NÁVRHY GENERÁLNEHO ADVOKÁTA

YVES BOT

prednesené 26. októbra 2010 (1)

Spojené veci C‑201/09 P a C‑216/09 P

ArcelorMittal Luxembourg SA, predtým Arcelor Luxembourg SA (C‑201/09 P)

proti

Európskej komisii

a

Európska komisia (C‑216/09 P)

proti

ArcelorMittal Luxembourg SA, predtým Arcelor Luxembourg SA,

ArcelorMittal Belval & Differdange SA, predtým Arcelor Profil Luxembourg SA,

ArcelorMittal International SA, predtým Arcelor International SA

„Odvolania – Hospodárska súťaž – Kartely na trhu s nosníkmi – Zrušenie rozhodnutia Komisie – Vydanie nového rozhodnutia po skončení platnosti Zmluvy ESUO – Právomoc Komisie – Voľba právneho základu – Uplatňovanie článku 65 UO po skončení platnosti Zmluvy ESUO na základe nariadenia (ES) č. 1/2003 – Kontinuita právneho poriadku Spoločenstva a koherencia Zmlúv – Zásady upravujúce uplatňovanie právnych predpisov v čase – Pripísateľnosť protiprávneho správania – Zásada osobnej zodpovednosti – Výnimky – Zodpovednosť materskej spoločnosti za porušenia ustanovení práva hospodárskej súťaže spáchané jej dcérskou spoločnosťou – Rozhodujúci vplyv vykonávaný materskou spoločnosťou – Vyvrátiteľná domnienka v prípade 100 % podielu na základnom imaní – Zodpovednosť spoločnosti, na ktorú boli prevedené hospodárske činnosti na trhu dotknutom kartelom – Kritérium hospodárskej kontinuity – Pravidlá uplatniteľné v oblasti premlčania stíhania – Prerušenie plynutia premlčacej lehoty vo vzťahu k podnikom, ‚ktoré sa podieľali na porušovaní‘ – Cieľ pozastavenia plynutia premlčacej lehoty – Účinok inter partes alebo erga omnes – Porušenie práva na obhajobu – Dôkazné bremeno“

1.        Predmetom tejto veci je odvolanie podané spoločnosťou ArcelorMittal Luxembourg SA(2) (C‑201/09 P) a odvolanie podané Európskou komisiou (C‑216/09 P), v rámci ktorého ArcelorMittal Belval & Differdange SA(3) a ArcelorMittal International SA(4) podali vzájomné odvolanie. Tieto odvolania smerujú proti rozsudku Súdu prvého stupňa Európskych spoločenstiev z 31. marca 2009, ArcelorMittal Luxembourg a. i./Komisia(5).

2.        Na začiatku tohto sporu bolo rozhodnutie Komisie z 8. novembra 2006 o postupe uplatňovania článku 65 Zmluvy ESUO týkajúceho sa dohôd a zosúladených postupov zahŕňajúcich európskych výrobcov nosníkov (vec COMP/F/38.907 – Oceľové nosníky). Týmto rozhodnutím Komisia konštatovala, že uvedené podniky patriace k jedinému a tomu istému podniku porušovali od 1. júla 1988 do 16. januára 1991 článok 65 ods. 1 ESUO tým, že určovali ceny, rozdeľovali kvóty a vymieňali si informácie o trhu Spoločenstva s nosníkmi.(6) Z tohto dôvodu Komisia uložila spoločnostiam ARBED, TradeARBED a ProfilARBED povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť pokutu vo výške 10 miliónov eur.

3.        Napadnutým rozsudkom Súd prvého stupňa zrušil sporné rozhodnutie v časti týkajúcej sa spoločností TradeARBED a ProfilARBED.

4.        Na úvod treba uviesť, že tieto odvolania nastoľujú určité rovnaké otázky či otázky úzko spojené s otázkami, ktoré sú nastolené v rámci odvolania podaného proti rozsudku z 1. júla 2009, ThyssenKrupp Stainless/Komisia(7), v súčasnosti prejednávaného Súdnym dvorom (ThyssenKrupp Nirosta/Komisia, C‑352/09 P), ku ktorému tiež prednášam návrhy.

5.        Prvá otázka sa týka výkladu pravidiel o premlčaní stíhania a, konkrétne, pozastavenia plynutia premlčacej lehoty. Ide o to, či v prípade podania žaloby na súde Únie má pozastavenie plynutia premlčacej lehoty relatívny účinok, to znamená, že platí iba vo vzťahu k podniku, ktorý je žalobcom (názor zastávaný Súdom prvého stupňa v napadnutom rozsudku) alebo erga omnes, v prípade čoho pozastavenie plynutia premlčacej lehoty počas konania platí voči všetkým podnikom, ktoré sa podieľali na porušovaní, bez ohľadu na to, či podali alebo nepodali žalobu (názor zastávaný Komisiou).

6.        Druhá otázka sa týka platnosti právneho základu sporného rozhodnutia. Zatiaľ čo platnosť Zmluvy ESUO skončila 23. júla 2002, Komisia založila konštatovanie porušenia a sankciu za porušenie článku 65 ods. 1 UO na ustanoveniach nariadenia (ES) č. 1/2003(8).

7.        Tretia otázka sa týka pripísateľnosti porušenia spáchaného spoločnosťou TradeARBED. Komisia totiž najskôr pripísala zodpovednosť za toto správanie spoločnosti ARBED po tom, čo preukázala, že uvedená spoločnosť v skutočnosti vykonávala rozhodujúci vplyv na správanie svojej dcérskej spoločnosti. Potom Komisia pripísala zodpovednosť za porušenie, ktoré mala spáchať ARBED spoločnosti ProfilARBED, keďže zastávala názor, že táto spoločnosť bola hospodárskym nástupcom prv uvedenej spoločnosti v oblasti výroby nosníkov. Komisia teda postupne uplatnila dve výnimky zo zásady osobnej zodpovednosti, ktoré Súdny dvor toleruje v prípade, keď ide o skupinu spoločností.

8.        Čo sa týka obvinenia spoločnosti ARBED, Súdnemu dvoru je opätovne kladená otázka o povahe a význame domnienky, podľa ktorej materská spoločnosť, ktorá vlastní 100 % základného imania svojej dcérskej spoločnosti, skutočne vykonáva rozhodujúci vplyv na jej správanie a musí v dôsledku toho zodpovedať za postup svojej dcérskej spoločnosti v rozpore s hospodárskou súťažou.

9.        Čo sa týka obvinenia spoločnosti ProfilARBED, otázka je, či bolo nevyhnutné alebo dokonca možné opätovne sa odchýliť od zásady osobnej zodpovednosti tým, že jej bola pripísaná zodpovednosť za postup spoločnosti ARBED v rozpore s hospodárskou súťažou a, nepriamo, postup spoločnosti TradeARBED v rozpore s hospodárskou súťažou.

I –    Právny rámec

A –    Ustanovenia Zmluvy ESUO

10.      Článok 65 UO uvádza:

„1.      Akékoľvek dohody medzi podnikmi, rozhodnutia združení podnikov a zosúladené postupy, ktoré by bránili na spoločnom trhu priamo alebo nepriamo riadnej hospodárskej súťaži, narúšali ju alebo ju skresľovali, sú zakázané, a to najmä:

a)      stanovenie alebo určovanie cien;

b)      obmedzovanie alebo kontrola výroby, technického vývoja alebo investícií;

c)      rozdelenie trhov, výrobkov, zákazníkov alebo zdrojov zásobovania.

…

4.      Dohody alebo rozhodnutia zakázané podľa odseku 1 tohto článku sú zo zákona neplatné a nemožno sa na ne odvolávať pred žiadnym súdom členských štátov.

[Komisia] má výlučnú právomoc, s výnimkou žalôb podaných na Súdny dvor, rozhodnúť, či sú uvedené dohody alebo rozhodnutia v súlade s ustanoveniami tohto článku.

5.      [Komisia] môže uložiť podnikom, ktoré uzavreli zo zákona neplatnú dohodu, či už sa uplatnila alebo došlo k pokusu ju uplatniť, a to vo forme arbitráže, pokuty, bojkotu alebo iným spôsobom, zo zákona neplatnú dohodu alebo rozhodnutie, ktorých schválenie bolo odmietnuté alebo odňaté, alebo ku ktorých schváleniu došlo na základe vedome nepravdivých alebo skreslených informácií, alebo ktoré sa týkali postupov v rozpore s ustanoveniami odseku 1, pokuty a penále vo výške maximálne dvojnásobku obratu dosiahnutého pri výrobkoch, ktoré boli predmetom dohody, rozhodnutia alebo postupu v rozpore s ustanoveniami tohto článku, s tým, že ak je takýmto cieľom obmedziť výrobu, technický vývoj alebo investície, môže dôjsť k zvýšeniu takto stanovenej maximálnej hranice až do výšky 10 % ročného obratu predmetných podnikov, pokiaľ ide o pokutu, a do výšky 20 % denného obratu, pokiaľ ide o penále.“ [neoficiálny preklad]

11.      V súlade s článkom 97 UO sa platnosť Zmluvy ESUO skončila 23. júla 2002.

B –    Ustanovenia Zmluvy ES

12.      Článok 305 ods. 1 ES, zrušený po nadobudnutí účinnosti Lisabonskej zmluvy, uvádzal:

„Ustanovenia tejto zmluvy sa nedotýkajú ustanovení Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva uhlia a ocele, najmä v oblasti práv a povinností členských štátov, právomoci orgánov Spoločenstva a pravidiel stanovených uvedenou zmluvou pre fungovanie spoločného trhu uhlia a ocele.“

C –    Nariadenie č. 1/2003

13.      Pripomínam, že nariadenie č. 1/2003 sa týka vykonávania pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch 81 a 82 Zmluvy.

14.      V článku 7 ods. 1 nariadenia sa uvádza:

„Ak Komisia konajúc na základe sťažnosti alebo z vlastného podnetu zistí porušovanie článkov 81 [ES] a 82 [ES], môže rozhodnutím od príslušných podnikov a združení podnikov požiadať o ukončenie takého porušovania… Ak má Komisia na tom oprávnený záujem, môže tiež zistiť porušenie potom, čo bolo spáchané.“

15.      Podľa znenia článku 23 ods. 2 písm. a) uvedeného nariadenia môže Komisia rozhodnutím uložiť podnikom alebo združeniam podnikov pokuty, keď úmyselne alebo z nedbalosti porušujú článok 81 ES alebo článok 82 ES.

16.      Článok 25 nariadenia č. 1/2003 obsahuje ustanovenia vzťahujúce sa na premlčanie stíhania.

17.      Tieto pravidlá sú v podstate rovnaké ako pravidlá uvedené v rozhodnutí Komisie č. 715/78/ESUO zo 6. apríla 1978 o premlčaní pri stíhaní a výkone v oblasti uplatňovania Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva uhlia a ocele(9) [neoficiálny preklad].

18.      Podľa článku 1 ods. 1 a 2 rozhodnutia č. 715/78 a článku 25 ods. 1 a 2 nariadenia č. 1/2003 k premlčaniu stíhaní dochádza, ak Komisia nerozhodla o pokute alebo treste v päťročnej lehote, ktorá začína plynúť ku dňu skončenia porušovania.

19.      Podľa článku 2 ods. 1 a 2 rozhodnutia č. 715/78 a článku 25 ods. 3 a 4 nariadenia č. 1/2003 však každá akcia Komisie vykonaná na účely vyšetrovania alebo konania vzhľadom na porušovanie preruší premlčaciu lehotu. Medzi aktmi sú uvedené žiadosti o informácie, povolenia na vykonávanie inšpekcií, začatie konania alebo doručenie oznámenia o výhradách. Toto prerušenie premlčacej lehoty sa uplatňuje na všetky podniky, ktoré sa podieľali na porušovaní.

20.      Článok 2 ods. 3 rozhodnutia č. 715/78 a článok 25 ods. 5 nariadenia č. 1/2003 určujú konečnú lehotu. Stanovujú, že plynutie premlčacej lehoty sa začne nanovo po každom prerušení. Premlčacia lehota však uplynie najneskôr v deň, keď sa skončí obdobie zodpovedajúce dvojnásobku premlčacej lehoty, ktoré uplynulo bez toho, aby Komisia uložila pokutu alebo penále. Uvedená lehota sa predĺži o čas, počas ktorého bolo plynutie premlčania pozastavené.

21.      Napokon článok 3 rozhodnutia č. 715/78 a článok 25 ods. 6 nariadenia č. 1/2003 spresňujú, že plynutie premlčacej lehoty týkajúcej sa stíhaní sa pozastaví po dobu, keď je rozhodnutie Komisie predmetom konania pred Súdnym dvorom.

II – Skutkový rámec

22.      Skutkové okolnosti, ako vyplývajú z bodov 16 až 37 napadnutého rozsudku, možno zhrnúť takto.

23.      ARBED pôsobí vo výrobe oceliarskych výrobkov. TradeARBED bola 100 % dcérskou spoločnosťou spoločnosti ARBED a predmetom jej činnosti bol predaj oceliarskych výrobkov, ktoré vyrobila ARBED. ProfilARBED SA bola založená 27. novembra 1992 ako 100 % dcérska spoločnosť spoločnosti ARBED na pokračovanie v hospodárskych a priemyselných činnostiach spoločnosti ARBED v odvetví nosníkov od uvedeného dátumu.

24.      Roku 1991 Komisia na základe rozhodnutí prijatých podľa článku 47 UO vykonala vyšetrovanie v kancelárskych priestoroch rozličných podnikov, medzi nimi aj v spoločnosti TradeARBED. Dňa 6. mája 1992 zaslala oznámenie o výhradách predmetným podnikom, medzi ktorými figurovala TradeARBED, ale nie ARBED. TradeARBED sa rovnako zúčastnila na vypočutí, ktoré sa konalo od 11. do 14. januára 1993.

25.      Rozhodnutím 94/215/ESUO(10) Komisia konštatovala účasť 17 európskych oceliarskych podnikov, medzi nimi spoločnosti TradeARBED, na rade dohôd, rozhodnutí a zosúladených postupov pri stanovení cien, rozdelení trhov a výmene dôverných informácií o trhu Spoločenstva s nosníkmi medzi 1. júlom 1988 a 31. decembrom 1990, a to v rozpore s článkom 65 ods. 1 UO. V dôsledku toho Komisia uložila pokutu každému z podnikov, ktoré sa podieľali na porušovaní, medzi nimi aj spoločnosti ARBED, ktorej bola uložená povinnosť zaplatiť pokutu vo výške 11 200 000 ecu.

26.      Dňa 8. apríla 1994 ARBED podala žalobu, v ktorej žiadala o zrušenie tohto rozhodnutia.

27.      Rozsudkom z 11. marca 1999, ARBED/Komisia(11), Súd prvého stupňa z veľkej časti túto žalobu zamietol, pričom znížil sumu pokuty na 10 miliónov eur.

28.      Rozsudkom z 2. októbra 2003, ARBED/Komisia(12), Súdny dvor zrušil uvedený rozsudok Súdu prvého stupňa, rovnako ako aj pôvodné rozhodnutie v časti týkajúcej sa spoločnosti ARBED, z dôvodu porušenia jej práva na obhajobu.

29.      V nadväznosti na toto zrušenie sa Komisia rozhodla začať nové konanie týkajúce sa správania v rozpore s hospodárskou súťažou, ktoré bolo predmetom pôvodného rozhodnutia. Dňa 8. marca 2006 zaslala spoločnostiam ARBED, TradeARBED, rovnako ako aj spoločnosti ProfilARBED oznámenie o výhradách informujúce o jej zámere prijať rozhodnutie o ich spoločnej zodpovednosti za predmetné porušovanie, na ktoré žalobcovia reagovali 20. apríla 2006.

30.      Dňa 8. novembra 2006 prijala Komisia sporné rozhodnutie, ktoré v článkoch 1 a 2 uvádza toto:

„Článok 1

Podnik skladajúci sa z [o spoločností ARBED, TradeARBED a ProfilARBED] sa v rozpore s článkom 65 ods. 1 [UO] zúčastňoval na rade dohôd a zosúladených postupov, ktorých predmetom alebo účinkom bolo určenie cien, rozdelenie kvót a rozsiahla výmena informácií o trhu Spoločenstva s nosníkmi. Účasť podniku v takomto zložení na týchto porušovaniach bola preukázaná od 1. júla 1988 do 16. januára 1991.

Článok 2

[Spoločnostiam ARBED, TradeARBED a ProfilARBED] sa za porušovania uvedené v článku 1 solidárne ukladá pokuta vo výške 10 miliónov eur.“

III – Žaloba podaná na Súd prvého stupňa a napadnutý rozsudok

31.      Na základe článkov 33 UO a 36 UO, rovnako ako aj článkov 229 ES a 230 ES doručili spoločnosti ARBED, TradeARBED a ProfilARBED do kancelárie Súdu prvého stupňa 27. decembra 2006 žalobu proti spornému rozhodnutiu.

32.      Tieto podniky uviedli štyri žalobné dôvody.

33.      Súd prvého stupňa zamietol prvý žalobný dôvod, ktorým uvedené podniky tvrdili, že sporné rozhodnutie nemá právny základ a že Komisia sa dopustila zneužitia právomoci. Rozhodol, že článok 7 ods. 1 a článok 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 je potrebné vykladať v tom zmysle, že po 23. júli 2002 umožňujú Komisii konštatovať a sankcionovať kartely medzi podnikmi realizované v oblastiach patriacich do pôsobnosti Zmluvy ESUO z hľadiska ratione materiae a ratione temporis. V tomto ohľade Súd prvého stupňa pripomenul, že Zmluvy Spoločenstva zriadili jednotný právny poriadok a že Zmluvy ESUO a ES sledovali spoločný cieľ, konkrétne udržiavanie režimu voľnej hospodárskej súťaže. Rovnako uviedol, že v súlade so zásadou spoločnou právnym poriadkom členských štátov je v prípade zmeny legislatívy potrebné zabezpečiť, s výnimkou vyjadrenia opačnej vôle normotvorcu Únie, kontinuitu právnych štruktúr.

34.      Súd prvého stupňa tiež zamietol druhý žalobný dôvod vyvodzovaný z porušenia pravidiel vzťahujúcich sa na pripísateľnosť protiprávneho správania. Konkrétne rozhodol, že analýza Komisie pripisujúca spoločnosti ARBED rovnako ako jeho hospodárskemu nástupcovi, spoločnosti ProfilARBED, zodpovednosť za porušenie spáchané spoločnosťou TradeARBED neobsahovala žiadne nesprávne právne posúdenie a že dôkazy potvrdzujú tak rozhodujúci vplyv spoločnosti ARBED na správanie spoločnosti TradeARBED, ako aj skutočný výkon tohto vplyvu.

35.      Pokiaľ ide o tretí žalobný dôvod vyvodzovaný z porušenia pravidiel v záležitosti premlčania stíhania, Súd prvého stupňa odmietol toto tvrdenie o porušení, pokiaľ ide o ARBED, keď dospel k záveru, že sporné rozhodnutie bolo z dôvodu pozastavenia lehôt počas prvého konania pred Súdom prvého stupňa a Súdnym dvorom prijaté v rámci premlčacej lehoty tak päťročnej, ako aj desaťročnej. Naopak, keďže dospel k záveru, že uvedené pozastavenie malo len účinky inter partes a nie erga omnes, Súd prvého stupňa rozhodol, že v prípade spoločností ProfilARBED a TradeARBED desaťročná premlčacia lehota uplynula, a preto vo vzťahu k nim zrušil sporné rozhodnutie.

36.      Napokon Súd prvého stupňa zamietol štvrtý žalobný dôvod vyvodzovaný z porušenia práva na obhajobu spoločnosťou ARBED. Zastával názor, že ARBED nepreukázala, čím doba správneho konania mohla poškodiť výkon jej práva na obhajobu.

37.      Napadnutým rozsudkom Súd prvého stupňa teda zrušil sporné rozhodnutie v časti týkajúcej sa spoločností ProfilARBED a TradeARBED a zvyšok žaloby zamietol ako nedôvodný.

IV – Konanie pred Súdnym dvorom

38.      ARBED a Komisia podali proti napadnutému rozsudku odvolanie podaniami doručenými do kancelárie Súdneho dvora 8. a 15. júna 2009. V rámci svojich vyjadrení k odvolaniu podanému Komisiou ProfilARBED a TradeARBED podali vzájomné odvolanie.

39.      Uznesením z 10. septembra 2009 rozhodol predseda Súdneho dvora spojiť tieto veci na účely ústnej časti konania a rozsudku.

V –    Úvodné pripomienky

40.      Preskúmanie týchto odvolaní vyžaduje najskôr pripomenúť povahu konania vykonávajúceho pravidlá hospodárskej súťaže.

41.      Hoci toto konanie nepatrí stricto sensu do trestnej oblasti, má kvázi represívnu povahu. Pokuty stanovené v článku 23 nariadenia č. 1/2003 možno vzhľadom na ich povahu a význam prirovnať k trestnej sankcii a Komisia s ohľadom na svoju vyšetrovaciu, dokazovaciu a rozhodovaciu funkciu zasahuje voči podnikom predovšetkým represívnym spôsobom. Podľa mňa teda uvedené konanie patrí do „trestnej oblasti“ v zmysle článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(13) a z tohto dôvodu musí obsahovať záruky stanovené v trestnej časti tohto ustanovenia.(14)

42.      Tento názor priamo nadväzuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva. Tento súd používa tri kritériá na určenie, či obvinenie patrí do trestnej oblasti, a to právnu kvalifikáciu porušenia vo vnútroštátnom práve, represívnu a odstrašujúcu povahu sankcie a závažnosť sankcie, ktorú možno a priori uložiť dotknutej osobe.(15) Prvé kritérium má len formálnu a relatívnu hodnotu a dve ďalšie sú alternatívne.(16) Európsky súd pre ľudské práva prispôsobil toto odôvodnenie množstvu administratívnych sankcií,(17) medzi ktoré patria sankcie uložené vnútroštátnymi orgánmi pre hospodársku súťaž.(18) S ohľadom na cieľ práva hospodárskej súťaže (ochrana hospodárskeho verejného poriadku), povahu sankcií (súčasne preventívny a trestný účinok, pričom ich cieľom nie je vôbec náhrada škody) a ich význam (vysoký peňažný trest) sa na tieto konania majú podľa Európskeho súdu pre ochranu ľudských práv vzťahovať záruky stanovené v článku 6 EDĽP.

43.      Judikatúra Súdneho dvora tento smer sleduje. V jeho judikatúre sa s odkazom na osobitosť sporov v oblasti hospodárskej súťaže uplatňujú základné zásady trestného práva a základné zásady uvedené v článku 6 EDĽP. V rozsudku Komisia/Anic Partecipazioni(19) tak Súdny dvor pripustil uplatniteľnosť zásady osobnej zodpovednosti na pravidlá hospodárskej súťaže.(20) Ďalej v rozsudku Hüls/Komisia(21) Súdny dvor odkázal na zásadu prezumpcie neviny zaručenú článkom 6 ods. 2 EDĽP. V tejto veci sa súd Únie domnieval, že s ohľadom na povahu predmetného porušenia, ako aj na stupeň prísnosti súvisiacich sankcií je potrebné uplatniť zásadu prezumpcie neviny na konania týkajúce sa porušenia pravidiel hospodárskej súťaže uplatniteľných na podniky, ktoré môžu vyústiť do uloženia pokút alebo penále.(22)

44.      Napokon je potrebné pripomenúť, že Súdny dvor v bode 81 rozsudku vo veci Van Landewyck a i./Komisia(23) uviedol, že hoci Komisia nemôže byť kvalifikovaná ako „súd“ v zmysle článku 6 EDĽP, je povinná rešpektovať procesné záruky upravené právom Únie. Zdá sa mi nesporné, že Charta základných práv Európskej únie(24) obsahuje konkrétne predmetné procesné záruky a že tieto nepochybne zaväzujú Komisiu.

45.      Uvedené informácie dostatočne preukazujú, že v rámci preskúmavania týchto odvolaní bude potrebné venovať osobitnú pozornosť dodržiavaniu základných záruk uznaných v článkoch 47 až 49 Charty, rovnako ako aj v článku 6 EDĽP.

VI – O odvolaní podanom Komisiou (C‑216/09 P)

46.      Analýzu tejto veci začnem preskúmaním odvolania podaného Komisiou. Toto odvolanie totiž, keďže sa týka jediného odvolacieho dôvodu týkajúceho sa výkladu pravidiel premlčania, podmieňuje preskúmanie vzájomného odvolania podaného spoločnosťami ProfilARBED a TradeARBED.

47.      Svojím odvolaním Komisia tvrdí, že Súd prvého stupňa sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia v rámci výkladu pravidiel vzťahujúcich sa na pozastavenie plynutia premlčacej lehoty upravených v článku 3 rozhodnutia č. 715/78 a v článku 25 ods. 6 nariadenia č. 1/2003.

48.      V napadnutom rozsudku totiž Súd prvého stupňa zastával názor, že pozastavenie plynutia premlčacej lehoty upravené v uvedených ustanoveniach platilo iba pre žalujúci podnik, konkrétne ARBED. V dôsledku toho Súd prvého stupňa dospel k záveru, že skutky boli premlčané vo vzťahu k spoločnostiam ProfilARBED a TradeARBED.

A –    Návrhy účastníkov konania

49.      Komisia Súdnemu dvoru navrhuje, aby zrušil napadnutý rozsudok v časti, v ktorej zrušuje pokuty uložené Komisiou spoločnostiam ProfilARBED a TradeARBED, aby zamietol žalobu podanú uvedenými podnikmi a zaviazal ich na úhradu trov konania.

50.      Vo svojom vyjadrení k odvolaniu ProfilARBED a TradeARBED Súdnemu dvoru navrhujú, aby potvrdil napadnutý rozsudok v časti zrušujúcej pokuty, ktoré im uložila Komisia. Okrem toho podávajú vzájomné odvolanie pre prípad, že by Súdny dvor skutočne vyhovel návrhom Komisie.

B –    O jedinom odvolacom dôvode založenom na nesprávnom výklade pravidla vzťahujúceho sa na pozastavenie plynutia premlčacej lehoty

51.      Otázka je, či má pri podaní žaloby na súd Únie pozastavenie plynutia premlčacej lehoty relatívny účinok, to znamená, že sa vzťahuje iba na žalujúcu spoločnosť (stanovisko zastávané Súdom prvého stupňa a obhajované spoločnosťami ProfilARBED a TradeARBED) alebo erga omnes, keď sa pozastavenie plynutia premlčacej lehoty počas konania vzťahuje na všetky podniky, ktoré sa podieľali na porušovaní, či už podali žalobu alebo nie (stanovisko podporované Komisiou). Na rozdiel od toho, čo je výslovne upravené pre prerušenie plynutia premlčacej lehoty, článok 2 rozhodnutia č. 715/78 a článok 25 ods. 6 nariadenia č. 1/2003 v tomto ohľade mlčia.

52.      Táto otázka je rovnaká ako otázka, ktorá je kladená v rámci už citovanej veci ThyssenKrupp Nirosta/Komisia, v ktorej, pripomínam, prednášam tiež svoje návrhy. Súdny dvor by mal prvý raz rozhodovať o uvedenom aspekte.

1.      Napadnutý rozsudok

53.      V napadnutom rozsudku Súd prvého stupňa zastával názor, že pozastavenie plynutia premlčacej lehoty musí byť predmetom zužujúceho výkladu, keďže predstavuje výnimku zo zásady päťročného premlčania. Okrem toho uviedol, že už nie je nevyhnutné pripisovať tomuto pozastaveniu účinky erga omnes, pretože pozastavenie sa týka z hľadiska svojej definície situácie, v ktorej už Komisia prijala rozhodnutie. Napokon Súd prvého stupňa uviedol, že v súlade s rozsudkom vo veci Komisia/AssiDomän Kraft Products a i.(25) majú súdne konania relatívne účinky, čo v zásade bráni tomu, aby mala žaloba podaná podnikom, ktorý je adresátom napadnutého rozhodnutia, akékoľvek účinky na situáciu ostatných adresátov.

2.      Hlavné tvrdenia účastníkov konania

54.      Komisia zastáva názor, že Súd prvého stupňa vychádzal z nesprávneho doslovného a neprimerane zužujúceho výkladu článku 2 ods. 3 a článku 3 rozhodnutia č. 715/78. Tento výklad by bol v rozpore nielen s teleologickým prístupom, ktorý Súdny dvor zaujal v rozsudku vo veci Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia(26), ale tiež prístupom in rem, ktorý, zdá sa, Rada Európskej únie zaujala v rámci prípravných prác k nariadeniu č. 2988/74(27).

55.      Okrem toho Komisia namieta proti odkazu na už citovaný rozsudok vo veci Komisia/AssiDöman Kraft Products a i., v ktorom súd potvrdil relatívny účinok rozsudku o neplatnosť. Logika tohto rozsudku by nemala by uplatniteľná na také typy rozhodnutí, ako sú vyšetrovacie opatrenia, ktorých napadnutie prerušuje alebo pozastavuje plynutie premlčacej lehoty.

56.      Na rozdiel od konečných rozhodnutí by napadnutie takýchto opatrení mohlo mať dopad na schopnosť Komisie viesť konanie voči všetkým podnikom zapojeným do protiprávneho konania, hoci sú formálne adresované iba jednému podniku. Preto by uplatnenie uvedeného rozsudku na pozastavenie plynutia premlčacej lehoty narušilo riadne vykonávanie práva hospodárskej súťaže, zatiaľ čo výklad ponechávajúci účinok erga omnes by bol takej povahy, ktorá ochráni jeho užitočný účinok.

57.      Komisia spresňuje, že v prípade, že spoločnosť napadla vyšetrovacie opatrenie, ktoré jej bolo adresované, napadnutý rozsudok by ju zaväzoval pokračovať vo vyšetrovaní vo vzťahu k ostatným zapojeným podnikom a pod hrozbou zrušenia konečného rozhodnutia využiť v tomto konečnom rozhodnutí dokumenty, ktorých zákonnosť by bola neistá. V priebehu plynutia premlčacej lehoty vo vzťahu k ostatným podnikom by totiž nemohla čakať na výsledok súdneho konania vzťahujúceho sa na vyšetrovacie opatrenie.

58.      Okrem toho Komisia zastáva názor, že napadnutý rozsudok uľahčuje obchádzanie platenia pokuty. Podnik, vo vzťahu ku ktorému je premlčacia lehota pozastavená, by sa totiž mohol stať predmetom reštrukturalizácie alebo by mohol previesť svoj majetok na inú spoločnosť, umožniac tak skupine uniknúť zaplateniu pokuty.

59.      ProfilARBED a TradeARBED zastávajú názor, že rozdielne znenie dvoch článkov, ktoré sa vyskytuje v rámci jedného rozhodnutia, nemožno vykladať inak ako odraz úmyselného a vedomého rozhodnutia normotvorcu odlíšiť účinky prerušenia a pozastavenia plynutia premlčacej lehoty.

60.      Cieľom pravidiel premlčania nie je zaručiť Komisii právo sankcionovať, ale pri uplatnení všeobecnej zásady právnej istoty majú chrániť adresátov právnych noriem proti takým sankciám po uplynutí určitej doby. Preto, keďže predstavujú odchýlku od všeobecnej právnej zásady, prerušenie a pozastavenie plynutia premlčacej lehoty by mali byť, ako to zdôraznil Súd prvého stupňa, vykladané reštriktívne, a teda v zmysle priaznivom pre podnik.

61.      V tomto ohľade ProfilARBED a TradeARBED tvrdia, že pôvodné rozhodnutie sa týkalo len spoločnosti ARBED a vyvodzujú z toho, že vo vzťahu k nim nie je napadnuteľným aktom. Vyplýva z toho, že bez toho, aby bolo nevyhnutné vyjadrovať sa k charakteru erga omnes článku 3 rozhodnutia č. 715/78 a článku 25 ods. 6 nariadenia č. 1/2003, podmienky na uplatnenie pozastavenia plynutia premlčacej lehoty vo vzťahu k nim nie sú splnené.

62.      Dokonca ak by sme aj predpokladali, že pôvodné rozhodnutie bolo vo vzťahu k nim napadnuteľným aktom, ProfilARBED a TradeARBED zastávajú názor, že účinok inter partes súdnych konaní bráni tomu, aby mala žaloba podaná spoločnosťou ARBED vplyv na ich situáciu. Okrem toho ProfilARBED a TradeARBED zastávajú názor, že vyšetrovacie opatrenia sú prípravnými aktmi, ktoré nie sú napadnuteľné, a v prípade ktorých teda nevyvstáva otázka pozastavenia. Ak by sme aj predpokladali, že máme do činenia s napadnuteľnými vyšetrovacími opatreniami, účinkom takej žaloby by nebolo prerušenie vyšetrovania. Komisia by mala v každom okamihu možnosť napraviť formálne vady. V dôsledku toho by dokonca aj za takého predpokladu nič neodôvodňovalo, aby pravidlá pozastavenia plynutia premlčacej lehoty mali účinok erga omnes.

63.      Pokiaľ ide o údajné možnosti obísť platenie pokuty, ProfilARBED a TradeARBED pripomínajú judikatúru vzťahujúcu sa na pripísateľnosť protisúťažného konania, ktorá umožňuje presunúť zodpovednosť za porušenie na iný podnik, vrátane práv týkajúcich sa premlčania.

64.      Napokon ProfilARBED a TradeARBED tvrdia, že nariadenie č. 2988/74 nie je na túto vec uplatniteľné a zastávajú názor, že s uplatnením zásady právnej istoty nemožno prípravné akty k uvedenému nariadeniu vymáhať, keďže neboli zverejnené a nespomínajú sa v texte nariadenia č. 2988/74.

3.      Moje posúdenie

65.      Predtým, než začnem s analýzou tohto jediného odvolacieho dôvodu, je nevyhnutné predniesť niekoľko úvodných poznámok o povahe a význame pravidiel premlčania v rámci sporov týkajúcich sa hospodárskej súťaže.

a)      Úvodné poznámky

66.      Premlčanie stíhania predstavuje univerzálnu a základnú zásadu nášho práva. Možno ho definovať ako príčinu neprípustnosti trestného stíhania z dôvodu uplynutia určitého času odo dňa spáchania porušenia. V zásade sa uplatňuje na všetky porušenia, aj na tie najzávažnejšie, s výnimkou trestných činov proti ľudskosti, ktoré sú podľa medzinárodných požiadaviek nepremlčateľné. Po uplynutí premlčacej lehoty zaniká možnosť trestného stíhania a účastníkov porušenia už nemožno viac stíhať.

67.      Účelom premlčania je vytvoriť spoločenský pokoj a reaguje na obavu o právnu istotu. Vo svojom rozsudku z 24. septembra 2002, Falck a Acciaierie di Bolzano/Komisia(28), Súdny dvor v súvislosti s premlčaním potvrdil, že „základná požiadavka právnej istoty bráni Komisii, aby na neurčito odložila výkon svojej právomoci“, a aby premlčacia lehota plnila svoju funkciu, musí byť stanovená vopred.(29) Klasicky sa premlčanie opiera o viacero odôvodnení. S postupom času v prvom rade potrestanie stráca svoj zmysel, lebo sa postupne vytráca ujma, ktorú porušenie spôsobilo verejnému poriadku. Ďalej, pokiaľ ide o ochranu záujmov dotknutých osôb a podnikov, je po určitom období ťažšie uchovať alebo predložiť dôkazy o porušení. Napokon premlčanie umožňuje najmä potrestať nečinnosť, nedostatok alebo aj nedbanlivosť orgánov činných v trestnom konaní a uľahčuje súdenie páchateľov v primeranej lehote.

68.      Čo sa týka porušení práva hospodárskej súťaže, k premlčaniu dochádza po uplynutí piatich rokov od skončenia porušenia, a to na základe článku 1 rozhodnutia č. 715/78 a článku 25 ods. 1 a 2 nariadenia č. 1/2003. Napriek tomu podľa článku 2 ods. 1 tohto rozhodnutia a článku 25 ods. 3 tohto nariadenia každý akt Komisie vykonaný s cieľom vyšetrovať alebo stíhať porušovanie preruší túto premlčaciu lehotu. Toto prerušenie vedie k tomu, že k lehote, ktorá už uplynula, sa neprihliada a stanoví sa začiatok novej lehoty. Podľa znenia článku 2 ods. 2 uvedeného rozhodnutia a článku 25 ods. 4 uvedeného nariadenia prerušenie premlčacej lehoty sa uplatňuje na všetky podniky, „ktoré sa podieľali na porušovaní“.

69.      Okrem toho, podľa článku 3 rozhodnutia č. 715/78 a článku 25 ods. 6 nariadenia č. 1/2003 sa plynutie premlčacej lehoty pozastaví, ak prebiehajú súdne konania. V tomto prípade premlčacia lehota po prechodnú dobu neplynie.

70.      Napokon normotvorca Únie v článku 2 ods. 3 tohto rozhodnutia a v článku 25 ods. 5 tohto nariadenia stanovil, že premlčacia lehota uplynie po desiatich rokoch bez toho, aby Komisia uložila pokutu. Dodáva však, že uvedená lehota sa predĺži o čas, počas ktorého bolo plynutie premlčacej lehoty pozastavené.

b)      O relatívnom alebo absolútnom účinku pozastavenia plynutia premlčacej lehoty

71.      Ako tvrdí Komisia a z tých istých dôvodov, ako sú vysvetlené v rámci už citovanej veci ThyssenKrupp Nirosta/Komisia, si myslím, že pozastavenie plynutia premlčacej lehoty počas súdneho konania sa uplatňuje na všetky podniky, ktoré sa zúčastňovali na porušovaní, bez ohľadu na to, či podali žalobu.

72.      Nesúhlasím teda s postojom Súdu prvého stupňa vyjadreným v napadnutom rozsudku, a to z dvoch dôvodov.

73.      Po prvé tento postoj nezohľadňuje objektívnu povahu premlčania. Premlčanie sa týka len skutkového stavu. Má skutočný charakter, ktorý nezávisí od dotknutých osôb. Ak je teda konanie, ktoré môže Komisia začať z dôvodu premlčania už neprípustné, tento zánik sa týka všetkých skutkových okolností a slúži všetkým účastníkom.

74.      Prerušenie premlčania vyplýva veľmi jasne z článku 2 ods. 2 rozhodnutia č. 715/78 a článku 25 ods. 4 nariadenia č. 1/2003, lebo sa uvádza, že prerušenie premlčacej lehoty sa uplatňuje na všetky podniky alebo združenia podnikov, ktoré sa podieľali na porušovaní. Znenie článku 3 tohto rozhodnutia a článku 25 ods. 6 tohto nariadenia týkajúce sa pozastavenia plynutia premlčacej lehoty je všeobecnejšie a túto otázku nespresňuje. Keďže táto otázka nie je upravená, myslím si, že účinky vyvolané prerušením a pozastavením plynutia premlčacej lehoty musia byť rovnaké. Obe predstavujú výnimky z premlčania. Vzhľadom na to, že premlčanie je objektívne, treba obe uplatňovať na samotný skutkový stav. To platí o to viac, že sa pohybujeme v rámci komplexného, nepretržitého a najmä kolektívneho porušenia.

75.      Po druhé má riešenie prijaté Súdom prvého stupňa škodlivý účinok. Relatívny účinok pozastavenia môže viesť k tomu, že Komisia už nebude môcť začať konanie voči podniku, na ktorý sa omylom zabudlo, lebo toto konanie je premlčané.

76.      Po tretie, uplatnené na túto vec, také riešenie možno kritizovať, pokiaľ vychádzame z predpokladu, že ARBED, keďže vykonáva právomoc riadenia vo vzťahu k spoločnosti TradeARBED, s ním tvorí jednu a tú istú hospodársku jednotku a musí v dôsledku toho zodpovedať za protiprávne konanie spáchané spoločnosťou TradeARBED. Podľa Súdu prvého stupňa by teda skutky mali byť premlčané vo vzťahu k spoločnosti TradeARBED, ktorý sa v skutočnosti dopustil protiprávneho správania, neboli by však premlčané vo vzťahu k spoločnosti, ktorá by mala za ne zodpovedať, konkrétne vo vzťahu k spoločnosti ARBED.

77.      Nevidím žiaden dôvod zavádzať rozlíšenie, ktoré sa mi zdá umelé, medzi účinkami jedného alebo druhého voči podnikom, ktoré sa podieľali na porušovaní.

78.      V dôsledku toho zastávam názor, že článok 3 rozhodnutia č. 715/78 a článok 25 ods. 6 nariadenia č. 1/2003 treba vykladať v tom zmysle, že pozastavenie plynutia premlčacej lehoty počas súdneho konania sa uplatňuje na všetky podniky, ktoré sa zúčastňovali na porušovaní, bez ohľadu na to, či podali žalobu.

79.      Uplatnené na túto vec to znamená, že vo vzťahu k spoločnosti TradeARBED nedošlo k premlčaniu, čo sa mi zdá byť viac v súlade s pravidlami pripísateľnosti protiprávneho konania, ktoré som uplatnil na túto vec. To tiež znamená, že k premlčaniu skutkov nedošlo vo vzťahu k spoločnosti ProfilARBED, no za predpokladu, že tento podnik možno v skutočnosti považovať za podnik, „ktor[ý] sa podieľa[l] na porušovaní“(30).

80.      V dôsledku toho zastávam názor, že Súd prvého stupňa sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď rozhodol, že pozastavenie plynutia premlčacej lehoty sa uplatňuje iba na podnik, ktorý podal žalobu o zrušenie, teda na ARBED.

81.      Vzhľadom na tieto skutočnosti navrhujem Súdnemu dvoru, aby rozhodol, že žalobný dôvod vyvodzovaný z nesprávneho výkladu pravidla vzťahujúceho sa na pozastavenie plynutia premlčacej lehoty je dôvodný.

c)      Záver

82.      Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy preto Súdnemu dvoru navrhujem, aby vyhovel odvolaniu podanému Komisiou vo veci C‑216/09 P a zrušil napadnutý rozsudok, v rozsahu, v akom Súd prvého stupňa rozhodol, že pozastavenie plynutia premlčacej lehoty sa vzťahovalo iba na ARBED.

83.      V súlade s písomnými vyjadreniami podanými účastníkmi konania Súdnemu dvoru navrhujem, aby spojil konanie o vzájomnom odvolaní podanom spoločnosťami ProfilARBED a TradeARBED vo veci C‑216/09 P s konaním o odvolaní podanom spoločnosťou ARBED vo veci C‑201/09 P.

VII – O hlavnom odvolaní podanom spoločnosťou ARBED (C‑201/09 P) ako aj o vedľajšom odvolaní podanom spoločnosťami ProfilARBED a TradeARBED (C‑216/09 P)

84.      Svojimi odvolaniami ARBED, ProfilARBED a TradeARBED (ďalej len „skupina ARBED“) navrhujú, aby Súdny dvor zrušil napadnutý rozsudok a uložil Komisii povinnosť zaplatiť trovy konania na oboch stupňoch.

85.      Vo svojom vyjadrení k odvolaniu podanému spoločnosťou ARBED a vo svojej replike k vzájomnému odvolaniu podanému spoločnosťami ProfilARBED a TradeARBED Komisia Súdnemu dvoru navrhuje, aby tieto odvolania zamietla a aby zaviazala skupinu ARBED na náhradu trov konania.

86.      Skupina ARBED uvádza štyri, v podstate rovnaké, odvolacie dôvody.(31) Sú založené na neexistencii právneho základu sporného rozhodnutia, nesprávnom výklade pravidiel upravujúcich pripísateľnosť protisúťažného konania v rámci skupiny spoločností, nesprávnom výklade pravidiel premlčania a napokon nesprávnom právnom posúdení pri posudzovaní porušenia ich práv na obhajobu.

A –    O prvom odvolacom dôvode založenom na neexistencii právneho základu sporného rozhodnutia

87.      Skupina ARBED v podstate tvrdí, že Komisia z dôvodu ukončenia platnosti Zmluvy ESUO 23. júla 2002 stratila svoju právomoc sankcionovať porušenie článku 65 UO a že neexistuje žiaden právny predpis oprávňujúci túto inštitúciu uplatniť toto ustanovenie.

1.      Hlavné tvrdenia účastníkov konania

88.      Prvý odvolací dôvod sa delí na tri časti založené na porušení, po prvé článku 97 UO, po druhé nariadenia č. 1/2003 a po tretie povinnosti odôvodnenia.

a)      O prvej časti založenej na porušení článku 97 UO

89.      Skupina ARBED tvrdí, že článok 97 UO upravuje ukončenie platnosti Zmluvy ESUO 23. júla 2002 a že sporné rozhodnutie, založené na článku 65 UO, bolo prijaté 8. novembra 2006. Tým, že Súd prvého stupňa rozhodol, že predmetná prax bola správne stíhaná na základe článku 65 UO, porušil článok 97 UO a nevyjadril sa k jej tvrdeniam, pokiaľ ide o neexistenciu právneho základu.

90.      Podľa skupiny ARBED sa Súd prvého stupňa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď zastával názor, že Zmluvy Spoločenstva založili jediný právny poriadok. Podľa článku 305 ods. 1 ES založila Zmluva ESUO osobitný režim, ktorý bol výnimkou zo všeobecne záväzných pravidiel stanovených Zmluvou ES a následnosť právneho rámca Zmluvy ES po právnom rámci Zmluvy ESUO spôsobila od 24. júla 2002 zmenu právnych základov, postupov a uplatniteľných hmotnoprávnych predpisov. Povinnosť inštitúcií vykladať rozličné Zmluvy koherentne možno vykonávať len pri dodržiavaní obmedzení, ktoré stanovujú Zmluvy samotné, a nemôže teda viesť inštitúcie uchovávať platnosť ustanovenia Zmluvy, ktorá stanovila ako dátum skončenia jej platnosti 23. júl 2002.

91.      Rozsudky Klomp(32) a Lucchini(33), na ktoré sa odvoláva Súd prvého stupňa na podporu svojho odôvodnenia, tento záver zmeniť nemôžu. Prvý rozsudok sa totiž týkal zmeny a doplnenia primárneho práva Spoločenstva vykonanej Zlučujúcou zmluvou, a nie uplynutia doby platnosti Zmluvy a druhý rozhodnutia vydaného na základe Zmluvy ESUO pred uplynutím doby jej platnosti, a nie potom.

92.      Komisia s týmito tvrdeniami nesúhlasí. Trvá predovšetkým na jednotnej povahe právneho poriadku vytvoreného Zmluvami ES, ESUO a Euratom. Tento právny poriadok je charakterizovaný spoločnými cieľmi, rovnakými osobami podliehajúcimi súdnej právomoci, spoločnými normami a postupmi, rovnako ako aj spoločnými inštitúciami. Konkrétne, tak článok 65 UO, ako aj článok 81 ES upravovali právomoc Komisie pod preskúmaním Súdneho dvora. Uvádza tiež, že podľa judikatúry tvoria ustanovenia Zmlúv ESUO a ES neoddeliteľnú súčasť práva Spoločenstva, pri uplatňovaní ktorého je potrebné vyhnúť sa vzájomným rozporom a vykladať Zmluvy ESUO a Euratom na základe spoločných zásad, s poukazom na Zmluvu ES. Vo svojej judikatúre totiž Súdny dvor zastával názor, že pravidlá hmotného práva zakazujúce kartely v Zmluvách ESUO a ES sú v zásade rovnocenné a uplatnil judikatúru vzťahujúcu sa na článok 81 ES na článok 65 ods. 1 UO.

93.      Pokiaľ ide o článok 305 ods. 1 ES, súdy Únie vždy zastávali názor, na strane jednej, že Zmluva ESUO predstavuje lex specialis v rámci jednotného právneho poriadku vo svojej osobitnej oblasti pôsobnosti a, na strane druhej, že v rozsahu, v akom nebola daná otázka predmetom ustanovení Zmluvy ESUO, je možné uplatniť Zmluvu ES ako lex generalis na výrobky, ktorých sa týka Zmluva ESUO. Keďže je teda Zmluva ES dostupná ako subsidiárny režim počas celej doby platnosti Zmluvy ESUO, mala by pri uplynutí doby platnosti Zmluvy ESUO vystúpiť „do popredia“ tiež pre túto osobitnú oblasť. Konkrétne, v kartelovom práve sú zákazy a sankcie upravené v článku 65 UO bez prerušenia ďalej upravené v článku 81 ES.

94.      Komisia zastáva názor, že ak platnosť Zmluvy ESUO zanikla bez toho, aby bol upravený prechodný režim pre kartelové záležitosti, nemožno z toho vyvodzovať, že členské štáty chceli vylúčiť kartely vykonávané počas platnosti Zmluvy ESUO spod uplatniteľnosti článku 65 UO z toho jediného dôvodu, že boli odhalené alebo stíhané až po uplynutí doby jej platnosti. V prípade prechodu založeného na primárnom práve totiž nie je prechodný režim právnej úpravy nevyhnutný, keďže v súlade s judikatúrou Súdneho dvora stačí využiť všeobecne uznávané výkladové zásady na určenie uplatniteľnosti ustanovení z hľadiska ratione temporis, berúc do úvahy ich účel a ich kontext.

95.      Podľa týchto pravidiel má byť podľa názoru Komisie na skutkové okolnosti, voči ktorým smeruje zákaz uplatnené hmotné právo platné v okamihu protiprávneho správania. Skutočnosť, že článok 65 ods. 1 UO predchádzal článku 81 ES, zatiaľ čo vytýkané správanie predstavovalo rovnakou mierou porušenie článku 81 ES svedčí v prospech neprerušenej represívnej právomoci Komisie. Táto zastáva názor, že na sankcie, ktoré možno dnes uložiť, sa vzťahuje článok 81 ES a článok 23 nariadenia č. 1/2003, pričom je však potrebné vziať do úvahy zásadu lex mitior vzhľadom na článok 65 ods. 5 UO.

96.      Komisia zdôrazňuje, že neexistencia právomoci na vedenie stíhaní a ukladanie sankcií by zbavila článok 65 ods. 1 UO, ktorý je základným a na splnenie úloh Spoločenstva nevyhnutným ustanovením práva Spoločenstva, jeho užitočného účinku tým, že by neodôvodnene amnestovala konania, ku ktorým došlo a ktoré boli zakázané v čase, keď bola Zmluva ESUO účinná. Dokonca ani členské štáty by nemohli stíhania viesť. Taká prekážka by navyše porušila základnú zásadu, podľa ktorej musí byť možné po skončení súdneho konania pokračovať v konaní v bode, v ktorom došlo k procesnej chybe. Podľa Komisie však nič neumožňuje domnievať sa, že členské štáty si želali takú amnestiu a narušenie kontinuity v oblasti, v ktorej bola vždy predpokladaná spoločná politika.

b)      O druhej časti založenej na porušení nariadenia č. 1/2003

97.      Skupina ARBED zastáva názor, že Súd prvého stupňa sa tým, že založil právomoc Komisie na nariadení č. 1/2003, dopustil zneužitia právomoci a nevyjadril sa k jej tvrdeniam. Tvrdí, že toto nariadenie bolo prijaté po uplynutí doby platnosti Zmluvy ESUO a zastáva názor, že vzhľadom na jeho článok 4 a pri neexistencii akejkoľvek zmienky o Zmluve ESUO nariadenie poskytuje Komisii právomoc stíhať len porušenia článkov 81 ES a 82 ES.

98.      Aj keby nariadenie č. 1/2003 zverilo Komisii právomoc sankcionovať porušenia článku 65 ods. 1 UO, išlo by o porušenie Zmluvy ESUO, keďže by sa usilovalo zmeniť a doplniť ju, ale bolo prijaté len na základe Zmluvy ES. Z judikatúry totiž vyplýva, že koherentný výklad ustanovení hmotného práva rôznych Zmlúv nemá žiadny dosah na právomoci priznané rôznym inštitúciám týmito Zmluvami, keďže inštitúcie sú oprávnené vykonávať v rámci každej Zmluvy iba tie právomoci, ktoré im boli touto Zmluvou zverené.

99.      Podľa skupiny ARBED prístup Súdu prvého stupňa jednak vedie k tomu, že zveruje Rade právomoc rozhodovať, ktoré orgány majú právomoc vykonávať článok 65 UO, hoci túto právomoc vykonávali autori Zmluvy ESUO, a jednak mení povahu právomoci priznanej Komisii Zmluvou ESUO, ktorá je podľa článku 65 UO výlučná, zatiaľ čo táto právomoc má konkurenciu spočívajúcu v právomoci vnútroštátnych orgánov hospodárskej súťaže a vnútroštátnych súdov v nariadení č. 1/2003.

100. Výklad Súdu prvého stupňa týkajúci sa uplatnenia zákona v čase teda narušuje právnu identitu vlastnú každej Zmluve a pravidlá hierarchie noriem. Okrem toho Súd prvého stupňa zamenil procesné pravidlo, pravidlo hmotného práva a priznanie právomoci. Z judikatúry vyplýva, že, na strane jednej, otázka právomoci inštitúcie je predbežná vo vzťahu k otázke, aké hmotnoprávne a procesnoprávne pravidlá treba uplatniť a, na strane druhej, že právny základ oprávňujúci inštitúciu Spoločenstva prijať akt musí byť účinný v okamihu jeho prijímania.

101. Komisia zastáva názor, že správne založila sporné rozhodnutie na článku 65 ods. 1 UO, keďže k protiprávnemu konaniu došlo počas jeho platnosti a táto Zmluva predchádzala Zmluve ES. Okrem toho, keďže uvedené ustanovenie vyslovilo zákaz v okamih protiprávneho správania a článok 81 ES upravuje ten istý zákaz, nebola porušená zásada nulla poena sine lege.

102. Uvádza, že v rámci jednotného právneho poriadku a na základe neprerušeného prenosu právomocí po uplynutí platnosti Zmluvy ESUO spadajú právomoc sankcionovať porušenia a uplatniteľné konanie pod článok 81 ES a článok 23 nariadenia č. 1/2003. Článok 23 nariadenia č. 1/2003 je uplatniteľný na porušenia spáchané počas platnosti Zmluvy ESUO tak vo vzťahu k článku 81 ES ako subsidiárne uplatniteľnému lex generalis, ako aj článku 65 UO ako lex specialis s rovnakým obsahom. Odkaz článku 23 nariadenia č. 1/2003 na článok 81 ES zahŕňa totiž tiež, z dôvodu vzťahu všeobecného a špeciálneho predpisu, článok 65 Zmluvy ESUO.

103. Okrem toho je tento postup podľa názoru Komisie v súlade so zásadou, podľa ktorej sa v danom čase účinné procesné pravidlá uplatňujú na prebiehajúce veci. Podľa tejto zásady bolo konanie o určenie existencie protiprávneho správania a o uložení sankcie v oblasti ocele upravené odo dňa ukončenia platnosti Zmluvy ESUO právom odvodeným zo Zmluvy ES bez toho, aby to ovplyvnilo uplatňovanie hmotnoprávneho zákazu upraveného v článku 65 ods. 1 UO na prebiehajúce veci.

104. Komisia odkazuje najmä na rozsudky Súdneho dvora zo 7. septembra 1999, De Haan(34), a Súdu prvého stupňa z 19. septembra 2006, Lucchini/Komisia(35), keď tvrdí, že môže a musí spájať v súčasnosti uplatniteľné procesná pravidlá s hmotným právom účinným v okamih protiprávneho správania.

105. Napokon vzhľadom na všetky tieto okolnosti Komisia zastáva názor, že členské štáty na ňu nemuseli výslovne delegovať právomoc stíhať protiprávne konania spáchané v oblasti Zmluvy ESUO po 23. júli 2002 a že nič neumožňuje domnievať sa, že by s tým nesúhlasili. Zdôrazňuje, že dôsledky ukončenia platnosti Zmluvy ESUO boli predmetom intenzívnych diskusií počas viac ako desiatich rokov v rámci Rady, Európskeho parlamentu a Komisie a že prechodné ustanovenia boli zavedené vtedy, keď sa ukázali ako nevyhnutné.

c)      O tretej časti založenej na porušení povinnosti odôvodnenia

106. Skupina ARBED tvrdí, že posúdenie Súdu prvého stupňa vzťahujúce sa na platnosť právneho základu je poznačené nedostatočným odôvodnením. Zastáva názor, že Súd prvého stupňa nijako neodpovedal na tvrdenia prednesené v rámci konania o žalobe o neplatnosť.

2.      Moje posúdenie

a)      O prvej a druhej časti založenej na porušení článku 97 UO a porušení nariadenia č. 1/2003

107. Obe časti odvolacieho dôvodu je potrebné skúmať spoločne. Týmito dvoma časťami skupina ARBED totiž v zásade Súdny dvor vyzýva, aby sa vyjadril k otázke, či po uplynutí doby platnosti Zmluvy ESUO mohla Komisia konštatovať a sankcionovať porušenie článku 65 ods. 1 UO, založiac svoju právomoc na ustanoveniach nariadenia č. 1/2003, ktoré, pripomínam, predstavuje vykonávacie nariadenie k článku 81 ES.

108. Táto otázka je v zásade rovnaká ako otázka, ktorá bola položená v rámci odvolania podaného proti už citovanému rozsudku vo veci ThyssenKrupp Stainless/Komisia, v súčasnosti v konaní pred Súdnym dvorom (C‑352/09 P), ku ktorému tiež prednášam svoje návrhy.

109. V tejto veci, rovnako ako v už citovanej veci ThyssenKrupp Nirosta/Komisia, Komisia využila spojenie hmotného práva a procesného práva vyplývajúceho zo Zmluvy ESUO a Zmluvy ES(36) s cieľom odsúdiť porušenie článku 65 ods. 1 UO po uplynutí doby platnosti Zmluvy ESUO. Komisia pri konštatovaní protiprávneho správania vychádzala z článku 7 ods. 1 nariadenia č. 1/2003. Okrem toho sa na účely uloženia pokuty predmetným podnikom oprela o článok 23 ods. 2 tohto nariadenia. Napriek tomu Komisia vypočítala v každej z týchto dvoch vecí sumu tejto pokuty odkazom nie na metódu výpočtu uvádzanú v tomto poslednom zmieňovanom ustanovení, ale na metódu stanovenú v článku 65 ods. 5 UO a to s uplatnením zásady lex mitior.(37)

110. Keďže toto spojenie je v týchto dvoch veciach, pri ktorých Súd prvého stupňa pristúpil v podstate k rovnakému preskúmaniu zákonnosti, využité Komisiou rovnakým spôsobom, využijem rovnaké odôvodnenie, ako je to, ktoré je navrhnuté v návrhoch prednesených v už citovanej veci ThyssenKrupp Nirosta/Komisia.

111. Komisia prijala uvedené spojenie, lebo neexistuje žiadne prechodné ustanovenie, ktoré by jej umožňovalo konštatovať a potrestať porušenie článku 65 ods. 1 UO po skončení platnosti Zmluvy ESUO. Preto ak sa jej nepodarí prijať rozhodnutie pred skončením platnosti uvedenej Zmluvy z dôvodu neskorého odhalenia protisúťažných činností, alebo, ako je to v predmetnej veci, z dôvodu zrušenia prvého rozhodnutia, nijaký predpis jej neumožňuje zaistiť dodržiavanie práv a povinností vyplývajúcich z uvedeného ustanovenia.

112. Ďalej ani jedno z týchto dvoch nariadení o uplatňovaní pravidiel Spoločenstva v oblasti hospodárskej súťaže, teda ani nariadenie Rady č. 17 zo 6. februára 1962(38), ani nariadenie č. 1/2003, neupravuje situácie, ku ktorým došlo za účinnosti Zmluvy ESUO. Touto situáciou sa zaoberá len oznámenie Komisie o niektorých aspektoch zaobchádzania so záležitosťami týkajúcimi sa hospodárskej súťaže vyplývajúcimi zo skončenia platnosti Zmluvy ESUO [neoficiálny preklad](39). Bod 31 tohto oznámenia totiž uvádza:

„Ak pri uplatňovaní pravidiel Spoločenstva týkajúcich sa hospodárskej súťaže na dohody Komisia konštatuje porušenie v oblasti, na ktorú sa vzťahuje Zmluva ESUO, uplatniteľnou hmotnoprávnou úpravou je bez ohľadu na dátum uplatnenia tá, ktorá platí v okamihu, keď vznikli skutočnosti predstavujúce porušenie. V každom prípade z procesného hľadiska uplatniteľnou právnou úpravou po uplynutí Zmluvy ESUO je právna úprava ES… [neoficiálny preklad]“

113. Z dôvodu tejto medzery Komisia prijala prvé riešenie, ktoré Súd prvého stupňa zamietol v rozsudkoch z 25. októbra 2007, SP/Komisia(40), Riva Acciaio/Komisia (T‑45/03), Feralpi Siderurgica/Komisia (T‑77/03) a Ferriere Nord/Komisia (T‑94/03). V každej z týchto vecí Komisia založila svoju právomoc výlučne na ustanoveniach Zmluvy ESUO, a to aj napriek skončeniu jej platnosti. Komisia sa teda v rozhodnutí prijatom 17. decembra 2002 voči Ferriere Nord SpA na účely konštatovania porušenia článku 65 ods. 1 UO oprela o článok 65 ods. 4 UO a na účely uloženia pokuty podniku o článok 65 ods. 5 UO.

114. Súd prvého stupňa zrušil všetky tieto rozhodnutia z dôvodu nedostatku právomoci. Osobitne pripomenul, že v súlade s judikatúrou Súdneho dvora(41) musí ustanovenie predstavujúce právny základ aktu, ktoré oprávňuje inštitúciu Spoločenstva na prijatie predmetného aktu, platiť v okamihu jeho prijatia.

115. V žiadnej z uvedených vecí Komisia nepodala odvolanie.

116. V tejto veci teda Komisia predstavuje, súčasne s už citovanou vecou ThyssenKrupp Nirosta/Komisia, nové riešenie spočívajúce v tom, že svoje rozhodnutie založila na spojení hmotného práva vyplývajúceho zo Zmluvy ESUO a procesného práva vyplývajúceho zo Zmluvy ES platného v okamihu prijatia sporného rozhodnutia.

117. V napadnutom rozsudku Súd prvého stupňa potvrdil zákonnosť tohto spojenia, opierajúc sa o teleologický výklad pravidiel vytvorených normotvorcom Únie. Súd prvého stupňa rozdelil svoje odôvodnenie, ktorým uznal právomoc Komisie prijať takéto rozhodnutie, do troch častí, rovnako ako v už citovanom rozsudku vo veci ThyssenKrupp Stainless/Komisia. Najskôr v bodoch 57 a 58 napadnutého rozsudku pripomenul povahu a dosah Zmluvy ESUO v právnom poriadku Únie. Ďalej sa uplatnením výkladových pravidiel vytvorených Súdnym dvorom Súd prvého stupňa v bodoch 59 až 64 tohto rozsudku opieral o súlad a identitu cieľov sledovaných oboma Zmluvami. Napokon v bodoch 65 až 68 uvedeného rozsudku Súd prvého stupňa overil, či Komisia konala v súlade so zásadou zákonnosti a osobitne so zásadami uplatňovania právnych predpisov v čase.

118. V týchto návrhoch podporím, tak ako Súd prvého stupňa, platnosť tohto právneho základu a na ten účel použijem hlavné línie jeho odôvodnenia.

119. V právnom poriadku Únie vytvárala Zmluva ESUO osobitný systém v oblasti oceliarskeho a uhoľného sektora, ktorý sa odchyľuje od všeobecných pravidiel stanovených v rámci Zmluvy ES. Vzťah medzi týmito dvoma Zmluvami bol upravený v článku 305 ES. Toto ustanovenie viedlo k vylúčeniu uplatnenia Zmluvy ES a z nej odvodenej právnej úpravy na tovary spadajúce do oceliarskeho a uhoľného sektora, keď sa na otázky, ktoré vznikli, vzťahovala osobitná právna úprava stanovená v rámci Zmluvy ESUO.(42)

120. V prípade neexistencie osobitných ustanovení sa však Zmluva ES a jej vykonávacie ustanovenia uplatňovali na výrobky, ktoré patrili do tohto sektorového spoločenstva,(43) a po jeho skončení 23. júla 2002 sa všeobecná pôsobnosť Zmluvy ES rozšírila na sektory, ktoré pôvodne upravovala Zmluva ESUO.

121. Toto nástupníctvo právneho rámca Zmluvy ES vo vzťahu k právnemu rámcu Zmluvy ESUO patrí do kontextu „funkčnej“ jednotnosti týchto dvoch Spoločenstiev.(44) Súdny dvor veľmi skoro uznal existenciu jednotného právneho poriadku.(45) Pripustil tiež existenciu pokračujúceho právneho poriadku, v ktorom, s výnimkou výslovného vyjadrenia opačnej vôle normotvorcu Únie, musí byť zaistená kontinuita právnych štruktúr v prípade zmeny právnej úpravy.(46)

122. Už citované rozsudky Busseni(47) a Lucchini, o ktoré Súd prvého stupňa opiera svoje odôvodnenie, ukazujú spôsob, akým Súdny dvor poníma túto funkčnú jednotnosť medzi týmito dvoma Zmluvami. Tieto dve veci sa týkali právomoci Súdneho dvora rozhodovať o návrhu na začatie prejudiciálneho konania týkajúceho sa výkladu pravidiel Zmluvy ESUO.

123. Prvá vec sa týkala situácie, v ktorej táto právomoc nebola výslovne stanovená v článku 41 UO v rozpore s ustanovením článku 234 UO. Na účely zaplnenia tejto medzery šiel Súdny dvor nad rámec existujúcich rozdielov v zneniach týchto dvoch ustanovení a opieral sa o spoločné ciele, ktoré tieto ustanovenia sledujú, ako aj o účel a koherenciu zmlúv. Preto uviedol, že „by bolo… v rozpore s [týmto] účelom a [touto] koherenciou, aby v prípade, že ide o pravidlá vyplývajúce zo [Zmluvy ES a Zmluvy ESAE], prináležalo určenie ich zmyslu a dosahu s konečnou platnosťou Súdnemu dvoru…, zatiaľ čo ak sa predmetné normy vzťahujú k Zmluve ESUO, prináležala by táto právomoc len viacerým vnútroštátnym súdom, ktorých výklady by sa mohli líšiť a Súdny dvor by nemal právomoc zabezpečiť jednotný výklad týchto noriem[(48)]“.(49)

124. Súdny dvor potom uplatnil toto odôvodnenie v už citovanej veci Lucchini. Táto vec sa týkala situácie, v ktorej z dôvodu skončenia platnosti Zmluvy ESUO Súdny dvor stratil právomoc rozhodovať o prejudiciálnych otázkach týkajúcich sa výkladu a uplatnenia uvedenej Zmluvy. Súdny dvor sa aj napriek tomu, že sa článok 41 UO už nemôže uplatniť, domnieval, že by bolo v rozpore s účelom a koherenciou Zmlúv a nezlučiteľné s kontinuitou právneho poriadku Spoločenstva, ak by Súdny dvor nemal právomoc zabezpečiť jednotný výklad predpisov vzťahujúcich sa k Zmluve ESUO, ktorej účinky pretrvávajú aj po uplynutí jej platnosti.(50)

125. Na základe tejto judikatúry Súd prvého stupňa podľa môjho názoru uznal spornú právomoc Komisie. Okrem rozdielov v znení, ktoré existujú medzi článkom 65 ods. 1 UO a článkom 81 ES Súd prvého stupňa zdôraznil, že súdy Únie vykladajú tieto ustanovenia rovnako a tieto ustanovenia sledujú rovnaké ciele.(51)

126. Znenie článku 65 ods. 1 UO a článku 81 ods. 1 ES stačí na preukázanie, že členské štáty chceli zachovať rovnaké pravidlá a rovnakú pôsobnosť Spoločenstiev. Hoci obe tieto ustanovenia znejú inak, jedno aj druhé vyjadruje rovnaké potreby, čiže vytvoriť spoločný trh, na ktorom existuje zdravá a účinná hospodárska súťaž, a zakotviť na tento účel zákaz dohôd, ktorých cieľom a účinkom je narušenie normálneho fungovania hospodárskej súťaže. Ako uviedol Súd prvého stupňa, pokračovanie neskreslenej hospodárskej súťaže v oceliarskom a uhliarskom sektore teda nebolo z dôvodu skončenia platnosti Zmluvy ESUO prerušené, iba pokračovalo v rámci Zmluvy ES. Okrem toho článok 65 ods. 1 UO a článok 81 ods. 1 ES chránia rovnaké právne záujmy. Pokiaľ ide o opatrenia, obe tieto ustanovenia sa opierajú o rovnaké predpoklady(52) a ich uplatnenie prináleží rovnakému orgánu, a to Komisii.

127. Za týchto podmienok a pod podmienkou dodržania zásad upravujúcich uplatňovanie právnych predpisov v čase sa domnievam, že Súd prvého stupňa mohol oprávnene rozhodnúť, že kontinuita právneho poriadku Spoločenstva a jeho cieľov, ktoré riadia jeho činnosť, vyžaduje, aby Európske spoločenstvo ako nástupca Európskeho spoločenstva uhlia a ocele zabezpečovalo, pokiaľ ide o situácie vzniknuté podľa Zmluvy ESUO, dodržiavanie práv a povinností, ktoré vznikli z tohto dôvodu tak členským štátom, ako aj jednotlivcom podľa Zmluvy ESUO.(53) Pripustiť, že po skončení platnosti Zmluvy ESUO Spoločenstvo túto právomoc stratilo, sa mi zdá v rozpore s účelom a koherenciou Zmlúv zamýšľanou normotvorcom Únie a nezlučiteľné s kontinuitou právneho poriadku Spoločenstva uznanou Súdnym dvorom.

128. Tento výklad platí len za predpokladu, že Spoločenstvo, ktoré je v danom prípade zastúpené Komisiou, koná v súlade so všeobecnými zásadami, ktoré riadia uplatňovanie právnych predpisov v čase.(54) Tieto zásady pripomenul Súd prvého stupňa v bode 65 napadnutého rozsudku a uvádzam ich ďalej.

129. Pokiaľ ide o procesné pravidlá, tie sa vzťahujú na všetky spory prejednávané v okamihu nadobudnutia ich účinnosti. Inými slovami, Komisia musí stíhať porušenie spáchané za účinnosti Zmluvy ESUO podľa konania a vo formách stanovených v ustanoveniach, ktoré sú účinné v čase vydania rozhodnutia, teda podľa ustanovení stanovených v rámci nariadenia č. 1/2003.

130. To však neplatí v prípade hmotnoprávnych pravidiel. Tie nie sú retroaktívne, pokiaľ normotvorca Únie nestanovuje inak.(55) Uvedené pravidlo umožňuje zaručiť právnu istotu jednotlivcom, ktorí musia poznať hranice svojej individuálnej slobody, pričom nemôžu byť následne prekvapení zákonom so spätnou účinnosťou.

131. Takéto pravidlo vyplýva zo zásady zákonnosti trestných činov a trestov zakotvenej v článku 49 ods. 1 Charty, ako aj v článku 7 ods. 1 EDĽP.

132. V článku 49 ods. 1 Charty sa uvádza:

„Nikoho nemožno odsúdiť za konanie alebo opomenutie, ktoré v čase, keď bolo spáchané, nebolo podľa vnútroštátneho alebo medzinárodného práva trestným činom. Takisto nesmie byť uložený trest prísnejší, než aký bolo možné uložiť v čase spáchania trestného činu. Ak po spáchaní trestného činu zákon ustanovuje miernejší trest, uloží sa tento trest.“

133. Analýza vykonaná Súdom prvého stupňa v bode 68 napadnutého rozsudku sa mi zdá úplne v súlade s touto zásadou. Článok 65 ods. 1 UO, ktorý definuje porušenie, predstavuje hmotné pravidlo uplatniteľné a skutočne uplatnené Komisiou. Sporné rozhodnutie sa týka právnej situácie, ku ktorej nesporne došlo pred skončením platnosti Zmluvy ESUO, pretože prebiehala od 1. júla 1988 do 16. januára 1991. Okrem toho s ohľadom na skutočnosť, že Zmluva ESUO je lex specialis, na situácie, ku ktorým došlo pred skončením jej platnosti, sa uplatňovala len táto Zmluva a pravidlá prijaté na jej vykonanie. Napokon, ako uviedol Súd prvého stupňa, normotvorca Spoločenstva vôbec nestanovil retroaktívne uplatnenie článku 81 ES po skončení platnosti Zmluvy ESUO.

134. Komisia teda tým, že prijala sporné rozhodnutie, správne odsúdila konanie, ktoré v čase jeho spáchania bolo porušením. Keďže bolo toto porušenie spáchané medzi 1. júlom 1988 a 16. januárom 1991, bolo jasne a presne definované v článku 65 ods. 1 UO. Okrem toho bol za uvedené porušenie stanovený trest, ktorý bol jasne definovaný v článku 65 ods. 5 UO. Podniky boli teda veľmi dobre informované o následkoch svojho konania tak v rámci prvého konania, ktoré viedlo k prijatiu pôvodného rozhodnutia, ako aj v rámci konania v tejto veci.

135. Pokiaľ ide o procesné pravidlá, je známe, že v rámci vykonania článku 81 ES predstavujú, od nadobudnutia účinnosť nariadenia č. 1/2003 1. mája 2004, článok 7 ods. 1 a článok 23 ods. 2 tohto nariadenia ustanovenia, na základe ktorých je Komisia oprávnená prijať odsudzujúce rozhodnutie a potrestať podniky, ktoré porušili článok 81 ES. Keďže Súd prvého stupňa usúdil, že tieto ustanovenia predstavujú procesné pravidlá, zaručil tým ich okamžité uplatnenie.

136. Odlišný postoj zastávam, pokiaľ ide práve o tento druhý záver Súdu prvého stupňa. Článok 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 neoprávňuje Komisiu len uložiť pokutu. Stanovuje aj výšku tejto pokuty. Za týchto podmienok sa domnievam, že toto ustanovenie predstavuje pravidlo hmotného práva.

137. Predsa však, ako to jasne vyplýva z bodu 475 odôvodnenia sporného rozhodnutia, Komisia pri osvojení si sankčnej právomoci vo vzťahu ku skupine ARBED vychádzala z uvedeného ustanovenia. Čo sa týka sumy pokuty, Komisia ju na základe zásady lex mitior uvedenej v článku 49 ods. 1 Charty vypočítala v súlade s článkom 65 ods. 5 UO na účely uloženia miernejšej sankcie skupine ARBED.

138. Vzhľadom na vyššie uvedené sa mi zdá, že Súd prvého stupňa sa teda nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď rozhodol, že Komisia mohla v takej situácii, o akú