ROZSUDOK SÚDNEHO DVORA (veľká komora)

z 22. mája 2012 ( *1 )

„Voľný pohyb osôb — Smernica 2004/38/ES — Článok 28 ods. 3 písm. a) — Rozhodnutie o vyhostení — Odsúdenie v trestnom konaní — Naliehavé dôvody verejnej bezpečnosti“

Vo veci C-348/09,

ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 234 ES, podaný rozhodnutím Oberverwaltungsgericht für das Land Nordrhein-Westfalen (Nemecko) z 20. augusta 2009 a doručený Súdnemu dvoru 31. augusta 2009, ktorý súvisí s konaním:

P. I.

proti

Oberbürgermeisterin der Stadt Remscheid,

SÚDNY DVOR (veľká komora),

v zložení: predseda V. Skouris, predsedovia komôr A. Tizzano, J. N. Cunha Rodrigues (spravodajca), K. Lenaerts, J.-C. Bonichot, U. Lõhmus, sudcovia A. Rosas, E. Levits, A. Ó Caoimh, L. Bay Larsen, T. von Danwitz, A. Arabadžiev a C. Toader,

generálny advokát: Y. Bot,

tajomník: K. Malaček, referent,

so zreteľom na písomnú časť konania a po pojednávaní z 10. januára 2012,

so zreteľom na pripomienky, ktoré predložili:

—

P. I., v zastúpení: G. L. Pagliaro a A. Caramazza, Rechtsanwälte,

—

nemecká vláda, v zastúpení: T. Henze a J. Möller, splnomocnení zástupcovia,

—

belgická vláda, v zastúpení: L. Van den Broeck, splnomocnená zástupkyňa,

—

dánska vláda, v zastúpení: C. Vang, splnomocnený zástupca,

—

estónska vláda, v zastúpení: M. Linntam, splnomocnená zástupkyňa,

—

írska vláda, v zastúpení: D. O’Hagan a J. Kenny, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci D. Conlan Smyth, barrister,

—

talianska vláda, v zastúpení: G. Palmieri, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci S. Varone, avvocato dello Stato,

—

holandská vláda, v zastúpení: C. Wissels a M. Noort, splnomocnené zástupkyne,

—

poľská vláda, v zastúpení: M. Szpunar, splnomocnený zástupca,

—

Európska komisia, v zastúpení: D. Maidani a S. Grünheid, splnomocnené zástupkyne,

po vypočutí návrhov generálneho advokáta na pojednávaní 6. marca 2012,

vyhlásil tento

Rozsudok

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 28 ods. 3 písm. a) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/38/ES z 29. apríla 2004 o práve občanov Únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať sa v rámci územia členských štátov, ktorá mení a dopĺňa nariadenie (EHS) 1612/68 a ruší smernice 64/221/EHS, 68/360/EHS, 72/194/EHS, 73/148/EHS, 75/34/EHS, 75/35/EHS, 90/364/EHS, 90/365/EHS a 93/96/EHS (Ú. v. EÚ L 158, s. 77; Mim. vyd. 05/005, s. 46, a korigendum Ú. v. EÚ L 327, 2011, s. 70).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi P. I., talianskym štátnym príslušníkom, a Oberbürgermeisterin der Stadt Remscheid (Nemecko), vo veci rozhodnutia Oberbürgermeisterin der Stadt Remscheid, ktorým bola konštatovaná strata práva P. I. na vstup a pobyt na nemeckom území a ktorým mu bola uložená povinnosť opustiť toto územie pod hrozbou trestu vyhostenia do Talianska.

Právny rámec

Právo Únie

Smernica 2004/38

3

Podľa odôvodnení 23 a 24 smernice 2004/38:

„(23)

vyhostenie občanov Únie a ich rodinných príslušníkov na základe dôvodov verejného poriadku, verejného zdravia alebo verejnej bezpečnosti je opatrenie, ktoré môže vážne poškodiť osoby, ktoré využívali práva a slobody im udelené podľa zmluvy a skutočne sa integrovali do hostiteľského členského štátu. Rozsah takýchto opatrení by sa preto mal obmedziť v súlade so zásadou úmernosti, aby sa zohľadnil stupeň integrácie daných osôb, dĺžka ich pobytu v hostiteľskom členskom štáte, ich vek, zdravotný stav, rodinná a ekonomická situácia a väzby s krajinou ich pôvodu;

(24)

preto čím je vyšší stupeň integrácie občanov Únie a ich rodinných príslušníkov v hostiteľskom členskom štáte, tým by mal byť vyšší stupeň ochrany proti vyhosteniu. Iba za výnimočných okolností, keď existujú závažné dôvody verejnej bezpečnosti, malo by sa prijať opatrenie vyhostenia proti občanom Únie, ktorí sa zdržiavali na území hostiteľského členského štátu po mnoho rokov, najmä, ak sa tam narodili a mali tam pobyt počas svojho celého života. Okrem toho, takéto výnimočné okolnosti by sa tiež mali uplatňovať na opatrenie vyhostenia proti maloletým, aby sa ochránili ich väzby s ich rodinou, v súlade s dohovorom Organizácie spojených národov o ochrane práv detí z 20. novembra 1989;“

4

Článok 27 ods. 1 a 2 uvedenej smernice stanovuje:

„1.   S výhradou ustanovení tejto kapitoly členské štáty môžu obmedziť slobodu pohybu a pobytu občanov Únie a ich rodinných príslušníkov bez ohľadu na ich štátnu príslušnosť na základe dôvodov verejného poriadku, verejnej bezpečnosti alebo verejného zdravia. Tieto dôvody sa nesmú využívať pre ekonomické účely.

2.   Opatrenia prijaté z dôvodov verejného poriadku alebo verejnej bezpečnosti musia byť v súlade s zásadou úmernosti a musia vychádzať výlučne z osobného správania daného jednotlivca. Trestné činy, ku ktorým došlo v minulosti, sa samé o sebe nepovažujú za dôvody na prijatie takýchto opatrení.

Osobné správanie daného jednotlivca musí predstavovať skutočnú, existujúcu a dostatočne vážnu hrozbu ovplyvňujúcu jeden zo základných záujmov spoločnosti. Zdôvodnenia, ktoré sú oddelené od podrobností prípadu, alebo ktoré sa spoliehajú na aspekty všeobecnej prevencie, sú neprijateľné.“

5

Článok 28 tej istej smernice znie:

„1.   Skôr, ako sa prijme rozhodnutie o vyhostení z dôvodov verejného poriadku alebo verejnej bezpečnosti, hostiteľský členský štát zohľadní také aspekty, ako je napríklad dĺžka pobytu daného jednotlivca na jeho území, vek, zdravotný stav, rodinná a ekonomická situácia, sociálna a kultúrna integrácia v hostiteľskom členskom štáte a rozsah väzieb s krajinou pôvodu.

2.   Hostiteľský členský štát nesmie prijať rozhodnutie o vyhostení proti občanom Únie alebo ich rodinným príslušníkom bez ohľadu na štátnu príslušnosť, ktorí majú právo trvalého pobytu na jeho území, s výnimkou vážnych dôvodov verejného poriadku alebo verejnej bezpečnosti.

3.   Rozhodnutie o vyhostení sa nesmie prijať proti občanom Únie s výnimkou prípadu, ak sa toto rozhodnutie zakladá na zásadne dôležitých dôvodoch verejnej bezpečnosti [naliehavých dôvodoch verejnej bezpečnosti – neoficiálny preklad], ako sú definované členskými štátmi, ak:

a)

dané osoby sa zdržiavali v hostiteľskom členskom štáte počas predchádzajúcich desiatich rokov; alebo

b)

ide o maloleté osoby, s výnimkou prípadu, keď je vyhostenie potrebné v najlepšom záujme dieťaťa, ako ho stanovuje dohovor Organizácie spojených národov o právach dieťaťa z 20. novembra 1989.“

6

Článok 33 smernice 2004/38 stanovuje:

„1.   Rozhodnutia o vyhostení nesmie hostiteľský členský štát vydávať ako trest alebo právny dôsledok trestu odňatia slobody, ak nie sú splnené požiadavky článkov 27, 28 a 29.

2.   Ak sa rozhodnutie o vyhostení, ako je stanovené v odseku 1, vykoná neskôr ako dva roky po jeho vydaní, členský štát overí, či dotknutá osoba stále a skutočne predstavuje hrozbu pre verejný poriadok alebo verejnú bezpečnosť a posúdi, či nedošlo k podstatnej zmene okolností od vydania rozhodnutia o vyhostení.“

Smernica 2011/93/EÚ

7

Cieľom smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/93/EÚ z 13. decembra 2011 o boji proti sexuálnemu zneužívaniu a sexuálnemu vykorisťovaniu detí a proti detskej pornografii, ktorou sa nahrádza rámcové rozhodnutie Rady 2004/68/SVV (Ú. v. EÚ L 335, s. 1, korigendum Ú. v. EÚ L 18, s. 7), je stanoviť minimálne pravidlá týkajúce sa vymedzenia trestných činov a sankcií v oblasti sexuálneho zneužívania a sexuálneho vykorisťovania detí, detskej pornografie a kontaktovania detí na sexuálne účely. Táto smernica takisto zavádza ustanovenia na posilnenie prevencie tejto trestnej činnosti a ochrany jej obetí.

Vnútroštátna právna úprava

8

Zákon o voľnom pohybe občanov Únie (Gesetz über die allgemeine Freizügigkeit von Unionsbürgern) z 30. júla 2004 (BGBl. 2004 I, s. 1950), v znení vyplývajúcom zo zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon o spolkovej polícii a iné zákony (Gesetz zur Änderung des Bundespolizeigesetzes und anderer Gesetze) z 26. februára 2008 (BGBl. 2008 I, s. 215), vo svojom § 6 stanovuje:

„1.

O strate práva podľa § 2 ods. 1 možno bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia § 5 ods. 5, rozhodnúť iba z dôvodov verejného poriadku, verejnej bezpečnosti alebo verejného zdravia (článok 39 ods. 3 a článok 46 ods. 1 Zmluvy...) a iba z týchto dôvodov môže byť odňatý doklad potvrdzujúci právo na pobyt v Spoločenstve alebo dlhodobý pobyt a zrušená platnosť pobytovej karty alebo karty dlhodobého pobytu. Vstup na územie možno takisto odmietnuť z vyššie uvedených dôvodov. Dôvod verejného zdravia možno použiť, iba ak choroba vznikne v priebehu troch mesiacov po vstupe.

2.

Odsúdenie v trestnom konaní nepostačuje samo osebe na odôvodnenie rozhodnutí alebo opatrení uvedených v odseku 1. Iba nezahladené odsúdenia v trestnom konaní možno vziať do úvahy, a to výlučne v rozsahu, v akom okolnosti, ktoré viedli k takému odsúdeniu, poukazujú na osobné správanie, ktoré je aktuálnym ohrozením verejného poriadku. Musí ísť o skutočnú a dostatočne vážnu hrozbu ovplyvňujúcu jeden zo základných záujmov spoločnosti.

3.

Na účely rozhodnutia na základe odseku 1 je potrebné zohľadniť najmä dĺžku pobytu dotknutej osoby na nemeckom území, jej vek, zdravotný stav, rodinnú a ekonomickú situáciu, sociálnu a kultúrnu integráciu v Nemecku, ako aj intenzitu jej väzieb s krajinou pôvodu.