Vec C‑137/08
VB Pénzügyi Lízing Zrt.
proti
Ferencovi Schneiderovi
(návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný
Budapesti II. és III. kerületi bíróság)
„Smernica 93/13/EHS – Nekalé podmienky uvedené v spotrebiteľských zmluvách – Kritériá posúdenia – Preskúmanie nekalej povahy ustanovenia o voľbe príslušnosti súdu ex offo vnútroštátnym súdom – Článok 23 Štatútu Súdneho dvora“
Abstrakt rozsudku
1. Prejudiciálne otázky – Podanie návrhu na Súdny dvor – Povinnosť vnútroštátneho súdu informovať o podaní návrhu na začatie prejudiciálneho konania súčasne aj ministra spravodlivosti – Neexistencia vplyvu
(Článok 267 ZFEÚ; Štatút Súdneho dvora, článok 23)
2. Aproximácia právnych predpisov – Nekalé podmienky v spotrebiteľských zmluvách – Smernica 93/13 – Nekalá podmienka v zmysle článku 3 – Pojem – Doložka o voľbe právomoci
(Smernica Rady 93/13, článok 3 ods. 1)
3. Aproximácia právnych predpisov – Nekalé podmienky v spotrebiteľských zmluvách – Smernica 93/13 – Povinnosť vnútroštátneho súdu preskúmať nekalú povahu ustanovenia nachádzajúceho sa v zmluve, ktorú má posúdiť, ex offo – Rozsah
(Smernica Rady 93/13, článok 3)
1. Článku 23 prvému odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie neodporuje ustanovenie vnútroštátneho práva, ktoré vyžaduje, aby súd, ktorý podáva návrh na začatie prejudiciálneho konania, súčasne ex offo informoval o podaní takéhoto návrhu aj ministra spravodlivosti daného členského štátu.
Nezdá sa, že takúto povinnosť možno považovať za zásah do mechanizmu súdneho dialógu zavedeného v článku 267 ZFEÚ. Povinnosť vnútroštátnych súdov dotknutého členského štátu informovať ministra spravodlivosti v čase podania návrhu na začatie prejudiciálneho konania Súdnemu dvoru totiž nie je podmienkou tohto návrhu. Nemôže preto ovplyvniť právo uvedených súdov podať návrh na začatie prejudiciálneho konania ani poškodzovať výsady, ktoré týmto súdom priznáva článok 267 ZFEÚ. Okrem toho nie je zjavné, že prípadné porušenie tejto informačnej povinnosti vedie k právnym dôsledkom, ktoré môžu zasahovať do konania stanoveného v článku 267 ZFEÚ, keďže nebol poskytnutý žiadny údaj, z ktorého by bolo možné vyvodiť, že predmetná informačná povinnosť by mohla vnútroštátne súdy daného členského štátu odradiť od využitia práva podať návrh na začatie prejudiciálneho konania na Súdny dvor.
(pozri body 31 – 35, bod 1 výroku)
2. Článok 267 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že do právomoci Súdneho dvora Európskej únie patrí právomoc vyložiť pojem nekalá zmluvná podmienka uvedený v článku 3 ods. 1 smernice 93/13 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a v prílohe k tejto smernici ako aj hľadiská, ktoré vnútroštátny súd môže alebo musí zohľadniť pri preskúmaní zmluvnej podmienky vzhľadom na ustanovenia smernice, pričom vnútroštátnemu súdu vzhľadom na uvedené kritériá prináleží stanoviť konkrétnu kvalifikáciu predmetnej zmluvnej podmienky podľa osobitných okolností daného prípadu.
Nekalý charakter zmluvnej podmienky sa má posudzovať so zreteľom na povahu tovaru alebo služieb, na ktoré bola zmluva uzatvorená, a na všetky okolnosti súvisiace s uzatvorením zmluvy v čase jej uzatvorenia vrátane skutočnosti, že podmienka obsiahnutá v zmluve uzatvorenej medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom bola do nej vložená bez osobitného vyjednávania a priznáva výlučnú právomoc súdu, v ktorého obvode sa nachádza sídlo predajcu alebo dodávateľa.
(pozri body 42 – 44, bod 2 výroku)
3. Vnútroštátny súd musí ex offo nariadiť vykonávanie dôkazov s cieľom zistiť, či ustanovenie o voľbe výlučnej miestnej príslušnosti súdu nachádzajúce sa v zmluve, ktorá je predmetom sporu, ktorý prejednáva, a ktorá bola uzavretá medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, patrí do pôsobnosti smernice 93/13 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, a v prípade, že je to tak, posúdiť ex offo prípadnú nekalú povahu tohto ustanovenia.
Na účely zabezpečenia efektívnosti ochrany spotrebiteľa požadovanej normotvorcom Únie, keď nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy, musí vnútroštátny súd vo všetkých prípadoch a bez ohľadu na pravidlá vnútroštátneho práva stanoviť, či sporné ustanovenie bolo, alebo nebolo predmetom individuálnej dohody medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom.
Pokiaľ ide o druhé štádium uvedeného preskúmania, zmluvná podmienka obsiahnutá v zmluve uzatvorenej medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom, ktorá bola do nej vložená bez individuálneho dojednania a ktorá stanovuje výlučnú miestnu príslušnosť súdu, v ktorého obvode sa nachádza sídlo predajcu alebo dodávateľa, tak zo zemepisného hľadiska, ako aj z hľadiska dopravnej dostupnosti, musí byť v zmysle článku 3 smernice považovaná za nekalú, ak napriek požiadavke dobrej viery spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy v neprospech spotrebiteľa.
(pozri body 48, 51 – 53, 56, bod 3 výroku)
ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (veľká komora)
z 9. novembra 2010 (*)
„Smernica 93/13/EHS – Nekalé podmienky uvedené v spotrebiteľských zmluvách – Kritériá posúdenia – Preskúmanie nekalej povahy ustanovenia o voľbe príslušnosti súdu ex offo vnútroštátnym súdom – Článok 23 Štatútu Súdneho dvora“
Vo veci C‑137/08,
ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 234 ES, podaný rozhodnutím Budapesti II. és III. kerületi bíróság (Maďarsko) z 27. marca 2008 a doručený Súdnemu dvoru 7. apríla 2008, ktorý súvisí s konaním:
VB Pénzügyi Lízing Zrt.
proti
Ferencovi Schneiderovi,
SÚDNY DVOR (veľká komora),
v zložení: predseda V. Skouris, predsedovia komôr A. Tizzano, J. N. Cunha Rodrigues, K. Lenaerts a J.‑C. Bonichot, sudcovia R. Silva de Lapuerta (spravodajkyňa), M. Ilešič, J. Malenovský, U. Lõhmus, E. Levits, A. Ó Caoimh, L. Bay Larsen a P. Lindh,
generálna advokátka: V. Trstenjak,
tajomník: A. Calot Escobar,
so zreteľom na písomnú časť konania,
so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:
– maďarská vláda, v zastúpení: J. Fazekas, R. Somssich, K. Borvölgyi a M. Fehér, splnomocnení zástupcovia,
– Írsko, v zastúpení: D. J. O’Hagan, splnomocnený zástupca, za právnej pomoci A. M. Collins, SC,
– španielska vláda, v zastúpení: J. López‑Medel Báscones, splnomocnený zástupca,
– holandská vláda, v zastúpení: C. M. Wissels, splnomocnená zástupkyňa,
– vláda Spojeného kráľovstva, v zastúpení: S. Ossowski a L. Seeboruth, splnomocnení zástupcovia, T. de la Mare, barrister,
– Európska komisia, v zastúpení: B. D. Simon a W. Wils, splnomocnení zástupcovia,
po vypočutí návrhov generálnej advokátky na pojednávaní 6. júla 2010,
vyhlásil tento
Rozsudok
1 Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (Ú. v. ES L 95, s. 29; Mim. vyd. 15/002, s. 288, ďalej len „smernica“).
2 Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi spoločnosťou VB Pénzügyi Lízing Zrt. (ďalej len „VB Pénzügyi Lízing“) a Ferencom Schneiderom vo veci návrhu na vydanie platobného rozkazu.
Právny rámec
Právo Únie
3 Článok 23 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie stanovuje:
„V prípadoch, na ktoré sa vzťahuje článok 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, rozhodnutie súdu členského štátu, ktorým preruší svoje konanie a podá návrh na začatie konania o prejudiciálnej otázke, oznámi Súdnemu dvoru príslušný súd. Toto rozhodnutie potom oznámi tajomník Súdneho dvora účastníkom konania, členským štátom a Komisii, ako aj inštitúcii, orgánu alebo úradu alebo agentúre [Únie], ktoré prijali akt, ktorého platnosť alebo výklad sú sporné.
Účastníci konania, členské štáty, Komisia a prípadne aj inštitúcia, orgán alebo úrad alebo agentúra Únie, ktoré prijali akt, ktorého platnosť alebo výklad sú sporné, sú oprávnené predložiť Súdnemu dvoru do dvoch mesiacov od tohto oznámenia vyjadrenia alebo písomné pripomienky.
…“
4 Účelom smernice je podľa jej článku 1 ods. 1 „aproximovať zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia členských štátov, ktoré sa týkajú nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom“.
5 Článok 3 ods. 1 a 2 smernice uvádza:
„1. Zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery [dobrej viery – neoficiálny preklad] spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.
2. Podmienka sa nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky [jej obsah – neoficiálny preklad], najmä v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou.
…“
6 Článok 3 ods. 3 smernice odkazuje na prílohu tejto smernice, ktorá obsahuje „indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa môžu považovať za nekalé“. Bod 1 tejto prílohy sa týka „podmienok, ktorých zmyslom alebo účinkom je:
…
q) neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok…“.
7 Podľa článku 6 ods. 1 smernice:
„Členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.“
8 Článok 7 ods. 1 a 2 smernice znie:
„1. Členské štáty zabezpečia, aby v záujme spotrebiteľov a subjektov hospodárskej súťaže existovali primerané a účinné prostriedky, ktoré by zabránili súvislému uplatňovaniu nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov.
2. Prostriedky uvedené v odseku 1 zahrňujú ustanovenia, podľa ktorých osoby alebo organizácie s oprávneným záujmom podľa príslušného vnútroštátneho práva na ochranu spotrebiteľov, môžu požiadať súdy alebo príslušné správne orgány o rozhodnutie, či sú zmluvné podmienky navrhované pre všeobecné uplatňovanie nekalé, takže môžu uplatniť vhodné a účinné prostriedky k zabráneniu ďalšieho uplatňovania takých podmienok.“
Vnútroštátne právo
9 V čase rozhodujúcich skutočností vo veci samej sa uplatňoval Občiansky zákonník v znení vyplývajúcom zo zákona č. III z roku 2006 a nariadenie vlády č. 18/1999 o niektorých podmienkach, ktoré sú v spotrebiteľských zmluvách považované za nekalé.
10 Podľa článku 209/A ods. 2 Občianskeho zákonníka je v spotrebiteľskej zmluve neplatné nekalé ustanovenie, ktoré sa buď stalo súčasťou zmluvy ako všeobecná zmluvná podmienka, alebo ktoré jednostranne vopred a bez individuálnej dohody s druhou stranou stanovila zmluvná strana, ktorá uzatvára zmluvu so spotrebiteľom.
11 Nariadenie vlády č. 18/1999 rozdeľuje zmluvné podmienky do dvoch kategórií. Do prvej kategórie patria zmluvné podmienky, ktorých používanie je v spotrebiteľských zmluvách zakázané, a ktoré sú v dôsledku toho absolútne neplatné. Druhá kategória zahŕňa podmienky považované za nekalé až do predloženia dôkazu o opaku, pričom túto domnienku môže vyvrátiť pôvodca ustanovenia.
12 Článok 155/A ods. 2 maďarského občianskeho súdneho poriadku stanovuje:
„Súd rozhodne o položení prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev uznesením a zároveň preruší konanie o tejto veci. V uznesení súd uvedie otázku predkladanú Súdnemu dvoru s cieľom získať prejudiciálne rozhodnutie, ako aj skutkové okolnosti a maďarskú právnu úpravu, ktoré sú v nevyhnutnej miere potrebné na to, aby mohol Súdny dvor odpovedať na položenú otázku. Súd oznámi svoje uznesenie Súdnemu dvoru a zároveň ho zašle pre informáciu aj ministrovi spravodlivosti.“
13 Podľa článku 164 ods. 1 tohto poriadku má dôkazné bremeno týkajúce sa skutkových okolností potrebných na rozhodnutie sporu spravidla účastník konania, ktorý má záujem na tom, aby ich súd prijal ako preukázané. Podľa článku 164 ods. 2 môže súd nariadiť vykonávanie dôkazov aj bez návrhu, ak to zákon povoľuje.
Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky
14 Dňa 14. apríla 2006 účastníci konania vo veci samej uzavreli zmluvu o pôžičke, ktorej cieľom bolo financovať kúpu vozidla.
15 Keďže si F. Schneider prestal plniť svoje zmluvné povinnosti, spoločnosť VB Pénzügyi Lízing túto zmluvu o pôžičke vypovedala a obrátila sa na vnútroštátny súd so žalobou o vrátenie dlhu vo výške 317 404 HUF a zaplatenie splatných úrokov z dlžnej sumy a nákladov.
16 Spoločnosť VB Pénzügyi Lízing nepodala návrh na vydanie platobného rozkazu na miestne príslušný súd, v obvode ktorého má F. Schneider bydlisko, ale odvolala sa na ustanovenie o voľbe príslušnosti súdu obsiahnuté v uvedenej zmluve o pôžičke, podľa ktorého o prípadnom spore medzi zmluvnými stranami rozhoduje vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania.
17 Navrhovaný platobný rozkaz bol vydaný v rámci tzv. „nesporového“ konania, ktoré nevyžaduje, aby dotknutý súd stanovil pojednávanie alebo vypočul protistranu. Pri vydaní tohto platobného rozkazu vnútroštátny súd neskúmal svoju miestnu príslušnosť ani ustanovenie o voľbe príslušnosti súdu obsiahnuté v danej zmluve o pôžičke.
18 F. Schneider podal na vnútroštátny súd proti tomuto platobnému rozkazu odpor, ktorého dôvody však nespresnil. Právnym dôsledkom predmetného odporu bolo, že konanie sa zmenilo na sporové, ktoré prebieha podľa všeobecných ustanovení procesného práva.
19 Uvedený súd konštatoval, že F. Schneider nemá bydlisko v jeho územnom obvode, hoci občianskoprávne procesné pravidlá stanovujú, že miestne príslušným súdom na prejednanie sporu, ako je spor, ktorý súd prejednáva, je súd, v ktorého územnom obvode sa nachádza bydlisko žalovaného.
20 Za týchto okolností Budapesti II. és III. kerületi bíróság rozhodol o prerušení konania a položil Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:
„1. Vyžaduje ochrana spotrebiteľa zaručená smernicou…, aby vnútroštátny súd pri skúmaní vlastnej miestnej príslušnosti ex offo, teda aj bez návrhu v tomto smere a bez ohľadu na charakter konania, či už ide o sporové alebo nesporové konanie, posúdil nekalý charakter predloženej zmluvnej podmienky?
2. V prípade kladnej odpovede na prvú otázku, aké hľadiská môže vnútroštátny súd pri tomto skúmaní zohľadniť, najmä vtedy, keď zmluvná podmienka nestanovuje, že miestne príslušným súdom je súd podľa sídla predajcu alebo dodávateľa, ale iný súd, ktorý sa nachádza v blízkosti tohto sídla?
3. Vylučuje článok 23 prvý odsek [Štatútu Súdneho dvora] možnosť, aby vnútroštátny súd súčasne s podaním návrhu na začatie prejudiciálneho konania ex offo informoval o podaní takéhoto návrhu aj ministra spravodlivosti vlastného členského štátu?“
Konanie pred Súdnym dvorom
21 Rozhodnutím predsedu Súdneho dvora z 13. februára 2009 bolo konanie o tejto veci prerušené až do vyhlásenia rozsudku zo 4. júna 2009, Pannon GSM (C‑243/08, Zb. s. I‑4713).
22 Po vyhlásení uvedeného rozsudku vnútroštátny súd 2. júla 2009 informoval Súdny dvor, že už nepovažuje za potrebné, aby Súdny dvor odpovedal na prvú a druhú otázku, ktoré položil vo svojom rozhodnutí z 27. marca 2008. Naproti tomu uviedol, že trvá na odpovedi na tretiu otázku.
23 Vnútroštátny súd okrem toho kladie otázku, aká je úloha Súdneho dvora pri zabezpečení jednotného uplatňovania úrovne ochrany práv spotrebiteľov priznaných smernicou vo všetkých členských štátoch. V tomto ohľade uvádza, že z bodov 34 a 35 už citovaného rozsudku Pannon GSM vyplýva, že špecifiká súdneho konania, ktoré prebieha v rámci vnútroštátneho práva medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, nemôžu predstavovať skutočnosť, ktorá môže ovplyvniť právnu ochranu, ktorá musí byť podľa ustanovení smernice poskytnutá spotrebiteľovi. Z uvedených bodov 34 a 35 najmä vyplýva, že vnútroštátny súd je povinný preskúmať ex offo nekalý charakter zmluvnej podmienky, len čo má k dispozícii právne a skutkové okolnosti potrebné na tento účel.
24 Podľa názoru vnútroštátneho súdu však konštatovania Súdneho dvora v predmetných bodoch už citovaného rozsudku Pannon GSM neumožňujú odpovedať na otázku, či vnútroštátny súd môže preskúmať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky len vtedy, ak má k dispozícii skutkové a právne okolnosti potrebné na tento účel, alebo naopak, či preskúmanie ex offo nekalej povahy tiež zahŕňa, že vnútroštátny súd musí z vlastnej iniciatívy preukázať skutkové a právne okolnosti nevyhnutné na toto preskúmanie.
25 Vzhľadom na tieto úvahy Budapesti II. és III. kerületi bíróság rozhodol položiť Súdnemu dvoru tieto doplňujúce prejudiciálne otázky:
„1. Patrí do právomoci Súdneho dvora podľa článku [267 ZFEÚ] aj právomoc vyložiť pojem ‚nekalá zmluvná podmienka‘ uvedený v článku 3 ods. 1 smernice…, ako aj podmienky vymenované v prílohe k tejto smernici?
2. V prípade kladnej odpovede na prvú otázku, môže sa návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorým sa žiada o takýto výklad, v záujme jednotného uplatňovania úrovne ochrany práv spotrebiteľov zaručenej smernicou… vo všetkých členských štátoch týkať otázky, aké hľadiská môže alebo musí vnútroštátny súd vziať do úvahy v prípade, keď sa všeobecné kritériá stanovené smernicou uplatnia na zvláštnu individuálnu zmluvnú podmienku?
3. Môže vnútroštátny súd v prípade, keď si sám všimol, že ide prípadne o nekalý charakter zmluvnej podmienky, vykonať ex offo dokazovanie s cieľom zistiť skutkové a právne skutočnosti potrebné na toto posúdenie, hoci účastníci sporu nepredložili takýto návrh, ak vnútroštátne procesné právo umožňuje toto dokazovanie len na návrh účastníkov konania?“
O prejudiciálnych otázkach
O tretej pôvodne položenej otázke
26 Touto otázkou sa vnútroštátny súd pýta, či článku 23 prvému odseku Štatútu Súdneho dvora odporuje ustanovenie vnútroštátneho práva, ktoré vyžaduje, aby súd, ktorý podáva návrh na začatie prejudiciálneho konania, súčasne ex offo informoval o podaní takéhoto návrhu aj ministra spravodlivosti.
27 V tomto ohľade treba uviesť, že článok 23 prvý odsek Štatútu Súdneho dvora, ktorý stanovuje, že rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktorým tento súd preruší konanie a podá návrh na začatie prejudiciálneho konania, oznámi Súdnemu dvoru príslušný súd a toto rozhodnutie potom oznámi tajomník Súdneho dvora v závislosti od konkrétneho prípadu účastníkom konania, členským štátom a Komisii, ako aj inštitúcii, orgánu alebo úradu alebo agentúre Únie, neobsahuje žiadne ustanovenie týkajúce sa iných informačných opatrení, ktoré by vnútroštátny súd mal prijať v rámci svojho rozhodnutia obrátiť sa na Súdny dvor s návrhom na začatie prejudiciálneho konania.
28 Na účely odpovede na položenú otázku je potrebné zdôrazniť, že systém vytvorený článkom 267 ZFEÚ zakladá s cieľom zabezpečiť jednotu výkladu práva Únie v členských štátoch priamu spoluprácu medzi Súdnym dvorom a vnútroštátnymi súdmi, a to prostredníctvom konania bez akejkoľvek možnosti iniciatívy účastníkov konania (pozri rozsudky z 10. júla 1997, Palmisani, C‑261/95, Zb. s. I‑4025, bod 31; z 12. februára 2008, Kempter, C‑2/06, Zb. s. I‑411, bod 41, a zo 16. decembra 2008, Cartesio, C‑210/06, Zb. s. I‑9641, bod 90).
29 Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa totiž zakladá na dialógu medzi súdmi a jeho začiatok závisí výlučne od toho, ako vnútroštátny súd posúdi relevantnosť a potrebu takéhoto návrhu (pozri rozsudky Kempter, už citovaný, bod 42, a Cartesio, už citovaný, bod 91).
30 Vzhľadom na zásady, ktoré sú základom mechanizmu prejudiciálneho konania, a položenú otázku, je dôležité stanoviť, či dotknutá informačná povinnosť môže ovplyvniť oprávnenia, ktoré prislúchajú vnútroštátnym súdom na základe článku 267 ZFEÚ.
31 V tomto ohľade sa nezdá, že povinnosť, akou je povinnosť dotknutá vo veci samej, možno považovať za zásah do mechanizmu súdneho dialógu zavedeného v článku 267 ZFEÚ.
32 Povinnosť vnútroštátnych súdov dotknutého členského štátu informovať ministra spravodlivosti v čase podania návrhu na začatie prejudiciálneho konania Súdnemu dvoru totiž nie je podmienkou tohto návrhu. Nemôže preto ovplyvniť právo uvedených súdov podať návrh na začatie prejudiciálneho konania ani poškodzovať výsady, ktoré týmto súdom priznáva článok 267 ZFEÚ.
33 Okrem toho nie je zjavné, že prípadné porušenie tejto informačnej povinnosti vedie k právnym dôsledkom, ktoré môžu zasahovať do konania stanoveného v článku 267 ZFEÚ.
34 Ďalej, ako uviedla generálna advokátka v bode 74 svojich návrhov, nebol poskytnutý žiadny údaj, z ktorého by bolo možné vyvodiť, že predmetná informačná povinnosť by mohla vnútroštátne súdy daného členského štátu odradiť od využitia práva podať návrh na začatie prejudiciálneho konania na Súdny dvor.
35 V dôsledku toho treba odpovedať na tretiu pôvodne položenú otázku tak, že článku 23 prvému odseku Štatútu Súdneho dvora neodporuje ustanovenie vnútroštátneho práva, ktoré vyžaduje, aby súd, ktorý podáva návrh na začatie prejudiciálneho konania, súčasne ex offo informoval o podaní takéhoto návrhu aj ministra spravodlivosti daného členského štátu.
O prvej a druhej dodatočne položenej otázke
36 Týmito otázkami, ktoré treba skúmať spoločne, sa vnútroštátny súd snaží zistiť, či sa článok 267 ZFEÚ má vykladať v tom zmysle, že do právomoci Súdneho dvora patrí právomoc vyložiť pojem „nekalá zmluvná podmienka“ uvedený v článku 3 ods. 1 smernice a v prílohe k tejto smernici, ako aj hľadiská, ktoré vnútroštátny súd môže alebo musí zohľadniť pri preskúmaní zmluvnej podmienky vzhľadom na ustanovenia smernice.
37 Na účely odpovede na tieto otázky je opodstatnené pripomenúť, že konanie stanovené v článku 267 ZFEÚ je nástrojom spolupráce medzi Súdnym dvorom a vnútroštátnymi súdmi, vďaka ktorému Súdny dvor poskytuje uvedeným súdom podklady pre výklad práva Únie potrebné pre vyriešenie sporov, ktoré majú rozhodnúť (pozri najmä rozsudky z 8. novembra 1990, Gmurzynska‑Bscher, C‑231/89, Zb. s. I‑4003, bod 18, a z 12. marca 1998, Djabali, C‑314/96, Zb. s. I‑1149, bod 17).
38 Pokiaľ ide o ustanovenia práva Únie, ktoré môžu byť predmetom rozsudku Súdneho dvora podľa článku 267 ZFEÚ, treba pripomenúť, že Súdny dvor je oprávnený rozhodovať o výklade Zmlúv a aktov prijatých inštitúciami, orgánmi alebo agentúrami Únie bez akejkoľvek výnimky (pozri rozsudky z 13. decembra 1989, Grimaldi, C‑322/88, Zb. s. 4407, bod 8, a z 11. mája 2006, Friesland Coberco Dairy Foods, C‑11/05, Zb. s. I‑4285, body 35 a 36).
39 Preto pokiaľ ide o právnu úpravu spadajúcu do práva Únie, vnútroštátny súd sa môže na Súdny dvor obrátiť so žiadosťou o výklad pojmov uvedených v nástrojoch sekundárneho práva, akým je aj pojem „nekalá zmluvná podmienka“ uvedený v smernici a jej prílohe.
40 V tomto ohľade Súdny dvor už rozhodol, že článok 3 ods. 1 a článok 4 ods. 1 smernice spoločne definujú všeobecné kritériá umožňujúce posúdiť nekalú povahu zmluvných podmienok podliehajúcich ustanoveniam smernice (pozri rozsudok z 3. júna 2010, Caja de Ahorros y Monte de Piedad de Madrid, C‑484/08, Zb. s. I‑4785, bod 33 a citovanú judikatúru).
41 Okrem toho podobná otázka bola položená v rámci prejudiciálneho návrhu, ktorý bol predmetom už citovaného rozsudku Pannon GSM, v tom zmysle, že vo veci samej, ktorá bola predmetom tohto rozsudku, vnútroštátny súd žiadal Súdny dvor o poskytnutie údajov týkajúcich sa skutočností, ktoré musí vnútroštátny súd zohľadniť na účely posúdenia prípadného nekalého charakteru zmluvnej podmienky.
42 V tejto súvislosti Súdny dvor v bodoch 37 až 39 uvedeného rozsudku uviedol, že článok 3 smernice len abstraktne uvádza skutočnosti, ktoré dávajú zmluvnej podmienke, ktorá nebola individuálne dohodnutá, nekalý charakter, že príloha, na ktorú odkazuje článok 3 ods. 3 smernice, obsahuje len indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré možno považovať za nekalé, a že podľa článku 4 smernice sa má nekalý charakter zmluvnej podmienky posudzovať so zreteľom na povahu tovaru alebo služieb, na ktoré bola zmluva uzatvorená, a na všetky okolnosti súvisiace s uzatvorením zmluvy v čase jej uzatvorenia.
43 Za týchto podmienok Súdny dvor v odpovedi, ktorú poskytol na uvedenú otázku spresnil, že vnútroštátnemu súdu prislúcha určiť, či zmluvná podmienka spĺňa kritériá požadované na to, aby sa mohla kvalifikovať v zmysle článku 3 ods. 1 smernice ako „nekalá“, pričom vnútroštátny súd musí zohľadniť skutočnosť, že podmienka obsiahnutá v zmluve uzatvorenej medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom, ktorá bola do nej vložená bez osobitného vyjednávania a ktorá priznáva výlučnú právomoc súdu, v ktorého obvode sa nachádza sídlo predajcu alebo dodávateľa, môže byť považovaná za nekalú (pozri rozsudok Pannon GSM, už citovaný, bod 44).
44 Na prvú a druhú dodatočne položenú otázku preto treba odpovedať tak, že článok 267 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že do právomoci Súdneho dvora patrí právomoc vyložiť pojem „nekalá zmluvná podmienka“ uvedený v článku 3 ods. 1 smernice a v prílohe k tejto smernici, ako aj hľadiská, ktoré vnútroštátny súd môže alebo musí zohľadniť pri preskúmaní zmluvnej podmienky vzhľadom na ustanovenia smernice, pričom vnútroštátnemu súdu vzhľadom na uvedené kritériá prináleží stanoviť konkrétnu kvalifikáciu predmetnej zmluvnej podmienky podľa osobitných okolností daného prípadu.
O tretej dodatočne položenej otázke
45 Touto otázkou, ktorá je formulovaná veľmi všeobecne, sa vnútroštátny súd snaží zistiť, aká je jeho úloha podľa ustanovení smernice v prípade, keď si kladie otázku o prípadnom nekalom charaktere zmluvného ustanovenia o voľbe výlučnej miestnej príslušnosti súdu. Uvedený súd sa najmä pýta, či v takejto situácii je vnútroštátny súd povinný vykonať ex offo dokazovanie s cieľom zistiť skutkové a právne skutočnosti potrebné na posúdenie existencie takéhoto ustanovenia v prípade, keď vnútroštátne procesné právo umožňuje toto dokazovanie len na návrh jedného z účastníkov konania.
46 Na účely odpovede na položenú otázku je potrebné pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry systém ochrany zavedený smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (pozri rozsudky z 27. júna 2000, Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, C‑240/98 až C‑244/98, Zb. s. I‑4941, bod 25; z 26. októbra 2006, Mostaza Claro, C‑168/05, Zb. s. I‑10421, bod 25, a zo 6. októbra 2009, Asturcom Telecomunicaciones, C‑40/08, Zb. s. I‑9579, bod 29).
47 Súdny dvor takisto rozhodol, že vzhľadom na toto nerovné postavenie jednej zo zmluvných strán článok 6 ods. 1 uvedenej smernice stanovuje, že nekalé podmienky nie sú pre spotrebiteľa záväzné. Ako vyplýva z judikatúry, ide o kogentné ustanovenie smerujúce k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znovu zaviesť rovnosť (pozri rozsudky Mostaza Claro, už citovaný, bod 36, a Asturcom Telecomunicaciones, už citovaný, bod 30).
48 S cieľom zabezpečiť úroveň ochrany, ktorú chce smernica dosiahnuť, Súdny dvor zdôraznil, že tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy (pozri rozsudky Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, už citovaný, bod 27; Mostaza Claro, už citovaný, bod 26, ako aj Asturcom Telecomunicaciones, už citovaný, bod 31).
49 Vnútroštátny súd tak v rámci úloh, ktoré mu vyplývajú z ustanovení smernice, musí preskúmať, či zmluvná podmienka, ktorá je predmetom sporu, ktorý prejednáva, patrí do rámca uplatnenia uvedenej smernice. Ak je to tak, daný súd je povinný, v prípade potreby ex offo, posúdiť predmetnú podmienku vzhľadom na požiadavky ochrany spotrebiteľa stanovené v ustanoveniach tejto smernice.
50 Pokiaľ ide o prvé štádium preskúmania, ktoré má uskutočniť vnútroštátny súd, z ustanovenia článku 1 v spojení s článkom 3 smernice vyplýva, že táto smernica sa uplatňuje na každé ustanovenie o voľbe výlučnej miestnej príslušnosti súdu uvedené v zmluve uzavretej medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, ktoré nebolo individuálne dohodnuté.
51 Na účely zabezpečenia efektívnosti ochrany spotrebiteľa požadovanej normotvorcom Únie musí vnútroštátny súd vo všetkých prípadoch a bez ohľadu na pravidlá vnútroštátneho práva stanoviť, či sporné ustanovenie bolo, alebo nebolo predmetom individuálnej dohody medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom.
52 Pokiaľ ide o druhé štádium uvedeného preskúmania, treba konštatovať, ako uviedol vnútroštátny súd, že zmluvná podmienka, ktorá je predmetom sporu vo veci samej, stanovuje výlučnú miestnu príslušnosť súdu, ktorým nie je súd, v obvode ktorého má bydlisko žalovaný, ani v obvode ktorého sa nachádza sídlo žalobkyne, ale súd nachádzajúci sa v blízkosti sídla žalobkyne tak zo zemepisného hľadiska, ako aj z hľadiska dopravnej dostupnosti.
53 Pokiaľ ide o podmienku obsiahnutú v zmluve uzatvorenej medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom, ktorá bola do nej vložená bez individuálneho dojednania a ktorá priznáva výlučnú právomoc súdu, v ktorého obvode sa nachádza sídlo predajcu alebo dodávateľa, Súdny dvor v bode 24 už citovaného rozsudku vo veci Océano Grupo Editorial a Salvat Editores rozhodol, že takáto podmienka musí byť v zmysle článku 3 smernice považovaná za nekalú, ak napriek požiadavke dobrej viery spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy v neprospech spotrebiteľa.
54 Je opodstatnené uviesť, že podmienka, ktorá je predmetom otázok vnútroštátneho súdu vo veci samej, podobne ako podmienka, ktorá tým, že pre všetky spory vyplývajúce zo zmluvy priznáva príslušnosť súdu, v obvode ktorého má sídlo predajca alebo dodávateľ, ukladá spotrebiteľovi povinnosť uznať výlučnú právomoc súdu, ktorý by mohol byť od jeho bydliska vzdialený, čo môže sťažiť jeho možnosť dostaviť sa na súd. V prípade sporov týkajúcich sa nižších peňažných súm by mohli byť náklady spotrebiteľa spojené s dostavením sa na súd odstrašujúce a viesť spotrebiteľa k tomu, že sa vzdá možnosti podať žalobu na súd alebo svojich práv na obranu. Táto podmienka spadá do kategórie podmienok, uvedených v bode 1 písm. q) prílohy smernice, ktorých zmyslom alebo účinkom je neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo akýkoľvek iný opravný prostriedok (pozri rozsudok Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, už citovaný, bod 22).
55 Okrem toho takéto ustanovenie o voľbe výlučnej príslušnosti súdu umožňuje predajcovi alebo dodávateľovi sústrediť všetky spory týkajúce sa jeho podnikateľskej činnosti na jednom jedinom súde, ktorým nie je súd v súdnom obvode spotrebiteľa, čo uľahčuje organizovanie účasti uvedeného predajcu alebo dodávateľa na pojednávaniach a robí ju menej nákladnou (pozri v tomto zmysle rozsudok Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, už citovaný, bod 23).
56 Preto je potrebné odpovedať na tretiu dodatočne položenú otázku tak, že vnútroštátny súd musí ex offo nariadiť vykonávanie dôkazov s cieľom zistiť, či ustanovenie o voľbe výlučnej miestnej príslušnosti súdu nachádzajúce sa v zmluve, ktorá je predmetom sporu, ktorý prejednáva, a ktorá bola uzavretá medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, patrí do pôsobnosti smernice, a v prípade, že je to tak, posúdiť ex offo prípadnú nekalú povahu tohto ustanovenia.
O trovách
57 Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (veľká komora) rozhodol takto:
1. Článku 23 prvému odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie neodporuje ustanovenie vnútroštátneho práva, ktoré vyžaduje, aby súd, ktorý podáva návrh na začatie prejudiciálneho konania, súčasne ex offo informoval o podaní takéhoto návrhu aj ministra spravodlivosti daného členského štátu.
2. Článok 267 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že do právomoci Súdneho dvora Európskej únie patrí právomoc vyložiť pojem „nekalá zmluvná podmienka“ uvedený v článku 3 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a v prílohe k tejto smernici, ako aj hľadiská, ktoré vnútroštátny súd môže alebo musí zohľadniť pri preskúmaní zmluvnej podmienky vzhľadom na ustanovenia tejto smernice, pričom vnútroštátnemu súdu vzhľadom na uvedené kritériá prináleží stanoviť konkrétnu kvalifikáciu predmetnej zmluvnej podmienky podľa osobitných okolností daného prípadu.
3. Vnútroštátny súd musí ex offo nariadiť vykonávanie dôkazov s cieľom zistiť, či ustanovenie o voľbe výlučnej miestnej príslušnosti súdu nachádzajúce sa v zmluve, ktorá je predmetom sporu, ktorý prejednáva, a ktorá bola uzavretá medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, patrí do pôsobnosti smernice, a v prípade, že je to tak, posúdiť ex offo prípadnú nekalú povahu tohto ustanovenia.
Podpisy
* Jazyk konania: maďarčina.
Top