Rozsudok Súdneho dvora (veľká komora) z 12. apríla 2005. Komisia Európskych spoločenstiev proti Spojenému kráľovstvu Veľkej Británie a Severného Írska. Nesplnenie povinnosti členským štátom

Vec C‑61/03

Komisia Európskych spoločenstiev

proti

Spojenému kráľovstvu Veľkej Británie a Severného Írska

„Nesplnenie povinnosti členským štátom – Zmluva ESAE – Pôsobnosť – Vojenské zariadenia – Ochrana zdravia – Likvidácia jadrového reaktora – Zneškodňovanie rádioaktívneho odpadu“

Návrhy prednesené 2. decembra 2004 – generálny advokát L. A. Geelhoed 

Rozsudok Súdneho dvora (veľká komora) z 12. apríla 2005 

Abstrakt rozsudku

1.     ESAE – Zmluva – Ustanovenia zohľadňujúce záujmy obrany členských štátov – Ustanovenia s obmedzenou pôsobnosťou nedovoľujúce rozhodnúť o uplatnení pravidiel Zmluvy ESAE, okrem výslovnej výnimky, na vojenské využitie atómovej energie

(Články 24 AE až 28 AE a článok 84 tretí odsek AE)

2.     ESAE – Zmluva – Pôsobnosť – Činnosti spadajúce do vojenskej oblasti – Vylúčenie – Neuplatniteľnosť článku 37 AE na rádioaktívne odpady pochádzajúce z vojenských zariadení

(Článok 37 EA)

3.     ESAE – Ochrana zdravia – Plány zneškodňovania rádioaktívneho odpadu – Oznámenie Komisii – Účelnosť – Výklad článku 37 AE, ktorý necháva členským štátom priestor pre voľnú úvahu, pokiaľ ide o okamih oznámenia údajov a o ich obsah – Zamietnutie

(Článok 37 EA)

4.     ESAE – Cieľ ochrany zdravia verejnosti a ochrany životného prostredia proti nebezpečenstvám súvisiacim s využitím atómovej energie aj na vojenské účely – Uplatniteľnosť ustanovení Zmluvy ES

1.     Existencia ustanovení v Zmluve ESAE zohľadňujúcich záujmy obrany členských štátov, a to článkov 24 AE až 28 AE, ako aj článku 84 tretieho odseku AE, nevedie nevyhnutne k záveru, že pravidlá tejto Zmluvy sú uplatniteľné, okrem výslovnej výnimky, na vojenské využitie atómovej energie. Existenciu týchto ustanovení možno tiež vysvetliť skutočnosťou, že uplatnenie niektorých pravidiel vytvorených spomenutou Zmluvou, aj keď je táto zameraná len na civilné činnosti, môže predsa len mať dopad na činnosti a záujmy, ktoré spadajú do oblasti národnej obrany členských štátov. Toto je doslova prípad pravidiel zakotvených v hlave II kapitoly 2 spomenutej Zmluvy, ktoré sa týkajú šírenia znalostí, ako aj pravidiel uvedených v kapitole 7 tej istej hlavy, ktoré sa týkajú kontroly bezpečnosti. Navyše dotknuté ustanovenia majú obmedzenú pôsobnosť. Okrem oboch kapitol, do ktorých sú začlenené uvedené ustanovenia, totiž Zmluva neobsahuje iné ustanovenia zohľadňujúce osobitné záujmy a potreby spojené s vojenskými činnosťami.

(pozri body 32 – 33)

2.     Viacero ustanovení Zmluvy ESAE zveruje Komisii značné právomoci, ktoré jej umožňujú aktívne zasahovať, prostredníctvom všeobecne záväzných právnych predpisov alebo prostredníctvom stanovísk obsahujúcich individuálne rozhodnutia, do rôznych oblastí činností, ktoré v Spoločenstve majú dopad na využitie atómovej energie. Uplatnenie takýchto ustanovení na zariadenia, výskumné programy a na ďalšie vojenské činnosti by mohlo ohroziť základné záujmy národnej obrany členských štátov. V dôsledku toho neprítomnosť v spomenutej Zmluve akejkoľvek derogácie stanovujúcej spôsoby, akými sa môžu členské štáty dovolávať týchto základných záujmov a chrániť ich, umožňuje vyvodiť záver, že činnosti spadajúce do vojenskej oblasti sú vylúčené z pôsobnosti tejto Zmluvy. Keďže sa táto Zmluva neuplatňuje na využitie jadrovej energie na vojenské účely, Komisia nie je oprávnená odvolávať sa na článok 37 AE preto, aby vyžadovala od členských štátov predloženie informácií o zneškodňovaní rádioaktívnych odpadov pochádzajúcich z vojenských zariadení.

(pozri body 35 – 36, 44)

3.     Článok 37 AE sa má vykladať v tom zmysle, že všeobecné údaje plánu zneškodňovania rádioaktívneho odpadu sa musia predložiť Komisii pred tým, než príslušné orgány dotknutého členského štátu povolia toto zneškodnenie. Preto, aby boli zachované účinky tohto ustanovenia, ktorého cieľom je predchádzanie rádioaktívnemu zamoreniu, a vzhľadom na veľmi veľkú váhu usmernení, ktoré môže dať Komisia dotknutému členskému štátu, je nevyhnutné, aby sa Komisia oboznámila so všeobecnými údajmi plánu zneškodňovania rádioaktívneho odpadu v rozumnom čase tak, aby mohla po porade so skupinou odborníkov vyjadriť stanovisko, ktoré môže byť predmetom podrobného skúmania zo strany tohto štátu za takých podmienok, aby sa podnety Komisie mohli zohľadniť pred vydaním povolenia.

Výklad článku 37 AE, podľa ktorého dotknutý členský štát môže rozhodnúť tak o okamihu, od ktorého sa má vojenský zdroj rádioaktívnych odpadov považovať za civilný odpad, ako aj o konkrétnom obsahu údajov, ktoré sa majú oznámiť Komisii, by bol v rozpore s účelom tohto ustanovenia. Na jednej strane prípadne oneskorené oznámenie údajov by spôsobilo zánik cieľa prevencie. Na druhej strane prípadne čiastočné oznámenie náležitých údajov by znemožnilo vydanie stanoviska na základe objektívnej znalosti veci.

(pozri body 39 – 40)

4.     Skutočnosť, že Zmluva nie je uplatniteľná na využitie jadrovej energie na vojenské účely, nezmenšuje vôbec rozhodujúcu váhu, ktorú má cieľ, akým je ochrana zdravia verejnosti a ochrana životného prostredia proti nebezpečenstvám súvisiacim s využitím atómovej energie aj na vojenské účely. Pokiaľ uvedená Zmluva nedáva Spoločenstvu osobitný nástroj, ktorým sa má sledovať tento cieľ, nemožno vylúčiť, že vhodné opatrenia možno prijať na základe náležitých ustanovení Zmluvy ES.

(pozri bod 44)

ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (veľká komora)

z 12. apríla 2005 (*)

„Nesplnenie povinnosti členským štátom – Zmluva ESAE – Pôsobnosť – Vojenské zariadenia – Ochrana zdravia – Likvidácia jadrového reaktora – Zneškodňovanie rádioaktívneho odpadu“

Vo veci C‑61/03,

ktorej predmetom je žaloba o nesplnenie povinnosti podľa článku 141 AE, podaná 14. februára 2003,

Komisia Európskych spoločenstiev, v zastúpení: L. Ström a X. Lewis, splnomocnení zástupcovia, s adresou na doručovanie v Luxemburgu,

žalobkyňa,

proti

Spojenému kráľovstvu Veľkej Británie a Severného Írska, v zastúpení: P. Ormond a C. Jackson, splnomocnené zástupkyne, za právnej pomoci D. Wyatt, QC, a S. Tromans, barrister, s adresou na doručovanie v Luxemburgu,

žalovanému,

ktoré v konaní podporuje:

Francúzska republika, v zastúpení: R. Abraham, G. de Bergues a E. Puisais, splnomocnení zástupcovia,

vedľajší účastník konania,

SÚDNY DVOR (veľká komora),

v zložení: predseda V. Skouris, predsedovia komôr P. Jann, C. W. A. Timmermans, A. Rosas (spravodajca), R. Silva de Lapuerta a A. Borg Barthet, sudcovia N. Colneric, S. von Bahr, J. N. Cunha Rodrigues, P. Kūris, E. Juhász, G. Arestis a M. Ilešič,

generálny advokát: L. A. Geelhoed,

tajomník: H. von Holstein, zástupca tajomníka,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 12. októbra 2004,

po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 2. decembra 2004,

vyhlásil tento

Rozsudok

1       Komisia Európskych spoločenstiev sa svojou žalobou domáha toho, aby Súdny dvor určil, že Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska si nesplnilo povinnosti, ktoré mu vyplývajú z článku 37 AE tým, že nepredložilo všeobecné údaje týkajúce sa plánu zneškodňovania rádioaktívneho odpadu spojeného s likvidáciou reaktora Jason umiestneného v Royal Naval College v Greenwich.

 Právny rámec

2       Z preambuly Zmluvy ESAE vyplýva, že zmluvné strany „uznávaj[ú], že jadrová energia predstavuje významný zdroj pre rozvoj... hospodárstva a mierový pokrok“, „[sú] rozhodnut[é] vytvoriť podmienky potrebné pre rozvoj silného jadrového priemyslu, ktorý rozšíri výrobu energie... a prispeje v mnohých ďalších oblastiach k prosperite ich ľudu“, „usiluj[ú] sa vytvoriť záruky potrebné pre vylúčenie každého ohrozenia života a verejného zdravia“, ako aj „želaj[ú] si... spolupracovať s medzinárodnými organizáciami zaoberajúcimi sa mierovým rozvojom atómovej energie“.

3       Podľa článku 1 AE úlohou Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu (Euratom) je „prispievať k zvyšovaniu životnej úrovne v členských štátoch a k rozvoju vzťahov s inými krajinami vytváraním predpokladov potrebných pre urýchlený vznik a rast jadrových priemyslov“.

4       Článok 2 AE znie takto:

„Za účelom plnenia svojho poslania spoločenstvo v súlade s ustanoveniami tejto zmluvy:

a)      podporuje výskum a zabezpečuje rozširovanie technických poznatkov;

b)      zavádza jednotné normy bezpečnosti na ochranu zdravia verejnosti a zdravia pracovníkov a zabezpečuje ich uplatňovanie;

c)      uľahčuje investovanie a zabezpečuje, najmä podporovaním podnikových podnetov, vytváranie základných zariadení potrebných pre rozvoj jadrovej energie v spoločenstve;

d)      dohliada, aby všetci užívatelia spoločenstva dostávali pravidelné a rovnaké dodávky rúd a jadrového paliva;

e)      zaručuje vhodným dozorom, aby sa jadrové materiály nepoužívali na iné účely, ako na ktoré sú určené;

f)      vykonáva právo vlastníctva, ktoré mu bolo priznané v oblasti osobitných štiepnych materiálov;

g)      zabezpečuje rozsiahle trhy odbytu a prístup k najlepším technickým prostriedkom vytváraním spoločného trhu v oblasti špecializovaných materiálov používaných v jadrovom odvetví a zariadení voľným pohybom kapitálu pre investície v oblasti jadrovej energie a voľným zamestnávaním špecialistov v rámci spoločenstva;

h)      vytvára s ďalšími krajinami a medzinárodnými organizáciami všetky také vzťahy, ktoré urýchlia rozvoj mierového využívania jadrovej energie.“

5       Hlava II Zmluvy nazvaná „Podpora pokroku v oblasti jadrovej energie“, obsahuje najmä kapitolu 3 nazvanú „Ochrana zdravia“, ktorá pozostáva z článkov 30 AE až 39 AE.

6       Články 30 AE a 31 AE stanovujú vytvorenie základných noriem v Spoločenstve týkajúcich sa ochrany zdravia verejnosti a zamestnancov pred nebezpečenstvami vyplývajúcimi z ionizujúcich žiarení. Článok 30 AE určuje, čo sa rozumie pod základnými normami. Článok 31 AE popisuje konanie uplatniteľné na vypracovanie a prijatie týchto základných noriem.

7       V zmysle článku 34 AE:

„Každý členský štát, na území ktorého sa majú uskutočniť mimoriadne nebezpečné pokusy, prijme dodatočné opatrenia na ochranu zdravia, ku ktorým predtým obdrží stanovisko Komisie.

Súhlas Komisie sa vyžaduje vtedy, ak existuje možnosť, že sa dôsledky takýchto pokusov môžu preniesť na územia iných členských štátov.“

8       Článok 37 AE stanovuje:

„Každý členský štát bude predkladať Komisii také všeobecné údaje týkajúce sa plánov zneškodňovania rádioaktívnych odpadov v akejkoľvek forme, aby bolo možné určiť, či plnenie týchto plánov môže spôsobiť rádioaktívnu kontamináciu vody, pôdy alebo ovzdušia iného členského štátu.

Komisia predloží svoje stanovisko do šiestich mesiacov po porade so skupinou expertov podľa článku 31.“

9       Článok 124 druhá zarážka AE uvádza toto:

„Na zabezpečovanie rozvoja jadrovej energie v rámci spoločenstva Komisia:

...

–       podáva odporúčania alebo stanoviská v oblastiach, ktoré sú predmetom tejto zmluvy, ak to táto zmluva výslovne stanovuje alebo ak to Komisia považuje za potrebné.“

10     S cieľom umožniť súvislé posúdenie plánov zneškodňovania rádioaktívneho odpadu v zmysle článku 37 AE Komisia považovala za nevyhnutné upresniť druhy činností, ktoré môžu spôsobiť vznik odpadov, a pre rôzne druhy činností, informácie, ktoré sa musia predložiť ako všeobecné údaje. Odporúčanie Komisie 91/4/Euratom zo 7. decembra 1990 týkajúce sa uplatňovania článku 37 Zmluvy ESAE [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 6, 1991, s. 16) zodpovedalo tomuto cieľu a bolo účinné v čase od 7. decembra 1990 do 5. decembra 1999. Od 6. decembra 1999 toto odporúčanie bolo nahradené odporúčaním Komisie 1999/829/Euratom zo 6. decembra 1999 týkajúcim sa uplatňovania článku 37 Zmluvy ESAE [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 324, s. 23).

 Skutkové okolnosti veci

11     Ministerstvo obrany Spojeného kráľovstva v Royal Naval College v Greenwich v rokoch 1962 – 1996 využívalo reaktor Jason, ktorého maximálny tepelný výkon bol 10 kW. Reaktor slúžil na vzdelávanie personálu a na výskum podporujúci program reaktívneho pohonu uskutočňovaný vládou Spojeného kráľovstva pre jadrové ponorky Royal Navy.

12     Spisový materiál predložený Súdnemu dvoru neupresňuje dátum, kedy sa skončila likvidácia reaktora Jason. Z uvedeného spisového materiálu však vyplýva, že táto likvidácia prebehla po poslaní žiadosti na tieto účely Environment Agency for England & Wales (Agentúra pre životné prostredie Anglicka a Walesu) a potom, ako sa o tejto žiadosti kladne rozhodlo.

13     Roku 1998 bola Komisia informovaná, že reaktor Jason bude vyradený a zlikvidovaný. Spisový materiál neupresňuje zdroj tejto informácie a tiež neumožňuje preukázať, či likvidácia prebiehala v čase, keď s touto skutočnosťou bola oboznámená Komisia.

14     Listom z 8. januára 1999 Komisia požiadala Spojené kráľovstvo o to, aby jej oznámilo podrobnejšie údaje o vyradení reaktora Jason. Z odpovedí príslušných orgánov uvedeného členského štátu na túto žiadosť z 5. marca 1999 vyplýva, že Environment Agency for England & Wales už pred týmto dátumom vydala zmenené rozhodnutie pre zneškodňovanie rádioaktívnych odpadov pochádzajúcich z likvidácie tohto reaktoru.

 Konanie pred podaním žaloby

15     Komisia 30. januára 2001 zaslala Spojenému kráľovstvu výzvu, v ktorej uviedla tvrdenia odôvodňujúce jej stanovisko, že tento členský štát si tým, že jej nepredložil všeobecné údaje týkajúce sa plánov zneškodňovania rádioaktívnych odpadov vyplývajúcich z likvidácie reaktoru Jason, nesplnil povinnosti, ktoré mu vyplývajú z článku 37 AE.

16     Orgány Spojeného kráľovstva odpovedali na túto výzvu listom z 30. marca 2001, kde vysvetlili dôvody, pre ktoré sa domnievajú, že článok 37 AE sa neuplatňuje na vojenské zariadenia, a tvrdia, že neexistuje žiadna povinnosť uvedeného členského štátu poskytnúť Komisii údaje týkajúce sa likvidácie reaktora Jason.

17     V odôvodnenom stanovisku zaslanom Spojenému kráľovstvu 21. decembra 2001 Komisia na jednej strane potvrdila postoj, ktorý vyjadrila vo svojej výzve a na strane druhej požiadala tento členský štát o predloženie jeho pripomienok v lehote dvoch mesiacov od doručenia uvedeného stanoviska. Zmienené štátne orgány tiež zopakovali svoj postoj vo svojej odpovedi z 20. februára 2002 na vyššie spomenuté odôvodnené stanovisko.

18     Za týchto podmienok sa Komisia rozhodla podať túto žalobu.

 Konanie pred Súdnym dvorom a návrhy účastníkov konania

19     Predseda Súdneho dvora uznesením z 28. augusta 2003 pripustil vstup Francúzskej republiky ako vedľajšieho účastníka do konania, a to na podporu návrhov Spojeného kráľovstva.

20     Komisia navrhuje, aby Súdny dvor:

–       určil, že Spojené kráľovstvo si nesplnilo povinnosti, ktoré mu vyplývajú z článku 37 AE tým, že nepredložilo všeobecné údaje týkajúce sa plánu zneškodňovania rádioaktívneho odpadu spojeného s likvidáciou reaktora Jason, a

–       zaviazal Spojené kráľovstvo na náhradu trov konania.

21     Spojené kráľovstvo a Francúzska republika navrhujú zamietnuť žalobu podanú Komisiou a zaviazať ju na náhradu trov konania.

 O žalobe

22     Komisia tvrdí, že článok 37 AE sa uplatňuje na zneškodňovanie rádioaktívnych odpadov pochádzajúcich zo zariadení tak civilných, ako aj vojenských. V podstate uvádza, že toto ustanovenie je zamerané na predchádzanie akéhokoľvek nebezpečenstva rádioaktívneho zamorenia iného členského štátu a že vzhľadom na to, že ochrana verejnosti proti nebezpečenstvám vyplývajúcim z ionizujúcich žiarení je nedeliteľný cieľ, musí sa vzťahovať na všetky zdroje nebezpečenstva, vrátane tých, ktoré pochádzajú z likvidácie vojenských zariadení, akým je reaktor Jason.

23     Spojené kráľovstvo podporované Francúzskou republikou odpovedá, že článok 37 AE sa nemôže uplatniť na odstraňovanie rádioaktívnych odpadov pochádzajúcich z vojenských zariadení, keďže Zmluva sama osebe sa vzťahuje len na civilné využitie jadrovej energie, a že ustanovenia kapitoly tejto Zmluvy týkajúce sa ochrany zdravia nemôžu mať širšiu vecnú pôsobnosť ako ustanovenia obsiahnuté v iných kapitolách tej istej Zmluvy.

24     V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že hoci Komisia na podporu svojej žaloby uvádza tvrdenia, ktoré sa zakladajú na osobitných cieľoch sledovaných článkom 37 AE a inými ustanoveniami obsiahnutými v Hlave II kapitoly 3 Zmluvy týkajúcimi sa ochrany zdravia, neupresnila, že ustanoveniam tejto kapitoly možno priznať vecnú pôsobnosť odlišnú od vecnej pôsobnosti zvyšku Zmluvy. Naopak Komisia tvrdí, že jej výklad článku 37 AE, pričom v tejto žalobe sa uvádza len porušenie tohto ustanovenia, podporuje najmä skutočnosť, že uvedená Zmluva neobsahuje žiadne výslovné ustanovenie, ktoré by všeobecne vylučovalo vojenské činnosti z jej vecnej pôsobnosti.

25     Je preto potrebné, aby Súdny dvor predbežne skúmal opodstatnenosť výkladu, ktorý tvorí základ žaloby Komisie, a podľa ktorého vojenské využitie jadrovej energie môže patriť do vecnej pôsobnosti Zmluvy, s výhradou určitých výslovných ustanovení, ktoré určujú výnimky obmedzenej povahy.

26     V tejto súvislosti zmluvné strany, odvolávajúc sa v preambule na mierový pokrok, na jadrový priemysel prispievajúci k prosperite ich ľudu a k mierovému rozvoju atómovej energie, mali v úmysle zdôrazniť nevojenský charakter tejto Zmluvy a prednosť dávanú cieľu zameranému na podporu využitia atómovej energie na mierové účely.

27     Články 1 AE a 2 AE určujúce poslanie, resp. úlohy zverené Spoločenstvu, potvrdzujú, že ciele sledované Zmluvou sú v podstate civilnej a obchodnej povahy.

28     Treba však skonštatovať, že ak neexistuje výslovné ustanovenie vylučujúce činnosti súvisiace s obranou z vecnej pôsobnosti Zmluvy, potom je nevyhnutné odvolať sa na ďalšie prvky s cieľom stanoviť, či poslaním Zmluvy je upravovať tiež, prinajmenšom v určitých oblastiach, využívanie atómovej energie na vojenské účely.

29     Výkladové prvky, ktoré treba vziať do úvahy, sa nemôžu obmedziť ani na historické súvislosti vypracovávania Zmluvy, ani na obsah jednostranných vyhlásení urobených zástupcami niektorých štátov účastniacich sa rokovaní, ktoré viedli k uzavretiu tejto Zmluvy. Je pravdou, ako to zdôraznil generálny advokát v bodoch 80 a 81 svojich návrhov, že vyplýva z týchto súvislostí, ako aj z niektorých vyhlásení urobených počas prípravných prác na tejto Zmluve, že jej prípadné uplatnenie na vojenské využitie atómovej energie bolo zamýšľané a prerokovávané zástupcami štátov účastniacich sa na spomenutých rokovaniach. Tiež z nich však vyplýva, že spomenutí zástupcovia mali rôzne náhľady na túto otázku a že sa rozhodli ponechať ju nevyriešenú. V dôsledku toho informácie vyplývajúce z týchto prvkov nepostačujú na preukázanie, že zámerom tvorcov Zmluvy bolo, aby boli ustanovenia Zmluvy uplatniteľné na vojenské zariadenia a na vojenské využitie atómovej energie.

30     Podľa Spojeného kráľovstva a Francúzskej republiky hlavná námietka voči myšlienke, podľa ktorej Zmluva ESAE sa môže tiež uplatniť na vojenské využitie atómovej energie, spočíva v skutočnosti, že na rozdiel od Zmluvy ES, ktorá bola podpísaná v ten istý deň a tými istými štátmi ako Zmluva ESAE, Zmluva ESAE neobsahuje derogačné ustanovenia osobitne určené na ochranu záujmov národnej obrany členských štátov. Vzhľadom na životnú dôležitosť týchto záujmov, je však nepredstaviteľné, že by sa členské štáty mlčky vzdali vytvorenia primeraných záruk v tak citlivej oblasti, akou je vojenské využitie atómovej energie. Úplné vylúčenie vojenských činností z vecnej pôsobnosti Zmluvy ESAE predstavuje jediné vysvetlenie toho, že v Zmluve nie sú ustanovenia rovnocenné ustanoveniam článku 48 ods. 4 Zmluvy EHS (neskôr článok 48 ods. 4 Zmluvy ES, zmenený, teraz článok 39 ods. 4 ES) a článku 223 EHS (neskôr článok 223 Zmluvy ES, zmenený, teraz článok 296 ES).

31     Komisia odmieta toto tvrdenie, uvádzajúc názor, podľa ktorého články 24 AE až 28 AE a článok 84 tretí odsek AE naopak preukazujú, že záujmy obrany členských štátov sa zohľadnili a že boli predmetom primeraných ustanovení. Články 24 AE až 27 AE sa týkajú režimu utajenia, ktorému podliehajú znalosti, ktorých šírenie môže poškodiť záujmy obrany jedného alebo viacerých členských štátov. Článok 28 AE stanovuje povinnosť Spoločenstva nahradiť škody spôsobené najmä, ak patenty alebo modely používania, ktoré sú utajované z dôvodov obrany, sú v dôsledku ich oznámenia Komisii používané protiprávne alebo sa s nimi oboznámi nepovolaná tretia osoba. Pokiaľ ide o článok 84 tretí odsek AE, začlenený do hlavy II kapitoly 7 Zmluvy týkajúci sa kontroly bezpečnosti, z tejto kontroly sú vylúčené materiály určených na obranné účely, pokiaľ sú pre tieto účely v procese osobitného spracovania alebo sú po tomto spracovaní v súlade s prevádzkovým plánom umiestnené alebo uskladnené vo vojenskom zariadení.

32     Ako však zdôraznilo Spojené kráľovstvo počas pojednávania, existencia uvedených ustanovení Zmluvy ESAE nevedie nevyhnutne k záveru, že pravidlá tejto Zmluvy sú uplatniteľné, okrem výslovnej výnimky, na vojenské využitie atómovej energie. Existenciu týchto ustanovení možno tiež vysvetliť skutočnosťou, že uplatnenie niektorých pravidiel vytvorených spomenutou Zmluvou, aj keď je táto zameraná len na civilné činnosti, môže predsa len mať dopad na činnosti a záujmy, ktoré spadajú do oblasti národnej obrany členských štátov. Toto je doslova prípad pravidiel zakotvených v hlave II kapitoly 2 spomenutej Zmluvy, ktoré sa týkajú šírenia znalostí, ako aj pravidiel uvedených v kapitole 7 tej istej hlavy, ktoré sa týkajú kontroly bezpečnosti.

33     Navyše je opodstatnené zdôrazniť, že údajne derogačné ustanovenia, na ktoré sa odvoláva Komisia, majú obmedzenú pôsobnosť. Okrem oboch kapitol, do ktorých sú začlenené uvedené ustanovenia, totiž Zmluva neobsahuje iné ustanovenia zohľadňujúce osobitné záujmy a potreby spojené s vojenskými činnosťami.

34     Podľa Spojeného kráľovstva, ak by sa uvedená Zmluva mala tiež uplatniť na vojenské využitie atómovej energie, potom sa do nej nevyhnutne mali začleniť všeobecné ustanovenie s obdobným obsahom, ako má článok 296 ES. Na základe odseku 1 tohto článku ustanovenia Zmluvy ES nebránia právu každého členského štátu jednak neposkytnúť údaje, ktorých šírenie považuje za rozporné so základnými záujmami jeho bezpečnosti, a jednak prijať opatrenia, ktoré považuje za vhodné s cieľom chrániť tieto záujmy a ktoré sa vzťahujú na výrobu alebo obchodovanie so zbraňami, strelivom a s vojenským materiálom.

35     V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že viacero ustanovení Zmluvy ESAE zveruje Komisii značné právomoci, ktoré jej umožňujú aktívne zasahovať, prostredníctvom všeobecne záväzných právnych predpisov alebo prostredníctvom stanovísk obsahujúcich individuálne rozhodnutia, do rôznych oblastí činností, ktoré v Spoločenstve majú dopad na využitie atómovej energie. Napríklad sa stačí zmieniť popri ustanoveniach hlavy II kapitoly 3 uvedenej Zmluvy týkajúcich sa ochrany zdravia, obzvlášť články 34 AE, 35 AE, a 37 AE, o ustanoveniach kapitoly 1 tej istej hlavy II týkajúcich sa rozvoja výskumu. Text týchto ustanovení vôbec neupresňuje, či činnosti takto upravené sú výlučne civilné.

36     Je však zjavné, že uplatnenie takýchto ustanovení na zariadenia, výskumné programy a na ďalšie vojenské činnosti by mohlo ohroziť základné záujmy národnej obrany členských štátov. V dôsledku toho, ako to správne tvrdí Spojené kráľovstvo a Francúzska republika, neprítomnosť v spomenutej Zmluve akejkoľvek derogácie stanovujúcej spôsoby, akými sa môžu členské štáty dovolávať týchto základných záujmov a chrániť ich, umožňuje vyvodiť záver, že činnosti spadajúce do vojenskej oblasti sú vylúčené z pôsobnosti tejto Zmluvy.

37     Treba však zdôrazniť, že počas pojednávania Komisia jednako tvrdila, že podľa jej výkladu článku 37 AE členské štáty nie sú povinné predložiť jej žiadne informácie týkajúce sa ich vojenských činností. Všeobecné údaje uvedené v tomto ustanovení, ktorých oznámenie vyžaduje Komisia, sa týkajú výlučne vybavení alebo zariadení, ktoré nie sú už viac určené na vojenské využitie, a z týchto dôvodov ich dotknutý členský štát klasifikoval ako „odpad“. Ďalej, podľa tohto výkladu je v právomoci každého členského štátu rozhodnúť tak o okamihu, od kedy vojenský zdroj rádioaktívnych odpadov treba považovať za odpad, ako aj o konkrétnom obsahu všeobecných údajov, ktoré sa majú oznámiť Komisii, bez toho, aby tým boli dotknuté záujmy národnej obrany dotknutého členského štátu, a to preto, aby Komisia mohla splniť úlohu, ktorú jej ukladá článok 37 AE.

38     Podľa Spojeného kráľovstva, aj keď je Komisia na základe svojho miernejšieho výkladu článku 37 AE vyjadreného počas ústnej časti konania pripravená vyžadovať od členských štátov len údaje v obmedzenejšom rozsahu ako údaje uvedené vo svojom odporúčaní 1999/829, žaloba aj tak nie je dôvodná. Žalovaný sa totiž domnieva, že svojím novým výkladom článku 37 AE sa Komisia snaží vyčítať z neho ochrany, ktoré Zmluva nepredvída najmä preto, že vojenské činnosti boli vždy vylúčené z vecnej pôsobnosti Zmluvy. Okrem toho, tento výklad článku 37 AE je v rozpore s výkladom Komisie iných ustanovení kapitoly týkajúcej sa ochrany zdravia. Žalovaný pripomína, že podľa názoru Komisie článok 34 AE týkajúci sa mimoriadne nebezpečných pokusov sa uplatňuje tiež na pokusy s atómovými zbraňami.

39     Je teda potrebné zdôrazniť, ako Súdny dvor už rozhodol v rozsudku z 22. decembra 1988, Land de Sarre a i. (187/87, Zb. s. 5013), že článok 37 AE sa má vykladať v tom zmysle, že všeobecné údaje plánu zneškodňovania rádioaktívneho odpadu sa musia predložiť Komisii pred tým, než príslušné orgány dotknutého členského štátu povolia toto zneškodnenie. Súdny dvor totiž rozhodol, že preto, aby boli zachované účinky tohto ustanovenia, ktorého cieľom je predchádzanie rádioaktívnemu zamoreniu, a vzhľadom na veľmi veľkú váhu usmernení, ktoré môže dať Komisia dotknutému členskému štátu, je nevyhnutné, aby sa Komisia oboznámila so všeobecnými údajmi plánu zneškodňovania rádioaktívneho odpadu v rozumnom čase tak, aby mohla po porade so skupinou odborníkov vyjadriť stanovisko, ktoré môže byť predmetom podrobného skúmania zo strany tohto štátu za takých podmienok, aby sa podnety Komisie mohli zohľadniť pred vydaním povolenia.

40     Výklad článku 37 AE, podľa ktorého dotknutý členský štát môže rozhodnúť tak o okamihu, od ktorého sa má vojenský zdroj rádioaktívnych odpadov považovať za civilný odpad, ako aj o konkrétnom obsahu údajov, ktoré sa majú oznámiť Komisii, by bol v rozpore s účelom tohto ustanovenia. Na jednej strane prípadne oneskorené oznámenie údajov by spôsobilo zánik cieľa prevencie. Na druhej strane prípadne čiastočné oznámenie náležitých údajov by znemožnilo vydanie stanoviska na základe objektívnej znalosti veci.

41     Výklad článku 37 AE, ktorý necháva členským štátom takýto priestor pre posúdenie okamihu oznámenia údajov a ich obsahu, by bol zdrojom sporov a škodil by dobrému uplatňovaniu tohto ustanovenia.

42     Z týchto úvah vyplýva, že s výkladom článku 37 AE navrhovaným Komisiou počas pojednávania sa nemožno stotožniť.

43     V dôsledku toho treba skonštatovať, že Komisia nepreukázala dôvodnosť uplatnenia článku 37 AE na likvidáciu predmetného vojenského zariadenia.

44     Treba však zdôrazniť, že skutočnosť, že Zmluva nie je uplatniteľná na využitie jadrovej energie na vojenské účely a že v dôsledku toho Komisia nie je oprávnená odvolávať sa na článok 37 AE preto, aby vyžadovala od členských štátov predloženie údajov o zneškodňovaní rádioaktívnych odpadov pochádzajúcich z vojenských zariadení, nezmenšuje vôbec rozhodujúcu váhu, ktorú má cieľ, akým je ochrana zdravia verejnosti a ochrana životného prostredia proti nebezpečenstvám súvisiacim s využitím atómovej energie aj na vojenské účely. Pokiaľ uvedená Zmluva nedáva Spoločenstvu osobitný nástroj, ktorým sa má sledovať tento cieľ, nemožno vylúčiť, že vhodné opatrenia možno prijať na základe náležitých ustanovení Zmluvy ES (pozri v tomto zmysle rozsudok z 29. marca 1990, Grécko/Rada, C‑62/88, Zb. s. I‑1527).

45     Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy je potrebné uviesť, že článok 37 AE neukladá Spojenému kráľovstvu povinnosť predložiť Komisii všeobecné údaje týkajúce sa plánu zneškodňovania rádioaktívnych odpadov spojených s likvidáciou reaktora Jason, a teda žaloba podaná Komisiou sa musí zamietnuť.

 O trovách

46     Podľa článku 69 ods. 2 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže Spojené kráľovstvo navrhlo zaviazať Komisiu na náhradu trov konania a Komisia nemala úspech vo svojich dôvodoch, je opodstatnené zaviazať ju na náhradu trov konania. Podľa článku 69 ods. 4 prvého pododseku toho istého rokovacieho poriadku členské štáty, ktoré vstúpili do konania ako vedľajší účastníci, znášajú vlastné trovy konania.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (veľká komora) rozhodol a vyhlásil:

1.      Žaloba sa zamieta.

2.      Komisia Európskych spoločenstiev je povinná nahradiť trovy konania.

3.      Francúzska republika znáša vlastné trovy konania.

Podpisy

* Jazyk konania: angličtina.

Top

Full & Egal Universal Law Academy