likvidácie poistných udalostí, pričom neodkazuje na prípadné súdne konania.

Ten istý článok 4 ods. 4 smernice 2000/26 tým, že spresňuje, že samotným určením likvidačného zástupcu sa nevylučuje právo poškodenej osoby alebo jej poisťovne začať konanie priamo proti osobe, ktorá spôsobila nehodu, alebo proti jej poisťovni, sa obmedzuje na to, že nepriznáva obráteniu sa na tohto zástupcu výlučnú povahu, a ako taký neobsahuje nijaké uznanie možnosti podania žaloby smerujúcej priamo proti uvedenému zástupcovi.

Hoci podľa znenia článku 4 ods. 5 smernice 2000/26 majú likvidační zástupcovia dostatočné právomoci umožňujúce im zastupovať poisťovňu vo vzťahu k poškodeným osobám a uspokojovať ich nároky v plnej miere, toto ustanovenie upravujúce ciele uvedeného zastúpenia neurčuje presný rozsah právomocí zverených na tieto účely (pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. októbra 2013, Spedition Welter, C‑306/12, EU:C:2013:650, bod 18).

Ďalej článok 4 ods. 6 prvý pododsek smernice 2000/56, ktorý definuje pravidlá vybavovania žiadostí o náhradu škody predložených buď priamo poisťovni osoby, ktorá spôsobila nehodu, alebo jej likvidačnému zástupcovi, odkazuje len na štádium odškodňovacieho konania, v rámci ktorého dochádza buď k ponuke na odškodnenie, alebo k zamietnutiu takéhoto odškodnenia, pričom nijako neupravuje prípadné súdne konanie. Takéto ustanovenie nemôže preto umožniť určiť prípadné postavenie likvidačného zástupcu v takomto súdnom konaní.

Treba však naopak uviesť, že podľa druhého pododseku tohto článku 4 ods. 6 smernice 2000/26 členské štáty prijmú ustanovenia, aby zabezpečili, že ak návrh nie je predložený v lehote troch mesiacov, okrem náhrady navrhnutej poisťovňou alebo určenej súdom budú poškodenej osobe vyplatené aj úroky. Z tohto ustanovenia vyplýva, že bez ohľadu na možnosť obrátiť sa na zástupcu poisťovne so žiadosťou o náhradu škody ponuka na odškodnenie v konečnom dôsledku pochádza od poisťovne, s výhradou prípadného priznania odškodnenia súdom.

Preto sa musí konštatovať, že v mimosúdnom štádiu tohto odškodňovacieho systému likvidačný zástupca nijako nenahrádza poisťovňu, ktorú zastupuje, a plní výlučne úlohy sprostredkovateľa, ktoré majú nevyhnutne obmedzený charakter. V štádiu súdneho konania by to mohlo byť inak len v prípade, že by to normotvorca Únie výslovne stanovil, čo však z ustanovení článku 4 ods. 1 až 6 smernice 2000/26 nevyplýva.

Napokon článok 4 ods. 8 smernice 2000/26, podľa ktorého vymenovanie likvidačného zástupcu neznamená samo osebe otvorenie pobočky poisťovne a podľa ktorého sa tento zástupca nepovažuje za prevádzkareň tejto poisťovne, ani za prevádzkareň v zmysle nariadenia č. 44/2001, nemá za cieľ a nemôže mať za účinok priznanie pasívnej legitimácie v konaní pred vnútroštátnym súdom tomuto zástupcovi namiesto poisťovne.

Ani kontext, ani ciele smernice 2000/26 neumožňujú domnievať sa, že normotvorca Únie zamýšľal uložiť členským štátom povinnosť upraviť takéto postavenie likvidačného zástupcu.

Hoci totiž podľa článku 3 smernice 2000/26 každý členský štát zabezpečí, aby poškodené osoby uvedené v článku 1 tejto smernice, ktoré utrpeli ujmu v dôsledku nehody, mali priamy nárok voči poisťovni, ktorá poistila občianskoprávnu zodpovednosť zodpovednej osoby, z tohto článku, ani z nijakého iného ustanovenia tejto smernice nevyplýva, že sa má na účely výkonu tohto práva priznať týmto osobám možnosť žalovať na vnútroštátnom súde priamo likvidačného zástupcu.

Za týchto okolností je potrebné pripomenúť, že cieľom smernice 2000/26 je zaručiť, aby poškodené osoby pri nehodách spôsobených prevádzkou motorových vozidiel mali porovnateľnú starostlivosť bez ohľadu na to, kde v Únii sa táto nehoda stala. Na tieto účely by poškodeným osobám malo byť umožnené, aby vo svojom členskom štáte, v ktorom majú bydlisko, požiadali o poistné plnenie likvidačného zástupcu, ktorého tam určí poisťovňa zodpovednej osoby. Úlohou tohto zástupcu je zjednodušiť kroky poškodenej osoby voči poisťovniam, najmä jej umožniť podať žiadosť v jej vlastnom jazyku.

Podľa odôvodnenia 15 smernice 2000/26 musia členské štáty zabezpečiť, aby likvidační zástupcovia mali dostatočné právomoci na zastupovanie poisťovne vo vzťahu k poškodeným osobám pri nehodách a taktiež na zastupovanie poisťovne pred vnútroštátnymi orgánmi a tam, kde je to potrebné, aj pred súdmi, a to do takej miery, do akej je to zlučiteľné s princípmi medzinárodného práva súkromného týkajúceho súdnej právomoci.

Preto vzhľadom na tieto ciele normotvorca Únie nielen vytvoril systém, v ktorom poškodené osoby môžu v každom členskom štáte podať žiadosť o náhradu škody zástupcovi poistiteľa zodpovednej osoby v rámci postupov im známych, ale logicky doplnil tento systém, ako sa spresňuje v odôvodnení 14 smernice 2000/26, tým, že poškodeným osobám priznal právo priamo žalovať tohto poistiteľa bez potreby podania žaloby proti zodpovednej osobe.

Z týchto úvah vyplýva, že zámerom normotvorcu Únie bolo, aby zastupovanie poisťovní, akým je zastúpenie upravené v článku 4 ods. 5 smernice 2000/26, bez spochybnenia rešpektovania pravidiel medzinárodného práva súkromného zahŕňalo aj takú funkciu, ktorá poškodeným osobám umožní riadne sa obrátiť na vnútroštátne súdy so žalobou o náhradu ich škody. V tomto kontexte teda k dostatočným právomociam, ktoré musí mať likvidačný zástupca, patrí aj oprávnenie likvidačného zástupcu prijímať doručované súdne písomnosti (pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. októbra 2013, Spedition Welter, C‑306/12, EU:C:2013:650, body 23 a 24).

Ako už uviedol Súdny dvor, z prípravných prác na smernici 2000/26 totiž vyplýva, že cieľom zastupovania, ktoré vykonáva poisťovňa v štáte bydliska poškodeného, bolo podľa normotvorcu zahrnúť plnú moc na prijímanie doručovaných súdnych písomností, aj keď len v obmedzenej miere, keďže sa nemala dotýkať právnych predpisov medzinárodného práva súkromného v oblasti súdnej právomoci (pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. októbra 2013, Spedition Welter, C‑306/12, EU:C:2013:650, bod 22).

Naopak, ani z prípravných prác, ani z odôvodnení smernice 2000/26 nevyplýva, že zámerom normotvorcu Únie bolo rozšíriť toto zastupovanie do tej miery, aby poškodené osoby mohli v mieste svojho bydliska podať na vnútroštátny súd žalobu, ktorá smeruje k získaniu náhrady škody od poisťovne zodpovednej osoby proti zástupcovi tejto poisťovne.

Pokiaľ totiž poškodené osoby môžu doručovať súdne písomnosti zástupcovi poisťovne, nezdá sa, že by cieľ smernice 2000/26, ktorým je zjednodušiť kroky týchto osôb, nebol takto dosiahnutý a vyžadoval by, aby tento zástupca mohol byť sám osebe žalovaný pred týmto súdom.

Normotvorca Únie tiež v odôvodnení 13 smernice 2000/26 spresnil, že tento systém určovania likvidačných zástupcov v členských štátoch, kde majú poškodené osoby trvalý pobyt, nemá vplyv ani na uplatňované hmotné právo v každom jednotlivom prípade, ani na súdne právomoci. Ak by sa však pripustilo podanie žaloby o náhradu škody na vnútroštátnom súde priamo proti samotnému zástupcovi, a nie proti poisťovni, ktorú zastupuje, mohlo by to mať vplyv na súdne právomoci. Navyše odôvodnenie 16 uvedenej smernice taktiež spresňuje, že pôsobenie tohto zástupcu nepostačuje na to, aby právomoc bola odovzdaná súdom v členskom štáte, v ktorom má poškodená osoba trvalý pobyt, ak tak nestanovujú princípy medzinárodného práva súkromného týkajúceho sa udelenia právomoci.

Za týchto okolností sa nezdá, že by z cieľa zlepšenia právneho postavenia poškodených osôb pri dopravných nehodách vzniknutých mimo členského štátu, v ktorom má taká osoba trvalý pobyt, vyplývalo, že článok 4 smernice 2000/26, ktorý výslovne nestanovuje, že by likvidačný zástupca mohol byť sám osebe žalovaný namiesto poisťovne, ktorú zastupuje, by sa mal vykladať v tom zmysle, že napriek tomu, že uvedené poškodené osoby môžu na vnútroštátnom súde priamo žalovať poisťovňu, tento článok implicitne, ale jednoznačne ukladá členským štátom, aby upravili možnosť žalovať tohto zástupcu.

Z vyššie uvedených úvah vyplýva, že je potrebné odpovedať na prvú otázku tak, že článok 4 smernice 2000/26 sa má vykladať v tom zmysle, že neukladá členským štátom povinnosť prijať takú právnu úpravu, aby likvidačný zástupca v zmysle tohto článku mohol byť sám žalovaný namiesto poisťovne, ktorú zastupuje, na vnútroštátnom súde, na ktorý sa poškodená osoba patriaca do pôsobnosti článku 1 tejto smernice obrátila so žalobou o náhradu škody.

O druhej otázke

Vzhľadom na odpoveď na prvú otázku nie je potrebné odpovedať na druhú otázku.

O trovách

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (šiesta komora) rozhodol takto:

Článok 4 smernice 2000/26 Európskeho parlamentu a Rady zo 16. mája 2000 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a o zmene a doplnení smerníc Rady č. 73/239/EHS a 88/357/EHS (Štvrtá smernica o poistení motorových vozidiel), zmenenej a doplnenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2005/14/ES z 11. mája 2005, sa má vykladať v tom zmysle, že neukladá členským štátom povinnosť prijať takú právnu úpravu, aby likvidačný zástupca v zmysle tohto článku mohol byť sám žalovaný namiesto poisťovne, ktorú zastupuje, na vnútroštátnom súde, na ktorý sa poškodená osoba patriaca do pôsobnosti článku 1 smernice 2000/26, zmenenej a doplnenej smernicou 2005/14, obrátila so žalobou o náhradu škody.

Podpisy

( *1 ) Jazyk konania: portugalčina.

Top

Full & Egal Universal Law Academy