Vec C‑410/03
Komisia Európskych spoločenstiev
proti
Talianskej republike
„Nesplnenie povinnosti členským štátom – Smernica 1999/95/ES – Dĺžka pracovného času námorníkov na lodiach – Neprebratie v stanovenej lehote“
Rozsudok Súdneho dvora (štvrtá komora) z 28. apríla 2005
Abstrakt rozsudku
1. Akty inštitúcií – Smernice – Vykonanie členskými štátmi – Potreba úplného prebratia – Smernica 1999/95 – Ustanovenie, ktoré sa týka iba vzťahov medzi členskými štátmi a Komisiou – Ustanovenie neobsahujúce nevyhnutne osobitné preberacie opatrenia – Potreba zabezpečiť účinnosť smernice – Jednoduché povinnosti informovania – Neexistencia
(Smernica Európskeho parlamentu a Rady 1999/95, článok 3 prvý odsek)
2. Akty inštitúcií – Smernice – Vykonanie členskými štátmi – Potreba úplného prebratia – Smernica 1999/95 – Ustanovenie upravujúce povinnosť informovať vyplývajúcu z medzinárodného verejného práva – Informácia, ktorej účelom je zachovať bezpečnosť na mori v prípade zjavného nebezpečenstva – Plný účinok
(Smernica Európskeho parlamentu a Rady 1999/95, článok 6 ods. 1)
1. Ustanovenie, ktoré sa týka iba vzťahov medzi členským štátom a Komisiou alebo inými členskými štátmi, nemusí v zásade byť prebraté. Každý z členských štátov, ktorým je smernica určená, má však povinnosť prijať do svojho vnútroštátneho právneho poriadku všetky opatrenia potrebné na účely zabezpečenia plného účinku smernice v súlade s cieľom, ktorý sleduje.
To však nie je prípad článku 3 prvého odseku smernice 1999/95, ktorá sa týka uplatňovania ustanovení, pokiaľ ide o pracovný čas námorníkov na lodiach kotviacich v prístavoch spoločenstva, a ktorá má za cieľ najmä zlepšiť životné a pracovné podmienky námorníkov, ako aj zachovať bezpečnosť na mori. Správa adresovaná vláde krajiny, v ktorej je loď zaregistrovaná, je určená pre oznámenie situácie zjavne riskantnej pre bezpečnosť alebo zdravie členov posádky. Má za cieľ bezodkladne eliminovať toto nebezpečenstvo a netýka sa iba jednoduchých povinností informovania. Plný účinok normy teda vyžaduje prebratie.
(pozri body 38 – 40)
2. Povinnosť uvedená v článku 6 ods. 1 smernice 1999/95, ktorá sa týka uplatňovania ustanovení, pokiaľ ide o pracovný čas námorníkov na lodiach kotviacich v prístavoch spoločenstva, informovať správu štátu podľa vlajky alebo štátu, v ktorom je loď registrovaná, alebo konzula, alebo v prípade jeho neprítomnosti najbližšieho diplomatického zástupcu tohto štátu, je dôsledkom povinností tohto štátu vyplývajúcich z medzinárodného verejného práva. V skutočnosti z článku 94 ods. 1 Dohovoru Organizácie Spojených národov 10. decembra 1982 o morskom práve, podpísaného v Montego Bay účinného od 16. novembra 1994 a schváleného rozhodnutím Rady 98/392, týkajúceho sa povinností štátu vlajky vyplýva, že každý štát vykonáva na lodiach plaviacich sa pod jeho vlajkou svoju jurisdikciu a kontrolu v administratívnej, technickej a sociálnej oblasti. Konkrétne podľa odseku 2 písm. b) a odseku 3 písm. b) predmetného článku každý štát vykonáva svoju jurisdikciu, v súlade so svojím vnútroštátnym právom, na každej lodi plaviacej sa pod jeho vlajkou, ako aj nad kapitánom, dôstojníkmi a posádkou v administratívnych, technických a sociálnych veciach týkajúcich sa lode a každý štát prijíma vo vzťahu k lodiam plaviacim sa pod jeho vlajkou opatrenia potrebné pre zabezpečenie bezpečnosti na mori, najmä pokiaľ ide o zloženie, pracovné podmienky a výcvik posádok, zohľadňujúc použiteľné medzinárodné predpisy. Z odseku 6 predmetného článku taktiež vyplýva, že pokiaľ je štát vlajky vyrozumený o skutočnosti, že primeraná kontrola na lodi nebola vykonaná, pristúpi ku kontrole a prijme, ak je to opodstatnené, opatrenia potrebné pre nápravu situácie. Z toho vyplýva, že účelom informácie uvádzanej v článku 6 ods. 1 smernice 1999/95 je priamo zachovať bezpečnosť na mori v prípade zjavného nebezpečenstva. Plný účinok tohto ustanovenia si teda vyžaduje výslovné prebratie do vnútroštátneho práva.
(pozri body 53 – 56)
ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (štvrtá komora)
z 28. apríla 2005 (*)
„Nesplnenie povinnosti členským štátom – Smernica 1999/95/ES – Dĺžka pracovného času námorníkov na lodiach – Neprebratie v stanovenej lehote“
Vo veci C‑410/03,
ktorej predmetom je žaloba o nesplnenie povinnosti podľa článku 226 ES, podaná 1. októbra 2003,
Komisia Európskych spoločenstiev, v zastúpení: K. Banks a K. Simonsson, splnomocnení zástupcovia, s adresou na doručovanie v Luxemburgu,
žalobkyňa,
proti
Talianskej republike, v zastúpení: I. M. Braguglia, splnomocnený zástupca, za právnej pomoci A. Cingolo, avvocato dello Stato, s adresou na doručovanie v Luxemburgu,
žalovanej,
SÚDNY DVOR (štvrtá komora),
v zložení: predseda štvrtej komory K. Lenaerts, sudcovia N. Colneric (spravodajkyňa) a J. N. Cunha Rodrigues,
generálny advokát: D. Ruiz-Jarabo Colomer,
tajomník: R. Grass,
so zreteľom na písomnú časť konania,
so zreteľom na rozhodnutie prijaté po vypočutí generálneho advokáta, že vec bude prejednaná bez jeho návrhov,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Svojou žalobou Komisia Európskych spoločenstiev navrhuje, aby Súdny dvor určil, že Talianska republika si tým, že neprijala zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia potrebné na dosiahnutie súladu so smernicou Európskeho parlamentu a Rady 1999/95/ES z 13. decembra 1999, ktorá sa týka uplatňovania ustanovení, pokiaľ ide o pracovný čas námorníkov na lodiach kotviacich v prístavoch spoločenstva (Ú. v. ES L 14, 2000, s. 29; Mim. vyd. 05/003, s. 407), alebo tým, že neinformovala o týchto ustanoveniach, nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z tejto smernice.
2 Talianska republika navrhuje zamietnuť žalobu Komisie ako nedôvodnú.
Právny rámec
Právna úprava Spoločenstva
3 Účelom smernice Rady 1999/63/ES z 21. júna 1999, ktorá sa týka Dohody o organizácii pracovného času námorníkov, uzavretej Združením majiteľov lodí Európskeho spoločenstva (ECSA) a Odborovou federáciou pracovníkov dopravy v Európskej únii (FST) (Ú. v. ES L 167, s. 33; Mim. vyd. 05/003, s. 363), je zaviesť predmetnú dohodu uvádzanú v prílohe tejto smernice (ďalej len „dohoda“), ktorá je podnietená určitými ustanoveniami dohovoru č. 180 Medzinárodnej organizácie práce (ďalej len „ILO“) o pracovnom čase námorníkov a posádok lodí prijatého 22. októbra 1996.
4 Doložka 4 dohody stanovuje:
„Bez dopadu na ustanovenia doložky 5 vychádza bežná norma pracovného času námorníkov z osemhodinového denného pracovného času s jedným dňom odpočinku počas týždňa a odpočinkom počas sviatkov. Členské štáty môžu prijať postup, ktorým povolia alebo zaregistrujú kolektívnu zmluvu stanovujúcu bežný pracovný čas nevýhodnejší, než je táto norma.“
5 Doložka 5 dohody uvádza:
„1. Limity dĺžky pracovného času alebo odpočinku sú nasledovné:
a) maximálna dĺžka pracovného času nesmie presiahnuť:
i) štrnásť hodín počas 24 hodín a
ii) 72 hodín v každom sedemdňovom období;
alebo
b) minimálny čas odpočinku nesmie byť kratší než:
i) desať hodín počas 24 hodín a
ii) 77 hodín v každom sedemdňovom období.
2. Čas odpočinku sa môže rozdeliť na maximálne dve časti, pričom jedna z nich musí trvať minimálne šesť hodín a interval medzi dvoma za sebou nasledujúcimi obdobiami odpočinku nesmie presiahnuť 14 hodín.
3. Výcvik týkajúci sa nástupu, protipožiarnej ochrany a použitia záchranných člnov, predpísaný vnútroštátnymi zákonmi, inými právnymi predpismi a medzinárodnými dohodami, sa vykonáva spôsobom, ktorý minimalizuje narušenie času odpočinku a nezapríčiňuje únavu.
4. Pri pohotovostnej službe, keď je napr. strojovňa bez obsluhy, sa námorníkovi zaručí primeraný kompenzačný čas odpočinku, ak sa bežný čas odpočinku naruší tým, že námorník je vyzvaný na výkon práce.
5. Ak vzhľadom na odseky 3 a 4 neexistuje žiadna kolektívna zmluva alebo arbitrážny nález, alebo ak príslušný úrad určí, že ustanovenia zmluvy alebo rozhodnutia sú nedostatočné, má príslušný úrad stanoviť také opatrenia, ktoré by námorníkom zabezpečili dostatočný čas odpočinku.
6. S patričným zreteľom na všeobecné zásady ochrany zdravia a bezpečnosti pracovníkov môžu príslušné úrady členských štátov na základe vnútroštátneho práva, predpisov alebo postupov povoliť alebo registrovať kolektívne zmluvy umožňujúce výnimky z limitov stanovených v odsekoch 1 a 2. Také výnimky musia, pokiaľ je to možné, dodržiavať stanovené normy, ale môžu zohľadniť častejšie alebo dlhšie dovolenky, alebo môžu poskytnúť náhradnú dovolenku námorníkom strážnej služby alebo námorníkom pracujúcim na lodiach, ktoré vykonávajú kratšie plavby.
7. Na ľahko prístupnom mieste sa umiestni prehľad organizácie práce na palube lode, ktorý musí pre každú funkciu obsahovať minimálne:
a) rozvrh služieb na mori a v prístave a
b) maximálny pracovný čas alebo minimálny čas odpočinku predpísaný zákonmi, predpismi alebo kolektívnymi zmluvami platnými v členských štátoch.
8. Prehľad uvedený v odseku 7 sa vypracuje na štandardizovanom formulári v pracovnom jazyku alebo jazykoch lode a v anglickom jazyku.“
6 Doložka 8 dohody je formulovaná takto:
„1. O odpracovanom čase alebo o čase odpočinku námorníkov sa vedú záznamy, aby bolo možné monitorovať zhodu s ustanoveniami doložky 5. Námorník dostane kópiu príslušných záznamov, ktoré písomne potvrdí kapitán alebo osoba, ktorú kapitán poveril, a námorník.
2. Stanovia sa predpisy na uchovávanie týchto záznamov na lodi, vrátane intervalov, v ktorých sa uvedené informácie budú zaznamenávať. Určí sa formulár záznamov odpracovaného času alebo času odpočinku námorníkov, pričom sa budú brať na zreteľ všetky dostupné medzinárodné smernice. Formulár sa vypracuje v jazyku uvedenom v odseku 8 doložky 5.
3. Kópie príslušných ustanovení vnútroštátnych právnych predpisov prislúchajúcej [prislúchajúce – neoficiálny preklad] k tejto dohode a príslušných kolektívnych zmlúv sa uchovávajú na lodi a sú posádke dostupné.“
7 Podľa znenia doložky 9 dohody:
„Záznamy uvedené v doložke 8 sa vo vhodných intervaloch preveria a písomne potvrdia, aby sa monitorovala zhoda s ustanoveniami týkajúcimi sa pracovného času alebo času odpočinku, ktoré sa pri realizácii tejto dohody musia dodržať.“
8 Odôvodnenie č. 4 smernice 1999/95 pripomína, že dohoda sa uplatňuje/vzťahuje na námorníkov pracujúcich na každej lodi, či už v štátnom alebo súkromnom vlastníctve, ktorá je zaregistrovaná na území ktoréhokoľvek členského štátu a normálne sa zapája do komerčných námorných činností.
9 Podľa odôvodnenia č. 5 smernice 1999/95 účelom tejto smernice je uplatňovať ustanovenia smernice 1999/63/ES, v ktorých sú premietnuté ustanovenia Dohovoru ILO č. 180 na každú loď kotviacu v ktoromkoľvek prístave Spoločenstva, bez ohľadu na vlajku, pod ktorou sa plaví, s cieľom identifikovať a naprávať akúkoľvek situáciu, ktorá je zjavne riskantná pre bezpečnosť alebo zdravie námorníkov.
10 Článok 1 smernice 1999/95 stanovuje:
„1. Cieľom tejto smernice je poskytnúť mechanizmus na preverovanie a uplatňovanie súladu so smernicou 1999/63/ES na lodiach kotviacich v prístavoch členských štátov kvôli zlepšeniu námornej bezpečnosti, pracovných podmienok a zdravia a bezpečnosti námorníkov na palubách lodí.
2. Členské štáty prijmú vhodné opatrenia na zabezpečenie toho, aby lode, ktoré nie sú zaregistrované na ich území alebo sa neplavia pod ich vlajkou, boli v súlade s článkami [doložkami – neoficiálny preklad] 1 až 12 dohody, ktorá je prílohou smernice 1999/63/ES.“
11 Článok 3 smernice 1999/95 s nadpisom „Vypracovanie správ“ stanovuje:
„Bez toho, aby bol dotknutý článok 1 ods. 2, ak členský štát, v ktorého prístave loď dobrovoľne kotví v rámci svojich normálnych pracovných povinností alebo z prevádzkových dôvodov, obdrží sťažnosť, ktorú nepovažuje za zjavne neopodstatnenú alebo ak získa dôkazy, že loď sa neriadi podľa noriem, ktoré sú uvedené v smernici 1999/63/ES, vypracuje správu adresovanú vláde krajiny, v ktorej je loď zaregistrovaná a v prípade, že kontrola vykonaná podľa článku 4 poskytne podstatné dôkazy, prijme členský štát nevyhnutné opatrenia na zabezpečenie toho, aby sa napravili akékoľvek podmienky na palube, ktoré sú zjavne riskantné pre bezpečnosť alebo zdravie posádky.
Totožnosť osoby podávajúcej správu alebo sťažnosť sa kapitánovi, alebo majiteľovi príslušnej lode nesmie odhaliť.“
12 Podľa článku 4 smernice 1999/95 s nadpisom „Kontrola a podrobnejšia kontrola“:
„1. S cieľom získať dôkazy o tom, že loď nevyhovuje požiadavkám smernice 1999/63/ES kontrolór pri vykonávaní kontroly zisťuje:
– či sa tam zriadila tabuľa s organizáciou práce na palube lode v pracovnom jazyku alebo jazykoch lode a v angličtine podľa vzorovej úpravy vytlačenej v prílohe I alebo v inej ekvivalentnej úprave a či je vyvesená na palube na ľahko dostupnom mieste;
– či sa zaviedli záznamy o pracovnom čase a o čase odpočinku námorníkov v pracovnom jazyku alebo jazykoch lode a v angličtine podľa vzorovej úpravy vytlačenej v prílohe II alebo v inej ekvivalentnej úprave, či sa na palube dodržiavajú a či je dôkaz o tom, že záznamy schválil príslušný orgán štátu, v ktorom je loď zaregistrovaná.
2. V prípade, že bola daná sťažnosť alebo sa inšpektor na základe svojich pozorovaní domnieva, že námorníci sú príliš vyčerpaní, vykoná podrobnejšiu inšpekciu v zmysle odseku 1, aby zistil, či zaznamenaný pracovný čas alebo čas odpočinku vyhovujú normám uvedeným v smernici 1999/63/ES a že sa riadne dodržiavajú, pričom zohľadní iné záznamy týkajúce sa prevádzky na lodi.“
13 Článok 5 smernice 1999/95 s nadpisom „Odstránenie/Náprava/nedostatkov“ je formulovaný takto:
„1. Ak kontrola alebo podrobnejšia inšpekcia odhalí, že loď nevyhovuje požiadavkám smernice 1999/63/ES, prijme členský štát opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie toho, aby sa napravili akékoľvek podmienky na palube, ktoré sú zjavne riskantné pre bezpečnosť alebo zdravie námorníkov. Takéto opatrenia môžu zahŕňať zákaz opustenia prístavu, pokiaľ sa nenapravia nedostatky alebo pokiaľ si námorníci dostatočne neoddýchnu.
2. Ak existuje jasný dôkaz, že hliadkujúci pracovníci pre prvú hliadku alebo pre nasledujúce hliadky na vystriedanie sú príliš unavení, členský štát zabezpečí, že loď neopustí prístav, pokiaľ sa nenapravia nedostatky alebo pokiaľ si námorníci dostatočne neoddýchnu.“
14 Článok 6 smernice 1999/95 s nadpisom „Postup kontroly“ uvádza:
„1. V prípade, že sa lodi zakáže opustiť prístav v zmysle článku 5, informuje príslušný orgán členského štátu kapitána, majiteľa alebo prevádzkovateľa, správu príslušného štátu podľa vlajky alebo štátu, v ktorom je loď zaregistrovaná, alebo konzula, alebo v prípade jeho neprítomnosti najbližšieho diplomatického zástupcu štátu, o výsledkoch inšpekcie uvedenej v článku 4, o akýchkoľvek rozhodnutiach, ktoré prijal kontrolór a o požadovaných nápravných opatreniach, ak je to potrebné.
2. Pri vykonávaní kontroly podľa tejto smernice by sa malo vynaložiť všetko úsilie, aby sa zabránilo prílišnému zdržaniu. V prípade prílišného zdržania má majiteľ alebo prevádzkovateľ právo na náhradu akejkoľvek straty alebo škody, ktorú utrpel. V každom prípade údajného prílišného zdržania je dôkazné bremeno na majiteľovi alebo prevádzkovateľovi lode.“
15 Podľa článku 7 rovnakej smernice s nadpisom „Právo odvolať sa“:
„1. Majiteľ alebo prevádzkovateľ lode, alebo jeho zástupca v členskom štáte má právo odvolať sa proti rozhodnutiu o zadržaní, ktoré prijal príslušný orgán. Odvolanie nespôsobí odklad zadržania.
2. Za týmto účelom členské štáty zavedú a dodržia vhodné postupy v súlade so svojimi vnútroštátnymi právnymi predpismi.
3. Príslušný orgán riadne informuje kapitána lode uvedenej v odseku 1 o práve na odvolanie.“
16 Článok 8 predmetnej smernice s nadpisom „Správna spolupráca“ je formulovaný takto:
„1. V súlade s podmienkami, ktoré sú ustanovené v článku 14 smernice 95/21/ES z 19. júna 1995 týkajúcej sa uplatňovania medzinárodných noriem pre bezpečnosť lodí, predchádzania znečisteniu a životných a pracovných podmienok na palube lode (štátna prístavná kontrola), pokiaľ ide o využívanie prístavov spoločenstva a o plavbu vo vodách pod jurisdikciou členských štátov [Ú. v. ES L 157, s. 1; Mim. vyd. 07/002, s. 263], členské štáty prijmú potrebné opatrenia na zabezpečenie spolupráce medzi príslušnými orgánmi a príslušnými kompetentnými orgánmi iných členských štátov, aby sa zabezpečilo účinné uplatňovanie tejto smernice a oznámi [oznámia – neoficiálny preklad] Komisii vykonané opatrenia.
2. Informácie o opatreniach prijatých podľa článkov 4 a 5 sa uverejnia v súlade s postupmi, ktoré sú stanovené v prvom odseku článku 15 smernice 95/21/ES.“
17 Článok 9 smernice 1999/95 s nadpisom „Doložka o ‚skončení priaznivejšieho zaobchádzania‘“ stanovuje:
„Pri vykonávaní kontroly na lodi zaregistrovanej na území alebo plaviacej sa pod vlajkou štátu, ktorý nepodpísal Dohovor ILO č. 180 alebo Protokol k Dohovoru ILO č. 147, členský štát po nadobudnutí účinnosti dohovoru a protokolu zabezpečí, že zaobchádzanie stanovené pre takéto lode a ich posádky už nebude priaznivejšie ako to, ktoré je stanovené pre lode pod vlajkou štátu, ktorý je stranou buď Dohovoru ILO č. 180, alebo protokolu k Dohovoru ILO č. 147, alebo obidvoch.“
18 Smernica 1999/95 vo svojom článku 10 ods. 1 uvádza, že členské štáty uvedú do platnosti zákony, iné predpisy a správne opatrenia nevyhnutné na dosiahnutie súladu s touto smernicou najneskôr do 30. júna 2002. Podľa odseku 3 toho istého článku členské štáty bezodkladne oznámia Komisii znenie všetkých ustanovení vnútroštátneho práva, ktoré prijmú v oblasti upravenej touto smernicou. Komisia o tom bude informovať ostatné členské štáty.
Vnútroštátna právna úprava
19 Legislatívny dekrét č. 271 zosúlaďujúci právnu úpravu o bezpečnosti a zdraví námorných pracovníkov na palubách obchodných rybárskych lodí pod národnou vlajkou vykonaním zákona č. 485 z 31. decembra 1998 (decreto legislativo n° 271, recante adeguamento della normativa sulla sicurezza e salute dei lavoratori marittimi a bordo delle navi mercantili da pesca nazionali, a norma della legge 31 dicembre 1998, n° 485) z 27. júla 1999 (riadny dodatok GURI č. 151 z 9. augusta 1999, ďalej len „legislatívny dekrét“) sa podľa jeho článku 2 uplatňuje na námorných pracovníkov, ktorý nastúpili na palubu akýchkoľvek lodí alebo obchodných plavidiel, nových alebo už existujúcich, určených pre námornú plavbu a rybolov, ako aj lodí alebo obchodných plavidiel v režime dočasného pozbavenia vlajky, rýchlolodí a mobilných platforiem.
20 Článok 11 ods. 1 a 3 až 10 legislatívneho dekrétu ustanovujú:
„1. Pod pojmom ‚pracovný čas na palube lode‘ sa rozumie čas, počas ktorého je námorný pracovník povinný vykonávať profesionálnu činnosť spojenú s výkonom plavby. Do pracovného času na palube sú zahrnuté okrem obvyklých plavebných a prístavných činností:
a) výcvik pre výkon protipožiarnej ochrany a opustenia lode, ako aj akékoľvek iné výcviky predpísané právnou úpravou v oblasti bezpečnosti a Londýnskym dohovorom o ochrane ľudského života na mori uvádzané zákonom č. 313 z 23. mája 1980 v znení jeho neskorších zmien a doplnení označenými v súhrne dohovory Solas;
b) činnosti požadované veliteľom spojené s bezpečnosťou plavby v prípade nebezpečenstva pre posádku a pre loď;
c) činnosti školenia v oblasti hygieny a bezpečnosti práce na palube týkajúce sa vykonávaných funkcií;
d) činnosti obvyklej údržby lode;
e) činnosti požadované veliteľom v prípade záchrannej operácie iných obchodných alebo rybolovných plavidiel, alebo záchrany osôb.
...
3. S výnimkou iných ustanovení uvedených v záväzných celoštátnych kolektívnych zmluvách dĺžka rozvrhnutého pracovného času námorného pracovníka na palube obchodných lodí a rybárskych lodí je stanovená na osem hodín denne, s jedným dňom odpočinku počas týždňa, mimo sviatkov.
4. Limity dĺžky pracovného času alebo odpočinku na palubách lodí sú určené takto:
a) maximálna dĺžka pracovného času nesmie presiahnuť:
1. 14 hodín počas 24 hodín;
2. 72 hodín počas 7 dní
alebo
b) minimálny čas odpočinku nesmie byť kratší než:
1. 10 hodín počas 24 hodín;
2. 77 hodín počas 7 dní.
5. Čas odpočinku sa môže rozdeliť na maximálne dve časti, pričom jedna z nich musí trvať minimálne 6 nepretržitých hodín a interval medzi dvoma za sebou nasledujúcimi obdobiami odpočinku nesmie presiahnuť 14 hodín.
6. Činnosti uvedené pod písm. a), b), c), d) a e) odseku 1 vyššie musia byť vykonávané spôsobom, ktorý minimalizuje narušenie času odpočinku a nezapríčiňuje únavu.
7. V situácii, ak je námorný pracovník v pohotovosti, musí mať nárok na primeraný kompenzačný odpočinok, ak bežný čas jeho odpočinku bol narušený výzvou na prácu.
8. Pre lode prevádzkované na cestách krátkeho trvania a pre osobitné kategórie lodí prevádzkovaných pri službách v prístavoch, sa môže kolektívna zmluva odchyľovať od toho, čo je uvedené v odsekoch 4 a 5, s prihliadnutím na častejšie alebo dlhšie doby odpočinku, alebo poskytnutie kompenzačného odpočinku námorníkom vykonávajúcim strážnu službu, alebo námorníkom pracujúcim na palube.
9. Na palube všetkých obchodných a rybárskych lodí pod národnou vlajkou musí byť na ľahko dostupnom mieste umiestnená tabuľa zostavená v talianskom a anglickom jazyku obsahujúca organizáciu služby na palube, ktorá musí pre každú funkciu obsahovať:
a) rozvrh služieb na mori a rozvrh služieb v prístave;
b) maximálnu dĺžku pracovného času alebo minimálny čas odpočinku predpísaný podľa tohto dekrétu alebo platnými kolektívnymi zmluvami.
10. Na palube sa k dispozícii všetkým nalodeným pracovníkom a orgánom dozoru uchováva jedna kópia kolektívnej zmluvy.“
21 Článok 18 ods. 1 legislatívneho dekrétu stanovuje, že „pre kontrolu uplatnenia ustanovení obsiahnutých v tomto dekréte podliehajú lode uvedené v článku 2 nasledujúcim prehliadkam:
…
c) náhodnej kontrole:
…
5. pre cudzozemské lode, alebo obchodné plavidlá“.
22 Podľa článku 21 ods. 1 a 3 legislatívneho dekrétu:
„1. S cieľom overiť, že pracovné prostredie vyhovuje normám a vždy keď to treba je na palube plavidla vykonávaná príslušným námorným orgánom náhodná kontrola, ako to stanovuje článok 18 ods. 1 písm. c), a to z jeho vlastnej iniciatívy, alebo na základe požiadania príslušnej miestnej hygienickej jednotky (Azienda unità sanitaria locale), zástupcov odborových organizácií, majiteľov lodí alebo námorníkov. Kontrola môže byť okrem toho požadovaná priamo pracovníkmi prostredníctvom zástupcu povereného bezpečnosťou pracovného prostredia uvedeného v článku 16.
...
3. Náhodná kontrola vykonávaná na palubách cudzozemských lodí alebo obchodných plavidiel sa vykonáva v súlade s konaním uvedeným vo vyhlásení o porozumení o kontrole štátu kotvenia.“
Konanie pred začatím sporu
23 Keďže Komisii nebola doručená žiadna informácia o opatreniach prijatých Talianskou republikou na dosiahnutie súladu so smernicou 1999/95, Komisia začala konanie podľa článku 226 ES. Po vyzvaní tohto členského štátu na predloženie pripomienok Komisia listom z 19. decembra 2002 vydala odôvodnené stanovisko, v ktorom konštatovala, že predmetná smernica nebola prebratá v stanovenej lehote a vyzývala Taliansku republiku prijať opatrenia potrebné na dosiahnutie súladu s týmto stanoviskom v lehote dvoch mesiacov od jeho oznámenia.
24 Vo svojej odpovedi zo 14. februára 2003 talianske orgány informovali Komisiu, že legislatívny dekrét sa pripravuje.
25 Listom z 1. júla 2003 tieto orgány odkázali na vypracovanie tabuľky týkajúcej sa organizácie práce na palube a záznamov rozvrhu práce na palube v súlade s prílohami I a II smernice 1995/95 administratívnou cestou.
26 Keďže Komisii nebola doručená žiadna iná informácia zo strany talianskych orgánov, podala túto žalobu.
O žalobe
Tvrdenia účastníkov konania
27 Komisia tvrdí, že list, ktorý jej bol zaslaný 1. júla 2003 talianskymi orgánmi neodkazuje na žiadne opatrenie spôsobilé zaviesť pravidlá požadované článkami 3 až 9 smernice 1999/95. Vypracovanie tabuľky a záznamov môže mať podľa nej nanajvýš povahu prípravného opatrenia vo vzťahu k prijatiu pravidiel zodpovedajúcich povinnostiam uvádzaných článkom 4 tejto smernice. Talianska republika tiež neprijala opatrenia nevyhnutné pre dosiahnutie súladu s predmetnou smernicou, alebo prinajmenšom ich neoznámila Komisii.
28 Talianska vláda tvrdí, že smernica 1999/95 má na mysli zavedenie systému kontroly a overenia dodržiavania ustanovení smernice 1999/63. Táto neskôr menovaná smernica bola Talianskom vo svojich najdôležitejších ustanoveniach zavedená článkom 11 legislatívneho dekrétu. Talianska administratíva už administratívnou cestou vytvorila tabuľku týkajúcu sa organizácie pracovného času na palube a záznamov pracovného času na palube, ktoré sú v súlade s modelmi uvádzanými prílohami I a II smernice 1999/95. Predmetná vláda zdôrazňuje, že každý ďalší prípadne použiteľný prvok bude zahrnutý do zákona Spoločenstva č. 306 z 31. októbra 2003, ktorý bude vo svojej prílohe B integrovať smernicu 1999/63.
29 Odkazujúc na články 2 a 18 legislatívneho dekrétu, talianska vláda vo svojom vyjadrení v duplike dodáva, že systém kontroly a overenia dodržiavania ustanovení smernice 1999/63, ktorý už bol zavedený, sa týka nielen lodí plaviacich sa pod talianskou vlajkou, ale rovnako aj všetkých lodí kotviacich v prístavoch Spoločenstva. Takto smernica 1999/95 vo svojich podstatných aspektoch už bola prebratá do vnútroštátneho práva.
Posúdenie Súdnym dvorom
Úvodné poznámky
30 Na úvod je potrebné pripomenúť, že existencia nesplnenia povinnosti štátu musí byť posudzovaná v závislosti od situácie členského štátu, aká existovala ku koncu lehoty určenej v odôvodnenom stanovisku (pozri najmä rozsudky z 11. septembra 2001, Komisia/Nemecko, C‑71/99, Zb. s. I‑5811, bod 29, a z 11. októbra 2001, Komisia/Rakúsko, C‑110/00, Zb. s. I‑7545, bod 13). Preto zákon Spoločenstva č. 306 z 31. októbra 2003 nemôže byť Súdnym dvorom braný do úvahy.
31 Keďže v odôvodnení svojej žaloby Komisia vytýka talianskej vláde výlučne to, že nepreukázala, že boli prijaté opatrenia zodpovedajúce povinnostiam uloženým členským štátom článkami 3 až 9 smernice 1999/95, žaloba musí byť chápaná v tom význame, že sa týka iba týchto ustanovení.
O článku 4 smernice 1999/95
32 Je potrebné pripomenúť, že podľa judikatúry Súdneho dvora, s cieľom zabezpečiť úplné uplatnenie smerníc de iure a nielen de facto, členské štáty musia ustanoviť v dotknutej oblasti presný právny rámec (rozsudky z 28. februára 1991, Komisia/Taliansko, C‑360/87, Zb. s. I‑791, bod 13, a z 27. novembra 2003, Komisia/Francúzsko, C‑429/01, Zb. s. I‑14355, bod 40).
33 Je nutné konštatovať, že legislatívny dekrét nespĺňa túto požiadavku v rozsahu, v akom sa týka článku 4 smernice 1999/95.
34 Toto ustanovenie predvída osobitné kontroly s cieľom stanoviť dôkaz, že loď nevyhovuje požiadavkám určeným smernicou 1999/63. Uvádza podrobne skutočnosti, ktorých sa musí týkať kontrola, a vyžaduje, aby v rámci kontrol nazývaných „podrobnejšie“ boli vykonávané krížové kontroly medzi na jednej strane záznamami o pracovnom čase alebo čase odpočinku a na druhej strane inými záznamami týkajúcimi sa prevádzky predmetnej lode.
35 Legislatívny dekrét pritom neobsahuje takéto požiadavky.
36 Preto žaloba musí byť považovaná za dôvodnú, čo sa týka článku 4 smernice 1999/95.
O článku 3 smernice 1999/95
37 Článok 3 prvý odsek smernice 1999/95 zavádza dvojitú povinnosť na strane členských štátov. Prvá povinnosť spočíva v tom, že keď členský štát obdrží sťažnosť, alebo má dôkaz o tom, že loď nedodržiava normy uvádzané smernicou 1999/63 má pripraviť správu určenú pre vládu krajiny, v ktorej je loď zaregistrovaná.
38 Z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že ustanovenie, ktoré sa týka iba vzťahov medzi členským štátom a Komisiou alebo inými členskými štátmi, nemusí v zásade byť prebraté (pozri rozsudok z 20. novembra 2003, Komisia/Francúzsko, C‑296/01, Zb. s. I‑13909, bod 92, a z 27. novembra 2003, Komisia/Francúzsko, už citovaný, bod 68).
39 Je potrebné pripomenúť, že rovnako podľa ustálenej judikatúry má každý z členských štátov, ktorým je smernica určená, povinnosť prijať do svojho vnútroštátneho právneho poriadku všetky opatrenia potrebné na účely zabezpečenia plnej účinnosti smernice v súlade s cieľom, ktorý sleduje (pozri najmä rozsudky zo 17. júna 1999, Komisia/Taliansko, C‑336/97, Zb. s. I‑3771, bod 19; z 8. marca 2001, Komisia/Francúzsko, C‑97/00, Zb. s. I‑2053, bod 9, a zo 7. mája 2002, Komisia/Švédsko, C‑478/99, Zb. s. I‑4147, bod 15).
40 Podľa jej odôvodnení č. 2 a 7 má smernica 1999/95 za cieľ najmä zlepšiť životné a pracovné podmienky námorníkov, ako aj zachovať bezpečnosť na mori. Správa adresovaná vláde krajiny, v ktorej je loď zaregistrovaná, je určená pre oznámenie situácie zjavne riskantnej pre bezpečnosť alebo zdravie členov posádky. Má za cieľ bezodkladne eliminovať toto nebezpečenstvo a netýka sa iba jednoduchých povinností informovania. Plný účinok normy teda vyžaduje prebratie.
41 Preto je potrebné vyhovieť žalobe Komisie, pokiaľ ide o predmetnú povinnosť.
42 Čo sa týka druhej povinnosti uvedenej v článku 3 prvom odseku smernice 1999/95, táto ukladá členským štátom prijať potrebné nápravné opatrenia, ak kontrola podľa článku 4 tejto smernice prinesie požadované dôkazy o nedodržiavaní noriem uvedených smernicou 1999/63. Keďže, ako bolo konštatované v bode 36 tohto rozsudku, tento článok nebol prebratý do talianskeho právneho poriadku, žaloba Komisie musí byť rovnako považovaná za dôvodnú, čo sa týka tejto povinnosti.
43 Článok 3 druhý odsek smernice 1999/95 stanovuje, že totožnosť osoby, od ktorej pochádza sťažnosť, sa kapitánovi alebo majiteľovi príslušnej lode nesmie odhaliť.
44 Žiadne z ustanovení vnútroštátneho práva uvádzané talianskou vládou nepreberá tento zákaz.
45 Preto je žaloba v tomto smere dôvodná.
O článku 5 smernice 1999/95
46 Toto ustanovenie uvádza najmä to, že opatrenia smerujúce k náprave zistených nedostatkov môžu a, za určitých podmienok, musia pre predmetnú loď zahŕňať zákaz opustenia prístavu, pokiaľ sa nenapravia nedostatky.
47 Je nesporné, že takéto opatrenia nie sú uvedené v ustanoveniach vnútroštátneho práva uvádzaných talianskou vládou.
48 Preto žalobe musí byť vyhovené, pokiaľ ide o článok 5 smernice 1999/95.
O článku 6 smernice 1999/95
49 Článok 6 ods. 1 smernice 1999/95 stanovuje na strane príslušného orgánu dotknutého členského štátu povinnosť informovania, pokiaľ sa lodi zakáže opustiť prístav v rámci uplatnenia článku 5 tejto smernice.
50 Adresátmi takejto informácie sú jednak kapitán, majiteľ alebo prevádzkovateľ lode, jednak správa štátu vlajky alebo štátu, v ktorom je loď zaregistrovaná, alebo konzul, alebo v prípade jeho neprítomnosti najbližší diplomatický zástupca tohto štátu.
51 Vnútroštátna právna úprava uvádzaná talianskou vládou nestanovuje žiadnu informačnú povinnosť v tomto smere.
52 Ako bolo pripomenuté v bode 38 tohto rozsudku, členský štát nie je v zásade povinný prebrať ustanovenia, ktoré sa týkajú iba vzťahov medzi členskými štátmi.
53 Je potrebné zdôrazniť, že v danom prípade povinnosť informovania správy štátu vlajky alebo štátu, v ktorom je loď registrovaná, alebo konzula, alebo v prípade jeho neprítomnosti najbližšieho diplomatického zástupcu tohto štátu je dôsledkom povinností tohto štátu vyplývajúcich z medzinárodného verejného práva.
54 V skutočnosti z článku 94 ods. 1 Dohovoru Organizácie Spojených národov z 10. decembra 1982 o morskom práve, podpísaného v Montego Bay účinného od 16. novembra 1994 a schváleného rozhodnutím Rady 98/392/ES z 23. marca 1998 (Ú. v. ES L 179, s. 1; Mim. vyd. 04/003, s. 260), týkajúceho sa povinností štátu vlajky vyplýva, že každý štát vykonáva na lodiach plaviacich sa pod jeho vlajkou svoju jurisdikciu a kontrolu v administratívnej, technickej a sociálnej oblasti. Konkrétne podľa odseku 2 písm. b) a odseku 3 písm. b) predmetného článku každý štát vykonáva svoju jurisdikciu v súlade so svojím vnútroštátnym právom na každej lodi plaviacej sa pod jeho vlajkou, ako aj nad kapitánom, dôstojníkmi a posádkou v administratívnych, technických a sociálnych veciach týkajúcich sa lode a každý štát prijíma vo vzťahu k lodiam plaviacim sa pod jeho vlajkou opatrenia potrebné pre zabezpečenie bezpečnosti na mori, najmä pokiaľ ide o zloženie, pracovné podmienky a výcvik posádok, zohľadňujúc použiteľné medzinárodné predpisy.
55 Z odseku 6 predmetného článku vyplýva, že pokiaľ je štát vlajky vyrozumený o skutočnosti, že primeraná kontrola na lodi nebola vykonaná, pristúpi ku kontrole a prijme, ak je to opodstatnené, opatrenia potrebné pre nápravu situácie.
56 Z toho vyplýva, že účelom informácie uvádzanej v článku 6 ods. 1 smernice 1999/95 je priamo zachovať bezpečnosť na mori v prípade zjavného nebezpečenstva. Plný účinok tohto ustanovenia si teda vyžaduje doslovné prebratie do vnútroštátneho práva.
57 Preto musí byť žalobe vyhovené, pokiaľ ide o článok 6 ods. 1 smernice 1999/95.
58 Čo sa týka článku 6 ods. 2 smernice 1999/95, tento stanovuje pravidlá týkajúce sa ochrany finančných záujmov osôb dotknutých kontrolami vykonanými v zmysle tejto smernice. Takéto pravidlá nenachádzajú žiadny ekvivalent v ustanoveniach vnútroštátneho práva, na ktoré odkazuje talianska vláda.
59 Preto musí byť žalobe vyhovené, čo sa týka článku 6 ods. 2 smernice 1999/95.
O článku 7 smernice 1999/95
60 Pokiaľ ide o túto časť žalobného dôvodu, je potrebné pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora prebratie smernice do vnútroštátneho práva si nevyžaduje nevyhnutne formálne a doslovné prebratie jej ustanovení do výslovnej a špecifickej právnej normy a môže sa uspokojiť so všeobecným právnym kontextom, pokiaľ tento skutočne zabezpečí plné uplatnenie smernice dostatočne jasným a presným spôsobom, s cieľom, v prípade, ak je účelom tejto smernice vytvárať práva pre jednotlivcov, že adresáti budú mať možnosť poznať plný rozsah ich práv a uplatňovať ich, prípadne, pred vnútroštátnymi súdmi (rozsudky z 28. februára 1991, Komisia/Nemecko, C‑131/88, Zb. s. I‑825, bod 6, a z 15. novembra 2001, Komisia/Taliansko, C‑49/00, Zb. s. I‑8575, body 21 a 22).
61 Žiadne z ustanovení vnútroštátneho práva uvádzaných talianskou vládou sa netýka práva na odvolanie proti rozhodnutiu o zadržaní lode prijatému príslušným vnútroštátnym orgánom, ani povinnosti tohto orgánu informovať kapitána predmetnej lode o tomto práve.
62 Preto žaloba musí byť považovaná za dôvodnú, čo sa týka článku 7 smernice 1999/95.
O článku 8 smernice 1999/95
63 Článok 8 ods. 1 tejto smernice sa týka iba vzťahov medzi členskými štátmi, rovnako ako vzťahov medzi nimi a Komisiou. Ako bolo pripomenuté v bode 38 tohto rozsudku, takéto ustanovenia nemusia byť v zásade prevzaté.
64 Keďže členské štáty majú povinnosť zabezpečiť plné dodržiavanie práva Spoločenstva, Komisia má možnosť preukázať, že dodržiavanie ustanovenia smernice, ktoré upravuje tieto vzťahy, si vyžaduje prijatie osobitných preberacích opatrení do vnútroštátneho právneho poriadku (pozri už citované rozsudky z 20. novembra 2003, Komisia/Francúzsko, bod 92, a z 27. novembra 2003, Komisia/Francúzsko, bod 68).
65 V danom prípade sa Komisia nedovolávala tvrdení s cieľom preukázať existenciu praxe talianskych orgánov odporujúcu povinnostiam členských štátov, ktoré im vyplývajú z článku 8 ods. 1 smernice 1999/95.
66 Preto je potrebné zamietnuť žalobu Komisie v tomto smere.
67 Naopak, táto žaloba musí byť považovaná za dôvodnú, čo sa týka povinnosti uverejnenia podľa článku 8 ods. 2 smernice 1999/95, keďže ustanovenia uvádzané talianskou vládou toto vôbec nezakotvujú vo vnútroštátnom práve.
O článku 9 smernice 1999/95
68 Ustanovenia vnútroštátneho práva uvádzané talianskou vládou neobsahujú žiadnu doložku „o skončení priaznivejšieho zaobchádzania“ v zmysle článku 9 smernice 1999/95.
69 Preto žalobe musí byť vyhovené, čo sa týka predmetného ustanovenia.
70 S prihliadnutím na súhrn vyššie uvedených úvah je potrebné na jednej strane konštatovať, že Talianska republika si tým, že neprijala zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia potrebné na dosiahnutie súladu s článkami 3 až 7, článkom 8 ods. 2 a článkom 9 smernice 1999/95, nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z tejto smernice a na druhej strane treba zamietnuť žalobu v zostávajúcej časti.
O trovách
71 Podľa článku 69 ods. 2 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže Komisia navrhla zaviazať Taliansku republiku na náhradu trov konania a táto nemala úspech vo svojich dôvodoch, je opodstatnené zaviazať ju na náhradu trov konania.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (štvrtá komora) rozhodol a vyhlásil:
1. Talianska republika si tým, že neprijala zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia potrebné na dosiahnutie súladu s článkami 3 až 7, článkom 8 ods. 2 a článkom 9 smernice Európskeho parlamentu a Rady 1999/95/ES z 13. decembra 1999, ktorá sa týka uplatňovania ustanovení, pokiaľ ide o pracovný čas námorníkov na lodiach kotviacich v prístavoch spoločenstva, nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z tejto smernice.
2. V zostávajúcej časti sa žaloba zamieta.
3. Talianska republika je povinná nahradiť trovy konania.
Podpisy
* Jazyk konania: taliančina.
Top