ROZSUDOK SÚDU PRVÉHO STUPŇA (druhá komora)

z 8. júla 2004 ( *1 )

Vo veci T-44/00,

Mannesmannröhren-Werke AG, so sídlom v Mülheim an der Ruhr (Nemecko), v zastúpení: M. Klusmann, advokát, s adresou na doručovanie v Luxemburgu,

žalobca,

proti

Komisii Európskych spoločenstiev, v zastúpení: M. Erhart a A. Whelan, splnomocnení zástupcovia, s adresou na doručovanie v Luxemburgu,

žalovanej,

ktorej predmetom je návrh na zrušenie rozhodnutia Komisie 2003/382/ES z 8. decembra 1999 vzťahujúceho sa na konanie o uplatnení článku 81 Zmluvy ES (vec IV/E-1/35.860-B — Bezšvíkové oceľové rúrky) (Ú. v. EÚ L 140, 2003, s. 1) alebo subsidíarne návrh na zníženie výšky pokuty uloženej žalobcovi,

SÚD PRVÉHO STUPŇA

EURÓPSKYCH SPOLOČENSTIEV (druhá komora),

v zložení: predseda komory N. J. Forwood, sudcovia J. Pirrung a A. W. H. Meij tajomík: J. Plingers, referent,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 19., 20. a 21. marca 2003,

vyhlásil tento

Rozsudok

Skutkový stav a konanie ( 1 )

1

Uvedená právna vec sa týka rozhodnutia Komisie 2003/382/ES z 8. decembra 1999 vzťahujúceho sa na konanie o uplatnení článku 81 Zmluvy ES (vec IV/E-1/35.860-B — Bezšvíkové oceľové rúrky) (Ú. v. EÚ L 140, 2003, s. 1, ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).

...

Konanie pred Súdom prvého stupňa

34

Mannesmann, Corus, Dalmine, NKK Corp., Nippon, Kawasaki a Sumitomo podali v období medzi 28. februárom 2000 a 3. aprílom 2000 do kancelárie Súdu prvého stupňa sedem žalôb proti napadnutému rozhodnutiu.

35

Uznesením z 18. júna 2000 po vypočutí účastníkov konania bolo v súlade s článkom 50 Rokovacieho poriadku Súdu prvého stupňa rozhodnuté o spojení všetkých siedmich vecí na účely ústneho konania. Po tomto spojení sa v kancelárii tajomníka Súdu prvého stupňa mohli žalobcovia v týchto siedmich veciach oboznámiť so všetkými spismi súvisiacimi s uvedeným konaním. Rovnako sa prijali procesné opatrenia zaisťujúce priebeh konania.

36

Na základe správy sudcu spravodajcu Súd prvého stupňa (druhá komora) rozhodol o začatí ústnej časti konania. Účastníci konania predniesli svoje prejavy a odpovedali na otázky položené Súdom prvého stupňa na pojednávaní, ktoré sa konalo 19., 20. a 21. marca 2003.

Návrhy účastníkov konania

37

Žalobca navrhuje, aby Súd prvého stupňa:

—

zrušil napadnuté rozhodnutie,

—

subsidíarne znížil sumu uloženej pokuty,

—

zaviazal Komisiu nahradiť trovy konania.

38

Komisia navrhuje, aby Súd prvého stupňa:

—

zamietol žalobu,

—

zaviazal žalobcu nahradiť trovy konania.

O návrhu zrušiť napadnuté rozhodnutie

39

Na podporu svojho návrhu na zrušenie žalobca najprv poukazuje na celý rad žalobných dôvodov zameriavajúcich sa na spochybnenie platnosti správneho konania. Žalobca ďalej namieta porušenie článku 81 ods. 1 ES, pretože Komisia po právnej stránke dostatočne nepreukázala existenciu vytýkaného porušenia v článku 1av článku 2 napadnutého rozhodnutia.

O žalobných dôvodoch poukazujúcich na procesné chyby

O žalobných dôvodoch poukazujúcich na porušenie práva na obhajobu Komisiou, ktorá mala odmietnuť žalobcovi prístup k niektorým zložkám spisu

— Tvrdenia účastníkov konania

40

Žalobca uvádza, že nemal prístup ku kompletnému správnemu spisu. Komisia bez ďalšieho vysvetlenia a bez preskúmania obsahu listín, ktoré jej zaslal Dozorný úrad EZVO, neumožnila žalobcovi oboznámiť sa s týmito listami, brániac sa, že tieto dokumenty majú interný charakter. Mannesmann sa tiež domnieva, že mu boli odoprené niektoré listiny slúžiace v jeho prospech.

41

Mannesmann vytýka Komisii, že nerešpektovala konanie podľa bodu II A oznámenia Komisie 97/C 23/03 o interných pravidlách spracovania žiadostí o prístup k spisu v prípadoch podľa článkov [81] a [82] Zmluvy ES, článkov 65 a 66 Zmluvy o ESUO a nariadenia Rady (EHS) č. 4064/89 (Ú. v. ES C 23, 1997, s. 3, ďalej len „oznámenie o prístupe ku spisu“). V zmysle tohto oznámenia vypočúvajúci úradník je povinný kontrolovať klasifikáciu spisových dokumentov a prípadne overiť, či majú interný charakter. Táto povinnosť kontroly nezávisí od iniciatívy podnikov. Mannesmann sa domnieva, že rovnako nie je schopný určiť, či OV a správny spis obsahujú alebo nie všetky listiny slúžiace v jeho prospech.

42

Okrem toho, Mannesmann vytýka Komisii, že mu nezaslala zoznam všetkých dokumentov nachádzajúcich sa v spise, ktorý by mu umožnil požiadať o oboznámenie sa s niektorými z týchto listín (rozsudky Súdu prvého stupňa z 29. júna 1995, Solvay/Komisia, T-30/91, Zb. s. II-1775, body 89 a 93 až 95, a ICI/Komisia, T-36/91, Zb. s. II-1847, body 99 a 103 až 105). Komisia bola povinná označiť na uvedenom zozname listiny s interným charakterom (rozsudok Súdu prvého stupňa z 15. marca 2000, Cimenteries CBR a i./Komisia, nazývaný „Cement“, T-25/95, T-26/95, T-30/95 až T-32/95, T-34/95 až T-39/95, T-42/95 až T-46/95, T-48/95, T-50/95 až T-65/95, T-68/95 až T-71/95, T-87/95, T-88/95, T-103/95 a T-104/95, Zb. s. II-491, body 168 a 186). Komisia rovnako porušila právo na obhajobu. Takéto porušenie práva nemožno „napraviť“ pred Súdom prvého stupňa (už citovaný rozsudok Solvay/Komisia, bod 98).

43

Na pojednávaní sa Mannesmann analogicky odvolal na nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1049/2001 z 30. mája 2001 o prístupe verejnosti k dokumentom Európskeho parlamentu, Rady a Komisie (Ú. v. ES L 145, s. 43).

44

Na uvedené tvrdenia, Komisia odpovedala, že podľa ustálenej judikatúry nie je povinná povoliť prístup k svojim interným dokumentom (rozsudky Súdu prvého stupňa zo 17 decembra 1991, Hercules Chemicals/Komisia, T-7/89, Zb. s. II-1711, bod 54; z 1. apríla 1993, BPB Industries a British Gypsum/Komisia, T-65/89, Zb. s. II-389, a rozsudok Cement, už citovaný v bode 42 vyššie, bod 420). Tieto dokumenty vo svojej podstate nemôžu slúžiť ako dôkaz pre porušenie (pozri bod I A 3 oznámenia o prístupe k spisu). V každom prípade Mannesmann nepreukázal, že napadnuté rozhodnutie spočíva na dokumentoch, ku ktorým nemal prístup.

45

Komisia sa domnieva, že označenie sporných interných dokumentov nevyvoláva pochybnosti. V súlade s ustanoveniami bodu II A 2 písm. c) oznámenia o prístupe k spisom, korešpondencia medzi Komisiou a iným verejným orgánom, takým ako Dozorný úrad EZVO, patrí do interných dokumentov.

46

Pokiaľ ide o rešpektovanie povinnosti zo strany vypočúvajúceho úradníka kontrolovať dokumenty nachádzajúce sa v spise, Mannesmann neuviedol žiadny dôkaz na podporu svojich tvrdení. Komisia navyše podčiarkuje, že Mannesmann nevyužil možnosť stanovenú v bode II A 2 oznámenia o prístupe k spisu požiadať vypočúvajúceho úradníka o overenie povahy interných dokumentov sporných listín.

47

Nakoniec Komisia odmieta tvrdenie, že je povinná zaslať podnikom zoznam interných dokumentov nachádzajúcich sa v spise.

— Posúdenie Súdom prvého stupňa

48

Znenie bodu II A 2 oznámenia o prístupe k spisu je:

„S cieľom zjednodušiť správu a zvýšiť účinnosť sa interné dokumenty v budúcnosti zaradia do zbierky interných dokumentov týkajúceho sa prípadov, ktoré sú predmetom vyšetrovania (neprístupné) obsahujúce všetky interné dokumenty v chronologickom poradí. Klasifikácia v tejto kategórii podlieha kontrole úradníka pre vypočúvanie, ktorý v prípade potreby overí, či dokumenty, ktoré sú tu obsiahnuté, sú ‚interné dokumenty‘.

Napríklad za interné dokumenty sa považujú:

...

c)

korešpondencia s inými verejnými orgánmi týkajúca sa prípadu (19);

...“

49

Poznámka pod čiarou č. 19 oznámenia o prístupe k spisu upresňuje:

„Potrebné je chrániť dôvernosť dokumentov získaných od verejných orgánov; toto pravidlo sa uplatňuje nielen na dokumenty od orgánov pre hospodársku súťaž, ale tiež na tie, ktoré sú od iných verejných orgánov, členských štátov alebo nečlenských krajín. ... Je však potrebné rozlišovať medzi stanoviskami alebo pripomienkami vyjadrenými inými verejnými orgánmi, ktorým sa poskytuje absolútna ochrana, a akýmikoľvek osobitnými dokumentmi, ktoré môžu poskytnúť, na ktoré sa vždy nevzťahuje výnimka...“

50

Na rozdiel od tvrdenia spoločnosti Mannesmann treba zdôrazniť, že zo znenia bodu II A 2 oznámenia o prístupe k spisu vyplýva, že kontrola vykonávaná vypočúvajúcim úradníkom spočívajúca v overovaní interného charakteru dokumentov nachádzajúcich sa v spise nie je systematickou súčasťou správneho konania. Keďže vypočúvajúci úradník „môže“ podľa uvedeného bodu, „ak je to nevyhnutné“, vykonať takéto overovanie, treba uzavrieť, že v prípade, ak označenie niektorých dokumentov ako „interný dokument“ nie je spochybňované alebo už nie je viac spochybňované, tak overovanie z jeho strany nie je nevyhnutné. Opačný výklad by neprimerane sťažil pracovnú záťaž Komisie v rámci správneho konania a bol by v rozpore s cieľom, podľa ktorého táto metóda klasifikácie dokumentov bola prijatá z „dôvodov zjednodušenia a efektívnejšieho chodu správy“. Ďalej treba zistiť, či v rámci správneho konania Mannesmann požiadal, aby vypočúvajúci úradník overil interný charakter dokumentov, ktoré Komisii zaslal Dozorný úrad EZVO, a ktoré boli označené ako interné dokumenty.

51

V tomto ohľade treba pripomenúť, že listom z 12. marca 1999, ktorý tvorí prílohu žaloby, Mannesmann adresoval žiadosť o prístup k dotknutým dokumentom. Komisia listom z 22. marca 1999, ktorý tvorí takisto prílohu k žalobe, zamietla túto žiadosť s odôvodnením, že tieto dokumenty boli skutočne interné, v zmysle bodu II A oznámenia o prístupe k spisom (pozri najmä bod II A 2 tohto oznámenia).

52

Bez toho, aby to Mannesmann popieral, Komisia vo svojom vyjadrení k žalobe uviedla, že žalobca po odmietnutí prístupu, ktorý obsahoval list z 22. marca 1999, uvedené rozhodnutie nenapadol a nežiadal vypočúvajúceho úradníka, aby overil, či odpoveď Komisie je správna a dôvodná. Vo svojej replike sa Mannesmann obmedzil na tvrdenie, že nemá právo podať vypočúvajúcemu úradníkovi novú žiadosť. Z časti správy vypočúvajúceho úradníka, ktorú Komisia citovala vo svojej odpovedi na otázku položenú Súdom prvého stupňa, vyplýva, že „žiadna otázka vzťahujúca sa na právo obhajoby, v užšom slova zmysle, osobitne, žiadna otázka týkajúca sa prístupu k spisu nebola položená...“ účastníkmi konania.

53

Keďže Mannesmann po doručení listu z 22. marca 1999 nepožiadal o overenie označenia dokumentov nachádzajúcich sa v administratívnom spise Komisie na stranách 1 až 350 interných dokumentov, nebolo nevyhnutné, aby vypočúvajúci úradník v uvedenom prípade vykonal takéto overenie. Ak Komisia z dôvodu interného charakteru dokumentov písomnou formou odmietne prístup k niektorým listinám spisu, tak je na žiadateľovi, pokiaľ sa domáha, aby vypočúvajúci úradník preskúmal uvedenú otázku, aby pri opätovnej žiadosti o prístup spochybnil interný charakter uvedených dokumentov.

54

Pokiaľ Mannesmann namieta, že mu Komisia neposkytla zoznam všetkých dokumentov nachádzajúcich sa v spise vrátane interných z judikatúry, ktorú predložil na podporu svojich tvrdení, nevyplýva, že by samotná skutočnosť spočívajúca v tom, že Komisia neposkytla takýto zoznam účastníkom konania v štádiu správneho konania, zakladala porušenie práva na obhajobu. V rozsudkoch Solvay/Komisia, už citovaný v bode 42 vyššie (body 89 a 93 až 95), a ICI/Komisia, už citovaný v bode 42 vyššie (body 99 a 103 až 105), Súd prvého stupňa posudzoval len otázku nevyhnutnej rovnováhy medzi právom na prístup k dokumentom v neprospech a v prospech a ochranou obchodného tajomstva podnikov, neposudzoval však ochranu interných dokumentov. Z rozsudku Cement, už citovaný v bode 42 vyššie (body 5, 168 a 186), vyplýva, že Súd prvého stupňa požiadal Komisiu, v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania, aby predložila opis interných dokumentov, ktorých obsah nebol ani v stručnosti špecifikovaný v zozname poskytnutom účastníkom správneho konania, avšak z týchto okolností nevyplýva, že by Komisia porušila právo na obhajobu.

55

V každom prípade treba zdôrazniť, že k porušeniu práva na obhajobu dôjde na základe procesnej chyby len vtedy, ak má táto chyba konkrétny dosah na možnosť dotknutého podniku sa obhajovať (pozri v tomto zmysle rozsudok Cement, už citovaný v bode 42 vyššie, body 852 až 860).

56

V uvedenom prípade Súd prvého stupňa požiadal Komisiu v rámci opatrení na zabezpečenie priebehu konania, aby predložila zoznam s obsahom strán 1 až 350 svojho administratívneho spisu. Z uvedeného zoznamu vyplýva, že všetky dotknuté dokumenty sú interné a nemajú povahu dôkazu smerujúceho v prospech alebo neprospech a v tomto zmysle na ich základe ani nie je možné určiť, či jeden alebo ostatné podniky porušili alebo nie právne predpisy, takže ani neoverenie interného charakteru týchto dokumentov vypočúvajúcim úradníkom ani odmietnutie Komisie predložiť zoznam pozostávajúci z opisu uvedených dokumentov sa nemohli dotknúť možnosti spoločnosti Mannesmann obhajovať sa, a teda porušiť jeho právo na obhajobu. Po doručení tohto zoznamu Mannesmann na pojednávaní netvrdil v rozpore s tým, čo uviedol pred jeho prijatím, že niektoré z vymenovaných dokumentov z tohto zoznamu v skutočnosti neboli internými dokumentmi.

57

S ohľadom na predchádzajúci bod treba rovnako odmietnuť ďalšiu argumentáciu spoločnosti Mannesmann prednesenú na pojednávaní, založenú na analógii s nariadením č.1049/2001. Aj za predpokladu, žeby Mannesmann preukázal, že mal právo na prístup k predmetným dokumentom, táto skutočnosť by mu neumožnila lepšie sa obhajovať v rámci konania vedeného Komisiou. V dôsledku toho táto argumentácia nemôže v žiadnom smere odôvodniť zrušenie napadnutého rozhodnutia.

58

Navyše treba podotknúť, že nariadenie č. 1049/2001 a tiež rozhodnutie Komisie 94/90/ESUO, ES, Euratom z 8. februára 1994 o prístupe verejnosti k dokumentom Komisie (Ú. v. ES L 46, s. 58), ktoré bolo nahradené uvedeným nariadením stanovuje, že žiadateľ musí vykonať špeciálne procesné úkony, najmä podať formálnu žiadosť a v prípade odmietnutia ďalšiu žiadosť, aby sa mohol odvolať na jeho materiálne ustanovenia. V uvedenom prípade Mannesmann nesledoval tento procesný postup a nemohol ho obísť tým, že požiadal o analogické uplatnenie týchto materiálnych ustanovení.

59

Z vyššie uvedeného vyplýva, že tento žalobný dôvod sa zamieta.

O údajne nedostatočnej lehote na odpoveď na OV

— Tvrdenia účastníkov konania

60

Mannesmann sa domnieva, že mu nebola poskytnutá dostatočná lehota na odpoveď na OV. Komisia pri určení lehoty opomenula vziať do úvahy osobitosti uvedenej veci. Lehota začala plynúť 11. februára 1999, od tohto dátumu mali príjemcovia rozhodnutia prístup k spisu, a uplynula 20. apríla 1999. Napriek rozsiahlosti spisu a niektorým listinám, ktoré boli vyhotovené v jazykoch, ktoré sa obyčajne nepoužívajú, Komisia bez osobitného odôvodnenia odmietla 22. marca 1999 jeho žiadosť o dodatočnú lehotu. Vzhľadom na vyšetrovanie v ďalšej spojenej veci bol Mannesmann nútený obhajovať sa v dvoch veciach s tým, že disponoval len extrémne krátkymi lehotami. Spomedzi príjemcov napadnutého rozhodnutia sa v takejto situácii ocitol len on. Žalobca sa domnieva, že bol podrobený diskriminačnému zaobchádzaniu.

61

Komisia odmieta tieto tvrdenia. Každý príjemca OV disponoval dvojmesačnou lehotou od dňa doručenia, t. j. od 3. februára 1999, na prípravu odpovede. Komisia na základe žiadosti spoločnosti Mannesmann z 22. marca 1999, preložila dátum na podanie vyjadrenia na OV na 20. apríla 1999. Opatrenie takejto povahy nepodlieha požiadavkám na odôvodnenie, ktoré sú stanovené v článku 253 ES. Približne dva a pol mesačná lehota, ktorá bola poskytnutá spoločnosti Mannesmann na prípravu odpovede, je podľa Komisie dostatočná. V tomto smere sa Komisia odvoláva najmä na rozsudok Cement, už citovaný v bode 42 vyššie (body 654 a 655).

— Posúdenie Súdom prvého stupňa

62

Treba pripomenúť, že článok 11 ods. 1 nariadenia Komisie 99/63/EHS z 25. júla 1963 o vypočutí strán podľa 19 ods. 1 a 2 nariadenia Rady č. 17 (Ú. v. ES 127, s. 2268), uplatniteľný na dátum odoslania OV žalobcovi, a článok 14 nariadenia Komisie (ES) č. 2842/1998 z 22. decembra 1998 o vypočutí strán v určitých konaniach podľa článkov [81] a [82] Zmluvy o ES (Ú. v. ES L 354, s. 18), uplatniteľný po 31. januári 1999, zaručujú príjemcom OV dostatočnú lehotu potrebnú na uplatnenie práva na obhajobu, ktorú Komisia stanoví aspoň na dva týždne, pričom zoberie ohľad na čas požadovaný na prípravu podania, ako aj na naliehavosť veci. Lehota sa určuje v závislosti od zložitosti konkrétneho prípadu (rozsudok Cement, už citovaný v bode 42 vyššie, bod 653, a už citovaná judikatúra).

63

Ako to už Komisia zdôraznila vo svojom vyjadrení k žalobe, z bodu 207 svojej XXIII Správy o politike hospodárskej súťaže z roku 1993 vyplýva, že v stredne zložitých veciach sa bude poskytovať všeobecná dvojmesačná lehota, v komplikovaných veciach sa poskytne všeobecná trojmesačná lehota, prípadne pri zohľadnení obdobia prázdnin sa tieto lehoty predĺžia. V závere tohto bodu sa upresňuje, že na rozdiel od doterajšej praxe tieto relatívne dlhé lehoty sa „v zásade“ predlžovať nebudú.

64

V uvedenej veci Komisia podľa nariadenia č. 99/63 určila žalobcovi listom z 21. januára 1999, ku ktorému bolo priložené OV, dvojmesačnú lehotu od dňa jeho doručenia. Keďže Mannesmann požiadal listom z 12. marca 1999 o dodatočnú dvojmesačnú lehotu, Komisia mu listom z 22. marca 1999 priznala k pôvodnej dvojmesačnej lehote priznanej listom z 21. januára 1999 dodatočnú 17-dňovú lehotu na odpoveď na OV.

65

Pokiaľ ide začiatok lehoty, ktorý sa má vziať do úvahy pri počítaní dĺžky časového obdobia, ktorým disponovali príjemcovia OV na formulovanie ich vyjadrení, treba pripomenúť, že všetky najdôležitejšie dokumenty zo spisu, spolu ich bolo 32, tvorili prílohu k OV. Za týchto podmienok treba zhodnotiť, že príjemcovia OV mohli začať efektívne s jeho analýzou od jeho doručenia, čo sa týka spoločnosti Mannesmann 3. februára 1999, ako to uvádza Komisia, a nie od dátumu prístupu žalobcu k celému spisu, teda od 11. februára 1999, ako to tvrdí Mannesmann. Priznanie dodatočnej lehoty Komisiou do 20. apríla 1999 predstavuje predĺženie pôvodnej lehoty o 17 dní.

66

Pokiaľ sa v uvedenej veci nastoľuje otázka rozsiahlosti spisu, ktorý obsahuje viac ako 15000 strán, Komisia správne upozornila na to, že pri vyšetrovaní vo veciach hospodárskej súťaže takýto rozsah nie je výnimočný. Z pohľadu skutkovej zložitosti nemožno predmetnú vec stotožňovať s tou, ktorá vyústila do rozsudku Cement, už citovaný v bode 42 vyššie, v ktorej sa oznámenia o výhradách doručovali 76 podnikom a združeniam podnikov (body 3, 4 a 654 rozsudku) a v rámci ktorej sa určila po dvoch predĺženiach dotknutým podnikom štvormesačná lehota na formulovanie ich vyjadrení k oznámeniu o výhradách. Mannesmann nepredložil žiadny osobitný dôkaz, ktorý by svojou povahou preukázal závažnosť a/alebo zložitosť uvedenej veci.

67

K tvrdeniu, že Mannesmann musel odpovedať na oznámenia súbežne v dvoch veciach (veci IV/E-1/35.860-B a IV/E-1/35.860-A), Komisia vo svojom vyjadrení k žalobe podotýka, že obe predmetné veci „úzko súviseli a prelínali sa tak v bodoch týkajúcich sa výhrad, ako aj sporných dokumentov“. Navyše Komisia podčiarkuje, že dve oznámenia o výhradách sa adresovali spoločnosti Corus a dvom japonským výrobcom. Treba zdôrazniť, že vo svojej replike Mannesmann nenamietal skutkovú stránku týchto pripomienok, len sa obmedzil na otázku, prečo Komisia neadresovala ani jedno oznámenie o výhradách dotknutým podnikom, ak obe veci sú úzko spojené, čo je však v uvedenom kontexte nerelevantná pripomienka. Keďže obe veci, ktorých predmetom boli dve oznámenia o výhradách, boli značne podobné, treba skonštatovať, že povinnosť predložiť vyjadrenia v dvoch súbežne prebiehajúcich veciach nepredstavovala pre Mannesmann mimoriadnu pracovnú záťaž.

68

Vzhľadom na vyššie uvedené celková lehota určená pre Mannesmann v dĺžke dva a pol mesiaca na sformulovanie vyjadrení bola dostatočná na to, aby sa mohol účinne obhajovať (pozri napríklad rozsudok Súdneho dvora zo 16. decembra 1975, Suiker Unie a i./Komisia, 40/73 až 48/73, 50/73, 54/73 až 56/73, 111/73, 113/73 a 114/73, Zb. s. 1663, body 94 až 99).

69

Pokiaľ ide o tvrdenie spoločnosti Mannesmann, podľa ktorého mal byť obeťou porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, treba skonštatovať, že ak určené lehoty sú dostatočné na umožnenie obhajoby účastníkov konania, tieto môžu by stanovené paušálne a nie je potrebné, aby proporcionálne zodpovedali vyžadovanej príprave v každom individuálnom prípade.

70

V tomto zmysle treba pripomenúť, že analogicky podľa článku 230 piateho odseku ES sa žaloba o neplatnosť musí podať v lehote do dvoch mesiacov, v súlade s ustálenou judikatúrou však v žiadnom prípade nemôže byť predĺžená, okrem prípadu vyššej moci, a jej nedodržanie má automaticky za následok neprípustnosť žaloby (v tomto zmysle pozri uznesenie Súdu prvého stupňa z 21. marca 2002, Laboratoire Monique Rémy/Komisia, T-218/01, Zb. s. II-2139, potvrdené po podaní odvolania uznesením Súdneho dvora z 30. januára 2003, Laboratoire Monique Rémy/Komisia, C-176/02 P, neuverejnené). Za týchto podmienok sa určenie paušálnej lehoty v práve Spoločenstva nemôže samo osebe považovať za porušenie zásady rovnakého zaobchádzania (v tomto zmysle rovnako pozri rozsudok Cement, už citovaný v bode 42 vyššie, bod 654).

71

Skutočnosť, že ostatným dotknutým príjemcom oznámení o výhradách a spoločnosti Mannesmann boli poskytnuté rovnaké lehoty na odpovede, pričom ostatní príjemcovia odpovedali len na jedno oznámenie a Mannesmann odpovedal na dve oznámenia, nie je nezákonná, pretože lehota určená pre Mannesmann bola posúdená ako dostatočná.

72

Na záver, pokiaľ ide o údajný nedostatok odôvodnenia pri odmietnutí priznať spoločnosti Mannesmann dodatočnú lehotu dvoch mesiacov na predloženie vyjadrení, treba poukázať, že podľa ustálenej judikatúry požiadavka vzťahujúca sa na odôvodnenie sa musí hodnotiť podľa okolností daného prípadu, najmä obsahu aktu, povahy namietaných dôvodov a záujmu, ktorý na získaní vysvetlenia môžu mať príjemcovia alebo iné osoby dotknuté aktom priamo a individuálne. V tomto ohľade nie je potrebné, aby odôvodnenie označovalo všetky skutkové a právne okolnosti, pretože otázka, či odôvodnenie aktu zodpovedá požiadavkám článku 253 ES sa musí posúdiť nielen z pohľadu jeho znenia, ale aj z jeho kontextu a rovnako z pohľadu právnych noriem v dotknutej oblasti (rozsudok Súdneho dvora z 9. januára 2003, Petrotub a Republica/Rada, C-76/00 P, Zb. s. I-79, bod 81, a už citovaná judikatúra).

73

Treba pripomenúť, že XXIII Správa o politike hospodárskej súťaže stanovuje v bode 207, že v zásade v stredne zložitých veciach sa na odpovede na oznámenia o výhradách bude poskytovať dvojmesačná lehota (pozri bod 63 vyššie). Z uvedeného treba vyvodiť, že Komisia poskytnutím dvojmesačnej lehoty, nevyhnutne posúdila zložitosť uvedenej veci za „strednú“ a priznanú lehotu v zásade dostatočnú na to, aby umožnila príjemcom OV predložiť vyjadrenia. Z hľadiska tohto konštatovania sa musí posudzovať odôvodnenie rozhodnutia o odmietnutí priznať požadovanú dodatočnú lehotu.

74

V tomto prípade nebolo potrebné osobitne odôvodniť odmietnutie Komisie priznať dodatočnú dvojmesačnú lehotu. Treba podčiarknuť, že Komisia priznala spoločnosti Mannesmann dodatočnú lehotu 17 dní a uviedla, že „nie je možné“ priznať žiadanú dvojmesačnú lehotu, pričom zaujala postoj k zložitosti veci v súlade s bodom 207 XXIII Správy o politike hospodárskej súťaže a implicitne potvrdila svoju pôvodnú analýzu. Vzhľadom na reštriktívnu politiku Komisie pri predlžovaní lehôt na odpovede na oznámenia o výhradách vyjadrené v už citovanom bode 207 možno na priznanie dodatočnej lehoty hľadieť ako na ústupok zo strany Komisie voči spoločnosti Mannesmann. Z uvedeného vyplýva, že tento podnik sa nemôže dovolávať zrušenia rozhodnutia o odmietnutí priznať žiadanú lehotu z dôvodu chýbajúceho osobitného odôvodnenia.

75

Z vyššie uvedeného vyplýva, že všetky námietky spoločnosti Mannesmann smerujúce proti odmietnutiu Komisie priznať dodatočnú lehotu, o ktorú požiadal, sa zamietajú.

O použití dokumentu Rozdeľujúci kľúč ako listiny v neprospech

— Tvrdenia účastníkov konania

76

Mannesmann namieta prípustnosť dokumentu Rozdeľujúci kľúč ako dôkaz. Žalobca upresňuje, že Komisia sa pri konštatovaní porušenia uvedeného v článku 1 a 2 napadnutého rozhodnutia oprela hlavne o tento dokument. Keďže Komisia nezverejnila totožnosť autora tohto dokumentu, jeho hodnovernosť a dôkazná sila je spochybnená.

77

V každom prípade mala Komisia upresniť, za akých okolností si zabezpečila tento dokument, na ktorý sa odvolala ako na priamy dôkaz proti nezákonnému aktu. V súlade so zásadami, ktoré sú vlastné právnemu štátu, si osoba, proti ktorej smeruje takýto dôkaz, môže zabezpečiť svoju obhajobu, len ak sa upresnia tieto okolnosti (rozsudok Súdneho dvora z 13. februára 1979, Hoffmann-La Roche, 85/76, Zb. s. 461).

78

Na rozdiel od toho, čo bolo skonštatované v rozsudku Súdneho dvora zo 7. novembra 1985, Adams/Komisia (145/83, Zb. s. 3539), v rámci ktorého sa o dôveryhodnosti informátora Komisie nepochybovalo, žiaden z dotknutých podnikov nepriznal pravosť tohto dokumentu. Keďže Komisia nepreukázala pravosť dokumentu Rozdeľujúci kľúč, nemohla ho použiť proti spoločnosti Mannesmann. Toto porušenie práva na obhajobu odôvodňuje zrušenie napadnutého rozhodnutia.

79

Hoci ide o zákonné použitie tohto dôkazu, Mannesmann namieta aj jeho dôkaznú hodnotu. Po prvé, dokument Rozdeľujúci kľúč je v rozpore s inými dôkazmi zhromaždenými počas vyšetrovania. Rovnako, podľa odôvodnenia 86 napadnutého rozhodnutia Komisia považovala dokument Rozdeľujúci kľúč za výslovne rozporný s vyhláseniami Vallourec, podniku, ktorý široko prispel k zisteniu skutkového stavu. Po druhé, dokument Rozdeľujúci kľúč je v rozpore so skutočnosťou spočívajúcou v tom, že podniky Siderca a Tubos de Acero de Mexico SA pravdepodobne dodávali rúry do Európy. Tento dokument nemôže slúžiť ako dôkaz proti vytýkanému porušeniu.

80

Komisia uvádza, že podľa článku 287 ES je povinná dodržiavať služobné tajomstvo, a že rovnako musí napriek riziku obmedzenia svojho konania garantovať anonymitu svojim informátorom. Záujem podnikov na poznaní pôvodu niektorých dokumentov musí byť v súlade s verejným záujmom postihovať zakázané dohody a náležitou ochranou poskytovanou informátorom (rozsudok Adams/Komisia, už citovaný v bode 78 vyššie, bod 34). V uvedenom prípade sa práva na obhajobu rešpektovali. Mannesmann v ničom nepreukázal, že by anonymná povaha uvedeného dokumentu porušila jeho práva na obhajobu.

— Posúdenie Súdom prvého stupňa

81

Najprv treba zdôrazniť, že v odôvodneniach napadnutého rozhodnutia týkajúcich sa konštatovaného porušenia v článku 1 sa Komisia v širokej miere opierala o vyhlásenie pána Verlucu zo 17. septembra 1996 (osobitne pozri odôvodnenia 56 až 58, 60 až 62 a 131), ktoré boli doplnené jeho vyhlásením zo 14. októbra 1996 a dokumentom s názvom „Overenie vykonané u Valloureca“ (ďalej len „vyhlásenia pána Verlucu“). Ak sa Komisia rovnako v tomto kontexte osobitne oprela v odôvodneniach 85 a 86 napadnutého rozhodnutia aj o dokument Rozdeľujúci kľúč, tak tento dokument má vo všeobecnej časti rozhodnutia menšiu váhu ako vyhlásenia pána Verlucu.

82

Tvrdenie spoločnosti Mannesmann spočívajúce v tom, že Komisia sa mala hlavne oprieť o tento dokument pri konštatovaní porušenia uvedeného v článku 1 napadnutého rozhodnutia, treba jednoznačne zamietnuť. Pokiaľ ide o porušenia uvedené v článku 2 napadnutého rozhodnutia, vyhlásenia pána Verlucu a dokument Rozdeľujúci kľúč sú iba okrajovo dôležité.

83

V odôvodnení 85 napadnutého rozhodnutia Komisia uvádza, že dokument Rozdeľujúci kľúč jej odovzdala 12. novembra 1997 osoba, ktorá nebola účastníkom konania. Komisia sa podporne odvoláva na tento dokument pri opise vývoja vzťahov od konca roku 1993 v rámci Európsko-japonského klubu. Podľa informátora, zdrojom tohto dokumentu bol jeden z obchodných zástupcov účastníkov klubu. Podľa Komisie tento dokument, v ktorom je tabuľka s rozdelením uvedených trhov medzi európskych, japonských a juhoamerických výrobcov, potvrdzuje, že nadviazanie kontaktov s výrobcami z Južnej Ameriky bolo čiastočne úspešné. Osobitne tento dokument upravuje 100 %-ný podiel európskych výrobcov v Európe a 100 %-ný podiel japonských výrobcov v Japonsku. Pokiaľ ide ďalšie trhy, európski výrobcovia mali 0 %-ný podiel na trhu na Ďalekom východe, 20 %-ný podiel na Blízkom východe a 0 %-ný podiel v Južnej Amerike.

84

Pokiaľ ide o prípustnosť dokumentu Rozdeľujúci kľúč ako dôkazu porušenia uvedeného v článku 1 napadnutého rozhodnutia, v práve Spoločenstva prevláda zásada voľného hodnotenia dôkazov a jediným rozhodujúcim kritériom pri hodnotení dôkazov je ich vierohodnosť (návrhy, ktoré predniesol sudca Vesterdorf vykonávajúci funkciu generálneho advokáta, súvisiace s rozsudkom Súdu prvého stupňa z 24. októbra 1991, Rhône-Poulenc/Komisia, T-1/89, Zb. s. II-867, II-869, II-954, v tomto zmysle tiež pozri rozsudok Súdneho dvora 23. marca 2000, Met-Trans a Sagpol, C-310/98 a C-406/98, Zb. s. I-1797, bod 29, a rozsudok Súdu prvého stupňa zo 7. novembra 2002, Vela a Tecnagrind/Komisia, T-141/99, T-142/99, T-150/99 a T-151/99, Zb. s. II-4547, bod 223). Navyše pre Komisiu môže byť nevyhnutné, aby chránila anonymitu informátorov (pozri v tomto zmysle rozsudok Adams/Komisia, už citovaný v bode 78 vyššie, bod 34), pričom táto okolnosť ju nemôže donútiť, aby odstránila dôkaz, ktorým disponuje.

85

V dôsledku toho, ak sú tvrdenia spoločnosti Mannesmann, pokiaľ ide o vierohodnosť a potom dôkaznú silu dokumentu Rozdeľujúci kľúč, relevantné, to ešte neznamená, že tento dokument je neprípustným a že ho treba odstrániť zo spisu.

86

Do tej miery, do akej tvrdenia spoločnosti Mannesmann, ktoré sa týkajú prípustnosti uvedeného dokumentu, vychádzajú z námietky o jeho vierohodnosti, treba len skonštatovať, že táto vierohodnosť je nevyhnutne znížená tým, že kontext vypracovania tohto dokumentu nie je skoro vôbec známy a v tomto ohľade sa nemôžu overiť ani tvrdenia Komisie (pozri bod 83 vyššie).

87

Do tej miery, do akej Rozdeľujúci kľúč obsahuje špeciálne informácie zodpovedajúce informáciám, ktoré sa nachádzajú v iných dokumentoch, najmä vo vyhláseniach pána Verlucu, tak potom treba usúdiť, že tieto dôkazy sa môžu vzájomne posilňovať.

88

V tomto ohľade treba podčiarknuť, že vyhlásenia pána Verlucu zo 17. septembra 1996 dávajú dôraz na „pôvodný“ rozdeľujúci kľúč, ktorý sa uplatňoval pri „medzinárodných výzvach na podanie ponúk“ a ktorý sa zameriaval na uzatvorené zmluvy medzi japonskými a európskymi výrobcami, takže existencia takéhoto rozdelenia v rámci Európsko-japonského klubu bola dostatočne podložená. Navyše z internej poznámky podniku Vallourec z 27. januára 1994, obsiahnutej na strane 4822 spisu Komisie, s názvom „Zápisnica zo stretnutia s JF v Bruseli 25/1“, vyplýva, že aby Vallourec zostal „v rámci systému..., zakázal sa mu [Ďaleký východ], Južná Amerika, a mal sa obmedziť na Stredný východ s rozdelením 20 % pre 3“. Keď Komisia požiadala pána Verlucu, aby komentoval tieto dva dokumenty, uviedol, že tieto dokumenty podávajú správu o pokuse zmeniť platný rozdeľujúci kľúč s tým, aby sa zobral do úvahy predaj výrobcov z Južnej Ameriky a „nadobudnuté pozície“ na rôznych trhoch.

89

Pokiaľ ide o otázku, či juhoamerickí výrobcovia kladne odpovedali na postoj európskych výrobcov na konci roka 1993, Mannesmann zdôrazňuje, že dokument Rozdeľujúci kľúč je v rozpore s tvrdeniami pána Verlucu obsiahnutými v dokumente Overenie vykonané u Valloureca (v bode 1.3), čo spochybňuje spoľahlivosť týchto dvoch dôkazov. Na základe dokumentu Rozdeľujúci kľúč Komisia v odôvodnení 86 napadnutého rozhodnutia tvrdila, že „úzky kontakt s výrobcami z Južnej Ameriky bol čiastočne úspešný“, a uznáva, že toto tvrdenie je v rozpore s tvrdením pána Verlucu nachádzajúcim sa v dokumente Overenie vykonané u Valloureca, podľa ktorého „Európsko-japonský klub nezahŕňal juhoamerických výrobcov..., na konci roka 1993 s nimi prebehli prieskumné kontakty s cieľom dosiahnuť rovnováhu odrážajúcu dosiahnuté pozície (pre Európanov približne 20 % na Strednom východe). Ale veľmi rýchlo sa však ukázalo, že tieto pokusy zostanú neúspešné“.

90

Napriek tomu treba zdôrazniť, že podľa dokumentu Rozdeľujúci kľúč, juhoamerickí výrobcovia prijali navrhnutý rozdeľujúci kľúč „okrem európskeho trhu“, na ktorom sa mali jednotlivé veci v duchu spolupráce posudzovať „jednotlivo“. Komisia v odôvodnení 94 napadnutého rozhodnutia uzavrela, že výrobcovia z Južnej Ameriky neakceptovali skutočnosť, že európsky trh by mal byť vyhradený európskym výrobcom.

91

Z rôznych poznámok podniku Vallourec uvedených v napadnutom uznesení a tiež z dokumentu obsiahnutého na strane 4902 spisu Komisie pod názvom „Poznámka pre riaditeľov“ („Paper for Presidents“) a dokumentu „g) Japonci“ [„g) Japanese“ document] obsiahnutého na strane 4909 spisu Komisie vyplýva, že z pohľadu európskych producentov jedným z najdôležitejších cieľov ich kontaktov s japonskými výrobcami bola ochrana ich domácich trhov, najmä zachovanie domáceho statusu na trhu Spojeného kráľovstva po tom, čo Corus zatvoril svoj podnik v Clydesdale. Ak rozpor uvedený v bode 89 vyššie určite oslabuje dôkaznú silu dokumentu Rozdeľujúci kľúč a tiež do istej miery vyhlásenia pána Verlucu, tak význam tohto rozporu sa značne zrelatívni okolnosťou uvedenou na začiatku tohto bodu. Aj za predpokladu, že výrobcovia z Južnej Ameriky by akceptovali rozdeľujúci kľúč na iné ako európske trhy, treba zdôrazniť, že rokovania s týmito výrobcami boli z pohľadu Európanov zjavne neúspešné, takže negatívne hodnotenie ich výsledku pánom Verlucom v tomto najpodstatnejšom bode skutočne korešponduje opisu, ktorý sa nachádza v dokumente Rozdeľujúci kľúč.

92

Treba uzavrieť, že rozpor medzi tvrdeniami pána Verlucu v jednom z jeho vyhlásení a dokumentom Rozdeľujúci kľúč, na ktoré Komisia sama v odôvodnení 86 napadnutého rozhodnutia poukázala, podstatne neznižuje vierohodnosť oboch týchto dôkazov.

93

Aj za predpokladu, že okolnosť, na ktorú sa odvoláva Mannesmann, podľa ktorého juhoamerickí výrobcovia predávali rúry v Európe, je dokázaná, nijakým spôsobom nespochybňuje spoľahlivosť samotného dokumentu Rozdeľujúci kľúč týkajúceho sa Európy vo svetle hodnotenia výrobcov z Južnej Ameriky (pozri bod 90 vyššie).

94

Z vyššie uvedeného vyplýva, že v rámci zväzku nepriamych súhlasných dôkazov získaných Komisiou si dokument Rozdeľujúci kľúč pri ustálení niektorých podstatných tvrdení nachádzajúcich sa vo vyhláseniach pána Verlucu vo vzťahu k existencii dohody o rozdelení trhu bezšvíkových rúr OCTG zachováva istú dôkaznú hodnotu. Z týchto dôkazov vyplýva, že japonskí a európski výrobcovia prijali zásadu, podľa ktorej nesmeli predávať niektoré oceľové bezšvíkové rúry na domácom trhu iných výrobcov v rámci „otvorenej“ výzvy na podanie ponúk. Tento dokument tiež potvrdzuje existenciu kľúča rozdeľujúceho trhy v rôznych svetových regiónoch a posilňuje vierohodnosť vyhlásení pána Verlucu, pretože sa tiež odvolávajú na tento pojem.

95

Z toho vyplýva, že námietky spoločnosti Mannesmann smerujúce proti použitiu dokumentu Rozdeľujúci kľúč sa zamietajú.

O údajnom porušení práva na obhajobu, ktoré malo vyplynúť z nesúladu medzi OV a napadnutým rozhodnutím týkajúcim sa porušenia uvedeného v jeho článku 2

— Tvrdenia účastníkov konania

96

Podľa spoločnosti Mannesmann existuje nesúlad medzi OV a napadnutým rozhodnutím. Komisia v OV uviedla, že zmluvy o zásobovaní uzavreté medzi spoločnosťami Corus a Vallourec, Dalmine a Mannesmann záviseli od zakázanej dohody, ktorej predmetom bolo rozdelenie trhu s oceľovými bezšvíkovými rúrami, ktoré kúpil Corus, podnik s dominantným postavením na britskom trhu s rúrami OCTG. Tieto zmluvy súviseli s porušením, ktoré je uvedené na konci článku 2 napadnutého rozhodnutia (pozri body 147 až 151 O V). Oproti tomu v napadnutom rozhodnutí Komisia považovala tieto zmluvy za opatrenia zabraňujúce vstupu japonským výrobcom na britský trh, čím došlo k porušeniu uvedeného v článku 1 napadnutého rozhodnutia (odôvodnenie 147). Pri tak podstatnej zmene výhrad mal byť Mannesmann vypočutý (rozsudok Súdneho dvora zo 7. júna 1983, Musique diffusion française a i./Komisia, 100/80 až 103/80, Zb. s. 1825, body 9, 14 a 16). Nevykonaním výsluchu boli jeho práva nenapraviteľné porušené (rozsudok Solvay/Komisia, už citovaný v bode 42 vyššie, body 89 a nasi.).

97

Komisia odmieta tieto námietky, pretože skutkový stav a právne posúdenie v napadnutom rozhodnutí plne korešponduje s tým, čo bolo uvedené v OV.

— Posúdenie Súdom prvého stupňa

98

Najprv treba uviesť, že pri nesúlade medzi oznámením o výhradách a konečným rozhodnutím dôjde k porušeniu práva na obhajobu len vtedy, ak výhrada uvedená v konečnom rozhodnutí nebola uvedená v OV spôsobom dostatočným na to, aby sa jeho adresáti mohli brániť (pozri v tomto zmysle rozsudok Cement, už citovaný v bode 42 vyššie, body 852 až 860).

99

V rámci oznámení o výhradách sa povinnosť Komisie obmedzuje na podrobný popis výhrad, zrozumiteľné uvedenie skutkov, o ktoré sa opiera, ako aj ich kvalifikáciu, aby sa jeho adresáti mohli účinne obhajovať (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 3. júla 1991, AKZO/Komisia, C-62/86, Zb. s. I-3359, bod 29, a rozsudok Súdu prvého stupňa zo 14. mája 1998, Mo och Domsjö/Komisia, T-352/94, Zb. s. II-1989, bod 63).

100

Treba skonštatovať, že právna kvalifikácia skutkov uvedených v oznámení môže byť len dočasná a neskoršie rozhodnutie Komisie nemôže byť zrušené len z toho dôvodu, že záverečné návrhy vychádzajúce z týchto skutkov úplne nekorešpondujú tejto prechodnej kvalifikácii. Komisia musí vypočuť adresátov oznámenia o výhradách, prípadne zobrať do úvahy ich vyjadrenia, ktorými odpovedajú na uvedené výhrady, a zmeniť svoju analýzu tak, aby sa rešpektovalo ich právo na obhajobu.

101

V uvedenej veci jediný dôležitý rozdiel medzi OV a napadnutým rozhodnutím spočíva v tom, že Komisia v odôvodnení 164 uviedla, že zmluvy zakladajúce druhé porušenie „v skutočnosti vytvárajú iba prostriedok“ na prvé porušenie, pričom v bode 144 OV sa Komisia obmedzila len na tvrdenie, že „cieľom“ zmlúv o zásobovaní bolo vo vzťahu k japonským výrobcom udržať „domáci“ status trhu Veľkej Británie z pohľadu Základných pravidiel, odvolávajúc sa vzhľadom na japonských výrobcov na bod 63 OV. Pokiaľ ide v tomto kontexte o odôvodnenie 147 napadnutého rozhodnutia, na ktoré sa odvoláva Mannesmann, treba len zdôrazniť, že jeho znenie korešponduje s bodom 144 OV v tej časti, kde Komisia poukazuje, že„ako to vyplýva z odôvodnení 78 až 81, medzi [Corus] a Vallourec... bola uzatvorená zmluva, v zmysle ktorej sa [Corus] mal zásobovať hladkými rúrami spoločností Mannesmann, Dalmine, a Vallourec, aby sa chránil ‚domáci‘ charakter britského trhu pred japonskými výrobcami“.

102

Súd prvého stupňa v bode 364 v rozsudku Súdu prvého stupňa JFE Engineering a i./Komisia, T-67/00, T-68/00, T-71/00 a T-78/00, Zb. s. II-2501, skonštatoval, že tvrdenie Komisie v uvedenom napadnutom rozhodnutí je chybné, pretože zmluvy zakladajúce porušenie mali viac ako jeden cieľ. Aj za predpokladu, že by v tomto ohľade bolo možné analýzou zistiť rozdiel medzi OV a napadnutým rozhodnutím, je zrejmé, že adresáti OV mali možnosť predložiť svoje vyjadrenia ku kľúčovému pojmu, ktorý je základom prístupu Komisie, názor, podľa ktorého európski výrobcovia uzatvorili zmluvy, na základe ktorých došlo k druhému porušeniu, aby posilnili uplatňovanie Základných pravidiel na trhu offshore vo Veľkej Británii.

103

Za týchto podmienok právo na obhajobu v tomto ohľade nebolo porušené, a preto sa uvedený žalobný dôvod sa zamieta.

O existencii porušenia článku 81 ods. 1 ES uvedeného v článku 1 napadnutého rozhodnutia

O údajnom rozpore medzi článkom 1 a článkom 2 napadnutého rozhodnutia

— Tvrdenia účastníkov konania

104

Mannesmann sa domnieva, že napadnuté rozhodnutie je rozporné. Komisia uviedla, že podniky, ktorým bolo určené napadnuté rozhodnutie, sa dohodli na pravidlách, ktoré chránili domáce trhy v rámci Európsko-japonského klubu. V tomto ohľade jediným uvedeným dôkazom je tabuľka v odôvodnení 68 napadnutého rozhodnutia. Uvedené podiely domácich výrobcov na dodávkach bezšvíkových rúr OCTG smerujúcich do štátov dotknutých Európsko-japonským klubom sú v tejto tabuľke vyjadrené v percentách. Od roku 1991 sa Corus zásoboval v Nemecku, vo Francúzsku a v Taliansku, takže bolo by chybné sa domnievať, že prístup na britský trh bol vyhradený len domácim výrobcom.

105

Mannesmann vytýka Komisii, že rozhodla o porušení na základe dohody o rešpektovaní domácich trhov (článok 1 napadnutého rozhodnutia), ktoré spočíva na zisteniach týkajúcich sa zmlúv o zásobovaní Corusu, ktoré sú predmetom porušenia v článku 2 napadnutého rozhodnutia. K tomuto druhému porušeniu však nedošlo. Uzavreté zmluvy o zásobovaní medzi spoločnosťami Corus a Dalmine, Vallourec a Mannesmann sa môžu vyznačovať tendenciou rešpektovať domáce trhy len vtedy, ak by sa posudzovali spolu. Nemožno hovoriť o skutočnej ochrane tohto trhu, pretože japonské dodávky dotknutých výrobkov spomedzi tretích krajín predstavovali na britskom trhu 20 %. Rovnako vady narušujúce zákonnosť článku 2 napadnutého rozhodnutia sa odrážajú na zákonnosti článku 1.

106

Komisia odmieta tieto námietky, ktoré sú podľa nej založené na nesprávnom výklade napadnutého rozhodnutia. Komisia pripomína, že článok 1 napadnutého rozhodnutia konštatuje, že niektoré podniky porušili článok 81 ods. 1 ES tým, že sa zúčastnili na dohode, ktorá predvídala najmä rešpektovanie ich domácich trhov. Podľa Komisie sa Mannesmann na základe článku 2 napadnutého rozhodnutia považuje za zodpovedného, že uzatvorením zmlúv „v rámci porušenia uvedeného v prvom článku“, ktoré mali za následok rozdelenie dodávok hladkých rúr OCTG pre Corus, porušil článok 81 ES. Takisto článok 2 bol zameraný na ochranu britského trhu po stiahnutí sa spoločnosti Corus.

— Posúdenie Súdom prvého stupňa

107

Argumentácia spoločnosti Mannesmann v rámci tohto žalobného dôvodu je chybná a musí sa zamietnuť, pretože neprihliada na základnú skutočnosť, podľa ktorej porušenie v článku 1 napadnutého rozhodnutia sa týka trhu so závitovými rúrami OCTG (rovnako s produktovodmi „projekt“) a porušenie v článku 2 sa vzťahuje na hladké rúry OCTG.

108

Ak článok 1 napadnutého rozhodnutia v nemeckej verzii upresňuje, že v ňom vyslovené porušenie sa týka „bezšvíkových rúr OCTG štandard [produktovodov ‚projek‘]“, zo štruktúry napadnutého rozhodnutia vyplýva, že uvedenými rúrami OCTG sú len závitové rúry OCTG štandard. Osobitne vyhlásenie pána Verlucu zo 17. septembra 1996 uvedené v odôvodnení 56 tohto rozhodnutia, ktoré je zdrojom definície dotknutého trhu s výrobkami, obmedzuje pôsobnosť porušenia len na „závitové rúry OCTG štandard [na produktovody ‚projekt‘]“ Z toho vyplýva, že odkaz uvedeného odôvodnenia sa vzťahuje na závitové rúry OCTG API, to znamená na závitové rúry OCTG „štandard“ a nie na hladké rúry OCTG. Tento výklad účinku článku 1 napadnutého rozhodnutia potvrdzujú aj ďalšie tri záväzné jazykové verzie textu napadnutého rozhodnutia, pričom všetky tieto verzie v článku 1 výslovne uvádzajú, že ide o závitové rúry OCTG štandard. V prípade rozdielov medzi jednotlivými jazykovými verziami textu Spoločenstva, sporné ustanovenie sa musí vykladať podľa štruktúry a účelu, ktorého je súčasťou (pozri napríklad rozsudok Súdneho dvora z 9. marca 2000, EKW a Wien & Co., C-437/97, Zb. s. I-1157, bod 42), a v každom prípade jedna jazyková verzia nemôže prevládať nad ostatnými jazykovými verziami zhodujúcimi sa v jednom výklade (rozsudok Súdu prvého stupňa z 29. septembra 1999, Neumann a Neumann-Schölles/Komisia, T-68/97, Zb. VS s. I-A-193 a II-1005, bod 80; tiež pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora zo 17. júla 1997, Fernere Nord/Komisia, C-219/95 P, Zb. s. I-4411, bod 15 a už citovaná judikatúra). Naopak podľa znenia článku 2 napadnutého rozhodnutia, sa tento článok vzťahuje len na „ dodávky hladkých rúr OCTG pre [Corus] (Vallourec od roku 1994).

109

Z uvedeného vyplýva, že údajný rozpor, ktorý namietal Mannesmann, neexistuje.

110

Z napadnutého rozhodnutia ako celku vyplýva, že britský trh so závitovými rúrami, na ktorý sa vzťahuje článok 1 napadnutého rozhodnutia, zostal v podstate „domácim“ trhom v zmysle Základných pravidiel, pretože Corus pokračoval na tomto trhu v predaji rúr OCTG, do ktorých rezal závity, pričom traja európski výrobcovia mu na tento účel dodávali hladké rúry. Rovnako podstatná časť britského trhu s hladkými rúrami tvorená potrebou spoločnosti Corus sa rozdelila od roku 1993 medzi Vallourec, Dalmine a Mannesmann. Zo spojenia týchto dvoch porušení vyplýva, že tieto porušenia nie sú len vzájomne zlúčiteľné, ale sa aj dopĺňajú.

111

Pokiaľ ide o osobitné tvrdenia spoločnosti Mannesmann týkajúce sa britského trhu, konkrétne jeho analýzu tabuľky v odôvodnení 68 napadnutého rozhodnutia, treba pripomenúť, že zo samotného textu článku 81 ods. 1 ES, ako je vyložený v ustálenej judikatúre, vyplýva, že nezávisle od účinku sú dohody medzi podnikmi zakázané, ak ich cieľ je v rozpore s hospodárskou súťažou (pozri najmä rozsudok Súdu prvého stupňa z 8. júla 1999, Komisia/Anic Partecipazioni, C-49/92 P, Zb. s. I-4125, bod 123). V uvedenom prípade sa Komisia v prvom rade oprela o obmedzujúci cieľ dohody, ktorá je predmetom sankcie v článku 1 napadnutého rozhodnutia, a v odôvodneniach 62 až 67 tohto rozhodnutia poukázala na množstvo listinných dôkazov, ktoré podľa nej potvrdzovali tak existenciu tejto dohody, ako aj jej obmedzujúci cieľ.

112

Aj za predpokladu, že Mannesmann mohol preukázať, že údaje obsiahnuté v tabuľke presne nezodpovedajú tvrdeniam Komisie, pokiaľ ide skutočnú ochranu britského trhu, táto okolnosť nemá žiadny dosah na existenciu porušenia uvedeného v článku 1 napadnutého rozhodnutia.

113

Z odôvodnenia 62 napadnutého rozhodnutia, ktoré sa opiera o vyhlásenie pána Verlucu zo 17. septembra 1996, vyplýva, že trh offshore Veľkej Británie bol len „spolovice chránený“. Rovnako podľa tabuľky v odôvodnení 68 napadnutého rozhodnutia okolnosť uvedená spoločnosťou Mannesmann o nižšom stupni ochrany britského trhu v porovnaní s ostatnými domácimi trhmi, ktoré boli dotknuté dohodou o rozdelení trhu, nie je v rozpore s analýzou Komisie.

114

Vo svetle vyššie uvedeného sa tento žalobný dôvod zamieta.

O uvádzanom chybnom odôvodnení Komisie, ktoré sa týka porušenia uvedeného v článku 1 napadnutého rozhodnutia

— Tvrdenia účastníkov konania

115

V časti konania týkajúcej sa repliky Mannesmann uviedol, že skutkové a právne tvrdenia týkajúce sa článku 1 napadnutého rozhodnutia nie sú dostatočne odôvodnené. Po prvé, Komisia spoločne posudzovala aspekty Základných pravidiel v rámci a mimo Spoločenstva. Nerozlišovala medzi ustanoveniami zameranými na prístup japonských výrobcov na trh Spoločenstva a tými ustanoveniami, ktoré sa týkali prístupu výrobcov Spoločenstva na ich jednotlivé domáce trhy. Na preukázanie týchto dvoch aspektov sa Komisia oprela o rovnaké dôkazy (odôvodnenia napadnutého rozhodnutia 54, 63, 64, 66, 67, 129 a nasl.). Tieto dôkazy sa týkali len externých častí Základných pravidiel, konkrétne prístupu japonských výrobcov na trh Spoločenstva. Z týchto dôkazov nebolo možné vyvodiť existenciu dohôd o rešpektovaní domácich trhov v rámci Spoločenstva.

116

Po druhé, tiež v replike Mannesmann vytýka Komisii, že nepreukázala, že dohoda o prístupe na trh Spoločenstva spĺňa podmienky stanovené v článku 81 ods. 1 ES týkajúce sa ovplyvňovania obchodu medzi členskými štátmi a existencie obmedzení hospodárskej súťaže v rámci spoločného trhu.

117

Pretože Komisia presne nevymedzila príslušný trh, nemohla zhodnotiť, či tieto dve podmienky boli splnené.

118

Mannesmann udáva, že zmluvy uzavreté s japonskými podnikmi, ako ich popisuje Komisia, nemôžu mať citeľný následok na hospodársku súťaž v rámci vnútorného trhu alebo na obchod medzi členskými štátmi. Mannesmann nesúhlasí s údajmi Komisie, ktoré sú uvedené v prílohách 1 až 4 napadnutého rozhodnutia. Žalobca tvrdí, že na svetovom trhu výrobcovia bezšvíkových rúr Spoločenstva sú podrobení skutočnej hospodárskej súťaži zo strany výrobcov z tretích krajín, čo Komisia okrem iného pripustila vo svojom rozhodnutí z 3. júna 1997, kde na základe nariadenia Rady č. 4064/89 (EHS) (Ú. v. ES C 238, s. 15) určila, že koncentrácia je v súlade so spoločným trhom (vec N IV/M.906 — Mannesmann/Vallourec). V odôvodnení 103 napadnutého rozhodnutia Komisia uznala, že nemohla dokázať existenciu obmedzujúceho následku na ceny a ponuky v rámci spoločného trhu.

119

Vzhľadom na charakteristiku predmetného trhu podniky dotknuté napadnutým rozhodnutím podľa spoločnosti Mannesmann nemohli obmedziť hospodársku súťaž v zmysle článku 81 ods. 1 ES.

120

Tvrdenia spoločnosti Mannesmann vzťahujúce sa na definíciu príslušného trhu a na podmienky uplatnenia článku 81 ods. 1 ES, ktoré sa týkajú existencie citeľných obmedzení hospodárskej súťaže, ako aj existencie ovplyvňovania obchodu medzi členskými štátmi, sú podľa Komisie novými dôvodmi. Všetky tieto žalobné dôvody sú podľa článku 48 ods. 2 rokovacieho poriadku neprípustné.

121

Subsidíarne sa Komisia domnieva, že tieto žalobné dôvody nie sú odôvodnené. Ako vyplýva z odôvodnení 29 a nasl, napadnutého rozhodnutia, definícia príslušného vnútorného trhu je zhodná s definíciou uvedenou vo vyššie spomenutom rozhodnutí Mannesmann/Vallourec.

122

Podľa Komisie z napadnutého rozhodnutia jasne vyplýva, že dohoda sa rovnako vzťahovala na ochranu domácich trhov štyroch dotknutých výrobcov Spoločenstva (odôvodnenia 62, 54, 66, 64 a 69 napadnutého rozhodnutia). Predmet spornej dohody mohol ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi. Podmienky uplatnenia článku 81 ods. 1 ES boli splnené, ako je uvedené v odôvodnení 102 napadnutého rozhodnutia.

123

Pokiaľ ide o účinky vyššie uvedenej dohody na obchod v rámci Spoločenstva, Komisia tvrdí, že boli zjavné, pretože každý z európskych výrobcov mal na svojom domácom trhu dominantné postavenie (pozri tabuľku v odôvodnení 68 napadnutého rozhodnutia). Vzhľadom na predmet dohody, ktorý je vymedzený v predchádzajúcom bode, analýza týchto účinkov nie je potrebná (rozsudky Súdneho dvora z 15. júla 1970, Chemiefarma/Komisia, 41/69, Zb. s. 661, bod 128, a z 30. januára 1985, BNIC, 123/83, Zb. s. 391, bod 22).

124

Pokiaľ ide v tejto veci o citeľný charakter dosahu dohody na obchod v rámci Spoločenstva, Komisia pripomína, že predaj dotknutých výrobcov Spoločenstva na nemeckom, britskom, francúzskom a talianskom trhu predstavoval 15 % celkovej spotreby rúr OCTG a produktovodov v rámci Spoločenstva (odôvodnenie 106 napadnutého rozhodnutia). Z podielov, ktoré mali výrobcovia Spoločenstva na trhu, je zjavné, že dohoda o rešpektovaní nemeckého, britského, francúzskeho a talianskeho trhu citeľne ovplyvňuje obchod medzi členskými štátmi. Skutočnosť, že predmetná dohoda ovplyvnila len nízke percento dotknutých výrobkov na svetovom trhu, nie je dôležitá.

— Posúdenie Súdom prvého stupňa

125

Treba skonštatovať, že vyššie zhrnuté žalobné dôvody žalobcu sú skutočne v zmysle článku 48 ods. 2 rokovacieho poriadku neprípustné, pretože sa týkajú otázky, či porušenie v článku 1 napadnutého rozhodnutia malo merateľný dosah na obchodnú výmenu medzi členskými štátmi.

126

Uvedenými tvrdeniami, ktoré Mannesmann po prvýkrát uviedol v replike, žalobca nevytýka Komisii nedostatok v odôvodnení napriek svojim tvrdeniam týkajúcim sa tejto otázky v bode 26 repliky, ale poukazuje na to, že sa dopustila právneho omylu alebo omylu pri posúdení jednej z podmienok uplatnenia článku 81 ods. 1 ES. Súdny orgán Spoločenstva nemôže z úradnej povinnosti prihliadať na hmotnoprávne dôvody, keďže nie sú kogentnej povahy, na rozdiel od dôvodov vyplývajúcich z nedostatočného odôvodnenia (pozri analogicky rozsudok Súdneho dvora z 2. apríla 1998, Komisia/Sytraval a Brinks France, C-367/95 P, Zb. s. I-1719, bod 67).

127

Vo veciach, ktoré boli z dôvodu pojednávania spojené s touto vecou, Súd prvého stupňa zamietol ako nedôvodné porovnateľné tvrdenia prednesené spoločnosťou Mannesmann (rozsudky Súdu prvého stupňa vyhlásené dnes Dalmine/Komisia, T-50/00, Zb. s. II-2395, z časti body 156 a 157, a JFE Engineering a i./Komisia, už citovaný v bode 102 vyššie, osobitne body 337 a 367 až 395).

128

Pokiaľ ide o argumentáciu týkajúcu sa údajnej neexistencie citeľných obmedzení hospodárskej súťaže, ktorá sa rovnako týka veci samej a nie odôvodnenia, treba skonštatovať, že je prípustná pretože zosilňuje tvrdenia vyjadrené v žalobe, podľa ktorých Komisia po právnej stránke dostatočne nepreukázala, že cieľom alebo účinkom uvedenej dohody v článku 1 napadnutého rozhodnutia bolo obmedzenie hospodárskej súťaže v zmysle článku 81 ods. 1 ES.

129

Pokiaľ ide o vec samú, treba pripomenúť, že v tejto veci sa Komisia v prvom rade oprela o obmedzujúci cieľ dohody, ktorá je predmetom sankcie v článku 1 napadnutého rozhodnutia (pozri bod 111 vyššie).

130

V tomto ohľade podniky, ktoré uzavreli dohodu predovšetkým s cieľom obmedziť hospodársku súťaž, sa v zásade nemôžu vyhnúť uplatneniu článku 81 ods. 1 ES tvrdením, že ich dohoda nemala merateľný dosah na hospodársku súťaž.

131

Cieľom dohody, ktorá je predmetom sankcie v článku 1 napadnutého rozhodnutia, bolo rozdelenie trhu medzi členov Európsko-japonského klubu, existencia tejto dohody mala len vtedy zmysel, ak jej predmetom bolo merateľné obmedzenie hospodárskej súťaže spôsobom, ktorý bol pre tieto podniky obchodne prospešný. Z právneho hľadiska Komisia dostatočne preukázala, že táto dohoda skutočne existovala.

132

Argumentácia spoločnosti Mannesmann, podľa ktorého Komisia presne nedefinovala relevantný trh, nie je relevantná. Komisia má povinnosť definovať trh v rozhodnutí prijatom podľa článku 81 ES jedine vtedy, keď bez takejto definície nie je možné stanoviť, či predmetná dohoda môže ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi, a ktorej predmetom alebo následkom je vylúčenie, obmedzenie alebo narušenie hospodárskej súťaže v rámci spoločného trhu (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdu prvého stupňa z 15. septembra 1998, European Night Services a i./Komisia, T-374/94, T-375/94, T-384/94 a T-388/94, Zb. s. II-3141, body 93 až 95 a 105). V zásade, ak predmetom samotnej dohody je obmedzenie hospodárskej súťaže na základe „rozdelenia trhu“, tak potom nie je potrebné presne definovať relevantné geografické trhy, pretože súčasná alebo možná hospodárska súťaž na dotknutých územiach bola nevyhnutne obmedzená bez ohľadu na to, či tieto územia tvoria „trhy“ v užšom slova zmysle, alebo nie.

133

Aj za predpokladu, že by Mannesmann mohol dokázať, že Komisia v konkrétnom prípade nedostatočne alebo chybne definovala dotknutý trh uvedený článku 1 napadnutého rozhodnutia, táto okolnosť nemá dosah na existenciu tohto porušenia.

134

Vyššie zhrnuté žalobné dôvody sa zamietajú, pretože sa vzťahujú na otázku, či predmetom alebo následkom porušenia uvedeného v článku 1 napadnutého rozhodnutia bolo citeľné obmedzovanie hospodárskej súťaže.

O existencii porušenia článku 81 ods. 1 ES uvedeného v článku 2 napadnutého rozhodnutia

Tvrdenia účastníkov konania

135

Mannesmann sa domnieva, že záver Komisie, podľa ktorej sa zmluvy o zásobovaní spoločnosti Corus uzatvorili medzi spoločnosťami Corus a Vallourec, Dalmine a Mannesmann preto, aby sa realizovala spoločná obchodná stratégia, a že na základe týchto zmlúv došlo k porušeniu článku 81 ods. 1 ES, je založený na zjavnom omyle v posúdení.

136

Po prvé, Mannesmann tvrdí, že dôkazy uvedené na podporu záveru o existencii porušenia podľa článku 2 napadnutého rozhodnutia sa výlučne týkajú spoločností Vallourec a Corus (odôvodnenia 78, 91, 110, 146 a 152 napadnutého rozhodnutia). Komisia nijako nepreukázala účasť spoločnosti Mannesmann na uplatňovaní Základných pravidiel uzatvorených v rámci Európsko-japonského klubu. Pretože výhrady Komisie voči spoločnosti Mannesmann sa týkajú výlučne zmlúv uzatvorených medzi spoločnosťou Corus a treťou stranou, Mannesmann sa domnieva, že sa nemohol účinne obhajovať. Žalobca navrhuje, aby Súd prvého stupňa prijal nasledujúce opatrenia na zabezpečenie priebehu konania:

—

nariadil Komisii zaslať Súdu prvého stupňa všetky dokumenty, na ktoré sa odvoláva Corus vo veci T-48/00 a ktoré sa týkajú skutkov zakladajúcich porušenie v článku 2 napadnutého rozhodnutia,

—

priznal mu právo na oboznámenie sa s týmito dokumentmi, pokiaľ nie sú tajné, a právo na zaujatie stanoviska k týmto dokumentom prostredníctvom dodatočného vyjadrenia.

137

Komisia odmieta tvrdenia Mannesmanu a potvrdzuje, že účasť žalobcu na porušení uvedenom v článku 2 napadnutého rozhodnutia bolo dostatočne právne preukázané v odôvodneniach 146 až 155 napadnutého rozhodnutia.

138

Po druhé, Mannesmann popiera tvrdenia Komisie, podľa ktorej uzatvorené zmluvy o zásobovaní bezšvíkových rúr so spoločnosťou Corus patria do oblasti zakázaných dohôd. Ak by to bolo tak, Corus by nečakal ďalšie dva roky na uzatvorenie zmluvy so spoločnosťou Mannesmann. V skutočnosti každá zo zmlúv o zásobovaní bola uzatvorená individuálne. Podobnosti medzi týmito zmluvami sa vysvetľujú tým, že Corus ako zmluvná strana každej z týchto zmlúv mal záujem na ich zjednotení.

139

Objektívne a legitímne dôvody vysvetľujú uzavretie týchto zmlúv. Rozhodnutie spoločnosti Corus zastaviť výrobu niektorých druhov oceľových rúr pri ponechaní všetkých kapacít na rezanie závitov bezšvíkových rúr bolo úplne odôvodnené. Corus uzavrel zmluvu o zásobovaní so spoločnosťou Vallourec, lebo tento podnik ovládal techniku rezania závitov „VAM“, nevyhnutnú na to, aby mohol vstúpiť na britský trh s rúrami OCTG premium. Mannesmann pripomína, že pokiaľ ide o priemyselné právo na spojovacie potrubia „premium“ VAM, na základe sporného konania sa dostali so spoločnosťou Vallourec do vzájomného sporu, ktorý skončil rozhodnutím v prospech Valloureca a umožnil mu získať časti trhu na úkor Mannesmannu. Pred stiahnutím sa z britského offshore trhu dal Mannesmann prednosť zameraniu sa na predaj hladkých bezšvíkových rúr, ktoré mohli jeho klienti upraviť závitmi. Navyše Vallourec nemohol úplne uspokojiť požiadavku spoločnosti Corus. V tomto kontexte Mannesmann dodával bezšvíkové rúry spoločnosti Corus.

140

Mannesmann pripomína, že predmetné zmluvy o zásobovaní sa týkajú len rúr s priemerom väčším ako päť a pol palca. Podniky usadené v Spoločenstve, ktoré ako jediné boli schopné vyrábať rúry týchto veľkostí, boli Vallourec, Dalmine a Mannesmann. Corus sa obrátil na tieto tri podniky, aby diverzifikoval zdroje zásobovania, a aby sa chránil pred rizikom zvýšenia cien. Komisia nevytýkala tomuto podniku, že sa pokúšal o maximálny zisk z predaja finálnych výrobkov.

141

Komisia vyvracia tento výklad. Potvrdzuje, že jediným skutočným predmetom dotknutých zmlúv o zásobovaní bolo uplatnenie Základných pravidiel zostavených v rámci Európsko-japonského klubu, ktoré sa zameriavali sa na rešpektovanie domácich trhov (odôvodnenie 146 napadnutého rozhodnutia).

142

Zmluvy obnovené v roku 1993 patria do rámca dohôd obmedzujúcich hospodársku súťaž, ktoré sú v rozpore s článkom 81 ods. 1 ES. Stanovujú rozdelenie zásobovania pre Corus medzi Vallourec, Dalmine a Mannesmann, v pomere 40 %, 30 % a 30 %. Napriek tomu, že dátumy uzatvorenia týchto zmlúv Corusom sú rozdielne, zakladajú jedno porušenie článku 81 ods. 1 ES. Bez ohľadu na význam ovládania techniky VAM sa Komisia pridržiava toho, že účasť spoločnosti Mannesmann na dohode obmedzujúcej hospodársku súťaž týkajúcej sa bezšvíkových oceľových rúr je právne dostatočne preukázaná.

143

Navyše žiadny legitímny záujem spoločnosti Corus jej neukladal uzatvoriť dotknuté zmluvy. Ponuka bezšvíkových rúr bola nadbytočná, Corus sa nemusel obávať, že bude mať problémy so zásobovaním alebo s vysokými cenami. Pokiaľ ide o tvrdenie, že spoločnosti Corus nemožno vytýkať snahu o maximálny zisk z predaja finálnych výrobkov, Komisia opakuje, že stratégia tohto podniku patrí do rámca zakázaných dohôd obmedzujúcich hospodársku súťaž.

144

Po tretie, Mannesmann tvrdí, že zmluvy o zásobovaní spoločnosti Corus nie sú v rozpore s článkom 81 ods. 1 ES. Žalobca upozorňuje, že dodávky spoločnosti Corus boli značne pod hranicou, pri ktorej Komisia, pokiaľ ide o vertikálne dohody, spravidla zasahuje. Žalobca sa výnimočne odvoláva na nariadenie Komisie (ES) č. 2790/1999 z 22. decembra 1999 o uplatňovaní článku 81 ods. 3 Zmluvy na kategórie vertikálnych dohôd a zosúladených postupov (Ú. v. ES L 336, s. 21), ktoré stanovuje, že len tie zmluvy, ktorými sa nútia kupujúci, aby kúpili viac ako 80 % zo svojich ročných nákupov u toho istého dodávateľa, sa považujú za zmluvy obsahujúce „záväzok nekonkurovania“. Keďže táto hranica nebola dosiahnutá, zmluvy sú zákonné.

145

Podľa názoru spoločnosti Mannesmann spôsob, akým sa Corus zásoboval, neobmedzuje hospodársku súťaž. Rozhodnutie spoločnosti Corus priznať každému z troch dodávateľov určitý podiel na svojom ročnom rozsahu nákupov nie je výlučným rozhodnutím a neporušuje hospodársku súťaž. Ponuka bezšvíkových oceľových rúr prevyšovala dopyt a potreby spoločnosti Corus bolo možné predvídať. Za týchto okolností bolo pre Corus rozumnejšie priznať dodávateľom podiel na nákupoch, ako si vyhradiť v zmluvách množstvo žiadaného tovaru.

146

Mannesmann dodáva, že ceny predmetných výrobkov boli dohodnuté individuálne, následne na základe vývoja na trhu zmenené revíznym ustanovením. Takéto ustanovenia o stanovení cien sú bežné v dlhodobých zmluvách a odôvodnené kolísavosťou ceny, ktorá je charakteristická pre odvetvie oceľových rúr. Corus sa len obmedzil na to, že zaslal spoločnosti Mannesmann úpravu cien podía revízneho ustanovenia. Podľa rozhodovacej praxe Komisie sa takáto klauzula nikdy nepovažovala za porušenie článku 81 ods. 1 ES.

147

Pokiaľ ide o ostatné ustanovenia v dotknutých zmluvách, Mannesmann tvrdí, že Komisia venuje sankčným ustanoveniam osobitnú pozornosť, pričom tieto nie sú z pohľadu práva Spoločenstva podstatné. Prevaha ponuky nad dopytom umožňovala spoločnosti Corus bezproblémové zásobovanie a vysvetľuje, prečo sa stanovili nízke zmluvné pokuty pre prípad chybného dodania výrobkov.

148

Mannesmann vo svojej replike tvrdí, že dve podmienky uvedené v článku 81 ods. 1 ES vzťahujúce sa na citeľnosť ovplyvnenia obchodu v rámci Spoločenstva a obmedzenie hospodárskej súťaže nie sú v konkrétnom prípade splnené. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia (odôvodnenie 147) vyplýva, že predmetom zmlúv uvedených v článku 2 tohto rozhodnutia bolo obmedzenie prístupu japonských výrobcov na britský trh. Dohoda obmedzujúca hospodársku súťaž takejto povahy ovplyvňuje obchod medzi Spoločenstvom a Japonskom, ale zostáva bez následkov na obchod medzi členskými štátmi alebo na hospodársku súťaž v rámci spoločného trhu.

149

V každom prípade dôsledky dohôd uvedených v článku 2 napadnutého rozhodnutia sú zanedbateľné oproti objemu obchodu medzi Japonskom a Spoločenstvom. Mannesmann v tomto ohľade vytýka Komisii, že dostatočne neanalyzovala relevantný trh. Žalobca podčiarkuje, že britský trh predstavuje približne 2,5 % svetovej spotreby rúr OCTG vrátane bezšvíkových rúr, pričom tieto rúry predstavujú len 16 % z trhu všetkých rúr OCTG (príloha 2 napadnutého rozhodnutia). Údajná dohoda bola pod hranicou uvedenou v bode 9 oznámenia Komisie 97/C 372/04 týkajúceho sa zanedbateľných dohôd z roku 1997, na ktoré sa článok [81] ods. 1 Zmluvy [ES] nevzťahuje (U. v. ES C 372, 1997, s. 13, ďalej len „oznámenie z roku 1997“).

150

Komisia popiera tieto nevierohodné tvrdenia. Pripomína, že zmluvy o zásobovaní bez ohľadu na skutočnú spotrebu spoločnosti Corus vyčleňovali pre Vallourec, Dalmine a Mannesmann fixnú časť dodávok oceľových rúr pre Corus. Tieto podniky nemali žiadny záujem na tom, aby sa im konkurovalo v cenách bezšvíkových oceľových rúr, ktoré boli upravené závitmi v Spojenom kráľovstve.

151

Po upozornení, že nariadenie č. 2790/1999 sa v konkrétnom prípade neuplatňuje, Komisia upresňuje, že zmluvnú pokutu v zmluvách o zásobovaní posudzovala s cieľom overiť, či význam dodávacích lehôt mohol odôvodniť rozhodnutie spoločnosti Corus zásobovať sa výlučne od podnikov Spoločenstva. Komisia uzavrela, že ustanovenia o lehotách na dodanie tovaru boli vložené do zmlúv len preto, aby vylúčili Japonských výrobcov.

152

Komisia poukazuje na neprípustnosť dôvodov uvádzaných spoločnosťou Mannesmann týkajúcich sa neexistencie citeľného obmedzenia hospodárskej súťaže a ovplyvnenia obchodu medzi členskými štátmi z toho dôvodu, že boli predložené neskoro. Mannesmann mal namietať nezákonnosť článku 2 napadnutého rozhodnutia z hľadiska oznámenia z roku 1997, až v štádiu repliky. V obidvoch prípadoch ide o dva nové dôvody, ktoré sú v zmysle článku 48 ods. 2 rokovacieho poriadku neprípustné.

153

Komisia subsidíarne uvádza, že tieto žalobné dôvody nie sú dôvodné.

154

Pokiaľ ide o tvrdenie, že by sa malo uplatniť oznámenie z roku 1997, Komisia upozorňuje, že by bolo potrebné skôr uplatniť oznámenie Komisie z 3. septembra 1986 o zanedbateľných dohodách, na ktoré sa nevzťahuje článok [81] Zmluvy (Ú. v. ES C 231, 1986, s. 2), pretože pri ukladaní pokút sa posudzovalo obdobie od 1990 do 1995. Komisiou uvedená hranica de minimis 5 % v oznámení sa nevzťahovala na svetový trh, ale na pr