Vec C‑403/03

Egon Schempp

proti

Finanzamt München V

(návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný Bundesfinanzhof)

„Občianstvo Únie – Články 12 ES a 18 ES – Daň z príjmov – Odpočítateľnosť výživného zaplateného poplatníkom s trvalým pobytom v Nemecku svojej bývalej manželke s trvalým pobytom v Rakúsku od zdaniteľného príjmu – Dôkaz zdanenia výživného v tomto členskom štáte“

Návrhy prednesené 27. januára 2005 – generálny advokát L. A. Geelhoed 

Rozsudok Súdneho dvora (veľká komora) z 12. júla 2005 

Abstrakt rozsudku

1.     Občianstvo Európskej únie – Ustanovenia Zmluvy – Vecná pôsobnosť – Vylúčenie výlučne vnútorných situácií – Vnútroštátna daňová právna úprava, ktorá sa týka odpočítateľnosti výživného od zdaniteľného príjmu – Zohľadnenie daňového režimu výživného zaplateného prijímateľovi s trvalým pobytom v inom členskom štáte – Neexistencia výlučne vnútornej situácie

(Článok 17 ES)

2.     Občianstvo Európskej únie – Rovnosť zaobchádzania – Diskriminácia založená na štátnej príslušnosti – Právo na voľný pohyb a pobyt na území členských štátov – Vnútroštátna právna úprava podmieňujúca odpočítateľnosť výživného zaplateného prijímateľovi s trvalým pobytom v inom členskom štáte zdaňovaním výživného v tomto štáte od zdaniteľného príjmu – Prípustnosť

(Články 12 ES a 18 ods. 1 ES)

1.     Občianstvo Únie, stanovené v článku 17 ES, nemá za cieľ rozšíriť rozsah vecnej pôsobnosti Zmluvy na vnútorné situácie, ktoré nijako nesúvisia s právom Spoločenstva. Situáciu štátneho príslušníka členského štátu, ktorý nevyužil právo na voľný pohyb, však nemožno považovať len na základe tejto skutočnosti za výlučne vnútornú situáciu.

Čo sa týka vnútroštátnej daňovej právnej úpravy, ktorá na účely určenia, či je prípustné odpočítať výživné zaplatené poplatníkom s trvalým pobytom v dotknutom členskom štáte v prospech prijímateľa s trvalým pobytom v inom členskom štáte, berie do úvahy daňový režim takého výživného v členskom štáte trvalého pobytu tohto prijímateľa, výkon jeho práva slobodne sa pohybovať a zdržiavať na území iného členského štátu v zmysle článku 18 ES má vplyv na právo poplatníka na odpočítanie v členskom štáte jeho trvalého pobytu.

Nemožno preto hovoriť o vnútornej situácii, ktorá nemá žiadnu spojitosť s právom Spoločenstva.

(pozri body 20, 22, 24 – 25)

2.     Článok 12 prvý odsek ES a článok 18 ods. 1 ES sa majú vykladať v tom zmysle, že im neodporuje to, aby bola poplatníkovi s trvalým pobytom v členskom štáte, v zmysle vnútroštátnej právnej úpravy, odňatá možnosť odpočítať od svojho zdaniteľného príjmu v tomto členskom štáte výživné, ktoré zaplatil svojej bývalej manželke s trvalým pobytom v inom členskom štáte, v ktorom toto výživné nie je zdaňované, hoci by tak mohol urobiť v prípade, ak by jeho bývalá manželka mala trvalý pobyt v tom istom členskom štáte.

Článok 12 ES sa totiž nevzťahuje na prípadné rozdiely v zaobchádzaní, ktoré môžu vyplývať pre osoby a podniky podliehajúce právomoci Spoločenstva z rozdielov existujúcich medzi jednotlivými členskými štátmi, pokiaľ sa tieto rozdiely vzťahujú na všetky osoby v rozsahu ich pôsobnosti podľa objektívnych kritérií a bez ohľadu na štátnu príslušnosť.

Okrem toho Zmluva nezaručuje občanovi Únie, že presun jeho činností do členského štátu, ktorý je odlišný od toho, v ktorom mal bydlisko, je neutrálny z daňového hľadiska. Berúc do úvahy rôznorodosti právnych poriadkov členských štátov v uvedenej oblasti, takýto presun môže podľa prípadu byť viac alebo menej výhodný alebo nevýhodný pre občana z pohľadu nepriameho zdanenia. Rovnaký princíp sa uplatňuje a fortiori na takú situáciu, v ktorej dotknutá osoba sama nevyužila svoje právo na voľný pohyb, ale tvrdí, že je obeťou rozdielneho zaobchádzania v dôsledku zmeny miesta trvalého pobytu jeho bývalej manželky do iného členského štátu.

(pozri body 34, 45 – 47 a výrok)

ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (veľká komora)

z 12. júla 2005 (*)

„Občianstvo Únie – Články 12 ES a 18 ES – Daň z príjmov – Odpočítateľnosť výživného zaplateného daňovým poplatníkom s trvalým pobytom v Nemecku svojej bývalej manželke s trvalým pobytom v Rakúsku od zdaniteľného príjmu – Dôkaz zdanenia výživného v tomto členskom štáte“

Vo veci C‑403/03,

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 234 ES, podaný rozhodnutím Bundesfinanzhof (Nemecko) z 22. júla 2003 a doručený Súdnemu dvoru 29. septembra 2003, ktorý súvisí s konaním:

Egon Schempp

proti

Finanzamt München V,

SÚDNY DVOR (veľká komora),

v zložení: predseda V. Skouris, predsedovia komôr P. Jann, C. W. A. Timmermans a A. Rosas, sudcovia C. Gulmann, J.‑P. Puissochet, A. La Pergola, R. Schintgen, N. Colneric, J. Klučka, U. Lõhmus, E. Levits a A. Ó Caoimh (spravodajca),

generálny advokát: L. A. Geelhoed,

tajomník: R. Grass,

so zreteľom na písomnú časť konania,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

–       pán Schempp, v zastúpení: J. Seest, Rechtsanwalt,

–       nemecká vláda, v zastúpení: W.‑D. Plessing a A. Tiemann, splnomocnení zástupcovia,

–       holandská vláda, v zastúpení: H. G. Sevenster a C. A. H. M. ten Dam, splnomocnené zástupkyne,

–       Komisia Európskych spoločenstiev, v zastúpení: K. Gross a R. Lyal, splnomocnení zástupcovia,

po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 27. januára 2005,

vyhlásil tento

Rozsudok

1       Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článkov 12 ES a 18 ES.

2       Tento návrh bol predložený v rámci sporu medzi pánom Schemppom a Finanzamt München V (ďalej len „Finanzamt“) týkajúceho sa odmietnutia Finanzamt pokladať výživné, ktoré platil pán Schempp svojej bývalej manželke s trvalým pobytom v Rakúsku, za osobitné výdavky, ktoré sú odpočítateľné v súvislosti s daňou z príjmu.

 Právny rámec

3       V zmysle § 10 ods. 1 bodu 1 zákona o dani z príjmov (Einkommensteuergesetz, ďalej len „EStG“) sú nasledujúce výdavky osobitnými výdavkami, pokiaľ nejde o prevádzkové náklady alebo náklady na reklamu:

„Výživné vyplatené rozvedenému alebo trvale odlúčenému manželovi s neobmedzenou daňovou povinnosťou, ak o to platiteľ výživného požiadal so súhlasom prijímateľa výživného, do výšky 27 000 DEM v rámci kalendárneho roku. Žiadosť je možné podať len pre jeden kalendárny rok a nemožno ju vziať späť...“

4       V zmysle § 22 ods. 1a EStG tvoria sumy, ktoré si platiteľ výživného môže odpočítať, súčasť zdaniteľného príjmu prijímateľa na základe princípu „vzájomnej súvislosti“. Odpočítanie, na ktoré má platiteľ nárok, nie je podmienené skutočnosťou, že na strane prijímateľa vedú tieto sumy skutočne k zdaneniu. No v prípade, že prijímateľ musí zaplatiť daň z prijatého výživného, je v zmysle občianskeho práva povinný znášať túto daň platiteľ výživného.

5       Podľa § 1a ods. 1 bodu 1 EStG:

„Výživné platené rozvedenému manželovi alebo trvale odlúčenému manželovi (§ 10 ods. 1 bod 1) je ako osobitné výdavky odpočítateľné aj vtedy, ak platiteľ nemá neobmedzenú daňovú povinnosť. V tomto prípade je podmienkou, aby mal prijímateľ trvalý pobyt alebo sa zvyčajne zdržiaval na území iného členského štátu Európskej únie alebo štátu, na území ktorého sa uplatňuje Dohoda o európskom hospodárskom priestore. Zdanenie výživného poskytnutého prijímateľovi musí tiež byť preukázané potvrdením príslušného daňového orgánu v zahraničí…“

6       V súlade s § 52 ods. 2 EStG sa toto ustanovenie musí uplatňovať vo vzťahu k Rakúskej republike od zdaňovacieho obdobia, ktoré zodpovedá roku 1994, pretože 1. januára toho roku Rakúsko pristúpilo k Dohode o Európskom hospodárskom priestore.

 Spor vo veci samej a prejudiciálne otázky

7       Pán Schempp, nemecký štátny príslušník s trvalým pobytom v Nemecku, platí po rozvode výživné svojej bývalej manželke s trvalým pobytom v Rakúsku.

8       V daňových priznaniach za roky 1994 až 1997 si pán Schempp pokúšal odpočítať toto výživné v zmysle ustanovení § 1a ods. 1 bodu 1 prvej a druhej vety EStG. No v daňových výmeroch za roky 1994 až 1997 Finanzamt zamietol toto odpočítanie vzhľadom na to, že mu nebolo predložené osvedčenie príslušného rakúskeho daňového orgánu, ktoré by preukázalo, že uvedené výživné jeho bývalej manželky bolo v Rakúsku zdanené, ako to vyplýva z tretej vety § 1a ods. 1 bodu 1.

9       V tomto prípade pán Schempp nemohol toto osvedčenie predložiť, pretože rakúske daňové právo zásadne výživné nezdaňuje a takisto neumožňuje jeho odpočítanie. Zo spisu však vyplýva, že pán Schempp by mohol odpočítať celkovú sumu výživného, ktoré zaplatil svojej bývalej manželke, ak by táto mala trvalý pobyt v Nemecku. V takomto prípade by bývalá manželka nezaplatila z tohto výživného žiadnu daň, keďže jej príjem je nižší ako nezdaniteľné minimum v Nemecku.

10     Domnievajúc sa, že dotknutá nemecká právna úprava je nezlučiteľná s článkami 12 ES a 18 ES, podal pán Schempp sťažnosť proti daňovému výmeru Finanzamt. Tento jeho sťažnosť zamietol rozhodnutím z 27. júla 1999.

11     Po tom, ako Finanzgericht München zamietol odvolanie podané pánom Schemppom proti uvedenému rozhodnutiu, podal pán Schempp dovolanie (Revision) na vnútroštátny súd. Vzhľadom na to, že z tejto veci vyplývajú otázky výkladu práva Spoločenstva, rozhodol Bundesfinazhof prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto dve prejudiciálne otázky:

„ 1.      Má sa článok 12 ES vykladať v tom zmysle, že mu odporujú ustanovenia § 1a ods. 1 bodu 1 a § 10 ods. 1 bodu 1 EStG, v zmysle ktorých si daňový poplatník s trvalým pobytom v Nemecku nemôže odpočítať výživné zaplatené svojej bývalej manželke, ktorá má trvalý pobyt v Rakúsku, hoci by tak mohol urobiť v prípade, ak by jeho bývalá manželka mala naďalej trvalý pobyt v Nemecku?

2.      V prípade zápornej odpovede na prvú otázku má sa článok 18 ods. 1 ES vykladať v tom zmysle, že mu odporujú ustanovenia § 1a ods. 1 bodu 1 a § 10 ods. 1 bodu 1 EStG, v zmysle ktorých si daňový poplatník s trvalým pobytom v Nemecku nemôže odpočítať výživné zaplatené svojej bývalej manželke, ktorá má trvalý pobyt v Rakúsku, hoci by tak mohol urobiť v prípade, ak by jeho bývalá manželka mala naďalej trvalý pobyt v Nemecku?“