NÁVRHY GENERÁLNEJ ADVOKÁTKY
VERICA TRSTENJAK
prednesené 17. júla 2008 1(1)
Vec C‑205/07
Trestné konanie vedené proti
Lodewijkovi Gysbrechtsovi a
Santurel Inter BVBA
[návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný rozhodnutím Hof van Beroep te Gent (Belgicko)]
„Články 28 ES až 30 ES – Smernica 97/7/ES o ochrane spotrebiteľa vzhľadom na zmluvy na diaľku – Lehota na odstúpenie od zmluvy – Zákaz požadovať zálohu alebo zaplatenie pred uplynutím lehoty na odstúpenie od zmluvy – Výklad vnútroštátneho ustanovenia v tom zmysle, že pred uplynutím lehoty na odstúpenie od zmluvy nemožno požadovať číslo kreditnej karty – Predaj cez internet“
I – Úvod
1. Vnútroštátny súd sa v tomto konaní pýta, či článkom 28 ES až 30 ES odporuje ustanovenie belgického zákona zo 14. júla 1991 o obchodných praktikách a o informovaní a ochrane spotrebiteľa (ďalej len „belgický zákon o ochrane spotrebiteľa“), podľa ktorého predávajúci pri kúpnych zmluvách uzatvorených na diaľku nemôže pred uplynutím lehoty na odstúpenie od zmluvy v dĺžke siedmich pracovných dní od spotrebiteľa požadovať zálohu alebo zaplatenie. V rámci tohto skúmania je potrebné tiež objasniť, či uvedeným článkom Zmluvy odporuje špecifický výklad sporného ustanovenia belgického zákona o ochrane spotrebiteľov uskutočnený belgickými úradmi, podľa ktorého predávajúci pri kúpnych zmluvách uzatvorených na diaľku nemôže od spotrebiteľa požadovať číslo jeho kreditnej karty, a to ani ak sa zaviaže, že ho nepoužije na zaplatenie pred uplynutím lehoty na odstúpenie od zmluvy. Prejednávaná vec následne nastoľuje dôležité otázky predaja cez internet a s tým spojené otázky platieb kreditnou kartou, ktoré uľahčujú a podporujú predaj cez internet.
2. Zo všeobecného hľadiska prejednávaná vec názorne ukazuje, že vývoju kúpnej zmluvy sa musia prispôsobiť aj spôsoby a podmienky platenia kúpnej ceny. Podľa rímskeho práva napríklad k splneniu kúpnej zmluvy došlo vtedy, ak predávajúci odovzdal tovar kupujúcemu, ktorý mu súčasne zaplatil kúpnu cenu(2); obidve povinnosti museli byť teda splnené súčasne. S ďalším vývojom kúpnej zmluvy sa značne zmenili spôsoby a podmienky platenia, pričom sa tieto zmeny ešte viac zvýraznili s rozvojom nových technológií. Rozvoju technológií, umožňujúcich obchodný styk a obchod cez internet, je preto potrebné prispôsobiť aj spôsoby platieb, ktoré musia byť zamerané na bezpečnosť, jednoduchosť, a pokiaľ je to možné aj na ochranu všetkých dotknutých účastníkov. V rámci skúmania prejednávanej veci je preto potrebné rátať s tým, že obchodný styk a obchod cez internet a s tým spojené platby kreditnou kartou budú v budúcnosti ešte viac rozšírené ako je tomu v súčasnosti.
3. V rámci skúmania na základe článku 29 ES ide v prejednávanej veci o dôležitú otázku definície pojmu opatrenia s rovnakým účinkom ako množstevné obmedzenia vývozu, medzi ktoré podľa platnej judikatúry patria iba také opatrenia členských štátov, ktoré špecificky obmedzujú vývoz ako aj právne alebo fakticky rozdielne zaobchádzajú s vnútroštátnym obchodom a vývozmi, čím zabezpečujú výhody vnútroštátnemu obchodu.
II – Právny rámec
A – Právo Spoločenstva
4. Odôvodnenie č. 14 smernice 97/7/ES Európskeho Parlamentu a Rady z 20. mája 1997 o ochrane spotrebiteľa vzhľadom na zmluvy na diaľku (ďalej len „smernica 97/7“) znie:
„Keďže spotrebiteľ nemá možnosť skutočne vidieť výrobok alebo uistiť sa o podstate poskytovanej služby pred uzavretím zmluvy; keďže by malo byť vytvorené ustanovenie, pokiaľ nie je v tejto smernici stanovené inak, týkajúce sa práva na odstúpenie od zmluvy; …“
5. Článok 6 smernice 97/7 stanovuje:
„1. Pri akejkoľvek zmluve na diaľku má spotrebiteľ k dispozícii obdobie najmenej siedmich pracovných dní, počas ktorých môže odstúpiť od zmluvy bez penalizácie a bez udania dôvodu. Jediné náklady, ktoré môžu spotrebiteľovi vzniknúť v súvislosti s uplatnením jeho práva na odstúpenie od zmluvy, sú priame náklady spojené s vrátením tovaru.
Obdobie na uplatnenie tohto práva začína:
– v prípade tovaru, dňom prijatia tovaru spotrebiteľom, ak boli splnené povinnosti stanovené v článku 5,
…
2. V prípade, ak je právo na odstúpenie od zmluvy uplatnené spotrebiteľom v súlade s týmto článkom, je dodávateľ povinný nahradiť čiastky zaplatené spotrebiteľom bez toho, aby spotrebiteľovi vznikli akékoľvek výdavky. Jediné výdavky, ktoré môžu spotrebiteľovi vzniknúť v súvislosti s uplatnením jeho práva na odstúpenie od zmluvy, sú priame náklady spojené s vrátením tovaru. Takáto náhrada musí byť vykonaná bez zbytočného odkladu, maximálne však do tridsiatich dní.
3. Pokiaľ sa zmluvné strany nedohodnú inak, spotrebiteľ nemôže uplatniť právo na odstúpenie od zmluvy stanovené v odstavci 1, ak ide o:
…
– zmluvy o dodaní tovaru presne podľa špecifikácií spotrebiteľa, alebo tovaru, jednoznačne určeného pre konkrétneho zákazníka, alebo tovaru, ktorý z dôvodov jeho podstaty nemožno vrátiť, alebo ktorý rýchlo podlieha zníženiu kvality alebo skaze,
…“
6. Článok 8 smernice 97/7 stanovuje:
„Členské štáty zabezpečia existenciu primeraných opatrení, ktoré spotrebiteľovi umožnia:
– požadovať stornovanie platby v prípade podvodného použitia jeho platobnej karty v súvislosti so zmluvami na diaľku upravenými touto smernicou,
– v prípade podvodného použitia spätný prevod zaplatených čiastok, alebo vrátenie zaplatených čiastok.“
7. Článok 14 smernice 97/7 stanovuje:
„Členské štáty môžu zaviesť alebo udržiavať, v oblasti upravenej touto smernicou, striktnejšie ustanovenia v súlade so zmluvou na zabezpečenie vyššej úrovne ochrany spotrebiteľa. Takéto ustanovenia budú vo všeobecnom záujme obsahovať, kde je to primerané, zákaz obchodovania s niektorými druhmi tovaru alebo služieb, najmä liečivých výrobkov, v rámci svojho územia prostredníctvom zmlúv na diaľku, s primeraným zreteľom na zmluvu.“
B – Rímsky dohovor
8. Článok 5 („Určité spotrebiteľské zmluvy“) Dohovoru o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky, otvoreného na podpis v Ríme 19. júna 1980 (ďalej len „Rímsky dohovor“), stanovuje:
„1. Tento článok sa uplatní na zmluvy, ktorých predmetom je dodávka tovaru alebo poskytnutie služieb osobe („spotrebiteľ“), na účel, ktorý nemožno považovať za súčasť jeho podnikania alebo povolania, ako aj na zmluvu o poskytnutí úveru na tento účel.
2. Bez ohľadu na ustanovenia článku 3 nemôžu účastníci zmluvy svojou voľbou práva zbaviť spotrebiteľa ochrany, ktorú mu poskytujú imperatívne normy štátu jeho obvyklého pobytu:
– ak uzavretiu zmluvy predchádzala osobitná ponuka alebo reklama v tomto štáte a spotrebiteľ podnikol v tomto štáte všetky kroky potrebné z jeho strany na uzavretie zmluvy
alebo
– ak druhý účastník zmluvy alebo jeho zástupca prevzal v tomto štáte objednávku spotrebiteľa,
alebo
– ak ide o kúpnu zmluvu a spotrebiteľ cestoval z tohto štátu do iného štátu a tam zadal objednávku, za predpokladu, že cestu spotrebiteľovi zabezpečil predávajúci s cieľom podnietiť spotrebiteľa, aby si tovar kúpil.
3. Bez ohľadu na ustanovenia článku 4 sa pri absencii voľby rozhodného práva podľa článku 3 zmluvy uzavreté za okolností uvedených v odseku 2 tohto článku spravujú právnym poriadkom štátu obvyklého pobytu spotrebiteľa.“
C – Belgické právo
9. V Belgicku je právo spotrebiteľa na odstúpenie od zmlúv uzatvorených na diaľku upravené v článku 80 belgického zákona o ochrane spotrebiteľa.
10. Článok 80 ods. 3 belgického zákona o ochrane spotrebiteľa stanovuje:
„Bez toho, aby bolo dotknutý článok 45 ods. 1 zákona z 12. júna 1991 o spotrebiteľskom úvere, pred uplynutím lehoty na odstúpenie od zmluvy v dĺžke siedmich pracovných dní, ktorá je uvedená v odseku 1, sa od spotrebiteľa nesmie požadovať záloha alebo zaplatenie.
Ak dôjde k uplatneniu práva na odstúpenie od zmluvy uvedeného v odsekoch 1 a 2, musí predávajúci bezodplatne vrátiť platby, ktoré uskutočnil spotrebiteľ. K vráteniu musí dôjsť najneskôr do 30 dní od odstúpenia od zmluvy.
…“
III – Skutkový stav, vnútroštátne konanie a prejudiciálna otázka
11. Spoločnosť Santurel Inter BVBA (ďalej len „Santurel“), ktorej konateľom je L. Gybrechts, je podnikom špecializovaným na veľkoobchodný a maloobchodný predaj potravinových doplnkov. Predaj sa uskutočňuje prevažne prostredníctvom internetu na webovej stránke tohto podniku a objednané výrobky sú odosielané poštou.
12. V nadväznosti na oznámenie francúzskeho kupujúceho začala Belgisch Bestuur Eonomische Inspectie (belgická správa hospodárskej inšpekcie) vyšetrovanie, na základe ktorého boli podnik Santurel a L. Gysbrechts obžalovaní za porušenie ustanovení belgického zákona o ochrane spotrebiteľa týkajúcich sa predaja na diaľku. Porušenia zahrňovali okrem iného porušenie zákazu požadovať od spotrebiteľa zálohu alebo zaplatenie pred uplynutím lehoty na odstúpenie od zmluvy v dĺžke siedmych pracovných dní podľa článku 80 ods. 3 belgického zákona o ochrane spotrebiteľov. Presnejšie povedané išlo o nerešpektovanie výkladu tohto ustanovenia uskutočneného belgickými orgánmi, podľa ktorého je zakázané pred uplynutím lehoty na odstúpenie od zmluvy v dĺžke siedmych pracovných dní požadovať od spotrebiteľa číslo kreditnej karty.
13. Prvostupňový súd v Dendermonde v trestnom konaní každého z obžalovaných odsúdil na peňažný trest vo výške 1 250 eur. Účastníci konania podali proti tomuto rozsudku odvolanie na Hof van Beroep te Gent, ktorý Súdnemu dvoru položil prejuduciálnu otázku týkajúcu sa zlučiteľnosti uvedeného belgického predpisu s právom Spoločenstva.
14. Vnútroštátny súd konštatuje, že zákaz podľa článku 80 ods. 3 belgického zákona o ochrane spotrebiteľa v sebe skrýva nebezpečenstvo, že pre predávajúceho bude obtiažne vymôcť si platby za tovary dodané zákazníkom v iných členských štátoch, predovšetkým v prípade nízkych predajných cien potravinových doplnkov. Vnútroštátny súd sa stotožňuje s názorom obžalovaných, že uvedený zákaz predstavuje neprípustné obmedzenie voľného pohybu tovaru.
15. Za týchto okolností vnútroštátny súd rozhodnutím z 20. marca 2007 konanie prerušil a Súdnemu dvoru položil nasledujúcu prejudiciálnu otázku:
„Predstavuje belgický zákon zo 14. júla 1991 o obchodných praktikách a o informovaní a ochrane spotrebiteľa opatrenie s rovnakým účinkom zakázané článkami 28 ES až 30 ES v rozsahu, v akom tento vnútroštátny zákon stanovuje v článku 80 ods. 3 zákaz požadovať od spotrebiteľa počas kogentne stanovenej lehoty na odstúpenie od zmluvy zálohu alebo zaplatenie, čo vedie k tomu, že skutočný účinok zákona zo 14. júla 1991 o obchodných praktikách a o informovaní a ochrane spotrebiteľa nie je rovnaký pri predaji tovarov vo vlastnej krajine a pri obchode uskutočňovanom so štátnymi príslušníkmi iného členského štátu, čím dochádza ku skutočnému obmedzeniu voľného pohybu tovaru, ktorý je chránený článkom 23 ES?“
IV – Konanie pred Súdnym dvorom
16. Návrh na začatie prejudiciálneho konania bol doručený do kancelárii Súdneho dvora 19. apríla 2007. Santurel, belgická vláda a Komisia predložili v rámci písomnej časti konania svoje pripomienky. Na pojednávaní konanom 20. mája 2008 podali belgická vláda a Komisia svoje ústne vyjadrenia a odpovedali na otázky Súdneho dvora.
V – Tvrdenia účastníkov konania
17. Santurel sa domnieva, že článok 80 ods. 3 belgického zákona o ochrane spotrebiteľa sa má vykladať tak, že pri predaji na diaľku môže predávajúci od kupujúceho požadovať číslo kreditnej karty, ak sa pritom zaviaže, že toto číslo nepoužije na zaplatenie pred uplynutím lehoty na odstúpenie od zmluvy. Santurel tvrdí, že výklad, podľa ktorého je pri predaji na diaľku zakázané požadovať číslo kreditnej karty, je v rozpore s článkami 28 ES a 30 ES. Santurel sa v tejto súvislosti odvoláva na rozsudok Dassonville(3), ako aj na rozsudok Keck a Mithouard(4) a uvádza, že skutočnosť, že predávajúci v zmysle výkladu belgického zákona o ochrane spotrebiteľa nesmie od spotrebiteľa požadovať číslo kreditnej karty, má na vývoz iné faktické účinky ako na predaj v Belgicku. Tento výklad belgického zákona predstavuje skutočné obmedzenie voľného pohybu tovaru a teda je opatrením s rovnakým účinkom ako množstevné obmedzenie, ktoré Zmluva o ES zakazuje.
18. Belgická vláda vo svojich písomných pripomienkach uvádza, že článok 80 ods. 3 belgického zákona o ochrane spotrebiteľa je v súlade so Zmluvou, keďže ide o opatrenie na posilnenie ochrany spotrebiteľa v zmysle článku 14 smernice 97/7. Belgická vláda však priznáva, že toto ustanovenie skrýva určité nebezpečenstvo, že belgický predávajúci neobdrží platbu za tovary odoslané do zahraničia. To však nie je v rozpore s právom Spoločenstva. Ak by aj Súdny dvor konštatoval, že dotknuté belgické ustanovenie je opatrením s rovnakým účinkom v zmysle článku 28 ES, je toto opatrenie odôvodnené ochranou spotrebiteľa. Toto opatrenie má spotrebiteľom zabezpečiť možnosť účinne si uplatniť právo na odstúpenie od zmluvy. Dotknuté ustanovenie je vo vzťahu k sledovanému cieľu ochrany spotrebiteľa primerané.
19. Na pojednávaní belgická vláda okrem toho uviedla, že v Belgicku práve prebieha proces prijatia kráľovského nariadenia týkajúceho sa systému platieb pri predajoch na diaľku, ktorý spotrebiteľovi poskytuje ochranu, avšak zároveň chráni aj predávajúceho. V rámci tohto systému platieb spotrebiteľ zaplatí kúpnu cenu na konto nezávislej tretej osoby a po uplynutí lehoty na odstúpenie od zmluvy bude kúpna cena prevedená predávajúcemu. Belgická vláda dodáva, že predávajúci pri predaji na diaľku nesmie obmedziť oprávnenie spotrebiteľa vybrať si medzi viacerými spôsobmi platieb.
20. O účinku článku 80 ods. 3 belgického zákona o ochrane spotrebiteľa na dovozy Komisia uvádza, že toto ustanovenie môže mať účinok aj na kúpne zmluvy, ktoré uzatvárajú predávajúci z iných členských štátov s kupujúcimi z Belgicka, keďže článok 5 ods. 2 Rímskeho dohovoru umožňuje spotrebiteľom odvolávať sa na úroveň ochrany v Belgicku, pokiaľ je táto úroveň vyššia ako úroveň ochrany v členských štátoch predávajúcich. V rámci svojho skúmania Komisia vychádza z definície opatrení s rovnakým účinkom v rozsudku Dassonville(5) a následne skúma prípad so zreteľom na rozsudok Keck a Mithouard(6). V súvislosti s rozsudkom Keck a Mithouard zastáva názor, že belgické ustanovenie sa vzťahuje na všetkých obchodníkov a z právneho hľadiska sa rovnako dotýka tuzemských ako aj dovezených výrobkov. Skutočný účinok dotknutého belgického ustanovenia musí posúdiť vnútroštátny súd. Ak by sa zistilo, že skutočná ujma pre dovezené výrobky je väčšia, a že preto belgické ustanovenie predstavuje opatrenie s rovnakým účinkom ako množstevné obmedzenia, možno toto opatrenie odôvodniť ochranou spotrebiteľa, a je teda primerané.
21. Pokiaľ ide o účinok na vývozy, Komisia sa domnieva, že článok 80 ods. 3 belgického zákona o ochrane spotrebiteľa nie je opatrením s rovnakým účinkom v zmysle článku 29 ES. Hoci dotknuté ustanovenie má silnejší účinok na obchod s inými členskými štátmi ako na obchod v Belgicku, v prejednávanej veci nejde o opatrenie, ktoré by osobitne zamýšľalo alebo vyvolávalo obmedzenie vývozov v zmysle rozsudku Groenveld(7) a judikatúry nadväzujúcej na tento rozsudok. Komisia na pojednávaní Súdnemu dvoru navrhla, aby zmenil definíciu opatrení s rovnakým účinkom ako množstevné obmedzenia vývozu a tieto opatrenia ako také definoval ako „opatrenia, ktoré majú za následok obmedzenie vývozu, a ktoré s obchodom vnútri členského štátu a s vývozom zaobchádzajú rozdielne“. Opierajúc sa o túto novú definíciu Komisia konštatuje, že dotknuté belgické ustanovenie je opatrením s rovnakým účinkom v zmysle článku 29 ES. Hoci toto opatrenie možno odôvodniť ochranou spotrebiteľa, nie je v súlade so zásadou proporcionality.
VI – Posúdenie generálnou advokátkou
A – Úvod
22. Vnútroštátny súd sa v tejto veci pokúša zistiť, či článkom 28 ES, 29 ES a 30 ES odporuje ustanovenie belgického zákona o ochrane spotrebiteľa, podľa ktorého sa v prípade kúpnych zmlúv uzatvorených na diaľku zakazuje požadovať od spotrebiteľa zálohu alebo zaplatenie pred uplynutím lehoty na odstúpenie od zmluvy v dĺžke siedmich pracovných dní stanovenej v smernici 97/7. Napriek tomu, že vnútroštátny súd svoju otázku formuloval tak, že chce vedieť, či článku 29 ES odporuje doslovné znenie belgického ustanovenia, z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že sa snaží dozvedieť, či uvedený článok Zmluvy ES bráni v praxi uskutočňovanému výkladu ustanovenia belgického zákona o ochrane spotrebiteľa, podľa ktorého predávajúci nesmie od spotrebiteľa požadovať číslo kreditnej karty, a to ani vtedy, ak sa zaviaže, že ho nepoužije na zaplatenie pred uplynutím lehoty na odstúpenie od zmluvy v dĺžke siedmych pracovných dní. V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry je Súdny dvor povinný poskytnúť vnútroštátnemu súdu všetky informácie na účely výkladu práva Spoločenstva, ktoré vnútroštátnemu súdu môžu byť užitočné pri rozhodovaní sporu, ktorý prejednáva, a to bez ohľadu na to, ako tento súd formuloval svoje otázky.(8) Súdny dvor pri skúmaní, či právu Spoločenstva odporuje vnútroštátny právny predpis, musí teda zohľadniť obsah vnútroštátneho právneho predpisu z hľadiska výkladu zo strany vnútroštátnych orgánov.(9)
23. Najprv treba zdôrazniť, že prijatím dotknutého ustanovenia Belgicko uplatnilo svoje právo podľa článku 14 smernice 97/7, podľa ktorého členské štáty môžu zaviesť alebo udržiavať, v oblasti upravenej touto smernicou, prísnejšie ustanovenia. Článok 14 smernice 97/7 však výslovne stanovuje, že tieto prísnejšie ustanovenia musia byť v súlade so Zmluvou ES.(10) V prejednávanej veci sa preto nastoľuje otázka, či belgické ustanovenie odporuje ustanoveniam Zmluvy o voľnom pohybe tovaru.
24. Vo svojich návrhoch budem najprv skúmať prejudiciálnu otázku so zreteľom na článok 28 ES a neskôr so zreteľom na článok 29 ES. V rámci skúmania so zreteľom na článok 29 ES túto otázku preskúmam najprv na základe platnej judikatúry a následne objasním a posúdim prípadné dôvody zmeny tejto judikatúry a napokon, opierajúc sa o nové zmenené kritériá skúmania so zreteľom na článok 29 ES, navrhnem odpoveď na prejudiciálnu otázku.
B – Skúmanie prejudiciálnej otázky so zreteľom na článok 28 ES
25. Vnútroštátny súd sa prostredníctvom svojej prejudiciálnej otázky v prvom rade pokúša dozvedieť, či článku 28 ES odporuje sporné ustanovenie belgického zákona o ochrane spotrebiteľa. Komisia v tejto súvislosti uvádza, že článok 80 ods. 3 belgického zákona o ochrane spotrebiteľa môže v prípade, ak belgický kupujúci nadobudne tovar od predávajúceho z iného členského štátu, ovplyvniť dovoz tovaru do Belgicka. V tomto prípade sa totiž belgický spotrebiteľ môže odvolať na článok 5 ods. 2 Rímskeho dohovoru, na základe ktorého dosiahne, že pre zmluvu bude rozhodujúcim právo štátu, v ktorom má svoj obvyklý pobyt. Súhlasím s Komisiou v tom smere, že takýto problém môže v praxi nastať – aj po nadobudnutí účinnosti takzvaného nariadenia Rím I(11) –, avšak tieto tvrdenia Komisie nijako nesúvisia so skutkovým stavom vnútroštátneho konania.
26. Skutkový stav vnútroštátneho konania sa totiž netýka dovozu tovarov do Belgicka, ale vývozu tovarov z Belgicka do cudziny. Článok 28 ES preto nie je relevantný vo vzťahu k okolnostiam vnútroštátneho konania. Súdny dvor môže odmietnuť rozhodovať o prejudiciálnej otázke položenej vnútroštátnym súdom, ak požadovaný výklad práva Spoločenstva nemá žiaden vzťah k realite alebo k predmetu sporu vo veci samej, alebo ak ide o problém hypotetickej povahy.(12)
27. Z tohto dôvodu sa domnievam, že Súdny dvor nemusí odpovedať na prejudiciálnu otázku so zreteľom na článok 28 ES.
C – Skúmanie prejudiciálnej otázky so zreteľom na článok 29 ES
1. Skúmanie na základe platnej judikatúry
28. V prejednávanej veci je potrebné objasniť, či článok 80 ods. 3 belgického zákona o ochrane spotrebiteľa je opatrením s rovnakým ako množstevné obmedzenia vývozu. Ako už bolo povedané, v rámci tohto skúmania budem posudzovať tak zákaz požadovať pri kúpnych zmluvách uzatvorených na diaľku zálohu alebo zaplatenie pred uplynutím lehoty na odstúpenie od zmluvy, ktorý vyplýva už zo znenia tohto ustanovenia, ako aj špecifický výklad tohto ustanovenia uskutočnený vnútroštátnymi orgánmi v súvislosti s kreditnými kartami, podľa ktorého predávajúci v žiadnom prípade nesmie od spotrebiteľa pred uplynutím lehoty na odstúpenie od zmluvy v dĺžke siedmych pracovných dní požadovať číslo jeho kreditnej karty.
29. Na rozdiel od samotných množstevných obmedzení, ktoré Súdny dvor jednotne definoval v rámci článkov 28 ES a 29 ES(13), opatrenia s rovnakým účinkom ako množstevné obmedzenia vývozu sú v judikatúre definované podstatne užšie ako opatrenia s rovnakým účinkom ako množstevné obmedzenia dovozu.
30. V staršej judikatúre Súdny dvor vykladal opatrenia s rovnakým účinkom ako množstevné obmedzenia vývozu rovnako ako opatrenia s rovnakým účinkom ako množstevné obmedzenia dovozu. Vo veci Bouhelier(14), v ktorej Súdny dvor rozhodol v roku 1977, sú opatrenia s rovnakým účinkom ako množstevné obmedzenia vývozu definované ako opatrenia, ktoré „sú spôsobilé priamo alebo nepriamo, skutočne alebo potenciálne narušiť obchod medzi členskými štátmi Spoločenstva“.(15) Touto definíciou Súdny dvor nadviazal na definíciu opatrení s rovnakým účinkom podľa článku 28 ES v rozsudku Dassonville(16), v ktorom Súdny dvor rozhodol, že opatrením s rovnakým účinkom ako množstevné obmedzenie dovozu je „každá obchodno-právna úprava členských štátov, ktorá môže priamo alebo nepriamo, skutočne alebo potenciálne brániť obchodu v rámci Spoločenstva“.(17)
31. V roku 1979, dva roky po vydaní rozhodnutia vo veci Bouhelier, Súdny dvor v rozsudku vo veci Groenveld(18) zaviedol podstatne užšiu definíciu v rámci článku 29 ES a rozhodol, že článok 29 ES (pôvodne článok 34 Zmluvy ES) zahŕňa „opatrenia, ktoré sledujú alebo vyvolávajú špecifické obmedzenia vývozov, a teda vytvárajú rozdielne podmienky pre vnútorný obchod v členskom štáte a pre jeho zahraničný obchod, čim vnútroštátna výroba alebo vnútorný obchod dotknutého štátu sú osobitne zvýhodnené na úkor výroby alebo obchodu iných členských štátov“.(19)
32. V judikatúre z obdobia po vydaní rozsudku Groenveld Súdny dvor opakovane potvrdil túto definíciu (Groenveldove pravidlo).(20) Súdny dvor sa odchýlil od formulácie v rozsudku Groenveld iba v niektorých sporoch, v ktorých vypustil polovicu tretej časti Groenveldovho pravidla („na úkor výroby alebo obchodu iných členských štátov“). Ako príklady možno uviesť rozsudky Delhaize(21), Komisia/Belgicko(22) a Sydhavnens Sten & Grus(23). Bez ohľadu na to však podstatné časti Groenveldovho pravidla platia dodnes.
33. Groenveldove pravidlo teda zahŕňa tri vzájomne spojené podmienky: Po prvé opatrenie musí sledovať alebo vyvolávať špecifické obmedzenia vývozov, po druhé musí stanovovať rozličné podmienky pre vnútorný obchod a zahraničný obchod členského štátu, a po tretie výroba alebo vnútorný obchod dotknutého štátu musia byť osobitne zvýhodnené na úkor výroby alebo obchodu iných členských štátov.
34. Podľa môjho názoru v prejednávanej veci nie sú uvedené podmienky splnené.
35. Dotknuté belgické ustanovenie a jeho výklad nesledujú a ani nevyvolávajú špecifické obmedzenia vývozov, keďže toto ustanovenie a jeho výklad sa netýkajú konkrétne vývozu, ale všeobecne zákazu požadovať platbu, ako aj nemožnosti požadovať pred uplynutím lehoty na odstúpenie od zmluvy číslo kreditnej karty.
36. Uvedené ustanovenie a jeho výklad ani nestanovujú žiadne právne alebo fakticky odlišné podmienky pre vnútorný a zahraničný obchod členského štátu. Z právneho hľadiska sa toto ustanovenie totiž v rovnakej miere a rovnakým spôsobom dotýka všetkých predávajúcich bez ohľadu na to, či tovary predávajú v Belgicku alebo v zahraničí. Aj z faktického hľadiska má toto ustanovenie a jeho výklad na predaj v Belgicku rovnaké účinky ako na predaj v zahraničí. Podľa môjho názoru sa teda nemožno stotožniť s tvrdením vnútroštátneho súdu, že toto opatrenie má z faktického hľadiska iné účinky na predaj tovarov vo vlastnej krajine ako na obchodné vzťahy so štátnymi príslušníkmi iného členského štátu.
37. Vnútroštátny súd konštatuje, že vymáhanie súm od spotrebiteľov z iných členských štátov, ktorí nezaplatili za prijatý tovar, je obtiažnejšie a drahšie. Toto tvrdenie podľa môjho názoru nie je presvedčivé. Bez konkrétnych dôkazov totiž nemožno vychádzať z toho, že vymáhanie týchto súm je obtiažnejšie a drahšie už preto, že spotrebiteľ má svoj obvyklý pobyt v inom členskom štáte. To, že spotrebiteľ má svoj obvyklý pobyt v inom členskom štáte nemusí nevyhnutne znamenať, že predávajúci musí spotrebiteľa zakaždým zažalovať v štáte, v ktorom má spotrebiteľ svoj obvyklý pobyt.(24)
38. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že Spoločenstvo už prijalo v oblasti súdnej spolupráce v občianskoprávnych veciach s cezhraničnými prvkami početné opatrenia, ktoré prispievajú k riadnemu a účinnému fungovaniu vnútorného trhu.(25) Tieto opatrenia v súlade s článkom 65 ES zahŕňajú zlepšenie a zjednodušenie systému cezhraničného doručovania súdnych a mimosúdnych dokumentov, spoluprácu pri získavaní dôkazov, ako aj uznávanie a výkon súdnych a mimosúdnych rozhodnutí v občianskoprávnych a obchodných veciach; súčasne tieto opatrenia podporujú zlučiteľnosť pravidiel týkajúcich sa kolíznych noriem a odstraňujú prekážky riadneho fungovania občianskoprávneho konania. Vzhľadom na všetky tieto opatrenia Spoločenstva nemožno považovať za správne tvrdenie, že konanie, vedené predávajúcim z určitého členského štátu proti spotrebiteľovi z iného členského štátu, je pre predávajúceho ťažšie. Navyše treba zohľadniť, že v prípadoch, akým je prejednávaný prípad, v ktorých ide o drobné sumy, sa pre cezhraničné spory bude v budúcnosti uplatňovať nariadenie, ktorým sa ustanovuje Európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu.(26)
39. Keďže belgické ustanovenie nesleduje ani nevyvoláva žiadne špecifické obmedzenia vývozov a nestanovuje rozličné podmienky pre vnútorný a zahraničný obchod členského štátu, nevedie teda k tomu, že vnútroštátna výroba alebo vnútorný obchod dotknutého členského štátu sú osobitne zvýhodnené na úkor výroby alebo obchodu iných členských štátov. Tretia podmienka Groenveldovho pravidla teda nie je splnená.
40. Preto možno konštatovať, že ustanovenie, akým je článok 80 ods. 3 belgického zákona o ochrane spotrebiteľa a jeho výklad, podľa ktorého predávajúci nesmie požadovať od spotrebiteľa číslo jeho kreditnej karty počas lehoty na odstúpenie od zmluvy v dĺžke siedmych pracovných dní, s ohľadom na platnú judikatúru nie sú opatreniami s rovnakým účinkom ako množstevné obmedzenia v zmysle článku 29 ES.
41. Je však potrebné preskúmať, či vzhľadom na všeobecný vývoj judikatúry týkajúcej sa základných slobôd a vzhľadom na rozšírenú kritiku judikatúry týkajúcej sa opatrení s rovnakým účinkom ako sú množstevné obmedzenia vývozu, ktorá zaznieva v právnickej literatúre,(27) je vhodné naďalej uplatňovať vyššie vymedzené Groenveldove pravidlo.
2. Tvrdenia v prospech zmeny judikatúry
42. Zmenu platnej judikatúry k definícii opatrení s rovnakým účinkom ako množstevné obmedzenia vývozu podporujú viaceré argumenty.
43. Ako prvý argument treba v rámci tohto skúmania zohľadniť skutočnosť, že z dôvodu úzkej formulácie definície platnej v súčasnosti nemôžu byť niektoré opatrenia členských štátov nikdy považované za opatrenia s rovnakým účinkom ako množstevné obmedzenia vývozu, keďže posúdenie, či došlo k rozdielnemu zaobchádzaniu, si nevyhnutne vyžaduje porovnanie účinkov opatrenia na tovary predávané v rámci určitého členského štátu a účinkov opatrenia na vyvezené tovary. Možno si predstaviť situáciu, že určitý tovar je vyrobený v jednom členskom štáte, avšak určený je iba na vývoz a na vnútroštátnom trhu sa nepredáva. V tomto prípade nemožno nikdy zistiť, či pre vnútroštátny obchod a zahraničný obchod existujú rozličné podmienky, keďže vnútroštátny obchod s týmto tovarom sa neuskutočňuje; práve tak nemožno zistiť, či určité opatrenie zvýhodňuje vnútroštátnu výrobu alebo vnútorný trh dotknutého členského štátu.(28) Bez ohľadu na to však vývoz tohto tovaru môže byť výrazne obmedzený, avšak opatrenia, ktoré ho obmedzujú, nemožno nikdy považovať za opatrenia s rovnakým účinkom ako množstevné obmedzenia vývozu.
44. Druhým relevantným argumentom podporujúcim zmenu platnej judikatúry je skutočnosť, že články 28 ES a 29 ES sledujú rovnaký cieľ(29) a opierajú sa o rovnakú zásadu, a to odstránenie zásahov do obchodných tokoch v Spoločenstve. To, že ide o rovnakú zásadu, zreteľne vyplýva z rozsudkov Schmidberger(30) a Komisia/Rakúsko(31), z ktorých navyše možno implicitne vyvodiť, že je nevyhnutné zjednotiť definície opatrení s rovnakým účinkom pri dovoze a vývoze. V zmysle bodu 67 rozsudku Komisia/Rakúsko „články 28 ES a 29 ES sa musia v ich kontexte chápať tak, že smerujú k odstráneniu všetkých priamych alebo nepriamych, existujúcich alebo potenciálnych zásahov do obchodných tokov v rámci Spoločenstva“. Súdny dvor sa pritom odvolal na bod 56 rozsudku Schmidberger(32), v ktorom zodpovedajúcim spôsobom zjednotil definície opatrení s rovnakým účinkom pre dovoz a pre vývoz. Tieto pasáže pochopiteľne nemožno chápať ako odvrátenie sa od predchádzajúcej judikatúry k článku 29 ES, keďže v rovnakom období Súdny dvor vydal tiež rozsudok vo veci Jersey Produce(33), v ktorom potvrdil Groenveldove pravidlo, a teda úzku definíciu opatrení s rovnakým účinkom ako množstevné obmedzenia vývozu. Uvedené veci rovnako ukazujú, že v oblasti voľného pohybu tovaru – t. j. tak pri dovoze, ako aj vývoze – je potrebné vychádzať zo zásady odstránenia zásahov do obchodných tokov vo vnútri Spoločenstva.(34) Vzhľadom na túto zásadu nevidím žiaden dôvod nasvedčujúci tomu, že sa definícia opatrení s rovnakým účinkom pri vývoze musí čo možno najviac líšiť od definície opatrení s rovnakým účinkom pri dovoze.
45. Ako tretí argument je potrebné zohľadniť význam koherentného výkladu všetkých štyroch základných slobôd – voľného pohybu tovaru, slobodného poskytovania služieb, voľného pohybu osôb a voľného pohybu kapitálu. Definícia opatrení s rovnakým účinkom ako množstevné obmedzenia vývozu je jediným prípadom v rámci základných slobôd, v ktorom Súdny dvor trvá na tom, že obmedzenie príslušnej slobody vyžaduje rozdielne zaobchádzanie.(35)
46. Pokiaľ ide o voľný pohyb tovaru, už vyššie som uviedla, že články 28 ES a 29 ES spočívajú na rovnakej zásade, a preto nie je správne pri definícii opatrení s rovnakým účinkom ako množstevné obmedzenia rozlišovať podľa toho, či ide o dovoz alebo vývoz. Z toho dôvodu možno súhlasiť s generálnym advokátom Capotortim, ktorý už vo veci Oebel poukázal na to, že sa možno obávať, že nejednotný pojem opatrení s rovnakým účinkom v oblasti voľného pohybu tovaru by bol zavádzajúci(36).
47. Pokiaľ ide o slobodné poskytovanie služieb, treba poznamenať, že Súdny dvor aj v tejto oblasti dlhý čas podmieňoval porušenie dotknutých ustanovení rozdielnym zaobchádzaním,(37) neskôr však zmenil svoj postoj.(38) V oblasti voľného pohybu osôb sa Súdny dvor vo svojej staršej judikatúre rovnako obmedzoval na zákaz diskriminačných opatrení členských štátov, neskôr však rozhodol, že aj nediskriminačné opatrenie môže narušiť voľný pohyb osôb.(39) Aj zabezpečenie voľného pohybu kapitálu zahŕňa viac ako len zákaz diskriminačných opatrení; z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že nielen že sú diskriminačné opatrenia zakázané, ale že treba zohľadniť aj pojem obmedzenie voľného pohybu kapitálu.(40)
48. Žiadna zo základných slobôd – s výnimkou opatrení s rovnakým účinkom ako množstevné obmedzenia podľa článku 29 ES – sa teda neobmedzuje na zákaz výlučne diskriminačných opatrení členských štát
