ROZSUDOK SÚDU PRVÉHO STUPŇA (štvrtá rozšírená komora)
zo 17. septembra 2003 (*)
„Nariadenie (ES) č. 1049/2001 – Prístup k dokumentom – Nezverejnenie dokumentu pochádzajúceho z členského štátu bez predchádzajúceho súhlasu tohto štátu“
Vo veci T‑76/02,
Mara Messina, bydliskom v Neapoli (Taliansko), v zastúpení: M. Calabrese, advokát,
žalobkyňa,
proti
Komisii Európskych spoločenstiev, v zastúpení: U. Wölker, V. Di Bucci a P. Aalto, splnomocnení zástupcovia, s adresou na doručovanie v Luxemburgu,
žalovanej,
ktorej predmetom je návrh na zrušenie rozhodnutia Komisie zamietajúceho žalobkyni prístup k niektorým dokumentom vzťahujúcim sa na režim štátnej pomoci, o ktorom Komisia rozhodla 2. augusta 2000 [štátna pomoc N 715/99 – Taliansko (SG 200 D/10574)],
SÚD PRVÉHO STUPŇA
EURÓPSKYCH SPOLOČENSTIEV (štvrtá rozšírená komora),
v zložení: predsedníčka komory V. Tiili, sudcovia J. Pirrung, P. Mengozzi, A. W. H. Meij a M. Vilaras,
tajomník: J. Palacio González, hlavný referent,
so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 3. apríla 2003,
vyhlásil tento
Rozsudok
Právny rámec
1 Článok 255 ES ustanovuje:
„1. Každý občan únie a každá fyzická alebo právnická osoba s bydliskom alebo sídlom v členskom štáte má právo na prístup k dokumentom Európskeho parlamentu, Rady, alebo Komisie, v závislosti od zásad a podmienok, ktoré sa vymedzia v súlade s odsekmi 2 a 3.
2. Všeobecné zásady a obmedzenia, ktoré vychádzajú z verejného alebo súkromného záujmu a upravujú právo na prístup k dokumentom, stanoví Rada v súlade s postupom uvedeným v článku 251, do dvoch rokov po nadobudnutí platnosti Amsterdamskej zmluvy.
…“
2 Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1049/2001 z 30. mája 2001 o prístupe verejnosti k dokumentom Európskeho parlamentu, Rady a Komisie (Ú. v. ES L 145, s. 43; Mim. vyd. 01/003, s. 331), vymedzuje pravidlá, podmienky a obmedzenia z dôvodu verejného alebo súkromného záujmu, ktorými sa riadi právo na prístup k dokumentom Európskeho parlamentu, Rady a Komisie, uvedené v článku 255 ES, aby sa zaistil čo najširší prístup k dokumentom, stanovuje pravidlá, ktoré zabezpečia čo najľahšie možné uplatňovanie tohto práva, a podporuje dobrú administratívnu prax v prístupe k dokumentom.
3 Článok 2 nariadenia č. 1049/2001 stanovuje:
„1. Každý občan únie a každá fyzická alebo právnická osoba s bydliskom alebo sídlom v niektorom členskom štáte má právo na prístup k dokumentom orgánov v súlade s pravidlami, podmienkami a obmedzeniami určenými v tomto nariadení.
…
3. Toto nariadenie sa vzťahuje na všetky dokumenty zo všetkých oblastí činnosti Európskej únie, ktoré niektorý z orgánov má, to znamená dokumenty, ktoré vypracoval alebo dostal a ktoré má v držbe.
…“
4 Článok 3 nariadenia č. 1049/2001 uvádza:
„Na účely tohto nariadenia:
…
b) „treťou osobou“ sa rozumie akákoľvek fyzická alebo právnická osoba, alebo akýkoľvek subjekt mimo príslušného orgánu, vrátane členských štátov, iných orgánov alebo inštitúcií patriacich do spoločenstva alebo mimo neho, a tretie krajiny.“
5 Článok 4 nariadenia č. 1049/2001, ktorý definuje výnimky z vyššie uvedeného práva na prístup k dokumentom, stanovuje:
„…
2. Orgány odmietnu prístup k dokumentu v prípade, keď by sa jeho zverejnením porušila ochrana:
…
– súdneho konania a právneho poradenstva,
– účelu inšpekcií, vyšetrovania a kontroly,
pokiaľ nepreváži verejný záujem na jeho zverejnení.
…
4. Pokiaľ ide o dokumenty tretej osoby a nie je jasné, či dokument môže alebo nemôže byť zverejnený, orgány sa poradia s treťou osobou s cieľom posúdiť, či sa môže použiť výnimka podľa odseku 1 alebo 2.
5. Členský štát môže požiadať orgán, aby nezverejnil dokument pochádzajúci z daného členského štátu bez jeho predchádzajúceho súhlasu.
…“
Skutkové okolnosti a konanie
6 Žalobkyňa je asistentka na právnických fakultách Univerzít v Salerne a Neapoli (Taliansko).
7 V rámci svojho zámeru vypracovať štúdiu o vplyvoch štátnej pomoci na podniky v znevýhodnených regiónoch na juhu Talianska, žalobkyňa požiadala listom zo 4. decembra 2001, na základe nariadenia č. 1049/2001, o prístup k niektorým dokumentom týkajúcim sa režimu štátnej pomoci, ktorý bol po predbežnom posúdení vyhlásený za zlučiteľný s spoločným trhom rozhodnutím Komisie z 2. augusta 2000 (štátna pomoc N 715/99 – Taliansko SG 200 D/10574). Žalobkyňa konkrétne žiadala o prístup ku korešpondencii medzi talianskymi orgánmi a Komisiou v rámci konania o posudzovaní daného režimu, k zápisniciam zo stretnutia medzi talianskymi orgánmi a oddeleniami Komisie, ktoré sa konalo dňa 16. mája 2000 v Bruseli, a k odporúčaniu Komisie, ktorým navrhla, v súlade s článkom 18 nariadenia Rady (ES) č. 659/1999 z 22. marca 1999 ustanovujúceho podrobné pravidlá na uplatňovanie článku [88] Zmluvy o ES (U. v. ES L 83, s. 1; Mim. vyd. 08/001, s. 339), potrebné zmeny v režime vyššie uvedenej štátnej pomoci; v prípade, že toto odporúčanie by netvorilo súčasť niektorého z požadovaných dokumentov.
8 Listom z 19. decembra 2001, Komisia zamietla žiadosť žalobkyne. V odôvodnení zamietnutia žiadosti, Komisia citovala odôvodnenie dvoch rozsudkov Súdu prvého stupňa, konkrétne body 86 až 90, rozsudku zo 14. decembra 2000, Ufex a i./Komisia (T‑613/97, Zb. s. II‑4055) a body 67 a 68 rozsudku z 11. decembra 2001, Petrie a i./Komisia (T‑191/99, Zb. s. II‑3677). Komisia vyzvala žalobkyňu, aby svoju žiadosť poslala talianskym orgánom, pričom zdôraznila, že nemá žiadne námietky voči sprístupneniu listov, ktoré ona sama zaslala talianskym orgánom.
9 Listom zo 14. januára 2002, žalobkyňa poslala opakovanú žiadosť o prístup k uvedeným dokumentom v súlade s ustanovením článku 7 ods. 2 nariadenia č.1049/2001.
10 Po tom, čo Komisia listom z 1. februára 2002 informovala žalobkyňu o predĺžení lehoty na spracovanie jej žiadosti o 15 dní, nezaslala k jej opakovanej žiadosti žiadne ďalšie písomne stanovisko, čo je postup, ktorý možno považovať za zamietnutie v súlade s článkom 8 ods. 3 nariadenia č. 1049/2001.
11 Žalobkyňa návrhom podaným do kancelárie Súdu prvého stupňa 18. marca 2002 podala žalobu, na základe ktorej sa začalo toto konanie. Samostatným podaním z toho istého dňa žalobkyňa na základe článku 76a Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa požiadala o skrátené súdne konanie, pričom táto žiadosť bola rozhodnutím z 11. apríla 2002 zamietnutá.
12 V odpovedi na list Komisie z 30. apríla 2002, v ktorom Komisia požiadala talianske orgány, aby zaujali stanovisko k sprístupneniu požadovaných dokumentov žalobkyni, talianske orgány listom zo 16. mája 2002, súhlasili so zamietnutím žiadosti žalobkyne o prístup k týmto dokumentom.
13 Písomná časť konania bola ukončená 1. augusta 2002.
14 Na základe článku 14 rokovacieho poriadku a na návrh štvrtej komory Súd prvého stupňa po vypočutí účastníkov konania v súlade s článkom 51 tohto rokovacieho poriadku rozhodol postúpiť vec rozšírenému rozhodovaciemu zloženiu.
15 Na základe správy sudcu spravodajcu, Súd prvého stupňa (štvrtá rozšírená komora) rozhodol o otvorení ústnej časti konania.
16 Listom z 3. marca 2003, žalobkyňa požiadala jednak o opätovné otvorenie písomnej časti konania s cieľom predloženia nových žalobných dôvodov na základe nových skutkových okolností, ktoré vyšli najavo po ukončení písomnej časti konania, a jednak o predĺženie času určeného na prednes tvrdení na pojednávaní.
17 V odpovedi na tento list, Súd prvého stupňa rozhodol zamietnuť žiadosť žalobkyne o opätovné otvorenie písomnej časti konania a vyzval ju, aby Súdu prvého stupňa doručila dokumenty potvrdzujúce nové skutkové okolnosti a aby stručne písomne opísala obsah nových žalobných dôvodov.
18 Na túto výzvu odpovedala žalobkyňa 24. marca 2003 podaním z 21. marca 2003, v ktorom uviedla štyri nové dôvody zrušenia.
19 Medzičasom, listom doručeným do kancelárie Súdu prvého stupňa 21. marca 2003, Komisia informovala Súd prvého stupňa, že listom z 20. marca 2003 poslala žalobkyni dokumenty, ktoré Komisia vypracovala v rámci posudzovania dotknutého režimu štátnej pomoci. Táto zásielka obsahovala listy zaslané Komisiou talianskym orgánom 22. decembra 1999, 7. marca a 29. mája 2000, teda listy, ku ktorým žalobkyňa žiadala prístup vo svojej prvej žiadosti, pričom posledný list rekapituluje obsah stretnutia v Bruseli 16. mája 2000 spomínaného vyššie v bode 7. Podľa Komisie sa žaloba v častiach vzťahujúcich sa na dokumenty, ktoré tvorili obsah zásielky, stala bezpredmetnou. Navyše, Komisia upresnila, že nemohla žalobkyni umožniť prístup ku korešpondencii, ktorú dostala od talianskych orgánov v rámci posudzovania uvedeného režimu štátnej pomoci, z dôvodu nesúhlasu so zverejnením týchto dokumentov vyjadreného talianskymi orgánmi v liste zo 16. mája 2002. Vzhľadom na tieto okolnosti, Komisia navrhla, aby bola žalobkyňa vyzvaná vyjadriť sa, či trvá na svojej žalobe alebo nie.
20 Listom z 26. marca 2003 žalobkyňa požiadala, aby pojednávanie určené na 3. apríla 2003 prebehlo podľa rozvrhu. Dňa 27. marca 2003, žalobkyňa požiadala o sprístupnenie listu talianskych orgánov zo 17. februára 2003, ktorým tieto orgány vyjadrili svoj nesúhlas s tým, aby Komisia vyhovela žiadosti nemenovaného talianskeho podniku týkajúcej sa sprístupnenia tých istých dokumentov, ktorých sprístupnenie žiadala žalobkyňa. Žiadosti žalobkyne sa vyhovelo.
21 Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na otázky, ktoré im Súd prvého stupňa položil, boli vypočuté počas pojednávania 3. apríla 2003.
Návrhy účastníkov konania
22 Žalobkyňa navrhuje, aby Súd prvého stupňa:
– zrušil rozhodnutie z 19. decembra 2001, ktorým bola zamietnutá jej pôvodná žiadosť o prístup k dokumentom,
– zrušil nepriame zamietnutie jej opakovanej žiadosti,
– zaviazal Komisiu na náhradu trov konania.
23 Komisia navrhuje, aby Súd prvého stupňa:
– zamietol žalobu,
– zaviazal žalobkyňu na náhradu trov konania.
Právny stav
Predmet sporu
24 Je potrebné podčiarknuť, že v priebehu konania, Komisia sprístupnila žalobkyni dokumenty špecifikované vyššie v bode 19, čím sa zmenila pôvodná skutková podstata sporu.
25 Na pojednávaní 3. apríla 2003, žalobkyňa vyhlásila, že z dôvodu spomínaného sprístupnenia bolo jej žiadosti čiastočne vyhovené v súvislosti s dokumentmi, ktoré pochádzali od Komisie, a následne vzala späť svoj návrh, ktorým žiadala zrušenie rozhodnutia o zamietnutí prístupu k týmto dokumentom. Rovnako sa vzdala prvých troch nových žalobných dôvodov, ktoré uviedla vo svojom podaní z 21. marca 2003, založených na porušení zásady riadnej správy vecí verejných, článku 4 ods. 4 nariadenia č. 1049/2001 a zásady rovnosti zaobchádzania. Späťvzatie týchto žalobných dôvodov Súd prvého stupňa zobral na vedomie a bolo zapísané do zápisnice z pojednávania.
26 Žalobkyňa však trvala na svojich návrhoch zrušiť rozhodnutie Komisie, ktorým jej táto inštitúcia odmietla sprístupniť dokumenty pochádzajúce od talianskych orgánov, ako aj na žalobných dôvodoch založených na porušení ustanovení článku 2 ods. 1 a 3 v spojení s článkom 4 ods. 2 nariadenia č. 1049/2001, tak ako je opísané v žalobe, a na porušení článku 4 ods. 5 toho istého nariadenia, tak ako je uvedené v podaní z 21. marca 2003.
27 Je potrebné najprv preskúmať žalobný dôvod založený na porušení článku 4 ods. 5 nariadenia č. 1049/2001.
O žalobnom dôvode založenom na porušení článku 4 ods. 5 nariadenia č. 1049/2001
Tvrdenia účastníkov konania
28 Čo sa týka novej skutočnosti, na ktorej sa zakladá tento žalobný dôvod, žalobkyňa tvrdí, že keď sa dozvedela, že generálny tajomník Komisie povolil prístup nemenovanému talianskemu podniku k dokumentom, týkajúcich sa posúdenia iného režimu štátnej pomoci, znova požiadala generálneho tajomníka o stanovisko ku svojej žiadosti. Jeho odpoveď, list z 11. novembra 2002, v spojení s listom talianskych orgánov zo 16. mája 2002, uvedeným v prílohe č. 2 dupliky, novo zdôvodňuje napadnuté zamietnutie žiadosti o prístup k dokumentom a opodstatňuje predloženie nového žalobného dôvodu.
29 V liste z 11. novembra 2002, generálny tajomník Komisie znova zamietol sprístupnenie požadovaných dokumentov, vzhľadom na priebeh tohto konania a na fakt, že talianske orgány nesúhlasili so sprístupnením nimi zaslaných dokumentov Komisii v súvislosti s posudzovaním uvedeného režimu štátnej pomoci.
30 Čo sa týka podstaty žalobného dôvodu, žalobkyňa najprv poukazuje na to, že list talianskeho ministerstva výrobných činností zo 16. mája 2002 je podpísaný generálnym riaditeľom a potom uvádza, že „pochybuje, že podpis jedného z (mnohých) vedúcich predstaviteľov jedného z (mnohých) ministerstiev členského štátu môže zaviazať tento štát“ vzhľadom na výnimočný charakter možnosti, ktorú štátu dáva článok 4 ods. 5 nariadenia č. 1049/2001.
31 Žalobkyňa tiež tvrdí, že autor vyššie uvedeného listu iba berie na vedomie a schvaľuje zamietnutie prístupu k dokumentom Komisiou, ale výslovne nežiada nezverejnenie požadovaných dokumentov. Tento postup nevylučuje v budúcnosti možnosť opačného rozhodnutia Komisie, ako je to, ktoré je predmetom tejto žaloby.
32 Za týchto okolností, sa Komisia tým, že považovala tento list za prejav nesúhlasu talianskeho štátu podľa článku 4 ods. 5 nariadenia č. 1049/2001 so zverejnením požadovaných dokumentov a tým, že tento prejav považovala za prekážku zverejnenia, dopustila zjavne nesprávneho posúdenia a porušila uvedený článok.
33 Listom z 21. marca a počas pojednávania Komisia uviedla, že nemohla sprístupniť požadované dokumenty, ktoré pochádzali od talianskych orgánov z dôvodu nesúhlasu, ktorý tieto orgány vyjadrili v liste zo 16. mája 2002 a v liste zo 17. februára 2003, týkajúcom sa tých istých dokumentov, a že ustanovenia článku 4 ods. 5 nariadenia č. 1049/2001 boli v prejednávanej veci plne rešpektované. Možnosť daná členským štátom podľa tohto článku vyplýva z pretrvávania vnútroštátnych právnych noriem o prístupe k dokumentom, ktoré sa nesmú dať obísť prostredníctvom ustanovení nariadenia č. 1049/2001. Ďalej Komisia uviedla, že Súd prvého stupňa nemá právomoc kontrolovať obsahové a formálne náležitosti nesúhlasu štátu so zverejnením dokumentov a podčiarkla, že Tribunale amministrativo regionale del Lazio (Krajský správny súd v Lazio) potvrdil uznesením z 25. júla 2001 zamietnutie talianskych orgánov týkajúce sa žiadosti nemenovaných podnikov z apríla 2001 o prístup k tým istým dokumentom, ku ktorým žiadala prístup žalobkyňa.
Posúdenie Súdom prvého stupňa
34 Je potrebné predovšetkým pripomenúť, že podľa článku 48 ods. 2 prvého pododseku rokovacieho poriadku je uvádzanie nových dôvodov prípustné počas konania len vtedy, ak sú tieto dôvody založené na právnych a skutkových okolnostiach, ktoré vyšli najavo v priebehu konania.
35 V tomto prípade je nepochybné, že Komisia upresnila až vo svojej duplike, že 30. apríla 2002 požiadala talianske orgány, aby vyjadrili svoje stanovisko ku žiadosti žalobkyne o prístup k dokumentom, s cieľom zistiť, či so sprístupnením požadovaných dokumentov žalobkyni súhlasia alebo nie, a že listom zo 16. mája 2002 (príloha č. 2 dupliky) talianske orgány vyjadrili súhlas so zamietnutím žiadosti žalobkyne.
36 Je opodstatnené považovať tieto skutkové okolnosti, ktoré vyšli najavo v priebehu konania, a ktoré nemohli byť inak žalobkyni známe, za nové skutočnosti umožňujúce uvedenie nového žalobného dôvodu založeného na porušení článku 4 ods. 5 nariadenia č. 1049/2001, pričom je vhodné poukázať na to, že žalovaná nenamietla v priebehu pojednávania prípustnosť tohto žalobného dôvodu.
37 Ďalej je potrebné zdôrazniť, že v priebehu pojednávania Komisia sprístupnila žalobkyni listy týkajúce sa daného režimu štátnej pomoci, ktoré poslala talianskym orgánom, a trvala na odmietnutí sprístupniť jej dokumenty pochádzajúce od talianskych orgánov z dôvodu nesúhlasu týchto orgánov s akýmkoľvek sprístupnením vyjadreného v ich listoch zo 16. mája 2002 a 17. februára 2003.
38 Je dôležité podčiarknuť, že právo na prístupu k dokumentom inštitúcií, upravené v článku 2 nariadenia č. 1049/2001, sa vzťahuje na všetky dokumenty, ktoré niektorá z inštitúcií má, to znamená dokumenty, ktoré vypracovala alebo dostala a ktoré má v držbe, tak ako je to uvedené v odseku 3 toho istého článku.
39 Od inštitúcií teda možno vyžadovať, aby sprístupnili dokumenty pochádzajúce od tretích osôb, ktoré zahŕňajú aj dokumenty pochádzajúce od členských štátov, v súlade s vymedzením pojmu tretia osoba v článku 3 písm. b) nariadenia č. 1049/2001.
40 Z článku 4 ods. 5 nariadenia č. 1049/2001 ale vyplýva, že členské štáty majú medzi tretími osobami výnimočné postavenie. Toto ustanovenie totiž dáva členskému štátu možnosť požiadať inštitúciu, aby nezverejnila dokumenty, ktoré od neho pochádzajú, bez jeho predchádzajúceho súhlasu.
41 V tomto štádiu treba podčiarknuť, že formulácia článku 4 ods. 5 nariadenia č. 1049/2001 preberá vyhlásenie č. 35, ktoré tvorí prílohu Amsterdamského záverečného aktu a podľa ktorého sa Konferencia dohodla, že zásady a podmienky stanovené v článku 255 ES umožnia členskému štátu požadovať, aby Komisia alebo Rada neoznámila tretím stranám dokument pochádzajúci z tohto štátu bez jeho predchádzajúceho súhlasu. Tak ako to správne poznamenala Komisia v priebehu pojednávania, možnosť daná členským štátom v článku 4 ods. 5 nariadenia č. 1049/2001 vyplýva z toho, že cieľom ani účelom tohto nariadenia nie je meniť vnútroštátne právne predpisy týkajúce sa prístupu k dokumentom (odôvodnenie č. 15 nariadenia č. 1049/2001).
42 V tomto prípade je nepochybné, že sa Komisia listom z 30. apríla 2002 obrátila na talianske orgány, aby vyjadrili svoj súhlas alebo nesúhlas s tým, že žalobkyni, ktorej meno bolo výslovne uvedené v danom liste, bude sprístupnená korešpondencia, ktorú si s inštitúciou vymenili. V tejto súvislosti treba podotknúť, že vyžiadanie si stanoviska talianskych orgánov bolo nevyhnutné, pretože žiadosť žalobkyne o prístup k dokumentom sa týkala dokumentov zaslaných Komisii pred vstupom do platnosti nariadenia č. 1049/2001.
43 Listom zo 16. mája 2002, doručenom Komisii zásielkou stálej misie Talianskej republiky pri Európskej únii zo dňa 17. mája 2002 (príloha č. 2 dupliky), G. Visconti, generálny riaditeľ talianskeho ministerstva výrobných činnosti, zobral na vedomie zamietnutie žiadosti žalobkyne Komisiou listom z 19. decembra 2001 a vyjadril s ním súhlas.
44 Žalobkyňa tvrdí, že Komisia sa tým, že pokladala list zo 16. mája 2002 za prejav nesúhlasu talianskeho štátu podľa článku 4 ods. 5 nariadenia č. 1049/2001 so zverejnením požadovaných dokumentov, a tým, že tento prejav považovala za prekážku zverejnenia, dopustila zjavne nesprávneho posúdenia a porušila vyššie uvedený článok.
45 Vo svojom podaní z 21. marca 2003 žalobkyňa po prvé vyjadrila svoje „pochybnosti“ o právomoci autora listu zo 16. mája 2002, uplatniť možnosť Talianskej republiky vyjadrenú v článku 4 ods. 5 nariadenia č. 1049/2001.
46 V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že podľa judikatúry Súdneho dvora, Komisia nie je oprávnená posudzovať rozdelenie právomocí na základe inštitucionálnych predpisov každého členského štátu (rozsudok Súdneho dvora z 12. júna 1990, Nemecko/Komisia, C‑8/88, Zb. s. I‑2321, bod 13).
47 Treba tiež pripomenúť, že v súvislosti so žalobou podľa článku 230 ES, sudca Spoločenstva nie je oprávnený rozhodnúť o zákonnosti aktu prijatého vnútroštátnym orgánom (rozsudok Súdneho dvora z 3. decembra 1992, Oleificio Borelli/Komisia, C‑97/91, Zb. s. I‑6313, bod 9 a rozsudok Súdu prvého stupňa z 15. decembra 1999, Kesko/Komisia, T‑22/97, Zb. s.II‑3775, bod 83).
48 Za týchto okolností, Komisia nebola oprávnená rozhodnúť o právomoci autora listu zo 16. mája 2002 vyjadriť s ohľadom na talianske právo a v súlade s článkom 4 ods. 5 nariadenia č. 1049/2001 nesúhlas k žiadosti žalobkyne o sprístupnenie požadovaných dokumentov, ale bola povinná overiť, či uvedený list na prvý pohľad bol listom pochádzajúcim od členského štátu v zmysle vyššie uvedeného ustanovenia (rozsudok Kesko/Komisia, už citovaný, bod 84). Tým, že bol Komisii doručený list od talianskeho ministerstva výrobných činností so sprievodným listom stálej misie Talianskej republiky pri Európskej únii, ktorý sa výslovne odvolával na list Komisie z 30. apríla 2002, Komisia opodstatnene usúdila, že na prvý pohľad dostala stanovisko Talianskej republiky vyjadrujúce nesúhlas so zverejnením dokumentov požadovaných žalobkyňou, a to v súlade s článkom 4 ods. 5 nariadenia č. 1049/2001.
49 V každom prípade, treba poznamenať, že po tom ako žalobkyňa vyslovila svoje výhrady v podaní z 21. marca 2003, v odpovedi na výslovnú otázku Súdu prvého stupňa počas pojednávania vyhlásila, že nie je schopná uviesť, ktorý orgán by podľa nej bol oprávnený vykonať úkon stanovený v článku 4 ods. 5 nariadenia č. 1049/2001, z čoho vyplýva, že nebol predložený dôkaz o nedostatku právomoci autora listu zo 16. mája 2002.
50 Žalobkyňa po druhé uvádza, že list zo 16. mája 2002 neobsahuje výslovné vyjadrenie nesúhlasu so sprístupnením požadovaných dokumentov, ktoré si uplatnenie článku 4 ods. 5 nariadenia č. 1049/2001 nevyhnutne vyžaduje.
51 V tejto súvislosti, treba najprv poznamenať, že z obsahu spomínaného listu je zjavné, že je odpoveďou na list Komisie z 30. apríla 2002, ktorý informuje o žalobe podanej žalobkyňou po zamietnutí sprístupnenia ňou požadovaných dokumentov a žiada talianske orgány o stanovisko k ich možnému zverejneniu.
52 Ďalej treba zdôrazniť, že formulácia tohto listu zo 16. mája 2002 jednoducho vyplýva z kontextu, v ktorom bol list napísaný a ktorý spočíva v tom, že Komisia už zamietla sprístupnenie dokumentov žalobkyni, a že vzhľadom na obsah listu nie je pochybnosť o zamietavom postoji talianskych orgánov a teda o ich nesúhlase v súlade s článkom 4 ods. 5 nariadenia č. 1049/2001 s akýmkoľvek sprístupnením dokumentov vypracovaných týmito orgánmi v rámci posudzovania daného režimu štátnej pomoci. Okrem výslovného schválenia zamietnutia žiadosti žalobkyne o prístup Komisiou, talianske orgány v tomto liste uviedli, že už zamietli dve žiadosti o prístup k tým istým dokumentom, ako požadovala žalobkyňa, podané v apríli a decembri 2001 nemenovanými talianskymi podnikmi a advokátom žalobkyne, ktorý konal vo svojom vlastnom mene.
53 Za týchto okolností, nie je potrebné vziať do úvahy list talianskych orgánov zo 17. februára 2003, v ktorom na podnet Komisie vyjadrili svoj nesúhlas so sprístupnením dokumentov istému talianskemu podniku, pričom išlo o rovnaké dokumenty ako sú tie, o ktoré žiadala žalobkyňa.
54 Vzhľadom na všetky predchádzajúce dôvody, je opodstatnené domnievať sa, že Komisia sa v tomto prípade nedopustila zjavne nesprávneho posúdenia a neporušila článok 4 ods. 5 nariadenia č. 1049/2001.
55 Nakoniec, je potrebné zdôrazniť, že možnosť priznaná členským štátom požiadať o nezverejnenie ich dokumentov tretím osobám bez ich predchádzajúceho súhlasu, je súčasťou výnimiek z práva na prístup k dokumentom inštitúcií upravených v článku 4 nariadenia č. 1049/2001.
56 Vzhľadom na nesúhlas vyjadrený talianskymi orgánmi, tak ako to vyplýva z listu zo 16. mája 2002, so sprístupnením dokumentov, vypracovaných v rámci posudzovania daného režimu štátnej pomoci, žalobkyni, sa zamietnutie žiadosti o prístup k uvedeným dokumentom javí právne odôvodnené, s ohľadom na to, že žalobkyňa v tomto prípade spochybnila iba skutočnosť, že talianske orgány nesúhlasili so sprístupnením uvedených dokumentov.
57 Za týchto okolností a bez toho, aby bolo potrebné rozhodnúť o žalobnom dôvode založenom na porušení článku 2 ods. 1 a 3 v spojení s článkom 4 ods. 2 nariadenia č. 1049/2001, sa žaloba musí zamietnuť.
O trovách
58 Podľa článku 87 ods. 2 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý nemal vo veci úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Podľa odseku. 3 toho istého článku však môže Súd prvého stupňa rozdeliť náhradu trov konania alebo rozhodnúť tak, že každý z účastníkov konania znáša svoje vlastné trovy konania, ak účastníci konania mali úspech len v časti predmetu konania alebo z výnimočných dôvodov.
59 V tomto prípade, ako uviedol Súd prvého stupňa, žaloba musí byť zamietnutá v rozsahu, v akom sa v nej navrhuje zrušenie rozhodnutia Komisie nepovoliť prístup k dokumentom pochádzajúcim z Talianskej republiky. Okrem toho, treba pripomenúť, že žalobkyňa vzala späť žalobné dôvody, ktoré smerovali k zrušeniu zamietnutia prístupu k dokumentom vypracovaným Komisiou, ktoré jej boli zaslané 20. marca 2003.
60 Súd prvého stupňa napriek tomu poznamenáva, že Komisia sa na jednej strane neskoro obrátila na talianske orgány a na druhej strane poskytla žalobkyni dokumenty, ktoré vypracovala v rámci posudzovania daného režimu štátnej pomoci, až po podaní žaloby a viac ako 15 mesiacov po podaní prvej žiadosti o prístup.
61 Vzhľadom na postup Komisie Súd prvého stupňa považuje za opodstatnené na základe článku 87 ods. 3 rokovacieho poriadku zaviazať žalovanú inštitúciu, aby znášala svoje vlastné trovy konania a nahradila polovicu trov konania žalobkyne.
Z týchto dôvodov,
SÚD PRVÉHO STUPŇA (štvrtá rozšírená komora)
rozhodol a vyhlásil:
1. Žaloba sa zamieta.
2. Žalobkyňa znáša polovicu svojich trov konania. Komisia znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť polovicu trov konania žalobkyne.
Tiili
Pirrung
Mengozzi
Meij
Vilaras
Rozsudok bol vyhlásený na verejnom pojednávaní v Luxemburgu 17. septembra 2003.
Tajomník
Predseda komory
H. Jung
V. Tiili
* Jazyk konania: taliančina.
Top