ROZSUDOK SÚDU PRVÉHO STUPŇA (prvá komora)
z 19. júna 2007
Vec T‑473/04
Cristina Asturias Cuerno
proti
Komisii Európskych spoločenstiev
„Úradníci – Odmena – Príspevok na expatriáciu – Článok 4 ods. 1 písm. a) prílohy VII služobného poriadku – Práca vykonávaná pre medzinárodnú organizáciu – Príspevok na usídlenie – Diéty“
Predmet: Žaloba, ktorej predmetom je návrh na zrušenie rozhodnutia Komisie z 25. augusta 2004, ktorým sa zamieta sťažnosť žalobkyne z 27. apríla 2004 a zamieta jej nárok na príspevok na expatriáciu stanovený v článku 4 ods. 1 písm. a) prílohy VII Služobného poriadku úradníkov Európskych spoločenstiev, ako aj na príspevky s ním spojené
Rozhodnutie: Rozhodnutia Komisie z 28. januára a 25. augusta 2004 sa zrušujú. Žalobkyňa má nárok na príspevok na expatriáciu stanovený v článku 4 prílohy VII služobného poriadku, ako aj na príspevok na usídlenie stanovený v článku 5 tej istej prílohy. V zostávajúcej časti sa žaloba zamieta. Komisia znáša všetky trovy konania.
Abstrakt
1. Úradníci – Žaloba – Neobmedzená právomoc
2. Úradníci – Odmena – Príspevok na expatriáciu – Podmienky priznania
[Článok 189 ES; Služobný poriadok úradníkov, príloha VII, článok 4 ods. 1 písm. a)]
3. Úradníci – Odmena – Príspevok na expatriáciu – Podmienky priznania
[Služobný poriadok úradníkov, príloha VII, článok 4 ods.1 písm. a)]
4. Úradníci – Náhrada výdavkov – Diéty – Podmienky priznania
(Služobný poriadok úradníkov, článok 20; príloha VII, článok 10)
1. Článok 91 ods. 1 posledná veta služobného poriadku priznáva súdu neobmedzenú právomoc v sporoch finančného charakteru. V rámci tejto neobmedzenej právomoci je súd príslušný na uznanie existencie nároku na príspevok na expatriáciu a iné príspevky s ním spojené.
(pozri bod 23)
Odkaz: Súd prvého stupňa, 8. apríla 1992, Costacurta Gelabert/Komisia, T‑18/91, Zb. s. II‑1655, bod 50; Súd prvého stupňa, 30. novembra 1993, Vienne/Parlament, T‑15/93, Zb. s. II‑1327, bod 41; Súd prvého stupňa 12. decembra 1996, Lozano Palacios/Komisia, T‑33/95, Zb. VS s. I‑A‑575, II‑1535, bod 67
2. Práca vykonávaná úradníkom pred jeho nástupom do služieb Spoločenstva ako asistent člena Európskeho parlamentu zodpovedá práci vykonávanej pre medzinárodnú organizáciu na účely uplatnenia výnimky v oblasti priznania príspevku na expatriáciu stanovenej v článku 4 ods. 1 písm. a) druhej zarážky poslednej vety prílohy VII služobného poriadku. Parlamentný asistent totiž vykonáva prácu pre Parlament, pretože sa v rámci svojich úloh a v medziach jeho zodpovednosti podieľa na výkone a plnení funkcií pridelených Parlamentu a jeho členom Zmluvou. Ďalej existuje priamy vzťah s touto inštitúciou, lebo členovia Parlamentu sa nemôžu považovať za tretie osoby vo vzťahu k samotnej inštitúcii. Ako je teda uvedené v článku 189 ES, Parlament sa skladá zo „zástupcov ľudu členských štátov“, čiže „členov Parlamentu“. Poslanci sú teda základnou zložkou samotnej inštitúcie a pri výkone ich mandátu splývajú s Parlamentom. Poslanci prijímajú v rámci svojich volebných mandátov asistentov, aby mali k dispozícii nevyhnutnú podporu na výkon svojich funkcií.
Tento záver nemôže byť vyvrátený ani ustanoveniami správnych predpisov, podľa ktorých musí poslanec a asistent uzatvoriť súkromnoprávnu zmluvu, ktorá vyslovene uvádza, že Parlament nemôže byť považovaný za zamestnávateľa alebo zmluvného partnera asistenta a vylučuje zodpovednosť inštitúcie v súvislosti s jeho sťažnosťami, a ani zmluvnými ustanoveniami, ktoré ich vykonávajú. Cieľom týchto ustanovení sa zdá byť jedine vylúčenie zodpovednosti Parlamentu za parlamentných asistentov, pokiaľ ide o otázky zo zmluvnej a finančnej oblasti a sociálneho zabezpečenia. Existencia či neexistencia právneho vzťahu medzi oboma stranami závisí od povahy a obsahu vzťahov existujúcich medzi nimi, ktorých kvalifikovanie patrí iba do posúdenia súdom a nie ako ho kvalifikujú samotné strany. Skutočnosť, že Parlament upravuje hlavné aspekty postavenia asistentov, uskutočňuje administratívne preskúmanie ich prijímania poslancami a je v zásade priamo poverený vyplácať odmenu zodpovedajúcu ich práci alebo poskytovaniu služby, ukazuje, v akej miere by nebolo prirodzené domnievať sa, že Parlament je vo vzťahu k asistentom treťou osobou a že neexistuje priamy právny vzťah medzi touto inštitúciou a parlamentnými asistentmi jeho členov.
(pozri body 48, 51, 52, 57, 60, 61, 63, 69 a 70)
Odkaz: Súd prvého stupňa, 20. marca 1991, Pérez‑Mínguez Casariego/Komisia, T‑1/90, Zb. s. II‑143, bod 38; Súd prvého stupňa, 15. júla 1993, Hogan/Parlament, T‑115/92, Zb. s. II‑895, bod 36; Súd prvého stupňa, 22. marca 1995, Kotzonis/HVS, T‑586/93, Zb. s. II‑665, bod 21; Súd prvého stupňa, 10. júna 2004, Garroni/Parlament, T‑276/01, Zb. VS s. I‑A‑177, II‑795, bod 52
3. Článok 4 ods. 1 písm. a) prílohy VII služobného poriadku sa má vykladať tak, že v súvislosti s priznaním príspevku na expatriáciu sa za prvoradé kritérium považuje zvyčajné bydlisko úradníka pred jeho nástupom do služby, pričom zvyčajné bydlisko je miesto, kde si dotknutá osoba stanovila trvalé alebo zvyčajné centrum svojich záujmov s vôľou dať mu stabilný charakter. Samotná skutočnosť pobytu v krajine v zahraničí na účely doplnenia si univerzitného štúdia alebo vykonania stáže odbornej praxe neumožňujú predpokladať existenciu vôle preniesť trvalé centrum svojich záujmov do tejto krajiny.
(pozri body 73 a 74)
Odkaz: Súdny dvor, 15. septembra 1994, Magdalena Fernández/Komisia, C‑452/93 P, Zb. s. I‑4295, bod 21; Súd prvého stupňa, 13. decembra 2004, E/Komisia, T‑251/02, Zb. VS s. I‑A‑359, II‑1643, bod 53; Súd prvého stupňa, 25. októbra 2005, Dedeu i Fontcuberta/Komisia, T‑229/02, Zb. VS s. I‑A‑303, II‑1377, bod 66
4. Na účely priznania diét na určenie, či úradník musel zmeniť bydlisko, aby mohol splniť povinnosti podľa článku 20 služobného poriadku, bydlisko, ktoré treba zohľadniť, je to, v ktorom udržuje centrum svojich záujmov. V tejto súvislosti je možná na určitú dobu súbežná existencia dvoch bydlísk, prvého ako zvyčajného bydliska a druhého z dôvodu hlavného zamestnania. Iba zo skutočnosti, že dotknutá osoba počas doby predchádzajúcej jej prijatiu pracovala v inom mieste, ako je miesto jej výkonu práce, nemožno vyvodiť, že mala vôľu tam stanoviť trvalé centrum svojich záujmov, ak skutočnosti vychádzajúce z profesijných a osobných okolností v skutočnosti protirečia tomu, že mala taký úmysel.
(pozri body 84 a 87)
Odkaz: Súdny dvor, 11. augusta 1995, Parlament/Vienne, C‑43/94 P, Zb. s. I‑2441, bod 21; Lozano Palacios/Komisia, už citovaný, bod 47; E/Komisia, už citovaný, bod 73
Top